Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7Sži/8/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Centrum ekologických

informácií, so sídlom Suché Mýto č. 19, 811 03 Bratislava, IČO: 42 268 559, právne

zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bardač, s.r.o., so sídlom Búdková č. 4, 811 04

Bratislava, IČO : 47 243 252, za ktorú koná Mgr. Róbert Bardač, konateľ a advokát, proti

ţalovanému : Obec Dúbravica, so sídlom Dúbravica č. 29, 976 33 pošta Poniky, IČO: 313

408, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia ţalovaného, o odvolaní ţalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. -43 z 19. júna 2013, v časti

výroku o náhrade trov konania, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici

z 19. júna 2013, č. k. -43 v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania,

p o t v r d z u j e .

Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.

O d ô v o d n e n i e :

Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“)

napadnutým rozsudkom zrušil podľa

(ďalej len „OSP“) fiktívne odvolacie rozhodnutie ţalovaného, doručené ţalobcovi 7. apríla

2013, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie ţalovaného doručené ţalobcovi 9. marca

2013 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol

s poukazom na vety tretej v spojení s tak, ţe úspešnému

ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Krajský súd vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania s poukazom na

vety tretej dôvodil, ţe v citovanom ustanovení v konaniach vedených na

2

základe ţalôb podľa druhej hlavy piatej časti je pre náhradu trov konania uvedená

výnimka zo zákonnej zásady zodpovednosti účastníkov za výsledok konania (prvá veta

citovaného ustanovenia), ktorá spočíva v moţnosti súdu nepriznať, či zníţiť náhradu trov

konania ţalobcovi, ktorý v konaní mal úspech celkom alebo sčasti. Hoci bliţšie podmienky

pre nepriznanie alebo zníţenie trov konania zákon neupravuje, ustanovuje, ţe súd takto môţe

postupovať, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom posúdenie splnenia

podmienok pre postup podľa takejto úpravy je výlučne na úvahe súdu.

Uviedol, ţe dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal ţalobcovi náhradu

trov konania spočívajú v povahe sporu, teda v okolnostiach daného prípadu a v danej veci

prihliadol najmä na skutočnosť, ţe ţalobca poţadoval sprístupnenie informácií od 495 obcí

len v banskobystrickom kraji (a rovnaké ţaloby podal aj v ďalších štyroch krajoch) takým

spôsobom, ţe obce nie vţdy boli schopné v lehote reagovať, pričom nepreukázal snahu získať

poţadované informácie aj iným dostupnejším a efektívnejším spôsobom ohľadom všetkých

obcí, napr. prostredníctvom Zdruţenia miest a obcí Slovenska (ďalej len „ZMOS“), resp. inou

formou zaslania ţiadosti a podobne, čo značne spochybnilo skutočný úmysel ţalobcu získať

poţadované informácie a naopak podaním mnoţstva ţalôb proti obciam, kde ţalobca

uplatňuje v kaţdom konaní náhradu trov konania v plnej výške (pre obce nie zanedbateľnej),

svedčí o tom, ţe ţalobca mal väčší záujem na priznaní trov konania, ako na sprístupnení

poţadovaných informácií.

Vychádzajúc z podstaty ţalôb medzi jednotlivými obcami a ţalobcom vo veci

nesprístupnenia poţadovaných informácií v zmysle

o slobodnom

prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode

informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) poukázal

sporov by nemalo byť obštrukčné

na skutočnosť, ţe prostriedkom k riešeniu týchto

vyuţívanie zákona. Podľa jeho názoru ţalobca svojím chovaním, ktoré je inak právom

dovolené, sledoval vyvolanie konaní na základe podaných ţalôb, ktoré svojou podstatou

k poskytnutiu informácií neprispejú, t.j. ţaloby samé o sebe nie sú prostriedkom, ktoré by

sprístupnili informácie a uviedol, ţe v danej veci ide o zdanlivý výkon práva, pretoţe jeho

účelom nie je právo vykonať, ale samoúčelne napadnúť postup správneho orgánu opravným

prostriedkom (ţalobou), zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného zákonom

o slobodnom prístupe k informáciám je pre ţalobcu nepochybne vedľajšie, keď v ţiadnom

3

z konaní nepreukázal ďalšiu snahu o získanie poţadovaných informácií, ktoré je moţné zistiť

na verejne prístupných webových stránkach.

Zdôraznil ďalej, ţe samotný počet podaných ţalôb nie je jediným relevantným

ukazovateľom pre konštatovanie súdu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa,

ale túto skutočnosť zohľadnil v spojení s ďalšími skutočnosťami týkajúcimi sa danej veci,

či pomerov na strane účastníkov konania. Zohľadnil aj okolnosť, ţe ţalobca rovnaké ţaloby

podal hromadne, v ţalobách sú predmetom konania typovo rovnaké veci po skutkovej

i právnej stránke (s drobnými odlišnosťami v dôsledku skutkových okolností), ţaloby sú

takmer identické, čím je daná i nízka právna zloţitosť a časová náročnosť poskytnutých

úkonov právnej sluţby v dôsledku toho, ţe ţaloby sú podané elektronicky, v ktorých sú

menené len identifikačné údaje ţalovanej strany a sú v nich nepatrné odchýlky, vzhľadom na

skutkový stav v tej - ktorej obci. Rovnako dospel k záveru, ţe vzhľadom na predmet sporu ani

právna argumentácia uvedená v ţalobe nie je obzvlášť náročná a aj preto, ţe ţaloby sú

generované počítačom, nemoţno povaţovať uplatnené trovy konania za primerané.

Rovnako nepovaţoval za právne relevantnú námietku ţalobcu na obligatórne

zastúpenie advokátom v predmetnej veci s poukazom na , ktorý súdu

umoţňuje, aby podľa vlastnej úvahy nepriznal úspešnému ţalobcovi náhradu trov konania,

ak zistí dôvody hodné osobitného zreteľa.

Vo vzťahu k otázke primeranosti náhrady trov konania poukázal aj na rozhodnutie

Ústavného súdu Českej republiky zo 14. septembra 2011, sp. zn. , v ktorom

ústavný súd označil za dôkaz patologického stavu českého civilného procesu, ak sa súdne

konania vedú nie kvôli úspechom vo veci samej, ale predovšetkým kvôli náhrade trov

konania. Zároveň uviedol, ţe Okresný súd v Ústí nad Labem označil za nemorálny biznis

priznávať trovy za „formulárové“ ţaloby, pričom sťaţnosti na Ústavnom súde Českej

republiky proti týmto rozhodnutiam boli pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuté.

Napokon pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z , v zmysle

ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,

uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby

4

nedochádzalo k porušovaniu práv a právnom chránených záujmov fyzických a právnických

osôb a aby sa práva nezneuţívali na úkor iných osôb.

Proti rozsudku krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania podal ţalobca

prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, ţe konanie

má iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách konania

[odvolací dôvod podľa ] a ţe napadnutý rozsudok vo výroku

o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [odvolací dôvod podľa

].

Predovšetkým namietal, ţe konanie krajského súdu je zaťaţené vadou, ktorá mala za

následok nepredvídateľnosť a prekvapivosť napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti

poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd) sp. zn.

, z ktorého vyplýva, ţe hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej

úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako

výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania

a rovnako poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. z 8.apríla 12010,

z ktorého vyplýva, ţe nepriznaním účelne vynaloţených trov konania dochádza v podstate

k popretiu úspechu sťaţovateľa v súdnom konaní.

Ďalej namietal, ţe krajský súd rozhodol vo výroku o trovách konania o nepriznaní

náhrady trov konania bez toho, aby mu umoţnil akokoľvek sa vyjadriť k otázke nesplnenia

podmienok pre nepriznanie náhrady trov konania a na pojednávaní 19. júna 2013 ho

neoboznámil, ţe predmetom rozhodovania bude aj naplnenie podmienok pre úplné

nepriznanie náhrady trov konania, napriek tomu, ţe bol v konaní úspešný. Týmto postupom

podľa jeho názoru krajský súd zaťaţil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo výroku o trovách konania ( ).

Poukázal aj na skutočnosť, ţe krajský súd paradoxne v odôvodnení cituje nález

Ústavného súdu Českej republiky zo 14. septembra 2011, sp. zn. , ktorý však

jeho závery jednoznačne potvrdzuje, keďţe v uvedenej veci musel český ústavný súd zrušiť

pre protiústavnosť rozhodnutie všeobecného súdu pre to isté, čoho sa dopustil krajský súd.

5

Nesprávne právne posúdenie veci vo výroku o trovách konania spočívalo v absencii

dôvodov hodných osobitného zreteľa a v nepriznaní nepriameho účinku, čo je v rozpore

s právom Európskej únie.

Absencia dôvodov hodných osobitného zreteľa spočíva podľa názoru ţalobcu

v skutočnosti, ţe krajský súd nesprávne posúdil povahu sporu, ktorá spočíva v okolnostiach

daného prípadu, ktorými je podľa názoru súdu prepojenie ţaloby na údajných 495 ţiadostí,

zaslaných obciam v Banskobystrickom kraji. Ţalobca pravdivosť tohto záveru súdu poprel.

Uviedol, ţe na súd sa obrátil iba vtedy, keď povinná osoba poţadované informácie

nesprístupnila. Namietal, ţe dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý nemoţno priznať

úspešnému účastníkovi náhradu trov konania, nemôţe byť oprávnený výkon práva, ktorým

realizoval ţalobca svoj predmet činnosti, aj keď podal niekoľko ţiadostí súčasne.

K ďalšiemu dôvodu, pre ktorý mu podľa názoru krajského súdu nemoţno priznať

náhradu trov konania, uviedol, ţe od doručenia ţiadosti do podania ţaloby uplynuli viac ako

dva mesiace a ak teda ţalovaný nestihol zareagovať na ţiadosť v zákonnej lehote 8

pracovných dní, ba ani na odvolanie, mal dostatok moţností urobiť tak do dňa podania

ţaloby (teda viac ako dva mesiace po podaní ţiadosti), a ţe s ohľadom na lehotu podľa § 250b

ods. 1 nemohol čakať dlhšie. Ak teda podľa názoru krajského súdu ţalovaný nestihol

včas reagovať (čo ani ţalovaný netvrdil), išlo o okolnosť na strane ţalovaného.

Ďalej namietal, ţe snahu získať poţadované informácie aj iným dostupnejším

a efektívnejším spôsobom, napríklad prostredníctvom ZMOS alebo inou formou zaslania

ţiadosti nemal, ani ju nemusel takýmto spôsobom prejaviť, lebo ZMOS je subjektom

súkromného práva, je zdruţením právnických osôb a nie je povinnou osobou podľa § 2

zákona o slobode informácií. Z uvedeného dôvodu ţiadosť adresoval ţalovaného priamo

práve preto, ţe potreboval autentickú informáciu poskytnutú štatutárnym orgánom alebo

poverenou osobou, priamo od povinnej osoby, ktorej sa ţiadosť o poskytnutie informácií týka

a disponuje ňou a pre jeho účely mu nepostačovalo poţadované informácie nájsť „niekde“ na

internete. Namietal, ţe nemal povinnosť preukazovať svoju snahu získať informácie „inak“

a zdôraznil, ţe § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií obsahuje imperatív, vylučujúci

moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia poţaduje

(rozsudok Súdneho dvora zo 14.februára 2012, FLACHGLAS TORGAU GMBH, vec

6

C-204/09, bod 31). Odvolával sa aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. novembra 2010,

sp. zn. , z ktorého vyplýva, ţe „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle

citovaného ustanovenia nemoţno povaţovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate

znamená porušenie zákona. Takýto výklad by bol arbitrárny, lebo zásadne popiera účel

a význam tohto ustanovenia“.

Rovnako označil za nelogické vymedzenie dôvodu hodného osobitného zreteľa odkaz

na výber poštovej komunikácie, v rámci ktorej by musel ako ekologická organizácia radšej

rozposlať stovky listov, prípadne stovky odvolaní. Tým, ţe svoju ţiadosť podal e-mailom

a poţadované informácie poţadoval sprístupniť e-mailom, zvolil spomedzi všetkých

spôsobov komunikácie tú najhospodárnejšiu, najjednoduchšiu a najlacnejšiu formu, lebo

nechcel ţalovaného zaťaţovať nákladmi na poštovné a tlač a tvrdil, ţe vyuţil rovnocennú

formu a spôsob sprístupnenia informácie, ako je písomná forma.

Nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ţe samotné podanie ţaloby neprispeje

k sprístupneniu informácií, práve naopak je podľa jeho názoru prostriedkom pre sprístupnenie

informácií, pretoţe bez zrušenia rozhodnutia ţalovaného súdom nemôţe ţalobca napríklad

uplatniť nárok na náhradu škody podľa o zodpovednosti za škodu

spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, resp. je zaloţená

prekáţka rozhodnutej veci, no v neposlednom rade je daný objektívny stav protiprávnosti,

ktorý moţno odstrániť len ţalobou podľa druhej hlavy piatej časti . Pokiaľ mal krajský

súd aţ natoľko na zreteli, aby sa ţalobca skutočne dostal k poţadovaným informáciám inak

neţ podaním ţaloby a riskoval tak zmeškanie lehoty podľa , mal

postupovať podľa , čím stav objektívnej neistoty mohol jednoducho

odstrániť. Dodal, ţe on sám nemôţe tento postup vyuţiť, lebo vyuţiteľnosť tohto ustanovenia

závisí od vyjadrenia ţalovaného.

Nesúhlasil s názorom krajského súdu, ţe podával hromadné ţaloby a s poukazom na

ustanovenie namietal, ţe v danom prípade nešlo o hromadné podanie, lebo ţaloby

boli editované počas pribliţne 1,5 mesiaca, pričom boli dennodenne zasielané krajskému

súdu, čo vyţadovalo kaţdodennú pripravenosť právneho zástupcu ţalobcu fyzicky vykonať

editáciu ţalôb a niekoľkostupňovú mechanickú autorizáciu prostredníctvom PIN kódov pred

elektronickým podpísaním kaţdej jednej ţaloby a ostatných dokumentov, odosielaných

do podateľne súdu, a následne zaslať tieto dokumenty elektronickou poštou. Okrem toho

7

tvrdil, ţe krajský súd svojvoľne prihliadol iba na podanú ţalobu a nezohľadnil, ţe okrem

podania ţalôb, čo bol len jeden úkon, boli vykonané aj ďalšie individuálne úkony, a to

vyjadrenia k veci samej zo 6. júna 2013 a tieţ úkon – účasť na pojednávaní 19. júna 2013,

ktorý z povahy veci nemoţno povaţovať za hromadný. V súvislosti s účasťou na pojednávaní

dôvodil, ţe právny zástupca sa musel dostaviť na pojednávanie, išlo o účelne vynaloţené

výdavky a účelne vykonaný úkon právnej pomoci, no napriek tomu mu krajský súd nepriznal

náhradu trov ani len za tento úkon.

Napokon poukazoval vo vzťahu k „formulárovým“ ţalobám aj na českú rozhodovaciu

činnosť, konkrétne na nález českého ústavného súdu zo 14. septembra 2011, sp. zn.

a na bliţšie nešpecifikované rozhodnutie Okresného súdu v Ústí nad Labem.

Zdôraznil, ţe uvedený nález ústavnú sťaţnosť neodmietol, ale jej vyhovel práve preto, ţe sa

Okresný súd v Tepliciach a Krajský súd v Ústí nad Labem dopustili toho istého pochybenia,

akého sa dopustil krajský súd, teda ţe ţalobcovi nedali moţnosť vyjadriť sa k nepriznaniu

nároku na náhradu trov konania.

Poukazoval aj na rozpor s právom Európskej únie a na nepriznanie nepriameho

účinku. Konkrétne tvrdil, ţe právo Európskej únie (Aarhurský dohovor, ako aj smernica

č. 2003/4) výrazne a opakovane na rôznych miestach právnej úpravy z hľadiska svojho účelu

a cieľa akcentujú skutočnosť, ţe ţiadateľom o informácie o ţivotnom prostredí sa nesmú na

úrovni legislatívy a aplikácie práva vytvárať bariéry v prístupe k spravodlivosti, ktoré budú

v konečnom dôsledku znemoţňovať reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j.

k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám

(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 11. apríla 2013, David Edwards a Lilian

Pallikaropoulos, C-260/11, bod 28). V uvedenom rozsudku sa uvádza, ţe „Poţiadavka „nie

dostupne drahých“ trov konania vyplýva v oblasti ţivotného prostredia z dodrţiavania práva

na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty základných práv Európskej

únie, ako aj zo zásady efektivity, podľa ktorej procesné podmienky ţalôb určených

na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú

z práva Únie, nesmú prakticky znemoţniť alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva

právny poriadok Únie.“ V danom prípade sa uvedené znemoţnenie, resp. nadmerné sťaţenie

prejavuje v tom, ţe síce mohol a môţe podať ţalobu proti správnemu rozhodnutiu

ţalovaného, no svojvoľný výklad tretia veta zo strany krajského súdu mu

8

v konečnom dôsledku prakticky znemoţňuje a nadmerne sťaţuje prístup k súdu, a to

z dôvodu, ţe vzhľadom na obligatórne zastúpenie advokátom ( ) a so zreteľom na

nemoţnosť poţiadať o ustanovenie bezplatného zástupcu z radov advokátov, keďţe

je právnickou osobou ( v spojení s

o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona

č. o advokácii a o zmene a doplnení o ţivnostenskom

podnikaní /ţivnostenský zákon/ v znení neskorších predpisov v znení )

je odkázaný na vyuţitie komerčných sluţieb advokátov, ktorí nemajú povinnosť, len moţnosť

poskytnúť právnu sluţbu bezodplatne ( o advokácii

a o zmene a doplnení o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov). Uviedol ďalej, ţe uvedeným postupom dochádza v jeho

prípade k značnému sťaţovaniu prístupu k súdu, k zásadnému odradzovaniu od moţnosti

vyuţiť súdnu ochranu a tým jednoznačne k vzniku istej formy jeho penalizácie, hoci sa

nedopustil ţiadneho protiprávneho konania a vo veci samej bol úspešný („nepriznaním účelne

vynaloţených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťaţovateľa v súdnom

konaní“ – nález ústavného súdu z 8.apríla 2010, sp. zn. -39).

Záverom poukázal na skutočnosť, ţe krajský súd mal vyloţiť § 250k ods. 1 tretia veta

spôsobom, ktorý by bol eurokonformný, teda spôsobom, ktorý by sledoval naplnenie

účelu vyššie uvedených právnych aktov Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora, a to tak,

ţe by nebol nepriznaním náhrady trov konania penalizovaný a nebol by mu prakticky

znemoţnený a nadmerne sťaţený výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie.

V závere svojho odvolania uviedol, ţe krajský súd o trovách konania rozhodol vecne

nesprávne, pretoţe neboli splnené ţiadne podmienky pre postup podľa § 250k ods.1 tretia

veta , teda ani pre čiastočné, ale ani úplné nepriznanie náhrady trov konania. Práve

naopak, okolnosti, ktoré povaţoval krajský súd za mimoriadne a súčasne zakladajúce dôvody

pre nepriznanie náhrady trov konania, boli podľa ţalobcu štandardné okolnosti priamo

predvídateľné právnou úpravou odôvodňujúcou priznanie náhrady trov konania.

V súlade s ustanovením § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej

republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych

sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslil a uplatnil náhradu trov

9

konania v sume 655,11 €, ktorá suma pozostáva z odmeny za prípravu a prevzatie zastúpenia

v sume 130,16 €, z odmeny za prípravu a podanie ţaloby, t.j. podanie vo veci samej v sume

130,16 €, z odmeny za prípravu a podanie vyjadrenia zo 6. júna 2013, t.j. podanie vo veci

samej v sume 130,16 €, z odmeny za účasť na meritórnom pojednávaní 19. júna 2013 v sume

130,16 €, z odmeny za prípravu a podanie odvolanie proti trovám konania, teda nemeritórne

podanie v sume 65,08 €, z reţijného paušálu za rok 2013 5 x 7,81 €, (spolu 39,05 €)

z hotových výdavkov v sume 10,10 € (cestovné za pouţitie verejnej autobusovej dopravy

18. júna 2013 za cestu na pojednávanie) účtoval 1/9 zo skutočných nákladov v sume

11,20 € s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil

19. júna 2013 deviatich pojednávaní v sume 1,24 €, cestovné za pouţitie verejnej ţelezničnej

dopravy 19. júna 2013 (cesta z pojednávania) účtuje sa 1/9 zo skutočných nákladov v sume

13,80 € s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil

19. júna 2013 deviatich pojednávaní v sume 1,53 €, náklady spojené s ubytovaním z 18. júna

2013 na 19. júna 2013, pričom účtoval 1/9 zo skutočných nákladov v sume 66 €

s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, lebo sa právny zástupca zúčastnil 19. júna 2013

deviatich pojednávaní v sume 7,33 €, za stratu času stráveného cestovaním na pojednávanie

18. júna 2013 v rozsahu 7 polhodín (19,45 h – 23,00 h) á 13,01 € za začatú polhodinu, spolu

91,07 € (účtuje 1/9 s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa

zúčastnil 19. júna 2013 deviatich pojednávaní) v sume 10,12 € a za stratu času stráveného

cestovaním z pojednávania 19. júna 2013 v rozsahu 7 polhodín (14,25 h – 17,57 h)

á 13,01 € za začatú polhodinu, spolu 91,07 € (účtuje 1/9 s analogickým pouţitím § 17

ods. 2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil 19. júna 2013 deviatich pojednávaní)

v sume 10,12 €.

Z vyššie uvedených dôvodov ţiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu

v Banskej Bystrici z 19. júna 2013, č.k. -43, vo výroku o trovách konania zmenil

a uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške

655,11 € na účet právneho zástupcu ţalobcu, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti

uznesenia.

Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe listom z 24. mája

2013 č. 95/2013 ţalobcovi sprístupnil informácie, ktoré mal k dispozícii. Poukázal na

skutočnosť, ţe právny zástupca ţalobcu poţiadal ţiadosťou so zaručeným elektronickým

10

podpisom na adresu elektronických podateľní 495 obcí o poskytnutie informácií a vedel, ţe

obce v rámci Slovenskej republiky nie sú technicky vybavené, aby mohli otvoriť elektronickú

poštu so zaručeným elektronickým podpisom. Uviedol tieţ, ţe aj obec Dúbravica nie je

technicky vybavená, aby mohla elektronickú poštu otvoriť, preto musela poţiadať odborníka

na výpočtovú techniku, aby technicky spracoval ţiadosť ţalobcu tak, aby bola pre obec

čitateľná. Okrem toho uviedol, ţe keď starosta obce Dúbravica nemohol predmetnú ţiadosť

otvoriť, poţiadal právneho zástupcu ţalobcu o zaslanie ţiadosti v inom formáte (Word, PDF,

Open Office), avšak ţalobca na túto ţiadosť nereagoval, ako nereagoval na ţiadosti iných

starostov obcí. Vyslovil názor, ţe právny zástupca ţalobcu nemal v skutočnosti získať

informácie, lebo všetky sú zverejnené na internetových stránkach, ale sledoval nemorálny

biznis. Ţiadal preto, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( v spojení

s vety prvej ) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré

mu predchádzalo, v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1

vety prvej ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.

Podľa ak mal ţalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti

ţalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie

správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd ţalobcovi prizná úplnú náhradu

trov konania. Môţe tieţ rozhodnúť, ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na

to dôvody hodné osobitného zreteľa.

V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných

prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,

menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj

rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté

(, ).

Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých

sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umoţňuje, aby kaţdá

osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla

11

domáhať ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom

orgáne a aby tak mohla začať konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne

postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva

v konaní ide.

Zo spisov vyplýva, ţe krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fiktívne rozhodnutie

ţalovaného, doručené ţalobcovi 7. apríla 2013, ako aj fiktívne rozhodnutie prvostupňového

orgánu, doručené ţalobcovi 9. marca 2013 podľa a vec mu vrátil

na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí [§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona

o slobode informácií, ktoré nespĺňajú náleţitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle

o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších

predpisov, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Výrok

o nepriznaní náhrady trov konania v konaní úspešnému ţalobcovi odôvodnil dôvodmi

hodnými osobitného zreteľa ( veta tretia ).

Účastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale

odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania napadol odvolaním ţalobca. V dôsledku jeho

odvolania musel odvolací súd skúmať, či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu,

teda či súd rozhodol o trovách na základe skutočného stavu veci a či rozhodnutie správne

právne zdôvodnil.

Ustanovenie veta tretia umoţňuje súdu, aby v rámci svojho

uváţenia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov

konania úspešnému ţalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí.

Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môţu byť len dôvody hodné

osobitného zreteľa, ktoré neuvádza, pričom konkrétne dôvody,

vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať

svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu,

ktorý vo vzťahu k v konaní úspešnému ţalobcovi pouţil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1

a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd k takémuto

skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka na náhradu trov

konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v

12

Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, ţe takéto rozhodnutie súdu nemôţe byť

zaloţené len na marginálnych dôvodoch.

Zo spisov vyplýva, ţe súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto

rozhodnutiu viedli.

Napriek skutočnosti, ţe rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný

a ţe ţalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala

odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre

ktoré ţalobcovi s poukazom na nepriznal náhradu trov konania. Musel tak

postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol pri pouţití

citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu prvého

stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, povaţuje za vecne

správny.

Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať

bez povšimnutia niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, ţe aţ v súdnom konaní

ţalobca predloţil ţiadosť, z ktorej sa ţalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie

od ţalovaného poţadoval a aţ v súdnom konaní bolo zistené, ţe ţalobca poţadoval

sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných

povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií

zo strany ţalovaného). Ţalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať

poţadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Šikanózne správanie ţalobcu

vo vzťahu k ţalovanému je doloţené nielen skutočnosťou, ţe neodpovedal na odôvodnenú

a ústretovú poţiadavku ţalovaného, aby oznámil obsah ţiadosti spôsobom, ktorý bol

ţalovanému technicky dostupný, ale ani neprejavil váţny záujem poţadované informácie inak

získať od príslušných povinných osôb, medzi ktorými ţalovaný nebol. Vyplýva to

zo skutočnosti, ţe zhromaţďovanie a evidovanie poţadovaných informácií nepatrilo do jeho

vecnej pôsobnosti. Ţalovaný zaslaním svojej ţiadosti o informácie na neexistujúcu

elektronickú adresu ţalovaného sledoval zrejme len cieľ poukázať na neochotu orgánov

samosprávy poskytnúť mu informácie (čo nezodpovedalo vykonanému dokazovaniu

v uvedenej veci aj vzhľadom na komunikáciu starostu ţalovaného so ţalobcom a vzhľadom

na nečinnosť ţalobcu pri poskytnutí súčinnosti) a z takéhoto jeho konania moţno vyvodiť aj

cieľ získať na ich úkor zisk, spočívajúci v náhrade trov konania pričom takýto zisk by bol aj

13

podľa názoru odvolacieho súdu neprimeraný vynaloţenému úsiliu ţalobcu. Samotné

distribuovanie ţalôb rovnakého textu len na iné adresy obcí (č.l. 23 súdneho spisu)

neznamená poskytnutie primeranej právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý ţalobcu

zastupoval. V dôsledku skutočnosti, ţe ţalovaný nepoznal obsah ţiadosti, ktorá mu bola

zaslaná na neexistujúcu adresu elektronickej podateľne vzbudzuje pochybnosť záver,

či konanie o poskytnutie informácií bolo začaté, (pozri uznesenie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 27. novembra 2013 sp. zn. ), a teda či ţalobca dostal

v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na

získanie informácií a ak postupoval nekvalifikovane. Moţno dokonca poukázať na

skutočnosť, ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí ţalovaného bude jeho úlohou v konaní

podľa zákona o slobode informácií skúmať, či k začatiu konania naozaj došlo a skúmať dôvod

na prípadné zastavenie konania.

Vzhľadom na technické vybavenie ţalovaného a technickú nemoţnosť, aby prevzal

zásielku, obsahujúcu ţiadosť o informácie moţno právne kroky ţalobcu označiť za

nedostatočne právne kvalifikované, alebo za zneuţívanie práva na informácie pri

pouţívaní zákona o slobode informácií. Treba zdôrazniť, ţe zákon o slobode informácií je

zaloţený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je

poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval ţalobca

svojím zvoleným postupom.

Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať

pri dôvodnosti odvolania ţalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na

všetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle ţalobcu, smerujúci

k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom ţalobca

poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem,

pre ktorý sa informácia podľa zákona o slobode informácií poţaduje.

Odvolací súd z hľadiska tejto námietky ţalobcu pripomína, ţe ţalovaný a ani súd

prvého stupňa neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia poţaduje, lebo ţalovaný nepoznal

a ani poznať nemohol (vzhľadom na správanie sa ţalobcu), ţe ţalobca skutočne ţiada

o poskytnutie informácií a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho ţiadosti. Táto

skutočnosť uţ samotná postačuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd podľa

ţalobcovi náhradu trov konania nemusel priznať.

14

Odvolací súd nehodnotí postup ţalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej ţiadosti

o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred

ţalovaným zastupoval advokát, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, moţno jeho

krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaloţené neúčelne,

lebo ţiadosť o poskytnutie informácií nevyţaduje osobitnú právnu formu (aj keď musí byť

zaslaná na správnu adresu).

Moţno pripomenúť, ţe ţalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej

republiky 8. februára 2013 a uţ 22. februára 2013 (podľa tvrdenia ţalobcu, nakoľko ţalovaný

tvrdí, ţe mu email zaslaný nebol) bola doručená emailom ţalovanému ţiadosť o sprístupnenie

informácii, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu

ţalobcu. Uţ samotný fakt, ţe ţalobca v tak krátkom časovom odstupe po svojom vzniku bez

vyuţitia svojho petičného práva zvolil na účely podania ţiadosti o sprístupnenie informácií

advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli ţalobcu získať informácie podľa zákona

o slobode informácií a vyvoláva oprávnené presvedčenie, ţe ţalobca mal pri vynaloţení

minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania, ktorých čiastka nie je

zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií, verejne dostupných na

oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej správy. Námietka ţalobcu, ţe

ho nemoţno nútiť, aby informácie získaval pokútne na internetových stránkach sa preto

prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania, ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou,

v rámci ktorej presadzuje elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich

zákonných povinností, ale aj mimo ich technického vybavenia.

Pokiaľ ţalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej

republiky zo 14. septembra 2011 sp. zn. skutočne ústavný súd ústavnej

sťaţnosti vyhovel a neodmietol ju, ako to nesprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia

konštatoval krajský súd), treba uviesť, ţe odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany

ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1

), a teda nemôţe byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku. Zodpovedá

skutočnosti, ţe slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom veľmi blízke,

nie sú však totoţné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho systému iného štátu

rozhodnutie súdov Českej republiky nemoţno v praxi súdov Slovenskej republiky

automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Pokiaľ aj súd prvého stupňa v odôvodnení

svojho rozhodnutia argumentoval okrem iného aj rozhodnutím Ústavného súdu Českej

15

republiky nemoţno mu však tento postup vytýkať, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku

vyvodil len záver o princípe citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky

z hľadiska výroku o náhrade trov konania.

Pokiaľ ţalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. novembra

2010, sp. zn. , v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle

citovaného ustanovenia nemoţno povaţovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate

znamená porušenie zákona...“, treba pripomenúť skutočnosť, ţe ani právoplatný rozsudok

súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia ţalovaného nezakladá

prekáţku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska existencie dôvodu

hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií

v danej veci a či následne postup ţalovaného znamenal porušenie zákona. Nemoţno pritom

opomenúť skutočnosť, ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí konanie o poskytnutie

informácií nebolo skončené a ţalobca vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu

o slobode informácií. Pri takomto postupe mu nemoţno dopredu zabrániť, aby v prípade,

ak zistí, ţe konanie riadne začaté nebolo, konanie prípadne aj zastavil. Z odôvodnenia

citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, ţe najvyšší súd citoval nález

Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. z 15.

decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj nasledovné :

„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ). V čl. 46

ods. 1 sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava

platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v určuje,

či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení

s ). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania,

treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu

ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, ţe uplatní svoje základné právo na

súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za

predpokladu, ţe taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie

v konaní (m. m. , , ). Z doterajšej judikatúry ústavného

súdu vyplýva, ţe medzi obsahom základného práva podľa a obsahom

práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. ).

Z tohto vyplýva, ţe uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS

16

147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia

pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady

trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých

sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania,

boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov

relevantné. V opačnom prípade môţe dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania

k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru ().“

Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva moţnosť súdov

aplikovať ustanovenie resp. tretia veta povaţoval najvyšší súd

za preukázané, ţe súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti v ktorých

zistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému

ţalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových a právnych

okolnostiach, a to napriek skutočnosti, ţe došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí ţalovaného.

V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru najvyššieho

súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič

nezmenila ani skutočnosť, ţe by krajský súd vopred oboznámil ţalobcu o jeho zámere

nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom by

dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní.

Námietku, ktorou ţalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil najvyšší súd za

nedôvodnú.

Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania nepriameho

účinku najvyšší súd uvádza, ţe v prípade ţalobcu nemoţno v ţiadnom prípade hovoriť

o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemoţňujú

reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí

na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám ţalobca spôsobom, ktorý sa javí ako

účelový, lebo po zistení technickej nemoţnosti oboznámiť sa ţalovanému s obsahom ţiadosti

ţalobcu si ţalobca v skutočnosti sám zabránil prístupu k ţiadaným informáciám.

17

Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný

účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo

ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom.

Súdne konanie nemôţe popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôţe sa stať len

nástrojom, slúţiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany,

spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva na

spravodlivý proces podľa článku 46 a práva na právnu pomoc

v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd

neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí ako

účelne vynaloţené.

Pritom pravidlo, podľa ktorého moţno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu

účelne vynaloţených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady

spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových

výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty).

Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváţenosti záujmu ţalobcu o verejne prístupné

informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov

konania za predpokladu úspechu ţalobcu, ktorá iba pri 50 ţalobách predstavuje 39 650 €,

pričom podľa vyjadrenia krajského súdu, ţalobca podal len v banskobystrickom kraji

pribliţne 495 ţiadostí o sprístupnenie informácii. Námaha, ktorú musel ţalobca na vyvolanie

uvedených konaní vynaloţiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za uskutočnené

advokátske sluţby poţaduje.

Za účelne vynaloţené náklady podľa pritom moţno povaţovať len

také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaloţiť, aby mohol riadne hájiť svoje

porušené nebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením

advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemoţno

prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môţu sa vyskytovať i situácie, za ktorých

náklady spojené so zastúpením advokátom nemoţno povaţovať za nevyhnutné pre riadne

uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneuţitia

práva na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla

2012 sp. zn. ).

18

V tejto súvislosti najvyšší súd povaţuje za dôvodné poznamenať, ţe zákon o slobode

informácií má slúţiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd

v ţiadnom prípade nepopiera právo ţalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto

právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným

osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany ţiadateľov skôr

o zneuţívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu

názoru ako súd prvého stupňa a zistil, ţe v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať ţalobcovi náhradu trov prvostupňového konania,

hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa veta druhá a

ods. 1 a 2 napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako

vecne správny potvrdil a jeho dôvody povaţoval za vecne správne.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a a v odvolacom konaní

neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal a úspešný ţalobca náhradu trov

konania neţiadal.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 27. novembra 2013 JUDr. Elena Závadská, v.r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová