Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 516/2018
PDF · 332.9 KB
No categories available
II. ÚS 516/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. novembra
2018 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Arcadia Consulting s. r. o.,
Most pri Bratislave 713, právne zastúpenej advokátom Mgr. Mgr. Martinom Danišovičom,
Drieňová 1/D, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžfk 14/2016 z 24. apríla 2018 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti Arcadia Consulting s. r. o. o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. augusta
2018 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Arcadia Consulting s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Sžfk 14/2016 z 24. apríla 2018
(ďalej len „rozsudok najvyššieho súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka (žalobkyňa) sa návrhom
na začatie konania (ďalej len „žaloba“) doručeným Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) domáhala proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky (ďalej len
„žalovaný“) preskúmania zákonnosti právoplatného rozhodnutia žalovaného (odvolacieho
finančného orgánu) č. 1100302/1/432001/2014/5060 z 1. októbra 2014, ktorým bolo
potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej len „správca dane“)
č. 9104408/5/2806174/2014/KovM z 18. júna 2014 (týmto rozhodnutím správcu dane bol
sťažovateľke za zdaňovacie obdobie máj 2013 vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty
v sume 93 624 €, nebol jej priznaný nárok na nadmerný odpočet dane v sume 92 231,17 €
a bola jej určená vlastná daňová povinnosť v sume 1 410,83 €, pozn.). V právnej veci
žaloby sa konanie na krajskom súde viedlo pod sp. zn. 6 S 233/2014.
3. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 6 S 233/2014 z 22. júna 2016 (ďalej len „rozsudok
krajského súdu“) žalobu zamietol ako nedôvodnú s tým, že účastníci nemajú nárok
na náhradu trov konania.
4. Sťažovateľka následne podala proti rozsudku krajského súdu riadne a včas
opravný prostriedok (najvyšším súdom považovaný za odvolanie, pozn.), na základe
ktorého bol rozsudkom najvyššieho súdu rozsudok krajského súdu ako vecne správny
potvrdený. Zároveň najvyšší súd rozhodol tak, že účastníci nemajú nárok na náhradu trov
odvolacieho konania. Rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť 11. júna 2018.
5. Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«... Spoločnosť (pôvodný vlastník) predal byty a nebytové priestory
na základe kúpnych zmlúv z 23.12.2011 v znení dodatkov z 29.12.2011 a 20.4.2012
spoločnostiam a.s. a s.r.o. (ďalej len „Dodávatelia”). Byty
a nebytové priestory boli Dodávateľom zo strany Pôvodného vlastníka odovzdané 9.1.2012.
Vklad vlastníckeho práva v prospech Dodávateľov do katastra bol následne povolený dňa
8.8.2013. Pred povolením vkladu do katastra v prospech Dodávateľov, Dodávatelia predali
byty kúpnymi zmluvami zo dňa 31.5.2013 kupujúcemu - Sťažovateľovi, pričom v deň
uzavretia kúpnych zmlúv boli byty a nebytové priestory odovzdané do užívania
Sťažovateľovi. Ku kúpnej cene bola účtovaná DPH, pričom deň zdaniteľného plnenia/
dodania tovaru bol určený ako deň odovzdania nehnuteľností kupujúcemu - Sťažovateľovi,
a to podľa ust. § 19 ods. 1 ZDPH, nakoľko deň odovzdania nehnuteľností do užívania
nadobúdateľovi - Sťažovateľovi (31.5.2013) bol skorší, než deň zápisu vlastníctva
kupujúceho do katastra (9.8.2013). Kúpna cena bola uhradená vrátane DPH a Sťažovateľ
si odpočítal DPH z prijatých faktúr od Dodávateľov. Dodávatelia teda v deň uzavretia
kúpnych zmlúv a odovzdania bytov a nebytových priestorov Sťažovateľovi neboli v katastri
nehnuteľností zapísaní ako vlastníci, keďže vklad ešte nebol povolený. Vklad vlastníckeho
práva k bytom v prospech Sťažovateľa bol do katastra povolený 9.8.2013...
Z ust. § 8 ods. 1 písm. a) ZDPH vyplýva, že dodaním tovaru sa rozumie „prevod
práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“. Predmetné ustanovenie bolo do ZDPH
transponované z ust. čl. 14 Smernice, podľa ktorého „Dodanie tovaru je prevod práva
nakladať s hmotným majetkom ako majiteľ“, pričom z čl. 2 Smernice vyplýva, že „DPH
podliehajú tieto transakcie: dodanie tovaru za protihodnotu na území členského štátu
zdaniteľnou osobou, ktorá koná ako taká“. Z uvedených skutočností je zrejmý rozdiel medzi
pojmom „prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“ podľa právnej úpravy
vyplývajúcej zo ZDPH a „prevodom vlastníctva“ podľa príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka a zákona o katastri nehnuteľností.
... sťažovateľ má za to, že je právne nedôvodné a neudržateľné aplikovať
a interpretovať právnu normu vyplývajúcu z verejného práva (ust. § 8 ods. 1 písm. a) ZDPH
a vo veci kľúčový pojem „prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník“)
prostredníctvom právnych noriem súkromného práva upravujúcich rozsah a existenciu
vzniku vlastníckeho práva. Pre posúdenie existencie zdaniteľných obchodov totižto
vyplývajú úplne iné kritéria ako skúmanie otázky, či dodávateľ v rámci prevodu práva
nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, bol vlastníkom z pohľadu súkromnoprávnych
noriem upravujúcich vlastnícke právo k veci. Predmetný záver možno vyvodiť nielen
zo samotného výkladu právnej normy - ust. § 8 ods. 1 písm. a) ZDPH, ktorá normatívne
pre účely vzniku zdaniteľného obchodu neuvádza v rámci dodania tovaru povinnosť
previesť vlastnícke právo - pre dodanie tovaru postačuje prevod práva nakladať s hmotným
majetkom „ako vlastník“, ale aj z ustálenej judikatúry ESD. ESD k otázke vlastníckeho
práva dodávateľa opakovane uviedol a aj v súčasnej dobe zotrváva na právnom závere, že
pojem „dodanie tovaru“ uvedený v článku 14 ods. 1 smernice 2006/12 neodkazuje
na prevod vlastníctva spôsobmi upravenými uplatniteľným vnútroštátnym právom, ale
zahŕňa každý prevod hmotného majetku jednou stranou, ktorá oprávni druhú stranu
fakticky s ním nakladať, akoby bola vlastníkom tohto majetku... Táto koncepcia je potom v
súlade s účelom smernice, ktorej cieľom je okrem iného založiť spoločný systém DPH na
jednotnej definícii zdaniteľných plnení, nakoľko posudzovanie podmienok zdaniteľného
plnenia podľa vnútroštátnych úprav prevodu vlastníckeho práva z pohľadu súkromného
práva by mohlo narušovať spoločný systém DPH vzhľadom na rozdielnosť vnútroštátnych
úprav prevodu vlastníckeho práva v rámci jednotlivých štátov EU ... Uvedený záver sa týka
tak vecí hnuteľných (rozsudky ESD C-78/12 vo veci Evita - K Food, C-25/03, C-435/03 vo
veci British American Tobacco a Newman Shipping, C-237/09 vo veci De Fruytier), ako aj
vecí nehnuteľných (rozsudok ESD C-320/88 vo veci Shipping and Forwarding Enterprise
Safe)...
... Ak Najvyšší súd SR neakceptoval konštantnú judikatúru ESD k predmetnej otázke
a v odôvodnení svojho rozhodnutia sa absolútne nevysporiadal s tým, prečo takto
postupoval, tak takýto postup Najvyššieho súdu SR je v podstate svojvôľou pri rozhodovaní
a z tohto ohľadu je potom treba považovať rozsudok Najvyššieho súdu SR za arbitrárny...
... Ustanovenia § 8 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZDPH treba vykladať v spojitosti súhlasne,
nakoľko je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu pri príprave zákonov nie je spôsobovať
existenciu kolízie medzi jednotlivými právnymi normami, a z tohto dôvodu musí platiť, že
pri odovzdaní nehnuteľnosti prevádzanej kúpnou zmluvou dochádza k zdaniteľnému plneniu
v zmysle ust. § 19 ods. 1 ZDPH a teda preberajúci nehnuteľnosti, môže disponovať
s tovarom ako vlastník v zmysle ust. § 8 ods. 1 ZDPH...
Ak... Najvyšší súd SR vyslovil záver, že správnym a zákonným postupom zo strany
správcu dane bolo preverenie vlastníckeho práva Dodávateľov (spoločností a.s.
a s.r.o.) tak opätovne bez akéhokoľvek bližšieho zdôvodnenia zo strany
Najvyššieho súdu SR je potrebné takýto právny záver považovať za arbitrárny. Nie je totižto
zrejmé z čoho Najvyšší súd SR takýto záver vyvodil, nakoľko takáto povinnosť (skúmať
vlastníctvo) nevyplýva zo žiadneho ustanovenia ZDPH, smernice a ani príslušnej judikatúry
ESD. Opätovne je tento záver Najvyššieho súdu SR aj v priamom rozpore s vyššie citovanou
judikatúrou ESD, nakoľko táto neodkazuje na prevod vlastníctva spôsobmi upravenými
uplatniteľným vnútroštátnym právom, ale zahŕňa každý prevod hmotného majetku jednou
stranou, ktorá oprávni druhú stranu fakticky s ním nakladať, akoby bola vlastníkom tohto
majetku. Z rozsudku ESD C-78/12 bod 34 naopak vyplýva „že je na vnútroštátnom súde,
aby v závislosti od okolností určil či ide o prevod práva nakladať s dotknutým tovarom ako
vlastník“. Z uvedeného je zrejmé, že súd síce nie je oprávnený skúmať vlastnícke právo
dodávateľa pri dodaní tovaru, ale naopak je oprávnený a povinný skúmať všetky faktické
a skutkové okolnosti tykajúce sa konkrétneho dodania tovaru a to práve za účelom
posúdenia či takýmto dodaním tovaru došlo k prevodu práva na odberateľa nakladať
s dotknutým tovarom ako vlastník... Ak by sa Najvyšší súd SR zaoberal skúmaním
skutkových okolností súvisiacich s dodaním tovaru (nehnuteľností) musel by jednoznačne
dospieť k jedinému možnému záveru, a to že dodávatelia (spoločnosti a.s. a
s.r.o.) dodali sťažovateľovi nehnuteľnosti práve za tým účelom aby sťažovateľ bol
oprávnený nakladať s tovarom ako vlastník. Je predsa zrejmé a nesporné, že medzi
dodávateľmi a sťažovateľom došlo k uzavretiu kúpnych zmlúv (ktorých účelom je prevod
vlastníckeho práva), na základe uzavretých kúpnych zmlúv dodávatelia odovzdali
sťažovateľovi tovar do užívania a podali návrh na vklad do katastra nehnuteľností.
Dodávatelia teda previedli tovar na Sťažovateľa s jediným účelom, aby tento s tovarom
mohol nakladať ako vlastník (v prejednávanej veci nešlo o výpožičku alebo zabezpečovací
prevod práva, kde nie je účelom prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník)...
... Podľa názoru Sťažovateľa neboli splnené podmienky na tzv. skrátené odôvodnenie
rozsudku podľa ust. § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku...»
6. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
«... „Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR a právo vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR rozsudkom Najvyššieho súdu SR
č. k.: 1 Sžfk/14/2016, zo dňa: 24.04.2018, porušené bolo.“
Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k.: 1 Sžfk/14/2016, zo dňa:
24.04.2018 a vec vracia Najvyššiemu súdu SR na ďalšie konanie.
„Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť sťažovateľovi trovy konania.“...»
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
9. Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
11. Ako to z obsahu sťažnosti vyplýva, sťažovateľka namieta porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok a tiež základného práva na súdnu ochranu a inú právnu
ochranu podľa ústavy rozsudkom najvyššieho súdu.
12. Kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdení, že najvyšší súd rovnako ako
krajský súd nesprávne a v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len
„Súdny dvor“) interpretovali a aplikovali § 8 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „zákon
o DPH“), keď z hľadiska posúdenia vzniku daňovej povinnosti u spoločností a. s.,
a s. r. o. (ďalej aj „predávajúce“), na základe kúpnych zmlúv o predaji
tam označených bytov (ďalej len „nehnuteľnosti“) z 31. mája 2013 uzavretých medzi nimi
(dodávateľmi) na strane jednej a sťažovateľkou ako kupujúcou (odberateľkou) na strane
druhej dospeli k záveru, že keďže predávajúce v čase uzavretia kúpnych zmlúv neboli
vlastníčkami nehnuteľností, sťažovateľka nemohla nadobudnúť právo nakladať
s nehnuteľnosťami (tovarom) ako vlastník, dôsledkom čoho u predávajúcich v máji 2013
daňová povinnosť nevznikla a sťažovateľke tak nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie
tejto dane (na tzv. nadmerný odpočet dane, pozn.).
13. Podľa názoru sťažovateľky aj keď správca dane je nielen oprávnený, ale aj
povinný skúmať všetky faktické a skutkové okolnosti týkajúce sa konkrétneho dodania
tovaru s cieľom určenia, či takýmto dodaním došlo k prevodu práva na odberateľa nakladať
s tovarom ako vlastník, a tým k vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, za túto
(povinnosť) však nijako nemožno považovať povinnosť skúmania prevodu vlastníckeho
práva správcom dane podľa noriem vnútroštátneho súkromného práva.
14. Napokon sa podľa presvedčenia sťažovateľky najvyšší súd nevysporiadal s jej
podstatnými odvolacími námietkami a už vôbec neboli splnené podmienky na vypracovanie
tzv. skráteného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu.
IV.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
15. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) sú obdobné záruky, že vec bude
spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom ustanoveným
zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú odlišnosť
(II. ÚS 27/07).
16. Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi
konania. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, preto postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je
plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (porovnaj napríklad Georgidias v. Grécko z 29. 5. 1997,
Recueil III/1997).
17. Ústavný súd preto v záujme preskúmateľnosti vlastnej rozhodovacej činnosti
považoval za potrebné poukázať aj na relevantnú časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu:
«... podstatou súdneho odvolania proti rozsudku krajského súdu ako aj žaloby,
ktorou sa žalobca domáha preskúmania napadnutého rozhodnutia, je skutková otázka
určenia časového okamihu vzniku práva nakladať s tovarom ako vlastník.
... Medzi účastníkmi, a tento záver aj nepochybne vyplýva z odvolacích námietok
a vyjadrení k nim, je sporné skutkové vymedzenie splnenia podmienok zdaniteľného
obchodu. Za tejto situácie sa krajský súd stotožnil so skutkovými zisteniami správcu dane
v tom rozsahu, ako si ich žalovaný osvojil v zmysle výsledkov vykonanej daňovej kontroly,
čo uviedol nasledovne (viď str. 11 a 12 rozsudku krajského súdu):
„... Zákonodarca v právnej norme § 8 ods. 1 zákona o DPH stanovuje, že dodaním
tovaru je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon
neustanovuje inak s úpravou, že pre účely zákona hmotným majetkom sú hnuteľné
a nehnuteľné veci a ďalšie produkty zákonom predpokladané. Pokiaľ teda zákonodarca
v právnej norme § 3 ods. 1 daňového poriadku ustanovuje daňovému orgánu povinnosť
postupovať v daňovom konaní v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi
realizujúc tým zásadu zákonnosti, je povinnosťou správcu dane pri skúmaní splnenia
zákonných podmienok dodania tovaru, t. j. prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako
vlastník, posudzovať prevod vlastníckeho práva k prevádzanej veci podľa príslušného
právneho predpisu, ktorý upravuje prevod vlastníckeho práva k predmetnej prevádzanej
veci. Všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorými sú stanovené zákonné podmienky
prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti je Občiansky zákonník (§ 132 ods. 1, 2, §§ 588
a nasl. OZ) a zákon č. 162/1993 Z. z. o katastri nehnuteľnosti a o zápise vlastníckych
a iných práv k nehnuteľnostiam v znení neskorších predpisov (katastrálny zákon), v súlade
s ktorou právnou úpravou zmluvný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nastane
účinne na základe rozhodnutia o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľnosti príslušnou správou katastra ako orgánu štátnej správy v zmysle katastrálneho
zákona (§ 31 katastrálneho zákona).
Až na základe rozhodnutia správy katastra o vklade vlastníctva do katastra
nehnuteľností môže nadobúdateľ nadobudnúť vlastníctvo k prevádzanej nehnuteľnosti
účinne. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ prevodca na základe zmluvy prevádzal
vlastnícke právo k nehnuteľnosti, nadobúdateľ nadobudol vlastníctvo k prevádzanej
nehnuteľnosti až okamihom rozhodnutia o vklade vlastníckeho práva správou katastra
do katastra nehnuteľnosti, (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/47/2011 zo dňa
22.08.2012).
... Z uvedených dôvodov súd námietky žalobcu, že zákon o DPH neurčuje, že
predajca nehnuteľnej veci musí byť vlastník a že pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu
dodaním tovaru je rozhodujúce, aby došlo k fyzickému odovzdaniu predmetu prevodu
(v tomto prípade nehnuteľnosti), t. j. rozhodujúcou je skutočnosť, kedy kupujúci získa právo
disponovať s tovarom aj keď nie ako vlastník, považoval za nedôvodné, s poukazom na to,
že zákon o DPH pre splnenie daňových povinnosti a nároku na odpočet dane ustanovuje
podmienku nakladania s tovarom ako vlastník.“
... Aj pre Najvyšší súd je nepochybné, že právnym základom riešenia tohto sporu sú
vnútroštátne ustanovenia, ktoré ustanovujú ako základnú podmienku pre vznik práva
na odpočítanie dane právny pojem dodanie tovaru, ktorý je predmetom odplatnej
ekonomickej činnosti (viď § 8 v spojení s § 19 a § 49 zák. č. 222/2004 Z. z.). Podľa § 8
ods. 1 písm. a) zák. č. 222/2004 Z. z. v citovanom znení dodaním tovaru je a) prevod práva
nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely
tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn,
voda, teplo, chlad...
... Aj pre Najvyšší súd je nepochybné, že iba vlastník nehnuteľnosti (v preskúmavanej
veci sú to dotknuté byty) je v zmysle zásady nemo plus iuris ad alium transferre potest quam
ipse habet (t.j. nikto nemôže previesť na iného viac práv ako sám má - najmä § 123
Občianskeho zákonníka) oprávnený previesť na tretiu osobu časť vlastníckeho práva
k hmotnej veci, a to právo s vecou disponovať. Právo s vecou (bytmi) disponovať,
t. j. ius disponendi je po právnej stránke veľmi širokým oprávnením, a v prípade
nehnuteľností, ako správne krajský súd zdôraznil, je to iba vlastník nehnuteľnosti, ktorý
prostredníctvom zákonných úkonov „titulus acquirendi“ (súkromnoprávny alebo
verejnoprávny dôvod vzniku vlastníckeho práva) a „modus acquirendi (spôsob
odsúhlasenia dôsledkov konania vlastníka kompetentnou štátnou autoritou) prenáša toto
oprávnenie na tretiu osobu, t. j. v preskúmavanej veci sú to dodávatelia I. a II. a následne aj
žalobca.
Podľa § 123 Občianskeho zákonníka v citovanom znení vlastník je v medziach
zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky
a nakladať s ním.
... Preto sa Najvyšší súd stotožnil s právnym názorom krajského súdu, že nakoľko
dodávatelia I. a II. neboli v máji 2013 vlastníkmi bytov (správa katastra ich zapísala
do tejto pozície až 08.08.2013) a súčasne z čl. XI (Odovzdanie bytu) dodatku z 20.04.2012
k Zmluve o prevode vlastníctva k bytu vyplýva pre odvolacie konanie jednoznačne, že:
„Predávajúci odovzdá predmet prevodu k dispozícii kupujúcemu spolu s úplnou
dokumentáciou prislúchajúcou k predmetu prevodu do troch pracovných dni odo dňa
povolenia vkladu vlastníckeho práva k predmetu prevodu v prospech kupujúceho.“, potom
správne správca dane konštatoval, že právo na odpočítanie dane žalobcovi v dotknutom
zdaňovacom období v zmysle § 19 ods. 1 veta tretia a § 49 ods. 1 zák. č. 222/2004 Z. z.
nevzniklo.
... Iná právna situácia by vznikla, ak by vlastník bytu ako taký aj konal
a prostredníctvom právneho úkonu pred dňom zápisu vlastníckeho práva do katastra
nehnuteľností aj súkromnoprávnym aktom odovzdal byty do užívania (ius utendi et fruendi)
žalobcovi, čo však v preskúmavanej veci po skutkovej stránke nebolo preukázané.
... Za týchto okolností ... Najvyšší súd nedospel k záveru, že by sa vyskytli prekážky
pre potreby výkladu právnych predpisov a súvisiacich právnych aktov orgánov Európskej
únie (najmä žalobcom citovaný rozsudok Súdneho dvora sp. zn. C-320/88 zo dňa
08. februára 1990 vo veci Shipping and Forwarding Enterprise Safe BV), pre ktoré je
potrebné konanie prerušiť, poprípade výskyt skoršej judikatúry, od ktorej by sa tento
rozsudok odkláňal a následne žalobcom predložené návrhy prejudiciálnych otázok si ako
odvolací súd neosvojil.»
18. Po preskúmaní napadnutého rozsudku najvyššieho súdu ústavný súd
argumentáciu sťažovateľky, podľa ktorej sa najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí
nevysporiadal s jej podstatnými odvolacími námietkami, nevyhodnotil ako spôsobilú
spochybniť ústavnú udržateľnosť záverov najvyššieho súdu. Odôvodnenie rozsudku
najvyššieho súdu je v súlade s § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení účinnom v rozhodujúcom období (ďalej len „OSP“), keďže najvyšší súd sa
v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením, ktoré formuloval krajský súd, a to je
podľa názoru ústavného súdu presvedčivé a zrozumiteľné a konanie nevykazuje znaky
podstatných pochybení procesného charakteru. Navyše, najvyšší súd na zdôraznenie
správnosti rozsudku krajského súdu uviedol aj ďalšie dôvody, ktoré ho viedli k jeho
potvrdeniu, preto ústavný súd nevidí žiadny relevantný dôvod na prehodnocovanie záverov
rozhodnutí všeobecných súdov. Ustanovením § 219 ods. 2 OSP bola totiž odvolaciemu súdu
daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia, pričom možnosť
vypracovania takéhoto odôvodnenia bola podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom
rozsahu stotožnil s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj
právnej stránke. Uvedené je v posudzovanej veci nesporné. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno
právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania
vrátane ich dôvodov a námietok.
19. Podľa čl. 5 ods. 1 šiestej smernice Rady 77/388 Európskeho hospodárskeho
spoločenstva zo 17. mája 1977 o harmonizácii právnych predpisov členských štátov
týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ
dane (ďalej len „šiesta smernica“) pojem „dodávka tovarov“ predstavuje prevod práva
nakladať s hmotným majetkom na iného majiteľa.
20. Podľa čl. 14 ods. 1 smernice Rady 2006/112 Európskeho spoločenstva
z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica
Rady 2006/112 ES“) „Dodanie tovaru“ je prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako
majiteľ (smernicou Rady 2006/112 ES bola šiesta smernica zrušená, pozn.).
21. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva
nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely
tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn,
voda, teplo, chlad.
22. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru.
Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako
vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania
nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.
23. Pokiaľ ide o nosnú námietku sťažovateľky spočívajúcu v nesprávnej interpretácii
a aplikácii § 8 ods. 1 písm. a) v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH z odôvodnenia rozsudku
najvyššieho súdu zjavne vyplýva, že pre záver o tom, že predávajúcim na základe kúpnych
zmlúv o predaji nehnuteľností daňová povinnosť zakladajúca u sťažovateľky právo
na odpočet dane nevznikla, najvyšší súd považoval za podstatné uviesť dve skutočnosti.
Prvou skutočnosťou bolo, že predávajúce v čase uzavretia kúpnych zmlúv z 31. mája 2013
neboli vlastníčkami nehnuteľností, resp. do katastra nehnuteľností ako vlastníčky neboli
zapísané, z čoho logicky plynie, že iba na základe kúpnych zmlúv ako takých ani
sťažovateľka nemohla nadobudnúť ako jedno z inherentných práv vlastníckeho práva právo
s nehnuteľnosťami nakladať ako vlastník. Druhou skutočnosťou bolo, že podľa kúpnych
zmlúv z 23. decembra 2011 (ďalej len „predchádzajúce kúpne zmluvy“) uzavretých medzi
spoločnosťou s. r. o. (pôvodnou vlastníčkou), ako predávajúcou a spoločnosťami
a. s., a s. r. o., ako kupujúcimi o predaji (tých istých)
nehnuteľností v znení ich dodatkov z 29. decembra 2011 a 20. apríla 2012 k ich
odovzdaniu zo strany spoločnosti adbau, s. r. o., spoločnostiam a. s., a
s. r. o., do užívania malo dôjsť až v lehote do troch pracovných dní po povolení
vkladu vlastníckeho práva v ich prospech [pozri čl. XI (Odovzdanie bytu) dodatku
z 20. apríla 2012 k predchádzajúcim kúpnym zmluvám]. Keďže k zápisu (vkladu)
vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v prospech spoločností a. s.,
a s. r. o., ako následných predávajúcich došlo až 8. augusta 2013, celkom
prirodzene predmetné nehnuteľnosti predávajúce nemohli odovzdať sťažovateľke
už 31. mája 2013, a to napriek uzavretiu kúpnych zmlúv z toho istého dňa. Inými slovami,
ak nehnuteľnosti 31. mája 2013 (bez ohľadu na spôsob, formu a podmienky nadobudnutia
vlastníckeho práva podľa vnútroštátneho práva, pozn.) neboli odovzdané spoločnosťou
s. r. o., predávajúcim do užívania, predávajúce tieto nemohli odovzdať ďalej
sťažovateľke (kupujúcej), a teda keďže k 31. máju 2013 sťažovateľka na základe kúpnych
zmlúv nebola do katastra nehnuteľností zapísaná ako vlastníčka predmetných nehnuteľností
a tiež nebolo preukázané ani ich odovzdanie predávajúcimi sťažovateľke, čím by
sťažovateľka nadobudla právo s týmito nehnuteľnosťami nakladať ako ich vlastníčka, záver
najvyššieho súdu o tom, že predávajúcim daňová povinnosť, ktorá by u sťažovateľky
zakladala nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty, nevznikla, je podľa názoru ústavného
súdu plne ústavne konformný.
24. Sťažovateľka sa vo svojej sťažnosti odvoláva najmä na rozsudok Súdneho dvora
v právnej veci C-320/88 (Staatssecretaris van Finansiën proti Shipping and Forwarding
Enterprise Safe BV) z 8. februára 1990, v ktorej Súdny dvor poskytol výklad čl. 5 ods. 1
šiestej smernice (šiesta smernica bola zrušená smernicou Rady 2006/112 ES), podľa
ktorého: 1. pojem dodanie tovaru (v tam preskúmavanej veci dodania nehnuteľností, pozn.)
treba vykladať tak, že ide o prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník, a to
aj v prípade, ak nedošlo k prevodu vlastníckeho práva k majetku, 2. je úlohou
vnútroštátneho súdu v jednotlivých prípadoch na základe skutkového stavu veci určiť, či
došlo k prevodu práva nakladať s majetkom ako vlastník v zmysle čl. 5 ods. 1 šiestej
smernice [obdobne aj podľa rozsudku Súdneho dvora v právnej veci C-435/03 (British
American Tobacco International Ltd. a Newman Shipping & Agancy Company NV proti
Belgickému kráľovstvu) zo 14. 7. 2005, body 34 a 35, rozsudku Súdneho dvora v právnej
veci C-237/09 (Belgické kráľovstvo proti Nathalii De Fruytierovej) z 3. 6. 2010, bod 24
a rozsudku Súdneho dvora v právnej veci C-78/12 („EVITA-KA“ EOOD proti Direktor
na Direkcija „Obžalvane i upravlenie na izp ӑlnenieto“ – Sofija pri Centralno upravlenie
na Nacionalnata agencija za prichodite) z 18. 7. 2013, bod 1 výroku, pozn.].
25. Keďže vlastnícke právo ako také vrátane práva s vecami (tovarmi) nakladať ako
jedného z jeho inherentných práv je inštitútom súkromného práva, už krajský súd
s poukazom na § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodujúcom období,
podľa ktorého „Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych
predpisov...“, v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že na účely určenia, či
v preskúmavanej veci došlo alebo nedošlo k dodaniu tovaru (nehnuteľností), bolo
povinnosťou správcu dane i za (podporného) použitia vnútroštátnych všeobecne záväzných
právnych predpisov vrátane predpisov súkromného práva skúmať, či došlo k prevodu práva
s nehnuteľnosťami nakladať ako vlastník vrátane prevodu vlastníckeho práva.
V nadväznosti na to, ako to z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu opierajúceho sa
v podstatnej časti o odôvodnenie rozsudku krajského súdu zjavne vyplýva, ustálenie,
či sťažovateľka nadobudla právo nakladať s nehnuteľnosťami ako vlastník závisí
od zistenia, či 1. sťažovateľke ako kupujúcej (bez ohľadu na spôsob, formu a podmienky
nadobudnutia vlastníckeho práva podľa vnútroštátneho práva, pozn.) boli nehnuteľnosti
odovzdané do užívania, ak mal byť tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva
k nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností, alebo 2. sťažovateľka nadobudla vlastnícke
právo, resp. bola ako vlastníčka zapísaná do katastra nehnuteľností. Tento názor na rozdiel
od tvrdenia sťažovateľky podľa presvedčenia ústavného súdu nijako nepredstavuje
popretie obsahu a účelu čl. 5 ods. 1 šiestej smernice, resp. čl. 14 ods. 1 smernice Rady
2006/112 ES, ktoré boli do právneho poriadku Slovenskej republiky implementované § 8
ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona o DPH, ako ani odklon od judikatúry Súdneho dvora
tak, ako to ustálil najvyšší súd.
26. Sťažovateľka v súvislosti so svojou námietkou o nesplnení podmienok
na vypracovanie tzv. skráteného odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v zmysle § 219
ods. 2 OSP vo svojej sťažnosti poukazuje na časť jeho odôvodnenia (bod 32 rozsudku
najvyššieho súdu, pozn.), podľa ktorého medzi inými „... rozhodnutie finančného orgánu
nevychádza z dostatočne zisteného skutkového stavu, ku ktorému potom absentuje logicky
vyhodnotený a riadne posúdený právny stav. Odvolací súd sa preto nestotožňuje
so skutkovými zisteniami a právnymi závermi zistených v daňovom konaní o tom, že žalobca
nespĺňa zákonné podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu na dani z príjmov.“. Keďže
sa však podľa zistenia ústavného súdu citovaná časť odôvodnenia svojím obsahom z jeho
ostatnej ďaleko prevažujúcej časti zjavne vymyká, resp. do jeho celkového kontextu nijako
nezapadá (pozri najmä časť argumentácie v bode 31 odôvodnenia rozsudku najvyššieho
súdu, ktorá je svojím obsahom úplným opakom argumentácie v bode 32 odôvodnenia),
podľa názoru ústavného súdu ide len o zrejmú nesprávnosť spôsobenú administratívnou
činnosťou (zrejme kopírovaním častí textu) a z tohto dôvodu uvedený nedostatok (nepatrná
časť textu) odôvodnenia vzhľadom na ostatné dôvody rozsudku najvyššieho súdu v spojení
s rozsiahlym odôvodnením rozsudku krajského súdu nijako nie je spôsobilý zvrátiť jeho
ústavnú udržateľnosť ako celku.
27. Napokon, ako už bolo uvedené, právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje,
aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci (rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. 12. 1994,
Annuaire č. 303 – B).
28. V nadväznosti na sťažovateľkou deklarovaný prejav nespokojnosti s napadnutým
rozhodnutím ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie (odvolacieho) súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníkov konania. Podstatou je, aby postup konajúceho súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný, aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí všeobecných súdov, a tak vyslovovať
porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
29. S odvolaním sa na tieto skutočnosti a právne závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní sťažnosť sťažovateľky v tejto časti (v časti namietaného porušenia základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti odmietol (§ 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde).
K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
30. V súvislosti s namietaným porušením čl. 20 ods. 1 ústavy a s tvrdeným zásahom
do označeného základného práva však ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na záver
najvyššieho súdu, podľa ktorého sťažovateľka na svojom nároku na odpočet dane z pridanej
hodnoty nie je ukrátená, nemožno uvažovať o zásahu do tohto základného práva. Totiž ak
už krajský súd ústavne konformným a akceptovateľným spôsobom dospel k záveru, že
na základe kúpnych zmlúv z 31. mája 2013 u predávajúcich v máji 2013 daňová povinnosť
nevznikla, dôsledkom čoho tak sťažovateľke nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie tejto
dane (tzv. nadmerný odpočet dane, pozn.), a tento jeho názor nebol ústavným súdom
vyhodnotený ako svojvoľný (a teda ústavne neudržateľný), je zjavné, že absentuje
akákoľvek príčinná súvislosť medzi rozsudkom najvyššieho súdu a označeným základným
právom.
31. Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, že sťažnosť aj v tejto časti
(v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy) už pri jej
predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne
neopodstatnenú.
32. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných
návrhoch sťažovateľky v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd
už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. novembra 2018