Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 13/2013
PDF · 278.12 KB
No categories available
III. ÚS 13/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., P., zastúpenej
advokátom Mgr. J. G., D., ktorou namieta porušenie čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 17/2011
a jeho rozsudkom z 12. júla 2011 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 47/2011 a jeho rozsudkom z 22. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra
2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., spol. s r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
ktorou namieta porušenie čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy a základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej
len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 S 17/2011 a jeho rozsudkom z 12. júla
2011 (ďalej aj „rozsudok krajského súdu“) a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžf 47/2011 a jeho
rozsudkom z 22. augusta 2012 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“).
Sťažovateľka v sťažnosti opisuje postup Daňového úradu P. (ďalej len „daňový
úrad“) pri daňovej kontrole vykonávanej v súvislosti s uplatneným nadmerným odpočtom
dane z pridanej hodnoty, obsah nadväzne vydaného dodatočného platobného výmeru č.
670/230/37896/10/Sma z 24. augusta 2010 (ďalej aj „dodatočný platobný výmer“), ktorým
jej bol vyrubený rozdiel dane za obdobie júl 2008 v sume 25 604,36 €, a rozhodnutia
Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „daňové riaditeľstvo“) o odvolaní
sťažovateľky č. I/226/19836-123537/2010/990565-r z 10. decembra 2010 (ďalej aj
„rozhodnutie daňového riaditeľstva“), ktorým sa odvolaniu sťažovateľky nevyhovelo
a dodatočný platobný výmer bol potvrdený.
V súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí daňových orgánov podľa
§ 244 a nasl. zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“) krajský súd v správnom súdnictve žalobu sťažovateľky
rozsudkom sp. zn. 13 S 17/2011 z 12. júla 2011 zamietol a najvyšší súd rozsudkom
sp. zn. 6 Sžf 47/2011 z 22. augusta 2012 rozsudok krajského súdu potvrdil. Sťažovateľka
k tomu uvádza, že krajský súd z dokazovania považoval „za preukázané, že v čase
uskutočnenia zdaniteľného obchodu 2. 7. 2008 nebol dodávateľ, G., s. r. o., vlastníkom
prevádzaných pozemkov, nemala byť splnená podmienka, že si môžem odpočítať daň na
vstupe, ak je daň voči mne uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré
sú alebo majú byť platiteľovi dodané, pričom predmetom súdneho prieskumu je rozhodnutie
žalovaného vo veci DPH za mesiac júl 2008, a preto nemohlo byť údajne prihliadnuté na
moje argumenty a dôkazy týkajúce sa zdaňovacieho obdobia august 2008. Najvyšší súd SR
ako súd odvolací v zhode s rozhodnutím súdu prvého stupňa vec uzavrel s tým, že správne
orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, pričom pre vydanie rozhodnutia si
mali zabezpečiť dostatok skutkových zistení a skutkové okolnosti mali aj správne vyhodnotiť
a ustáliť správny právny záver...
Takto vzhľadom na postup správnych orgánov ako aj rozhodnutie tak
prvostupňového ako aj odvolacieho súdu vznikla situácia, že prvostupňový daňový úrad ako
správca dane vykonal u mňa kontrolu DPH nielen na vstupe ale aj na výstupe za obdobie
mesiacov január až december roku 2008, pričom pri kontrole dane na vstupe za mesiac júl
2008 tento konštatoval porušenie zákona a neoprávnený odpočet dane pri nákupe pozemku,
no pri kontrole dane na výstupe za mesiac august 2008 neboli správcom dune zistené žiadne
pochybenia a to aj napriek tomu že som v uvedený mesiaci predmetný (ten istý) pozemok
predal s DPH, ktorú som aj riadne odviedol do štátneho rozpočtu, ktorý postup následne
odobril tak odvolací správny orgán a následne aj obe súdne inštancie. Ak by som
akceptoval tvrdenia správcu dane, tak v tomto prípade som rovnako nemal pozemok
zapísaný v katastri nehnuteľností, teda som nebol jeho vlastníkom a teda podľa správcu
dane som ho ani nemohol predať. Tým mi ani nemala potom vzniknúť povinnosť odvádzať z
tohto predaja DPH, lebo mi podľa názoru správcu dane nevznikla daňová povinnosť. V
tomto prípade však správca dane nekonštatoval. že došlo k porušenie zákona o DPH z
dôvodu, že daňová povinnosť nevznikla, ale plne akceptoval odvedenú daň do štátneho
rozpočtu s odôvodnením, že kontrolou neboli zistené porušenia zákona o DPH, pričom na
uvedený zásadný rozpor (ak to štátnemu rozpočtu nevyhovuje, tak je tvrdený rozpor medzi
účtovnými dokladmi a právnymi predpismi prehliadaný, no ak to štátnemu rozpočtu
vyhovuje, tak je na základe tvrdeného rozporu vystavený dodatočný platobný výmer a
vymáhaný daňový nedoplatok).“.
Vo vzťahu k uvedenému sťažovateľka namieta, že správne orgány „pri výkone
kontroly v zmysle zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a zákona o DPH
nemajú zo zákona kompetenciu prijímať výroky a rozhodnutia ohľadne existencie
vlastníckeho práva resp. či niekto môže/nemôže uskutočniť predaj nehnuteľnej veci. Takéto
ich konanie nemá žiadnu oporu v zákone. Zákon o DPH v prípade dodania tovaru rieši
zdaňovanie pridanej hodnoty z ekonomických a nie vlastníckych procesov. Súčasne
jednoznačne určuje, aby pri predaji nehnuteľnosti boli splnené podmienky - predávajúca
vec musí skutočne existovať, predávajúci prevádza na kupujúceho právo disponovať s
predávanou vecou ako vlastník v ekonomickej forme, za predávanú vec je poskytnutá
protihodnota, pričom predaj sa uskutočňuje v tuzemsku.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka konštatuje, že v dôsledku porušení zákona zo
strany daňových orgánov, krajského súdu aj najvyššieho súdu boli porušené základné práva
zaručené v čl. 13 ods. 1, čl. 20 ods. 1, 3 a 4, ako aj čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vo veci vydal takéto rozhodnutie:
„Ústavnej sťažnosti sa vyhovuje.
Základné právo sťažovateľa na ukladanie povinností len zákonom, na jeho základe a
v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd podľa čl. 13 ods. 1 Ústavy SR,
právo vlastniť majetok... v zmysle čl. 20 ods. 1, 3, 4 Ústavy SR, právo domáhať sa zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1, 2, 3
Ústavy SR postupom a rozsudkom Krajského súdu Trenčín 13 S 17/2011 zo dňa 12. 7. 2011
ako aj postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu SR 6 Sžf 47/2011 zo dňa 22. 8. 2012
porušené bolo.
Rozsudok 13 S 17/2011 Krajského súdu Trenčín z 12. 7. 2011 ako aj rozsudok
6 Sžf 47/2011 Najvyššieho súdu SR z 22. 8. 2012 sa zrušuje.
Sťažovateľovi priznáva finančné zadosťučinenie 20.000.- EUR.
Sťažovateľovi priznáva náhradu trov právneho zastúpenia k rukám advokáta
Mgr. J. G. tak, ako budú tieto vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). V zmysle
konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo
slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva
alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť
medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne
(obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch
v rámci sústavy všeobecných súdov. Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,
že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,
1. K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy rozsudkom
krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie základných práv sťažovateľky rozsudkom
krajského súdu, ústavný súd poukazuje na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1
ústavy, obsahom ktorého je pravidlo, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany
základného práva pred ústavným súdom iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôže
poskytnúť iný súd.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení
sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemohol
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytoval. Namietané porušenie niektorého
zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu
na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby
alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie
ktorých namieta, sa sťažovateľ mohol domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných
právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným
súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu
nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (mutatis mutandis I. ÚS 6/04,
IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).
Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie
je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy sú
primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo
medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje
v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade
nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti
podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného
súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04,
V danom prípade namietaný rozsudok krajského súdu podliehal revíznej právomoci
najvyššieho súdu v konaní o podanom odvolaní, ktorý má aj kasačnú právomoc.
Preskúmanie napadnutého rozsudku krajského súdu by bolo v rozpore s princípom
subsidiarity zakotveným v čl. 127 ods. 1 ústavy, lebo jeho preskúmanie na základe
podaného odvolania patrí do právomoci najvyššieho súdu. V súvislosti s namietaným
porušením označeného základného práva je z ústavného hľadiska podstatné a určujúce preto
len preskúmanie postupu najvyššieho súdu, ktorý v danom prípade právoplatne rozhodoval
o podanej žalobe v rámci odvolacieho konania (obdobne III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04,
III. ÚS 133/05). Na základe uvedeného ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti
rozsudku krajského súdu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.
2. K namietanému porušeniu základných práv podľa ústavy rozsudkom
najvyššieho súdu
Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku sp. zn. 6 Sžf 47/2011 z 22. augusta 2012,
ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu, k v danom prípade relevantným otázkam uviedol
nasledovné:
«Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích dôvodov dospel k záveru, že
správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní, vo veci si
zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom
konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom - žalobcom a vo veci rozhodol
skutkovo a právne správne, žalovaný správny orgán sa s námietkami žalobcu vznesenými v
daňovom konám náležité vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, z ktorých dôvodov
rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je treba považovať za súladné so zákonom, a
preto súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď žalobu zamietol podľa § 250j ods. 1
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s
príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon o
správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností
rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
S poukazom na § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. je potrebné uviesť, že podmienky
uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je
možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za
vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú
zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu
podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.
Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav v danej veci bol zistený
nedostatočne a nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s
názorom súdu prvého stupňa nestotožnil. Z administratívneho spisu správnosť tvrdení
žalobcu, že v danej veci daňové orgány vykonali dokazovanie nedostatočne a že sa
nedostatočne a právne nesprávne vyporiadali s predloženými dokladmi a to kúpnou
zmluvou, protokolom o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, faktúrou č. 2008007, ktoré
preukazujú uskutočnenie predaja stavebného pozemku medzi spoločnosťou G. s. r. o. ako
predávajúcim a ním ako kupujúcim, nevyplýva...
Zákonodarca v právnej norme § 8 ods. 1 zákona o DPH stanovuje, že dodaním
tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon
neustanovuje inak s úpravou, že pre účely zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a
nehnuteľné veci a ďalšie produkty zákonom predpokladané. Pokiaľ teda zákonodarca v
právnej norme § 2 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. ustanovuje daňovému orgánu povinnosť
postupovať v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
realizujúc tým zásadu zákonnosti, je povinnosťou správcu dane pri skúmaní splnenia
zákonných podmienok dodania tovaru, t. j. prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako
vlastník, posudzovať prevod vlastníckeho práva k prevádzanej veci podľa príslušného
právneho predpisu, ktorý upravuje prevod vlastníckeho práva k predmetnej prevádzanej
veci. Všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorým sú stanovené zákonné podmienky
prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je Občiansky zákonník (§ 132 ods. 1, 2, §§ 588
a nasl. OZ) a zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a
iných práv k nehnuteľnostiam v žnem neskorších predpisov (katastrálny zákon), v súlade s
ktorou právnou úpravou zmluvný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nastane účinne
na základe rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti
príslušnou správou katastra ako orgánu štátnej správy v zmysle katastrálneho zákona (§ 31
katastrálneho zákona). Z uvedenej právnej úpravy súčasne vyplýva, že zmluva o prevode
vlastníctva k nehnuteľnosti a rozhodnutie správy katastra, ktorým povoľuje vklad
vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti do katastra, sú právne skutočnosti, ktoré
podmieňujú zákonný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti, pričom zákonodarca pre účinné
nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnosti ustanovuje splnenie oboch týchto právnych
skutočností súčasne, teda správa katastra môže rozhodnúť o povolení vlastníckeho práva k
nehnuteľnosti len na základe zmluvy o prevode vlastníctva uzavretej medzi zmluvnými
stranami písomne. Až na základe rozhodnutia správy katastra o vklade vlastníctva do
katastra nehnuteľností môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastníctvo k prevádzanej
nehnuteľnosti účinne. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ prevodca na základe zmluvy
prevádzal vlastnícke právo k nehnuteľnosti, nadobúdateľ nadobudol vlastníctvo k
prevádzanej nehnuteľnosti až okamihom rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva správou
katastra do katastra nehnuteľností.
Vzhľadom k uvedenému správca dane v preskúmavanej veci správne postupoval, keď
pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok uplatneného nároku na odpočet dane
žalobcom a skúmaní vzniku daňovej povinnosti prevodcu spoločnosti G. s. r. o., skúmal, či
prevodca bol oprávnený nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou ako vlastník, pričom zo
skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že uvedená spoločnosť nebola oprávnená s touto
nehnuteľnosťou nakladať ako vlastník, keďže v minulosti nenastali právne účinky platnosti
skoršieho prevodu, v dôsledku čoho sa táto spoločnosť nestala ich vlastníkom. Z týchto
dôvodov pri posudzovaní sporného prevodu, na základe ktorého spoločnosť G. s. r. o., ako
predávajúci predával predmetnú nehnuteľnosť žalobcovi ako kupujúcemu, keďže spoločnosť
G. s. r. o., v čase uskutočnenia prevodu na základe zmluvy nebola vlastníkom tejto
nehnuteľnosti, správca dane prijal správny právny záver, že v danom prípade nebolo
preukázané dodanie tovaru v zmysle § 8 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH a teda
predávajúcej spoločnosti G. s. r. o., nevznikla daňová povinnosť ako základný predpoklad
splnenia zákonnej podmienky pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 1, 2
zákona o DPH žalobcom.
Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa námietky žalobcu,
že zákon o DPH neurčuje, že predajcom nehnuteľnej veci musí byť vlastník a účelom zákona
o DPH je zdanenie pridanej hodnoty ekonomického úžitku, teda nie vlastníckeho úžitku pri
dodaní tovarov a služieb a že pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je
rozhodujúce, aby došlo k prevodu ekonomického vlastníctva, t. j. kupujúci získa právo
disponovať s tovarom ako vlastník, považoval za nedôvodné, s poukazom na to, že zákon o
DPH pre splnenie daňových povinností a nároku na odpočet dane ustanovuje: „dodaním
tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“, pričom nepozná pojem
„ekonomické vlastníctvo“.
Súčasne odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že v danom prípade nepostačuje,
pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnil nárok na odpočítanie dane z
dokladov a to kúpnou zmluvou, protokolom o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, faktúrou
č. 2008007, o ktorých tvrdil, že preukazujú uskutočnenie predaja stavebného pozemku
medzi spoločnosťou G. s. r. o. ako predávajúcim a ním ako kupujúcim, iba predloženie
týchto dokladov, ale bolo jeho povinnosťou preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne a
účinne uskutočnený, s poukazom na to, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 29 ods.
8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, a preto v
daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti,
pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len vykonáva...
V danej súvislosti senát odvolacieho súdu tiež poukazuje na to, že správa daní
s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými
hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt
má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň
hodnoverne preukázať, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29
ods. 8 zákona o správe daní) a správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím
inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zachovávajúc procesné práva
daňového subjektu, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne
určenie dane alebo oprávnenosti nároku na odpočet dane podľa zákona o DPH.
Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že správca dane v danej veci nesprávne zameral
svoju pozornosť, keď viedol dokazovanie na existenciu vlastníckeho práva predávajúceho
-spoločnosti G. s. r. o. k prevádzaným pozemkom. Taktiež nemožno súhlasiť s tvrdením
žalobcu, že by správca dane a následne žalovaný prijímali výroky a rozhodnutia ohľadne
existencie vlastníckeho práva, keďže zo skutkových zistení v preskúmavanej veci vyplýva, že
v rámci miestneho zisťovania u predávajúcej spoločnosti a dožiadaním na príslušnej správe
katastra správca dane vykonal zisťovanie na existenciu vlastníckeho práva predávajúcej
spoločnosti, ktorý dôkaz len vyhodnocoval v súvislosti so splnením zákonnej podmienky
vzniku daňovej povinnosti predávajúceho ako zákonnej podmienky na oprávnené
odpočítanie dane žalobcom bez toho, aby správca dane resp. žalovaný rozhodoval
o vlastníctve.
Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na odvolaciu námietku žalobcu, ktorou
nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že predmetom odvolacieho konania je zdaňovacie
obdobie júl 2008 a preskúmavajú sa doklady súvisiace s týmto zdaňovacím obdobím,
z ktorého dôvodu sa preto údajne nemôže jeho námietkou týkajúcou sa dane za mesiac
august 2008 zaoberať, a súčasne namietal postup súdu prvého stupňa keď touto
skutočnosťou namietanou v žalobe sa náležité nezaoberal, s poukazom na to, že daňové
konanie a prevedenú daňovú kontrolu je nevyhnutné posudzovať ako celok, keďže
predmetom daňovej kontroly bol aj mesiac august 2008. Odvolací súd dáva do pozornosti
žalobcu, že predmet súdneho prieskumu je v zmysle § 247 ods. 1 v spojení s § 249 ods. 1, 2
O. s. p. určený okrem ďalších podmienok rozsahom rozhodnutia orgánu verejnej správy,
ktoré žalobca žalobou napáda domáhajúc sa preskúmania jeho zákonnosti. Zo skutkových
zistení v danej veci vyplýva, že správca dane Daňový úrad P. platobným výmerom zo dňa
24. 8. 2010 rozhodol o vyrubení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008,
ktoré rozhodnutie žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 10. 12.
2010 potvrdil, a preto súd prvého stupňa správne postupoval, keď v rámci súdneho
prieskumu v danej veci skúmal zákonnosť rozhodnutia. a postupu daňových orgánov oboch
stupňov týkajúcich . sa len zdaňovacieho obdobia júl 2008 a neskúmal oprávnenosť dane za
mesiac august 2008, pretože táto nebola predmetom rozhodnutí daňových orgánov oboch
stupňov, ktorých preskúmania zákonností sa žalobca v danej veci domáhal žalobou.
Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že úlohou súdu v správnom súdnictve
nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá kompetenciu), ale len
preskúmať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy žalobou napadnutého, teda či
kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali
príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.
Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na to, že z judikatúry ESD vyplýva, že pri dodaní
tovaru nie je dôležité nadobudnutie právneho vlastníctva k tovaru kupujúcim a pre
uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby došlo k prevodu
ekonomického vlastníctva, t. j. kupujúci získa právo disponovať s tovarom ako vlastník,
odvolací súd nemohol k jeho tvrdeniu zaujať žiadne stanovisko, pretože žalobca len
všeobecne poukazuje na judikatúru ESD bez konkretizácie rozhodnutia ESD, z ktorého by
záver tvrdený žalobcom vyplýval...
Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil správnym názorom krajského súdu,
že žaloba nebola podaná dôvodne, keďže žalovaný správny orgán sa v rámci žalobou
napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami
žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo
vzťahu k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu
s prihliadnutím na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov.
Odvolací súd taktiež odôvodnenie prvostupňového súdu považoval za logické, jasné
a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor s daňovými predpismi ani
judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta
druhá O. s. p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O. s. p. a s § 246c ods. 1, veta prvá O. s. p. potvrdil
stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O. s. p.).»
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.
1 až 3 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 46 ods. 3 ústavy má každý právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ústavy). Do obsahu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu patrí aj právo každého
na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať
základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom, ktorý
predpisuje zákon (IV. ÚS 77/02). Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal
ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne
súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.
Do práva na spravodlivý proces však nepatrí právo účastníka konania, aby sa
všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov,
teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech (nevyhovenie
návrhu) v konaní pred všeobecným súdom (napr. I. ÚS 8/96, III. ÚS 197/02,
III. ÚS 284/08). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia
(po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných právnych
noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné,
neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel
a podstatu práva na spravodlivý proces.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným
súdom je možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis
I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06). Základné právo na súdnu ochranu však
neznamená nárok na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, t. j. aby
bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.
Podstata námietok sťažovateľky spočíva v jej nesúhlase so záverom najvyššieho
súdu, v zmysle ktorého bolo ako zákonné posúdené rozhodnutie daňového orgánu, ktorým
bolo konštatované porušenie zákona a neoprávnený odpočet dane z pridanej hodnoty pri
kontrole dane na vstupe za júl 2008, nie však pri kontrole dane na výstupe za august 2008,
keď mala sťažovateľka predať rovnakým spôsobom ten istý pozemok spolu s daňou
z pridanej hodnoty, ktorú odviedla do štátneho rozpočtu. Sťažovateľka ďalej namieta aj
prekročenie právomoci daňových orgánov, ktoré mali v súvislosti so sťažovateľkiným
prípadom zaujímať stanovisko k otázke vlastníctva prevádzaného pozemku.
Ústavný súd v medziach svojej právomoci preskúmal napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu z hľadísk, ktoré pripúšťa ústavný prieskum súdnych rozhodnutí na základe
sťažnosti podľa čl. 127 ústavy, a dospel k záveru, že vydaním rozsudku najvyššieho súdu
nedošlo k porušeniu sťažovateľkou označeného základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 až 3 ústavy.
Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že najvyšší súd sa obsiahlo
venoval námietkam sťažovateľky formulovaným v jej odvolaní, ktoré sú v zásade zhodné
s námietkami ňou uplatnenými v podanej ústavnej sťažnosti, a svoje závery náležite právne
odôvodil. V tomto smere najvyšší súd ústavne akceptovateľným spôsobom vyhodnotil
neodôvodnenosť námietky sťažovateľky, podľa ktorej mali daňové orgány v predmetnej
veci prijímať výroky a rozhodnutia týkajúce sa existencie vlastníckeho práva, keď uzavrel,
že dožiadanie v evidencii katastra nehnuteľností na existenciu zápisu vlastníckeho práva
predávajúcej spoločnosti správca dane vyhodnocoval ako dôkaz len v súvislosti so splnením
zákonnej podmienky vzniku daňovej povinnosti predávajúceho na odpočet dane z pridanej
hodnoty bez toho, aby ako správny orgán rozhodoval o vlastníctve tohto pozemku. Ústavný
súd po oboznámení sa s obsahom dodatočného platobného výmeru a rozhodnutia daňového
riaditeľstva zastáva názor, že najvyšší súd posúdil okolnosti podstatné pre posúdenie
uvedenej námietky sťažovateľky primeraným spôsobom a do ním prijatého záveru niet
dôvodov žiadnym spôsobom zasahovať.
Právne závery najvyššieho súdu sú ústavne udržateľné, aj pokiaľ ide o druhú
sťažovateľkou uplatnenú námietku, podľa ktorej správca dane pri kontrole dane na vstupe
konštatoval neoprávnený odpočet dane z pridanej hodnoty za júl 2008, avšak pri kontrole
dane na výstupe za august 2008 (keď mala sťažovateľka stavebný pozemok predať
a za tento predaj odviesť daň z pridanej hodnoty) už neboli zistené žiadne pochybenia.
Najvyšší súd prísne zohľadňujúc medze súdneho prieskumu správnych rozhodnutí
a poukazujúc na konkrétne ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku považoval uvedenú
námietku za irelevantnú s poukazom na to, že krajský súd skúmal len zákonnosť správneho
rozhodnutia, t. j. rozhodnutia daňového riaditeľstva týkajúceho sa vyrubenia dane z pridanej
hodnoty za obdobie júl 2008, a nie oprávnenosť dane za august 2008. Ústavný súd sa
zhoduje s názorom najvyššieho súdu, že úlohou všeobecného súdu v správnom súdnictve
nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale preskúmavať zákonnosť toho
konkrétneho správneho rozhodnutia, ktoré bolo žalobou napadnuté. V okolnostiach prípadu
teda nebolo možné prihliadať na uvedenú argumentáciu sťažovateľky, keďže prípadné
vrátenie časti dane za iné obdobie ako bol júl 2008 nebolo predmetom súdneho prieskumu
ani jemu predchádzajúcemu daňovému (vyrubovaciemu) konaniu.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné a arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
I. ÚS 301/06). Právne hodnotenie sťažovateľkinej veci realizované najvyšším súdom však
nevykazuje znaky svojvoľného rozhodnutia ani rozhodnutia neodôvodneného či
vychádzajúceho zo zjavného omylu v skutkových, resp. právnych otázkach. Nevyplýva
z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Stabilná rozhodovacia činnosť ústavného
súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 114/09) pritom rešpektuje názor, podľa ktorého
nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva,
že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
S prihliadnutím na uvedené je ústavný súd toho názoru, že najvyšší súd rozhodol
aplikujúc zákonnú právnu úpravu ústavne konformným spôsobom, a keďže podľa
konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov a nie je ani
oprávnený nahrádzať výklad všeobecných súdov vlastným právnym výkladom (pokiaľ
účinky napadnutého rozhodnutia sú ústavne akceptovateľné), neboli dané dôvody na zásah
ústavného súdu navrhovaný sťažovateľkou. Sťažovateľke ani nebolo postupom najvyššieho
súdu znemožnené domáhať sa súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia daňového
riaditeľstva v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku, keďže
v riadnom súdnom konaní aj v odvolacom súdnom konaní sa všeobecné súdy náležite
zaoberali zákonnosťou napadnutého rozhodnutia, ako aj námietkami sťažovateľky a zaujali
k nim právne zdôvodnené stanovisko. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom
najvyššieho súdu nestotožňuje, sama osebe nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Ústavný súd preto
nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by mohol vysloviť porušenie základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.
Ústavný súd napokon nenachádza ani žiadnu relevantnú príčinnú súvislosť medzi
namietaným rozsudkom najvyššieho súdu a základným právom vyplývajúcim z čl. 46 ods. 3
ústavy, keďže označeným rozsudkom najvyššieho súdu nebolo rozhodované vo veci
náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu
verejnej správy, ale o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu vo veci žaloby
proti rozhodnutiu daňového riaditeľstva vydanému o odvolaní proti dodatočnému
platobnému výmeru.
Z ústavnoprávneho hľadiska teda niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery
napadnutého rozsudku, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu v dokazovaní
vykonanom daňovými orgánmi, a preto ústavný súd považuje sťažnosť v tejto časti
za zjavne neopodstatnenú.
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 20 ods.
1 a 3 až 4 ústavy a čl. 13 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 3 ústavy vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv
iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho
práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie
nad mieru ustanovenú zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva
je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
V súvislosti s namietaným porušením označených práv ústavný súd pripomína svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, I. ÚS 150/09), ktorej súčasťou
je aj právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo
vyplývajúce z čl. 20 ústavy (podobne aj z čl. 11 listiny a čl. 1 dodatkového protokolu),
ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. O prípadnom
porušení týchto základných práv by bolo možné uvažovať v zásade len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení
s ich porušením.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1, 3 a 4 ústavy sťažovateľka sťažnosť bližšie neodôvodnila a z podstatných námietok,
ktoré v sťažnosti formulovala, však možno vyvodiť, že jeho porušenie vidí v tom, že daňový
úrad a daňové riaditeľstvo malo v danom konaní rozhodovať „ohľadne existencie
vlastníckeho práva“ k prevádzanému pozemku. Ako však ústavný súd už v predchádzajúcej
časti odôvodnenia tohto uznesenia uviedol, najvyšší súd a pred ním krajský súd, daňové
riaditeľstvo ani daňový úrad v danej veci o vlastníctve dotknutého pozemku nerozhodovali,
iba skúmali obsah v konaní zabezpečených verejných listín (napríklad listu vlastníctva
k predmetnej parcele), a to v súvislosti s posudzovaním podmienok vzniku odpočtu dane
z pridanej hodnoty. Ústavný súd preto nenachádza žiadnu relevantnú súvislosť medzi
namietaným postupom najvyššieho súdu a základným právom vlastniť majetok, porušenie
ktorého sťažovateľka namieta, a s prihliadnutím na to ústavný súd nekonštatoval ani
porušenie procesnoprávnych princípov zaručených čl. 46 a nasl. ústavy.
K namietanému porušeniu čl. 13 ods. 1 ústavy ústavný súd uvádza, že toto
ustanovenie neobsahuje konkrétnu garanciu základného práva a slobody, ale obsahuje len
pravidlo, že povinnosti možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach
a pri zachovaní základných práv a slobôd. Uvedené ustanovenie je akýmsi základným či
všeobecným ustanovením limitujúcim zásahy štátu vo vzťahu k nositeľom základných práv
a slobôd. V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že v prípade sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje vždy len o porušení konkrétneho základného
práva alebo slobody zakotveného v druhej hlave ústavy, v listine alebo garantovaného
medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Z uvedeného
teda vyplýva, že porušenie iného článku ústavy možno podaním individuálnej sťažnosti
podľa čl. 127 ods. 1 ústavy namietať len v spojení s namietaným porušením už konkrétneho
označeného základného práva alebo slobody (obdobne napr. II. ÚS 167/04, III. ÚS 300/06,
III. ÚS 224/08). Keďže namietané porušenie základných práv sťažovateľky (čl. 46 ods. 1 až
3, čl. 20 ods. 1, 3 a 4 ústavy) zistené nebolo, nie je možné vysloviť ani záver o porušení
označeného základného ustanovenia ústavy.
Za daných okolností preto ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
dospel k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti, resp. v časti smerujúcej proti rozsudku
krajského súdu k záveru o nedostatku právomoci na jej prerokovanie, a preto sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na uvedené rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľky
v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd bližšie nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2013