Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)53b/390457.7ef61a.pdf
PDF · 180.27 KB
No categories available
7Sži/8/2013
Najvyšší súd
Slovenskej republiky 7Sži/8/2013
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu: Centrum ekologických
informácií, so sídlom Suché Mýto č. 19, 811 03 Bratislava, IČO: 42 268 559, právne
zastúpeného Advokátskou kanceláriou Bardač, s.r.o., so sídlom Búdková č. 4, 811 04
Bratislava, IČO : 47 243 252, za ktorú koná Mgr. Róbert Bardač, konateľ a advokát, proti
ţalovanému : Obec Dúbravica, so sídlom Dúbravica č. 29, 976 33 pošta Poniky, IČO: 313
408, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia ţalovaného, o odvolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, č.k. 23S/73/2013-43 z 19. júna 2013, v časti
výroku o náhrade trov konania, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
z 19. júna 2013, č. k. 23S/73/2013-43 v napadnutej časti, týkajúcej sa náhrady trov konania,
p o t v r d z u j e .
Účastníci nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania.
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „krajský súd“ alebo „súd prvého stupňa“)
napadnutým rozsudkom zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) fiktívne odvolacie rozhodnutie ţalovaného, doručené ţalobcovi 7. apríla
2013, ako aj prvostupňové fiktívne rozhodnutie ţalovaného doručené ţalobcovi 9. marca
2013 a vec vrátil ţalovanému na ďalšie konanie. O náhrade trov konania rozhodol
s poukazom na § 250k ods. 1 vety tretej OSP v spojení s § 2 OSP tak, ţe úspešnému
ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Krajský súd vo vzťahu k napadnutému výroku o náhrade trov konania s poukazom na
§ 250k ods. 1 vety tretej OSP dôvodil, ţe v citovanom ustanovení v konaniach vedených na
základe ţalôb podľa druhej hlavy piatej časti OSP je pre náhradu trov konania uvedená
výnimka zo zákonnej zásady zodpovednosti účastníkov za výsledok konania (prvá veta
citovaného ustanovenia), ktorá spočíva v moţnosti súdu nepriznať, či zníţiť náhradu trov
konania ţalobcovi, ktorý v konaní mal úspech celkom alebo sčasti. Hoci bliţšie podmienky
pre nepriznanie alebo zníţenie trov konania zákon neupravuje, ustanovuje, ţe súd takto môţe
postupovať, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa, pričom posúdenie splnenia
podmienok pre postup podľa takejto úpravy je výlučne na úvahe súdu.
Uviedol, ţe dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré nepriznal ţalobcovi náhradu
trov konania spočívajú v povahe sporu, teda v okolnostiach daného prípadu a v danej veci
prihliadol najmä na skutočnosť, ţe ţalobca poţadoval sprístupnenie informácií od 495 obcí
len v banskobystrickom kraji (a rovnaké ţaloby podal aj v ďalších štyroch krajoch) takým
spôsobom, ţe obce nie vţdy boli schopné v lehote reagovať, pričom nepreukázal snahu získať
poţadované informácie aj iným dostupnejším a efektívnejším spôsobom ohľadom všetkých
obcí, napr. prostredníctvom Zdruţenia miest a obcí Slovenska (ďalej len „ZMOS“), resp. inou
formou zaslania ţiadosti a podobne, čo značne spochybnilo skutočný úmysel ţalobcu získať
poţadované informácie a naopak podaním mnoţstva ţalôb proti obciam, kde ţalobca
uplatňuje v kaţdom konaní náhradu trov konania v plnej výške (pre obce nie zanedbateľnej),
svedčí o tom, ţe ţalobca mal väčší záujem na priznaní trov konania, ako na sprístupnení
poţadovaných informácií.
Vychádzajúc z podstaty ţalôb medzi jednotlivými obcami a ţalobcom vo veci
nesprístupnenia poţadovaných informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z.
o slobodnom
prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode
informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) poukázal
sporov by nemalo byť obštrukčné
na skutočnosť, ţe prostriedkom k riešeniu týchto
vyuţívanie zákona. Podľa jeho názoru ţalobca svojím chovaním, ktoré je inak právom
dovolené, sledoval vyvolanie konaní na základe podaných ţalôb, ktoré svojou podstatou
k poskytnutiu informácií neprispejú, t.j. ţaloby samé o sebe nie sú prostriedkom, ktoré by
sprístupnili informácie a uviedol, ţe v danej veci ide o zdanlivý výkon práva, pretoţe jeho
účelom nie je právo vykonať, ale samoúčelne napadnúť postup správneho orgánu opravným
prostriedkom (ţalobou), zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného zákonom
o slobodnom prístupe k informáciám je pre ţalobcu nepochybne vedľajšie, keď v ţiadnom
z konaní nepreukázal ďalšiu snahu o získanie poţadovaných informácií, ktoré je moţné zistiť
na verejne prístupných webových stránkach.
Zdôraznil ďalej, ţe samotný počet podaných ţalôb nie je jediným relevantným
ukazovateľom pre konštatovanie súdu o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa,
ale túto skutočnosť zohľadnil v spojení s ďalšími skutočnosťami týkajúcimi sa danej veci,
či pomerov na strane účastníkov konania. Zohľadnil aj okolnosť, ţe ţalobca rovnaké ţaloby
podal hromadne, v ţalobách sú predmetom konania typovo rovnaké veci po skutkovej
i právnej stránke (s drobnými odlišnosťami v dôsledku skutkových okolností), ţaloby sú
takmer identické, čím je daná i nízka právna zloţitosť a časová náročnosť poskytnutých
úkonov právnej sluţby v dôsledku toho, ţe ţaloby sú podané elektronicky, v ktorých sú
menené len identifikačné údaje ţalovanej strany a sú v nich nepatrné odchýlky, vzhľadom na
skutkový stav v tej - ktorej obci. Rovnako dospel k záveru, ţe vzhľadom na predmet sporu ani
právna argumentácia uvedená v ţalobe nie je obzvlášť náročná a aj preto, ţe ţaloby sú
generované počítačom, nemoţno povaţovať uplatnené trovy konania za primerané.
Rovnako nepovaţoval za právne relevantnú námietku ţalobcu na obligatórne
zastúpenie advokátom v predmetnej veci s poukazom na § 250k ods. 1 OSP, ktorý súdu
umoţňuje, aby podľa vlastnej úvahy nepriznal úspešnému ţalobcovi náhradu trov konania,
ak zistí dôvody hodné osobitného zreteľa.
Vo vzťahu k otázke primeranosti náhrady trov konania poukázal aj na rozhodnutie
Ústavného súdu Českej republiky zo 14. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS/3698/10, v ktorom
ústavný súd označil za dôkaz patologického stavu českého civilného procesu, ak sa súdne
konania vedú nie kvôli úspechom vo veci samej, ale predovšetkým kvôli náhrade trov
konania. Zároveň uviedol, ţe Okresný súd v Ústí nad Labem označil za nemorálny biznis
priznávať trovy za „formulárové“ ţaloby, pričom sťaţnosti na Ústavnom súde Českej
republiky proti týmto rozhodnutiam boli pre zjavnú neopodstatnenosť odmietnuté.
Napokon pri rozhodovaní o náhrade trov konania vychádzal z § 2 OSP, v zmysle
ktorého v občianskom súdnom konaní súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci,
uskutočňujú výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne, a dbajú pri tom na to, aby
nedochádzalo k porušovaniu práv a právnom chránených záujmov fyzických a právnických
osôb a aby sa práva nezneuţívali na úkor iných osôb.
Proti rozsudku krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania podal ţalobca
prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie. Namietal, ţe konanie
má iné vady, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo výroku o trovách konania
[odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. b) OSP] a ţe napadnutý rozsudok vo výroku
o trovách konania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci [odvolací dôvod podľa
Predovšetkým namietal, ţe konanie krajského súdu je zaťaţené vadou, ktorá mala za
následok nepredvídateľnosť a prekvapivosť napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti
poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd) sp. zn.
IV. ÚS 248/08, z ktorého vyplýva, ţe hranice sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej
úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnému účastníkovi pripúšťa len ako
výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok sporového konania
a rovnako poukázal na nález ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 24/2010 z 8.apríla 12010,
z ktorého vyplýva, ţe nepriznaním účelne vynaloţených trov konania dochádza v podstate
k popretiu úspechu sťaţovateľa v súdnom konaní.
Ďalej namietal, ţe krajský súd rozhodol vo výroku o trovách konania o nepriznaní
náhrady trov konania bez toho, aby mu umoţnil akokoľvek sa vyjadriť k otázke nesplnenia
podmienok pre nepriznanie náhrady trov konania a na pojednávaní 19. júna 2013 ho
neoboznámil, ţe predmetom rozhodovania bude aj naplnenie podmienok pre úplné
nepriznanie náhrady trov konania, napriek tomu, ţe bol v konaní úspešný. Týmto postupom
podľa jeho názoru krajský súd zaťaţil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo výroku o trovách konania (§ 205 ods. 2 písm. b/ OSP).
Poukázal aj na skutočnosť, ţe krajský súd paradoxne v odôvodnení cituje nález
Ústavného súdu Českej republiky zo 14. septembra 2011, sp. zn. I. ÚS 3698/10, ktorý však
jeho závery jednoznačne potvrdzuje, keďţe v uvedenej veci musel český ústavný súd zrušiť
pre protiústavnosť rozhodnutie všeobecného súdu pre to isté, čoho sa dopustil krajský súd.
Nesprávne právne posúdenie veci vo výroku o trovách konania spočívalo v absencii
dôvodov hodných osobitného zreteľa a v nepriznaní nepriameho účinku, čo je v rozpore
s právom Európskej únie.
Absencia dôvodov hodných osobitného zreteľa spočíva podľa názoru ţalobcu
v skutočnosti, ţe krajský súd nesprávne posúdil povahu sporu, ktorá spočíva v okolnostiach
daného prípadu, ktorými je podľa názoru súdu prepojenie ţaloby na údajných 495 ţiadostí,
zaslaných obciam v Banskobystrickom kraji. Ţalobca pravdivosť tohto záveru súdu poprel.
Uviedol, ţe na súd sa obrátil iba vtedy, keď povinná osoba poţadované informácie
nesprístupnila. Namietal, ţe dôvodom hodným osobitného zreteľa, pre ktorý nemoţno priznať
úspešnému účastníkovi náhradu trov konania, nemôţe byť oprávnený výkon práva, ktorým
realizoval ţalobca svoj predmet činnosti, aj keď podal niekoľko ţiadostí súčasne.
K ďalšiemu dôvodu, pre ktorý mu podľa názoru krajského súdu nemoţno priznať
náhradu trov konania, uviedol, ţe od doručenia ţiadosti do podania ţaloby uplynuli viac ako
dva mesiace a ak teda ţalovaný nestihol zareagovať na ţiadosť v zákonnej lehote 8
pracovných dní, ba ani na odvolanie, mal dostatok moţností urobiť tak do dňa podania
ţaloby (teda viac ako dva mesiace po podaní ţiadosti), a ţe s ohľadom na lehotu podľa § 250b
ods. 1 OSP nemohol čakať dlhšie. Ak teda podľa názoru krajského súdu ţalovaný nestihol
včas reagovať (čo ani ţalovaný netvrdil), išlo o okolnosť na strane ţalovaného.
Ďalej namietal, ţe snahu získať poţadované informácie aj iným dostupnejším
a efektívnejším spôsobom, napríklad prostredníctvom ZMOS alebo inou formou zaslania
ţiadosti nemal, ani ju nemusel takýmto spôsobom prejaviť, lebo ZMOS je subjektom
súkromného práva, je zdruţením právnických osôb a nie je povinnou osobou podľa § 2
zákona o slobode informácií. Z uvedeného dôvodu ţiadosť adresoval ţalovaného priamo
práve preto, ţe potreboval autentickú informáciu poskytnutú štatutárnym orgánom alebo
poverenou osobou, priamo od povinnej osoby, ktorej sa ţiadosť o poskytnutie informácií týka
a disponuje ňou a pre jeho účely mu nepostačovalo poţadované informácie nájsť „niekde“ na
internete. Namietal, ţe nemal povinnosť preukazovať svoju snahu získať informácie „inak“
a zdôraznil, ţe § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií obsahuje imperatív, vylučujúci
moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem, pre ktorý sa informácia poţaduje
(rozsudok Súdneho dvora zo 14.februára 2012, FLACHGLAS TORGAU GMBH, vec
C-204/09, bod 31). Odvolával sa aj na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. novembra 2010,
sp. zn. 3Sţf/12/2010, z ktorého vyplýva, ţe „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle
citovaného ustanovenia OSP nemoţno povaţovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate
znamená porušenie zákona. Takýto výklad by bol arbitrárny, lebo zásadne popiera účel
a význam tohto ustanovenia“.
Rovnako označil za nelogické vymedzenie dôvodu hodného osobitného zreteľa odkaz
na výber poštovej komunikácie, v rámci ktorej by musel ako ekologická organizácia radšej
rozposlať stovky listov, prípadne stovky odvolaní. Tým, ţe svoju ţiadosť podal e-mailom
a poţadované informácie poţadoval sprístupniť e-mailom, zvolil spomedzi všetkých
spôsobov komunikácie tú najhospodárnejšiu, najjednoduchšiu a najlacnejšiu formu, lebo
nechcel ţalovaného zaťaţovať nákladmi na poštovné a tlač a tvrdil, ţe vyuţil rovnocennú
formu a spôsob sprístupnenia informácie, ako je písomná forma.
Nesúhlasil s tvrdením krajského súdu, ţe samotné podanie ţaloby neprispeje
k sprístupneniu informácií, práve naopak je podľa jeho názoru prostriedkom pre sprístupnenie
informácií, pretoţe bez zrušenia rozhodnutia ţalovaného súdom nemôţe ţalobca napríklad
uplatniť nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, resp. je zaloţená
prekáţka rozhodnutej veci, no v neposlednom rade je daný objektívny stav protiprávnosti,
ktorý moţno odstrániť len ţalobou podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Pokiaľ mal krajský
súd aţ natoľko na zreteli, aby sa ţalobca skutočne dostal k poţadovaným informáciám inak
neţ podaním ţaloby a riskoval tak zmeškanie lehoty podľa § 250b ods. 1 OSP, mal
postupovať podľa § 250j ods. 6 OSP, čím stav objektívnej neistoty mohol jednoducho
odstrániť. Dodal, ţe on sám nemôţe tento postup vyuţiť, lebo vyuţiteľnosť tohto ustanovenia
závisí od vyjadrenia ţalovaného.
Nesúhlasil s názorom krajského súdu, ţe podával hromadné ţaloby a s poukazom na
ustanovenie § 42a OSP namietal, ţe v danom prípade nešlo o hromadné podanie, lebo ţaloby
boli editované počas pribliţne 1,5 mesiaca, pričom boli dennodenne zasielané krajskému
súdu, čo vyţadovalo kaţdodennú pripravenosť právneho zástupcu ţalobcu fyzicky vykonať
editáciu ţalôb a niekoľkostupňovú mechanickú autorizáciu prostredníctvom PIN kódov pred
elektronickým podpísaním kaţdej jednej ţaloby a ostatných dokumentov, odosielaných
do podateľne súdu, a následne zaslať tieto dokumenty elektronickou poštou. Okrem toho
tvrdil, ţe krajský súd svojvoľne prihliadol iba na podanú ţalobu a nezohľadnil, ţe okrem
podania ţalôb, čo bol len jeden úkon, boli vykonané aj ďalšie individuálne úkony, a to
vyjadrenia k veci samej zo 6. júna 2013 a tieţ úkon – účasť na pojednávaní 19. júna 2013,
ktorý z povahy veci nemoţno povaţovať za hromadný. V súvislosti s účasťou na pojednávaní
dôvodil, ţe právny zástupca sa musel dostaviť na pojednávanie, išlo o účelne vynaloţené
výdavky a účelne vykonaný úkon právnej pomoci, no napriek tomu mu krajský súd nepriznal
náhradu trov ani len za tento úkon.
Napokon poukazoval vo vzťahu k „formulárovým“ ţalobám aj na českú rozhodovaciu
činnosť, konkrétne na nález českého ústavného súdu zo 14. septembra 2011, sp. zn.
I. ÚS 3698/10 a na bliţšie nešpecifikované rozhodnutie Okresného súdu v Ústí nad Labem.
Zdôraznil, ţe uvedený nález ústavnú sťaţnosť neodmietol, ale jej vyhovel práve preto, ţe sa
Okresný súd v Tepliciach a Krajský súd v Ústí nad Labem dopustili toho istého pochybenia,
akého sa dopustil krajský súd, teda ţe ţalobcovi nedali moţnosť vyjadriť sa k nepriznaniu
nároku na náhradu trov konania.
Poukazoval aj na rozpor s právom Európskej únie a na nepriznanie nepriameho
účinku. Konkrétne tvrdil, ţe právo Európskej únie (Aarhurský dohovor, ako aj smernica
č. 2003/4) výrazne a opakovane na rôznych miestach právnej úpravy z hľadiska svojho účelu
a cieľa akcentujú skutočnosť, ţe ţiadateľom o informácie o ţivotnom prostredí sa nesmú na
úrovni legislatívy a aplikácie práva vytvárať bariéry v prístupe k spravodlivosti, ktoré budú
v konečnom dôsledku znemoţňovať reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j.
k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí na úseku práva na prístup k informáciám
(rozsudok Súdneho dvora Európskej únie z 11. apríla 2013, David Edwards a Lilian
Pallikaropoulos, C-260/11, bod 28). V uvedenom rozsudku sa uvádza, ţe „Poţiadavka „nie
dostupne drahých“ trov konania vyplýva v oblasti ţivotného prostredia z dodrţiavania práva
na účinný prostriedok nápravy zakotveného v článku 47 Charty základných práv Európskej
únie, ako aj zo zásady efektivity, podľa ktorej procesné podmienky ţalôb určených
na zabezpečenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú
z práva Únie, nesmú prakticky znemoţniť alebo nadmerne sťaţiť výkon práv, ktoré priznáva
právny poriadok Únie.“ V danom prípade sa uvedené znemoţnenie, resp. nadmerné sťaţenie
prejavuje v tom, ţe síce mohol a môţe podať ţalobu proti správnemu rozhodnutiu
ţalovaného, no svojvoľný výklad § 250k ods. 1 tretia veta OSP zo strany krajského súdu mu
v konečnom dôsledku prakticky znemoţňuje a nadmerne sťaţuje prístup k súdu, a to
z dôvodu, ţe vzhľadom na obligatórne zastúpenie advokátom (§ 250a OSP) a so zreteľom na
nemoţnosť poţiadať o ustanovenie bezplatného zástupcu z radov advokátov, keďţe
je právnickou osobou (§ 30 OSP v spojení s § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 327/2005 Z. z.
o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona
č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom
podnikaní /ţivnostenský zákon/ v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z.z.)
je odkázaný na vyuţitie komerčných sluţieb advokátov, ktorí nemajú povinnosť, len moţnosť
poskytnúť právnu sluţbu bezodplatne (§ 24 ods. 4 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii
a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o ţivnostenskom podnikaní (ţivnostenský
zákon) v znení neskorších predpisov). Uviedol ďalej, ţe uvedeným postupom dochádza v jeho
prípade k značnému sťaţovaniu prístupu k súdu, k zásadnému odradzovaniu od moţnosti
vyuţiť súdnu ochranu a tým jednoznačne k vzniku istej formy jeho penalizácie, hoci sa
nedopustil ţiadneho protiprávneho konania a vo veci samej bol úspešný („nepriznaním účelne
vynaloţených trov konania dochádza v podstate k popretiu úspechu sťaţovateľa v súdnom
konaní“ – nález ústavného súdu z 8.apríla 2010, sp. zn. IV. ÚS 24/2010-39).
Záverom poukázal na skutočnosť, ţe krajský súd mal vyloţiť § 250k ods. 1 tretia veta
OSP spôsobom, ktorý by bol eurokonformný, teda spôsobom, ktorý by sledoval naplnenie
účelu vyššie uvedených právnych aktov Európskej únie a judikatúry Súdneho dvora, a to tak,
ţe by nebol nepriznaním náhrady trov konania penalizovaný a nebol by mu prakticky
znemoţnený a nadmerne sťaţený výkon práv, ktoré priznáva právny poriadok Únie.
V závere svojho odvolania uviedol, ţe krajský súd o trovách konania rozhodol vecne
nesprávne, pretoţe neboli splnené ţiadne podmienky pre postup podľa § 250k ods.1 tretia
veta OSP, teda ani pre čiastočné, ale ani úplné nepriznanie náhrady trov konania. Práve
naopak, okolnosti, ktoré povaţoval krajský súd za mimoriadne a súčasne zakladajúce dôvody
pre nepriznanie náhrady trov konania, boli podľa ţalobcu štandardné okolnosti priamo
predvídateľné právnou úpravou odôvodňujúcou priznanie náhrady trov konania.
V súlade s ustanovením § 11 ods. 4 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
sluţieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) vyčíslil a uplatnil náhradu trov
konania v sume 655,11 €, ktorá suma pozostáva z odmeny za prípravu a prevzatie zastúpenia
v sume 130,16 €, z odmeny za prípravu a podanie ţaloby, t.j. podanie vo veci samej v sume
130,16 €, z odmeny za prípravu a podanie vyjadrenia zo 6. júna 2013, t.j. podanie vo veci
samej v sume 130,16 €, z odmeny za účasť na meritórnom pojednávaní 19. júna 2013 v sume
130,16 €, z odmeny za prípravu a podanie odvolanie proti trovám konania, teda nemeritórne
podanie v sume 65,08 €, z reţijného paušálu za rok 2013 5 x 7,81 €, (spolu 39,05 €)
z hotových výdavkov v sume 10,10 € (cestovné za pouţitie verejnej autobusovej dopravy
18. júna 2013 za cestu na pojednávanie) účtoval 1/9 zo skutočných nákladov v sume
11,20 € s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil
19. júna 2013 deviatich pojednávaní v sume 1,24 €, cestovné za pouţitie verejnej ţelezničnej
dopravy 19. júna 2013 (cesta z pojednávania) účtuje sa 1/9 zo skutočných nákladov v sume
13,80 € s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil
19. júna 2013 deviatich pojednávaní v sume 1,53 €, náklady spojené s ubytovaním z 18. júna
2013 na 19. júna 2013, pričom účtoval 1/9 zo skutočných nákladov v sume 66 €
s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, lebo sa právny zástupca zúčastnil 19. júna 2013
deviatich pojednávaní v sume 7,33 €, za stratu času stráveného cestovaním na pojednávanie
18. júna 2013 v rozsahu 7 polhodín (19,45 h – 23,00 h) á 13,01 € za začatú polhodinu, spolu
91,07 € (účtuje 1/9 s analogickým pouţitím § 17 ods. 2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa
zúčastnil 19. júna 2013 deviatich pojednávaní) v sume 10,12 € a za stratu času stráveného
cestovaním z pojednávania 19. júna 2013 v rozsahu 7 polhodín (14,25 h – 17,57 h)
á 13,01 € za začatú polhodinu, spolu 91,07 € (účtuje 1/9 s analogickým pouţitím § 17
ods. 2 vyhlášky, lebo právny zástupca sa zúčastnil 19. júna 2013 deviatich pojednávaní)
v sume 10,12 €.
Z vyššie uvedených dôvodov ţiadal, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu
v Banskej Bystrici z 19. júna 2013, č.k. 23S/73/2013-43, vo výroku o trovách konania zmenil
a uloţil ţalovanému povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia vo výške
655,11 € na účet právneho zástupcu ţalobcu, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti
uznesenia.
Ţalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu ţalobcu uviedol, ţe listom z 24. mája
2013 č. 95/2013 ţalobcovi sprístupnil informácie, ktoré mal k dispozícii. Poukázal na
skutočnosť, ţe právny zástupca ţalobcu poţiadal ţiadosťou so zaručeným elektronickým
10 7Sţi/8/2013
podpisom na adresu elektronických podateľní 495 obcí o poskytnutie informácií a vedel, ţe
obce v rámci Slovenskej republiky nie sú technicky vybavené, aby mohli otvoriť elektronickú
poštu so zaručeným elektronickým podpisom. Uviedol tieţ, ţe aj obec Dúbravica nie je
technicky vybavená, aby mohla elektronickú poštu otvoriť, preto musela poţiadať odborníka
na výpočtovú techniku, aby technicky spracoval ţiadosť ţalobcu tak, aby bola pre obec
čitateľná. Okrem toho uviedol, ţe keď starosta obce Dúbravica nemohol predmetnú ţiadosť
otvoriť, poţiadal právneho zástupcu ţalobcu o zaslanie ţiadosti v inom formáte (Word, PDF,
Open Office), avšak ţalobca na túto ţiadosť nereagoval, ako nereagoval na ţiadosti iných
starostov obcí. Vyslovil názor, ţe právny zástupca ţalobcu nemal v skutočnosti získať
informácie, lebo všetky sú zverejnené na internetových stránkach, ale sledoval nemorálny
biznis. Ţiadal preto, aby odvolací súd rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici potvrdil.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 vety prvej OSP) preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie, ktoré
mu predchádzalo, v rozsahu napadnutom odvolaním (§ 212 ods. 1 v spojení s § 246c ods. 1
vety prvej OSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP) a dospel
k záveru, ţe odvolanie ţalobcu nie je dôvodné.
Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal ţalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu proti
ţalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo rozhodnutie
správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3, súd ţalobcovi prizná úplnú náhradu
trov konania. Môţe tieţ rozhodnúť, ţe sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na
to dôvody hodné osobitného zreteľa.
V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe ţalôb alebo opravných
prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupu orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,
menia alebo zrušujú práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj
rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené záujmy týchto osôb môţu byť priamo dotknuté
(§ 244 ods. 1,2 OSP).
Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých
sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny prostriedok, ktorý umoţňuje, aby kaţdá
osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, sa mohla
11 7Sţi/8/2013
domáhať ochrany svojich porušených alebo ohrozených práv na súde, ako na nezávislom
orgáne a aby tak mohla začať konanie, v ktorom správny orgán uţ nebude mať autoritatívne
postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva
v konaní ide.
Zo spisov vyplýva, ţe krajský súd napadnutým rozsudkom zrušil fiktívne rozhodnutie
ţalovaného, doručené ţalobcovi 7. apríla 2013, ako aj fiktívne rozhodnutie prvostupňového
orgánu, doručené ţalobcovi 9. marca 2013 podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vec mu vrátil
na ďalšie konanie dôvodiac vydaním fiktívnych rozhodnutí [§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona
o slobode informácií, ktoré nespĺňajú náleţitosti riadne odôvodneného rozhodnutia v zmysle
§ 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších
predpisov, a preto sú svojou povahou nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Výrok
o nepriznaní náhrady trov konania v konaní úspešnému ţalobcovi odôvodnil dôvodmi
hodnými osobitného zreteľa (§ 250k ods. 1 veta tretia OSP).
Účastníci sa proti rozsudku súdu prvého stupňa vo veci samej neodvolali, ale
odvolanie proti rozhodnutiu o trovách konania napadol odvolaním ţalobca. V dôsledku jeho
odvolania musel odvolací súd skúmať, či rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá zákonu,
teda či súd rozhodol o trovách na základe skutočného stavu veci a či rozhodnutie správne
právne zdôvodnil.
Ustanovenie § 250k ods. 1 veta tretia OSP umoţňuje súdu, aby v rámci svojho
uváţenia v medziach tohto zákonného ustanovenia celkom alebo sčasti nepriznal náhradu trov
konania úspešnému ţalobcovi, ktorému inak náhrada trov konania patrí.
Dôvodom na aplikáciu uvedeného ustanovenia môţu byť len dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré Občiansky súdny poriadok neuvádza, pričom konkrétne dôvody,
vzťahujúce sa na ten ktorý konkrétny prípad, ponecháva na úvahu súdu, ktorá však musí mať
svoje zhmotnenie v odôvodnení rozhodnutia. Inak povedané z odôvodnenia rozhodnutia súdu,
ktorý vo vzťahu k v konaní úspešnému ţalobcovi pouţil tretiu vetu ustanovenia § 250k ods. 1
OSP a nepriznal mu náhradu trov konania, musia byť zrejmé dôvody, ktoré súd k takémuto
skôr výnimočnému rozhodnutiu viedli, lebo právo úspešného účastníka na náhradu trov
konania je imanentnou súčasťou práva na súdnu ochranu zakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy
12 7Sţi/8/2013
Slovenskej republiky. Z uvedeného preto vyplýva, ţe takéto rozhodnutie súdu nemôţe byť
zaloţené len na marginálnych dôvodoch.
Zo spisov vyplýva, ţe súd prvého stupňa detailne rozobral dôvody, ktoré ho k tomuto
rozhodnutiu viedli.
Napriek skutočnosti, ţe rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej je právoplatný
a ţe ţalobca vo veci samej v konaní pred súdom prvého stupňa úspech mal, zostala
odvolaciemu súdu povinnosť posúdiť existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre
ktoré ţalobcovi s poukazom na § 250k ods. 1 OSP nepriznal náhradu trov konania. Musel tak
postupovať bez ohľadu na dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa rozhodol pri pouţití
citovaného zákonného ustanovenia a bez ohľadu na skutočnosť, či rozsudok súdu prvého
stupňa vo veci samej, ktorý nadobudol v uvedenej časti právoplatnosť, povaţuje za vecne
správny.
Pri posudzovaní existencie dôvodov hodných osobitného zreteľa nemohol ponechať
bez povšimnutia niekoľko okolností. Odvolací súd zdôrazňuje, ţe aţ v súdnom konaní
ţalobca predloţil ţiadosť, z ktorej sa ţalovaný mohol dozvedieť, ktoré informácie
od ţalovaného poţadoval a aţ v súdnom konaní bolo zistené, ţe ţalobca poţadoval
sprístupnenie informácií, ktoré sú verejne prístupné na internetových stránkach príslušných
povinných osôb (a ktoré mohli byť dôvodom pre rozhodnutie o neposkytnutí informácií
zo strany ţalovaného). Ţalobca nepostupoval zvyčajným spôsobom s cieľom získať
poţadované informácie, ale jeho cieľ bol zjavne šikanózny. Šikanózne správanie ţalobcu
vo vzťahu k ţalovanému je doloţené nielen skutočnosťou, ţe neodpovedal na odôvodnenú
a ústretovú poţiadavku ţalovaného, aby oznámil obsah ţiadosti spôsobom, ktorý bol
ţalovanému technicky dostupný, ale ani neprejavil váţny záujem poţadované informácie inak
získať od príslušných povinných osôb, medzi ktorými ţalovaný nebol. Vyplýva to
zo skutočnosti, ţe zhromaţďovanie a evidovanie poţadovaných informácií nepatrilo do jeho
vecnej pôsobnosti. Ţalovaný zaslaním svojej ţiadosti o informácie na neexistujúcu
elektronickú adresu ţalovaného sledoval zrejme len cieľ poukázať na neochotu orgánov
samosprávy poskytnúť mu informácie (čo nezodpovedalo vykonanému dokazovaniu
v uvedenej veci aj vzhľadom na komunikáciu starostu ţalovaného so ţalobcom a vzhľadom
na nečinnosť ţalobcu pri poskytnutí súčinnosti) a z takéhoto jeho konania moţno vyvodiť aj
cieľ získať na ich úkor zisk, spočívajúci v náhrade trov konania pričom takýto zisk by bol aj
13 7Sţi/8/2013
podľa názoru odvolacieho súdu neprimeraný vynaloţenému úsiliu ţalobcu. Samotné
distribuovanie ţalôb rovnakého textu len na iné adresy obcí (č.l. 23 súdneho spisu)
neznamená poskytnutie primeranej právnej pomoci zo strany advokáta, ktorý ţalobcu
zastupoval. V dôsledku skutočnosti, ţe ţalovaný nepoznal obsah ţiadosti, ktorá mu bola
zaslaná na neexistujúcu adresu elektronickej podateľne vzbudzuje pochybnosť záver,
či konanie o poskytnutie informácií bolo začaté, (pozri uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 27. novembra 2013 sp. zn. 7Sţi7/2013), a teda či ţalobca dostal
v skutočnosti kvalitnú právnu pomoc, ak jeho právny zástupca nevykonal potrebné úkony na
získanie informácií a ak postupoval nekvalifikovane. Moţno dokonca poukázať na
skutočnosť, ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí ţalovaného bude jeho úlohou v konaní
podľa zákona o slobode informácií skúmať, či k začatiu konania naozaj došlo a skúmať dôvod
na prípadné zastavenie konania.
Vzhľadom na technické vybavenie ţalovaného a technickú nemoţnosť, aby prevzal
zásielku, obsahujúcu ţiadosť o informácie moţno právne kroky ţalobcu označiť za
nedostatočne právne kvalifikované, alebo za zneuţívanie práva na informácie pri
pouţívaní zákona o slobode informácií. Treba zdôrazniť, ţe zákon o slobode informácií je
zaloţený na jednoduchosti a sleduje, aby sa naplnil jeho zmysel a účel, ktorým je
poskytovanie informácií a nie vydávanie fiktívnych rozhodnutí, ktoré dosahoval ţalobca
svojím zvoleným postupom.
Najvyšší súd musel pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa prihliadať
pri dôvodnosti odvolania ţalobcu v časti rozsudku, týkajúceho sa náhrady trov konania na
všetky okolnosti konania a musel skúmať skutočný prejav vôle ţalobcu, smerujúci
k sprístupneniu informácií, aj s prihliadnutím na obsah jeho odvolania, v ktorom ţalobca
poukazuje na imperatív, ktorý vylučuje moţnosť skúmať právny alebo iný dôvod, či záujem,
pre ktorý sa informácia podľa zákona o slobode informácií poţaduje.
Odvolací súd z hľadiska tejto námietky ţalobcu pripomína, ţe ţalovaný a ani súd
prvého stupňa neskúmali dôvod, pre ktorý sa informácia poţaduje, lebo ţalovaný nepoznal
a ani poznať nemohol (vzhľadom na správanie sa ţalobcu), ţe ţalobca skutočne ţiada
o poskytnutie informácií a nepoznal a ani poznať nemohol samotný obsah jeho ţiadosti. Táto
skutočnosť uţ samotná postačuje ako dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý súd podľa
§ 250k ods. 1 OSP ţalobcovi náhradu trov konania nemusel priznať.
14 7Sţi/8/2013
Odvolací súd nehodnotí postup ţalobcu, ktorý aj na podanie jednoduchej ţiadosti
o sprístupnenie informácií splnomocnil advokáta, ani mu nebráni, aby ho v konaní pred
ţalovaným zastupoval advokát, ale vo vzťahu k uplatnenej náhrade trov konania, moţno jeho
krok hodnotiť ako neefektívny a trovy konania, ktoré mu vznikli, ako vynaloţené neúčelne,
lebo ţiadosť o poskytnutie informácií nevyţaduje osobitnú právnu formu (aj keď musí byť
zaslaná na správnu adresu).
Moţno pripomenúť, ţe ţalobca vznikol registráciou na Ministerstve vnútra Slovenskej
republiky 8. februára 2013 a uţ 22. februára 2013 (podľa tvrdenia ţalobcu, nakoľko ţalovaný
tvrdí, ţe mu email zaslaný nebol) bola doručená emailom ţalovanému ţiadosť o sprístupnenie
informácii, ktorá bola podpísaná zaručeným elektronickým podpisom právneho zástupcu
ţalobcu. Uţ samotný fakt, ţe ţalobca v tak krátkom časovom odstupe po svojom vzniku bez
vyuţitia svojho petičného práva zvolil na účely podania ţiadosti o sprístupnenie informácií
advokáta, vyvoláva pochybnosti o skutočnej vôli ţalobcu získať informácie podľa zákona
o slobode informácií a vyvoláva oprávnené presvedčenie, ţe ţalobca mal pri vynaloţení
minimálneho úsilia prioritne záujem na náhrade trov konania, ktorých čiastka nie je
zanedbateľná, a nie skutočný záujem na sprístupnení informácií, verejne dostupných na
oficiálnych webových stránkach príslušných orgánov verejnej správy. Námietka ţalobcu, ţe
ho nemoţno nútiť, aby informácie získaval pokútne na internetových stránkach sa preto
prieči nielen obsahu vykonaného dokazovania, ale je v rozpore s jeho vlastnou filozofiou,
v rámci ktorej presadzuje elektronickú komunikáciu s orgánmi verejnej správy nad rámec ich
zákonných povinností, ale aj mimo ich technického vybavenia.
Pokiaľ ţalobca vo svojom odvolaní argumentuje nálezom Ústavného súdu Českej
republiky zo 14. septembra 2011 sp. zn. I. ÚS 3698/10,(ktorým skutočne ústavný súd ústavnej
sťaţnosti vyhovel a neodmietol ju, ako to nesprávne v odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval krajský súd), treba uviesť, ţe odkaz na rozhodnutie orgánu súdnej ochrany
ústavnosti Českej republiky, ktoré nijako súdy Slovenskej republiky nezaväzuje (§ 135 ods. 1
OSP), a teda nemôţe byť dôvodom vedúcim k zmene napadnutého rozsudku. Zodpovedá
skutočnosti, ţe slovenský právny systém a český právny systém sú navzájom veľmi blízke,
nie sú však totoţné, a preto bez ďalšieho podrobného poznania právneho systému iného štátu
rozhodnutie súdov Českej republiky nemoţno v praxi súdov Slovenskej republiky
automaticky aplikovať ako prameň nášho práva. Pokiaľ aj súd prvého stupňa v odôvodnení
svojho rozhodnutia argumentoval okrem iného aj rozhodnutím Ústavného súdu Českej
15 7Sţi/8/2013
republiky nemoţno mu však tento postup vytýkať, keď z odôvodnenia napadnutého rozsudku
vyvodil len záver o princípe citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Českej republiky
z hľadiska výroku o náhrade trov konania.
Pokiaľ ţalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu z 9. novembra
2010, sp. zn. 3Sţf/12/2010, v zmysle ktorého „za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle
citovaného ustanovenia OSP nemoţno povaţovať takú skutočnosť, ktorá vo svojej podstate
znamená porušenie zákona...“, treba pripomenúť skutočnosť, ţe ani právoplatný rozsudok
súdu prvého stupňa, ktorým boli zrušené fiktívne rozhodnutia ţalovaného nezakladá
prekáţku, ktorá by odvolaciemu súdu bránila v tejto veci z hľadiska existencie dôvodu
hodného osobitného zreteľa skúmať, či došlo k začatiu konania o poskytnutie informácií
v danej veci a či následne postup ţalovaného znamenal porušenie zákona. Nemoţno pritom
opomenúť skutočnosť, ţe aj po zrušení fiktívnych rozhodnutí konanie o poskytnutie
informácií nebolo skončené a ţalobca vo veci musí konať spôsobom, ktorý zodpovedá zákonu
o slobode informácií. Pri takomto postupe mu nemoţno dopredu zabrániť, aby v prípade,
ak zistí, ţe konanie riadne začaté nebolo, konanie prípadne aj zastavil. Z odôvodnenia
citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu ďalej vyplýva, ţe najvyšší súd citoval nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“) sp. zn. II. ÚS 351/09 z 15.
decembra 2009, v odôvodnení ktorého ústavný súd okrem iného uvádza aj nasledovné :
„Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46
ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava
platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje,
či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania,
treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu
ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, ţe uplatní svoje základné právo na
súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania za
predpokladu, ţe taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie
v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09). Z doterajšej judikatúry ústavného
súdu vyplýva, ţe medzi obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom
práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemoţno vidieť zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97).
Z tohto vyplýva, ţe uvedené právne východiská sa vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS
16 7Sţi/8/2013
147/08). Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia
§ 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné) náhrady
trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti, v ktorých
sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania,
boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe všeobecných súdov
relevantné. V opačnom prípade môţe dôjsť pri rozhodovaní o náhrade trov konania
k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru (II. ÚS 122/09).“
Vychádzajúc z citovaného nálezu ústavného súdu, z ktorého vyplýva moţnosť súdov
aplikovať ustanovenie § 150 OSP resp. § 250k ods. 1 tretia veta OSP povaţoval najvyšší súd
za preukázané, ţe súd prvého stupňa nepochybil, keď zhodnotil skutkové okolnosti v ktorých
zistil dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému
ţalobcovi, aj keď tieto dôvody odvolací súd zistil aj v ďalších skutkových a právnych
okolnostiach, a to napriek skutočnosti, ţe došlo k zrušeniu fiktívnych rozhodnutí ţalovaného.
V dôsledku vyššie uvedených právnych skutočností, by podľa názoru najvyššieho
súdu na rozhodnutí súdu prvého stupňa vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania nič
nezmenila ani skutočnosť, ţe by krajský súd vopred oboznámil ţalobcu o jeho zámere
nepriznať mu pre prípad úspechu v konaní náhradu trov konania, lebo takýmto spôsobom by
dopredu prejudikoval svoje rozhodnutie a spochybnil by tým svoju nezaujatosť v konaní.
Námietku, ktorou ţalobca poukazoval na túto vadu konania preto označil najvyšší súd za
nedôvodnú.
Vo vzťahu k namietanému rozporu s právom Európskej únie a nepriznania nepriameho
účinku najvyšší súd uvádza, ţe v prípade ţalobcu nemoţno v ţiadnom prípade hovoriť
o „vytváraní bariér v prístupe k spravodlivosti, ktoré v konečnom dôsledku znemoţňujú
reálny a efektívny prístup k spravodlivosti, t.j. k súdnemu prieskumu nezákonných rozhodnutí
na úseku práva na prístup k informáciám“, keď sám ţalobca spôsobom, ktorý sa javí ako
účelový, lebo po zistení technickej nemoţnosti oboznámiť sa ţalovanému s obsahom ţiadosti
ţalobcu si ţalobca v skutočnosti sám zabránil prístupu k ţiadaným informáciám.
17 7Sţi/8/2013
Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný
účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným alebo
ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom.
Súdne konanie nemôţe popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôţe sa stať len
nástrojom, slúţiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor protistrany,
spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom. Porušením práva na
spravodlivý proces podľa článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a práva na právnu pomoc
v konaní pred súdmi podľa jej článku 47, preto nie je také rozhodnutie súdu, ktorým súd
neprizná účastníkovi náhradu nákladov na zastupovanie advokátom, lebo ich nevyhodnotí ako
účelne vynaloţené.
Pritom pravidlo, podľa ktorého moţno úspešnému účastníkovi priznať len náhradu
účelne vynaloţených nákladov, sa vzťahuje na akékoľvek náklady konania, teda aj na náklady
spojené so zastupovaním advokátom (na odmenu za zastupovanie, paušálnu náhradu hotových
výdavkov a náhradu za daň z pridanej hodnoty).
Najvyšší súd navyše pri skúmaní vyváţenosti záujmu ţalobcu o verejne prístupné
informácie v porovnaní s jeho záujmom na náhrade trov konania zisťoval výšku náhrady trov
konania za predpokladu úspechu ţalobcu, ktorá iba pri 50 ţalobách predstavuje 39 650 €,
pričom podľa vyjadrenia krajského súdu, ţalobca podal len v banskobystrickom kraji
pribliţne 495 ţiadostí o sprístupnenie informácii. Námaha, ktorú musel ţalobca na vyvolanie
uvedených konaní vynaloţiť je pritom v zjavnom nepomere s odmenou, ktorú za uskutočnené
advokátske sluţby poţaduje.
Za účelne vynaloţené náklady podľa § 142 ods. 1 OSP pritom moţno povaţovať len
také náklady, ktoré musel účastník nevyhnutne vynaloţiť, aby mohol riadne hájiť svoje
porušené nebo ohrozené subjektívne právo na súde. Náklady spojené so zastúpením
advokátom tomuto vymedzeniu spravidla zodpovedajú. Tomuto pravidlu však nemoţno
prisudzovať absolútnu, bezvýnimočnú povahu; môţu sa vyskytovať i situácie, za ktorých
náklady spojené so zastúpením advokátom nemoţno povaţovať za nevyhnutné pre riadne
uplatňovanie alebo bránenie práva na súde. O taký prípad pôjde najmä v prípade zneuţitia
práva na zastúpenie advokátom. (pozri aj nález Ústavného súdu Českej republiky z 25. júla
2012 sp. zn. I.ÚS 988/12 ).
18 7Sţi/8/2013
V tejto súvislosti najvyšší súd povaţuje za dôvodné poznamenať, ţe zákon o slobode
informácií má slúţiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd
v ţiadnom prípade nepopiera právo ţalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto
právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným
osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany ţiadateľov skôr
o zneuţívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti najvyšší súd dospel k rovnakému právnemu
názoru ako súd prvého stupňa a zistil, ţe v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa, pre ktoré nie je spravodlivé priznať ţalobcovi náhradu trov prvostupňového konania,
hoci bol v konaní pred súdom prvého stupňa úspešný.
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219
ods. 1 a 2 OSP napadnutý rozsudok krajského súdu v časti výroku o náhrade trov konania ako
vecne správny potvrdil a jeho dôvody povaţoval za vecne správne.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP a v odvolacom konaní
neúspešnému ţalobcovi náhradu trov konania nepriznal a úspešný ţalobca náhradu trov
konania neţiadal.
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 27. novembra 2013 JUDr. Elena Závadská, v.r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia : Mária Kráľová