Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 170 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (188)386/366888.e2d2f8.pdf
PDF · 117.86 KB
No categories available
2Cdo/238/2008
Najvyšší súd 2 Cdo 238/2008
Slovenskej republiky
U z n e s e n i e
Najvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci ţalobcu J. Č., bývajúceho v S.,
zastúpeného JUDr. J. S., advokátom, so sídlom v H., proti ţalovanej SR – Sociálnej
poisťovni, pobočka Humenné, so sídlom v Humennom, Sokolovská 2, o náhradu škody,
vedenej na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 8 C 16/2005, o dovolaní ţalobcu proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove zo 7. mája 2008 sp. zn. 10 Co 74/2007, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky z r u š u j e rozsudok Krajského súdu v Prešove
zo 7. mája 2008 sp. zn. 10 Co 74/2007 v potvrdzujúcom výroku, zmeňujúcom výroku
a vo výroku o trovách konania a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie konanie.
Dovolanie ţalobcu proti zrušujúcemu výroku o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Humenné rozsudkom zo 16. mája 2005 č. k. 8 C 16/2005 – 281 uloţil
ţalovanej povinnosť zaplatiť ţalobcovi 10 464 Sk za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991.
V prevyšujúcej časti ţalobu zamietol a ţalovanej uloţil povinnosť zaplatiť ţalobcovi náhradu
trov konania na účet právneho zástupcu v sume 37 802 Sk do 15 dní od právoplatnosti
rozsudku. Dospel k záveru o nedôvodnosti vznesenej námietky premlčania nároku na ušlú
mzdu titulom pracovného úrazu za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991, ale nárok priznal
len do výšky 50 %, keďţe pracovný úraz ţalobcu iba vyprovokoval chorobu, ktorou trpel
v čase úrazu. Nárok uplatnený za obdobie od 28. 3. 1991 do 31. 12. 1999 priznal iba vo výške
50 %, pretoţe 50 % uţ ţalovaná na základe rozsudku z 10. 1. 2004 č. k. 8 C 126/2004
ţalobcovi vyplatila. Ďalej zamietol nárok za obdobie od 1. 1. 2000 do 31. 12. 2003, pretoţe
ţalovaná do výšky 50 % plnila dobrovoľne a za obdobie po 1. 1. 2004 z dôvodu, ţe strata na
zárobku sa stala úrazovou rentou. Právomoc súdu rozhodovať o strate na zárobku po skončení
práceneschopnosti ţalobcu je daná iba do 31. 12. 2003, po tomto dátume sa strata na zárobku
vypočítava ako úrazová renta (§ 272 ods. 5 zákona č. 461/2003 Z. z.). O trovách konania
rozhodol podľa § 142 ods. 1, 3 O. s. p.
Na odvolanie oboch účastníkov konania Krajský súd v Prešove rozsudkom z 10. 1. 2006
sp. zn. 6 Co 105/2005 zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, ţe ţalobu na zaplatenie
10 464 Sk zamietol a vo výroku, ktorým bola ţaloba v prevyšujúcej časti zamietnutá
rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal. Dospel
k záveru o dôvodnosti odvolania ţalovaného a nedôvodnosti odvolania ţalobcu. Uviedol, ţe
pre rozhodnutie vo veci je podstatné, kedy bol nárok uplatnený. K uplatneniu nároku došlo
dňa 28. 3. 1991, kedy sa ţalobca proti ţalovanej domáhal straty na zárobku od 1. 10. 1987
do podania ţaloby. Nárok nešpecifikoval čo do výšky, pretoţe nepoznal výšku dôchodku,
z ktorej by mal pri vyčíslení nároku vychádzať. Od 30. 10. 1992 (právoplatnosť rozsudku
Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 17 C 51/1988) vedel, aký rozdiel náhrady mzdy si mal
uplatniť a nárok spresnil aţ 23. 1. 1996 (na 593 595 Sk). Dospel k záveru o premlčaní nároku
za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991 v trojročnej objektívnej premlčacej lehote. Ţalobca
najneskôr 30. 10. 1992 poznal rozdiel medzi invalidným dôchodkom a zárobkom, ktorý
dosahoval do priznania invalidného dôchodku. Nárok spresnil aţ v roku 1996. Krajský súd
preto zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v časti priznania 10 464 Sk. Za vecne správny
povaţoval výrok o zamietnutí nároku za obdobie od 29. 3. 1991 do 31. 12. 1999 a od
1. 1. 2000 do 31. 12. 2003, keď zo znaleckého dokazovania vyplýva záver, podľa ktorého
príčinou priznania plného invalidného dôchodku bola chronická duševná choroba ţalobcu.
O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 18. júna 2007 sp. zn. 1 Cdo 143/2006
rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým bol rozsudok okresného súdu zmenený tak,
ţe zamieta ţalobu na uloţenie povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 10 464 Sk zrušil
a dovolanie ţalobcu smerujúce proti výroku, ktorým bol rozsudok okresného súdu potvrdený
vo výroku, ktorým ţalobu v prevyšujúcej časti zamietol odmietol ako neprípustné
a ţalovanému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal. Záver odvolacieho súdu
o premlčaní nároku na zaplatenie 10 454 Sk titulom náhrady škody – straty na zárobku
za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991 nepovaţoval za správny. Uviedol, ţe rozsudok
Krajského súdu v Košiciach (čl. 27), ktorým bolo zrušené rozhodnutie z 1. 3. 1988 o priznaní
invalidného dôchodku z dôvodu, ţe invalidita je následkom pracovného úrazu, nadobudol
právoplatnosť dňom 30. 10. 1992. Na jeho základe bol ţalobcovi priznaný úrazový invalidný
dôchodok od 1. 10. 1987 rozhodnutím z 8. 1. 1993 (čl. 35). Aţ jeho doručením sa ţalobca
dozvedel o výške škody – strate na zárobku. Pre záver, kedy sa poškodený (ţalobca) dozvedel
o škode bolo preto treba vychádzať z jeho preukázanej vedomosti o vzniknutej škode, t. j.
skúmať, kedy bolo rozhodnutie ţalobcovi skutočne doručené, aby sa mohol určiť začiatok
plynutia premlčacej lehoty na uplatnenie tohto nároku na náhradu škody v súlade s § 263
ods. 3 Zákonníka práce. Pri právach na náhradu škody je ustanovená jednak subjektívna
premlčacia lehota, ktorá plynie odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a jednak
objektívna trojročná premlčacia lehota. Táto ale pri škodách na zdraví neplatí. Preto
uplatnenie objektívnej trojročnej lehoty vôbec neprichádzalo do úvahy. Odvolací súd
vychádzal z uplatnenia (spresnenia) nároku ţalobcom dňa 23. 1. 1996 (čl. 96), ktorým
podaním síce ţalobca špecifikoval peňaţitú čiastku, ktorú si uplatňuje, ale z hľadiska
včasnosti uplatnenia nároku bolo potrebné vyhodnotiť aj jeho podanie doručené súdu
30. 1. 2005 (čl. 56). Napokon v dôsledku nesprávnej aplikácie trojročnej objektívnej
premlčacej lehoty sa odvolací súd nezaoberal okolnosťou, či v danom prípade platila
subjektívna premlčacia lehota v dĺţke jeden alebo dva roky vzhľadom k účinnosti zákona
č. 188/1989 Zb., ktorým sa novelizoval Zákonník práce.
Krajský súd v Prešove (v poradí druhým) rozsudkom zo 7. mája 2008 sp. zn.
10 Co 74/2007 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku
o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 3 254 Sk za obdobie od 1. 12. 1988 do 28. 3. 1991,
zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v prevyšujúcej napadnutej časti tak, ţe ţalobu na
zaplatenie 7 210 Sk za obdobie od 1. 10. 1987 do 30. 11. 1988 zamieta, zrušil rozsudok
ukladajúci povinnosť ţalovanej za obdobie od 29. 3. 1989 do 28. 3. 1991 a nepriznal
účastníkom náhradu trov konania o zaplatenie sumy 10 464 Sk. Uviedol, ţe rozhodnutie
o priznaní úrazového invalidného dôchodku bolo ţalobcovi doručené 21. 6. 1993. Rozsudkom
Okresného súdu Humenné č. k. 8 C 126/2004 – 255 z 10. 1. 2005 bola ţalobcovi priznaná
čiastka 204 578 Sk titulom straty na zárobku za obdobie od 28. 3. 1991 do 31. 12. 1999
(50 %) a nárok za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991 z dôvodu námietky premlčania
vylúčený na samostatné konanie, ako aj nárok za obdobie od 1. 1. 2000 do budúcna, ktorý
ţalovaná dobrovoľne za obdobie od 1. 1. 2000 do 31. 12. 2003 v rozsahu 50 % ( od 1. 1. 2004
úrazová renta) plnila (z ktorého dôvodu bol napokon zhora uvedeným rozsudkom zo
16. 5. 2005, potvrdeným krajským súdom, zamietnutý). Konštatoval, ţe zákonom č. 188/1989
Zb., účinným od 1. 1. 1989, bol novelizovaný Zákonník práce, podľa ktorej novely došlo
k zmene subjektívnej premlčacej lehoty z dĺţky jedného roku na dva roky. Preukázanou
vedomosťou poškodeného (ţalobcu), kedy sa mohol dozvedieť o vzniku škody je 21. 6. 1993
(doručenie uvedeného rozhodnutia). Do 31. 12. 1988 platila premlčacia lehota na uplatnený
nárok na náhradu škody jeden rok. Podaním z 30. 1. 1995 ţalobca spresnil nárok uplatnený
28. 3. 1991. Vzhľadom k tomu dospel k záveru, ţe námietka premlčania vznesená ţalovanou
je čiastočne dôvodná a nárok uplatnený za obdobie od októbra 1987 do novembra 1988 vo
výške 7 210 Sk je premlčaný, pretoţe sa naň vzťahuje jednoročná premlčacia lehota a nárok
za obdobie od 1. 12. 1988 do 28. 3. 1989 vo výške 3 254 Sk premlčaný nie je. Pokiaľ ide
o nárok za obdobie od 29. 3. 1989 do 28. 3. 1991 o tomto uţ bolo právoplatne rozhodnuté.
O trovách konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 142 ods. 1 O. s. p.
Proti tomuto rozsudku krajského súdu podal dovolanie ţalobca. Trval na uplatnenom
nároku nielen za obdobie od 1. 12. 1988 do 28. 3. 1989, ale aj za obdobie od 1. 10. 1987 do
30. 11. 1988 a od 29. 3. 1989 do 28. 3. 1991, pretoţe podľa jeho názoru nedošlo k ţiadnemu
premlčaniu.
Ţalovaná sa k dovolaniu nevyjadrila.
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O. s. p.) po zistení, ţe
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. 1 O. s. p.), skúmal bez nariadenia
dovolacieho pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p.), či jeho dovolanie smeruje proti
rozhodnutiu, ktoré týmto opravným prostriedkom moţno napadnúť.
Rozhodnutie odvolacieho súdu, ktoré je v danom prípade napadnuté dovolaním, obsahuje
viacero výrokov (potvrdzujúci, zmeňujúci a zrušujúci). Otázku prípustnosti dovolania proti
nim je potrebné riešiť osobitne vo vzťahu ku kaţdému z nich. Keďţe ţalobca v dovolaní
nekonkretizoval, ktorý výrok napadol dovolaním, vychádzal dovolací súd z toho, ţe napadol
všetky výroky rozhodnutia odvolacieho súdu.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O. s. p. dovolaním moţno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. Dovolanie proti rozsudku je
prípustné, ak smeruje proti rozsudku, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa
vo veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.). Je prípustné tieţ proti rozsudku, v ktorom sa odvolací
súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu (uţ skôr) vysloveného v tejto veci (§ 238
ods. 2 O. s. p.) a proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu
prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, ţe je
dovolanie prípustné, pretoţe ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238
ods. 3 O. s. p.).
Dovolaním je napadnutý výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol (v časti) zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (ţalobu na zaplatenie 7 210 Sk priznaných
súdom prvého stupňa zamietol), ktorý vykazuje znaky rozsudku uvedeného v citovanom
ustanovení, preto je dovolanie proti nemu podľa neho prípustné (§ 238 ods. 1 O. s. p.) ako aj
výrok rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol (v časti) potvrdený rozsudok súdu prvého
stupňa (vo výroku o povinnosti ţalovanej zaplatiť ţalobcovi 3 254 Sk), pričom odvolací súd
nevyslovil prípustnosť dovolania (§ 238 ods. 3 O. s. p.). Dovolací súd síce vo veci uţ
rozhodoval a (v časti zamietnutia nároku vo výške 10 464 Sk) zrušil rozsudok odvolacieho
súdu, ale nemoţno konštatovať, ţe by odvolací súd pri svojom opätovnom rozhodnutí
nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.).
Preto dovolanie proti tomuto výroku odvolacieho súdu, ako aj proti výroku, ktorým zrušil
(v časti) rozsudok súdu prvého stupňa, podľa tohto ustanovenia nie je prípustné.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vţdy, či napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných
vád uvedených v § 237 O. s. p., (či to účastník namieta alebo nie) zaoberal sa dovolací súd
predovšetkým otázkou, či konanie v tejto veci nie je postihnuté niektorou z procesných vád
vymenovaných v § 237 písm. a/ aţ g/ O. s. p. (t. j., či v danej veci nejde o prípad nedostatku
právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti byť účastníkom konania, nedostatku riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, prekáţku veci právoplatne rozhodnutej alebo uţ
prv začatého konania, prípad nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo
začať len na takýto návrh, prípad odňatia moţnosti účastníka konať pred súdom alebo prípad
rozhodovania vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným).
Dôvodom, zakladajúcim prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. je vadný
postup súdu v občianskom súdnom konaní, ktorým sa účastníkovi odňala moţnosť konať pred
súdom a uplatňovať procesné práva, ktoré sú mu priznané za účelom zabezpečenia účinnej
ochrany jeho práv a oprávnených záujmov. O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p.
významná, ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne
s ďalšími všeobecne záväznými predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho
procesné práva, ktoré mu právny poriadok priznával.
Dovolací súd dospel k záveru, ţe konanie odvolacieho súdu a jeho rozhodnutie je
postihnuté vadou podľa § 237 písm. f/ O. s. p., podľa dovolacieho súdu totiţ postupom
odvolacieho súdu bola odňatá ţalobcovi moţnosť konať pred súdom.
Dovolací súd je toho názoru, ţe dovolaním napadnuté rozhodnutie (v potvrdzujúcej
a zmeňujúcej časti) nespĺňa atribúty zásad spravodlivého konania.
Podľa § 157 ods. 2 O. s. p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(ţalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (ţalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstiţne vysvetlí, ktoré skutočnosti povaţuje za
preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Ústavného súdu Slovenskej
republiky vyplýva, ţe tak základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo podľa čl. 6
Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia ( II. ÚS 383/06 ).
Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, ţe osobám nemoţno brániť
v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatnení. Obsahom tohto práva je
i relevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie
v rozpore s procesnými zásadami, porušuje ústavnoprávne princípy ( II. ÚS 85/06 ).
To, ţe právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu
pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyţaduje, aby na kaţdý argument strany, aj na
taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia.
Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyţaduje sa špecifická
odpoveď práve na tento argument ( Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A,
č. 303 – A , s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 – B,
Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd uţ vyslovil, ţe
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením
nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03 ).
Je nepochybné, ţe ţalobca uplatňoval nárok na náhradu škody – stratu na zárobku
(rozdiel medzi invalidným dôchodkom a zárobkom dosahovaným pred vznikom škody)
titulom pracovného úrazu utrpeného 11. 1. 1974 za obdobie od 1. 10. 1987 do 31. 12. 2003
(od 1. 4. 2004 právomoc súdu v zmysle zákona č. 461/2003 Z. z. nie je daná), keď za obdobie
od 28. 3. 1989 (1. 4. 1989) do 31. 12. 1999 bol právoplatne priznaný vo výške 204 578 Sk
(50 % vzhľadom na závery znaleckého dokazovania o duševnej chorobe podieľajúcej sa na
invalidite ţalobcu) v súlade s výpočtom (podľa príslušných právnych predpisov) znalca
Ing. E. O. (čl. 167 – 171) a za obdobie od 1. 1. 2000 do 31. 12. 2003 stratu na zárobku
vyčíslenú sumou 214 584 Sk v 50 %, t. j. 197 292 Sk ţalovaná dobrovoľne zaplatila
(právoplatne zamietnuté). Potom predmetom konania (po právoplatnom zamietnutí nároku
v prevyšujúcej časti) zostal nárok na náhradu škody – stratu na zárobku - za obdobie od
1. 10. 1987 do 28. 3. 1989 (31. 3. 1989) vo výške 10 464 Sk (50 % zo sumy 20 928 Sk
v zmysle znaleckého posudku Ing. E. O.), v ktorej časti vzniesla ţalovaná námietku
premlčania a ktorú súdy niţších súdov posudzovali rozdielne. Záver odvolacieho súdu
o čiastočnej dôvodnosti námietky premlčania (prečo v časti rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil a v časti zmenil) nie je preskúmateľný. Odvolací súd síce konštatoval, ţe ţalobca
sa o vzniku predmetnej škody (jej výške) dozvedel 21. 6. 1993 (deň doručenia rozhodnutia
o priznaní invalidného úrazového dôchodku) a ţe uplatnený nárok spresnil podaním
z 30. 1. 1995, ale ako mali tieto skutočnosti vplyv na beh subjektívnej premlčacej lehoty
(určenie jej začiatku, uplynutia) vzhľadom na novelu Zákonníka práce (zákon č. 188/1989
Zb.) účinnú od 1. 1. 1989, keď išlo o nárok za obdobie od 1. 10. 1987 do 28. 3. 1991,
nevysvetlil. Dovolací súd preto rozsudok odvolacieho súdu v jeho potvrdzujúcej,
zamietajúcej časti a vo výroku o trovách konania zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátil
na ďalšie konanie (§ 243b ods. 2 O. s. p.) a v zrušujúcej časti dovolanie ako neprípustné
odmietol (§ 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c/ O. s. p.).
P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 30. novembra 2009
JUDr. Martin Vladik, v.r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia: Emília Kišacová