Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Sžf/47/2011

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Zdenky Reisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej a JUDr. Gabriely

Gerdovej, v právnej veci žalobcu: , spol. s r.o., P. B., zastúpený advokátom JUDr. J.

G., Advokátska kancelária so sídlom C. II-X., D. n. V., proti žalovanému: Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná ulica 63, Banská Bystrica,

o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného č. I/226/19836-

123537/2010/990565-r zo dňa 10. decembra 2010, konajúc o odvolaní žalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. - 44 zo dňa 12. júla 2011, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. - 44 zo dňa 12. júla 2011 p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne zamietol žalobu, ktorou sa žalobca

domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného uvedené v záhlaví tohto

rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane - dodatočným platobným

2

výmerom Daňového úradu Považská Bystrica č. /Sma zo dňa 24.8.2010,

žiadajúc ich zrušiť. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd po preskúmaní

napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v spojení s prvostupňovým

rozhodnutím správcu dane a konania im predchádzajúce v medziach žaloby dospel k záveru,

že rozhodnutie a postup žalovaného správneho orgánu je v súlade so zákonom.

Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia posudzoval v intenciách

ustanovení § 49 ods. 1, 2 písm. a/ v spojení s § 51 ods. 1, a s § 71 ods. 2 písm. f/, g/ zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov platnom

v kontrolovanom období a v spojení s ustanovením

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov, ďalej v spojení s ustanovením v znení

neskorších predpisov - katastrálny zákon, ktoré ustanovenia citoval.

Konštatoval, že v preskúmavanej veci išlo podľa žalobcu o prevod

tzv. „ekonomického vlastníctva“ pozemkov a zákonnou podmienkou pre odpočítanie dane

podľa § 49 ods. 2 písm. a/, zákona o DPH je, že daň voči platiteľovi dane bola uplatnená iným

platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Uviedol, že z uvedeného dôvodu správca dane v súlade so zákonom skúmal, či dodávateľovi

pozemkov, t.j. spol. G. E. s.r.o. v danom prípade vznikla povinnosť platiť daň na

výstupe, pričom zistil, že táto spoločnosť nebola vlastníkom pozemkov, ktoré boli predmetom

zmluvy uzavretej dňa 1. júla 2008 medzi touto spoločnosťou ako dodávateľom a žalobcom

ako odberateľom, a preto dodávateľovi – spol. G. E. s.r.o. – nevznikla daňová povinnosť na

výstupe z titulu dodania tovaru podľa § 8 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH,

čím neboli splnené zákonné podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH na strane žalobcu

na odpočet DPH na vstupe v sume 771.356,30 Sk z faktúry číslo č. 2008007 zo dňa 2.

júla 2008 (int. č. 613/08). Dal do pozornosti, že žalobca v daňovom konaní nepredložil žiaden

hodnoverný dôkaz o tom, že zápis na LV č. X. kat. úz. P. je nesprávny.

Poukázal na to, že jediným vlastníkom parc. č. X. a č. X. kat. úz. P. bola od roku 1997 do 11.

augusta 2008 spoločnosť C. s.r.o. P. B.. Krajský súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že

správca dane a ani žalovaný nemajú právomoc podľa o správe daní

a poplatkov rozhodovať vo veci vlastníctva.

Krajský súd mal preukázané, že zdaniteľný obchod, z ktorého si žalobca uplatnil

odpočet DPH, sa uskutočnil 2. júla 2008, k uvedenému dňu nebol dodávateľ – spol. G. E.

3

s.r.o. vlastníkom prevádzaných pozemkov a žalobca nepredložil žiaden hodnoverný dôkaz, že

zápis na LV č. X. kat. úz. P. nie je správny.

Tvrdenie žalobcu, že zákon o DPH neurčuje, že predajcom nehnuteľnej veci musí byť

vlastník, krajský súd nepovažoval za súladné s katastrálnym zákonom. Poukázal na to, že

Zákon o DPH stanovil, že platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným

platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49

ods. 1, 2 zákona o DPH). Mal za to, že uvedená podmienka nebola v prejednávanej veci

splnená a tvrdenia žalobcu o prevode „ekonomického“ vlastníctva považoval

za neopodstatnené.

Ďalej krajský súd poukázal na personálne prepojenie medzi spol. G. E. s.r.o. P. B.

a spol. C. s.r.o. P. B., v ktorých spoločníkom a aj konateľom je J. B., pričom spoločníkom

a konateľom žalobcu je J. B..

Konštatoval, že napadnutým rozhodnutím bola žalobcovi uložená povinnosť zaplatiť

DPH za zdaňovacie obdobie júl 2008, za zdaňovacie obdobie august 2008 nebol u žalobcu

zistený rozdiel dane, a preto nebolo dôvodné, aby daňové orgány rozhodovali vo veci DPH.

Neprihliadol na tvrdenie žalobcu, že žalovaný ako aj správca dane rozhodli účelovo, keď

daňové konanie a daňovú kontrolu bolo potrebné posudzovať ako celok, pretože predmetom

daňovej kontroly bol aj mesiac august 2008, v ktorom žalobca priznal a zaplatil DPH

z prevodu tých istých pozemkov na spol. C. s.r.o. s poukazom na to, že k takému prevodu

malo dôjsť 5. augusta 2008, t.j. v deň, v ktorom bola spol. C. s.r.o. podľa zápisu na LV č. X.

vlastníkom prevádzaných pozemkov.

Krajský súd ďalej uviedol, že predmetom súdneho prieskumu podľa §§ 247 a nasl.

bolo rozhodnutie žalovaného číslo I/226/19836-123537/2010/990565-r zo dňa

10. decembra 2010 vo veci DPH za mesiac júl 2008, a preto neprihliadol na dôvody žaloby

týkajúce sa zdaňovacieho obdobia august 2008.

Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný ako aj správca dane dostatočne zistili

skutkový stav, zabezpečili potrebné podklady, ktoré správne vyhodnotili a vyvodili správny

právny záver, s ktorým sa stotožnil a v podrobnostiach naň poukázal. Mal za to, že žalobca

nesplnil podmienky na odpočet DPH podľa , , ,

a preto žalobné dôvody nepovažoval za opodstatnené. Konštatoval, že daňové orgány rozhodli

v súlade so zákonom, a preto žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa

O náhrade trov konania rozhodol súd podľa Žalobcovi, ktorý

nebol v konaní úspešný, právo na náhradu trov konania nepriznal.

4

Žalobca v zákonnej lehote sa proti uvedenému rozhodnutiu krajského súdu odvolal.

Žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že vyhovie

jeho žalobnému návrhu a zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a správcu dane. Súčasne

žiadal zaviazať žalovaného na náhradu trov konania a právneho zastupovania vrátane trov

odvolacích.

V dôvodoch odvolania žalobca vytýkal krajskému súdu nesprávne právne a skutkové

posúdenie prejednávanej veci. Tvrdil, že ako daňový subjekt nemal a ani nemá za obdobie

mesiaca júl 2008 žiaden nedoplatok na dani z pridanej hodnoty. Zdôraznil, že ak bola

dojednaná a podpísaná zmluva o predaji pozemku ako aj protokol o jeho odovzdaní

a prevzatí, tak došlo k riadnemu zdaniteľnému plneniu a mala byť uznaná DPH tak na vstupe

ako aj na výstupe, s poukazom na /1 o DPH v znení neskorších

predpisov pri prevode a § 8/1, čím došlo k naplneniu § 49/1, 2 tohto zákona. Dôvodil, že

pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby došlo k prevodu

ekonomického vlastníctva, t.j. kupujúci získa právo disponovať s tovarom ako vlastník.

Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že predmetom odvolacieho konania je zdaňovacie

obdobie júl 2008 a preskúmavajú sa doklady súvisiace s týmto zdaňovacím obdobím,

z ktorého dôvodu sa preto údajne nemôže jeho námietkou zaoberať, považujúc takéto tvrdenie

za čisto účelové, nakoľko daňové konanie a prevedenú daňovú kontrolu je nevyhnutné

posudzovať ako celok, keďže predmetom daňovej kontroly bol aj mesiac august 2008.

Namietal poukaz krajského súdu na personálnu prepojenosť medzi G. E. s.r.o. a C.

s.r.o. a jeho osoby, keďže takýto nepodložený poukaz nemá v danej veci žiadnu právnu

relevanciu a opodstatnenie.

Poukázal na to, že zákon o DPH neurčuje, že predajcom nehnuteľnej veci musí byť

vlastník a účelom zákona o DPH je zdanenie pridanej hodnoty ekonomického úžitku, teda nie

vlastníckeho úžitku pri dodaní tovarov a služieb s tým, že uvedené sleduje aj právna úprava

účtovnej evidencie podnikateľských subjektov v opatrení MF SR č. -92 v znení

neskorších predpisov, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania.

Tvrdil, že vzhľadom na obsah príslušných písomných dokumentov, a to kúpnej

zmluvy, protokolu o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, faktúry č. 2008007, ktoré

preukazujú uskutočnenie predaja stavebného pozemku medzi spoločnosťou G. E. s.r.o. ako

predávajúcim a ním ako kupujúcim, je predaj týchto stavebných pozemkov v júli 2008

jednoznačne dodaním tovaru podľa § 8/1 zákona o DPH a tým bola v plnom rozsahu splnená

podmienka vzniku práva na odpočet DPH ako aj podmienka uplatnenia práva na

5

odpočet DPH z kúpy pozemku, čím splnil v plnom rozsahu podmienky zákona o DPH určené

najmä v § 8, § 19, § 49, § 51 a § 71.

Vyslovil názor, že pokiaľ v danej veci správca dane viedol dokazovanie existencie

vlastníckeho práva predávajúceho – spoločnosti G. E. s.r.o. k pozemku a

preukázanie existencie vlastníckeho práva považoval za určujúcu podmienku, splnenie ktorej

by ho malo oprávňovať k nároku na uplatnenie odpočtu DPH, správca dane pri výkone

kontroly v zmysle o správe daní a poplatkov a zákona o DPH nemal

zo zákona kompetenciu prijímať výroky a rozhodnutia ohľadne existencie vlastníckeho práva

a takéto jeho prípadné konanie nemá žiadnu oporu v zákone. Dôvodil, že zákon o DPH

v prípade dodania tovaru rieši zdaňovanie pridanej hodnoty z ekonomických a nie

vlastníckych procesov a súčasne jednoznačne určuje, aby pri predaji nehnuteľnosti boli

splnené podmienky – predávajúca vec musí skutočne existovať, predávajúci prevádza

na kupujúceho právo disponovať s predávanou vecou ako vlastník v ekonomickej forme,

za predávanú vec je poskytnutá protihodnota, pričom predaj sa uskutočňuje v tuzemsku.

Tvrdil, že všetky uvedené podmienky zákona o DPH pri kúpe stavebného pozemku v plnom

rozsahu splnil, keďže bola vyhotovená zmluva o predaji pozemku ako aj protokol o jeho

odovzdaní a prevzatí, potom došlo k riadnemu zdaniteľnému plneniu a správne má byť

uznaná DPH na vstupe ako aj následne na výstupe.

Ďalej poukázal na to, že z judikatúry ESD vyplýva, že pri dodaní tovaru nie je dôležité

nadobudnutie právneho vlastníctva k tovaru kupujúcim a pre uskutočnenie zdaniteľného

obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby došlo k prevodu ekonomického vlastníctva,

t.j. kupujúci získa právo disponovať s tovarom ako vlastník. Namietal, že súd prvého stupňa

sa uvedenými skutočnosťami vo svojom rozhodnutí vôbec nezaoberal.

Záverom uviedol, že zotrváva tiež na všetkých jeho zostávajúcich argumentoch

a tvrdeniach uvedených v konaní pred prvostupňovým súdom ako aj v konaniach

pred samotnými správnymi orgánmi.

Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhoval napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobca v odvolaní uvádza v podstate tie

isté námietky, ktoré boli predmetom súdneho pojednávania na krajskom súde a súčasne, že

naďalej sa pridržiava svojho stanoviska k podanej žalobe.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s veta prvá ) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu

6

s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní žalobcu

( v spojení s veta prvá ), vec prejednal bez nariadenia

pojednávania ( veta prvá ), pričom deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk ( a v spojení s

veta prvá a ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

Podľa o orgánoch štátnej správy v oblasti

daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

(ďalej len „“) orgánom štátnej správy v oblasti daní a poplatkov

je Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky.

Podľa s účinnosťou

od 1. januára 2012 sa zrušuje o daňových orgánoch a ktorým sa mení

a dopĺňa o správach finančnej kontroly v znení

Z. z. a , t.j. ruší sa Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky (

a o daňových orgánoch).

Vzhľadom na to, že bolo s účinnosťou od 1. januára 2012

zrušené Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Banskej Bystrici, ktorého

pôsobnosť a právomoci na úseku správy daní a poplatkov prešli na novozriadené Finančné

riaditeľstvo Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, podľa informácií poskytnutých

Finančným riaditeľstvom Slovenskej republiky v Bratislave, t.č. pre oblasť správy daní

a poplatkov pôsobiace na adrese Lazovná ulica 63, 974 01 Banská Bystrica, Najvyšší súd

Slovenskej republiky podľa v spojení s na strane

žalovaného konal s vyššie uvedeným právnym nástupcom pôvodne uvádzaného žalovaného.

Predmetom odvolacieho konania v preskúmavanej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým súd prvého stupňa zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím

správcu dane a súčasne ich zrušenia a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Preskúmavaným

rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, t.j. dodatočný

platobný výmer Daňového úradu Považská Bystrica, ktorými správca dane vyrubil žalobcovi

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie mesiac júl 2008 v sume 25.604,36 €,

7

a preto odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa, ako aj konanie, ktoré mu

predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie

žalovaného správneho orgánu v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu

a konania im predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal

so všetkými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne

posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.

Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu

podľa piatej časti druhej hlavy (§ a nasl.) je posudzovať,

či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov

pre vydanie rozhodnutia, či vo veci dostatočne zistil skutkový stav, či konal v súčinnosti

s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi

predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho

orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho

orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu

súd teda skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené

procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia ( ).

Pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy

(správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk

ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia (§ 245

ods. 2 ). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav,

ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia (, veta prvá, ).

Podľa , veta prvá pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne

správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

8

Krajský súd v predmetnej veci preskúmaval zákonnosť rozhodnutia a postupu

žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím žalovaný rozhodol s konečnou platnosťou

o vyrubení žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdielu dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008.

Odvolací súd vyhodnotil rozsah a dôvody odvolania vo vzťahu k napadnutému

rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom súdneho spisu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis, pričom nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických

argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v dôvodoch napadnutého

rozsudku súdu prvého stupňa.

V danom prípade odvolací súd zistil, že žalobca v odvolaní vzniesol v podstate totožné

námietky ako v žalobe ako aj v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane.

Z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril

administratívny spis, odvolací súd zistil, že Daňový úrad Považská Bystrica ako správca dane

vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z priadnej hodnoty zameranú na zdaňovacie obdobie

január až december 2008, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. /Remi

zo dňa 9.7.2010, ktorý bol vrátane s jeho dodatkom č. 1 prerokovaný dňa 11.8.2010.

Správca dane na základe zistení daňovou kontrolou dodatočným platobným výmerom

č. /Sma zo dňa 24.8.2010 podľa § 44 ods. 6 písm. b/ bod 1 zákona

č. vyrubil žalobcovi ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty rozdiel dane

z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008 v sume 25.604,36 €.

Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že správca dane na základe skutkových

zistení, na ktoré poukázal v dôvodoch svojho rozhodnutia, dospel k záveru, že nebolo

preukázané dodanie tovaru v zmysle § 8 ods. 1 vo väzbe na § 19 ods. 1 zákona o DPH a teda

predávajúcemu G. E. s.r.o. nevznikla daňová povinnosť, keďže žalobca ako daňový subjekt

nepredložil vierohodné dôkazy o nákupe pozemkov od vlastníka pozemkov a preto žalobcovi

ako daňovému subjektu nepriznal odpočet dane zo spornej faktúry, pretože zo zdaniteľného

obchodu nevznikla daňová povinnosť.

Daňové riaditeľstvo SR na základe odvolania žalobcu proti uvedenému rozhodnutiu

správcu dane preskúmavaným rozhodnutím (č. I/226/19836-123537/2010/990565-r, zo dňa

10. decembra 2010) podľa potvrdil dodatočný platobný

9

výmer správcu dane. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že Daňové riaditeľstvo SR ako

odvolací správny orgán sa stotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane ako aj s jeho

právnym záverom. Odvolací orgán v postupe správcu dane a v spisovom materiáli nenašiel

nijaký dôkaz, potvrdzujúci tvrdenie daňového subjektu, že bol ukrátený na svojich právach.

Zákonodarca v právnej norme o správe daní

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov

(„“ alebo „zákon o správe daní“) ustanovuje základné zásady

daňového konania. Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

uvedeného zákona zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane

v daňovom konaní postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

(§ 2 ods. 1). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2) správca dane postupuje v daňovom

konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové konanie

je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov (§ 2

ods. 3), podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz

jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo

v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7), podľa ktorej všetky

daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate

vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov ( Slovenskej

republiky).

Podľa § 29 ods. 1, 2, 3, 4, 7, 8 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva

správca dane, ktorý vedie daňové konanie. Správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, a nie je

pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Netreba dokazovať skutočnosti

všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť

všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce

pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne

záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov

(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede,

znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice

o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi

a doklady k nim. Správca dane preukazuje doručenie vlastných písomností daňovému

subjektu. Daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať

10

v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom

dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť

povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa o dani z pridanej hodnoty v znení

účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon o DPH“) dodaním tovaru je a) prevod

práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak;

na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj

elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské

účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich

nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou

Slovenska, b) dodanie stavby alebo jej časti.

Podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo

zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová

povinnosť.

Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb,

ktoré použije na účely svojho podnikania ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7.

Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom

v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49

môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru

od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Podľa § 71 ods. 1, 2 zákona o DPH pri každom dodaní tovaru a dodaní služby

v tuzemsku pre zdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou

osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť faktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj

v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a predtým, ako je poskytovanie

služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku daňovej

povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím

jednej alebo viacerých platieb a zároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby,

na ktoré prijal jednu alebo viac platieb, môže platiteľ vyhotoviť jednu faktúru, a to

najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto

11

dodanie tovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je

povinný na účely dane vyhotoviť faktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná

s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.

Faktúra musí obsahovať a) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne

prevádzkarne platiteľa, ktorý dodáva tovar alebo službu, a jeho identifikačné číslo

pre daň, b) meno a adresu sídla, miesta podnikania, prípadne prevádzkarne alebo

bydliska príjemcu tovaru alebo služby a jeho identifikačné číslo pre daň, ak mu je

pridelené, c) poradové číslo faktúry, d) dátum, keď bol tovar alebo služba dodaná, alebo

dátum, keď bola platba podľa odseku 1 prijatá, ak tento dátum možno určiť a ak sa

odlišuje od dátumu vyhotovenia faktúry, e) dátum vyhotovenia faktúry, f) množstvo

a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby, g) základ dane,

jednotkovú cenu bez dane a zľavy a rabaty, ak nie sú obsiahnuté v jednotkovej cene,

h) sadzbu dane alebo údaj o oslobodení od dane, i) výšku dane spolu v slovenských

korunách.

Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu odvolacích dôvodov dospel k záveru, že

správca dane v danom prípade postupoval v súlade so zákonom o správe daní, vo veci si

zadovážil dostatok skutkových podkladov relevantných pre vydanie rozhodnutia, v daňovom

konaní postupoval v súčinnosti s daňovým subjektom – žalobcom a vo veci rozhodol

skutkovo a právne správne, žalovaný správny orgán sa s námietkami žalobcu vznesenými

v daňovom konaní náležite vyporiadal v dôvodoch svojho rozhodnutia, z ktorých dôvodov

rozhodnutie žalovaného správneho orgánu je treba považovať za súladné so zákonom, a preto

súd prvého stupňa rozhodol vo veci zákonne, keď žalobu zamietol podľa

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu.

Zákon o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby

mohli zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon o správe daní

a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo

iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej

povinnosti daňového subjektu.

12

S poukazom na je potrebné uviesť, že podmienky

uvedené v § 49 ods. 1, 2 písm. a/, § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej

povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je

možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby

za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak zákonodarca požaduje pre ľahkú

zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu

podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že skutkový stav v danej veci bol zistený

nedostatočne a nesprávne právne posúdený, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne

s názorom súdu prvého stupňa nestotožnil. Z administratívneho spisu správnosť tvrdení

žalobcu, že v danej veci daňové orgány vykonali dokazovanie nedostatočne a že sa

nedostatočne a právne nesprávne vyporiadali s predloženými dokladmi a to kúpnou zmluvou,

protokolom o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, faktúrou č. 2008007, ktoré preukazujú

uskutočnenie predaja stavebného pozemku medzi spoločnosťou G. E. s.r.o. ako predávajúcim

a ním ako kupujúcim, nevyplýva.

Odvolací súd zastáva zhodný názor ako súd prvého stupňa, že správne orgány

vykonali v preskúmavanej veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu, pre vydanie rozhodnutia

si zadovážili dostatok skutkových zistení relevantných pre rozhodnutie vo veci a skutkové

okolnosti aj správne vyhodnotili a ustálili správny právny záver.

Zákonodarca v právnej norme § 8 ods. 1 zákona o DPH stanovuje, že dodaním tovaru

je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje

inak s úpravou, že pre účely zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci

a ďalšie produkty zákonom predpokladané. Pokiaľ teda zákonodarca v právnej norme § 2

ods. 1 ustanovuje daňovému orgánu povinnosť postupovať

v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi realizujúc tým

zásadu zákonnosti, je povinnosťou správcu dane pri skúmaní splnenia zákonných podmienok

dodania tovaru, t.j. prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, posudzovať

prevod vlastníckeho práva k prevádzanej veci podľa príslušného právneho predpisu, ktorý

upravuje prevod vlastníckeho práva k predmetnej prevádzanej veci. Všeobecne záväzným

právnym predpisom, ktorým sú stanovené zákonné podmienky prevodu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti je (, , § a nasl. ) a zákon

13

č. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv

k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (katastrálny zákon), v súlade s ktorou

právnou úpravou zmluvný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nastane účinne

na základe rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľnosti

príslušnou správou katastra ako orgánu štátnej správy v zmysle katastrálneho zákona (§ 31

katastrálneho zákona). Z uvedenej právnej úpravy súčasne vyplýva, že zmluva o prevode

vlastníctva k nehnuteľnosti a rozhodnutie správy katastra, ktorým povoľuje vklad

vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti do katastra, sú právne skutočnosti, ktoré podmieňujú

zákonný prevod vlastníctva k nehnuteľnosti, pričom zákonodarca pre účinné nadobudnutie

vlastníctva k nehnuteľnosti ustanovuje splnenie oboch týchto právnych skutočností súčasne,

teda správa katastra môže rozhodnúť o povolení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti len

na základe zmluvy o prevode vlastníctva uzavretej medzi zmluvnými stranami písomne.

Až na základe rozhodnutia správy katastra o vklade vlastníctva do katastra nehnuteľností

môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastníctvo k prevádzanej nehnuteľnosti účinne. Z uvedeného

teda vyplýva, že pokiaľ prevodca na základe zmluvy prevádzal vlastnícke právo

k nehnuteľnosti, nadobúdateľ nadobudol vlastníctvo k prevádzanej nehnuteľnosti

až okamihom rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva správou katastra do katastra

nehnuteľností.

Vzhľadom k uvedenému správca dane v preskúmavanej veci správne postupoval, keď

pri posudzovaní splnenia zákonných podmienok uplatneného nároku na odpočet dane

žalobcom a skúmaní vzniku daňovej povinnosti prevodcu spoločnosti G. E. s.r.o., skúmal, či

prevodca bol oprávnený nakladať s predmetnou nehnuteľnosťou ako vlastník, pričom zo

skutkových zistení jednoznačne vyplýva, že uvedená spoločnosť nebola oprávnená s touto

nehnuteľnosťou nakladať ako vlastník, keďže v minulosti nenastali právne účinky platnosti

skoršieho prevodu, v dôsledku čoho sa táto spoločnosť nestala ich vlastníkom. Z týchto

dôvodov pri posudzovaní sporného prevodu, na základe ktorého spoločnosť G. E. s.r.o., ako

predávajúci predával predmetnú nehnuteľnosť žalobcovi ako kupujúcemu, keďže spoločnosť

G. E. s.r.o., v čase uskutočnenia prevodu na základe zmluvy nebola vlastníkom

tejto nehnuteľnosti, správca dane prijal správny právny záver, že v danom prípade nebolo

preukázané dodanie tovaru v zmysle § 8 ods. 1 v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH

a teda predávajúcej spoločnosti G. E. s.r.o., nevznikla daňová povinnosť ako základný

predpoklad splnenia zákonnej podmienky pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle § 49 ods.

1, 2 zákona o DPH žalobcom.

14

Z uvedených dôvodov odvolací súd zhodne ako súd prvého stupňa námietky žalobcu,

že zákon o DPH neurčuje, že predajcom nehnuteľnej veci musí byť vlastník a účelom zákona

o DPH je zdanenie pridanej hodnoty ekonomického úžitku, teda nie vlastníckeho úžitku

pri dodaní tovarov a služieb a že pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru

je rozhodujúce, aby došlo k prevodu ekonomického vlastníctva, t.j. kupujúci získa právo

disponovať s tovarom ako vlastník, považoval za nedôvodné, s poukazom na to, že zákon

o DPH pre splnenie daňových povinností a nároku na odpočet dane ustanovuje: „dodaním

tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník„ pričom nepozná

pojem „ekonomické vlastníctvo“.

Súčasne odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že v danom prípade nepostačuje,

pokiaľ si žalobca ako platiteľ dane z pridanej hodnoty uplatnil nárok na odpočítanie dane

z dokladov a to kúpnou zmluvou, protokolom o odovzdaní a prevzatí nehnuteľnosti, faktúrou

č. 2008007, o ktorých tvrdil, že preukazujú uskutočnenie predaja stavebného pozemku medzi

spoločnosťou G. E. s.r.o. ako predávajúcim a ním ako kupujúcim, iba predloženie týchto

dokladov, ale bolo jeho povinnosťou preukázať, že zdaniteľný obchod bol reálne a účinne

uskutočnený, s poukazom na to, že v zmysle vyššie citovaného ustanovenia § 29 ods. 8

zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, a preto v

daňovom konaní je povinnosť daňového subjektu preukázať všetky tvrdené skutočnosti,

pričom správca dane, resp. žalovaný, tieto dôkazy len vykonáva.

Správu daní a príjmov, ktoré sú príjmom štátneho rozpočtu vykonávajú finančné

orgány samostatne. V rámci tejto kompetencie daňové úrady ako finančné orgány okrem

iného zisťujú a overujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Robia tak

v daňovom konaní, a v rámci tohto konania majú a môžu daňové subjekty uplatniť svoje

práva, ktoré im zákon priznáva a súčasne a to predovšetkým aj splniť svoju dôkaznú

povinnosť.

V daňovom konaní, v ktorom sa podľa zákona kladie dôraz na záujem štátu, resp.

záujem verejný, na riadnom plnení daňovej povinnosti, čo je zákonom uložená a ústavne

podložená poplatková povinnosť voči štátu, platí totiž nielen obvyklá procesná zásada

voľného hodnotenia dôkazov vykonaných v tomto konaní kompetentným orgánom, ale aj

zásada prejednávacia ( ). Zásada objektívnej pravdy

15

ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť

dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového

subjektu uvádzané ním v daňovom priznaní. Je na správcovi dane vykonávajúcom daňové

konanie vykonať dokazovanie a na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom

dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce

z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti

a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii

(k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 7.9.2011).

V danej súvislosti senát odvolacieho súdu tiež poukazuje na to, že správa daní

s prihliadnutím na jej účel vo vzťahu k fiškálnym záujmom štátu je príslušnými

hmotnoprávnymi a procesnými predpismi verejného práva upravená tak, že daňový subjekt

má okrem iného povinnosť sám si daňovú povinnosť vypočítať, priznať ju a zároveň

hodnoverne preukázať, pričom v rámci daňového konania nesie dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8

zákona o správe daní) a správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu

daňovej kontroly a iných procesných postupov zachovávajúc procesné práva daňového

subjektu, zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane

alebo oprávnenosti nároku na odpočet dane podľa zákona o DPH.

Neobstojí preto tvrdenie žalobcu, že správca dane v danej veci nesprávne zameral

svoju pozornosť, keď viedol dokazovanie na existenciu vlastníckeho práva predávajúceho -

spoločnosti G. E. s.r.o. k prevádzaným pozemkom. Taktiež nemožno súhlasiť s tvrdením

žalobcu, že by správca dane a následne žalovaný prijímali výroky a rozhodnutia ohľadne

existencie vlastníckeho práva, keďže zo skutkových zistení v preskúmavanej veci vyplýva, že

v rámci miestneho zisťovania u predávajúcej spoločnosti a dožiadaním na

príslušnej správe katastra správca dane vykonal zisťovanie na existenciu vlastníckeho práva

predávajúcej spoločnosti, ktorý dôkaz len vyhodnocoval v súvislosti so splnením zákonnej

podmienky vzniku daňovej povinnosti predávajúceho ako zákonnej podmienky na

oprávnené odpočítanie dane žalobcom bez toho, aby správca dane resp. žalovaný rozhodoval

o vlastníctve.

Odvolací súd nemohol prihliadnuť ani na odvolaciu námietku žalobcu, ktorou

nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že predmetom odvolacieho konania je zdaňovacie obdobie

júl 2008 a preskúmavajú sa doklady súvisiace s týmto zdaňovacím obdobím, z ktorého

16

dôvodu sa preto údajne nemôže jeho námietkou týkajúcou sa dane za mesiac august 2008

zaoberať, a súčasne namietal postup súdu prvého stupňa, keď touto skutočnosťou namietanou

v žalobe sa náležite nezaoberal, s poukazom na to, že daňové konanie a prevedenú daňovú

kontrolu je nevyhnutné posudzovať ako celok, keďže predmetom daňovej kontroly bol aj

mesiac august 2008. Odvolací súd dáva do pozornosti žalobcu, že predmet súdneho

prieskumu je v zmysle v spojení s , určený okrem ďalších

podmienok rozsahom rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré žalobca žalobou napáda

domáhajúc sa preskúmania jeho zákonnosti. Zo skutkových zistení v danej veci vyplýva, že

správca dane Daňový úrad Považská Bystrica platobným výmerom zo dňa 24.8.2010 rozhodol

o vyrubení dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2008, ktoré rozhodnutie

žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 10.12.2010 potvrdil, a preto súd

prvého stupňa správne postupoval, keď v rámci súdneho prieskumu v danej veci skúmal

zákonnosť rozhodnutia a postupu daňových orgánov oboch stupňov týkajúcich sa len

zdaňovacieho obdobia júl 2008 a neskúmal oprávnenosť dane za mesiac august 2008, pretože

táto nebola predmetom rozhodnutí daňových orgánov oboch stupňov, ktorých preskúmania

zákonnosti sa žalobca v danej veci domáhal žalobou.

Senát odvolacieho súdu dáva do pozornosti, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie

je nahradzovať činnosť správnych orgánov (súd na to nemá kompetenciu), ale len preskúmať

zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy žalobou napadnutého, teda či kompetentné

orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou) rešpektovali príslušné

hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Pokiaľ žalobca v odvolaní poukázal na to, že z judikatúry ESD vyplýva, že pri dodaní

tovaru nie je dôležité nadobudnutie právneho vlastníctva k tovaru kupujúcim

a pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru je rozhodujúce, aby došlo

k prevodu ekonomického vlastníctva, t.j. kupujúci získa právo disponovať s tovarom ako

vlastník, odvolací súd nemohol k jeho tvrdeniu zaujať žiadne stanovisko, pretože žalobca len

všeobecne poukazuje na judikatúru ESD bez konkretizácie rozhodnutia ESD, z ktorého by

záver tvrdený žalobcom vyplýval.

Vzhľadom k uvedenému odvolací súd dospel k záveru, že námietky žalobcu, vznesené

v odvolaní nemožno považovať za opodstatnené a pre posúdenie danej veci za právne

relevantné.

17

Odvolací súd v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil ani takú vadu, ktorá by

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom.

Odvolací súd sa z uvedených dôvodov stotožnil s právnym názorom krajského súdu,

že žaloba nebola podaná dôvodne, keďže žalovaný správny orgán sa v rámci žalobou

napadnutého odvolacieho správneho konania riadne vysporiadal so všetkými námietkami

žalobcu a svoje rozhodnutie odôvodnil racionálnym zhodnotením skutkového stavu vo vzťahu

k vykonanému dokazovaniu a postupu prvostupňového správneho orgánu s prihliadnutím

na relevantné hmotnoprávne a procesné ustanovenia daňových predpisov. Odvolací súd

taktiež odôvodnenie prvostupňového súdu považoval za logické, jasné a zrozumiteľné

a nezistil v tomto rozhodnutí žiadny rozpor s daňovými predpismi ani judikatúrou Súdneho

dvora Európskej únie.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací napadnutý

rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako vecne a právne správny podľa § 250ja ods. 3 veta

druhá v spojení s , a s , veta prvá potvrdil

stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi prvostupňového rozhodnutia (

v spojení s veta prvá ).

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 250k ods. 1

veta prvá v spojení s ust. , veta prvá a s ust.

Žalobcovi náhradu trov tohto konania nepriznal, pretože v tomto konaní nebol úspešný.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov

3:0 ( veta tretia o súdoch a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave, dňa 22. augusta 2012

18

JUDr. Zdenka Reisenauerová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

Peter Szimeth