Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 19/97

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Júliusa

Černáka a zo sudcov JUDr. Ľubomíra Dobríka a JUDr. Jána Drgonca na verejnom zasadnutí

13. mája 1997 prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie

konania podľa ) o vyslovenie nesúladu

všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 2/1996

z 28. marca 1996 o chove zvierat na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy

s , so v znení

neskorších predpisov, so o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov a so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.

o ochrane zvierat a takto

r o z h o d o l :

1. Všeobecne záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č.

2/1996 z 28. marca 1996 o chove zvierat na území hlavného mesta Slovenskej republiky

Bratislavy n i e j e v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou, čl. 13 ods. 2 a 3, čl.

16 ods. 1, , , a , s §

123 v znení neskorších predpisov, s a

3 písm. g), m) a o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov, ani s § 29 a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o ochrane zvierat.

2. Vo zvyšnej časti sa návrhu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal 10. marca 1997

návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na

začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy č. 2/1996 z 28. marca 1996 o chove zvierat na území hlavného mesta

Slovenskej republiky Bratislavy s , so

Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, so

o ochrane

zvierat.

Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že všeobecne záväzné

nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 2/1996 z 28. marca 1996 o

chove zvierat na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len

„nariadenie“) nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 čl.

67 a (ďalej len „“), ako aj s a 128 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“), s a , , o

obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a s

o ochrane zvierat (ďalej len „“).

Navrhovateľ uviedol, že nariadenie rieši problematiku chovu zvierat na území

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, pričom upravuje práva a povinnosti

fyzických osôb a právnických osôb najmä tým, že im stanovuje konkrétne zákazy,

povinnosti a podmienky chovu a držby zvierat, obzvlášť s dôkazom na chov spoločenských

zvierat.

Podľa názoru navrhovateľa: „Oprávnenie mesta na vydanie nariadenia vyplýva z

ustanovenia o Bratislave v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o Bratislave“) a článku 6 Štatútu mesta.

Z dôvodu, že zákon o Bratislave neupravuje postup pri prijímaní nariadení a ani

podmienky či právne pravidlá, za splnenia ktorých ich možno prijímať, upravuje túto

činnosť mesta § 6 zákona o obecnom zriadení.“

Obec má právo prijímať nariadenia buď na plnenie úloh územnej samosprávy alebo v

prípade, že to ustanovuje zákon (prvá veta § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení) a napokon

i v prípade plnenia úloh prenesenej štátnej správy (tretia veta § 6 ods. 1 zákona o obecnom

zriadení).

Navrhovateľ ďalej uviedol: „Na obce možno zákonom preniesť niektoré úlohy štátnej

správy, ak je ich plnenie týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie (§ 5 ods. 1 zákona o

obecnom zriadení.). Z tejto právnej úpravy vyplýva, že je výlučne vecou úvahy Národnej

rady Slovenskej republiky, či a v akom rozsahu prenesie reguláciu a realizáciu

spoločenských vzťahov, svojou podstatou patriacich do pôsobnosti štátnej správy, na obce.

Z tejto právnej úpravy tiež vyplýva, že nemožno zamieňať reguláciu a realizáciu

spoločenských vzťahov patriacich do pôsobnosti štátnej správy alebo zákonom vyhradeným

určitému orgánu štátnej správy s reguláciou a realizáciou spoločenských vzťahov patriacich

do pôsobnosti územnej samosprávy.“

Od tejto tézy navrhovateľ odvodil tvrdenie, podľa ktorého orgány územnej

samosprávy nie sú oprávnené ujať sa regulácie a realizácie spoločenských vzťahov

prostredníctvom svojich nariadení, ak tieto sú v pôsobnosti štátnej správy a ich regulácia

bola zákonom zverená konkrétnemu ústrednému orgánu štátnej správy. Mesto však túto

premisu nerešpektovalo a predmetným nariadením upravilo podmienky chovu zvierat, hoci

táto problematika je podľa v pôsobnosti štátnej správy. Podľa

ods. 1 tohto zákona je Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky splnomocnené,

aby všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnejšie upravilo okrem iného i

podmienky chovu spoločenských, divých zvierat i nebezpečných živočíchov.

Okrem nesúladu s článkom 68 nariadenie podľa názoru navrhovateľa

odporuje i , a 2 a , pretože okrem iného núti

obyvateľov mesta odstrániť zo svojej priamej dispozície v bytoch a obytných domoch určité

plemená psov (§ 4 ods. 1 písm. b/ nariadenia), z iných „povolených“ plemien chovať len

určitý počet jedincov po určitú dobu, aj to len so súhlasom iných osôb, než sú vlastníci

týchto jedincov (§ 4 ods. 2 nariadenia). Nariadenie ďalej obmedzuje dispozíciu so

zvieratami na verejných priestranstvách (§ 3 ods. 2 písm. d/, ods. 4 písm. a/, c/ nariadenia)

a zakladá mestským častiam oprávnenie rozhodovať o spôsobe dispozície subjektov práva,

združujúcich sa v oblasti ich pôsobnosti, s ich vlastníctvom (§ 3 ods. 5 písm. b/, § 4 ods. 2.

písm. d/ nariadenia). Napokon obdobné oprávnenia zakladá i pre niektoré orgány štátnej

správy, čím zasahuje do výkonu ich pôsobnosti.

Rozpor s vyššie citovanými ústavnými ustanoveniami podľa názoru navrhovateľa

spočíva v tom, že takto stanovené povinnosti a zákazy neboli pred prijatím nariadenia

zakotvené v žiadnom zákone. Pretože nariadením sa zasiahlo i do dispozície vlastníka s

vecou (akékoľvek zviera má právne povahu veci) v jeho vlastnom rodinnom dome, na jeho

vlastnom pozemku alebo v jeho prenajatom byte, došlo tak neprípustným spôsobom a nad

potrebnú mieru k zásahom do súkromia osôb, čo zakladá i porušenie .

Navrhovateľ zdôraznil aj to, že všetky obmedzenia dispozície s vecami vo vlastníctve

subjektov práva sú svojou podstatou núteným obmedzením vlastníckeho práva a popri

nedostatku jeho zákonného základu, mesto v nariadení neupravilo ani poskytnutie náhrady

za toto obmedzenie, čím dochádza i k porušeniu .

Podľa názoru navrhovateľa rozpor nariadenia s článkom 20 ods. 1 a 4 založil

súčasne i rozpor s ustanovením a .

Všetky vyššie citované rozpory podľa názoru navrhovateľa zapríčinili vo svojom

súhrne tiež rozpor nariadenia s ustanovením § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.

Ústavný súd listom z 20. marca 1997 požiadal primátora hlavného mesta Slovenskej

republiky Bratislavy Petra Kresánka o stanovisko k návrhu generálneho prokurátora a o

vyjadrenie, či v konaní trvá na ústnom pojednávaní.

Primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „odporca“) v

liste doručenom ústavnému súdu 7. apríla 1997 zaujal stanovisko k návrhu. Vzhľadom na

závažnosť vyjadrení odporcu, ústavný súd požiadal navrhovateľa o vyjadrenie k tvrdeniam

odporcu. Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu poskytol svoje stanovisko k argumentom

odporcu v liste doručenom ústavnému súdu 21. apríla 1997.

Na základe predložených argumentov odporca požiadal ústavný súd, aby návrhu na

vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia č. 2/1996 o chove zvierat na území

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy s a zákonmi nevyhovel.

Odporca vo svojom liste vyslovil názor, že od ústneho pojednávania nemožno

očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto ako účastník konania vyslovil súhlas s tým, aby

ústavný súd od ústneho pojednávania upustil.

Súhlas s upustením od ústneho pojednávania udelil aj navrhovateľ listom doručeným

ústavnému súdu 10. apríla 1997.

Pretože účastníci konania vyslovili svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania,

ústavný súd o návrhu rozhodol na zasadnutí senátu konanom 13. mája 1997.

II.

NESÚLAD NAMIETNUTÝ Z DÔVODU PREKROČENIA

NORMOTVORNEJ PRÁVOMOCI OBCE

Navrhovateľ namietol nesúlad všeobecne záväzného nariadenia z viacerých dôvodov.

Ako prvý dôvod uviedol nedostatok normotvornej právomoci obce. Hlavné mesto

Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „hlavné mesto“) podľa jeho názoru prijatím

nariadenia bez zákonného zmocnenia zasiahlo do výkonu štátnej správy a prisvojilo si

zákonné oprávnenia ústredného orgánu štátnej správy. Týmto hlavné mesto prekročilo

rámec pôsobnosti vymedzenej pre výkon samosprávy obcí , zákonom o obecnom

zriadení a zákonom o chove zvierat a konalo tým v rozpore s a , ako aj s

ustanovením , pretože hlavnému mestu nebolo týmto

zákonom dané právne postavenie orgánu ochrany zvierat.

Odporca uviedol, že nariadenie upravuje práva a povinnosti chovateľov zvierat vo

vzťahu k spoluobčanom a životnému prostrediu a základné podmienky chovu a držania

zvierat na území hlavného mesta.

Podľa vyjadrenia odporcu nariadenie schválilo Mestské zastupiteľstvo hlavného

mesta Slovenskej republiky Bratislavy podľa § 11 ods. 5 písm. a) zákona Slovenskej

národnej rady č. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a

písm. g), m) zákona o obecnom zriadení. V ustanoveniach § 4 zákona o obecnom zriadení

sa bližšie špecifikuje ústavný rozsah samosprávy v súlade s a nasl. . Na základe

môže obec vydávať vo veciach územnej samosprávy všeobecne záväzné

nariadenia smerujúce na plnenie úloh samosprávy.

V § 4 ods. 3 písm. g) zákona o obecnom zriadení sa ustanovuje, že obec pri výkone

samosprávnych funkcií utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce

obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky pre vzdelávanie,

kultúru, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport a podľa písmena m)

zabezpečuje verejný poriadok v obci.

Podľa názoru odporcu z citovaných ustanovení zákona je zrejmé, že hlavnému mestu

patrí nielen právo, ale i povinnosť určovať pravidlá správania sa voči všetkým osobám,

ktoré sa zdržujú na jeho území, na úseku verejného poriadku a životného prostredia. Preto

hlavné mesto nariadením určilo pravidlá správania sa chovateľov zvierat vo vzťahu k

spoluobčanom a životnému prostrediu a základné podmienky chovu a držania zvierat na

svojom území, na základe zákona vo veciach územnej samosprávy a . Všetkým

obyvateľom obcí, nielen chovateľom psov, zákon priznáva práva pri účasti na samospráve

obce, okrem iného aj právo používať obvyklým spôsobom obecné zariadenia a ostatný

majetok obce slúžiaci na verejné účely, požadovať súčinnosť pri ochrane svojej osoby a

rodiny a svojho majetku nachádzajúceho sa v obci atď. Na druhej strane zákon ukladá

každému obyvateľovi povinnosti voči obci, a to napr. ochraňovať majetok obce, podieľať sa

na ochrane a zveľaďovaní životného prostredia v obci a napomáhať udržiavať poriadok v

obci.

Z týchto dôvodov odporca vyslovil nesúhlas s názorom generálneho prokurátora, že

nariadenie nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl.

67 a ako aj s a , s a

písm. g), m), zákona o obecnom zriadení a s .

Podľa názoru odporcu nariadenie je v súlade so všetkými napadnutými článkami

, zákonom o obecnom zriadení a . Práve obci patrí

povinnosť právne upraviť spoločenské vzťahy, ktoré jej boli zákonom vymedzené.

Vydávaním nariadení sa teda realizuje nariaďovacia právomoc obcí pri plnení jej

samosprávnych funkcií.

Navrhovateľ vo vyjadrení k tvrdeniam odporcu uviedol, že nesprávna aplikácia

právnej úpravy odporcom tkvie predovšetkým v tom, že nerešpektuje význam zákona

o ochrane zvierat. Odporca si zrejme neuvedomuje, že prijatím tohto zákona bola

problematika regulácie chovu zvierat s konečnou platnosťou zaradená do oblasti štátnej

správy, a preto nemôže byť naďalej regulovaná v rámci výkonu samosprávnych funkcií

obcí.

Ustanovenie nevyjadruje ochranu práv a povinností

subjektov práva, ale definuje orgány štátnej správy nesúce právne postavenie orgánov

ochrany zvierat. Pretože v tomto taxatívnom výpočte obec nefiguruje, nie je takýmto

orgánom a nemôže svojimi nariadeniami zasahovať do výkonu štátnej správy na úseku

chovu zvierat. Právnu prekážku takýmto zásahom tvorí napokon i ustanovenie § 37 zákona

o ochrane zvierat (odporca ho vo svojom stanovisku necituje), ktoré na vydanie

vykonávacích predpisov k zmocňuje ústredné orgány štátnej

správy, nie však obec. Keďže toto zákonné ustanovenie je kogentné, nemôže si obec

absolutizovaním významu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení atrahovať

právo normatívneho zásahu do pôsobnosti týchto ústredných orgánov štátnej správy.

Ústavný súd v konaní o tejto časti návrhu konštatoval, že upravuje

normotvornú právomoc obce v čl. 68 a čl. 71 ods. 2.

Podľa : "Vo veciach územnej samosprávy môže obec vydávať

všeobecne záväzné nariadenia."

Podľa prvá veta : "Pri výkone štátnej správy obec môže vydávať

na základe zákona v rámci svojej územnej pôsobnosti všeobecne záväzné nariadenia, ak je

na to splnomocnená zákonom."

Normotvornú právomoc obce neupravuje a nezávisle od

ostatných ustanovení . Rozsah normotvornej právomoci obce je vymedzený a

obmedzený predovšetkým a .

Podľa : "Obec je samostatný územný a správny celok Slovenskej

republiky, združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt."

Podľa : "Obec je právnická osoba, ktorá za podmienok

ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými

prostriedkami."

Pri uplatňovaní normotvornej právomoci podľa čl. 68, aj podľa čl. 71 ods. 2 prvá veta

, obec môže prijímať len všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v súlade so všetkými

súvisiacimi ustanoveniami .

Slovenská republika je podľa zvrchovaný demokratický a právny štát. Pri

uplatnení sa Slovenská republika nevzdáva časti svojej zvrchovanosti v

prospech obcí. Obec podľa je právnickou osobou, ktorá za podmienok

ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými

prostriedkami. Týmito svojimi právami sa obec neodlišuje od iných typov právnických

osôb. Pri výkone štátnej správy obec môže vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ak je na

to splnomocnená zákonom. Ani touto podmienečne priznanou právomocou sa obec zásadne

neodlišuje od všetkých ostatných právnických osôb, pretože aj iné právnické osoby môžu

mať delegovanú normotvornú právomoc. Napríklad podľa

Zb. o Národnej banke Slovenska: „Národná banka Slovenska je právnickou osobou so

sídlom v Bratislave, nezapisuje sa do obchodného registra.“ Podľa § 1 ods. 3 tohto zákona:

„Pri vydávaní všeobecne záväzných právnych predpisov v rozsahu ustanovenom týmto

zákonom má Národná banka Slovenska postavenie ako ministerstvá a iné orgány štátnej

správy podľa . Národná banka Slovenska vydáva

opatrenia vyhlasované v Zbierke zákonov a rozhodnutia v rozsahu ustanovenom osobitnými

predpismi.“

Právnická osoba obec má privilegované postavenie len vo veciach územnej

samosprávy.

Normotvornú právomoc podľa môže obec uplatniť kedykoľvek, bez

splnomocnenia v zákone. Normotvornú právomoc podľa nemôže obec

uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov existujúcich

v územnom obvode orgánu územnej samosprávy. Normotvorná pôsobnosť podľa čl. 68

sa orgánu územnej samosprávy udeľuje len na úpravu vecí územnej samosprávy

podľa , ako aj podľa zákona o obecnom zriadení, pričom aj na

uplatnenie tohto ustanovenia sa vzťahuje : "Výklad a uplatňovanie

ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí

byť v súlade s touto ." To znamená, že nepriznáva obciam normotvornú

právomoc v celom rozsahu vnútorných vecí, ktoré spravujú podľa § 4 ods. 3 zákona o

obecnom zriadení. Obce pri správe všetkých svojich vnútorných vecí zabezpečujú

uplatňovanie zákonov a podzákonných predpisov vydaných štátnymi orgánmi.

Normotvornú právomoc môžu uplatňovať len v tej časti správy svojich vnútorných vecí,

ktorou realizujú územnú samosprávu podľa . Nad rámec môžu

upraviť všeobecne záväzným nariadením aj ďalšie vzťahy, ak im zákonodarca udelí

výslovné splnomocnenie na normotvornú činnosť. Tvrdenie odporcu o povinnosti obce

vydať všeobecne záväzné nariadenie ustanovujúce podmienky chovu zvierat na území obce

nemá oporu v ústave, ani v zákone.

Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy nevydalo

všeobecne záväzné na plnenie úloh štátnej správy. Vydalo ho podľa čl.

68 nad rámec normotvornej právomoci, ktorá sa obci priznáva. Toto nariadenie obec

vydala aj napriek výslovnému splnomocneniu, ktoré Národná rada Slovenskej republiky

udelila orgánu štátnej správy.

Podľa o ochrane zvierat: „Ministerstvo ustanoví

všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o

a) chove hospodárskych zvierat,

b) usmrcovaní jatočných zvierat,

c) podmienkach chovu spoločenských zvierat, odbornej spôsobilosti na ich chov

a výcvik na účely obchodovania s nimi,

d) odbornej príprave inšpektorov ochrany zvierat,

e) chove divých zvierat a nebezpečných živočíchov,

f) ochrane pokusných zvierat.“

Podľa § 37 ods. 2 tohto zákona: „Ministerstvo po dohode s Ministerstvom

zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom

podrobnosti zoohygienických a hygienických podmienok na chov alebo držbu

spoločenských zvierat.“

Národná rada Slovenskej republiky na obce nepreniesla úlohy štátnej správy podľa §

5 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Orgány územnej samosprávy dokonca ani nezaradila

medzi orgány s úlohami pri ochrane zvierat. Podľa

takými orgánmi sú: Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky, Štátna

veterinárna správa a okresné veterinárne správy.

Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy vydalo

nariadenie na základe právomoci, ktorú si samo udelilo nad rámec normotvornej

právomoci priznanej obciam podľa a . Tým porušilo aj

ods. 1 a 3 písm. g), m) a o obecnom zriadení v znení

neskorších predpisov. Zároveň porušilo aj a o

ochrane zvierat.

V poslednej vete § 4 ods. 4 nariadenia je splnomocnenie mestským častiam hlavného

mesta, podľa ktorého v osobitnom predpise môžu rozšíriť zoznam plemien a krížencov

psov, ktorých chov v bytovej jednotke a obytných domoch je zakázaný. neumožňuje

obciam delegovať svoju normotvornú právomoc ďalšiemu subjektu. Udelenie

splnomocnenia mestským častiam, ktoré nemá oporu v ústave, je bezprecedentnou formou

uplatnenia normotvornej právomoci v nesúlade s .

Odporca vo svojom vyjadrení k návrhu uviedol aj to, že generálny prokurátor

konkrétne nenapáda žiadne ustanovenie predmetného nariadenia, ale napáda nariadenie ako

celok, s čím nemožno súhlasiť.

Navrhovateľ toto tvrdenie odmietol s tým, že aj keď odporca v tejto súvislosti

neuvádza právnu argumentáciu, treba zdôrazniť, že koncepcia návrhu je správna, pretože

základný rozpor s a zákonmi spočíva vo vydaní napadnutého nariadenia ako

normatívneho aktu obce, na prijatie ktorého za daného skutkového a právneho stavu sa obci

nedostávalo dostatku kompetencií.

V konaní pred ústavným súdom podľa sa môže rozhodovať nielen o

súlade jednotlivých ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu s a ďalšími

všeobecne záväznými právnymi predpismi, ale aj o súlade celého všeobecne záväzného

právneho predpisu s a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Hoci

takéto prípady sú ojedinelejšie, v návrhu označené všeobecne záväzné nariadenie je

dôkazom, že sa môžu v praxi vyskytnúť. Preto ústavný súd nepripísal právny význam tejto

námietke odporcu.

III.

NAMIETNUTÝ NESÚLAD S ČLÁNKOM 20 ODS. 1 A 4

A A ODS. 2

Navrhovateľ namietol nesúlad všeobecne záväzného nariadenia s čl. 20 ods. 1 a 4

s tým, že tento nesúlad zároveň zakladá aj rozpor s a Občianskeho

zákonníka.

Odporca túto námietku odmietol s odôvodnením, že „účelom zákona o ochrane

zvierat nie je ochrana zvieraťa ako vlastníctva, ale jeho ochrana ako živého tvora, ktorý má

právo na zaobchádzanie, ktoré je vo všeobecných i osobitných ustanoveniach zákona

zvieratám zákonným spôsobom zaručené. Účelom zákona teda nie je ochraňovať práva

vlastníka zvieraťa, ale ochrana zvieraťa hlavne pred ich vlastníkmi, i pred všetkými

ostatnými ľuďmi. Do týchto zákonných práv zvierat, ani do týchto povinností vlastníkov

zvierat obec svojím nariadením nezasahuje, preto citovanie

generálnym prokurátorom je v tejto súvislosti nenáležité a právne irelevantné.“

Odporca ďalej zdôraznil, že podľa vlastník sa

musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného, alebo čím by

vážne ohrozoval výkon jeho práv. Medzi takéto obťažovanie rozhodne patrí aj obťažovanie

pachmi, tekutými a pevnými odpadmi, ktoré pri chove zvierat nutne vznikajú.

Odporca odmietol aj navrhovateľov výklad nedotknuteľnosti vlastníckeho práva. Ak

by vlastníctvo bolo také absolútne a nedotknuteľné, tak hlavné mesto ako vlastník verejných

komunikácií a verejných priestranstiev, by podľa názoru odporcu mohlo zakázať nielen

majiteľom psov, ale aj ostatným fyzickým a právnickým osobám chodiť po chodníkoch,

cestách a námestiach a akýmkoľvek iným spôsobom zasahovať do svojho vlastníckeho

práva.

Odporca napokon uviedol, že v je ustanovené, že vlastníctvo

zaväzuje, výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne

pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Článok 40 upravuje

právo každého na ochranu zdravia, zaručuje právo občanov na životné

prostredie. Tieto práva by pri absencii nariadenia obce, ktoré reguluje podmienky chovu

zvierat na území obce, boli chovateľmi zvierat, medzi inými najmä psov, vo vzťahu

k ostatným spoluobčanom sústavne porušované a obmedzované.

Navrhovateľ k tomu uviedol, že je ťažké polemizovať s názorom odporcu, podľa

ktorého návrh obsahuje extenzívny výklad nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, pretože na

tejto strane návrhu sa nachádza len citácia právnych predpisov, nie však právna

argumentácia. Príklad, ktorým údajnú extenzívnosť ilustroval, nemožno považovať za

vhodný, pretože jeho realizáciou by sa obec dopustila závažného porušenia čl. 20 ods. 3

, ako i príslušných ustanovení o územnom plánovaní a

stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov.

Nemožno sa napokon stotožniť ani s názorom odporcu, že absencia nariadenia obce

regulujúceho chov zvierat by zapríčinila sústavné porušovanie a obmedzovanie práv

zakotvených v , a . Pre ochranu týchto práv úplne postačí

dôsledné využívanie platného práva v existujúcom rozsahu, pretože obsahuje dostatok

regulujúcich i donucovacích prvkov a umožňuje tiež vecnú spoluprácu orgánov

samosprávy s orgánmi štátnej správy v potrebnom rozsahu.

Podstatnou pre rozhodnutie ústavného súdu o námietke nesúladu všeobecne

záväzného nariadenia s sa stala otázka právneho postavenia zvieraťa.

Ochrana zvierat sa zaručuje nielen podľa . Na ochranu

zvierat slúži aj skutková podstata trestného činu týrania zvierat (

alebo ustanovenie v časti, podľa ktorej sa trestného činu

pytliactva dopustí ten, kto „loví zver a ryby v dobe hájenia alebo zakázaným spôsobom“).

Ochrana zvierat sa zabezpečuje prostredníctvom

o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ako aj prostredníctvom mnohých ďalších

právnych noriem.

Podľa : „Vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by

nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho

práv. Preto najmä nesmie ... nechať chovné zvieratá vnikať na susediaci pozemok.“ Táto

formulácia zákona umožňuje dvojaký výklad právnej povahy zvieraťa. Podľa prvého

výkladu vlastník pozemku nesmie nechať vnikať zviera na iný pozemok, pričom

zákonodarca neurčil, či zviera je vlastníctvom majiteľa pozemku. Podľa druhého

potenciálneho výkladu ukladá vlastníkovi zvieraťa povinnosť, aby mu

nedovolil vnikať na iný pozemok. Pretože v platnom právnom poriadku absentuje ďalšia

právna norma, ktorá by upravovala vzťah medzi vlastníkom a zvieraťom, právne postavenie

zvieraťa možno odvodiť len pomocou interpretácie platnej právnej úpravy.

Podľa právneho názoru ústavného súdu zviera nemôže byť subjektom práv, ktoré sa

zaručujú podľa druhej hlavy . Ochrana, ktorá sa zvieraťu zaručuje prostredníctvom

, sa priznáva zvieraťu ako objektu právneho vzťahu. Ani z ďalších

zákonov nemožno odvodiť záver, že zviera má priznané právne postavenie subjektu práva.

Napriek tvrdeniu odporcu kladúcemu dôraz na všeobecne známu skutočnosť, že zviera je

živý tvor, v právnych vzťahoch má zviera postavenie objektu, ale nikdy nie subjektu práva.

Aj v právnych vzťahoch, ktorých predmetom je zviera, sa zaručujú základné práva a

slobody oprávnených osôb. Majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20

, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty. Preto zviera podľa

okolností právneho vzťahu môže mať aj povahu objektu práva vlastniť majetok zaručeného

podľa .

Navrhovateľ namietol, že všeobecne záväzným nariadením sa porušili práva

majiteľa zvierat zaručené podľa a 4 .

Podľa § 4 ods. 4 nariadenia: „Je zakázané chovať a) trvale psov, mačky

a hospodárske zvieratá na balkónoch, loggiách, povalách, v pivničných priestoroch alebo

garážach, b) v bytovej jednotke a obytných domoch, okrem registrovaných chovateľských

staníc, psov, ktorí zvýšenou agresivitou ohrozujú ľudí a zvieratá, a to nasledovné plemená a

ich kríženci: Rottweiler, Nemecká doga, Mastiff, Staffordshire Bull Terrier, Bullmastiff,

Rhodesian Ridgeback, Dobermann. Mestská časť môže tento zoznam rozšíriť v osobitnom

predpise.“ Ide o úpravu, ktorej podstatou je obmedzenie vlastníka, aby vlastníctvo

nezneužil v rozpore so všeobecnými záujmami. Podľa čl. 20 ods. 3 však nestačí samotná

existencia všeobecného záujmu. Podmienkou, od ktorej nedovoľuje upustiť, je

ochrana všeobecného záujmu zákonom.

Podľa : "Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje." Týmto

ustanovením sa zaručuje širšia ochrana vlastníctva, než podľa .

Obmedzenie vlastníctva, ktoré namietol navrhovateľ, nepredstavuje zásah do ochrany

vlastníckeho práva podľa . Má povahu obmedzenia práva vlastniť

majetok podľa , ktorý ustanovuje: "Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho

zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými

zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne

pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom."

Obec je právnickou osobou, ktorej nedovoľuje obmedziť základné práva a

slobody. Ak orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví

podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy podľa

, ale zároveň uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý nie je v

súlade s a a 3 , lebo svojím všeobecne záväzným nariadením

upraví otázky, ktoré dovoľuje regulovať jedine zákonom. K odňatiu základného

práva alebo slobody v rozsahu obmedzenia ustanoveného vo všeobecne záväznom nariadení

orgánu územnej samosprávy v takom prípade dôjde aj v nesúlade s čl. 12 ods. 1 druhá veta

. Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy opatrením

označeným v návrhu obmedzilo základné ľudské právo zaručené podľa

spôsobom, ktorý nie je v súlade s . Obec uplatní svoju normotvornú

právomoc podľa len vtedy, keď vydá také všeobecne záväzné nariadenie, ktoré

je v súlade s každým relevantným ustanovením . Preto Mestské zastupiteľstvo

hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy prijatím nariadenia konalo v nesúlade s čl.

68 . V nadväznosti na to nie je nariadenie v súlade s , v spojení s čl.

12 ods. 1 druhou vetou a s a 3 .

Vydaním nariadenia sa obmedzilo vlastníctvo hospodárskych a spoločenských

zvierat nad rámec zákona v jeho právach držať a nakladať so svojím zvieraťom. Preto

nariadenie nie je v súlade ani s .

Nariadením ustanovené podmienky nezasahujú do práv zaručených vlastníkovi podľa

, a preto ani podľa . V tomto rozsahu

súd rozhodol o neopodstatnenosti návrhu.

IV.

NAMIETNUTÝ NESÚLAD S ČLÁNKOM 16 ODS. 1

Navrhovateľ namietol, že nariadením neprípustným spôsobom a nad potrebnú mieru

dochádza k zásahom do súkromia osôb chráneného podľa .

Ústavný súd v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor o účele

práva na súkromie, podľa ktorého: „Právom na súkromie sa zaručuje ochrana hodnôt

uznaných za súkromie pred verejnou mocou, fyzickými aj právnickými osobami“ (PL. ÚS

43/95). Ústavný súd v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil aj právny názor, podľa

ktorého právo na súkromie sa v priznáva vo viacerých

ustanoveniach ().

Dosiaľ vyslovené právne názory možno zhrnúť tak, že vo viacerých

ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na súkromný život, ktorého podstatou je

možnosť jednotlivca v určitej sfére spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez

zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov ustanovených orgánom verejnej moci.

vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami

sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Ústavný súd v súlade s tým

vyslovil právny názor, podľa ktorého ochrana osobných údajov sa podľa

zaručuje iba v priamej súvislosti s listovým tajomstvom a tajomstvom dopravovaných správ

().

Predložený návrh umožnil rozvinúť doterajšiu judikatúru ústavného súdu k

zaručenému právu na súkromie. Navrhovateľ namietol porušenie práva zaručeného podľa

.

Ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 spája s nedotknuteľnosťou osoby.

Predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi

hodnotami súkromnej povahy. Podľa § 4 ods. 2 nariadenia: „Je povolené chovať a) v

bytovej jednotke v obytných domoch, so súhlasom nájomcov bytov vedľa, nad a pod

bytovou jednotkou chovateľa, jedného psa a šteňatá z 1 vrhu maximálne do veku 12

týždňov, b) v rodinných domoch dvoch psov a šteňatá z každého vrhu maximálne do veku

12 týždňov, c) v bytovej jednotke v obytných domoch, so súhlasom nájomcov bytov vedľa,

nad a pod bytovou jednotkou chovateľa, dve mačky a mačatá maximálne do veku 8

týždňov, d) chov väčšieho počtu psov a mačiek je podmienený súhlasom mestskej časti,

okresnej veterinárnej správy a orgánu na ochranu zdravia.“ Nariadením sa v tomto prípade

ustanovujú podmienky obmedzujúce materiálne hodnoty súkromnej povahy, ktoré sa

chránia podľa .

Podľa druhej vety čl. 16 ods. 1 také obmedzenia sú dovolené len v prípadoch

ustanovených zákonom.

Ochrana nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy sa zaručuje podľa čl. 19 ods. 2

. Podľa nariadenia: „Kŕmenie voľne žijúcich holubov, labutí a túlavých

zvierat je zakázané.“

Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého: „Ústava aj na verejných

priestranstvách jednotlivcovi priznáva ochranu pred nadmerným alebo neprimeraným

zasahovaním do jeho života“ (). Kŕmenie voľne žijúcich holubov, labutí

a túlavých zvierat sa nariadením zakazuje bez rozdielu, v priestoroch vytvárajúcich

súkromné prostredie, ako aj na verejných priestranstvách. V oboch typoch priestorov ide o

zásah do práva na súkromie zaručené podľa . Týmto ustanovením sa

nezaručí absolútna ochrana súkromného a rodinného života, ale priznáva sa len ochrana

pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. teda

umožňuje také zásahy do súkromného a rodinného života, ktoré sú oprávnené. Určenie

takýchto zásahov musí byť v súlade s , predovšetkým s . Pre konanie o návrhu

je rozhodujúce ustanovenie čl. 13 ods. 2, podľa ktorého sa umožňuje len zákonom

ustanovené obmedzenie základného práva alebo slobody. Všeobecne záväzné nariadenie

obce nemá povahu prameňa práva, ktorým v súlade s možno ustanoviť oprávnené

zásahy do súkromného a rodinného života. Nariadenie nie je v súlade s čl. 16 ods. 1 a čl.

19 ods. 2 .

Podľa , ak ústavný súd rozhodne o nesúlade všeobecne

záväzného nariadenia orgánu územnej samosprávy s a zákonmi, stráca všeobecne

záväzné nariadenie účinnosť a platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.

Podľa : "Rozhodnutia ústavného súdu vydané podľa ods. 1 sa

vyhlasujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov."

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13.mája 1997