Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 472/2012

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. januára 2013 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti MUDr. M. A., P., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. F., B.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2

a a práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Košiciach č. k. -175 z 27. marca 2012, za účasti Krajského súdu

v Košiciach, takto

rozhodol:

1. Základné právo MUDr. M. A. na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie

informácií podľa a 2 a jeho právo na slobodu

prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a právom podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach

č. k. -175 z 27. marca 2012 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného

súdu Považská Bystrica č. k. -130 zo 16. júna 2011, okrem výroku o náhrade

nemajetkovej ujmy a výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu k JUDr. N.

Č. ako žalobkyni a MUDr. M. A. ako žalovanému v 1. rade, p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. -175 z 27. marca 2012

vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Považská Bystrica

č. k. -130 zo 16. júna 2011, okrem výroku o náhrade nemajetkovej ujmy

a výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu k JUDr. N. Č. ako žalobkyni

a MUDr. M. A. ako žalovanému v 1. rade, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie

konanie.

3. Krajský súd v Košiciach j e p o v i n n ý uhradiť MUDr. M. A. trovy konania v

sume 485,28 € (slovom štyristoosemdesiatpäť eur a dvadsaťosem centov) na účet jeho

právneho zástupcu JUDr. Ľ. F., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2012

doručená sťažnosť MUDr. M. A., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

JUDr. Ľ. F., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 19 ods. 1, čl.

26 ods. 1 a 2 a (ďalej len „“) a práv podľa

čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co

214/2011-175 z 27. marca 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je ako žalovaný v 1. rade účastníkom konania

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorom si žalobkyňa žalobou

zo 14. júna 2010 uplatňuje nároky súvisiace s namietaným porušením jej práva na ochranu

osobnosti.

Sťažovateľ k doterajšiemu priebehu konania v jeho právnej veci uvádza:

«O žalobe rozhodol Okresný súd rozsudkom sp. zn. -130 zo dňa

16. júna 2011 (ďalej len „Prvostupňový rozsudok“) a to tak, že žalovaného v 2. rade

zaviazal v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku zabezpečiť, aby „vo vysielaní

informačného kanála Mesta P., v rámci televíznej programovej služby iTV, bola

odvysielaná 3-krát vždy s časovým odstupom 2 dní a vždy vo vysielacom čase medzi 18.00

hod. a 20.00 hod. nasledovná správa: Tvrdenia, ktoré uviedol primátor Mesta P. MUDr. M.

A., na zasadnutí mestského zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 28. 01. 2010, kde uviedol o

JUDr. N. Č., že si myslí, že táto ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k Mestu P.

pri rozhodovaní v súdnom spore na Krajskom súde..., ktorý sa týkal zmluvy medzi Mestom

P. a súkromným médiom, pretože jej pán manžel pôsobil v Meste P. dlhší čas ako prednosta

mestského úradu, nie sú pravdivé a týmto došlo k neoprávnenému zásahu do jej občianskej

cti a ľudskej dôstojnosti, za čo sa pôvodca týchto tvrdení MUDr. M. A. týmto JUDr. N. Č.

ospravedlňuje.“. Zároveň súd uložil žalovanému v 1. rade zaplatiť žalobkyni náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- EUR a nahradiť trovy právneho zastúpenia vo výške

1.241.13,- EUR. Náhradu trov konania a právneho zastúpenia súd žalobkyni proti

žalovanému v 2. rade nepriznal.»

O odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) č. k. -130 zo 16. júna 2011 rozhodol krajský súd napadnutým

rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil okrem výroku o náhrade nemajetkovej

ujmy a výroku o náhrade trov vo vzťahu žalobkyne a sťažovateľa a zároveň v tejto časti

zrušil rozsudok okresného súdu a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ v ďalšej časti sťažnosti formuluje svoje námietky proti právnym záverom

vyjadreným v rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu, pričom v tejto súvislosti

najmä uvádza:

«Krajský súd v druhostupňovom rozsudku v potvrdzujúcej časti odkázal na dôvody

uvedené Okresným súdom v prvostupňovom rozsudku a tieto dôvody doplnil s ohľadom na

odvolanie žalovaného v 1. rade o ďalšiu argumentáciu. ... S ohľadom na skutočnosť, že sa

Krajský súd nestotožnil v zmysle citovaného ustanovenia s argumentáciou Prvostupňového

súdu v celom rozsahu (časť jeho výroku bola odvolacím súdom zrušená), máme za to, že

Krajský súd nemohol a nemal v zmysle odkázať v Druhostupňovom

rozsudku na dôvody uvedené Okresným súdom v Prvostupňovom rozsudku. Odôvodnenie

Druhostupňového rozsudku je podľa nášho názoru preto nejednoznačné a nepresvedčivé,

čím bolo všetkým účastníkom porušené právo na spravodlivý súdny proces.

Zásadne odmietame právne závery Krajského súdu v potvrdzujúcej časti na str. 11

druhostupňového rozsudku, kde súd uvádza „Jeho výrok teda spochybňuje nestranné

a nezávislé rozhodovanie žalobkyne ako sudkyne... podáva negatívny obraz o osobe

žalobkyne ako sudkyne, ktorá sa neriadi zásadou nestranného a nezávislého rozhodovania...

vedome vyvolal pochybnosti o dôveryhodnosti a profesionálnej cti žalobkyne, ako aj o jej

nezávislom a nestrannom rozhodovaní v súdnom konaní, ktoré sú podľa nášho názoru

arbitrárne a boli súdom vyslovené až s prílišnou mierou abstrakcie a zovšeobecnenia.

Máme za to, že tieto právne závery boli Krajským súdom prijaté bez ohľadu na skutkový

stav veci zistený vykonaným dokazovaním. Hodnotiaci úsudok žalovaného v 1. rade

smeroval ku kritickému poukázaniu na predpokladaný pomer konajúcej sudkyne

k prejednávanej veci a jej účastníkom, prostredníctvom jej manželského vzťahu s Ing. J. Č.,

ktorý sa mal podieľať na vypracovaní zmluvy a jej dodatku, o peňažných nárokoch z ktorých

rozhodovala žalobkyňa. Sporný prejav žalovaného v 1. rade v zásade obsahuje, ako

uvádzame ďalej, štyri základné výroky, a to (i.) spor súdila na krajskom súde, (ii.) súdila to

myslím si, že nie je to nič tajné pani Č., (iii.) myslím si, že (pani Č.) určitú afinitu k mestu

mala, (iv.) jej pán manžel, pokiaľ viem, pôsobil tu dlhší čas ako prednosta mestského úradu.

Máme za to a v konaní nebol procesné preukázaný opak, že všetky tieto výroky, ktoré boli

súčasťou hodnotiaceho úsudku žalovaného v 1. rade sú pravdivé.

V tomto prejave žalovaný v 1. rade poukázal na afinitu - vzťah konajúcej sudkyne

k mestu. Pojem „afinita“ pritom nie je neslušným alebo urážlivým slovom a teda sa nemôže

jednať o hanlivý, česť ohrozujúci výrok, ktorý by mohol byť spôsobilý znížiť vážnosť

žalobkyne, a to ani v kontexte celého vyjadrenia. Žalovaný v 1. rade tak kriticky vyjadril

pomer konajúcej sudkyne k prejednávanej veci a jej účastníkom, ktorý vyvoláva

pochybnosti. Žalovaný v 1. rade mohol mať na základe vyššie uvedeného odôvodnené

pochybnosti o možnom konflikte záujmov žalobkyne v prejednávaných veciach, ktorá sa

podľa jeho názoru (ako i názoru v konaní vypočutých svedkov) mala dať v predmetnej veci

vylúčiť z rozhodovania. Zistené skutočnosti podľa nás zakladali oprávnené pochybnosti

žalovaného v 1. rade o nezaujatosti konajúcej sudkyne. Možno pritom konštatovať, že

žalovaný v 1. rade mal právo mať pochybnosti o možnom konflikte záujmov konajúcej

sudkyne a mal právo tieto pochybnosti nielen uplatniť v konaní (čo sa aj následne stalo ako

vyplýva zo spisu), ale ich aj verejne vysloviť pred poslancami mestského zastupiteľstva

a slobodne sa k nim vyjadriť, vzhľadom na ústavnú slobodu prejavu. Podľa nášho právneho

názoru ide preto o prípustnú kritiku sudkyne pri výkone jej profesie. Krajský súd

v odôvodnení druhostupňového rozsudku na viacerých miestach (cca 4x) označil sporný

prejav žalovaného v 1. rade za (i.) nepravdivý a (ii.) bez akéhokoľvek skutkového základu.

V kontexte týchto tvrdení je potrebné poukázať, že Krajsky súd rovnako ako aj Okresný súd

vôbec neuvádzajú, ktorá časť sporného výroku žalovaného je nepravdivá. Naviac, v danom

prípade ide o hodnotiaci úsudok, pri ktorom sa pravdivosť výroku vzhľadom na subjektívny

charakter v zásade procesne nepreukazuje. Práve hodnotiaci úsudok je chránený

prezumpciou ústavnej konformity, čo všeobecné súdy opomenuli vziať do úvahy. Aj napriek

tomu sa na tomto mieste žiada odcitovať sporný výrok žalovaného v 1. rade: „... Nie je to,

ako viackrát tu hovorím, nejaký negatívny pohľad na tých sympatických ľudí mladých, ktorí

tu tento kanál zabezpečujú, ale bolo to tak, a teda tieto, tento spor bol na krajskom súde,

kde zhodou okolnosti, ako som, teda ja nepoznám sudcov, ale súdila to myslím si, že nie je

to nič tajné pani Č., ktorá teda tak isto, myslím si, že určitú afinitu k mestu mala, pretože jej

pán manžel, pokiaľ viem, pôsobil tu dlhší čas ako prednosta mestského úradu. To len pre

doplnenie...“. Citovaný prejav žalovaného v 1. rade v zásade obsahuje štyri základné

výroky:

1. spor súdila na krajskom súde, — je pravda

2. súdila to myslím si, že nie je to nič tajné pani Č., — je pravda

3. myslím si, že (pani Č.) určitú afinitu k mestu mala, — je pravda

4. jej pán manžel, pokiaľ viem, pôsobil tu dlhší čas ako prednosta mestského úradu.

— je pravda

Zdôrazňujeme, že ani jeden z výrokov 1-4 nie je nepravdivý, pretože spor bol súdený

na Krajskom súde...; súdila ho JUDr. Č.; táto mala „afinitu“ (vzťah) k mestu ako sme

uviedli vyššie; manžel žalobkyne pôsobil dlhší čas ako prednosta mestského úradu. Na

spornom výroku žalovaného v 1. rade preto nie je nič nepravdivé a preto máme za to, že

sporný hodnotiaci úsudok má aj dostatočný a pravdivý skutkový základ.»

V nadväznosti na uvedené podľa sťažovateľa „vzhľadom na pravdivosť jednotlivých

výrokov hodnotiaceho úsudku žalovaného v 1. rade vyznieva absurdne enunciát

všeobecných súdov, ktoré uložili žalovanému v 1. rade ospravedlniť sa žalobkyni za

tvrdenia, ktoré podľa znenia ospravedlnenia vo výroku prvostupňového rozsudku (vo výroku

je uvedené množné číslo!) nie sú pravdivé. Konajúce súdy však vôbec nezdôvodňujú, ktoré

z týchto tvrdení sú nepravdivé a prečo, a ich nepravdivosť iba konštatujú. Práve naopak,

tieto tvrdenia sú pravdivé, majú dostatočný faktický základ, a preto konajúce všeobecné

súdy svojimi výrokmi rozhodnutí nútia žalovaného v 1. rade povedať, že je nepravda to, čo

pravda je. Podľa nášho názoru sú preto v tejto časti rozhodnutia všeobecných súdov

nepreskúmateľné. Zastávame právny názor, že sporný prejav žalovaného v 1. rade obsahuje

pravdivé výroky, o čom boli konajúcim súdom predložené dôkazy. Možno preto konštatovať,

že všeobecné súdy nútia žalovaného v 1. rade sa ospravedlniť žalobkyni za výroky, ktoré sú

pravdivé, a ktoré podľa nášho názoru nepôsobia difamačne a nie sú porušením platných

právnych predpisov.

Rovnako odmietame aj záver všeobecných súdov, že sporný prejav žalovaného

v 1. rade bol urobený bez akéhokoľvek skutkového základu. Všeobecné súdy bez bližšieho

zdôvodnenia viažu kontext vyslovených pochybností o nezaujatosti konajúcej sudkyne

vo forme krátkeho hodnotiaceho úsudku žalovaného v 1. rade len na funkciu manžela

žalobkyne ako prednostu mestského úradu. Žalovaný v 1. rade však konajúcim súdom

predložil dôkazy, a to svedecké výpovede p. L. a p. K. vo forme zápisníc z pojednávania,

ktoré preukazujú, že na vypracovaní spornej zmluvy a jej dodatku, o peňažných nárokoch z

ktorých rozhodovala žalobkyňa sa mal podieľať aj jej manžel. Na základe tejto skutočnosti

možno preto konštatovať, že sporný výrok žalovaného v 1. rade jednoznačne mal relevantný

skutkový základ. Skutkovým základom pre vyslovenie hodnotiaceho úsudku preto nebola len

samotná funkcia manžela žalobkyne, ale aj skutočnosť, že sa mal podieľať na vypracovaní

zmluvy, o nárokoch z ktorej rozhodovala žalobkyňa ako sudkyňa. S týmto relevantným

argumentom sa pritom všeobecné súdy vo svojich rozhodnutiach vôbec nevysporiadali,

pričom Krajský súd túto skutočnosť ako aj v odvolaní namietané nezohľadnenie dôkazu

výsluchu svedka K. prvostupňovým súdom vyslovene neprípustné odignoroval. Paradoxne

naopak, Krajský súd konštatuje, že žalovaný v 1. rade nepreukázal pravdivosť svojich

tvrdení a neuniesol dôkazné bremeno o tom, žeby ním bola zverejnená pravdivá informácia.

Otázne teda je, čo mal žalovaný v 1. rade súdu ešte procesné preukazovať, keď zo spisu

vyplýva, že žalobkyňa je sudkyňou; predmetný spor súdila; jej manžel bol prednostom

mestského úradu a podľa svedeckých výpovedí sa mal podieľať na vypracovaní zmluvy, o

nárokoch z ktorej rozhodovala žalobkyňa? Máme za to, že rozhodnutie Krajského súdu je

preto v tejto časti arbitrárne.“.

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že „prvostupňový súd na str. 5 rozsudku konštatuje,

že žalobkyňa sa z rozhodovania sporu z Koncesnej zmluvy nechala vylúčiť z dôvodu, že jej

manžel Ing. Č. ako zamestnanec mesta bol pracovne zaangažovaný do verejnej súťaže,

z ktorej koncesná zmluva vzišla a na prvej strane zmluvy bolo uvedené meno jej manžela.

O odsek nižšie prvostupňový súd konštatuje, že žalobkyňa sa z rozhodovania sporu

z predmetnej Zmluvy o vysielaní a jej dodatku už vylúčiť nenechala, nakoľko nevedela, či sa

vo funkcii prednostu mohol jej manžel podieľať na príprave zmlúv mesta. Uvádzame, že

prvostupňový súd vôbec nepostrehol rozpor tvrdení žalobkyne (Krajsky súd túto skutočnosť

odignoroval), ktorá na jednej strane tvrdí, že manžel bol zaangažovaný do prípravy

Koncesnej zmluvy a preto sa nechala vylúčiť z rozhodovania, ale na strane druhej

v predmetnej kauze o peňažných nárokoch zo Zmluvy o vysielaní a jej dodatku tvrdí, že

nevie či sa manžel z titulu funkcie mohol podieľať na príprave zmlúv mesta a preto nebol

dôvod na jej vylúčenie. Ani s týmito námietkami uvedenými v odvolaní sa Krajský súd vôbec

procesné nevysporiadaval.“.

Podľa sťažovateľa jeho výrok „neobsahuje žiadne nepravdivé výroky a (ii.) má aj

dostatočný skutkový základ. Zastávame názor, že takýto hodnotiaci úsudok je preto

prípustný a legitímny. Krajský súd svoje právne závery neopiera výlučne o skutkový stav

zistený z vykonaného dokazovania. Z vykonaného svedeckého dokazovania vyplýva, že

z vypočutých svedkov okrem dvoch nik nepovažoval predmetný výrok za hanlivý alebo

urážlivý. ... Máme za to, že vykonaným dokazovaním bol preukázaný pravý opak a to, že

sporný výrok nebol ani objektívne spôsobilý privodiť žalobkyni ujmu na osobnostných

právach.

Prejav žalovaného v 1. rade bol súčasťou informácie poskytnutej primátorom mesta

poslancom mestského zastupiteľstva o stave súdnych sporov mesta, a teda ide v širšom

zmysle o politický prejav. Poukazujeme, že sporný výrok neodznel v zákulisí, po kútoch,

nešlo o nejaké ohováranie, ale bol urobený pred poslancami priamo na zasadnutí

mestského zastupiteľstva. Tento druh politického prejavu teda spadá jednoznačne pod

ochranu SR. Zároveň poukazujeme aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu

SR sp. zn. , podľa ktorého v niektorých prípadoch dokonca musí byť sloboda

prejavu uprednostnená, aj keď daný prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej

zákonnej ochrany osobnosti.

Máme za to, že Druhostupňovým rozsudkom sa Krajský súd na prípad pozeral

výlučne z pozície práva na ochranu osobnosti a nezohľadnil relevantné ústavné normy.

Všeobecné súdy s ohľadom na stret slobody prejavu s právom na ochranu osobnosti v danej

veci vôbec nevzali do úvahy princíp proporcionality, ktorého náležité posúdenie je

nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie vo veci pri strete týchto základných práv.

Zastávame právny názor, že Krajský súd právnym názorom, ktorý viedol k rozhodnutiu, nad

mieru zodpovedajúcu proporcionálne správnemu hodnoteniu dôležitosti jednotlivých

ústavných práv a zákonom chránených práv, ktoré sú v istom konflikte, pripisoval väčší

význam právam občana - sudcu, a na druhej strane znižoval význam práva na slobodu

prejavu - primátora. Z tohto hľadiska sú skutkové a právne závery všeobecných súdov

zjavne neodôvodnené až arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a ako také majú za následok porušenie SR.“.

Na základe skutočností uvedených v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

po jej prijatí na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Základné práva MUDr. M. A., na slobodu prejavu, slobodné prijímanie,

vyhľadávanie a rozširovanie informácií podľa a 2 SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na

súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces podľa SR a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti podľa SR rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -175 zo dňa 27. marca 2012 porušené

boli.

2. Rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. -175 zo dňa 27.

marca 2012 sa zrušuje a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný nahradiť MUDr. M. A. trovy konania vo výške

323,50,- EUR vrátane DPH do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu...“

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. -34

z 18. septembra 2012 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu

sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril

k sťažnosti. Právny zástupca sťažovateľa a predseda krajského súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predseda krajského súdu v prípise k sťažnosti č. doručenom

ústavnému súdu 16. júla 2012 (ďalej aj „prvý prípis predsedu krajského súdu“) okrem iného

uviedol:

«K jednotlivým výhradám sťažovateľa uvádzame toto:

1. Sťažovateľ namieta, že ak odvolací súd zrušil v časti rozsudok, nemohol (preto)

odkázať na dôvody uvedené prvostupňovým súdom, pretože odôvodnenie rozsudku

odvolacieho súdu je nejednoznačné a nepresvedčivé.

V potvrdenej časti rozsudku - ohľadne jedného z uplatnených nárokov

(- ospravedlnenia viď text vyššie -) sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s

odôvodnením rozhodnutia (prvostupňového súdu ohľadne tohto výroku), a preto použitie

ustanovenia bolo namieste. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu

prvého stupňa iba v tom výroku, ktorý bol vecne správny a v plnom rozsahu sa stotožnil s

dôvodmi rozhodnutia (ohľadne tohto výroku). Podľa nášho názoru ustanovenie § 219 ods. 2

nemožno vykladať tak, že je použiteľné iba v prípade, ak sa súd stotožní s

argumentáciou ohľadne všetkých výrokov rozsudku. Domnievame sa, že takýto výklad by

bol v rozpore s účelom zákona.

Naviac, odvolací súd správnosť dôvodov, s ktorými sa stotožnil, podrobne odôvodnil

s prihliadnutím k odvolacím námietkam. Rozhodnutie odvolacieho súdu je takto aj

preskúmateľné.

2. K námietkam sťažovateľa, že závery odvolacieho súdu sú arbitrárne a boli prijaté

bez ohľadu na skutkový stav zistený vykonaným dokazovaním, dovolíme si poznamenať, že

závery odvolacieho súdu (ohľadne potvrdenej časti) sú zhodné so závermi súdu prvého

stupňa, vychádzajú zo zisteného skutkového stavu súdom prvého stupňa. Odvolací súd

podľa bol viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvého

stupňa; nešlo o žiaden z prípadov podľa - 7

Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že výrok žalovaného v prvom rade

(sťažovateľa) bol nepravdivý (o vzťahu žalobkyne k Mestu P. pri rozhodovaní sporu na

Krajskom súde..., týkajúceho sa zmluvy z 06. 04. 2005), lebo otázkou možnej (ne)zaujatosti

sa zaoberal Najvyšší súd SR a rozhodol, že (žalobkyňa) nie je vylúčená (viď dôvody

rozsudku na strane 10). Z tohto záveru - o nepravdivosti výroku (sťažovateľa) - vychádzal aj

odvolací súd, ktorý v odôvodnení rozsudku aj konštatoval, že akékoľvek iné úvahy v rozpore

s týmto rozhodnutím Najvyššieho súdu SR, sú bez právneho významu.

3. Argumentácia sťažovateľa, že výrok žalovaného v prvom rade bol pravdivý a išlo

o jeho hodnotiaci úsudok, neobstojí, lebo nepravdivosť výroku (sťažovateľa) bola

jednoznačne preukázaná (nepravdivosť výroku spočívajúceho v tom, že pri rozhodovaní

sporov o peňažné nároky mala - žalobkyňa - vzťah k Mestu P. ako účastníkovi konania) a

vonkoncom nemožno hovoriť o prípustnom hodnotiacom úsudku, lebo nie je založený na

pravdivých faktoch (o čom sa zmieňuje odvolací súd v dôvodoch rozsudku na strane 11).

Máme za to, že subjektívny názor sťažovateľa (v sťažností) nie je podstatný a nemá

žiaden faktický základ (lebo asi ťažko možno polemizovať s rozhodnutím Najvyššieho súdu

SR o tejto otázke, ktorý vylúčil existenciu dôvodu zakladajúceho vzťah osobného záujmu

sudkyne na výsledku konania v spore). Žalovaným (sťažovateľom) bol prednesený jeden

výrok ako celok a nie štyri nezávislé výroky. Tento jeden výrok bol vnímaný v kontexte a nie

jednotlivé jeho časti; a nepravdivá bola práve jeho podstatná - časť - hodnotenie

(ne)zaujatosti žalobkyne v súdnom konaní, a práve táto podstatná časť bola nepravdivá.

Ostatné časti výroku, aj keď boli pravdivé, mali iba „dokresliť“ popísanú podstatnú

informáciu, ku ktorej jeho výrok smeroval, a to, že žalobkyňa (ne)rozhodovala (ne)zaujato.

Sám žalovaný (sťažovateľ) výslovne uviedol, že vyjadril tak pochybnosti o nezaujatosti

žalobkyne, a nie iný vzťah žalobkyne k mestu, napr. ako obyvateľky mesta a pod.

4. K pojmu - afinita, že nie je neslušným ani urážlivým slovom.

Aj keď pripustíme, že sťažovateľ nepoužil vo výroku hanlivé, či urážlivé slová,

nepochybne jeho tvrdenie o zaujatosti sudkyne malo difamačnú povahu, pretože podáva

negatívny obraz o osobe sudkyne, a to bez faktického základu.

Úvahy o možnej (ne)zaujatosti žalobkyne za situácie, že o tejto otázke rozhodol

Najvyšší súd SR, nie sú namieste. Ak by sme pripustili argumentáciu sťažovateľa,

nerešpektovali by sme rozhodnutie Najvyššieho súdu SR. Preto, ani ďalšie dokazovanie na

otázku, či výrok žalovaného (sťažovateľa) mal faktický podklad, neprichádzal do úvahy.

5. Výhrady sťažovateľa, že mal právo vyjadriť pochybnosti o možnom konflikte

záujmov aj verejne z titulu slobody prejavu neobstoja, lebo nešlo o prípustnú kritiku. Išlo

o nepravdivé informácie.

Záruka slobody prejavu sa týka len pravdivých a objektívnych informácií a žalovaný

(sťažovateľ) zverejnil nepravdivú informáciu o vzťahu žalobkyne k účastníkom konania.

Pravdivosť informácie bola „vyvrátená“ rozhodnutím Najvyššieho súdu SR.

6. K námietkam sťažovateľa (v sťažnosti), že odvolací súd označil prejav žalovaného

(sťažovateľa) za nepravdivý, bez akéhokoľvek skutkového základu a neuvádza, ktorá časť

sporného výroku je nepravdivá, je nepreskúmateľný,

- že ide o hodnotiaci úsudok, pri ktorom sa pravdivosť nepreukazuje,

- že sporný výrok je pravdivý, preto je absurdné, aby sa mal ospravedlniť (povedať,

že niečo, čo je pravda, je nepravda); uvádzame toto:

Odvolací súd pri hodnotení výroku ako nepravdivého vychádzal z vykonaného

dokazovania - rozhodnutia Najvyššieho súdu SR z 04. 04. 2011, sp. zn. (viď

dôvody na č. I. 10 rozsudku). Treba poznamenať, že odvolací súd neuviedol, ktorá časť

výroku je nepravdivá (viď bod 3). Bol to jeden výrok, ktorý treba hodnotiť v celom

prednesenom kontexte. Poznamenávame, že aj pri hodnotiacom úsudku sa vyžaduje, aby bol

založený na faktoch zodpovedajúcich skutočnosti - iba taký je prípustný a požíva ochranu.

Výrok sťažovateľa ako celok je nepravdivý - nebola preukázaná existencia vzťahu

žalobkyne k účastníkom konania v konkrétnom spore.

7. Výčitky sťažovateľa, že výpovede svedkov L. a K. (pravdepodobne) z iných konaní,

ktoré preukazujú, že na vypracovaní zmluvy a peňažných nárokoch, o ktorých rozhodovala

žalobkyňa, sa mal podieľať jej manžel a dôkaz o tom, že sporný výrok mal relevantný

skutkový základ a odvolací súd tieto dôvody odignoroval a konštatoval, že žalovaný

(sťažovateľ) nepreukázal pravdivosť svojich tvrdení a jeho rozhodnutie je arbitrárne, sú

nepatričné.

Treba zdôrazniť, že svedkovia K. a L. neboli vypočutí v tomto konaní a ani nebol

navrhnutý ich výsluch, odvolací súd (preto) nemohol „vychádzať“ z ich výpovedí, a teda ich

ani nemohol odignorovať, lebo takéto dôkazy neboli vykonané.

Boli predložené iba zápisnice z pojednávania v inej vecí (o neplatnosť koncesnej

zmluvy o verejnom osvetlení), ktorých obsahom sú výpovede týchto svedkov o tom, že

manžel žalobkyne sa podieľal na vypracovaní koncesnej zmluvy o verejnom osvetlení; je to

úplne iná zmluva, než zmluva z 06. 04. 2005. Dôkaz o participovaní na koncesnej zmluve

nie je dôkazom (bez ďalšieho) o participovaní na „našej“ zmluve. Naviac žalobkyňa

nerozhodovala o (ne)platností koncesnej zmluvy, a preto účasť jej manžela pri jej

uzatváraní je bez právneho významu.

Vynárajú sa otázky, na aké okolnosti mali by byť vypočutí vyššie označení

svedkovia? Mohli by potvrdiť len účasť manžela žalobkyne pri uzatváraní koncesnej zmluvy,

ale táto je irelevantná. Žalobkyňa ako sme už uviedli, nerozhodovala ani o (ne)platnosti

zmluvy zo dňa 06. 04. 2005; rozhodovala o peňažných nárokoch z tejto zmluvy, pričom

rozhodnutím o základe bola viazaná a z rozhodovania o peňažných nárokoch nebola

vylúčená.

Máme tu rozhodnutie Najvyššieho súdu SR o tom, že funkciu manžela v čase vzniku

zmluvy nemožno považovať za dôvod zakladajúci vzťah osobného záujmu sudkyne.

Teda „výrok“ sťažovateľa nemal žiaden faktický základ, bol nepravdivý a ťažko tu

možno hovoriť o arbitrárnosti, keď tento záver odvolacieho súdu vychádza z vykonaného

dokazovania a je aj podrobne odôvodnený.

8. K výhradám sťažovateľa, že odvolací súd sa nevyporiadal s rozpormi v tvrdeniach

„žalobkyne“, ohľadom účasti jej manžela na príprave zmlúv uvádzame, že manžel

žalobkyne sa výslovne podieľal na koncesnej zmluve (bol v nej aj uvedený); pokiaľ išlo

o ďalšiu zmluvu - o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského infokanála Mesta

P., tu sa žalobkyňa nevedela vyjadriť, či sa jej manžel podieľal na príprave (viď dôvody

rozsudku okresného súdu na strane 5). Uvedené výpovede nemožno považovať za rozpor. ...

Zastávame názor, že rozhodnutia súdu prvého stupňa, ako aj odvolacieho súdu

zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie súdnych rozhodnutí.

Na záver ešte k námietke o nevyhodnotení svedeckých výpovedí (str. 9 - sťažnosti)

poznamenávame, že výpovede svedkov sú relevantné z hľadiska rozhodovania o nároku na

nemajetkovú ujmu, ale v tejto časti odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie a tak sa ani nezaoberal hodnotením dôkazov ohľadne tohto

nároku. Žiada sa nám dodať, že iba tá skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom

všeobecných súdov (a osobitne s názorom odvolacieho súdu) nestotožňuje, nemôže viesť

k záverom o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu.»

Predseda krajského súdu svoje vyjadrenie k sťažnosti doplnil v prípise

č. doručenom ústavnému súdu 12. októbra 2012 (ďalej aj „druhý prípis

predsedu krajského súdu“), v ktorom predovšetkým uviedol:

„Sťažovateľove tvrdenia vo vzťahu k profesionálnym a osobným kvalitám sudkyne

(žalobkyne) nemožno považovať za hodnotiace úsudky. Okresný aj krajský súd po vykonaní

všetkých dostupných dôkazov dospeli k záveru, že uvedené tvrdenie sťažovateľa boli

nepodložené, presnejšie povedané nepravdivé. Predmetné tvrdenia sťažovateľa boli závažné

a boli spôsobilé zasiahnuť sudkyňu pri výkone je právomoci a zároveň poškodiť aj jej

povesť a česť. Za hlavný, ak nie rozhodujúci význam pripisujeme tej skutočnosti, že

nepravdivé tvrdenia sťažovateľa boli uskutočnené v médiu (aj keď regionálnom) – v rámci

televíznej programovej služby (i TV) – vysielanie informačného kanála Mesta P.

(niekoľkokrát po sebe v hlavnom vysielacom čase od 18.00 do 20.00 hod.).

S prihliadnutím na vyššie uvedené a osobitne na naše vyjadrenie z 09. 07. 2012 pod

sp. zn. , navrhuje vysloviť, že ústavné práva sťažovateľa (uvedené

v ústavnej sťažnosti) neboli porušené.“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k prvému a druhému prípisu predsedu krajského

súdu doručenom ústavnému súdu 29. októbra 2012 predovšetkým uviedol:

„Krajský súd svoju obranu v zásade založil na téze, že sporný prejav sťažovateľa

nebol hodnotiacim úsudkom, ak mal byť skutkovým tvrdením, a že z tohto tvrdenia vyplýva,

že ním sťažovateľ mal tvrdiť, že sudkyňa rozhodovala neobjektívne, zaujato. Teda, že malo

ísť o tvrdenie o zaujatosti konajúcej sudkyne, ktoré malo byť nepravdivé a malo viesť

k neoprávnenému zásahu do občianskej cti žalobkyne. Tieto závery Krajského súdu zásadne

odmietame. Zastávame právny názor, že prejav sťažovateľa bol rýdzo jeho hodnotiacim

úsudkom s pravdivým faktickým základom, naviac bol vykonaný v rámci politického

prejavu. Sťažovateľ ako primátor mesta v ňom pri podaní správy poslancom mestského

zastupiteľstva o stave súdnych sporov Mesta P. prejavil svoje pochybností o možnom

konflikte záujmov konajúcej sudkyne v konkrétnom spore mesta. ... Máme za to, že samotná

táto skutočnosť nemôže v demokratickej spoločnosti nevyvolávať pochybnosti

o transparentnosti, nestrannosti a nezávislosti rozhodovania súdmi, a to aj napriek

zamietnutiu uplatnenej námietky zaujatosti nadriadeným súdom...“

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení odmieta tiež záver krajského súdu, podľa ktorého

malo byť vykonaným dokazovaním preukázané, že výrok sťažovateľa bol nepravdivý, „lebo

otázkou možnej (ne)zaujatosti sa zaoberal Najvyšší súd SR a rozhodol, že (žalobkyňa) nie je

vylúčená... Zdôrazňujeme, že sťažovateľov výrok bol o vyjadrení pochybností o konflikte

záujmov prostredníctvom hodnotiaceho úsudku o afinite - vzťahu sudkyne k mestu.

Zastávame názor, že vo výroku sťažovateľa použitý pojem afinita (ako príbuznosť, vzťah),

ktorý by mal podľa žalobkyne pôsobiť difamujúco, nie je hanlivý ani urážlivý a preto ani

kontext celého hodnotiaceho úsudku nemôže spôsobiť zásah do osobnostných práv

žalobkyne. Naopak vystihuje podstatu reálneho vzťahu žalobkyne k mestu...

Sťažovateľ v žiadnom prípade neuviedol, že sudkyňa (žalobkyňa) rozhoduje zaujato,

nezákonne alebo neodborne. Preto jeho hodnotiaci úsudok nemohol byť nepravdivý...

Je treba uviesť, že len čo sa sťažovateľ dozvedel o príbuzenskom vzťahu sudkyne

s Ing. Č. ako bývalým prednostom mestského úradu v súlade so zákonom uplatnil námietku

zaujatosti voči konajúcej sudkyni teda žalobkyni. O námietke bolo rozhodnuté nadriadeným

súdom a sťažovateľ toto rozhodnutie rešpektuje. ... konštatovanie NS SR v rozhodnutí o

námietke sp. zn. , že funkciu manžela v čase vzniku zmluvy nemožno

považovať za dôvod zakladajúci vzťah osobného záujmu sudkyne, v žiadnom prípade

nemôže potvrdzovať nepravdivosť hodnotiaceho úsudku sťažovateľa.“.

Vo svojom vyjadrení sťažovateľ odmieta tiež záver krajského súdu, podľa ktorého

„hlavný, ak nie rozhodujúci význam má mať skutočnosť, že sporný výrok sťažovateľa mal

byť uskutočnený v médiu - regionálnej TV v informačnom kanáli mesta“, a v tejto súvislosti

uvádza, že „hodnotiaci úsudok sťažovateľa bol uskutočnený nie pre médiá a nie v médiu,

ale na zasadnutí mestského zastupiteľstva v rámci jeho politického prejavu o stave súdnych

sporov. Toto zasadnutie mestského zastupiteľstva regionálna TV nahrávala a odvysielala...

Odvysielanie a ani opakovanie záznamu nemohol sťažovateľ ako primátor žiadnym

spôsobom ovplyvniť, zastaviť alebo obmedziť. Vyhotovenie záznamu a jeho odvysielanie

resp. posúdenie zákonnosti vysielania je v kompetencii vysielateľa - žalovaného v 2. rade,

ktorý by za to v zásade mal niesť zodpovednosť...“.

Súčasťou vyjadrenia sťažovateľa je aj úprava požadovanej výšky úhrady trov

konania, ktoré si uplatňuje v konaní pred ústavným súdom v sume 485,24 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa , a 2 a

a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu

č. k. -175 z 27. marca 2012. Krajský súd týmto rozsudkom potvrdil rozsudok

okresného súdu č. k. -130 zo 16. júna 2011 vo výroku, ktorým bola

žalovanému v 2. rade uložená povinnosť „v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku

zabezpečiť, aby vo vysielaní informačného kanála Mesta P., v rámci televíznej programovej

služby iTV, bola odvysielaná 3-krát vždy s časovým odstupom 2 dní a vždy vo vysielacom

čase medzi 18.00 hod. a 20.00 hod. nasledovná správa: Tvrdenie, ktoré uviedol primátor

Mesta P. MUDr. M. A., na zasadnutí mestského zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 28. 01.

2010, kde uviedol o JUDr. N. Č., že si myslí, že táto ako sudkyňa krajského súdu mala

určitú afinitu k Mestu P. pri rozhodovaní v súdnom spore na Krajskom súde..., ktorý sa

týkal zmluvy medzi Mestom P. a súkromným médiom, pretože jej pán manžel pôsobil

v Meste P. dlhší čas ako prednosta mestského úradu, nie sú pravdivé a týmito došlo

k neoprávnenému zásahu do jej občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, za čo sa pôvodca

týchto tvrdení MUDr. M. A. týmto JUDr. N. Č. ospravedlňuje.“, a zrušil rozsudok

okresného súdu č. k. -130 zo 16. júna 2011 „vo výroku o náhrade

nemajetkovej ujmy a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu

žalobkyne a žalovaného v 1. rade“ a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie

konanie. Napadnutým rozsudkom krajský súd zároveň nepriznal sťažovateľovi náhradu trov

odvolacieho konania.

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam.

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že napadnutým výrokom rozsudku krajského

súdu č. k. -175 z 27. marca 2012 došlo k neprípustnému zásahu do jeho

slobody prejavu v spojení s porušením princípu proporcionality, keďže krajský súd

„právnym názorom, ktorý viedol k rozhodnutiu, nad mieru zodpovedajúcu proporcionálne

správnemu hodnoteniu dôležitosti jednotlivých ústavných práv a zákonom chránených práv,

ktoré sú v istom konflikte, pripisoval väčší význam právam občana - sudcu, a na druhej

strane znižoval význam práva na slobodu prejavu – primátora“.

II.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu (ku konfliktu

medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti)

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdiť, či krajský súd

napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

vo veci sporu o ochranu osobnosti medzi sťažovateľom (žalovaným v 1. rade —

primátorom mesta P.) a žalobkyňou (sudkyňou Krajského súdu...), u ktorej sťažovateľovým

výrokom, ktorý zaznel na zasadnutí Mestského zastupiteľstva mesta P. konanom 28. januára

2010, malo podľa názoru krajského súdu dôjsť k neprípustnému zásahu do jej osobnostných

práv vzhľadom na to, že „došlo k zverejneniu nepravdivých informácií o možnej zaujatosti

žalobkyne“ (s. 11 napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v tejto veci ústavný súd

musel vyjadriť, je konflikt medzi a dohovorom garantovanou slobodou prejavu

sťažovateľa a právom na ochranu osobnosti žalobkyne, ktoré je taktiež garantované tak

(najmä ), ako aj dohovorom (). Podstatou rozhodovania o väčšine

obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi garantovaným

právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane a slobodou prejavu

a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej

judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému základných práv

a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv

o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich

spravodlivej rovnováhy (, , m. m. , ).

Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením

jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu

iného práva alebo slobody (, ).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“), ktorú

ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu

predstavuje jeden zo základných pilierov demokratickej spoločnosti, jednu zo základných

podmienok jej rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu

k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za

neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť

obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno

hovoriť o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť

č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitujúce klauzuly

v a dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia

slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému

charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom

takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj

záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom

v a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré

chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb

alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy

nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej

ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to

však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný

prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti [porovnaj

k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. februára 2009]. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež

povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú

judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj

z .

Keďže sťažovateľovi bola rozsudkom okresného súdu č. k. -130

zo 16. júna 2011 uložená prostredníctvom žalovaného v 2. rade (M., s. r. o., pozn.)

povinnosť ospravedlniť sa žalobkyni za „tvrdenia“, ktoré vyjadril na zasadnutí Mestského

zastupiteľstva mesta P. 28. januára 2010, pričom napadnutý rozsudok krajského súdu tento

výrok rozsudku okresného súdu potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných

súdov došlo k zásahu do garantovanej slobody prejavu sťažovateľa, t. j. došlo k jej

obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného

hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na

základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade

so zásadou proporcionality (m. m. , , ).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na

zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. , pričom

zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na

ochranu osobnosti žalobkyne, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za týchto

okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu

kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný, t. j. či zodpovedal

zásade proporcionality.

II.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľa

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu do slobody prejavu

sťažovateľa boli v danom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu

proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami

práva na súkromie žalobkyne. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch

(napr. , , , ), ústavný súd vykonal

test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE,

KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. Pri posudzovaní otázky subjektu („KTO“), ktorý mal v danom prípade podľa

záverov krajského súdu neprípustným spôsobom zasiahnuť do práva žalobkyne na ochranu

osobnosti (práva na súkromie), ústavný súd vychádza zo stabilizovanej judikatúry ESĽP,

v ktorej sa subjekty uplatňujúce slobodu prejavu rozčleňujú do viacerých skupín z hľadiska

dôležitosti ich prejavov pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti. Z judikatúry

ESĽP zjavne vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí

politikom, voleným zástupcom v širšom slova zmysle a novinárom, a to zvlášť pri

informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick proti

Rakúsku z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso

a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93).

Sloboda prejavu je dôležitá pre každého a zvlášť pre voleného zástupcu ľudí (ktorým

je aj sťažovateľ ako primátor mesta, pozn.), ktorý reprezentuje voličov, poukazuje na to, čo

ich ťaží a obhajuje ich záujmy (pozri napr. sťažnosť č. 26958/95, rozsudok ESĽP

z 27. februára 2011, Jerusalem proti Rakúsku, § 36). Privilegované postavenie politikov pri

realizácii slobody prejavu ESĽP zdôrazňuje vo svojej rozhodovacej činnosti už dlhodobo

(sťažnosť č. 11798/85, rozsudok ESĽP z 23. apríla 1995, Castells proti Španielsku, § 42),

pričom ústavný súd sa s týmto prístupom k ochrane slobody prejavu v plnom rozsahu

stotožňuje.

V nadväznosti na uvedené ústavný súd zdôrazňuje, že v okolnostiach posudzovanej

veci bolo povinnosťou krajského súdu zohľadniť privilegované postavenie sťažovateľa pri

hodnotení jeho výrokov.

2. Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj

kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v médiách týkajú a do ktorých

osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať („O KOM“). Hranice

akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov

a najužšie u „bežných“ občanov.

Európsky súd pre ľudské práva vníma aj kritiku sudcov v širšom zmysle ako súčasť

politickej diskusie (čo zároveň znamená aj rozšírenie miery jej prípustnosti), ale zároveň vo

svojej judikatúre rozlišuje medzi kritikou jednotlivých sudcov, kde je rozsah prípustnej

kritiky menší (pozri napr. už citované rozhodnutie ESĽP Prager a Oberschlick proti

Rakúsku, § 37), a kritikou súdov alebo celej justície, kde je rozsah prípustnej kritiky väčší

(pozri napríklad sťažnosť č. 11508/85, rozsudok ESĽP z 22. februára 1998 vo veci Barfod

proti Dánsku, § 31 a § 33 a § 34).

V danom prípade sa inkriminovaný výrok (prejav) sťažovateľa týkal JUDr. N. Č.

(žalobkyne, pozn.) pôsobiacej v čase jeho vyslovenia vo funkcii sudkyne Krajského súdu...,

pričom kritika obsiahnutá v časti inkriminovaného prejavu súvisela s prejednávaním

a rozhodovaním veci v konaní pred týmto súdom, v ktorom bolo mesto P., zastúpené

sťažovateľom ako primátorom mesta, účastníkom konania, a týkala sa vzťahu (afinity,

pozn.) žalobkyne ako sudkyne krajského súdu k mestu P. vzhľadom na skutočnosť, že

manžel žalobkyne „pôsobil dlhší čas ako prednosta mestského úradu“ v P.

Ústavný súd zdôrazňuje, že za vec verejnú treba považovať nielen všetku agendu

štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr.

činnosť politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto

funkcie; vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej

všetko, čo na seba upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť

verejne posudzované (m. m. , tiež nález Ústavného súdu Českej republiky

sp. zn. ). Legitímnou témou verejného záujmu je nepochybne aj justícia

().

V nadväznosti na uvedené bolo teda úlohou krajského súdu vziať pri rozhodovaní

o tom, či došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobkyne, do úvahy aj už

zdôraznené skutočnosti. Krajský súd v napadnutom rozsudku k tomu predovšetkým uviedol:

„Nemožno sa stotožniť ani s odvolacou námietkou žalovaného v 1. rade, že jeho

výrok bol príspevkom k diskusii o otázke zaujatosti, prípadne nezaujatosti sudcov, a teda

išlo o jeho vyjadrenie k veciam verejným, ohľadne ktorých platí prezumpcia dovolenej

kritiky, pretože jeho výrok sa týkal výlučne osoby žalobkyne ako sudkyne konkrétneho súdu

v spojení s konkrétnymi súdnymi konaniami, kedy nemožno hovoriť o všeobecnej kritike

rozhodovacej praxe súdov, či všeobecne kritike sudcov a iných súdnych osôb. Táto kritika

bola jednoznačne zameraná vo vzťahu k osobe žalobkyne ako sudkyne prejednávajúcej

konkrétne veci, bola bez akéhokoľvek skutkového základu, a teda tento jeho prednes

žiadnym spôsobom nemohol prispieť k diskusii o stave súdnictva a jeho konkrétnych

problémoch, vrátane možných problémov vzťahov sudcov k prejednávaným veciam. Tento

záver nakoniec vyplýva aj z vyjadrenia samotného žalovaného v 1. rade, ktorý predniesol

tento výrok z dôvodu, že mal pochybnosti o zaujatosti sudkyne vzhľadom na skutočnosť, že

jej manžel v čase uzatvorenia vyššie uvedenej zmluvy bol prednostom Mestského úradu v P.

a z vykonaného dokazovania nevyplynulo, žeby tento prejav bol politicky motivovaný.“

Vo vzťahu k citovanému ústavný súd poznamenáva, že aj keď treba brať do úvahy,

že miera prípustnosti kritiky sudcu je menšia ako miera prípustnosti kritiky súdov, prípadne

celej justície, nemožno obchádzať fakt, že aj vyjadrenia týkajúce sa osoby sudcu môžu byť

súčasťou politickej diskusie, a to predovšetkým s prihliadnutím na subjekt, ktorý

inkriminovaný výrok predniesol [v posudzovanom prípade sťažovateľ ako politik —

primátor mesta, t. j. volený zástupca obyvateľov mesta (pozri bod 1)], ako aj na to, čoho bol

inkriminovaný prejav súčasťou v širšom kontexte [v posudzovanom prípade politickej

diskusie o veciach verejného záujmu na zasadnutí mestského zastupiteľstva (pozri ďalej

bod 3)].

3. Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu

osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa (teda na to, „ČO“ bolo

obsahom inkriminovaného prejavu), ktorý mal spôsobiť neprípustný zásah do osobnostných

práv žalobkyne. Inkriminovaná časť prejavu vysloveného sťažovateľom na zasadnutí

Mestského zastupiteľstva mesta P. 28. januára 2010 a odvysielaného opakovane v rámci

prevádzky spravodajského informačného kanála mesta P. a televíznej programovej služby

TV M. v čase od 30. januára 2010 do 25. marca 2010 znie: „Nie je to, ako viackrát tu

hovorím, nejaký negatívny pohľad na tých sympatických ľudí mladých, ktorí tu tento kanál

zabezpečujú, ale bolo to tak, a teda tieto, tento spor, bol na krajskom súde, kde zhodou

okolností, ako som, teda ja nepoznám sudcov, ale súdila to myslím si, že nie je to nič tajné,

pani Č., ktorá teda tak isto, myslím si, že určitú afinitu k mestu mala, pretože jej pán

manžel, pokiaľ viem, pôsobil tu dlhší čas ako prednosta mestského úradu. To len pre

doplnenie.“

Pre vytvorenie uceleného obrazu o tom, čo bolo obsahom prejavu sťažovateľa, je

nevyhnutné uviesť, že inkriminovaná časť prejavu bola súčasťou vystúpenia sťažovateľa

„v reakcii na predchádzajúce vystúpenia niektorých poslancov... týkajúce sa poslaneckého

návrhu o informovanosti poslancov mestského zastupiteľstva o stave súdnych sporov, na

ktorých je mesto zúčastnené a z ktorých by pre mesto mohla vyplývať platobná povinnosť

a v súvislosti s tým aj hrozba prípadnej exekúcie“ (citované zo žaloby o ochranu osobnosti

žalobkyne doručenej okresnému súdu 15. júna 2010, pozn.).

Z citovaného vyplýva, že inkriminovaná časť prejavu bola obsahom komplexného

vystúpenia sťažovateľa v rámci zasadnutia Mestského zastupiteľstva mesta P., ktorého

hlavnou úlohou bolo poskytnúť informácie o stave súdnych konaní, ktorých účastníkom je

mesto P., čo možno bez akýchkoľvek pochýb považovať za vec dôležitého verejného

záujmu. Podľa judikatúry ESĽP je len málo priestoru na uplatnenie obmedzení vo vzťahu

k realizácii slobody prejavu podľa čl. 10 ods. 2 dohovoru v súvislosti s politickým prejavom

alebo výrokmi týkajúcimi sa otázok verejného záujmu (pozri Sürek proti Turecku, sťažnosť

č. 26682/95, § 61).

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu v spojení s odôvodnením

rozsudku súdu prvého stupňa (ako aj príslušnej časti jeho výroku; „Tvrdenia, ktoré uviedol

primátor..., že si myslí, že táto ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k Mestu P.

pri rozhodovaní v súdnom spore... nie sú pravdivé...“) možno vyvodiť, že v rámci

inkriminovanej časti prejavu malo na osobu žalobkyne difamujúco pôsobiť najmä slovo

„afinita“. V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ide o slovo, ktoré je

viacvýznamové, pričom v reprezentatívnych jazykovedných dielach nie je jeho význam

prezentovaný v difamujúcej podobe. Ústavný súd v tejto súvislosti ilustratívne poukazuje

napr. na publikáciu „Slovník cudzích slov (akademický). Druhé, doplnené a upravené

slovenské vydanie. Bratislava: SPN, 2005“, v ktorom sa pod slovom afinita rozumie „kniž.

a odb. určitý stupeň príbuznosti, vzájomného vzťahu, pomeru, príbuznosť; 1. práv.

manželstvom vzniknutá spriaznenosť s pokrvnými príbuznými manžela 2. ekol. spoločný

výskyt dvoch al. viacerých druhov živočíchov...“. Porovnateľne v publikácii „Synonymický

slovník slovenčiny. Tretie, nezmenené vydanie. Bratislava: Veda, 2004“ sa pod afinitou

rozumie „príbuznosť... 1. blízkosť pôvodom, obsahom, znakmi • odb. afinita: príbuznosť,

afinita jazykov, 2. p. príbuzenstvo“. V publikácii „Slovník slovenského jazyka“ (hlavný

redaktor dr. Štefan Peciar, CSc. Bratislava: Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 1959

– 1968) sa slovo afinita prezentuje ako „1. odb. príbuznosť a. dvoch jazykov; 2. práv. druh

príbuzenstva, švagrovstvo; 3. chem. zlučivosť prvkov; 4. geom. druh príbuznosti dvoch

rovinných al. priestorových útvarov...“.

Vychádzajúc z uvedeného možno aj pri zohľadnení viacvýznamového chápania slova

„afinita“ v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci jeho difamujúce pôsobenie na

žalobkyňu úspešne spochybniť vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyňa – sudkyňa Krajského

súdu... a prednosta Mestského úradu v P. boli v príbuzenskom vzťahu (manžel žalobkyne,

pozn.).

V súvislosti so skutočnosťou, že terčom kritiky inkriminovaného výroku sťažovateľa

bola sudkyňa Krajského súdu... v súvislosti s výkonom jej sudcovskej funkcie, ústavný súd

poukazuje tiež na skutočnosť, že podľa judikatúry ESĽP kritika zasahujúca do

profesionálnej sféry, ako to je aj v posudzovanom prípade, požíva vo všeobecnosti väčšiu

ochranu než kritika zasahujúca do súkromnej sféry (napr. sťažnosť č. 19997/02, rozsudok

ESĽP, rozsudok z 15. februára 2007, Boldea proti Rakúsku, § 56, in fine).

4. Dôležitým kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je aj miesto

zaznenia či uverejnenia sporných výrokov (t. j. otázka „KDE“ bol inkriminovaný výrok

vyslovený, príp. odvysielaný). Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia

distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Inkriminovaný prejav bol vyslovený

sťažovateľom na zasadnutí Mestského zastupiteľstva mesta P. 28. januára 2010

a odvysielaný opakovane v rámci prevádzky spravodajského informačného kanála mesta P.

a televíznej programovej služby TV M. v čase od 30. januára 2010 do 25. marca 2010, teda

v regionálnej televízii.

Krajský súd k tomuto v napadnutom rozsudku uviedol:

„Keďže slovný prejav žalovaného v 1. rade naznačoval, že žalobkyňa ako sudkyňa by

mohla konať zaujato, a tento záver bol prezentovaný osobám prítomným na zasadnutí

mestského zastupiteľstva, ako aj divákom (príjemcom) informačného kanála, vysielajúceho

na území mesta P. cca v 8000 domácnostiach, a to opakovane v priebehu doby 3-och

mesiacov a bol založený na nepravdivých údajoch, nepochybne ide o zásah objektívne

spôsobilý privodiť žalobkyni ujmu na jej osobnostných právach, najmä, pokiaľ ide o jej

profesionálnu česť a dobrú povesť sudkyne s dlhoročnou praxou.“

Ústavný súd v tejto súvislosti s prihliadnutím na judikatúru ESĽP považuje za

potrebné zdôrazniť, že hoci potenciálne najnebezpečnejšia môže byť kritika uskutočnená

v médiách, je nevyhnutné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu zobrať do úvahy

v tomto smere aj ďalšie závažné skutočnosti, predovšetkým to, koho sa kritika dotýka, kto

kritizuje a čo je kritizované, a v neposlednom rade aj regionálny charakter média, v ktorom

k publikovaniu inkriminovaného výroku došlo (Karhuvaara a Iltalehti proti Fínsku,

rozsudok zo 16. novembra 2004, sťažnosť č. 53678/00, § 47). Navyše, v okolnostiach

posudzovanej veci treba vziať do úvahy aj skutočnosť, že sťažovateľ nemohol priamo

ovplyvniť odvysielanie inkriminovaného prejavu v regionálnej televízii (na túto skutočnosť

poukazuje aj sťažovateľ vo svojej replike k vyjadreniu predsedu krajského súdu; pozri časť

I tohto nálezu, pozn.)

5. Vo vzťahu ku kritériu „KEDY“ bol inkriminovaný výrok sťažovateľom vyslovený,

ústavný súd zistil, že sťažovateľ vyslovil inkriminovaný výrok 28. januára 2010 potom, ako

získal ako zástupca účastníka súdneho konania (mesta P.) vedeného Krajským súdom...

informácie o zákonnej sudkyni — žalobkyni, ktorá danú vec prejednáva. V súvislosti

s týmto zistením ústavný súd zastáva názor, v zmysle ktorého vyznieva v prospech

sťažovateľa realizujúceho svoje právo na slobodu prejavu skutočnosť, že k vysloveniu

inkriminovaného výroku došlo v krátkom čase od získania uvedených informácií, ako aj

skutočnosť, že uverejnená kritika bola vecne previazaná s obsahovým zameraním celého

zasadnutia mestského zastupiteľstva mesta P. (pozri bod 3).

5. Pri posudzovaní kritéria „AKO“ boli informácie o žalobkyni v inkriminovanej

časti prejavu sťažovateľa podané, ústavný súd opätovne poukazuje na judikatúru ESĽP,

v rámci ktorej sa pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktmi

a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti

hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už citovaný rozsudok;

obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj keď hodnotiaci

úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať

z dostatočného faktického základu (sťažnosť č. 26958/95, rozsudok z 27. februára 2001

vo veci Jerusalem proti Rakúsku). Vo všeobecnosti platí, že čím závažnejšie je obvinenie

kritizovanej osoby, tým pevnejší skutkový základ musí toto obvinenie mať (sťažnosť

č. 49107/99, Pedersen a Baadsgaard proti Dánsku, rozsudok zo 17. decembra 2004, § 76).

Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti

posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska

slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu intenzívnejšia ako v prípade

uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé.

Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých premetom je konflikt medzi

slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, konštantne uplatňuje vo svojej judikatúre

aj ústavný súd (napr. , , , ,

), a preto ho považuje za potrebné uplatniť aj vo veci sťažovateľa.

Klasifikácia prejavu ako faktu alebo hodnotiaceho úsudku je vecou posúdenia

príslušných orgánov, predovšetkým všeobecných súdov (Prager and Oberschlick, už

citovaný rozsudok, § 36). Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného

uviedol:

„V prejednávanej veci súd prvého stupňa na základe výsledkov vykonaného

dokazovania dospel k správnemu záveru, že výrokom žalovaného v 1. rade, prednesom na

zasadnutí mestského zastupiteľstva dňa 28. 1. 2010, žalovaný v 1. rade neoprávnene

zasiahol do chránených osobnostných práv žalobkyne, lebo jeho výrok o tom, že žalobkyňa

ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k mestu P. a žalovaným v 2. rade, pretože

jej manžel pôsobil v meste P. dlhší čas ako prednosta mestského úradu, je nepravdivý a bez

akéhokoľvek relevantného skutkového základu, opodstatňujúceho záver o zaujatosti

žalobkyne ako sudkyne rozhodujúcej v konkrétnych súdnych sporoch.

Tak, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, za týchto okolností výrok

žalovaného v 1. rade prekročil medze dovolenej kritiky a nemožno sa preto prikloniť k jeho

obrane, že išlo o hodnotiaci úsudok, a ospravedlňovať ho slobodou prejavu.

Otázkou možnej zaujatosti žalobkyne v súvislosti s rozhodovaním o peňažných

nárokoch z vyššie uvedenej zmluvy sa zaoberal Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý

v uznesení č. k. zo dňa 4. 4. 2011 rozhodol, že žalobkyňa nie je vylúčená

z prejednávania a rozhodovania v týchto veciach, lebo funkcia manžela v čase vzniku

zmluvy nemožno považovať za dôvod zakladajúci vzťah osobného záujmu sudkyne na

výsledku konania v spore, týkajúcom sa peňažných nárokov vyplývajúcich zo zmluvy,

o ktorej platnosti už rozhodoval iný senát odvolacieho súdu bez účasti žalobkyne ako

sudkyne tak, ako bolo vyššie uvádzané. ...

V kontexte predneseného výroku nemožno usúdiť, že týmto výrokom bol mienený iba

vzťah žalobkyne a mesta P. ako obyvateľky mesta a manželky bývalého prednostu... Sám

žalovaný v 1. rade totiž uviedol, že vyjadril pochybnosti o nezaujatosti žalobkyne v súdnych

sporoch a že žalobkyňa sa mala nechať vylúčiť. Jeho výrok teda spochybňuje nestranné

a nezávislé rozhodovanie žalobkyne ako sudkyne napriek tomu, že rozhodnutím Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky nebola zo súdnych konaní vylúčená, a preto tento výrok je

objektívne spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, znížiť jej česť, vážnosť

a dôstojnosť. Tento výrok bol teda prednesený bez akékoľvek faktického základu, a to bez

ohľadu na skutočnosť, že o nevylúčení žalobkyne z prejednávania konkrétneho sporu bolo

rozhodnuté až následne po prednesení výroku žalovaným v 1. rade. Žalovaný v 1. rade

pravdivosť svojich tvrdení nepreukázal a v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno...

Nemožno sa stotožniť ani s námietkou žalovaného v 1. rade, že toto jeho tvrdenie

nemalo difamačnú povahu, pretože v celom kontexte podáva negatívny obraz o osobe

žalobkyne ako sudkyne, ktorá sa neriadi zásadou nestranného a nezávislého rozhodovania,

a teda takéto tvrdenie bolo bezpochyby objektívne spôsobilé privodiť jej ujmu na jej

osobnostných právach, najmä na jej profesionálnej a osobnej cti a dobrej povesti.

Prípustným hodnotiacim úsudkom je len taký úsudok, ktorý je založený na faktoch

zodpovedajúcich skutočnosti, a teda pravdivých faktoch...

Svojim prednesom žalovaný v 1. rade vedome vyvolal pochybnosti o dôveryhodnosti

a profesionálnej cti žalobkyne, ako aj o jej nezávislom a nestrannom rozhodovaní v súdnom

konaní, preto za týchto okolností nemožno uprednostniť slobodu prejavu, keďže ani sloboda

prejavu zaručená Ústavnou Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 nesmie neoprávnene

zasahovať od cti a dobrého mena fyzických a právnických osôb. Záruka slobody prejavu

a práva na informácie sa týka len pravdivých a objektívnych informácií a v danom prípade

žalovaný v 1. rade neuniesol dôkazné bremeno o tom, žeby ním bola zverejnená pravdivá

informácia, čo by vylúčilo neoprávnenosť zásahu. Za týchto okolností nemožno

uprednostniť právo žalovaného v 1. rade na zverejňovanie informácií pred právom

žalobkyne na ochranu jej osobnosti.“

Z citovaného vyplýva, že podľa názoru krajského súdu ako súdu odvolacieho bol

inkriminovaný prejav týkajúci sa žalobkyne uverejnený formou faktov „opodstatňujúcich

záver o zaujatosti žalobkyne ako sudkyne“ (s. 10 napadnutého rozsudku krajského súdu,

pozn.), ktoré boli zároveň krajským súdom vyhodnotené ako „nepravdivé“ (s. 10

napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.), a to predovšetkým s prihliadnutím na

uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo 4. apríla 2011 (ďalej len „uznesenie

najvyššieho súdu“), ktorým tento žalobkyňu z prejednávania a rozhodovania vo veci

uplatnenia peňažných nárokov zo zmluvy o zriadení a zabezpečovaní prevádzky

spravodajského informačného kanála mesta P. č. 89/05-OKP zo 6. apríla 2005 (ďalej len

„zmluva o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála“)

vedenej Krajským súdom... pod sp. zn. nevylúčil, a to z dôvodu, že

„funkciu manžela v čase vzniku zmluvy nemožno považovať za dôvod zakladajúci vzťah

osobného záujmu sudkyne na výsledku konania v spore, týkajúcom sa peňažných nárokov

vyplývajúcich zo zmluvy, o ktorej platnosti už rozhodoval iný senát odvolacieho súdu bez

účasti žalobkyne ako sudkyne“ (s. 10 napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.).

Sťažovateľ považuje inkriminovanú časť svojho prejavu za hodnotiaci úsudok, ktorý

je chránený prezumpciou ústavnej konformity, „čo všeobecné súdy opomenuli vziať do

úvahy“, nie je v ňom „nič nepravdivé“, a preto zastáva názor, že „sporný hodnotiaci

úsudok má aj dostatočný a pravdivý skutkový základ“.

Všeobecne aplikovateľné kritérium na klasifikáciu výrokov na fakty a hodnotiace

úsudky neexistuje, avšak vo veci Andreescu proti Rumunsku (rozsudok ESĽP z 8. júna 2010,

§ 94 — § 96) ESĽP konštatoval, že svoju úlohu zohrávajú aj okolnosti, že pôvodca výroku

neprezentuje určité skutočnosti ako istoty, ale vyjadruje len pochybnosti či podozrenie, a že

jeho snahou je v dobrej viere informovať verejnosť o veci všeobecného záujmu. Podľa

názoru ústavného súdu aj v prejednávanej veci tieto okolnosti zohrali svoju úlohu. Zo spisu

vzťahujúceho sa na napadnuté konanie vedené krajským súdom, konkrétne z vyjadrení

sťažovateľa k inkriminovanému výroku vyplýva, že tento predniesol na zasadnutí Mestského

zastupiteľstva mesta P., keďže „mal pochybnosti o zaujatosti sudkyne v súdenej veci“

(citované zo zápisnice o pojednávaní okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C

102/2010 z 10. marca 2011) ako zástupca účastníka konania v konaní vedenom Krajským

súdom... Z ustanovení [ďalej aj „OSP“ ( )]

vyplýva, že sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti pre ich pomer k veci alebo k účastníkom konania alebo k

zástupcom účastníkov konania, pričom pod pomerom sudcu k účastníkom konania alebo k

ich zástupcom treba rozumieť akýkoľvek vzťah, ktorý môže vzbudzovať pochybnosť o

nezaujatosti. Môže ísť napr. o príbuzenský, priateľský, ale aj nepriateľský vzťah, prípadne

majetkový vzťah.

Nestrannosť sudcu sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti)

a straníckosti. V judikatúre ESĽP, na ktorú nadväzuje aj judikatúra ústavného súdu, sa

rozlišuje nestrannosť subjektívna a nestrannosť objektívna. Subjektívne chápanie

nestrannosti je posudzovaním správania sudcu. Subjektívna nestrannosť sa prezumuje, až

kým nie je dokázaný opak, čo je však zriedkavý prípad. Nestrannosť z hľadiska správania

sudcu je vlastne dostatok subjektívnej nezaujatosti, o ktorej svedčí správanie sudcu.

Objektívna nestrannosť sa naproti tomu neposudzuje podľa subjektívneho stanoviska

sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže subjektívne rozhodovať absolútne

nestranne, ale napriek tomu jeho nestrannosť môže byť vystavená oprávneným

pochybnostiam so zreteľom na jeho štatút či funkcie, ktoré vo veci vykonáva. Práve tu sa

uplatňuje tzv. teória zdania, podľa ktorej nestačí, že sudca je subjektívne nestranný, ale

musí sa ako taký aj javiť v očiach strán. Ide o dôveryhodnosť, ktorú by mali v demokratickej

spoločnosti súdy vzbudzovať vo verejnosti (m. m. ).

Podľa názoru krajského súdu inkriminovaný výrok „bol objektívne spôsobilý

zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, znížiť jej česť, vážnosť a dôstojnosť“, a to

predovšetkým vzhľadom na skutočnosť, že podľa uznesenia najvyššieho súdu žalobkyňa

nebola z prejednávania a rozhodovania vo veci uplatnenia peňažných nárokov zo zmluvy

o zriadení a zabezpečovaní prevádzky spravodajského informačného kanála vedenej

Krajským súdom... pod sp. zn. vylúčená.

Ústavný súd sa s týmto právnym názorom krajského súdu nestotožňuje. Vzhľadom na

už uvedené bol sťažovateľ z titulu svojho postavenia ako zástupcu účastníka konania

vedeného Krajským súdom... oprávnený vysloviť „pochybnosti o nezaujatosti sudkyne“

prejednávajúcej vec v predmetnom konaní, a to konkrétne z dôvodu pomeru („afinity“)

žalobkyne ako sudkyne tohto súdu k účastníkovi konania (mesto P.). Oprávnenie

sťažovateľa na vyslovenie pochybností o nezaujatosti žalobkyne (čo nemožno stotožňovať s

„obvinením“ o jej nezaujatosti; sťažovateľ v inkriminovanom výroku používa slovné

spojenia „myslím si, že určitú afinitu k mestu mala, pretože jej pán manžel, pokiaľ viem“)

nemôže byť spochybnené tým, že v konečnom dôsledku všeobecný súd rozhodol o námietke

zaujatosti tak, že sudkyňu nevylúčil, keďže podľa jeho názoru z odôvodnenia „žalovaným

vznesenej námietky zaujatosti nevyplývajú skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť

pochybnosti o nezaujatosti predsedníčky senátu...“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu,

pozn.), a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že k vysloveniu inkriminovaného výroku

obsahujúceho pochybnosti sťažovateľa o nezaujatosti sudkyne došlo 28. januára 2010, teda

predtým, ako došlo k vydaniu uznesenia najvyššieho súdu (4. apríla 2011, pozn.).

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom rozsudku vychádzal

z nesprávnej premisy, pričom v konečnom dôsledku túto premisu potvrdil aj predseda

krajského súdu v prvom prípise ústavnému súdu, keď uviedol: „Úvahy o možnej

(ne)zaujatosti žalobkyne za situácie, že o tejto otázke rozhodol Najvyšší súd SR, nie sú

namieste. Ak by sme pripustili argumentáciu sťažovateľa, nerešpektovali by sme

rozhodnutie Najvyššieho súdu SR.“ Uvedená premisa totiž bez toho, aby prihliadala na

formu samotnej kritiky (pochybnosť alebo obvinenie; hodnotiaci úsudok alebo fakt),

považuje kritiku (ne)zaujatosti sudcu za nedovolenú vždy, ak tu existuje rozhodnutie

všeobecného súdu, ktoré nezaujatosť sudcu potvrdzuje.

V už citovanom prípade Andreescu proti Rumunsku bolo zo strany ESĽP zvýraznené,

že v prospech klasifikovania určitého výroku ako hodnotiaceho úsudku stojí snaha „v

dobrej viere informovať verejnosť o veci všeobecného záujmu“, ktorú možno podľa názoru

ústavného súdu identifikovať aj v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci

s prihliadnutím na skutočnosti uvádzané v bode 3 týkajúce sa obsahu inkriminovaného

výroku, ktorý bol súčasťou komplexného posudzovania stavu súdnych konaní, v ktorých

vystupuje ako účastník mesto P.

Inkriminovaná časť prejavu sťažovateľa, v rámci ktorej vyslovil pochybnosti

o nezaujatosti sudkyne vzhľadom na „afinitu“, ktorú sudkyňa mala k mestu P., vo svojej

podstate predstavuje subjektívnu kategóriu, u ktorej sa dôkaz pravdy vylučuje. Už bolo

zdôraznené, že aj keď hodnotiaci úsudok, o ktorý v okolnostiach danej veci podľa názoru

ústavného súdu ide, vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí

vychádzať z dostatočného faktického základu. Za týchto okolností ústavný súd považuje

záver krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno o tom, žeby ním

zverejnená informácia bola pravdivá (čo by vylúčilo neoprávnenosť zásahu, a to výlučne s

prihliadnutím na uznesenie najvyššieho súdu), za arbitrárny.

Vzhľadom na uvádzané skutočnosti je podľa názoru ústavného súdu záver krajského

súdu o neprimeranom zásahu do práva na ochranu súkromia žalobkyne prinajmenšom

nedostatočne vyargumentovaný, teda taký, ktorý nie je výsledkom ústavne

akceptovateľného vyvažovania medzi právom na ochranu osobnosti a slobodou prejavu, a to

najmä z dôvodu nedostatočného zohľadnenia skutkových okolností posudzovanej veci,

ktoré malo za následok nesprávne právne posúdenie, pričom práve náležité vyhodnotenie

(ne)existencie dostatočného faktického základu mohlo mať podľa názoru ústavného súdu

zásadný vplyv na rozhodnutie vo veci.

II.3 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu slobody prejavu v spojení

so základným právom na súdnu ochranu a právom na spravodlivé súdne konanie

Ústavný súd sumarizujúc svoje predbežné závery považoval za potrebné zdôrazniť,

že v posudzovanej veci sťažovateľ, ktorý má ako politik (primátor mesta P. zvolený jeho

obyvateľmi v priamych voľbách) pri ochrane slobody prejavu v zmysle judikatúry ESĽP i

ústavného súdu privilegované postavenie, vyslovil na zasadnutí mestského zastupiteľstva

mesta P. v rámci politickej diskusie o veci legitímneho verejného záujmu (diskusia o

súdnych sporoch mesta P.) hodnotiaci úsudok (vyslovenie pochybností o nezaujatosti

sudkyne), pri ktorom je dôkaz pravdy vylúčený (uznesenie najvyššieho súdu o nevylúčení

sudkyne z prejednávania predmetnej veci), ak je podložený dostatočným faktickým

základom (objektívne existujúci príbuzenský vzťah medzi žalobkyňou a bývalým

prednostom mestského úradu). Záver krajského súdu o tom, že inkriminovaný výrok „bol

teda prednesený bez akékoľvek faktického základu“ a „spochybňuje nestranné a nezávislé

rozhodovanie žalobkyne ako sudkyne napriek tomu, že rozhodnutím Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nebola zo súdnych konaní vylúčená, a preto tento výrok je objektívne

spôsobilý zasiahnuť do osobnostných práv žalobkyne, znížiť jej česť, vážnosť a dôstojnosť“

(citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, pozn.), je podľa názoru ústavného súdu

v konkrétnych okolnostiach posudzovaného prípadu z ústavného hľadiska

neakceptovateľný, a teda taký, ktorý v konečnom dôsledku porušuje slobodu prejavu

sťažovateľa, ako aj jeho právo na rozširovanie informácií.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým rozsudkom krajského

súdu došlo k neprípustnému zásahu do slobody prejavu sťažovateľa a jeho práva na

slobodné rozširovanie informácií garantovaných tak prostredníctvom čl. 26 ods. 1 a 2

, ako aj prostredníctvom dohovoru.

Sťažovateľ namietal nielen porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu

a slobodné rozširovanie informácií podľa a 2 a práva podľa

dohovoru, ale aj porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru.

Ústavný súd kladie vo svojej rozhodovacej činnosti mimoriadny dôraz na

rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa a obdobne aj

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tvoria

v podmienkach demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany

garantovaných práv (m. m. ), pričom vychádza z konceptu materiálneho

právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna

ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho

garantovaným právam tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom

prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu

ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti

sa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci relevantných skutkových alebo

právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania,

aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana

v rámci odvolacieho konania, t. j. ochrana, ktorej sa účastník konania domáha ochrany

svojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania)

z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo; v danom prípade príslušné

ustanovenia . Podstatou odvolania sťažovateľa bolo

domáhanie sa ochrany jeho a dohovorom garantovanej slobody prejavu a práva na

slobodné rozširovanie informácií.

Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -130 zo 16. júna 2011 vo výroku, ktorým bola žalovanému v 2. rade

uložená povinnosť „v lehote 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku zabezpečiť, aby vo

vysielaní informačného kanála Mesta P., v rámci televíznej programovej služby iTV, bola

odvysielaná 3-krát vždy s časovým odstupom 2 dní a vždy vo vysielacom čase medzi 18.00

hod. a 20.00 hod. nasledovná správa: Tvrdenie, ktoré uviedol primátor Mesta P. MUDr. M.

A., na zasadnutí mestského zastupiteľstva, ktoré sa konalo dňa 28. 01. 2010, kde uviedol o

JUDr. N. Č., že si myslí, že táto ako sudkyňa krajského súdu mala určitú afinitu k Mestu P.

pri rozhodovaní v súdnom spore na Krajskom súde..., ktorý sa týkal zmluvy medzi Mestom

P. a súkromným médiom, pretože jej pán manžel pôsobil v Meste P. dlhší čas ako prednosta

mestského úradu, nie sú pravdivé a týmito došlo k neoprávnenému zásahu do jej občianskej

cti a ľudskej dôstojnosti, za čo sa pôvodca týchto tvrdení MUDr. M. A. týmto JUDr. N. Č.

ospravedlňuje.“, a zrušil označený rozsudok okresného súdu „vo výroku o náhrade

nemajetkovej ujmy a vo výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu

žalobkyne a žalovaného v 1. rade“ a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému súdu na ďalšie

konanie, a to na základe záveru, že sťažovateľ „neuniesol dôkazné bremeno o tom, žeby ním

bola zverejnená pravdivá informácia, čo by vylúčilo neoprávnenosť zásahu. Za týchto

okolností nemožno uprednostniť právo žalovaného v 1. rade na zverejňovanie informácií

pred právom žalobkyne na ochranu osobnosti.“. Podľa názoru ústavného súdu je tento

záver krajského súdu nedostatočne vyargumentovaný (vecne nedostatočne podložený), a

teda prinajmenšom predčasný, a preto z ústavného hľadiska neakceptovateľný.

Potvrdzujúcim výrokom napadnutého rozsudku tak krajský súd podľa názoru ústavného

súdu neprípustným spôsobom zasiahol do a dohovorom garantovanej slobody

prejavu sťažovateľa a jeho práva na slobodné rozširovanie informácií v spojení s porušením

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa , ako aj s porušením jeho

práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže práve na základe

napadnutého rozsudku krajského súdu nadobudol označený rozsudok okresného súdu

právoplatnosť v už uvedenom výroku, t. j. právoplatnou sa stala i povinnosť žalovaného v 2.

rade uverejniť už citovanú „správu“, prostredníctvom ktorej sa zároveň sťažovateľ

žalobkyni za svoj (inkriminovaný) prejav ospravedlňuje.

Vzhľadom na skutočnosť, že výrok okresného súdu vyslovený v jeho rozsudku

č. k. -130 zo 16. júna 2011 a potvrdený napadnutým rozsudkom krajského

súdu je nedeliteľným výrokom, keďže povinnosť uložená žalovanému v 2. rade uverejniť

citovanú „správu“ je zároveň formou ospravedlnenia sa sťažovateľa žalobkyni za jeho

„nepravdivý“ výrok, ktorým podľa názoru krajského súdu došlo k neoprávnenému zásahu

do občianskej cti a ľudskej dôstojnosti žalobkyne, ústavný súd rozhodol, že krajský súd

svojím rozsudkom sp. zn. z 27. marca 2011 vo výroku, ktorým potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. -130 zo 16. júna 2011, okrem výroku o náhrade

nemajetkovej ujmy a výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu žalobkyne

a žalovaného v 1. rade, porušil základné právo sťažovateľa na slobodu prejavu a na

slobodné rozširovanie informácií podľa a 2 , ako aj jeho právo na

slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru v spojení so

základným právom na súdnu ochranu podľa a s právom na spravodlivé

súdne konanie (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.4 K namietanému porušeniu základného práva na zachovanie ľudskej

dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že napadnutým rozsudkom krajský súd porušil aj

jeho základné právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na

ochranu mena podľa .

Podľa každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,

osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

S namietaným porušením základného práva podľa sa už ústavný

súd nepovažoval za potrebné zaoberať, pretože to, či došlo k ich porušeniu, alebo nie, závisí

od ďalšieho postupu krajského súdu (príp. aj okresného súdu) a záverov, ku ktorým sa

v predmetnom súdnom konaní v konečnom dôsledku dospeje. Okrem toho ústavný súd

prihliadol aj na zásadu minimalizácie zásahov do právomoci iných orgánov verejnej moci,

keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom procesnom prostriedku, ktorý zákon

sťažovateľovi na ochranu jeho označeného základného práva, ktorého porušenie namietal,

poskytoval, sa vytvoril priestor na ochranu tohto základného práva v rámci sústavy

všeobecných súdov (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo

opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 27. marca 2011 vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu

č. k. -130 zo 16. júna 2011, okrem výroku o náhrade nemajetkovej ujmy

a výroku o náhrade trov prvostupňového konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného

v 1. rade, porušil a dohovorom garantované práva a slobody sťažovateľa, zrušil

napadnutý rozsudok v označenom výroku a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie

(bod 2 výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s bude krajský súd v ďalšom konaní

vo veci sťažovateľky viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II

tohto nálezu. Osobitne bude úlohou krajského súdu po vrátení veci vysporiadať sa

s právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého je záver krajského súdu o tom, že

sťažovateľ vyslovil o žalobkyni nepravdivé informácie, nedostatočne a nepresvedčivo

odôvodnený, a v tejto súvislosti primeraným spôsobom vyhodnotiť vecné skutočnosti

vyplývajúce z doterajšieho priebehu konania pred okresným súdom a krajským súdom

a zohľadniť pri novom rozhodovaní o veci ďalšie skutočnosti, ktoré môžu mať zásadný

vplyv na právne posúdenie veci (okrem iného skutočnosť, že inkriminovaný výrok je podľa

názoru ústavného súdu hodnotiacim úsudkom, pozn.). Zároveň bude úlohou krajského súdu

zohľadniť v novom rozhodnutí na vec sa vzťahujúcu judikatúru ústavného súdu, ako aj

ESĽP v kontexte s výhradami uvedenými v časti II tohto nálezu.

IV.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. Ľ. F. Ústavný súd pri

priznaní úhrady trov právneho zastúpenia vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €, keďže

išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2012. Úhradu priznal za tri úkony právnej

služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti, stanovisko z 29. októbra 2012) v

súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, a to každý úkon po 127,17

€, t. j. spolu 381,51 €, čo spolu s režijným paušálom trikrát po 7,63 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky)

predstavuje sumu 404,40 €, ktorú bolo potrebné zvýšiť o 20 % DPH (právny zástupca

sťažovateľa je platcom DPH), t. j. o 80,88 €. Priznanú úhradu trov konania v celkovej sume

485,28 € (bod 3 výroku tohto nálezu) je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. januára 2013