Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 351/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-50

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta

a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí

15. januára 2014 vo veci prijatej sťažnosti M. H., zastúpeného spoločnosťou Jelenčík

a partneri advokátska kancelária, s. r. o., Doležalova 7, Bratislava, v mene ktorej koná

advokát a konateľ JUDr. Michal Jelenčík, pre namietané porušenie jeho základného práva

na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa

a na súdnu ochranu podľa v spojení s

Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1, na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života a na nezasahovanie

do výkonu tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, práva nebyť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného

života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo

útokom podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 2. júna 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. takto

rozhodol:

1. Základné právo M. H. na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16

ods. 1, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1,

na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním

údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení

s , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1, na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života a na nezasahovanie

do výkonu tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd, právo nebyť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného

života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo

útokom podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 2. júna 2011 v konaní vedenom

pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 2. júna 2011

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. M. H. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť M. H. trovy právneho

zastúpenia v sume 531,40 € (slovom päťstotridsaťjeden eur a štyridsať centov) na účet

spoločnosti Jelenčík a partneri advokátska kancelária, s. r. o., Doležalova 7, Bratislava,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

13. októbra 2011 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1

v spojení s (ďalej aj „“) a práv podľa

ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

a podľa čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej

len „pakt“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

z 2. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. . Ústavný súd uznesením

č. k. -16 z 1. augusta 2012 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní

o ochranu osobnosti, v rámci ktorého sa domáhal ochrany osobnosti a priznania

nemajetkovej ujmy v zmysle a nasledujúcich Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) proti vydavateľovi

denníka (ďalej len „žalovaný“), ktorý uverejnil článok spolu s fotografiami sťažovateľa

(bez jeho predchádzajúceho súhlasu) podľa názoru sťažovateľa prekračujúci legitímne

limity slobody prejavu zaručenej a dohovoru a zjavne porušujúci jeho

základné právo na súkromie zaručené mu . Okresný súd Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) žalobu sťažovateľa zamietol a krajský súd o uplatnenom odvolaní

sťažovateľa rozhodol tak, že svojím rozhodnutím sp. zn. z 2. júna 2011

prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.

V postupe krajského súdu vidí sťažovateľ porušenie svojich v sťažnosti označených

základných práv garantovaných v spojení s a práv garantovaných

dohovorom a paktom, čo zdôvodňuje touto argumentáciou:

Sťažovateľ uvádza, že v jednom z denníkov bol uverejnený inzerát, prostredníctvom

ktorého sťažovateľ spolu s partnerkou hľadali dospelú ženu, ochotnú im za odmenu vynosiť

a porodiť dieťa. Na predmetný inzerát zareagovala pod falošnou identitou redaktorka

verejnoprávnej televízie, ktorá zo stretnutia so sťažovateľom a jeho partnerkou využitím

skrytej kamery vyhotovila zvukovoobrazový záznam následne odvysielaný v relácii tejto

televízie. Na základe takto odvysielanej reportáže uverejnil žalovaný článok nazvaný

„Kšefty s nenarodenými deťmi!“. Sťažovateľ poukazuje na to, že oba súdy odvysielaný

príspevok a uverejnený článok kvalifikovali ako legitímne uplatnenie slobody prejavu

s odkazom na okolnosť, že oba príspevky informovali verejnosť o otázkach legitímneho

záujmu dôvodiac, že otázky asistovanej reprodukcie v kontexte prípadu sťažovateľa patria

v našej spoločnosti medzi aktuálne a eticky mimoriadne citlivé.

Sťažovateľ zdôrazňuje, že aj v prípadoch informovania verejnosti o otázkach

verejného záujmu majú masmédiá a záväznými medzinárodnými zmluvami uloženú

povinnosť chrániť práva a povesť iných osôb. Podľa sťažovateľa však žalovaný predmetný

článok uverejnil aj spolu s fotodokumentáciou obsahujúcou zo štyroch fotografií tri

„ilustračné“ fotografie sťažovateľa a jeho partnerky, kde sťažovateľ poukazuje

na skutočnosť, že nie je osobou verejného záujmu ani v kategórii „public figures par

excellence“ a ani v kategórii „relatively public figures“, a uverejnené fotografie nemali

povahu prínosu k diskusii o veci verejného záujmu. Fotodokumentácia tak podľa názoru

sťažovateľa vybočovala z ústavných limitov uplatnenia slobody prejavu, naopak, bola jej

zneužitím a správanie žalovaného nemohlo byť pokryté zákonnou licenciou poskytovanou

ustanovením . V tomto kontexte opiera sťažovateľ svoju

argumentáciu o stanovisko odbornej právnej literatúry, podľa ktorej „Zákon umožňuje

použiť obrazovú snímku pre potreby spravodajstva v tlači, filme, rozhlase a televízii. Zákon

neumožňuje použiť obrazovú snímku pre potreby radu iných žánrov, ktoré sa používajú

v tlači, vo filme, rozhlase a televízii. Publicistické, dokumentárne, zábavné, vzdelávacie

a pod. útvary a programy v masmédiách nie sú zaradené medzi formy žurnalistickej

činnosti, pri ktorej možno použiť obrazovú snímku fyzickej osoby bez jej privolenia. Jedine

pre potreby spravodajstva zákon priznal výnimku z podmienky privolenia. Výnimka je

opodstatnená záujmom na nastolení spravodlivej rovnováhy medzi potrebami spravodajstva

a právom dotknutej osoby disponovať svojou obrazovou snímkou. Úlohou spravodajstva je

oboznámiť verejnosť s aktuálnymi informáciami v čo najkratšom čase od nastania udalosti,

o ktorej sa informuje. Spravodajstvo by sa spomaľovalo, až celkom zbavovalo funkčnosti, ak

by sa každá obrazová snímka mohla zverejniť až po získaní privolenia od oprávnenej osoby.

Pre všetky ostatné žurnalistické útvary nie je plynutie času natoľko významné, a preto

pre ich prípravu a použitie zákon nepriznal výnimku z použitia obrazovej snímky

bez privolenia.“.

Sťažovateľ tak uzatvára, že žalovaný použil jeho fotografie v rozpore s už citovaným

ustanovením , keďže ich použil bez jeho súhlasu v článku, ktorý

nemal spravodajský charakter, pričom mal dostatok času požiadať sťažovateľa o udelenie

tohto súhlasu, pretože označený článok by aktuálny charakter nestratil ani po uplynutí doby

venovanej jeho obstaraniu. Podľa sťažovateľa konajúce súdy posúdili prípad sťažovateľa

nesprávne, na ujmu jeho základného práva, a umožnili tak žalovanému, aby sa vyhol

zodpovednosti za zneužitie slobody prejavu.

V ďalšom bode odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ formuluje argumentáciu týkajúcu

sa námietky porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu citujúc časť odôvodnenia

namietaného rozhodnutia krajského súdu, v ktorom tento uviedol: „Pokiaľ teda autorka

článku hodnotila konanie navrhovateľov ako nezákonné, hodnotila ho správne.“

Sťažovateľ na tomto mieste dôvodí poukazom na jeden z princípov právneho štátu

zakotvený v a vyjadrujúci základ právneho postavenia jednotlivca –

„Čo nie je zakázané, je dovolené“. Podľa argumentácie sťažovateľa právny poriadok

Slovenskej republiky neustanovuje zákaz výkonu umelého oplodnenia ani zákaz

surogátneho materstva, a preto krajský súd (tiež okresný súd) tým, že na základe

odmietavého postoja časti veriacich k otázke umelého oplodnenia dospel ku kvalifikácii

správania sťažovateľa ako protiprávneho konania, poprel účel základného práva na súdnu

ochranu. Podľa sťažovateľa krajský súd jeho základné práva na súdnu ochranu porušil aj

nedostatočným odôvodnením všetkých právne relevantných okolností skutkového stavu,

a síce tým, že sa vôbec nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami o protiprávnosti

zásahu do jeho práva na súkromie uverejnením jeho fotografií bez jeho predchádzajúceho

privolenia.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol

nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19

ods. 1 a 3 a v spojení s a práv podľa a

dohovoru a podľa čl. 17 paktu postupom a rozsudkom krajského súdu z 2. júna 2011

v konaní vedenom pod sp. zn. , označený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému

súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie a priznal mu tiež primerané finančné

zadosťučinenie v sume 1 850 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.

Krajský súd v zastúpení jeho podpredsedom v liste sp. zn. Spr 3494/12 doručenom

ústavnému súdu 14. septembra 2012 vo svojom stanovisku odkázal v podstate

na odôvodnenie namietaného rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a ktoré

považoval za vyhovujúce požiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením

v znení neskorších predpisov

(ďalej len „OSP“), na základe čoho formuloval svoje stanovisko, že označené základné

práva sťažovateľa zaručené a jeho práva zaručené dohovorom a paktom porušené

neboli.

V závere listu podpredseda krajského súdu tiež vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

V podaní doručenom ústavnému súdu 17. októbra 2012 súhlasil s upustením

od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení sťažovateľ

uvádza, že v celom rozsahu zotrváva na svojom návrhu a v ňom obsiahnutej argumentácii,

ktorú rozširuje v nadväznosti na tvrdenia obsiahnuté v stanovisku krajského súdu.

Sťažovateľ argumentuje, že krajský súd sa vo svojom stanovisku v podstate vôbec

nevyjadril k námietke porušenia „základného procesného práva“ sťažovateľa na súdnu

ochranu, ktoré je v okolnostiach prípadu podľa vyjadrenia sťažovateľa ťažiskové, keďže

podľa jeho názoru, pokiaľ krajský súd negarantoval základné práva sťažovateľa na súdnu

ochranu, nemohol poskytnúť dôslednú ochranu ani jeho základným hmotným právam.

Sťažovateľ v tomto kontexte poukazuje na jednotlivé zložky procesných záruk

vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces, predovšetkým na právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu zaoberať sa účinne relevantnými námietkami,

argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníka konania. Sťažovateľ špecifikuje odkazujúc

na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) povinnosť konajúceho

súdu vysporiadať sa s argumentáciou účastníka konania, a to s každým argumentom, ktorý

má „dve kumulatívne vlastnosti. Je a) relevantný, podstatný, významný a týkajúci sa veci

(relevant, important, pertinent) b) konkrétny (specific)(case of Pronina v . Ukraine, § 25),

formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom (formulated in a sufficiently clear and

precise manner)(Case of Krasulya v. Russia, § 52; Hiro Balani v. Spain, § 28)“. Sťažovateľ

argumentuje, že povinnosťou krajského súdu, ktorý odmietol jeho argumentáciu, bolo

dostatočným spôsobom objasniť, z akého dôvodu (prečo) jeho argumentáciu považoval

za nesprávnu. Sťažovateľ je toho názoru, že túto povinnosť si krajský súd nesplnil

a na obhajobu svojho postupu v stanovisku adresovanom ústavnému súdu iba formálne

konštatoval, že odôvodnenie rozsudku z 2. júna 2011 obsahuje všetky náležitosti

odôvodnenia v zmysle ustanovenia v spojení s ustanovením .

Sťažovateľ poukazuje na podané odvolanie, v ktorom okrem iného namietal, že

k porušeniu jeho práva na ochranu osobnosti došlo uverejnením jeho fotografie v texte

príspevku, pretože nie je osobou verejného záujmu ani v kategórii „public figures

par excellence“, ani v kategórii „relatively public figures“, vo vzťahu ku ktorým krajský súd

ako súd odvolací formuloval dva argumenty, a síce: 1. uprednostnenie práva na slobodu

prejavu a práva verejnosti na informácie pred právom sťažovateľa na súkromie

v posudzovanom prípade nemožno vzťahovať len na uvedené kategórie osôb a 2. v danom

prípade sťažovateľa ide o situáciu, kedy nad individuálnymi záujmami sťažovateľa prevláda

významnejší, verejný záujem, odôvodnený naliehavými sociálnymi potrebami

nevyhnutnými v demokratickej spoločnosti, pričom rovnakej ochrany sa v danom prípade

dostáva aj konaniu žalovaného spočívajúcemu v uverejnení fotografií sťažovateľa, pretože

v kontexte obsahu príspevku tieto fotografie predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva

a ako také spadali do kategórie zákonnej licencie v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho

zákonníka.

Sťažovateľ dôvodí, že argument krajského súdu označený ako číslo 1 odporuje

doterajšej rozhodovacej činnosti ESĽP, ktorá akceptuje obmedzenie práva na súkromie iba

vo vzťahu ku kategóriám „public figures par excellence“ a „relatively public figures“,

a takýto postup krajského súdu, ktorý aplikoval ustanovenie zákona bez relevantných

dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, hodnotí sťažovateľ ako arbitrárny,

predstavujúci svojvôľu v interpretácii a aplikácii práva.

K argumentu krajského súdu označenému ako číslo 2 sťažovateľ uvádza, že

neobstojí, a to aspoň z dvoch právnych dôvodov. Tvrdenie krajského súdu o tom, že

uverejnenie fotografií sťažovateľa bolo v súlade so zákonom, keďže tieto boli integrálnou

súčasťou príspevku a ako také spadalo do kategórie zákonnej licencie podľa ustanovenia

, považuje sťažovateľ za nesúladné s rozhodovacou

praxou ESĽP, ktorá kladie dôraz na prínos uverejneného fotografického materiálu k diskusii

o otázkach verejného záujmu. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na túto rozhodovaciu prax,

ktorá uverejnenie fotografií a článkov, ktorých výlučným zámerom je uspokojenie

zvedavosti týkajúci sa súkromia osoby, nepokladá za príspevok k diskusii všeobecného

záujmu (dokonca ani vtedy, ak ide o verejne známu osobu). Sťažovateľ dôvodí, že

na oboznámenie sa verejnosti s informáciami o kontroverznom probléme (ako konajúce

súdy obsah článku označili) nebolo potrebné uverejniť fotografie sťažovateľa a je toho

názoru, že pravým účelom bolo uspokojenie túžby verejnosti po senzáciách

a škandalizovaní sťažovateľa, čo nie je záujmom kvalifikovateľným ako záujem nevyhnutný

v demokratickej spoločnosti. Ako druhý dôvod na vyvrátenie tvrdenia krajského súdu

prezentuje sťažovateľ argumentáciu o absencii odôvodnenia – z akého dôvodu sa základné

právo na súkromie obmedzuje v rozsahu obmedzení akceptovaných na zásahy do súkromia

public figures tiež vtedy, keď sa rozširuje informácia (ktorej znalosť môže byť významná

pre verejnosť) o udalosti, pre ktorú nie je relevantná totožnosť dotknutej osoby, teda keď

predmetom informácie v podstate nie je informovanie o osobe, ale ide o informovanie

o veci. Sťažovateľ argumentoval, že pokiaľ článok informoval verejnosť o uzatváraní dohôd

o pôrode dieťaťa prostredníctvom asistovanej reprodukcie, pre verejnosť odhalenie

totožnosti konkrétnych osôb, ktoré takúto dohodu uzavreli, zverejnením ich fotografií

nebolo vôbec podstatné, a pokiaľ sa konajúci súd domnieval o opaku, bolo jeho

povinnosťou takýto verejný záujem na zverejnení podobizní identifikovať náležitými

dôvodmi.

Sťažovateľ zdôrazňuje: «Z hľadiska konania všeobecných súdov otázka, či aj

informovanie o veci verejného záujmu legitimizuje zhodný zásah do základného práva

na súkromie, aký je legitímny v prípade zásahov do súkromia osôb verejného záujmu „par

excellenc“, resp. „relatively“ záujmu, predstavuje precedentnú otázku zásadného právneho

významu v okolnostiach sporu, ktorý sťažovateľ viedol pred všeobecnými súdmi . Z tohto

dôvodu povinnosťou všeobecných súdov, prvej aj druhej inštancie, bolo preskúmať uvedenú

otázku a dať na ňu výslovnú, jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď.»

Sťažovateľ opätovne poukazuje na svoju argumentáciu prezentovanú v samotnej

sťažnosti týkajúcu sa interpretácie ustanovenia

upravujúceho zákonom priznanú spravodajskú licenciu na použitie obrazovej snímky

fyzickej osoby bez jej privolenia. Na tomto mieste sťažovateľ zdôrazňuje, že konajúce súdy

uplatnenie citovaného ustanovenia v prípade sťažovateľa nijako

skutkovo ani právne neobjasnili, iba sa obmedzili na všeobecné konštatovanie bez spojitosti

so sťažovateľovým prípadom.

Napokon v závere vyjadrenia sťažovateľ prezentuje aj ďalšiu argumentačnú líniu

sťažnosti, v rámci ktorej uvádza: «45. Sťažovateľ napokon poznamenáva, že Krajský súd

v Bratislave aj nad rámec svojvôle súdu prvej inštancie vniesol do konania o sťažovateľovej

žalobe originálnu, vlastnú svojvôľu.

46. Krajský súd v Bratislave do odôvodnenia výroku svojho rozhodnutia uviedol:

„Navrhovateľ svojím zámerom, nech by bol úmysel akokoľvek ušľachtilý, degradoval

potenciálneho nascitura (nedošlo ešte ani len k počatiu dieťaťa), na predmet záväzkového

právneho vzťahu...“ (Rozsudok , s. 6).

47. Podľa Čl. 15 ods. 1 SR: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný

ochrany už pred narodením.“ Zhodne formulované sú ustanovenia čl. 6 ods. 1 ústavného

Listina základných práv a slobôd, ktorá je v Slovenskej republike

platným a účinným prameňom práva podľa čl. 152 ods. 1.

48. Krajský súd v Bratislave v nesúlade s SR, aj v nesúlade s čl.

6 ods. 1 Listiny základných práv priznal ochranu „ľudskému životu pred počatím“. Ide

o svojrázny a svojvoľný názor krajského súdu bez právneho základu, ktorý okrem toho, že

nie je v súlade s SR, nie je zlučiteľný ani s medzinárodnými dohovormi, ktoré sú

v Slovenskej republike prameňom práva podľa či podľa c SR. Pritom

vlastnú svojvôľu súd využil na kvalifikáciu sťažovateľovho správania ako správania

protiprávneho, ktorým si vraj spôsobil stratu ústavnej ochrany pre svoje základné právo

na súkromie.

49. „Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,

aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ

v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý

predpisuje zákon.

Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad

aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde

len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná

právna úprava.“ ().

50. Ani takejto ochrany jeho základného práva na súdnu ochranu sa sťažovateľovi

nedostalo, keď Krajský súd v Bratislave sťažovateľovo správanie označil za protiprávne

na základe svojej úvahy, ktorá sama porušovala Ústavu SR v ustanovení čl. 15 ods. 1,

čl. 152 ods. 4 a čl. 152 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.»

Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej

upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.

II.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisového

materiálu zistil tieto pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ sa spolu so žalobkyňou žalobou o ochranu osobnosti podanou okresnému

súdu domáhali náhrady nemajetkovej ujmy proti žalovanému argumentujúc, že žalovaný

svojím konaním v značnej miere znížil ich dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, zasiahol

nedovoleným spôsobom do ich súkromia a poškodil ich dobré meno. V žalobe sťažovateľ

dôvodil, že žalovaný v jednom z vydávaných denníkov uverejnil článok s názvom „Kšefty s

nenarodenými deťmi!“ s podtitulkom „Šokujúce obchody na Slovensku: 15-tisíc za mesiac

tehotenstva, 300 tisíc za pôrod!“, kde mal uviesť, že žalobcovia sa pokúsili uskutočniť

obchod s ešte nenarodeným dieťaťom, z ktorého obsahu tiež malo vyplynúť, že žalobcovia

sa dopustili nezákonného konania, za ktoré nebudú sankciovaní, a k článku boli pripojené aj

fotografie žalobcov. Sťažovateľ uviedol, že mal záujem stať sa biologickým otcom dieťaťa,

ktoré z vážnych dôvodov nemôže splodiť bežným spôsobom, a uvedená finančná čiastka

v článku nemala predstavovať „kúpnu cenu“ za dieťa, ale jej účelom bolo pokryť zvýšené

náklady spojené s tehotenstvom a so starostlivosťou o dieťa po pôrode. Sťažovateľ tiež

poukázal na to, že je štátnym občanom Spojených štátov amerických, kde sú obdobné

postupy prípustné, ako aj na skutočnosť, že svoje zámery konzultoval s advokátom,

na základe čoho nemal dôvod pochybovať, že jeho zámery nebudú odporovať ani právnemu

poriadku Slovenskej republiky a ani dobrým mravom. Podľa vyjadrenia sťažovateľa

žalobkyňa, ktorá je jeho nevlastnou sestrou, sa zúčastňovala všetkých stretnutí spolu s ním

z dôvodu odstránenia komunikačnej bariéry, keď jeho znalosť slovenského jazyka bola

dlhodobým pobytom v zahraničí oslabená. Sťažovateľ namietal, že žalovaný bez toho, aby

si overil relevanciu informácií odvysielaných Slovenskou televíziou, tieto bez ďalšieho

prevzal a uverejnil v zmienenom článku spolu s podobizňami žalobcov.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 4. decembra 2008 predmetný návrh

zamietol dôvodiac, že žalobcovia „neuniesli dôkazné bremeno dokazovania následku

protiprávneho konania odporcu, ako i zníženia v značnej miere dôstojnosti navrhovateľov

v 1./ a 2./ rade, ako i ich vážnosti v spoločnosti“.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku podrobne prezentoval takto zistený skutkový

stav: «Dňa 29.3.2005 v denníku PRAVDA vyšiel inzerát, kde jeho autori hľadajú dospelú

ženu s deťmi, ktorá vynosí dieťa za odmenu. Na tento inzerát reagovala redaktorka

pracujúca pre STV K. M. Táto sa dňa 5.4.2005 stretla s dvomi jej cudzími osobami a to

so ženou a mužom. Predstavila sa im ako K. V. Tieto osoby sa jej následne vypytovali

na rodinné pomery (ktoré si vymyslela). Muž a žena jej uviedli, že sú druh a družka a že

chcú mať dieťa, ale pre vek ženy ho už mať nemôžu. Muž môže byť biologickým otcom

a mali by záujem o oplodnenie zo skúmavky. Zákrok by bol na Slovensku. Uviedli, že

poznajú primára kliniky v B. Predložili prítomnej redaktorke písomne vypracovaný

dokument, podľa ktorého by sa matka mala vzdať svojho dieťaťa v prospech biologického

otca. Bolo tam tiež uvedené, že mesačne dostane 15.000,-Sk ako príspevok v tehotenstve

a po narodení dieťaťa sa jej vyplatí suma 300 000,- Sk s tým, že sa po pôrode dieťaťa vzdá

v prospech navrhovateľa v 1./ rade.

Osoby, ktoré s redaktorkou K. M., ktorá vystupovala pod menom K. V., jednali, boli

navrhovatelia v 1./ a 2./ rade. Celé stretnutie redaktorka spolu so svojimi kolegami nahrali

obrazom a zvukom. Redaktorka sa potom s navrhovateľom a jeho sestrou stretli viackrát

a ďalšie stretnutia už boli nasmerované k zabezpečeniu umelého oplodnenia. Podľa

záznamov, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise, navštívili lekárov MUDr. M.,

MUDr. H., MUDr. P., pričom im bolo povedané, aké všetky vyšetrovania musia podstúpiť a

priniesť potvrdenia. Jedným z potvrdení bolo aj ,,čestné prehlásenie“ urobené

navrhovateľom a domnelou K. V. dňa 6.5.2005 u notára.

Mnohopočetné stretnutia navrhovateľa v 1./ rade, ako i navrhovateľky v 2./ rade ako

aj redaktorky, boli audiovizuálne nahrané a bez súhlasu navrhovateľov použité v televíznej

relácií „Reportéri“ dňa 27.6.2005 s názvom: „Z rúčky do rúčky“. Táto relácia bola

podkladom, ktorý denník NOVÝ ČAS uverejnil vo svojom vydaní. Odporca získal tieto

informácie z príspevku odvysielaného STV, ktorej úlohou ako verejnoprávnej inštitúcie je

prostredníctvom svojich programov poskytovať nestranné, overené, neskreslené, aktuálne,

zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitne informácie o dianí v Slovenskej

republike i v zahraničí na slobodné utváranie názorov [§ 3 ods. 3 písm. b) zákona

č. o Slovenskej televízii v znení neskorších predpisov]. Odporca sa mohol

spoľahnúť na to, že tieto informácie sú z hľadiska zákona korektné. Ako nakoniec tieto

informácie STV resp. jej redaktori získali, je vo vzťahu k odporcovi irelevantné, pretože

tento sa na spôsobe získania informácii nepodieľal, ale konal v dobrej viere (rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci RÁDIO TWIST proti Slovenskej republike z roku

2006).»

Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že v prípade spomínaných

obrazovo-zvukových záznamov nešlo o „nepravdivé, prípadne účelovo zaznamenané

záznamy, čo ani navrhovatelia nenamietali“. Okresný súd poukazujúc na to, že žalobcovia

v podanej žalobe predostreli tvrdenie o nepravdivých informáciách uverejnených v denníku

žalovaného, ktorými mali byť kriminalizovaní a škandalizovaní, argumentoval svojím

stanoviskom, a síce «že bol to práve navrhovateľ, ktorý dňa 6.5.2005 podpísal „čestné

prehlásenie“, že od 1.8.2002 žije v spoločnej domácnosti ako druh a družka s K. V. Šlo

o vyslovené klamstvo, ktoré malo byť predpokladom pre ďalšie podvodné úkony

v zdravotníckych zariadeniach. Podľa výpovedí, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise

Úradu boja proti korupcii Bratislava, boli to práve navrhovatelia v 1./ a 2./ rade, ktorí boli

v jednaní s konkrétnymi lekármi, za účelom vybavenia umelého oplodnenia. Predpokladom

realizácie umelého oplodnenia by museli byť ďalšie potvrdenia (lekárske), ktoré by opäť

museli byť rovnakého charakteru, ako bolo „čestné prehlásenie“ navrhovateľa zo dňa

6.5.2005. Vzhľadom na uvedené podvodné správanie sa navrhovateľov, títo si sami vytvorili

okolnosti vzbudzujúce pochybnosti o ich dobrých úmysloch.».

Okresný súd ďalej vo vzťahu k námietkam žalobcov o tom, že žalovaný prevzal

príspevok verejnoprávnej televízie, ktorej redaktori porušili v časti šiestej jej vlastnú chartu

(konkrétne čl. 8 o tajnom nahrávaní), poznamenal, že čl. 8 tejto charty nepripúšťa tajné

nahrávanie, avšak z tohto pravidla zakotvuje výnimku, a to v prípadoch investigatívnej

žurnalistiky, do kategórie ktorej práve patrí aj relácia verejnoprávnej televízie, v rámci

ktorej bol spomínaný príspevok odvysielaný.

Okresný súd interpretoval rozsah ochrany poskytovaný ustanoveniami § 11

a nasledujúcich a uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe

za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti zásadne nemožno považovať

uverejnenie pravdivých informácií, a to aj keď sú pre dotknutú osobu nepríjemné. Ďalej

uviedol, že zákonná úprava neposkytuje právu na ochranu osobnosti absolútnu ochranu

a všetky práva a slobody sú chránené v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného

práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva

alebo slobody, kde rovnováha verejného a súkromného záujmu je relevantným kritériom

na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody. V tejto

línii následne okresný súd poukázal na súvisiacu judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 10

dohovoru nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale takisto formu,

prostredníctvom ktorej sú rozširované, preto sa jeho ochrana vzťahuje nielen na informácie

prijímané priaznivo, informácie neurážlivé alebo neutrálne, ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú

či znepokojujú časť obyvateľstva.

Okresný súd svoje rozhodnutie oprel o tieto skutkové a právne závery:

„Súd mal za to, že predmetom článku bolo informovanie o otázkach legitímneho

verejného záujmu. Boli to sami navrhovatelia ktorí zverejnili svoj zámer v hromadnom

informačnom prostriedku, čím vzbudili záujem verejnosti a médií o svoje konanie a tým

tieto skutočnosti vylúčili zo svojej súkromnej sféry. Otázky asistovanej reprodukcie týkajúce

sa takéhoto prípadu patria v našej krajine medzi eticky a morálne mimoriadne citlivé,

z určitého pohľadu aj kontroverzné a celkom iste nie ojedinelé. To všetko spôsobovalo, že

išlo o otázky legitímneho verejného záujmu. Navyše je zrejmé, že denník NOVÝ ČAS

uverejnil len informácie, ktoré už boli pred tým odvysielané vo verejnoprávnej televízií. Je

teda zrejmé, že predmetom článku bolo informovanie o otázkach legitímneho verejného

záujmu a boli uverejnené pravdivé informácie, čím došlo k realizácií práv garantovaných

SR a Dohovoru.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že úmyslom navrhovateľov bolo

získať dieťa pre navrhovateľa v 1. rade a to tým, že by sa ho jeho biologická matka vzdala

a za to by jej navrhovateľ v 1./ rade zaplatil peňažnú sumu. Navrhovateľ na pojednávaní

uviedol, že chcel mať dieťa, ktoré nemohol splodiť sexuálnym stykom. Uviedol, že finančnú

čiastku ktorú chcel matke dieťaťa vyplatiť, nezamýšľal ako kúpnu cenu dieťaťa, ale ako

náhradu za stratu na zárobku a zvýšených nákladov matky. Pre súd boli tieto pohnútky

navrhovateľa v 1. rade irelevantné, pretože v článku nešlo o to prečo navrhovatelia chcú

dieťa, ale akým spôsobom sa o to usilovali. Podstata veci totiž spočívala v tom, že

navrhovateľ v 1./ rade mal získať dieťa a dosiahnuť to, aby sa ho matka vzdala, výmenou

za zaplatenie určitej peňažnej sumy. Je úplne nepodstatné, či túto sumu navrhovateľ

v 1./ rade nazval ako náhradu nákladov, alebo kúpnu cenu. Súd mal za to, že tvrdenie

navrhovateľov bolo účelové, nedôveryhodné a to i z toho dôvodu, že v inzeráte, ktorý si

navrhovatelia sami zaplatili v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou sa výslovne uvádza, že

ponuka je za odmenu a to po vzájomnej dohode. Pokiaľ navrhovateľ v 1./ rade tvrdil, že bol

znevážený v očiach rodiny a známych, súd toto jeho tvrdenie považoval za minimálne

nenáležité. V článku boli uverejnené pravdivé skutočnosti o tom, čo a ako navrhovateľ

v 1./ rade chce dosiahnuť.

Pokiaľ sa týka odporkyne v 2./ rade, táto poukázala na tú skutočnosť, že nikdy

v kauze nevystupovala ako manželka a ani družka navrhovateľa v 1./ rade, pričom

po uverejnení článku v NOVOM ČASE ľudia na ňu pozerali ako na nemorálny živel, mala

problémy so svojou dcérou a synom, ako i s ľuďmi, ktorí ju prestali zdraviť. Súd jej výpoveď

hodnotil ako nedôveryhodnú, pretože z vyšetrovacieho spisu Úradu boja proti korupcii PZ

Bratislava jednoznačne vyplýva, že odporkyňa v 2./ rade sa zúčastňovala zdravotných

prehliadok u lekárov spolu s K. M. alias K. V., ako i navrhovateľom v 1./ rade. Skutočnosť

ktorú navrhovateľka v 2. rade uviedla, že ju článok v NOVOM ČASE pobúril, súd hodnotil

ako neopodstatnenú. Ako vplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,

ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek

pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická

spoločnosť (rozsudok vo veci Lehideux o Isornii proti Francúzsku z roku 1998). Odporca

nebol povinný upozorniť navrhovateľku v 2. rade na uverejnenie jej fotografií alebo ich

rastrovať.

Ustanovenie umožňuje uverejniť obrazové

záznamy fyzickej osoby pre účely tlačového spravodajstva aj bez jej súhlasu. Súčasťou

štandardu ochrany slobody prejavu a právo na informácie v zmysle judikatúry Európskeho

súdu je aj to, že voľba spravodajskej techniky je výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny

súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť

(prípady Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku

2000). Článok 10 Dohovoru nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale

takisto formu prostredníctvom ktorej sú rozširované (rozsudok vo veci Lehideux a Isorni

proti Francúzsku z roku 1998).

Súd mal za to, že navrhovateľka v 2./ rade nemohla legitímne očakávať, že sa jej

konanie nestane predmetom záujmu médií a verejnosti, a že jej konanie nebude aj

verejnosťou posudzované. Toho si musela byť vedomá vtedy , keď spolu s navrhovateľom

v 1./ rade uverejnili inzerát v denníku PRAVDA.

V tomto spore je potrebné uviesť, že odporca sa na vytvorení záznamu navrhovateľov

nepodieľal, ako to potvrdil na pojednávaní i svedok E. K. Odporca iba šíril (uverejnil)

určité jeho časti. Tu je potrebné poukázať na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva

vo veci RÁDIO TWIST proti Slovenskej republike z 19.12.2006.»

Okresný súd tak dospel k tomuto právnemu záveru prezentovanému v odôvodnení

svojho rozsudku:

«Súd mal za to, že samotní navrhovatelia boli tí, ktorí vyprovokovali záujem

verejnosti a médií o ich konanie tým, že svoj zámer uverejnili v denníku PRAVDA

prostredníctvom plateného inzerátu, pričom navrhovateľ v 1./ rade konal minimálne

nemorálne, keď klamal o tom, že s K. V. (K. M.) žijú v spoločnej domácnosti, čo potvrdil

čestným prehlásením pred notárom.

Odporca uverejnením článku v NOVOM ČASE pod názvom „Kšefty s nenarodenými

deťmi“ podľa názoru súdu negatívne nezasiahol do občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti

navrhovateľov. Obaja navrhovatelia zhodne uviedli, že nekonali protiprávne, ale iba tak

ako je to bežné. Ak odporca teda uverejnil informácie, ktoré boli bežné, nemohlo dôjsť

k zníženiu ich dôstojnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. V článku ktorý odporca prevzal

od STV a uverejnil vo svojom denníku dňa 29.6.2005 boli uverejnené informácie, ktoré

zodpovedali skutočnosti. Uverejnením pravdivých informácii (navrhovatelia tvrdili, že

nekonali protiprávne) nemohlo dôjsť k zásahu do ich osobnostných práv. Boli to práve oni,

ktorí svoj zámer podaním inzerátu v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou uverejnili.

Verejnosť má právo byť informovaná a navrhovatelia teda vzhľadom na svoje konanie

musia znášať dôsledky svojho vlastného konania.»

Sťažovateľ rozsudok okresného súdu napadol odvolaním, v ktorom argumentoval:

«Súd vo veci ochrany mojej osobnosti skonštatoval, že odporca neporušil zákon, keď

zverejnil jeho podobizne v denníku Nový čas spolu s článkom pod titulkom „Kšefty

s nenarodenými deťmi!“. Súd tvrdil, že odporca iba prevzal články a snímky

od verejnoprávnej televízie a konal v dobrej viere. Súd uviedol, že zvukové a obrazové

záznamy, na ktorých som bol ja, mohli slúžiť na úradné účely a v takom prípade sa ochrana

osobnosti neberie do úvahy. Odporca, podľa súdu, nekonal protiprávne, lebo nekonal

v rozpore so svojimi povinnosťami.

S týmto hodnotením veci nesúhlasím. Z povahy uvedeného denníka je zjavné, že jeho

povinnosťou nie je hlavne objektívne informovanie čitateľov ale uverejňovaním

„senzačných“ odhalení prilákať veľký počet čitateľov s cieľom zvýšiť predajnosť denníka.

Aj keby informácie a snímky prevzal odporca od STV, nemal právo zverejniť moje obrazové

záznamy, t.j. fotografie bez môjho súhlasu. Aj text celého článku bol štylizovaný tak, aby

čitateľ nadobudol presvedčenie, že som kriminálny živel, že som obchodník s deťmi ba

dokonca obchodník s orgánmi. V žiadnom prípade takého konanie nie je možné považovať

za plnenie povinností, ktorým možno ospravedlniť zasahovanie do mojej integrity. Navyše

tento článok bol uverejnený viac ako mesiac po odvysielaní relácie v STV, nešlo teda

o aktuálnu informáciu a navyše mal odporca viac ako dosť času požiadať ma o stanovisko.

Ešte potrebujem dodať, že do dnešného dňa je na internetovej stránke odporcu uverejnený

celý článok aj s fotografiami a odporca ho napriek mojim opakovaným žiadostiam

nestiahol. Súd ďalej skonštatoval, že je v „právnom štáte nepredstaviteľné a s princípom

právnej istoty nezlučiteľné, aby bol niekto sankcionovaný za to, že využíva svoje subjektívne

právo priznané a chránené právnym poriadkom“. Toto platí podľa súdu „najmä vtedy, ak

osoba využíva svoje základné právo a slobodu“.

Tento záver súd však využíva iba a výlučne v prospech odporcu, akoby som ja

vykonával svoje práva v rozpore so zákonom príp. . Súd absolútne negoval moje

osobnostné práva, keď postup odporcu posúdil ako zákonný a nevzal do úvahy ustanovenie

zákone, ktoré jednoznačne hovorí, že aj v prípade použitia obrazových snímok nesmie byť

v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.

Odporca jednoznačne porušil zákon, keď šíril moje obrazové snímky bez môjho

súhlasu, keď v článku uverejnil informácie, ktoré skresľovali skutočnosť a nepožiadal ma

o stanovisko a vysvetlenie.

Súd sa odvolával na judikatúru Európskeho súdu a viaceré ustanovenia Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vždy však iba v spojení s právom

na informácie. Ja som nikdy netvrdil, že právo na informácie má byť potlačené alebo

marené, ale z mojich skúseností z dlhodobého pobytu v USA mám dostatok poznatkov o tom,

do akej miery je právo na informácie postihované sankciami práve z dôvodu porušenia

osobnostných práv fyzických osôb. Aj citovaný Dohovor popri práve na informovanosť

chráni aj právo na ochranu osobnosti a tieto práva musia byť vyvážené. Nie je možné, aby

sa v boji o čitateľa používali prostriedky, ktoré neprimerane zasahujú do osobnostných práv

fyzickej osoby a znižujú jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, ako sa to stalo v mojom

prípade. Okrem uvedeného som presvedčený, že porovnávať konanie rádia TWIST, ktoré

mohlo odvysielať informácie a nanajvýš zvukový záznam a konanie odporcu, ktorý zverejnil

moje obrazové snímky je ako porovnávať hrušky s jablkami.

Dovoľujem si tiež poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. zo dňa 3. februára 2010, ktorý rozhodoval o mojom dovolaní proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave. V tomto konaní som sa domáhal ochrany osobnosti

a vyplatenia satisfakcie voči STV za odvysielanie relácie, z ktorej podklady čerpal odporca.

V uvedenom uznesení dovolací súd konštatoval, že odvysielanie zvukových a obrazových

záznamov bez môjho súhlasu bolo protiprávne a že záver Krajského súdu v Bratislave, že

odvysielaním tejto relácie nedošlo v dôsledku protiprávneho konania odporcu k zníženiu

mojej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti je nesprávny.»

Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. z 2. júna 2011 prvostupňové

rozhodnutie okresného súdu potvrdil argumentujúc, že obsah odvolania sťažovateľa

kvalifikoval ako nespôsobilý spochybniť správnosť záverov okresného súdu a že súčasne

v odvolacom konaní nezistil žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť

správnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového rozsudku, a ani vady konania

majúce za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav, vec po právnej

stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, s ktorým sa aj

krajský súd stotožnil.

Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd dodal:

«... pri posudzovaní článku „Kšefty s nenarodenými deťmi“ z aspektu navrhovateľom

označeného zásahu do osobnostných práv, nie je možné článok posudzovať izolovane, bez

prihliadnutia k okolnostiam za ktorých k nemu došlo. Iniciatíva navrhovateľa, v korelácii

s uverejnením inzercie, následným nepravdivým čestným vyhlásením, ako aj pochybnosti

vzbudzujúcimi pohnútkami smerujúcimi k „získaniu dieťaťa za peňažný obnos“, nie je

právnym poriadkom akceptovateľné a z morálneho hľadiska je počínanie navrhovateľa

zavrhnutiahodné. Obsah uverejneného inzerátu v denníku s celoštátnou pôsobnosťou je

konaním, ktoré založilo legitímny záujem verejnosti na informovaní o konaní, ktorým

navrhovateľ verejnosť znepokojil, čím tieto skutočnosti vylúčil zo svojej súkromnej sféry.

Navrhovateľ svojím zámerom, nech by bol úmysel akokoľvek ušľachtilý, degradoval

potenciálneho nascitura, (nedošlo ešte ani len k počatiu dieťaťa), na predmet záväzkového

vzťahu, ktorý nielenže nemôže požívať právnu ochranu, ale je aj predmetom z právneho

hľadiska nespôsobilým, keďže z hľadiska definície pojmu predmetu občianskoprávnych

vzťahov, je možné tento kvalifikovať ako hmotné veci a prírodné sily, ktoré slúžia ľudskej

potrebe ( ). Uvedená definícia predmetu občianskoprávnych

vzťahov bez hlbšej analýzy, v kontexte s myšlienkou zverejneného inzerátu, vedie

k odsúdeniahodnému stanovisku aj z hľadiska etických aspektov.

Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom nutné urobiť záver, že i napriek intímnej

sfére navrhovateľa v najširšom slova zmysle nepožíva ochranu svojho súkromia v dôsledku

vlastného protiprávneho konania, ktorým vzbudil záujem verejnosti na svojom súkromí.

(Zborník stanovísk ČSSR Praha, 1980, str. 195-196).

pozná a pracuje v súvislosti s inštitútom ochrany osobnosti aj

s termínom „okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu“, resp. o okolnostiach, ktoré

porušenie resp. ohrozenie osobnosti fyzickej osoby ospravedlňujú. Určité konkrétne

konanie, ktoré by za iných okolností bolo možné kvalifikovať ako protiprávne, nemožno

považovať za neoprávnený zásah vtedy, ak k nemu došlo v rámci výkonu takých

subjektívnych práv, ktorými je priznávaná rovnaká ochrana ako právo na ochranu

osobnosti, a to za predpokladu, že sa tak stalo primeraným spôsobom.

Navrhovateľ v odvolaní vytýka súdu prvého stupňa, že svoje rozhodnutie založil

na realizácii práv odporcu; práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 Dohovoru a úplne

opomenul práva navrhovateľa, s tvrdením ktorým nie je možné súhlasiť, keďže v dôvodoch

rozhodnutia súd prvého stupňa podrobne uviedol, a to aj s odkazom na správne aplikované

právne závery prijaté NS v Zborníku stanovísk Praha 1980, str. 172, prečo, pri konflikte

medzi právom na slobodou prejavu a na informácie chráneného SR a

Dohovoru na strane jednej a právom na ochranu osobnosti na strane druhej, uprednostnil

právo odporcu. Ak súd prvého stupňa vzal za náležité, že autorka článku pri spracovaní

témy vychádzala z informácií, ktorých pravdivosť skutkových okolností popretá nebola

a navrhovateľ považuje za zásah do integrity hodnotiace úsudky (na podklade pravdivých

faktov), obsiahnuté v názve článku „Kšefty s nenarodenými deťmi“, je v tomto smere plne

zodpovedajúcou stavu veci úvaha prvostupňového súdu o neposkytnutí ochrany z hľadiska

domnelého zásahu do integrity navrhovateľa. Súd prvého stupňa v plnom rozsahu

rešpektoval právo na ochranu osobnosti navrhovateľa, právo ktoré ako každé právo, nie je

chránené absolútne, takisto ako zvažoval záujem verejnosti na poskytnutí informácií, práve

tak ako slobodu prejavu a právo na informácie odporcu na druhej strane. Ak prvostupňový

súd dospel k záveru, že právo verejnosti na informácie, t. j. sloboda prejavu a právo

na informácie odporcu v danom konkrétnom prípade, prevážili nad právom na ochranu

osobnosti navrhovateľa, postupoval správne a tento záver nie je nerešpektovaním práv

navrhovateľa. V danom prípade, vzhľadom na vyššie uvedené poznateľné okolnosti, ide

o situáciu kedy nad individuálnymi záujmami navrhovateľa ako fyzickej osoby prevláda

závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem, odôvodnený naliehavými

sociálnymi potrebami, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Rovnakej ochrany

sa dostáva v danom prípade odporcovi aj pri uverejnení fotografií navrhovateľa, pretože

v kontexte obsahu článku predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva, a ako také spadajú

do kategórie zákonnej licencie výslovne uvedenej v ,

teda predstavujú výnimky zo zásady privolenia fyzickej osoby ku zverejneniu podobizne.

Bez významu je snaha navrhovateľa spochybniť záver súdu prvého stupňa tým, že

poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 3. februára, keďže

pri rozhodovaní o veci súd hodnotí dôkazy, ktoré boli v prejednávanej veci vykonané a to

podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a pre danú

vec právny záver v ňom vyslovený nie je pre tento prípad záväzný.»

III.

A. Právne východiská

Podľa je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických

a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát.

Podľa nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.

Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa každý má právo na ochranu pred neoprávneným

zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného

a rodinného života, obydlia a korešpondencie.

Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať

okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti

v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,

predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv

a slobôd iných.

Podľa čl. 17 ods. 1 paktu nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu

do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť

a povesť.

Podľa čl. 17 ods. 2 paktu každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom

alebo útokom.

Právo na súkromie

Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach [„Právo

na súkromie sa v ústave priznáva vo viacerých ustanoveniach. Systematika nie je

taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva

osobitné právo alebo sloboda.“ ()], naproti tomu ochrana práva na súkromie je

v dohovore sústredená v čl. 8.

Ako napovedá druhá veta (Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia

je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.), ako aj druhý

odsek čl. 8 dohovoru (ktorý prezentuje výpočet výnimiek, keď je možné do práva

na súkromie zasiahnuť), právo na súkromie nemá absolútnu povahu. Jeho relatívna povaha

vyplýva zo skutočnosti, že ním chránené záujmy sa častokrát dostávajú do kolízie s inými

ľudskými právami. Najčastejším konfliktom, tak ako to je v prípade sťažovateľa, je stret

so slobodou prejavu. Pri obmedzovaní slobody prejavu z dôvodu ochrany osobnostných

práv tretích osôb (ochrana cti, dôstojnosti, súkromia, dobrej povesti či dobrého mena) ide

o kolíziu dvoch garantovaných práv, keďže ochrana osobnostných práv nie je len

právom zákonným, ale aj právom ústavným. Aj keď dohovor „právo na dobrú povesť“

explicitne neupravuje, ESĽP judikoval, že výroky majúce negatívny vplyv na dobrú povesť

osoby zasahujú do jej súkromného života (Pfeifer proti Rakúsku, rozsudok ESĽP

z 15. novembra 2007, sťažnosť č. 12556/03).

Neoprávneným zásahom do súkromia fyzickej osoby môže byť aj vyhotovenie

a uverejnenie podobizní fyzickej osoby a obrazových záznamov podoby fyzickej osoby.

Podrobná právna úprava je obsiahnutá v ustanoveniach

.

Podľa písomnosti osobnej povahy, podobizne,

obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej

prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.

Podľa privolenie nie je potrebné, ak sa

vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové

alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.

Podľa podobizne, obrazové snímky a obrazové

a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť

primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové

a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými

záujmami fyzickej osoby.

Ustanovenie zakladá zákonnú licenciu

vyhotovenia aj použitia fotografie (obrazového záznamu) fyzickej osoby bez jej privolenia

ako súčasť spravodajstva. Podstatou spravodajskej fotografie je verné svedectvo

o skutočnosti, tzv. obrazové svedectvo, ktoré sa publikuje bezprostredne po udalosti, ktorú

zobrazuje. Cieľom spravodajskej fotografie je obrazovými prostriedkami oznámiť čerstvú

informáciu, objektívne, výstižne a pohotovo zobraziť skutočnosť. Pokiaľ je takáto fotografia

uverejnená s podstatným časovým odstupom od zobrazovanej udalosti, nepožíva už výhody

právneho režimu spravodajskej fotografie. Verejný záujem na použití fotografie

v spravodajstve musí byť teda nielen oprávnený, ale aj aktuálny. Použitie fotografie

zachytávajúcej podobu fyzickej osoby v spravodajstve v rámci zákonnej licencie nesmie byť

v rozpore s takými jej záujmami, ktoré treba bezpodmienečne rešpektovať, a sú teda

nedotknuteľné, pričom musí byť súčasne primerané. Použitie je primerané iba vtedy, keď

forma, obsah, rozsah a spôsob zodpovedajú účelu, na ktorý bola stanovená zákonná licencia.

Právo na súkromie v kolízii so slobodou prejavu

Jadrom ochrany ľudských práv je vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody,

rovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je

možná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie.

Podľa americkej koncepcie slobody prejavu „sloboda slova a tlače sú v preferovanej

pozícii“ [pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu USA Jones v. City of Opelika, 319 U.S.

105.115 (1943)], inými slovami, pri vyvažovaní ochrany slobody prejavu a ochrany ľudskej

dôstojnosti táto koncepcia tradične favorizuje slobodu prejavu na úkor dôstojnosti.

V koncepcii európskej naopak možno identifikovať pomerne silnú ochranu ľudskej

dôstojnosti, ktorá sa premietla aj do samotnej systematiky Charty základných práv

Európskej únie, v rámci ktorej je „nedotknuteľnosť“ ľudskej dôstojnosti deklarovaná už

v úvodnom čl. 1 pred všetkými ostatnými právami.

Judikatúra ESĽP pokrývajúca prípady kolízie práva na ochranu súkromia s právom

na slobodu prejavu sa vyznačuje značnou rôznorodosťou, kde každý prípad je jedinečný,

preto nie je možné vyvodiť z nej striktné všeobecné pravidlá, práve naopak, tieto prípady si

vyžadujú náležité posúdenie skutkových okolností prípadu a následné starostlivé vyvážanie

týchto vzájomne protichodných práv.

Kritéria posúdenia miery ústavnej ochrany slobody prejavu pri kolízii

s osobnostnými právami a naopak

I napriek spomínanej rôznorodosti judikatúry existuje v oblasti difamačných sporov

niekoľko základných orientačných kritérií, ktoré zvyknú byť tradične zohľadňované

pri riešení otázky ochrany osobnostných práv v strete so slobodou prejavu, ktorých

systematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu,

alebo naopak osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá patria: status osoby,

do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté; obsah a forma prejavu; status autora prejavu;

úmysel, cieľ a motív autora prejavu.

1. Status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté

Najvšeobecnejšia klasifikácia osôb, do ktorých osobnostných práv malo byť

výkonom slobody prejavu zasiahnuté, je ich rozdelenie na osoby verejné a osoby súkromné,

teda radových občanov, ktorí nezastavajú žiadnu zvláštnu funkciu ani inú významnú

spoločenskú rolu.

Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe.

Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú

na výkone verejnej moci (politici vrátane regionálnych politikov a kandidátov vo voľbách,

sudcovia ako špecifická kategória, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní

verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú volené či menované funkcie, výkon

ktorých podlieha kontrole zo strany verejnej mienky ako často jedinej možnej podobe

neformálneho sankčného mechanizmu. Skupinou disponujúcou v tejto kategórii najužším

ochranným filtrom sú politici. Vedľa skupiny osôb verejne činných je vymedzená skupina

osôb verejne známych, u ktorých verejná známosť môže byť daná tým, že vynikajú

v určitých aktivitách, poprípade sa významne angažujú v určitých záležitostiach verejného

záujmu (celebrity; členovia kráľovskej rodiny, u ktorých je však potrebné rozlišovať, či

zastávajú nejakú oficiálnu funkciu, pretože pokiaľ áno, majú rovnaký status ako politici;

významní podnikatelia; publig figures by conduct – osoby, ktoré vstúpia do verejnej arény

svojím konaním, napr. nejakým kontroverzným činom a následne sa k veci vyjadrujú

v médiách). Pri posúdení miery ich ochrany sa ako kľúčová zohľadňuje okolnosť, z akého

dôvodu sa určitá osoba stala verejne známou. Pokiaľ sa tak stalo v súvislosti s angažovaním

sa v záležitostiach, ktoré sú predmetom verejného záujmu, je možné mieru ich ochrany

posudzovať rovnako ako u verejných činiteľov, naopak, pokiaľ ich verejná známosť nie je

spojená s osobným angažovaním sa vo veciach verejného záujmu, mala by byť ochrana ich

osobnostných práv silnejšia, predovšetkým vtedy, pokiaľ ide o zásahy do súkromia.

Dôvody odlišného vymedzenia hraníc možných zásahov do osobnostných práv

u verejných osôb možno vidieť jednak v skutočnosti, že vstupom do verejného priestoru

musia tieto osoby preukázať vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o ich

osobu, a jednak v tom, že vďaka tomuto svojmu postaveniu majú tieto osoby väčšie

možnosti prístupu do médií, teda väčšie možnosti oponovať možnej kritike, ako to je u osôb

súkromných.

2. Obsah a forma prejavu

Pri posudzovaní miery zásahu do osobnostných práv je vždy kľúčovým kritériom

posúdenia nevyhnutnej miery ochrany slobody prejavu samotný obsah tohto prejavu.

Z hľadiska tohto kritéria je potrebné zvažovať predovšetkým to, do akej miery sa prejav

týka politických záležitostí, resp. záležitostí verejného záujmu („public interest“). Tiež je

relevantné, či je obsah prejavu formulovaný ako skutkové tvrdenie alebo ako hodnotiaci

úsudok.

Čím viac sa difamačný prejav dotýka veci verejného záujmu, tým viac platí

prezumpcia práva tento prejav realizovať; v tomto zmysle najsilnejšou prezumpciou

ochrany disponujú politické prejavy, teda prejavy týkajúce sa správy veci verejných.

Ochrana politických prejavov úzko súvisí s jednou z funkcií slobody prejavu, ktorou je

umožniť jednotlivcom čo najširšiu participáciu na moci a kontrolu moci. Definícia veci

verejnej samozrejme nie je uzavretá a diskusia o subsumovateľnosti obsahu konkrétneho

prejavu je relevantná najmä v prípadoch, keď dotknutá osoba nie je verejne činná, a teda

povaha veci zohráva dôležitejšiu úlohou, ako aj v prípadoch, kde síce ide o osobu verejne

činnú, avšak obsah prejavu intenzitu kvalifikovateľnú ako vec verejného záujmu nemusí

napĺňať. Judikatúra ESĽP v tomto smere zdôrazňuje, že pojem verejný záujem je nutné

vykladať široko, to znamená, že prejav sledujúci verejný záujem sa nemusí nevyhnutne

týkať len verejných inštitúcií alebo verejných činiteľov, ale že pod jeho rozsah môžu spadať

aj prejavy týkajúce sa ekonomických, sociálnych, kultúrnych, náboženských a komerčných

tém.

Pri prejave majúcom charakter skutkových tvrdení sa posudzuje atribút pravdivosti či

nepravdivosti, avšak pri prejave názorov (hodnotiacich úsudkoch) to z povahy veci možné

nie je. Východiskovým rozhodnutím v tejto otázke je prípad Lingens proti Rakúsku

(rozsudok ESĽP z 8. júla 1986, sťažnosť č. 9815/82), kde ESĽP požiadavku preukázania

pravdivosti hodnotiaceho úsudku kvalifikoval ako rozpornú s čl. 10 dohovoru, teda

porušujúcu slobodu prejavu („existencia faktov môže byť dokázaná, ale pravdivosť

hodnotiacich úsudkov preukázať nemožno“). Kategorizácia výrokov na skutkové tvrdenia

a hodnotiace úsudky predstavuje dva modelové atribúty, ktoré možno jednotlivým výrokom

prisúdiť, pričom v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút

skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu. Navyše musí byť posudzovaný výrok

vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého

prejavu. Pri posudzovaní ústavnosti obmedzenia slobody prejavu je potrebné posúdiť

pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení, pričom záujem na ústavnej ochrane

nepravdivých prejavov je minimálny, zatiaľ čo pri pravdivých prejavoch je to naopak.

Samotné preukázanie pravdivosti či nepravdivosti však nie je jediným určujúcim kritériom.

3. Status autora prejavu

Frekventovanou skupinou autorov difamačných prejavov či iných zásahov

do súkromia sú novinári, resp. médiá. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej

judikatúry zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu novinárov ako strážnych psov demokracie

(„public watchdog“), ktorí sa významne podieľajú na formovaní verejnej mienky

a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného záujmu (prípad Cumpana a Mazare proti̅̅̅

Rumunsku, rozsudok ESĽP zo 17. decembra 2004, sťažnosť č. 33348/96). Z tohto

stanoviska odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače, kde pred hrozbou príliš

rozsiahlych odškodnení v prípadoch možných omylov a z toho vyplývajúceho strachu

informovať o kontroverzných prípadoch poskytuje periodickej tlači, resp. ostatným médiám

privilégium určitej miery nepresnosti. Požiadavka úplne presných skutkových tvrdení by

totiž znamenala pre novinárov bremeno nesplniteľných nárokov, a preto sú v záujme

zachovania slobody tlače akceptovateľné aj určité zjednodušenia, pričom smerodajné je, aby

celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.

4. Kritérium úmyslu, cieľa a motívu

Východiskom požiadavky posudzovať aj otázku cieľa, motivácie, precíznosti práce

a dobrej viery novinára, resp. autora prejavu pri zverejnení difamačných výrokov či iných

zásahov ako relevantného kritéria na vyváženie slobody prejavu a ochrany osobnostných

práv je koncepcia „chilling effect“, teda zohľadnenie možného odradzujúceho účinku

prípadných sankcií pre verejnú debatu pro futuro. Čím viac sú na strane autora difamačného

prejavu zreteľné: snaha dopátrať sa pravdy, verifikovať údaje, resp. snaha vynaložiť

potrebnú profesijnú precíznosť, tým viac bude potrebné zohľadniť váhu slobody prejavu,

pretože na rozdiel od úmyselných difamácií je takéto konanie pre rozvoj demokracie

prospešné aj za cenu zverejnenia určitých nepresností v niektorých prípadoch.

Povinnosť dodržiavania etických štandardov novinárskej práce navyše vyplýva

z limitačnej klauzuly obsiahnutej v čl. 10 ods. 2 dohovoru, podľa ktorej výkon práva

na slobodu prejavu zahŕňa i povinnosť a zodpovednosť. Obsah označenej klauzuly má

pri interpretácii čl. 10 dohovoru svoj význam tým, že je ním zdôraznená potreba výraznejšej

regulácie výkonu slobody prejavu u určitých kategórií osôb, medzi ktoré (okrem iných)

patria aj novinári. Judikatúra ESĽP na tomto mieste zdôrazňuje, že povinnosť

a zodpovednosť novinárov vyžaduje, aby konali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné

a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou (Bladet Troms a Stensaas proti

Nórsku, rozsudok ESĽP z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93; Goodwin proti Spojenému

kráľovstvu, rozsudok ESĽP z 27. marca 1996, sťažnosť č. 17488/90).

Uvedené štyri kritériá majú v difamačnej judikatúre relatívne pevné postavenie, čo

však neznamená, že sa v sporoch o vyvažovanie slobody prejavu a osobnostných práv

nezohľadňujú aj iné faktory. Vo väčšine prípadov zohráva významnú úlohu aj povaha

média, resp. fóra, na ktorom bol prejav realizovaný. Vo všeobecnosti platí, že čím väčšiu

publicitu má difamačný prejav, tým musí byť rozširovateľ opatrnejší, v hierarchii verejných

informačných prostriedkov najväčší potenciál poškodiť dotknutú osobu majú audiovizuálne

informačné prostriedky (televízia), hneď po nich nasledujú celoštátne periodiká s vysokým

nákladom (Lindon, Otchakovsky-Laurens a July proti Francúzsku, rozsudok ESĽP

z 22. októbra 2007, sťažnosť č. 21279/02 a č. 36448/02).

B. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených

a práv zaručených dohovorom a paktom

Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave

vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry ESĽP. Tak to je aj v súvislosti

s danou problematikou.

Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa porušenia práva

na súkromie po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti pojmu súkromný život, ESĽP

presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu z pohľadu

limitov vymedzených čl. 8 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria legality (že

k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo pre účely

niektorého zo záujmov vymedzených odsekom 2 čl. 8 dohovoru) a napokon proporcionality

zásahu (že zásah bol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný). Ak dôjde k zisteniu

nesúladu so zákonom, potom sa už k posúdeniu ďalších dvoch podmienok nepristupuje

a konštatuje sa porušenie čl. 8 dohovoru. Kritérium proporcionality aplikované

pri posudzovaní zásahov do práva na súkromie vyžaduje adekvátne vyváženie dvoch

navzájom si konkurujúcich záujmov, na jednej strane spoločenského záujmu, na druhej

strane záujmu na ochrane práv jednotlivca na súkromie.

Námietky prezentované sťažovateľom tak v súdnom konaní, ako aj v ústavnej

sťažnosti obsahujú niekoľko argumentačných línií. V prvom rade sťažovateľ poukazuje

na porušenie požiadavky proporcionality v neprospech jeho práva na súkromie v súvislosti

s uverejnenými fotografiami, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemali povahu prínosu

k diskusii o veci verejného záujmu. Sťažovateľ na tomto mieste konajúcim súdom, ktoré

mali na túto otázku opačný názor, vytýka, že si svoju povinnosť náležitými dôvodmi

identifikovať takýto verejný záujem na zverejnení fotografií sťažovateľa nesplnili.

V ďalšom bode prezentuje sťažovateľ nesúhlas so stanoviskom konajúcich súdov,

ktoré považovali podmienky na aplikáciu v jeho prípade

za splnené, kde sťažovateľ argumentuje, že článok, ktorý bol predmetom žaloby o ochranu

osobnosti, nemal spravodajský charakter, a preto konanie odporcu nemohlo byť zákonnou

licenciou poskytovanou citovanými ustanoveniami pokryté.

Napokon sťažovateľ formuluje aj námietku o svojvoľnosti záveru konajúcich súdov,

ktoré sa stotožnili s vyjadrením autora difamačného článku o nezákonnom konaní žalobcov.

Sťažovateľ je toho názoru, že uvedené okruhy ním vznesených relevantných

námietok neboli konajúcimi súdmi náležite zodpovedané.

Z judikatúry ESĽP, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné

právo podľa , tak i právo podľa dohovoru v sebe okrem iných

práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo

na odôvodnenie rozhodnutia, pričom „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby

súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby

reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia

považovaný za rozhodujúci.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,

Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994).

Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (, ,

). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces (napr. , , ).

Zo štandardnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že presvedčivé a správne

vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie

ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný starostlivo prihliadať na všetko,

čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho

rozhodnutia ( ) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami

a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej

(m. m. ).

Úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či požadované limity spravodlivého

súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité posúdenie veci

sťažovateľa v intenciách naznačeného metodologického postupu a prezentovaných kritérií

odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo

relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu.

Argumentačné ťažisko sťažnosti sťažovateľa je sústredené na otázku, či zverejnením

fotografií sťažovateľa, ktoré boli súčasťou článku, nedošlo k neprípustnému zásahu do jeho

práva na súkromie.

Z okolností prípadu vyplýva, že žalovaný obrazové snímky sťažovateľa uverejnil bez

toho, aby vopred disponoval súhlasom sťažovateľa na ich uverejnenie. Úlohou konajúcich

súdov bolo preto preskúmať, či takéto použitie fotografií sťažovateľa zodpovedalo

podmienkam zákonnej licencie v zmysle ustanovenia

a teda či posudzovaný článok a zverejnené fotografie, ktoré boli jeho súčasťou, spĺňali

parametre spravodajského žánru. Ako už bolo povedané, charakteristickým znakom

spravodajskej fotografie je cieľ, ktorý fotografia sleduje, a tým je pohotové zobrazenie

aktuálnej informácie výstižným a objektívnym spôsobom. Prvok aktuálnosti

a bezprostrednosti je teda pri spravodajskej fotografii, resp. spravodajskom článku

podstatný a na tento ako na signalizačné kritérium bolo potrebné sa pri posúdení kritéria

legality zamerať.

Z obsahu rozhodnutí konajúcich súdov vyplýva, že postup žalovaného, ktorý

zverejnil spolu s článkom fotografie sťažovateľa bez jeho privolenia, kvalifikovali súdy ako

zákonný. Tomuto konštatovaniu predchádzal záver krajského súdu, podľa ktorého

zverejnené fotografie sťažovateľa „predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva, a ako

také spadajú do kategórie zákonnej licencie výslovne uvedenej v § 12 ods. 3 Občianskeho

zákonníka, teda predstavujú výnimky zo zásady privolenia fyzickej osoby ku zverejneniu

podobizne“. Sťažovateľ bol však opačného názoru a aj v uplatnenom odvolaní namietal, že

žalovaný nemal právo zverejniť fotografie bez jeho predchádzajúceho súhlasu, pretože

obsahom článku neboli aktuálne informácie, keďže článok žalovaného „bol uverejnený viac

ako mesiac po odvysielaní relácie v STV“, ktorá ako prvá informovala o aktivitách

sťažovateľa a z ktorej obsahu následne žalovaný pre svoj článok čerpal.

Posúdenie kritéria legality v sťažovateľovom prípade, teda zodpovedanie otázky, či

postup žalovaného neprekročil zákonný rámec ustanovení ,

predpokladalo vyriešenie otázky predbežnej, a síce, či mal článok, ktorý bol predmetom

žaloby, ako aj fotografie, ktoré tvorili jeho súčasť, spravodajský charakter. Ústavný súd

vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že stanovisko

krajského súdu o posúdení zverejnených fotografií sťažovateľa ako integrálnej súčasti

spravodajstva sa neopiera o žiadne odôvodnenie, v ktorom sa podľa názoru ústavného súdu

mala objaviť minimálne odpoveď na odvolacie námietky sťažovateľa, v ktorých tento

poukazoval na absenciu aspektu aktuálnosti posudzovaného článku. Identifikácia dôvodov,

na základe ktorých zaradil krajský súd článok žalovaného medzi žáner spravodajský, tak

v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu chýba.

Cieľom odôvodňujúcim legitimitu zásahu žalovaného do osobnostných práv

sťažovateľa bol podľa záveru konajúcich súdov záujem verejnosti na informovaní

o otázkach asistovanej reprodukcie a v tomto smere podniknutých špecifických aktivitách

sťažovateľa. Legitímny záujem na informovaní o okolnostiach prípadu sťažovateľa s touto

témou súvisiaci súd zdôvodnil mimoriadnou etickou citlivosťou problematiky v povedomí

verejnosti. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu

(aj v spojitosti s príslušnou časťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia) v kontexte

posudzovaného kritéria legitimity poskytlo sťažovateľovi, aj keď stručnú, ale dostatočne

zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.

Poukazujúc na judikatúru ESĽP kladúcu dôraz na prínos uverejneného

fotografického materiálu k diskusii o otázkach verejného záujmu sťažovateľ dôvodil, že

v jeho prípade záujem na uverejnení jeho fotografií kvantifikovateľný ako „záujem

nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ neexistoval, a namietal, že konajúci súd, ktorý mal

na túto otázku odlišný názor, si svoju povinnosť identifikovať verejný záujem na zverejnení

jeho fotografií náležitými dôvodmi nesplnil.

Ústavný súd zdôrazňuje, že v súvislosti so zverejnenými fotografiami sťažovateľa

bolo nevyhnutné okrem kritéria legality (otázka aplikovateľnosti § 12 ods. 3 Občianskeho

zákonníka v sťažovateľovom prípade) posúdiť aj splnenie požiadavky proporcionality, teda

náležitého vyváženia ochrany súkromia sťažovateľa oproti slobode prejavu, kde

rozhodujúcim faktorom malo byť zodpovedanie otázky, či zverejnené fotografie prispeli

do diskusie o verejnom záujme. Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že zverejnenie

fotografií sledovalo takýto legitímny cieľ, bolo jeho povinnosťou osvetliť vo svojom

rozhodnutí podrobnosti a prezentovať úvahu, na základe ktorej súd k takémuto záveru

dospel (pozri rozsudok ESĽP Von Hannover proti Nemecku z 24. júna 2004, sťažnosť

č. 59320/00).

Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je však zrejmé, že krajský súd

svoju povinnosť v uvedenom smere opomenul.

Posledná námietka sťažovateľa smerovala k obsahu zverejneného článku, v ktorom

malo byť prezentované nezákonné konanie sťažovateľa (a spolužalobkyne), vyjadrenia,

ktoré kvalifikoval krajský súd ako chránené „hodnotiace úsudky (na podklade pravdivých

faktov)“.

Je nepochybné, že zverejnenými fotografiami odkryl žalovaný identitu sťažovateľa.

Vychádzajúc z aktuálnych trendov rozhodovacej činnosti ESĽP je ústavný súd toho názoru,

že pokiaľ sa autor článku rozhodol prezentovať otázku verejného záujmu, akou sú etické

aspekty asistovanej reprodukcie a surogátneho materstva prostredníctvom ad personam

kritiky, musel si byť vedomý, že sa vydal po „nebezpečnejšej ceste“, na ktorej je potrebné

prezentovať tému opatrnejším spôsobom, ako keby zvolil kritiku ad rem (pozri rozsudky

ESĽP Sanocki proti Poľsku zo 17. júla 2007, sťažnosť č. 28949/03 a Janowski proti Poľsku

z 21. januára 19999, sťažnosť č. 25716/94). Ďalším, nemenej dôležitým aspektom veci

sťažovateľa, ktorý nemožno opomenúť, je skutočnosť, že posudzovaný článok bol

uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (a podľa všetkého s vysokým nákladom),

kde autor sťažovateľovi ako kritizovanému subjektu v postavení súkromnej osoby

neposkytol možnosť vyjadriť sa. Ústavný súd je toho názoru, že označené okolnosti

nepochybne kládli zvýšené nároky na precíznosť spracovania témy a objektivitu

zverejnených informácií.

Ako z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, krajský súd obsah článku

z hľadiska jeho obsahu kvalifikoval ako „hodnotiace úsudky (na podklade pravdivých

faktov)“. Ústavný súd na tomto mieste zameral svoju pozornosť na pasáže tvoriace podľa

názoru ústavného súdu podstatnú esenciu celého posudzovaného článku, a to:

«Do celého príbehu postupne vstupovali lekári, ktorí mali sprostredkovať ďalších

„ochotných“ lekárov, falošné doklady a sfalšovanú dokumentáciu. Reportérka, ktorá

v príbehu vystupovala ako zdravá matka trojročného syna, sa podľa papierov lekárov mala

stať neplodnou, aby mohla poľahky a bez komplikácii podstúpiť zákrok v centre asistovanej

reprodukcie.

Napriek tomu, že obchod s ešte nenarodenými deťmi je na Slovensku protizákonný,

s vysokou pravdepodobnosťou zaň v celej kauze nebude nikto potrestaný. Aj keď obludný

plán falošnému páru nevyšiel, spravodlivosti zrejme nakoniec unikne. „Jednoducho niečo

také nie je možné postihnúť, keďže žiadna legislatíva, ktorá by také veci regulovala, u nás

ani nejestvuje,“ dodáva D. P. z občianskeho združenia B.»

Nemožno si nevšimnúť, že autor článku na jednej strane prezentoval svoj hodnotiaci

úsudok o „protizákonnom obchodovaní s ešte nenarodeným dieťaťom“, ktorého sa mal

sťažovateľ dopustiť, na druhej strane použil „skutkové vyhlásenie“ tretej osoby o právnej

nepostihnuteľnosti konaní obdobných konaniu sťažovateľa, ktoré tak s formulovaným

hodnotiacim úsudkom nekorešponduje, ba práve naopak, mu odporuje.

Judikatúra ESĽP spod ochrany čl. 10 dohovoru vyníma excesívne hodnotiace

úsudky, ktoré nemajú „dostatočný skutkový základ“ (pozri napr. rozsudky ESĽP Jerusalem

proti Rakúsku z 27. februára 2001, sťažnosť č. 26958/95 a Turhan proti Turecku z 19. mája

2005, sťažnosť č. 48176/99). Úlohou krajského súdu, ktorý sa so stanoviskom autora článku

o „protizákonnom obchodovaní s ešte nenarodeným dieťaťom“ stotožnil, bolo vysporiadať

sa s protirečením označenej pasáže, resp. vysvetliť primeraný skutkový základ poskytujúci

prezentovanému hodnotiacemu úsudku dostatočnú oporu, a teda aj ochranu. Dôsledná

analýza v intenciách uvedeného sa však v rozhodnutiach ani jedného z konajúcich súdov

neobjavila.

Sumarizujúc jednotlivé uvedené závery ústavný súd konštatuje, že krajský súd

vo svojom rozhodnutí nereagoval náležitou odpoveďou na všetky sťažovateľom nastolené

námietky, majúce zároveň relevantný charakter. Na všetky podstatné otázky (v intenciách

zaužívaného metodologického postupu a zásadných kritérií zohľadňovaných

v tzv. difamačných sporoch), ktoré v okolnostiach prípadu sťažovateľa zodpovedané byť

mali, nebola odpoveď zo strany krajského súdu poskytnutá. V súlade s tým je potom

potrebné konštatovať, že krajský súd sťažovateľovi neposkytol náležitú súdnu ochranu

v intenciách a dohovoru.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že z dôvodu takéhoto nedostatku odôvodnenia

súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, čo sa sekundárne premietlo aj do porušenia ostatných označených práv

sťažovateľa zastrešujúcich ochranu súkromia.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto

rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľa

napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade s toto rozhodnutie

zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný právnym

názorom ústavného súdu ( ).

Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume

1 850 €, ktoré odôvodnil uvádzajúc, že „utrpel psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch

márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu

svojich práv a právom chránených záujmov“.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval

zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že

cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy

pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených , resp. záväznou

medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa postupom

a rozhodnutím krajského súdu, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému

súdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného súdu

dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpoklad i

pre garantovanie ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľa v ďalšom konaní pred

všeobecnými súdmi, preto mu požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.

Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd

priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 531,38 €.

Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa

vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania

pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle ) je v zásade

nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným

zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným

súdom (napr. , , ).

Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná

tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového

základu. Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby vykonaný v r. 2011 je

v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

v prvom polroku 2010 741 €, za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 priemerná

mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 suma

763 €.

Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011 v konaní

pred ústavným súdom predstavuje sumu 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €,

v prípade úkonu právnej služby vykonaného v roku 2012 je základná sadzba tarifnej

odmeny 127,16 € a hodnota režijného paušálu 7,63 €.

Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní

pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky za 2 úkony právnej

služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady

s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť) a náhradu režijného paušálu za dva úkony

podľa vyhlášky, ako aj náhradu za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 a režijného

paušálu za jeden úkon.

Ústavný súd takto priznal sťažovateľovi podľa

náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 531,40 €.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014