Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 10/2013

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-146

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2014

v pléne zloženom z predsedníčky Ivetty Macejkovej a zo sudcov Jany Baricovej, Petra

Brňáka, Ľubomíra Dobríka, Ľudmily Gajdošíkovej, Sergeja Kohuta (sudca spravodajca),

Milana Ľalíka, Marianny Mochnáčovej, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu

Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Evou Hritzovou, a návrhu

Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Martou Molnárovou,

vo veci vedenej pod sp. zn. na vyslovenie nesúladu ustanovení § 51 ods. 1

písm. d) a o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

a ustanovenia § 6 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008

Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení

neskorších predpisov, s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16

ods. 1 v spojení s takto

rozhodol:

Návrhu Krajského súdu v Nitre n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Predmet konania

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 17. júna 2013

doručený návrh Krajského súdu v Nitre, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Evou

Hritzovou (ďalej len „navrhovateľ 1“), na vyslovenie nesúladu ustanovení § 51 ods. 1

písm. d) a o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia“) a ustanovenia § 6 vyhlášky

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú

podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších predpisov (ďalej

aj „vyhláška upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení“), s čl. 2 ods. 2 a 3,

a ods. 2, a v spojení s

Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“).

Následne bol ústavnému súdu 23. júla 2013 doručený návrh Krajského súdu v Nitre,

zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. Martou Molnárovou (ďalej len „navrhovateľ 2“;

spolu ďalej len „Krajský súd v Nitre“ alebo „krajský súd“), na vyslovenie nesúladu

ustanovení § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia a ustanovenia § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných

ochorení s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1

v spojení s .

II.

Priebeh konania

1. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľa 1 na neverejnom zasadnutí

pléna 3. júla 2013 a uznesením č. k. -9 ho prijal na ďalšie konanie.

2. Ústavný súd predbežne prerokoval návrh navrhovateľa 2 na neverejnom zasadnutí

pléna 6. novembra 2013 a uznesením č. k. -9 ho prijal na ďalšie konanie.

Z dôvodu, že išlo o návrh obsahovo identický s návrhom navrhovateľa 1, a so zreteľom na

ich právnu a skutkovú súvislosť/totožnosť spojil ho podľa § 31a zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) a v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) s návrhom navrhovateľa 1 na spoločné konanie

s tým, že spojená vec bude vedená pod sp. zn. .

3. Ústavnému súdu bol 3. júla 2013 doručený podnet Advokátskej kancelárie BIZOŇ

& PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo námestie 25, Bratislava (ďalej len „podávateľ

podnetu“), ktorým sa ako dotknutá osoba v súvislosti s návrhom navrhovateľa 1 domáha

podľa pozastavenia účinnosti totožných ustanovení právnych

predpisov napadnutých návrhom navrhovateľa 1. Podaním doručeným ústavnému súdu

27. augusta 2013 podávateľ podnetu svoj podnet argumentačne doplnil.

Vzhľadom na to, že podávateľ podnetu nebol účastníkom konania pred ústavným

súdom iniciovaného navrhovateľom 1, nemohol byť ani aktívne legitimovaný na podanie

návrhu na pozastavenie účinnosti ustanovení právnych predpisov napadnutých návrhom

navrhovateľa 1 podľa . Ústavný súd preto považoval

podávateľa podnetu za zjavne neoprávnenú osobu na podanie takého návrhu a jeho návrh

odmietol ako návrh podaný zjavne neoprávnenou osobou.

Nad rámec uvedeného ústavný súd dodáva, že zvažoval argumentáciu uvedenú

v podnete aj z hľadiska svojej právomoci rozhodnúť o pozastavení účinnosti napadnutých

ustanovení právnych predpisov ex officio, avšak po zvážení všetkých okolností

prerokúvanej veci dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené ústavné podmienky

na prelomenie prezumpcie ústavnosti dotknutých normatívnych právnych aktov vydaním

rozhodnutia o pozastavení ich účinnosti.

4. Ústavnému súdu bolo 11. septembra 2013 doručené podanie Právneho centra

s. r. o., Mýtna 42, Bratislava (ďalej len „Právne centrum s. r. o.“), označené ako

„vyjadrenie“, ktorým zaujalo stanovisko ku konaniu vedenému pod sp. zn. .

Keďže Právne centrum s. r. o., zastupuje účastníkov konania J. Č. a Š. Č., obaja štátni

občania Slovenskej republiky, v konaniach vedených na Krajskom súde v Bratislave pod

sp. zn. a na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

pod sp. zn. a účastníčku konania M. Š., štátna občianka Slovenskej republiky,

v konaní vedenom na Krajskom súde v Nitre pod sp. zn. a v konaní vedenom

na najvyššom súde pod sp. zn. , ústavný súd na uvedené stanovisko

neprihliadol z dôvodu, že tieto konania dosiaľ neboli meritórne ukončené, a taktiež aj

z dôvodu, že účastníci týchto konaní nie sú účastníkmi konania vedeného na ústavnom súde

pod sp. zn. .

5. Najvyšší súd podal na základe rozhodnutia zo 6. augusta 2013 Súdnemu dvoru

Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa

čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Tento návrh vedený Súdnym dvorom ako

návrh vo veci C-459/13 súvisel s konaním M. Š. proti Úradu verejného zdravotníctva

Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad verejného zdravotníctva“) v rámci sporu vo veci

odmietnutia M. Š. splniť si povinnosť ustanovenú vnútroštátnou právnou úpravou podrobiť

svoje maloleté dieťa očkovaniu proti niektorým ochoreniam.

Súdny dvor (deviata komora) uznesením zo 17. júla 2014 rozhodol tak, že zjavne nie

je príslušný odpovedať na otázky položené vo veci C-459/13 rozhodnutím najvyššieho súdu

zo 6. augusta 2013.

6. V súlade s ustanovením a a

predložili na výzvu ústavného súdu k návrhu Krajského súdu v Nitre písomné stanoviská:

- krajský súd podaním sp. zn. , doručeným ústavnému súdu 1. augusta

2013,

- Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) podaním č. PREDS-

540/2013, doručeným ústavnému súdu 28. novembra 2013,

- Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

spravodlivosti“) podaním č. 39013/2013/21, doručeným ústavnému súdu 22. októbra 2013,

- Generálna prokuratúra Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“)

podaním č. GÚs 28/13-3, doručeným ústavnému súdu 12. augusta 2013,

- Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo

zdravotníctva“) podaním č. Z42002-2013-OL, doručeným ústavnému súdu 23. septembra

2013.

Okrem uvedených stanovísk si ústavný súd vyžiadal k veci aj odborné stanoviská od:

- Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ďalej len „úrad pre dohľad“) –

podanie č. S , Z 66 029/2013/903, doručené ústavnému súdu 12. júla 2013,

- Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky – podanie č. ,

, doručené ústavnému súdu 2. septembra 2013,

- Slovenskej epidemiologickej a vakcinologickej spoločnosti SLS, odbornej

spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti (ďalej len „slovenská epidemiologická

a vakcinologická spoločnosť“) – podanie doručené ústavnému súdu 4. októbra 2013.

III.

Návrhy a stanoviská

1. Krajský súd v Nitre navrhol v obsahovo identických návrhoch vysloviť nesúlad

ustanovení § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji

verejného a ustanovenia § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných

ochorení s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1 a čl. 16 ods. 1

v spojení s . Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa

podal krajský súd v súvislosti s konaniami, ktoré podľa

písm. b) prerušil z dôvodu, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka merita

vecí prerokúvaných v týchto konaniach, je v rozpore s .

Predmetom prerušených konaní vedených pred krajským súdom je:

„V zmysle ustanovenia o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov, fyzické

osoby sú povinné podrobiť sa povinnému očkovaniu. Ak ide o maloletého, zodpovedá za

plnenie povinnosti zástupca dieťaťa.

Vyhláška Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008, ktorou sa

ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, ktorá nadobudla

účinnosť 01.01.2009 a bola zmenená vyhláškou č. 544/2011, ktorá nadobudla účinnosť

01.07.2010 v ustanovení § 14 stanovuje kontrolu očkovania. Lekár, ktorý vykonáva

očkovanie zasiela do 15. dňa mesiaca nasledujúceho po vykonaní očkovania údaje

o pravidelnom povinnom očkovaní regionálnemu úradu.

Dňa 23.10.2012 bolo Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre

ako správnemu orgánu doručené oznámenie všeobecného lekára pre deti a dorast

o odmietnutí povinného očkovania maloletého dieťaťa proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu,

detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám

a pneumokokovým invazívnym ochoreniam vakcínou infanrixHexa a vakcínou proti

pneumokokom.

Regionálny úrad verejného zdravotníctva vydal dňa 04.12.2012 Rozhodnutie číslo

EPI/A/2012/03274, ktorým na základe dokazovania uznal vinnou zákonnú zástupkyňu

maloletého zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1

písm. k) (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) a uložil

jej pokutu vo výške 100 eur a trovy konania vo výške 16 eur.

Proti rozhodnutiu podala dňa 18.12.2012 navrhovateľka odvolanie. Odvolacím

orgánom vo veciach, v ktorých v prvom stupni rozhoduje Regionálny úrad verejného

zdravotníctva, je podľa § 5 ods. 4 písm. i) zákona (o ochrane podpore a rozvoji verejného

zdravia) Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

Dňa 31.01.2013 Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako nadradený

orgán rozhodnutím číslo OLP/265/2013 odvolanie zamietol a rozhodnutie Regionálneho

úradu verejného zdravotníctva so sídlom v Nitre číslo EPI/A/2012/03274 zo dňa 04.12.2012

v plnom rozsahu potvrdil. V poučení uviedol, že rozhodnutie je preskúmateľné súdom podľa

piatej časti .

Navrhovateľka dňa 21.03.2013 podala príslušnému Krajskému súdu v Nitre žalobu

na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu, konkrétne Úradu

verejného zdravotníctva Slovenskej republiky. Žalobu zdôvodnila nezákonnosťou

rozhodnutia správneho orgánu a tým, že vydané rozhodnutie zasahuje do základných práv

a slobôd dieťaťa.

Konajúci Krajský súd v Nitre sa domnieva, že všeobecne záväzný právny predpis,

ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je

Slovenská republika viazaná a súdne konanie podľa prerušil.“

V tejto súvislosti krajský súd poukázal na tieto ustanovenia :

«Podľa , cit.: „Štátne orgány môžu konať iba

na základe , v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.

Podľa , cit.: „Každý môže konať, čo nie je

zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“.

Podľa , cit.: „Povinnosti možno

ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných

práv a slobôd.“.

Podľa , cit,: „Medze základných práv

a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto len zákonom.“.

Podľa prvá veta , cit.: „Každý má právo na

život.“.

Podľa , cit.: „Nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“.

Podľa prvá veta , cit.: „Každý má právo na

ochranu zdravia.“»

Vychádzajúc z už uvedených ustanovení , krajský súd tvrdil:

«Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Slovenskej

republiky ako najvyšší zákon štátu zakotvuje zásadu deľby moci na zákonodarnú, výkonnú

a súdnu. vytvára proporcie a hranice deľby moci medzi jednotlivými štátnymi

orgánmi. Ministerstvá a iné orgány štátnej správy sú orgánmi výkonnej moci a ak sú na to

splnomocnené zákonom, sú oprávnené v ich medziach vydávať všeobecne záväzné právne

predpisy.

Ustanovenia definované podzákonnou právnou normou sa musia pohybovať výlučne

iba v medziach zmocňujúceho zákona. Ústavný súd Slovenskej republiky v tejto súvislosti

judikoval, cit.: „Vláda ani ministerstvá a iné orgány štátnej správy nemôžu vydať všeobecne

záväzný právny predpis upravujúci spoločenské vzťahy, ktoré neboli upravené zákonom.

Všeobecne záväzným právnym predpisom orgánu výkonnej moci nemožno upraviť

spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim

zákonu.“ (. Nález z 27. februára 1997. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného

súdu Slovenskej republiky 1997, s. 20-21)

Povinnosť týkajúca sa povinného očkovania vymedzená

o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov nie je dostatočne špecifikovaná a nestanovuje kedy a aké

očkovanie je povinné. Povinné očkovanie nadobúda svoj reálny obsah až po stanovení

konkrétnych podmienok jeho realizácie. Spôsob vykonávania očkovania, jeho druhy

a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje Vyhláška Ministerstva zdravotníctva

Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii

a kontrole prenosných ochorení. Vyhláška tak ako všeobecne záväzný právny predpis nižšej

právnej sily určuje povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu

po dosiahnutí určitého veku. Vyhláška, ako podzákonná norma v tomto konkrétnom

prípade, upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.

Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu zasahuje do základných práv a slobôd

občanov. Ústavne garantované práva ako je právo na život, právo na ochranu zdravia, sú

ohrozené a štát nedostatočnou legislatívnou úpravou povinného očkovania umožňuje

orgánom výkonnej moci zasahovať do týchto práv. Nesúladom uvedených právnych

predpisov s SR tak nie je akceptovaná ústavná požiadavka, podľa ktorej

„v právnom štáte má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený

všetkým ostatným prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavka, aby všetky právne

predpisy a v nich obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne aj

súkromnoprávne, boli v súlade s ustanoveniami .“ (, Nález

z 11. marca 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky 1999,

s. 58).

Ďalší rozpor napadnutých ustanovení je možné posudzovať podľa čl. 2 ods. 2 a ods.

3 . Nikoho nemožno zo strany štátneho orgánu nútiť k splneniu

povinnosti, ktorú zákon neukladá. Štátne orgány sú pri výkone svojej činnosti podriadené

ústave a zákonom a majú určený rozsah právomocí, ktorý nemôžu prekročiť, takže môžu

konať len to, čo im alebo (o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia) nedostatočne upravuje určitú povinnosť, je

neprípustné nútiť kohokoľvek konať niečo, čo zákon neukladá.

V materiálnom právnom štáte všetky orgány verejnej moci participujúce na tvorbe

všeobecne záväzných právnych predpisov majú povinnosť tvoriť také právne normy, ktoré

majú určitú kvalitu. Základným prejavom takejto kvality je súlad zákonov s SR.

Vzhľadom na vyššie uvedené, je jednoznačné, že znenie napadnutých ustanovení nie

je v súlade s ústavne garantovanými princípmi právneho štátu. S poukazom na súčasnú

legislatívnu úpravu povinného očkovania je nevyhnutné, aby Ústavný súd Slovenskej

republiky posúdil nastolený nesúlad právnych noriem, ich častí, nakoľko predmetné

posúdenie nepatrí do kompetencie všeobecného súdnictva.»

Na základe uvedeného krajský súd žiadal, aby ústavný súd vydal tento nález:

„ustanovenie o ochrane, podpore

a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl.

16 ods. 1 v spojení s ,

ustanovenie o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16 ods. 1

v spojení s ,

ustanovenie § 6 Vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky

č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných

ochorení nie je v súlade s čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2, čl. 15 ods. 1, čl. 16

ods. 1 v spojení s .“

Krajský súd v Nitre v stanovisku sp. zn. oznámil ústavnému súdu, že

v predmetnej veci súhlasí s upustením od ústneho pojednávania.

Ústavný súd následne vyzval príslušné orgány na základe ustanovenia § 29 ods. 3

a § 39 ods. 1 zákona o ústavnom na vyjadrenie a zaujatie písomného stanoviska k návrhu

krajského súdu.

2. Národná rada v stanovisku č. PREDS-540/2013 uvádza:

K nesúladu s a 3 a

Národná rada považuje napadnuté ustanovenie § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia za ustanovenie, ktoré „jednoznačne (a nepochybne)

ukladá povinnosť fyzickej osobe podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným

ochoreniam lekárskym vyšetreniam... povinnému očkovaniu...“. Za podstatný znak tohto

ustanovenia považuje to, že „ide o povinné očkovanie, a nie o všetky ďalšie druhy očkovaní,

ako sú upravené v § 5 ods. 1 vyhlášky“, a preto „Rozsah očkovania ani vek, kedy sa má

vykonať, ktoré sú v napadnutom ustanovení § 6 vyhlášky iba spresnením úpravy

(podrobnejšou úpravou postupu pri povinnom očkovaní)“, nemajú vplyv na uvedenú

zákonom ustanovenú povinnosť.

Čo sa týka naznačeného zásahu napadnutých ustanovení do základných práv

a slobôd, národná rada zastáva stanovisko, podľa ktorého « pripúšťa

obmedzenie základných práv a slobôd, a to vzhľadom na ustanovený cieľ. V danom prípade

je tento cieľ vyjadrený znením „v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam“,

ktoré možno zahrnúť do „prevencie ochorení“ podľa § 2 ods. 1 písm. h)» zákona o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia.

K nesúladu s a

Národná rada zdôraznila ústavnú koncepciu práva na život ako „ochranu proti jeho

úmyselnému zbaveniu, čo však s napadnutým ustanovením zákona (o ochrane, podpore

a rozvoji verejného zdravia) nemá žiadnu súvislosť. Podľa

Z. z. o zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, zdravotná starostlivosť je súbor pracovných činností, ktoré vykonávajú

zdravotnícki pracovníci, vrátane poskytovania liekov, zdravotníckych pomôcok

a dietetických potravín s cieľom predĺženia života fyzickej osoby, zvýšenia kvality jej života

a zdravého vývoja budúcich generácií; zdravotná starostlivosť zahŕňa prevenciu,

dispenzarizáciu, diagnostiku, liečbu, biomedicínsky výskum, ošetrovateľskú starostlivosť

a pôrodnú asistenciu. Prevenciou sa rozumie aktívne vyhľadávanie možných príčin chorôb,

ich odstraňovanie a predchádzanie ich vzniku (

o zdravotnej starostlivosti). Z uvedeného vyplýva, že vykonávanie povinného očkovania je

nepochybne súčasťou prevencie.

Zdravotnícky pracovník je podľa

o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských

organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov povinný vykonávať svoje zdravotnícke povolanie odborne, v súlade so všeobecne

záväznými právnymi predpismi a etickým kódexom. Lekár musí odborne posúdiť, či

vykonaniu povinného očkovania u konkrétnej osoby nebránia kontraindikácie a v prípade,

že tomu tak je, postupovať podľa (o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia), t.j. povinné očkovanie nevykonať.

Očkovanie (povinné alebo odporúčané) je aj v iných štátoch súčasťou verejného

zdravotného systému. Uložená povinnosť očkovania je práve preto naplnením práva na

ochranu zdravia, nakoľko má pôsobiť ako preventívne opatrenie na vylúčenie alebo

zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia.“.

K nesúladu s

Národná rada poukázala na skutočnosť, že „uložením povinnosti očkovania ani jeho

vykonaním nie je porušené právo na nedotknuteľnosť osoby, nakoľko k ich realizácii

nemôže dôjsť bez aktívnej účasti fyzickej osoby“, a na skutočnosť, že „aj toto ústavné

ustanovenie pripúšťa obmedzenie uvedeného práva v zákonom stanovených prípadoch, za

ktorý ochranu verejného zdravia, resp. predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných chorôb

možno nepochybne považovať.

Okrem toho, samotný zákon (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) v § 51

ods. 1 písm. a) pripúšťa výnimku z uložených povinností, práve týkajúcu sa povinného

očkovania, a to z dôvodu známych kontraindikácií. Možnosť nezaočkovania osoby je ďalej

spresnená v § 13 ods. 1 a 3 vyhlášky (upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných

ochorení), ktorý upravuje vykonávanie očkovania, pričom toto ponecháva na odborné

posúdenie lekára, a to vzhľadom na aktuálny zdravotný stav očkovanej osoby, ako aj

zhodnotenie možných kontraindikácií (dočasných alebo trvalých). Dôvod neuskutočnenia

očkovania musí lekár zapísať do zdravotnej dokumentácie.“.

Vzhľadom na uvedené je národná rada toho názoru, že napadnuté ustanovenia

zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia aj vyhlášky upravujúcej prevenciu

a kontrolu prenosných ochorení sú v súlade s označenými článkami .

Národná rada ďalej poukázala aj na medzinárodné právne dokumenty:

- Rady Európy

«Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (oznámenie FMZV

č. ), ktorý v upravuje právo na rešpektovanie súkromného a rodinného

života, podľa ods. 2 „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať okrem

prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme

národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany

práv s slobôd iných.“

Európska sociálna charta (revidovaná) (oznámenie MZV č. ), podľa

ktorej čl. 11 „Na zabezpečenie účinného výkonu práva na ochranu zdravia sa zmluvné

strany zaväzujú prijať vhodné opatrenia buď priamo, alebo v spolupráci s verejnými alebo

súkromnými organizáciami, ktoré smerujú okrem iného:

1. k odstráneniu, ak je to možné, príčin zhoršovania zdravotného stavu,

2. k poskytnutiu poradenských a vzdelávacích služieb na podporu zdravia a rozvoj

osobnej zodpovednosti v otázkach zdravia,

3. k predchádzaniu, ak je to možné, epidemickým, endemickým a iným chorobám, ako

aj úrazom.“»

- práva Európskej únie (nezáväzného)

„Závery Rady o detskej imunizácii zo 6. 6. 2011, v ktorých sa konštatuje, že detská

imunizácia je zodpovednosťou jednotlivých členských štátov (existujú rôzne očkovacie

systémy, vzhľadom na ich odborný obsah, povinnosť alebo dobrovoľnosť či ich

financovanie) a poukazuje sa na potrebu dosiahnutia a udržania včasného a vysokého

pokrytia populácie zahrnutej do imunizácie.

Členské štáty sú vyzývané, napr. aby hodnotili prekážky prístupu k očkovacím

službám a aby sa usilovali o posilnenie postupov a procedúr ponúkajúcich očkovanie deťom

ako aj o dôveru verejnosti k imunizácii detí a k očkovacím programom.“

Národná rada zároveň vo svojom stanovisku oznámila ústavnému súdu, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

3. Vláda Slovenskej republiky ako vedľajší účastník, zastúpený ministerstvom

spravodlivosti, sa v stanovisku č. 39013/2013/21 plne priklonila k stanovisku ministerky

zdravotníctva č. Z42002-2013-OL a zároveň oznámila ústavnému súdu, že súhlasí

s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

4. Generálna prokuratúra v stanovisku zo 6. augusta 2013, č. GÚs 28/13-3 vyslovila

názor, podľa ktorého „ (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia)

v ustanovení § 2 ods. 1 písm. a), b) a h) definuje verejné zdravotníctvo ako komplexný

systém zameraný na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia. Obsahovo pojem verejné

zdravie predstavuje úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá úrovni poskytovanej

zdravotnej starostlivosti, ochrany a podpory zdravia a ekonomickej úrovni spoločnosti.

V súvislosti s ochranou verejného zdravia definuje aj prevenciu ochorení a iných porúch

zdravia ako systém opatrení zameraných na vylúčenie, prípadne zníženie rizika výskytu

ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej miere vplývajú životné, pracovné

a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života, a opatrení zameraných na ochranu,

podporu a rozvoj verejného zdravia.

Možno teda konštatovať, že aj keď zdravie je vecou každého jednotlivca, verejné

zdravie je celospoločenská záležitosť týkajúca sa každého jej člena, preto v záujme ochrany

verejného zdravia (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia)

v ustanovení § 12 vymedzuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam, ktoré okrem iných

zahŕňajú aj opatrenie na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení, a to formou

osobitného a mimoriadneho očkovania, očkovania pri úrazoch, poraneniach a nehojacich

sa ranách, očkovania pred cestou do zahraničia, a v neposlednom rade aj očkovania

osobitných skupín obyvateľstva [§ 12 ods. 2 písm. d)].

V tomto kontexte (o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia) v ustanovení § 51 zároveň ukladá fyzickým osobám povinnosti, a to najmä

povinnosť plniť opatrenia v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam podrobením

sa povinnému očkovaniu... ... Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu je teda v zákone

výslovne upravená. Vzhľadom na biomedicínske aspekty tohto preventívneho opatrenia,

samotný rozsah povinného očkovania nie je vymedzený v zákone, ale stanovuje ho

vykonávacia vyhláška ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. ,

ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Žiadna

zákonná úprava nemôže totiž podrobne vymedziť všetky právne vzťahy, na ktoré sa má

v budúcnosti vzťahovať a ktoré sa ňou budú riadiť. Ani (o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia), aj vzhľadom na rozsah jeho predmetu, nemôže

vopred detailne pre všetky subjekty určiť reálny obsah ich povinností, najmä ak závisí od

objektívne sa vyskytujúcich okolností.“.

Ďalej generálna prokuratúra zdôrazňuje „závažnosť povinnosti podrobiť sa

povinnému očkovaniu, ktorá je z hľadiska ochrany verejného zdravia zvýraznená aj jeho

vynútiteľnosťou pod hrozbou sankcie v prípade jeho nesplnenia. Zákonodarca v ustanovení

zákona (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia)

definoval, že fyzická osoba, ktorá sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných

lekárom zdôvodnených prípadoch nepodrobí očkovaniu, vyplývajúcemu z príslušných

právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu, dopustí sa priestupku na úseku

verejného zdravotníctva. Zároveň orgány verejného zdravotníctva sú podľa platnej právnej

úpravy povinné fyzickým osobám za porušenie povinností vyplývajúcich z § 51 zákona

č. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) ukladať sankcie, pričom

v zmysle v konaní postupujú podľa o priestupkoch

v znení neskorších predpisov.“.

S poukazom na uvedené skutočnosti orgány prokuratúry považujú „súčasnú právnu

úpravu povinnosti fyzickej osoby podrobiť sa povinnému očkovaniu, aj v spojitosti

so zodpovednosťou zástupcu dieťaťa za splnenie tejto povinnosti maloletými, za dostatočnú.

Nezdieľajú názor Krajského súdu v Nitre vyslovený v návrhu podanom 17. júna 2013 pod

č. , že reálny obsah tejto povinnosti je stanovený až vyhláškou č.

(upravujúcou prevenciu a kontrolu prenosných ochorení), ktorá len ustanovuje podrobnosti

o prevencii a kontrole prenosných ochorení tak, ako to vyplýva aj z jej názvu.“. Podľa

generálnej prokuratúry „ide o klasický vykonávací predpis, ktorý svojim obsahom

a rozsahom nevybočuje z rámca systému právnych noriem platných na území Slovenskej

republiky“.

V závere stanoviska je zdôraznený ako neopomenuteľný argument pre posúdenie

danej problematiky aj fakt, že „domnelé právo jednotlivca nepodrobiť sa povinnému

očkovaniu nemožno povýšiť nad právo iných fyzických osôb byť chránený pred šírením

nákazlivých chorôb, čo je v súlade s prvá veta , podľa ktorého má každý právo

na ochranu zdravia“.

Generálna prokuratúra zároveň vo svojom stanovisku oznámila ústavnému súdu, že

súhlasí s upustením od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

5. Ministerstvo zdravotníctva v stanovisku č. Z42002-2013-OL zo 16. septembra

2013 vyslovilo názor, podľa ktorého «povinné očkovanie proti prenosným ochoreniam patrí

k najvýznamnejším protiepidemickým opatreniam v oblasti preventívnej zdravotnej

starostlivosti. Slovenská republika sa od roku 1986 riadi jednotným Imunizačným

programom Slovenskej republiky, do ktorého patria tie najzávažnejšie prenosné ochorenia.

Systematickým celoplošným očkovaním sa Slovenskej republike už desiatky rokov darí

úspešne eliminovať ochorenia, ktoré sa dodnes vyskytujú v niektorých štátoch aj vo forme

epidémií.

Cieľom Imunizačného programu Slovenskej republiky je znížiť až odstrániť výskyt

prenosných ochorení dôsledným zabezpečovaním imunizácie najmä detskej populácie. Ide

o flexibilný program, ktorý sa vyvíja a mení podľa aktuálnej epidemiologickej situácie,

odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie, Európskeho centra pre prevenciu a

kontrolu prenosných ochorení a nových medicínskych poznatkov. Svetová zdravotnícka

organizácia každoročne odporúča očkovacie stratégie na základe epidemiologickej situácie

v jednotlivých regiónoch. Národné imunizačné programy si vytvárajú jednotlivé krajiny,

pričom zohľadňujú odporúčania Svetovej zdravotníckej organizácie, aktuálnu

epidemiologickú situáciu ako aj princípy zdravotnej politiky. V Slovenskej republike sa

v súčasnosti detská populácia povinne očkuje proti desiatim prenosným ochoreniam, ktoré

sú uvedené v očkovacom kalendári. Očkovací kalendár na každý rok vydáva v súlade

s platnou legislatívou Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

Každé dieťa má právo na zdravý psychický a fyzický vývoj, ktorý je garantovaný aj

Dohovorom o právach dieťaťa, a týmto aj právo byť chránené očkovaním pred prenosnými

ochoreniami. Povinné očkovanie v Slovenskej republike je preto dostupné pre všetky deti

a je plne hradené z verejného zdravotného poistenia. Štát, rodičia alebo zákonní

zástupcovia dieťaťa majú povinnosť dieťaťu toto právo zabezpečiť. Ochrana dieťaťa pred

prenosnými ochoreniami očkovaním je právom dieťaťa, ktoré mu nesmie odoprieť ani jeho

rodič, ani jeho zákonný zástupca len na základe ich subjektívneho posúdenia...

... Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky, ako aj odborníci z oblasti

epidemiológie a infektológie, jednoznačne zastávajú názor, že je absolútnou

nevyhnutnosťou povinné očkovanie zachovať. Len zachovaním povinného očkovania sa dá

predísť epidémiám, ktoré by mali za následok ohrozenie verejného zdravia, ktorého

ochrana je komplexne upravená v o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov,

ktorý je celý zameraný na ochranu zdravia.

Očkovaním sa predchádza ohrozeniu zdravia. Povinnosť fyzických osôb podrobiť sa

s cieľom predchádzať prenosným ochoreniam povinnému očkovaniu je ustanovená v § 51

ods. 1 písm. d) (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).

Citovaný zákon v § 62 písm. a) splnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej

republiky vydať všeobecne záväzný právny predpis o podrobnostiach o prevencii a kontrole

prenosných ochorení. Týmto všeobecne záväzným právnym predpisom je vyhláška

Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. , ktorou sa ustanovujú

podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Citovaná vyhláška je vydaná

v súlade so (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).

Dohovor o ľudských právach a biomedicíne v čl. 26 ods. 1 ustanovuje, že výkon práv

a ochranných ustanovení uvedených v tomto dohovore nebude podliehať iným obmedzeniam

ako tým, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme

verejnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia, alebo

ochrany práv a slobôd iných. Povinnosť povinného očkovania je ustanovená v zákone

č. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia), preto je povinnosť

podrobiť sa povinnému očkovaniu v súlade aj s Dohovorom o ľudských právach

a biomedicíne. Ide o obmedzenie práv z dôvodu ochrany verejného zdravia, čo dohovor

v čl. 26 ods. 1 umožňuje.

Pojem „ochrana verejného zdravia“, ktorý je uvedený v Dohovore o ľudských

právach a biomedicíne, je obsahovo v súlade s pojmom „ohrozenie verejného zdravia“,

ktorý je uvedený v (o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia), pretože chráni verejné zdravie tým, že ak vznikne ohrozenie verejného zdravia II.

stupňa, Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky alebo regionálne úrady

verejného zdravotníctva podávajú orgánom príslušným na úseku civilnej ochrany

obyvateľstva návrh na vyhlásenie mimoriadnej situácie. Ohrozenie verejného zdravia II.

stupňa nastáva pri výskyte prenosného ochorenia, pri podozrení na prenosné ochorenie

alebo pri podozrení na úmrtie na prenosné ochorenie nad predpokladanú úroveň. Pojem

„ohrozenie verejného zdravia“ je uvedený len v (o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia) a do právneho poriadku Slovenskej republiky sa

zaviedol , ktorým sa zmenil a doplnil

(o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) v dôsledku implementácie

Medzinárodných zdravotných predpisov. Týmto zákonom došlo k prepojeniu a zosúladeniu

so o civilnej ochrane obyvateľstva v znení neskorších predpisov z

dôvodu rozšírenia kategórie „mimoriadnych udalostí“ v § 3 ods. 2. V danej veci teda

nemožno argumentovať len (o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia), ktorý upravuje postup len pri vzniku mimoriadnej situácie, ale celým

(o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).

(upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení)

ako všeobecne záväzný právny predpis neupravuje spoločenské vzťahy vo väčšom rozsahu

ako to ustanovuje zákon, ani spôsobom odporujúcim zákonu. Taktiež nemožno súhlasiť

s tvrdením, že citovaná vyhláška určuje povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému

očkovaniu, pretože táto povinnosť je jasne ustanovená v § 51 ods. 1 písm. d) zákona

č. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) a

Z. z. len upresňuje, na ktoré prenosné ochorenia sa očkuje a kedy sa očkovanie vykonáva,

pretože pri očkovaní je potrebné postupovať flexibilne.».

Napadnuté ustanovenia zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia

a vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení považuje ministerstvo

zdravotníctva za súladné s , a to najmä s prvou vetou , podľa ktorej má

každý právo na ochranu zdravia, pričom zdôrazňuje, že «Ministerstvo zdravotníctva

Slovenskej republiky je podľa o organizácii činnosti vlády

a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov ústredným orgánom

štátnej správy pre oblasť ochrany zdravia a má povinnosť toto ústavné právo zabezpečiť

každému občanovi.

Ústavné právo na ochranu zdravia je zabezpečené pre každého občana aj tým, že je

jeho povinnosťou podrobiť sa povinnému očkovaniu tak, ako je to ustanovené v § 51 ods. 1

písm. d) (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) a v

písm. a), ktorý splnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky vydať

všeobecne záväzný právny predpis o podrobnostiach o prevencii a kontrole prenosných

ochorení. (upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných

ochorení) v § 5 upravuje druhy povinného očkovania osôb, a to povinné pravidelné

očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek, povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené

zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, povinné očkovanie osôb, ktoré sú

profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz a povinné mimoriadne

očkovanie. (upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných

ochorení) ďalej upravuje odporúčané očkovanie osôb. Z uvedeného dôvodu nemožno

súhlasiť s tvrdením...: „Vyhláška ako podzákonná norma v tomto konkrétnom prípade

upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.“. Citovaná vyhláška

zužuje okruh osôb, ktoré sa musia podrobiť povinnému očkovaniu, alebo sa môžu podrobiť

odporúčanému očkovaniu.».

Ministerstvo zdravotníctva nepovažuje ustanovenia vyhlášky upravujúcej prevenciu

a kontrolu prenosných ochorení za také, ktoré by upravovali spoločenský vzťah vo väčšom

rozsahu ako ustanovuje zákon, „pretože zákon ustanovuje povinnosť očkovania pre každú

fyzickú osobu“. Ministerstvo zdravotníctva sa nestotožňuje ani s právnym názorom

Krajského súdu v Nitre, ktorým poukazuje na rozpor napadnutých ustanovení s čl. 2 ods. 2

a 3 , a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že „je nesporné, že zo strany štátneho orgánu

nemožno nútiť k splneniu povinnosti, ktorú zákon neukladá. V danom prípade však

povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu je ustanovená v § 51 ods. 1 písm. d) zákona

č. (o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).“.

Ďalej ministerstvo zdravotníctva poukazuje na skutočnosť, že „pri akceptovaní

argumentácie uvedenej v návrhu Krajského súdu v Nitre by nebolo možné ústavne

konformne upraviť ani povinné mimoriadne očkovanie. Mimoriadne situácie je možné riešiť

len mimoriadnym opatrením, povinným mimoriadnym očkovaním, ktorého osobný rozsah

nie je možné predpokladať a explicitne upraviť formou zákona. Povinné mimoriadne

očkovanie je jedným z druhov povinného očkovania tak ako povinné očkovanie osôb, ktoré

dosiahli určený vek.

Právnu úpravu povinného očkovania je preto potrebné posudzovať komplexne, nie je

možné argumentovať len časťou právnej úpravy (v tomto prípade očkovaním osôb, ktoré

dosiahli určitý vek) bez ohľadu na celý kontext právnej úpravy.“.

Z uvedených dôvodov nepovažuje ministerstvo zdravotníctva návrh krajského súdu

za dôvodný a navrhuje, aby mu ústavný súd nevyhovel.

Ministerstvo zdravotníctva zároveň ústavnému súdu oznámilo, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania v predmetnej veci.

6. Úrad pre dohľad sa v stanovisku č. S , Z 66 029/2013/903

z 11. júla 2013 s odvolaním sa na absenciu jeho kompetencie v predmetnej veci podľa

o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou

starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov

odmietol k výzve ústavného súdu vyjadriť.

7. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky sa v stanovisku

č. , z 27. augusta 2013 vyjadril k odbornej stránke systému

povinného očkovania. V tomto stanovisku poukazuje na skutočnosť, že v súvislosti

s celosvetovo rastúcim trendom globalizácie a migrácie prenosné ochorenia predstavujú

stále aktuálnu hrozbu pre zdravie verejnosti. Pritom v porovnaní s antibiotickou liečbou

používanou pri aktívnych ochoreniach zdôrazňuje preventívny charakter očkovania, ktoré je

„v približne 95 % prípadov schopné zabrániť vzniku ochorenia“. Okrem narastajúceho

fenoménu antibiotickej rezistencie poukazuje aj na iné obmedzenie antibiotickej liečby,

ktorým je to, že antibiotiká „sú účinné len proti baktériám, kým vakcíny chránia aj pred

vírusovými ochoreniami, proti ktorým neexistuje etiologická liečba“.

Podľa úradu verejného zdravotníctva „povinné očkovanie patrí k najvýznamnejším

protiepidemickým opatreniam v oblasti primárnej starostlivosti. Slovenská republika sa od

roku 1986 riadi jednotným imunizačným programom. Jeho cieľom je znížiť až eliminovať

výskyt infekčných ochorení dôsledným zabezpečovaním imunizácie najmä detskej populácie.

Ide o flexibilný program, ktorý sa vyvíja a mení podľa aktuálnej epidemiologickej situácie,

odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie, Európskeho centra pre prevenciu a

kontrolu prenosných ochorení a nových medicínskych poznatkov. V súčasnosti sa v

Slovenskej republike detská populácia povinne očkuje proti desiatim prenosným

ochoreniam. Dosiahnutie vysokej úrovne zaočkovanosti populácie je základnou podmienkou

pre udržanie veľmi dobrej epidemiologickej situácie vo výskyte ochorení preventabilných

očkovaním. Rodičia, ktorí neumožnia, aby ich dieťa bolo zaočkované napriek lekárskym

odporúčaniam a zákonnej povinnosti, zbavujú dieťa jeho práv na zdravie. Odmietnutím

očkovania rodič nevystavuje riziku ochorenia len vlastné dieťa, ale zároveň aj ďalšie deti

vnímavé voči infekcii, ktoré nemôžu byť zaočkované zo zdravotných dôvodov.“.

Úrad verejného zdravotníctva ďalej uvádza, že „povinné očkovanie je dostupné pre

všetky deti na Slovensku a je plne hradené z verejného zdravotného poistenia. V súlade

s Dohovorom o právach dieťaťa možno povedať, že dieťa má právo a nárok byť chránené

očkovaním pred infekčnými ochoreniami. Štát a rodičia majú voči dieťaťu povinnosť mu

toto právo zaistiť... ... Je paradoxom, že práve vysoká efektivita očkovania, vedúca

k vymiznutiu fatálnych ochorení, smeruje vďaka antivakcinačným aktivistom k úvahám

o jeho nepotrebnosti. Odborný svet označuje 21. storočie za storočie vakcinológie.

Jednostrannou medializáciou však narastajú výhrady k očkovaniu u laickej verejnosti.

Princíp povinného očkovania akceptuje aj Svetová zdravotnícka

organizácia... ... Svetová zdravotnícka organizácia každoročne odporúča očkovacie

stratégie na základe epidemiologickej situácie v jednotlivých regiónoch. Národné

imunizačné programy si vytvárajú jednotlivé krajiny, pričom zohľadňujú aj aktuálnu

epidemiologickú situáciu a princípy zdravotnej politiky danej krajiny... ... V krajinách, kde

je očkovanie dobrovoľné, sa vo väčšej miere vyskytujú epidémie infekčných ochorení... ... V

krajinách Európy, kde je zavedené v súčasnosti povinné očkovanie, sa epidémie ochorení

nevyskytujú, s výnimkou epidémií osýpok u rómskeho obyvateľstva v Rumunsku a

Bulharsku, kde je zaočkovanosť tejto skupiny populácie veľmi nízka. Epidémie infekčných

ochorení sa vyskytujú najmä v tých komunitách, kde je sústredených viac nezaočkovaných

osôb. Rizikovými sú však aj nezaočkované osoby, ktoré v prípade ochorenia môžu pri

návšteve inej krajiny spôsobiť šírenie infekčného ochorenia u domáceho obyvateľstva...

... Povinné očkovanie je prínosom nielen pre jednotlivca, ktorý má byť očkovaný, ale

súčasne i pre celú populáciu. Pre zabránenie šírenia prenosného ochorenia v populácii je

dôležité zabezpečiť dostatočnú kolektívnu imunitu. Konečným efektom očkovania je výrazné

zníženie chorobnosti a úmrtnosti na konkrétne ochorenie v populácii. Infekčné ochorenia,

preventabilné očkovaním, ktoré sú zaradené do Imunizačného programu Slovenskej

republiky, patria medzi závažné ochorenia. Najviac sú nimi ohrozené najmladšie vekové

skupiny, u ktorých môžu mať ťažký a komplikovaný priebeh. Svetová zdravotnícka

organizácia odporúča na udržanie kolektívnej imunity minimálnu 95 % hladinu

zaočkovanosti. V prípade zrušenia povinného očkovania sa predpokladá pokles

zaočkovanosti zo súčasných 98 až 99 % na nedostatočných 60 až 70 %. Nakoľko väčšina

ochorení v očkovacom kalendári sa prenáša vzduchom, pokles kolektívnej imunity bude mať

za následok vznik početných epidémií. Predpokladá sa, že o niekoľko rokov sa zvýši

chorobnosť na ochorenia, ktoré sa v súčasnosti u nás už nevyskytujú, alebo vyskytujú len

ojedinele.

Kvalite očkovacích látok sa vzhľadom na ich špecifické vlastnosti venuje mimoriadna

pozornosť. Od začiatku vývoja očkovacích látok sa neustále zlepšuje ich účinnosť

a bezpečnosť. V súčasnosti sa využívajú technológie kombinovaných vakcín, nových

liekových foriem látok a nových prenášačových systémov. Vďaka používaniu

kombinovaných vakcín sa znížil počet vpichov a tým aj traumatizácia dieťaťa. Očkovacie

látky, tak ako ostatné lieky a liečivá, nie sú 100 % účinné a môžu spôsobovať nežiaduce

reakcie. Benefity očkovania však mnohonásobne prevyšujú riziko možných nežiaducich

reakcií po očkovaní. V súlade s legislatívou platnou v Slovenskej republike je každý lekár

povinný hlásiť nežiaduce reakcie v súvislosti s aplikáciou liečiv. Očkovacie látky, ktoré sa

používajú v Slovenskej republike, sú riadne registrované v rámci Európskej únie aj v rámci

národnej registrácie, sú bezpečné a účinné. Zloženie očkovacích látok podlieha kontrole

Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv, ktorý je národnou autoritou pre bezpečnosť liečiv.

Očkovacie látky sú posudzované podľa požiadaviek Európskeho liekopisu. Informácie

a dokumenty, ktoré musia byť priložené k žiadosti o povolenie na uvedenie očkovacej látky

na trh musia preukázať, že terapeutická účinnosť prevažuje nad jej potenciálnymi rizikami...

... V prípade zrušenia povinného očkovania sa očakáva zhoršenie epidemiologickej

situácie na Slovensku, čo môže mať závažný dosah na zdravotný stav celej populácie

so vzostupom chorobnosti a úmrtnosti na infekčné ochorenia, so vznikom epidémií, ako aj

objavením sa takých infekčných ochorení, ktoré sa na Slovensku vďaka očkovaniu

nevyskytujú už celé desaťročia alebo len v minimálnej miere (detská prenosná obrna,

tetanus, záškrt, osýpky, ružienka, mumps). Zvýši sa počet hospitalizácií, trvalých následkov

po prekonaní prenosných ochorení a nárast počtu úmrtí na prenosné ochorenia,

predovšetkým u najzraniteľnejších skupín populácie, t.j. detí do dvoch rokov veku.

Nebezpečenstvo prechodu zo systému povinného očkovania na dobrovoľné spočíva

najmä v poklese počtu zaočkovaných detí a v následkoch uvedených vyššie... ... Ďalej je

riziko, že zdravotné poisťovne nebudú uhrádzať očkovaciu látku a výkon očkovania.

Očkovanie tak bude nedostupné pre rodiny s nízkymi príjmami. Slovenská republika stratí

schopnosť plniť programy Svetovej zdravotníckej organizácie, zamerané na vylúčenie

prenosných ochorení z populácie (celosvetové eradikačné a eliminačné programy pre

detskú prenosnú obrnu, osýpky, ružienku a rubeolovýkongenitálny syndróm) a tak účinne

reagovať na epidémie rýchlo sa šíriacich ochorení (napr. osýpok, vírusovej žltačky typu A,

meningokokových zápalov mozgových blán a infekcií krvi), pri ktorých sa očkovanie využíva

ako najúčinnejší nástroj na zastavenie šírenia ochorení. Zrušením povinného očkovania sa

stratí najúčinnejší nástroj na zabránenie šírenia vzdušných infekcií v zariadeniach sociálnej

starostlivosti.

Cieľom tohto stanoviska nie je poukazovať na ekonomické následky zrušenia systému

povinného očkovania na Slovensku. Je však potrebné poznamenať, že prevencia prenosných

ochorení je ekonomicky výhodnejšia než ich liečba...

... Pri odmietaní očkovania taktiež vyvstávajú otázky. Ochorenia proti ktorým sa

povinne očkuje sú u neočkovaného dieťaťa život ohrozujúce. Majú rodičia, ktorí očkovania

odmietajú, právo takto odopierať dieťaťu ochranu jeho zdravia a života? Ako chcú rodičia

zabezpečiť ochranu zdravia dieťaťa proti infekciám, u ktorých neexistuje ani v dnešnej dobe

iná účinná liečba? Dobrovoľnosť by znamenala vedomé rozhodnutie rodiča o vystavení

dieťaťa možnosti ochorieť na závažné infekcie v budúcnosti. Takáto dobrovoľnosť by však

mala byť zdokumentovaná, pretože odmietnutie očkovania znamená v niektorých prípadoch

reálne ohrozenie zdravia alebo života dieťaťa a rodič svojim rozhodnutím musí participovať

na tejto skutočnosti. Ak neočkované dieťa tým, že prenesie infekciu o ohrozí zdravie

rizikových osôb v populácii, ktorí sú v súčasnosti chránení kolektívnou imunitou, aký podiel

zodpovednosti budú mať jeho rodičia?“.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa úrad verejného zdravotníctva vyslovil

za zachovanie systému povinného očkovania v Slovenskej republike.

8. Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť sa v stanovisku

z 26. septembra 2013 vyjadrila k odbornej stránke systému povinného očkovania. V tomto

stanovisku najprv zdôrazňuje podstatu samotnej epidemiológie ako medicínskeho vedného

odboru, «ktorý skúma výskyt chorôb, odhaľuje príčiny a faktory, ktoré ovplyvňujú vznik

chorôb a ktoré podporujú zdravie. Na základe týchto poznatkov navrhuje a uskutočňuje

opatrenia, ktoré zabraňujú vzniku chorôb, zlepšujú kvalitu života a overuje ich účinnosť.

Na rozdiel od klinickej medicíny, ktorá sa zaoberá diagnostikou a liečbou jednotlivých

pacientov, predmetom záujmu epidemiológa sú súbory osôb, celé populácie štátov. Proces

„diagnostikovania choroby“ v klinike môžeme porovnať s procesom odhaľovania príčin

chorôb v epidemiológii a liečbu pacienta so zavádzaním opatrení na zníženie chorobnosti.

Rozdiely sú však v ochote dodržiavať liečbu a preventívne opatrenia. Liečbu prijíma

pacient, ktorý je chorý, má ťažkosti a bolesti, ako prostriedok, ktorý mu pomôže. Efekt

liečby vidí zvyčajne za krátky čas od jej začiatku. Podrobovať sa preventívnym opatreniam

býva často prijímané s nevôľou, pretože sa týkajú zvyčajne zdravých osôb, ktoré nemajú

ťažkosti, nepociťujú ohrozenie straty zdravia a berú ich ako obmedzovanie svojho súkromia,

svojich zvykov a životného štýlu. Efekt preventívnych opatrení prijatých v celej populácii

jednotlivec niekedy ani nevníma, pretože choroba u neho nevznikne, prejavuje sa však na

celospoločenskej úrovni, a to nie ihneď, ale až v priebehu 5 – 10 rokov od prijatia. Rovnako

je to aj v prípade, keď sa preventívne opatrenia prestanú dodržiavať alebo sa zrušia.

Choroba sa nevráti ihneď v takej miere, aby to pociťovala celá spoločnosť, ale až niekoľko

rokov. Potom sa už ťažko hľadá vinník.».

Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť ďalej uvádza, že

„očkovanie je vedecky overené najúčinnejšie preventívne opatrenie a spolu s dostupnosťou

pitnej vody zachránilo najviac ľudských životov“. Pre očkovanie podľa jej názoru platí

v plnej miere to, čo je v tomto stanovisku napísané o zavádzaní, resp. rušení preventívnych

opatrení:

„U niektorých chorôb stačí niekoľko rokov aby sa vrátili. Príkladom je zrušenie

očkovania detí žijúcich v prostredí nízkeho hygienického štandardu proti hepatitíde A v

roku 2005. Už v roku 2008 sa objavili prvé epidémie, najmä na východnom Slovensku.

Povinnosť očkovania je na Slovensku daná historicky. Prvý očkovací program na

našom území zaviedla Mária Terézia v roku 1768 potom, čo jej na pravé kiahne zomreli

3 deti. Povinné očkovanie proti tomuto ochoreniu bolo na území Československa uzákonené

v roku 1919. Slovensko vždy patrilo k lídrom v zavádzaní nových očkovaní v súlade

s vývojom nových očkovacích látok. Prvé celonárodné očkovanie na svete proti detskej

obrne sa uskutočnilo na Slovensku, a to v roku 1957. V priebehu 10 dní boli na území

celého Slovenska zaočkované všetky deti vo veku 0 – 7 rokov. Vďaka tomu sa detská obrna

na Slovensku nevyskytuje od roku 1960.

Slovenský očkovací kalendár zastavujú odborníci na základe vedeckých poznatkov,

dlhoročnej praxe, odporúčaní renomovaných odborných inštitúcií ako sú Svetová

zdravotnícka organizácia a Európske centrum pre kontrolu a prevenciu chorôb. Jeho

správnosť dokazuje priaznivá situácia vo výskyte chorôb, proti ktorým sa povinne očkuje.“

Slovenská epidemiologická a vakcinologická spoločnosť ho považuje za jeden z najlepších,

ak nie najlepší v Európe. „Všetky ochorenia zaradené do povinného očkovania majú jedno

spoločné, a to riziko vážneho klinického priebehu s ohrozením života alebo so zanechaním

vážnych dlhodobých alebo trvalých následkov po prekonaní ochorenia.

Vďaka dôslednému dodržiavaniu povinnosti očkovania najmä rodičmi, pediatrami

a epidemiológmi sa na Slovensku dosahuje vysoká zaočkovanosť, a tým aj ochrana

obyvateľstva pred chorobami zaradenými medzi povinné očkovania. Zrušením povinného

očkovania dôjde k vážnemu a neuváženému ohrozeniu zdravia verejnosti, k zbytočným

ochoreniam a úmrtiam. Prekonanie ochorení, proti ktorým sa povinne očkuje je dokázanou

príčinou vážnych poškodení zdravia, ktoré sa objavujú mnohonásobne častejšie ako

poškodenia po očkovaní. Odborníci Európskej únie nie sú proti povinnému očkovaniu,

práve naopak, niektoré štáty zvažujú zaviesť túto povinnosť. Európske centrum pre kontrolu

chorôb odporúča všetkým členským štátom dosahovať čo najvyššiu zaočkovanosť

stratégiami, ktoré zohľadňujú lokálne zvyklosti. Inštitút povinného očkovania používa aj

Svetová zdravotnícka organizácia. Stanovila povinné očkovanie proti žltej zimnici pri

cestách do krajín s endemickým výskytom tohto ochorenia, čo znamená, že osoba, ktorá nie

je očkovaná nemôže do takejto krajiny vstúpiť.“

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa slovenská epidemiologická a vakcinologická

spoločnosť vyslovila za zachovanie systému povinného očkovania v Slovenskej republike.

Jej stanovisko podporili aj: Slovenská lekárska komora, Slovenská lekárska spoločnosť

(ďalej len „SLS“) a jej organizačné zložky (Slovenská pediatrická spoločnosť SLS,

Neonatologická sekcia Slovenskej pediatrickej spoločnosti SLS, Slovenská hepatologická

spoločnosť SLS, Spoločnosť klinickej farmakológie SLS, Spoločnosť všeobecného

lekárstva pre dospelých SLS, Slovenská spoločnosť alergológie a klinickej imunológie SLS,

Slovenská spoločnosť pre gynekológiu a pôrodníctvo SLS, Slovenská pneumologická

a ftizeologická spoločnosť SLS, Slovenská imunologická spoločnosť pri Slovenskej

akadémii vied), Slovenská akadémia vied, Štátny ústav pre kontrolu liečiv, Kancelária

Svetovej zdravotníckej organizácie v Slovenskej republike, Etická komisia Ministerstva

zdravotníctva Slovenskej republiky.

IV.

Znenie napadnutej právnej úpravy, dotknutých článkov a relevantných

ustanovení dohovoru a iných normatívnych právnych aktov

Podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) „Každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života,

obydlia a korešpondencie.“.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru „Štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti,

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany

práv s slobôd iných.“.

Podľa „Štátne orgány môžu konať iba na základe , v jej

medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“.

Podľa „Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho

nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“.

Podľa „Povinnosti možno ukladať zákonom alebo na

základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“.

Podľa „Medze základných práv a slobôd možno upraviť za

podmienok ustanovených touto len zákonom.“.

Podľa „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný ochrany

už pred narodením.“.

Podľa „Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.“.

Podľa „Každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného

poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke

pomôcky za podmienok, ktoré ustanoví zákon.“.

Podľa „Domáhať sa práv uvedených v , 36, 37 ods. 4,

až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia

vykonávajú.“.

Podľa „Ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom

ustanoveným zákonom.“.

Podľa „Ústavný súd rozhoduje o súlade nariadení

vlády, všeobecne záväzných právnych predpisov ministerstiev a ostatných ústredných

orgánov štátnej správy s , s ústavnými zákonmi, s medzinárodnými zmluvami,

s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované

a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, a so zákonmi.“.

Podľa § 2 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia

„Na účely tohto zákona verejné zdravie je úroveň zdravia spoločnosti, ktorá zodpovedá

úrovni poskytovanej zdravotnej starostlivosti, ochrany a podpory zdravia a ekonomickej

úrovni spoločnosti.“.

Podľa § 2 ods. 1 písm. h) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia

„Prevencia ochorení a iných porúch zdravia je systém opatrení zameraných na vylúčenie,

prípadne zníženie rizika výskytu ochorení a iných porúch zdravia, na ktoré v rozhodujúcej

miere vplývajú životné, pracovné a sociálno-ekonomické podmienky a spôsob života,

a opatrení zameraných na ochranu, podporu a rozvoj verejného zdravia.“.

Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia „Fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním

prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú

spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných

prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym

opatreniam.“.

Podľa § 51 ods. 3 zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia „Ak ide

o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností podľa odsekov 1 a 2 zástupca dieťaťa.“.

Podľa ustanovenia § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia „Ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými právnymi predpismi podrobnosti

o prevencii a kontrole prenosných ochorení.“.

Podľa ustanovenia § 1 ods. 1 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej

republiky č. , ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole

prenosných ochorení v znení neskorších predpisov „Prevencia a kontrola prenosných

ochorení podľa tejto vyhlášky sa vzťahuje na každé ochorenie, ktoré sa môže preniesť

na človeka, s osobitným zreteľom na prenosné ochorenia podliehajúce povinnému hláseniu

v Slovenskej republike a tie prenosné ochorenia a špeciálne zdravotné problematiky, ktoré

sú zahrnuté do špecializovaných sietí pre epidemiologický dohľad nad prenosnými

1)

ochoreniami podľa osobitných predpisov..“. [1) Príloha č. 1 rozhodnutia Komisie

2000/96/ES z 22. decembra 1999 o prenosných ochoreniach, ktoré majú byť postupne

zahrnuté do siete Spoločenstva na základe rozhodnutia č. 2119/98/ES Európskeho

parlamentu a Rady v znení rozhodnutia Komisie 2003/542/ES (Ú. v. EÚ L 185, 24. 7. 2003,

s. 55 – 98).]

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných

ochorení „Očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa povinné pravidelné očkovanie

osôb, ktoré dosiahli určený vek; povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému

nebezpečenstvu vybraných nákaz; povinné očkovanie osôb, ktoré sú profesionálne

vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb, ktoré

sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb,

ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; očkovanie

osôb cestujúcich do cudziny a z cudziny; očkovanie osôb na vlastnú žiadosť; povinné

mimoriadne očkovanie.“.

Podľa ustanovenia § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných

ochorení „Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne,

vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým

invazívnym ochoreniam sa vykonáva najskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa.

Očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva od 15. mesiaca života

dieťaťa. Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov.“.

Podľa § 13 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení

„Očkovanie osôb vykonáva lekár na základe preskripčného obmedzenia alebo ním

poverená sestra po posúdení aktuálneho zdravotného stavu očkovanej osoby a po

zhodnotení možných dočasných alebo trvalých kontraindikácií očkovania podľa písomnej

informácie pre používateľa lieku a súhrnu charakteristických vlastností lieku.“.

V.

Východiská a právne závery rozhodnutia

Všeobecne k povinnému očkovaniu

Ústavný súd akceptuje stanovisko odborníkov citovaných v tomto náleze, že žiadna

medicínska metóda dosiaľ nezachránila toľko životov na celom svete ako očkovanie.

Očkovanie je v súčasnosti považované za jeden z najdôležitejších nástrojov primárnej

prevencie. Vďaka zavedenému a detailne prepracovanému systému povinného očkovania sa

v Slovenskej republike vyskytuje len veľmi málo prenosných ochorení, ktoré sú bežné

v iných krajinách.

Štátom podporované zariadenia pre očkovanie boli v celosvetovom meradle

predstavené ešte v roku 1808 v Anglicku prostredníctvom programu National Vaccine

Establishment (pozri Bazin, H. Vaccination: A History. Montrouge: John Libbey Eurotext,

2011. p. 74 a nasl.). Povinné očkovanie v Anglicku bolo zavedené v roku 1853 (v súčasnosti

nie je očkovanie vo Veľkej Británii povinné, pozn.), a to zákonom The United Kingdom

Vaccination Act 1853 (pozri Tulchinsky, Theodore H. – Varavikova, Elena A. The New

Public Health. San Diego: Elsevier Academic Presss, 2009. p. 10). Očkovanie v určitej

forme (povinné či podporované) bolo zavedené napr. v Dánsku (1810), Švédsku (1814),

Prusku (1835) a pod.

História očkovania na území Slovenska sa začína už v časoch Habsburskej

monarchie a Rakúskeho cisárstva. Historický exkurz nás poúča, že prvý očkovací program

na našom území zaviedla Mária Terézia v roku 1768 (porov. Coxe W. History of the House

of Austria. Vol. III. Third edition. London: Henry G. Bohn, 1847. p. 439; Moffat, Mary

Maxwell: Maria Theresa. New York: E. P. Dutton and Co., 1911. p. 312 – 313). Prvý zákon

o povinnom očkovaní proti pravým kiahňam bol vydaný 9. júla 1836. V Československu sa

povinné očkovanie proti pravým kiahňam zaviedlo v roku 1919.

Vďaka celosvetovému programu povinného očkovania Svetovej zdravotníckej

organizácie (WHO) sa podarilo v roku 1980 celosvetovo eradikovať (úplné vymiznutie)

kiahne (pravé kiahne/variola/smallpox). Posledný prípad pravých kiahní na území

Slovenska bol hlásený v roku 1924, celosvetovo v roku 1977 v Somálsku. Od roku 1980 sa

proti pravým kiahňam očkovať prestalo.

Svetová zdravotnícka organizácia predstavila v máji 1974 tzv. rozšírený imunizačný

program [Expanded Programme on Immunization (EPI)], ktorého cieľom bolo zabezpečiť,

aby všetky deti vo všetkých krajinách mali prístup k život-zachraňujúcim vakcínam. EPI

program v tom čase odporúčal použitie očkovacích látok, ktoré chránia proti šiestim

chorobám: tuberkulóza (BCG), vakcína proti diftérii, tetanu, čiernemu kašľu (vakcína DTP),

osýpkam a detskej obrne (pozri WHO: Immunization, Vaccines and Biologicals, National

programmes and systems.

Dostupné na: http://www.who.int/immunization/programmes_systems/en/).

Vďaka dobre nastavenému imunizačnému programu a dlhodobej kontrole jeho

dodržiavania sa podarilo v Slovenskej republike dosiahnuť vysokú zaočkovanosť, ktorá sa

v súčasnosti pohybuje na úrovni 98 – 99 % (porov. stanovisko Slovenskej epidemiologickej

a vakcinologickej spoločnosti). Postupne, so zvyšujúcou sa mierou zaočkovanosti bolo

možné sledovať ústup ochorení, proti ktorým bolo povinné očkovanie zamerané.

V rámci právnej komapratistiky možno poukázať na implementáciu očkovacieho

programu v niektorých krajinách. V Českej republike legislatíva (zákon č. 258/2000 Sb.

o ochraně veřejného zdraví a o změně některých souvisejících zákonů v spojení s vyhláškou

Ministerstva zdravotnictví České republiky č. 439/2000 Sb. o očkování proti infekčním

nemocem) upravuje povinné očkovanie proti nasledujúcim ochoreniam – záškrt, tetanus,

čierny kašeľ, detská obrna, žltačka typu B, choroba vyvolaná Haemophilus influenzae typu

B, osýpky, rubeola, mumps. V štátoch Maďarsko, Poľsko, Lotyšsko, Rumunsko Bulharsko

legislatíva upravuje povinné očkovanie proti nasledkujúcim ochreniam – záškrt, choroba

vyvolaná Haemophilus influenzae typu B, žltačka typu B, osýpky, mumps, rubeola, čierny

kašeľ, obrna, tetanus, tuberkulóza. V štátoch Francúzsko, Taliansko, Grécko, Malta,

Portugalsko, Belgicko je povinné očkovanie iba proti vybraným druhom ochorení. Naproti

tomu v štátoch Nemecko, Rakúsko, Švédsko, Fínsko, Dánsko, Island, Veľká Británia,

Španielsko, Írsko legislatíva neupravuje povinné očkovanie, iba odporúčané (pozri

Eurosurveillance: Mandatory and recommended vaccination in the EU, Iceland and

Norway: results of the VENICE 2010 survey on the ways of implementing national

vaccination programmes. Dostupné na: http://www.eurosurveillance.org/).

Právny základ ochrany zdravia v Slovenskej republike predstavuje .

Je ním deklarovaný pozitívny záväzok štátu účinne zabezpečovať ochranu zdravia, ktorý je

realizovaný predovšetkým prijatím právnej úpravy zameranej na ochranu zdravia. Avšak

pritom musí štát nevyhnutne zasiahnuť do viacerých oblastí života spoločnosti.

Ochranu zdravia na celospoločenskej úrovni zabezpečuje zákon o ochrane, podpore

a rozvoji verejného zdravia. Na základe tohto zákona je vykonávaná prevencia ochorení

a iných porúch zdravia, kontrola zdravých životných a pracovných podmienok (napr. pitnej

vody, vody v prírodných a umelých kúpaliskách, ochrana zdravia pred elektromagnetickým

žiarením v životnom prostredí, ochrana zdravia pri práci, kozmetické výrobky a pod.),

sú nariaďované protiepidemické opatrenia v škôlkach a školách, je vykonávaný štátny

zdravotný dozor a iné činnosti.

Štát týmto na seba prebral (resp. zabezpečuje výkon) pozitívny záväzok ochrany

zdravia obyvateľov štátu [možno dodať, že ochrana zdravia sa často spája

s vysokoodbornou a technicky veľmi náročnou problematikou, o ktorej jednotlivec nemusí

mať (často ani nemôže) bez ingerencie štátu dostatok informácií, riadne a bezpečne

aplikovateľných o. i. aj medicínskych prostriedkov na ochranu zdravia].

Túto časť ústavný súd uzatvára konštatovaním, že nebezpečné prenosné ochorenia

stále ohrozujú zdravie populácie, príkladom je súčasná hrozba zavlečenia epidémie eboly.

K prevencii prenosných ochorení patrí povinné očkovanie. Pri nebezpečných prenosných

ochoreniach ide o život a zdravie ohrozujúci stav, ktorý je schopný zanechať vážne trvalé

následky na jednotlivcoch či skupinách ľudí, nekontrolovateľne sa šíriť v populácii.

Je v súlade s pozitívnym záväzkom štátu vyplývajúcim z chrániť z pozície

štátu pred týmto stavom celú spoločnosť. Preto štát, zohľadňujúc proporcionalitu medzi

osobnou integritou a verejným záujmom, a pritom v súlade s poznatkami a názormi

odbornej obce vypracoval účinný protiepidemický program, v ktorom určil

10 najzávažnejších ochorení, proti ktorým legislatívne upravil povinnosť očkovať sa.

V Slovenskej republike je tak v súčasnosti zavedený komplexný program prevencie

prenosných ochorení, tzv. národný imunizačný program.

Všeobecne k samotnému prieskumu

Ústavný súd považuje v úvode samotného prieskumu za potrebné uviesť

k problematike povinného očkovania stanovisko Súdneho dvora, ktorý sa k predmetnej

problematike vyjadril uznesením vo veci C-459/13, podľa ktorého je táto problematika

výlučne záležitosťou vnútroštátnej právnej úpravy a súdnictva (porov. uznesenie Súdneho

dvora C-459/13 zo 17. 7. 2014). Ústavný súd zároveň dopĺňa, že rozhodnutie zákonodarcu

o tom, že určitý druh očkovania bude povinný, je rozhodnutím, ktorým realizuje ústavným

poriadkom danú (pomerne širokú) možnosť legislatívnych zásahov v oblasti verejného

zdravotníctva, stanovenú o. i. explicitne aj v čl. 26 Dohovoru o ochrane ľudských práv

v dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny – Dohovor o ľudských

právach a biomedicíne (vyhlásený v Zbierke

Z. z.). Ide o rozhodnutie, ktoré je v prvom rade otázkou politickou a expertnou, a preto je tu

i veľmi obmedzená možnosť ingerencie ústavného súdu. Takéto rozhodnutie zákonodarcu

vychádza z pomerne veľkého priestoru pre politické uváženie (margin of appreciation),

v rámci ktorého nie je možné rozhodnutie zákonodarcu (resp. vykonávacieho právneho

predpisu exekutívy) o ustanovení povinnosti podrobiť sa určitému druhu očkovania bez

ďalšieho preskúmavať (porov. rovnako v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

z 3. februára 2011).

Ústavný súd bude v nasledujúcich častiach nálezu v rámci samotného prieskumu

vychádzať primárne z uvedených postulátov.

K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu

prenosných ochorení s a ods. 2

V návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov sa Krajský súd v Nitre

domáha vyslovenia nesúladu napadnutých ustanovení s čl. 13 ods. 1 písm. a) a ods. 2

.

Návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov Krajského súdu v Nitre

bolo napadnuté ustanovenie § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia, ktoré splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na vydanie vyhlášky upravujúcej

podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, a to na základe právneho názoru

krajského súdu, v zmysle ktorého štát týmto ustanovením umožňuje orgánom výkonnej

moci nelegitímnym spôsobom zasahovať do označených základných práv.

Krajský súd sa v návrhu ďalej domáha vyslovenia nesúladu § 6 vyhlášky upravujúcej

prevenciu a kontrolu prenosných ochorení s napadnutými ustanoveniami , keďže

podľa jeho názoru „Ustanovenia definované podzákonnou právnou normou sa musia

pohybovať výlučne iba v medziach zmocňujúceho zákona.“. Na uvedené krajský súd

poukazuje nálezom ústavného súdu (, z 27. februára 1997, uverejnený

v Zbierke nálezov a uznesení ústavného súdu 1997, s. 20 – 21). V argumentácii pokračuje

tvrdením, že „povinnosť týkajúca sa povinného očkovania vymedzená

Z. z. o ochrane podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov, nie je dostatočne špecifikovaná a neustanovuje kedy

a aké očkovanie je povinné“. Podľa názoru krajského súdu povinné očkovanie nadobúda

svoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych podmienok jeho realizácie, pričom spôsob

vykonávania očkovania, jeho druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje

vyhláška upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení. Vyhláška tak ako

všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily určuje povinnosť fyzických osôb

podrobiť sa povinnému očkovaniu po dosiahnutí určitého veku. V súvislosti s uvedeným je

krajský súd presvedčený, že „Vyhláška, ako podzákonná norma, v tomto konkrétnom

prípade upravuje spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než stanovuje zákon.“.

Ústavný súd považuje za nevyhnutné poukázať na podstatu čl. 13 ods. 1 písm. a)

a ods. 2 .

V právnom štáte zohľadňujúcom princípy deľby moci na moc zákonodarnú, výkonnú

a súdnu sú orgány výkonnej moci oprávnené na vydávanie všeobecne záväzných predpisov

iba na základe a v medziach zákonného splnomocnenia. Podstatným znakom špeciálnej

delegácie je, že zákonodarca problematiku dostatočne upravenú vo svojich základných

rysoch prenecháva na konkretizáciu rezortnému orgánu výkonnej moci. Vyhláška ako

vykonávací právny predpis potom svojím charakterom upravuje technické či expertné

otázky, ktoré môžu podliehať častým zmenám. Keďže ide o otázky vysoko odborného

charakteru a vzhľadom na často enormný rozsah upravovanej problematiky, nie je vhodné

tieto otázky upravovať v samotnom zákone. Takáto úprava by viedla k neúmernému nárastu

rozsahu textu zákona, čo by často mohlo viesť k jeho neprehľadnosti. Z tohto dôvodu musí

zákon predstavovať dostatočne určito upravený základný rámec priznaným oprávneniam

a povinnostiam a technické či expertné otázky, ktoré zásadným spôsobom neovplyvňujú

samotné zákonné oprávnenie alebo povinnosť (lebo tieto už boli priznané zákonom),

prenechávať na konkretizáciu vykonávacím predpisom.

Článok 13 predstavuje univerzálnu normu ustanovujúcu všeobecné kritériá

a predpoklady možného obmedzenia základných práv a slobôd. Z jeho obsahu vyplýva, že

ústavodarca rozlišuje medzi povinnosťami a medzami základných práv a slobôd, a to

obsahovo aj formálne. V nadväznosti na takéto rozlíšenie sú v formulované

všeobecné podmienky ukladania povinností na jednej strane a medzí základných práv

a slobôd na strane druhej.

Podľa povinnosti je možné ukladať zákonom alebo na

základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd. Dominantnou

črtou v tomto ustanovení je výhrada zákona vzhľadom na ukladanie povinností. Avšak

výhrada zákona predstavuje len základ pre stanovenie povinností. Z uvedeného vyplýva, že

samotnú povinnosť možno uložiť uznaným prameňom práva – jednak zákonom alebo tak

môže urobiť na základe výslovného zákonného splnomocnenia aj podzákonný právny

predpis (vykonávací právny predpis), ktorý sa bude pohybovať v medziach tohto

splnomocnenia. Inak povedané, povinnosti môžu byť ukladané v podzákonných predpisoch,

ale nie na základe podzákonných predpisov. Na účely ochrany základných práv a slobôd je

nevyhnutné ústavnú úpravu v interpretovať veľmi striktne ako

ústavnú normu, ktorá dovoľuje uložiť povinnosti v podzákonnom právnom predpise

výhradne et intra legem s tým, že predpokladom využitia tejto ústavnej normy je splnenie

formálnej podmienky (zmocnenie výslovne uvedené v zákone) spolu so splnením

podmienky náležitej kvality uvedeného zmocnenia, ktorá sa dosiahne vtedy, ak zmocnenie

jednoznačne vymedzí hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná (porov. Drgonec,

J. . Komentár. 2. vydanie. Šamorín: Heuréka, 2007, s. 158).

Ustanovenie upravuje tak materiálne, ako aj formálne

predpoklady, pri splnení ktorých možno upraviť medze základných práv. Materiálnym

predpokladom je súlad úpravy s konkrétnymi podmienkami, ktoré vo vzťahu k predmetným

základným právam alebo slobodám ustanovuje . Formálnym predpokladom je, že

úprava je vydaná vo forme zákona. Axiologickou a teleologickou bázou

sú hodnoty a princípy demokratického právneho štátu – suverenita zákonodarcu v spojení

s princípom obmedzenej, konštitučnej vlády. Inými slovami, účelom je

chrániť adresátov práva pred takými technikami právnej regulácie, ktoré sú typické pre tzv.

policajné štáty; ide najmä o širokú diskrečnú právomoc exekutívy vrátane jej možnosti

upravovať kľúčové súradnice vzťahu medzi občanmi a mocou podzákonnými opatreniami.

Predmetné ustanovenie tak slúži predovšetkým na to, aby iné orgány ako parlament nemohli

výkon základných práv a slobôd podrobiť akýmkoľvek obmedzeniam idúcim nad rámec

zákona. V skratke tak účinky predmetného ustanovenia možno zhrnúť takto: (i) medze

základných práv a slobôd môže upraviť iba zákonodarca, pričom (ii) takáto zákonná úprava

musí byť v súlade s podmienkami, ktoré vo vzťahu k dotknutým základným právam alebo

slobodám ustanovuje (porov. nález ústavného súdu sp. zn. z 2. júla

2008).

Podľa ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia „fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním

prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú

spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných

prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym

opatreniam.“

Podľa ustanovenia § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia, „Ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými predpismi podrobnosti o prevencii

a kontrole prenosných ochorení.“.

Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných

ochorení „Očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa povinné pravidelné očkovanie

osôb, ktoré dosiahli určený vek; povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému

nebezpečenstvu vybraných nákaz; povinné očkovanie osôb, ktoré sú profesionálne

vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb, ktoré

sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb,

ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; očkovanie

osôb cestujúcich do cudziny a z cudziny; očkovanie osôb na vlastnú žiadosť; povinné

mimoriadne očkovanie.“.

Podľa ustanovenia § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných

ochorení „Očkovanie detí proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne,

vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým

invazívnym ochoreniam sa vykonáva najskôr prvý deň desiateho týždňa života dieťaťa.

Očkovanie detí proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva od 15. mesiaca života

dieťaťa. Preočkovanie dospelých proti záškrtu a tetanu sa vykonáva každých 15 rokov.“.

Zákonodarca určil v § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia povinnosť pre každú fyzickú osobu podrobiť sa skupinám očkovaní, ktoré

sú označené za povinné. Tým, že zákonodarca používa termín „povinné očkovanie“, je teda

jednoznačne určená povinnosť fyzických osôb podriadiť sa povinnému očkovaniu.

Zákonodarca v zmysle predmetného ustanovenia priamo ukladá povinnosť fyzickým

osobám podrobiť sa z celej škály očkovaní (odporúčané, dobrovoľné – na ktoré taktiež

pamätá zákon o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia) len očkovaniam druhovo

povinným, pretože ich považuje za nevyhnutné vzhľadom na ochranu verejného zdravia.

Konkrétne druhy očkovaní (t. j. proti konkrétnemu prenosnému ochoreniu), ktoré sú

povinné v zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, sú uvedené v § 5

ods. 1 v spojení s § 6 predmetnej vyhlášky.

Akokoľvek, samotná povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu

nie je ustanovená podzákonným predpisom, ale dostatočne konkrétne a určito použitím

termínu „povinné očkovanie“ zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.

Tým spĺňa jednak požiadavku na ukladanie povinností ustanovenú v čl. 13 ods. 1 písm. a)

, ale zároveň tiež požiadavku formy zákona na stanovenie medzí základných práv

a slobôd ustanovenú v .

Ústavný súd považuje za nevyhnutné na tomto mieste ďalej zdôrazniť, že § 62

písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia splnomocňuje ministerstvo

zdravotníctva na vydanie vyhlášky, ktorá upraví podrobnosti o prevencii a kontrole

prenosných ochorení.

V zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia [§ 2 ods. 1 písm. h)

v spojení s § 12 ods. 2 v spojení s § 51 ods. 1 zákona o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia] je súčasťou prevencie a kontroly prenosných ochorení aj očkovanie (tak

povinné, ako aj odporúčané či dobrovoľné), a teda § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore

a rozvoji verejného zdravia splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva aj na bližšiu úpravu

povinného a dobrovoľného či odporúčaného očkovania (tieto skupiny očkovaní a ich

výpočet je uvedený v § 5 ods. 1 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných

ochorení), ktoré je (sú) súčasťou prevencie a kontroly prenosných ochorení primárne

upravenej zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.

Zákonné splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu

ministerstvom zdravotníctva je podľa názoru ústavného súdu dostatočne jasné,

zrozumiteľné, nie je vágne a pri použití štandardných interpretačných techník výkladu textu

právnej normy je možné spoľahlivo z jeho znenia vyvodiť právnu oblasť a okruh právnych

vzťahov určených primárne zákonom o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré

je ministerstvo zdravotníctva oprávnené bližšie regulovať prostredníctvom vydania

podzákonného právneho predpisu.

Vychádzajúc z už uvedeného, ústavnému súdu zostáva len konštatovať, že

ustanovenie § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia týmto

spĺňa požiadavky určené pre splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho

predpisu. Toto ustanovenie legitímnym spôsobom splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva

na vydanie vykonávacieho predpisu upravujúceho podrobnosti o prevencii a kontrole

prenosných ochorení.

Ustanovenie § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení na

základe špeciálnej delegácie nezakladá fyzickým osobám v súvislosti s povinným

očkovaním novú povinnosť a nevybočuje z medzí splnomocňujúceho zákona, keďže len

spresňuje pri jednej zo skupín očkovaní spadajúcich v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) zákona

o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 5 ods. 1 tejto vyhlášky medzi

očkovania druhovo povinné, (i) proti akým prenosným ochoreniam, (ii) od akého veku

a (iii) v akých časových intervaloch u cieľovej skupiny osôb (zo všetkých fyzických osôb)

sa táto povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu upravená zákonom bude vykonávať.

Avšak takéto spresnenie nemá vplyv na samotnú, zákonom ustanovenú povinnosť všetkých

fyzických osôb podrobiť sa tejto skupine očkovania (t. j. povinnému očkovaniu).

To znamená, že ak by sa zmenilo v tejto skupine očkovaní kritérium veku (a tým cieľová

skupina osôb) alebo časové intervaly očkovania či výpočet prenosných chorôb, proti ktorým

sa v tejto skupine očkovaní očkuje, samotná povinnosť podrobiť sa takému očkovaniu pre

každú fyzickú osobu by tým nebola nijako dotknutá. Takáto prípadná zmena vyhlášky je

výlučne záležitosťou odbornou v zmysle sledovania vývoja epidemiologickej situácie

kompetentnými orgánmi.

V tomto smere na povinnosť podrobiť sa očkovaniu nadväzuje aj § 13 predmetnej

vyhlášky, podľa ktorého je vždy na lekárovi vykonávajúcom očkovanie, aby vykonal pred

očkovaním lekárske vyšetrenie, posúdil jeho vhodnosť vo vzťahu k zdravotnému stavu

očkovanej osoby a zhodnotil a poučil fyzickú osobu (resp. rodičov dieťaťa) o možných

kontraindikáciách očkovania, ktoré budú vždy objektívne dané. Aj táto povinnosť lekára

vychádza a nadväzuje na povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu uloženú v zmysle

§ 51 ods. 1 písm. d) v spojení s § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia každej fyzickej osobe.

V zmysle uvedeného ustanovenie § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu

prenosných ochorení sa pohybuje výlučne v medziach splnomocňujúceho zákona a ústavný

súd nemôže súhlasiť s tvrdením, že by vyhláška ako podzákonná právna norma

v konkrétnom prípade upravovala spoločenský vzťah vo väčšom rozsahu než ustanovuje

zákon. Zákon predsa ustanovuje, že vyhláška upraví podrobnosti o prevencii a kontrole

prenosných ochorení, do ktorej spadá v zmysle zákona o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia aj povinné očkovanie, ktorého cieľovou skupinou sú všetky fyzické

osoby rovnako.

Sumarizujúc už predostreté právne závery, ústavný súd konštatuje, že v prípade

právnej úpravy povinného očkovania je samotná povinnosť podrobiť sa povinnému

očkovaniu uložená všetkým fyzickým osobám v § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia, teda zákonom. Podzákonný predpis – vyhláška

upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení – je vydaný na základe zákonného

splnomocnenia v § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ktoré

je dostatočne presné a určité a ústavne akceptovateľným spôsobom splnomocňuje

ministerstvo zdravotníctva na vydanie podzákonného vykonávacieho právneho predpisu

v konkrétnej oblasti. Avšak tento podzákonný predpis už neustanovuje povinnosť podrobiť

sa povinnému očkovaniu, ale len konkretizuje problematiku upravenú v podstatných rysoch

samotným zákonom.

K obdobnej problematike sa ústavný súd vo svojej judikatúre už vyjadroval. Ústavný

súd v tejto súvislosti judikoval: „Na základe posúdenia napadnutých ustanovení v ich

systematickej súvislosti s celkovou právnou úpravou poskytovania zdravotnej starostlivosti

uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia zákonodarca tým, že rozsah,

podmienky a spôsob úhrady zdravotnej starostlivosti ustanovil zákonom, rešpektoval

ústavnú požiadavku úpravy medzí základného práva podľa Slovenskej

republiky. Spôsob, aký zákonodarca zvolil, zároveň nositeľom predmetného práva zaručuje,

že uplatňovanie tohto práva môže podzákonný normotvorca v zákonom ustanovenom

rozsahu a za zákonom ustanovených podmienok podrobiť veľkorysejším podmienkam“

(porov. nález ústavného súdu sp. zn. z 2. júla 2008).

V zmysle uvedeného sú napadnuté ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a)

zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej

prevenciu a kontrolu prenosných ochorení podľa názoru ústavného súdu v súlade s čl. 13

ods. 1 písm. a) a ods. 2 .

Ako obiter dictum k tejto časti ústavný súd uvádza odkaz na legislatívno-technické

pokyny k legislatívnym pravidlám tvorby zákonov, ak návrh zákona predpokladá vydanie

vykonávacieho predpisu, splnomocnenie na jeho vydanie napríklad znie: „Podrobnosti o...

ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo...“

V súlade s čl. 6 ods. 2 Legislatívnych pravidiel tvorby zákonov (vyhlásené v Zbierke

) ak návrh zákona predpokladá vydanie vykonávacieho

predpisu, musí obsahovať splnomocnenie na jeho vydanie. Splnomocnenie na vydanie

vykonávacieho predpisu musí byť vyjadrené v splnomocňujúcom ustanovení, ktoré je

obsahom zákona. Špeciálna delegácia musí byť vždy určitá. Z jej znenia musí jasne

vyplývať, ktorý orgán je splnomocnený na vydanie vykonávacieho právneho predpisu

a ďalej aké otázky a v akom rozsahu môže vo vykonávacom predpise tento splnomocnený

orgán upraviť.

Ústavný súd dodáva, že aj keď legislatívne pravidlá tvorby právnych predpisov

nemajú všeobecnú záväznosť, t. j. nie sú právnym predpisom, obsahujú relevantné základy

legislatívnej a legislatívno-technickej kultúry právotvorby garantujúcej (zabezpečujúcej)

určitú systematickú a systémovú formálnoprávnu jednotnosť a konzistentnosť nášho

právneho poriadku. Porušenie týchto pravidiel neznamená nesúlad právneho predpisu

s , hoci môže byť hodnotené ako nedostatok právnej úpravy

(porov. nález ústavného súdu sp. zn. z 2. júla 2008). Ani z tohto pohľadu

nemožno napadnutej právnej úprave povinného očkovanie v zmysle § 51 ods. 1 písm. d),

§ 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky

upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení nič vytknúť.

K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu

prenosných ochorení s

Podľa návrhu Krajského súdu v Nitre povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu

zasahuje do základných práv a slobôd občanov, a preto krajský súd považuje ústavne

garantované práva, akými sú právo na život a právo na ochranu zdravia, za ohrozené,

pričom štát nedostatočnou legislatívnou úpravou povinného očkovania umožňuje orgánom

verejnej moci zasahovať do týchto práv. Krajský súd ďalej, argumentujúc aj nálezom

ústavného súdu ( z 11. marca 1999, Zbierka nálezov a uznesení Ústavného

súdu Slovenskej republiky 1999, s. 58), uvádza, že „Nesúladom uvedených právnych

predpisov s SR tak nie je akceptovaná ústavná požiadavka, podľa ktorej v právnom

štáte má povahu základného prameňa práva, ktorý je nadradený všetkým ostatným

prameňom práva. Tento znak implikuje aj požiadavka, aby všetky právne predpisy a v nich

obsiahnuté alebo z nich odvodené právne normy, verejnoprávne a súkromnoprávne, boli

v súlade s ustanoveniami .“.

Článok 40 má prevažne programový charakter – práv z neho vyplývajúcich

sa možno domáhať len na základe zákona, ktorý ho vykonáva. Len zo samotného ústavného

zakotvenia práva na ochranu zdravia v v zásade nevyplýva priamo

realizovateľný nárok, keďže nie je bez ďalšieho ustáliteľné, aké konkrétne oprávnenia

a právne povinnosti tvoria jeho obsah. Preto je potrebná jeho zákonná konkretizácia. Túto

situáciu upravuje v , podľa ktorého „domáhať sa práv uvedených

v , 36, 37 ods. 4, až 42 a až 46 tejto sa možno len v medziach

zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú“. Takto ústavodarca jednoznačne vytvoril

priestor na vydanie právnych predpisov, ktorými sa konkretizuje obsah pojmu práva

na ochranu zdravia.

V tomto kontexte musí ústavný súd zdôrazniť, že právo na ochranu zdravia je

obsahovo naplnené až vydaním zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia.

Článok 40 upravuje primárne pozitívny záväzok štátu prijať takú právnu úpravu na

úrovni zákona, ktorá zabezpečí ochranu zdravia obyvateľstva, a zabezpečiť zdravotnú

starostlivosť. V tomto smere úprava povinného očkovania v zmysle § 51 ods. 1 písm. d)

a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky

upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení napĺňajú tento pozitívny záväzok

štátu.

To však neznamená, že sa určitá právna úprava nemôže dostať do kontradikcie

s , ktorý v rámci samotného jadra (podstaty) práva na ochranu zdravia

vyžaduje, aby právna úprava, ktorej účel je ochrana zdravia, neviedla v konečnom dôsledku

k jasnému poškodzovaniu zdravia, resp. k takému nepriaznivému zdravotnému následku,

ktorý by neprešiel (resp. takáto právna úprava) testom proporcionality. Inak povedané, aby

sa v kabáte ochrany zdravia, ktorú štát zabezpečuje, neskrýval jednoznačný následok

zdravie porušujúci. Týmto by mohlo byť povinné očkovanie vtedy, ak by sa povinné

očkovanie vyžadovalo bez ohľadu na zdravotné kontraindikácie pacienta (očkovaného

občana – dieťa), resp. ak by bola všeobecne preukázaná škodlivosť povinného očkovania

na zdravie očkovaných občanov.

Právna úprava povinného očkovania na zákonnej úrovni v spojení s podzákonným

vykonávacím právnym predpisov však pamätá na zdravotné kontraindikácie dieťaťa (resp.

osoby povinnej podrobiť sa povinnému očkovaniu). V týchto prípadoch § 12 ods. 2 písm. d)

v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia

v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení

neupravuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, resp. ukladá povinnosť lekára

vykonávajúceho povinné očkovanie zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné

známe zdravotné kontraindikácie.

Rovnako nie je možné ustáliť a mať za preukázaný všeobecný negatívny vplyv

očkovania na ľudí. Naopak, ako už ústavný súd prezentoval, je preukázaný pozitívny vplyv

povinného očkovania na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných a smrteľných ochorení,

napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní.

Čo sa týka bezpečnosti očkovacích látok pre zdravie ľudí, ich neškodnosti

a predchádzania nežiaducich účinkov liekov, nad uvedeným drží ochrannú ruku štát

v podobe úpravy štátnej kontroly liečiv prostredníctvom Štátneho ústavu na kontrolu liečiv

v zmysle o liekoch a zdravotníckych pomôckach a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

Na základe uvedeného nemožno teda dospieť k záveru, že povinné očkovanie

v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení je v rozpore

s . Ústavný súd tak ani nepristúpil k testu proporcionality, keďže právna úprava

povinného očkovania jasne nezasahuje do jadra (podstaty) práva na ochranu zdravia

v zmysle .

Preto podľa názoru ústavného súdu je právna úprava povinnosti podrobiť sa

povinnému očkovaniu v zmysle § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu

prenosných ochorení v súlade s .

K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu

prenosných ochorení s

Život je prirodzené právo vlastné každému jednotlivcovi a štát prostredníctvom

legislatívy nielen právo na život zohľadňuje a chráni každého v jeho nerušenom výkone, ale

tiež zabezpečuje všetko nevyhnutné pre podporu práva na život (porov. Blackstone, W.

Commentaries on the Laws of England. Book the First. Oxford: Clarendon Press, 176,

p. 129, 131). Život človeka je najväčšia, najposvätnejšia z hodnôt, ktoré definujú človeka

a ochranu ktorej na seba vztiahol štát (porov. Stahl, Friedrich Julius. Die Philosophie des

Rechts. Zweiter Band. Zweite Abtheilung. Heidelberg: Verlag der akademischen

Buchhandlung J. C. B. Mohr, 1846. s. 540).

Právo na život ako základné univerzálne právo človeka sa opiera o ,

ktorý zdôrazňuje rovnosť všetkých ľudí v realizácii tohto práva, jeho nedotknuteľnosť,

nescudziteľnosť, nepremlčateľnosť a nezrušiteľnosť. v formuluje právo

na život všeobecne, pričom v odsekoch 2 a 3 možno vidieť jeho konkretizáciu. Formulácia

ochrany práva na život v ústave zabezpečuje priamu aplikovateľnosť, pretože neobsahuje

odkaz na konkrétnu vnútroštátnu úpravu v právnym normách nižšej právnej sily. Cieľom

je zabezpečiť ochranu jednotlivca pred akýmkoľvek pozbavením života.

Druhý odsek citovaného článku explicitne zakazuje také konanie, ktorým by bol iný

zbavený života. Uvedená norma chráni každý ľudský život proti ostatným subjektom pred

úmyselnými i nedbanlivostnými zásahmi smerujúcimi proti životu s výnimkou prípadov

podľa odseku 4 citovaného článku.

V zmysle judikatúry ústavného súdu sa právo na život považuje za vstupnú bránu

a pilier celého systému ochrany základných práv a slobôd. Právny poriadok Slovenskej

republiky chráni ľudský život ako kľúčovú hodnotu právneho štátu (porov. nález ústavného

súdu zo 4. decembra 2007). Porušenie práva na život patrí k najzávažnejším

porušeniam ľudských práv a slobôd a neexistuje spôsob, ako toto porušenie zvrátiť,

reparovať, odškodniť. Účel a rozsah ochrany práva na život, aj práva nebyť pozbavený

života je aj predmetom úpravy medzinárodných dohovorov, v duchu ktorých je potrebné

vykladať aj našu ústavnú úpravu. Štrasburské orgány ochrany práva priznali vo všetkých

svojich rozhodnutiach právu na život výsadné postavenie ako jednému z najdôležitejších

ustanovení dohovoru. Predmet a účel dohovoru ako nástroja na ochranu individuálnych

ľudských bytostí vyžaduje, aby čl. 2 dohovoru bol interpretovaný a aplikovaný takým

spôsobom, aby jeho záruky boli praktické a účinné.

Základné princípy práva na život a jeho ochrany vyplývajú okrem iného z rozsudkov

Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veciach: L. C. B. proti Spojenému

kráľovstvu, sťažnosť č. 23413/94, rozsudok z 9. 6. 1998; Osman proti Spojenému

kráľovstvu, sťažnosť č. 23452/94, rozsudok z 28. 10. 1998; Cemil Kilic proti Turecku

a Mahmut Kaya proti Turecku, sťažnosti č. 22492/93 a 22535/93, rozsudok z 28. 3. 2000;

Ismail Ertak proti Turecku, sťažnosť č. 20764/92, rozsudok z 9. 5. 2000; Velikova proti

Bulharsku, č. 41488/98, rozsudok zo 16. 5. 2000; Akkoc proti Turecku, sťažnosti

č. 22947/93 a 22948/93, rozsudok z 10. 10. 2000, Tas proti Turecku, sťažnosť č. 24396/94,

rozsudok zo 14. 11. 2000, Gul proti Turecku, sťažnosť č. 22676/93, rozsudok

zo 14. 12. 2000; Keenan proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 27229/95, rozsudok

z 3. 4. 2001, Tanli proti Turecku, sťažnosť č. 26129/95, rozsudok z 10. 4. 2001; Calvelli

a Ciglio proti Taliansku, sťažnosť č. 32967/96, rozsudok zo 17. 1. 2002; Abdurrahman Orak

proti Turecku, sťažnosť č. 31889/96, rozsudok zo 14. 2. 2002; Paul a Andrey Edwards proti

Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 46477/99, rozsudok zo 14. 3. 2002; Sabukterin proti

Turecku, sťažnosť č. 27243/95, rozsudok z 19. 3. 2002; Mc Shane proti Spojenému

kráľovstvu, sťažnosť č. 43290/98, rozsudok z 28. 5. 2002; Oneryildiz proti Turecku,

sťažnosť č. 48939/99, rozsudok z 18. 6. 2002; a Mastromatteo proti Taliansku, sťažnosť

č. 37703/97, rozsudok z 24. 10. 2002, ako aj z rozhodnutí o prijateľnosti sťažností

vo veciach Bromily proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 33747/96, rozhodnutie

z 23. 11. 1999, a Younger proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 57420/00, rozhodnutie

zo 7. 1. 2003.

Článok 15 ods. 1 a 2 ( dohovoru) ukladá štátu povinnosť zdržať sa

úmyselného a nezákonného zbavenia života, ale tiež prijať príslušné kroky k ochrane života

osôb, ktoré sa nachádzajú v ich jurisdikcii. Z práva na život vyplývajú pre štát dve základné

pozitívne povinnosti: (i) povinnosť chrániť život a (ii) povinnosť zabezpečiť vyšetrenie,

resp. objasnenie okolností straty života, vyvodenie zodpovednosti a poskytnutie nápravy

(tzv. procesná povinnosť). V rámci konania o súlade právnych predpisov právna úprava

povinného očkovania spadá pod prvú pozitívnu povinnosť štátu, povinnosť chrániť život.

Pri povinnosti chrániť život ide najmä o primárnu povinnosť v rámci vertikálnych

vzťahov (štát – občan) zabezpečiť právo na život účinnými právnymi prostriedkami

v jednotlivých oblastiach spoločenského života, spoločenských vzťahov, ktoré najužšie

súvisia so životom človeka – napr. v oblasti medicíny, verejného zdravia, trestnej politiky,

bezpečnosti občanov a štátu a pod. V horizontálnych vzťahoch (občan – občan) ide najmä

o prijímanie trestnoprávnych ustanovení na účely odstrašenia od spáchania trestných činov

vedúcich k pozbaveniu života jednotlivca, ktoré podporuje právno-vynucovací

mechanizmus na prevenciu, potlačenie a sankcionovanie porušení uvedených ustanovení.

Za splnenia určitých podmienok štáty musia prijať účinné preventívne opatrenia k ochrane

jednotlivca, ktorého život je ohrozený trestným konaním iného jednotlivca.

Preskúmavajúc právnu reguláciu povinného očkovania s , dostávame sa

do oblasti verejného zdravotníctva, resp. medicíny, a v tomto smere pozitívnemu záväzku

štátu povinnosti chrániť život – tak z pozície vzťahu štátu k občanovi, ako aj vo vzťahoch

občana k občanovi.

Je potrebné rozlíšiť pri práve na život a povinnosti štátu chrániť život v oblasti

verejného zdravotníctva (resp. medicíny) kľúčovú rovinu ochrany garantovanej čl. 15

.

Povinnosť štátu chrániť život zakazuje, a bolo by v rozpore s , aby zákon

upravoval (t. j. povoľoval, resp. ukladal) taký zásah štátu (zásah štátu voči občanovi) alebo

jednotlivca (zásah občana proti občanovi) v oblasti verejného zdravotníctva (medicíny, resp.

zdravotnej starostlivosti), ktorý by znamenal (i) jednoznačnú priamu termináciu života

(napr. klasický trest smrti; povinné ukončenie života pri dosiahnutí určitého veku podaním

farmaceutickej látky a pod.) alebo (ii) by v konečnom dôsledku viedol k usmrteniu každého

človeka, ktorý by sa podrobil tomuto zásahu [napr. ak by štát vyžadoval podľa právnej

úpravy (t. j. upravoval verejnoprávnu povinnosť) od jednotlivcov po dosiahnutí určitého

veku darovať životne dôležitý orgán; povinnosť podrobiť sa život ohrozujúcemu

biomedicínskemu výskumu a pod.], alebo (iii) by štát rezignoval na realizáciu

trestnoprávnej politiky, keď by činy vedúce k pozbaveniu života jednotlivca nepovažoval

za trestné.

To znamená, že garantuje ochranu pred takým zásahom, ktorý by bol

usmrtením človeka, a to nielen v oblasti verejného zdravotníctva, ale všeobecne. Uvedený

princíp relativizuje , podľa ktorého nie je porušením práva na život, ak

bol niekto pozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.

Avšak uvedené ustanovenie predpokladá predovšetkým skutočnosť, keď k pozbaveniu

života (ktoré je inak trestné v zmysle príslušných trestnoprávnych noriem, ktorých prijatie

predpokladá pozitívny záväzok štátu v zmysle a 2 ) dôjde najmä

v prípadoch se defendendo, tzn. pri odvracaní hroziaceho útoku na život človeka, príp.

odvracaní nebezpečenstva priamo hroziaceho životu(-om). Bližšiu úpravu tohto ustanovenia

na zákonnej úrovni nachádzame primárne (ale nielen) v ako okolnosti

vylučujúce protiprávnosť činu, najmä nutná obrana a krajná núdza.

V týchto intenciách je potrebné ustáliť, že aj povinné očkovanie (a očkovanie ako

také) je zásahom do integrity človeka. Avšak účelom a dôsledkom povinnosti podrobiť sa

povinnému očkovaniu nie je ukončenie života alebo priama hrozba jeho ukončenia, ale

naopak, účelom je život chrániť a predchádzať vzniku a šíreniu prenosných a smrteľných

ochorení.

Pri dodržaní právom predpísaných zdravotníckych postupov a zohľadnení

zdravotných kontraindikácií očkovanej osoby [tieto postupy a povinnosti zdravotníckych

pracovníkov právna úprava povinného očkovania, ako už ústavný súd uviedol, upravuje

najmä v § 12 ods. 2 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore

a rozvoji verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu

a kontrolu prenosných ochorení] nie je následkom povinného očkovania ohrozenie života,

ale naopak, jeho ochrana.

Navyše, ako už ústavný súd konkretizoval, rovnako nie je možne ustáliť a mať za

preukázaný všeobecný negatívny vplyv očkovania na ľudí. Naopak, ako ústavný súd

prezentoval, je preukázaný pozitívny vplyv povinného očkovania na predchádzanie vzniku

a šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní.

Čo sa týka bezpečnosti očkovacích látok pre zdravie ľudí, ich neškodnosti

a predchádzania nežiaducich účinkov liekov, ústavný súd opätovne pripomína, že nad

uvedeným drží ochrannú ruku štát v podobe úpravy štátnej kontroly liečiv prostredníctvom

Štátneho ústavu na kontrolu liečiv v zmysle o liekoch

a zdravotníckych pomôckach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov.

Z tohto pohľadu povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu v zmysle § 51 ods. 1

písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6

vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení nespadá pod rozsah

ochrany a nemôže byť s v nesúlade.

K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu

prenosných ochorení s

Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach , naproti tomu

ochrana práva na súkromie je v dohovore sústredená v . vo viacerých

ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na súkromný život, ktorého podstatou je

súkromie osoby späté s jej telesnou integritou a možnosť jednotlivca v určitej sfére

spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez zbytočných obmedzení, príkazov

a zákazov ustanovených orgánom verejnej moci. vytvorená ochrana práva na

súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami sa zaručuje ochrana

súkromia v rôznych životných situáciách (porov. nález ústavného súdu sp. zn.

z 13. mája 1997).

Ako napovedá druhá veta („Nedotknuteľnosť osoby a jej

súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom“), ako

aj druhý odsek čl. 8 dohovoru (ktorý prezentuje výpočet výnimiek, keď je možné do práva

na súkromie zasiahnuť), právo na súkromie nemá absolútnu povahu. totiž nezaručuje

jeho ochranu pred akýmkoľvek zasahovaním. Zaručuje ochranu len pred takým

zasahovaním, ktoré je neoprávnené. Jeho relatívna povaha vyplýva zo skutočnosti, že ním

chránené záujmy sa častokrát dostávajú do kolízie s inými ľudskými právami (porov. nález

ústavného súdu sp. zn. z 15. januára 2014).

Nedotknuteľnosť, v zmysle predstavuje ochranu osoby a jej

súkromia pred nezákonným zásahom. V prípade súkromia ide o sféru spoločenských

vzťahov, do ktorej má štát zasahovať len minimálne, nevyhnutným spôsobom, a keď tak

robí, jeho zásah musí byť zákonný (legálny, v súlade s platným právnym poriadkom).

Na druhej strane, v prípade právnej úpravy povinného očkovania ide o naplnenie

verejného záujmu na ochrane obyvateľstva (ľudstva, resp. života a zdravia obyvateľstva)

pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení a zároveň ide o výkon pozitívneho

záväzku štátu chrániť životy obyvateľov ( ) a ich zdravie ( )

prijímaním vhodnej legislatívy v konkrétnych oblastiach života spoločnosti. Inak povedané,

parafrázujúc textáciu Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, ako aj dohovoru (napr.

čl. 8 ods. 2), ide o legislatívne opatrenie potrebné na ochranu života a zdravia iných.

Ústavný súd na tomto mieste konštatuje, že povinné očkovanie je spojené

s bezprostredným zásahom do telesnej integrity človeka, ktorej ochrana spadá pod právo na

súkromie fyzickej osoby v zmysle . Ústavný súd dospieva k záveru, že

v danom prípade sa do vzájomnej kolízie dostávajú dva chránené záujmy, pričom

právo na súkromie je v tomto smere zákonom obmedzené v prospech verejného záujmu na

ochrane obyvateľstva (ľudstva, resp. života a zdravia obyvateľstva) pred vznikom a šírením

prenosných smrteľných ochorení stanovením povinnosti každej fyzickej osoby podrobiť sa

povinnému očkovaniu.

Zostáva však úlohou preskúmať, či toto obmedzenie práva na súkromie v zmysle

§ 51 ods. 1 písm. d) v spojení s § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia a v spojení s § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení je

proporcionálne vo vzťahu k uprednostneniu verejného záujmu na ochrane obyvateľstva pred

vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení.

V tejto súvislosti považuje ústavný súd za potrebné prvotne poukázať na judikatúru

ESĽP venujúcu sa problematike povinného očkovania a zásahu do práva na rešpektovanie

súkromného života.

V súlade s čl. 8 ods. 1 dohovoru „každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie“.

Na tomto mieste je potrebné tiež poukázať na to, že podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru

do výkonu tohto práva možno zasiahnuť okrem iného aj v prípadoch, keď je to v súlade

so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme ochrany zdravia alebo

ochrany práv a slobôd iných.

Podľa relevantnej judikatúry ESĽP: «... telesná integrita fyzickej osoby je plne krytá

konceptom „súkromného života“ chráneného článkom 8 dohovoru. Súd už zdôraznil, že

telesná integrita fyzickej osoby zahŕňa najintímnejšie aspekty súkromného života fyzickej

osoby a povinné podrobenie sa medicínskemu zásahu, aj keď minimálnej dôležitosti,

zakladá zásah do tohto práva. ... Povinné očkovanie – ako nedobrovoľné lekárske ošetrenie

– predstavuje zásah do práva na rešpektovanie súkromného života, ktorý v sebe zahŕňa

fyzickú a psychickú integritu osoby, ako je zaručená v článku 8 ods. 1 dohovoru» (pozri

Solomakhin v. Ukrajina, č. 24429/03, rozsudok ESĽP z 15. 3. 2012, bod 33).

Európsky súd pre ľudské práva následne v duchu princípu proporcionality

pokračoval v argumentácii a uviedol, že „takýto zásah bol jasne uskutočnený na základe

zákona a sledoval legitímny cieľ ochrany zdravia. Zostáva preskúmať, či tento zásah bol

nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.“. Európsky súd pre ľudské práva následne uviedol,

že „zásah do sťažovateľovej telesnej integrity by mohol byť považovaný za odôvodnený pri

zohľadnení verejného zdravia a nutnosti kontrolovať šírenie infekčných ochorení v regióne.

Okrem toho, v súlade s rozhodnutiami vnútroštátneho súdu, zdravotnícky personál

skontroloval vhodnosť očkovania pred samotným vykonaním očkovania, čo naznačuje, že

boli prijaté potrebné opatrenia na to, aby lekársky zákrok nebol na ujmu sťažovateľa do tej

miery, ktorá by narušila rovnováhu záujmov medzi osobnou integritou sťažovateľa

a verejným záujmom na ochrane zdravia obyvateľstva.“. (ibid., body 35 a 36). Európsky

súd pre ľudské práva skonštatoval, že nedošlo k porušeniu čl. 8 dohovoru.

Podobne sa k problematike povinného očkovania postavila aj bývalá Európska

komisia pre ľudské práva (ďalej len „Komisia“) v prípade Boffa and 13 others v. San

Maríno, keď podľa jej rozhodnutia: «Komisia už rozhodla, že požiadavka podrobiť sa

lekárskemu ošetreniu alebo vakcinácii pod hrozbou pokuty môže predstavovať zásah do

práva na rešpektovanie súkromného života. ... Komisia sa domnieva, že s ohľadom na cieľ

napadnutej legislatívy je zásah založený na potrebe ochrany zdravia verejnosti a dotknutých

osôb, a tým je odôvodnený. Následne musí byť preverené, či zásah do súkromného života

sťažovateľa je „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“. V súlade s judikatúrou súdu

pojem nevyhnutnosti znamená, že zásah zodpovedá naliehavej spoločenskej potrebe

a najmä, že je primeraný sledovanému legitímnemu cieľu. Avšak vnútroštátne orgány

požívajú určitú mieru voľnej úvahy, rozsah ktorej závisí nielen na cieli, ale aj na použitej

forme zásahu ... Komisia poznamenala, po prvé, že sťažovateľ nepreukázal

pravdepodobnosť, že predovšetkým v prípade jeho dieťaťa by príslušná vakcína spôsobila

vážne problémy. Ďalej Komisia zohľadňuje, že vakcinačná kampaň, tak ako existuje

vo väčšine krajín, ktoré zaväzujú jednotlivca ustúpiť všeobecnému záujmu a neohroziť

zdravie ostatných, keď jeho vlastné zdravie nie je v nebezpečenstve, neprekračuje rozsah

voľnej úvahy ponechanej na štát. ... S ohľadom na uvedené skutočnosti Komisia má za to, že

zásah, voči ktorému smeruje sťažovateľova sťažnosť je primeraný sledovanému cieľu

a môže byť považovaný za nevyhnutný v demokratickej spoločnosti pre ochranu zdravia ako

je uvedené v čl. 8 ods. 2 Dohovoru.» (pozri Boffa and 13 others v. San Maríno, č. 26536/95,

rozhodnutie Komisie o prijateľnosti z 15. 1. 1998).

Na okraj a na účel prispenia k rozvoju ústavnoprávnej komparatistiky (avšak bez

ambície ústavného súdu bližšieho zohľadňovania z dôvodu špecifických rozdielov medzi

právnou kultúrou common law a kontinentálnym právnym systémom) si dovoľuje ústavný

súd k problematike povinného očkovania odkázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

Spojených štátov amerických vo veci Jacobson v. Massachusetts sp. zn. 197 U. S. 11

(1905), v ktorom Najvyšší súd Spojených štátov amerických, posudzujúc ústavnosť

legislatívy štátu Massachusetts ukladajúcej povinnosť podrobiť sa očkovaniu v prípadoch,

kedy je to nevyhnutné z dôvodu ochrany verejného zdravia, a to na základe rozhodnutia

Zdravotnej Rady, vychádzal rovnako z testu nevyhnutnosti, a konštatujúc súlad legislatívy

upravujúcej povinné očkovanie v štáte Massachusetts s Spojených štátov, uviedol:

„Odporca namieta, že jeho sloboda bola obmedzená z dôvodu, že štát mu ukladá pokutu

alebo uväznenie pre odmietnutie podrobiť sa povinnému očkovaniu. Podľa neho je takéto

úprava neodôvodnená, arbitrárna a krutá, a preto nepriateľská k právu každého na

starostlivosť o jeho vlastnú telesnú integritu a zdravie... Súd uvádza, že slobody

garantované Spojených štátov... nezakladajú absolútne právo každej osoby, ktoré

je v každom okamihu a za každej okolnosti oslobodené od obmedzenia. Existujú početné

obmedzenia, ktorým sa jednotlivej musí podriadiť v záujme všeobecného dobra. ...

Legislatíva štátu Massachusetts požaduje po obyvateľoch mesta podriadiť sa očkovaniu iba

v prípade, kedy na základe názoru Zdravotnej Rady je to nevyhnutné z dôvodu ochrany

vereného zdravia alebo ochrany verejnosti. ... Je nepochybné, že v čase prijatie

rozhodnutia... dochádzalo k šíreniu pravých kiahní... Za tejto situácie... nemôže súd

rozhodnúť, že takéto rozhodnutie Zdravotnej Rady nebolo nevyhnutné pre účely ochrany

verejného zdravia a zabezpečenia ochrany verejnosti. ... Je všeobecnou pravdou, že v každej

dobre spravovanej spoločnosti viazanej povinnosťou zachovania bezpečnosti jej členov,

práva jednotlivcov, rešpektujúc ich slobodu, môžu v prípade hrozby veľkého nebezpečenstva

byť podriadené obmedzeniam, ktorých výkon, na základe rozumného rozhodnutia, môže byť

vyžadovaný z dôvodu ochrany verejnosti. ... Navyše nie je úlohou súdu... určiť, aké metódy

sú najefektívnejšie pre ochranu verejnosti proti chorobám. To je úlohou legislatívy...

Posudzujúc uvedenú právnu úpravu nemôže byť potvrdené zo strany súdu, že táto... je

v rozpore s . Tiež... nik nemôže dôveryhodne tvrdiť, že prostriedky určené štátom

nakoniec nemajú žiaden podstatný súvis s ochranou verejného zdravia a ochrany verejnosti.

... Súd rovnako nemôže dať za pravdu názoru... že príležitostné alebo občasné zdravotné

komplikácie po očkovaní... majú vylúčiť povinnosť podrobiť sa očkovaniu, ak očkovaný na

tieto prípady jemu blízkych osôb odkáže. Takéto závery by znamenali, že povinné očkovanie

by nemohlo byť v žiadnom mysliteľnom prípade legálne vykonané... Súd nie je ochotný

podporiť tento názor...“

Ústavný súd sa však nemôže uspokojiť v rámci aplikovania princípu proporcionality

v rámci prieskumu súladu právnej úpravy povinného očkovania s s odkazom na

relevantnú judikatúru ESĽP a Komisie z dôvodu, že v uvedených prípadoch štrasburské

orgány ochrany ľudských práv a slobôd zohľadňovali primárne špecifické prípady právnej

úpravy a jej aplikácie v štátoch Ukrajina a San Maríno, a aj „štýl myslenia“ pri posudzovaní

sťažnosti fyzickej osoby pre porušenie jej subjektívnych práv garantovaných čl. 8 dohovoru

sa môže v špecifikách líšiť od „štýlu myslenia“ pri preskúmavaní súladu právnych

predpisov na úrovni vnútroštátnej, konkrétne na úrovni ústavného poriadku Slovenskej

republiky.

Ústavný súd sa preto na tomto mieste rozhodol aplikovať princíp proporcionality

v užšom slova zmysle, a to tak, ako to ústavný súd v minulosti uviedol v dnes už klasickom

náleze sp. zn. , z ktorého záverov, čo sa týka jednotlivých krokov testu

proporcionality, bude ústavný súd primárne vychádzať.

Na úvod však musí ústavný súd s prihliadnutím na predmet konania doplniť, že (i)

povinné očkovanie je spojené s bezprostredným zásahom do telesnej integrity človeka,

ktorej ochrana spadá pod rozsah (scope) ochrany práva na súkromie fyzickej osoby

v zmysle , a ďalej dopĺňa, že (ii) v zmysle ( )

musí ísť pri zásahu (obmedzení) do práva na súkromie o zásah (obmedzenie práva

na súkromie – uložením povinnosti) vo forme zákona. Tento aspekt (podmienka), ako už

ústavný súd uviedol, je splnený, keďže povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu (t. j.

zásah do práva na súkromie) je ustanovená zákonom, konkrétne § 51 ods. 1 písm. d) zákona

o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia (pozri už uvedené závery ústavného súdu

k súladu napadnutej právnej úpravy povinného očkovania s ).

Na základe záverov z predchádzajúceho odseku môže ústavný súd pristúpiť

k aplikácii samotného testu proporcionality v užšom slova zmysle, ktorý je klasicky

založený na nasledujúcich troch krokoch:

Prvým krokom (A) je test dostatočne dôležitého cieľa (test of legitimate aim/effect),

teda (i) test vhodnosti (Geeignetheit), t. j. či zásah smeruje k cieľu, ktorý je dostatočne

dôležitý na ospravedlnenie zásahu, a (ii) test racionálnej väzby medzi zásahom a cieľom

zásahu, t. j. či daným prostriedkom (v prerokovávanom prípade obmedzením práva na

súkromie) možno dosiahnuť akceptovateľný cieľ (ochranu verejnosti pred vznikom

a šírením prenosných smrteľných ochorení).

Druhým krokom (B) je test nevyhnutnosti [test potrebnosti použitia daného

prostriedku/zásahu (Erforderlichkeit, test of necessity, test of subsidiarity)], teda či nebolo

možné použiť šetrnejší zásah.

Napokon tretím krokom (C) je test proporcionality v užšom slova zmysle

(Angemessenheit, test of proporcionality in the strict sense, proporcionate effect), ktorý

zahŕňa jednak (C1) praktickú konkordanciu (praktickú súladnosť), t. j. test zachovania

maxima z obidvoch základných práv, a jednak (C2) tzv. Alexyho vážiacu formulu, vážiaci

vzorec (porov. Alexy, R. Balancing, constitutional review, and representation, I.CON,

Volume 3, Number 4, 2005. s 572 a nasl., zvlášť s. 575; Kosař, D. Kolize základních práv

v judikatuře Ústavního soudu ČR. Jurisprudence 1/2008, s. 3 a nasl.). Vážiaca formula

pracuje s trojstupňovou stupnicou hodnôt: „nízka“, „stredná“ a „podstatná“. Intenzita zásahu

do jedného základného práva sa dáva do pomeru s mierou uspokojiteľnosti druhého práva

v kolízii, pričom intenzita zásahu a miera uspokojenia nadobúdajú jednu z hodnôt „nízka“,

„stredná“ a „podstatná“.

K prvému kroku (A)

Zásah do súkromia v podobe povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu možno

považovať za vhodný, pretože reálne umožňuje (t. j. povinným očkovaním sa preukázateľne

dosahuje predchádzanie vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení) dosiahnuť

legitímny cieľ spočívajúci v ochrane zdravia obyvateľov, resp. ochrane obyvateľstva pred

vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení.

Rozsah povinného očkovania, t. j. proti ktorým prenosným ochoreniam štát ukladá

povinnosť očkovať (resp. pred vznikom a šírením ktorých prenosných smrteľných ochorení

sa štát rozhodne obyvateľov chrániť), je otázkou výsostne expertnou a politickou a v tomto

smere má štát širokú mieru diskrécie a ústavnému súdu neprináleží zasahovať do tejto

otázky výberu prenosných smrteľných ochorení, voči ktorým štát ukladá povinné

očkovanie. Aj z tohto pohľadu je zásah do súkromia vhodný.

K druhému kroku (B)

Zásah do súkromia v podobe povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu je

nevyhnutný na dosiahnutie legitímneho cieľa, pretože k dnešnému dňu v súlade so stupňom

poznania v danej oblasti a technickým a praktickým možnostiam vedného odboru medicíny

neexistuje účinnejší spôsob predchádzania vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení

ako očkovanie.

K tretiemu kroku (C)

V uvedenom prípade, vyplývajúc z podstaty oboch chránených záujmov (právo na

súkromie c/a verejný záujem na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním

vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení), nie je objektívne možné zachovať

obidva chránené záujmy popri sebe bez akéhokoľvek obmedzenia jedného z nich, resp.

zachovať absolútne maximum z obidvoch (C1). Kľúčovou je teda vážiaca formula (C2).

V prerokúvanej veci je intenzita zásahu do práva na súkromie na prvý pohľad

podstatná, pretože ide o zásah do telesnej integrity človeka (primárne dieťaťa) podaním

farmaceutickej látky.

Avšak tento zásah nie je za každých okolností vždy nevyhnutný, keďže právna

úprava povinného očkovania ukladá povinnosť lekára pred vykonaním očkovania vykonať

lekárske vyšetrenia očkovaného, ďalej povinnosť zohľadniť zdravotné kontraindikácie

a poučiť fyzickú osobu (očkovaného, resp. rodičov dieťaťa) o všetkých aspektoch

očkovania a dopadu na zdravotný stav. Navyše, v zmysle § 12 ods. 2 písm. d) v spojení

s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v spojení

s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení legislatíva

upúšťa od povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu v prípade výskytu zdravotných

kontraindikácií osoby, ktorá má byť očkovaná, resp. ukladá povinnosť lekára

vykonávajúceho povinné očkovanie vykonať pred povinným očkovaním lekárske vyšetrenie

a zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné známe zdravotné kontraindikácie.

Ďalej, v prípade nesprávneho postupu zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

a prípadnej škode na zdraví očkovaného, právny poriadok upravuje inštitút zodpovednosti

za škodu spôsobenú postupom non lege artis [riadne poskytovanie zdravotnej starostlivosti

(lege artis) upravuje najmä o zdravotnej starostlivosti, službách

súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov] a rovnako upravuje právo na odškodnenie bolesti

poškodeného a za sťaženie spoločenského uplatnenia (porov. všeobecnú zodpovednosť

v zmysle v znení neskorších

predpisov, ako aj absolútnu objektívnu zodpovednosť podľa § 421a ods. 1 a 2 Občianskeho

zákonníka v spojení s a nasl. a v spojení so zákonom

č. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia

a o zmene a doplnení

o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych

zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov).

Intenzita zásahu do práva na súkromie je tak podľa ústavného súdu stredná až

podstatná.

Miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva

predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení je pri povinnom očkovaní

podstatná, pretože ide o najefektívnejší postup ako nielen priamo predchádzať vzniku

a šíreniu prenosných smrteľných ochorení, ale aj postup, ktorým preukázateľne možno

úplne eradikovať prenosné smrteľné ochorenia (príklad pravých kiahní). V prípade

upustenia od povinného očkovania neexistuje porovnateľne účinný spôsob predchádzania

vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení.

Z uvedeného vyplýva, že podstatná miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na

ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných

smrteľných ochorení prevažuje stredný až podstatný záujem na ochrane práva na súkromie

fyzických osôb, a preto je nutné dať prednosť verejnému záujmu na ochrane života

a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení

zabezpečovaným povinným očkovaním.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že povinnosť podrobiť sa povinnému

očkovaniu podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného

zdravia je v súlade s . Ďalej ústavný súd dopĺňa, že zákona

o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu

a kontrolu prenosných ochorení samy osebe neupravujú povinnosť podrobiť sa povinnému

očkovaniu, ale sú aplikovateľné iba v spojení s § 12 ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. d) zákona

o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, a preto aj ich súlad s

možno odvodiť od súladu § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia s .

Ako addendum k tejto časti ústavný súd dopĺňa, že neušlo jeho pozornosti

rozhodnutie Ústavného súdu Slovinska sp. zn. U-I-127/01 z 12. februára 2004, ktorým

Ústavný súd Slovinska rozhodol v takmer identickej veci o súlade niektorých ustanovení

zákona o infekčných ochoreniach (v Zbierke pod č. 69/95) upravujúcich povinné očkovania

s Slovinska, kde rovnako navrhovatelia namietali nesúlad týchto ustanovení

s garantovanými právami fyzických osôb. V tomto rozhodnutí Ústavný súd

Slovinska aplikoval test proporcionality v užšom zmysle slova vo vzťahu ku kolízii

ústavných práv jednotlivcov a verejného záujmu na ochrane zdravia ľudí a judikoval, že

ustanovenia zákona o infekčných ochoreniach upravujúcich povinné očkovania prešli

testom proporcionality v užšom zmysle slova, ďalej, že benefit, ktorý povinné očkovanie

prináša pre zdravie jednotlivcov a širšej komunity, prevyšuje (prevažuje) potenciálnu ujmu

(zásah) do ústavných práv jednotlivcov (Alexyho vážiaca formula). Avšak z dôvodu, že

zákon o infekčných ochoreniach neupravuje možnosť jednotlivcov (rodičov) iniciovať

priamo konanie pred súdom a v ňom namietať zdravotné kontraindikácie, pre ktoré žiadajú

vydať súdne rozhodnutie o dočasnom alebo trvalom upustení od očkovania, Ústavný súd

Slovinska judikoval nesúlad zákona o infekčných ochoreniach s

Slovinska, podľa ktorého každý má právo, aby o jeho právach a povinnostiach rozhodol

nezávislý a nestranný súd zriadený zákonom. Ústavný súd Slovinska taktiež vyslovil

nesúlad zákona o infekčných ochoreniach s Slovinska z dôvodu, že zákon

neupravuje zodpovednosť štátu za škodu na zdraví v prípade výskytu poškodenia zdravia

v dôsledku očkovania. Tento nesúlad však Ústavný súd Slovinska nespojil výslovne

s porušením žiadneho konkrétneho článku Slovinska.

Ústavný súd konštatuje, že dôvody, pre ktoré Ústavný súd Slovinska judikoval

nesúlad obdobnej právnej úpravy povinného očkovania v právnom poriadku Slovinska,

posudzoval v rámci prieskumu právnej úpravy povinného očkovania v Slovenskej republike

s jednotlivými článkami . Ako ústavný súd viackrát v tomto náleze uviedol, právna

úprava povinného očkovania v Slovenskej republike upravuje priamo ex lege povinnosť

lekára zohľadniť zdravotné kontraindikácie a v ich dôsledku samotná právna úprava [§ 12

ods. 2 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji

verejného zdravia v spojení s § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu

prenosných ochorení] upúšťa od povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu (porovnaj

závery ústavného súdu ku kroku C2 testu proporcionality, ako aj k súladu napadnutej

právnej úpravy s ).

Čo sa týka zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za škodu (na

zdraví) spôsobenú postupom non lege artis, ústavný súd taktiež odkazuje na závery

ústavného súdu ku kroku C2 testu proporcionality, kde podrobnejšie analyzoval právnu

úpravu zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti, ako aj možnosti odškodnenia

poškodeného. K zodpovednosti samotného štátu za škodu na zdraví v dôsledku povinného

očkovania v prípadoch, kedy bol postup zo strany poskytovateľa zdravotnej starostlivosti

lege artis, avšak došlo k poškodeniu zdravia, ktoré sa nemohlo pri všetkej starostlivosti

a lekárskych vyšetreniach vopred predvídať, ústavný súd uvádza, že sú mu známe

kompenzačné schémy vychádzajúce z princípu solidarity (porov. The Vaccine Damage

Payment Scheme vo Veľkej Británii), avšak ich upravenie v právnom poriadku štátu a ich

následná aplikácia je plne v réžii konkrétneho štátu, priestore poskytnutom štátu na

uváženie a na diskrécii zákonodarcu konkrétneho štátu. Absencia takejto solidárnej schémy

v Slovenskej republike v rámci regulácie povinného očkovania [pri existencii právnej

úpravy zodpovednosti poskytovateľa zdravotnej starostlivosti za škodu (na zdraví)

spôsobenú postupom non lege artis a ostatných už uvedených „profylaktických“ právnych

prostriedkov predchádzania ujme na zdraví očkovaného] nemá vplyv na uvedené závery

ústavného súdu týkajúce sa ústavnosti právnej úpravy povinného očkovania a závery

vyplývajúce z vykonaného testu proporcionality v užšom slova zmysle.

K namietanému nesúladu § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane,

podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu

prenosných ochorení s a 3

Krajský súd v Nitre dospel k záveru, že ďalší rozpor napadnutých ustanovení je

možné posudzovať podľa a 3 , pričom v súvislosti s uvedeným zaujíma

toto stanovisko: „Nikoho nemožno zo strany štátneho orgánu nútiť k splneniu povinnosti,

ktorú zákon neukladá. Štátne orgány sú pri výkone svojej činnosti podriadené ústave

a zákonom a majú určený rozsah právomocí, ktorý nemôžu prekročiť, takže môžu konať len

to, čo im alebo nedostatočne

upravuje určitú povinnosť, je neprípustné nútiť kohokoľvek konať niečo, čo zákon

neukladá.“

Princíp legality vyjadrený v určuje miesto a postavenie štátnej

moci predstavovanej štátnymi orgánmi vo vzťahu k právu tak, že stanovuje ich

podriadenosť ústave a zákonom. V uvedenom smere upravuje princíp

právneho štátu, t. j. vládu práva (porov. uznesenie ústavného súdu sp. zn.

z 5. februára 1998). Príkazy ústavných noriem obsiahnuté v jednotlivých článkoch je

potrebné rešpektovať pri prijímaní každého zákona, a to bez ohľadu na to, či ide o zákon,

ktorým sa určité spoločenské vzťahy upravujú po prvýkrát, alebo o zákon, ktorým sa len

mení, prípadne dopĺňa už predtým existujúca zákonná úprava určitých spoločenských

vzťahov (porov. nález ústavného súdu sp. zn. z 3. apríla 1996).

Ústavný súd v tejto otázke zastáva právny názor, že účelom je

vymedziť základný princíp ústavnej ochrany jednotlivca v spoločnosti. Podstatou

ustanovenia je prísľub Slovenskej republiky zabezpečiť každému také

postavenie, ktoré mu umožní, aby sa cítil a konal ako slobodná ľudská bytosť, ktorá nebude

podliehať ľubovôli verejnej moci existujúcej na území štátu. Jedine to, čo všeobecne

záväzná právna norma zakáže skôr, než sa človek začne správať určitým spôsobom,

je nedovoleným správaním podľa (porov. nález ústavného súdu sp. zn.

z 13. decembra 1995).

Ústavný súd podrobne zdôvodnil v predchádzajúcich právnych záveroch uvedených

v odsekoch vyššie, že štát (zákonodarca) pri prijímaní právnej úpravy povinného očkovania

konal na základe , v jej medziach a nedošlo k porušeniu žiadneho z princípov, ktoré

je pri obmedzení základných práv a slobôd ( a ) alebo

ukladaní povinností fyzickým osobám [ ] zákonodarca povinný

dodržať. Taktiež na základe právnej úpravy povinného očkovania nikto nie je nútený konať

nič, čo by zákon neukladal (t. j. povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu ukladá zákon

o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia).

Sumarizujúc už uvedené konklúzie, ako aj doterajšie právne závery ústavného súdu

k súladu napadnutých ustanovení s jednotlivými článkami , ústavný súd uzatvára, že

§ 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia

a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení sú v súlade s čl. 2

ods. 2 a 3 .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. decembra 2014