Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 510/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. H., B., zastúpenej advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. -198 z 18. júna 2012 vo výroku o trovách

konania a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. H. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. septembra

2012 doručená sťažnosť M. H., Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátkou JUDr. D. V., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl.

20 ods. 1 a (ďalej len „“) a

Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -198 z 18.

júna 2012 vo výroku o trovách konania (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka bola účastníčkou konania vedeného krajským

súdom pod sp. zn. v postavení žalovanej v 5. rade. Predmetom tohto

konania bolo rozhodovanie o odvolaniach sťažovateľky a žalobcu proti uzneseniu

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -184

z 8. marca 2012; sťažovateľka sa odvolala proti tej časti výroku označeného uznesenia

okresného súdu, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť nahradiť jej trovy konania

pozostávajúce z trov právneho zastúpenia v sume 104,15 €. Krajský súd napadnutým

uznesením v sťažovateľkou napadnutej časti uznesenie okresného súdu potvrdil.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

«Odvolací súd potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým mi prvostupňový súd ako

sťažovateľke (v konaní ako žalovaná v rade 5/) priznal nahradiť navrhovateľom trovy

prvostupňového konania vo výške 104,15 €, a to právnej zástupkyni. Pri svojom rozhodnutí

odvolací súd vychádzal z vyčíslenia trov konania prvostupňovým súdom, ktorý vzhľadom na

zastupovanie štyroch osôb tým istým advokátom vychádzal len z ust. § 13 ods. 2 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za

poskytovanie právnych služieb (ďalej len „Advokátska tarifa“), čo znamená, že bola v

tomto vyčíslení trov určená odmena pre sťažovateľku tak, že základná sadzba tarifnej

odmeny za právny úkon bola neoprávnene znížená o 50 %, hoci základná sadzba tarifnej

odmeny za právny úkon mala byť pri nej ako prvej osobe zastúpenej tým istým právnym

zástupcom ako žalovaný v rade 6/, 7/ a 8/ určená podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a)

Advokátskej tarify. Postup priznania uplatnených trov je nesprávny.

Vychádzajúc z jednoduchého práva potom, podľa ust. § 11 ods. 1 písm. a) v spojení

s ust. § 14 Advokátskej tarify základná sadzba tarifnej odmeny pri zastupovaní jednej osoby

za jeden úkon právnej služby je jedna trinástina výpočtového základu, ak nie je možné

vyjadriť hodnotu veci alebo práva v peniazoch, alebo ju možno zistiť len s nepomernými

ťažkosťami a podľa počtu úkonov, ktoré advokát vo veci vykonal. Podľa ust. § 13 ods. 2

Advokátskej tarify základná sadzba tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné

úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

Všeobecný súd pri výpočte náhrady trov právneho zastúpenia aplikoval na úkony

právnej služby týkajúce sa všetkých zastúpených osôb jedným advokátom základnú sadzbu

tarifnej odmeny u všetkých zníženú o 50 % v zmysle § 13 ods. 2 Advokátskej tarify, keďže

pri ich zastupovaní išlo o spoločné úkony, a tým potom znížil vyčíslenú odmenu u všetkých

zastúpených. Súd pri priznávaní trov konania pre druhú a ďalšiu osobu aplikoval správne

ustanovenie nakoľko ide o zastúpenie viacerých osôb, avšak toto ustanovenie nesprávne

interpretoval vo vzťahu k prvej osobe, kde súd aplikoval aj nesprávne ustanovenie.

Jadrom ústavnej sťažnosti je polemika s výsledkom rozhodnutia všeobecného súdu

sťažovateľkou, ktorá sa týka určenia výšky trov právneho zastúpenia pre prvú zastúpenú

osobu, ak v konaní ide o zastupovanie viacerých osôb na jednej strane tým istým

advokátom. Právo na primerané (a právnym predpisom stanovené) náhrady trov právneho

zastúpenia na jednej strane a povinnosť takéto trovy platiť úspešnej strane v konaní sú

súčasťou práva na spravodlivý proces podľa článku 36 ods. 1 Listiny. Pritom však rozdielny

názor na interpretáciu podústavného práva môže založiť porušenie práva na súdnu

ochranu, či spravodlivý proces podľa článku 36 ods. 1 Listiny, ak došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces podstatným spôsobom alebo ak bolo zasiahnuté i iné základné právo.

Týmto postupom súdov došlo aj k zásahu do môjho práva vlastniť majetok a na ochranu

majetku podľa článku 20 ods. 1 SR v spojení s porušením práva na spravodlivý

proces podľa článku 46 ods. 1 SR a podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru a článku 36

ods. 1 Listiny.

Ak rozhodnutie všeobecného súdu pri jeho výklade malo za následok ako uvádzam

porušenie mojich základných práv bolo by dôvodné, aby takéto rozhodnutie bolo zrušené,

lebo rozhodnutie všeobecného súdu bolo takým závažným zásahom do mojej majetkovej

sféry, ktorá sa týka práva vlastniť majetok, ktoré možno podradiť pod ustanovenia mojich

základných práv.»

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým uznesením vo výroku o trovách

konania spis. zn. -198 zo dňa 18. júna 2012, identifikačné číslo spisu:

6110209684, právoplatným dňom 09. júla 2012 porušil základné právo sťažovateľky

vlastniť majetok a základné právo na ochranu majetku podľa SR.

2. Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutým uznesením vo výroku o trovách

konania spis. zn. -198 zo dňa 18. júna 2012, identifikačné číslo spisu:

6110209684, právoplatným dňom 09. júla 2012 porušil základné právo sťažovateľky na

spravodlivý proces (na spravodlivé súdne konanie) podľa SR, podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 36 ods. 1

Listiny.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici vo

výroku o trovách konania spis. zn. -198 zo dňa 18. júna 2012, identifikačné

číslo spisu: 6110209684, právoplatným dňom 09. júla 2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie

konanie.

4. Sťažovateľke priznáva náhradu trov právneho zastupovania...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa

a čl. 36 ods. 1 listiny a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením

krajského súdu

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch

ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Rozhodovanie o náhrade trov konania je nepochybne súčasťou súdneho konania,

a preto všeobecný súd pri poskytovaní súdnej ochrany podľa (i podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže postupom, ktorý nie je v súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4

a ), podľa názoru ústavného súdu porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Z judikatúry ústavného súdu () vyplýva, že rozhodovanie o trovách

konania pred všeobecnými súdmi zásadne patrí do právomoci týchto súdov, pri ktorom sa

prejavujú atribúty ich nezávislého súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom

výnimočne podrobnejšie preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania.

Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v

prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo

dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá

by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Podstatou argumentácie sťažovateľky je tvrdenie, že v jej veci konajúce súdy

nesprávne interpretovali a aplikovali ustanovenia vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška o odmenách

a náhradách advokátov“) pri „určení výšky trov právneho zastúpenia pre prvú zastúpenú

osobu, ak v konaní ide o zastupovanie viacerých osôb na jednej strane tým istým

advokátom“.

Krajský súd v napadnutom uznesení k námietke sťažovateľky týkajúcej sa náhrady

trov právneho zastúpenia predovšetkým uviedol:

„Pokiaľ ide o druhú odvolaciu námietku, spochybňujúcu postup súdu pri určení

odmeny advokáta za zastupovanie dvoch a viacerých účastníkov konania, je nutné

vychádzať z dikcie ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky, podľa ktorého základná sadzba

tarifnej odmeny sa zníži o 50 %, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo

viacerých osôb. Zo slovného logického, ani systematického výkladu znenia tohto

ustanovenia nemožno vyvodiť výklad, ktorého aplikácie sa odvolateľ domáha. Postup, ktorý

zvolil okresný súd, keď rozhodol, že v prípade zastupovania viacerých účastníkov

advokátom patrí advokátovi tarifná odmena za zastupovanie všetkých zastúpených po jej

znížení o 50 %, pričom takto znížená odmena sa násobí počtom zastúpených osôb v konaní,

zodpovedá jednak zneniu citovaného ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky a jednak zodpovedá

aj zaužívanej súdnej praxe (napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. zo dňa 04. 04.

2007). Zo žiadneho z ustanovení vyhlášky nemožno bez akýchkoľvek pochybností vyvodiť

oprávnenosť súdu na postup, ktorého sa odvolateľ dovoláva, teda pri vyčíslení odmeny

advokáta za zastupovanie viacerých osôb sčasti aplikovať ustanovenie § 10 vyhlášky (pri

prvom zastúpenom) a až následne pri ostatných zastúpených už postupovať podľa

ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky.“

Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu,

ktorým tento potvrdil uznesenie okresného súdu č. k. -184 z 8. marca 2012,

konštatoval, že v ňom obsiahnutú interpretáciu a aplikáciu príslušných ustanovení vyhlášky

o odmenách a náhradách advokátov nemožno považovať za arbitrárnu ani zjavne

neodôvodnenú. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu je v sťažovateľkou

namietanej časti (vo výroku o trovách konania) z hľadiska právnej argumentácie dostatočné,

pričom zároveň priamo odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. zo

4. apríla 2007 (a tým aj na právne závery v ňom obsiahnuté), v ktorom sa riešila identická

otázka náhrady trov právneho zastúpenia, ak ide o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch

alebo viacerých osôb. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú

rozhodovaciu prax, podľa ktorej pri výpočte úhrady trov konania, ktoré vznikli v konaní

pred ústavným súdom z titulu právneho zastúpenia viacerých osôb advokátom/advokátkou,

sa výška základnej sadzby tarifnej odmeny v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky o náhradách

a odmenách advokátov zníži u všetkých spoločne zastupovaných osobách o 50 % (porovnaj

najmä , , , , ,

, , , , ,

).

Ústavný súd vzhľadom na to, že nie je súčasťou systému všeobecného súdnictva,

môže zasahovať do výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov

všeobecnými súdmi len v prípadoch, keď sa ich výklad vyznačuje svojvôľou a zjavnou

neodôvodnenosťou do tej miery, že to má za následok porušenie niektorého základného

práva alebo slobody. Ústavný súd konštatuje, že v posudzovanej veci o takýto prípad zjavne

nejde.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd pri predbežnom prerokovaní nezistil existenciu

takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením krajského súdu vo výroku o trovách

konania a základným právom na súdnu ochranu podľa a

listiny ani právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by po

prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie reálne umožňovala dospieť

k záveru o ich porušení, a preto sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa

napadnutým uznesením krajského súdu

Sťažovateľka tiež namieta, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo aj

k porušeniu jej základného práva vlastniť majetok podľa .

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpore

s právnym poriadkom ochranu požíva. Dedenie sa zaručuje.

Ústavný súd v tejto súvislosti v nadväznosti na už uvedené poukazuje na svoju

stabilizovanú judikatúru (napr. , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a slobôd hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1

, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. dohovoru.

O prípadnom porušení uvedených práv by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by

zo strany všeobecného súdu primárne došlo k porušeniu niektorého zo základných práv,

resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v až a tiež v

dohovoru, resp. v spojení s ich porušením (, ).

Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa

možno v konaní pred ústavným súdom zásadne namietať len v spojení s namietaním

porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa až .

Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho oprávnenia

a povinnosti hodnotiť právne názory všeobecných súdov, ku ktorým dospeli na základe

výkladu a uplatňovania zákonov. Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutým

uznesením krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa

a listiny a ani jej práva podľa dohovoru, tak

v danom prípade nemožno uvažovať ani o porušení jej základného práva podľa čl. 20 ods. 1

.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť

sťažnosti sťažovateľky podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd ďalšími

požiadavkami sťažovateľky na ochranu ústavnosti nezaoberal.

Nad rámec odôvodnenia tohto uznesenia ústavný súd navyše pripomína, že

predmetom sťažnosti sťažovateľky je vec, ktorú možno zaradiť k tzv. bagateľným veciam,

u ktorých je práve z tohto dôvodu v zmysle platného (

ods. 5) vylúčený prieskum rozhodnutí vydaných druhostupňovými súdmi na základe

uplatnenia mimoriadneho opravného prostriedku. V takýchto prípadoch by bolo proti logike

pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva.

Opodstatnenosť sťažnosti podľa v takejto veci prichádza do úvahy iba

v prípadoch extrémneho vybočenia zo štandardov, ktoré sú uplatňované pri zisťovaní

skutkového základu sporu a jeho právnom posúdení (m. m. ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012