Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 13/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., P., zastúpenej

advokátom Mgr. J. G., D., ktorou namieta porušenie Slovenskej

republiky, základného práva vlastniť majetok podľa , 3 a 4 Slovenskej

republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa až 3 Slovenskej

republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 12. júla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 22. augusta 2012 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra

2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),

ktorou namieta porušenie (ďalej len „“),

základného práva vlastniť majetok podľa , 3 a 4 a základného práva na

súdnu ochranu podľa až 3 postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 12. júla

2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 22. augusta 2012 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).

Sťažovateľka v sťažnosti opisuje postup Daňového úradu P. (ďalej len „daňový

úrad“) pri daňovej kontrole vykonávanej v súvislosti s uplatneným nadmerným odpočtom

dane z pridanej hodnoty, obsah nadväzne vydaného dodatočného platobného výmeru č.

/Sma z 24. augusta 2010 (ďalej aj „dodatočný platobný výmer“), ktorým

jej bol vyrubený rozdiel dane za obdobie júl 2008 v sume 25 604,36 €, a rozhodnutia

Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) o odvolaní

sťažovateľky č. I/226/19836-123537/2010/990565-r z 10. decembra 2010 (ďalej aj

„rozhodnutie daňového riaditeľstva“), ktorým sa odvolaniu sťažovateľky nevyhovelo

a dodatočný platobný výmer bol potvrdený.

V súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov podľa

a nasl. v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“) krajský súd v správnom súdnictve žalobu sťažovateľky

rozsudkom sp. zn. z 12. júla 2011 zamietol a najvyšší súd rozsudkom

sp. zn. z 22. augusta 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil. Sťažovateľka

k tomu uvádza, že krajský súd z dokazovania považoval „za preukázané, že v čase

uskutočnenia zdaniteľného obchodu 2. 7. 2008 nebol dodávateľ, G., s. r. o., vlastníkom

prevádzaných pozemkov, nemala byť splnená podmienka, že si môžem odpočítať daň na

vstupe, ak je daň voči mne uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré

sú alebo majú byť platiteľovi dodané, pričom predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie

žalovaného vo veci DPH za mesiac júl 2008, a preto nemohlo byť údajne prihliadnuté na

moje argumenty a dôkazy týkajúce sa zdaňovacieho obdobia august 2008. Najvyšší súd SR

ako súd odvolací v zhode s rozhodnutím súdu prvého stupňa vec uzavrel s tým, že správne

orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, pričom pre vydanie rozhodnutia si

mali zabezpečiť dostatok skutkových zistení a skutkové okolnosti mali aj správne vyhodnotiť

a ustáliť správny právny záver...

Takto vzhľadom na postup správnych orgánov ako aj rozhodnutie tak

prvostupňového ako aj odvolacieho súdu vznikla situácia, že prvostupňový daňový úrad ako

správca dane vykonal u mňa kontrolu DPH nielen na vstupe ale aj na výstupe za obdobie

mesiacov január až december roku 2008, pričom pri kontrole dane na vstupe za mesiac júl

2008 tento konštatoval porušenie zákona a neoprávnený odpočet dane pri nákupe pozemku,

no pri kontrole dane na výstupe za mesiac august 2008 neboli správcom dune zistené žiadne

pochybenia a to aj napriek tomu že som v uvedený mesiaci predmetný (ten istý) pozemok

predal s DPH, ktorú som aj riadne odviedol do štátneho rozpočtu, ktorý postup následne

odobril tak odvolací správny orgán a následne aj obe súdne inštancie. Ak by som

akceptoval tvrdenia správcu dane, tak v tomto prípade som rovnako nemal pozemok

zapísaný v katastri nehnuteľností, teda som nebol jeho vlastníkom a teda podľa správcu

dane som ho ani nemohol predať. Tým mi ani nemala potom vzniknúť povinnosť odvádzať z

tohto predaja DPH, lebo mi podľa názoru správcu dane nevznikla daňová povinnosť. V

tomto prípade však správca dane nekonštatoval. že došlo k porušenie zákona o DPH z

dôvodu, že daňová povinnosť nevznikla, ale plne akceptoval odvedenú daň do štátneho

rozpočtu s odôvodnením, že kontrolou neboli zistené porušenia zákona o DPH, pričom na

uvedený zásadný rozpor (ak to štátnemu rozpočtu nevyhovuje, tak je tvrdený rozpor medzi

účtovnými dokladmi a právnymi predpismi prehliadaný, no ak to štátnemu rozpočtu

vyhovuje, tak je na základe tvrdeného rozporu vystavený dodatočný platobný výmer a

vymáhaný daňový nedoplatok).“.

Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka namieta, že správne orgány „pri výkone

kontroly v zmysle o správe daní a poplatkov a zákona o DPH

nemajú zo zákona kompetenciu prijímať výroky a rozhodnutia ohľadne existencie

vlastníckeho práva resp. či niekto môže/nemôže uskutočniť predaj nehnuteľnej veci. Takéto

ich konanie nemá žiadnu oporu v zákone. Zákon o DPH v prípade dodania tovaru rieši

zdaňovanie pridanej hodnoty z ekonomických a nie vlastníckych procesov. Súčasne

jednoznačne určuje, aby pri predaji nehnuteľnosti boli splnené podmienky - predávajúca

vec musí skutočne existovať, predávajúci prevádza na kupujúceho právo disponovať s

predávanou vecou ako vlastník v ekonomickej forme, za predávanú vec je poskytnutá

protihodnota, pričom predaj sa uskutočňuje v tuzemsku.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka konštatuje, že v dôsledku porušení zákona zo

strany daňových orgánov, krajského súdu aj najvyššieho súdu boli porušené základné práva

zaručené v , , 3 a 4, ako aj až 3 .

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:

„Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.

Základné právo sťažovateľa na ukladanie povinností len zákonom, na jeho základe a

v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd podľa SR,

právo vlastniť majetok... v zmysle , 3, 4 SR, právo domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1, 2, 3

SR postupom a rozsudkom Krajského súdu Trenčín zo dňa 12. 7. 2011

ako aj postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu SR zo dňa 22. 8. 2012

porušené bolo.

Rozsudok Krajského súdu Trenčín z 12. 7. 2011 ako aj rozsudok

Najvyššieho súdu SR z 22. 8. 2012 sa zrušuje.

Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 20.000.- EUR.

Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia k rukám advokáta

Mgr. J. G. tak, ako budú tieto vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovení , a vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je

zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). V zmysle

konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú

neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo

slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva

alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť

medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne

(obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch

v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,

že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis ,

, ).

1. K namietanému porušeniu základných práv podľa rozsudkom

krajského súdu

Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky rozsudkom

krajského súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1

, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany

základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže

poskytnúť iný súd.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení

sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemohol

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytoval. Namietané porušenie niektorého

zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu

na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby

alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie

ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných

právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným

súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu

nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis ,

, , , ).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie

je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú

primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo

medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje

v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade

nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti

podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného

súdu podľa zásad uvedených v (,

).

V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu podliehal revíznej právomoci

najvyššieho súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc.

Preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu by bolo v rozpore s princípom

subsidiarity zakotveným v , lebo jeho preskúmanie na základe

podaného odvolania patrí do právomoci najvyššieho súdu. V súvislosti s namietaným

porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto

len preskúmanie postupu najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade právoplatne rozhodoval

o podanej žalobe v rámci odvolacieho konania (obdobne , ,

). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti

rozsudku krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K namietanému porušeniu základných práv podľa rozsudkom

najvyššieho súdu

Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. z 22. augusta 2012,

ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, k v danom prípade relevantným otázkam uviedol

nasledovné:

«Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích dôvodov dospel k záveru, že

správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní, vo veci si

zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom

konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom a vo veci rozhodol

skutkovo a právne správne, žalovaný správny orgán sa s námietkami žalobcu vznesenými v

daňovom konám náležité vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, z ktorých dôvodov

rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je treba považovať za súladné so zákonom, a

preto súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s

príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o

správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností

rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

S poukazom na je potrebné uviesť, že podmienky

uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej

povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je

možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za

vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú

zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu

podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav v danej veci bol zistený

nedostatočne a nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s

názorom súdu prvého stupňa nestotožnil. Z administratívneho spisu správnosť tvrdení

žalobcu, že v danej veci daňové orgány vykonali dokazovanie nedostatočne a že sa

nedostatočne a právne nesprávne vyporiadali s predloženými dokladmi a to kúpnou

zmluvou, protokolom o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, faktúrou č. 2008007, ktoré

preukazujú uskutočnenie predaja stavebného pozemku medzi spoločnosťou G. s. r. o. ako

predávajúcim a ním ako kupujúcim, nevyplýva...

Zákonodarca v právnej norme § 8 ods. 1 zákona o DPH stanovuje, že dodaním

tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon

neustanovuje inak s úpravou, že pre účely zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a

nehnuteľné veci a ďalšie produkty zákonom predpokladané. Pokiaľ teda zákonodarca v

právnej norme ustanovuje daňovému orgánu povinnosť

postupovať v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

realizujúc tým zásadu zákonnosti, je povinnosťou správcu dane pri skúmaní splnenia

zákonných podmienok dodania tovaru, t. j. prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako

vlastník, posudzovať prevod vlastníckeho práva k prevádzanej veci podľa príslušného

právneho predpisu, ktorý upravuje prevod vlastníckeho práva k predmetnej prevádzanej

veci. Všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorým sú stanovené zákonné podmienky

prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je (, , §

a nasl. ) a o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a

iných práv k nehnuteľnostiam v žnem neskorších predpisov (katastrálny zákon), v súlade s

ktorou právnou úpravou zmluvný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nastane účinne

na základe rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti

príslušnou správou katastra ako orgánu štátnej správy v zmysle katastrálneho zákona (§ 31

katastrálneho zákona). Z uvedenej právnej úpravy súčasne vyplýva, že zmluva o prevode

vlastníctva k nehnuteľnosti a rozhodnutie správy katastra, ktorým povoľuje vklad

vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti do katastra, sú právne skutočnosti, ktoré

podmieňujú zákonný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti, pričom zákonodarca pre účinné

nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti ustanovuje splnenie oboch týchto právnych

skutočností súčasne, teda správa katastra môže rozhodnúť o povolení vlastníckeho práva k

nehnuteľnosti len na základe zmluvy o prevode vlastníctva uzavretej medzi zmluvnými

stranami písomne. Až na základe rozhodnutia správy katastra o vklade vlastníctva do

katastra nehnuteľností môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastníctvo k prevádzanej

nehnuteľnosti účinne. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ prevodca na základe zmluvy

prevádzal vlastnícke právo k nehnuteľnosti, nadobúdateľ nadobudol vlastníctvo k

prevádzanej nehnuteľnosti až okamihom rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva správou

katastra do katastra nehnuteľností.

Vzhľadom k uvedenému správca dane v preskúmavanej veci správne postupoval, keď

pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok uplatneného nároku na odpočet dane

žalobcom a skúmaní vzniku daňovej povinnosti prevodcu spoločnosti G. s. r. o., skúmal, či

prevodca bol oprávnený nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou ako vlastník, pričom zo

skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že uvedená spoločnosť nebola oprávnená s touto

nehnuteľnosťou nakladať ako vlastník, keďže v minulosti nenastali právne účinky platnosti

skoršieho prevodu, v dôsledku čoho sa táto spoločnosť nestala ich vlastníkom. Z týchto

dôvodov pri posudzovaní sporného prevodu, na základe ktorého spoločnosť G. s. r. o., ako

predávajúci predával predmetnú nehnuteľnosť žalobcovi ako kupujúcemu, keďže spoločnosť

G. s. r. o., v čase uskutočnenia prevodu na základe zmluvy nebola vlastníkom tejto

nehnuteľnosti, správca dane prijal správny právny záver, že v danom prípade nebolo

preukázané dodanie tovaru v zmysle § 8 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH a teda

predávajúcej spoločnosti G. s. r. o., nevznikla daňová povinnosť ako základný predpoklad

splnenia zákonnej podmienky pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 1, 2

zákona o DPH žalobcom.

Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa námietky žalobcu,

že zákon o DPH neurčuje, že predajcom nehnuteľnej veci musí byť vlastník a účelom zákona

o DPH je zdanenie pridanej hodnoty ekonomického úžitku, teda nie vlastníckeho úžitku pri

dodaní tovarov a služieb a že pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je

rozhodujúce, aby došlo k prevodu ekonomického vlastníctva, t. j. kupujúci získa právo

disponovať s tovarom ako vlastník, považoval za nedôvodné, s poukazom na to, že zákon o

DPH pre splnenie daňových povinností a nároku na odpočet dane ustanovuje: „dodaním

tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“, pričom nepozná pojem

„ekonomické vlastníctvo“.

Súčasne odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že v danom prípade nepostačuje,

pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnil nárok na odpočítanie dane z

dokladov a to kúpnou zmluvou, protokolom o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, faktúrou

č. 2008007, o ktorých tvrdil, že preukazujú uskutočnenie predaja stavebného pozemku

medzi spoločnosťou G. s. r. o. ako predávajúcim a ním ako kupujúcim, iba predloženie

týchto dokladov, ale bolo jeho povinnosťou preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne a

účinne uskutočnený, s poukazom na to, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 29 ods.

8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, a preto v

daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti,

pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len vykonáva...

V danej súvislosti senát odvolacieho súdu tiež poukazuje na to, že správa daní

s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými

hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt

má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň

hodnoverne preukázať, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29

ods. 8 zákona o správe daní) a správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím

inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zachovávajúc procesné práva

daňového subjektu, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne

určenie dane alebo oprávnenosti nároku na odpočet dane podľa zákona o DPH.

Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že správca dane v danej veci nesprávne zameral

svoju pozornosť, keď viedol dokazovanie na existenciu vlastníckeho práva predávajúceho

-spoločnosti G. s. r. o. k prevádzaným pozemkom. Taktiež nemožno súhlasiť s tvrdením

žalobcu, že by správca dane a následne žalovaný prijímali výroky a rozhodnutia ohľadne

existencie vlastníckeho práva, keďže zo skutkových zistení v preskúmavanej veci vyplýva, že

v rámci miestneho zisťovania u predávajúcej spoločnosti a dožiadaním na príslušnej správe

katastra správca dane vykonal zisťovanie na existenciu vlastníckeho práva predávajúcej

spoločnosti, ktorý dôkaz len vyhodnocoval v súvislosti so splnením zákonnej podmienky

vzniku daňovej povinnosti predávajúceho ako zákonnej podmienky na oprávnené

odpočítanie dane žalobcom bez toho, aby správca dane resp. žalovaný rozhodoval

o vlastníctve.

Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na odvolaciu námietku žalobcu, ktorou

nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že predmetom odvolacieho konania je zdaňovacie

obdobie júl 2008 a preskúmavajú sa doklady súvisiace s týmto zdaňovacím obdobím,

z ktorého dôvodu sa preto údajne nemôže jeho námietkou týkajúcou sa dane za mesiac

august 2008 zaoberať, a súčasne namietal postup súdu prvého stupňa keď touto

skutočnosťou namietanou v žalobe sa náležité nezaoberal, s poukazom na to, že daňové

konanie a prevedenú daňovú kontrolu je nevyhnutné posudzovať ako celok, keďže

predmetom daňovej kontroly bol aj mesiac august 2008. Odvolací súd dáva do pozornosti

žalobcu, že predmet súdneho prieskumu je v zmysle § 247 ods. 1 v spojení s § 249 ods. 1, 2

určený okrem ďalších podmienok rozsahom rozhodnutia orgánu verejnej správy,

ktoré žalobca žalobou napáda domáhajúc sa preskúmania jeho zákonnosti. Zo skutkových

zistení v danej veci vyplýva, že správca dane Daňový úrad P. platobným výmerom zo dňa

24. 8. 2010 rozhodol o vyrubení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008,

ktoré rozhodnutie žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 10. 12.

2010 potvrdil, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v rámci súdneho

prieskumu v danej veci skúmal zákonnosť rozhodnutia. a postupu daňových orgánov oboch

stupňov týkajúcich . sa len zdaňovacieho obdobia júl 2008 a neskúmal oprávnenosť dane za

mesiac august 2008, pretože táto nebola predmetom rozhodnutí daňových orgánov oboch

stupňov, ktorých preskúmania zákonností sa žalobca v danej veci domáhal žalobou.

Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že úlohou súdu v správnom súdnictve

nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá kompetenciu), ale len

preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy žalobou napadnutého, teda či

kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali

príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na to, že z judikatúry ESD vyplýva, že pri dodaní

tovaru nie je dôležité nadobudnutie právneho vlastníctva k tovaru kupujúcim a pre

uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby došlo k prevodu

ekonomického vlastníctva, t. j. kupujúci získa právo disponovať s tovarom ako vlastník,

odvolací súd nemohol k jeho tvrdeniu zaujať žiadne stanovisko, pretože žalobca len

všeobecne poukazuje na judikatúru ESD bez konkretizácie rozhodnutia ESD, z ktorého by

záver tvrdený žalobcom vyplýval...

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil správnym názorom krajského súdu,

že žaloba nebola podaná dôvodne, keďže žalovaný správny orgán sa v rámci žalobou

napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami

žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo

vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu

s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov.

Odvolací súd taktiež odôvodnenie prvostupňového súdu považoval za logické, jasné

a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor s daňovými predpismi ani

judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta

druhá v spojení s , a s , veta prvá potvrdil

stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (

v spojení s veta prvá ).»

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.

1 až 3 postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa má každý právo na náhradu škody spôsobenej

nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo

nesprávnym úradným postupom.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení s

). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého

na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať

základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý

predpisuje zákon (). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal

ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne

súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa

všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,

teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie

návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. , ,

). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia

(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych

noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,

neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel

a podstatu práva na spravodlivý proces.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným

súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis

, , ). Základné právo na súdnu ochranu však

neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby

bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom najvyššieho

súdu, v zmysle ktorého bolo ako zákonné posúdené rozhodnutie daňového orgánu, ktorým

bolo konštatované porušenie zákona a neoprávnený odpočet dane z pridanej hodnoty pri

kontrole dane na vstupe za júl 2008, nie však pri kontrole dane na výstupe za august 2008,

keď mala sťažovateľka predať rovnakým spôsobom ten istý pozemok spolu s daňou

z pridanej hodnoty, ktorú odviedla do štátneho rozpočtu. Sťažovateľka ďalej namieta aj

prekročenie právomoci daňových orgánov, ktoré mali v súvislosti so sťažovateľkiným

prípadom zaujímať stanovisko k otázke vlastníctva prevádzaného pozemku.

Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe

sťažnosti podľa , a dospel k záveru, že vydaním rozsudku najvyššieho súdu

nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu podľa

až 3 .

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa obsiahlo

venoval námietkam sťažovateľky formulovaným v jej odvolaní, ktoré sú v zásade zhodné

s námietkami ňou uplatnenými v podanej ústavnej sťažnosti, a svoje závery náležite právne

odôvodil. V tomto smere najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vyhodnotil

neodôvodnenosť námietky sťažovateľky, podľa ktorej mali daňové orgány v predmetnej

veci prijímať výroky a rozhodnutia týkajúce sa existencie vlastníckeho práva, keď uzavrel,

že dožiadanie v evidencii katastra nehnuteľností na existenciu zápisu vlastníckeho práva

predávajúcej spoločnosti správca dane vyhodnocoval ako dôkaz len v súvislosti so splnením

zákonnej podmienky vzniku daňovej povinnosti predávajúceho na odpočet dane z pridanej

hodnoty bez toho, aby ako správny orgán rozhodoval o vlastníctve tohto pozemku. Ústavný

súd po oboznámení sa s obsahom dodatočného platobného výmeru a rozhodnutia daňového

riaditeľstva zastáva názor, že najvyšší súd posúdil okolnosti podstatné pre posúdenie

uvedenej námietky sťažovateľky primeraným spôsobom a do ním prijatého záveru niet

dôvodov žiadnym spôsobom zasahovať.

Právne závery najvyššieho súdu sú ústavne udržateľné, aj pokiaľ ide o druhú

sťažovateľkou uplatnenú námietku, podľa ktorej správca dane pri kontrole dane na vstupe

konštatoval neoprávnený odpočet dane z pridanej hodnoty za júl 2008, avšak pri kontrole

dane na výstupe za august 2008 (keď mala sťažovateľka stavebný pozemok predať

a za tento predaj odviesť daň z pridanej hodnoty) už neboli zistené žiadne pochybenia.

Najvyšší súd prísne zohľadňujúc medze súdneho prieskumu správnych rozhodnutí

a poukazujúc na konkrétne ustanovenia považoval uvedenú

námietku za irelevantnú s poukazom na to, že krajský súd skúmal len zákonnosť správneho

rozhodnutia, t. j. rozhodnutia daňového riaditeľstva týkajúceho sa vyrubenia dane z pridanej

hodnoty za obdobie júl 2008, a nie oprávnenosť dane za august 2008. Ústavný súd sa

zhoduje s názorom najvyššieho súdu, že úlohou všeobecného súdu v správnom súdnictve

nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť toho

konkrétneho správneho rozhodnutia, ktoré bolo žalobou napadnuté. V okolnostiach prípadu

teda nebolo možné prihliadať na uvedenú argumentáciu sťažovateľky, keďže prípadné

vrátenie časti dane za iné obdobie ako bol júl 2008 nebolo predmetom súdneho prieskumu

ani jemu predchádzajúcemu daňovému (vyrubovaciemu) konaniu.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

). Právne hodnotenie sťažovateľkinej veci realizované najvyšším súdom však

nevykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia ani rozhodnutia neodôvodneného či

vychádzajúceho zo zjavného omylu v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva

z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného

súdu (, , ) pritom rešpektuje názor, podľa ktorého

nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,

že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

S prihliadnutím na uvedené je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd rozhodol

aplikujúc zákonnú právnu úpravu ústavne konformným spôsobom, a keďže podľa

konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov a nie je ani

oprávnený nahrádzať výklad všeobecných súdov vlastným právnym výkladom (pokiaľ

účinky napadnutého rozhodnutia sú ústavne akceptovateľné), neboli dané dôvody na zásah

ústavného súdu navrhovaný sťažovateľkou. Sťažovateľke ani nebolo postupom najvyššieho

súdu znemožnené domáhať sa súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia daňového

riaditeľstva v súlade s príslušnými ustanoveniami , keďže

v riadnom súdnom konaní aj v odvolacom súdnom konaní sa všeobecné súdy náležite

zaoberali zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, ako aj námietkami sťažovateľky a zaujali

k nim právne zdôvodnené stanovisko. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom

najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd preto

nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by mohol vysloviť porušenie základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 .

Ústavný súd napokon nenachádza ani žiadnu relevantnú príčinnú súvislosť medzi

namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom vyplývajúcim z čl. 46 ods. 3

, keďže označeným rozsudkom najvyššieho súdu nebolo rozhodované vo veci

náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu

verejnej správy, ale o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vo veci žaloby

proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva vydanému o odvolaní proti dodatočnému

platobnému výmeru.

Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery

napadnutého rozsudku, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní

vykonanom daňovými orgánmi, a preto ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti

za zjavne neopodstatnenú.

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods.

1 a 3 až 4 a postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv

iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho

práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie

nad mieru ustanovenú zákonom.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva

je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , , ), ktorej súčasťou

je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo

vyplývajúce z (podobne aj z listiny a dodatkového protokolu),

ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru. O prípadnom

porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až , resp. v spojení

s ich porušením.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20

ods. 1, 3 a 4 sťažovateľka sťažnosť bližšie neodôvodnila a z podstatných námietok,

ktoré v sťažnosti formulovala, však možno vyvodiť, že jeho porušenie vidí v tom, že daňový

úrad a daňové riaditeľstvo malo v danom konaní rozhodovať „ohľadne existencie

vlastníckeho práva“ k prevádzanému pozemku. Ako však ústavný súd už v predchádzajúcej

časti odôvodnenia tohto uznesenia uviedol, najvyšší súd a pred ním krajský súd, daňové

riaditeľstvo ani daňový úrad v danej veci o vlastníctve dotknutého pozemku nerozhodovali,

iba skúmali obsah v konaní zabezpečených verejných listín (napríklad listu vlastníctva

k predmetnej parcele), a to v súvislosti s posudzovaním podmienok vzniku odpočtu dane

z pridanej hodnoty. Ústavný súd preto nenachádza žiadnu relevantnú súvislosť medzi

namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom vlastniť majetok, porušenie

ktorého sťažovateľka namieta, a s prihliadnutím na to ústavný súd nekonštatoval ani

porušenie procesnoprávnych princípov zaručených a nasl. .

K namietanému porušeniu ústavný súd uvádza, že toto

ustanovenie neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale obsahuje len

pravidlo, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach

a pri zachovaní základných práv a slobôd. Uvedené ustanovenie je akýmsi základným či

všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv

a slobôd. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažnosti podľa

ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného

práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave , v listine alebo garantovaného

medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného

teda vyplýva, že porušenie iného článku možno podaním individuálnej sťažnosti

podľa namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho

označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. , ,

). Keďže namietané porušenie základných práv sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 až

3, , 3 a 4 ) zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení

označeného základného ustanovenia .

Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, resp. v časti smerujúcej proti rozsudku

krajského súdu k záveru o nedostatku právomoci na jej prerokovanie, a preto sťažnosť

odmietol podľa .

Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky

v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2013