Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 516/2018

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra

2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Arcadia Consulting s. r. o.,

Most pri Bratislave 713, právne zastúpenej advokátom Mgr. Mgr. Martinom Danišovičom,

Drieňová 1/D, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 24. apríla 2018 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Arcadia Consulting s. r. o. o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta

2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Arcadia Consulting s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu podľa (ďalej len „“), ako aj

základného práva vlastniť majetok podľa rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 24. apríla 2018

(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa návrhom

na začatie konania (ďalej len „žaloba“) doručeným Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len

„krajský súd“) domáhala proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len

„žalovaný“) preskúmania zákonnosti právoplatného rozhodnutia žalovaného (odvolacieho

finančného orgánu) č. 1100302/1/432001/2014/5060 z 1. októbra 2014, ktorým bolo

potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“)

č. 9104408/5/2806174/2014/KovM z 18. júna 2014 (týmto rozhodnutím správcu dane bol

sťažovateľke za zdaňovacie obdobie máj 2013 vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty

v sume 93 624 €, nebol jej priznaný nárok na nadmerný odpočet dane v sume 92 231,17 €

a bola jej určená vlastná daňová povinnosť v sume 1 410,83 €, pozn.). V právnej veci

žaloby sa konanie na krajskom súde viedlo pod sp. zn. .

3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 22. júna 2016 (ďalej len „rozsudok

krajského súdu“) žalobu zamietol ako nedôvodnú s tým, že účastníci nemajú nárok

na náhradu trov konania.

4. Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas

opravný prostriedok (najvyšším súdom považovaný za odvolanie, pozn.), na základe

ktorého bol rozsudkom najvyššieho súdu rozsudok krajského súdu ako vecne správny

potvrdený. Zároveň najvyšší súd rozhodol tak, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov

odvolacieho konania. Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 11. júna 2018.

5. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«... Spoločnosť (pôvodný vlastník) predal byty a nebytové priestory

na základe kúpnych zmlúv z 23.12.2011 v znení dodatkov z 29.12.2011 a 20.4.2012

spoločnostiam a.s. a s.r.o. (ďalej len „Dodávatelia”). Byty

a nebytové priestory boli Dodávateľom zo strany Pôvodného vlastníka odovzdané 9.1.2012.

Vklad vlastníckeho práva v prospech Dodávateľov do katastra bol následne povolený dňa

8.8.2013. Pred povolením vkladu do katastra v prospech Dodávateľov, Dodávatelia predali

byty kúpnymi zmluvami zo dňa 31.5.2013 kupujúcemu - Sťažovateľovi, pričom v deň

uzavretia kúpnych zmlúv boli byty a nebytové priestory odovzdané do užívania

Sťažovateľovi. Ku kúpnej cene bola účtovaná DPH, pričom deň zdaniteľného plnenia/

dodania tovaru bol určený ako deň odovzdania nehnuteľností kupujúcemu - Sťažovateľovi,

a to podľa ust. § 19 ods. 1 ZDPH, nakoľko deň odovzdania nehnuteľností do užívania

nadobúdateľovi - Sťažovateľovi (31.5.2013) bol skorší, než deň zápisu vlastníctva

kupujúceho do katastra (9.8.2013). Kúpna cena bola uhradená vrátane DPH a Sťažovateľ

si odpočítal DPH z prijatých faktúr od Dodávateľov. Dodávatelia teda v deň uzavretia

kúpnych zmlúv a odovzdania bytov a nebytových priestorov Sťažovateľovi neboli v katastri

nehnuteľností zapísaní ako vlastníci, keďže vklad ešte nebol povolený. Vklad vlastníckeho

práva k bytom v prospech Sťažovateľa bol do katastra povolený 9.8.2013...

Z ust. § 8 ods. 1 písm. a) ZDPH vyplýva, že dodaním tovaru sa rozumie „prevod

práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“. Predmetné ustanovenie bolo do ZDPH

transponované z ust. čl. 14 Smernice, podľa ktorého „Dodanie tovaru je prevod práva

nakladať s hmotným majetkom ako majiteľ“, pričom z čl. 2 Smernice vyplýva, že „DPH

podliehajú tieto transakcie: dodanie tovaru za protihodnotu na území členského štátu

zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká“. Z uvedených skutočností je zrejmý rozdiel medzi

pojmom „prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“ podľa právnej úpravy

vyplývajúcej zo ZDPH a „prevodom vlastníctva“ podľa príslušných ustanovení

a zákona o katastri nehnuteľností.

... sťažovateľ má za to, že je právne nedôvodné a neudržateľné aplikovať

a interpretovať právnu normu vyplývajúcu z verejného práva (ust. § 8 ods. 1 písm. a) ZDPH

a vo veci kľúčový pojem „prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“)

prostredníctvom právnych noriem súkromného práva upravujúcich rozsah a existenciu

vzniku vlastníckeho práva. Pre posúdenie existencie zdaniteľných obchodov totižto

vyplývajú úplne iné kritéria ako skúmanie otázky, či dodávateľ v rámci prevodu práva

nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, bol vlastníkom z pohľadu súkromnoprávnych

noriem upravujúcich vlastnícke právo k veci. Predmetný záver možno vyvodiť nielen

zo samotného výkladu právnej normy - ust. § 8 ods. 1 písm. a) ZDPH, ktorá normatívne

pre účely vzniku zdaniteľného obchodu neuvádza v rámci dodania tovaru povinnosť

previesť vlastnícke právo - pre dodanie tovaru postačuje prevod práva nakladať s hmotným

majetkom „ako vlastník“, ale aj z ustálenej judikatúry ESD. ESD k otázke vlastníckeho

práva dodávateľa opakovane uviedol a aj v súčasnej dobe zotrváva na právnom závere, že

pojem „dodanie tovaru“ uvedený v článku 14 ods. neodkazuje

na prevod vlastníctva spôsobmi upravenými uplatniteľným vnútroštátnym právom, ale

zahŕňa každý prevod hmotného majetku jednou stranou, ktorá oprávni druhú stranu

fakticky s ním nakladať, akoby bola vlastníkom tohto majetku... Táto koncepcia je potom v

súlade s účelom smernice, ktorej cieľom je okrem iného založiť spoločný systém DPH na

jednotnej definícii zdaniteľných plnení, nakoľko posudzovanie podmienok zdaniteľného

plnenia podľa vnútroštátnych úprav prevodu vlastníckeho práva z pohľadu súkromného

práva by mohlo narušovať spoločný systém DPH vzhľadom na rozdielnosť vnútroštátnych

úprav prevodu vlastníckeho práva v rámci jednotlivých štátov EU ... Uvedený záver sa týka

tak vecí hnuteľných (rozsudky ESD C-78/12 vo veci Evita - K Food, C-25/03, C-435/03 vo

veci British American Tobacco a Newman Shipping, C-237/09 vo veci De Fruytier), ako aj

vecí nehnuteľných (rozsudok ESD C-320/88 vo veci Shipping and Forwarding Enterprise

Safe)...

... Ak Najvyšší súd SR neakceptoval konštantnú judikatúru ESD k predmetnej otázke

a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa absolútne nevysporiadal s tým, prečo takto

postupoval, tak takýto postup Najvyššieho súdu SR je v podstate svojvôľou pri rozhodovaní

a z tohto ohľadu je potom treba považovať rozsudok Najvyššieho súdu SR za arbitrárny...

... Ustanovenia § 8 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZDPH treba vykladať v spojitosti súhlasne,

nakoľko je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu pri príprave zákonov nie je spôsobovať

existenciu kolízie medzi jednotlivými právnymi normami, a z tohto dôvodu musí platiť, že

pri odovzdaní nehnuteľnosti prevádzanej kúpnou zmluvou dochádza k zdaniteľnému plneniu

v zmysle ust. § 19 ods. 1 ZDPH a teda preberajúci nehnuteľnosti, môže disponovať

s tovarom ako vlastník v zmysle ust. § 8 ods. 1 ZDPH...

Ak... Najvyšší súd SR vyslovil záver, že správnym a zákonným postupom zo strany

správcu dane bolo preverenie vlastníckeho práva Dodávateľov (spoločností a.s.

a s.r.o.) tak opätovne bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia zo strany

Najvyššieho súdu SR je potrebné takýto právny záver považovať za arbitrárny. Nie je totižto

zrejmé z čoho Najvyšší súd SR takýto záver vyvodil, nakoľko takáto povinnosť (skúmať

vlastníctvo) nevyplýva zo žiadneho ustanovenia ZDPH, smernice a ani príslušnej judikatúry

ESD. Opätovne je tento záver Najvyššieho súdu SR aj v priamom rozpore s vyššie citovanou

judikatúrou ESD, nakoľko táto neodkazuje na prevod vlastníctva spôsobmi upravenými

uplatniteľným vnútroštátnym právom, ale zahŕňa každý prevod hmotného majetku jednou

stranou, ktorá oprávni druhú stranu fakticky s ním nakladať, akoby bola vlastníkom tohto

majetku. Z rozsudku ESD C-78/12 bod 34 naopak vyplýva „že je na vnútroštátnom súde,

aby v závislosti od okolností určil či ide o prevod práva nakladať s dotknutým tovarom ako

vlastník“. Z uvedeného je zrejmé, že súd síce nie je oprávnený skúmať vlastnícke právo

dodávateľa pri dodaní tovaru, ale naopak je oprávnený a povinný skúmať všetky faktické

a skutkové okolnosti tykajúce sa konkrétneho dodania tovaru a to práve za účelom

posúdenia či takýmto dodaním tovaru došlo k prevodu práva na odberateľa nakladať

s dotknutým tovarom ako vlastník... Ak by sa Najvyšší súd SR zaoberal skúmaním

skutkových okolností súvisiacich s dodaním tovaru (nehnuteľností) musel by jednoznačne

dospieť k jedinému možnému záveru, a to že dodávatelia (spoločnosti a.s. a

s.r.o.) dodali sťažovateľovi nehnuteľnosti práve za tým účelom aby sťažovateľ bol

oprávnený nakladať s tovarom ako vlastník. Je predsa zrejmé a nesporné, že medzi

dodávateľmi a sťažovateľom došlo k uzavretiu kúpnych zmlúv (ktorých účelom je prevod

vlastníckeho práva), na základe uzavretých kúpnych zmlúv dodávatelia odovzdali

sťažovateľovi tovar do užívania a podali návrh na vklad do katastra nehnuteľností.

Dodávatelia teda previedli tovar na Sťažovateľa s jediným účelom, aby tento s tovarom

mohol nakladať ako vlastník (v prejednávanej veci nešlo o výpožičku alebo zabezpečovací

prevod práva, kde nie je účelom prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník)...

... Podľa názoru Sťažovateľa neboli splnené podmienky na tzv. skrátené odôvodnenie

rozsudku podľa ust. ...»

6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:

«... „Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa

SR a právo vlastniť majetok podľa SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR

č. k.: , zo dňa: 24.04.2018, porušené bolo.“

Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.: , zo dňa:

24.04.2018 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.

„Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“...»

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

9. Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

10. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

11. Ako to z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok a tiež základného práva na súdnu ochranu a inú právnu

ochranu podľa rozsudkom najvyššieho súdu.

12. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že najvyšší súd rovnako ako

krajský súd nesprávne a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len

„Súdny dvor“) interpretovali a aplikovali a

o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon

o DPH“), keď z hľadiska posúdenia vzniku daňovej povinnosti u spoločností a. s.,

a s. r. o. (ďalej aj „predávajúce“), na základe kúpnych zmlúv o predaji

tam označených bytov (ďalej len „nehnuteľnosti“) z 31. mája 2013 uzavretých medzi nimi

(dodávateľmi) na strane jednej a sťažovateľkou ako kupujúcou (odberateľkou) na strane

druhej dospeli k záveru, že keďže predávajúce v čase uzavretia kúpnych zmlúv neboli

vlastníčkami nehnuteľností, sťažovateľka nemohla nadobudnúť právo nakladať

s nehnuteľnosťami (tovarom) ako vlastník, dôsledkom čoho u predávajúcich v máji 2013

daňová povinnosť nevznikla a sťažovateľke tak nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie

tejto dane (na tzv. nadmerný odpočet dane, pozn.).

13. Podľa názoru sťažovateľky aj keď správca dane je nielen oprávnený, ale aj

povinný skúmať všetky faktické a skutkové okolnosti týkajúce sa konkrétneho dodania

tovaru s cieľom určenia, či takýmto dodaním došlo k prevodu práva na odberateľa nakladať

s tovarom ako vlastník, a tým k vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, za túto

(povinnosť) však nijako nemožno považovať povinnosť skúmania prevodu vlastníckeho

práva správcom dane podľa noriem vnútroštátneho súkromného práva.

14. Napokon sa podľa presvedčenia sťažovateľky najvyšší súd nevysporiadal s jej

podstatnými odvolacími námietkami a už vôbec neboli splnené podmienky na vypracovanie

tzv. skráteného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu.

IV.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu

podľa

15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom

základného práva podľa a práva podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sú obdobné záruky, že vec bude

spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným

zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť

().

16. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi

konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je

plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (,

). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,

Recueil III/1997).

17. Ústavný súd preto v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti

považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu:

«... podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby,

ktorou sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je skutková otázka

určenia časového okamihu vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník.

... Medzi účastníkmi, a tento záver aj nepochybne vyplýva z odvolacích námietok

a vyjadrení k nim, je sporné skutkové vymedzenie splnenia podmienok zdaniteľného

obchodu. Za tejto situácie sa krajský súd stotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane

v tom rozsahu, ako si ich žalovaný osvojil v zmysle výsledkov vykonanej daňovej kontroly,

čo uviedol nasledovne (viď str. 11 a 12 rozsudku krajského súdu):

„... Zákonodarca v právnej norme § 8 ods. 1 zákona o DPH stanovuje, že dodaním

tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon

neustanovuje inak s úpravou, že pre účely zákona hmotným majetkom sú hnuteľné

a nehnuteľné veci a ďalšie produkty zákonom predpokladané. Pokiaľ teda zákonodarca

v právnej norme § 3 ods. 1 daňového poriadku ustanovuje daňovému orgánu povinnosť

postupovať v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi

realizujúc tým zásadu zákonnosti, je povinnosťou správcu dane pri skúmaní splnenia

zákonných podmienok dodania tovaru, t. j. prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako

vlastník, posudzovať prevod vlastníckeho práva k prevádzanej veci podľa príslušného

právneho predpisu, ktorý upravuje prevod vlastníckeho práva k predmetnej prevádzanej

veci. Všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorými sú stanovené zákonné podmienky

prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je (, , §

a nasl. ) a o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych

a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (katastrálny zákon), v súlade

s ktorou právnou úpravou zmluvný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nastane

účinne na základe rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľnosti príslušnou správou katastra ako orgánu štátnej správy v zmysle katastrálneho

zákona (§ 31 katastrálneho zákona).

Až na základe rozhodnutia správy katastra o vklade vlastníctva do katastra

nehnuteľností môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastníctvo k prevádzanej nehnuteľnosti

účinne. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ prevodca na základe zmluvy prevádzal

vlastnícke právo k nehnuteľnosti, nadobúdateľ nadobudol vlastníctvo k prevádzanej

nehnuteľnosti až okamihom rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva správou katastra

do katastra nehnuteľnosti, (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa

22.08.2012).

... Z uvedených dôvodov súd námietky žalobcu, že zákon o DPH neurčuje, že

predajca nehnuteľnej veci musí byť vlastník a že pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu

dodaním tovaru je rozhodujúce, aby došlo k fyzickému odovzdaniu predmetu prevodu

(v tomto prípade nehnuteľnosti), t. j. rozhodujúcou je skutočnosť, kedy kupujúci získa právo

disponovať s tovarom aj keď nie ako vlastník, považoval za nedôvodné, s poukazom na to,

že zákon o DPH pre splnenie daňových povinnosti a nároku na odpočet dane ustanovuje

podmienku nakladania s tovarom ako vlastník.“

... Aj pre Najvyšší súd je nepochybné, že právnym základom riešenia tohto sporu sú

vnútroštátne ustanovenia, ktoré ustanovujú ako základnú podmienku pre vznik práva

na odpočítanie dane právny pojem dodanie tovaru, ktorý je predmetom odplatnej

ekonomickej činnosti (viď v spojení s a ). Podľa

ods. 1 písm. a) v citovanom znení dodaním tovaru je a) prevod práva

nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely

tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn,

voda, teplo, chlad...

... Aj pre Najvyšší súd je nepochybné, že iba vlastník nehnuteľnosti (v preskúmavanej

veci sú to dotknuté byty) je v zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam

ipse habet (t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má - najmä § 123

) oprávnený previesť na tretiu osobu časť vlastníckeho práva

k hmotnej veci, a to právo s vecou disponovať. Právo s vecou (bytmi) disponovať,

t. j. ius disponendi je po právnej stránke veľmi širokým oprávnením, a v prípade

nehnuteľností, ako správne krajský súd zdôraznil, je to iba vlastník nehnuteľnosti, ktorý

prostredníctvom zákonných úkonov „titulus acquirendi“ (súkromnoprávny alebo

verejnoprávny dôvod vzniku vlastníckeho práva) a „modus acquirendi (spôsob

odsúhlasenia dôsledkov konania vlastníka kompetentnou štátnou autoritou) prenáša toto

oprávnenie na tretiu osobu, t. j. v preskúmavanej veci sú to dodávatelia I. a II. a následne aj

žalobca.

Podľa v citovanom znení vlastník je v medziach

zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky

a nakladať s ním.

... Preto sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že nakoľko

dodávatelia I. a II. neboli v máji 2013 vlastníkmi bytov (správa katastra ich zapísala

do tejto pozície až 08.08.2013) a súčasne z čl. XI (Odovzdanie bytu) dodatku z 20.04.2012

k Zmluve o prevode vlastníctva k bytu vyplýva pre odvolacie konanie jednoznačne, že:

„Predávajúci odovzdá predmet prevodu k dispozícii kupujúcemu spolu s úplnou

dokumentáciou prislúchajúcou k predmetu prevodu do troch pracovných dni odo dňa

povolenia vkladu vlastníckeho práva k predmetu prevodu v prospech kupujúceho.“, potom

správne správca dane konštatoval, že právo na odpočítanie dane žalobcovi v dotknutom

zdaňovacom období v zmysle veta tretia a

nevzniklo.

... Iná právna situácia by vznikla, ak by vlastník bytu ako taký aj konal

a prostredníctvom právneho úkonu pred dňom zápisu vlastníckeho práva do katastra

nehnuteľností aj súkromnoprávnym aktom odovzdal byty do užívania (ius utendi et fruendi)

žalobcovi, čo však v preskúmavanej veci po skutkovej stránke nebolo preukázané.

... Za týchto okolností ... Najvyšší súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky

pre potreby výkladu právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej

únie (najmä žalobcom citovaný rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-320/88 zo dňa

08. februára 1990 vo veci Shipping and Forwarding Enterprise Safe BV), pre ktoré je

potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento

rozsudok odkláňal a následne žalobcom predložené návrhy prejudiciálnych otázok si ako

odvolací súd neosvojil.»

18. Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd

argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí

nevysporiadal s jej podstatnými odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú

spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Odôvodnenie rozsudku

najvyššieho súdu je v súlade s Občiansky súdny

poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“), keďže najvyšší súd sa

v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré formuloval krajský súd, a to je

podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a konanie nevykazuje znaky

podstatných pochybení procesného charakteru. Navyše, najvyšší súd na zdôraznenie

správnosti rozsudku krajského súdu uviedol aj ďalšie dôvody, ktoré ho viedli k jeho

potvrdeniu, preto ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov

rozhodnutí všeobecných súdov. Ustanovením bola totiž odvolaciemu súdu

daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, pričom možnosť

vypracovania takéhoto odôvodnenia bola podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom

rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj

právnej stránke. Uvedené je v posudzovanej veci nesporné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa

s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno

právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania

vrátane ich dôvodov a námietok.

19. Podľa čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388 Európskeho hospodárskeho

spoločenstva zo 17. mája 1977 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov

týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ

dane (ďalej len „šiesta smernica“) pojem „dodávka tovarov“ predstavuje prevod práva

nakladať s hmotným majetkom na iného majiteľa.

20. Podľa čl. 14 ods. 1 smernice Rady 2006/112 Európskeho spoločenstva

z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica

Rady 2006/112 ES“) „Dodanie tovaru“ je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako

majiteľ (smernicou Rady 2006/112 ES bola šiesta smernica zrušená, pozn.).

21. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva

nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely

tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn,

voda, teplo, chlad.

22. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.

Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako

vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania

nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva

k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

23. Pokiaľ ide o nosnú námietku sťažovateľky spočívajúcu v nesprávnej interpretácii

a aplikácii § 8 ods. 1 písm. a) v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH z odôvodnenia rozsudku

najvyššieho súdu zjavne vyplýva, že pre záver o tom, že predávajúcim na základe kúpnych

zmlúv o predaji nehnuteľností daňová povinnosť zakladajúca u sťažovateľky právo

na odpočet dane nevznikla, najvyšší súd považoval za podstatné uviesť dve skutočnosti.

Prvou skutočnosťou bolo, že predávajúce v čase uzavretia kúpnych zmlúv z 31. mája 2013

neboli vlastníčkami nehnuteľností, resp. do katastra nehnuteľností ako vlastníčky neboli

zapísané, z čoho logicky plynie, že iba na základe kúpnych zmlúv ako takých ani

sťažovateľka nemohla nadobudnúť ako jedno z inherentných práv vlastníckeho práva právo

s nehnuteľnosťami nakladať ako vlastník. Druhou skutočnosťou bolo, že podľa kúpnych

zmlúv z 23. decembra 2011 (ďalej len „predchádzajúce kúpne zmluvy“) uzavretých medzi

spoločnosťou s. r. o. (pôvodnou vlastníčkou), ako predávajúcou a spoločnosťami

a. s., a s. r. o., ako kupujúcimi o predaji (tých istých)

nehnuteľností v znení ich dodatkov z 29. decembra 2011 a 20. apríla 2012 k ich

odovzdaniu zo strany spoločnosti adbau, s. r. o., spoločnostiam a. s., a

s. r. o., do užívania malo dôjsť až v lehote do troch pracovných dní po povolení

vkladu vlastníckeho práva v ich prospech [pozri čl. XI (Odovzdanie bytu) dodatku

z 20. apríla 2012 k predchádzajúcim kúpnym zmluvám]. Keďže k zápisu (vkladu)

vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech spoločností a. s.,

a s. r. o., ako následných predávajúcich došlo až 8. augusta 2013, celkom

prirodzene predmetné nehnuteľnosti predávajúce nemohli odovzdať sťažovateľke

už 31. mája 2013, a to napriek uzavretiu kúpnych zmlúv z toho istého dňa. Inými slovami,

ak nehnuteľnosti 31. mája 2013 (bez ohľadu na spôsob, formu a podmienky nadobudnutia

vlastníckeho práva podľa vnútroštátneho práva, pozn.) neboli odovzdané spoločnosťou

s. r. o., predávajúcim do užívania, predávajúce tieto nemohli odovzdať ďalej

sťažovateľke (kupujúcej), a teda keďže k 31. máju 2013 sťažovateľka na základe kúpnych

zmlúv nebola do katastra nehnuteľností zapísaná ako vlastníčka predmetných nehnuteľností

a tiež nebolo preukázané ani ich odovzdanie predávajúcimi sťažovateľke, čím by

sťažovateľka nadobudla právo s týmito nehnuteľnosťami nakladať ako ich vlastníčka, záver

najvyššieho súdu o tom, že predávajúcim daňová povinnosť, ktorá by u sťažovateľky

zakladala nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, nevznikla, je podľa názoru ústavného

súdu plne ústavne konformný.

24. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti odvoláva najmä na rozsudok Súdneho dvora

v právnej veci C-320/88 (Staatssecretaris van Finansiën proti Shipping and Forwarding

Enterprise Safe BV) z 8. februára 1990, v ktorej Súdny dvor poskytol výklad čl. 5 ods. 1

šiestej smernice (šiesta smernica bola zrušená smernicou Rady 2006/112 ES), podľa

ktorého: 1. pojem dodanie tovaru (v tam preskúmavanej veci dodania nehnuteľností, pozn.)

treba vykladať tak, že ide o prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, a to

aj v prípade, ak nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k majetku, 2. je úlohou

vnútroštátneho súdu v jednotlivých prípadoch na základe skutkového stavu veci určiť, či

došlo k prevodu práva nakladať s majetkom ako vlastník v zmysle čl. 5 ods. 1 šiestej

smernice [obdobne aj podľa rozsudku Súdneho dvora v právnej veci C-435/03 (British

American Tobacco International Ltd. a Newman Shipping & Agancy Company NV proti

Belgickému kráľovstvu) zo 14. 7. 2005, body 34 a 35, rozsudku Súdneho dvora v právnej

veci C-237/09 (Belgické kráľovstvo proti Nathalii De Fruytierovej) z 3. 6. 2010, bod 24

a rozsudku Súdneho dvora v právnej veci C-78/12 („EVITA-KA“ EOOD proti Direktor

na Direkcija „Obžalvane i upravlenie na izp ӑlnenieto“ – Sofija pri Centralno upravlenie

na Nacionalnata agencija za prichodite) z 18. 7. 2013, bod 1 výroku, pozn.].

25. Keďže vlastnícke právo ako také vrátane práva s vecami (tovarmi) nakladať ako

jedného z jeho inherentných práv je inštitútom súkromného práva, už krajský súd

s poukazom na o správe daní (daňový poriadok)

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období,

podľa ktorého „Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych

predpisov...“, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na účely určenia, či

v preskúmavanej veci došlo alebo nedošlo k dodaniu tovaru (nehnuteľností), bolo

povinnosťou správcu dane i za (podporného) použitia vnútroštátnych všeobecne záväzných

právnych predpisov vrátane predpisov súkromného práva skúmať, či došlo k prevodu práva

s nehnuteľnosťami nakladať ako vlastník vrátane prevodu vlastníckeho práva.

V nadväznosti na to, ako to z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu opierajúceho sa

v podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku krajského súdu zjavne vyplýva, ustálenie,

či sťažovateľka nadobudla právo nakladať s nehnuteľnosťami ako vlastník závisí

od zistenia, či 1. sťažovateľke ako kupujúcej (bez ohľadu na spôsob, formu a podmienky

nadobudnutia vlastníckeho práva podľa vnútroštátneho práva, pozn.) boli nehnuteľnosti

odovzdané do užívania, ak mal byť tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností, alebo 2. sťažovateľka nadobudla vlastnícke

právo, resp. bola ako vlastníčka zapísaná do katastra nehnuteľností. Tento názor na rozdiel

od tvrdenia sťažovateľky podľa presvedčenia ústavného súdu nijako nepredstavuje

popretie obsahu a účelu čl. 5 ods. 1 šiestej smernice, resp. čl. 14 ods. 1 smernice Rady

2006/112 ES, ktoré boli do právneho poriadku Slovenskej republiky implementované § 8

ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona o DPH, ako ani odklon od judikatúry Súdneho dvora

tak, ako to ustálil najvyšší súd.

26. Sťažovateľka v súvislosti so svojou námietkou o nesplnení podmienok

na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v zmysle § 219

ods. 2 vo svojej sťažnosti poukazuje na časť jeho odôvodnenia (bod 32 rozsudku

najvyššieho súdu, pozn.), podľa ktorého medzi inými „... rozhodnutie finančného orgánu

nevychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ku ktorému potom absentuje logicky

vyhodnotený a riadne posúdený právny stav. Odvolací súd sa preto nestotožňuje

so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v daňovom konaní o tom, že žalobca

nespĺňa zákonné podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu na dani z príjmov.“. Keďže

sa však podľa zistenia ústavného súdu citovaná časť odôvodnenia svojím obsahom z jeho

ostatnej ďaleko prevažujúcej časti zjavne vymyká, resp. do jeho celkového kontextu nijako

nezapadá (pozri najmä časť argumentácie v bode 31 odôvodnenia rozsudku najvyššieho

súdu, ktorá je svojím obsahom úplným opakom argumentácie v bode 32 odôvodnenia),

podľa názoru ústavného súdu ide len o zrejmú nesprávnosť spôsobenú administratívnou

činnosťou (zrejme kopírovaním častí textu) a z tohto dôvodu uvedený nedostatok (nepatrná

časť textu) odôvodnenia vzhľadom na ostatné dôvody rozsudku najvyššieho súdu v spojení

s rozsiahlym odôvodnením rozsudku krajského súdu nijako nie je spôsobilý zvrátiť jeho

ústavnú udržateľnosť ako celku.

27. Napokon, ako už bolo uvedené, právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje,

aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby

reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,

Annuaire č. 303 – B).

28. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým

rozhodnutím ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa , resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie (odvolacieho) súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup konajúceho súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný, aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať

porušenie základných práv (obdobne napr. , ).

29. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (v časti namietaného porušenia základného

práva podľa ) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietol (

ods. 2 ).

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok

podľa

30. V súvislosti s namietaným porušením a s tvrdeným zásahom

do označeného základného práva však ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na záver

najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka na svojom nároku na odpočet dane z pridanej

hodnoty nie je ukrátená, nemožno uvažovať o zásahu do tohto základného práva. Totiž ak

už krajský súd ústavne konformným a akceptovateľným spôsobom dospel k záveru, že

na základe kúpnych zmlúv z 31. mája 2013 u predávajúcich v máji 2013 daňová povinnosť

nevznikla, dôsledkom čoho tak sťažovateľke nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie tejto

dane (tzv. nadmerný odpočet dane, pozn.), a tento jeho názor nebol ústavným súdom

vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je zjavné, že absentuje

akákoľvek príčinná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu a označeným základným

právom.

31. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť aj v tejto časti

(v časti namietaného porušenia základného práva podľa ) už pri jej

predbežnom prerokovaní podľa odmietol ako zjavne

neopodstatnenú.

32. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných

návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd

už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. novembra 2018