Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/132/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Sabadošovej a členov senátu JUDr. Pavla Tkáča a JUDr. Mareka Kotoru v právnej veci žalobcu: DOBREX s.r.o., so sídlom Kpt. Nálepku 20, 071 01 Michalovce, IČO: 17 077 524 právne zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Husárom, so sídlom Slovenskej jednoty 8, 040 01 Košice, IČO: 31 955 380 proti žalovanému: Primátor mesta Michalovce, Námestie osloboditeľov 30, 071 01 Michalovce, právne zastúpeného advokátom doc. JUDr. Jozef Sotolář, PhD., so sídlom Južná trieda č. 1, 040 01 Košice, IČO: 31 942 423, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. zo dňa 06.06.2019, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného – Primátora mesta Michalovce č. zo dňa 06.06.2019 a rozhodnutie Mestského úradu Michalovce č. zo dňa 12.04.2019 a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca ako žiadateľ požiadal dňa 02.01.2018 Mesto Michalovce, Mestský úrad Michalovce v zmysle o slobodnom prístupe k informáciám o sprístupnenie týchto informácií: 1. rozpočet na dielo „Rekonštrukcia Zimného štadióna“ podľa PaRD podľa jednotlivých položiek, 2. rozpočet projektanta na dodatok č. 1 k zmluve na Rekonštrukciu Zimného štadióna, 3. zápisy v stavebnom denníku o zmenách oproti PaRD, 4. protokol o prevzatí diela z decembra 2017 - kolaudačnú zápisnicu.

2. Prvostupňovým rozhodnutím Mesta Michalovce, Mestského úradu č. zo dňa 11.01.2018 o odmietnutí poskytnúť informácie Mestský úrad Michalovce odmietol podľa poskytnúť informácie, o ktoré žalobca dňa 02.01.2018 požiadal s týmto odôvodnením: „Žiadateľ dňa 2.1.2018 požiadal o sprístupnenie týchto informácií: 1. rozpočet na dielo “Rekonštrukcia Zimného štadióna“ podľa PaRD podľa jednotlivých položiek. 2. rozpočet projektanta na dodatok č. 1 k zmluve na Rekonštrukciu Zimného štadióna 3. Zápisy v stavebnom denníku o zmenách oproti PaRD 4. Protokol o prevzatí diela z decembra 2017 - kolaudačnú zápisnicu. Poukazujeme na skutočnosť, že právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné ústavné práva a slobody. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a v rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva a slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody v tomto prípade o narušenie riadneho chodu mestského úradu narušeniu verejného záujmu (viď. nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. ). Vo vzťahu k obsahu žiadosti počtu žiadosti a počtu bodov adresovaných povinnej osobe, je evidentné, že neposkytnutie informácii žiadateľovi je v danom prípade potrebné a nevyhnutné za účelom zabezpečenia

iného legitímneho cieľa, aby bol zabezpečený výkon kompetencií povinnej osoby. V danej súvislosti možno poukázať na právny záver obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. , podľa ktorého poskytovanie informácií v zmysle zákona o slobode informácií nie je poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch, či o rokovaniach, ktoré sú súhrnom množstva údajov (informácií) prípadne aj ujednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (napr. nie sú zmluvnými stranami) a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne nedotýkajú. Na základe uvedeného, vo vzťahu k obsahu a početnosti žiadostí o informácie, je zrejmé, že jeho cieľ je zjavne šikanózny (Uznesenie NS SR sp. zn. ).“

3. Žalobca podal proti tomuto rozhodnutiu odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný – Primátor Mesta Michalovce rozhodnutím č. zo dňa 09.03.2018 tak, že toto odvolanie odmietol s odôvodnením, že „...vzhľadom na smerovanie a počet otázok uvedených vo vašej žiadosti o informácie, ako aj na počet žiadostí a otázok, ktoré ste v poslednom roku smerovali na Mesto Michalovce, je evidentné, že v tomto prípade nejde o účinnú spoločenskú kontrolu verejnej správy, ale o zneužívanie práva na informácie za účelom formalistických a bezúčelových správ. Dôvody uvedené v rozhodnutí a odmietnutí poskytnúť informáciu sú relevantné a vychádzajú z rozsudkov Najvyššieho súdu SR, ako aj nálezu Ústavného súdu SR.“

4. Žalobca včas podanou žalobou, podanou elektronicky a doručenou súdu dňa 28.03.2018, sa v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného - Primátor Mesta Michalovce č. zo dňa 09.03.2018, ako aj rozhodnutia Mestského úradu Michalovce č. zo dňa 11.01.2018, ktorým mu bolo odmietnuté poskytnúť informácie, o ktoré žalobca požiadal v žiadosti zo dňa 02.01.2018. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č.k. -42 zo dňa 31.01.2019 vyhovel žalobe a zrušil rozhodnutie žalovaného - Primátora Mesta Michalovce rozhodnutím č. zo dňa 09.03.2018, ako aj rozhodnutie Mestského úradu Michalovce č. zo dňa 11.01.2018 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania. Rozsudok nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 05.05.2019. Z odôvodnenia predmetného rozsudku vyplýva, že súd žalobe vyhovel a podľa ust. zrušil obe rozhodnutia (žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu) a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že tieto rozhodnutia sú „nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, pretože žalobca v druhostupňovom rozhodnutí nevyložil ani vzťah medzi skutkovým zistením a ani obsah rozhodnutí, t.j. rozsudku a uznesenia Najvyššieho súdu SR, ako aj nálezu Ústavného súdu SR, na ktoré iba poukazuje prvostupňový správny orgán.“ V bode 15. rozsudku uviedol, že: „ Úlohou žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu bude v ďalšom konaní brať do úvahy skutkové okolnosti, ktoré môžu byť známe len im, a uviesť konkrétne dôvody, pre ktoré žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií nemienia vyhovieť, z dôvodov akého právneho posúdenia žiadosti žalobcu, a teda súdom preskúmateľným spôsobom zrozumiteľne a s dostatočným odôvodnením rozhodnúť o nevyhovení žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií, a svoje rozhodnutie teda riadne v súlade s ust. Správneho poriadku aj odôvodniť alebo žiadosti žalobcu vyhovieť.“ Zároveň v bode 16 súd vyslovil, že v zmysle je v ďalšom konaní orgán verejnej správy právnym názorom súdu, ktorý vyslovil súd v zrušujúcom rozsudku viazaný.

5. Prvostupňový správny orgán Mesto Michalovce, Mestský úrad následne opätovne rozhodol o predmetnej žiadosti žalobcu o poskytnutie informácii doručenej dňa 02.01.2018 rozhodnutím o odmietnutí poskytnúť informácie č. zo dňa 12.04.2019 tak, že ich odmieta žalobcovi poskytnúť. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že opätovne preskúmal žiadosť žalobcu zo dňa 02.01.2018 a pri jej posudzovaní vychádza zo skutočnosti, že zákon o slobode informácií neobsahuje vo svojich ustanoveniach legálnu definíciu zneužitia práva. Poukázal na to, že zákaz zneužívania výkonu práva je jedným z ústavných princípov právneho štátu, ktoré implicitne obsahuje SR v čl. 1 ods. 1. Ústavné princípy prestavujú hodnotovú časť formálnej aplikácie práva, aj v prípadoch, keď zákon to osobitne nerieši. Uviedol, že vychádzajúc z rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. cieľom testu zneužitia práva je preskúmať formálnu aplikáciu zákona, teda či postupom podľa dikcie zákona nedochádza k narušeniu ústavného pozadia právnej regulácie. Uviedol, že kumulatívne požiadavky na aplikáciu zákona vyžadujú od orgánov verejnej správy konanie nielen v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ale súčasne pri zachovaní ústavných princípov. Poukázal na to, že žalobca v roku 2017 požiadal v zmysle o poskytnutie informácie nasledovne: 05.01.2017 - informácie

poskytnuté v plnom rozsahu, 09.01.2017 - informácie poskytnuté v plnom rozsahu, 12.01.2017 - informácie poskytnuté v plnom rozsahu, 03.02.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie 03.02.2017 - informácie poskytnuté v plnom rozsahu, 14.02.2017 - informácie poskytnuté v plnom rozsahu, 22.02.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 06.03.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 31.03.2017- rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 18.04.2017 - zo šiestich otázok informácie poskytnuté v 4 prípadoch, v 2 prípadoch rozhodnuté o odmietnutí, 03.05.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 22.05.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 06.06.2017 - informácie poskytnuté, 29.06.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie 14.07.2017 - informácie poskytnuté, 17.07.2017 - zo štyroch otázok v troch informácia poskytnutá, v jednom prípade rozhodnuté o odmietnutí, 20.07.2017 informácie poskytnuté 27.12. 2017 - informácie poskytnuté. V roku 2018 žalobca požiadal o informácie nasledovne: 02.01.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 15.01.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 07.02.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 09.02.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 21.02.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 14.03.2018 - odpoveď v zmysle , 06.04.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 24.10.2018

- informácie poskytnuté.

Uviedol ďalej, že zneužitie práva v oblasti práva na informácie je individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy povinnej osoby existuje dostatočný a odôvodnený počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. O tejto skutočnosti svedčí uvedený prehľad žiadostí, o ktoré požiadal žalobca v predchádzajúcom období. Tiež poukázal na to, že mnohé žiadosti nenapĺňajú kľúčovú potrebu pre výkon práva žiadateľa na slobodu prejavu a to najmä či: účelu vyžiadania informácie je prispieť k diskusii a veciach verejného záujmu, informácia samotná sa týka verejného záujmu, žiadateľ o informácie plní úlohy alebo poslanie dozoru verejnosti. Mnohé žiadosti tieto princípy nespĺňajú a majú súkromno-právny charakter, napr. žiadosť o informácie zo dňa 05.01.2017, 09.01.2017, 12.01.2017, 03.02.2017, 03.02.2017, 14.02.2017, 22.02.2017, atď.

6. Uviedol, že doručená žiadosť jednoznačne vykazuje znaky tzv. informačného filibusteringu - teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy činnosťou na spracovávaní informácie pre žiadateľa. Všetka doterajšia činnosť žalobcu ako žiadateľa navodzuje indície súvisiace s istotou, ktoré vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o vážnosti prejavenej vôle žiadateľa. Uviedol, že ide o tieto skutočnosti: „Firma DOBREX, s. r. o. opakovane a dlhodobo žiada o poskytnutie informácie a žiada "všetko" (často nemajúce charakter kontroly výkonu verejnej správy, ale majú charakter súkromno-právny). Zneužíva sa skutočnosť, že výkon práva na informácie sa nespoplatňuje. Skutočnosť, že informácie nepodliehajú poplatkovej povinnosti znamená, že právo musí byť vykonávané primeraným spôsobom. Typickým znakom je, že sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom rozhodovacej právomoci verejnej správy. Žiadané sú informácie, ktorých vyhľadávanie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnávať orgán verejnej správy takou činnosťou, ktorá je u zamestnancov spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť a to často aj na úkor svojej bežnej činnosti, v rámci plnenia úloh verejnej správy. Mesto Michalovce ako povinná osoba vychádza z toho, že právo na informácie musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy.“

7. Prvostupňový správny orgán zdôraznil, že nepopiera právo žiadateľa na informácie, avšak vzhľadom na množstvo a charakter žiadaných informácií obsiahnutých v žiadostiach smerujúce často k prevádzkovým informáciám (viď. stavebný denník) nie je jeho povinnosťou takej žiadosti vyhovieť. Uviedol, že zjavne táto žiadosť sleduje iný cieľ, ako získať, dosiahnuť sprístupnenie informácií podľa o slobodnom prístupe k informáciám. Poukázal napr. na rozhodnutie NS SR sp. zn. a nadväzne na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. . Uviedol ďalej, že v danej súvislosti možno poukázať aj na právny záver vyslovený v rozsudku NS SR sp. zn. , podľa ktorého poskytovanie informácií v zmysle zákona o slobode informácií nie je poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií a právnych úkonoch, či o rokovaniach,

ktoré sú súhrnom množstva údajov (informácií) prípadne aj zjednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (napr. nie sú zmluvnými stranami), a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne netýkajú. Vzhľadom na rozsah a štruktúru požadovaných informácií nie je a nebol primeraný vzťah proporcionality medzi rozsahom žiadaných informácií a legitímnym účelom, ktorý musí byť obsiahnutý zákonom o slobode informácií (rozsudok ÚS SR č. k, ). Na základe uvedeného vo vzťahu k obsahu a početností žiadostí o informácie je zrejmé, že jeho cieľ je zjavne šikanózny (uzn. NS SR sp. zn, ).

8. Žalobca podal voči tomuto rozhodnutiu odvolanie zo dňa 23.04.2019, v ktorom žiadal, aby ho primátor mesta Michalovce zrušil a žiadané informácie sprístupnil. Odôvodnil to tým, že prvostupňový správny orgán nevenoval dostatočnú pozornosť tomuto rozhodnutiu minimálne v 2 prípadoch. V prvom rade namietal, že toto rozhodnutie nebolo vydané v lehote 8 pracovných dní, ale až 29 pracovných dní s tým, že sa tak stalo po podaní odvolania žiadateľa pre fikciu zamietavého rozhodnutia. V druhom rade namietal, že pri rozhodovaní vo veci bol prvostupňový správny orgán viazaný právnym názorom Krajského súdu v Košiciach, ktorý konštatoval v zrušujúcom rozsudku, že nové rozhodnutie má byť určité a zrozumiteľné, pričom citácia aj nesúvisiacich rozsudkov tieto podmienky nespĺňa a žiadosť o informácie je v súlade so poukázal na to, že „...je veľmi chvályhodné, že vyhotovenou štatistikou podaných žiadostí o informácie od spol. DOBREX s.r.o. povinný preukázal, že minimálne od novembra 2018 nemal žiadnu žiadosť od tejto spol. na podanie informácie, nebol ňou zahlcovaný a nebránil v plnení hlavných úloh mesta. Dokonca v mesiaci marec 2019 nemal odpovedať na základe žiadosti tejto spol., ale na základe rozhodnutia KS KE. Máme to pochopiť tak, že Krajský súd šikanuje mesto ukladaním povinnosti, čím bráni v plnení hlavných úloh mesta? Sústavné vyhýbanie sa zákonných povinností podať informácie o čerpaní a hospodárnom využívaní verejných prostriedkov len vyvoláva zlý dojem, ktorý by pri malom vynaložení úsilia a finančných prostriedkov mohol všetko sprehľadniť a odstrániť pochybnosti.“ Na záver namietal, že rozhodnutie je neurčité a nezrozumiteľné, v rozpore so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám a nevychádza z právneho názoru Krajského súdu v Košiciach a dokonca je s ním v rozpore.

9. Žalovaný Primátor mesta Michalovce o odvolaní žalobcu rozhodol žalobou napadnutým rozhodnutím č. zo dňa 06.06.2019 tak, že odvolanie žiadateľa odmieta. 10. Poukazujúc na , 4 a 5, uviedol, že existujú kritériá, ktoré musí povinná osoba pri rozhodovaní o tom, či informáciu sprístupní alebo nesprístupní, povinne zohľadniť. Ide o základné princípy a hodnoty ústavného zriadenia zakotvené v Ústave SR a Listine základných práv a slobôd, ktoré sú záväzným predpisom najvyššej právnej sily a ktoré sú všetky orgány povinné rešpektovať pri svojom rozhodovaní. Kľúčovým ustanovením je SR, podľa ktorého „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto “. Princípy a kritériá obsiahnuté v ústave tak „prenikajú“ celý právny poriadok. V praxi to znamená, že význam každého všeobecného alebo neurčitého pojmu, ale aj každého iného ustanovenia, musí povinná osoba pri rozhodovaní o žiadosti určiť (vyložiť) tak, aby rozhodnutie o konkrétnej žiadosti o informácie bolo v súlade s hodnotami a princípmi zakotvenými v ústave, aby boli dodržané ústavné kritériá obmedzenia práva na informácie zakotvené v článku 26 ods. 4 SR a aby nebolo porušené ústavné právo na informácie. Poukázal na nálezy Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. a sp. zn. . v ods. l zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo na prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (bližšie pozri nález Ústavného súdu SR, sp. zn. ) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 citovaného článku ako povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje tiež Listina základných práva slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa , 3, 4 medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto len zákonom. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody možno iba na základe podmienok ustanovených , a to buď podmienok všeobecných (, 3, 4 ) alebo osobitných, vzťahujúcich sa na konkrétne práva a slobody. Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia

vzťahujúce sa na právo na prijímanie informácií ( obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemožno považovať za absolútne vylúčenie možnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. a tiež aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ).

11. Ďalej uviedol žalovaný v napadnutom rozhodnutí, že výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie , podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Poukázal aj na skutočnosť, že právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo, nadradené nad ostatné ústavné práva a slobody. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a v rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody - popretiu práv dotknutých účastníkov konaní a narušeniu riadneho chodu mesta Michalovce - Mestského úradu v Michalovciach - narušeniu verejného záujmu štátu (pozri k tomu aj nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. ). Zdôraznil, že zákon o slobode informácií v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach až tohto zákona. Ako už uviedol, tak v zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov ustanovenie a nasl. zákona o slobode informácií upravuje obmedzenia prístupu k informáciám. Uviedol, že správnosť týchto záverov potvrdzuje aj rozsiahla rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR, ktorý sa v jednotlivých nálezoch a rozhodnutiach zaoberal aj parciálnymi otázkami prístupu k informáciám v kontexte ostatných ústavných práv a slobôd. Judikatúra konštatuje, že predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. ), a každé ustanovenie SR treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy SR, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. ). Všetky základné práva a slobody sa tak chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. ). Poukázal na to, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zaujal stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní žiadateľa (k tomu pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. a ).

12. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ďalej uviedol: „Obsahom základného práva na prijímanie informácií podľa a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je právo žiadateľa dostávať informácie podľa jeho predstáv a očakávaní". (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) a každé základné právo a sloboda sa priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. ). Žiadosť o sprístupnenie informácií podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov {zákon o slobode informácií} v znení neskorších predpisov má slúžiť iba ako nástroj spoločenskej kontroly a nie ako prostriedok na zneužitie práva. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ) Obdobne možno citovať aj "... zákon o slobode informácií nemá slúžiť ako zámienka na kritiku orgánov verejnej správy, ale ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne, t. j. povinným osobám budú adresované len žiadosti, ktoré sú tieto osoby reálne povinné poskytnúť, t. j. žiadosti o informácie v rozsahu ich rozhodovacej činnosti. Len takto možno hovoriť o účinnej spoločenskej kontrole verejnej správy. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov ... za zneužívanie práva na informácie, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory" (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. a obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu SR ). Taktiež možno uviesť „...zákon o slobode informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné,

aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory“. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ) Zákon o slobode informácií výslovne nezakotvuje žiaden právny prostriedok ochrany pred "zaplavením" orgánov verejnej správy alebo iných orgánov verejnej moci neúmerne veľkým počtom žiadostí zo strany oprávnených subjektov. Následkom takéhoto javu by bezpochyby mohlo byť značné sťaženie alebo aj úplné ochromenie povinných subjektov pri plnení ich verejných úloh. Kompetencie orgánov verejnej moci sú totiž zamerané na ochranu verejného záujmu v jeho rôznych podobách, ktoré naznačuje aj SR. Z uvedeného teda vyplýva, že prax orgánov aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne k úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré im zverujú zákony a iné právne predpisy. Práve tieto predpisy sa tak stávajú dôležitými faktormi obmedzenia práva na prístup k informáciám, ktoré má na mysli SR, ale aj SR, keď prikazuje primeraný spôsob poskytovania informácií." (pozri k tomu bližšie nález Ústavného súdu SR, sp. zn. ). Obdobne túto zhora uvedenú dikciu prevzal aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach, keď uvádza: "Z uvedeného vyplýva, že prax orgánov aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré zverujú zákonom stanovené právne predpisy." (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). 13. Žalovaný uviedol, že v danom prípade je mestu daná obligatórna povinnosť plniť si svoju primárnu úlohu „výkon zverenej a originálnej činnosti na jednotlivých úsekoch verejnej správy“ daný medzinárodnými zmluvami, Európskou chartou miestnej samosprávy, SR a ostatnými právnymi predpismi. Právne predpisy, ktoré mestám dávajú tzv. "primárne kompetencie" - sú potom zásadným a významným faktorom obmedzenia práva na prístup k informáciám, ktoré má na mysli SR, ale aj , keď prikazuje primeraný spôsob poskytovania informácií. Pri posudzovaní predmetného odvolania treba vychádzať zo skutočnosti, že zákon o slobode informácií neobsahuje legálnu definíciu zneužitia práva. Poukázal na to, že zákaz zneužívania výkonu práva je jedným z ústavných princípov právneho štátu, ktoré implicitne obsahuje v . Ústavné princípy prestavujú hodnotovú časť formálnej aplikácie práva, aj v prípadoch, keď zákon to osobitne nerieši. 14. Poukázal na to, že žalobca požiadal v zmysle o informácie v roku 2017 nasledovne: 5.1.2017 - informácie poskytnuté v plnom rozsahu, 9.1.2017 - informácie poskytnuté v plnom rozsahu, 12.1.2017 - informácie poskytnuté v plnom rozsahu 3.2.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 3.2.2017 - informácie poskytnuté v plnom rozsahu, 14.2.2017 - informácie poskytnuté v plnom rozsahu, 22.2.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 6.3.2017

- rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 31.3. 2017- rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 18.4.2017 - zo šiestich otázok informácie poskytnuté v 4 prípadoch, v 2 prípadoch rozhodnuté o odmietnutí, 3.5.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 22.5.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie 6.6.2017 - informácie poskytnuté, 29.6.2017 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie 14.7.2017 - informácie poskytnuté, 17.7.2017 - zo štyroch otázok v troch informácia poskytnutá, v jednom prípade rozhodnuté o odmietnutí, 20.7.2017 informácie poskytnuté, 27.12.2017

- informácie poskytnuté. V roku 2018 požiadal o informácie nasledovne: 2.1.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie 15.1.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie 7.2.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 9.2.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 21.2.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie, 14. 3. 2018 - odpoveď v zmysle , 6.4.2018 - rozhodnuté o odmietnutí poskytnúť informácie 24.10.2018 - informácie poskytnuté. 15. Uviedol, že tento prehľad žiadostí o poskytnutí informácii, o ktoré požiadal žalobca v predchádzajúcom období svedčí o tej skutočnosti, že: „Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy povinnej osoby existuje dostatočný a odôvodnený počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu.“ Takisto poukázal na to, že mnohé žiadosti nenapĺňali kľúčovú potrebu pre výkon práva žiadateľa na slobodu prejavu a to najmä či: - účelu vyžiadania informácie je prispieť k diskusii a veciach verejného záujmu, - informácia samotná sa týka verejného záujmu, - žiadateľ o informácie plní úlohy alebo poslanie dozoru verejnosti. Mnohé žiadosti tieto princípy nespĺňajú a majú súkromno-právny charakter, napr.

žiadosť o informácie zo dňa 5.1.2017, 9.1.2017, 12.1.2017, 3.2.2017, 3.2.2017, 14.2.2017, 22.2.2017, atď. Uviedol, že predmetná žiadosť jednoznačne vykazuje znaky tzv. informačného filibusteringu - teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy činnosťou na spracovávaní informácie pre žiadateľa.

16. Ďalej uviedol, že všetka jeho doterajšia činnosť, ako žiadateľa navodzuje indície súvisiace s istotou, ktoré vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o vážnosti prejavenej vôle žiadateľa a že ide o tieto skutočnosti: „...opakovane a dlhodobo žiada o poskytnutie informácie a žiada „všetko“ (často nemajúce charakter kontroly výkonu verejnej správy, ale majú charakter súkromno-právny). Zneužíva sa skutočnosť, že výkon práva na informácie sa nespoplatňuje. Skutočnosť, že informácie nepodliehajú poplatkovej povinnosti znamená, že právo musí byť vykonávané primeraným spôsobom. Typickým znakom je, že sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní, a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom rozhodovacej právomoci verejnej správy. Žiadané sú informácie, ktorých vyhľadávanie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnávať orgán, verejnej správy takou činnosťou, ktorá je u zamestnancov spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť a to často aj na úkor svojej bežnej činnosti, v rámci plnenia úloh verejnej správy. Vo vzťahu k obsahu žiadosti žiadateľa možno citovať: „Žalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať požadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny .... Šikanózne správanie žalobcu je možné badať aj z toho, že neprejavil vážny záujem požadované informácie získať inak od príslušných povinných osôb, medzi ktorými žalovaný nebol. Vyplýva to zo skutočnosti, že zhromažďovanie a evidovanie požadovaných informácií nepatrilo do jeho vecnej pôsobnosti.“ (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. obdobne aj uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ).“

17. V súvislosti s obsahom žiadosti a rozsahom požadovaných informácií, ako aj s ohľadom na platnú právnu úpravu žalovaný uviedol, že možno uviesť aj nasledovné právne relevantné okolnosti a skutočnosti: „Zásadnou spornou otázkou pri posudzovaní je či kvalita a rozsah informácií, ktoré žiadateľ žiada od obce ako povinnej osoby podľa o slobodnom prístupe k informáciám indikujú, že ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva vo verejnoprávnej sfére. (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). Zákon o slobode informácií neobsahuje vo svojich ustanoveniach legálnu definíciu zneužitia práva. Zákaz zneužívania výkonu práva je však jedným z ústavných princípov právneho štátu, ktoré implicitne obsahuje v čl. 1 ods. 1. Ústavné princípy predstavujú hodnotovú časť (background - pozadie) formálnej aplikácie práva, aj v prípadoch, keď zákon sa o tom osobitne nezmieňuje. Cieľom testu zneužitia práva je preskúmať, či formálnou aplikáciu zákona - postupom podľa dikcie zákona nedochádza k narušeniu ústavného pozadia právnej regulácie" (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). Kumulatívne požiadavky na aplikáciu zákona vyžadujú od štátnych orgánov konanie nielen v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ale súčasne pri zachovaní ústavných princípov. Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy povinnej osoby existuje dostatočný a odôvodnený počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Je potrebné odlišovať tento reálny záujem, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa. Existenciu tohto reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa je nevyhnutné odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutí informácie, ktorý žiadateľ nemusí preukazovať (podľa zákona o slobode informácií informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje). To, že sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu ešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa informácie získať. Celkovo doručená žiadosť, ako aj predchádzajúce žiadosti o informácie, jednoznačne vykazuje znaky tzv. informačného filibusteringu - teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy činnosťou na spracovaní informácie pre žiadateľa. Právny systém musí byť spôsobilý brániť sa proti takýmto typom žiadostí, pretože sú v rozpore s princípom dobrej verejnej správy a v konečnom dôsledku žiadosti vedú k tomu, že orgány verejnej správy sa nevenujú svojej primárnej činnosti, ale vybavovaniu nezmyslených žiadostí. (podrobne k tomu rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ).“

18. Žalovaný uviedol v napadnutom rozhodnutí, že „... indície, ktoré naznačujú pochybnosti o vážnosti prejavenej vôle žiadateľa sú nasledovné:

- typickým znakom zneužitia práva na informácie je skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada "všetko", pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom,

- zneužívaná je skutočnosť, že výkon práva na informácie nepodlieha poplatkovej povinnosti. Skutočnosť, že informácie nepodliehajú poplatkovej povinnosti však znamená, že právo musí byť vykonávané primeraným spôsobom,

- ďalším typickým znakom je, že sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí,

- žiadané sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať orgán verejnej správy práve činnosťou, ktorá je u zamestnancov spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť.

19. Žalovaný poukázal na to, že žiadosť o sprístupnenie informácií má mať za cieľ sprístupniť verejnosti jej neznáme údaje vo veciach verejných bez toho, aby sa žiadosť stala pokynom na výkon určitých činnosti alebo postupu povinnej osoby. Uviedol, že v danej súvislosti možno poukázať na právny záver obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. , podľa ktorého poskytovaním informácií v zmysle zákona o slobode informácií nie je poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch, či o rokovaniach, ktoré sú súhrnom množstva údajov (informácií) prípadne aj ujednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (napr. nie sú zmluvnými stranami) a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne nedotýkajú. Podľa jeho názoru žiadosť žiadateľa o sprístupnenie takého množstva súborov informácií v podstatnej miere prevyšuje účel a zmysel zákonných práv žiadateľa na prístup k informáciám, a v neprimeranom rozsahu zasahuje do činnosti Mesta Michalovce ako osobitnej verejnoprávnej korporácie a zároveň orgánu štátnej správy i miestnej samosprávy pôsobiaceho v oblasti úpravy miestnych záležitostí (to všetko v súlade s Európskou chartou miestnej samosprávy a na základe ústavného zmocnenia v štvrtej hlave SR - čl. 64 a nasl. ), čím ohrozuje verejný záujem, na ktorý bola obec ústavne predurčená plniť a to v súvislosti so zmenami v roku 1989 - obnovenie obecného zriadenia. Analýza a príprava žiadaných informácií vykonaná za účelom vyhovenia žiadosti žiadateľa by pri daných technických a personálnych podmienkach zamedzila riadny chod Mesta Michalovce - Mestského úradu v Michalovciach. Poukázal na to, že súčasne zaslaním kópií všetkých ním požadovaných rozhodnutí Mesta Michalovce by v zmysle ust. zákona o slobode informácií došlo k zásahu do osobnosti a súkromia dotknutých účastníkov správnych konaní, ktorých sa tieto rozhodnutia týkajú. Rozhodnutia Mesta Michalovce sú ako súbory informácii nositeľmi nielen informácií o mene a priezvisku dotknutých účastníkov konania, ale aj o ich vlastníctve (rozsahu majetku dotknutých účastníkov konania, titule nadobudnutia majetku a pod.). Hoci len z kontextu týchto rozhodnutí by žiadateľ získal prístup k mnohým informáciám, ktoré by boli spôsobilé v zmysle ust. zákona o slobode informácií zasiahnuť do osobnosti a súkromia dotknutých účastníkov konania. V záujme ochrany iných základných práv a slobôd - ochrany osobnosti a súkromia dotknutých účastníkov konania podľa zákona o slobode informácií a ochrany verejného záujmu, ktoré predstavujú dôležité faktory obmedzenia práva na prístup k informáciám, Mesto Michalovce žiadosti žiadateľa v celom rozsahu nevyhovela (nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. ). 20. Žalovaný uviedol, že rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (). Žiadosť žiadateľa – žalobcu o zaslanie kópií: Rozpočet na dielo "Rekonštrukcia Zimného štadióna „ podľa PaRD podľa

jednotlivých položiek.

Rozpočet projektanta na dodatok Č. 1 k zmluve na Rekonštrukciu Zimného

štadióna.

Zápisy v stavebnom denníku o zmenách oproti PaRD. Protokol o prevzatí diela z decembra 2017 - kolaudačnú zápisnicu,

špecifikovaných vo výroku napadnutého rozhodnutia podľa názoru žalovaného presahuje oprávnenia žiadateľa na prístup k informáciám. V neprimeranom rozsahu zasahuje do iných základných práv alebo

slobôd - ochrany osobnosti a súkromia dotknutých účastníkov konania a narušeniu riadneho chodu Mesta Michalovce - Mestského úradu v Michalovciach - verejného záujmu, na realizáciu ktorého bola obec určená (toto právo jej priznáva samotná ) a tiež presahuje povinnosti, ktoré mestu ukladá zákon o slobode informácií. Zdôraznil, že nepopiera podstatu žiadateľovho práva na informácie, avšak vzhľadom na množstvo a charakter žiadaných informácií obsiahnutých v žiadosti, nie je jeho povinnosťou vyhovieť takejto žiadosti. Preto v súlade so zhora uvedenými právnymi závermi z tohto dôvodu nie je možné priznať právnu ochranu. Uviedol, že zjavne táto žiadosť sleduje iný cieľ ako získať, dosiahnuť sprístupnenie informácií podľa o slobodnom prístupe k informáciám. S uvedeným plne korešponduje ním citovaná judikatúra súdov a napríklad aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. a nadväzne na to aj rozhodnutie Ústavného súdu SR . Podľa jeho názoru ako povinnej osoby v danom prípade nie je a nebol - vzhľadom na rozsah a štruktúru požadovaných informácií - primeraný vzťah proporcionality medzi rozsahom žiadaných informácií a legitímnym účelom, ktorý musí byť obsiahnutý zákonom o slobode informácií (k tomu porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. ).

21. Žalobca podal na tunajší súd správnu žalobu zo dňa 18.07.2019 doručenú elektronicky dňa 31.07.2019, ktorou sa voči žalovanému domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného – Primátora mesta Michalovce č. zo dňa 06.06.2019 a rozhodnutia Mestského úradu Michalovce č. zo dňa 12.04.2019 s tým, aby súd vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby mu súd priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania. Zotrval na tom, že napadnuté rozhodnutia orgánov verejnej správy nemajú oporu v o slobodnom prístupe k informáciám a sú v rozpore s právnym názorom Krajského súdu v Košiciach vysloveným v konaní vedenom pod sp. zn. .

22. Odôvodnil to tým, že prvostupňové ako aj druhostupňové rozhodnutie žalovaného sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, nakoľko žalovaný nedostatočne vyložil vzťah medzi skutkovým zistením a ním citovaných judikátov, tak aby bolo zrejmé, z akého dôvodu má jeho žiadosť konkrétny šikanózny cieľ. Poukázal na to, že plná informačná povinnosť sa týka Mesta Michalovce s tým, že v zmysle a má povinná osoba – mesto Michalovce plnú informačnú povinnosť, ak sa nejedná o informácie podľa - , vzťahujúcu sa na všetky informácie, ktoré má alebo by mala mať. Obsah jeho žiadosti nespadá pod režim – uvedeného zákona. Keďže právo na informácie je garantované SR ako základným prameňom práva je nevyhnutné dôsledne skúmať podmienky možného obmedzenia sprístupnenia informácie, a teda zásahu do jedného zo základných práv. Namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia nie je zrejmé, z akého dôvodu je jeho žiadosť šikanózna a akým spôsobom môže vyhotovenie niekoľkých kópií ochromiť chod Mestského úradu Michalovce. Ďalej namietal, že rovnako žalovaný neuviedol ani presný počet jeho žiadostí a už vôbec nie počet žiadostí, ktorým vyhovel, resp. nevyhovel.

23. Zároveň v žalobe namietal, že informácie žiadané v 1. a 2. bode jeho žiadosti mali byť ako neoddeliteľné súčasti zmlúv zverejnené na stránke mesta bez toho, aby bolo potrebné o ne osobitne žiadať. Citoval ust. , ods. 1 , podľa ktorého povinne zverejňovaná zmluva je písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná osoba a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získala za finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy vrátane neštátnych účelových fondov, alebo sa týka používania týchto finančných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom alebo na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie. Uviedol, že povinné zverejňovanie zmlúv, objednávok a faktúr bolo do , ktorým sa dopĺňa , konkrétne . So zmluvami, ktoré sa majú podľa zákona povinne zverejňovať, spojil rôzne právne následky - a to najmä ten následok, že účinnosť týchto zmlúv podmienil ich zverejnením. Uviedol, že z tohto vyplýva, že Mesto Michalovce si nesplnilo svoju zákonnú povinnosť, čo ma za následok neúčinnosť predmetných zmlúv.

24. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 28.11.2019 doručenej súdu elektronicky dňa 05.12.2019 navrhol, aby súd žalobu zamietol a priznal mu náhradu trov konania. K tvrdeniu žalobcu v žalobe, že postup mesta je nezákonný a nesprávne si vyložil platnú právnu úpravu uviedol, že s

uvedenými názormi a konštatovaniami nemožno súhlasiť najmä z nasledovných právne relevantných okolností a skutočností: „Rozhodnutím zo dňa 06.06.2019 primátor mesta Michalovce pod č. vo veci slobodného prístupu k informáciám rozhodol tak, že odvolanie voči rozhodnutiu mestského úradu odmietol. Poukázal pri tom na to, že v danom prípade žiadateľovi nejde o samotné informácie, ale o minimalizáciu reálnej schopnosti mesta plniť úlohy uložené jej zákonmi (čo považoval za zneužitie práva a s tým spojené porušenie ústavných práv a ústavných princípov v SR.). Zvýraznil pritom, že ide o sústavu opakovaných žiadostí – viac ako 20 u toho istého žiadateľa (od roku 2017 doposiaľ). To považoval za zjavné zneužívanie práva a obchádzanie práva formou zahlcovania mesta žiadosťami, ktoré nie sú predmetom verejného záujmu.“ 1./ Podľa článku 26 ods. 1 , sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti ( ). Aj v takýchto prípadoch však existujú kritériá, ktoré musí povinná osoba pri rozhodovaní o tom, či informáciu sprístupní alebo nesprístupní, p o v i n n e zohľadniť. 2./ Ide o základné princípy a hodnoty ústavného zriadenia zakotvené v Ústave SR a Listine základných práv a slobôd, ktoré sú záväzným predpisom najvyššej právnej sily a ktoré sú všetky orgány povinné rešpektovať pri svojom rozhodovaní. Kľúčovým ustanovením je SR, podľa ktorého „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .“. Princípy a kritériá obsiahnuté v ústave tak „prenikajú“ resp. „prežarujú“ celý právny poriadok. V praxi to znamená, že význam každého všeobecného alebo neurčitého pojmu, ale aj každého iného ustanovenia, musí povinná osoba pri rozhodovaní o žiadosti určiť (vyložiť) tak, aby rozhodnutie o konkrétnej žiadosti o informácie bolo v súlade s hodnotami a princípmi zakotvenými v ústave, aby boli dodržané ústavné kritériá obmedzenia práva na informácie zakotvené v článku 26 ods. 4 SR a aby nebolo porušené ústavné právo na informácie. (bližšie pozri nálezy Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. a sp. zn. ). Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na právo na prijímanie informácií ( obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemožno považovať za absolútne vylúčenie možnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. a tiež aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ) 3./ Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie , podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne.

25. Ďalej žalovaný poukazuje na skutočnosť, že: „... právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné ústavné práva a slobody. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a v rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody - popretiu práv dotknutých účastníkov konaní a narušeniu riadneho chodu mesta Michalovce – Mestského úradu v Michalovciach - narušeniu verejného záujmu štátu (pozri k tomu aj nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. ). Zákon o slobode informácií v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach až tohto zákona. Ako je už uvedené vyššie, v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov ustanovenie a nasl. zákona o slobode informácií upravuje obmedzenia prístupu k informáciám.“

26. Žalovaný uviedol, že: „... 3./ Ústavný súd Českej republiky vo svojej početnej judikatúre – napríklad aj vo veci pod sp. zn. – vymedzil dôsledne povinnosť skúmania a testu proporcionality v nadväznosti na požadované informácie a ich využiteľnosť v kontexte tzv. „strážneho psa verejnosti“. K tomu uvádza: „Predmetné základné práva (stret práva na informácie s právom na ochranu súkromia – poznámka spracovateľa) nie sú absolútne, z čoho vyplýva, že do ich výkonu je možné za podmienok

primárne stanovených článkami Listiny a Dohovoru zasahovať, musí však byť dodržaná požiadavka vyslovená v čl. 4 ods. 4 Listiny na rešpektovanie základných práv a skúmanie ich podstaty a zmyslu. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu kolíziu základných práv je nevyhnutné riešiť s použitím princípu proporcionality. Ústavný súd konštatoval, že v prípadoch stretov základných práv či slobôd s verejným záujmom, resp. inými základnými právami alebo slobodami je treba posudzovať účel (cieľ) takéhoto zásahu vo vzťahu k použitým prostriedkom, pričom meradlom pre toto posudzovanie je zásada proporcionality (primeranosti v širšom zmysle), ktorá môže byť tiež nazývaná zákazom nadmernosti zásahov do práv a slobôd. Pred poskytnutím informácií o plate a odmenách zamestnanca, vyžiadaných žiadateľom na základe ustanovenia .... zákona o slobodnom prístupe k informáciám, je nevyhnutné vykonať test proporcionality a v jeho rámci posúdiť najmä to, či poskytnutie informácií je kľúčové pre výkon práva žiadateľa na slobodu prejavu, pričom je potrebné skúmať, či a) účelom vyžiadania informácie je prispieť k diskusii o veciach verejného záujmu, b) informácia samotná sa týka verejného záujmu c) žiadateľ o informáciu plní úlohy alebo poslanie dozoru verejnosti alebo rolu tzv. „spoločenského strážneho psa“, d) informácia existuje a je dostupná. Pri strete základných práv je nevyhnutné vychádzať z princípu, že všetky základné práva sú rovnocenné. Orgány aplikujúce relevantnú právnu úpravu – t. j. v posudzovanom prípade povinná osoba, správne orgány a súdy v systéme správneho súdnictva – musia v každom jednotlivom prípade porovnávať testom proporcionality dotknuté a v konflikte stojace práva, a zaistiť, aby medzi nimi bola dodržaná spravodlivá rovnováha. V prejednávanom prípade bol žiadateľom o informácie advokát. Z vyžiadaného správneho spisu nevyplýva žiadna zmienka o účele, ku ktorému mali byť osobné údaje požadované žiadateľom použité, a ani to, či by mali byť použité vo verejnom záujme, a v čom by tento verejný záujem mal spočívať.“

27. Žalovaný uviedol, že z tejto dlhšej citácie nálezu ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že opakované žiadosti žiadateľa – žalobcu, sú smerované výlučne k uspokojeniu jeho predstáv a vôbec nesúvisia s judikovanými požiadavkami zhora (najmä s požiadavkou prispieť k diskusii o veciach verejného záujmu) a tiež s požiadavkou dohľadu verejnosti nad vecami verejného záujmu a už len z tohto pohľadu žaloba právne neobstojí a nespĺňa základné zákonné podmienky.

28. Ďalej žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol: „...4./ Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zaujal stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa (k tomu pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. a ). „Obsahom základného práva na prijímanie informácií podľa a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je právo sťažovateľa dostávať informácie podľa jeho predstáv a očakávaní“. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) a každé základné právo a sloboda sa priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. ). 5./ Žiadosť o sprístupnenie informácií podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov má slúžiť iba ako nástroj spoločenskej kontroly a nie ako prostriedok na zneužitie práva. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). Obdobne možno citovať aj „... zákon o slobode informácií nemá slúžiť ako zámienka na kritiku orgánov verejnej správy, ale ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne, t. j. povinným osobám budú adresované len žiadosti, ktoré sú tieto osoby reálne povinné poskytnúť, t. j. žiadosti o informácie v rozsahu ich rozhodovacej činnosti. Len takto možno hovoriť o účinnej spoločenskej kontrole verejnej správy. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov ... za zneužívanie práva na informácie, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory“. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. a obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu SR ). Taktiež možno uviesť „... zákon o slobode informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V

opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory“. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ) V tomto konkrétnom prípade ide práve o takýto stav, keď žiadateľ opakovane a cielene požaduje informácie účelovo a v rozsiahlych súboroch s cieľom ich zavalenia úradu a jeho zamestnancov. „Z uvedeného teda vyplýva, že prax orgánov aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne k úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré im zverujú zákony a iné právne predpisy. Práve tieto predpisy sa tak stávajú dôležitými faktormi obmedzenia práva na prístup k informáciám, ktoré má na mysli SR, ale aj SR, keď prikazuje primeraný spôsob poskytovania informácií.“ (pozri k tomu bližšie nález Ústavného súdu SR, sp. zn. ). Obdobne túto zhora uvedenú dikciu prevzal aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach, keď uvádza: „Z uvedeného vyplýva, že prax orgánov aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré zverujú zákonom stanovené právne predpisy.“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). V danom prípade je mestu Michalovce daná obligatórna povinnosť plniť si svoju primárnu úlohu „výkon zverenej a originálnej činnosti na jednotlivých úsekoch verejnej správy“ daný medzinárodnými zmluvami, Európskou chartou miestnej samosprávy, SR a ostatnými právnymi predpismi. Právne predpisy, ktoré obciam dávajú tzv. „primárne kompetencie“ - sú potom zásadným a významným faktorom obmedzenia práva na prístup k informáciám, ktoré má na mysli SR, ale aj , keď prikazuje primeraný spôsob poskytovania informácií. To znamená, že neposkytnutie a nesprístupnenie informácií v počte 27 za obdobie 15 mesiacov (a to vždy s početnými podotázkami) vo vzťahu k žiadateľovi v danom prípade bolo potrebné a nevyhnutné za účelom zabezpečenia iného legitímneho cieľa, aby bol najmä zabezpečený výkon kompetencii povinnej osoby.“

29. Žalovaný ďalej uviedol, že v súvislosti s obsahom žiadosti a rozsahom požadovaných informácií, ako aj s ohľadom na platnú právnu úpravu je možné uviesť nasledovné právne relevantné okolnosti a skutočnosti: „...Zásadnou spornou otázkou pri posudzovaní je či kvalita a rozsah informácií, ktoré žiadateľ žiada od obce ako povinnej osoby podľa o slobodnom prístupe k informáciám indikujú, že ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva vo verejnoprávnej sfére. (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). „Zákon o slobode informácií neobsahuje vo svojich ustanoveniach legálnu definíciu zneužitia práva. Zákaz zneužívania výkonu práva je však jedným z ústavných princípov právneho štátu, ktoré implicitne obsahuje v čl. 1 ods. 1. Ústavné princípy predstavujú hodnotovú časť (background – pozadie) formálnej aplikácie práva, aj v prípadoch, keď zákon sa o tom osobitne nezmieňuje. Cieľom testu zneužitia práva je preskúmať, či formálnou aplikáciou zákona - postupom podľa dikcie zákona nedochádza k narušeniu ústavného pozadia právnej regulácie“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). Kumulatívne požiadavky na aplikáciu zákona vyžadujú od štátnych orgánov konanie nielen v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ale súčasne pri zachovaní ústavných princípov. Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy povinnej osoby existuje dostatočný a odôvodnený počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Je potrebné odlišovať - 7 - tento reálny záujem, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa. Existenciu tohto reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa je nevyhnutné odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutí informácie, ktorý žiadateľ nemusí preukazovať (podľa zákona o slobode informácií informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje). To, že sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu ešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa informácie získať. Celkovo doručená žiadosť žiadateľa jednoznačne vykazuje znaky tzv. informačného filibusteringu - teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy činnosťou na spracovaní informácie pre žiadateľa. „Právny systém musí byť spôsobilý brániť sa proti takýmto typom žiadostí, pretože sú v rozpore s princípom dobrej verejnej správy a v konečnom dôsledku žiadosti vedú k tomu, že orgány verejnej správy sa nevenujú svojej primárnej činnosti, ale vybavovaniu nezmyselných žiadostí. (podrobne k tomu rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ).“

30. Ďalej žalovaný uviedol vo vyjadrení, že ako povinná osoba: „... v danom prípade vychádzal z toho, že právo na informáciu musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy. (bližšie rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ). Je potrebné zdôrazniť, že verejná správa nemá byť samoúčelná, ale jej cieľom je služba občanom, vrátane poskytovania informácií, s ktorými verejná správa pri výkone svojej pôsobnosti pracuje (disponuje). Cieľom verejnej správy je právna regulácia v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Právo na informácie nie je samoúčelné, ale má umožniť žiadateľom čo najväčšiu právnu pohodu a komfort orientovať sa a uplatňovať práva v jednotlivých úsekoch verejnej správy.“

31. Zdôraznil, že nepopiera podstatu žiadateľovho práva na informácie, avšak vzhľadom na množstvo a charakter žiadaných informácii obsiahnutých v žiadosti, nie je jeho povinnosťou vyhovieť takejto žiadosti a z tohto dôvodu v súlade s uvedenými právnymi závermi nie je možné priznať právnu ochranu. Uviedol, že: „Zjavne táto žiadosť sleduje iný cieľ ako získať, dosiahnuť sprístupnenie informácií podľa o slobodnom prístupe k informáciám. S uvedeným plne korešponduje zhora citovaná judikatúra súdov a napríklad aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. a náväzne na to aj rozhodnutie Ústavného súdu SR , sp. zn. . Podľa názoru mesta Michalovce ako povinnej osoby v danom prípade nie je a nebol - vzhľadom na rozsah a štruktúru požadovaných informácií - primeraný vzťah proporcionality medzi rozsahom žiadaných informácií a legitímnym účelom, ktorý musí byť obsiahnutý zákonom o slobode informácií (k tomu porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. ). V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti mesto Michalovce (primátor mesta) rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia a žiadosti žiadateľa v celom rozsahu n e v y h o v e l a.“

32. Žalobca v replike zo dňa 08.01.2020 uviedol, že zo strany právneho zástupcu žalovaného bolo obsahovo totožné vyjadrenie zo dňa 29.06.2018 predložené už v predchádzajúcom konaní vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn. , predmetom ktorého bolo preskúmavanie predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného, ktorým bolo rozhodnuté o jeho žiadosti o poskytnutie informácie podanej dňa 02.01.2018. Poukázal na to, že súd sa už s touto argumentáciou vysporiadal o čom svedčí odôvodnenie rozhodnutia vydanom v konaní sp. zn. . Z uvedeného dôvodu sa odvolával na jeho stanovisko zo dňa 16.07.2018, ktoré predložil v označenom konaní. Poukázal na to, že v zmysle súdneho rozhodnutia vydaného v konaní sp. zn. , ktoré priamo predchádza tomuto konaniu bolo „úlohou žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu bude v ďalšom konaní brať do úvahy skutkové okolnosti, ktoré môžu byť známe len im, a uviesť konkrétne dôvody, pre ktoré žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií nemienia vyhovieť, z dôvodov akého právneho posúdenia žiadosti žalobcu, a teda súdom preskúmateľným spôsobom zrozumiteľne a s dostatočným odôvodnením rozhodnúť o nevyhovení žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií, a svoje rozhodnutie teda riadne v súlade s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku aj odôvodniť alebo žiadosti žalobcu vyhovieť.“ Namietal však, že žalovaný ani v jednom z napadnutých rozhodnutí neuviedol z akých dôvodov by vyhovením žiadosti žalobcu došlo k narušeniu chodu Mestského úradu v Michalovciach, a teda nepreukázal popretia iného práva či slobody, tak ako si to vyžaduje riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu štátnej moci v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR. Namietal, že napriek tomu, že v zmysle právny názor súdu, ktorý vyslovil súd v zrušujúcom rozsudku je pre orgán verejnej správy v ďalšom konaní záväzný rozhodnutia žalovaného nespĺňali kritérium zrozumiteľného a dostatočného odôvodnenia. V tejto súvislosti žalobca poukázal na body 10.,11. a 12. rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dňa 31.01.2019. Uviedol, že v zmysle judikatúry ÚS SR, orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia (nález Ústavného súdu SR sp. zn. ). Na základe uvedeného trval na podanej správnej žalobe v celom rozsahu s odvolaním na jej obsah.

33. Žalobca sa duplikou k replike žalobcu, ktorá mu bola doručená 23.01.2020 nevyjadril.

34. Súd v konaní podľa ust. a nasl. o (ďalej len „“), po oboznámení sa s obsahom žaloby, žalobou napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného, bez nariadenia pojednávania, za splnenia zákonných podmienok podľa , a , dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná a dňa 08.12.2022 vyhlásil verejne rozsudok vo veci samej a zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

35. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len "") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

36. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), povinnými osobami sú ďalej právnické osoby zriadené zákonom a právnické osoby zriadené štátnym orgánom, vyšším územným celkom alebo obcou podľa osobitného zákona.

37. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), povinnými osobami sú ďalej aj právnické osoby založené povinnými osobami podľa odseku 1 a 2.

38. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú k dispozícii.

39. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), povinná osoba podľa sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, 3a) o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy.

40. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

41. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis.

42. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), porušením alebo ohrozením bankového tajomstva nie je zverejnenie zmluvy podľa .

43. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba. Ustanovenia osobitných predpisov tým nie sú dotknuté.

44. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú

spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon, alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Ak dotknutá osoba nemá spôsobilosť na právne úkony, taký súhlas môže poskytnúť jej zákonný zástupca. Ak dotknutá osoba nežije, taký súhlas môže poskytnúť jej blízka osoba.

45. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), povinná osoba sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva, predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu a) titul, b) meno, c) priezvisko, d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie, e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti, f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu alebo činnosť vykonáva, g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného verejného rozpočtu.

46. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), osobné údaje osoby, ktorá je nadriadeným v služobnom pomere, povinná osoba sprístupní v rozsahu a na účel podľa odseku 3, len ak sprístupnenie nie je v rozpore s povinnosťou mlčanlivosti podľa osobitných predpisov a zároveň sprístupnenie tejto informácie neohrozí bezpečnosť alebo obranu Slovenskej republiky, ochranu verejného poriadku alebo plnenie úloh týchto osôb alebo orgánov, v ktorých vykonávajú svoju činnosť; ustanovenie sa v tomto prípade nepoužije.

47. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), informácie označené ako obchodné tajomstvo povinná osoba nesprístupní.

48. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), porušením alebo ohrozením obchodného tajomstva nie je najmä sprístupnenie informácie a) týkajúcej sa závažného vplyvu na zdravie ľudí, svetové kultúrne a prírodné dedičstvo, životné prostredie vrátane biologickej diverzity a ekologickej stability, b) o znečisťovaní životného prostredia, c) ktorá sa získala za verejné prostriedky, alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom, na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie, d) o štátnej pomoci a informácie podľa .

49. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), porušením alebo ohrozením obchodného tajomstva nie je ani zverejnenie zmluvy podľa .

50. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak a) jej bola odovzdaná osobou, ktorej takú povinnosť zákon neukladá a ktorá na výzvu povinnej osoby písomne oznámila, že so sprístupnením informácie nesúhlasí. Ak na výzvu povinnej osoby neodpovie

osoba oprávnená udeliť súhlas na sprístupnenie informácie do siedmich dní, predpokladá sa, že so sprístupnením informácie súhlasí. Na tieto následky musí byť osoba vo výzve upozornená, b) ju zverejňuje na základe zákona; ak je podľa takého zákona zverejňovaná vo vopred stanovenej dobe, iba do tejto doby, c) tým možno porušiť ochranu duševného vlastníctva ustanovenú osobitným predpisom s výnimkou, ak osoba oprávnená podľa týchto osobitných predpisov na výzvu povinnej osoby na sprístupnenie informácie udelí súhlas, d) sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy, e) sa týka zmierovacieho konania, arbitrážneho konania alebo rozhodcovského konania okrem informácie o rozhodnutí alebo o výsledku konania, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy, f) sa týka miesta výskytu chránených druhov rastlín, živočíchov, nerastov a skamenelín a hrozí ich neprípustné rušenie, poškodzovanie alebo ničenie, g) by to bolo v rozpore s právne záväznými aktmi Európskych spoločenstiev a Európskej únie alebo s medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná. h) sa týka výkonu kontroly, dohľadu alebo dozoru orgánom Verejnej moci podľa osobitných predpisov okrem informácie o rozhodnutí alebo o inom výsledku kontroly, dohľadu alebo dozoru, ak jej sprístupnenie nezakazujú osobitné predpisy, i) ide o dokumentáciu, ktorá obsahuje informácie, ktorých zverejnenie by sa mohlo použiť na plánovanie a vykonanie činností s cieľom spôsobiť narušenie alebo zničenie jadrového zariadenia alebo objektov osobitnej dôležitosti a ďalších dôležitých objektov podľa osobitných predpisov.

51. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ustanovenie písmena a) sa nepoužije, ak ide o informácie, ktoré sa získali za verejné prostriedky, alebo sa týkajú používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom, na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie.

52. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), pri sprístupňovaní informácií, ktoré získala povinná osoba od tretej osoby na plnenie úlohy na základe osobitného zákona, podľa ktorého sa na povinnú osobu vzťahuje povinnosť mlčanlivosti alebo iná prekážka ochraňujúca informácie pred zverejnením alebo zneužitím, ktoré však možno podľa tohto zákona sprístupniť, sprístupní povinná osoba len tie informácie, ktoré priamo súvisia s jej úlohami.

53. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), žiadosť možno podať písomne, ústne, faxom, elektronickou poštou alebo iným technicky vykonateľným spôsobom.

54. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), zo žiadosti musí byť zrejmé, ktorej povinnej osobe je určená, meno, priezvisko, názov alebo obchodné meno žiadateľa, jeho adresa pobytu alebo sídlo, ktorých informácií sa žiadosť týka a aký spôsob sprístupnenia informácií žiadateľ navrhuje.

55. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), žiadosť je podaná dňom, keď bola oznámená povinnej osobe príslušnej vo veci konať.

56. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), informácie sa sprístupňujú najmä ústne, nahliadnutím do spisu vrátane možnosti vyhotoviť si odpis alebo výpis, odkopírovaním informácií na technický nosič dát, sprístupnením kópií predlôh s požadovanými informáciami, telefonicky, faxom, poštou, elektronickou poštou. Ak informáciu nemožno sprístupniť spôsobom určeným žiadateľom, dohodne povinná osoba so žiadateľom iný spôsob sprístupnenia informácie.

57. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmich pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa a a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa , ak tento zákon neustanovuje inak.

58. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), zo závažných dôvodov môže povinná osoba predĺžiť lehotu (ods. 1), najviac však o osem pracovných dní a o 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa . Závažnými dôvodmi sú: a) vyhľadávanie a zber požadovaných informácií na inom mieste, ako je sídlo povinnej osoby vybavujúcej žiadosť, b) vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií požadovaných na sprístupnenie v jednej žiadosti, c) preukázateľné technické problémy spojené s vyhľadávaním a sprístupňovaním informácie, o ktorých možno predpokladať, že ich možno odstrániť v rámci predĺženej lehoty.

59. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), predĺženie lehoty povinná osoba oznámi žiadateľovi bezodkladne, najneskôr pred uplynutím lehoty (ods. 1). V oznámení uvedie dôvody, ktoré viedli k predĺženiu lehoty.

60. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ak povinná osoba poskytne žiadateľovi požadované informácie v rozsahu a spôsobom podľa v zákonom stanovenej lehote, urobí rozhodnutie zápisom v spise. Proti takému rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

61. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená ( ).

62. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie či nevydala rozhodnutie a ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti ( ).

63. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa . Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať.

64. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), o odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.

65. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia.

66. Podľa o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

67. Podľa o správnom konaní (ďalej len „“), rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

68. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

69. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

70. Podľa § 47 ods. 1 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.

71. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.

72. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

73. Podľa § 47 ods. 4 Správneho poriadku, poučenie o odvolaní (rozklade) obsahuje údaj, či je rozhodnutie konečné alebo či sa možno proti nemu odvolať (podať rozklad), v akej lehote, na ktorý orgán a kde možno odvolanie podať. Poučenie obsahuje aj údaj, či rozhodnutie možno preskúmať súdom.

74. Podľa § 47 ods. 5 Správneho poriadku, v písomnom vyhotovení rozhodnutia sa uvedie aj orgán, ktorý rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia, meno a priezvisko fyzickej osoby a názov právnickej osoby. Rozhodnutie musí mať úradnú pečiatku a podpis s uvedením mena, priezviska a funkcie oprávnenej osoby. Ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci, neobsahuje úradnú pečiatku a podpis, ale je správnym orgánom autorizované podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci. Osobitné právne predpisy môžu ustanoviť ďalšie náležitosti rozhodnutia.

75. Podľa článku 26 ods. 1 , sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

76. Podľa článku 26 ods. 5 , orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon.

77. V súlade s nálezom Ústavného súdu SR sp.z n. z 28.06.2007 „... možno dospieť k záveru, že plná informačná povinnosť voči každému je z hľadiska článku 26 ods. 4 namieste buď vtedy, keď ide o subjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo obcí, alebo vtedy, ak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného práva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do úzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich práv a slobôd. ... Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym, resp. obecným majetkom zakladá verejný záujem na transparentnosti

fungovania takéhoto subjektu kvôli možnosti verejnej kontroly zo strany občanov a posilneniu dôvery občanov v zákonné nakladanie s verejnými prostriedkami a majetkom.“

78. Podľa názoru súdu podstatným je aj tá skutočnosť, že takýto subjekt nebol kreovaný na uplatňovanie súkromných záujmov, ale na realizáciu verejných záujmov. Plná informačná povinnosť sa teda týka aj žalovaného, ktorý v zmysle § 3 ods. 1 zákona o slobodnom prístupe k informáciám má zákonnú povinnosť sprístupniť žiadateľom požadované informácie, ak sa nejedná o informácie, ktorých sprístupnenie je obmedzené v zmysle ustanovení § 8 až § 11 zákona o slobodnom prístupe k informáciám.

79. Správny súd poukazuje aj na to, že z judikatúry slovenských súdov k tzv. šikanóznemu výkonu práva na informácie vyplýva, že k nemu dochádza najmä v týchto prípadoch :

- informácie, ktoré majú prevádzkovo pracovný charakter a týkajú sa vnútornej činnosti organizácie bez priameho dopadu vo vzťahu k verejnosti,

- ak informáciou by malo byť (štatistické) spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada,

- povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v originálnej podobe v dokumentácii povinnej osoby nenachádzajú,

- ak by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú,

- ak sa jedná o žiadosť o informáciu, ktorá je zjavne nezmyselná a nie je myslená vážne,

- ak ide o požadovanie informácie spôsobom, ktorý nedovoľuje v konaní o sprístupnení informácie aplikovať prekážku veci právoplatne rozhodnutej napríklad tým, že čiastkovo pozmeňuje predmet žiadosti alebo vystupuje v rôznych právnych pozíciách (raz napríklad ako súkromná fyzická osoba, následne ako fyzická osoba - podnikateľ), prípadne tak robí po dohode s inou osobou, ktorá ten istý obštrukčný postup zopakuje.

80. Z obsahu administratívneho spisu žalovaného vyplýva, že žalobca žiadosťou zo dňa 02.01.2018 doručenou Mestu Michalovce elektronicky dňa 02.01.2018 žiadal o sprístupnenie informácií, o ktorej žiadosti Mesto Michalovce rozhodlo prostredníctvom prednostu Mestského úradu Michalovce rozhodnutím zo dňa 17.04.2019 č.: podľa § 18 ods. 2 zákona o slobodnom prístupe k informáciám, ktorým odmietol poskytnúť požadované informácie z vyššie uvedených dôvodov.

81. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie z 23.04.2019, ktoré odôvodnil tým, že v prvom rade namietal, že toto rozhodnutie nebolo vydané v lehote 8 pracovných dní, ale až 29 pracovných dní s tým, že sa tak stalo po podaní odvolania žiadateľa pre fikciu zamietavého rozhodnutia a v druhom rade namietal, že pri rozhodovaní vo veci bol prvostupňový správny orgán viazaný právnym názorom Krajského súdu v Košiciach, ktorý konštatoval v zrušujúcom rozsudku, že nové rozhodnutie má byť určité a zrozumiteľné, pričom citácia aj nesúvisiacich rozsudkov tieto podmienky nespĺňa a žiadosť o informácie je v súlade so a teda, že rozhodnutie je neurčité a nezrozumiteľné, v rozpore so zákonom o slobodnom prístupe k informáciám a nevychádza z právneho názoru Krajského súdu v Košiciach a je s ním v rozpore. Na základe tohto odvolania žalovaný rozhodol prostredníctvom primátora mesta preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 06.06.2019 č. : .

82. Z obsahu predložených dokladov vyplýva, že žalobca žiadal sprístupniť kópie dokladov, a to: 1/ Rozpočet na dielo "Rekonštrukcia Zimného štadióna“ podľa PaRD podľa jednotlivých položiek, 2/ Rozpočet projektanta na dodatok č. 1 k zmluve na Rekonštrukciu Zimného štadióna, 3/ zápisy v stavebnom denníku o zmenách oproti PaRD a 4/ Protokol o prevzatí diela z decembra 2017 - kolaudačnú zápisnicu. Žalovaný vyhodnotil túto žiadosť tak, že tieto nie je možné poskytnúť, pretože podľa jeho názoru presahuje oprávnenia žiadateľa na prístup k informáciám, v neprimeranom rozsahu zasahuje do iných základných práv alebo slobôd - ochrany osobnosti a súkromia dotknutých účastníkov konania a narušeniu riadneho chodu Mesta Michalovce - Mestského úradu v Michalovciach - verejného záujmu, na realizáciu ktorého bola obec určená (toto právo jej priznáva samotná ) a tiež presahuje povinnosti, ktoré mestu ukladá zákon o slobode informácií. Zdôraznil, že nepopiera podstatu žiadateľovho práva na informácie, avšak vzhľadom na množstvo a charakter žiadaných informácií obsiahnutých v žiadosti, nie je jeho povinnosťou vyhovieť takejto žiadosti. Ďalej dôvodil aj tým, že žalobcova žiadosť sleduje iný cieľ ako získať, dosiahnuť sprístupnenie informácií podľa Vzhľadom na obsah dovtedajších žiadostí od žalobcu (v rokoch 2017 a 2018)

podľa žalovaného možno prijať dôvodný záver, že predmetná žiadosť jednoznačne vykazuje znaky tzv. informačného filibusteringu - teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy činnosťou na spracovávaní informácie pre žiadateľa. Žalovaný doplnil, že všetka doterajšia činnosť žalobcu ako žiadateľa navodzuje indície súvisiace s istotou, ktoré vyvolávajú odôvodnené pochybnosti o vážnosti jeho prejavenej vôle a to: opakovane a dlhodobo žiada o poskytnutie informácie a žiada „všetko“ (často nemajúce charakter kontroly výkonu verejnej správy, ale majú charakter súkromno-právny), zneužíva aj skutočnosť, že výkon práva na informácie sa nespoplatňuje a žiadané sú informácie, ktorých vyhľadávanie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnávať orgán, verejnej správy takou činnosťou, ktorá je u zamestnancov spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť a to často aj na úkor svojej bežnej činnosti, v rámci plnenia úloh verejnej správy.

83. V zmysle vyššie označených ustanovení Správneho poriadku, vo vzťahu k odôvodneniu preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu, správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že povinnosťou správneho orgánu je reagovať v odôvodnení rozhodnutia na dva okruhy problémov: na skutkové okolnosti a právne posúdenie danej veci. Za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a takýmto skutkovým záverom je potrebné priradiť ich právny význam, nadväzujúc na ustanovenia konkrétnych právnych predpisov, na ktoré sa žalovaný odvoláva. V súvislosti s právnym posúdením však nie je dostatočné iba strohé citovanie príslušných (prípadne aj s vecou nesúvisiacich) zákonných ustanovení, ale je potrebné, aby správny orgán vyložil obsah právnej normy vo väzbe k skutkovým záverom tak, aby účastníci konania pochopili vzťah medzi skutkovými zisteniami a právnym posúdením veci. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu musí vyplývať aj správna úvaha, ktorá viedla správny orgán pri aplikácii označených právnych predpisov k výroku rozhodnutia. Správny súd konštatuje, že uvedené najmä vo vzťahu k správnej úvahe v odôvodnení rozhodnutia žalovaného absentuje, pretože žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí stručne poukazuje na doterajší rozsah žiadostí o informácie z podnetu žalobcu z čoho vyvodzuje záver, že u žalobcu nejde o reálny záujem o získanie informácie, ale aj vzhľadom na celkovú všeobecnú formuláciu jeho otázok je cieľom žiadosti nie samotná informácia, ale snaha zahltiť povinného kompletizovaním a získavaním podkladov k žiadosti a tým sťažiť výkon samosprávnych a poverených kompetencií žalovaného. Z uvedeného pohľadu je tak rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa, ako aj rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, pretože žalovaný nevyložil vzťah medzi skutkovým zistením a obsahom administratívneho rozhodnutia. Podľa názoru súdu nie je preskúmateľné pre nedostatok dôvodov také rozhodnutie, v ktorom správny orgán len poukáže na nálezy Ústavného súdu SR a na rozsudky NS SR bez toho, aby v rozhodnutí objasnil, čo bolo konkrétnym dôvodom pre odmietnutie žiadosti žiadateľa o informácie. Takémuto rozhodnutiu potom chýba dostatočné odôvodnenie v zmysle ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení je potrebné uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Pokiaľ druhostupňový správny orgán zopakuje takéto nekonkrétne a neurčité údaje rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a neuvedie ako sa vyrovnal s odvolacími dôvodmi odvolateľa a jeho námietkami voči prvostupňovému rozhodnutiu a len poukáže na počet otázok žiadateľa uvedených v žiadosti, na počet žiadostí a otázok žiadateľa v posledných dvoch rokoch, ako tomu bolo v preskúmavanom prípade, potom súd nemá možnosť posúdiť právne posúdenie veci žalobcu žalovaným, ani zistiť skutkový stav, z ktorého správne orgány vychádzali pri svojich rozhodnutiach, ktorými odmietli žalobcovi poskytnúť žiadané informácie.

84. Ak žalovaný až vo vyjadrení k podanej žalobe v prebiehajúcom súdnom preskúmavacom konaní doplnil dôvody svojho rozhodnutia, tak podľa názoru správneho súdu takúto povinnosť mal predovšetkým vo vzťahu k odôvodneniu žalobou napadnutého rozhodnutia, z ktorého musí vyplývať správna úvaha o použití príslušných právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Správny súd v zásade nepreskúmava vyjadrenie žalovaného k žalobe a ani obsah jeho ďalších písomných podaní, a takéto podania môžu vysvetľovať, prípadne aj spresniť úvahu správneho orgánu vedúcu k rozhodnutiu žalovaného, nie sú však spôsobilé dopĺňať zásadné dôvody rozhodnutia žalovaného, pretože podstatné dôvody rozhodnutia musia vyplývať už zo samotného súdom preskúmavaného rozhodnutia žalovaného.

85. Správny súd zároveň dopĺňa, že vo vzťahu k záveru žalovaného o zneužití práva na poskytnutie informácie žiadateľom, z obsahu administratívneho spisu a ani z obsahu vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe takýto záver nevyplýva. Žalovaný vo svojom vyjadrení pomerne obsiahlo poukazuje

na judikatúru vzťahujúcu sa na predmetnú oblasť - konkrétne informačný filibustering, správnemu súdu však neboli predložené žiadne konkrétne dôkazy, že zo strany žalobcu tak tomu je aj v preskúmavanej veci. Žalovaný síce tvrdí, že žalobca sa v minulom období viacerými žiadosťami (v počte cca 27) obrátil na žalovaného a dlhodobo a opakovane žiada „všetko“, pričom v jeho žiadostiach ustupuje kvalita informácie nad rozsahom, tieto skutočnosti však žalovaný v rozhodnutí, ktoré je predmetom prieskumu a ani v písomnom vyjadrení k podanej správnej žalobe žiadnym spôsobom neozrejmil a ani nepreukázal. Žalovaný v konaní nepreukázal rozsah a kvalitu požadovaných informácií v predchádzajúcich žiadostiach žalobcu a z jeho jednotlivých podaní vyplýva, že žalovaný predchádzajúce žiadosti žalobcu v preskúmavanom rozhodnutí hodnotil vo vzťahu k ich početnosti a nie vo vzťahu k ich obsahu, keď záver o šikanóznom výkone práva žalobcu vyvodil iba zo samotnej existencie viacerých žiadostí o informácie bez toho, aby bolo zrejmé, na základe čoho považoval žiadosti zo strany žalobcu za zneužitie práva na úkor žalovaného. Z jednotlivých podaní žalovaného, a to aj vzhľadom na početnosť jeho administratívneho aparátu nevyplýva, akým spôsobom by vyhľadanie a poskytnutie žalobcom požadovaných informácií mohlo paralyzovať činnosť žalovaného a zamedziť mu tak plnenie jeho úloh ako samosprávneho orgánu.

86. Pokiaľ ide o žalobnú námietku, v ktorej žalobca namietal, že napadnuté rozhodnutie nebolo vydané v lehote 8 pracovných dní, ale až 29 pracovných dní s tým, že sa tak stalo po podaní odvolania žiadateľa pre fikciu zamietavého rozhodnutia, tak súd poukazuje na právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR z 13. novembra 2012, sp. zn. : „V tejto súvislosti je rovnako zásadné stanovisko žalovaného k žalobe, kde uvádza, že v novom konaní nemôže nastať deň podania žiadosti o sprístupnenie informácií; správny orgán pritom nemôže vytvoriť právo tak, že by začiatok plynutia 8-dňovej lehoty ustanovenej v zákona o slobode informácií naviazal na iný deň, ako je ustanovený v zákone, išlo by o popretie SR. Zákonná 8- dňová lehota podľa zákona o slobode informácií je vždy "márne skonzumovaná" v pôvodnom konaní, pretože v pôvodnom konaní je naviazané na jej začatie na deň podania žiadosti o sprístupnenie informácií, ktorý už v novom konaní nemôže nastať. Ak by sa v novom konaní mala použiť 8-dňová lehota podľa zákona slobode informácií, muselo by byť o tom v zákone o slobode informácií príslušné ustanovenie, ktoré by ustanovilo aj iný deň začiatku jej plynutia. Napríklad by muselo byť v zákone ustanovené, že "ak odvolací orgán zruší rozhodnutie povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie a vráti vec povinnej osobe, ktorá vydala pôvodné rozhodnutie na nové prejednanie a rozhodnutie, lehoty na vybavenie žiadosti podľa plynú v novom konaní opätovne odo dňa, keď bol odvolacím orgánom vrátený povinnej osobe spisový materiál". Vzhľadom na absenciu takéhoto ustanovenia možno v novom prejedaní a rozhodnutí aplikovať iba lehoty pre rozhodnutie podľa správneho poriadku.“

87. V tomto prípade sa jedná o nové konanie, takže je potrebné aplikovať lehotu na rozhodnutie podľa § 49 správneho poriadku a to je lehota v zmysle odseku 2, t.j. do 30 dní od začatia konania, ktorá lehota bola v tomto prípade dodržaná keď aj sám žalobca uvádza, že žalovaný rozhodol až o 29 dní. Súd teda vyhodnotil túto žalobnú námietku ako nedôvodnú.

88. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, správny súd dospel k záveru o opodstatnenosti podanej správnej žaloby a preto rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa podľa § 191 ods. 1 písm. d/ zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Úlohou administratívnych orgánov bude v ďalšom konaní opätovne žiadosť žalobcu vyhodnotiť z hľadísk, ktoré sú uvedené v tomto rozhodnutí, a v prípade, ak správny orgán prvého stupňa, resp. žalovaný dospejú k záveru, že žiadosti nie je možné vyhovieť, hoci len sčasti, vydať o tom riadne odôvodnené a preskúmateľné rozhodnutie ( Správneho poriadku). Právnym názorom súdu, ktorý vyslovil súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný ( ).

89. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, pretože žalobca má vo veci úspech celkom.

90. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ).

91. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých

dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i/ sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

Uvedená povinnosť neplatí, ak

má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

ide o konania o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci. (, ).