Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
PL. ÚS 19/2017
PDF · 822.57 KB
No categories available
PL. ÚS 19/2017
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 19/2017-115
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 8. júla 2020 v pléne
zloženom z predsedu Ivana Fiačana a zo sudcov Jany Baricovej, Ladislava Duditša, Libora
Duľu, Miroslava Duriša, Rastislava Kaššáka (sudca spravodajca), Jany Laššákovej, Miloša
Maďara, Petra Molnára, Petra Straku, Ľuboša Szigetiho a Martina Vernarského vo veci
návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky, zastúpených
spoločnosťou Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Einsteinova 19,
Bratislava, v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Rastislav Hanulák, na začatie
konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky o súlade ustanovení § 11
ods. 7, 8 a 9 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 24/2013 Z. z., ktorou
sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá
pre fungovanie vnútorného trhu s plynom v znení neskorších predpisov, s čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 59 ods. 2
a čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 písm. b) bodu 1, § 11 ods. 1,
§ 12 ods. 1 a § 40 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach
v znení neskorších predpisov v spojení s § 2 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov takto
rozhodol:
Návrhu skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej republiky
n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet konania
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol
8. novembra 2016 doručený návrh skupiny 35 poslancov Národnej rady Slovenskej
republiky (ďalej len „navrhovatelia“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. b)
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o súlade ustanovení § 11 ods. 7, 8 a 9
vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 24/2013 Z. z., ktorou sa ustanovujú
pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou a pravidlá pre fungovanie vnútorného
trhu s plynom v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhláška 1“), a § 12 ods. 8, 9, 10 a 11
vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví č. 260/2016 Z. z., ktorou sa ustanovuje
cenová regulácia v elektroenergetike a niektoré podmienky vykonávania regulovaných
činností v elektroenergetike v znení neskorších predpisov (ďalej aj „vyhláška 2“, spolu
aj „napadnuté časti vyhlášok“), s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 20 ods. 1
a 4, čl. 35 ods. 1, čl. 46 ods. 2, čl. 59 ods. 2 a čl. 123 ústavy, čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
a § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 písm. b) bodu 1, § 11 ods. 1, § 12 ods. 1 a § 40 ods. 1 zákona
č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o regulácii“) v spojení s § 2 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cenách“).
1.1 Prílohou návrhu bolo taktiež plnomocenstvo, ktorým navrhovatelia splnomocňujú
na zastupovanie pred ústavným súdom „... JUDr. Rastislava Hanuláka, advokáta
zapísaného v SAK pod č. 5504 vykonávajúceho advokáciu ako konateľ a spoločník
spoločnosti Capitol Legal Group, advokátska kancelária s.r.o...“. Keďže
je v plnomocenstve označený advokát oprávnený vykonávať advokáciu ako konateľ
a spoločník spoločnosti s ručením obmedzeným, vyhodnotil ústavný súd priložené
plnomocenstvo podľa jeho obsahu ako splnomocnenie udelené obchodnej spoločnosti
Capitol Legal Group, advokátska kancelária s. r. o., Einsteinova 19, Bratislava, v mene
ktorej koná advokát a konateľ JUDr. Rastislav Hanulák.
2. Navrhovatelia v návrhu uviedli skutkový opis a predmet napádanej právnej úpravy
a opis cenotvorby v elektroenergetike. V tejto súvislosti uviedli nasledujúce podstatné
skutočnosti: „... zložkami ceny za združenú dodávku elektriny sú aj ďalšie platby nad rámec
ceny za dodávku elektriny (ako tovaru) a prepravných služieb. Podľa citovaného § 29 ods. 6
Vyhlášky o cenovej regulácii ide o (a) tarifu za systémové služby, (b) tarifu za podporu
elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, (c) tarifu za podporu elektriny vyrobenej vysoko
účinnou kombinovanou výrobou, (d) tarifu za elektrinu vyrobenú z domáceho uhlia a (e)
tarifu za ostatné činnosti organizátora krátkodobého trhu s elektrinou. Keďže všetky tieto
platby sú označené ako tarifa, s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 2 písm. h)
Zákona o regulácii, by malo ísť o pevné ceny viažuce sa na technickú jednotku.
Z argumentácie, ktorú uvádzame v ďalších častiach tohto návrhu však vyplynie, že tomu tak
v skutočnosti nie je, ale že ide o autoritatívne ustanovené poplatky, ktoré nemajú oporu
v zákonnej právnej úprave. Definíciu ani bližšie vysvetlenie povahy a obsahu uvedených
taríf nenájdeme v žiadnom zákonnom predpise. Opis taríf vyplýva len z § 1 písm. g) a h)
Vyhlášky o cenovej regulácii...“
3. Navrhovatelia v návrhu konštatujú, že povinnosť uhrádzať platbu za systémové
služby a platbu za prevádzkovanie systému podľa vyhlášky 1, resp. tarify podľa vyhlášky 2
(ďalej len „tarify“) nemá oporu v ustanovení žiadneho zákona. V tejto súvislosti
navrhovatelia konštatujú, že „Ako sme uviedli vyššie, žiaden zákon (Zákon o energetike.
Zákon o regulácii ani iný zákonný predpis) bližšie nedefinuje ani obsahovo nešpecifikuje
tarifu za prevádzkovanie systému... ... Zákon ani neustanovuje, ktorý účastník trhu
s elektrinou má tarifu za prevádzkovanie systému platiť a ani to, komu sa má platiť...
Skutočný obsah tarify za prevádzkovanie systému tak možno určiť len z definície uvedenej
v § 1 písm. g) Vyhlášky o cenovej regulácii a z ďalších ustanovení Vyhlášky o cenovej
regulácii, ktoré upravujú spôsob jej výpočtu...“.
4. Navrhovatelia poukázali na skutočnosť, že tarify podľa ich názoru nemajú povahu
ceny za dodávku elektriny. V tejto súvislosti uviedli, že «Z uvedeného vyplýva, že tarifa
za prevádzkovanie systému sa (povinne) hradí každým koncovým odberateľom elektriny
v rozsahu jeho koncovej spotreby elektriny na odbernom mieste. Z ustanovenia § 11 ods. 10
Vyhlášky o pravidlách trhu a ustanovenia § 12 ods. 8, 9, 10 a 11 Vyhlášky o cenovej
regulácii však vyplýva, že sa uplatňuje aj voči výrobcom elektriny v rozsahu elektriny
vyrobenej vo vlastnom zariadení na výrobu elektriny a spotrebovanej na ostatnú vlastnú
spotrebu elektriny výrobcu elektriny alebo vlastnú spotrebu elektriny pri výrobe elektriny,
ktorá bola odobratá zo sústavy... Tarifa za prevádzkovanie systému zahŕňajúca vybrané
„vynútené“ náklady príslušných účastníkov trhu s elektrinou však nemá povahu ceny
za dodávku tovaru alebo ceny za poskytovanie služby v sieťových odvetviach, keďže za ňu
nie sú poskytované žiadne vecné plnenia v podobe tovarov alebo služieb v sieťových
odvetviach. Tarifa za prevádzkovanie systému má čisto kompenzačný charakter...».
5. Navrhovatelia zdôraznili, že «Tarifa za prevádzkovanie systému tak nemá povahu
ceny v sieťových odvetviach, a preto by nemala byť ani výsledkom regulačnej činnosti
Úradu. Žiadnu rolu tu nehrá ani jej označenie ako „tarifa“, ktorou by mala byť pevná cena
viažuca sa na technickú jednotku (§ 2 písm. h) zákona o regulácii), a to z dôvodu, že toto
označenie nezodpovedá realite... Na základe uvedeného je zrejmé, že tarifa
za prevádzkovanie systému nemá de facto povahu ceny v sieťových odvetviach, ale povahu
autoritatívneho poplatku zavedeného podzákonnými predpismi Úradu (bez existencie
konkrétneho vecného protiplnenia)...».
6. Navrhovatelia teda namietali rozpor napadnutých častí vyhlášok s ústavou
a zákonmi (pozri bod 1). V tejto súvislosti v podstatnom uviedli: „... Spôsob určovania
výšky tarify za prevádzkovanie systému, ako ani mechanizmus jej úhrady vyplývajúci
z napadnutých ustanovení Vyhlášky o pravidlách trhu a Vyhlášky o cenovej regulácii, nemá
oporu v zákone. Na základe vyššie uvedeného je potrebné konštatovať, že Vyhláškou
o pravidlách trhu a Vyhláškou o cenovej regulácii sa účastníkom trhu s elektrinou platiacim
platbu (tarifu) za prevádzkovanie systému ukladajú povinnosti nad rámec zákona
či dokonca v rozpore s ním... platba za prevádzkovanie systému nemá charakter ceny
v sieťových odvetviach, účastníci trhu s elektrinou, ktorí sú ju povinní platiť za ňu
nezískavajú žiadne (ani potenciálne) protiplnenie. Sú ju povinní platiť len na základe
povinnosti vyplývajúcej z Vyhlášky o pravidlách trhu a Vyhlášky o cenovej regulácii.
Z rovnakého dôvodu sú platbu (tarifu) za prevádzkovanie systému povinní iní účastníci trhu
s elektrinou od jej platiteľov vyberať. Podľa svojej povahy je teda platba (tarifa)
za prevádzkovanie systému autoritatívne určeným poplatkom, ktorý má len kompenzačné
a fiškálne účely...“
7. Navrhovatelia namietali, že „Úrad nie je oprávnený v rámci cenovej regulácie,
ani v rámci inej svojej zákonnej kompetencie určovať podzákonnými predpismi poplatky,
ktoré nemajú povahu ceny... Realizácia oprávnenia vykonávať cenovú reguláciu vyžaduje
existenciu záväzkovoprávneho vzťahu v súvislosti s dodávkou tovaru alebo poskytovaním
služby v sieťových odvetviach ako základného ekonomického fundamentu... Úrad nie je
oprávnený podzákonnými predpismi kreovať nové (zákonnou úpravou nezaložené)
poplatkové vzťahy, ktorých účelom je kompenzovať vybrané náklady niektorých účastníkov
trhu s elektrinou na úkor iných účastníkov trhu s elektrinou. Náklady, ktoré majú povahu
ekonomicky oprávnených nákladov je oprávnený len zohľadniť v rámci cenovej regulácie
tovarov alebo služieb zabezpečovaných tými účastníkmi trhu s elektrinou, ktorým pri výkone
ich podnikateľskej činnosti v energetike vznikajú... Povinnosť platiť platbu (tarifu)
za prevádzkovanie systému ako osobitný poplatok nevyplýva zo Zákona o energetike,
Zákona o regulácii ani iného zákonného predpisu. Žiaden zákon dokonca ani nezmocňuje
Úrad k tomu, aby takýto osobitný poplatok zaviedol. Platba (tarifa) za prevádzkovanie
systému preto nie je stanovená zákonom a ani na základe zákona...“.
8. Navrhovatelia poukázali na deficity delegačnej normy, pričom zdôraznili,
že «V tomto zmysle možno potom interpretovať aj splnomocňovacie ustanovenie §40 ods. 1
písm. n) Zákona o regulácii, podľa ktorého je Úrad oprávnený vydať všeobecne
záväzný predpis, ktorým ustanoví „podrobnosti o individuálnych sadzbách súvisiacich
so systémovými službami a úhradou osobitných nákladov.“... Napriek tomu
sa navrhovatelia domnievajú, že ani táto blanketová norma nezmocňuje Úrad k tomu,
aby zaviedol platbu (tarifu) za prevádzkovanie systému v podobe povinného poplatku voči
koncovým odberateľom elektriny plošne a súčasne aj voči výrobcom, ktorí si elektrinu sami
vyrábajú. Ustanovenie § 12 ods. 6 v spojení s § 40 ods. 1 písm. n) Zákona o regulácii
prinajhoršom umožňuje Úradu určiť individuálne platby pre koncových odberateľov
pripojených do prenosovej sústavy, pretože len o týchto sa výslovne zmieňuje... Zákon
o regulácii (ani iný zákon) neupravuje v dostatočnom rozsahu požadované znaky právnej
povinnosti (čo do subjektu, objektu a obsahu) koncových odberateľov elektriny a výrobcov
elektriny platiť tarify súvisiace so systémovými službami a úhradou osobitných nákladov
v podobe, v akej je zavedená prostredníctvom platby (tarify) za prevádzkovanie systému...
Okrem ust. § 40 ods. 1 písm. n) Zákona o regulácii týkajúceho sa určenia podrobností
individuálnych sadzieb taríf súvisiacich so systémovými službami a úhradou osobitných
nákladov, žiadne iné zákonné ustanovenie nezmocňuje Úrad zaviesť platbu (tarifu)
za prevádzkovanie systému ako osobitný poplatok, ktorý nemá povahu ceny za tovary
a služby v sieťových odvetviach...».
9. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení vyhlášky 1 a vyhlášky 2
s ústavou navrhovatelia uviedli, že «V danom prípade teda Úrad zavedením platby (tarify)
za prevádzkovanie systému porušil ustanovenia článku 13 ods. 1 písm. a) Ústavy, pretože
ju zaviedol bez riadnej opory v zákone. Keďže napadnutými ustanoveniami Vyhlášky
o pravidlách trhu a Vyhlášky o cenovej regulácii zaviedol osobitný poplatok bez opory
v zákone, porušil aj ustanovenia článku 59 ods. 2 Ústavy... Tým, že platbu (tarifu)
za prevádzkovanie systému zaviedol prostredníctvom napadnutých ustanovení Vyhlášky
o pravidlách trhu a Vyhlášky o cenovej regulácii bez riadneho zákonného splnomocnenia,
resp. na rámec medzí splnomocnenia určeného zákonom, porušil aj ustanovenie článku 123
Ústavy... Tieto porušenia Ústavy ipso facto zakladajú aj porušenie článku 2 ods. 2 Ústavy...
(porušenie princípu legality). Porušenie princípu legality znamená aj porušenie princípov
právneho štátu, a teda porušenie článku 1 ods. 1 Ústavy... De facto sa tak prostredníctvom
nezákonne zavedenej platby (tarify) za prevádzkovanie systému odčerpáva majetok všetkých
osôb, ktoré sú povinné platbu (tarifu) za prevádzkovanie systému platiť. Voči týmto osobám
súčasne dochádza k faktickému vyvlastňovaniu ich majetku, resp. obmedzeniu vlastníckeho
práva bez splnenia podmienok vyplývajúcich z článku 20 ods. 4 Ústavy... V prípade platby
(tarify) za prevádzkovanie systému... ide o zásah do vlastníckeho práva podstatne širšieho
okruhu osôb, v tomto prípade účastníkov trhu s elektrinou, ktorí sú túto platbu povinní platiť
(t.j. všetci koncoví odberatelia elektriny a výrobcovia elektriny, vo vzťahu k elektrine, ktorú
sami vyrobia a spotrebujú)... Z uvedených dôvodov majú navrhovatelia za to, že napadnuté
ustanovenia Vyhlášky o pravidlách trhu a Vyhlášky o cenovej regulácii nekorešpondujú
s článkom 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy a článkom 1 Dodatkového protokolu... Pri zvolenom
spôsobe určenia výšky platby (tarify) za prevádzkovanie systému nie sú... dotknuté osoby
objektívne spôsobilé akokoľvek zasiahnuť do procesu tvorby jej výšky, a to napriek tomu,
že v zmysle ust. § 3 ods. 1 Zákona o regulácii je účelom regulácie „transparentným
a nediskriminačným spôsobom zabezpečiť dostupnosť tovarov a s nimi súvisiacich
regulovaných činnosti za primerané ceny a v určenej kvalite.“ Keďže nie sú účastníkmi
cenového konania, nemajú možnosť vyjadriť sa v konaní, podať opravné prostriedky
ani správnu žalobu... V dôsledku zavedenia platby (tarify) za prevádzkovanie systému
ako povinného poplatku bez ohľadu na existenciu vecného protiplnenia a určovania
jej výšky v cenovom konaní vedenom len s organizátorom krátkodobého trhu s elektrinou
sa fakticky znemožňuje skutočne dotknutým osobám domáhať ochrany pred nezákonnosťou
na súde. Výsledkom je teda aj porušenie základného práva platiteľov platby (tarify)
za prevádzkovanie systému a osôb, ktorých náklady sa touto platbou (tarifou) kompenzujú
na spravodlivý proces vyplývajúceho z článku 46 ods. 2 Ústavy...».
10. K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení vyhlášky 1 a vyhlášky 2
so zákonom o regulácii a zákonom o cenách navrhovatelia uviedli, že „... navrhovatelia
vidia v platbe (tarife) za prevádzkovanie systému, ktorá je zavedená na základe
napadnutých ustanovení Vyhlášky o pravidlách trhu a Vyhlášky o cenovej regulácii
aj porušenie ust. § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 písm. b) bodu 1, § 11 ods. 1, § 12 ods. 1, § 40 ods. 1
Zákona o regulácii v spojení s porušením ust. § 2 ods. 1 Zákona o cenách. Napadnuté
ustanovenia Vyhlášky o pravidlách trhu a Vyhlášky o cenovej regulácii sú preto v rozpore
s uvedenými ustanoveniami Zákona o regulácii a Zákona o cenách.“.
11. Navrhovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich návrhu na ďalšie konanie
nálezom takto rozhodol:
„I. Ustanovenia § 11 ods. 7, 8 a 9 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
č. 24/2013 Z. z. ktorou sa ustanovujú pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s elektrinou
a pravidlá pre fungovanie vnútorného trhu s plynom v znení neskorších predpisov nie
sú v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 13 ods. 1 písm. a), článkom 20
ods. 1 a ods. 4, článkom 35 ods. 1, článkom 46 ods. 2, článkom 59 ods. 2 a článkom 123
Ústavy Slovenskej republike, článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 písm. b) bod 1, § 11 ods. 1, § 12
ods. 1 a § 40 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení
neskorších predpisov v spojení s § 2 ods. 1 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení
neskorších predpisov.
II. Ustanovenia § 12 ods. 8, 9, 10 a 11 vyhlášky Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví č. 260/2016 Z. z. ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike
a niektoré podmienky vykonávania regulovaných činností v elektroenergetike nie sú
v súlade s článkom 1 ods. 1, článkom 2 ods. 2, článkom 13 ods. 1 písm. a), článkom 20
ods. 1 a ods. 4, článkom 35 ods. 1, článkom 46 ods. 2, článkom 59 ods. 2 a článkom 123
Ústavy Slovenskej republike, článkom 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 písm. b) bod 1, § 11 ods. 1, § 12
ods. 1 a § 40 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení
neskorších predpisov v spojení s § 2 ods. 1 zákona č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení
neskorších predpisov.“
II.
Priebeh konania
12. Pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania ústavný súd dospel
k záveru o splnení predpokladov na meritórne prerokovanie časti návrhu navrhovateľov
vo vzťahu k napadnutej vyhláške 1 ustanovených v ústave a zákone Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
č. 38/1993 Z. z.“), a preto uznesením č. k. PL. ÚS 19/2017-47 z 12. decembra 2017 návrh
na začatie konania v tejto časti prijal na ďalšie konanie.
13. V súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce Ústavného súdu Slovenskej
republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019 v znení dodatku č. 1
schváleného 16. októbra 2019 bola vec náhodným výberom pomocou technických
a programových prostriedkov prerozdelená a 17. októbra 2019 pridelená sudcovi
spravodajcovi Rastislavovi Kaššákovi.
14. Navrhovatelia v podanom návrhu napádali aj nesúlad vyhlášky 2 s označenými
ustanoveniami ústavy, dodatkového protokolu a zákonov (bod 1). Dňa 8. februára 2017
bola v Zbierke zákonov Slovenskej republiky vyhlásená vyhláška Úradu pre reguláciu
sieťových odvetví č. 18/2017 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia
v elektroenergetike a niektoré podmienky vykonávania regulovaných činností
v elektroenergetike v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška 3“). Účinnosť
vyhlášky 3 bola v § 48 stanovená dňom vyhlásenia. Z § 47 vyhlášky 3 vyplýva, že vyhláška
2 bola v celom rozsahu derogovaná („Zrušuje sa vyhláška Úradu pre reguláciu sieťových
odvetví č. 260/2016 Z. z., ktorou sa ustanovuje cenová regulácia v elektroenergetike
a niektoré podmienky vykonávania regulovaných činností v elektroenergetike“). Ústavný
súd preto pri predbežnom prerokovaní návrhu na začatie konania o časti návrhu
navrhovateľov vo vzťahu k napadnutej vyhláške 2 rozhodol v súlade s ustanovením § 41a
ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. tak, že konanie o tejto časti návrhu navrhovateľov zastavil.
15. Po prijatí návrhu na ďalšie konanie si ústavný súd podľa § 39 ods. 1 zákona
č. 38/1993 Z. z. vyžiadal stanovisko k návrhu od Úradu pre reguláciu sieťových odvetví
(ďalej len „úrad“) a vlády Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“). Ústavný súd zároveň podľa § 30 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. účastníkov
konania vyzval, aby sa vyjadrili, či súhlasia s upustením od ústneho pojednávaní vo veci.
16. Na výzvu ústavného súdu predložilo písomné stanovisko k návrhu navrhovateľov
za vládu ministerstvo spravodlivosti podaním č. 36499/2018/120 zo 14. marca 2018
doručeným ústavnému súdu 23. marca 2018, v ktorom ústavnému súdu oznámilo, že súhlasí
s tým, aby ústavný súd v prejednávanej veci upustil od ústneho pojednávania.
17. Na výzvu ústavného súdu predložil písomné stanovisko k návrhu navrhovateľov
úrad podaním č. 10622/2018/BA z 22. marca 2018 doručeným ústavnému súdu
27. marca 2018.
18. Navrhovatelia sa k stanovisku vlády zastúpenej ministerstvom spravodlivosti
zo 14. marca 2018 (č. podania 36499/2018/120) a k stanovisku úradu z 22. marca 2018
(č. podania 10622/2018/BA) vyjadrili listom zo 7. mája 2018 doručeným ústavnému súdu
9. mája 2018, v ktorom ústavnému súdu oznámili, že nesúhlasia s upustením od ústneho
pojednávania vo veci.
19. Keďže došlo v čase od prijatia návrhu navrhovateľov na ďalšie konanie k zmene
niektorých referenčných právnych noriem tak, ako je to bližšie opísané v časti V.4 tohto
nálezu, ústavný súd podľa § 86 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z. (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) požiadal úrad o zaslanie písomného stanoviska
ku skutočnostiam, ktoré nastali po prijatí časti návrhu na ďalšie konanie.
20. Na výzvu ústavného súdu predložil teda úrad ďalšie písomné stanovisko podaním
č. 43727/2019/BA z 12. decembra 2019 doručeným ústavnému súdu 13. decembra 2019.
Navrhovatelia sa k stanovisku úradu z 12. decembra 2019 (č. podania 43727/2019/BA)
vyjadrili listom z 27. februára 2020 doručeným ústavnému súdu 3. marca 2020, v ktorom
ústavnému súdu oznámili, že súhlasia s upustením od ústneho pojednávania vo veci.
III.
Stanoviská vlády a úradu a vyjadrenie navrhovateľov
III.1 Stanovisko vlády k návrhu navrhovateľov
21. Stanovisko za vládu predložilo ministerstvo spravodlivosti podaním
č. 36499/2018/120 zo 14. marca 2018 doručeným ústavnému súdu 23. marca 2018.
Ministerstvo spravodlivosti nesúhlasilo s návrhom navrhovateľov a navrhlo, aby ústavný
súd nálezom rozhodol tak, že návrhu navrhovateľov nevyhovuje. V súvislosti s namietaným
deficitom delegačnej normy vláda uviedla, že «Navrhovatelia tvrdia, že Úrad vydaním
vyhlášky o pravidlách trhu prekročil rozsah svojich právomocí a ustanovil nad rámec
zákona povinnosť účastníkom trhu s elektrinou platiť platbu za prevádzkovanie systému,
pričom táto platba za prevádzkovanie systému nemá charakter ceny v sieťových odvetviach
a účastníci trhu s elektrinou, ktorí sú povinní uvedenú platbu platiť napriek tomu, že za ňu
nezískavajú žiadne (ani potenciálne) protiplnenie. Podľa názoru navrhovateľov Úrad nie je
oprávnený v rámci cenovej regulácie, ani v rámci inej svojej zákonnej kompetencie určovať
podzákonnými predpismi poplatky, ktoré nemajú povahu ceny... Vláda s týmito právnymi
závermi navrhovateľov nesúhlasí. Preto by chcela dať do pozornosti, že podľa § 4 ods. 1
zákona o regulácii: „Úrad je orgánom štátnej správy pre oblasť regulácie sieťových odvetví
s celoslovenskou pôsobnosťou.“. Ďalej podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o regulácii, Úrad
je splnomocnený vydávať všeobecne záväzné právne predpisy a podľa písmena b) a jeho
bodu 1. vykonáva cenovú reguláciu... Ak sa pozrieme na splnomocňovacie ustanovenia
v § 40 ods. 1 písm. a) až c) zákona o regulácii, zistíme, že zákonodarca výslovne
splnomocnil Úrad na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu...».
22. V súvislosti s namietaným deficitom delegačnej normy vláda poukázala
na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2013, pričom uviedla, že „... Ústavný súd
konštatoval, že nie je nevyhnutné detailné opísanie jednotlivých práv a povinností, ktoré
má upraviť podzákonný právny predpis. Ak si porovnáme to, čo konštatoval Ústavný súd SR
s jednotlivými citovanými ustanoveniami zákona o regulácii, tak môžeme konštatovať,
že predmetné ustanovenia sú plne v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR...“.
23. V súvislosti s namietaným nesúladom napadnutých ustanovení vyhlášky 1
a vyhlášky 2 s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 1 dodatkového protokolu vláda uviedla,
že „... K uvedenému si vláda dovoľuje poukázať na činnosti, ktoré vykonáva OKTE, a.s. ako
organizátor krátkodobého trhu s elektrinou. Náplň činnosti spoločnosti predovšetkým
vyplýva z medzinárodných (najmä z právnych aktov Európskej únie) a národných právnych
predpisov, ktoré sú predovšetkým upravené v § 37 a nasl. Zákona o energetike... Vláda
je presvedčená, že predmetné ustanovenia v pravidlách trhu nie sú v rozpore s Ústavou SR
a ani s ostatnými zákonnými predpismi. Na základe toho sa vláda nestotožňuje s právnym
názorom navrhovateľov... Najmä v kontexte povinností OKTE, a.s., ktoré v zmysle zákona o
energetike a iných uvedených právnych predpisov má povinnosť vykonávať. Predovšetkým
vykonávať činnosť správy a zberu nameraných dát a centrálnu fakturáciu poplatkov
súvisiacich s prevádzkou elektrizačnej sústavy...“.
24. V súvislosti s namietaným nesúladom napadnutých ustanovení vyhlášky 1
a vyhlášky 2 s čl. 35 ods. 1 ústavy vláda uviedla, že „Vláda poukazuje, že sa jedná
o regulované prostredie, resp. tieto podnikateľské činnosti podliehajú štátnej regulácii.
Treba taktiež dodať, že samotná energetika, resp. elektroenergetika má významnú
strategickú povahu. Preto cenotvorba v energetike nie je určovaná len na základe trhového
princípu, ale štát sa snaží, aby tieto tovary (statky) boli dostupné celej škále spoločnosti,
pre ktorú sú životne potrebné, čo obdobne Ústavný súd SR konštatoval vo svojom náleze
PL. ÚS 17/2014...“.
III.2 Stanovisko úradu k návrhu navrhovateľov
25. Úrad vo svojom stanovisku č. 10622/2018/BA doručenom ústavnému súdu
27. marca 2018 s návrhom navrhovateľov ani s nimi uvádzanou argumentáciou nesúhlasil,
pričom k rozsahu napádaných ustanovení vyhlášky 1 a vyhlášky 2 uviedol, že „Ustanovenia
§ 11 odsek 7 až 9 vyhlášky o pravidlách trhu zabezpečujú, aby sa platby za systémové služby
a platby za prevádzkovanie systému riadne uplatnili na koncovú spotrebu elektriny
so zohľadnením prirodzeného obchodného toku platieb medzi účastníkmi trhu. K uvedeným
ustanoveniam vyhlášky o pravidlách trhu uvádzame, že predstavujú len čiastkové
ustanovenia týkajúce sa tarify za prevádzkovanie systému, pričom základné ustanovenia
sú v zákone o regulácii (napr. § 10 písm. a) druhého bodu a § 12 ods. 7) a špecifickejšie
pravidlá sú v súčasnosti vo vyhláške č. 18/2017 Z. z. a vo vyhláške o pravidlách trhu.
Z hľadiska obsahu navrhovateľmi napádaných ustanovení § 11 ods. 7, 8 a 9 vyhlášky
o pravidlách trhu nevidíme legitímny účel takto koncipovaného návrhu, pričom
z obsahového hľadiska návrhu vyplýva, že navrhovatelia napádajú celý mechanizmus tarify
za prevádzkovanie systému ako taký a nielen ustanovenia § 11 ods. 7, 8 a 9 vyhlášky
o pravidlách trhu. Ak by aj došlo k derogácii uvedených ustanovení, nič by sa právne
ani fakticky nezmenilo, pretože tarifa za prevádzkovanie systému je upravená v množstve
ďalších ustanovení zákona o regulácii, vyhlášky č. 18/2017 Z. z. a aj vyhlášky o pravidlách
trhu. Z uvedených dôvodov sa javí návrh skupiny poslancov ako zmätočný a účelový,
pretože v prípade plného úspechu vo veci sa nijakým spôsobom nezmení právny režim
platieb tarify za prevádzkovanie systému, nakoľko táto tarifa vyplýva zo zákona a aj z iných
ustanovení, ktoré nie sú predmetom tohto konania pred ústavným súdom.“.
26. V súvislosti s právnym názorom navrhovateľov vyjadreným v návrhu vo vzťahu
k povahe tarify úrad uviedol, že „Zároveň nie je pravdivá ani téza navrhovateľov, ktorú
prezentujú v celom svojom návrhu, a to, že platitelia tarify za prevádzkovanie systému
nedostávajú žiadnu protislužbu. Uvedenou protislužbou sú všetky služby obsiahnuté
v tarifách podľa v § 12 ods. 7 zákona o regulácii... Ako sme uviedli, všetky uvedené služby
predstavujú reálne protiplnenie, ktoré priamo súvisí s uhrádzaním tarify za prevádzkovanie
systému a zároveň priamo ovplyvňuje ekonomický a technický stav elektrizačnej sústavy
ako takej. Zároveň majú tieto služby celoštátny (národný) a medzinárodný význam, ktorý
je potrebné zachovať a ďalej rozvíjať, a nie rušiť. Inak povedané, v prípade neexistencie
uvedených služieb na trhu s elektrinou by bola ohrozená základná technická a najmä
ekonomická existencia sústavy, pričom doplatili by sme na to všetci – odberatelia elektriny.
Dnešná spoločnosť je založená na funkčnej a neustále dostupnej elektrickej energii
kdekoľvek na odbernom mieste. Takýto technický a ekonomický stav súvisí so stavom
právnym, ktorý je obsiahnutý aj vo vyhláške o pravidlách trhu a v cenovej vyhláške.
Narušením uvedeného právneho stavu by došlo k postupnému znefunkčneniu elektrizačnej
sústavy, z počiatku ekonomické znefunkčnenie a postupne s tým súvisiace faktické
(fyzikálne) znefunkčnenie. Je prioritou každého štátu, aby si chránil svoje strategické
záujmy, medzi ktoré patrí na popredných miestach elektrifikácia územia. Právny stav, aký
je v súčasnosti zvolený, spĺňa tieto kritériá, pretože ako vidíme zo skúseností z posledných
desaťročí po druhej svetovej vojne, na území Slovenska máme špičkovú a fungujúcu
elektrizačnú sústavu, ktorá patrí k najmodernejším v Európe a vo svete. Takýto faktický stav
je podmienený stavom ekonomickým a právnym, ktoré sú neoddeliteľné.“.
27. V súvislosti s konštatovaním navrhovateľov, že tarify nemajú povahu ceny
za dodávku elektriny, úrad uviedol, že «... nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľov, na ktorom
postavili argumentáciu svojho návrhu, že výrobcovia elektriny platia platby za systémové
služby a za prevádzkovanie systému a „nič za to nedostávajú, žiadnu protihodnotu“.
Protihodnotu dostávajú, keďže majú neustále pripravenú sústavu za účelom odoberania
elektriny, a to v takom rozsahu, aký majú určený, ale zároveň dostávajú ďalšie služby
uvedené vyššie. Prenosová a distribučná sústava musí byť neustále udržiavaná pod
rovnakým napätím a s rovnakou frekvenciou. Uvedený stav sústavy ale nie je „zadarmo“,
na takýto režim je potrebné vynakladať neustále nemalé finančné prostriedky, a to nielen
z hľadiska technického stavu, ale aj z hľadiska administratívneho a personálneho. Navyše
ak by prevádzkovatelia elektrických sústav (či už prenosovej, regionálnych distribučných
alebo aj miestnych distribučných) nedodržali určené technické parametre sústavy (napätie,
frekvencia, rezervovaná kapacita), hrozia celej sústave nepredstaviteľné problémy, ktoré
by mali za následok viacero právnych zodpovedností. V najhoršom prípade by mohlo ísť
o totálny výpadok sústavy na určitom území (tzv. blackout), čo by sme pocítili všetci
odberatelia elektriny na území Slovenska – domácnosti, malé podniky, ale aj nemocnice,
či veľké priemyselné podniky, na ktorých je postavené hospodárstvo Slovenskej
republiky...».
28. V súvislosti s namietaným deficitom delegačnej normy úrad poukázal
na ustanovenie § 40 ods. 4 zákona o regulácii a ustanovenie § 17 ods. 14 písm. g) zákona
o energetike, pričom uviedol, že „Z uvedeného ustanovenia jednoznačne vyplýva,
že jednotková cena za tarifu za prevádzkovanie systému je zložkou ceny za dodávku
elektriny, ktorú na základe zmluvy uhrádza odberateľ elektriny. Zároveň tarifa
za prevádzkovanie systému podlieha podľa § 12 ods. 1 a 7 zákona o regulácii cenovej
regulácii, pričom tento zákon ustanovuje aj jednotlivé zložky tarify.“.
29. Ku skutočnostiam, ktoré nastali po prijatí časti návrhu na ďalšie konanie
(zmena niektorých referenčných právnych noriem bližšie opísaná v časti V.4 tohto nálezu),
sa úrad vyjadril vo svojom stanovisku č. 43727/2019/BA z 12. decembra 2019, pričom
v podstatnom uviedol: „Prijatie novelizačného zákona č. 309/2018 Z.z... zásadne zmenilo
systém podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie... Zákonodarca
prehľadnejšie upravil ustanovenia o tarife za prevádzkovanie systému a tarife za systémové
služby v § 11 ods. 1 písm. h) a l) a § 12 ods. 6 až 9 zákona č. 250/2012 Z.z., čím podľa
názoru úradu odstránil aj prípadné pochybnosti navrhovateľov s uplatňovaním tarify
za prevádzkovanie systému. Napadnutá tarifa za prevádzkovanie systému bola z dôvodu
zvolenej legislatívnej techniky a súvisiacich úprav v § 11 a 12 zároveň definovaná priamo
v zákone, a to § 2 písm. p) zákona č. 250/2012 Z.z., pričom sa rovnako uplatňuje
na koncovú spotrebu elektriny.“
III.3 Vyjadrenie navrhovateľov
30. Stanovisko vlády a stanovisko úradu ústavný súd zaslal navrhovateľom
s možnosťou reagovať na ne. Rovnako tak ústavný súd zaslal navrhovateľom stanovisko
úradu č. 43727/2019/BA z 12. decembra 2019.
31. Vo svojej odpovedi zo 7. mája 2018 navrhovatelia vo vzťahu k stanovisku vlády
v podstatnom uviedli: «... vláda argumentuje, že mechanizmus uplatňovania tarify
za prevádzkovanie systému vyplývajúci z Vyhlášky o pravidlách trhu predstavuje len akési
technické, či expertné doplnenie zákonného rámca pre uplatňovanie tejto tarify. A teda,
že zákon dostatočným spôsobom vymedzuje podstatné znaky právnej povinnosti dopadajúcej
na koncových odberateľov elektriny a výrobcov elektriny. Navrhovatelia však majú za to,
že tieto tvrdenia vlády SR sa nezakladajú na správnom posúdení uvedenej problematiky.
V samotnom návrhu na začatie konania navrhovatelia dostatočne zdôvodnili (najmä časť
IV-A) prečo Zákon o regulácii ani iný zákon neobsahuje vymedzenie podstatných znakov
právnej povinnosti platiť tarifu za prevádzkovanie systému (subjektovo, objektovo
aj obsahovo)... Práve naopak, subjekt, objekt aj zvyšnú obsahovú „náplň“ právnej
povinnosti koncových odberateľov elektriny a výrobcov elektriny upravuje výlučne len
Vyhláška o pravidlách trhu v ustanoveniach, ktoré navrhovatelia napadli.»
32. Vo svojej odpovedi navrhovatelia vo vzťahu k stanovisku úradu v podstatnom
uviedli: „Argumenty, ktoré Úrad uvádza v časti II svojho stanoviska majú prevažne
politický charakter, keď Úrad vysvetľuje dôvody prečo pristúpil k normotvorbe, ktorú
navrhovatelia svojim návrhom napadli. Nezaznievajú žiadne právne relevantné skutočnosti
vyvracajúce tvrdenia navrhovateľov o absentujúcom zákonnom zmocnení, ktoré by Úrad
oprávňovalo na komplexnú úpravu mechanizmu uplatňovania tarify za prevádzkovanie
systému v podzákonnom predpise... Z uvedených dôvodov navrhovatelia aj naďalej trvajú
na podanom návrhu na začatie konania vrátane návrhu na rozhodnutie vo veci.“
33. Vo svojej ďalšej odpovedi navrhovatelia vo vzťahu k stanovisku úradu
č. 43727/2019/BA z 12. decembra 2019 v podstatnom uviedli: „Čo sa týka cenovej
regulácie, vyhláška Úradu č. 260/2016 bola nahradená vyhláškou č. 18/2017. Vzhľadom na
citovanú novelizáciu máme za to, že bod II. návrhu na začatie konania (strana 2) stráca
svoje opodstatnenie, preto v tejto časti opierajúc sa o ust. § 77 zákona č. 314/2018 Z.z.
o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov berú
Navrhovatelia Návrh späť.“ O časti návrhu navrhovateľov vo vzťahu k napadnutej
vyhláške 2 však ústavný súd rozhodol už pri predbežnom prerokovaní návrhu tak,
že konanie zastavil (pozri bod 14).
34. Zostávajúcu časť návrhu (nedotknutú späťvzatím) navrhovatelia
naďalej považujú za dôvodnú, pričom v tejto súvislosti v podstatnom uviedli: „Napriek
tomu, že legislatívne zmeny majú dopad na obsah Návrhu, Navrhovatelia trvajú na svojom
podaní najmä čo sa týka bodu I. Dôvodom je, že súčasná právna úprava naďalej zasahuje
do práva na spravodlivý proces... Vzhľadom na to, že tarifa obsahuje niekoľko zložiek, cena
určená pre OKTE má dopad aj na iných účastníkov trhu s elektrinou. Platitelia platby
(tarify) za prevádzkovanie systému sú teda povinní platiť túto platbu vo výške určenej
v cenovom rozhodnutí pre organizátora krátkodobého trhu s elektrinou, ktorého obsah
nemajú možnosť nijak ovplyvniť... To znamená, že účastníkom trhu s elektrinou sú uložené
povinnosti, ktoré nemajú zákonný základ, ale sú výsledkom osobitného správneho
(cenového) konania, kde je účastníkom iný subjekt.“ Navrhovatelia teda dospeli k záveru,
že sa „... fakticky znemožňuje skutočne dotknutým osobám domáhať sa ochrany pred
nezákonnosťou na súde. Vyššie uvedený právny stav je aj porušením základného práva
platiteľov platby (tarify) za prevádzkovanie systému a osôb, ktorých náklady sa touto
platbou (tarifou) kompenzujú na spravodlivý proces vyplývajúceho z článku 46 ods. 2
Ústavy.“.
IV.
Právomoc ústavného súdu a ústavnoprávne východiská
35. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
36. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade nariadení
vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami,
s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované
a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.
37. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon o ústavnom súde v čl. I § 1 až § 13 a § 16 až § 28
a § 32 až § 248 a § 250 a § 251. V zmysle § 246 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde sa tento
zákon použije aj na konania začaté do 28. februára 2019, pričom právne účinky úkonov,
ktoré v konaní nastali do 28. februára 2019, zostávajú zachované.
38. Podľa § 88 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd v konaní o súlade
právnych predpisov nezistí nesúlad preskúmavaného právneho predpisu nižšej právnej sily,
jeho časti alebo niektorého jeho ustanovenia s právnym predpisom vyššej právnej sily alebo
s medzinárodnou zmluvou, návrhu na začatie konania alebo jeho časti nevyhovie.
V.
Referenčné právne normy a napadnuté ustanovenia
V.1 Referenčné právne normy – ústava a dodatkový protokol
39. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
40. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,
v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
41. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.
42. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
43. Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
44. Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania
a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
45. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie
byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
46. Podľa čl. 59 ods. 2 ústavy dane a poplatky možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona.
47. Podľa čl. 123 ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe
zákonov a v ich medziach môžu vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to
splnomocnené zákonom. Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom,
ktorý ustanoví zákon.
48. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Toto ustanovenie však nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré
považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.
V.2 Referenčné právne normy – zákony
(v znení platnom ku dňu prijatia nálezu)
49. Podľa § 2 písm. p) zákona o regulácii (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu)
na účely tohto zákona sa rozumie tarifou za prevádzkovanie systému pevná cena v eurách
na jednotku množstva elektriny viažuca sa na technickú jednotku, ktorá zohľadňuje
pomernú časť nákladov na výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie, na výrobu
elektriny vysoko účinnou kombinovanou výrobou, na výrobu elektriny z domáceho uhlia,
na činnosti organizátora krátkodobého trhu s elektrinou vrátane korekcie nákladov
vynaložených na zúčtovanie podpory výroby elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
a vysoko účinnou kombinovanou výrobou; tarifa za prevádzkovanie systému sa uplatňuje
na koncovú spotrebu elektriny.
50. Podľa § 2 písm. q) zákona o regulácii (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu)
na účely tohto zákona sa rozumie tarifou za výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov
energie pevná cena v eurách na jednotku množstva elektriny viažuca sa na technickú
jednotku, ktorá zohľadňuje pomernú časť nákladov na výrobu elektriny z obnoviteľných
zdrojov energie a tvorí zložku tarify za prevádzkovanie systému.
51. Podľa § 2 písm. r) zákona o regulácii (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu)
na účely tohto zákona sa rozumie tarifou za systémové služby pevná cena v eurách
na jednotku množstva elektriny viažuca sa na technickú jednotku, ktorá zohľadňuje
povolené náklady prevádzkovateľa prenosovej sústavy na nákup podporných služieb a iné
povolené náklady prevádzkovateľa prenosovej sústavy na zabezpečenie systémových
služieb; tarifa za systémové služby sa uplatňuje na koncovú spotrebu elektriny.
52. Podľa § 3 ods. 2 zákona o regulácii (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu)
predmetom regulácie podľa tohto zákona sú
a) ceny v sieťových odvetviach a podmienky ich uplatňovania,
b) podmienky vykonávania regulovaných činností.
53. Podľa § 9 ods. 1 zákona o regulácii (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu) úrad
a) vydáva všeobecne záväzné právne predpisy,
b) vykonáva
1. cenovú reguláciu podľa § 11, 12 a 14 vrátane osobitných predpisov,
2. vecnú reguláciu podľa § 13, 15 a 23 vrátane osobitných predpisov,
3. mimoriadnu reguláciu podľa § 16,
4. reguláciu kvality podľa § 22,
5. kontrolu dodržiavania tohto zákona, všeobecne záväzných právnych predpisov
vydaných na jeho vykonanie podľa § 40, osobitných predpisov, všeobecne záväzných
právnych predpisov vydaných na vykonanie osobitných predpisov a právoplatných
rozhodnutí úradu osobami, ktoré vykonávajú regulované činnosti, podľa § 31 až 35,
6. dohľad nad prevádzkovateľom prenosovej sústavy a prevádzkovateľom prepravnej
siete podľa § 26 ods. 11,
7. dohľad nad aukciami pre predaj elektriny podľa § 30,
8. dohľad nad zárukami pôvodu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie
a zárukami pôvodu elektriny vyrobenej vysoko účinnou kombinovanou výrobou podľa
osobitného predpisu,
c) rozhoduje
1. vo veciach podľa § 11 až 17,
2. o certifikácii prevádzkovateľa prenosovej sústavy a prevádzkovateľa prepravnej
siete podľa § 25 až 28,
3. o uložení pokuty za správne delikty spáchané porušením povinností ustanovených
v tomto zákone a v osobitných predpisoch,
4. o použití príjmov z pridelenia kapacity spojovacích vedení, ak ich nemožno
efektívne použiť na garantovanie skutočnej dostupnosti pridelenej kapacity, udržiavanie
alebo zvyšovanie kapacít spojovacích vedení prostredníctvom investícií do sústav, najmä
do nových spojovacích vedení,
d) posudzuje nezávislosť prevádzkovateľa prenosovej sústavy a prevádzkovateľa
prepravnej siete podľa tohto zákona a podľa osobitného predpisu,
e) ukladá opatrenia na odstránenie a nápravu nedostatkov zistených pri vykonávaní
kontroly,
f) spolupracuje s regulačnými orgánmi členských štátov prostredníctvom výmeny
informácií na účel
1. podpory regionálnej spolupráce a bilaterálnej spolupráce na trhu s elektrinou a trhu
s plynom podľa osobitných predpisov a o tejto spolupráci informuje Európsku komisiu
a ostatné členské štáty,
2. podpory spolupráce prevádzkovateľov prenosových sústav a prevádzkovateľov
prepravných sietí na regionálnej úrovni vrátane cezhraničných otázok,
3. vytvárania podmienok na to, aby prevádzkovatelia prenosových sústav
a prevádzkovatelia prepravných sietí mali na regionálnej úrovni jeden alebo viaceré
integrované systémy, ktoré pokrývajú dva alebo viaceré integrované systémy na účely
prideľovania kapacity a kontroly bezpečnosti sústavy a siete,
4. prijatia opatrení, ktoré prevádzkovateľom prenosových sústav a prevádzkovateľom
prepravných sietí umožnia,
4.1. vzájomnú výmenu plynu,
4.2. prideľovanie cezhraničnej kapacity,
4.3. spolupracovať pri rozvoji pravidiel riadenia preťaženia sústavy a siete,
5. sledovania veľkoobchodného trhu s elektrinou a veľkoobchodného trhu s plynom
podľa osobitného predpisu,
g) uzatvára dohody s regulačnými orgánmi členských štátov s cieľom podporiť
regionálnu spoluprácu,
h) spolupracuje s agentúrou, Európskou komisiou, ministerstvami a ostatnými
ústrednými orgánmi štátnej správy,
i) vydáva ročnú správu o činnosti úradu,
j) organizuje výberové konanie podľa osobitného predpisu na dodávateľa
technológie, ktorá zabezpečí zvýšenie energetickej efektívnosti sústavy alebo zníženie
spotreby elektriny a dodávateľa, ktorý zabezpečuje prípravu výstavby a výstavbu nových
elektroenergetických zariadení, na ktoré sa poskytujú ekonomické stimuly,
k) rieši spory podľa § 37 a 38,
l) vykonáva zisťovanie vyrovnania finančných záväzkov regulovaných subjektov
voči štátu na účely cenovej regulácie, vecnej regulácie a splnenia podmienok podpory podľa
osobitného predpisu,
m) zabezpečuje uplatňovanie princípov energetickej efektívnosti v oblasti regulácie,
n) sleduje a vyhodnocuje spotrebu koncových odberateľov elektriny, koncových
odberateľov plynu a koncových odberateľov tepla,
o) vykonáva alternatívne riešenie spotrebiteľských sporov koncového odberateľa
elektriny, koncového odberateľa plynu, odberateľa, ktorý dodané teplo využíva na vlastnú
spotrebu, odberateľa vody alebo producenta odpadových vôd, ktorý je spotrebiteľom podľa
osobitného predpisu, a rozhoduje o uložení sankcie za správne delikty spáchané porušením
povinností ustanovených v osobitnom predpise.
54. Podľa § 10 písm. a) zákona o regulácii (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu)
úrad ďalej
a) určuje
1. kritéria pre výber dodávateľa poslednej inštancie,
2. individuálne sadzby tarify za systémové služby a tarify za prevádzkovanie
systému,
3. tarifu za výrobu elektriny z obnoviteľných zdrojov energie.
55. Podľa § 11 ods. 1 zákona o regulácii (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu)
cenovej regulácii v elektroenergetike podlieha
a) výroba elektriny z obnoviteľných zdrojov energie a výroba elektriny vyrobenej
vysoko účinnou kombinovanou výrobou,
b) výroba elektriny z domáceho uhlia na základe rozhodnutia ministerstva o uložení
povinnosti vo všeobecnom hospodárskom záujme,
c) pripojenie do sústavy,
d) prístup do prenosovej sústavy a prenos elektriny,
e) prístup do distribučnej sústavy a distribúcia elektriny,
f) dodávka elektriny zraniteľným odberateľom,
g) poskytovanie podporných služieb,
h) poskytovanie systémových služieb,
i) výkon činnosti organizátora krátkodobého trhu s elektrinou,
j) výkon činnosti dodávateľa poslednej inštancie vrátane dodávky elektriny
dodávateľom poslednej inštancie,
k) výkon činnosti výkupcu elektriny,
l) tarifa za prevádzkovanie systému.
56. Podľa § 12 ods. 1 zákona o regulácii (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu)
spôsobom vykonávania cenovej regulácie je
a) priame určenie pevnej ceny,
b) priame určenie maximálnej ceny,
c) určenie spôsobu výpočtu pevnej ceny,
d) určenie spôsobu výpočtu maximálnej ceny,
e) určenie rozsahu ekonomicky oprávnených nákladov, ktoré možno do ceny
započítať, a výšky primeraného zisku,
f) určenie ceny využitím trhových opatrení, ako sú najmä aukcie,
g) priame určenie tarify a určenie spôsobu výpočtu tarify alebo rozdelenie nákladov
podľa osobitných predpisov.
57. Podľa § 12 ods. 9 zákona o regulácii (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu)
tarifa za prevádzkovanie systému sa uplatňuje na spotrebovanú elektrinu podľa § 40 ods. 1
písm. n), ak osobitný predpis neustanovuje inak, a organizátorovi krátkodobého trhu
s elektrinou ju uhrádza priamo alebo prostredníctvom subjektu zúčtovania koncový
odberateľ elektriny alebo výrobca elektriny, ktorý spotrebuje ním vyrobenú elektrinu.
58. Podľa § 40 ods. 1 zákona o regulácii (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu)
úrad vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorý ustanoví
a) rozsah cenovej regulácie,
b) spôsob vykonávania cenovej regulácie,
c) postup a podmienky uplatňovania cien,
d) podmienky vykonávania regulovaných činností,
e) rozsah, štruktúru a výšku ekonomicky oprávnených nákladov a spôsob ich úhrady,
f) termín a spôsob zúčtovania plánovaných a skutočných ekonomicky oprávnených
nákladov započítaných do ceny poskytnutých regulovaných tovarov a s nimi súvisiacich
regulovaných činností,
g) rozsah investícií súvisiacich s regulovanou činnosťou,
h) spôsob určenia výšky primeraného zisku; úrad môže v záujme predchádzania
stavu núdze a odstránenia stavu núdze a vo všeobecnom hospodárskom záujme ustanoviť
aj najvyššiu mieru primeraného zisku,
i) podklady návrhu ceny a spôsob predkladania návrhu ceny,
j) spôsob sledovania ekonomicky oprávnených nákladov za regulovanú činnosť
podľa § 11 ods. 4 písm. a) až f),
k) spôsob určenia ceny a obsah oznámenia obce o cene, ktorá je vlastníkom
verejného vodovodu alebo verejnej kanalizácie III. kategórie,
l) rozsah, spôsob a termíny predkladania skutočných údajov o tovaroch a s nimi
súvisiacich regulovaných činnostiach,
m) spôsob a termín zúčtovania nákladov, ktoré sa nepovažujú za ekonomicky
oprávnené náklady,
n) podrobnosti o uplatňovaní tarify za prevádzkovanie systému a o individuálnych
sadzbách tarify za systémové služby a tarify za prevádzkovanie systému,
o) zoznam oprávnených priemyselných odvetví podľa § 12 ods. 7 písm. b), výšku
elektroenergetickej náročnosti podniku podľa § 12 ods. 7 písm. c) a rozsah a štruktúru
správy podľa § 12 ods. 8.
59. Podľa § 2 ods. 1 zákona o cenách (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu) cena je
peňažná suma dohodnutá pri nákupe a predaji tovaru. Za cenu podľa tohto zákona
sa považuje aj tarifa.
V.3 Napadnuté ustanovenia vyhlášky 1
60. Podľa § 11 ods. 7 vyhlášky 1 (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu) účastník
trhu s elektrinou, ktorý si pre svoje odberné alebo odovzdávacie miesto zvolil režim
prenesenej zodpovednosti za odchýlku, uhradí platbu za systémové služby a platbu
za prevádzkovanie systému účastníkovi trhu s elektrinou, ktorý za jeho odberné alebo
odovzdávacie miesto prevzal zodpovednosť za odchýlku, a to v rozsahu koncovej spotreby
elektriny na danom odbernom alebo odovzdávacom mieste.
61. Podľa § 11 ods. 8 vyhlášky 1 (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu) účastník
trhu s elektrinou, ktorý prevzal zodpovednosť za odchýlku za odberné alebo odovzdávacie
miesto iného účastníka trhu a nie je subjektom zúčtovania, uhradí platbu za systémové
služby a platbu za prevádzkovanie systému účastníkovi trhu s elektrinou, ktorý za neho
prebral zodpovednosť za odchýlku, a to v rozsahu koncovej spotreby na danom odbernom
alebo odovzdávacom mieste.
62. Podľa § 11 ods. 9 vyhlášky 1 (v znení platnom ku dňu prijatia nálezu) subjekt
zúčtovania uhradí platbu za systémové služby a platbu za prevádzkovanie systému
organizátorovi krátkodobého trhu s elektrinou v rozsahu koncovej spotreby všetkých
odberných a odovzdávacích miest, ktoré sú v jeho bilančnej skupine. Organizátor
krátkodobého trhu s elektrinou poskytuje subjektom zúčtovania podklady potrebné
na fakturáciu platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie systému z koncovej
spotreby elektriny jednotlivo za účastníkov trhu, ktorí sú v bilančnej skupine subjektu
zúčtovania.
V.4 K platnosti a účinnosti referenčných noriem
63. Ústavný súd k platnosti a účinnosti referenčných noriem, konkrétne k platnosti
a účinnosti zákona o regulácii dopĺňa, že v čase od prijatia návrhu navrhovateľov na ďalšie
konanie 12. decembra 2017 do dňa prijatia tohto nálezu, t. j. do 8. júla 2020 bol zákon
o regulácii vo vzťahu k jeho ustanoveniam majúcim podstatný vplyv pre posudzovanie
návrhu novelizovaný dvakrát, a to zákonom č. 309/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa
zákon č. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie a vysoko účinnej
kombinovanej výroby a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „zákon č. 309/2018 Z.
z.“) a zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 297/2019 Z. z., ktorým sa mení
a dopĺňa zákon č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon č. 297/2019 Z. z.“).
64. Zákonom č. 309/2018 Z. z. bol zákon o regulácii v podstatnom novelizovaný tak,
že došlo k doplneniu ustanovenia § 2 zákona o regulácii o nové ustanovenia písmena
p) až r) obsahujúce pojmové vymedzenie (zákonnú definíciu) pojmov tarifa
za prevádzkovanie systému, tarifa za výrobu elektriny a tarifa za systémové služby. Zároveň
došlo k zmene a doplneniu znenia § 10 písm. a) zákona o regulácii tak, že pôvodná
právomoc úradu podľa § 10 písm. a) bod 2 (právomoc určovať individuálne sadzby taríf
súvisiacich so systémovými službami a úhradou osobitných nákladov podľa § 12 ods. 6)
bola zmenená a nahradená právomocou určovať individuálne sadzby tarify za systémové
služby a tarify za prevádzkovanie systému. Ustanovenie § 10 písm. a) zákona o regulácii
bolo taktiež zákonom č. 309/2018 Z.z. doplnené [o nové ustanovenie § 10 písm. a) bod 3
zákona o regulácii] o novú právomoc úradu určovať tarifu za výrobu elektriny
z obnoviteľných zdrojov energie.
65. Zákonom č. 309/2018 Z. z. bolo taktiež zmenené znenie § 12 ods. 1 zákona
o regulácii stanovujúce spôsoby vykonávania cenovej regulácie, a to tak, že bolo doplnené
o nové ustanovenie § 12 ods. 1 písm. g) zákona o regulácii, podľa ktorého je spôsobom
vykonávania cenovej regulácie aj priame určenie tarify a určenie spôsobu výpočtu tarify
alebo rozdelenie nákladov podľa osobitných predpisov. Zároveň došlo k doplneniu
ustanovenia § 12 zákona o regulácii (i) o nový odsek 9, podľa ktorého sa tarifa
za prevádzkovanie systému uplatňuje na spotrebovanú elektrinu podľa § 40 ods. 1 písm. n),
ak osobitný predpis neustanovuje inak, a organizátorovi krátkodobého trhu s elektrinou
ju uhrádza priamo alebo prostredníctvom subjektu zúčtovania koncový odberateľ elektriny
alebo výrobca elektriny, ktorý spotrebuje ním vyrobenú elektrinu a o (ii) nový odsek 10,
podľa ktorého cenová regulácia prístupu do prenosovej sústavy alebo distribučnej sústavy
sa pri výrobcovi elektriny, ktorý je aj odberateľom elektriny, uplatňuje len na jeden prístup
do prenosovej sústavy alebo jeden prístup do distribučnej sústavy.
66. V neposlednom rade zákon č. 309/2018 Z. z. zmenil ustanovenie delegačnej
normy obsiahnutej v § 40 ods. 1 písm. n) zákona o regulácii tak, že jeho pôvodné znenie
„Úrad vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorý ustanoví podrobnosti
o individuálnych sadzbách súvisiacich so systémovými službami a úhradou osobitných
nákladov.“ nahradil novým znením „Úrad vydá všeobecne záväzný právny predpis, ktorý
ustanoví podrobnosti o uplatňovaní tarify za prevádzkovanie systému a o individuálnych
sadzbách tarify za systémové služby a tarify za prevádzkovanie systému.“.
67. Zákonom č. 297/2019 Z. z. bolo zmenené ustanovenie § 2 písm. q) zákona
o regulácii tak, že bolo doplnené o slová „tarifa za prevádzkovanie systému sa uplatňuje
na koncovú spotrebu elektriny“.
VI.
Závery ústavného súdu
VI.1 Všeobecne k charakteristike predmetu napadnutých ustanovení a podstate
tvrdeného nesúladu napadnutých ustanovení s ústavou
68. Vo všeobecnej rovine možno uviesť, že predmetom napadnutých ustanovení
je časť cenovej regulácie v elektroenergetike bližšie špecifikovaná v tomto bode nižšie.
Konkrétne ide o stanovenie subjektu (ktorému sa má nižšie špecifikovaná platba uhradiť)
a rozsahu (v rozsahu koncovej spotreby na príslušnom odbernom a odovzdávacom mieste)
platby za systémové služby a platby za prevádzkovanie systému jednotlivými účastníkmi
trhu s elektrinou [účastníkom trhu s elektrinou, ktorý si pre svoje odberné alebo
odovzdávacie miesto zvolil režim prenesenej zodpovednosti za odchýlku (§ 11 ods. 7
vyhlášky 1); účastníkom trhu s elektrinou, ktorý prevzal zodpovednosť za odchýlku
za odberné alebo odovzdávacie miesto iného účastníka trhu a nie je subjektom zúčtovania
(§ 11 ods. 8 vyhlášky 1) a subjektom zúčtovania (§ 11 ods. 9 vyhlášky 1)]. Ústavný súd
v súvislosti s už označeným rozsahom poukazuje na skutočnosť, že navrhovatelia v návrhu
nenamietali nesúlad iných ustanovení vyhlášky 1 s ústavou alebo so zákonmi, a zároveň,
že (nad rámec návrhom napadnutých ustanovení vyhlášky 2, pričom ústavný súd rozhodol
tak, že konanie o tejto časti návrhu navrhovateľov zastavil) navrhovatelia v návrhu
nenamietali nesúlad iných právnych predpisov upravujúcich cenovú reguláciu
v elektroenergetike. Oblasť cenovej regulácie v elektroenergetike pritom zahŕňa celý
komplex právnych noriem rôznej právnej sily (počnúc zákonom o energetike, zákonom
o regulácii až po jednotlivé vyhlášky úradu), pričom návrhom napadnuté ustanovenia
vyhlášky 1 sú len parciálnou zložkou tohto komplexu.
69. Ústavný súd v odôvodnení nálezu v konaní týkajúcom sa posudzovania súladu
inej vyhlášky úradu (pozri PL. ÚS 17/2014) pri posudzovaní cenovej regulácie
v elektroenergetike konštatoval, že prejavom rozvinutej a industrializovanej krajiny je,
že štátna moc intervenuje do odvetvia energetiky, špeciálne do obchodovania s elektrinou
a plynom. Tieto intervencie majú svoje odôvodnenie v špecifických črtách regulovaného
odvetvia – odvetvia energetiky. Ústavný súd dospel k záveru, že pri posudzovaní
napadnutých ustanovení (ustanovení podzákonnej normy vydanej úradom, pozn.) musí
prihliadať nielen na právne akty Európskej únie, ich tranzpozíciu (smernice), ale
aj na dikciu ústavy, predovšetkým ústavné limity orgánov verejnej moci pri ukladaní
povinností normatívnymi aktmi subjektom pôsobiacim na trhu, a to aj v oblasti
regulovaných odvetví.
70. V rámci skutočností už uvedených v bode VI.1 potom ústavný súd v návrhu
navrhovateľov identifikoval tri materiálne tvrdenia, ktoré predstavujú podstatu
navrhovateľmi tvrdeného nesúladu napadnutých ustanovení vyhlášky 1 s ústavou
a označenými zákonmi: (i) tvrdenie, že povinnosť uhrádzať platbu za systémové služby
a platbu za prevádzkovanie systému nemá oporu v ustanovení žiadneho zákona; (ii)
tvrdenie, že tarifa za prevádzkovanie systému nemá povahu ceny v sieťových odvetviach,
a preto by nemala byť ani výsledkom regulačnej činnosti úradu a nakoniec (iii) tvrdenie,
že pri zvolenom spôsobe určenia výšky platby (tarify) za prevádzkovanie systému
nie sú dotknuté osoby objektívne spôsobilé akokoľvek zasiahnuť do procesu tvorby
jej výšky.
71. Prvé z uvedených tvrdení je vlastne konštatovaním deficitu delegačnej normy,
ktoré navrhovatelia zhutnili do záveru, že „(pri platbách)... ide o autoritatívne ustanovené
poplatky, ktoré nemajú oporu v zákonnej právnej úprave. Definíciu ani bližšie vysvetlenie
povahy a obsahu uvedených taríf nenájdeme v žiadnom zákonnom predpise.“. Druhé
z uvedených tvrdení (teda tvrdenie, že tarifa za prevádzkovanie systému nemá povahu ceny)
pramení v definičnom vymedzení a interpretácii pojmu „cena“. Ústavný súd sa k obom
týmto materiálnym tvrdeniam navrhovateľov vyjadruje v časti VI.3.
72. K tretiemu tvrdeniu (k výhrade nemožnosti dotknutých subjektov participovať
na tvorbe jednotlivých zložiek ceny) ústavný súd uvádza, že návrhom napadnuté
ustanovenia vyhlášky 1 proces tvorby výšky jednotlivých platieb, resp. ich zložiek
neupravujú a prípadná strata platnosti napadnutých ustanovení vyhlášky 1 by na spôsob
určenia výšky jednotlivých platieb, resp. ich zložiek nemala vplyv. Vzhľadom na predmet
návrhom napadnutých ustanovení vyhlášky 1 a s prihliadnutím na skutočnosti už uvedené
v tomto bode ústavný súd uvádza, že námietka nesúladu napadnutých ustanovení nie je
dôvodná, pretože neexistuje priamy súvis medzi napadnutými ustanoveniami (ich obsahom)
a v návrhu označenými základnými právami. Súc viazaný návrhom navrhovateľov
(namietajúcim nesúlad len ustanovení § 11 ods. 7, 8 a 9 vyhlášky 1) teda ústavný súd
uvedenú výhradu posúdil a dospel k záveru, že návrh nie je v tejto časti dôvodný.
VI.2 Všeobecne k ústavným podmienkam ukladania povinností podzákonnými
právnymi predpismi
73. Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti možno ukladať zákonom alebo
na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Podľa čl. 123
ústavy ministerstvá a iné orgány štátnej správy na základe zákonov a v ich medziach môžu
vydávať všeobecne záväzné právne predpisy, ak sú na to splnomocnené zákonom.
Tieto všeobecne záväzné právne predpisy sa vyhlasujú spôsobom, ktorý ustanoví zákon.
74. Ústava v čl. 13 ods. 1 písm. a) špecifikuje možnosti podmienok ukladania
povinností, konkrétne zákonom alebo na základe zákona a v jeho medziach. V materiálnom
právnom štáte je evidentný účel ochrany poskytovanej ustanovením tohto článku, za ktorý
možno považovať ochranu jednotlivcov pri určovaní povinností obmedzujúcich základné
práva a slobody pred verejnou mocou, resp. pred extenzívnym uplatňovaním právomoci
orgánov verejnej moci. K článku 13 ods. 1 ústavy vo všeobecnosti ústavný súd už uviedol,
že „toto ustanovenie neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody,
ale obsahuje len pravidlo, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona,
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Uvedené ustanovenie je akýmsi
základným či všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu vo vzťahu
k nositeľom základných práv a slobôd.“ (III. ÚS 13/2013). Ukladanie povinností s využitím
podzákonného právneho predpisu musí byť uskutočnené za splnenia formálnej podmienky,
ktorou je splnomocnenie uvedené výslovne v zákone, a zároveň pri rešpektovaní náležitej
kvality uvedeného splnomocnenia. Dosiahnuť takúto náležitú kvalitu splnomocnenia
je možné za predpokladu, že v rámci splnomocnenia sa jednoznačne vymedzia hranice
pre reguláciu v podzákonnej úprave. Zákonné medze ukladania povinností vyplývajúce
z čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy nemajú len hmotnoprávny, ale aj „procesnoprávny“ rozmer.
To znamená, že orgán verejnej moci ukladajúci povinnosti ich musí uložiť spôsobom
a postupom, ktorý predpokladá zákon, čím okrem iného umožní budúcim adresátom
povinností, aby sa k nim vyjadrili (porov. I. ÚS 95/03).
74.1 Podstatným znakom špeciálnej delegácie, ktorej ústavný rámec stanovuje
ustanovenie čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, je, že zákonodarca problematiku dostatočne
upravenú vo svojich základných rysoch na úrovni zákonnej prenecháva na konkretizáciu
rezortnému orgánu výkonnej moci. Vyhláška potom ako vykonávací právny predpis svojím
charakterom môže upraviť technické či expertné otázky, ktoré môžu podliehať častým
zmenám. Keďže ide v zásade o otázky vysoko odborného charakteru a vzhľadom na často
enormný rozsah upravovanej problematiky, nie je efektívne a vhodné tieto otázky
upravovať v samotnom zákone.
75. Ústavný súd interpretoval vo svojej judikatúre aj citovaný čl. 123 ústavy,
keď uviedol, že „vláda ani ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať
všeobecne záväzný právny predpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré národná rada
neupravila zákonom. Všeobecne záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci
nemožno upraviť spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu, než ustanovuje zákon, ani
spôsobom odporujúcim zákonu.“ (pozri PL. ÚS 7/96, PL. ÚS 12/01).
VI.3 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13
ods. 1 písm. a), čl. 59 ods. 2 a čl. 123 ústavy a so zákonom o regulácii v spojení
76. Navrhovatelia namietajú nesúlad napadnutých ustanovení vyhlášky 1
s ustanovením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 13 ods. 1 písm. a), čl. 59 ods. 2 a čl. 123 ústavy
v jednej časti návrhu (časť IV. písm. A návrhu) súborne, bez toho, aby podrobnejšie
analyzovali, prípadne pomenovali konkrétne dôvody pre konštatovanie nesúladu vo vzťahu
k jednotlivým, ním označeným ustanoveniam ústavy. Navrhovatelia nesúlad napadnutých
ustanovení vyhlášky 1 so všetkými už označenými ustanoveniami ústavy identifikujú
ako dôsledok „prekročenia právomoci Úradu vyplývajúcej zo zákona“. Následne nimi
tvrdené „prekročenie právomoci Úradu“ skutkovo bližšie opisujú.
77. Podľa § 87 zákona o ústavnom súde (predtým § 41a ods. 4 zákona
č. 38/1993 Z. z.) ústavný súd konanie zastaví, ak preskúmavaný právny predpis stratí
platnosť pred vyhlásením nálezu vo veci.
77.1 Podľa ustálenej judikatúry ústavný súd zásadne považuje stratu platnosti
preskúmavaných právnych predpisov za dôvod na zastavenie konania. Na tento dôvod
zastavenia konania v zásade nemá vplyv skutočnosť, že v čase doručenia návrhu na začatie
konania napadnuté právne predpisy (prípadne ich časti) boli súčasťou platného právneho
poriadku (m.m. PL. ÚS 23/02, PL. ÚS 16/03). Ústavný súd taktiež v minulosti už judikoval,
že nielen strata platnosti preskúmavaných právnych predpisov, ale aj obsahová kvalitatívna
zmena napadnutých zákonných ustanovení v priebehu konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a)
ústavy môže viesť k takým následkom, že zanikne dôvod, resp. objektívny záujem zaoberať
sa posudzovaním protiústavnosti napadnutých ustanovení, ktoré mali byť podľa návrhu
predmetom ústavnej kontroly (pozri napr. PL. ÚS 12/09). Ústavný súd už teda v minulosti
konštatoval, že novelizácia napadnutých ustanovení meniaca ich obsahový význam
sa hodnotí ako zánik platnosti pôvodného znenia napadnutých ustanovení (PL. ÚS 43/03).
78. V prípade návrhom napadnutých ustanovení vyhlášky 1 však nedošlo ani k strate
ich platnosti, ani k ich novelizácii pred vyhlásením nálezu vo veci. Došlo však k prijatiu
zákona č. 309/2018 Z. z. účinného od 1. januára 2019 a zákona č. 297/2019 Z. z. účinného
od 1. novembra 2019. Uvedené zákony zásadným spôsobom zmenili právny stav
a sú rozhodné pre posúdenie prejednávanej veci. Pokiaľ totiž navrhovatelia namietali
deficity delegačnej normy (tak ako je uvedené v bode 71 tohto nálezu), dospejúc k záveru,
že tarify majú povahu vyhláškou autoritatívne ustanovených poplatkov, ktoré nemajú oporu
v zákonnej právnej úprave, keďže ich definíciu ani bližšie vysvetlenie povahy a obsahu
nemožno nájsť v žiadnom zákonom predpise, tak potom ustanovenia zákona
č. 309/2018 Z. z. a zákona č. 297/2019 Z. z. (bližšie opísané v bode V.4) tento
navrhovateľmi tvrdený deficit odstránili.
78.1 Už spomenuté nedostatky zákonnej právnej úpravy v čase podania návrhu
by bolo možné posudzovať optikou absencie, resp. nevytvorenia zákonných predpokladov
pre ukladanie povinností v zmysle čl. 13 ods.1 ústavy, čo by mohlo byť považované
aj za porušenie (vnútroštátneho) pozitívneho záväzku zo strany štátu, ktorý má aj za cieľ
vytvoriť predpoklady pre praktickú dostupnosť noriem vyjadrených v ústave (k obsahu
ochrany práv a slobôd ustanovených v ústave vo forme pozitívneho záväzku bližšie
II. ÚS 8/96). Nevydanie zákonného právneho predpisu predpokladaného ústavnou
reguláciou ukladania povinností, resp. kvalitatívne nedostatočné vyjadrenie úpravy
v takomto zákone vo všeobecnosti znamená aj nedodržanie ústavou určeného postupu
ukladania povinností (medzí podnikania) vyplývajúceho z čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy.
Na vydanie namietanej vyhlášky 1 (rovnako aj vyhlášky 2) by potom bolo možné nahliadať
aj optikou tvorby práva úradom bez ústavou požadovaného delegačného základu.
Navrhovatelia tvrdia, že úrad totiž vydal podzákonnú úpravu stanovujúcu povinnosti pre
jednotlivcov bez toho, aby v čase jeho prijatia určil zákon jednoznačné podmienky pre
takúto reguláciu, resp. obsahoval jednoznačné zákonné splnomocnenie na prijatie takejto
podzákonnej regulácie.
78.2 Následne pozitívny zákonodarca výsledkom svojej legislatívnej aktivity upravil
namietaný stav, keď schválil takú zákonnú úpravu, ktorej následkom zanikol navrhovateľmi
tvrdený ústavný problém dotýkajúci sa kvality dovtedy existujúcej zákonnej úpravy
vo vzťahu k rozsahu a kvalite regulácie v podobe podzákonného právneho predpisu.
K znakom materiálneho právneho štátu patrí povinnosť štátu tvoriť také právo, ktoré
sa vyznačuje požadovanou kvalitou, čoho prejavom je predovšetkým súlad zákonov
s ústavou.
79. K rovnakému záveru možno (aj s prihliadnutím na definíciu pojmu „cena“ podľa
§ 2 ods. 1 zákona o cenách) dospieť aj v súvislosti s druhou materiálnou výhradou
navrhovateľov spočívajúcou v ich interpretácii pojmu cena. Nad rámec uvedeného ústavný
súd vo vzťahu k druhej materiálnej námietke navrhovateľov (ktorej podstata spočíva
v interpretácii pojmu „cena“) uvádza, že už v rozhodnutí sp. zn. PL. ÚS 17/2014 ústavný
súd uzavrel, že ustanovenia o cenách a vymedzení dohodnutých podmienok pri dohadovaní
ceny podľa zákona o cenách je potrebné vnímať ako lex generalis, čo sa týka definovania
ceny a vymedzenia dohodnutých podmienok dohadovaní ceny, a teda, že zákon o energetike
a zákon o regulácii v tomto smere len odlišne upravujú tvorbu cien a dohadovanie ceny,
čo však nemá za následok nesúlad s ustanoveniami zákona o cenách.
80. Prijatím označených noviel zákona o regulácii pred vyhlásením nálezu vo veci,
teda najmä (i) doplnením ustanovenia § 2 zákona o regulácii o zákonnú definíciu a legálne
vymedzenie pojmov tarifa za prevádzkovanie systému, tarifa za výrobu elektriny a tarifa
za systémové služby, (ii) doplnením ustanovenia § 12 ods. 1 zákona o regulácii
upravujúceho spôsoby vykonávania cenovej regulácie, ale osobitne (iii) zmenou znenia
delegačnej normy obsiahnutej v ustanovení § 40 ods. 1 písm. n) zákona o regulácii teda
vznikol nový právny stav. Pokiaľ by takýto právny stav bol už v čase predbežného
prerokovania návrhu, nevyhnutne by to viedlo k posudzovaniu návrhu ako zjavne
neopodstatneného. Tento záver ostatne podporuje aj vyjadrenie navrhovateľov
z 27. februára 2020 doručené ústavnému súdu 3. marca 2020, v ktorom navrhovatelia o. i.
uviedli, že „Napriek tomu, že legislatívne zmeny majú dopad na obsah Návrhu,
Navrhovatelia trvajú na svojom podaní najmä čo sa týka bodu I. Dôvodom je, že súčasná
právna úprava na ďalej zasahuje do práva na spravodlivý proces.“. Navrhovatelia
sa v ďalších častiach predmetného vyjadrenia venovali už len poslednému z materiálnych
argumentov, teda tvrdeniu, že pri zvolenom spôsobe určenia výšky platby (tarify)
za prevádzkovanie systému nie sú dotknuté osoby objektívne spôsobilé akokoľvek
zasiahnuť do procesu tvorby jej výšky. K tejto výhrade sa už ústavný súd vyjadril v bode 72
tohto nálezu, keď dospel k záveru, že návrhom napadnuté ustanovenia vyhlášky 1 spôsob
určenia výšky jednotlivých platieb neupravujú.
81. Nad rámec už uvedeného ústavný súd uvádza, že zmyslom a účelom inštitútu
abstraktnej kontroly ústavnosti podľa čl. 125 ústavy je zabezpečenie ústavnosti právneho
poriadku, teda (v prípade ak došlo k narušeniu ústavnosti právneho poriadku) navodenie
stavu vylúčenia kolízie všeobecne záväzného právneho predpisu so silou zákona alebo
nižšou s ústavou. Účinky rozhodovacej činnosti ústavného súdu vykonávajúceho svoju
pôsobnosť pri ochrane ústavnosti v konaní o súlade právnych predpisov nastávajú pro
futuro, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z ustanovenia čl. 125 ods. 3 ústavy. Inými
slovami, nie je účelom inštitútu abstraktnej kontroly ústavnosti, a teda ústavnému súdu
v konaní podľa čl. 125 ústavy nenáleží odstraňovať následky pochybení organov verejnej
moci inak ako konštatovaním existencie nesúladu právnych predpisov s ústavou, avšak len
vtedy, keď ústavný súd takýto nesúlad v čase prijatia rozhodnutia identifikoval, k čomu
však v prejednávanej veci nedošlo. V prejednávanej veci pozitívny zákonodarca zrejme sám
v minulosti identifikoval riziko interpretácie, ktorá by mohla viesť ku konštatovaniu
parciálneho nedostatku legislatívnej úpravy (resp. nedostatočnú špecifikáciu inštitútov
v nej), a uplatnením svojej zákonodarnej pôsobnosti svojou následnou činnosťou tento stav
odstránil. Národná rada Slovenskej republiky má priznanú možnosť uskutočňovať
zákonodarnú činnosť tak, aby mohla reagovať na spoločenské zmeny, ktorých dôsledky
je potrebné premietnuť do oblastí už predtým upravených zákonmi Národnej rady
Slovenskej republiky (porov. PL. ÚS 38/95). Vo vzťahu k tomu je vhodné doplniť,
že v prejednávanej veci platí, že základom uplatňovania verejnej moci v demokratickom
a právnom štáte je zachovanie dobrej viery a dôvery v správnosť právnych aktov vydaných
orgánmi verejnej moci, rovnako aj ochrana práv konštituovaných na základe prejavu
orgánov verejnej moci. Ústavný súd dodáva, že v danej veci ide o špecifické rozhodnutie,
keď vzhľadom na zásadnú zmenu právneho stavu po prijatí návrhu na ďalšie konanie
už dôvody pre navrhovateľmi tvrdený nesúlad vyhlášky 1 odpadli. V rámci novelizácie
zákona o regulácii sa tak napadnutá právna úprava (vyhláška 1 v znení pred novelizáciou
zákona o regulácii trpiaca tvrdeným deficitom delegačnej normy) stala obsolétnou.
Obsolétnosť spočíva v tom, že novely zákona o regulácii doplnili právnu úpravu, čím
vytvorili kategoricky iný právny stav. Preto ústavný súd v zmysle § 88 zákona o ústavnom
súde návrhu skupiny poslancov nevyhovel.
82. Navrhovatelia v návrhu konštatujú taktiež nesúlad napadnutých ustanovení
vyhlášky 1 s § 3 ods. 2, § 9 ods. 1 písm. b) bodom 1, § 11 ods. 1, § 12 ods. 1 a § 40 ods. 1
zákona o regulácii v spojení s § 2 ods. 1 zákona o cenách. Po prijatí návrhu na ďalšie
konanie došlo k prijatiu zákona č. 309/2018 Z. z. a zákona č. 297/2019 Z. z., pričom
táto zmena sa týkala podstatnej časti navrhovateľom označených ustanovení zákona
o regulácii. Z dôvodu obsolétnosti napadnutej právnej úpravy, ktorej opisu a dôsledkom
sa ústavný súd venuje v tejto časti nálezu vyššie, preto ústavný súd dospel k záveru,
že tvrdenia navrhovateľov týkajúce sa nesúladu ustanovení vyhlášky 1 s označenými
ustanoveniami zákona o regulácii v spojení so zákonom o cenách sú nedôvodné, a preto
návrhu navrhovateľov v tejto časti nevyhovel.
VI.4 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl.
35 ods. 1 ústavy
83. V súvislosti s navrhovateľmi tvrdeným nesúladom ustanovení vyhlášky 1
s ustanovením čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a s čl. 35 ods. 1 ústavy, ktoré navrhovatelia
identifikujú v príčinnej súvislosti s nimi tvrdeným prekročením právomoci úradu, ústavný
súd dospel k záveru, že vzhľadom na skutočnosti uvedené v časti VI.3 tohto nálezu (teda,
že novelizácia zákona o regulácii spôsobila obsolétnosť navrhovateľmi napadnutej právnej
úpravy) je návrh navrhovateľov v tejto časti nedôvodný. Z tohto dôvodu sa už ústavný súd
ďalej bližšie nezaoberal tvrdeniami navrhovateľov namietajúcich nesúlad ustanovení
vyhlášky 1 s už označenými základnými právami.
VI.5 K namietanému nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 46 ods. 2 ústavy
84. Pokiaľ navrhovatelia v návrhu (časť IV bod C) namietajú nesúlad napadnutých
ustanovení vyhlášky 1 s čl. 46 ods. 2 ústavy a tvrdia, že „V dôsledku zavedenia platby
(tarify) za prevádzkovanie systému ako povinného poplatku bez ohľadu na existenciu
vecného protiplnenia a určovania jej výšky v cenovom konaní vedenom len s organizátorom
krátkodobého trhu s elektrinou sa fakticky znemožňuje skutočne dotknutým osobám
domáhať ochrany pred nezákonnosťou na súde.“, toto ich tvrdenie (teda tvrdenie,
že dotknuté subjekty nemajú postavenie účastníka konania, nedisponujú aktívnou vecnou
legitimáciou na uplatnenie svojich práv využitím riadnych opravných prostriedkov
v správnom konaní) nie je opodstatnené, pretože v danej veci na základe napadnutých
ustanovení vyhlášky 1 nebol úradom vydaný individuálny správny akt ani hybridný správny
akt. Navrhovatelia v návrhu ostatne uvádzajú, že „Platbu (tarifu) za prevádzkovanie
systému určuje Úrad prostredníctvom cenového rozhodnutia, ktoré vydáva OKTE, a.s. ako
organizátorovi krátkodobého trhu s elektrinou poverenému výkonom tzv. centrálnej
fakturácie podľa § 37 ods. 4 písm. c) bodu 2 Zákona o energetike.“.
84.1 Okrem toho vzhľadom na predmet návrhom napadnutých ustanovení vyhlášky 1
a s prihliadnutím na závery uvedené v časti VI.1 námietka nesúladu napadnutých ustanovení
nie je vo vzťahu k čl. 46 ods. 2 dôvodná, pretože neexistuje priamy súvis medzi
napadnutými ustanoveniami (ich obsahom) a základným právom zaručeným čl. 46 ods. 2
ústavy. Keďže ide o ustanovenia všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorý nepodlieha
prieskumu v správnom súdnictve a nie je možné predmetnú námietku spojiť so základným
právom zaručeným čl. 46 ods. 2 ústavy, nebolo možné návrhu v tejto časti vyhovieť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. júla 2020
Ivan Fiačan
predseda pléna Ústavného súdu
Slovenskej republiky