Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 76 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (91)PL. ÚS 10/2013
PDF · 801.06 KB
No categories available
PL. ÚS 10/2013
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 10/2013-146
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2014
v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra
Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta (sudca spravodajca),
Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu
Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Evou Hritzovou, a návrhu
Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Martou Molnárovou,
vo veci vedenej pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013 na vyslovenie nesúladu ustanovení § 51 ods. 1
písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
a ustanovenia § 6 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008
Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení
neskorších predpisov, s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16
ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky takto
rozhodol:
Návrhu Krajského súdu v Nitre n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Predmet konania
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. júna 2013
doručený návrh Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Evou
Hritzovou (ďalej len „navrhovateľ 1“), na vyslovenie nesúladu ustanovení § 51 ods. 1
písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia“) a ustanovenia § 6 vyhlášky
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú
podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších predpisov (ďalej
aj „vyhláška upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení“), s čl. 2 ods. 2 a 3,
čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“).
Následne bol ústavnému súdu 23. júla 2013 doručený návrh Krajského súdu v Nitre,
zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Martou Molnárovou (ďalej len „navrhovateľ 2“;
spolu ďalej len „Krajský súd v Nitre“ alebo „krajský súd“), na vyslovenie nesúladu
ustanovení § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a ustanovenia § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných
ochorení s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1
II.
Priebeh konania
1. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľa 1 na neverejnom zasadnutí
pléna 3. júla 2013 a uznesením č. k. PL. ÚS 10/2013-9 ho prijal na ďalšie konanie.
2. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľa 2 na neverejnom zasadnutí
pléna 6. novembra 2013 a uznesením č. k. PL. ÚS 12/2013-9 ho prijal na ďalšie konanie.
Z dôvodu, že išlo o návrh obsahovo identický s návrhom navrhovateľa 1, a so zreteľom na
ich právnu a skutkovú súvislosť/totožnosť spojil ho podľa § 31a zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) a § 112 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) s návrhom navrhovateľa 1 na spoločné konanie
s tým, že spojená vec bude vedená pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013.
3. Ústavnému súdu bol 3. júla 2013 doručený podnet Advokátskej kancelárie BIZOŇ
& PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava (ďalej len „podávateľ
podnetu“), ktorým sa ako dotknutá osoba v súvislosti s návrhom navrhovateľa 1 domáha
podľa čl. 125 ods. 2 ústavy pozastavenia účinnosti totožných ustanovení právnych
predpisov napadnutých návrhom navrhovateľa 1. Podaním doručeným ústavnému súdu
27. augusta 2013 podávateľ podnetu svoj podnet argumentačne doplnil.
Vzhľadom na to, že podávateľ podnetu nebol účastníkom konania pred ústavným
súdom iniciovaného navrhovateľom 1, nemohol byť ani aktívne legitimovaný na podanie
návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení právnych predpisov napadnutých návrhom
navrhovateľa 1 podľa § 38 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto považoval
podávateľa podnetu za zjavne neoprávnenú osobu na podanie takého návrhu a jeho návrh
odmietol ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou.
Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že zvažoval argumentáciu uvedenú
v podnete aj z hľadiska svojej právomoci rozhodnúť o pozastavení účinnosti napadnutých
ustanovení právnych predpisov ex officio, avšak po zvážení všetkých okolností
prerokúvanej veci dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené ústavné podmienky
na prelomenie prezumpcie ústavnosti dotknutých normatívnych právnych aktov vydaním
rozhodnutia o pozastavení ich účinnosti.
4. Ústavnému súdu bolo 11. septembra 2013 doručené podanie Právneho centra
s. r. o., Mýtna 42, Bratislava (ďalej len „Právne centrum s. r. o.“), označené ako
„vyjadrenie“, ktorým zaujalo stanovisko ku konaniu vedenému pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013.
Keďže Právne centrum s. r. o., zastupuje účastníkov konania J. Č. a Š. Č., obaja štátni
občania Slovenskej republiky, v konaniach vedených na Krajskom súde v Bratislave pod
sp. zn. 4 S 63/2011 a na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
pod sp. zn. 5 Szd 1/2013 a účastníčku konania M. Š., štátna občianka Slovenskej republiky,
v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. 15 S 72/2012 a v konaní vedenom
na najvyššom súde pod sp. zn. 1 Szd 1/2013, ústavný súd na uvedené stanovisko
neprihliadol z dôvodu, že tieto konania dosiaľ neboli meritórne ukončené, a taktiež aj
z dôvodu, že účastníci týchto konaní nie sú účastníkmi konania vedeného na ústavnom súde
pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013.
5. Najvyšší súd podal na základe rozhodnutia zo 6. augusta 2013 Súdnemu dvoru
Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa
čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Tento návrh vedený Súdnym dvorom ako
návrh vo veci C-459/13 súvisel s konaním M. Š. proti Úradu verejného zdravotníctva
Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad verejného zdravotníctva“) v rámci sporu vo veci
odmietnutia M. Š. splniť si povinnosť ustanovenú vnútroštátnou právnou úpravou podrobiť
svoje maloleté dieťa očkovaniu proti niektorým ochoreniam.
Súdny dvor (deviata komora) uznesením zo 17. júla 2014 rozhodol tak, že zjavne nie
je príslušný odpovedať na otázky položené vo veci C-459/13 rozhodnutím najvyššieho súdu
zo 6. augusta 2013.
6. V súlade s ustanovením § 29 ods. 3 a § 39 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde
predložili na výzvu ústavného súdu k návrhu Krajského súdu v Nitre písomné stanoviská:
- krajský súd podaním sp. zn. 15 S 16/2013, doručeným ústavnému súdu 1. augusta
2013,
- Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) podaním č. PREDS-
540/2013, doručeným ústavnému súdu 28. novembra 2013,
- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
spravodlivosti“) podaním č. 39013/2013/21, doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2013,
- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)
podaním č. GÚs 28/13-3, doručeným ústavnému súdu 12. augusta 2013,
- Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo
zdravotníctva“) podaním č. Z42002-2013-OL, doručeným ústavnému súdu 23. septembra
2013.
Okrem uvedených stanovísk si ústavný súd vyžiadal k veci aj odborné stanoviská od:
- Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad pre dohľad“) –
podanie č. S 37 357/2013, Z 66 029/2013/903, doručené ústavnému súdu 12. júla 2013,
- Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky – podanie č. OE/6019/2013,
RZ-17342/2013, doručené ústavnému súdu 2. septembra 2013,
- Slovenskej epidemiologickej a vakcinologickej spoločnosti SLS, odbornej
spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti (ďalej len „slovenská epidemiologická
a vakcinologická spoločnosť“) – podanie doručené ústavnému súdu 4. októbra 2013.
III.
Návrhy a stanoviská
1. Krajský súd v Nitre navrhol v obsahovo identických návrhoch vysloviť nesúlad
ustanovení § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji
verejného a ustanovenia § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných
ochorení s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1
v spojení s čl. 40 ústavy. Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa
čl. 125 ods. 1 ústavy podal krajský súd v súvislosti s konaniami, ktoré podľa § 109 ods. 1
písm. b) OSP prerušil z dôvodu, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka merita
vecí prerokúvaných v týchto konaniach, je v rozpore s ústavou.
Predmetom prerušených konaní vedených pred krajským súdom je:
„V zmysle ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, fyzické
osoby sú povinné podrobiť sa povinnému očkovaniu. Ak ide o maloletého, zodpovedá za
plnenie povinnosti zástupca dieťaťa.
Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008, ktorou sa
ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, ktorá nadobudla
účinnosť 01.01.2009 a bola zmenená vyhláškou č. 544/2011, ktorá nadobudla účinnosť
01.07.2010 v ustanovení § 14 stanovuje kontrolu očkovania. Lekár, ktorý vykonáva
očkovanie zasiela do 15. dňa mesiaca nasledujúceho po vykonaní očkovania údaje
o pravidelnom povinnom očkovaní regionálnemu úradu.
Dňa 23.10.2012 bolo Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre
ako správnemu orgánu doručené oznámenie všeobecného lekára pre deti a dorast
o odmietnutí povinného očkovania maloletého dieťaťa proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu,
detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám
a pneumokokovým invazívnym ochoreniam vakcínou infanrixHexa a vakcínou proti
pneumokokom.
Regionálny úrad verejného zdravotníctva vydal dňa 04.12.2012 Rozhodnutie číslo
EPI/A/2012/03274, ktorým na základe dokazovania uznal vinnou zákonnú zástupkyňu
maloletého zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1
písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) a uložil
jej pokutu vo výške 100 eur a trovy konania vo výške 16 eur.
Proti rozhodnutiu podala dňa 18.12.2012 navrhovateľka odvolanie. Odvolacím
orgánom vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhoduje Regionálny úrad verejného
zdravotníctva, je podľa § 5 ods. 4 písm. i) zákona (o ochrane podpore a rozvoji verejného
zdravia) Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.
Dňa 31.01.2013 Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako nadradený
orgán rozhodnutím číslo OLP/265/2013 odvolanie zamietol a rozhodnutie Regionálneho
úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre číslo EPI/A/2012/03274 zo dňa 04.12.2012
v plnom rozsahu potvrdil. V poučení uviedol, že rozhodnutie je preskúmateľné súdom podľa
piatej časti zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku.
Navrhovateľka dňa 21.03.2013 podala príslušnému Krajskému súdu v Nitre žalobu
na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu, konkrétne Úradu
verejného zdravotníctva Slovenskej republiky. Žalobu zdôvodnila nezákonnosťou
rozhodnutia správneho orgánu a tým, že vydané rozhodnutie zasahuje do základných práv
a slobôd dieťaťa.
Konajúci Krajský súd v Nitre sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis,
ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je
Slovenská republika viazaná a súdne konanie podľa § 109 ods. 1 písm. b) (OSP) prerušil.“
V tejto súvislosti krajský súd poukázal na tieto ustanovenia ústavy:
«Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Štátne orgány môžu konať iba
na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.
Podľa čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Každý môže konať, čo nie je
zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Povinnosti možno
ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných
práv a slobôd.“.
Podľa čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, cit,: „Medze základných práv
a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“.
Podľa čl. 15 ods. 1 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Každý má právo na
život.“.
Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Nedotknuteľnosť osoby a jej
súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“.
Podľa čl. 40 prvá veta Ústavy Slovenskej republiky, cit.: „Každý má právo na
ochranu zdravia.“»
Vychádzajúc z už uvedených ustanovení ústavy, krajský súd tvrdil:
«Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Ústava Slovenskej
republiky ako najvyšší zákon štátu zakotvuje zásadu deľby moci na zákonodarnú, výkonnú
a súdnu. Ústava vytvára proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi
orgánmi. Ministerstvá a iné orgány štátnej správy sú orgánmi výkonnej moci a ak sú na to
splnomocnené zákonom, sú oprávnené v ich medziach vydávať všeobecne záväzné právne
predpisy.
Ustanovenia definované podzákonnou právnou normou sa musia pohybovať výlučne
iba v medziach zmocňujúceho zákona. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti
judikoval, cit.: „Vláda ani ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne
záväzný právny predpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré neboli upravené zákonom.
Všeobecne záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť
spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim
zákonu.“ (PL. ÚS 7/96. Nález z 27. februára 1997. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky 1997, s. 20-21)
Povinnosť týkajúca sa povinného očkovania vymedzená zákonom č. 355/2007 Z. z.
o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov nie je dostatočne špecifikovaná a nestanovuje kedy a aké
očkovanie je povinné. Povinné očkovanie nadobúda svoj reálny obsah až po stanovení
konkrétnych podmienok jeho realizácie. Spôsob vykonávania očkovania, jeho druhy
a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje Vyhláška Ministerstva zdravotníctva
Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii
a kontrole prenosných ochorení. Vyhláška tak ako všeobecne záväzný právny predpis nižšej
právnej sily určuje povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu
po dosiahnutí určitého veku. Vyhláška, ako podzákonná norma v tomto konkrétnom
prípade, upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.
Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu zasahuje do základných práv a slobôd
občanov. Ústavne garantované práva ako je právo na život, právo na ochranu zdravia, sú
ohrozené a štát nedostatočnou legislatívnou úpravou povinného očkovania umožňuje
orgánom výkonnej moci zasahovať do týchto práv. Nesúladom uvedených právnych
predpisov s Ústavou SR tak nie je akceptovaná ústavná požiadavka, podľa ktorej
„v právnom štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený
všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavka, aby všetky právne
predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj
súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami ústavy.“ (PL. ÚS 15/1998, Nález
z 11. marca 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999,
s. 58).
Ďalší rozpor napadnutých ustanovení je možné posudzovať podľa čl. 2 ods. 2 a ods.
3 Ústavy Slovenskej republiky. Nikoho nemožno zo strany štátneho orgánu nútiť k splneniu
povinnosti, ktorú zákon neukladá. Štátne orgány sú pri výkone svojej činnosti podriadené
ústave a zákonom a majú určený rozsah právomocí, ktorý nemôžu prekročiť, takže môžu
konať len to, čo im ústava alebo zákon dovoľuje. Pokiaľ zákon č. 355/2007 Z. z. (o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia) nedostatočne upravuje určitú povinnosť, je
neprípustné nútiť kohokoľvek konať niečo, čo zákon neukladá.
V materiálnom právnom štáte všetky orgány verejnej moci participujúce na tvorbe
všeobecne záväzných právnych predpisov majú povinnosť tvoriť také právne normy, ktoré
majú určitú kvalitu. Základným prejavom takejto kvality je súlad zákonov s Ústavou SR.
Vzhľadom na vyššie uvedené, je jednoznačné, že znenie napadnutých ustanovení nie
je v súlade s ústavne garantovanými princípmi právneho štátu. S poukazom na súčasnú
legislatívnu úpravu povinného očkovania je nevyhnutné, aby Ústavný súd Slovenskej
republiky posúdil nastolený nesúlad právnych noriem, ich častí, nakoľko predmetné
posúdenie nepatrí do kompetencie všeobecného súdnictva.»
Na základe uvedeného krajský súd žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:
„ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl.
16 ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky,
ustanovenie § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1
v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky,
ustanovenie § 6 Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky
č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných
ochorení nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16
ods. 1 v spojení s čl. 40 Ústavy Slovenskej republiky.“
Krajský súd v Nitre v stanovisku sp. zn. 15 S 16/2013 oznámil ústavnému súdu, že
v predmetnej veci súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.
Ústavný súd následne vyzval príslušné orgány na základe ustanovenia § 29 ods. 3
a § 39 ods. 1 zákona o ústavnom na vyjadrenie a zaujatie písomného stanoviska k návrhu
krajského súdu.
2. Národná rada v stanovisku č. PREDS-540/2013 uvádza:
K nesúladu s čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy
Národná rada považuje napadnuté ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia za ustanovenie, ktoré „jednoznačne (a nepochybne)
ukladá povinnosť fyzickej osobe podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným
ochoreniam lekárskym vyšetreniam... povinnému očkovaniu...“. Za podstatný znak tohto
ustanovenia považuje to, že „ide o povinné očkovanie, a nie o všetky ďalšie druhy očkovaní,
ako sú upravené v § 5 ods. 1 vyhlášky“, a preto „Rozsah očkovania ani vek, kedy sa má
vykonať, ktoré sú v napadnutom ustanovení § 6 vyhlášky iba spresnením úpravy
(podrobnejšou úpravou postupu pri povinnom očkovaní)“, nemajú vplyv na uvedenú
zákonom ustanovenú povinnosť.
Čo sa týka naznačeného zásahu napadnutých ustanovení do základných práv
a slobôd, národná rada zastáva stanovisko, podľa ktorého «čl. 13 ods. 4 ústavy pripúšťa
obmedzenie základných práv a slobôd, a to vzhľadom na ustanovený cieľ. V danom prípade
je tento cieľ vyjadrený znením „v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam“,
ktoré možno zahrnúť do „prevencie ochorení“ podľa § 2 ods. 1 písm. h)» zákona o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia.
K nesúladu s čl. 15 ods. 1 a čl. 40 ústavy
Národná rada zdôraznila ústavnú koncepciu práva na život ako „ochranu proti jeho
úmyselnému zbaveniu, čo však s napadnutým ustanovením zákona (o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia) nemá žiadnu súvislosť. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 576/2004
Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú
zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok
a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života
a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu,
dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť
a pôrodnú asistenciu. Prevenciou sa rozumie aktívne vyhľadávanie možných príčin chorôb,
ich odstraňovanie a predchádzanie ich vzniku (§ 2 ods. 7 písm. b) zákona č. 576/2004 Z. z.
o zdravotnej starostlivosti). Z uvedeného vyplýva, že vykonávanie povinného očkovania je
nepochybne súčasťou prevencie.
Zdravotnícky pracovník je podľa § 80 ods. 1 písm. e) zákona č. 578/2004 Z. z.
o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských
organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov povinný vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne
záväznými právnymi predpismi a etickým kódexom. Lekár musí odborne posúdiť, či
vykonaniu povinného očkovania u konkrétnej osoby nebránia kontraindikácie a v prípade,
že tomu tak je, postupovať podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia), t.j. povinné očkovanie nevykonať.
Očkovanie (povinné alebo odporúčané) je aj v iných štátoch súčasťou verejného
zdravotného systému. Uložená povinnosť očkovania je práve preto naplnením práva na
ochranu zdravia, nakoľko má pôsobiť ako preventívne opatrenie na vylúčenie alebo
zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia.“.
K nesúladu s čl. 16 ods. 1 ústavy
Národná rada poukázala na skutočnosť, že „uložením povinnosti očkovania ani jeho
vykonaním nie je porušené právo na nedotknuteľnosť osoby, nakoľko k ich realizácii
nemôže dôjsť bez aktívnej účasti fyzickej osoby“, a na skutočnosť, že „aj toto ústavné
ustanovenie pripúšťa obmedzenie uvedeného práva v zákonom stanovených prípadoch, za
ktorý ochranu verejného zdravia, resp. predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných chorôb
možno nepochybne považovať.
Okrem toho, samotný zákon (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) v § 51
ods. 1 písm. a) pripúšťa výnimku z uložených povinností, práve týkajúcu sa povinného
očkovania, a to z dôvodu známych kontraindikácií. Možnosť nezaočkovania osoby je ďalej
spresnená v § 13 ods. 1 a 3 vyhlášky (upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných
ochorení), ktorý upravuje vykonávanie očkovania, pričom toto ponecháva na odborné
posúdenie lekára, a to vzhľadom na aktuálny zdravotný stav očkovanej osoby, ako aj
zhodnotenie možných kontraindikácií (dočasných alebo trvalých). Dôvod neuskutočnenia
očkovania musí lekár zapísať do zdravotnej dokumentácie.“.
Vzhľadom na uvedené je národná rada toho názoru, že napadnuté ustanovenia
zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia aj vyhlášky upravujúcej prevenciu
a kontrolu prenosných ochorení sú v súlade s označenými článkami ústavy.
Národná rada ďalej poukázala aj na medzinárodné právne dokumenty:
- Rady Európy
«Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV
č. 209/1992 Zb.), ktorý v čl. 8 upravuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného
života, podľa ods. 2 „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem
prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme
národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany
práv s slobôd iných.“
Európska sociálna charta (revidovaná) (oznámenie MZV č. 273/2009 Z. z.), podľa
ktorej čl. 11 „Na zabezpečenie účinného výkonu práva na ochranu zdravia sa zmluvné
strany zaväzujú prijať vhodné opatrenia buď priamo, alebo v spolupráci s verejnými alebo
súkromnými organizáciami, ktoré smerujú okrem iného:
1. k odstráneniu, ak je to možné, príčin zhoršovania zdravotného stavu,
2. k poskytnutiu poradenských a vzdelávacích služieb na podporu zdravia a rozvoj
osobnej zodpovednosti v otázkach zdravia,
3. k predchádzaniu, ak je to možné, epidemickým, endemickým a iným chorobám, ako
aj úrazom.“»
- práva Európskej únie (nezáväzného)
„Závery Rady o detskej imunizácii zo 6. 6. 2011, v ktorých sa konštatuje, že detská
imunizácia je zodpovednosťou jednotlivých členských štátov (existujú rôzne očkovacie
systémy, vzhľadom na ich odborný obsah, povinnosť alebo dobrovoľnosť či ich
financovanie) a poukazuje sa na potrebu dosiahnutia a udržania včasného a vysokého
pokrytia populácie zahrnutej do imunizácie.
Členské štáty sú vyzývané, napr. aby hodnotili prekážky prístupu k očkovacím
službám a aby sa usilovali o posilnenie postupov a procedúr ponúkajúcich očkovanie deťom
ako aj o dôveru verejnosti k imunizácii detí a k očkovacím programom.“
Národná rada zároveň vo svojom stanovisku oznámila ústavnému súdu, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
3. Vláda Slovenskej republiky ako vedľajší účastník, zastúpený ministerstvom
spravodlivosti, sa v stanovisku č. 39013/2013/21 plne priklonila k stanovisku ministerky
zdravotníctva č. Z42002-2013-OL a zároveň oznámila ústavnému súdu, že súhlasí
s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
4. Generálna prokuratúra v stanovisku zo 6. augusta 2013, č. GÚs 28/13-3 vyslovila
názor, podľa ktorého „zákon č. 355/2007 (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia)
v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a), b) a h) definuje verejné zdravotníctvo ako komplexný
systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia. Obsahovo pojem verejné
zdravie predstavuje úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá úrovni poskytovanej
zdravotnej starostlivosti, ochrany a podpory zdravia a ekonomickej úrovni spoločnosti.
V súvislosti s ochranou verejného zdravia definuje aj prevenciu ochorení a iných porúch
zdravia ako systém opatrení zameraných na vylúčenie, prípadne zníženie rizika výskytu
ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej miere vplývajú životné, pracovné
a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života, a opatrení zameraných na ochranu,
podporu a rozvoj verejného zdravia.
Možno teda konštatovať, že aj keď zdravie je vecou každého jednotlivca, verejné
zdravie je celospoločenská záležitosť týkajúca sa každého jej člena, preto v záujme ochrany
verejného zdravia zákon č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia)
v ustanovení § 12 vymedzuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam, ktoré okrem iných
zahŕňajú aj opatrenie na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení, a to formou
osobitného a mimoriadneho očkovania, očkovania pri úrazoch, poraneniach a nehojacich
sa ranách, očkovania pred cestou do zahraničia, a v neposlednom rade aj očkovania
osobitných skupín obyvateľstva [§ 12 ods. 2 písm. d)].
V tomto kontexte zákon č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia) v ustanovení § 51 zároveň ukladá fyzickým osobám povinnosti, a to najmä
povinnosť plniť opatrenia v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam podrobením
sa povinnému očkovaniu... ... Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu je teda v zákone
výslovne upravená. Vzhľadom na biomedicínske aspekty tohto preventívneho opatrenia,
samotný rozsah povinného očkovania nie je vymedzený v zákone, ale stanovuje ho
vykonávacia vyhláška ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z.,
ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Žiadna
zákonná úprava nemôže totiž podrobne vymedziť všetky právne vzťahy, na ktoré sa má
v budúcnosti vzťahovať a ktoré sa ňou budú riadiť. Ani zákon č. 355/2007 Z. z. (o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia), aj vzhľadom na rozsah jeho predmetu, nemôže
vopred detailne pre všetky subjekty určiť reálny obsah ich povinností, najmä ak závisí od
objektívne sa vyskytujúcich okolností.“.
Ďalej generálna prokuratúra zdôrazňuje „závažnosť povinnosti podrobiť sa
povinnému očkovaniu, ktorá je z hľadiska ochrany verejného zdravia zvýraznená aj jeho
vynútiteľnosťou pod hrozbou sankcie v prípade jeho nesplnenia. Zákonodarca v ustanovení
§ 56 ods. 1 písm. a) zákona 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia)
definoval, že fyzická osoba, ktorá sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných
lekárom zdôvodnených prípadoch nepodrobí očkovaniu, vyplývajúcemu z príslušných
právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu, dopustí sa priestupku na úseku
verejného zdravotníctva. Zároveň orgány verejného zdravotníctva sú podľa platnej právnej
úpravy povinné fyzickým osobám za porušenie povinností vyplývajúcich z § 51 zákona
č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) ukladať sankcie, pričom
v zmysle § 51 ods. 3 v konaní postupujú podľa zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch
v znení neskorších predpisov.“.
S poukazom na uvedené skutočnosti orgány prokuratúry považujú „súčasnú právnu
úpravu povinnosti fyzickej osoby podrobiť sa povinnému očkovaniu, aj v spojitosti
so zodpovednosťou zástupcu dieťaťa za splnenie tejto povinnosti maloletými, za dostatočnú.
Nezdieľajú názor Krajského súdu v Nitre vyslovený v návrhu podanom 17. júna 2013 pod
č. 15S/16/2013, že reálny obsah tejto povinnosti je stanovený až vyhláškou č. 585/2008 Z. z.
(upravujúcou prevenciu a kontrolu prenosných ochorení), ktorá len ustanovuje podrobnosti
o prevencii a kontrole prenosných ochorení tak, ako to vyplýva aj z jej názvu.“. Podľa
generálnej prokuratúry „ide o klasický vykonávací predpis, ktorý svojim obsahom
a rozsahom nevybočuje z rámca systému právnych noriem platných na území Slovenskej
republiky“.
V závere stanoviska je zdôraznený ako neopomenuteľný argument pre posúdenie
danej problematiky aj fakt, že „domnelé právo jednotlivca nepodrobiť sa povinnému
očkovaniu nemožno povýšiť nad právo iných fyzických osôb byť chránený pred šírením
nákazlivých chorôb, čo je v súlade s čl. 40 prvá veta ústavy, podľa ktorého má každý právo
na ochranu zdravia“.
Generálna prokuratúra zároveň vo svojom stanovisku oznámila ústavnému súdu, že
súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
5. Ministerstvo zdravotníctva v stanovisku č. Z42002-2013-OL zo 16. septembra
2013 vyslovilo názor, podľa ktorého «povinné očkovanie proti prenosným ochoreniam patrí
k najvýznamnejším protiepidemickým opatreniam v oblasti preventívnej zdravotnej
starostlivosti. Slovenská republika sa od roku 1986 riadi jednotným Imunizačným
programom Slovenskej republiky, do ktorého patria tie najzávažnejšie prenosné ochorenia.
Systematickým celoplošným očkovaním sa Slovenskej republike už desiatky rokov darí
úspešne eliminovať ochorenia, ktoré sa dodnes vyskytujú v niektorých štátoch aj vo forme
epidémií.
Cieľom Imunizačného programu Slovenskej republiky je znížiť až odstrániť výskyt
prenosných ochorení dôsledným zabezpečovaním imunizácie najmä detskej populácie. Ide
o flexibilný program, ktorý sa vyvíja a mení podľa aktuálnej epidemiologickej situácie,
odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie, Európskeho centra pre prevenciu a
kontrolu prenosných ochorení a nových medicínskych poznatkov. Svetová zdravotnícka
organizácia každoročne odporúča očkovacie stratégie na základe epidemiologickej situácie
v jednotlivých regiónoch. Národné imunizačné programy si vytvárajú jednotlivé krajiny,
pričom zohľadňujú odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie, aktuálnu
epidemiologickú situáciu ako aj princípy zdravotnej politiky. V Slovenskej republike sa
v súčasnosti detská populácia povinne očkuje proti desiatim prenosným ochoreniam, ktoré
sú uvedené v očkovacom kalendári. Očkovací kalendár na každý rok vydáva v súlade
s platnou legislatívou Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.
Každé dieťa má právo na zdravý psychický a fyzický vývoj, ktorý je garantovaný aj
Dohovorom o právach dieťaťa, a týmto aj právo byť chránené očkovaním pred prenosnými
ochoreniami. Povinné očkovanie v Slovenskej republike je preto dostupné pre všetky deti
a je plne hradené z verejného zdravotného poistenia. Štát, rodičia alebo zákonní
zástupcovia dieťaťa majú povinnosť dieťaťu toto právo zabezpečiť. Ochrana dieťaťa pred
prenosnými ochoreniami očkovaním je právom dieťaťa, ktoré mu nesmie odoprieť ani jeho
rodič, ani jeho zákonný zástupca len na základe ich subjektívneho posúdenia...
... Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ako aj odborníci z oblasti
epidemiológie a infektológie, jednoznačne zastávajú názor, že je absolútnou
nevyhnutnosťou povinné očkovanie zachovať. Len zachovaním povinného očkovania sa dá
predísť epidémiám, ktoré by mali za následok ohrozenie verejného zdravia, ktorého
ochrana je komplexne upravená v zákone č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,
ktorý je celý zameraný na ochranu zdravia.
Očkovaním sa predchádza ohrozeniu zdravia. Povinnosť fyzických osôb podrobiť sa
s cieľom predchádzať prenosným ochoreniam povinnému očkovaniu je ustanovená v § 51
ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).
Citovaný zákon v § 62 písm. a) splnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej
republiky vydať všeobecne záväzný právny predpis o podrobnostiach o prevencii a kontrole
prenosných ochorení. Týmto všeobecne záväzným právnym predpisom je vyhláška
Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú
podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Citovaná vyhláška je vydaná
v súlade so zákonom č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).
Dohovor o ľudských právach a biomedicíne v čl. 26 ods. 1 ustanovuje, že výkon práv
a ochranných ustanovení uvedených v tomto dohovore nebude podliehať iným obmedzeniam
ako tým, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme
verejnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia, alebo
ochrany práv a slobôd iných. Povinnosť povinného očkovania je ustanovená v zákone
č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia), preto je povinnosť
podrobiť sa povinnému očkovaniu v súlade aj s Dohovorom o ľudských právach
a biomedicíne. Ide o obmedzenie práv z dôvodu ochrany verejného zdravia, čo dohovor
v čl. 26 ods. 1 umožňuje.
Pojem „ochrana verejného zdravia“, ktorý je uvedený v Dohovore o ľudských
právach a biomedicíne, je obsahovo v súlade s pojmom „ohrozenie verejného zdravia“,
ktorý je uvedený v § 48 zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia), pretože chráni verejné zdravie tým, že ak vznikne ohrozenie verejného zdravia II.
stupňa, Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky alebo regionálne úrady
verejného zdravotníctva podávajú orgánom príslušným na úseku civilnej ochrany
obyvateľstva návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie. Ohrozenie verejného zdravia II.
stupňa nastáva pri výskyte prenosného ochorenia, pri podozrení na prenosné ochorenie
alebo pri podozrení na úmrtie na prenosné ochorenie nad predpokladanú úroveň. Pojem
„ohrozenie verejného zdravia“ je uvedený len v § 48 zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia) a do právneho poriadku Slovenskej republiky sa
zaviedol zákonom č. 172/2011 Z. z., ktorým sa zmenil a doplnil zákon č. 355/2007 Z. z.
(o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) v dôsledku implementácie
Medzinárodných zdravotných predpisov. Týmto zákonom došlo k prepojeniu a zosúladeniu
so zákonom č. 42/1994 Z. z. o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov z
dôvodu rozšírenia kategórie „mimoriadnych udalostí“ v § 3 ods. 2. V danej veci teda
nemožno argumentovať len § 48 zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia), ktorý upravuje postup len pri vzniku mimoriadnej situácie, ale celým
zákonom č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).
Vyhláška č. 585/2008 Z. z. (upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení)
ako všeobecne záväzný právny predpis neupravuje spoločenské vzťahy vo väčšom rozsahu
ako to ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu. Taktiež nemožno súhlasiť
s tvrdením, že citovaná vyhláška určuje povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému
očkovaniu, pretože táto povinnosť je jasne ustanovená v § 51 ods. 1 písm. d) zákona
č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) a vyhláška č. 585/2008
Z. z. len upresňuje, na ktoré prenosné ochorenia sa očkuje a kedy sa očkovanie vykonáva,
pretože pri očkovaní je potrebné postupovať flexibilne.».
Napadnuté ustanovenia zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
a vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení považuje ministerstvo
zdravotníctva za súladné s ústavou, a to najmä s prvou vetou čl. 40 ústavy, podľa ktorej má
každý právo na ochranu zdravia, pričom zdôrazňuje, že «Ministerstvo zdravotníctva
Slovenskej republiky je podľa § 19 zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády
a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ústredným orgánom
štátnej správy pre oblasť ochrany zdravia a má povinnosť toto ústavné právo zabezpečiť
každému občanovi.
Ústavné právo na ochranu zdravia je zabezpečené pre každého občana aj tým, že je
jeho povinnosťou podrobiť sa povinnému očkovaniu tak, ako je to ustanovené v § 51 ods. 1
písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) a v § 62
písm. a), ktorý splnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vydať
všeobecne záväzný právny predpis o podrobnostiach o prevencii a kontrole prenosných
ochorení. Vyhláška č. 585/2008 Z. z. (upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných
ochorení) v § 5 upravuje druhy povinného očkovania osôb, a to povinné pravidelné
očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek, povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené
zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, povinné očkovanie osôb, ktoré sú
profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz a povinné mimoriadne
očkovanie. Vyhláška č. 585/2008 Z. z. (upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných
ochorení) ďalej upravuje odporúčané očkovanie osôb. Z uvedeného dôvodu nemožno
súhlasiť s tvrdením...: „Vyhláška ako podzákonná norma v tomto konkrétnom prípade
upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.“. Citovaná vyhláška
zužuje okruh osôb, ktoré sa musia podrobiť povinnému očkovaniu, alebo sa môžu podrobiť
odporúčanému očkovaniu.».
Ministerstvo zdravotníctva nepovažuje ustanovenia vyhlášky upravujúcej prevenciu
a kontrolu prenosných ochorení za také, ktoré by upravovali spoločenský vzťah vo väčšom
rozsahu ako ustanovuje zákon, „pretože zákon ustanovuje povinnosť očkovania pre každú
fyzickú osobu“. Ministerstvo zdravotníctva sa nestotožňuje ani s právnym názorom
Krajského súdu v Nitre, ktorým poukazuje na rozpor napadnutých ustanovení s čl. 2 ods. 2
a 3 ústavy, a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „je nesporné, že zo strany štátneho orgánu
nemožno nútiť k splneniu povinnosti, ktorú zákon neukladá. V danom prípade však
povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu je ustanovená v § 51 ods. 1 písm. d) zákona
č. 355/2007 Z. z. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).“.
Ďalej ministerstvo zdravotníctva poukazuje na skutočnosť, že „pri akceptovaní
argumentácie uvedenej v návrhu Krajského súdu v Nitre by nebolo možné ústavne
konformne upraviť ani povinné mimoriadne očkovanie. Mimoriadne situácie je možné riešiť
len mimoriadnym opatrením, povinným mimoriadnym očkovaním, ktorého osobný rozsah
nie je možné predpokladať a explicitne upraviť formou zákona. Povinné mimoriadne
očkovanie je jedným z druhov povinného očkovania tak ako povinné očkovanie osôb, ktoré
dosiahli určený vek.
Právnu úpravu povinného očkovania je preto potrebné posudzovať komplexne, nie je
možné argumentovať len časťou právnej úpravy (v tomto prípade očkovaním osôb, ktoré
dosiahli určitý vek) bez ohľadu na celý kontext právnej úpravy.“.
Z uvedených dôvodov nepovažuje ministerstvo zdravotníctva návrh krajského súdu
za dôvodný a navrhuje, aby mu ústavný súd nevyhovel.
Ministerstvo zdravotníctva zároveň ústavnému súdu oznámilo, že súhlasí s upustením
od ústneho pojednávania v predmetnej veci.
6. Úrad pre dohľad sa v stanovisku č. S 37 357/2013, Z 66 029/2013/903
z 11. júla 2013 s odvolaním sa na absenciu jeho kompetencie v predmetnej veci podľa
zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou
starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
odmietol k výzve ústavného súdu vyjadriť.
7. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky sa v stanovisku
č. OE/6019/2013, RZ-17342/2013 z 27. augusta 2013 vyjadril k odbornej stránke systému
povinného očkovania. V tomto stanovisku poukazuje na skutočnosť, že v súvislosti
s celosvetovo rastúcim trendom globalizácie a migrácie prenosné ochorenia predstavujú
stále aktuálnu hrozbu pre zdravie verejnosti. Pritom v porovnaní s antibiotickou liečbou
používanou pri aktívnych ochoreniach zdôrazňuje preventívny charakter očkovania, ktoré je
„v približne 95 % prípadov schopné zabrániť vzniku ochorenia“. Okrem narastajúceho
fenoménu antibiotickej rezistencie poukazuje aj na iné obmedzenie antibiotickej liečby,
ktorým je to, že antibiotiká „sú účinné len proti baktériám, kým vakcíny chránia aj pred
vírusovými ochoreniami, proti ktorým neexistuje etiologická liečba“.
Podľa úradu verejného zdravotníctva „povinné očkovanie patrí k najvýznamnejším
protiepidemickým opatreniam v oblasti primárnej starostlivosti. Slovenská republika sa od
roku 1986 riadi jednotným imunizačným programom. Jeho cieľom je znížiť až eliminovať
výskyt infekčných ochorení dôsledným zabezpečovaním imunizácie najmä detskej populácie.
Ide o flexibilný program, ktorý sa vyvíja a mení podľa aktuálnej epidemiologickej situácie,
odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie, Európskeho centra pre prevenciu a
kontrolu prenosných ochorení a nových medicínskych poznatkov. V súčasnosti sa v
Slovenskej republike detská populácia povinne očkuje proti desiatim prenosným
ochoreniam. Dosiahnutie vysokej úrovne zaočkovanosti populácie je základnou podmienkou
pre udržanie veľmi dobrej epidemiologickej situácie vo výskyte ochorení preventabilných
očkovaním. Rodičia, ktorí neumožnia, aby ich dieťa bolo zaočkované napriek lekárskym
odporúčaniam a zákonnej povinnosti, zbavujú dieťa jeho práv na zdravie. Odmietnutím
očkovania rodič nevystavuje riziku ochorenia len vlastné dieťa, ale zároveň aj ďalšie deti
vnímavé voči infekcii, ktoré nemôžu byť zaočkované zo zdravotných dôvodov.“.
Úrad verejného zdravotníctva ďalej uvádza, že „povinné očkovanie je dostupné pre
všetky deti na Slovensku a je plne hradené z verejného zdravotného poistenia. V súlade
s Dohovorom o právach dieťaťa možno povedať, že dieťa má právo a nárok byť chránené
očkovaním pred infekčnými ochoreniami. Štát a rodičia majú voči dieťaťu povinnosť mu
toto právo zaistiť... ... Je paradoxom, že práve vysoká efektivita očkovania, vedúca
k vymiznutiu fatálnych ochorení, smeruje vďaka antivakcinačným aktivistom k úvahám
o jeho nepotrebnosti. Odborný svet označuje 21. storočie za storočie vakcinológie.
Jednostrannou medializáciou však narastajú výhrady k očkovaniu u laickej verejnosti.
Princíp povinného očkovania akceptuje aj Svetová zdravotnícka
organizácia... ... Svetová zdravotnícka organizácia každoročne odporúča očkovacie
stratégie na základe epidemiologickej situácie v jednotlivých regiónoch. Národné
imunizačné programy si vytvárajú jednotlivé krajiny, pričom zohľadňujú aj aktuálnu
epidemiologickú situáciu a princípy zdravotnej politiky danej krajiny... ... V krajinách, kde
je očkovanie dobrovoľné, sa vo väčšej miere vyskytujú epidémie infekčných ochorení... ... V
krajinách Európy, kde je zavedené v súčasnosti povinné očkovanie, sa epidémie ochorení
nevyskytujú, s výnimkou epidémií osýpok u rómskeho obyvateľstva v Rumunsku a
Bulharsku, kde je zaočkovanosť tejto skupiny populácie veľmi nízka. Epidémie infekčných
ochorení sa vyskytujú najmä v tých komunitách, kde je sústredených viac nezaočkovaných
osôb. Rizikovými sú však aj nezaočkované osoby, ktoré v prípade ochorenia môžu pri
návšteve inej krajiny spôsobiť šírenie infekčného ochorenia u domáceho obyvateľstva...
... Povinné očkovanie je prínosom nielen pre jednotlivca, ktorý má byť očkovaný, ale
súčasne i pre celú populáciu. Pre zabránenie šírenia prenosného ochorenia v populácii je
dôležité zabezpečiť dostatočnú kolektívnu imunitu. Konečným efektom očkovania je výrazné
zníženie chorobnosti a úmrtnosti na konkrétne ochorenie v populácii. Infekčné ochorenia,
preventabilné očkovaním, ktoré sú zaradené do Imunizačného programu Slovenskej
republiky, patria medzi závažné ochorenia. Najviac sú nimi ohrozené najmladšie vekové
skupiny, u ktorých môžu mať ťažký a komplikovaný priebeh. Svetová zdravotnícka
organizácia odporúča na udržanie kolektívnej imunity minimálnu 95 % hladinu
zaočkovanosti. V prípade zrušenia povinného očkovania sa predpokladá pokles
zaočkovanosti zo súčasných 98 až 99 % na nedostatočných 60 až 70 %. Nakoľko väčšina
ochorení v očkovacom kalendári sa prenáša vzduchom, pokles kolektívnej imunity bude mať
za následok vznik početných epidémií. Predpokladá sa, že o niekoľko rokov sa zvýši
chorobnosť na ochorenia, ktoré sa v súčasnosti u nás už nevyskytujú, alebo vyskytujú len
ojedinele.
Kvalite očkovacích látok sa vzhľadom na ich špecifické vlastnosti venuje mimoriadna
pozornosť. Od začiatku vývoja očkovacích látok sa neustále zlepšuje ich účinnosť
a bezpečnosť. V súčasnosti sa využívajú technológie kombinovaných vakcín, nových
liekových foriem látok a nových prenášačových systémov. Vďaka používaniu
kombinovaných vakcín sa znížil počet vpichov a tým aj traumatizácia dieťaťa. Očkovacie
látky, tak ako ostatné lieky a liečivá, nie sú 100 % účinné a môžu spôsobovať nežiaduce
reakcie. Benefity očkovania však mnohonásobne prevyšujú riziko možných nežiaducich
reakcií po očkovaní. V súlade s legislatívou platnou v Slovenskej republike je každý lekár
povinný hlásiť nežiaduce reakcie v súvislosti s aplikáciou liečiv. Očkovacie látky, ktoré sa
používajú v Slovenskej republike, sú riadne registrované v rámci Európskej únie aj v rámci
národnej registrácie, sú bezpečné a účinné. Zloženie očkovacích látok podlieha kontrole
Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv, ktorý je národnou autoritou pre bezpečnosť liečiv.
Očkovacie látky sú posudzované podľa požiadaviek Európskeho liekopisu. Informácie
a dokumenty, ktoré musia byť priložené k žiadosti o povolenie na uvedenie očkovacej látky
na trh musia preukázať, že terapeutická účinnosť prevažuje nad jej potenciálnymi rizikami...
... V prípade zrušenia povinného očkovania sa očakáva zhoršenie epidemiologickej
situácie na Slovensku, čo môže mať závažný dosah na zdravotný stav celej populácie
so vzostupom chorobnosti a úmrtnosti na infekčné ochorenia, so vznikom epidémií, ako aj
objavením sa takých infekčných ochorení, ktoré sa na Slovensku vďaka očkovaniu
nevyskytujú už celé desaťročia alebo len v minimálnej miere (detská prenosná obrna,
tetanus, záškrt, osýpky, ružienka, mumps). Zvýši sa počet hospitalizácií, trvalých následkov
po prekonaní prenosných ochorení a nárast počtu úmrtí na prenosné ochorenia,
predovšetkým u najzraniteľnejších skupín populácie, t.j. detí do dvoch rokov veku.
Nebezpečenstvo prechodu zo systému povinného očkovania na dobrovoľné spočíva
najmä v poklese počtu zaočkovaných detí a v následkoch uvedených vyššie... ... Ďalej je
riziko, že zdravotné poisťovne nebudú uhrádzať očkovaciu látku a výkon očkovania.
Očkovanie tak bude nedostupné pre rodiny s nízkymi príjmami. Slovenská republika stratí
schopnosť plniť programy Svetovej zdravotníckej organizácie, zamerané na vylúčenie
prenosných ochorení z populácie (celosvetové eradikačné a eliminačné programy pre
detskú prenosnú obrnu, osýpky, ružienku a rubeolovýkongenitálny syndróm) a tak účinne
reagovať na epidémie rýchlo sa šíriacich ochorení (napr. osýpok, vírusovej žltačky typu A,
meningokokových zápalov mozgových blán a infekcií krvi), pri ktorých sa očkovanie využíva
ako najúčinnejší nástroj na zastavenie šírenia ochorení. Zrušením povinného očkovania sa
stratí najúčinnejší nástroj na zabránenie šírenia vzdušných infekcií v zariadeniach sociálnej
starostlivosti.
Cieľom tohto stanoviska nie je poukazovať na ekonomické následky zrušenia systému
povinného očkovania na Slovensku. Je však potrebné poznamenať, že prevencia prenosných
ochorení je ekonomicky výhodnejšia než ich liečba...
... Pri odmietaní očkovania taktiež vyvstávajú otázky. Ochorenia proti ktorým sa
povinne očkuje sú u neočkovaného dieťaťa život ohrozujúce. Majú rodičia, ktorí očkovania
odmietajú, právo takto odopierať dieťaťu ochranu jeho zdravia a života? Ako chcú rodičia
zabezpečiť ochranu zdravia dieťaťa proti infekciám, u ktorých neexistuje ani v dnešnej dobe
iná účinná liečba? Dobrovoľnosť by znamenala vedomé rozhodnutie rodiča o vystavení
dieťaťa možnosti ochorieť na závažné infekcie v budúcnosti. Takáto dobrovoľnosť by však
mala byť zdokumentovaná, pretože odmietnutie očkovania znamená v niektorých prípadoch
reálne ohrozenie zdravia alebo života dieťaťa a rodič svojim rozhodnutím musí participovať
na tejto skutočnosti. Ak neočkované dieťa tým, že prenesie infekciu o ohrozí zdravie
rizikových osôb v populácii, ktorí sú v súčasnosti chránení kolektívnou imunitou, aký podiel
zodpovednosti budú mať jeho rodičia?“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa úrad verejného zdravotníctva vyslovil
za zachovanie systému povinného očkovania v Slovenskej republike.
8. Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť sa v stanovisku
z 26. septembra 2013 vyjadrila k odbornej stránke systému povinného očkovania. V tomto
stanovisku najprv zdôrazňuje podstatu samotnej epidemiológie ako medicínskeho vedného
odboru, «ktorý skúma výskyt chorôb, odhaľuje príčiny a faktory, ktoré ovplyvňujú vznik
chorôb a ktoré podporujú zdravie. Na základe týchto poznatkov navrhuje a uskutočňuje
opatrenia, ktoré zabraňujú vzniku chorôb, zlepšujú kvalitu života a overuje ich účinnosť.
Na rozdiel od klinickej medicíny, ktorá sa zaoberá diagnostikou a liečbou jednotlivých
pacientov, predmetom záujmu epidemiológa sú súbory osôb, celé populácie štátov. Proces
„diagnostikovania choroby“ v klinike môžeme porovnať s procesom odhaľovania príčin
chorôb v epidemiológii a liečbu pacienta so zavádzaním opatrení na zníženie chorobnosti.
Rozdiely sú však v ochote dodržiavať liečbu a preventívne opatrenia. Liečbu prijíma
pacient, ktorý je chorý, má ťažkosti a bolesti, ako prostriedok, ktorý mu pomôže. Efekt
liečby vidí zvyčajne za krátky čas od jej začiatku. Podrobovať sa preventívnym opatreniam
býva často prijímané s nevôľou, pretože sa týkajú zvyčajne zdravých osôb, ktoré nemajú
ťažkosti, nepociťujú ohrozenie straty zdravia a berú ich ako obmedzovanie svojho súkromia,
svojich zvykov a životného štýlu. Efekt preventívnych opatrení prijatých v celej populácii
jednotlivec niekedy ani nevníma, pretože choroba u neho nevznikne, prejavuje sa však na
celospoločenskej úrovni, a to nie ihneď, ale až v priebehu 5 – 10 rokov od prijatia. Rovnako
je to aj v prípade, keď sa preventívne opatrenia prestanú dodržiavať alebo sa zrušia.
Choroba sa nevráti ihneď v takej miere, aby to pociťovala celá spoločnosť, ale až niekoľko
rokov. Potom sa už ťažko hľadá vinník.».
Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť ďalej uvádza, že
„očkovanie je vedecky overené najúčinnejšie preventívne opatrenie a spolu s dostupnosťou
pitnej vody zachránilo najviac ľudských životov“. Pre očkovanie podľa jej názoru platí
v plnej miere to, čo je v tomto stanovisku napísané o zavádzaní, resp. rušení preventívnych
opatrení:
„U niektorých chorôb stačí niekoľko rokov aby sa vrátili. Príkladom je zrušenie
očkovania detí žijúcich v prostredí nízkeho hygienického štandardu proti hepatitíde A v
roku 2005. Už v roku 2008 sa objavili prvé epidémie, najmä na východnom Slovensku.
Povinnosť očkovania je na Slovensku daná historicky. Prvý očkovací program na
našom území zaviedla Mária Terézia v roku 1768 potom, čo jej na pravé kiahne zomreli
3 deti. Povinné očkovanie proti tomuto ochoreniu bolo na území Československa uzákonené
v roku 1919. Slovensko vždy patrilo k lídrom v zavádzaní nových očkovaní v súlade
s vývojom nových očkovacích látok. Prvé celonárodné očkovanie na svete proti detskej
obrne sa uskutočnilo na Slovensku, a to v roku 1957. V priebehu 10 dní boli na území
celého Slovenska zaočkované všetky deti vo veku 0 – 7 rokov. Vďaka tomu sa detská obrna
na Slovensku nevyskytuje od roku 1960.
Slovenský očkovací kalendár zastavujú odborníci na základe vedeckých poznatkov,
dlhoročnej praxe, odporúčaní renomovaných odborných inštitúcií ako sú Svetová
zdravotnícka organizácia a Európske centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb. Jeho
správnosť dokazuje priaznivá situácia vo výskyte chorôb, proti ktorým sa povinne očkuje.“
Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť ho považuje za jeden z najlepších,
ak nie najlepší v Európe. „Všetky ochorenia zaradené do povinného očkovania majú jedno
spoločné, a to riziko vážneho klinického priebehu s ohrozením života alebo so zanechaním
vážnych dlhodobých alebo trvalých následkov po prekonaní ochorenia.
Vďaka dôslednému dodržiavaniu povinnosti očkovania najmä rodičmi, pediatrami
a epidemiológmi sa na Slovensku dosahuje vysoká zaočkovanosť, a tým aj ochrana
obyvateľstva pred chorobami zaradenými medzi povinné očkovania. Zrušením povinného
očkovania dôjde k vážnemu a neuváženému ohrozeniu zdravia verejnosti, k zbytočným
ochoreniam a úmrtiam. Prekonanie ochorení, proti ktorým sa povinne očkuje je dokázanou
príčinou vážnych poškodení zdravia, ktoré sa objavujú mnohonásobne častejšie ako
poškodenia po očkovaní. Odborníci Európskej únie nie sú proti povinnému očkovaniu,
práve naopak, niektoré štáty zvažujú zaviesť túto povinnosť. Európske centrum pre kontrolu
chorôb odporúča všetkým členským štátom dosahovať čo najvyššiu zaočkovanosť
stratégiami, ktoré zohľadňujú lokálne zvyklosti. Inštitút povinného očkovania používa aj
Svetová zdravotnícka organizácia. Stanovila povinné očkovanie proti žltej zimnici pri
cestách do krajín s endemickým výskytom tohto ochorenia, čo znamená, že osoba, ktorá nie
je očkovaná nemôže do takejto krajiny vstúpiť.“
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa slovenská epidemiologická a vakcinologická
spoločnosť vyslovila za zachovanie systému povinného očkovania v Slovenskej republike.
Jej stanovisko podporili aj: Slovenská lekárska komora, Slovenská lekárska spoločnosť
(ďalej len „SLS“) a jej organizačné zložky (Slovenská pediatrická spoločnosť SLS,
Neonatologická sekcia Slovenskej pediatrickej spoločnosti SLS, Slovenská hepatologická
spoločnosť SLS, Spoločnosť klinickej farmakológie SLS, Spoločnosť všeobecného
lekárstva pre dospelých SLS, Slovenská spoločnosť alergológie a klinickej imunológie SLS,
Slovenská spoločnosť pre gynekológiu a pôrodníctvo SLS, Slovenská pneumologická
a ftizeologická spoločnosť SLS, Slovenská imunologická spoločnosť pri Slovenskej
akadémii vied), Slovenská akadémia vied, Štátny ústav pre kontrolu liečiv, Kancelária
Svetovej zdravotníckej organizácie v Slovenskej republike, Etická komisia Ministerstva
zdravotníctva Slovenskej republiky.
IV.
Znenie napadnutej právnej úpravy, dotknutých článkov ústavy a relevantných
ustanovení dohovoru a iných normatívnych právnych aktov
Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,
obydlia a korešpondencie.“.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti,
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany
práv s slobôd iných.“.
Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej
medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.
Podľa čl. 2 ods. 3 ústavy „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho
nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy „Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“.
Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za
podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.“.
Podľa čl. 15 ods. 1 ústavy „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany
už pred narodením.“.
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“.
Podľa čl. 40 ústavy „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného
poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke
pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“.
Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy „Domáhať sa práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38
až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia
vykonávajú.“.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy „Ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom.“.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. b) ústavy „Ústavný súd rozhoduje o súlade nariadení
vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných
orgánov štátnej správy s ústavou, s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami,
s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované
a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.“.
Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
„Na účely tohto zákona verejné zdravie je úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá
úrovni poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ochrany a podpory zdravia a ekonomickej
úrovni spoločnosti.“.
Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
„Prevencia ochorení a iných porúch zdravia je systém opatrení zameraných na vylúčenie,
prípadne zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej
miere vplývajú životné, pracovné a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života,
a opatrení zameraných na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia.“.
Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia „Fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním
prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú
spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných
prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym
opatreniam.“.
Podľa § 51 ods. 3 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia „Ak ide
o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností podľa odsekov 1 a 2 zástupca dieťaťa.“.
Podľa ustanovenia § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia „Ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými právnymi predpismi podrobnosti
o prevencii a kontrole prenosných ochorení.“.
Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej
republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole
prenosných ochorení v znení neskorších predpisov „Prevencia a kontrola prenosných
ochorení podľa tejto vyhlášky sa vzťahuje na každé ochorenie, ktoré sa môže preniesť
na človeka, s osobitným zreteľom na prenosné ochorenia podliehajúce povinnému hláseniu
v Slovenskej republike a tie prenosné ochorenia a špeciálne zdravotné problematiky, ktoré
sú zahrnuté do špecializovaných sietí pre epidemiologický dohľad nad prenosnými
1)
ochoreniami podľa osobitných predpisov..“. [1) Príloha č. 1 rozhodnutia Komisie
2000/96/ES z 22. decembra 1999 o prenosných ochoreniach, ktoré majú byť postupne
zahrnuté do siete Spoločenstva na základe rozhodnutia č. 2119/98/ES Európskeho
parlamentu a Rady v znení rozhodnutia Komisie 2003/542/ES (Ú. v. EÚ L 185, 24. 7. 2003,
s. 55 – 98).]
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných
ochorení „Očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa povinné pravidelné očkovanie
osôb, ktoré dosiahli určený vek; povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému
nebezpečenstvu vybraných nákaz; povinné očkovanie osôb, ktoré sú profesionálne
vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb, ktoré
sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb,
ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; očkovanie
osôb cestujúcich do cudziny a z cudziny; očkovanie osôb na vlastnú žiadosť; povinné
mimoriadne očkovanie.“.
Podľa ustanovenia § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných
ochorení „Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne,
vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým
invazívnym ochoreniam sa vykonáva najskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa.
Očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva od 15. mesiaca života
dieťaťa. Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov.“.
Podľa § 13 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení
„Očkovanie osôb vykonáva lekár na základe preskripčného obmedzenia alebo ním
poverená sestra po posúdení aktuálneho zdravotného stavu očkovanej osoby a po
zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania podľa písomnej
informácie pre používateľa lieku a súhrnu charakteristických vlastností lieku.“.
V.
Východiská a právne závery rozhodnutia
Všeobecne k povinnému očkovaniu
Ústavný súd akceptuje stanovisko odborníkov citovaných v tomto náleze, že žiadna
medicínska metóda dosiaľ nezachránila toľko životov na celom svete ako očkovanie.
Očkovanie je v súčasnosti považované za jeden z najdôležitejších nástrojov primárnej
prevencie. Vďaka zavedenému a detailne prepracovanému systému povinného očkovania sa
v Slovenskej republike vyskytuje len veľmi málo prenosných ochorení, ktoré sú bežné
v iných krajinách.
Štátom podporované zariadenia pre očkovanie boli v celosvetovom meradle
predstavené ešte v roku 1808 v Anglicku prostredníctvom programu National Vaccine
Establishment (pozri Bazin, H. Vaccination: A History. Montrouge: John Libbey Eurotext,
2011. p. 74 a nasl.). Povinné očkovanie v Anglicku bolo zavedené v roku 1853 (v súčasnosti
nie je očkovanie vo Veľkej Británii povinné, pozn.), a to zákonom The United Kingdom
Vaccination Act 1853 (pozri Tulchinsky, Theodore H. – Varavikova, Elena A. The New
Public Health. San Diego: Elsevier Academic Presss, 2009. p. 10). Očkovanie v určitej
forme (povinné či podporované) bolo zavedené napr. v Dánsku (1810), Švédsku (1814),
Prusku (1835) a pod.
História očkovania na území Slovenska sa začína už v časoch Habsburskej
monarchie a Rakúskeho cisárstva. Historický exkurz nás poúča, že prvý očkovací program
na našom území zaviedla Mária Terézia v roku 1768 (porov. Coxe W. History of the House
of Austria. Vol. III. Third edition. London: Henry G. Bohn, 1847. p. 439; Moffat, Mary
Maxwell: Maria Theresa. New York: E. P. Dutton and Co., 1911. p. 312 – 313). Prvý zákon
o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. júla 1836. V Československu sa
povinné očkovanie proti pravým kiahňam zaviedlo v roku 1919.
Vďaka celosvetovému programu povinného očkovania Svetovej zdravotníckej
organizácie (WHO) sa podarilo v roku 1980 celosvetovo eradikovať (úplné vymiznutie)
kiahne (pravé kiahne/variola/smallpox). Posledný prípad pravých kiahní na území
Slovenska bol hlásený v roku 1924, celosvetovo v roku 1977 v Somálsku. Od roku 1980 sa
proti pravým kiahňam očkovať prestalo.
Svetová zdravotnícka organizácia predstavila v máji 1974 tzv. rozšírený imunizačný
program [Expanded Programme on Immunization (EPI)], ktorého cieľom bolo zabezpečiť,
aby všetky deti vo všetkých krajinách mali prístup k život-zachraňujúcim vakcínam. EPI
program v tom čase odporúčal použitie očkovacích látok, ktoré chránia proti šiestim
chorobám: tuberkulóza (BCG), vakcína proti diftérii, tetanu, čiernemu kašľu (vakcína DTP),
osýpkam a detskej obrne (pozri WHO: Immunization, Vaccines and Biologicals, National
programmes and systems.
Dostupné na: http://www.who.int/immunization/programmes_systems/en/).
Vďaka dobre nastavenému imunizačnému programu a dlhodobej kontrole jeho
dodržiavania sa podarilo v Slovenskej republike dosiahnuť vysokú zaočkovanosť, ktorá sa
v súčasnosti pohybuje na úrovni 98 – 99 % (porov. stanovisko Slovenskej epidemiologickej
a vakcinologickej spoločnosti). Postupne, so zvyšujúcou sa mierou zaočkovanosti bolo
možné sledovať ústup ochorení, proti ktorým bolo povinné očkovanie zamerané.
V rámci právnej komapratistiky možno poukázať na implementáciu očkovacieho
programu v niektorých krajinách. V Českej republike legislatíva (zákon č. 258/2000 Sb.
o ochraně veřejného zdraví a o změně některých souvisejících zákonů v spojení s vyhláškou
Ministerstva zdravotnictví České republiky č. 439/2000 Sb. o očkování proti infekčním
nemocem) upravuje povinné očkovanie proti nasledujúcim ochoreniam – záškrt, tetanus,
čierny kašeľ, detská obrna, žltačka typu B, choroba vyvolaná Haemophilus influenzae typu
B, osýpky, rubeola, mumps. V štátoch Maďarsko, Poľsko, Lotyšsko, Rumunsko Bulharsko
legislatíva upravuje povinné očkovanie proti nasledkujúcim ochreniam – záškrt, choroba
vyvolaná Haemophilus influenzae typu B, žltačka typu B, osýpky, mumps, rubeola, čierny
kašeľ, obrna, tetanus, tuberkulóza. V štátoch Francúzsko, Taliansko, Grécko, Malta,
Portugalsko, Belgicko je povinné očkovanie iba proti vybraným druhom ochorení. Naproti
tomu v štátoch Nemecko, Rakúsko, Švédsko, Fínsko, Dánsko, Island, Veľká Británia,
Španielsko, Írsko legislatíva neupravuje povinné očkovanie, iba odporúčané (pozri
Eurosurveillance: Mandatory and recommended vaccination in the EU, Iceland and
Norway: results of the VENICE 2010 survey on the ways of implementing national
vaccination programmes. Dostupné na: http://www.eurosurveillance.org/).
Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike predstavuje čl. 40 ústavy.
Je ním deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je
realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia. Avšak
pritom musí štát nevyhnutne zasiahnuť do viacerých oblastí života spoločnosti.
Ochranu zdravia na celospoločenskej úrovni zabezpečuje zákon o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia. Na základe tohto zákona je vykonávaná prevencia ochorení
a iných porúch zdravia, kontrola zdravých životných a pracovných podmienok (napr. pitnej
vody, vody v prírodných a umelých kúpaliskách, ochrana zdravia pred elektromagnetickým
žiarením v životnom prostredí, ochrana zdravia pri práci, kozmetické výrobky a pod.),
sú nariaďované protiepidemické opatrenia v škôlkach a školách, je vykonávaný štátny
zdravotný dozor a iné činnosti.
Štát týmto na seba prebral (resp. zabezpečuje výkon) pozitívny záväzok ochrany
zdravia obyvateľov štátu [možno dodať, že ochrana zdravia sa často spája
s vysokoodbornou a technicky veľmi náročnou problematikou, o ktorej jednotlivec nemusí
mať (často ani nemôže) bez ingerencie štátu dostatok informácií, riadne a bezpečne
aplikovateľných o. i. aj medicínskych prostriedkov na ochranu zdravia].
Túto časť ústavný súd uzatvára konštatovaním, že nebezpečné prenosné ochorenia
stále ohrozujú zdravie populácie, príkladom je súčasná hrozba zavlečenia epidémie eboly.
K prevencii prenosných ochorení patrí povinné očkovanie. Pri nebezpečných prenosných
ochoreniach ide o život a zdravie ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé
následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí, nekontrolovateľne sa šíriť v populácii.
Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z čl. 40 ústavy chrániť z pozície
štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Preto štát, zohľadňujúc proporcionalitu medzi
osobnou integritou a verejným záujmom, a pritom v súlade s poznatkami a názormi
odbornej obce vypracoval účinný protiepidemický program, v ktorom určil
10 najzávažnejších ochorení, proti ktorým legislatívne upravil povinnosť očkovať sa.
V Slovenskej republike je tak v súčasnosti zavedený komplexný program prevencie
prenosných ochorení, tzv. národný imunizačný program.
Všeobecne k samotnému prieskumu
Ústavný súd považuje v úvode samotného prieskumu za potrebné uviesť
k problematike povinného očkovania stanovisko Súdneho dvora, ktorý sa k predmetnej
problematike vyjadril uznesením vo veci C-459/13, podľa ktorého je táto problematika
výlučne záležitosťou vnútroštátnej právnej úpravy a súdnictva (porov. uznesenie Súdneho
dvora C-459/13 zo 17. 7. 2014). Ústavný súd zároveň dopĺňa, že rozhodnutie zákonodarcu
o tom, že určitý druh očkovania bude povinný, je rozhodnutím, ktorým realizuje ústavným
poriadkom danú (pomerne širokú) možnosť legislatívnych zásahov v oblasti verejného
zdravotníctva, stanovenú o. i. explicitne aj v čl. 26 Dohovoru o ochrane ľudských práv
v dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských
právach a biomedicíne (vyhlásený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 40/2000
Z. z.). Ide o rozhodnutie, ktoré je v prvom rade otázkou politickou a expertnou, a preto je tu
i veľmi obmedzená možnosť ingerencie ústavného súdu. Takéto rozhodnutie zákonodarcu
vychádza z pomerne veľkého priestoru pre politické uváženie (margin of appreciation),
v rámci ktorého nie je možné rozhodnutie zákonodarcu (resp. vykonávacieho právneho
predpisu exekutívy) o ustanovení povinnosti podrobiť sa určitému druhu očkovania bez
ďalšieho preskúmavať (porov. rovnako v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
III. ÚS 449/06 z 3. februára 2011).
Ústavný súd bude v nasledujúcich častiach nálezu v rámci samotného prieskumu
vychádzať primárne z uvedených postulátov.
K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu
prenosných ochorení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy
V návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov sa Krajský súd v Nitre
domáha vyslovenia nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2
Návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov Krajského súdu v Nitre
bolo napadnuté ustanovenie § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia, ktoré splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na vydanie vyhlášky upravujúcej
podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, a to na základe právneho názoru
krajského súdu, v zmysle ktorého štát týmto ustanovením umožňuje orgánom výkonnej
moci nelegitímnym spôsobom zasahovať do označených základných práv.
Krajský súd sa v návrhu ďalej domáha vyslovenia nesúladu § 6 vyhlášky upravujúcej
prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s napadnutými ustanoveniami ústavy, keďže
podľa jeho názoru „Ustanovenia definované podzákonnou právnou normou sa musia
pohybovať výlučne iba v medziach zmocňujúceho zákona.“. Na uvedené krajský súd
poukazuje nálezom ústavného súdu (PL. ÚS 7/96, z 27. februára 1997, uverejnený
v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu 1997, s. 20 – 21). V argumentácii pokračuje
tvrdením, že „povinnosť týkajúca sa povinného očkovania vymedzená zákonom č. 355/2007
Z. z. o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov, nie je dostatočne špecifikovaná a neustanovuje kedy
a aké očkovanie je povinné“. Podľa názoru krajského súdu povinné očkovanie nadobúda
svoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych podmienok jeho realizácie, pričom spôsob
vykonávania očkovania, jeho druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje
vyhláška upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení. Vyhláška tak ako
všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily určuje povinnosť fyzických osôb
podrobiť sa povinnému očkovaniu po dosiahnutí určitého veku. V súvislosti s uvedeným je
krajský súd presvedčený, že „Vyhláška, ako podzákonná norma, v tomto konkrétnom
prípade upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.“.
Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na podstatu čl. 13 ods. 1 písm. a)
a ods. 2 ústavy.
V právnom štáte zohľadňujúcom princípy deľby moci na moc zákonodarnú, výkonnú
a súdnu sú orgány výkonnej moci oprávnené na vydávanie všeobecne záväzných predpisov
iba na základe a v medziach zákonného splnomocnenia. Podstatným znakom špeciálnej
delegácie je, že zákonodarca problematiku dostatočne upravenú vo svojich základných
rysoch prenecháva na konkretizáciu rezortnému orgánu výkonnej moci. Vyhláška ako
vykonávací právny predpis potom svojím charakterom upravuje technické či expertné
otázky, ktoré môžu podliehať častým zmenám. Keďže ide o otázky vysoko odborného
charakteru a vzhľadom na často enormný rozsah upravovanej problematiky, nie je vhodné
tieto otázky upravovať v samotnom zákone. Takáto úprava by viedla k neúmernému nárastu
rozsahu textu zákona, čo by často mohlo viesť k jeho neprehľadnosti. Z tohto dôvodu musí
zákon predstavovať dostatočne určito upravený základný rámec priznaným oprávneniam
a povinnostiam a technické či expertné otázky, ktoré zásadným spôsobom neovplyvňujú
samotné zákonné oprávnenie alebo povinnosť (lebo tieto už boli priznané zákonom),
prenechávať na konkretizáciu vykonávacím predpisom.
Článok 13 ústavy predstavuje univerzálnu normu ustanovujúcu všeobecné kritériá
a predpoklady možného obmedzenia základných práv a slobôd. Z jeho obsahu vyplýva, že
ústavodarca rozlišuje medzi povinnosťami a medzami základných práv a slobôd, a to
obsahovo aj formálne. V nadväznosti na takéto rozlíšenie sú v čl. 13 ústavy formulované
všeobecné podmienky ukladania povinností na jednej strane a medzí základných práv
a slobôd na strane druhej.
Podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy povinnosti je možné ukladať zákonom alebo na
základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Dominantnou
črtou v tomto ustanovení je výhrada zákona vzhľadom na ukladanie povinností. Avšak
výhrada zákona predstavuje len základ pre stanovenie povinností. Z uvedeného vyplýva, že
samotnú povinnosť možno uložiť uznaným prameňom práva – jednak zákonom alebo tak
môže urobiť na základe výslovného zákonného splnomocnenia aj podzákonný právny
predpis (vykonávací právny predpis), ktorý sa bude pohybovať v medziach tohto
splnomocnenia. Inak povedané, povinnosti môžu byť ukladané v podzákonných predpisoch,
ale nie na základe podzákonných predpisov. Na účely ochrany základných práv a slobôd je
nevyhnutné ústavnú úpravu v čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy interpretovať veľmi striktne ako
ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom právnom predpise
výhradne et intra legem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie
formálnej podmienky (zmocnenie výslovne uvedené v zákone) spolu so splnením
podmienky náležitej kvality uvedeného zmocnenia, ktorá sa dosiahne vtedy, ak zmocnenie
jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná (porov. Drgonec,
J. Ústava Slovenskej republiky. Komentár. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2007, s. 158).
Ustanovenie čl. 13 ods. 2 ústavy upravuje tak materiálne, ako aj formálne
predpoklady, pri splnení ktorých možno upraviť medze základných práv. Materiálnym
predpokladom je súlad úpravy s konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným
základným právam alebo slobodám ustanovuje ústava. Formálnym predpokladom je, že
úprava je vydaná vo forme zákona. Axiologickou a teleologickou bázou čl. 13 ods. 2 ústavy
sú hodnoty a princípy demokratického právneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení
s princípom obmedzenej, konštitučnej vlády. Inými slovami, účelom čl. 13 ods. 2 ústavy je
chrániť adresátov práva pred takými technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv.
policajné štáty; ide najmä o širokú diskrečnú právomoc exekutívy vrátane jej možnosti
upravovať kľúčové súradnice vzťahu medzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami.
Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli
výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec
zákona. V skratke tak účinky predmetného ustanovenia možno zhrnúť takto: (i) medze
základných práv a slobôd môže upraviť iba zákonodarca, pričom (ii) takáto zákonná úprava
musí byť v súlade s podmienkami, ktoré vo vzťahu k dotknutým základným právam alebo
slobodám ustanovuje ústava (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/05 z 2. júla
2008).
Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia „fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním
prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú
spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných
prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym
opatreniam.“
Podľa ustanovenia § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia, „Ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými predpismi podrobnosti o prevencii
a kontrole prenosných ochorení.“.
Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných
ochorení „Očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa povinné pravidelné očkovanie
osôb, ktoré dosiahli určený vek; povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému
nebezpečenstvu vybraných nákaz; povinné očkovanie osôb, ktoré sú profesionálne
vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb, ktoré
sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb,
ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; očkovanie
osôb cestujúcich do cudziny a z cudziny; očkovanie osôb na vlastnú žiadosť; povinné
mimoriadne očkovanie.“.
Podľa ustanovenia § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných
ochorení „Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne,
vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým
invazívnym ochoreniam sa vykonáva najskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa.
Očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva od 15. mesiaca života
dieťaťa. Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov.“.
Zákonodarca určil v § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia povinnosť pre každú fyzickú osobu podrobiť sa skupinám očkovaní, ktoré
sú označené za povinné. Tým, že zákonodarca používa termín „povinné očkovanie“, je teda
jednoznačne určená povinnosť fyzických osôb podriadiť sa povinnému očkovaniu.
Zákonodarca v zmysle predmetného ustanovenia priamo ukladá povinnosť fyzickým
osobám podrobiť sa z celej škály očkovaní (odporúčané, dobrovoľné – na ktoré taktiež
pamätá zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) len očkovaniam druhovo
povinným, pretože ich považuje za nevyhnutné vzhľadom na ochranu verejného zdravia.
Konkrétne druhy očkovaní (t. j. proti konkrétnemu prenosnému ochoreniu), ktoré sú
povinné v zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, sú uvedené v § 5
ods. 1 v spojení s § 6 predmetnej vyhlášky.
Akokoľvek, samotná povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu
nie je ustanovená podzákonným predpisom, ale dostatočne konkrétne a určito použitím
termínu „povinné očkovanie“ zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.
Tým spĺňa jednak požiadavku na ukladanie povinností ustanovenú v čl. 13 ods. 1 písm. a)
ústavy, ale zároveň tiež požiadavku formy zákona na stanovenie medzí základných práv
a slobôd ustanovenú v čl. 13 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd považuje za nevyhnutné na tomto mieste ďalej zdôrazniť, že § 62
písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia splnomocňuje ministerstvo
zdravotníctva na vydanie vyhlášky, ktorá upraví podrobnosti o prevencii a kontrole
prenosných ochorení.
V zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia [§ 2 ods. 1 písm. h)
v spojení s § 12 ods. 2 v spojení s § 51 ods. 1 zákona o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia] je súčasťou prevencie a kontroly prenosných ochorení aj očkovanie (tak
povinné, ako aj odporúčané či dobrovoľné), a teda § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva aj na bližšiu úpravu
povinného a dobrovoľného či odporúčaného očkovania (tieto skupiny očkovaní a ich
výpočet je uvedený v § 5 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných
ochorení), ktoré je (sú) súčasťou prevencie a kontroly prenosných ochorení primárne
upravenej zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.
Zákonné splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu
ministerstvom zdravotníctva je podľa názoru ústavného súdu dostatočne jasné,
zrozumiteľné, nie je vágne a pri použití štandardných interpretačných techník výkladu textu
právnej normy je možné spoľahlivo z jeho znenia vyvodiť právnu oblasť a okruh právnych
vzťahov určených primárne zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré
je ministerstvo zdravotníctva oprávnené bližšie regulovať prostredníctvom vydania
podzákonného právneho predpisu.
Vychádzajúc z už uvedeného, ústavnému súdu zostáva len konštatovať, že
ustanovenie § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia týmto
spĺňa požiadavky ústavou určené pre splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho
predpisu. Toto ustanovenie legitímnym spôsobom splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva
na vydanie vykonávacieho predpisu upravujúceho podrobnosti o prevencii a kontrole
prenosných ochorení.
Ustanovenie § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení na
základe špeciálnej delegácie nezakladá fyzickým osobám v súvislosti s povinným
očkovaním novú povinnosť a nevybočuje z medzí splnomocňujúceho zákona, keďže len
spresňuje pri jednej zo skupín očkovaní spadajúcich v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) zákona
o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 5 ods. 1 tejto vyhlášky medzi
očkovania druhovo povinné, (i) proti akým prenosným ochoreniam, (ii) od akého veku
a (iii) v akých časových intervaloch u cieľovej skupiny osôb (zo všetkých fyzických osôb)
sa táto povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu upravená zákonom bude vykonávať.
Avšak takéto spresnenie nemá vplyv na samotnú, zákonom ustanovenú povinnosť všetkých
fyzických osôb podrobiť sa tejto skupine očkovania (t. j. povinnému očkovaniu).
To znamená, že ak by sa zmenilo v tejto skupine očkovaní kritérium veku (a tým cieľová
skupina osôb) alebo časové intervaly očkovania či výpočet prenosných chorôb, proti ktorým
sa v tejto skupine očkovaní očkuje, samotná povinnosť podrobiť sa takému očkovaniu pre
každú fyzickú osobu by tým nebola nijako dotknutá. Takáto prípadná zmena vyhlášky je
výlučne záležitosťou odbornou v zmysle sledovania vývoja epidemiologickej situácie
kompetentnými orgánmi.
V tomto smere na povinnosť podrobiť sa očkovaniu nadväzuje aj § 13 predmetnej
vyhlášky, podľa ktorého je vždy na lekárovi vykonávajúcom očkovanie, aby vykonal pred
očkovaním lekárske vyšetrenie, posúdil jeho vhodnosť vo vzťahu k zdravotnému stavu
očkovanej osoby a zhodnotil a poučil fyzickú osobu (resp. rodičov dieťaťa) o možných
kontraindikáciách očkovania, ktoré budú vždy objektívne dané. Aj táto povinnosť lekára
vychádza a nadväzuje na povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu uloženú v zmysle
§ 51 ods. 1 písm. d) v spojení s § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia každej fyzickej osobe.
V zmysle uvedeného ustanovenie § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu
prenosných ochorení sa pohybuje výlučne v medziach splnomocňujúceho zákona a ústavný
súd nemôže súhlasiť s tvrdením, že by vyhláška ako podzákonná právna norma
v konkrétnom prípade upravovala spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než ustanovuje
zákon. Zákon predsa ustanovuje, že vyhláška upraví podrobnosti o prevencii a kontrole
prenosných ochorení, do ktorej spadá v zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia aj povinné očkovanie, ktorého cieľovou skupinou sú všetky fyzické
osoby rovnako.
Sumarizujúc už predostreté právne závery, ústavný súd konštatuje, že v prípade
právnej úpravy povinného očkovania je samotná povinnosť podrobiť sa povinnému
očkovaniu uložená všetkým fyzickým osobám v § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia, teda zákonom. Podzákonný predpis – vyhláška
upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení – je vydaný na základe zákonného
splnomocnenia v § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré
je dostatočne presné a určité a ústavne akceptovateľným spôsobom splnomocňuje
ministerstvo zdravotníctva na vydanie podzákonného vykonávacieho právneho predpisu
v konkrétnej oblasti. Avšak tento podzákonný predpis už neustanovuje povinnosť podrobiť
sa povinnému očkovaniu, ale len konkretizuje problematiku upravenú v podstatných rysoch
samotným zákonom.
K obdobnej problematike sa ústavný súd vo svojej judikatúre už vyjadroval. Ústavný
súd v tejto súvislosti judikoval: „Na základe posúdenia napadnutých ustanovení v ich
systematickej súvislosti s celkovou právnou úpravou poskytovania zdravotnej starostlivosti
uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia zákonodarca tým, že rozsah,
podmienky a spôsob úhrady zdravotnej starostlivosti ustanovil zákonom, rešpektoval
ústavnú požiadavku úpravy medzí základného práva podľa čl. 40 Ústavy Slovenskej
republiky. Spôsob, aký zákonodarca zvolil, zároveň nositeľom predmetného práva zaručuje,
že uplatňovanie tohto práva môže podzákonný normotvorca v zákonom ustanovenom
rozsahu a za zákonom ustanovených podmienok podrobiť veľkorysejším podmienkam“
(porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 16/05 z 2. júla 2008).
V zmysle uvedeného sú napadnuté ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a)
zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej
prevenciu a kontrolu prenosných ochorení podľa názoru ústavného súdu v súlade s čl. 13
ods. 1 písm. a) a ods. 2 ústavy.
Ako obiter dictum k tejto časti ústavný súd uvádza odkaz na legislatívno-technické
pokyny k legislatívnym pravidlám tvorby zákonov, ak návrh zákona predpokladá vydanie
vykonávacieho predpisu, splnomocnenie na jeho vydanie napríklad znie: „Podrobnosti o...
ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo...“
V súlade s čl. 6 ods. 2 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (vyhlásené v Zbierke
zákonov pod č. 19/1997 Z. z.) ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho
predpisu, musí obsahovať splnomocnenie na jeho vydanie. Splnomocnenie na vydanie
vykonávacieho predpisu musí byť vyjadrené v splnomocňujúcom ustanovení, ktoré je
obsahom zákona. Špeciálna delegácia musí byť vždy určitá. Z jej znenia musí jasne
vyplývať, ktorý orgán je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho predpisu
a ďalej aké otázky a v akom rozsahu môže vo vykonávacom predpise tento splnomocnený
orgán upraviť.
Ústavný súd dodáva, že aj keď legislatívne pravidlá tvorby právnych predpisov
nemajú všeobecnú záväznosť, t. j. nie sú právnym predpisom, obsahujú relevantné základy
legislatívnej a legislatívno-technickej kultúry právotvorby garantujúcej (zabezpečujúcej)
určitú systematickú a systémovú formálnoprávnu jednotnosť a konzistentnosť nášho
právneho poriadku. Porušenie týchto pravidiel neznamená nesúlad právneho predpisu
s Ústavou Slovenskej republiky, hoci môže byť hodnotené ako nedostatok právnej úpravy
(porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 126/07 z 2. júla 2008). Ani z tohto pohľadu
nemožno napadnutej právnej úprave povinného očkovanie v zmysle § 51 ods. 1 písm. d),
§ 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky
upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení nič vytknúť.
K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu
prenosných ochorení s čl. 40 ústavy
Podľa návrhu Krajského súdu v Nitre povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu
zasahuje do základných práv a slobôd občanov, a preto krajský súd považuje ústavne
garantované práva, akými sú právo na život a právo na ochranu zdravia, za ohrozené,
pričom štát nedostatočnou legislatívnou úpravou povinného očkovania umožňuje orgánom
verejnej moci zasahovať do týchto práv. Krajský súd ďalej, argumentujúc aj nálezom
ústavného súdu (PL. ÚS 15/98 z 11. marca 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného
súdu Slovenskej republiky 1999, s. 58), uvádza, že „Nesúladom uvedených právnych
predpisov s Ústavou SR tak nie je akceptovaná ústavná požiadavka, podľa ktorej v právnom
štáte má ústava povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným
prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavka, aby všetky právne predpisy a v nich
obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne a súkromnoprávne, boli
v súlade s ustanoveniami ústavy.“.
Článok 40 ústavy má prevažne programový charakter – práv z neho vyplývajúcich
sa možno domáhať len na základe zákona, ktorý ho vykonáva. Len zo samotného ústavného
zakotvenia práva na ochranu zdravia v čl. 40 ústavy v zásade nevyplýva priamo
realizovateľný nárok, keďže nie je bez ďalšieho ustáliteľné, aké konkrétne oprávnenia
a právne povinnosti tvoria jeho obsah. Preto je potrebná jeho zákonná konkretizácia. Túto
situáciu upravuje ústava v čl. 51 ods. 1, podľa ktorého „domáhať sa práv uvedených
v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy sa možno len v medziach
zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“. Takto ústavodarca jednoznačne vytvoril
priestor na vydanie právnych predpisov, ktorými sa konkretizuje obsah pojmu práva
na ochranu zdravia.
V tomto kontexte musí ústavný súd zdôrazniť, že právo na ochranu zdravia je
obsahovo naplnené až vydaním zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.
Článok 40 ústavy upravuje primárne pozitívny záväzok štátu prijať takú právnu úpravu na
úrovni zákona, ktorá zabezpečí ochranu zdravia obyvateľstva, a zabezpečiť zdravotnú
starostlivosť. V tomto smere úprava povinného očkovania v zmysle § 51 ods. 1 písm. d)
a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky
upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení napĺňajú tento pozitívny záväzok
štátu.
To však neznamená, že sa určitá právna úprava nemôže dostať do kontradikcie
s čl. 40 ústavy, ktorý v rámci samotného jadra (podstaty) práva na ochranu zdravia
vyžaduje, aby právna úprava, ktorej účel je ochrana zdravia, neviedla v konečnom dôsledku
k jasnému poškodzovaniu zdravia, resp. k takému nepriaznivému zdravotnému následku,
ktorý by neprešiel (resp. takáto právna úprava) testom proporcionality. Inak povedané, aby
sa v kabáte ochrany zdravia, ktorú štát zabezpečuje, neskrýval jednoznačný následok
zdravie porušujúci. Týmto by mohlo byť povinné očkovanie vtedy, ak by sa povinné
očkovanie vyžadovalo bez ohľadu na zdravotné kontraindikácie pacienta (očkovaného
občana – dieťa), resp. ak by bola všeobecne preukázaná škodlivosť povinného očkovania
na zdravie očkovaných občanov.
Právna úprava povinného očkovania na zákonnej úrovni v spojení s podzákonným
vykonávacím právnym predpisov však pamätá na zdravotné kontraindikácie dieťaťa (resp.
osoby povinnej podrobiť sa povinnému očkovaniu). V týchto prípadoch § 12 ods. 2 písm. d)
v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení
neupravuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, resp. ukladá povinnosť lekára
vykonávajúceho povinné očkovanie zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné
známe zdravotné kontraindikácie.
Rovnako nie je možné ustáliť a mať za preukázaný všeobecný negatívny vplyv
očkovania na ľudí. Naopak, ako už ústavný súd prezentoval, je preukázaný pozitívny vplyv
povinného očkovania na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných a smrteľných ochorení,
napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní.
Čo sa týka bezpečnosti očkovacích látok pre zdravie ľudí, ich neškodnosti
a predchádzania nežiaducich účinkov liekov, nad uvedeným drží ochrannú ruku štát
v podobe úpravy štátnej kontroly liečiv prostredníctvom Štátneho ústavu na kontrolu liečiv
v zmysle zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
Na základe uvedeného nemožno teda dospieť k záveru, že povinné očkovanie
v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení je v rozpore
s čl. 40 ústavy. Ústavný súd tak ani nepristúpil k testu proporcionality, keďže právna úprava
povinného očkovania jasne nezasahuje do jadra (podstaty) práva na ochranu zdravia
Preto podľa názoru ústavného súdu je právna úprava povinnosti podrobiť sa
povinnému očkovaniu v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu
prenosných ochorení v súlade s čl. 40 ústavy.
K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu
prenosných ochorení s čl. 15 ods. 1 ústavy
Život je prirodzené právo vlastné každému jednotlivcovi a štát prostredníctvom
legislatívy nielen právo na život zohľadňuje a chráni každého v jeho nerušenom výkone, ale
tiež zabezpečuje všetko nevyhnutné pre podporu práva na život (porov. Blackstone, W.
Commentaries on the Laws of England. Book the First. Oxford: Clarendon Press, 176,
p. 129, 131). Život človeka je najväčšia, najposvätnejšia z hodnôt, ktoré definujú človeka
a ochranu ktorej na seba vztiahol štát (porov. Stahl, Friedrich Julius. Die Philosophie des
Rechts. Zweiter Band. Zweite Abtheilung. Heidelberg: Verlag der akademischen
Buchhandlung J. C. B. Mohr, 1846. s. 540).
Právo na život ako základné univerzálne právo človeka sa opiera o čl. 12 ústavy,
ktorý zdôrazňuje rovnosť všetkých ľudí v realizácii tohto práva, jeho nedotknuteľnosť,
nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť. Ústava v čl. 15 ods. 1 formuluje právo
na život všeobecne, pričom v odsekoch 2 a 3 možno vidieť jeho konkretizáciu. Formulácia
ochrany práva na život v ústave zabezpečuje priamu aplikovateľnosť, pretože neobsahuje
odkaz na konkrétnu vnútroštátnu úpravu v právnym normách nižšej právnej sily. Cieľom
čl. 15 ods. 1 ústavy je zabezpečiť ochranu jednotlivca pred akýmkoľvek pozbavením života.
Druhý odsek citovaného článku explicitne zakazuje také konanie, ktorým by bol iný
zbavený života. Uvedená norma chráni každý ľudský život proti ostatným subjektom pred
úmyselnými i nedbanlivostnými zásahmi smerujúcimi proti životu s výnimkou prípadov
podľa odseku 4 citovaného článku.
V zmysle judikatúry ústavného súdu sa právo na život považuje za vstupnú bránu
a pilier celého systému ochrany základných práv a slobôd. Právny poriadok Slovenskej
republiky chráni ľudský život ako kľúčovú hodnotu právneho štátu (porov. nález ústavného
súdu PL. ÚS 12/01 zo 4. decembra 2007). Porušenie práva na život patrí k najzávažnejším
porušeniam ľudských práv a slobôd a neexistuje spôsob, ako toto porušenie zvrátiť,
reparovať, odškodniť. Účel a rozsah ochrany práva na život, aj práva nebyť pozbavený
života je aj predmetom úpravy medzinárodných dohovorov, v duchu ktorých je potrebné
vykladať aj našu ústavnú úpravu. Štrasburské orgány ochrany práva priznali vo všetkých
svojich rozhodnutiach právu na život výsadné postavenie ako jednému z najdôležitejších
ustanovení dohovoru. Predmet a účel dohovoru ako nástroja na ochranu individuálnych
ľudských bytostí vyžaduje, aby čl. 2 dohovoru bol interpretovaný a aplikovaný takým
spôsobom, aby jeho záruky boli praktické a účinné.
Základné princípy práva na život a jeho ochrany vyplývajú okrem iného z rozsudkov
Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veciach: L. C. B. proti Spojenému
kráľovstvu, sťažnosť č. 23413/94, rozsudok z 9. 6. 1998; Osman proti Spojenému
kráľovstvu, sťažnosť č. 23452/94, rozsudok z 28. 10. 1998; Cemil Kilic proti Turecku
a Mahmut Kaya proti Turecku, sťažnosti č. 22492/93 a 22535/93, rozsudok z 28. 3. 2000;
Ismail Ertak proti Turecku, sťažnosť č. 20764/92, rozsudok z 9. 5. 2000; Velikova proti
Bulharsku, č. 41488/98, rozsudok zo 16. 5. 2000; Akkoc proti Turecku, sťažnosti
č. 22947/93 a 22948/93, rozsudok z 10. 10. 2000, Tas proti Turecku, sťažnosť č. 24396/94,
rozsudok zo 14. 11. 2000, Gul proti Turecku, sťažnosť č. 22676/93, rozsudok
zo 14. 12. 2000; Keenan proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 27229/95, rozsudok
z 3. 4. 2001, Tanli proti Turecku, sťažnosť č. 26129/95, rozsudok z 10. 4. 2001; Calvelli
a Ciglio proti Taliansku, sťažnosť č. 32967/96, rozsudok zo 17. 1. 2002; Abdurrahman Orak
proti Turecku, sťažnosť č. 31889/96, rozsudok zo 14. 2. 2002; Paul a Andrey Edwards proti
Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 46477/99, rozsudok zo 14. 3. 2002; Sabukterin proti
Turecku, sťažnosť č. 27243/95, rozsudok z 19. 3. 2002; Mc Shane proti Spojenému
kráľovstvu, sťažnosť č. 43290/98, rozsudok z 28. 5. 2002; Oneryildiz proti Turecku,
sťažnosť č. 48939/99, rozsudok z 18. 6. 2002; a Mastromatteo proti Taliansku, sťažnosť
č. 37703/97, rozsudok z 24. 10. 2002, ako aj z rozhodnutí o prijateľnosti sťažností
vo veciach Bromily proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 33747/96, rozhodnutie
z 23. 11. 1999, a Younger proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 57420/00, rozhodnutie
zo 7. 1. 2003.
Článok 15 ods. 1 a 2 ústavy (čl. 2 dohovoru) ukladá štátu povinnosť zdržať sa
úmyselného a nezákonného zbavenia života, ale tiež prijať príslušné kroky k ochrane života
osôb, ktoré sa nachádzajú v ich jurisdikcii. Z práva na život vyplývajú pre štát dve základné
pozitívne povinnosti: (i) povinnosť chrániť život a (ii) povinnosť zabezpečiť vyšetrenie,
resp. objasnenie okolností straty života, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy
(tzv. procesná povinnosť). V rámci konania o súlade právnych predpisov právna úprava
povinného očkovania spadá pod prvú pozitívnu povinnosť štátu, povinnosť chrániť život.
Pri povinnosti chrániť život ide najmä o primárnu povinnosť v rámci vertikálnych
vzťahov (štát – občan) zabezpečiť právo na život účinnými právnymi prostriedkami
v jednotlivých oblastiach spoločenského života, spoločenských vzťahov, ktoré najužšie
súvisia so životom človeka – napr. v oblasti medicíny, verejného zdravia, trestnej politiky,
bezpečnosti občanov a štátu a pod. V horizontálnych vzťahoch (občan – občan) ide najmä
o prijímanie trestnoprávnych ustanovení na účely odstrašenia od spáchania trestných činov
vedúcich k pozbaveniu života jednotlivca, ktoré podporuje právno-vynucovací
mechanizmus na prevenciu, potlačenie a sankcionovanie porušení uvedených ustanovení.
Za splnenia určitých podmienok štáty musia prijať účinné preventívne opatrenia k ochrane
jednotlivca, ktorého život je ohrozený trestným konaním iného jednotlivca.
Preskúmavajúc právnu reguláciu povinného očkovania s čl. 15 ústavy, dostávame sa
do oblasti verejného zdravotníctva, resp. medicíny, a v tomto smere pozitívnemu záväzku
štátu povinnosti chrániť život – tak z pozície vzťahu štátu k občanovi, ako aj vo vzťahoch
občana k občanovi.
Je potrebné rozlíšiť pri práve na život a povinnosti štátu chrániť život v oblasti
verejného zdravotníctva (resp. medicíny) kľúčovú rovinu ochrany garantovanej čl. 15
Povinnosť štátu chrániť život zakazuje, a bolo by v rozpore s čl. 15 ústavy, aby zákon
upravoval (t. j. povoľoval, resp. ukladal) taký zásah štátu (zásah štátu voči občanovi) alebo
jednotlivca (zásah občana proti občanovi) v oblasti verejného zdravotníctva (medicíny, resp.
zdravotnej starostlivosti), ktorý by znamenal (i) jednoznačnú priamu termináciu života
(napr. klasický trest smrti; povinné ukončenie života pri dosiahnutí určitého veku podaním
farmaceutickej látky a pod.) alebo (ii) by v konečnom dôsledku viedol k usmrteniu každého
človeka, ktorý by sa podrobil tomuto zásahu [napr. ak by štát vyžadoval podľa právnej
úpravy (t. j. upravoval verejnoprávnu povinnosť) od jednotlivcov po dosiahnutí určitého
veku darovať životne dôležitý orgán; povinnosť podrobiť sa život ohrozujúcemu
biomedicínskemu výskumu a pod.], alebo (iii) by štát rezignoval na realizáciu
trestnoprávnej politiky, keď by činy vedúce k pozbaveniu života jednotlivca nepovažoval
za trestné.
To znamená, že čl. 15 ústavy garantuje ochranu pred takým zásahom, ktorý by bol
usmrtením človeka, a to nielen v oblasti verejného zdravotníctva, ale všeobecne. Uvedený
princíp relativizuje čl. 15 ods. 4 ústavy, podľa ktorého nie je porušením práva na život, ak
bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
Avšak uvedené ustanovenie predpokladá predovšetkým skutočnosť, keď k pozbaveniu
života (ktoré je inak trestné v zmysle príslušných trestnoprávnych noriem, ktorých prijatie
predpokladá pozitívny záväzok štátu v zmysle čl. 15 ods. 1 a 2 ústavy) dôjde najmä
v prípadoch se defendendo, tzn. pri odvracaní hroziaceho útoku na život človeka, príp.
odvracaní nebezpečenstva priamo hroziaceho životu(-om). Bližšiu úpravu tohto ustanovenia
na zákonnej úrovni nachádzame primárne (ale nielen) v Trestnom zákone ako okolnosti
vylučujúce protiprávnosť činu, najmä nutná obrana a krajná núdza.
V týchto intenciách je potrebné ustáliť, že aj povinné očkovanie (a očkovanie ako
také) je zásahom do integrity človeka. Avšak účelom a dôsledkom povinnosti podrobiť sa
povinnému očkovaniu nie je ukončenie života alebo priama hrozba jeho ukončenia, ale
naopak, účelom je život chrániť a predchádzať vzniku a šíreniu prenosných a smrteľných
ochorení.
Pri dodržaní právom predpísaných zdravotníckych postupov a zohľadnení
zdravotných kontraindikácií očkovanej osoby [tieto postupy a povinnosti zdravotníckych
pracovníkov právna úprava povinného očkovania, ako už ústavný súd uviedol, upravuje
najmä v § 12 ods. 2 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore
a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu
a kontrolu prenosných ochorení] nie je následkom povinného očkovania ohrozenie života,
ale naopak, jeho ochrana.
Navyše, ako už ústavný súd konkretizoval, rovnako nie je možne ustáliť a mať za
preukázaný všeobecný negatívny vplyv očkovania na ľudí. Naopak, ako ústavný súd
prezentoval, je preukázaný pozitívny vplyv povinného očkovania na predchádzanie vzniku
a šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní.
Čo sa týka bezpečnosti očkovacích látok pre zdravie ľudí, ich neškodnosti
a predchádzania nežiaducich účinkov liekov, ústavný súd opätovne pripomína, že nad
uvedeným drží ochrannú ruku štát v podobe úpravy štátnej kontroly liečiv prostredníctvom
Štátneho ústavu na kontrolu liečiv v zmysle zákona č. 362/2011 Z. z. o liekoch
a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.
Z tohto pohľadu povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu v zmysle § 51 ods. 1
písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6
vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení nespadá pod rozsah
ochrany čl. 15 ods. 1 ústavy a nemôže byť s čl. 15 ods. 1 ústavy v nesúlade.
K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu
prenosných ochorení s čl. 16 ods. 1 ústavy
Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy, naproti tomu
ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená v čl. 8. Ústava vo viacerých
ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na súkromný život, ktorého podstatou je
súkromie osoby späté s jej telesnou integritou a možnosť jednotlivca v určitej sfére
spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov
a zákazov ustanovených orgánom verejnej moci. Ústavou vytvorená ochrana práva na
súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana
súkromia v rôznych životných situáciách (porov. nález ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 19/97
z 13. mája 1997).
Ako napovedá druhá veta čl. 16 ods. 1 ústavy („Nedotknuteľnosť osoby a jej
súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom“), ako
aj druhý odsek čl. 8 dohovoru (ktorý prezentuje výpočet výnimiek, keď je možné do práva
na súkromie zasiahnuť), právo na súkromie nemá absolútnu povahu. Ústava totiž nezaručuje
jeho ochranu pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým
zasahovaním, ktoré je neoprávnené. Jeho relatívna povaha vyplýva zo skutočnosti, že ním
chránené záujmy sa častokrát dostávajú do kolízie s inými ľudskými právami (porov. nález
ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 351/2012 z 15. januára 2014).
Nedotknuteľnosť, v zmysle čl. 16 ods. 1 ústavy predstavuje ochranu osoby a jej
súkromia pred nezákonným zásahom. V prípade súkromia ide o sféru spoločenských
vzťahov, do ktorej má štát zasahovať len minimálne, nevyhnutným spôsobom, a keď tak
robí, jeho zásah musí byť zákonný (legálny, v súlade s platným právnym poriadkom).
Na druhej strane, v prípade právnej úpravy povinného očkovania ide o naplnenie
verejného záujmu na ochrane obyvateľstva (ľudstva, resp. života a zdravia obyvateľstva)
pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení a zároveň ide o výkon pozitívneho
záväzku štátu chrániť životy obyvateľov (čl. 15 ústavy) a ich zdravie (čl. 40 ústavy)
prijímaním vhodnej legislatívy v konkrétnych oblastiach života spoločnosti. Inak povedané,
parafrázujúc textáciu Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, ako aj dohovoru (napr.
čl. 8 ods. 2), ide o legislatívne opatrenie potrebné na ochranu života a zdravia iných.
Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že povinné očkovanie je spojené
s bezprostredným zásahom do telesnej integrity človeka, ktorej ochrana spadá pod právo na
súkromie fyzickej osoby v zmysle čl. 16 ods. 1 ústavy. Ústavný súd dospieva k záveru, že
v danom prípade sa do vzájomnej kolízie dostávajú dva ústavou chránené záujmy, pričom
právo na súkromie je v tomto smere zákonom obmedzené v prospech verejného záujmu na
ochrane obyvateľstva (ľudstva, resp. života a zdravia obyvateľstva) pred vznikom a šírením
prenosných smrteľných ochorení stanovením povinnosti každej fyzickej osoby podrobiť sa
povinnému očkovaniu.
Zostáva však úlohou preskúmať, či toto obmedzenie práva na súkromie v zmysle
§ 51 ods. 1 písm. d) v spojení s § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia a v spojení s § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení je
proporcionálne vo vzťahu k uprednostneniu verejného záujmu na ochrane obyvateľstva pred
vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení.
V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné prvotne poukázať na judikatúru
ESĽP venujúcu sa problematike povinného očkovania a zásahu do práva na rešpektovanie
súkromného života.
V súlade s čl. 8 ods. 1 dohovoru „každý má právo na rešpektovanie svojho
súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“.
Na tomto mieste je potrebné tiež poukázať na to, že podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru
do výkonu tohto práva možno zasiahnuť okrem iného aj v prípadoch, keď je to v súlade
so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany zdravia alebo
ochrany práv a slobôd iných.
Podľa relevantnej judikatúry ESĽP: «... telesná integrita fyzickej osoby je plne krytá
konceptom „súkromného života“ chráneného článkom 8 dohovoru. Súd už zdôraznil, že
telesná integrita fyzickej osoby zahŕňa najintímnejšie aspekty súkromného života fyzickej
osoby a povinné podrobenie sa medicínskemu zásahu, aj keď minimálnej dôležitosti,
zakladá zásah do tohto práva. ... Povinné očkovanie – ako nedobrovoľné lekárske ošetrenie
– predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktorý v sebe zahŕňa
fyzickú a psychickú integritu osoby, ako je zaručená v článku 8 ods. 1 dohovoru» (pozri
Solomakhin v. Ukrajina, č. 24429/03, rozsudok ESĽP z 15. 3. 2012, bod 33).
Európsky súd pre ľudské práva následne v duchu princípu proporcionality
pokračoval v argumentácii a uviedol, že „takýto zásah bol jasne uskutočnený na základe
zákona a sledoval legitímny cieľ ochrany zdravia. Zostáva preskúmať, či tento zásah bol
nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.“. Európsky súd pre ľudské práva následne uviedol,
že „zásah do sťažovateľovej telesnej integrity by mohol byť považovaný za odôvodnený pri
zohľadnení verejného zdravia a nutnosti kontrolovať šírenie infekčných ochorení v regióne.
Okrem toho, v súlade s rozhodnutiami vnútroštátneho súdu, zdravotnícky personál
skontroloval vhodnosť očkovania pred samotným vykonaním očkovania, čo naznačuje, že
boli prijaté potrebné opatrenia na to, aby lekársky zákrok nebol na ujmu sťažovateľa do tej
miery, ktorá by narušila rovnováhu záujmov medzi osobnou integritou sťažovateľa
a verejným záujmom na ochrane zdravia obyvateľstva.“. (ibid., body 35 a 36). Európsky
súd pre ľudské práva skonštatoval, že nedošlo k porušeniu čl. 8 dohovoru.
Podobne sa k problematike povinného očkovania postavila aj bývalá Európska
komisia pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) v prípade Boffa and 13 others v. San
Maríno, keď podľa jej rozhodnutia: «Komisia už rozhodla, že požiadavka podrobiť sa
lekárskemu ošetreniu alebo vakcinácii pod hrozbou pokuty môže predstavovať zásah do
práva na rešpektovanie súkromného života. ... Komisia sa domnieva, že s ohľadom na cieľ
napadnutej legislatívy je zásah založený na potrebe ochrany zdravia verejnosti a dotknutých
osôb, a tým je odôvodnený. Následne musí byť preverené, či zásah do súkromného života
sťažovateľa je „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“. V súlade s judikatúrou súdu
pojem nevyhnutnosti znamená, že zásah zodpovedá naliehavej spoločenskej potrebe
a najmä, že je primeraný sledovanému legitímnemu cieľu. Avšak vnútroštátne orgány
požívajú určitú mieru voľnej úvahy, rozsah ktorej závisí nielen na cieli, ale aj na použitej
forme zásahu ... Komisia poznamenala, po prvé, že sťažovateľ nepreukázal
pravdepodobnosť, že predovšetkým v prípade jeho dieťaťa by príslušná vakcína spôsobila
vážne problémy. Ďalej Komisia zohľadňuje, že vakcinačná kampaň, tak ako existuje
vo väčšine krajín, ktoré zaväzujú jednotlivca ustúpiť všeobecnému záujmu a neohroziť
zdravie ostatných, keď jeho vlastné zdravie nie je v nebezpečenstve, neprekračuje rozsah
voľnej úvahy ponechanej na štát. ... S ohľadom na uvedené skutočnosti Komisia má za to, že
zásah, voči ktorému smeruje sťažovateľova sťažnosť je primeraný sledovanému cieľu
a môže byť považovaný za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti pre ochranu zdravia ako
je uvedené v čl. 8 ods. 2 Dohovoru.» (pozri Boffa and 13 others v. San Maríno, č. 26536/95,
rozhodnutie Komisie o prijateľnosti z 15. 1. 1998).
Na okraj a na účel prispenia k rozvoju ústavnoprávnej komparatistiky (avšak bez
ambície ústavného súdu bližšieho zohľadňovania z dôvodu špecifických rozdielov medzi
právnou kultúrou common law a kontinentálnym právnym systémom) si dovoľuje ústavný
súd k problematike povinného očkovania odkázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
Spojených štátov amerických vo veci Jacobson v. Massachusetts sp. zn. 197 U. S. 11
(1905), v ktorom Najvyšší súd Spojených štátov amerických, posudzujúc ústavnosť
legislatívy štátu Massachusetts ukladajúcej povinnosť podrobiť sa očkovaniu v prípadoch,
kedy je to nevyhnutné z dôvodu ochrany verejného zdravia, a to na základe rozhodnutia
Zdravotnej Rady, vychádzal rovnako z testu nevyhnutnosti, a konštatujúc súlad legislatívy
upravujúcej povinné očkovanie v štáte Massachusetts s Ústavou Spojených štátov, uviedol:
„Odporca namieta, že jeho sloboda bola obmedzená z dôvodu, že štát mu ukladá pokutu
alebo uväznenie pre odmietnutie podrobiť sa povinnému očkovaniu. Podľa neho je takéto
úprava neodôvodnená, arbitrárna a krutá, a preto nepriateľská k právu každého na
starostlivosť o jeho vlastnú telesnú integritu a zdravie... Súd uvádza, že slobody
garantované Ústavou Spojených štátov... nezakladajú absolútne právo každej osoby, ktoré
je v každom okamihu a za každej okolnosti oslobodené od obmedzenia. Existujú početné
obmedzenia, ktorým sa jednotlivej musí podriadiť v záujme všeobecného dobra. ...
Legislatíva štátu Massachusetts požaduje po obyvateľoch mesta podriadiť sa očkovaniu iba
v prípade, kedy na základe názoru Zdravotnej Rady je to nevyhnutné z dôvodu ochrany
vereného zdravia alebo ochrany verejnosti. ... Je nepochybné, že v čase prijatie
rozhodnutia... dochádzalo k šíreniu pravých kiahní... Za tejto situácie... nemôže súd
rozhodnúť, že takéto rozhodnutie Zdravotnej Rady nebolo nevyhnutné pre účely ochrany
verejného zdravia a zabezpečenia ochrany verejnosti. ... Je všeobecnou pravdou, že v každej
dobre spravovanej spoločnosti viazanej povinnosťou zachovania bezpečnosti jej členov,
práva jednotlivcov, rešpektujúc ich slobodu, môžu v prípade hrozby veľkého nebezpečenstva
byť podriadené obmedzeniam, ktorých výkon, na základe rozumného rozhodnutia, môže byť
vyžadovaný z dôvodu ochrany verejnosti. ... Navyše nie je úlohou súdu... určiť, aké metódy
sú najefektívnejšie pre ochranu verejnosti proti chorobám. To je úlohou legislatívy...
Posudzujúc uvedenú právnu úpravu nemôže byť potvrdené zo strany súdu, že táto... je
v rozpore s Ústavou. Tiež... nik nemôže dôveryhodne tvrdiť, že prostriedky určené štátom
nakoniec nemajú žiaden podstatný súvis s ochranou verejného zdravia a ochrany verejnosti.
... Súd rovnako nemôže dať za pravdu názoru... že príležitostné alebo občasné zdravotné
komplikácie po očkovaní... majú vylúčiť povinnosť podrobiť sa očkovaniu, ak očkovaný na
tieto prípady jemu blízkych osôb odkáže. Takéto závery by znamenali, že povinné očkovanie
by nemohlo byť v žiadnom mysliteľnom prípade legálne vykonané... Súd nie je ochotný
podporiť tento názor...“
Ústavný súd sa však nemôže uspokojiť v rámci aplikovania princípu proporcionality
v rámci prieskumu súladu právnej úpravy povinného očkovania s ústavou s odkazom na
relevantnú judikatúru ESĽP a Komisie z dôvodu, že v uvedených prípadoch štrasburské
orgány ochrany ľudských práv a slobôd zohľadňovali primárne špecifické prípady právnej
úpravy a jej aplikácie v štátoch Ukrajina a San Maríno, a aj „štýl myslenia“ pri posudzovaní
sťažnosti fyzickej osoby pre porušenie jej subjektívnych práv garantovaných čl. 8 dohovoru
sa môže v špecifikách líšiť od „štýlu myslenia“ pri preskúmavaní súladu právnych
predpisov na úrovni vnútroštátnej, konkrétne na úrovni ústavného poriadku Slovenskej
republiky.
Ústavný súd sa preto na tomto mieste rozhodol aplikovať princíp proporcionality
v užšom slova zmysle, a to tak, ako to ústavný súd v minulosti uviedol v dnes už klasickom
náleze sp. zn. II. ÚS 152/08, z ktorého záverov, čo sa týka jednotlivých krokov testu
proporcionality, bude ústavný súd primárne vychádzať.
Na úvod však musí ústavný súd s prihliadnutím na predmet konania doplniť, že (i)
povinné očkovanie je spojené s bezprostredným zásahom do telesnej integrity človeka,
ktorej ochrana spadá pod rozsah (scope) ochrany práva na súkromie fyzickej osoby
v zmysle čl. 16 ods. 1 ústavy, a ďalej dopĺňa, že (ii) v zmysle ústavy (čl. 16 ods. 1 ústavy)
musí ísť pri zásahu (obmedzení) do práva na súkromie o zásah (obmedzenie práva
na súkromie – uložením povinnosti) vo forme zákona. Tento aspekt (podmienka), ako už
ústavný súd uviedol, je splnený, keďže povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu (t. j.
zásah do práva na súkromie) je ustanovená zákonom, konkrétne § 51 ods. 1 písm. d) zákona
o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (pozri už uvedené závery ústavného súdu
k súladu napadnutej právnej úpravy povinného očkovania s čl. 13 ústavy).
Na základe záverov z predchádzajúceho odseku môže ústavný súd pristúpiť
k aplikácii samotného testu proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý je klasicky
založený na nasledujúcich troch krokoch:
Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect),
teda (i) test vhodnosti (Geeignetheit), t. j. či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne
dôležitý na ospravedlnenie zásahu, a (ii) test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom
zásahu, t. j. či daným prostriedkom (v prerokovávanom prípade obmedzením práva na
súkromie) možno dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu verejnosti pred vznikom
a šírením prenosných smrteľných ochorení).
Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti [test potrebnosti použitia daného
prostriedku/zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)], teda či nebolo
možné použiť šetrnejší zásah.
Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle
(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý
zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania
maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci
vzorec (porov. Alexy, R. Balancing, constitutional review, and representation, I.CON,
Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D. Kolize základních práv
v judikatuře Ústavního soudu ČR. Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Vážiaca formula
pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu
do jedného základného práva sa dáva do pomeru s mierou uspokojiteľnosti druhého práva
v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt „nízka“,
„stredná“ a „podstatná“.
K prvému kroku (A)
Zásah do súkromia v podobe povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu možno
považovať za vhodný, pretože reálne umožňuje (t. j. povinným očkovaním sa preukázateľne
dosahuje predchádzanie vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení) dosiahnuť
legitímny cieľ spočívajúci v ochrane zdravia obyvateľov, resp. ochrane obyvateľstva pred
vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení.
Rozsah povinného očkovania, t. j. proti ktorým prenosným ochoreniam štát ukladá
povinnosť očkovať (resp. pred vznikom a šírením ktorých prenosných smrteľných ochorení
sa štát rozhodne obyvateľov chrániť), je otázkou výsostne expertnou a politickou a v tomto
smere má štát širokú mieru diskrécie a ústavnému súdu neprináleží zasahovať do tejto
otázky výberu prenosných smrteľných ochorení, voči ktorým štát ukladá povinné
očkovanie. Aj z tohto pohľadu je zásah do súkromia vhodný.
K druhému kroku (B)
Zásah do súkromia v podobe povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu je
nevyhnutný na dosiahnutie legitímneho cieľa, pretože k dnešnému dňu v súlade so stupňom
poznania v danej oblasti a technickým a praktickým možnostiam vedného odboru medicíny
neexistuje účinnejší spôsob predchádzania vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení
ako očkovanie.
K tretiemu kroku (C)
V uvedenom prípade, vyplývajúc z podstaty oboch chránených záujmov (právo na
súkromie c/a verejný záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním
vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení), nie je objektívne možné zachovať
obidva chránené záujmy popri sebe bez akéhokoľvek obmedzenia jedného z nich, resp.
zachovať absolútne maximum z obidvoch (C1). Kľúčovou je teda vážiaca formula (C2).
V prerokúvanej veci je intenzita zásahu do práva na súkromie na prvý pohľad
podstatná, pretože ide o zásah do telesnej integrity človeka (primárne dieťaťa) podaním
farmaceutickej látky.
Avšak tento zásah nie je za každých okolností vždy nevyhnutný, keďže právna
úprava povinného očkovania ukladá povinnosť lekára pred vykonaním očkovania vykonať
lekárske vyšetrenia očkovaného, ďalej povinnosť zohľadniť zdravotné kontraindikácie
a poučiť fyzickú osobu (očkovaného, resp. rodičov dieťaťa) o všetkých aspektoch
očkovania a dopadu na zdravotný stav. Navyše, v zmysle § 12 ods. 2 písm. d) v spojení
s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení
s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení legislatíva
upúšťa od povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu v prípade výskytu zdravotných
kontraindikácií osoby, ktorá má byť očkovaná, resp. ukladá povinnosť lekára
vykonávajúceho povinné očkovanie vykonať pred povinným očkovaním lekárske vyšetrenie
a zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné známe zdravotné kontraindikácie.
Ďalej, v prípade nesprávneho postupu zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
a prípadnej škode na zdraví očkovaného, právny poriadok upravuje inštitút zodpovednosti
za škodu spôsobenú postupom non lege artis [riadne poskytovanie zdravotnej starostlivosti
(lege artis) upravuje najmä zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách
súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov] a rovnako upravuje právo na odškodnenie bolesti
poškodeného a za sťaženie spoločenského uplatnenia (porov. všeobecnú zodpovednosť
v zmysle § 420 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších
predpisov, ako aj absolútnu objektívnu zodpovednosť podľa § 421a ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 444 a nasl. Občianskeho zákonníka a v spojení so zákonom
č. 437/2004 Z. z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia
a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z.
o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych
zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov).
Intenzita zásahu do práva na súkromie je tak podľa ústavného súdu stredná až
podstatná.
Miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva
predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení je pri povinnom očkovaní
podstatná, pretože ide o najefektívnejší postup ako nielen priamo predchádzať vzniku
a šíreniu prenosných smrteľných ochorení, ale aj postup, ktorým preukázateľne možno
úplne eradikovať prenosné smrteľné ochorenia (príklad pravých kiahní). V prípade
upustenia od povinného očkovania neexistuje porovnateľne účinný spôsob predchádzania
vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení.
Z uvedeného vyplýva, že podstatná miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na
ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných
smrteľných ochorení prevažuje stredný až podstatný záujem na ochrane práva na súkromie
fyzických osôb, a preto je nutné dať prednosť verejnému záujmu na ochrane života
a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení
zabezpečovaným povinným očkovaním.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že povinnosť podrobiť sa povinnému
očkovaniu podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného
zdravia je v súlade s čl. 16 ods. 1 ústavy. Ďalej ústavný súd dopĺňa, že § 62 písm. a) zákona
o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu
a kontrolu prenosných ochorení samy osebe neupravujú povinnosť podrobiť sa povinnému
očkovaniu, ale sú aplikovateľné iba v spojení s § 12 ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. d) zákona
o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, a preto aj ich súlad s čl. 16 ods. 1 ústavy
možno odvodiť od súladu § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia s čl. 16 ods. 1 ústavy.
Ako addendum k tejto časti ústavný súd dopĺňa, že neušlo jeho pozornosti
rozhodnutie Ústavného súdu Slovinska sp. zn. U-I-127/01 z 12. februára 2004, ktorým
Ústavný súd Slovinska rozhodol v takmer identickej veci o súlade niektorých ustanovení
zákona o infekčných ochoreniach (v Zbierke pod č. 69/95) upravujúcich povinné očkovania
s Ústavou Slovinska, kde rovnako navrhovatelia namietali nesúlad týchto ustanovení
s ústavou garantovanými právami fyzických osôb. V tomto rozhodnutí Ústavný súd
Slovinska aplikoval test proporcionality v užšom zmysle slova vo vzťahu ku kolízii
ústavných práv jednotlivcov a verejného záujmu na ochrane zdravia ľudí a judikoval, že
ustanovenia zákona o infekčných ochoreniach upravujúcich povinné očkovania prešli
testom proporcionality v užšom zmysle slova, ďalej, že benefit, ktorý povinné očkovanie
prináša pre zdravie jednotlivcov a širšej komunity, prevyšuje (prevažuje) potenciálnu ujmu
(zásah) do ústavných práv jednotlivcov (Alexyho vážiaca formula). Avšak z dôvodu, že
zákon o infekčných ochoreniach neupravuje možnosť jednotlivcov (rodičov) iniciovať
priamo konanie pred súdom a v ňom namietať zdravotné kontraindikácie, pre ktoré žiadajú
vydať súdne rozhodnutie o dočasnom alebo trvalom upustení od očkovania, Ústavný súd
Slovinska judikoval nesúlad zákona o infekčných ochoreniach s čl. 23 ods. 1 Ústavy
Slovinska, podľa ktorého každý má právo, aby o jeho právach a povinnostiach rozhodol
nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Ústavný súd Slovinska taktiež vyslovil
nesúlad zákona o infekčných ochoreniach s Ústavou Slovinska z dôvodu, že zákon
neupravuje zodpovednosť štátu za škodu na zdraví v prípade výskytu poškodenia zdravia
v dôsledku očkovania. Tento nesúlad však Ústavný súd Slovinska nespojil výslovne
s porušením žiadneho konkrétneho článku Ústavy Slovinska.
Ústavný súd konštatuje, že dôvody, pre ktoré Ústavný súd Slovinska judikoval
nesúlad obdobnej právnej úpravy povinného očkovania v právnom poriadku Slovinska,
posudzoval v rámci prieskumu právnej úpravy povinného očkovania v Slovenskej republike
s jednotlivými článkami ústavy. Ako ústavný súd viackrát v tomto náleze uviedol, právna
úprava povinného očkovania v Slovenskej republike upravuje priamo ex lege povinnosť
lekára zohľadniť zdravotné kontraindikácie a v ich dôsledku samotná právna úprava [§ 12
ods. 2 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji
verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu
prenosných ochorení] upúšťa od povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu (porovnaj
závery ústavného súdu ku kroku C2 testu proporcionality, ako aj k súladu napadnutej
právnej úpravy s čl. 40 ústavy).
Čo sa týka zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za škodu (na
zdraví) spôsobenú postupom non lege artis, ústavný súd taktiež odkazuje na závery
ústavného súdu ku kroku C2 testu proporcionality, kde podrobnejšie analyzoval právnu
úpravu zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ako aj možnosti odškodnenia
poškodeného. K zodpovednosti samotného štátu za škodu na zdraví v dôsledku povinného
očkovania v prípadoch, kedy bol postup zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti
lege artis, avšak došlo k poškodeniu zdravia, ktoré sa nemohlo pri všetkej starostlivosti
a lekárskych vyšetreniach vopred predvídať, ústavný súd uvádza, že sú mu známe
kompenzačné schémy vychádzajúce z princípu solidarity (porov. The Vaccine Damage
Payment Scheme vo Veľkej Británii), avšak ich upravenie v právnom poriadku štátu a ich
následná aplikácia je plne v réžii konkrétneho štátu, priestore poskytnutom štátu na
uváženie a na diskrécii zákonodarcu konkrétneho štátu. Absencia takejto solidárnej schémy
v Slovenskej republike v rámci regulácie povinného očkovania [pri existencii právnej
úpravy zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za škodu (na zdraví)
spôsobenú postupom non lege artis a ostatných už uvedených „profylaktických“ právnych
prostriedkov predchádzania ujme na zdraví očkovaného] nemá vplyv na uvedené závery
ústavného súdu týkajúce sa ústavnosti právnej úpravy povinného očkovania a závery
vyplývajúce z vykonaného testu proporcionality v užšom slova zmysle.
K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,
podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu
prenosných ochorení s čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy
Krajský súd v Nitre dospel k záveru, že ďalší rozpor napadnutých ustanovení je
možné posudzovať podľa čl. 2 ods. 2 a 3 ústavy, pričom v súvislosti s uvedeným zaujíma
toto stanovisko: „Nikoho nemožno zo strany štátneho orgánu nútiť k splneniu povinnosti,
ktorú zákon neukladá. Štátne orgány sú pri výkone svojej činnosti podriadené ústave
a zákonom a majú určený rozsah právomocí, ktorý nemôžu prekročiť, takže môžu konať len
to, čo im ústava alebo zákon dovoľuje. Pokiaľ zákon č. 355/2007 Z. z. nedostatočne
upravuje určitú povinnosť, je neprípustné nútiť kohokoľvek konať niečo, čo zákon
neukladá.“
Princíp legality vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ústavy určuje miesto a postavenie štátnej
moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich
podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere čl. 2 ods. 2 ústavy upravuje princíp
právneho štátu, t. j. vládu práva (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 3/98
z 5. februára 1998). Príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých článkoch ústavy je
potrebné rešpektovať pri prijímaní každého zákona, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon,
ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvýkrát, alebo o zákon, ktorým sa len
mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná úprava určitých spoločenských
vzťahov (porov. nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 38/95 z 3. apríla 1996).
Ústavný súd v tejto otázke zastáva právny názor, že účelom čl. 2 ods. 3 ústavy je
vymedziť základný princíp ústavnej ochrany jednotlivca v spoločnosti. Podstatou
ustanovenia čl. 2 ods. 3 ústavy je prísľub Slovenskej republiky zabezpečiť každému také
postavenie, ktoré mu umožní, aby sa cítil a konal ako slobodná ľudská bytosť, ktorá nebude
podliehať ľubovôli verejnej moci existujúcej na území štátu. Jedine to, čo všeobecne
záväzná právna norma zakáže skôr, než sa človek začne správať určitým spôsobom,
je nedovoleným správaním podľa čl. 2 ods. 3 ústavy (porov. nález ústavného súdu sp. zn.
II. ÚS 94/95 z 13. decembra 1995).
Ústavný súd podrobne zdôvodnil v predchádzajúcich právnych záveroch uvedených
v odsekoch vyššie, že štát (zákonodarca) pri prijímaní právnej úpravy povinného očkovania
konal na základe ústavy, v jej medziach a nedošlo k porušeniu žiadneho z princípov, ktoré
je pri obmedzení základných práv a slobôd (čl. 13 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 ústavy) alebo
ukladaní povinností fyzickým osobám [čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy] zákonodarca povinný
dodržať. Taktiež na základe právnej úpravy povinného očkovania nikto nie je nútený konať
nič, čo by zákon neukladal (t. j. povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu ukladá zákon
o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).
Sumarizujúc už uvedené konklúzie, ako aj doterajšie právne závery ústavného súdu
k súladu napadnutých ustanovení s jednotlivými článkami ústavy, ústavný súd uzatvára, že
§ 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia
a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení sú v súlade s čl. 2
ods. 2 a 3 ústavy.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2014