Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 350/2020
PDF · 561 KB
No categories available
IV. ÚS 350/2020
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júla 2020 v senáte
zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a zo sudcov Ladislava Duditša a Libora Duľu
(sudca spravodajca) predbežne prerokoval ústavnú sťažnosť ,
, , ,
a , , zastúpených
advokátom Mgr. Michalom Urbanom, Šafárikova 12, Trenčín, vo veci namietaného
porušenia čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základných práv podľa
čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu
v Trenčíne sp. zn. 13 S 133/2013 z 20. mája 2015 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 4/2018 z 30. mája 2019 a postupom, ktorý predchádzal
ich vydaniu, a takto
rozhodol:
Ústavnú sťažnosť , a
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Obsah ústavnej sťažnosti, skutkový stav a sťažnostná argumentácia
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
10. septembra 2019 doručená ústavná sťažnosť ,
, , ,
a , , (ďalej len „sťažovateľky“),
ktorou namietajú porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 13 S 133/2013 z 20. mája 2015 (ďalej len „napadnutý rozsudok krajského súdu“)
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Sžo 4/2018 z 30. mája 2019 (ďalej len „napadnutý rozsudok najvyššieho súdu“)
a postupom, ktorý predchádzal ich vydaniu.
2. Z obsahu ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky v procesnom
postavení žalobkýň (tri žalobkyne z celkového počtu 78 žalobcov, pozn.) sa v konaní
vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 13 S 133/2013 domáhali preskúmania a zrušenia
rozhodnutia žalovaného bližšie špecifikovaného v žalobnom návrhu.
3. Krajský súd napadnutým rozsudkom s poukazom na § 250j ods. 2 písm. a)
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Krajský súd svojím napadnutým rozsudkom zároveň
zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom náhradu trov konania pozostávajúcu z iných trov
konania vo výške 70 € (zaplatený súdny poplatok) a trov právneho zastúpenia vo výške
502,47 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku k rukám ich advokáta. V odôvodnení
svojho napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o trovách konania v zásadnom uviedol
(s. 11):
„Základnou sadzbou tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby vo veciach
zastupovania v konaniach podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku je v zmysle
ust. § 11 ods. 4 veta prvá vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. jedna šestina výpočtového
základu. Čo predstavuje v roku 2013 suma 130,16 euro a v roku 2015 suma 139,83 euro
(na súdenú vec sa nevzťahuje veta druhá cit. ust. § 11 ods. 4, keďže nejde o žiadne z konaní
tam uvedených). Žalobcovia boli v konaní úspešní, preto im súd podľa cit. ustanovenia
§ 250k ods. 1 O.s.p. priznal právo na náhradu za zaplatený súdny poplatok 70,- euro
(iné trovy konania) a náhradu trov právneho zastúpenia za 2 úkony právnej služby
po 130,16 € - prevzatie a prípravu právneho zastúpenia (§ 13a ods. 1 písm. a/ vyhl.
č. 655/2004 Z.z.), podanie správnej žaloby (§ 13a ods. 1 písm. c/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.),
1 úkon právnej služby po 139,83 € - účasť na pojednávaní dňa 22.04.2015 (§ 13a
ods. 1 písm. d/ vyhl. č. 655/2004 Z.z.), 1 úkon právnej služby po 69,92 € - účasť
na pojednávaní dňa 20.05.2015, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia (§ 13a
ods. 1 písm. d/ v spojení s § 13a ods. 4 veta prvá vyhl. č. 655/2004 Z.z.), 2 x 7,81 € a 2 x
8,39 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.). Úhrnom tak súd priznal žalobcom
náhradu trov konania v celkovej výške 572,47 €, ktoré v zmysle ust. § 149 ods. 1 O.s.p.
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá O.s.p. je žalovaný povinný zaplatiť k rukám advokáta
žalobcov.
Pokiaľ si advokát žalobcov vyčíslil trovy právneho zastúpenia vo výške 18.129,89 €,
takéto vyčíslenie nemá oporu v zákone z viacerých dôvodov. Predovšetkým je potrebné
vychádzať zo zásady, že úspešnému účastníkovi sa priznávajú len účelne vynaložené
náklady. Uplatnené a vyčíslené trovy právneho zastúpenia vo výške 18.129,89 € dosiahol
advokát žalobcov tak, že ako žalobcov v konaní označil 79 osôb (z ktorých navyše jedna
osoba v rade 70/ bola už v čase podania správnej žaloby mŕtvou).
Označenie 79 osôb v predmetnej správnej žalobe nebolo skutočne účelné, nakoľko Krajský
súd v Trenčíne, vychádzajúc z koncentračnej zásady mohol podrobiť súdnemu prieskumu
len žalobné námietky, ktoré boli vznesené pred správnym orgánom I. stupňa v lehote
do 14.05.2012 (pozri podrobnejšie zdôvodnenie vyššie), a tieto námietky boli vznesené
v tejto lehote len zo strany 17 osôb a , a ,
a , , , ,
a , a , , .
Hájiček, ). Vychádzajúc z ust. § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p.. bolo úplne
postačujúce, aby v súdenej veci ako žalobca bola označená, čo i len jedna osoba z osôb,
ktoré v lehote do 14.05.2012 podali námietky; ostatných účastníkov by súd do konania
pribral v zmysle vyššie cit. ust. § 250 ods. 1 veta druhá O.s.p.. Navyše v prejednávanej veci
bola dôvodnou len námietka uvedená v rozsudku pod bodom 2 (nesprávne právne posúdenie
veci), ostatné z ďalších ôsmich námietok buď neboli spôsobilé na súdny prieskum,
alebo boli nedôvodné. Preto súd. s prihliadnutím na vyššie uvedené úvahy a závery priznal
žalobcom len čiastočnú náhradu trov právneho zastúpenia.“
4. V lehote ustanovenej zákonom podali proti výroku napadnutého rozsudku
krajského súdu o náhrade trov konania odvolanie žalobcovia (medzi nimi aj sťažovateľky),
namietajúc, že rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci [§ 205 ods. 2 písm. f) OSP]. V odvolaní žalobcovia navrhovali, aby najvyšší súd
napadnutý rozsudok krajského súdu vo výroku o náhrade trov konania zmenil a priznal
žalobcom náhradu iných trov konania vo výške 70 € za zaplatený súdny poplatok a náhradu
trov právneho zastúpenia vo výške 18 129,89 €.
4.1 V lehote ustanovenej zákonom podal proti napadnutému rozsudku krajského súdu
odvolanie aj pribratý účastník v 1. rade, ktorý svoje odvolanie taktiež založil na dôvode
vyplývajúcom z § 205 ods. 2 písm. f) OSP, teda na nesprávnom právnom posúdení veci
krajským súdom.
5. Najvyšší súd o odvolaní žalobcov a odvolaní pribratého účastníka v 1. rade
rozhodol svojím napadnutím rozsudkom, ktorým napadnutý rozsudok krajského súdu
v celom rozsahu potvrdil a účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Svoje rozhodnutie
vo vzťahu k odvolaniu žalobcov, a teda aj sťažovateliek odôvodnil takto (s. 25 ‒ 26):
„V ustanovení § 250k ods. 1 tretia veta OSP je pre náhradu trov konania uvedená
výnimka zo zákonnej zásady zodpovednosti účastníkov za výsledok konania, ktorá spočíva
v možnosti súdu nepriznať, či znížiť náhradu trov konania žalobcovi, ktorý v konám mal
úspech celkom alebo sčasti. Je to odôvodnené tým, že prísna aplikácia ustanovení
o náhrade trov konania, by mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducim tvrdostiam.
Hoci bližšie podmienky pre nepriznanie alebo zníženie trov konania zákon neupravuje,
ustanovuje, že súd takto môže postupovať, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa,
pričom posúdenie splnenia podmienok pre postup podľa takejto úpravy je výlučne na úvahe
súdu.
V zmysle § 20 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii každý má právo
na poskytnutie právnych služieb a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta. To však
neznamená, že neúspešný účastník konania je povinný nahradiť všetky trovy predstavujúce
odmenu advokáta úspešného účastníka (pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sžo/253/2010 z 29. septembra 2011).
Pri rozhodovaní o náhrade nákladov konania musí pritom súd zohľadňovať samotný
účel procesu v správnom súdnictve, ktorým je poskytovanie ochrany porušeným
alebo ohrozeným skutočným subjektívnym hmotným právam a právom chráneným záujmom.
Súdne konanie nemôže popierať svoje skutočné spoločenské poslanie a nemôže sa stať
len nástrojom, slúžiacim na vytváranie ľahkého a neodôvodneného zisku na úkor
protistrany, spočívajúceho v zaplatení nákladov za zastúpenie advokátom
(pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7SŽÍ/8/2013
z 27. novembra 2013).
Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že dôvody hodné osobitného zreteľa
pre nepriznanie časti náhrady trov právneho zastúpenia žalobcom v konaní pred súdom
prvého stupňa v tejto veci spočívajú nielen v skutočnostiach uvedených krajským súdom
v odôvodnení napadnutého rozsudku (1. s prihliadnutím na koncentračnú zásadu podľa § 36
ods. 1 stavebného zákona mohol krajský súd podrobiť súdnemu prieskumu len žalobné
námietky, ktoré boli vznesené pred správnym orgánom prvého stupňa v lehote
do 14. mája 2012, pričom takéto námietky boli vznesené zo strany sedemnástich osôb, avšak
žalobcov v danej veci je sedemdesiatosem, 2. podľa § 250 ods. 1 OSP bolo postačujúce,
aby v súdenej veci ako žalobca bola označená čo i len jedna osoba z osôb, ktoré v lehote
do 14. mája 2012 podali námietky, pričom ostatných účastníkov by súd do konania pribral,
3. v prejednávanej veci bola dôvodná len námietka žalobcov o rozpore žalobou
napadnutého rozhodnutia s územným plánom obce), ale aj v tom, že úkony právnej služby,
za ktoré krajský súd priznal žalobcom náhradu trov (t. j. prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie žaloby na súd, účasť na pojednávaní súdu dňa 22. apríla 2015 a účasť
na pojednávaní súdu dňa 20. mája 2015, pri ktorom došlo iba k vyhláseniu rozhodnutia)
boli skutkovo a právne totožné pre všetkých žalobcov, t.j. jednotliví žalobcovia
neuplatňovali v konaní pred súdom prvého stupňa prostredníctvom advokáta osobitné
námietky. A teda u žalobcov išlo o spoločnú právnu obranu proti žalobou napadnutému
rozhodnutiu žalovaného z rovnakého právneho dôvodu a na rovnakom (tom istom)
skutkovom základe. Vzhľadom na uvedené okolnosti prípadu by bolo priznanie náhrady trov
konania žalobcom v sume nimi vyčíslenej (18 129,89 €) vo vzťahu k žalovanému
neprimerane tvrdé.
Odvolací súd s poukazom na § 250k ods. 1 OSP, ktorý súdu umožňuje,
aby podľa vlastnej úvahy nepriznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania, ak zistí
dôvody hodné osobitného zreteľa, nepovažoval za právne relevantnú odvolaciu námietku
žalobcov, že v predmetnej veci ide o obligatórne zastúpenie žalobcov advokátom.
Čo sa týka rozhodnutí, na ktoré žalobcovia na podporu svojich tvrdení v odvolaní
poukazovali, tieto nie je možné v tomto prípade aplikovať, keď v daných konaniach neboli
zistené dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania úspešnému
účastníkovi konania celkom alebo sčasti, tak ako v prejednávanej veci...
O trovách odvolacieho konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky v zmysle
§ 25Ok ods. 1 OSP v spojení s § 224 ods. 1 OSP za použitia § 246c ods. 1 prvá veta OSP
tak, že žalobcom z dôvodov hodných osobitného zreteľa náhradu trov odvolacieho konania
proti žalovanému nepriznal, keď žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní len sčasti
(v konaní o odvolaní proti výroku rozsudku krajského súdu vo veci samej mali žalobcovia
úspech, avšak v konaní o odvolaní proti výroku rozsudku krajského súdu v časti náhrady
trov konania žalobcovia úspech nemali) a navyše žalovaný odvolanie proti výroku rozsudku
krajského súdu vo veci samej nepodal, z ktorých dôvodov nemožno od žalovaného
spravodlivo požadovať, aby žalobcom trovy odvolacieho konania nahradil. Žalovanému
v správnom súdnictve náhrada trov konania neprináleží. Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky a pribratí účastníci v 1. až 5. rade nepodali návrh na náhradu trov odvolacieho
konania (§151 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) a navyše pribratý
účastník v 1. rade nebol v konám o odvolám proti výroku rozsudku krajského súdu vo veci
samej úspešný.“
6. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti tvrdia, že spôsob, akým krajský súd rozhodol
o výške náhrady trov konania, nemá oporu v zákone. Argumentujú tým, že vyhláška
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(ďalej len „vyhláška“) v § 13 ods. 3 stanovuje systém výpočtu tarifnej odmeny advokáta
pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb, ktorý krajský súd v danom prípade
nerešpektoval. Zdôraznili, že v predmetnom súdnom konaní má každý žalobca povinnosť
byť zastúpený advokátom a v zmysle § 142 ods. 1 OSP má každý úspešný žalobca právo
na náhradu trov konania, no aj napriek uvedenému zneniu zákona krajský súd všetkým
žalobcom, ktorí boli v konaní pred krajským súdom úspešní, nárok na náhradu trov
právneho zastúpenia nepriznal s odôvodnením, že v danom prípade postačovalo, aby žalobu
podal len jeden zo žalobcov. Uvedený názor krajského súdu týkajúci sa počtu žalobcov
potrebných na úspešné uplatnenie žaloby v predmetnej veci podľa názoru sťažovateliek
zasahuje do ich základného práva na súdnu ochranu.
6.1 Na podporu svojej argumentácie sťažovateľky v ústavnej sťažnosti poukázali
na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 26/2014 z 28. apríla 2016, uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 238/2008 z 30. novembra 2009 a uznesenie ústavného súdu
č. k. IV. ÚS 510/2012-9 z 9. októbra 2012.
6.2 V závere zdôraznili, že v napadnutom rozsudku krajského súdu absentuje právne
odôvodnenie, z ktorého by boli zrejme dôvody, pre ktoré im krajský súd nepriznal
uplatnený nárok na náhradu trov konania v požadovanom rozsahu.
7. Vo vzťahu k namietanému porušeniu označených práv napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu v časti, v ktorej najvyšší súd potvrdil rozsudok krajského súdu o trovách,
ako aj v časti týkajúcej sa trov odvolacieho konania sa sťažovateľky dožadujú ústavného
prieskumu záverov najvyššieho súdov, ktoré považujú za neodôvodnené, keďže nemajú
oporu v skutkovom základe sporu, a zároveň porušujúce princíp právnej istoty,
keďže najvyšší súd v danom prípade o trovách konania účastníkov konania rozhodol odlišne
ako v iných obdobných prípadoch (napríklad sp. zn. 7 Sžo 32/2016
alebo sp. zn. 1 Sžo 105/2007). Zároveň namietajú, že «Najvyšší súd SR nesprávne rozhodol
o trovách odvolacieho konania, kedy úspešným žalobcom nepriznal nárok na náhradu trov
odvolacieho konania z dôvodu, že žalobcovia boli v konaní úspešní len sčasti. Sťažovatelia
namietame, že tu Najvyšší súd Slovenskej republiky akoby „dal“ na rovnakú úroveň
rozhodnutie v merite veci / o čo v konaní naozaj ide / a rozhodnutie o náhrade trov konania,
čo sťažovatelia nepovažujú za správne a spravodlivé.».
8. S odkazom na prezentovanú argumentáciu sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd
nálezom vyslovil:
„1. Základné práva sťažovateľov upravené v čl. 12 ods. 1 - rovnosť
v právach a rovnosť pred zákonom, čl. 46 ods. 1, ods. 2 - právo na súdnu ochranu, čl. 47
ods. 3 - právo na rovnosť účastníkov konania, čl. 1. ods. 1 - zásada právnej istoty Ústavy
Slovenskej republiky, v článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd - právo na spravodlivé súdne konanie postupom, konaním a Rozsudkom Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky č.k. 5Sžo/4/2018 zo dňa 30.5.2019 a Rozsudkom Krajského súdu
Trenčín č.k. 13S/133/2013 - 400 zo dňa 20.5.2015 porušené boli.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 5Sžo/4/2018
zo dňa 30.5.2019 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľom priznáva náhradu trov konania, právneho zastúpenia.“
II.
Právomoc ústavného súdu a relevantná právna úprava
9. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
10. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe
konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon. Týmto zákonom
je s účinnosťou od 1. marca 2019 zákon č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej
republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 413/2019 Z. z.
(ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
11. Vec sťažovateliek bola v súlade s čl. X bodom 5 písm. c) Rozvrhu práce
Ústavného súdu Slovenskej republiky na obdobie od 26. apríla 2019 do 31. decembra 2019
v znení dodatku č. 1 schváleného 16. októbra 2019 (ďalej len „rozvrh práce“) prerozdelená
náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov a pridelená
sudcovi spravodajcovi Liborovi Duľovi a v zmysle čl. II bodov 3 a 5 rozvrhu práce v znení
dodatku č. 1 schváleného 27. mája 2020 bola predbežne prejednaná vo štvrtom senáte
ústavného súdu v zložení: Miroslav Duriš (predseda senátu) a sudcovia Ladislav Duditš
a Libor Duľa.
12. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh na začatie
konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,
ak tento zákon v § 9 neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd
zisťuje, či dôvody uvedené v § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu
na ďalšie konanie.
13. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže na predbežnom
prerokovaní bez ústneho pojednávania uznesením odmietnuť návrh na začatie konania,
a) na prerokovanie ktorého nemá ústavný súd právomoc,
b) ktorý je podaný navrhovateľom bez zastúpenia podľa § 34 alebo § 35 a ústavný
súd nevyhovel žiadosti navrhovateľa o ustanovenie právneho zástupcu podľa § 37,
c) ktorý nemá náležitosti ustanovené zákonom,
d) ktorý je neprípustný,
e) ktorý je podaný zjavne neoprávnenou osobou,
f) ktorý je podaný oneskorene,
g) ktorý je zjavne neopodstatnený.
14. Z obsahu ústavnej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľky namietajú porušenie čl. 1
ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
15. Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický
a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.
16. Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
17. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
18. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak.
19. Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
20. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
III.
Posúdenie veci ústavným súdom
III.1 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom krajského súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu
21. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
22. Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd pri uplatňovaní svojej právomoci vychádza
zo zásady, že ústava ukladá všeobecným súdom chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.
Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a uplatní sa až vtedy, ak nie je daná
právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní ústavnej sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv
alebo slobôd môže domôcť a aj domáhal využitím jemu dostupných a účinných
prostriedkov nápravy pred iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť
pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).
23. V danom prípade mali sťažovateľky k dispozícii opravný prostriedok poskytnutý
im zákonom na ochranu ich základných práv. Proti napadnutému rozsudku krajského súdu
mohli sťažovateľky podať odvolanie (čo aj využili), o ktorom bol oprávnený a aj povinný
rozhodnúť najvyšší súd. Právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateliek
v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu na preskúmanie ústavnej sťažnosti
vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu. Ústavný súd preto ústavnú sťažnosť
smerujúcu proti napadnutému rozsudku krajského súdu odmietol podľa § 56 ods. 2 písm. a)
zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie.
III.2 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, základných
práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho
vydaniu
24. Ústavný súd považuje za žiaduce v rámci formulovania všeobecných východísk,
ktoré tvoria ústavnoprávny základ jeho rozhodovania o ústavnej sťažnosti sťažovateliek
zdôrazniť, že nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy
je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,
že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa zásadne obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, ktorých prioritnou úlohou je chrániť
zákonnosť, mohol by nahradiť napadnuté právne názory všeobecného súdu iba v prípade,
ak by bolo napadnuté rozhodnutie všeobecného súdu svojvoľné, zjavne neodôvodnené,
resp. ústavne nekonformné. Skutkové a právne závery všeobecného súdu teda môžu byť
predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00,1. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
25. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02,
IV. ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj právo
každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže
mať základ v právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných
zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom,
ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne
súladný výklad aplikovanej právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu
súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne konformným
spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m. m. IV. ÚS 77/02).
26. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní
skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne
realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
27. Ústavný súd ďalej dodáva, že rozhodovanie všeobecného súdu o trovách konania
považuje za integrálnu súčasť civilného procesu a je zásadne výsadou všeobecného súdu.
V rámci tohto rozhodovania však v zásade ide vždy o aplikáciu jednoduchého práva, takže
ústavný súd rozhodnutia o trovách konania meritórne preskúmava iba celkom výnimočne,
a to v prípadoch, ak samotné rozhodnutie všeobecného súdu je takým excesom
z požiadaviek kladených na spravodlivý proces alebo ide o také extrémne vybočenie
z princípu spravodlivosti, že je spôsobilé zasiahnuť do ústavnoprávnej roviny, a teda
i do práv účastníka konania, ktorý podal ústavnému súdu ústavnú sťažnosť. Inak povedané,
problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade
extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä
na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení aplikovateľného právneho
predpisu, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle (m. m. I. ÚS 40/2012, I. ÚS 630/2017).
28. Vo veci sťažovateliek podľa názoru ústavného súdu o takýto výnimočný prípad
nejde. Kľúčové námietky sťažovateliek v danom prípade spočívajú v tvrdení, že napadnutý
rozsudok najvyššieho súdu je v časti týkajúcej sa trov konania pred krajským súdom,
ako aj trov odvolacieho konania neodôvodnený, keďže nemá oporu v zistených
skutočnostiach a zároveň porušuje princíp právnej istoty a zásadu rovnosti účastníkov
konania, pretože najvyšší súd v danom prípade o trovách konania účastníkov konania
rozhodol odlišne ako v iných obdobných prípadoch (napríklad sp. zn. 7 Sžo 32/2016
alebo sp. zn. 1 Sžo 105/2007).
29. V danej veci sťažovateľky vyjadrujú odlišný právny názor, pokiaľ ide o možnosť
aplikácie moderačného práva súdu v zmysle § 250k ods. 1 OSP v otázke náhrady trov
právneho zastúpenia úspešným účastníkom konania a s dôvodmi uvedenými najvyšším
súdom ako dôvodmi hodnými osobitného zreteľa na to, aby súd náhradu trov konania
celkom alebo sčasti nepriznal, sa nestotožnili.
29.1 Podľa § 250k ods. 1 OSP ak mal žalobca úspech celkom alebo sčasti, súd mu
proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov konania. Ak bolo
rozhodnutie správneho orgánu zrušené z dôvodu podľa § 250j ods. 3 (ak bolo rozhodnutie
vydané na základe neúčinného právneho predpisu alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné
pre neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené), súd
žalobcovi prizná úplnú náhradu trov konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov
celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa.
29.2 Ústavný súd v súvislosti s uvedeným konštatuje, že posúdenie, či sa náhrada
trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa (postup
podľa § 250k ods. 1 OSP), je v právomoci všeobecného súdu, v konkrétnych okolnostiach
veci najvyššieho súdu, ktorý v posudzovanom prípade preskúmaval v rámci odvolacieho
konania názor krajského súdu a zároveň rozhodol o trovách odvolacieho konania.
30. Najvyšší súd sa vo svojom napadnutom rozsudku stotožnil s argumentáciou
krajského súdu uvedenou v odôvodnení jeho napadnutého rozsudku a dospel k záveru,
že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitého zreteľa (možnosť podrobiť súdnemu
prieskumu len žalobné námietky vznesené pred správnym orgánom prvého stupňa
v zákonom ustanovenej lehote, nie všetky námietky predostreté sťažovateľkami
ako žalobkyňami; neúčelnosť vysokého okruhu žalobcov, čiastočný úspech vo vzťahu
k žalobným dôvodom) na to, aby súd úspešnej strane sporu nepriznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu. Zároveň zdôraznil, že úkony právnej služby, za ktoré krajský súd
priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia, boli skutkovo a právne totožné
pre všetkých žalobcov, v dôsledku čoho by bolo priznanie náhrady trov konania žalobcom
v sume nimi vyčíslenej (18 129,89 €) vo vzťahu k žalovanému neprimerane tvrdé.
30.1 Najvyšší súd sa vo svojom napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným
spôsobom vysporiadal s námietkami sťažovateliek vznesenými v ich odvolaní
proti napadnutému rozsudku krajského súdu. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí nepoprel
systém výpočtu tarifnej odmeny advokáta pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb
v zmysle § 13 ods. 3 vyhlášky, tak ako svojím rozhodnutím neodňal žiadnej zo žalobkýň
právo domáhať sa ochrany svojich práv na súde tým, že im nepriznal náhradu trov konania
v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky. Vo svojom napadnutom rozhodnutí najvyšší súd len
zdôraznil, že v danom prípade existovali dôvody hodné osobitého zreteľa (čo ústavne
akceptovateľným spôsobom odôvodnil) na to, aby úspešným účastníkom konania náhradu
trov konania nepriznal v celom rozsahu, teda v takom rozsahu, ako to upravuje § 13
ods. 3 vyhlášky. Ústavný súd zároveň konštatuje, že najvyšší súd sa ústavne
akceptovateľným spôsobom vysporiadal aj s odkazom sťažovateliek ako žalobkýň
na iné rozhodnutia najvyššieho súdu a ústavného súdu, v ktorých bola úspešným
účastníkom konania priznaná náhrada trov konania podľa § 13 ods. 3 vyhlášky,
keď uviedol: „Čo sa týka rozhodnutí, na ktoré žalobcovia na podporu svojich tvrdení
v odvolaní poukazovali, tieto nie je možné v tomto prípade aplikovať, keď v daných
konaniach neboli zistené dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov
konania úspešnému účastníkovi konania celkom alebo sčasti, tak ako v prejednávanej veci.“
30.2 Na to, aby najvyšší súd v danej veci potvrdil uznesenie krajského súdu, boli
splnené všetky náležitosti relevantného procesnoprávneho predpisu, k čomu ústavný súd
dodáva, že základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
(ako aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná
vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v civilnom konaní.
Takýmto predpisom bol v posudzovanej veci Občiansky súdny poriadok.
30.3 Vo vzťahu k rozhodnutiu najvyššieho súdu o trovách odvolacieho konania
ústavný súd konštatuje, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu v tejto časti dostatočne
jasne a zrozumiteľne vyplýva, že za dôvod hodný osobitného zreteľa na nepriznanie
náhrady trov konania žalobcom v zmysle § 250k ods. 1 OSP považoval najvyšší súd
skutočnosť, že žalobcovia boli v odvolacom konaní úspešní len sčasti a zároveň že žalovaný
odvolanie proti výroku napadnutého rozsudku krajského súdu vo veci samej nepodal,
v dôsledku čoho nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcom trovy
odvolacieho konania nahradil. Skutočnosť, že sťažovateľky sa s názorom najvyššieho súdu
v napadnutom rozsudku nestotožňujú, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti napadnutého rozsudku. Aj stabilná rozhodovacia
činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010) rešpektuje názor,
podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s procesným úspechom,
z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym
názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V zmysle svojej judikatúry
považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia, ktorých odôvodnenie
je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané
skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
31. Sťažovateľky v ústavnej sťažnosti namietajú aj porušenie princípu právnej istoty
ako súčasti právneho štátu, odvolávajúc sa na iné rozhodnutie najvyššieho súdu
(7 Sžo 32/2016, 1 Sžo 105/2007), v ktorých sa najvyšší súd v analogickej veci stotožnil
s názorom sťažovateľa. Najvyšší súd v rozhodnutí, na ktoré poukazujú sťažovateľky, dospel
k inému právnemu záveru ako v rozsudku napadnutom touto ústavnou sťažnosťou, a teda
že úspešný účastník konania má nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v celom
rozsahu.
31.1 Ústavný súd v súvislosti s uvedeným poukazuje na svoju stabilizovanú
judikatúru (napríklad IV. ÚS 75/09), podľa ktorej je neoddeliteľnou súčasťou princípov
právneho štátu zaručeného podľa čl. 1 ústavy aj princíp právnej istoty. Tento spočíva okrem
iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne
orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne
vykladať a aplikovať (napr. II. ÚS 10/99, II. ÚS 234/03, IV. ÚS 92/09). Obsahom princípu
právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku
sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/93,
PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Aj keď právne závery všeobecných súdov
obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter
precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnúť identicky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických
prípadoch neprispievajú k naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere
v spravodlivé súdne konanie (obdobne napr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).
31.2 V danom prípade považuje ústavný súd za podstatné zdôrazniť, že v konaniach,
v ktorých boli vydané rozhodnutia, na ktoré sťažovateľky poukazujú v ústavnej sťažnosti,
neboli zistené dôvody hodné osobitého zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania
úspešnému účastníkovi konania celkom alebo sčasti. O porušení princípu právnej istoty
by bolo možné v okolnostiach daného prípadu uvažovať vtedy, ak by senát v konaniach,
na ktoré sťažovateľky poukazujú, neposúdil za úplne rovnakej skutkovej a právnej situácie
určité okolnosti ako dôvody hodné osobitného zreteľa, a následne by senát najvyššieho súdu
v danom prípade svoje odlišné posúdenie neodôvodnil (táto povinnosť, samozrejme,
nie je absolútna, každý odklon od predchádzajúcej praxe však musí byť primerane
zdôvodnený). V danom prípade však takáto situácia nenastala vzhľadom na okolnosti
uvedené v bodoch 30 a 30.1 vrátane principiálneho vyrovnania sa s rozdielom oproti
iným sťažovateľkami označeným rozhodnutiam.
32. Ústavný súd po preskúmaní sťažnostnej argumentácie dospel k záveru,
že najvyšší súd pri svojom rozhodovaní nevybočil z existujúceho rámca platných a účinných
právnych predpisov, preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu po právnej
i skutkovej stránke a svoje závery dostatočným spôsobom odôvodnil, v nadväznosti
na čo ústavný súd uzatvára, že sťažovateľkami uplatnená sťažnostná argumentácia
v ústavnej sťažnosti nesignalizuje žiadnu možnosť priamej príčinnej súvislosti s možným
porušením ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení
s čl. 1 ods. 1 a čl. 12 ods. 1 ústavy, ako ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru. Nesúhlas sťažovateliek s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho
súdu nezakladá dôvod na vyslovenie porušenia ich základných práv a nezakladá
ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecného súdu svojím vlastným.
33. Pokiaľ sťažovateľky osobitne tvrdia porušenie základného práva na súdnu
ochranu porušením princípu rovnosti účastníkov v konaní (čl. 47 ods. 3 ústavy),
ktorý je inak súčasťou práva na spravodlivé súdne konanie, k čomu malo dôjsť tým,
že najvyšší súd v danom prípade o trovách konania účastníkov konania rozhodol odlišne
ako v iných obdobných prípadoch, ústavný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že čl. 47
ods. 3 ústavy upravuje rovnosť účastníkov v súdnom konaní z hľadiska možnosti
uplatňovania ich procesných práv. K jeho porušeniu môže dôjsť napr. v prípade,
ak všeobecný súd v ním vedenom konaní poruší princíp rovnosti zbraní, v rozpore
s ustanoveniami Civilného sporového poriadku zvýhodní svojím postupom
predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia niektorého z účastníkov konania na úkor iného
účastníka konania. Takúto situáciu však ústavný súd vo veci sťažovateliek s poukazom
na uvedené nezistil.
34. Z citovaného § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní ústavnej sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného
orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
35. Keďže ústavný súd nezistil možnosť porušenia sťažovateľkami označených práv
napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu, ústavnú sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
36. Vzhľadom na odmietnutie ústavnej sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi
sťažovateliek uvedenými v petite nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. júla 2020
Miroslav Duriš predseda senátu