Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 350/2020

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte

zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu

(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,

, , ,

a , , zastúpených

advokátom Mgr. Michalom Urbanom, Šafárikova 12, Trenčín, vo veci namietaného

porušenia a , základných práv podľa

a 2 a a práv podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Trenčíne sp. zn. z 20. mája 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 30. mája 2019 a postupom, ktorý predchádzal

ich vydaniu, a takto

rozhodol:

Ústavnú sťažnosť , a

o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

10. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,

, , ,

a , , (ďalej len „sťažovateľky“),

ktorou namietajú porušenie a

(ďalej len „ústava“), základných práv podľa a 2 a a práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 20. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 30. mája 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“)

a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.

2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky v procesnom

postavení žalobkýň (tri žalobkyne z celkového počtu 78 žalobcov, pozn.) sa v konaní

vedenom na krajskom súde pod sp. zn. domáhali preskúmania a zrušenia

rozhodnutia žalovaného bližšie špecifikovaného v žalobnom návrhu.

3. Krajský súd napadnutým rozsudkom s poukazom na § 250j ods. 2 písm. a)

(ďalej aj „OSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného

a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd svojím napadnutým rozsudkom zároveň

zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom náhradu trov konania pozostávajúcu z iných trov

konania vo výške 70 € (zaplatený súdny poplatok) a trov právneho zastúpenia vo výške

502,47 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám ich advokáta. V odôvodnení

svojho napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o trovách konania v zásadnom uviedol

(s. 11):

„Základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach

zastupovania v konaniach podľa piatej časti je v zmysle

ust. veta prvá vyhlášky MS SR č. jedna šestina výpočtového

základu. Čo predstavuje v roku 2013 suma 130,16 euro a v roku 2015 suma 139,83 euro

(na súdenú vec sa nevzťahuje veta druhá cit. ust. § 11 ods. 4, keďže nejde o žiadne z konaní

tam uvedených). Žalobcovia boli v konaní úspešní, preto im súd podľa cit. ustanovenia

priznal právo na náhradu za zaplatený súdny poplatok 70,- euro

(iné trovy konania) a náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby

po 130,16 € - prevzatie a prípravu právneho zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a/ vyhl.

č. ), podanie správnej žaloby ( vyhl. č. ),

1 úkon právnej služby po 139,83 € - účasť na pojednávaní dňa 22.04.2015 (§ 13a

ods. 1 písm. d/ vyhl. č. ), 1 úkon právnej služby po 69,92 € - účasť

na pojednávaní dňa 20.05.2015, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia (§ 13a

ods. 1 písm. d/ v spojení s veta prvá vyhl. č. ), 2 x 7,81 € a 2 x

8,39 € režijný paušál ( vyhl. č. ). Úhrnom tak súd priznal žalobcom

náhradu trov konania v celkovej výške 572,47 €, ktoré v zmysle ust.

v spojení s veta prvá je žalovaný povinný zaplatiť k rukám advokáta

žalobcov.

Pokiaľ si advokát žalobcov vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške 18.129,89 €,

takéto vyčíslenie nemá oporu v zákone z viacerých dôvodov. Predovšetkým je potrebné

vychádzať zo zásady, že úspešnému účastníkovi sa priznávajú len účelne vynaložené

náklady. Uplatnené a vyčíslené trovy právneho zastúpenia vo výške 18.129,89 € dosiahol

advokát žalobcov tak, že ako žalobcov v konaní označil 79 osôb (z ktorých navyše jedna

osoba v rade 70/ bola už v čase podania správnej žaloby mŕtvou).

Označenie 79 osôb v predmetnej správnej žalobe nebolo skutočne účelné, nakoľko Krajský

súd v Trenčíne, vychádzajúc z koncentračnej zásady mohol podrobiť súdnemu prieskumu

len žalobné námietky, ktoré boli vznesené pred správnym orgánom I. stupňa v lehote

do 14.05.2012 (pozri podrobnejšie zdôvodnenie vyššie), a tieto námietky boli vznesené

v tejto lehote len zo strany 17 osôb a , a ,

a , , , ,

a , a , , .

Hájiček, ). Vychádzajúc z ust. veta druhá . bolo úplne

postačujúce, aby v súdenej veci ako žalobca bola označená, čo i len jedna osoba z osôb,

ktoré v lehote do 14.05.2012 podali námietky; ostatných účastníkov by súd do konania

pribral v zmysle vyššie cit. ust. veta druhá . Navyše v prejednávanej veci

bola dôvodnou len námietka uvedená v rozsudku pod bodom 2 (nesprávne právne posúdenie

veci), ostatné z ďalších ôsmich námietok buď neboli spôsobilé na súdny prieskum,

alebo boli nedôvodné. Preto súd. s prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy a závery priznal

žalobcom len čiastočnú náhradu trov právneho zastúpenia.“

4. V lehote ustanovenej zákonom podali proti výroku napadnutého rozsudku

krajského súdu o náhrade trov konania odvolanie žalobcovia (medzi nimi aj sťažovateľky),

namietajúc, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia

veci [ ]. V odvolaní žalobcovia navrhovali, aby najvyšší súd

napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania zmenil a priznal

žalobcom náhradu iných trov konania vo výške 70 € za zaplatený súdny poplatok a náhradu

trov právneho zastúpenia vo výške 18 129,89 €.

4.1 V lehote ustanovenej zákonom podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu

odvolanie aj pribratý účastník v 1. rade, ktorý svoje odvolanie taktiež založil na dôvode

vyplývajúcom z , teda na nesprávnom právnom posúdení veci

krajským súdom.

5. Najvyšší súd o odvolaní žalobcov a odvolaní pribratého účastníka v 1. rade

rozhodol svojím napadnutím rozsudkom, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu

v celom rozsahu potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie

vo vzťahu k odvolaniu žalobcov, a teda aj sťažovateliek odôvodnil takto (s. ‒ 26):

„V ustanovení tretia veta je pre náhradu trov konania uvedená

výnimka zo zákonnej zásady zodpovednosti účastníkov za výsledok konania, ktorá spočíva

v možnosti súdu nepriznať, či znížiť náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konám mal

úspech celkom alebo sčasti. Je to odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení

o náhrade trov konania, by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.

Hoci bližšie podmienky pre nepriznanie alebo zníženie trov konania zákon neupravuje,

ustanovuje, že súd takto môže postupovať, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa,

pričom posúdenie splnenia podmienok pre postup podľa takejto úpravy je výlučne na úvahe

súdu.

V zmysle o advokácii každý má právo

na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta. To však

neznamená, že neúspešný účastník konania je povinný nahradiť všetky trovy predstavujúce

odmenu advokáta úspešného účastníka (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 29. septembra 2011).

Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný

účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným

alebo ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom.

Súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať

len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor

protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom

(pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 27. novembra 2013).

Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že dôvody hodné osobitného zreteľa

pre nepriznanie časti náhrady trov právneho zastúpenia žalobcom v konaní pred súdom

prvého stupňa v tejto veci spočívajú nielen v skutočnostiach uvedených krajským súdom

v odôvodnení napadnutého rozsudku (1. s prihliadnutím na koncentračnú zásadu podľa § 36

ods. 1 stavebného zákona mohol krajský súd podrobiť súdnemu prieskumu len žalobné

námietky, ktoré boli vznesené pred správnym orgánom prvého stupňa v lehote

do 14. mája 2012, pričom takéto námietky boli vznesené zo strany sedemnástich osôb, avšak

žalobcov v danej veci je sedemdesiatosem, 2. podľa bolo postačujúce,

aby v súdenej veci ako žalobca bola označená čo i len jedna osoba z osôb, ktoré v lehote

do 14. mája 2012 podali námietky, pričom ostatných účastníkov by súd do konania pribral,

3. v prejednávanej veci bola dôvodná len námietka žalobcov o rozpore žalobou

napadnutého rozhodnutia s územným plánom obce), ale aj v tom, že úkony právnej služby,

za ktoré krajský súd priznal žalobcom náhradu trov (t. j. prevzatie a príprava zastúpenia,

podanie žaloby na súd, účasť na pojednávaní súdu dňa 22. apríla 2015 a účasť

na pojednávaní súdu dňa 20. mája 2015, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia)

boli skutkovo a právne totožné pre všetkých žalobcov, t.j. jednotliví žalobcovia

neuplatňovali v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom advokáta osobitné

námietky. A teda u žalobcov išlo o spoločnú právnu obranu proti žalobou napadnutému

rozhodnutiu žalovaného z rovnakého právneho dôvodu a na rovnakom (tom istom)

skutkovom základe. Vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu by bolo priznanie náhrady trov

konania žalobcom v sume nimi vyčíslenej (18 129,89 €) vo vzťahu k žalovanému

neprimerane tvrdé.

Odvolací súd s poukazom na , ktorý súdu umožňuje,

aby podľa vlastnej úvahy nepriznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania, ak zistí

dôvody hodné osobitného zreteľa, nepovažoval za právne relevantnú odvolaciu námietku

žalobcov, že v predmetnej veci ide o obligatórne zastúpenie žalobcov advokátom.

Čo sa týka rozhodnutí, na ktoré žalobcovia na podporu svojich tvrdení v odvolaní

poukazovali, tieto nie je možné v tomto prípade aplikovať, keď v daných konaniach neboli

zistené dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému

účastníkovi konania celkom alebo sčasti, tak ako v prejednávanej veci...

O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle

Ok ods. 1 v spojení s za použitia prvá veta

tak, že žalobcom z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov odvolacieho konania

proti žalovanému nepriznal, keď žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní len sčasti

(v konaní o odvolaní proti výroku rozsudku krajského súdu vo veci samej mali žalobcovia

úspech, avšak v konaní o odvolaní proti výroku rozsudku krajského súdu v časti náhrady

trov konania žalobcovia úspech nemali) a navyše žalovaný odvolanie proti výroku rozsudku

krajského súdu vo veci samej nepodal, z ktorých dôvodov nemožno od žalovaného

spravodlivo požadovať, aby žalobcom trovy odvolacieho konania nahradil. Žalovanému

v správnom súdnictve náhrada trov konania neprináleží. Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky a pribratí účastníci v 1. až 5. rade nepodali návrh na náhradu trov odvolacieho

konania ( v spojení s veta prvá ) a navyše pribratý

účastník v 1. rade nebol v konám o odvolám proti výroku rozsudku krajského súdu vo veci

samej úspešný.“

6. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti tvrdia, že spôsob, akým krajský súd rozhodol

o výške náhrady trov konania, nemá oporu v zákone. Argumentujú tým, že vyhláška

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(ďalej len „vyhláška“) v § 13 ods. 3 stanovuje systém výpočtu tarifnej odmeny advokáta

pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, ktorý krajský súd v danom prípade

nerešpektoval. Zdôraznili, že v predmetnom súdnom konaní má každý žalobca povinnosť

byť zastúpený advokátom a v zmysle má každý úspešný žalobca právo

na náhradu trov konania, no aj napriek uvedenému zneniu zákona krajský súd všetkým

žalobcom, ktorí boli v konaní pred krajským súdom úspešní, nárok na náhradu trov

právneho zastúpenia nepriznal s odôvodnením, že v danom prípade postačovalo, aby žalobu

podal len jeden zo žalobcov. Uvedený názor krajského súdu týkajúci sa počtu žalobcov

potrebných na úspešné uplatnenie žaloby v predmetnej veci podľa názoru sťažovateliek

zasahuje do ich základného práva na súdnu ochranu.

6.1 Na podporu svojej argumentácie sťažovateľky v ústavnej sťažnosti poukázali

na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 28. apríla 2016, uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 30. novembra 2009 a uznesenie ústavného súdu

č. k. -9 z 9. októbra 2012.

6.2 V závere zdôraznili, že v napadnutom rozsudku krajského súdu absentuje právne

odôvodnenie, z ktorého by boli zrejme dôvody, pre ktoré im krajský súd nepriznal

uplatnený nárok na náhradu trov konania v požadovanom rozsahu.

7. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu v časti, v ktorej najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o trovách,

ako aj v časti týkajúcej sa trov odvolacieho konania sa sťažovateľky dožadujú ústavného

prieskumu záverov najvyššieho súdov, ktoré považujú za neodôvodnené, keďže nemajú

oporu v skutkovom základe sporu, a zároveň porušujúce princíp právnej istoty,

keďže najvyšší súd v danom prípade o trovách konania účastníkov konania rozhodol odlišne

ako v iných obdobných prípadoch (napríklad sp. zn.

alebo sp. zn. ). Zároveň namietajú, že «Najvyšší súd SR nesprávne rozhodol

o trovách odvolacieho konania, kedy úspešným žalobcom nepriznal nárok na náhradu trov

odvolacieho konania z dôvodu, že žalobcovia boli v konaní úspešní len sčasti. Sťažovatelia

namietame, že tu Najvyšší súd Slovenskej republiky akoby „dal“ na rovnakú úroveň

rozhodnutie v merite veci / o čo v konaní naozaj ide / a rozhodnutie o náhrade trov konania,

čo sťažovatelia nepovažujú za správne a spravodlivé.».

8. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd

nálezom vyslovil:

„1. Základné práva sťažovateľov upravené v čl. 12 ods. 1 - rovnosť

v právach a rovnosť pred zákonom, čl. 46 ods. 1, ods. 2 - právo na súdnu ochranu, čl. 47

ods. 3 - právo na rovnosť účastníkov konania, . ods. 1 - zásada právnej istoty

Slovenskej republiky, v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd - právo na spravodlivé súdne konanie postupom, konaním a Rozsudkom Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky č.k. zo dňa 30.5.2019 a Rozsudkom Krajského súdu

Trenčín č.k. - 400 zo dňa 20.5.2015 porušené boli.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k.

zo dňa 30.5.2019 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania, právneho zastúpenia.“

II.

Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

10. Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe

konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom

je s účinnosťou od 1. marca 2019 o Ústavnom súde Slovenskej

republiky a o zmene a doplnení niektorých

(ďalej len „“).

11. Vec sťažovateliek bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce

Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019

v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená

náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená

sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce v znení

dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 bola predbežne prejednaná vo štvrtom senáte

ústavného súdu v zložení: Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš

a Libor Duľa.

12. Podľa ústavný súd každý návrh na začatie

konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,

ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd

zisťuje, či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu

na ďalšie konanie.

13. Ústavný súd podľa môže na predbežnom

prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,

a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,

b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný

súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,

c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,

d) ktorý je neprípustný,

e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,

f) ktorý je podaný oneskorene,

g) ktorý je zjavne neopodstatnený.

14. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky namietajú porušenie čl. 1

ods. 1 a , základných práv podľa a 2 a

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

15. Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický

a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

16. Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

17. Podľa každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

18. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.

19. Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

III.

Posúdenie veci ústavným súdom

III.1 K namietanému porušeniu a , základných

práv podľa a 2 a a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

21. Z vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

22. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu

základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd

nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza

zo zásady, že ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.

Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná

právomoc všeobecných súdov (m. m. ). Ak ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv

alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných

prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. ).

23. V danom prípade mali sťažovateľky k dispozícii opravný prostriedok poskytnutý

im zákonom na ochranu ich základných práv. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu

mohli sťažovateľky podať odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný

rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateliek

v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie ústavnej sťažnosti

vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť

smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.

III.2 K namietanému porušeniu a , základných

práv podľa a 2 a a práva podľa dohovoru

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho

vydaniu

24. Ústavný súd považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných východísk,

ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateliek

zdôrazniť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa

je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa zásadne obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(m. m. , , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je chrániť

zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba v prípade,

ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené,

resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť

predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(m. m. I. ÚS . ÚS 139/02, ).

25. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. ,

, ) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo

každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže

mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných

zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,

ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne

súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu

súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným

spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. ).

26. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí

dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú

pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní

skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne

realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

27. Ústavný súd ďalej dodáva, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania

považuje za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.

V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže

ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,

a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom

z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie

z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda

i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť. Inak povedané,

problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade

extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä

na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho

predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. , ).

28. Vo veci sťažovateliek podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad

nejde. Kľúčové námietky sťažovateliek v danom prípade spočívajú v tvrdení, že napadnutý

rozsudok najvyššieho súdu je v časti týkajúcej sa trov konania pred krajským súdom,

ako aj trov odvolacieho konania neodôvodnený, keďže nemá oporu v zistených

skutočnostiach a zároveň porušuje princíp právnej istoty a zásadu rovnosti účastníkov

konania, pretože najvyšší súd v danom prípade o trovách konania účastníkov konania

rozhodol odlišne ako v iných obdobných prípadoch (napríklad sp. zn.

alebo sp. zn. ).

29. V danej veci sťažovateľky vyjadrujú odlišný právny názor, pokiaľ ide o možnosť

aplikácie moderačného práva súdu v zmysle v otázke náhrady trov

právneho zastúpenia úspešným účastníkom konania a s dôvodmi uvedenými najvyšším

súdom ako dôvodmi hodnými osobitného zreteľa na to, aby súd náhradu trov konania

celkom alebo sčasti nepriznal, sa nestotožnili.

29.1 Podľa ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu

proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo

rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3 (ak bolo rozhodnutie

vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné

pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené), súd

žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov

celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.

29.2 Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že posúdenie, či sa náhrada

trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (postup

podľa ), je v právomoci všeobecného súdu, v konkrétnych okolnostiach

veci najvyššieho súdu, ktorý v posudzovanom prípade preskúmaval v rámci odvolacieho

konania názor krajského súdu a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania.

30. Najvyšší súd sa vo svojom napadnutom rozsudku stotožnil s argumentáciou

krajského súdu uvedenou v odôvodnení jeho napadnutého rozsudku a dospel k záveru,

že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitého zreteľa (možnosť podrobiť súdnemu

prieskumu len žalobné námietky vznesené pred správnym orgánom prvého stupňa

v zákonom ustanovenej lehote, nie všetky námietky predostreté sťažovateľkami

ako žalobkyňami; neúčelnosť vysokého okruhu žalobcov, čiastočný úspech vo vzťahu

k žalobným dôvodom) na to, aby súd úspešnej strane sporu nepriznal nárok na náhradu trov

konania v plnom rozsahu. Zároveň zdôraznil, že úkony právnej služby, za ktoré krajský súd

priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, boli skutkovo a právne totožné

pre všetkých žalobcov, v dôsledku čoho by bolo priznanie náhrady trov konania žalobcom

v sume nimi vyčíslenej (18 129,89 €) vo vzťahu k žalovanému neprimerane tvrdé.

30.1 Najvyšší súd sa vo svojom napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným

spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateliek vznesenými v ich odvolaní

proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nepoprel

systém výpočtu tarifnej odmeny advokáta pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb

v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky, tak ako svojím rozhodnutím neodňal žiadnej zo žalobkýň

právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde tým, že im nepriznal náhradu trov konania

v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky. Vo svojom napadnutom rozhodnutí najvyšší súd len

zdôraznil, že v danom prípade existovali dôvody hodné osobitého zreteľa (čo ústavne

akceptovateľným spôsobom odôvodnil) na to, aby úspešným účastníkom konania náhradu

trov konania nepriznal v celom rozsahu, teda v takom rozsahu, ako to upravuje § 13

ods. 3 vyhlášky. Ústavný súd zároveň konštatuje, že najvyšší súd sa ústavne

akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s odkazom sťažovateliek ako žalobkýň

na iné rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu, v ktorých bola úspešným

účastníkom konania priznaná náhrada trov konania podľa § 13 ods. 3 vyhlášky,

keď uviedol: „Čo sa týka rozhodnutí, na ktoré žalobcovia na podporu svojich tvrdení

v odvolaní poukazovali, tieto nie je možné v tomto prípade aplikovať, keď v daných

konaniach neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov

konania úspešnému účastníkovi konania celkom alebo sčasti, tak ako v prejednávanej veci.“

30.2 Na to, aby najvyšší súd v danej veci potvrdil uznesenie krajského súdu, boli

splnené všetky náležitosti relevantného procesnoprávneho predpisu, k čomu ústavný súd

dodáva, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa

(ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)

podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná

vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom konaní.

Takýmto predpisom bol v posudzovanej veci .

30.3 Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o trovách odvolacieho konania

ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v tejto časti dostatočne

jasne a zrozumiteľne vyplýva, že za dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie

náhrady trov konania žalobcom v zmysle považoval najvyšší súd

skutočnosť, že žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní len sčasti a zároveň že žalovaný

odvolanie proti výroku napadnutého rozsudku krajského súdu vo veci samej nepodal,

v dôsledku čoho nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcom trovy

odvolacieho konania nahradil. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom najvyššieho súdu

v napadnutom rozsudku nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor,

podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,

z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym

názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry

považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie

je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané

skutkové a právne skutočnosti (, ).

31. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti namietajú aj porušenie princípu právnej istoty

ako súčasti právneho štátu, odvolávajúc sa na iné rozhodnutie najvyššieho súdu

(, ), v ktorých sa najvyšší súd v analogickej veci stotožnil

s názorom sťažovateľa. Najvyšší súd v rozhodnutí, na ktoré poukazujú sťažovateľky, dospel

k inému právnemu záveru ako v rozsudku napadnutom touto ústavnou sťažnosťou, a teda

že úspešný účastník konania má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v celom

rozsahu.

31.1 Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na svoju stabilizovanú

judikatúru (napríklad ), podľa ktorej je neoddeliteľnou súčasťou princípov

právneho štátu zaručeného podľa aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem

iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne

orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne

vykladať a aplikovať (napr. , , ). Obsahom princípu

právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku

sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. ,

, , ). Aj keď právne závery všeobecných súdov

obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter

precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval

rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických

prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere

v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. , ).

31.2 V danom prípade považuje ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že v konaniach,

v ktorých boli vydané rozhodnutia, na ktoré sťažovateľky poukazujú v ústavnej sťažnosti,

neboli zistené dôvody hodné osobitého zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania

úspešnému účastníkovi konania celkom alebo sčasti. O porušení princípu právnej istoty

by bolo možné v okolnostiach daného prípadu uvažovať vtedy, ak by senát v konaniach,

na ktoré sťažovateľky poukazujú, neposúdil za úplne rovnakej skutkovej a právnej situácie

určité okolnosti ako dôvody hodné osobitného zreteľa, a následne by senát najvyššieho súdu

v danom prípade svoje odlišné posúdenie neodôvodnil (táto povinnosť, samozrejme,

nie je absolútna, každý odklon od predchádzajúcej praxe však musí byť primerane

zdôvodnený). V danom prípade však takáto situácia nenastala vzhľadom na okolnosti

uvedené v bodoch 30 a 30.1 vrátane principiálneho vyrovnania sa s rozdielom oproti

iným sťažovateľkami označeným rozhodnutiam.

32. Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie dospel k záveru,

že najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných

právnych predpisov, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu po právnej

i skutkovej stránke a svoje závery dostatočným spôsobom odôvodnil, v nadväznosti

na čo ústavný súd uzatvára, že sťažovateľkami uplatnená sťažnostná argumentácia

v ústavnej sťažnosti nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným

porušením ich základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení

s a , ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru. Nesúhlas sťažovateliek s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho

súdu nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia ich základných práv a nezakladá

ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.

33. Pokiaľ sťažovateľky osobitne tvrdia porušenie základného práva na súdnu

ochranu porušením princípu rovnosti účastníkov v konaní ( ),

ktorý je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým,

že najvyšší súd v danom prípade o trovách konania účastníkov konania rozhodol odlišne

ako v iných obdobných prípadoch, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že čl. 47

ods. 3 upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti

uplatňovania ich procesných práv. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade,

ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore

s ustanoveniami zvýhodní svojím postupom

predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného

účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateliek s poukazom

na uvedené nezistil.

34. Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného

súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného

orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, tiež napr. , , , ).

35. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkami označených práv

napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi

sťažovateliek uvedenými v petite nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júla 2020

Miroslav Duriš predseda senátu