Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 43 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (48)II. ÚS 19/97
PDF · 254.87 KB
No categories available
II. ÚS 19/97
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu JUDr. Júliusa
Černáka a zo sudcov JUDr. Ľubomíra Dobríka a JUDr. Jána Drgonca na verejnom zasadnutí
13. mája 1997 prerokoval návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky na začatie
konania podľa čl. 125 písm. c) Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu
všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 2/1996
z 28. marca 1996 o chove zvierat na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy
s Ústavou Slovenskej republiky, so zákonom č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov, so zákonom Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov a so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č.
115/1995 Z. z. o ochrane zvierat a takto
r o z h o d o l :
1. Všeobecne záväzné nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č.
2/1996 z 28. marca 1996 o chove zvierat na území hlavného mesta Slovenskej republiky
Bratislavy n i e j e v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1 druhou vetou, čl. 13 ods. 2 a 3, čl.
16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 20 ods. 1, čl. 68 a čl. 71 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s §
123 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov, s § 4 ods. 1 a
3 písm. g), m) a § 6 ods. 1 zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov, ani s § 29 a § 37 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat.
2. Vo zvyšnej časti sa návrhu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) dostal 10. marca 1997
návrh generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) na
začatie konania o súlade všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislavy č. 2/1996 z 28. marca 1996 o chove zvierat na území hlavného mesta
Slovenskej republiky Bratislavy s Ústavou Slovenskej republiky, so zákonom č. 369/1990
Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov, so zákonom č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov a so zákonom č. 115/1995 Z. z. o ochrane
zvierat.
Generálny prokurátor navrhol, aby ústavný súd vyslovil, že všeobecne záväzné
nariadenie hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy č. 2/1996 z 28. marca 1996 o
chove zvierat na území hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len
„nariadenie“) nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4 čl.
67 a čl. 68 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj s § 123 a 128 ods. 2
zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len
„Občiansky zákonník“), s § 4 ods. 1 a 3 písm. g), m), § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o
obecnom zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) a s
§ 29 zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat (ďalej len „zákon o ochrane zvierat“).
Navrhovateľ uviedol, že nariadenie rieši problematiku chovu zvierat na území
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy, pričom upravuje práva a povinnosti
fyzických osôb a právnických osôb najmä tým, že im stanovuje konkrétne zákazy,
povinnosti a podmienky chovu a držby zvierat, obzvlášť s dôkazom na chov spoločenských
zvierat.
Podľa názoru navrhovateľa: „Oprávnenie mesta na vydanie nariadenia vyplýva z
ustanovenia § 15 ods. 2 písm. a) zákona č. 377/1990 Zb. o Bratislave v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o Bratislave“) a článku 6 Štatútu mesta.
Z dôvodu, že zákon o Bratislave neupravuje postup pri prijímaní nariadení a ani
podmienky či právne pravidlá, za splnenia ktorých ich možno prijímať, upravuje túto
činnosť mesta § 6 zákona o obecnom zriadení.“
Obec má právo prijímať nariadenia buď na plnenie úloh územnej samosprávy alebo v
prípade, že to ustanovuje zákon (prvá veta § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení) a napokon
i v prípade plnenia úloh prenesenej štátnej správy (tretia veta § 6 ods. 1 zákona o obecnom
zriadení).
Navrhovateľ ďalej uviedol: „Na obce možno zákonom preniesť niektoré úlohy štátnej
správy, ak je ich plnenie týmto spôsobom racionálnejšie a efektívnejšie (§ 5 ods. 1 zákona o
obecnom zriadení.). Z tejto právnej úpravy vyplýva, že je výlučne vecou úvahy Národnej
rady Slovenskej republiky, či a v akom rozsahu prenesie reguláciu a realizáciu
spoločenských vzťahov, svojou podstatou patriacich do pôsobnosti štátnej správy, na obce.
Z tejto právnej úpravy tiež vyplýva, že nemožno zamieňať reguláciu a realizáciu
spoločenských vzťahov patriacich do pôsobnosti štátnej správy alebo zákonom vyhradeným
určitému orgánu štátnej správy s reguláciou a realizáciou spoločenských vzťahov patriacich
do pôsobnosti územnej samosprávy.“
Od tejto tézy navrhovateľ odvodil tvrdenie, podľa ktorého orgány územnej
samosprávy nie sú oprávnené ujať sa regulácie a realizácie spoločenských vzťahov
prostredníctvom svojich nariadení, ak tieto sú v pôsobnosti štátnej správy a ich regulácia
bola zákonom zverená konkrétnemu ústrednému orgánu štátnej správy. Mesto však túto
premisu nerešpektovalo a predmetným nariadením upravilo podmienky chovu zvierat, hoci
táto problematika je podľa zákona o ochrane zvierat v pôsobnosti štátnej správy. Podľa § 37
ods. 1 tohto zákona je Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky splnomocnené,
aby všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnejšie upravilo okrem iného i
podmienky chovu spoločenských, divých zvierat i nebezpečných živočíchov.
Okrem nesúladu s článkom 68 ústavy nariadenie podľa názoru navrhovateľa
odporuje i čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2 a čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože okrem iného núti
obyvateľov mesta odstrániť zo svojej priamej dispozície v bytoch a obytných domoch určité
plemená psov (§ 4 ods. 1 písm. b/ nariadenia), z iných „povolených“ plemien chovať len
určitý počet jedincov po určitú dobu, aj to len so súhlasom iných osôb, než sú vlastníci
týchto jedincov (§ 4 ods. 2 nariadenia). Nariadenie ďalej obmedzuje dispozíciu so
zvieratami na verejných priestranstvách (§ 3 ods. 2 písm. d/, ods. 4 písm. a/, c/ nariadenia)
a zakladá mestským častiam oprávnenie rozhodovať o spôsobe dispozície subjektov práva,
združujúcich sa v oblasti ich pôsobnosti, s ich vlastníctvom (§ 3 ods. 5 písm. b/, § 4 ods. 2.
písm. d/ nariadenia). Napokon obdobné oprávnenia zakladá i pre niektoré orgány štátnej
správy, čím zasahuje do výkonu ich pôsobnosti.
Rozpor s vyššie citovanými ústavnými ustanoveniami podľa názoru navrhovateľa
spočíva v tom, že takto stanovené povinnosti a zákazy neboli pred prijatím nariadenia
zakotvené v žiadnom zákone. Pretože nariadením sa zasiahlo i do dispozície vlastníka s
vecou (akékoľvek zviera má právne povahu veci) v jeho vlastnom rodinnom dome, na jeho
vlastnom pozemku alebo v jeho prenajatom byte, došlo tak neprípustným spôsobom a nad
potrebnú mieru k zásahom do súkromia osôb, čo zakladá i porušenie čl. 16 ods. 1 ústavy.
Navrhovateľ zdôraznil aj to, že všetky obmedzenia dispozície s vecami vo vlastníctve
subjektov práva sú svojou podstatou núteným obmedzením vlastníckeho práva a popri
nedostatku jeho zákonného základu, mesto v nariadení neupravilo ani poskytnutie náhrady
za toto obmedzenie, čím dochádza i k porušeniu čl. 20 ods. 4 ústavy.
Podľa názoru navrhovateľa rozpor nariadenia s článkom 20 ods. 1 a 4 ústavy založil
súčasne i rozpor s ustanovením § 123 a § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Všetky vyššie citované rozpory podľa názoru navrhovateľa zapríčinili vo svojom
súhrne tiež rozpor nariadenia s ustanovením § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení.
Ústavný súd listom z 20. marca 1997 požiadal primátora hlavného mesta Slovenskej
republiky Bratislavy Petra Kresánka o stanovisko k návrhu generálneho prokurátora a o
vyjadrenie, či v konaní trvá na ústnom pojednávaní.
Primátor hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy (ďalej len „odporca“) v
liste doručenom ústavnému súdu 7. apríla 1997 zaujal stanovisko k návrhu. Vzhľadom na
závažnosť vyjadrení odporcu, ústavný súd požiadal navrhovateľa o vyjadrenie k tvrdeniam
odporcu. Navrhovateľ na výzvu ústavného súdu poskytol svoje stanovisko k argumentom
odporcu v liste doručenom ústavnému súdu 21. apríla 1997.
Na základe predložených argumentov odporca požiadal ústavný súd, aby návrhu na
vyslovenie nesúladu všeobecne záväzného nariadenia č. 2/1996 o chove zvierat na území
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy s ústavou a zákonmi nevyhovel.
Odporca vo svojom liste vyslovil názor, že od ústneho pojednávania nemožno
očakávať ďalšie objasnenie veci, a preto ako účastník konania vyslovil súhlas s tým, aby
ústavný súd od ústneho pojednávania upustil.
Súhlas s upustením od ústneho pojednávania udelil aj navrhovateľ listom doručeným
ústavnému súdu 10. apríla 1997.
Pretože účastníci konania vyslovili svoj súhlas s upustením od ústneho pojednávania,
ústavný súd o návrhu rozhodol na zasadnutí senátu konanom 13. mája 1997.
II.
NESÚLAD NAMIETNUTÝ Z DÔVODU PREKROČENIA
NORMOTVORNEJ PRÁVOMOCI OBCE
Navrhovateľ namietol nesúlad všeobecne záväzného nariadenia z viacerých dôvodov.
Ako prvý dôvod uviedol nedostatok normotvornej právomoci obce. Hlavné mesto
Slovenskej republiky Bratislava (ďalej len „hlavné mesto“) podľa jeho názoru prijatím
nariadenia bez zákonného zmocnenia zasiahlo do výkonu štátnej správy a prisvojilo si
zákonné oprávnenia ústredného orgánu štátnej správy. Týmto hlavné mesto prekročilo
rámec pôsobnosti vymedzenej pre výkon samosprávy obcí ústavou, zákonom o obecnom
zriadení a zákonom o chove zvierat a konalo tým v rozpore s čl. 67 a čl. 68 ústavy, ako aj s
ustanovením § 29 ods. 1 zákona o ochrane zvierat, pretože hlavnému mestu nebolo týmto
zákonom dané právne postavenie orgánu ochrany zvierat.
Odporca uviedol, že nariadenie upravuje práva a povinnosti chovateľov zvierat vo
vzťahu k spoluobčanom a životnému prostrediu a základné podmienky chovu a držania
zvierat na území hlavného mesta.
Podľa vyjadrenia odporcu nariadenie schválilo Mestské zastupiteľstvo hlavného
mesta Slovenskej republiky Bratislavy podľa § 11 ods. 5 písm. a) zákona Slovenskej
národnej rady č. 377/1990 Zb. o hlavnom meste Slovenskej republiky Bratislave a § 4 ods. 3
písm. g), m) zákona o obecnom zriadení. V ustanoveniach § 4 zákona o obecnom zriadení
sa bližšie špecifikuje ústavný rozsah samosprávy v súlade s čl. 67 a nasl. ústavy. Na základe
čl. 68 ústavy môže obec vydávať vo veciach územnej samosprávy všeobecne záväzné
nariadenia smerujúce na plnenie úloh samosprávy.
V § 4 ods. 3 písm. g) zákona o obecnom zriadení sa ustanovuje, že obec pri výkone
samosprávnych funkcií utvára a chráni zdravé podmienky a zdravý spôsob života a práce
obyvateľov obce, chráni životné prostredie, ako aj utvára podmienky pre vzdelávanie,
kultúru, záujmovú umeleckú činnosť, telesnú kultúru a šport a podľa písmena m)
zabezpečuje verejný poriadok v obci.
Podľa názoru odporcu z citovaných ustanovení zákona je zrejmé, že hlavnému mestu
patrí nielen právo, ale i povinnosť určovať pravidlá správania sa voči všetkým osobám,
ktoré sa zdržujú na jeho území, na úseku verejného poriadku a životného prostredia. Preto
hlavné mesto nariadením určilo pravidlá správania sa chovateľov zvierat vo vzťahu k
spoluobčanom a životnému prostrediu a základné podmienky chovu a držania zvierat na
svojom území, na základe zákona vo veciach územnej samosprávy a čl. 68 ústavy. Všetkým
obyvateľom obcí, nielen chovateľom psov, zákon priznáva práva pri účasti na samospráve
obce, okrem iného aj právo používať obvyklým spôsobom obecné zariadenia a ostatný
majetok obce slúžiaci na verejné účely, požadovať súčinnosť pri ochrane svojej osoby a
rodiny a svojho majetku nachádzajúceho sa v obci atď. Na druhej strane zákon ukladá
každému obyvateľovi povinnosti voči obci, a to napr. ochraňovať majetok obce, podieľať sa
na ochrane a zveľaďovaní životného prostredia v obci a napomáhať udržiavať poriadok v
obci.
Z týchto dôvodov odporca vyslovil nesúhlas s názorom generálneho prokurátora, že
nariadenie nie je v súlade s čl. 2 ods. 3, čl. 13 ods. 1 a 2, čl. 16 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl.
67 a čl. 68 ústavy ako aj s § 123 a § 128 ods. 2 Občianskeho zákonníka, s § 4 ods. 1 a 3
písm. g), m), § 6 ods. 1 zákona o obecnom zriadení a s § 29 zákona o ochrane zvierat.
Podľa názoru odporcu nariadenie je v súlade so všetkými napadnutými článkami
ústavy, zákonom o obecnom zriadení a zákonom o ochrane zvierat. Práve obci patrí
povinnosť právne upraviť spoločenské vzťahy, ktoré jej boli zákonom vymedzené.
Vydávaním nariadení sa teda realizuje nariaďovacia právomoc obcí pri plnení jej
samosprávnych funkcií.
Navrhovateľ vo vyjadrení k tvrdeniam odporcu uviedol, že nesprávna aplikácia
právnej úpravy odporcom tkvie predovšetkým v tom, že nerešpektuje význam zákona
o ochrane zvierat. Odporca si zrejme neuvedomuje, že prijatím tohto zákona bola
problematika regulácie chovu zvierat s konečnou platnosťou zaradená do oblasti štátnej
správy, a preto nemôže byť naďalej regulovaná v rámci výkonu samosprávnych funkcií
obcí.
Ustanovenie § 29 zákona o ochrane zvierat nevyjadruje ochranu práv a povinností
subjektov práva, ale definuje orgány štátnej správy nesúce právne postavenie orgánov
ochrany zvierat. Pretože v tomto taxatívnom výpočte obec nefiguruje, nie je takýmto
orgánom a nemôže svojimi nariadeniami zasahovať do výkonu štátnej správy na úseku
chovu zvierat. Právnu prekážku takýmto zásahom tvorí napokon i ustanovenie § 37 zákona
o ochrane zvierat (odporca ho vo svojom stanovisku necituje), ktoré na vydanie
vykonávacích predpisov k zákonu o ochrane zvierat zmocňuje ústredné orgány štátnej
správy, nie však obec. Keďže toto zákonné ustanovenie je kogentné, nemôže si obec
absolutizovaním významu ustanovenia § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení atrahovať
právo normatívneho zásahu do pôsobnosti týchto ústredných orgánov štátnej správy.
Ústavný súd v konaní o tejto časti návrhu konštatoval, že ústava upravuje
normotvornú právomoc obce v čl. 68 a čl. 71 ods. 2.
Podľa čl. 68 ústavy: "Vo veciach územnej samosprávy môže obec vydávať
všeobecne záväzné nariadenia."
Podľa čl. 71 ods. 2 prvá veta ústavy: "Pri výkone štátnej správy obec môže vydávať
na základe zákona v rámci svojej územnej pôsobnosti všeobecne záväzné nariadenia, ak je
na to splnomocnená zákonom."
Normotvornú právomoc obce neupravuje čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy nezávisle od
ostatných ustanovení ústavy. Rozsah normotvornej právomoci obce je vymedzený a
obmedzený predovšetkým čl. 64 ods. 2 a čl. 65 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 64 ods. 2 ústavy: "Obec je samostatný územný a správny celok Slovenskej
republiky, združujúci osoby, ktoré majú na jej území trvalý pobyt."
Podľa čl. 65 ods. 1 ústavy: "Obec je právnická osoba, ktorá za podmienok
ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými
prostriedkami."
Pri uplatňovaní normotvornej právomoci podľa čl. 68, aj podľa čl. 71 ods. 2 prvá veta
ústavy, obec môže prijímať len všeobecne záväzné nariadenia, ktoré sú v súlade so všetkými
súvisiacimi ustanoveniami ústavy.
Slovenská republika je podľa čl. 1 ústavy zvrchovaný demokratický a právny štát. Pri
uplatnení čl. 1 ústavy sa Slovenská republika nevzdáva časti svojej zvrchovanosti v
prospech obcí. Obec podľa čl. 65 ods. 1 ústavy je právnickou osobou, ktorá za podmienok
ustanovených zákonom samostatne hospodári s vlastným majetkom a so svojimi finančnými
prostriedkami. Týmito svojimi právami sa obec neodlišuje od iných typov právnických
osôb. Pri výkone štátnej správy obec môže vydávať všeobecne záväzné nariadenia, ak je na
to splnomocnená zákonom. Ani touto podmienečne priznanou právomocou sa obec zásadne
neodlišuje od všetkých ostatných právnických osôb, pretože aj iné právnické osoby môžu
mať delegovanú normotvornú právomoc. Napríklad podľa § 1 ods. 2 zákona č. 566/1992
Zb. o Národnej banke Slovenska: „Národná banka Slovenska je právnickou osobou so
sídlom v Bratislave, nezapisuje sa do obchodného registra.“ Podľa § 1 ods. 3 tohto zákona:
„Pri vydávaní všeobecne záväzných právnych predpisov v rozsahu ustanovenom týmto
zákonom má Národná banka Slovenska postavenie ako ministerstvá a iné orgány štátnej
správy podľa čl. 123 Ústavy Slovenskej republiky. Národná banka Slovenska vydáva
opatrenia vyhlasované v Zbierke zákonov a rozhodnutia v rozsahu ustanovenom osobitnými
predpismi.“
Právnická osoba obec má privilegované postavenie len vo veciach územnej
samosprávy.
Normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy môže obec uplatniť kedykoľvek, bez
splnomocnenia v zákone. Normotvornú právomoc podľa čl. 68 ústavy nemôže obec
uplatňovať v neobmedzenej miere na úpravu všetkých spoločenských vzťahov existujúcich
v územnom obvode orgánu územnej samosprávy. Normotvorná pôsobnosť podľa čl. 68
ústavy sa orgánu územnej samosprávy udeľuje len na úpravu vecí územnej samosprávy
podľa čl. 65 ods. 1 ústavy, ako aj podľa § 4 ods. 3 zákona o obecnom zriadení, pričom aj na
uplatnenie tohto ustanovenia sa vzťahuje čl. 152 ods. 4 ústavy: "Výklad a uplatňovanie
ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí
byť v súlade s touto ústavou." To znamená, že ústava nepriznáva obciam normotvornú
právomoc v celom rozsahu vnútorných vecí, ktoré spravujú podľa § 4 ods. 3 zákona o
obecnom zriadení. Obce pri správe všetkých svojich vnútorných vecí zabezpečujú
uplatňovanie zákonov a podzákonných predpisov vydaných štátnymi orgánmi.
Normotvornú právomoc môžu uplatňovať len v tej časti správy svojich vnútorných vecí,
ktorou realizujú územnú samosprávu podľa čl. 65 ústavy. Nad rámec čl. 65 ústavy môžu
upraviť všeobecne záväzným nariadením aj ďalšie vzťahy, ak im zákonodarca udelí
výslovné splnomocnenie na normotvornú činnosť. Tvrdenie odporcu o povinnosti obce
vydať všeobecne záväzné nariadenie ustanovujúce podmienky chovu zvierat na území obce
nemá oporu v ústave, ani v zákone.
Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy nevydalo
všeobecne záväzné nariadenie č. 2/1996 na plnenie úloh štátnej správy. Vydalo ho podľa čl.
68 ústavy nad rámec normotvornej právomoci, ktorá sa obci priznáva. Toto nariadenie obec
vydala aj napriek výslovnému splnomocneniu, ktoré Národná rada Slovenskej republiky
udelila orgánu štátnej správy.
Podľa § 37 ods. 1 zákona č. 115/1995 Z. z. o ochrane zvierat: „Ministerstvo ustanoví
všeobecne záväzným právnym predpisom podrobnosti o
a) chove hospodárskych zvierat,
b) usmrcovaní jatočných zvierat,
c) podmienkach chovu spoločenských zvierat, odbornej spôsobilosti na ich chov
a výcvik na účely obchodovania s nimi,
d) odbornej príprave inšpektorov ochrany zvierat,
e) chove divých zvierat a nebezpečných živočíchov,
f) ochrane pokusných zvierat.“
Podľa § 37 ods. 2 tohto zákona: „Ministerstvo po dohode s Ministerstvom
zdravotníctva Slovenskej republiky ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom
podrobnosti zoohygienických a hygienických podmienok na chov alebo držbu
spoločenských zvierat.“
Národná rada Slovenskej republiky na obce nepreniesla úlohy štátnej správy podľa §
5 ods. 1 zákona o obecnom zriadení. Orgány územnej samosprávy dokonca ani nezaradila
medzi orgány s úlohami pri ochrane zvierat. Podľa § 29 ods. 1 zákona o ochrane zvierat
takými orgánmi sú: Ministerstvo pôdohospodárstva Slovenskej republiky, Štátna
veterinárna správa a okresné veterinárne správy.
Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy vydalo
nariadenie na základe právomoci, ktorú si samo udelilo nad rámec normotvornej
právomoci priznanej obciam podľa čl. 68 a čl. 71 ods. 2 ústavy. Tým porušilo aj § 4
ods. 1 a 3 písm. g), m) a § 6 ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení
neskorších predpisov. Zároveň porušilo aj § 29 a § 37 zákona č. 115/1995 Z. z. o
ochrane zvierat.
V poslednej vete § 4 ods. 4 nariadenia je splnomocnenie mestským častiam hlavného
mesta, podľa ktorého v osobitnom predpise môžu rozšíriť zoznam plemien a krížencov
psov, ktorých chov v bytovej jednotke a obytných domoch je zakázaný. Ústava neumožňuje
obciam delegovať svoju normotvornú právomoc ďalšiemu subjektu. Udelenie
splnomocnenia mestským častiam, ktoré nemá oporu v ústave, je bezprecedentnou formou
uplatnenia normotvornej právomoci v nesúlade s čl. 68 ústavy.
Odporca vo svojom vyjadrení k návrhu uviedol aj to, že generálny prokurátor
konkrétne nenapáda žiadne ustanovenie predmetného nariadenia, ale napáda nariadenie ako
celok, s čím nemožno súhlasiť.
Navrhovateľ toto tvrdenie odmietol s tým, že aj keď odporca v tejto súvislosti
neuvádza právnu argumentáciu, treba zdôrazniť, že koncepcia návrhu je správna, pretože
základný rozpor s ústavou a zákonmi spočíva vo vydaní napadnutého nariadenia ako
normatívneho aktu obce, na prijatie ktorého za daného skutkového a právneho stavu sa obci
nedostávalo dostatku kompetencií.
V konaní pred ústavným súdom podľa čl. 125 ústavy sa môže rozhodovať nielen o
súlade jednotlivých ustanovení všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou a ďalšími
všeobecne záväznými právnymi predpismi, ale aj o súlade celého všeobecne záväzného
právneho predpisu s ústavou a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi. Hoci
takéto prípady sú ojedinelejšie, v návrhu označené všeobecne záväzné nariadenie je
dôkazom, že sa môžu v praxi vyskytnúť. Preto ústavný súd nepripísal právny význam tejto
námietke odporcu.
III.
NAMIETNUTÝ NESÚLAD S ČLÁNKOM 20 ODS. 1 A 4
ÚSTAVY A § 123 A § 128 ODS. 2 OBČIANSKEHO ZÁKONNÍKA
Navrhovateľ namietol nesúlad všeobecne záväzného nariadenia s čl. 20 ods. 1 a 4
ústavy s tým, že tento nesúlad zároveň zakladá aj rozpor s § 123 a § 128 Občianskeho
zákonníka.
Odporca túto námietku odmietol s odôvodnením, že „účelom zákona o ochrane
zvierat nie je ochrana zvieraťa ako vlastníctva, ale jeho ochrana ako živého tvora, ktorý má
právo na zaobchádzanie, ktoré je vo všeobecných i osobitných ustanoveniach zákona
zvieratám zákonným spôsobom zaručené. Účelom zákona teda nie je ochraňovať práva
vlastníka zvieraťa, ale ochrana zvieraťa hlavne pred ich vlastníkmi, i pred všetkými
ostatnými ľuďmi. Do týchto zákonných práv zvierat, ani do týchto povinností vlastníkov
zvierat obec svojím nariadením nezasahuje, preto citovanie § 29 zákona o ochrane zvierat
generálnym prokurátorom je v tejto súvislosti nenáležité a právne irelevantné.“
Odporca ďalej zdôraznil, že podľa § 127 ods. 1 Občianskeho zákonníka vlastník sa
musí zdržať všetkého, čím by nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného, alebo čím by
vážne ohrozoval výkon jeho práv. Medzi takéto obťažovanie rozhodne patrí aj obťažovanie
pachmi, tekutými a pevnými odpadmi, ktoré pri chove zvierat nutne vznikajú.
Odporca odmietol aj navrhovateľov výklad nedotknuteľnosti vlastníckeho práva. Ak
by vlastníctvo bolo také absolútne a nedotknuteľné, tak hlavné mesto ako vlastník verejných
komunikácií a verejných priestranstiev, by podľa názoru odporcu mohlo zakázať nielen
majiteľom psov, ale aj ostatným fyzickým a právnickým osobám chodiť po chodníkoch,
cestách a námestiach a akýmkoľvek iným spôsobom zasahovať do svojho vlastníckeho
práva.
Odporca napokon uviedol, že v čl. 20 ods. 3 ústavy je ustanovené, že vlastníctvo
zaväzuje, výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne
pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom. Článok 40 ústavy upravuje
právo každého na ochranu zdravia, čl. 44 ústavy zaručuje právo občanov na životné
prostredie. Tieto práva by pri absencii nariadenia obce, ktoré reguluje podmienky chovu
zvierat na území obce, boli chovateľmi zvierat, medzi inými najmä psov, vo vzťahu
k ostatným spoluobčanom sústavne porušované a obmedzované.
Navrhovateľ k tomu uviedol, že je ťažké polemizovať s názorom odporcu, podľa
ktorého návrh obsahuje extenzívny výklad nedotknuteľnosti vlastníckeho práva, pretože na
tejto strane návrhu sa nachádza len citácia právnych predpisov, nie však právna
argumentácia. Príklad, ktorým údajnú extenzívnosť ilustroval, nemožno považovať za
vhodný, pretože jeho realizáciou by sa obec dopustila závažného porušenia čl. 20 ods. 3
ústavy, ako i príslušných ustanovení zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a
stavebnom poriadku v znení neskorších predpisov.
Nemožno sa napokon stotožniť ani s názorom odporcu, že absencia nariadenia obce
regulujúceho chov zvierat by zapríčinila sústavné porušovanie a obmedzovanie práv
zakotvených v čl. 20 ods. 3, čl. 40 a čl. 44 ústavy. Pre ochranu týchto práv úplne postačí
dôsledné využívanie platného práva v existujúcom rozsahu, pretože obsahuje dostatok
regulujúcich i donucovacích prvkov a umožňuje tiež vecnú spoluprácu orgánov
samosprávy s orgánmi štátnej správy v potrebnom rozsahu.
Podstatnou pre rozhodnutie ústavného súdu o námietke nesúladu všeobecne
záväzného nariadenia s čl. 20 ústavy sa stala otázka právneho postavenia zvieraťa.
Ochrana zvierat sa zaručuje nielen podľa zákona o ochrane zvierat. Na ochranu
zvierat slúži aj skutková podstata trestného činu týrania zvierat (§ 203 Trestného zákona
alebo ustanovenie § 181d ods. 1 Trestného zákona v časti, podľa ktorej sa trestného činu
pytliactva dopustí ten, kto „loví zver a ryby v dobe hájenia alebo zakázaným spôsobom“).
Ochrana zvierat sa zabezpečuje prostredníctvom § 35 ods. 1 písm. f) zákona č. 372/1990 Zb.
o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ako aj prostredníctvom mnohých ďalších
právnych noriem.
Podľa § 127 Občianskeho zákonníka: „Vlastník veci sa musí zdržať všetkého, čím by
nad mieru primeranú pomerom obťažoval iného alebo čím by vážne ohrozoval výkon jeho
práv. Preto najmä nesmie ... nechať chovné zvieratá vnikať na susediaci pozemok.“ Táto
formulácia zákona umožňuje dvojaký výklad právnej povahy zvieraťa. Podľa prvého
výkladu vlastník pozemku nesmie nechať vnikať zviera na iný pozemok, pričom
zákonodarca neurčil, či zviera je vlastníctvom majiteľa pozemku. Podľa druhého
potenciálneho výkladu Občiansky zákonník ukladá vlastníkovi zvieraťa povinnosť, aby mu
nedovolil vnikať na iný pozemok. Pretože v platnom právnom poriadku absentuje ďalšia
právna norma, ktorá by upravovala vzťah medzi vlastníkom a zvieraťom, právne postavenie
zvieraťa možno odvodiť len pomocou interpretácie platnej právnej úpravy.
Podľa právneho názoru ústavného súdu zviera nemôže byť subjektom práv, ktoré sa
zaručujú podľa druhej hlavy ústavy. Ochrana, ktorá sa zvieraťu zaručuje prostredníctvom
Trestného zákona, sa priznáva zvieraťu ako objektu právneho vzťahu. Ani z ďalších
zákonov nemožno odvodiť záver, že zviera má priznané právne postavenie subjektu práva.
Napriek tvrdeniu odporcu kladúcemu dôraz na všeobecne známu skutočnosť, že zviera je
živý tvor, v právnych vzťahoch má zviera postavenie objektu, ale nikdy nie subjektu práva.
Aj v právnych vzťahoch, ktorých predmetom je zviera, sa zaručujú základné práva a
slobody oprávnených osôb. Majetok, ktorý je predmetom ochrany zaručenej podľa čl. 20
ústavy, zahŕňa nielen veci, ale aj práva a iné majetkové hodnoty. Preto zviera podľa
okolností právneho vzťahu môže mať aj povahu objektu práva vlastniť majetok zaručeného
Navrhovateľ namietol, že všeobecne záväzným nariadením sa porušili práva
majiteľa zvierat zaručené podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy.
Podľa § 4 ods. 4 nariadenia: „Je zakázané chovať a) trvale psov, mačky
a hospodárske zvieratá na balkónoch, loggiách, povalách, v pivničných priestoroch alebo
garážach, b) v bytovej jednotke a obytných domoch, okrem registrovaných chovateľských
staníc, psov, ktorí zvýšenou agresivitou ohrozujú ľudí a zvieratá, a to nasledovné plemená a
ich kríženci: Rottweiler, Nemecká doga, Mastiff, Staffordshire Bull Terrier, Bullmastiff,
Rhodesian Ridgeback, Dobermann. Mestská časť môže tento zoznam rozšíriť v osobitnom
predpise.“ Ide o úpravu, ktorej podstatou je obmedzenie vlastníka, aby vlastníctvo
nezneužil v rozpore so všeobecnými záujmami. Podľa čl. 20 ods. 3 však nestačí samotná
existencia všeobecného záujmu. Podmienkou, od ktorej ústava nedovoľuje upustiť, je
ochrana všeobecného záujmu zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy: "Každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje." Týmto
ustanovením sa zaručuje širšia ochrana vlastníctva, než podľa čl. 20 ods. 4 ústavy.
Obmedzenie vlastníctva, ktoré namietol navrhovateľ, nepredstavuje zásah do ochrany
vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 4 ústavy. Má povahu obmedzenia práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 3 ústavy, ktorý ustanovuje: "Vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho
zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými
zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne
pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom."
Obec je právnickou osobou, ktorej ústava nedovoľuje obmedziť základné práva a
slobody. Ak orgán územnej samosprávy všeobecne záväzným nariadením ustanoví
podmienky obmedzujúce základné práva a slobody, nekoná iba nad rámec úpravy podľa
čl. 68 ústavy, ale zároveň uplatní svoju normotvornú právomoc spôsobom, ktorý nie je v
súlade s čl. 2 ods. 3 a čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy, lebo svojím všeobecne záväzným nariadením
upraví otázky, ktoré ústava dovoľuje regulovať jedine zákonom. K odňatiu základného
práva alebo slobody v rozsahu obmedzenia ustanoveného vo všeobecne záväznom nariadení
orgánu územnej samosprávy v takom prípade dôjde aj v nesúlade s čl. 12 ods. 1 druhá veta
ústavy. Mestské zastupiteľstvo hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy opatrením
označeným v návrhu obmedzilo základné ľudské právo zaručené podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
spôsobom, ktorý nie je v súlade s čl. 13 ods. 2 ústavy. Obec uplatní svoju normotvornú
právomoc podľa čl. 68 ústavy len vtedy, keď vydá také všeobecne záväzné nariadenie, ktoré
je v súlade s každým relevantným ustanovením ústavy. Preto Mestské zastupiteľstvo
hlavného mesta Slovenskej republiky Bratislavy prijatím nariadenia konalo v nesúlade s čl.
68 ústavy. V nadväznosti na to nie je nariadenie v súlade s čl. 20 ods. 1, v spojení s čl.
12 ods. 1 druhou vetou a s čl. 13 ods. 2 a 3 ústavy.
Vydaním nariadenia sa obmedzilo vlastníctvo hospodárskych a spoločenských
zvierat nad rámec zákona v jeho právach držať a nakladať so svojím zvieraťom. Preto
nariadenie nie je v súlade ani s § 123 Občianskeho zákonníka.
Nariadením ustanovené podmienky nezasahujú do práv zaručených vlastníkovi podľa
čl. 20 ods. 4 ústavy, a preto ani podľa § 128 Občianskeho zákonníka. V tomto rozsahu
ústavy súd rozhodol o neopodstatnenosti návrhu.
IV.
NAMIETNUTÝ NESÚLAD S ČLÁNKOM 16 ODS. 1
Navrhovateľ namietol, že nariadením neprípustným spôsobom a nad potrebnú mieru
dochádza k zásahom do súkromia osôb chráneného podľa čl. 16 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd v predchádzajúcej rozhodovacej činnosti vyslovil právny názor o účele
práva na súkromie, podľa ktorého: „Právom na súkromie sa zaručuje ochrana hodnôt
uznaných za súkromie pred verejnou mocou, fyzickými aj právnickými osobami“ (PL. ÚS
43/95). Ústavný súd v predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil aj právny názor, podľa
ktorého právo na súkromie sa v Ústave Slovenskej republiky priznáva vo viacerých
ustanoveniach (PL. ÚS 43/95).
Dosiaľ vyslovené právne názory možno zhrnúť tak, že ústava vo viacerých
ustanoveniach dotvára jednotnú úpravu práva na súkromný život, ktorého podstatou je
možnosť jednotlivca v určitej sfére spoločenských vzťahov žiť podľa svojich predstáv bez
zbytočných obmedzení, príkazov a zákazov ustanovených orgánom verejnej moci. Ústavou
vytvorená ochrana práva na súkromie sa vnútorne diferencuje. Jednotlivými ustanoveniami
sa zaručuje ochrana súkromia v rôznych životných situáciách. Ústavný súd v súlade s tým
vyslovil právny názor, podľa ktorého ochrana osobných údajov sa podľa čl. 22 ods. 1 ústavy
zaručuje iba v priamej súvislosti s listovým tajomstvom a tajomstvom dopravovaných správ
(I. ÚS 33/95).
Predložený návrh umožnil rozvinúť doterajšiu judikatúru ústavného súdu k ústavou
zaručenému právu na súkromie. Navrhovateľ namietol porušenie práva zaručeného podľa
Ústavná ochrana súkromia sa podľa čl. 16 ods. 1 spája s nedotknuteľnosťou osoby.
Predmetom takto vytvorenej ochrany je súkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi
hodnotami súkromnej povahy. Podľa § 4 ods. 2 nariadenia: „Je povolené chovať a) v
bytovej jednotke v obytných domoch, so súhlasom nájomcov bytov vedľa, nad a pod
bytovou jednotkou chovateľa, jedného psa a šteňatá z 1 vrhu maximálne do veku 12
týždňov, b) v rodinných domoch dvoch psov a šteňatá z každého vrhu maximálne do veku
12 týždňov, c) v bytovej jednotke v obytných domoch, so súhlasom nájomcov bytov vedľa,
nad a pod bytovou jednotkou chovateľa, dve mačky a mačatá maximálne do veku 8
týždňov, d) chov väčšieho počtu psov a mačiek je podmienený súhlasom mestskej časti,
okresnej veterinárnej správy a orgánu na ochranu zdravia.“ Nariadením sa v tomto prípade
ustanovujú podmienky obmedzujúce materiálne hodnoty súkromnej povahy, ktoré sa
chránia podľa čl. 16 ods. 1 ústavy.
Podľa druhej vety čl. 16 ods. 1 také obmedzenia sú dovolené len v prípadoch
ustanovených zákonom.
Ochrana nemateriálnych hodnôt súkromnej povahy sa zaručuje podľa čl. 19 ods. 2
ústavy. Podľa § 6 ods. 3 nariadenia: „Kŕmenie voľne žijúcich holubov, labutí a túlavých
zvierat je zakázané.“
Ústavný súd už vyslovil právny názor, podľa ktorého: „Ústava aj na verejných
priestranstvách jednotlivcovi priznáva ochranu pred nadmerným alebo neprimeraným
zasahovaním do jeho života“ (II. ÚS 94/95). Kŕmenie voľne žijúcich holubov, labutí
a túlavých zvierat sa nariadením zakazuje bez rozdielu, v priestoroch vytvárajúcich
súkromné prostredie, ako aj na verejných priestranstvách. V oboch typoch priestorov ide o
zásah do práva na súkromie zaručené podľa čl. 19 ods. 2 ústavy. Týmto ustanovením sa
nezaručí absolútna ochrana súkromného a rodinného života, ale priznáva sa len ochrana
pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Ústava teda
umožňuje také zásahy do súkromného a rodinného života, ktoré sú oprávnené. Určenie
takýchto zásahov musí byť v súlade s ústavou, predovšetkým s čl. 13. Pre konanie o návrhu
je rozhodujúce ustanovenie čl. 13 ods. 2, podľa ktorého sa umožňuje len zákonom
ustanovené obmedzenie základného práva alebo slobody. Všeobecne záväzné nariadenie
obce nemá povahu prameňa práva, ktorým v súlade s ústavou možno ustanoviť oprávnené
zásahy do súkromného a rodinného života. Nariadenie nie je v súlade s čl. 16 ods. 1 a čl.
19 ods. 2 ústavy.
Podľa čl. 132 ods. 1 ústavy, ak ústavný súd rozhodne o nesúlade všeobecne
záväzného nariadenia orgánu územnej samosprávy s ústavou a zákonmi, stráca všeobecne
záväzné nariadenie účinnosť a platnosť po šiestich mesiacoch od vyhlásenia rozhodnutia.
Podľa čl. 132 ods. 2 ústavy: "Rozhodnutia ústavného súdu vydané podľa ods. 1 sa
vyhlasujú spôsobom ustanoveným na vyhlasovanie zákonov."
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13.mája 1997