Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (19)179/364858.a74b17.pdf
PDF · 159.29 KB
No categories available
5Sžo/253/2010
Najvyšší súd 5Sžo/253/2010
Slovenskej republiky
U Z N E S E N I E
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci navrhovateľky J. J., bývajúcej v G.,
zastúpenej JUDr. M. R., advokátom, so sídlom v K., proti odporcovi Mestu Dobšiná, SNP č.
554, Dobšiná, za účasti: 1) F. L., K., 2) O. Š., K., zastúpenej P. Š., S., 3) P. Š., S., o návrhu na
preskúmanie rozhodnutia odporcu zo 07. júna 2010, č. SP 41/2010-02, na odvolanie
navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach, č. k. 6S/19658/2010-45 z 21.
septembra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach,
č. k. 6S/19658/2010-45 z 21. septembra 2010 vo výroku o náhrade trov konania m e n í
tak, že odporca j e p o v i n n ý zaplatiť navrhovateľke 458,40 eura na účet jej právneho
zástupcu JUDr. M. R., so sídlom v K., č. účtu X. vedený v T., a. s..
Navrhovateľke náhradu trov odvolacieho konanie n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „krajský súd“) napadnutým rozsudkom zrušil
rozhodnutie odporcu zo dňa 07. júna 2010 č. SP 41/2010-02 a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Súčasne odložil vykonateľnosť napadnutého rozhodnutia do právoplatného
skončenia konania a rozhodol o vrátení súdneho poplatku navrhovateľke vo výške 66 eur
prostredníctvom Daňového úradu Košice V. Navrhovateľke priznal právo na náhradu trov
konania v sume 430,60 eur. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že odporca rozhodnutím
zo 7.06.2010 č. SP 41/2010-02 uložil navrhovateľke podľa ustanovenia § 47 ods. 2 zákona
č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov vykonať
nevyhnutné opatrenia spočívajúce vo vyrúbaní deväť kusov drevín smreka obyčajného a jeden
kus borovice čiernej v lehote do 30 dní odo dňa prevzatia tohto opatrenia.
Po preskúmaní postupu a zákonnosti rozhodnutia odporcu krajský súd označil
námietku navrhovateľky, že odporca pred rozhodnutím nezistil spoľahlivým spôsobom
skutkový stav veci za dôvodnú. Podkladom pre vydanie preskúmavaného rozhodnutia, ktorým
bola navrhovateľke uložená povinnosť, bolo iba miestne šetrenie za prítomnosti vlastníkov
susedných nehnuteľností. Odporca nevyzval účastníkov konania, ani si sám nezadovážil
žiaden iný objektívny dôkaz o tom, že sú splnené zákonné podmienky na uloženie povinnosti
podľa § 47 ods. 2 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších
predpisov. Tvrdenie odporcu v napadnutom rozhodnutí, že dreviny predstavujú ohrozenie
nehnuteľností, ktoré sa nachádzajú bezprostredne pri predmetných drevinách, a tiež ohrozenie
zdravia a životov osôb pohybujúcich sa v ich blízkosti, nemá žiadnu oporu vo vykonaných
dôkazoch, pritom ide o rozhodnutie, ktoré zasahuje do vlastníckych práv navrhovateľky, ktoré
sú chránené Ústavou SR. Výrub takého počtu drevín môže tiež mať vplyv aj na životné
prostredie, čo odporca pred vydaním rozhodnutím neskúmal. Súd preto z týchto dôvodov
zrušil napadnuté rozhodnutie a vrátil vec odporcovi na ďalšie konanie, v ktorom odporca bude
povinný vykonať dokazovanie za účelom úplného a objektívneho zistenia stavu veci.
Ďalej uviedol, že nakoľko súdne konanie nie je pokračovaním správneho konania,
na dôkazy vykonané a zaobstarané navrhovateľkou a odporcom po vydaní rozhodnutia, ktoré
je predmetom súdneho preskúmania, neprihliadal. V ďalšom konaní však správny orgán bude
povinný v prípade, ak navrhovateľka predloží znalecký posudok, vysporiadať sa s jeho
závermi, prípadne doplniť dokazovanie o ďalšie stanoviská a posudky.
Rozhodnutie o odklade vykonateľnosti rozhodnutia odôvodnil podľa § 250n OSP
a s poukazom na § 11 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. rozhodol o vrátení súdneho poplatku 66
eur navrhovateľke.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 s použitím § 2501 ods. 2 OSP
tak, že priznal navrhovateľke právo na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú z odmeny
za štyri úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava - 120,23 eur (§ 11 ods. 4 vyhlášky
č. 655/2004 Z. z.), podanie návrhu - 120,23 eur, účasť na pojednávaní - 120,23 eur,
nahliadnutie do spisu 16.09.2010 – 40,07 eur (§ 14 ods. 4, 8 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.).
Odporcovi uložil povinnosť zaplatiť celkom sumu 430,60 eur na účet právneho zástupcu
navrhovateľky. Krajský súd nepriznal právnemu zástupcovi navrhovateľky odmenu
za konzultáciu s klientom dňa 20.09.2010, pretože z pripojeného záznamu nie je zrejmý
predmet konzultácie v rozsahu jeden a štvrť hodiny, za podanie zo dňa 16.09.2010 spolu
so znaleckým posudkom, ktorý bol vyhotovený po vydaní rozhodnutia správneho orgánu
a sa má použiť v správnom konaní, ako aj odmenu za znalecký posudok, ktorý
si navrhovateľka môže uplatniť v správnom konaní.
Proti výroku rozsudku o náhrade trov konania podala odvolanie navrhovateľka.
Navrhla rozhodnutie v napadnutom výroku zmeniť a priznať jej právo na náhradu trov
konania v sume 2.492,64 eura v zmysle podania z 21.09.2010 a tiež si uplatnila náhradu trov
odvolacieho konania spočívajúce zo súdneho poplatku za odvolanie a náhrady trov právneho
zastúpenia vo výške 754,423 eura (2 x PÚ po 370 - konzultácia s klientom a podanie
odvolania, 2 x paušálna náhrada po 7,21 eura). Uviedla, že hodnota sporu je v zmysle
znaleckého posudku č. 14/20109 Ing. M. L., znalca v odboroch Lesníctvo a Ochrana
životného prostredia zo dňa 08.09.2010 vo veci odstránenia drevín na pozemku 20.472 eura.
Takto predstavuje 1 úkon právnej služby v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov – ďalej len „vyhláška“ sumu 370 eur a nie tak,
ako to vyčíslil súd v sume 120,23 eura.
Ďalej namietala, že krajský súd nepriznal odmenu za konzultáciu s klientom dňa
20.09.2010, za podanie zo dňa 16.09.2010 spolu so znaleckým posudkom, za znalecký
posudok, za štúdium spisu a režijný paušál, tak ako ich vyčíslila. Odmietnutie priznania
odmeny za úkon konzultácie podľa názoru navrhovateľky nemá oporu v zákone, nakoľko
zo záznamu je zrejmé, že klientovi boli podané právne rady a poučenia a hoc k jeho prípadu,
resp. ku konkrétnemu štádiu konania. Zároveň je advokát viazaný mlčanlivosťou, pokiaľ ide
o to, čo je predmetov komunikácie medzi klientom a advokátom. Súd teda nemôže viazať
priznanie odmeny za takýto právny úkon na porušenie zákona. Záznam z konzultácie
zachytáva konzultáciu v právne dovolenom rámci pokiaľ ide o zachytenie jeho obsahu. Ratio
legis vyhlášky je odmeňovanie účelne vykonaných úkonov, v zmysle jej jednotlivých
ustanovení, pričom konzultácia ním zaručene je. Podpis klienta na zázname z konzultácie
potvrdzuje opodstatnenosť a záujem o daný prípad na jednej strane a poskytnutie právnej
pomoci na druhej strane. Účelnosť konzultácie je odôvodnená aj tým, že od prevzatia veci
sa uskutočnila len jedna konzultácia, a to tá, ktorá predchádzala nariadenému pojednávaniu
na deň 21.09.2010. Klient má právo na právnu pomoc, ktorej základným pilierom
je aj konzultácia, teda porada o tom, ako ďalej postupovať na jednej strane podľa vôle klienta
a na druhej zase podľa možností, ktoré právo pripúšťa, poskytnutú zo strany právneho
zástupcu. Opodstatnenosť konzultácie je na mieste nielen z vyššie uvedených dôvodov,
ale aj preto, že okolnosti – situácia, v ktorej sa právna vec nachádza je premenlivá, pričom
tieto mohli byť ovplyvnené ako u odporcu (čo bolo možné zistiť napr. štúdiom súdneho
spisu), tak aj u navrhovateľky. Vzhľadom k nadchádzajúcemu nariadenému hlavnému
pojednávaniu bola táto konzultácia bez pochýb účelná a efektívna.
Uviedla tiež, že podanie zo dňa 16.09.2010 spolu so znaleckým posudkom je v zmysle
§ 14 ods. 1 písm. b/ vyhlášky „písomne podanie na súd alebo iný orgán vo veci samej“
nakoľko podrobne vypovedá k meritu veci a zásadne ovplyvňuje konanie a v prípade
znaleckého posudku má právo na jeho náhradu z dôvodu, ktorý sám súd uvádza vo svojom
odôvodnení, odkazujúc na ust. § 250k ods. 1 s použitím § 2501 ods. 2 OSP.
Poukázala, že odôvodnenie rozhodnutia sa vôbec nezaoberá náhradou režijného
paušálu, ktorý v zmysle vyhlášky navrhovateľke jednoznačne patrí a pokiaľ ide o úkon
„štúdium spisu“, súd, nakoľko vyhláška expresis verbis medzi výpočtom úkonov tento úkon
neudáva, použil ustanovenie § 14 ods. 4, 8 vyhlášky, kedy subsumoval tento úkon pod úkon
„porada s klientom alebo rokovanie s protistranou“. Vzhľadom k celoplošnej praxi súdov,
ktoré priznávajú odmenu za právny úkon „štúdium spisu“ subsumovanú pod § 14 ods. 3
písm. c/ vyhlášky, počínanie súdu v rozhodovaní o trovách pri tomto úkone, spočívajúce
v subsumovaní pod „poradu s klientom alebo rokovanie s protistranou“ vzbudzuje právnu
neistotu. Úkon „štúdium spisu“ je úkon, ktorý je vo svojej podstate tým istým úkonom,
nemení sa tým, že ho koná niekto iný alebo, že sa koná v inom čase, a teda aj odmena zaň,
nemôže byť v rôznych prípadoch rôzna. Taktiež vo svojom princípe skôr odráža jeden
z úkonov vymenovaných v § 14 ods. 1 písm. c/ vyhlášky ako poradu s klientom, či rokovanie
s protistranou. Odvolávajúc sa na princíp právneho štátu zakotvený v Ústave SR, nie je možné
narúšať preventívnu funkciu práva, ktorú plní v prípade jeho jednotného používania
a chápania.
Odporca ani ďalší účastníci konania sa k odvolaniu navrhovateľky nevyjadrili.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 OSP) preskúmal
napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu a medziach podaného
odvolania (§ 212 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP) bez nariadenia
pojednávania (§ 250ja ods. 2 veta prvá OSP) a dospel k záveru, že odvolanie je sčasti
dôvodné.
V správnom súdnictve má navrhovateľ v zmysle § 250k ods. 1 OSP v spojení s 250l
ods. 2 OSP právo na náhradu trov konania, ak bol v konaní úspešný, pričom z ustanovenia
§ 246c ods. 1 veta prvá OSP spojení s § 142 ods. 1 OSP vyplýva, že sa navrhovateľovi môže
priznať len náhrada účelne vynaložených trov.
V danej veci navrhovateľka v konaní pred krajským súdom úspech mala, a preto
jej vzniklo právo na náhradu účelne vynaložených trov preskúmavacieho konania v zmysle
uvedených zákonných ustanovení.
O povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd na návrh spravidla v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. Účastník, ktorému sa prisudzuje náhrada trov konania, je povinný
trovy konania vyčísliť najneskôr do troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.
Trovy konania určí súd podľa sadzobníkov a podľa zásad platných pre náhradu mzdy
a hotových výdavkov (§ 151 ods. 1, 5 prvá veta OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá
OSP).
Z obsahu spisového materiálu mal najvyšší súd preukázané, že navrhovateľka bola
v konaní zastúpená advokátom na základe plnomocenstva zo dňa 08.07.2010 (č. l. 5)
a náhradu trov konania si uplatnila a vyčíslila (č. l. 40). Náhrada trov konania pred krajským
súdom v prejednávanej veci pozostáva z odmeny za zastupovanie advokátom stanovenej
podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov v platnom znení a výdavku za znalecký posudok.
Predmetom odvolacieho konania zostalo vyriešenie právnej otázky spočívajúcej
v posúdení správnosti stanovenia výšky sadzby tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby,
ďalej podľa ktorého ustanovenia uvedenej vyhlášky mala byť stanovená odmena
za nahliadnutie do spisu dňa 16.09.2010, a či navrhovateľkou namietané úkony právnej
služby - konzultácia s klientom vykonaná dňa 20.09.2010, podanie zo dňa 16.09.2010 spolu
so znaleckým posudkom a odmena za znalecký posudok, boli účelne vynaložené trovy
navrhovateľky v tomto konaní. Navrhovateľka súčasne nesúhlasila s nepriznaním paušálnej
náhrady výdavkov.
Pri výpočte základnej sadzby za jeden úkon právnej pomoci vykonaný advokátom
v správnom súdnictve sa v rozhodovacej praxi správnych súdov ustálil názor, že úkony
právnej pomoci vykonané advokátom v správnom súdnictve treba posudzovať ako hodnotu
veci alebo práva, ktoré nie je možné vyjadriť v peniazoch, nakoľko správne súdnictvo
nie je založené na nachádzaní subjektívnych práv jednotlivca vrátane určovania ich spornej
výšky pri peňažnom plnení, ale na prieskume rozhodnutí správnych orgánov, ktoré priznávajú
najrôznejšie verejné práva alebo ukladajú verejno-právne povinnosti, pričom základným
kritériom, ktorý súd uplatňuje v tomto prieskume, je posúdenie, či postup a samotné
napadnuté rozhodnutie správneho orgánu je zákonné alebo nie je; ide teda zásadne o veci,
ktoré nie je možné objektívne oceniť v peniazoch.
Tento právny názor sa napokon premietol aj do legislatívnej zmeny, keď s účinnosťou
od 01. júna 2009 vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 209/2009
Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov, bolo odsekom 3 (od 01. júna 2010 odsek 4) doplnené
ustanovenie § 11, podľa ktorého „základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej
služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania v konaniach podľa
piatej časti Občianskeho súdneho poriadku a v dávkových veciach sociálneho poistenia,
vo veciach sociálnych služieb a vo veciach preskúmavania rozhodnutia o priestupkoch patrí
odmena za jeden úkon právnej služby vo výške jednej trinástiny výpočtového základu“. Tým
prakticky boli odstránené problémy a rozpory ohľadom výšky priznávania tarifnej odmeny
v správnom súdnictve. So zreteľom na uvedené, keďže advokát navrhovateľky vykonal úkony
právnej služby po 01. júni 2009 (plnomocenstvo mu bolo udelené 08.07.2010), krajský súd
postupoval správne, keď základnú sadzbu tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby
stanovil podľa ustanovenia § 11 ods. 4 citovanej vyhlášky.
Podľa úradného záznamu o nazretí do súdneho spisu zo 16.09.2010 (č. l. 33) bol
na krajskom súde v čase od 08:05 hod. do 08:20 hod. koncipientke advokáta predložený spis,
z ktorého si vlastnými technickými prostriedkami vyhotovila fotokópie. Uvedený úkon
v dĺžke 15 minút nemožno posudzovať podľa názoru najvyššieho súdu za štúdium spisu.
Nakoľko za uvedený úkon právnej služby nie je v ustanovení § 14 vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, stanovená odmena, bolo
potrebné pri určení odmeny, vychádzať z odmeny za úkon, ktorý je mu svojou povahou
a účelom najbližšie. Aj podľa najvyššieho súdu bolo uvedený úkon možné posúdiť ako ďalšiu
poradu nepresahujúcu jednu hodinu a použiť tak sadzbu stanovenú v § 14 ods. 4 citovanej
vyhlášky.
Ako už bolo vyššie uvedené navrhovateľke nepatrí náhrada trov právneho zastúpenia
za úkony právnej služby vykonané v rozpore s § 250k ods. 1 OSP v spojení s 250l ods. 2
OSP, t. j. trovy, ktoré neboli vynaložené účelne na uplatňovanie práva. V zmysle § 20 ods. 1
zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii, každý má právo na poskytnutie právnych služieb
a môže o ne požiadať ktoréhokoľvek advokáta. To však neznamená, že neúspešný účastník
konania je povinný nahradiť všetky trovy predstavujúce odmenu advokáta. Poradou, či
konzultáciou s klientom dochádza k navýšeniu trov konania, avšak ich náhradu možno
priznať, ak boli účelne vynaložené. V danom prípade krajský súd postupoval správne,
keď konzultáciu s navrhovateľkou dňa 20.09.2010 nepovažoval za účelné trovy právneho
zastúpenia, nakoľko odporca okrem vyjadrenia sa k opravnému prostriedku po jeho podaní,
nevykonal žiadne procesné úkony, o ktorých by bolo potrebné navrhovateľku informovať
a na ktoré by bolo potrebné reagovať.
Krajský súd bol oprávnený na základe zisteného skutkového a právneho stavu veci
vlastnou úvahou posúdiť efektívnosť a účelnosť nákladov spojených s vypracovaním podania
zo dňa 16.09.2010, ktorým navrhovateľka predložila v konaní o opravnom prostriedku
znalecký posudok a s výdavkom za znalecký posudok. V odôvodnení svojho rozhodnutia
uviedol, že k týmto dokladom v konaní neprihliadol, a pre prípad, že budú použité v novom
konaní, s náhradou nákladov s nimi spojenými odkázal navrhovateľku na správny orgán.
Takýto postup súdu Občiansky súdny poriadok nevylučuje, a preto najvyšší súd ani v tomto
prípade neakceptoval námietku navrhovateľky.
Podľa § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov, od klienta možno požadovať na náhradu výdavkov na miestne
telekomunikačné výdavky a miestne prepravné sumu vo výške jednej stotiny výpočtového
základu za každý úkon právnej služby. Túto sumu môže advokát požadovať aj vtedy,
ak sa na jej náhrade s klientom osobitne nedohodol.
Krajský súd priznal navrhovateľke právo na náhradu trov konania, ktoré pozostávajú
z odmeny za štyri úkony právnej služby, ktoré zástupca vykonal v roku 2010. So zreteľom
na vyššie citované ustanovenie bolo potrebné navrhovateľke priznať paušálnu náhradu
výdavkov vo výške štyrikrát po 6,95 eura čo je spolu 27,80 eura. Celková výška náhrady trov
prvostupňového konania tak predstavuje 458,40 eura (430,60 plus 27,80).
Najvyšší súd Slovenskej republiky preto podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP
s poukazom na § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP rozhodnutie krajského súdu
v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov prvostupňového konania zmenil tak,
že navrhovateľke priznal náhradu trov konania v sume 458,40 eura súc tiež viazaný
ich vyčíslením právnym zástupcom navrhovateľky (§ 151 ods. 1 OSP v spojení s § 246c
ods. 1 veta prvá OSP) Odmena za tieto úkony bola priznaná v súlade s ustanoveniami § 11
ods. 4, § 14 ods. 4 a § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z..
Navrhovateľka si uplatnila náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcich v súdnom
poplatku za odvolanie a v náhrade trov právneho zastúpenia vo výške 754,42 eur (dvakrát
právny úkon po 370 eur – konzultácia s klientom a podanie odvolania, dvakrát paušálna
náhrada výdavkov po 7,21 eura).
Predmetom odvolacieho konania je náhrada trov konania vzniknutých pred krajským
súdom v sume 2.492,64 eur. Navrhovateľka mala v odvolacom konaní len čiastočný úspech
v sume 27,80 eur, preto jej najvyšší súd náhradu trov odvolacieho konania nepriznal § 224
ods. 1 OSP a § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP a § 142 ods. 2 § v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP).
Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov
3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení účinnom od 01. mája 2011).
P o u č e n i e: Proti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 29. septembra 2011
JUDr. Jana Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
Petra Slezáková