Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 13 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)III. ÚS 351/2012
PDF · 526.06 KB
No categories available
III. ÚS 351/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta
a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika na neverejnom zasadnutí
15. januára 2014 vo veci prijatej sťažnosti M. H., zastúpeného spoločnosťou Jelenčík
a partneri advokátska kancelária, s. r. o., Doležalova 7, Bratislava, v mene ktorej koná
advokát a konateľ JUDr. Michal Jelenčík, pre namietané porušenie jeho základného práva
na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1, na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1, na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa
čl. 19 ods. 3 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1, na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života a na nezasahovanie
do výkonu tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, práva nebyť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného
života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo
útokom podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 2. júna 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 111/11 takto
rozhodol:
1. Základné právo M. H. na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16
ods. 1, na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa čl. 19 ods. 1,
na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním
údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1, na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života a na nezasahovanie
do výkonu tohto práva podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd, právo nebyť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného
života ani útokom na svoju česť a povesť a na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo
útokom podľa čl. 17 ods. 1 a 2 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach
postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 2. júna 2011 v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Co 111/11 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 9 Co 111/11 z 2. júna 2011
z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. M. H. finančné zadosťučinenie n e p r i z n á v a .
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť M. H. trovy právneho
zastúpenia v sume 531,40 € (slovom päťstotridsaťjeden eur a štyridsať centov) na účet
spoločnosti Jelenčík a partneri advokátska kancelária, s. r. o., Doležalova 7, Bratislava,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
13. októbra 2011 doručená sťažnosť M. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1
v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) a práv podľa čl. 6
ods. 1 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
a podľa čl. 17 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej
len „pakt“) postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
z 2. júna 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 111/11. Ústavný súd uznesením
č. k. III. ÚS 351/2012-16 z 1. augusta 2012 prijal sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ bol žalobcom v konaní
o ochranu osobnosti, v rámci ktorého sa domáhal ochrany osobnosti a priznania
nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a nasledujúcich zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky
zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) proti vydavateľovi
denníka (ďalej len „žalovaný“), ktorý uverejnil článok spolu s fotografiami sťažovateľa
(bez jeho predchádzajúceho súhlasu) podľa názoru sťažovateľa prekračujúci legitímne
limity slobody prejavu zaručenej čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru a zjavne porušujúci jeho
základné právo na súkromie zaručené mu ústavou. Okresný súd Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) žalobu sťažovateľa zamietol a krajský súd o uplatnenom odvolaní
sťažovateľa rozhodol tak, že svojím rozhodnutím sp. zn. 9 Co 111/11 z 2. júna 2011
prvostupňový rozsudok ako vecne správny potvrdil.
V postupe krajského súdu vidí sťažovateľ porušenie svojich v sťažnosti označených
základných práv garantovaných ústavou v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práv garantovaných
dohovorom a paktom, čo zdôvodňuje touto argumentáciou:
Sťažovateľ uvádza, že v jednom z denníkov bol uverejnený inzerát, prostredníctvom
ktorého sťažovateľ spolu s partnerkou hľadali dospelú ženu, ochotnú im za odmenu vynosiť
a porodiť dieťa. Na predmetný inzerát zareagovala pod falošnou identitou redaktorka
verejnoprávnej televízie, ktorá zo stretnutia so sťažovateľom a jeho partnerkou využitím
skrytej kamery vyhotovila zvukovoobrazový záznam následne odvysielaný v relácii tejto
televízie. Na základe takto odvysielanej reportáže uverejnil žalovaný článok nazvaný
„Kšefty s nenarodenými deťmi!“. Sťažovateľ poukazuje na to, že oba súdy odvysielaný
príspevok a uverejnený článok kvalifikovali ako legitímne uplatnenie slobody prejavu
s odkazom na okolnosť, že oba príspevky informovali verejnosť o otázkach legitímneho
záujmu dôvodiac, že otázky asistovanej reprodukcie v kontexte prípadu sťažovateľa patria
v našej spoločnosti medzi aktuálne a eticky mimoriadne citlivé.
Sťažovateľ zdôrazňuje, že aj v prípadoch informovania verejnosti o otázkach
verejného záujmu majú masmédiá ústavou a záväznými medzinárodnými zmluvami uloženú
povinnosť chrániť práva a povesť iných osôb. Podľa sťažovateľa však žalovaný predmetný
článok uverejnil aj spolu s fotodokumentáciou obsahujúcou zo štyroch fotografií tri
„ilustračné“ fotografie sťažovateľa a jeho partnerky, kde sťažovateľ poukazuje
na skutočnosť, že nie je osobou verejného záujmu ani v kategórii „public figures par
excellence“ a ani v kategórii „relatively public figures“, a uverejnené fotografie nemali
povahu prínosu k diskusii o veci verejného záujmu. Fotodokumentácia tak podľa názoru
sťažovateľa vybočovala z ústavných limitov uplatnenia slobody prejavu, naopak, bola jej
zneužitím a správanie žalovaného nemohlo byť pokryté zákonnou licenciou poskytovanou
ustanovením § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka. V tomto kontexte opiera sťažovateľ svoju
argumentáciu o stanovisko odbornej právnej literatúry, podľa ktorej „Zákon umožňuje
použiť obrazovú snímku pre potreby spravodajstva v tlači, filme, rozhlase a televízii. Zákon
neumožňuje použiť obrazovú snímku pre potreby radu iných žánrov, ktoré sa používajú
v tlači, vo filme, rozhlase a televízii. Publicistické, dokumentárne, zábavné, vzdelávacie
a pod. útvary a programy v masmédiách nie sú zaradené medzi formy žurnalistickej
činnosti, pri ktorej možno použiť obrazovú snímku fyzickej osoby bez jej privolenia. Jedine
pre potreby spravodajstva zákon priznal výnimku z podmienky privolenia. Výnimka je
opodstatnená záujmom na nastolení spravodlivej rovnováhy medzi potrebami spravodajstva
a právom dotknutej osoby disponovať svojou obrazovou snímkou. Úlohou spravodajstva je
oboznámiť verejnosť s aktuálnymi informáciami v čo najkratšom čase od nastania udalosti,
o ktorej sa informuje. Spravodajstvo by sa spomaľovalo, až celkom zbavovalo funkčnosti, ak
by sa každá obrazová snímka mohla zverejniť až po získaní privolenia od oprávnenej osoby.
Pre všetky ostatné žurnalistické útvary nie je plynutie času natoľko významné, a preto
pre ich prípravu a použitie zákon nepriznal výnimku z použitia obrazovej snímky
bez privolenia.“.
Sťažovateľ tak uzatvára, že žalovaný použil jeho fotografie v rozpore s už citovaným
ustanovením Občianskeho zákonníka, keďže ich použil bez jeho súhlasu v článku, ktorý
nemal spravodajský charakter, pričom mal dostatok času požiadať sťažovateľa o udelenie
tohto súhlasu, pretože označený článok by aktuálny charakter nestratil ani po uplynutí doby
venovanej jeho obstaraniu. Podľa sťažovateľa konajúce súdy posúdili prípad sťažovateľa
nesprávne, na ujmu jeho základného práva, a umožnili tak žalovanému, aby sa vyhol
zodpovednosti za zneužitie slobody prejavu.
V ďalšom bode odôvodnenia sťažnosti sťažovateľ formuluje argumentáciu týkajúcu
sa námietky porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu citujúc časť odôvodnenia
namietaného rozhodnutia krajského súdu, v ktorom tento uviedol: „Pokiaľ teda autorka
článku hodnotila konanie navrhovateľov ako nezákonné, hodnotila ho správne.“
Sťažovateľ na tomto mieste dôvodí poukazom na jeden z princípov právneho štátu
zakotvený v čl. 2 ods. 3 ústavy a vyjadrujúci základ právneho postavenia jednotlivca –
„Čo nie je zakázané, je dovolené“. Podľa argumentácie sťažovateľa právny poriadok
Slovenskej republiky neustanovuje zákaz výkonu umelého oplodnenia ani zákaz
surogátneho materstva, a preto krajský súd (tiež okresný súd) tým, že na základe
odmietavého postoja časti veriacich k otázke umelého oplodnenia dospel ku kvalifikácii
správania sťažovateľa ako protiprávneho konania, poprel účel základného práva na súdnu
ochranu. Podľa sťažovateľa krajský súd jeho základné práva na súdnu ochranu porušil aj
nedostatočným odôvodnením všetkých právne relevantných okolností skutkového stavu,
a síce tým, že sa vôbec nevysporiadal s jeho podstatnými námietkami o protiprávnosti
zásahu do jeho práva na súkromie uverejnením jeho fotografií bez jeho predchádzajúceho
privolenia.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ v sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
nálezom, ktorým by vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1, čl. 19
ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8
dohovoru a podľa čl. 17 paktu postupom a rozsudkom krajského súdu z 2. júna 2011
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 111/11, označený rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému
súdu na nové prerokovanie a rozhodnutie a priznal mu tiež primerané finančné
zadosťučinenie v sume 1 850 €, ako aj trovy právneho zastúpenia.
Krajský súd v zastúpení jeho podpredsedom v liste sp. zn. Spr 3494/12 doručenom
ústavnému súdu 14. septembra 2012 vo svojom stanovisku odkázal v podstate
na odôvodnenie namietaného rozsudku, s ktorým sa v plnom rozsahu stotožnil a ktoré
považoval za vyhovujúce požiadavkám ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením
§ 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
(ďalej len „OSP“), na základe čoho formuloval svoje stanovisko, že označené základné
práva sťažovateľa zaručené ústavou a jeho práva zaručené dohovorom a paktom porušené
neboli.
V závere listu podpredseda krajského súdu tiež vyjadril súhlas s upustením
od ústneho pojednávania ústavného súdu vo veci samej v zmysle § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
V podaní doručenom ústavnému súdu 17. októbra 2012 súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ. Vo svojom vyjadrení sťažovateľ
uvádza, že v celom rozsahu zotrváva na svojom návrhu a v ňom obsiahnutej argumentácii,
ktorú rozširuje v nadväznosti na tvrdenia obsiahnuté v stanovisku krajského súdu.
Sťažovateľ argumentuje, že krajský súd sa vo svojom stanovisku v podstate vôbec
nevyjadril k námietke porušenia „základného procesného práva“ sťažovateľa na súdnu
ochranu, ktoré je v okolnostiach prípadu podľa vyjadrenia sťažovateľa ťažiskové, keďže
podľa jeho názoru, pokiaľ krajský súd negarantoval základné práva sťažovateľa na súdnu
ochranu, nemohol poskytnúť dôslednú ochranu ani jeho základným hmotným právam.
Sťažovateľ v tomto kontexte poukazuje na jednotlivé zložky procesných záruk
vyplývajúcich z práva na spravodlivý proces, predovšetkým na právo na odôvodnenie
súdneho rozhodnutia a povinnosť súdu zaoberať sa účinne relevantnými námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi účastníka konania. Sťažovateľ špecifikuje odkazujúc
na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) povinnosť konajúceho
súdu vysporiadať sa s argumentáciou účastníka konania, a to s každým argumentom, ktorý
má „dve kumulatívne vlastnosti. Je a) relevantný, podstatný, významný a týkajúci sa veci
(relevant, important, pertinent) b) konkrétny (specific)(case of Pronina v . Ukraine, § 25),
formulovaný dostatočne jasným a presným spôsobom (formulated in a sufficiently clear and
precise manner)(Case of Krasulya v. Russia, § 52; Hiro Balani v. Spain, § 28)“. Sťažovateľ
argumentuje, že povinnosťou krajského súdu, ktorý odmietol jeho argumentáciu, bolo
dostatočným spôsobom objasniť, z akého dôvodu (prečo) jeho argumentáciu považoval
za nesprávnu. Sťažovateľ je toho názoru, že túto povinnosť si krajský súd nesplnil
a na obhajobu svojho postupu v stanovisku adresovanom ústavnému súdu iba formálne
konštatoval, že odôvodnenie rozsudku z 2. júna 2011 obsahuje všetky náležitosti
odôvodnenia v zmysle ustanovenia § 157 ods. 2 v spojení s ustanovením § 219 ods. 2 OSP.
Sťažovateľ poukazuje na podané odvolanie, v ktorom okrem iného namietal, že
k porušeniu jeho práva na ochranu osobnosti došlo uverejnením jeho fotografie v texte
príspevku, pretože nie je osobou verejného záujmu ani v kategórii „public figures
par excellence“, ani v kategórii „relatively public figures“, vo vzťahu ku ktorým krajský súd
ako súd odvolací formuloval dva argumenty, a síce: 1. uprednostnenie práva na slobodu
prejavu a práva verejnosti na informácie pred právom sťažovateľa na súkromie
v posudzovanom prípade nemožno vzťahovať len na uvedené kategórie osôb a 2. v danom
prípade sťažovateľa ide o situáciu, kedy nad individuálnymi záujmami sťažovateľa prevláda
významnejší, verejný záujem, odôvodnený naliehavými sociálnymi potrebami
nevyhnutnými v demokratickej spoločnosti, pričom rovnakej ochrany sa v danom prípade
dostáva aj konaniu žalovaného spočívajúcemu v uverejnení fotografií sťažovateľa, pretože
v kontexte obsahu príspevku tieto fotografie predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva
a ako také spadali do kategórie zákonnej licencie v zmysle § 12 ods. 3 Občianskeho
zákonníka.
Sťažovateľ dôvodí, že argument krajského súdu označený ako číslo 1 odporuje
doterajšej rozhodovacej činnosti ESĽP, ktorá akceptuje obmedzenie práva na súkromie iba
vo vzťahu ku kategóriám „public figures par excellence“ a „relatively public figures“,
a takýto postup krajského súdu, ktorý aplikoval ustanovenie zákona bez relevantných
dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, hodnotí sťažovateľ ako arbitrárny,
predstavujúci svojvôľu v interpretácii a aplikácii práva.
K argumentu krajského súdu označenému ako číslo 2 sťažovateľ uvádza, že
neobstojí, a to aspoň z dvoch právnych dôvodov. Tvrdenie krajského súdu o tom, že
uverejnenie fotografií sťažovateľa bolo v súlade so zákonom, keďže tieto boli integrálnou
súčasťou príspevku a ako také spadalo do kategórie zákonnej licencie podľa ustanovenia
§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka, považuje sťažovateľ za nesúladné s rozhodovacou
praxou ESĽP, ktorá kladie dôraz na prínos uverejneného fotografického materiálu k diskusii
o otázkach verejného záujmu. Sťažovateľ upriamuje pozornosť na túto rozhodovaciu prax,
ktorá uverejnenie fotografií a článkov, ktorých výlučným zámerom je uspokojenie
zvedavosti týkajúci sa súkromia osoby, nepokladá za príspevok k diskusii všeobecného
záujmu (dokonca ani vtedy, ak ide o verejne známu osobu). Sťažovateľ dôvodí, že
na oboznámenie sa verejnosti s informáciami o kontroverznom probléme (ako konajúce
súdy obsah článku označili) nebolo potrebné uverejniť fotografie sťažovateľa a je toho
názoru, že pravým účelom bolo uspokojenie túžby verejnosti po senzáciách
a škandalizovaní sťažovateľa, čo nie je záujmom kvalifikovateľným ako záujem nevyhnutný
v demokratickej spoločnosti. Ako druhý dôvod na vyvrátenie tvrdenia krajského súdu
prezentuje sťažovateľ argumentáciu o absencii odôvodnenia – z akého dôvodu sa základné
právo na súkromie obmedzuje v rozsahu obmedzení akceptovaných na zásahy do súkromia
public figures tiež vtedy, keď sa rozširuje informácia (ktorej znalosť môže byť významná
pre verejnosť) o udalosti, pre ktorú nie je relevantná totožnosť dotknutej osoby, teda keď
predmetom informácie v podstate nie je informovanie o osobe, ale ide o informovanie
o veci. Sťažovateľ argumentoval, že pokiaľ článok informoval verejnosť o uzatváraní dohôd
o pôrode dieťaťa prostredníctvom asistovanej reprodukcie, pre verejnosť odhalenie
totožnosti konkrétnych osôb, ktoré takúto dohodu uzavreli, zverejnením ich fotografií
nebolo vôbec podstatné, a pokiaľ sa konajúci súd domnieval o opaku, bolo jeho
povinnosťou takýto verejný záujem na zverejnení podobizní identifikovať náležitými
dôvodmi.
Sťažovateľ zdôrazňuje: «Z hľadiska konania všeobecných súdov otázka, či aj
informovanie o veci verejného záujmu legitimizuje zhodný zásah do základného práva
na súkromie, aký je legitímny v prípade zásahov do súkromia osôb verejného záujmu „par
excellenc“, resp. „relatively“ záujmu, predstavuje precedentnú otázku zásadného právneho
významu v okolnostiach sporu, ktorý sťažovateľ viedol pred všeobecnými súdmi . Z tohto
dôvodu povinnosťou všeobecných súdov, prvej aj druhej inštancie, bolo preskúmať uvedenú
otázku a dať na ňu výslovnú, jednoznačnú a zrozumiteľnú odpoveď.»
Sťažovateľ opätovne poukazuje na svoju argumentáciu prezentovanú v samotnej
sťažnosti týkajúcu sa interpretácie ustanovenia § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka
upravujúceho zákonom priznanú spravodajskú licenciu na použitie obrazovej snímky
fyzickej osoby bez jej privolenia. Na tomto mieste sťažovateľ zdôrazňuje, že konajúce súdy
uplatnenie citovaného ustanovenia Občianskeho zákonníka v prípade sťažovateľa nijako
skutkovo ani právne neobjasnili, iba sa obmedzili na všeobecné konštatovanie bez spojitosti
so sťažovateľovým prípadom.
Napokon v závere vyjadrenia sťažovateľ prezentuje aj ďalšiu argumentačnú líniu
sťažnosti, v rámci ktorej uvádza: «45. Sťažovateľ napokon poznamenáva, že Krajský súd
v Bratislave aj nad rámec svojvôle súdu prvej inštancie vniesol do konania o sťažovateľovej
žalobe originálnu, vlastnú svojvôľu.
46. Krajský súd v Bratislave do odôvodnenia výroku svojho rozhodnutia uviedol:
„Navrhovateľ svojím zámerom, nech by bol úmysel akokoľvek ušľachtilý, degradoval
potenciálneho nascitura (nedošlo ešte ani len k počatiu dieťaťa), na predmet záväzkového
právneho vzťahu...“ (Rozsudok 9Co 111/11, s. 6).
47. Podľa Čl. 15 ods. 1 Ústavy SR: „Každý má právo na život. Ľudský život je hodný
ochrany už pred narodením.“ Zhodne formulované sú ustanovenia čl. 6 ods. 1 ústavného
zákona č. 23/1991 Zb. Listina základných práv a slobôd, ktorá je v Slovenskej republike
platným a účinným prameňom práva podľa čl. 152 ods. 1.
48. Krajský súd v Bratislave v nesúlade s čl. 15 ods. 1 Ústavy SR, aj v nesúlade s čl.
6 ods. 1 Listiny základných práv priznal ochranu „ľudskému životu pred počatím“. Ide
o svojrázny a svojvoľný názor krajského súdu bez právneho základu, ktorý okrem toho, že
nie je v súlade s Ústavou SR, nie je zlučiteľný ani s medzinárodnými dohovormi, ktoré sú
v Slovenskej republike prameňom práva podľa čl. 7 či podľa čl. 154c Ústavy SR. Pritom
vlastnú svojvôľu súd využil na kvalifikáciu sťažovateľovho správania ako správania
protiprávneho, ktorým si vraj spôsobil stratu ústavnej ochrany pre svoje základné právo
na súkromie.
49. „Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo každého na to,
aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ
v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý
predpisuje zákon.
Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad
aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde
len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná
právna úprava.“ (IV. ÚS 77/02).
50. Ani takejto ochrany jeho základného práva na súdnu ochranu sa sťažovateľovi
nedostalo, keď Krajský súd v Bratislave sťažovateľovo správanie označil za protiprávne
na základe svojej úvahy, ktorá sama porušovala Ústavu SR v ustanovení čl. 15 ods. 1,
čl. 152 ods. 4 a čl. 152 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd.»
Ústavný súd dospel k názoru, že od pojednávania nemožno očakávať ďalšie
objasnenie veci, a so súhlasom účastníkov konania od ústneho pojednávania vo veci samej
upustil a rozhodol na neverejnom zasadnutí.
II.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh, ako aj zo súvisiaceho spisového
materiálu zistil tieto pre posúdenie sťažnosti relevantné skutočnosti:
Sťažovateľ sa spolu so žalobkyňou žalobou o ochranu osobnosti podanou okresnému
súdu domáhali náhrady nemajetkovej ujmy proti žalovanému argumentujúc, že žalovaný
svojím konaním v značnej miere znížil ich dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, zasiahol
nedovoleným spôsobom do ich súkromia a poškodil ich dobré meno. V žalobe sťažovateľ
dôvodil, že žalovaný v jednom z vydávaných denníkov uverejnil článok s názvom „Kšefty s
nenarodenými deťmi!“ s podtitulkom „Šokujúce obchody na Slovensku: 15-tisíc za mesiac
tehotenstva, 300 tisíc za pôrod!“, kde mal uviesť, že žalobcovia sa pokúsili uskutočniť
obchod s ešte nenarodeným dieťaťom, z ktorého obsahu tiež malo vyplynúť, že žalobcovia
sa dopustili nezákonného konania, za ktoré nebudú sankciovaní, a k článku boli pripojené aj
fotografie žalobcov. Sťažovateľ uviedol, že mal záujem stať sa biologickým otcom dieťaťa,
ktoré z vážnych dôvodov nemôže splodiť bežným spôsobom, a uvedená finančná čiastka
v článku nemala predstavovať „kúpnu cenu“ za dieťa, ale jej účelom bolo pokryť zvýšené
náklady spojené s tehotenstvom a so starostlivosťou o dieťa po pôrode. Sťažovateľ tiež
poukázal na to, že je štátnym občanom Spojených štátov amerických, kde sú obdobné
postupy prípustné, ako aj na skutočnosť, že svoje zámery konzultoval s advokátom,
na základe čoho nemal dôvod pochybovať, že jeho zámery nebudú odporovať ani právnemu
poriadku Slovenskej republiky a ani dobrým mravom. Podľa vyjadrenia sťažovateľa
žalobkyňa, ktorá je jeho nevlastnou sestrou, sa zúčastňovala všetkých stretnutí spolu s ním
z dôvodu odstránenia komunikačnej bariéry, keď jeho znalosť slovenského jazyka bola
dlhodobým pobytom v zahraničí oslabená. Sťažovateľ namietal, že žalovaný bez toho, aby
si overil relevanciu informácií odvysielaných Slovenskou televíziou, tieto bez ďalšieho
prevzal a uverejnil v zmienenom článku spolu s podobizňami žalobcov.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 12 C 28/2007 zo 4. decembra 2008 predmetný návrh
zamietol dôvodiac, že žalobcovia „neuniesli dôkazné bremeno dokazovania následku
protiprávneho konania odporcu, ako i zníženia v značnej miere dôstojnosti navrhovateľov
v 1./ a 2./ rade, ako i ich vážnosti v spoločnosti“.
Okresný súd v odôvodnení rozsudku podrobne prezentoval takto zistený skutkový
stav: «Dňa 29.3.2005 v denníku PRAVDA vyšiel inzerát, kde jeho autori hľadajú dospelú
ženu s deťmi, ktorá vynosí dieťa za odmenu. Na tento inzerát reagovala redaktorka
pracujúca pre STV K. M. Táto sa dňa 5.4.2005 stretla s dvomi jej cudzími osobami a to
so ženou a mužom. Predstavila sa im ako K. V. Tieto osoby sa jej následne vypytovali
na rodinné pomery (ktoré si vymyslela). Muž a žena jej uviedli, že sú druh a družka a že
chcú mať dieťa, ale pre vek ženy ho už mať nemôžu. Muž môže byť biologickým otcom
a mali by záujem o oplodnenie zo skúmavky. Zákrok by bol na Slovensku. Uviedli, že
poznajú primára kliniky v B. Predložili prítomnej redaktorke písomne vypracovaný
dokument, podľa ktorého by sa matka mala vzdať svojho dieťaťa v prospech biologického
otca. Bolo tam tiež uvedené, že mesačne dostane 15.000,-Sk ako príspevok v tehotenstve
a po narodení dieťaťa sa jej vyplatí suma 300 000,- Sk s tým, že sa po pôrode dieťaťa vzdá
v prospech navrhovateľa v 1./ rade.
Osoby, ktoré s redaktorkou K. M., ktorá vystupovala pod menom K. V., jednali, boli
navrhovatelia v 1./ a 2./ rade. Celé stretnutie redaktorka spolu so svojimi kolegami nahrali
obrazom a zvukom. Redaktorka sa potom s navrhovateľom a jeho sestrou stretli viackrát
a ďalšie stretnutia už boli nasmerované k zabezpečeniu umelého oplodnenia. Podľa
záznamov, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise, navštívili lekárov MUDr. M.,
MUDr. H., MUDr. P., pričom im bolo povedané, aké všetky vyšetrovania musia podstúpiť a
priniesť potvrdenia. Jedným z potvrdení bolo aj ,,čestné prehlásenie“ urobené
navrhovateľom a domnelou K. V. dňa 6.5.2005 u notára.
Mnohopočetné stretnutia navrhovateľa v 1./ rade, ako i navrhovateľky v 2./ rade ako
aj redaktorky, boli audiovizuálne nahrané a bez súhlasu navrhovateľov použité v televíznej
relácií „Reportéri“ dňa 27.6.2005 s názvom: „Z rúčky do rúčky“. Táto relácia bola
podkladom, ktorý denník NOVÝ ČAS uverejnil vo svojom vydaní. Odporca získal tieto
informácie z príspevku odvysielaného STV, ktorej úlohou ako verejnoprávnej inštitúcie je
prostredníctvom svojich programov poskytovať nestranné, overené, neskreslené, aktuálne,
zrozumiteľné a vo svojom celku vyvážené a pluralitne informácie o dianí v Slovenskej
republike i v zahraničí na slobodné utváranie názorov [§ 3 ods. 3 písm. b) zákona
č. 16/2004 Z.z. o Slovenskej televízii v znení neskorších predpisov]. Odporca sa mohol
spoľahnúť na to, že tieto informácie sú z hľadiska zákona korektné. Ako nakoniec tieto
informácie STV resp. jej redaktori získali, je vo vzťahu k odporcovi irelevantné, pretože
tento sa na spôsobe získania informácii nepodieľal, ale konal v dobrej viere (rozsudok
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci RÁDIO TWIST proti Slovenskej republike z roku
2006).»
Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že v prípade spomínaných
obrazovo-zvukových záznamov nešlo o „nepravdivé, prípadne účelovo zaznamenané
záznamy, čo ani navrhovatelia nenamietali“. Okresný súd poukazujúc na to, že žalobcovia
v podanej žalobe predostreli tvrdenie o nepravdivých informáciách uverejnených v denníku
žalovaného, ktorými mali byť kriminalizovaní a škandalizovaní, argumentoval svojím
stanoviskom, a síce «že bol to práve navrhovateľ, ktorý dňa 6.5.2005 podpísal „čestné
prehlásenie“, že od 1.8.2002 žije v spoločnej domácnosti ako druh a družka s K. V. Šlo
o vyslovené klamstvo, ktoré malo byť predpokladom pre ďalšie podvodné úkony
v zdravotníckych zariadeniach. Podľa výpovedí, ktoré sa nachádzajú vo vyšetrovacom spise
Úradu boja proti korupcii Bratislava, boli to práve navrhovatelia v 1./ a 2./ rade, ktorí boli
v jednaní s konkrétnymi lekármi, za účelom vybavenia umelého oplodnenia. Predpokladom
realizácie umelého oplodnenia by museli byť ďalšie potvrdenia (lekárske), ktoré by opäť
museli byť rovnakého charakteru, ako bolo „čestné prehlásenie“ navrhovateľa zo dňa
6.5.2005. Vzhľadom na uvedené podvodné správanie sa navrhovateľov, títo si sami vytvorili
okolnosti vzbudzujúce pochybnosti o ich dobrých úmysloch.».
Okresný súd ďalej vo vzťahu k námietkam žalobcov o tom, že žalovaný prevzal
príspevok verejnoprávnej televízie, ktorej redaktori porušili v časti šiestej jej vlastnú chartu
(konkrétne čl. 8 o tajnom nahrávaní), poznamenal, že čl. 8 tejto charty nepripúšťa tajné
nahrávanie, avšak z tohto pravidla zakotvuje výnimku, a to v prípadoch investigatívnej
žurnalistiky, do kategórie ktorej práve patrí aj relácia verejnoprávnej televízie, v rámci
ktorej bol spomínaný príspevok odvysielaný.
Okresný súd interpretoval rozsah ochrany poskytovaný ustanoveniami § 11
a nasledujúcich Občianskeho zákonníka a uviedol, že podľa ustálenej súdnej praxe
za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti zásadne nemožno považovať
uverejnenie pravdivých informácií, a to aj keď sú pre dotknutú osobu nepríjemné. Ďalej
uviedol, že zákonná úprava neposkytuje právu na ochranu osobnosti absolútnu ochranu
a všetky práva a slobody sú chránené v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného
práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva
alebo slobody, kde rovnováha verejného a súkromného záujmu je relevantným kritériom
na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva alebo slobody. V tejto
línii následne okresný súd poukázal na súvisiacu judikatúru ESĽP, podľa ktorej čl. 10
dohovoru nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale takisto formu,
prostredníctvom ktorej sú rozširované, preto sa jeho ochrana vzťahuje nielen na informácie
prijímané priaznivo, informácie neurážlivé alebo neutrálne, ale aj na tie, ktoré útočia, šokujú
či znepokojujú časť obyvateľstva.
Okresný súd svoje rozhodnutie oprel o tieto skutkové a právne závery:
„Súd mal za to, že predmetom článku bolo informovanie o otázkach legitímneho
verejného záujmu. Boli to sami navrhovatelia ktorí zverejnili svoj zámer v hromadnom
informačnom prostriedku, čím vzbudili záujem verejnosti a médií o svoje konanie a tým
tieto skutočnosti vylúčili zo svojej súkromnej sféry. Otázky asistovanej reprodukcie týkajúce
sa takéhoto prípadu patria v našej krajine medzi eticky a morálne mimoriadne citlivé,
z určitého pohľadu aj kontroverzné a celkom iste nie ojedinelé. To všetko spôsobovalo, že
išlo o otázky legitímneho verejného záujmu. Navyše je zrejmé, že denník NOVÝ ČAS
uverejnil len informácie, ktoré už boli pred tým odvysielané vo verejnoprávnej televízií. Je
teda zrejmé, že predmetom článku bolo informovanie o otázkach legitímneho verejného
záujmu a boli uverejnené pravdivé informácie, čím došlo k realizácií práv garantovaných
čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru.
Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že úmyslom navrhovateľov bolo
získať dieťa pre navrhovateľa v 1. rade a to tým, že by sa ho jeho biologická matka vzdala
a za to by jej navrhovateľ v 1./ rade zaplatil peňažnú sumu. Navrhovateľ na pojednávaní
uviedol, že chcel mať dieťa, ktoré nemohol splodiť sexuálnym stykom. Uviedol, že finančnú
čiastku ktorú chcel matke dieťaťa vyplatiť, nezamýšľal ako kúpnu cenu dieťaťa, ale ako
náhradu za stratu na zárobku a zvýšených nákladov matky. Pre súd boli tieto pohnútky
navrhovateľa v 1. rade irelevantné, pretože v článku nešlo o to prečo navrhovatelia chcú
dieťa, ale akým spôsobom sa o to usilovali. Podstata veci totiž spočívala v tom, že
navrhovateľ v 1./ rade mal získať dieťa a dosiahnuť to, aby sa ho matka vzdala, výmenou
za zaplatenie určitej peňažnej sumy. Je úplne nepodstatné, či túto sumu navrhovateľ
v 1./ rade nazval ako náhradu nákladov, alebo kúpnu cenu. Súd mal za to, že tvrdenie
navrhovateľov bolo účelové, nedôveryhodné a to i z toho dôvodu, že v inzeráte, ktorý si
navrhovatelia sami zaplatili v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou sa výslovne uvádza, že
ponuka je za odmenu a to po vzájomnej dohode. Pokiaľ navrhovateľ v 1./ rade tvrdil, že bol
znevážený v očiach rodiny a známych, súd toto jeho tvrdenie považoval za minimálne
nenáležité. V článku boli uverejnené pravdivé skutočnosti o tom, čo a ako navrhovateľ
v 1./ rade chce dosiahnuť.
Pokiaľ sa týka odporkyne v 2./ rade, táto poukázala na tú skutočnosť, že nikdy
v kauze nevystupovala ako manželka a ani družka navrhovateľa v 1./ rade, pričom
po uverejnení článku v NOVOM ČASE ľudia na ňu pozerali ako na nemorálny živel, mala
problémy so svojou dcérou a synom, ako i s ľuďmi, ktorí ju prestali zdraviť. Súd jej výpoveď
hodnotil ako nedôveryhodnú, pretože z vyšetrovacieho spisu Úradu boja proti korupcii PZ
Bratislava jednoznačne vyplýva, že odporkyňa v 2./ rade sa zúčastňovala zdravotných
prehliadok u lekárov spolu s K. M. alias K. V., ako i navrhovateľom v 1./ rade. Skutočnosť
ktorú navrhovateľka v 2. rade uviedla, že ju článok v NOVOM ČASE pobúril, súd hodnotil
ako neopodstatnenú. Ako vplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva,
ochrana urážajúcich, šokujúcich alebo znepokojujúcich myšlienok tvorí súčasť požiadaviek
pluralizmu, tolerancie a liberálneho myslenia, bez ktorých neexistuje žiadna demokratická
spoločnosť (rozsudok vo veci Lehideux o Isornii proti Francúzsku z roku 1998). Odporca
nebol povinný upozorniť navrhovateľku v 2. rade na uverejnenie jej fotografií alebo ich
rastrovať.
Ustanovenie § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka umožňuje uverejniť obrazové
záznamy fyzickej osoby pre účely tlačového spravodajstva aj bez jej súhlasu. Súčasťou
štandardu ochrany slobody prejavu a právo na informácie v zmysle judikatúry Európskeho
súdu je aj to, že voľba spravodajskej techniky je výlučným oprávnením tlače, pričom žiadny
súd nemôže nahradiť novinárov pri stanovení spravodajskej techniky, ktorú majú použiť
(prípady Jersild proti Dánsku z roku 1994 a Bergens Tidende a ďalší proti Nórsku z roku
2000). Článok 10 Dohovoru nechráni iba podstatu vyjadrených myšlienok a informácií, ale
takisto formu prostredníctvom ktorej sú rozširované (rozsudok vo veci Lehideux a Isorni
proti Francúzsku z roku 1998).
Súd mal za to, že navrhovateľka v 2./ rade nemohla legitímne očakávať, že sa jej
konanie nestane predmetom záujmu médií a verejnosti, a že jej konanie nebude aj
verejnosťou posudzované. Toho si musela byť vedomá vtedy , keď spolu s navrhovateľom
v 1./ rade uverejnili inzerát v denníku PRAVDA.
V tomto spore je potrebné uviesť, že odporca sa na vytvorení záznamu navrhovateľov
nepodieľal, ako to potvrdil na pojednávaní i svedok E. K. Odporca iba šíril (uverejnil)
určité jeho časti. Tu je potrebné poukázať na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci RÁDIO TWIST proti Slovenskej republike z 19.12.2006.»
Okresný súd tak dospel k tomuto právnemu záveru prezentovanému v odôvodnení
svojho rozsudku:
«Súd mal za to, že samotní navrhovatelia boli tí, ktorí vyprovokovali záujem
verejnosti a médií o ich konanie tým, že svoj zámer uverejnili v denníku PRAVDA
prostredníctvom plateného inzerátu, pričom navrhovateľ v 1./ rade konal minimálne
nemorálne, keď klamal o tom, že s K. V. (K. M.) žijú v spoločnej domácnosti, čo potvrdil
čestným prehlásením pred notárom.
Odporca uverejnením článku v NOVOM ČASE pod názvom „Kšefty s nenarodenými
deťmi“ podľa názoru súdu negatívne nezasiahol do občianskej cti, dôstojnosti a vážnosti
navrhovateľov. Obaja navrhovatelia zhodne uviedli, že nekonali protiprávne, ale iba tak
ako je to bežné. Ak odporca teda uverejnil informácie, ktoré boli bežné, nemohlo dôjsť
k zníženiu ich dôstojnosti, cti a vážnosti v spoločnosti. V článku ktorý odporca prevzal
od STV a uverejnil vo svojom denníku dňa 29.6.2005 boli uverejnené informácie, ktoré
zodpovedali skutočnosti. Uverejnením pravdivých informácii (navrhovatelia tvrdili, že
nekonali protiprávne) nemohlo dôjsť k zásahu do ich osobnostných práv. Boli to práve oni,
ktorí svoj zámer podaním inzerátu v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou uverejnili.
Verejnosť má právo byť informovaná a navrhovatelia teda vzhľadom na svoje konanie
musia znášať dôsledky svojho vlastného konania.»
Sťažovateľ rozsudok okresného súdu napadol odvolaním, v ktorom argumentoval:
«Súd vo veci ochrany mojej osobnosti skonštatoval, že odporca neporušil zákon, keď
zverejnil jeho podobizne v denníku Nový čas spolu s článkom pod titulkom „Kšefty
s nenarodenými deťmi!“. Súd tvrdil, že odporca iba prevzal články a snímky
od verejnoprávnej televízie a konal v dobrej viere. Súd uviedol, že zvukové a obrazové
záznamy, na ktorých som bol ja, mohli slúžiť na úradné účely a v takom prípade sa ochrana
osobnosti neberie do úvahy. Odporca, podľa súdu, nekonal protiprávne, lebo nekonal
v rozpore so svojimi povinnosťami.
S týmto hodnotením veci nesúhlasím. Z povahy uvedeného denníka je zjavné, že jeho
povinnosťou nie je hlavne objektívne informovanie čitateľov ale uverejňovaním
„senzačných“ odhalení prilákať veľký počet čitateľov s cieľom zvýšiť predajnosť denníka.
Aj keby informácie a snímky prevzal odporca od STV, nemal právo zverejniť moje obrazové
záznamy, t.j. fotografie bez môjho súhlasu. Aj text celého článku bol štylizovaný tak, aby
čitateľ nadobudol presvedčenie, že som kriminálny živel, že som obchodník s deťmi ba
dokonca obchodník s orgánmi. V žiadnom prípade takého konanie nie je možné považovať
za plnenie povinností, ktorým možno ospravedlniť zasahovanie do mojej integrity. Navyše
tento článok bol uverejnený viac ako mesiac po odvysielaní relácie v STV, nešlo teda
o aktuálnu informáciu a navyše mal odporca viac ako dosť času požiadať ma o stanovisko.
Ešte potrebujem dodať, že do dnešného dňa je na internetovej stránke odporcu uverejnený
celý článok aj s fotografiami a odporca ho napriek mojim opakovaným žiadostiam
nestiahol. Súd ďalej skonštatoval, že je v „právnom štáte nepredstaviteľné a s princípom
právnej istoty nezlučiteľné, aby bol niekto sankcionovaný za to, že využíva svoje subjektívne
právo priznané a chránené právnym poriadkom“. Toto platí podľa súdu „najmä vtedy, ak
osoba využíva svoje základné právo a slobodu“.
Tento záver súd však využíva iba a výlučne v prospech odporcu, akoby som ja
vykonával svoje práva v rozpore so zákonom príp. ústavou. Súd absolútne negoval moje
osobnostné práva, keď postup odporcu posúdil ako zákonný a nevzal do úvahy ustanovenie
zákone, ktoré jednoznačne hovorí, že aj v prípade použitia obrazových snímok nesmie byť
v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby.
Odporca jednoznačne porušil zákon, keď šíril moje obrazové snímky bez môjho
súhlasu, keď v článku uverejnil informácie, ktoré skresľovali skutočnosť a nepožiadal ma
o stanovisko a vysvetlenie.
Súd sa odvolával na judikatúru Európskeho súdu a viaceré ustanovenia Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, vždy však iba v spojení s právom
na informácie. Ja som nikdy netvrdil, že právo na informácie má byť potlačené alebo
marené, ale z mojich skúseností z dlhodobého pobytu v USA mám dostatok poznatkov o tom,
do akej miery je právo na informácie postihované sankciami práve z dôvodu porušenia
osobnostných práv fyzických osôb. Aj citovaný Dohovor popri práve na informovanosť
chráni aj právo na ochranu osobnosti a tieto práva musia byť vyvážené. Nie je možné, aby
sa v boji o čitateľa používali prostriedky, ktoré neprimerane zasahujú do osobnostných práv
fyzickej osoby a znižujú jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, ako sa to stalo v mojom
prípade. Okrem uvedeného som presvedčený, že porovnávať konanie rádia TWIST, ktoré
mohlo odvysielať informácie a nanajvýš zvukový záznam a konanie odporcu, ktorý zverejnil
moje obrazové snímky je ako porovnávať hrušky s jablkami.
Dovoľujem si tiež poukázať na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 5 Cdo 42/2009 zo dňa 3. februára 2010, ktorý rozhodoval o mojom dovolaní proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave. V tomto konaní som sa domáhal ochrany osobnosti
a vyplatenia satisfakcie voči STV za odvysielanie relácie, z ktorej podklady čerpal odporca.
V uvedenom uznesení dovolací súd konštatoval, že odvysielanie zvukových a obrazových
záznamov bez môjho súhlasu bolo protiprávne a že záver Krajského súdu v Bratislave, že
odvysielaním tejto relácie nedošlo v dôsledku protiprávneho konania odporcu k zníženiu
mojej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti je nesprávny.»
Krajský súd svojím rozsudkom sp. zn. 9 Co 111/11 z 2. júna 2011 prvostupňové
rozhodnutie okresného súdu potvrdil argumentujúc, že obsah odvolania sťažovateľa
kvalifikoval ako nespôsobilý spochybniť správnosť záverov okresného súdu a že súčasne
v odvolacom konaní nezistil žiadne nové relevantné skutočnosti, ktoré by mohli spochybniť
správnosť skutkových a právnych záverov prvostupňového rozsudku, a ani vady konania
majúce za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia konštatoval, že prvostupňový súd náležite zistil skutkový stav, vec po právnej
stránke správne posúdil a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil, s ktorým sa aj
krajský súd stotožnil.
Na zdôraznenie správnosti rozsudku okresného súdu krajský súd dodal:
«... pri posudzovaní článku „Kšefty s nenarodenými deťmi“ z aspektu navrhovateľom
označeného zásahu do osobnostných práv, nie je možné článok posudzovať izolovane, bez
prihliadnutia k okolnostiam za ktorých k nemu došlo. Iniciatíva navrhovateľa, v korelácii
s uverejnením inzercie, následným nepravdivým čestným vyhlásením, ako aj pochybnosti
vzbudzujúcimi pohnútkami smerujúcimi k „získaniu dieťaťa za peňažný obnos“, nie je
právnym poriadkom akceptovateľné a z morálneho hľadiska je počínanie navrhovateľa
zavrhnutiahodné. Obsah uverejneného inzerátu v denníku s celoštátnou pôsobnosťou je
konaním, ktoré založilo legitímny záujem verejnosti na informovaní o konaní, ktorým
navrhovateľ verejnosť znepokojil, čím tieto skutočnosti vylúčil zo svojej súkromnej sféry.
Navrhovateľ svojím zámerom, nech by bol úmysel akokoľvek ušľachtilý, degradoval
potenciálneho nascitura, (nedošlo ešte ani len k počatiu dieťaťa), na predmet záväzkového
vzťahu, ktorý nielenže nemôže požívať právnu ochranu, ale je aj predmetom z právneho
hľadiska nespôsobilým, keďže z hľadiska definície pojmu predmetu občianskoprávnych
vzťahov, je možné tento kvalifikovať ako hmotné veci a prírodné sily, ktoré slúžia ľudskej
potrebe (§ 118 Občianskeho zákonníka). Uvedená definícia predmetu občianskoprávnych
vzťahov bez hlbšej analýzy, v kontexte s myšlienkou zverejneného inzerátu, vedie
k odsúdeniahodnému stanovisku aj z hľadiska etických aspektov.
Vychádzajúc z vyššie uvedeného je potom nutné urobiť záver, že i napriek intímnej
sfére navrhovateľa v najširšom slova zmysle nepožíva ochranu svojho súkromia v dôsledku
vlastného protiprávneho konania, ktorým vzbudil záujem verejnosti na svojom súkromí.
(Zborník stanovísk ČSSR Praha, 1980, str. 195-196).
Občiansky zákonník pozná a pracuje v súvislosti s inštitútom ochrany osobnosti aj
s termínom „okolnosti vylučujúce neoprávnenosť zásahu“, resp. o okolnostiach, ktoré
porušenie resp. ohrozenie osobnosti fyzickej osoby ospravedlňujú. Určité konkrétne
konanie, ktoré by za iných okolností bolo možné kvalifikovať ako protiprávne, nemožno
považovať za neoprávnený zásah vtedy, ak k nemu došlo v rámci výkonu takých
subjektívnych práv, ktorými je priznávaná rovnaká ochrana ako právo na ochranu
osobnosti, a to za predpokladu, že sa tak stalo primeraným spôsobom.
Navrhovateľ v odvolaní vytýka súdu prvého stupňa, že svoje rozhodnutie založil
na realizácii práv odporcu; práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 Dohovoru a úplne
opomenul práva navrhovateľa, s tvrdením ktorým nie je možné súhlasiť, keďže v dôvodoch
rozhodnutia súd prvého stupňa podrobne uviedol, a to aj s odkazom na správne aplikované
právne závery prijaté NS v Zborníku stanovísk Praha 1980, str. 172, prečo, pri konflikte
medzi právom na slobodou prejavu a na informácie chráneného čl. 26 Ústavy SR a čl. 10
Dohovoru na strane jednej a právom na ochranu osobnosti na strane druhej, uprednostnil
právo odporcu. Ak súd prvého stupňa vzal za náležité, že autorka článku pri spracovaní
témy vychádzala z informácií, ktorých pravdivosť skutkových okolností popretá nebola
a navrhovateľ považuje za zásah do integrity hodnotiace úsudky (na podklade pravdivých
faktov), obsiahnuté v názve článku „Kšefty s nenarodenými deťmi“, je v tomto smere plne
zodpovedajúcou stavu veci úvaha prvostupňového súdu o neposkytnutí ochrany z hľadiska
domnelého zásahu do integrity navrhovateľa. Súd prvého stupňa v plnom rozsahu
rešpektoval právo na ochranu osobnosti navrhovateľa, právo ktoré ako každé právo, nie je
chránené absolútne, takisto ako zvažoval záujem verejnosti na poskytnutí informácií, práve
tak ako slobodu prejavu a právo na informácie odporcu na druhej strane. Ak prvostupňový
súd dospel k záveru, že právo verejnosti na informácie, t. j. sloboda prejavu a právo
na informácie odporcu v danom konkrétnom prípade, prevážili nad právom na ochranu
osobnosti navrhovateľa, postupoval správne a tento záver nie je nerešpektovaním práv
navrhovateľa. V danom prípade, vzhľadom na vyššie uvedené poznateľné okolnosti, ide
o situáciu kedy nad individuálnymi záujmami navrhovateľa ako fyzickej osoby prevláda
závažnejší, významnejší a funkčne vyšší verejný záujem, odôvodnený naliehavými
sociálnymi potrebami, ktoré sú v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. Rovnakej ochrany
sa dostáva v danom prípade odporcovi aj pri uverejnení fotografií navrhovateľa, pretože
v kontexte obsahu článku predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva, a ako také spadajú
do kategórie zákonnej licencie výslovne uvedenej v § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
teda predstavujú výnimky zo zásady privolenia fyzickej osoby ku zverejneniu podobizne.
Bez významu je snaha navrhovateľa spochybniť záver súdu prvého stupňa tým, že
poukazuje na rozhodnutie NS SR sp. zn. 5 Cdo 42/2009 zo dňa 3. februára, keďže
pri rozhodovaní o veci súd hodnotí dôkazy, ktoré boli v prejednávanej veci vykonané a to
podľa svojej úvahy, každý jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, a pre danú
vec právny záver v ňom vyslovený nie je pre tento prípad záväzný.»
III.
A. Právne východiská
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických
a právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd
Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny
štát.
Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená.
Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 19 ods. 1 ústavy každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.
Podľa čl. 19 ods. 3 ústavy každý má právo na ochranu pred neoprávneným
zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného
a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
Podľa čl. 8 ods. 2 dohovoru štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať
okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti
v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny,
predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv
a slobôd iných.
Podľa čl. 17 ods. 1 paktu nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu
do súkromného života, do rodiny, domova alebo korešpondencie ani útokom na svoju česť
a povesť.
Podľa čl. 17 ods. 2 paktu každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom
alebo útokom.
Právo na súkromie
Ochrana súkromia je zakotvená vo viacerých ustanoveniach ústavy [„Právo
na súkromie sa v ústave priznáva vo viacerých ustanoveniach. Systematika ústavy nie je
taká, aby sa nevyhnutne interpretovala tak, že každým jej ustanovením sa osobe priznáva
osobitné právo alebo sloboda.“ (PL. ÚS 43/95)], naproti tomu ochrana práva na súkromie je
v dohovore sústredená v čl. 8.
Ako napovedá druhá veta čl. 16 ods. 2 ústavy (Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia
je zaručená. Obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom.), ako aj druhý
odsek čl. 8 dohovoru (ktorý prezentuje výpočet výnimiek, keď je možné do práva
na súkromie zasiahnuť), právo na súkromie nemá absolútnu povahu. Jeho relatívna povaha
vyplýva zo skutočnosti, že ním chránené záujmy sa častokrát dostávajú do kolízie s inými
ľudskými právami. Najčastejším konfliktom, tak ako to je v prípade sťažovateľa, je stret
so slobodou prejavu. Pri obmedzovaní slobody prejavu z dôvodu ochrany osobnostných
práv tretích osôb (ochrana cti, dôstojnosti, súkromia, dobrej povesti či dobrého mena) ide
o kolíziu dvoch ústavou garantovaných práv, keďže ochrana osobnostných práv nie je len
právom zákonným, ale aj právom ústavným. Aj keď dohovor „právo na dobrú povesť“
explicitne neupravuje, ESĽP judikoval, že výroky majúce negatívny vplyv na dobrú povesť
osoby zasahujú do jej súkromného života (Pfeifer proti Rakúsku, rozsudok ESĽP
z 15. novembra 2007, sťažnosť č. 12556/03).
Neoprávneným zásahom do súkromia fyzickej osoby môže byť aj vyhotovenie
a uverejnenie podobizní fyzickej osoby a obrazových záznamov podoby fyzickej osoby.
Podrobná právna úprava je obsiahnutá v ustanoveniach § 12 zákona č. 40/1964 Zb.
Podľa § 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka písomnosti osobnej povahy, podobizne,
obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej
prejavov osobnej povahy sa smú vyhotoviť alebo použiť len s jej privolením.
Podľa § 12 ods. 2 Občianskeho zákonníka privolenie nie je potrebné, ak sa
vyhotovia alebo použijú písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky, zvukové
alebo obrazové a zvukové záznamy na úradné účely na základe zákona.
Podľa § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka podobizne, obrazové snímky a obrazové
a zvukové záznamy sa môžu bez privolenia fyzickej osoby vyhotoviť alebo použiť
primeraným spôsobom tiež na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové
a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými
záujmami fyzickej osoby.
Ustanovenie § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka zakladá zákonnú licenciu
vyhotovenia aj použitia fotografie (obrazového záznamu) fyzickej osoby bez jej privolenia
ako súčasť spravodajstva. Podstatou spravodajskej fotografie je verné svedectvo
o skutočnosti, tzv. obrazové svedectvo, ktoré sa publikuje bezprostredne po udalosti, ktorú
zobrazuje. Cieľom spravodajskej fotografie je obrazovými prostriedkami oznámiť čerstvú
informáciu, objektívne, výstižne a pohotovo zobraziť skutočnosť. Pokiaľ je takáto fotografia
uverejnená s podstatným časovým odstupom od zobrazovanej udalosti, nepožíva už výhody
právneho režimu spravodajskej fotografie. Verejný záujem na použití fotografie
v spravodajstve musí byť teda nielen oprávnený, ale aj aktuálny. Použitie fotografie
zachytávajúcej podobu fyzickej osoby v spravodajstve v rámci zákonnej licencie nesmie byť
v rozpore s takými jej záujmami, ktoré treba bezpodmienečne rešpektovať, a sú teda
nedotknuteľné, pričom musí byť súčasne primerané. Použitie je primerané iba vtedy, keď
forma, obsah, rozsah a spôsob zodpovedajú účelu, na ktorý bola stanovená zákonná licencia.
Právo na súkromie v kolízii so slobodou prejavu
Jadrom ochrany ľudských práv je vždy snaha o maximalizáciu hodnôt slobody,
rovnosti a dôstojnosti jednotlivcov, ktoré predstavujú určité spojené nádoby, kde nie je
možná ich absolutizácia, ale len rozumné vyvažovanie.
Podľa americkej koncepcie slobody prejavu „sloboda slova a tlače sú v preferovanej
pozícii“ [pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu USA Jones v. City of Opelika, 319 U.S.
105.115 (1943)], inými slovami, pri vyvažovaní ochrany slobody prejavu a ochrany ľudskej
dôstojnosti táto koncepcia tradične favorizuje slobodu prejavu na úkor dôstojnosti.
V koncepcii európskej naopak možno identifikovať pomerne silnú ochranu ľudskej
dôstojnosti, ktorá sa premietla aj do samotnej systematiky Charty základných práv
Európskej únie, v rámci ktorej je „nedotknuteľnosť“ ľudskej dôstojnosti deklarovaná už
v úvodnom čl. 1 pred všetkými ostatnými právami.
Judikatúra ESĽP pokrývajúca prípady kolízie práva na ochranu súkromia s právom
na slobodu prejavu sa vyznačuje značnou rôznorodosťou, kde každý prípad je jedinečný,
preto nie je možné vyvodiť z nej striktné všeobecné pravidlá, práve naopak, tieto prípady si
vyžadujú náležité posúdenie skutkových okolností prípadu a následné starostlivé vyvážanie
týchto vzájomne protichodných práv.
Kritéria posúdenia miery ústavnej ochrany slobody prejavu pri kolízii
s osobnostnými právami a naopak
I napriek spomínanej rôznorodosti judikatúry existuje v oblasti difamačných sporov
niekoľko základných orientačných kritérií, ktoré zvyknú byť tradične zohľadňované
pri riešení otázky ochrany osobnostných práv v strete so slobodou prejavu, ktorých
systematickým posúdením možno uzavrieť, či bude daná prednosť ochrane slobody prejavu,
alebo naopak osobnostným právam. Medzi uvedené základné kritériá patria: status osoby,
do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté; obsah a forma prejavu; status autora prejavu;
úmysel, cieľ a motív autora prejavu.
1. Status osoby, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté
Najvšeobecnejšia klasifikácia osôb, do ktorých osobnostných práv malo byť
výkonom slobody prejavu zasiahnuté, je ich rozdelenie na osoby verejné a osoby súkromné,
teda radových občanov, ktorí nezastavajú žiadnu zvláštnu funkciu ani inú významnú
spoločenskú rolu.
Osoby verejné možno ďalej rozčleniť na osoby verejne činné a osoby verejne známe.
Kategória osôb verejne činných zahŕňa všetky osoby, ktoré sa nejakým spôsobom podieľajú
na výkone verejnej moci (politici vrátane regionálnych politikov a kandidátov vo voľbách,
sudcovia ako špecifická kategória, štátni úradníci, predstavitelia ozbrojených zložiek, iní
verejní činitelia a pod.). Tieto osoby spravidla zastávajú volené či menované funkcie, výkon
ktorých podlieha kontrole zo strany verejnej mienky ako často jedinej možnej podobe
neformálneho sankčného mechanizmu. Skupinou disponujúcou v tejto kategórii najužším
ochranným filtrom sú politici. Vedľa skupiny osôb verejne činných je vymedzená skupina
osôb verejne známych, u ktorých verejná známosť môže byť daná tým, že vynikajú
v určitých aktivitách, poprípade sa významne angažujú v určitých záležitostiach verejného
záujmu (celebrity; členovia kráľovskej rodiny, u ktorých je však potrebné rozlišovať, či
zastávajú nejakú oficiálnu funkciu, pretože pokiaľ áno, majú rovnaký status ako politici;
významní podnikatelia; publig figures by conduct – osoby, ktoré vstúpia do verejnej arény
svojím konaním, napr. nejakým kontroverzným činom a následne sa k veci vyjadrujú
v médiách). Pri posúdení miery ich ochrany sa ako kľúčová zohľadňuje okolnosť, z akého
dôvodu sa určitá osoba stala verejne známou. Pokiaľ sa tak stalo v súvislosti s angažovaním
sa v záležitostiach, ktoré sú predmetom verejného záujmu, je možné mieru ich ochrany
posudzovať rovnako ako u verejných činiteľov, naopak, pokiaľ ich verejná známosť nie je
spojená s osobným angažovaním sa vo veciach verejného záujmu, mala by byť ochrana ich
osobnostných práv silnejšia, predovšetkým vtedy, pokiaľ ide o zásahy do súkromia.
Dôvody odlišného vymedzenia hraníc možných zásahov do osobnostných práv
u verejných osôb možno vidieť jednak v skutočnosti, že vstupom do verejného priestoru
musia tieto osoby preukázať vyššiu mieru tolerancie, teda strpieť vyššiu mieru záujmu o ich
osobu, a jednak v tom, že vďaka tomuto svojmu postaveniu majú tieto osoby väčšie
možnosti prístupu do médií, teda väčšie možnosti oponovať možnej kritike, ako to je u osôb
súkromných.
2. Obsah a forma prejavu
Pri posudzovaní miery zásahu do osobnostných práv je vždy kľúčovým kritériom
posúdenia nevyhnutnej miery ochrany slobody prejavu samotný obsah tohto prejavu.
Z hľadiska tohto kritéria je potrebné zvažovať predovšetkým to, do akej miery sa prejav
týka politických záležitostí, resp. záležitostí verejného záujmu („public interest“). Tiež je
relevantné, či je obsah prejavu formulovaný ako skutkové tvrdenie alebo ako hodnotiaci
úsudok.
Čím viac sa difamačný prejav dotýka veci verejného záujmu, tým viac platí
prezumpcia práva tento prejav realizovať; v tomto zmysle najsilnejšou prezumpciou
ochrany disponujú politické prejavy, teda prejavy týkajúce sa správy veci verejných.
Ochrana politických prejavov úzko súvisí s jednou z funkcií slobody prejavu, ktorou je
umožniť jednotlivcom čo najširšiu participáciu na moci a kontrolu moci. Definícia veci
verejnej samozrejme nie je uzavretá a diskusia o subsumovateľnosti obsahu konkrétneho
prejavu je relevantná najmä v prípadoch, keď dotknutá osoba nie je verejne činná, a teda
povaha veci zohráva dôležitejšiu úlohou, ako aj v prípadoch, kde síce ide o osobu verejne
činnú, avšak obsah prejavu intenzitu kvalifikovateľnú ako vec verejného záujmu nemusí
napĺňať. Judikatúra ESĽP v tomto smere zdôrazňuje, že pojem verejný záujem je nutné
vykladať široko, to znamená, že prejav sledujúci verejný záujem sa nemusí nevyhnutne
týkať len verejných inštitúcií alebo verejných činiteľov, ale že pod jeho rozsah môžu spadať
aj prejavy týkajúce sa ekonomických, sociálnych, kultúrnych, náboženských a komerčných
tém.
Pri prejave majúcom charakter skutkových tvrdení sa posudzuje atribút pravdivosti či
nepravdivosti, avšak pri prejave názorov (hodnotiacich úsudkoch) to z povahy veci možné
nie je. Východiskovým rozhodnutím v tejto otázke je prípad Lingens proti Rakúsku
(rozsudok ESĽP z 8. júla 1986, sťažnosť č. 9815/82), kde ESĽP požiadavku preukázania
pravdivosti hodnotiaceho úsudku kvalifikoval ako rozpornú s čl. 10 dohovoru, teda
porušujúcu slobodu prejavu („existencia faktov môže byť dokázaná, ale pravdivosť
hodnotiacich úsudkov preukázať nemožno“). Kategorizácia výrokov na skutkové tvrdenia
a hodnotiace úsudky predstavuje dva modelové atribúty, ktoré možno jednotlivým výrokom
prisúdiť, pričom v hraničných a sporných prípadoch môže jeden výrok obsahovať tak atribút
skutkového tvrdenia, ako aj atribút hodnotového súdu. Navyše musí byť posudzovaný výrok
vyhodnotený v širšom kontexte, a teda rozhodujúce bude celkové vyznenie dotknutého
prejavu. Pri posudzovaní ústavnosti obmedzenia slobody prejavu je potrebné posúdiť
pravdivosť či nepravdivosť skutkových tvrdení, pričom záujem na ústavnej ochrane
nepravdivých prejavov je minimálny, zatiaľ čo pri pravdivých prejavoch je to naopak.
Samotné preukázanie pravdivosti či nepravdivosti však nie je jediným určujúcim kritériom.
3. Status autora prejavu
Frekventovanou skupinou autorov difamačných prejavov či iných zásahov
do súkromia sú novinári, resp. médiá. Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej
judikatúry zdôrazňuje nezastupiteľnú úlohu novinárov ako strážnych psov demokracie
(„public watchdog“), ktorí sa významne podieľajú na formovaní verejnej mienky
a stimulácii verejnej debaty o otázkach verejného záujmu (prípad Cumpana a Mazare proti̅̅̅
Rumunsku, rozsudok ESĽP zo 17. decembra 2004, sťažnosť č. 33348/96). Z tohto
stanoviska odvodzuje judikatúra ESĽP špecifickú ochranu tlače, kde pred hrozbou príliš
rozsiahlych odškodnení v prípadoch možných omylov a z toho vyplývajúceho strachu
informovať o kontroverzných prípadoch poskytuje periodickej tlači, resp. ostatným médiám
privilégium určitej miery nepresnosti. Požiadavka úplne presných skutkových tvrdení by
totiž znamenala pre novinárov bremeno nesplniteľných nárokov, a preto sú v záujme
zachovania slobody tlače akceptovateľné aj určité zjednodušenia, pričom smerodajné je, aby
celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde.
4. Kritérium úmyslu, cieľa a motívu
Východiskom požiadavky posudzovať aj otázku cieľa, motivácie, precíznosti práce
a dobrej viery novinára, resp. autora prejavu pri zverejnení difamačných výrokov či iných
zásahov ako relevantného kritéria na vyváženie slobody prejavu a ochrany osobnostných
práv je koncepcia „chilling effect“, teda zohľadnenie možného odradzujúceho účinku
prípadných sankcií pre verejnú debatu pro futuro. Čím viac sú na strane autora difamačného
prejavu zreteľné: snaha dopátrať sa pravdy, verifikovať údaje, resp. snaha vynaložiť
potrebnú profesijnú precíznosť, tým viac bude potrebné zohľadniť váhu slobody prejavu,
pretože na rozdiel od úmyselných difamácií je takéto konanie pre rozvoj demokracie
prospešné aj za cenu zverejnenia určitých nepresností v niektorých prípadoch.
Povinnosť dodržiavania etických štandardov novinárskej práce navyše vyplýva
z limitačnej klauzuly obsiahnutej v čl. 10 ods. 2 dohovoru, podľa ktorej výkon práva
na slobodu prejavu zahŕňa i povinnosť a zodpovednosť. Obsah označenej klauzuly má
pri interpretácii čl. 10 dohovoru svoj význam tým, že je ním zdôraznená potreba výraznejšej
regulácie výkonu slobody prejavu u určitých kategórií osôb, medzi ktoré (okrem iných)
patria aj novinári. Judikatúra ESĽP na tomto mieste zdôrazňuje, že povinnosť
a zodpovednosť novinárov vyžaduje, aby konali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné
a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou (Bladet Troms a Stensaas proti
Nórsku, rozsudok ESĽP z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93; Goodwin proti Spojenému
kráľovstvu, rozsudok ESĽP z 27. marca 1996, sťažnosť č. 17488/90).
Uvedené štyri kritériá majú v difamačnej judikatúre relatívne pevné postavenie, čo
však neznamená, že sa v sporoch o vyvažovanie slobody prejavu a osobnostných práv
nezohľadňujú aj iné faktory. Vo väčšine prípadov zohráva významnú úlohu aj povaha
média, resp. fóra, na ktorom bol prejav realizovaný. Vo všeobecnosti platí, že čím väčšiu
publicitu má difamačný prejav, tým musí byť rozširovateľ opatrnejší, v hierarchii verejných
informačných prostriedkov najväčší potenciál poškodiť dotknutú osobu majú audiovizuálne
informačné prostriedky (televízia), hneď po nich nasledujú celoštátne periodiká s vysokým
nákladom (Lindon, Otchakovsky-Laurens a July proti Francúzsku, rozsudok ESĽP
z 22. októbra 2007, sťažnosť č. 21279/02 a č. 36448/02).
B. K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa zaručených ústavou
a práv zaručených dohovorom a paktom
Ústavný súd už v minulosti viackrát judikoval, že základné práva obsiahnuté v ústave
vykladá v intenciách dohovoru, teda v intenciách judikatúry ESĽP. Tak to je aj v súvislosti
s danou problematikou.
Z hľadiska metodologického pri sťažnostiach týkajúcich sa porušenia práva
na súkromie po uznaní, že ide o vec spadajúcu do pôsobnosti pojmu súkromný život, ESĽP
presúva svoju pozornosť na skúmanie ospravedlniteľnosti takéhoto zásahu z pohľadu
limitov vymedzených čl. 8 dohovoru. Ako prvé nastupuje posúdenie kritéria legality (že
k zásahu došlo na základe zákona), potom legitímnosti (že k zásahu došlo pre účely
niektorého zo záujmov vymedzených odsekom 2 čl. 8 dohovoru) a napokon proporcionality
zásahu (že zásah bol v demokratickej spoločnosti nevyhnutný). Ak dôjde k zisteniu
nesúladu so zákonom, potom sa už k posúdeniu ďalších dvoch podmienok nepristupuje
a konštatuje sa porušenie čl. 8 dohovoru. Kritérium proporcionality aplikované
pri posudzovaní zásahov do práva na súkromie vyžaduje adekvátne vyváženie dvoch
navzájom si konkurujúcich záujmov, na jednej strane spoločenského záujmu, na druhej
strane záujmu na ochrane práv jednotlivca na súkromie.
Námietky prezentované sťažovateľom tak v súdnom konaní, ako aj v ústavnej
sťažnosti obsahujú niekoľko argumentačných línií. V prvom rade sťažovateľ poukazuje
na porušenie požiadavky proporcionality v neprospech jeho práva na súkromie v súvislosti
s uverejnenými fotografiami, ktoré podľa názoru sťažovateľa nemali povahu prínosu
k diskusii o veci verejného záujmu. Sťažovateľ na tomto mieste konajúcim súdom, ktoré
mali na túto otázku opačný názor, vytýka, že si svoju povinnosť náležitými dôvodmi
identifikovať takýto verejný záujem na zverejnení fotografií sťažovateľa nesplnili.
V ďalšom bode prezentuje sťažovateľ nesúhlas so stanoviskom konajúcich súdov,
ktoré považovali podmienky na aplikáciu § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka v jeho prípade
za splnené, kde sťažovateľ argumentuje, že článok, ktorý bol predmetom žaloby o ochranu
osobnosti, nemal spravodajský charakter, a preto konanie odporcu nemohlo byť zákonnou
licenciou poskytovanou citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka pokryté.
Napokon sťažovateľ formuluje aj námietku o svojvoľnosti záveru konajúcich súdov,
ktoré sa stotožnili s vyjadrením autora difamačného článku o nezákonnom konaní žalobcov.
Sťažovateľ je toho názoru, že uvedené okruhy ním vznesených relevantných
námietok neboli konajúcimi súdmi náležite zodpovedané.
Z judikatúry ESĽP, ako aj z rozhodnutí ústavného súdu vyplýva, že ako základné
právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, tak i právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v sebe okrem iných
práv a záruk (právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a pod.) zahŕňajú aj právo
na odôvodnenie rozhodnutia, pričom „Právo na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby
súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby
reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia
považovaný za rozhodujúci.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997, m. m. pozri tiež rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994,
Annuaire, č. 303-B rozsudok vo veci Ruiz Torijo c. Španielsko z 9. decembra 1994).
Odôvodnenie súdneho rozhodnutia má podať jasne a zrozumiteľne odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07, IV. ÚS 115/03,
III. ÚS 209/04). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (napr. II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05).
Zo štandardnej judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že presvedčivé a správne
vyhodnotenie dôkazov, ako aj náležité odôvodnenie rozhodnutia zabezpečujú vylúčenie
ľubovôle súdu pri rozhodovaní. Súd je tiež povinný starostlivo prihliadať na všetko,
čo vyšlo počas konania najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho
rozhodnutia (§ 157 ods. 2 OSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami
a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej
(m. m. III. ÚS 36/2010).
Úlohou ústavného súdu bolo preskúmať, či požadované limity spravodlivého
súdneho konania boli v prípade sťažovateľa dodržané a či sa náležité posúdenie veci
sťažovateľa v intenciách naznačeného metodologického postupu a prezentovaných kritérií
odrazilo v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých právnych a skutkovo
relevantných otázok, teda aj v náležitom odôvodnení rozhodnutia krajského súdu.
Argumentačné ťažisko sťažnosti sťažovateľa je sústredené na otázku, či zverejnením
fotografií sťažovateľa, ktoré boli súčasťou článku, nedošlo k neprípustnému zásahu do jeho
práva na súkromie.
Z okolností prípadu vyplýva, že žalovaný obrazové snímky sťažovateľa uverejnil bez
toho, aby vopred disponoval súhlasom sťažovateľa na ich uverejnenie. Úlohou konajúcich
súdov bolo preto preskúmať, či takéto použitie fotografií sťažovateľa zodpovedalo
podmienkam zákonnej licencie v zmysle ustanovenia § 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka
a teda či posudzovaný článok a zverejnené fotografie, ktoré boli jeho súčasťou, spĺňali
parametre spravodajského žánru. Ako už bolo povedané, charakteristickým znakom
spravodajskej fotografie je cieľ, ktorý fotografia sleduje, a tým je pohotové zobrazenie
aktuálnej informácie výstižným a objektívnym spôsobom. Prvok aktuálnosti
a bezprostrednosti je teda pri spravodajskej fotografii, resp. spravodajskom článku
podstatný a na tento ako na signalizačné kritérium bolo potrebné sa pri posúdení kritéria
legality zamerať.
Z obsahu rozhodnutí konajúcich súdov vyplýva, že postup žalovaného, ktorý
zverejnil spolu s článkom fotografie sťažovateľa bez jeho privolenia, kvalifikovali súdy ako
zákonný. Tomuto konštatovaniu predchádzal záver krajského súdu, podľa ktorého
zverejnené fotografie sťažovateľa „predstavovali integrálnu súčasť spravodajstva, a ako
také spadajú do kategórie zákonnej licencie výslovne uvedenej v § 12 ods. 3 Občianskeho
zákonníka, teda predstavujú výnimky zo zásady privolenia fyzickej osoby ku zverejneniu
podobizne“. Sťažovateľ bol však opačného názoru a aj v uplatnenom odvolaní namietal, že
žalovaný nemal právo zverejniť fotografie bez jeho predchádzajúceho súhlasu, pretože
obsahom článku neboli aktuálne informácie, keďže článok žalovaného „bol uverejnený viac
ako mesiac po odvysielaní relácie v STV“, ktorá ako prvá informovala o aktivitách
sťažovateľa a z ktorej obsahu následne žalovaný pre svoj článok čerpal.
Posúdenie kritéria legality v sťažovateľovom prípade, teda zodpovedanie otázky, či
postup žalovaného neprekročil zákonný rámec ustanovení § 12 Občianskeho zákonníka,
predpokladalo vyriešenie otázky predbežnej, a síce, či mal článok, ktorý bol predmetom
žaloby, ako aj fotografie, ktoré tvorili jeho súčasť, spravodajský charakter. Ústavný súd
vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu konštatuje, že stanovisko
krajského súdu o posúdení zverejnených fotografií sťažovateľa ako integrálnej súčasti
spravodajstva sa neopiera o žiadne odôvodnenie, v ktorom sa podľa názoru ústavného súdu
mala objaviť minimálne odpoveď na odvolacie námietky sťažovateľa, v ktorých tento
poukazoval na absenciu aspektu aktuálnosti posudzovaného článku. Identifikácia dôvodov,
na základe ktorých zaradil krajský súd článok žalovaného medzi žáner spravodajský, tak
v odôvodnení rozhodnutia krajského súdu chýba.
Cieľom odôvodňujúcim legitimitu zásahu žalovaného do osobnostných práv
sťažovateľa bol podľa záveru konajúcich súdov záujem verejnosti na informovaní
o otázkach asistovanej reprodukcie a v tomto smere podniknutých špecifických aktivitách
sťažovateľa. Legitímny záujem na informovaní o okolnostiach prípadu sťažovateľa s touto
témou súvisiaci súd zdôvodnil mimoriadnou etickou citlivosťou problematiky v povedomí
verejnosti. Ústavný súd je toho názoru, že odôvodnenie rozhodnutia krajského súdu
(aj v spojitosti s príslušnou časťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia) v kontexte
posudzovaného kritéria legitimity poskytlo sťažovateľovi, aj keď stručnú, ale dostatočne
zrozumiteľnú a náležitú odpoveď.
Poukazujúc na judikatúru ESĽP kladúcu dôraz na prínos uverejneného
fotografického materiálu k diskusii o otázkach verejného záujmu sťažovateľ dôvodil, že
v jeho prípade záujem na uverejnení jeho fotografií kvantifikovateľný ako „záujem
nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“ neexistoval, a namietal, že konajúci súd, ktorý mal
na túto otázku odlišný názor, si svoju povinnosť identifikovať verejný záujem na zverejnení
jeho fotografií náležitými dôvodmi nesplnil.
Ústavný súd zdôrazňuje, že v súvislosti so zverejnenými fotografiami sťažovateľa
bolo nevyhnutné okrem kritéria legality (otázka aplikovateľnosti § 12 ods. 3 Občianskeho
zákonníka v sťažovateľovom prípade) posúdiť aj splnenie požiadavky proporcionality, teda
náležitého vyváženia ochrany súkromia sťažovateľa oproti slobode prejavu, kde
rozhodujúcim faktorom malo byť zodpovedanie otázky, či zverejnené fotografie prispeli
do diskusie o verejnom záujme. Pokiaľ bol krajský súd toho názoru, že zverejnenie
fotografií sledovalo takýto legitímny cieľ, bolo jeho povinnosťou osvetliť vo svojom
rozhodnutí podrobnosti a prezentovať úvahu, na základe ktorej súd k takémuto záveru
dospel (pozri rozsudok ESĽP Von Hannover proti Nemecku z 24. júna 2004, sťažnosť
č. 59320/00).
Z obsahu odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je však zrejmé, že krajský súd
svoju povinnosť v uvedenom smere opomenul.
Posledná námietka sťažovateľa smerovala k obsahu zverejneného článku, v ktorom
malo byť prezentované nezákonné konanie sťažovateľa (a spolužalobkyne), vyjadrenia,
ktoré kvalifikoval krajský súd ako chránené „hodnotiace úsudky (na podklade pravdivých
faktov)“.
Je nepochybné, že zverejnenými fotografiami odkryl žalovaný identitu sťažovateľa.
Vychádzajúc z aktuálnych trendov rozhodovacej činnosti ESĽP je ústavný súd toho názoru,
že pokiaľ sa autor článku rozhodol prezentovať otázku verejného záujmu, akou sú etické
aspekty asistovanej reprodukcie a surogátneho materstva prostredníctvom ad personam
kritiky, musel si byť vedomý, že sa vydal po „nebezpečnejšej ceste“, na ktorej je potrebné
prezentovať tému opatrnejším spôsobom, ako keby zvolil kritiku ad rem (pozri rozsudky
ESĽP Sanocki proti Poľsku zo 17. júla 2007, sťažnosť č. 28949/03 a Janowski proti Poľsku
z 21. januára 19999, sťažnosť č. 25716/94). Ďalším, nemenej dôležitým aspektom veci
sťažovateľa, ktorý nemožno opomenúť, je skutočnosť, že posudzovaný článok bol
uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (a podľa všetkého s vysokým nákladom),
kde autor sťažovateľovi ako kritizovanému subjektu v postavení súkromnej osoby
neposkytol možnosť vyjadriť sa. Ústavný súd je toho názoru, že označené okolnosti
nepochybne kládli zvýšené nároky na precíznosť spracovania témy a objektivitu
zverejnených informácií.
Ako z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, krajský súd obsah článku
z hľadiska jeho obsahu kvalifikoval ako „hodnotiace úsudky (na podklade pravdivých
faktov)“. Ústavný súd na tomto mieste zameral svoju pozornosť na pasáže tvoriace podľa
názoru ústavného súdu podstatnú esenciu celého posudzovaného článku, a to:
«Do celého príbehu postupne vstupovali lekári, ktorí mali sprostredkovať ďalších
„ochotných“ lekárov, falošné doklady a sfalšovanú dokumentáciu. Reportérka, ktorá
v príbehu vystupovala ako zdravá matka trojročného syna, sa podľa papierov lekárov mala
stať neplodnou, aby mohla poľahky a bez komplikácii podstúpiť zákrok v centre asistovanej
reprodukcie.
Napriek tomu, že obchod s ešte nenarodenými deťmi je na Slovensku protizákonný,
s vysokou pravdepodobnosťou zaň v celej kauze nebude nikto potrestaný. Aj keď obludný
plán falošnému páru nevyšiel, spravodlivosti zrejme nakoniec unikne. „Jednoducho niečo
také nie je možné postihnúť, keďže žiadna legislatíva, ktorá by také veci regulovala, u nás
ani nejestvuje,“ dodáva D. P. z občianskeho združenia B.»
Nemožno si nevšimnúť, že autor článku na jednej strane prezentoval svoj hodnotiaci
úsudok o „protizákonnom obchodovaní s ešte nenarodeným dieťaťom“, ktorého sa mal
sťažovateľ dopustiť, na druhej strane použil „skutkové vyhlásenie“ tretej osoby o právnej
nepostihnuteľnosti konaní obdobných konaniu sťažovateľa, ktoré tak s formulovaným
hodnotiacim úsudkom nekorešponduje, ba práve naopak, mu odporuje.
Judikatúra ESĽP spod ochrany čl. 10 dohovoru vyníma excesívne hodnotiace
úsudky, ktoré nemajú „dostatočný skutkový základ“ (pozri napr. rozsudky ESĽP Jerusalem
proti Rakúsku z 27. februára 2001, sťažnosť č. 26958/95 a Turhan proti Turecku z 19. mája
2005, sťažnosť č. 48176/99). Úlohou krajského súdu, ktorý sa so stanoviskom autora článku
o „protizákonnom obchodovaní s ešte nenarodeným dieťaťom“ stotožnil, bolo vysporiadať
sa s protirečením označenej pasáže, resp. vysvetliť primeraný skutkový základ poskytujúci
prezentovanému hodnotiacemu úsudku dostatočnú oporu, a teda aj ochranu. Dôsledná
analýza v intenciách uvedeného sa však v rozhodnutiach ani jedného z konajúcich súdov
neobjavila.
Sumarizujúc jednotlivé uvedené závery ústavný súd konštatuje, že krajský súd
vo svojom rozhodnutí nereagoval náležitou odpoveďou na všetky sťažovateľom nastolené
námietky, majúce zároveň relevantný charakter. Na všetky podstatné otázky (v intenciách
zaužívaného metodologického postupu a zásadných kritérií zohľadňovaných
v tzv. difamačných sporoch), ktoré v okolnostiach prípadu sťažovateľa zodpovedané byť
mali, nebola odpoveď zo strany krajského súdu poskytnutá. V súlade s tým je potom
potrebné konštatovať, že krajský súd sťažovateľovi neposkytol náležitú súdnu ochranu
v intenciách čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že z dôvodu takéhoto nedostatku odôvodnenia
súdneho rozhodnutia došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, čo sa sekundárne premietlo aj do porušenia ostatných označených práv
sťažovateľa zastrešujúcich ochranu súkromia.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené práva alebo slobody, takéto
rozhodnutie zruší. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Na základe toho, že ústavný súd rozhodol o porušení označených práv sťažovateľa
napadnutým rozsudkom krajského súdu, v súlade s čl. 127 ods. 2 ústavy toto rozhodnutie
zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude tento viazaný právnym
názorom ústavného súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ v sťažnosti žiadal aj o priznanie finančného zadosťučinenia v sume
1 850 €, ktoré odôvodnil uvádzajúc, že „utrpel psychickú ujmu spočívajúcu v pocitoch
márnosti, nespravodlivosti a krivdy, že v rozhodnom čase nedosiahol spravodlivú ochranu
svojich práv a právom chránených záujmov“.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd pri rozhodovaní otázky priznania finančného zadosťučinenia aplikoval
zásadu spravodlivosti, zohľadnil konkrétne okolnosti prípadu a zároveň sa riadil úvahou, že
cieľom priznania primeraného finančného zadosťučinenia je len zmiernenie ujmy
pociťovanej z porušenia základných práv alebo slobôd zaručených ústavou, resp. záväznou
medzinárodnou zmluvou. Vyslovenie porušenia garantovaných práv sťažovateľa postupom
a rozhodnutím krajského súdu, zrušenie napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci krajskému
súdu na ďalšie konanie predstavujú vo svojom súhrne podľa názoru ústavného súdu
dostatočné zavŕšenie poskytnutej ústavnoprávnej ochrany a vytvárajú reálny predpoklad i
pre garantovanie ústavne konformnej ochrany práv sťažovateľa v ďalšom konaní pred
všeobecnými súdmi, preto mu požadované primerané finančné zadosťučinenie nepriznal.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal, aby mu ústavný súd
priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom, ktorú vyčíslil sumou 531,38 €.
Pri stanovení výšky priznanej náhrady trov právneho zastúpenia sťažovateľa
vychádzal ústavný súd z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) s tým, že predmet konania
pred ústavným súdom (konanie o sťažnosti v zmysle čl. 127 ústavy) je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným
zadosťučinením alebo s hodnotou predmetu sporu, o ktorom sa koná pred všeobecným
súdom (napr. I. ÚS 129/03, III. ÚS 11/05, III. ÚS 142/06).
Podľa § 11 ods. 3 v spojení s § 1 ods. 3 vyhlášky je odmena advokáta (základná
tarifa) v konaní pred ústavným súdom za jeden úkon právnej služby 1/6 z výpočtového
základu. Základom na výpočet náhrady za úkon právnej služby vykonaný v r. 2011 je
v danom prípade priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky
v prvom polroku 2010 741 €, za úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 priemerná
mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2011 suma
763 €.
Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby v roku 2011 v konaní
pred ústavným súdom predstavuje sumu 123,50 € a hodnota režijného paušálu je 7,41 €,
v prípade úkonu právnej služby vykonaného v roku 2012 je základná sadzba tarifnej
odmeny 127,16 € a hodnota režijného paušálu 7,63 €.
Ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia v konaní
pred ústavným súdom v súlade s uvedenými ustanoveniami vyhlášky za 2 úkony právnej
služby vykonané v roku 2011 (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady
s klientom, písomné podanie vo veci – sťažnosť) a náhradu režijného paušálu za dva úkony
podľa vyhlášky, ako aj náhradu za 1 úkon právnej služby vykonaný v roku 2012 a režijného
paušálu za jeden úkon.
Ústavný súd takto priznal sťažovateľovi podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde
náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej sume 531,40 €.
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014