Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (32)IV. ÚS 510/2012
PDF · 208.59 KB
No categories available
IV. ÚS 510/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského
súdu v Banskej Bystrici č. k. 14 Co 205/2012-198 z 18. júna 2012 vo výroku o trovách
konania a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. H. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra
2012 doručená sťažnosť M. H., Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1
Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 14 Co 205/2012-198 z 18.
júna 2012 vo výroku o trovách konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného krajským
súdom pod sp. zn. 14 Co 205/2012 v postavení žalovanej v 5. rade. Predmetom tohto
konania bolo rozhodovanie o odvolaniach sťažovateľky a žalobcu proti uzneseniu
Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 13 C 74/2010-184
z 8. marca 2012; sťažovateľka sa odvolala proti tej časti výroku označeného uznesenia
okresného súdu, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť nahradiť jej trovy konania
pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 104,15 €. Krajský súd napadnutým
uznesením v sťažovateľkou napadnutej časti uznesenie okresného súdu potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Odvolací súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým mi prvostupňový súd ako
sťažovateľke (v konaní ako žalovaná v rade 5/) priznal nahradiť navrhovateľom trovy
prvostupňového konania vo výške 104,15 €, a to právnej zástupkyni. Pri svojom rozhodnutí
odvolací súd vychádzal z vyčíslenia trov konania prvostupňovým súdom, ktorý vzhľadom na
zastupovanie štyroch osôb tým istým advokátom vychádzal len z ust. § 13 ods. 2 vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za
poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Advokátska tarifa“), čo znamená, že bola v
tomto vyčíslení trov určená odmena pre sťažovateľku tak, že základná sadzba tarifnej
odmeny za právny úkon bola neoprávnene znížená o 50 %, hoci základná sadzba tarifnej
odmeny za právny úkon mala byť pri nej ako prvej osobe zastúpenej tým istým právnym
zástupcom ako žalovaný v rade 6/, 7/ a 8/ určená podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a)
Advokátskej tarify. Postup priznania uplatnených trov je nesprávny.
Vychádzajúc z jednoduchého práva potom, podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) v spojení
s ust. § 14 Advokátskej tarify základná sadzba tarifnej odmeny pri zastupovaní jednej osoby
za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné
vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými
ťažkosťami a podľa počtu úkonov, ktoré advokát vo veci vykonal. Podľa ust. § 13 ods. 2
Advokátskej tarify základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné
úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
Všeobecný súd pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia aplikoval na úkony
právnej služby týkajúce sa všetkých zastúpených osôb jedným advokátom základnú sadzbu
tarifnej odmeny u všetkých zníženú o 50 % v zmysle § 13 ods. 2 Advokátskej tarify, keďže
pri ich zastupovaní išlo o spoločné úkony, a tým potom znížil vyčíslenú odmenu u všetkých
zastúpených. Súd pri priznávaní trov konania pre druhú a ďalšiu osobu aplikoval správne
ustanovenie nakoľko ide o zastúpenie viacerých osôb, avšak toto ustanovenie nesprávne
interpretoval vo vzťahu k prvej osobe, kde súd aplikoval aj nesprávne ustanovenie.
Jadrom ústavnej sťažnosti je polemika s výsledkom rozhodnutia všeobecného súdu
sťažovateľkou, ktorá sa týka určenia výšky trov právneho zastúpenia pre prvú zastúpenú
osobu, ak v konaní ide o zastupovanie viacerých osôb na jednej strane tým istým
advokátom. Právo na primerané (a právnym predpisom stanovené) náhrady trov právneho
zastúpenia na jednej strane a povinnosť takéto trovy platiť úspešnej strane v konaní sú
súčasťou práva na spravodlivý proces podľa článku 36 ods. 1 Listiny. Pritom však rozdielny
názor na interpretáciu podústavného práva môže založiť porušenie práva na súdnu
ochranu, či spravodlivý proces podľa článku 36 ods. 1 Listiny, ak došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces podstatným spôsobom alebo ak bolo zasiahnuté i iné základné právo.
Týmto postupom súdov došlo aj k zásahu do môjho práva vlastniť majetok a na ochranu
majetku podľa článku 20 ods. 1 Ústavy SR v spojení s porušením práva na spravodlivý
proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 36
ods. 1 Listiny.
Ak rozhodnutie všeobecného súdu pri jeho výklade malo za následok ako uvádzam
porušenie mojich základných práv bolo by dôvodné, aby takéto rozhodnutie bolo zrušené,
lebo rozhodnutie všeobecného súdu bolo takým závažným zásahom do mojej majetkovej
sféry, ktorá sa týka práva vlastniť majetok, ktoré možno podradiť pod ustanovenia mojich
základných práv.»
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti
nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým uznesením vo výroku o trovách
konania spis. zn. 14 Co/205/2012-198 zo dňa 18. júna 2012, identifikačné číslo spisu:
6110209684, právoplatným dňom 09. júla 2012 porušil základné právo sťažovateľky
vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy SR.
2. Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým uznesením vo výroku o trovách
konania spis. zn. 14 Co/205/2012-198 zo dňa 18. júna 2012, identifikačné číslo spisu:
6110209684, právoplatným dňom 09. júla 2012 porušil základné právo sťažovateľky na
spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1
Listiny.
3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici vo
výroku o trovách konania spis. zn. 14 Co/205/2012-198 zo dňa 18. júna 2012, identifikačné
číslo spisu: 6110209684, právoplatným dňom 09. júla 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie
konanie.
4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastupovania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením
krajského súdu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch
ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Rozhodovanie o náhrade trov konania je nepochybne súčasťou súdneho konania,
a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (i podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4
a čl. 51 ods. 1 ústavy), podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Z judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 248/08) vyplýva, že rozhodovanie o trovách
konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa
prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom
výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.
Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v
prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo
dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá
by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Podstatou argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že v jej veci konajúce súdy
nesprávne interpretovali a aplikovali ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o odmenách
a náhradách advokátov“) pri „určení výšky trov právneho zastúpenia pre prvú zastúpenú
osobu, ak v konaní ide o zastupovanie viacerých osôb na jednej strane tým istým
advokátom“.
Krajský súd v napadnutom uznesení k námietke sťažovateľky týkajúcej sa náhrady
trov právneho zastúpenia predovšetkým uviedol:
„Pokiaľ ide o druhú odvolaciu námietku, spochybňujúcu postup súdu pri určení
odmeny advokáta za zastupovanie dvoch a viacerých účastníkov konania, je nutné
vychádzať z dikcie ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba
tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo
viacerých osôb. Zo slovného logického, ani systematického výkladu znenia tohto
ustanovenia nemožno vyvodiť výklad, ktorého aplikácie sa odvolateľ domáha. Postup, ktorý
zvolil okresný súd, keď rozhodol, že v prípade zastupovania viacerých účastníkov
advokátom patrí advokátovi tarifná odmena za zastupovanie všetkých zastúpených po jej
znížení o 50 %, pričom takto znížená odmena sa násobí počtom zastúpených osôb v konaní,
zodpovedá jednak zneniu citovaného ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky a jednak zodpovedá
aj zaužívanej súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 1 Sžo 105/2007 zo dňa 04. 04.
2007). Zo žiadneho z ustanovení vyhlášky nemožno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť
oprávnenosť súdu na postup, ktorého sa odvolateľ dovoláva, teda pri vyčíslení odmeny
advokáta za zastupovanie viacerých osôb sčasti aplikovať ustanovenie § 10 vyhlášky (pri
prvom zastúpenom) a až následne pri ostatných zastúpených už postupovať podľa
ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky.“
Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu,
ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. 13 C 74/2010-184 z 8. marca 2012,
konštatoval, že v ňom obsiahnutú interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení vyhlášky
o odmenách a náhradách advokátov nemožno považovať za arbitrárnu ani zjavne
neodôvodnenú. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je v sťažovateľkou
namietanej časti (vo výroku o trovách konania) z hľadiska právnej argumentácie dostatočné,
pričom zároveň priamo odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Sžo 105/2007 zo
4. apríla 2007 (a tým aj na právne závery v ňom obsiahnuté), v ktorom sa riešila identická
otázka náhrady trov právneho zastúpenia, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch
alebo viacerých osôb. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú
rozhodovaciu prax, podľa ktorej pri výpočte úhrady trov konania, ktoré vznikli v konaní
pred ústavným súdom z titulu právneho zastúpenia viacerých osôb advokátom/advokátkou,
sa výška základnej sadzby tarifnej odmeny v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky o náhradách
a odmenách advokátov zníži u všetkých spoločne zastupovaných osobách o 50 % (porovnaj
najmä I. ÚS 417/2010, I. ÚS 64/2011, II. ÚS 25/2011, II. ÚS 453/2010, II. ÚS 520/2010,
III. ÚS 354/2010, III. ÚS 356/2010, III. ÚS 452/2010, IV. ÚS 62/2011, IV. ÚS 475/2010,
Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,
môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov
všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou
neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie niektorého základného
práva alebo slobody. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci o takýto prípad zjavne
nejde.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu
takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu vo výroku o trovách
konania a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1
listiny ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po
prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť
k záveru o ich porušení, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
napadnutým uznesením krajského súdu
Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj
k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore
s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju
stabilizovanú judikatúru (napr. II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07), ktorej súčasťou je aj právny
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1
ústavy, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil
ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.
O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by
zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,
resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy a tiež v čl. 6 ods. 1
dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (IV. ÚS 326/07, IV. ÚS 278/2010).
Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy
možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním
porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy.
Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia
a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe
výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým
uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak
v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť
sťažnosti sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími
požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.
Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd navyše pripomína, že
predmetom sťažnosti sťažovateľky je vec, ktorú možno zaradiť k tzv. bagateľným veciam,
u ktorých je práve z tohto dôvodu v zmysle platného Občianskeho súdneho poriadku (§ 238
ods. 5) vylúčený prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe
uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku. V takýchto prípadoch by bolo proti logike
pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.
Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy iba
v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú uplatňované pri zisťovaní
skutkového základu sporu a jeho právnom posúdení (m. m. IV. ÚS 358/08).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2012