Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/238/2008

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U z n e s e n i e

Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. Č., bývajúceho v S.,

zastúpeného JUDr. J. S., advokátom, so sídlom v H., proti ţalovanej SR – Sociálnej

poisťovni, pobočka Humenné, so sídlom v Humennom, Sokolovská 2, o náhradu škody,

vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. , o dovolaní ţalobcu proti

rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 7. mája 2008 sp. zn. , takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove

zo 7. mája 2008 sp. zn. v potvrdzujúcom výroku, zmeňujúcom výroku

a vo výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.

Dovolanie ţalobcu proti zrušujúcemu výroku o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Humenné rozsudkom zo 16. mája 2005 č. k. – 281 uloţil

ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 10 464 Sk za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991.

V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol a ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu

trov konania na účet právneho zástupcu v sume 37 802 Sk do 15 dní od právoplatnosti

rozsudku. Dospel k záveru o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania nároku na ušlú

mzdu titulom pracovného úrazu za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991, ale nárok priznal

len do výšky 50 %, keďţe pracovný úraz ţalobcu iba vyprovokoval chorobu, ktorou trpel

v čase úrazu. Nárok uplatnený za obdobie od 28. 3. 1991 do 31. 12. 1999 priznal iba vo výške

50 %, pretoţe 50 % uţ ţalovaná na základe rozsudku z 10. 1. 2004 č. k.

ţalobcovi vyplatila. Ďalej zamietol nárok za obdobie od 1. 1. 2000 do 31. 12. 2003, pretoţe

ţalovaná do výšky 50 % plnila dobrovoľne a za obdobie po 1. 1. 2004 z dôvodu, ţe strata na

zárobku sa stala úrazovou rentou. Právomoc súdu rozhodovať o strate na zárobku po skončení

práceneschopnosti ţalobcu je daná iba do 31. 12. 2003, po tomto dátume sa strata na zárobku

vypočítava ako úrazová renta ( ). O trovách konania

rozhodol podľa ,

Na odvolanie oboch účastníkov konania Krajský súd v Prešove rozsudkom z 10. 1. 2006

sp. zn. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu na zaplatenie

10 464 Sk zamietol a vo výroku, ktorým bola ţaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá

rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Dospel

k záveru o dôvodnosti odvolania ţalovaného a nedôvodnosti odvolania ţalobcu. Uviedol, ţe

pre rozhodnutie vo veci je podstatné, kedy bol nárok uplatnený. K uplatneniu nároku došlo

dňa 28. 3. 1991, kedy sa ţalobca proti ţalovanej domáhal straty na zárobku od 1. 10. 1987

do podania ţaloby. Nárok nešpecifikoval čo do výšky, pretoţe nepoznal výšku dôchodku,

z ktorej by mal pri vyčíslení nároku vychádzať. Od 30. 10. 1992 (právoplatnosť rozsudku

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. ) vedel, aký rozdiel náhrady mzdy si mal

uplatniť a nárok spresnil aţ 23. 1. 1996 (na 593 595 Sk). Dospel k záveru o premlčaní nároku

za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991 v trojročnej objektívnej premlčacej lehote. Ţalobca

najneskôr 30. 10. 1992 poznal rozdiel medzi invalidným dôchodkom a zárobkom, ktorý

dosahoval do priznania invalidného dôchodku. Nárok spresnil aţ v roku 1996. Krajský súd

preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania 10 464 Sk. Za vecne správny

povaţoval výrok o zamietnutí nároku za obdobie od 29. 3. 1991 do 31. 12. 1999 a od

1. 1. 2000 do 31. 12. 2003, keď zo znaleckého dokazovania vyplýva záver, podľa ktorého

príčinou priznania plného invalidného dôchodku bola chronická duševná choroba ţalobcu.

O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa v spojení s

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 18. júna 2007 sp. zn.

rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým bol rozsudok okresného súdu zmenený tak,

ţe zamieta ţalobu na uloţenie povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 10 464 Sk zrušil

a dovolanie ţalobcu smerujúce proti výroku, ktorým bol rozsudok okresného súdu potvrdený

vo výroku, ktorým ţalobu v prevyšujúcej časti zamietol odmietol ako neprípustné

a ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Záver odvolacieho súdu

o premlčaní nároku na zaplatenie 10 454 Sk titulom náhrady škody – straty na zárobku

za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991 nepovaţoval za správny. Uviedol, ţe rozsudok

Krajského súdu v Košiciach (čl. 27), ktorým bolo zrušené rozhodnutie z 1. 3. 1988 o priznaní

invalidného dôchodku z dôvodu, ţe invalidita je následkom pracovného úrazu, nadobudol

právoplatnosť dňom 30. 10. 1992. Na jeho základe bol ţalobcovi priznaný úrazový invalidný

dôchodok od 1. 10. 1987 rozhodnutím z 8. 1. 1993 (čl. 35). Aţ jeho doručením sa ţalobca

dozvedel o výške škody – strate na zárobku. Pre záver, kedy sa poškodený (ţalobca) dozvedel

o škode bolo preto treba vychádzať z jeho preukázanej vedomosti o vzniknutej škode, t. j.

skúmať, kedy bolo rozhodnutie ţalobcovi skutočne doručené, aby sa mohol určiť začiatok

plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie tohto nároku na náhradu škody v súlade s § 263

ods. 3 . Pri právach na náhradu škody je ustanovená jednak subjektívna

premlčacia lehota, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a jednak

objektívna trojročná premlčacia lehota. Táto ale pri škodách na zdraví neplatí. Preto

uplatnenie objektívnej trojročnej lehoty vôbec neprichádzalo do úvahy. Odvolací súd

vychádzal z uplatnenia (spresnenia) nároku ţalobcom dňa 23. 1. 1996 (čl. 96), ktorým

podaním síce ţalobca špecifikoval peňaţitú čiastku, ktorú si uplatňuje, ale z hľadiska

včasnosti uplatnenia nároku bolo potrebné vyhodnotiť aj jeho podanie doručené súdu

30. 1. 2005 (čl. 56). Napokon v dôsledku nesprávnej aplikácie trojročnej objektívnej

premlčacej lehoty sa odvolací súd nezaoberal okolnosťou, či v danom prípade platila

subjektívna premlčacia lehota v dĺţke jeden alebo dva roky vzhľadom k účinnosti zákona

č. , ktorým sa novelizoval .

Krajský súd v Prešove (v poradí druhým) rozsudkom zo 7. mája 2008 sp. zn.

potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku

o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 3 254 Sk za obdobie od 1. 12. 1988 do 28. 3. 1991,

zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v prevyšujúcej napadnutej časti tak, ţe ţalobu na

zaplatenie 7 210 Sk za obdobie od 1. 10. 1987 do 30. 11. 1988 zamieta, zrušil rozsudok

ukladajúci povinnosť ţalovanej za obdobie od 29. 3. 1989 do 28. 3. 1991 a nepriznal

účastníkom náhradu trov konania o zaplatenie sumy 10 464 Sk. Uviedol, ţe rozhodnutie

o priznaní úrazového invalidného dôchodku bolo ţalobcovi doručené 21. 6. 1993. Rozsudkom

Okresného súdu Humenné č. k. – 255 z 10. 1. 2005 bola ţalobcovi priznaná

čiastka 204 578 Sk titulom straty na zárobku za obdobie od 28. 3. 1991 do 31. 12. 1999

(50 %) a nárok za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991 z dôvodu námietky premlčania

vylúčený na samostatné konanie, ako aj nárok za obdobie od 1. 1. 2000 do budúcna, ktorý

ţalovaná dobrovoľne za obdobie od 1. 1. 2000 do 31. 12. 2003 v rozsahu 50 % ( od 1. 1. 2004

úrazová renta) plnila (z ktorého dôvodu bol napokon zhora uvedeným rozsudkom zo

16. 5. 2005, potvrdeným krajským súdom, zamietnutý). Konštatoval, ţe

Zb., účinným od 1. 1. 1989, bol novelizovaný , podľa ktorej novely došlo

k zmene subjektívnej premlčacej lehoty z dĺţky jedného roku na dva roky. Preukázanou

vedomosťou poškodeného (ţalobcu), kedy sa mohol dozvedieť o vzniku škody je 21. 6. 1993

(doručenie uvedeného rozhodnutia). Do 31. 12. 1988 platila premlčacia lehota na uplatnený

nárok na náhradu škody jeden rok. Podaním z 30. 1. 1995 ţalobca spresnil nárok uplatnený

28. 3. 1991. Vzhľadom k tomu dospel k záveru, ţe námietka premlčania vznesená ţalovanou

je čiastočne dôvodná a nárok uplatnený za obdobie od októbra 1987 do novembra 1988 vo

výške 7 210 Sk je premlčaný, pretoţe sa naň vzťahuje jednoročná premlčacia lehota a nárok

za obdobie od 1. 12. 1988 do 28. 3. 1989 vo výške 3 254 Sk premlčaný nie je. Pokiaľ ide

o nárok za obdobie od 29. 3. 1989 do 28. 3. 1991 o tomto uţ bolo právoplatne rozhodnuté.

O trovách konania rozhodol podľa v spojení s

Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Trval na uplatnenom

nároku nielen za obdobie od 1. 12. 1988 do 28. 3. 1989, ale aj za obdobie od 1. 10. 1987 do

30. 11. 1988 a od 29. 3. 1989 do 28. 3. 1991, pretoţe podľa jeho názoru nedošlo k ţiadnemu

premlčaniu.

Ţalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, ţe

dovolanie podal včas účastník konania ( ), skúmal bez nariadenia

dovolacieho pojednávania ( ), či jeho dovolanie smeruje proti

rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno napadnúť.

Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním, obsahuje

viacero výrokov (potvrdzujúci, zmeňujúci a zrušujúci). Otázku prípustnosti dovolania proti

nim je potrebné riešiť osobitne vo vzťahu ku kaţdému z nich. Keďţe ţalobca v dovolaní

nekonkretizoval, ktorý výrok napadol dovolaním, vychádzal dovolací súd z toho, ţe napadol

všetky výroky rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa ustanovenia dovolaním moţno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je

prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa

vo veci samej ( ). Je prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (uţ skôr) vysloveného v tejto veci (§ 238

ods. 2 ) a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je

dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238

ods. 3 ).

Dovolaním je napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol (v časti) zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (ţalobu na zaplatenie 7 210 Sk priznaných

súdom prvého stupňa zamietol), ktorý vykazuje znaky rozsudku uvedeného v citovanom

ustanovení, preto je dovolanie proti nemu podľa neho prípustné ( ) ako aj

výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol (v časti) potvrdený rozsudok súdu prvého

stupňa (vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 3 254 Sk), pričom odvolací súd

nevyslovil prípustnosť dovolania ( ). Dovolací súd síce vo veci uţ

rozhodoval a (v časti zamietnutia nároku vo výške 10 464 Sk) zrušil rozsudok odvolacieho

súdu, ale nemoţno konštatovať, ţe by odvolací súd pri svojom opätovnom rozhodnutí

nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ).

Preto dovolanie proti tomuto výroku odvolacieho súdu, ako aj proti výroku, ktorým zrušil

(v časti) rozsudok súdu prvého stupňa, podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vţdy, či napadnuté

rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných

vád uvedených v , (či to účastník namieta alebo nie) zaoberal sa dovolací súd

predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z procesných vád

vymenovaných v aţ g/ (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku

právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania, nedostatku riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ

prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo

začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom alebo prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).

Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa je vadný

postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred

súdom a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej

ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska

významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne

s ďalšími všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho

procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával.

Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je

postihnuté vadou podľa , podľa dovolacieho súdu totiţ postupom

odvolacieho súdu bola odňatá ţalobcovi moţnosť konať pred súdom.

Dovolací súd je toho názoru, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie (v potvrdzujúcej

a zmeňujúcej časti) nespĺňa atribúty zásad spravodlivého konania.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej

republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa , ako aj právo podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,

kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ( ).

Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť

v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je

i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie

v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ( ).

To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu

pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na

taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.

Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická

odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,

č. 303 – A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B,

Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením

nárokov a obranou proti takému uplatneniu ( ).

Je nepochybné, ţe ţalobca uplatňoval nárok na náhradu škody – stratu na zárobku

(rozdiel medzi invalidným dôchodkom a zárobkom dosahovaným pred vznikom škody)

titulom pracovného úrazu utrpeného 11. 1. 1974 za obdobie od 1. 10. 1987 do 31. 12. 2003

(od 1. 4. 2004 právomoc súdu v zmysle nie je daná), keď za obdobie

od 28. 3. 1989 (1. 4. 1989) do 31. 12. 1999 bol právoplatne priznaný vo výške 204 578 Sk

(50 % vzhľadom na závery znaleckého dokazovania o duševnej chorobe podieľajúcej sa na

invalidite ţalobcu) v súlade s výpočtom (podľa príslušných právnych predpisov) znalca

Ing. E. O. (čl. 167 – 171) a za obdobie od 1. 1. 2000 do 31. 12. 2003 stratu na zárobku

vyčíslenú sumou 214 584 Sk v 50 %, t. j. 197 292 Sk ţalovaná dobrovoľne zaplatila

(právoplatne zamietnuté). Potom predmetom konania (po právoplatnom zamietnutí nároku

v prevyšujúcej časti) zostal nárok na náhradu škody – stratu na zárobku - za obdobie od

1. 10. 1987 do 28. 3. 1989 (31. 3. 1989) vo výške 10 464 Sk (50 % zo sumy 20 928 Sk

v zmysle znaleckého posudku Ing. E. O.), v ktorej časti vzniesla ţalovaná námietku

premlčania a ktorú súdy niţších súdov posudzovali rozdielne. Záver odvolacieho súdu

o čiastočnej dôvodnosti námietky premlčania (prečo v časti rozsudok súdu prvého stupňa

potvrdil a v časti zmenil) nie je preskúmateľný. Odvolací súd síce konštatoval, ţe ţalobca

sa o vzniku predmetnej škody (jej výške) dozvedel 21. 6. 1993 (deň doručenia rozhodnutia

o priznaní invalidného úrazového dôchodku) a ţe uplatnený nárok spresnil podaním

z 30. 1. 1995, ale ako mali tieto skutočnosti vplyv na beh subjektívnej premlčacej lehoty

(určenie jej začiatku, uplynutia) vzhľadom na novelu (

Zb.) účinnú od 1. 1. 1989, keď išlo o nárok za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991,

nevysvetlil. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej,

zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil

na ďalšie konanie ( ) a v zrušujúcej časti dovolanie ako neprípustné

odmietol ( v spojení s ).

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 30. novembra 2009

JUDr. Martin Vladik, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová