Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 277/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-45

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. augusta 2012

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti M. M., mal. D. M..., zastúpeného zákonnou

zástupkyňou – matkou M. M., a M. M., všetci bytom M., právne zastúpených advokátkou

JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom

pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Trebišov, takto

rozhodol:

1. Základné právo M. M., mal. D. M. a M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trebišov v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Trebišov p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. M. a M. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každej v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Trebišov p o v i n n ý vyplatiť do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Mal. D. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (slovom dvetisíc

eur), ktoré j e Okresný súd Trebišov p o v i n n ý vyplatiť do rúk jeho zákonnej

zástupkyne matky M. M. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Okresný súd Trebišov j e p o v i n n ý uhradiť M. M., mal. D. M. a M. M. trovy

konania v sume 769,06 € (slovom sedemstošesťdesiatdeväť eur a šesť centov) na účet ich

právnej zástupkyne JUDr. I. R., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 31. mája 2012 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. M., mal. D. M.., a M. M. (ďalej len

„sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Trebišov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka M. M., matka v tom čase maloletých detí

M. M. a D. M., podala 13. decembra 2006 okresnému súdu návrh na zvýšenie výživného.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v ich právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa

vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovali prikázať

okresnému súdu konať v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadali

priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume 3 500 € a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. 1 Spr doručeným ústavnému súdu 18. júla 2012, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„Pod spisovou značkou sa vedie na Okresnom súde Trebišov konanie

o zvýšenie výživného na M. M. a maloletého D. M. v zmysle návrhu ich matky doručeného

Okresnému súdu Michalovce dňa 13. 12. 2006...

Predmetnú vec považujeme za náročnú z hľadiska skutkového, pretože účastníci

priebežne oznamovali pri svojich výpovediach na pojednávaniach stále nové skutočnosti,

ktoré bolo potreba overiť listinami a správami od príslušných úradov, preto sa

pojednávania odročovali. Účastníci konania totiž, aj keď tvrdili pri svojich výpovediach

určité významné informácie, nevedeli ich hneď podložiť listinami, a tieto musel súd žiadať

po pojednávaní.

Vo veci boli vyhlásené dva rozsudky, ktoré boli zrušené práve pre nedostatočne

zistený skutkový stav.

Priebeh konania bol do značnej miery časovo sťažovaný aj rozhodovaním

o námietkach zaujatosti sudkýň, ktoré prejednávali vec. V štyroch prípadoch boli nariadené

termíny pojednávaní odvolané na žiadosť účastníkov, jedno pojednávanie bolo odvolané

z osobných dôvodov na strane sudkyne.

Podľa nášho názoru Okresný súd Trebišov nespôsobil v konaní doposiaľ zbytočné

prieťahy. Vo veci sa začalo konať o samotnom predmete sporu až v roku 2009 po vyriešení

otcom vznesenej námietky zaujatosti vec v tom čase prejednávajúcej sudkyne JUDr. A. M.

V roku 2009 boli vykonané dve pojednávania s vyhlásením rozsudku v mesiaci

február. Po vrátení veci krajským súdom v júli dve ďalšie pojednávania určené na jeseň boli

odvolané na žiadosť terajších sťažovateľov.

V roku 2010 boli dve pojednávania odvolané, jedno na žiadosť otca a druhé

z dôvodov na strane sudkyne. Vykonané boli tri pojednávania, ktoré boli odročované

za účelom doplnenia zisteného skutkového stavu. Tri mesiace bol spis na krajskom súde,

lebo JUDr. E. Č. oznámila svoju zaujatosť z dôvodu, že matka detí jej viackrát vyjadrila

nedôveru a sťažovala sa na spôsob vedenia pojednávania sudkyňou. Krajský súd

v Košiciach rozhodol, že sudkyňa JUDr. E. Č. vo veci nie je vylúčená.

V roku 2011 po vrátení spisu z Krajského súdu v Košiciach a po vyžiadaní nových

správ bolo vykonané jedno pojednávanie v júni s vyhlásením rozsudku. Spis sa vrátil

z odvolacieho súdu vo februári 2012 so zrušeným rozsudkom.

V súčasnosti sa vo veci koná ďalej tak, aby boli odstránené všetky doterajšie

nedostatky, pre ktoré boli doposiaľ vyhlásené rozsudky zrušené.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 30. júla 2012, v ktorom okrem iného uviedli:

«Vyjadrenie Okresného súdu Trebišov obsahuje chronológiu konania, výpočet

úkonov Okresného súdu Trebišov.

Rovnako príloha označená ako „Časovo – obsahový prehľad úkonov vo veci

Okresného súdu Trebišov sp. zn. “ obsahuje výpočet úkonov súdu

a do detailov opísaný obsah týchto úkonov.

Ani jedna z uvedených listín však neobsahuje žiadnu argumentáciu o efektívnosti

a primeranej rýchlosti konania Okresného súdu Trebišov. Ako je zrejmé z obsahu týchto

listín, konanie bolo začaté na Okresnom súde Michalovce dňa 13. 12. 2006 a ani

v súčasnosti nie je právoplatne skončené. Je pravdou, že vec bola pridelená na Okresný súd

v Trebišove dňa 26. 11. 2007. Okresný súd Trebišov pochopiteľne nezodpovedá za časové

obdobie od 13. 12. 2006 do 26. 11. 2007. Na druhej strane je však nepochybné, že v čase,

keď mu bola vec pridelená, mal vedomosti o tom, že od podania návrhu na zvýšenie

výživného uplynula bez toho, aby sa vo veci začalo meritórne konať, doba viac než jedného

roka.

Napriek tomu, že už v čase postúpenia veci Okresnému súdu Trebišov platilo

ustanovenie , podľa ktorého ak zákon neustanovuje inak, vo veciach

starostlivosti súdu o maloletých rozhodne súd bez zbytočného dokladu najneskôr

do 6 mesiacov odo dňa začatia konania. Konanie možno predĺžiť len ak z vážnych dôvodov

a z objektívnych príčin nemožno vykonať dôkazy.

Okresný súd v Trebišove toto konanie právoplatne neskončil ani po štyroch rokoch

a ôsmich mesiacoch. Sťažovatelia považujú za potrebné poukázať na to, že lehota uvedená

v citovanom zákonnom ustanovení platí doposiaľ. V čase začatia konania boli tak M. M.,

ako aj D. M. maloletí.

Citované zákonné ustanovenie vyjadruje záujem a naliehavú potrebu upraviť pomery

vo veci starostlivosti o maloletých rozhodnutím súdu v čo najkratšom čase, keďže vo

veciach starostlivosti o maloletých je potrebné brať rýchlo meniace sa pomery maloletých,

ako aj naliehavosť potreby zabezpečiť rozhodnutím súdu čo najpriaznivejšie podmienky pre

ich výživu a výchovu. Je teda nepochybné, že so zreteľom na charakter konania je potrebné

posudzovať primeranosť lehoty, počas ktorej súd koná o predmetnej veci a zbytočné

prieťahy v ňom podstatne prísnejšie ako v iných konaniach, ktoré nepatria medzi konania

starostlivosti o maloletých. Už citované zákonné ustanovenie je len

vyjadrením osobitnej pozornosti, ktorú treba efektívnosti a rýchlosti takýchto konaní

venovať, aby ochrana práv účastníkov (maloletých detí) bola rýchla a účinná ( ).

Pre posúdenie primeranosti lehoty a zbytočných prieťahov v ňom spôsobených

Okresným súdom Trebišov nie je podstatné ani to, koľko pojednávaní súd vykonal, ani to,

koľko úkonov urobil, ale efektívnosť týchto úkonov, teda spôsobilosť viesť k čo najskoršiemu

právoplatnému rozhodnutiu vo veci samej.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že Krajský súd v Košiciach svojím

uznesením sp. zn. zo dňa 22. 7. 2009 vytkol rozsudku Okresného súdu

Trebišov zo dňa 23. 2. 2009 jeho nepreskúmateľnosť pre nedostatok dôkazov. Je teda

zrejmé, že skutočnosť, že vec bola označeným rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach

vrátená súdu prvého stupňa, možno pripísať len na vrub Okresného súdu Trebišov, jeho

nedôslednému postupu v konaní vo všeobecnosti a pri vyhotovovaní rozsudku zo dňa

23. 2. 2009 osobitne.

Rovnako rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 3. 6. 2011 bol uznesením

Krajského súdu v Košiciach sp. zn. zo dna 14. 2. 2012 zrušený a vrátený

sudu prvého stupňa pre nedostatok odôvodnenia ( ), ako aj pre

pochybenia súdu vo vzťahu k vykonávaniu dokazovania.

V predmetnom konaní teda po piatich rokoch a deviatich mesiacoch od začatia

konania a po štyroch rokoch a ôsmich mesiacoch od doby, od kedy bola vec pridelená

Okresnému súdu Trebišov, nebolo právoplatne rozhodnuté o zvýšení výživného, ktorého sa

v mene pôvodne obidvoch maloletých detí domáhala ich matka M. M.

V tejto súvislosti nie je možné nezohľadniť skutočnosť, že v čase, keď bol návrh

na začatie konania M. M. podaný, M. M. navštevovala 1. ročník osemročného gymnázia

v Michalovciach, teda mala 14 rokov, a D. M. navštevoval 5. ročník základnej školy

v Michalovciach. V súčasnosti M. M. navštevuje vysokú školu a D. M. navštevuje

gymnázium.

Napriek uvedenému Okresný súd Trebišov doposiaľ nerozhodol o zvýšení výživného

za čas, keď so zreteľom na zmenu pomerov vyvstala potreba zvýšiť výživné, ktoré im

uhrádza ich otec.

Sťažovatelia poukázali už vo svojej sťažnosti na opakovanú judikatúru ústavného

súdu, ktorá za efektívne konanie súdu zachovávajúce práva účastníka na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov a v primeranej lehote považuje len takú činnosť súdu, ktorá

smeruje k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. V súdenej veci však Okresný

súd Trebišov nielen že neodstránil právnu neistotu účastníkov konania, ale opomenul

na svoju povinnosť, aby všetky úkony, ktoré vo vzťahu k maloletým deťom vykonáva,

smerovali k poskytnutiu takej ochrany a starostlivosti, aká je nevyhnutná pre ich blaho

(článok 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa).

Nečinnosťou Okresného súdu Trebišov boli a sú zasiahnutí nielen sťažovatelia M. M.

a maloletý D. M., ale aj M. M., keďže to bola a naďalej je ona, kto zabezpečuje všetky

potreby sťažovateľov M. M. a maloletého D. M. na úkor svojich potrieb a na hranici svojich

možností.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. ústavný

súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 13. decembra 2006 – Okresnému súdu Michalovce bol doručený návrh „matky M.

M. na zvýšenie výživného pre maloleté deti M. a D.“,

- 20. decembra 2006 a 12. apríla 2007 – sudcovia Okresného súdu Michalovce

oznámili predsedovi Okresného súdu Michalovce, že vo veci sa cítia byť zaujatí,

pretože otec JUDr. M. pôsobil v minulosti na Okresnom súde Michalovce vo

funkcii sudcu,

- 16. apríla 2007 – predseda Okresného súdu Michalovce predložil súdny spis

Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie

o oznámeniach zaujatosti sudcov Okresného súdu Michalovce,

- 30. apríla 2007 – krajský súd uznesením sp. zn. rozhodol, že

sudcovia Okresného súdu Michalovce sú vylúčení z prerokúvania a rozhodovania

v predmetnej veci a vec prikázal okresnému súdu,

- 16. októbra 2007 – Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

uznesením zastavil konanie o odvolaní podanom otcom (JUDr. M.) proti

uzneseniu krajského súdu z 30. apríla 2007,

- 26. novembra 2007 – predmetná vec bola odstúpená na ďalšie konanie okresnému

súdu, kde je vedená pod sp. zn. ,

- 30. novembra 2007 – okresný súd uznesením ustanovil v tom čase mal. M. M.

a mal. D. M. opatrovníka Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v M.,

- 17. decembra 2007 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 21. január 2008;

prípismi vyžiadal potrebnú dokumentáciu od účastníkov konania a dotknutých

inštitúcií (daňový úrad a Sociálna poisťovňa),

- 21. januára 2008 – pojednávanie sa neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito,

- 30. januára 2008 – okresný súd predložil krajskému súdu predmetný spis

na rozhodnutie o námietke zaujatosti podanej otcom 17. januára 2008 a krajský

súd uznesením sp. zn. zo 4. februára 2008 rozhodol, že sudkyňa

JUDr. A. M. nie je vylúčená z prerokúvania a rozhodovania veci,

- 4. apríla 2008 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. máj 2008,

- 5. mája 2008 – nariadené pojednávanie sa neuskutočnilo; zákonná sudkyňa

oboznámila sťažovateľov s tým, že proti uzneseniu krajského súdu podal otec 29.

apríla 2008 odvolanie a pojednávanie odročila na neurčito,

- 21. júla 2008 – najvyšší súd uznesením sp. zn. odvolacie konanie

proti uzneseniu krajského súdu zo 4. februára 2008 zastavil,

- 3. novembra 2008 – okresný súd po vrátení súdneho spisu vyzval otca, aby

v lehote 10 dní špecifikoval výdavky spojené s výkonom podnikateľskej činnosti

v rokoch 2006 a 2007; predloženie požadovaných materiálov urgoval aj prípisom

z 5. decembra 2008,

- 7. januára 2009 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 2. február 2009,

ktoré sa uskutočnilo a bolo odročené na 23. február 2009 z dôvodu predloženia

peňažných denníkov z podnikania otca,

- 23. februára 2009 – okresný súd na uskutočnenom pojednávaní vyhlásil meritórny

rozsudok vo veci samej,

- 20. marca 2009 – bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca proti rozsudku

okresného súdu z 23. februára 2009,

- 22. júla 2009 – krajský súd uznesením sp. zn. zrušil rozsudok

okresného súdu z 23. februára 2009 a vec vrátil na ďalšie konanie,

- 9. októbra 2009 – okresný súd nariadil pojednávanie na 16. november 2009,

pričom po podaní trestného oznámenia na zákonnú sudkyňu otcom bol nariadený

termín pojednávania zrušený; následne zákonná sudkyňa 26. októbra 2009

oznámila svoju zaujatosť a v ten istý deň bola vec pridelená na prerokovanie

a rozhodnutie novej zákonnej sudkyni,

- 23. decembra 2009 – nariadené pojednávanie sa neuskutočnilo a bolo pre neúčasť

účastníkov odročené a neurčito,

- 2. februára 2010 – okresný súd prípismi vyzval účastníkov konania na predloženie

dokladov potrebných na rozhodnutie vo veci,

- 3. marca 2010 – nariadené pojednávanie sa neuskutočnilo a bolo odročené

na 9. apríl 2010,

- 9. apríla 2010 – nariadené pojednávanie sa neuskutočnilo (neprítomní

sťažovateľka a jej právna zástupkyňa a kolízny opatrovník) a bolo odročené na

neurčito,

- 2. júna 2010 – nariadené pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené na neurčito

s tým, „že sa vyžiadajú potrebné správy na doplnenie dokazovania“,

- 17. septembra 2010 – okresný súd nariadil termín pojednávania na 5. november

2010,

- 5. novembra 2010 – nariadené pojednávanie sa uskutočnilo a bolo odročené

na 19. november 2010 s tým, že účastníci predložia požadované dokumenty. Po

skončení pojednávania otec uviedol, že dokumenty nepredloží a na ďalšie

pojednávanie sa už nedostaví, a právna zástupkyňa sťažovateľky uviedla, že sa

bude sťažovať na dôstojnosť pojednávania,

- 19. novembra 2010 – pojednávanie sa neuskutočnilo a bolo odročené na neurčito

s tým, že zákonná sudkyňa oznámila svoju zaujatosť vo vzťahu k účastníkom

konania s tým, že súdny spis bude predložený krajskému súdu na rozhodnutie,

- 8. decembra 2010 – krajský súd uznesením sp. zn. vrátil

okresnému súdu vec ako bezdôvodne predloženú,

- 21. februára 2011 – krajský súd po opätovnom predložení veci na rozhodnutie

rozhodol uznesením sp. zn. tak, že zákonná sudkyňa nie je

vylúčená z prerokúvania a rozhodovania vo veci,

- 3. júna 2011 – okresný súd na pojednávaní rozsudkom vo veci rozhodol; proti

uvedenému rozsudku podali sťažovatelia prostredníctvom právnej zástupkyne

odvolanie, rovnako odvolanie proti uvedenému rozsudku okresného súdu podal 1.

augusta 2011 aj otec,

- 14. februára 2012 – krajský súd uznesením sp. zn. zrušil rozsudok

okresného súdu z 3. júna 2011 a vec mu 20. februára 2012 vrátil na ďalšie

konanie,

- 25. júna 2012 – okresný súd prípismi vyzval účastníkov konania, aby mu v lehote

15 dní predložili požadované doklady potrebné na rozhodnutie vo veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom

konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z v znení účinnom v relevantnom čase,

podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia

oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi

deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Čo sa týka hodnotenia právnej a skutkovej zložitosti namietaného konania, ústavný

súd konštatuje, že rozhodovanie o úprave výživného tvorí bežnú súčasť agendy

všeobecných súdov a v danom prípade nevykazuje črty mimoriadnej zložitosti, ktoré by boli

dôvodom na predĺženie namietaného konania. Ústavný súd nemohol akceptovať argumenty

okresného súdu uvedené vo vyjadrení k sťažnosti, že vec je potrebné považovať

„za náročnú z hľadiska skutkového, pretože účastníci priebežne oznamovali pri svojich

výpovediach na pojednávaniach stále nové skutočnosti, ktoré bolo potreba overiť listinami

a správami od príslušných úradov, preto sa pojednávania odročovali“.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že z hľadiska povahy konania ide

o vec, ktorá vo všeobecnosti vyžaduje postup okresného súdu s osobitnou rýchlosťou, čo

v okolnostiach danej veci nebolo uskutočňované. Rovnako aj Európsky súd pre ľudské

práva vo svojej judikatúre zdôraznil, že ak je predmetom konania výživné (ktoré je zdrojom

príjmov), konaniu o týchto vzťahoch príslušné súdy majú venovať „mimoriadnu

starostlivosť, pretože procesné omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto

rozhodnutie o otázke predloženej súdu“ (pozri H. v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 8. júla

1987, § 85).

2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým

spôsobom sa na prieťahoch konania podieľajú osoby, ktoré podali sťažnosť vo veci

porušenia ich základného práva podľa a práva podľa

dohovoru. Keďže v danom prípade v čase podania sťažnosti boli obe deti (M. a D.)

maloleté, neprichádzalo do úvahy hodnotenie ich správania ako účastníkov konania, ale

relevantne bolo možné hodnotiť iba správanie ich matky M. M.

Ústavný súd konštatuje, že správanie zákonnej zástupkyne matky M. M. (napriek jej

neúčasti na niektorých pojednávaniach) a dcéry M. M. (po nadobudnutí jej plnoletosti

v priebehu konania) v konaní pred okresným súdom neovplyvnilo podstatnejším spôsobom

jeho dĺžku tak, aby im bolo možné pričítať podiel na stave, v akom sa vec v čase podania

sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

3. Napokon ústavný súd hodnotil samotný postup okresného súdu v namietanom

konaní.

Ústavný súd zistil, že v období od začatia namietaného konania (13. december 2006)

až do 26. novembra 2007, keď bola vec na prerokovanie a rozhodnutie uznesením krajského

súdu z 30. apríla 2007 prikázaná okresnému súdu, sa vo veci samej nekonalo. Podľa názoru

ústavného súdu však spomalenie priebehu namietaného konania, ku ktorému v uvedenej

súvislosti došlo, nemožno objektívne pripísať na ťarchu okresného súdu ani na ťarchu

účastníkov konania.

Priebeh namietaného konania v ďalšom období bol v zásade plynulý, ale na druhej

strane bol poznačený neefektívnym postupom okresného súdu. Uvedené konštatovanie

vyplýva predovšetkým zo skutočnosti, že rozhodnutia okresného súdu v merite veci museli

byť v dvoch prípadoch v odvolacom konaní zrušené pre obzvlášť závažné procesné

pochybenia a vec bola okresnému súdu vrátená na ďalšie konanie.

V prvom prípade rozsudok okresného súdu z 23. februára 2009 bol zrušený

uznesením krajského súdu sp. zn. z 22. júla 2009, v odôvodnení ktorého je

okrem iného uvedené:

„Odvolací súd po preskúmaní rozsudku súdu prvého stupňa a konania, ktoré mu

predchádzalo dospel k záveru, že súd prvého stupňa v rozpore s

v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, z ktorých dôkazov vychádzal pri

rozhodnutí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil predovšetkým vo vzťahu k hodnoteniu možností a schopností otca plniť si

vyživovaciu povinnosť k maloletým deťom. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa nie je zrejmé,

akým spôsobom prihliadol na zníženú pracovnú schopnosť otca, keď zistil, že je

poberateľom invalidného dôchodku a akým spôsobom túto skutočnosť zohľadnil pri

stanovení jeho potencionálneho príjmu, resp. prečo na túto skutočnosť vôbec neprihliadol.

Súd prvého stupňa skonštatoval, že otec nemá žiaden príjem z výkonu advokácie, má

vysokoškolské vzdelanie, nepreukázal žiadnu skutočnosť svedčiacu o tom, že vynaložil

primerané úsilie o dosiahnutie primeraného príjmu z výkonu advokátskej činnosti alebo

snahu zamestnať sa, pričom táto skutočnosť nemôže byť na ujmu zabezpečenia potrieb

maloletých detí, nezisťoval však, či neschopnosť dosiahnuť príjem z výkonu advokátskej

činnosti, prípadne možnosti otca uplatniť sa v inom právnickom povolaní, nie sú obmedzené

jeho zdravotným stavom. Podľa ust. § 63 ods. 1 Zákona o rodine dôkazné bremeno

prechádza na povinného rodiča za predpokladu, že má príjem z inej než závislej činnosti,

ale týka sa len skutočností vymedzených v citovanom ustanovení, čo však nezbavuje súd

povinnosti vykonať dokazovanie podľa na zistenie aj ďalších

skutočností majúcich vplyv na posúdenie možností, schopností a majetkových pomerov

povinného rodiča. Z uvedených dôvodov je konštatovanie súdu prvého stupňa o

potencionálnom príjme otca predčasné s tým, že dokazovanie nezameral ani na zistenie

možností otca zamestnať sa v inom ako právnickom zamestnaní za situácie, že z výkonu

advokátskej činnosti nemá žiaden príjem. Z rozhodnutia súdu prvého stupňa ďalej nie je

zrejmé, akými úvahami sa riadil, keď určil za rôzne obdobia výživné diferencovane a ani z

vykonaného dokazovania nebolo možné zistiť žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

záver, že u detí alebo ich rodičov v uvedených konkrétnych obdobiach dochádzalo k takým

podstatným a trvalým zmenám pomerov, ktoré by mohli mať vplyv na určenie iného rozsahu

vyživovacej povinnosti otca. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je možné zistiť, z

akého dôvodu súd určil, výživné spätne od 1. 7. 2006, keď matka podala návrh 13. 12. 2006

a aké dôvody hodné osobitného zreteľa na určenie spätného výživného súd zistil podľa § 77

ods. 1 Zákona o rodine. Výrok rozsudku o dlžnom výživnom pre maloleté deti je zmätočný a

nepreskúmateľný, jednak nie je zrejmé, či dlžné výživné bolo vypočítané k 1. februáru, 23.

februáru (ku dňu vyhlásenia rozsudku) alebo 28. februáru 2009, či otcovi boli povolené

splátky v mesačnej frekvencii a v akej mene, navyše tieto výroky súd prvého stupňa vôbec

neodôvodnil, len skonštatoval, že pri určovaní výšky splátok vychádzal v prvom rade zo

zásady, že dlžné výživné sa musí splatiť v primeranej dobe. Uvedeným postupom súdu

prvého stupňa bola účastníkom konania podľa odňatá možnosť

konať pred súdom a zároveň nie je možné zistiť, či dodatočne zistil skutkový stav a vec

správne právne posúdil ( ), preto odvolací súd musel rozsudok

zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie.

Po vrátení veci bude úlohou súdu prvého stupňa vykonať dokazovanie na zistenie

možností, schopností a majetkových pomerov rodičov, zistiť prípadné zmeny pomerov

u maloletých detí, ktoré nastali po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa, dôsledne sa

vysporiadať s odvolacími námietkami otca, všetky dôkazy riadne vykonať v súlade s § 122

, umožniť účastníkom vyjadriť sa k návrhu na dôkazy a k všetkým dôkazom, ktoré sa

vykonali podľa ust. , zistený skutkový stav právne posúdiť podľa ustanovení

Zákona o rodine, opäť rozhodnúť o zvýšení výživného pre maloleté deti a rozsudok

odôvodniť v súlade s ust. a to aj pokiaľ sa týka výroku o dlžnom

výživnom a jeho splatnosti.“

V ďalšom priebehu namietaného konania krajský súd uznesením sp. zn.

zo 14. februára 2012 zrušil rozsudok okresného súdu z 3. júna 2011 a vec

vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, keď v odôvodnení okrem iného uviedol:

„Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa vydal rozhodnutie vo veci

samej, ktoré je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné, čím došlo k závažnej procesnej vade

spôsobujúcej zmätočnosť konania, ktorou sa účastníkom konania podľa § 221 ods. 1

písm. f/ postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať

pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ak súd v konaní postupoval v rozpore

so zákonom a týmto spôsobom odňal účastníkom konania ich procesné práva. Vady

zakladajúce zmätočnosť konania i súdneho rozhodnutia zavinenú súdom jeho procesným

postupom v rozpore so zákonom spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť

konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii procesných práv priznaných Občianskym

súdnym poriadkom na uplatnenie alebo bránenie práva proti druhej strane v spore.

Samotné rozhodnutie musí byť logickým a právnym vyústením priebehu konania, pri jeho

vydaní musia byť zachované formálne a obsahové náležitosti s dôrazom na prvky

vykonateľnosti, zrozumiteľnosti a určitosti jeho skutkových a právnych dôvodov vo vzťahu

k výroku rozhodnutia. Súčasne odvolaciemu súdu uvedené vady bránia v naplnení jeho

preskúmavacej právomoci, čím je založený ďalší dôvod na zrušenie rozhodnutia podľa

, pretože nemožno zistiť, či súd prvého stupňa správne právne

posúdil vec a dostatočne zistil skutkový stav.

Za vážne pochybenie súdu prvého stupňa odvolací súd považuje predovšetkým

nezrozumiteľnosť a rozporuplnosť výrokovej časti rozsudku upravujúcej vyživovaciu

povinnosť na maloletého D., keď na jednej strane súd rozhodol, že výživné určené

rozsudkom Okresného súdu Trebišov z 5. 11. 2004 č. k. -31 v spojení

s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 14. 12. 2005 č. k. -66 ponechal

v platnosti a zároveň ďalším výrokom zvýšil výživné od otca pre maloletého D. M. zo 648,-

Sk na 50 € mesačne od 1. 9. 2010...

Súd prvého stupňa tiež opomenul skutočnosť, že hoci bol návrh na zvýšenie

výživného podaný ešte v čase maloletosti M. M., tá počas konania 6. 1. 2010 dosiahla

plnoletosť, a preto pokiaľ súd nemienil vyhovieť jej návrhu na zvýšenie výživného v celom

rozsahu, bol povinný ho v prevyšujúcej nevyhovujúcej časti zamietnuť. Súd prvého stupňa

tak nerozhodol o celom predmete konania, teda o navrhovateľkou žiadanom výživnom

133 €, čím nerešpektoval , podľa ktorého rozsudkom sa má rozhodnúť

o celej prejednávanej veci.

Súd prvého stupňa ďalej v rozpore s neuviedol, z ktorých

dôkazov vychádzal pri rozhodnutí, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, akými

úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, ako vec právne posúdil, predovšetkým vo vzťahu

k hodnoteniu možností a schopností otca plniť si vyživovaciu povinnosť k deťom, a to

i napriek tomu, že mu uvedenú skutočnosť odvolací súd v uznesení z 22. 7. 2009

č. k. -128 dôrazne vytkol. Dôsledne sa neriadil , ktoré

platí pre konanie, ktoré môže začať aj bez návrhu, teda pre konanie o návrhu na zvýšenie

výživného vo vzťahu k obom deťom, pretože bol podaný v čase ich maloletosti a vo vzťahu

k M. M. platí až do nadobudnutia plnoletosti počas konania 6. 1. 2010. V zmysle tzv.

vyšetrovacej zásady je súd povinný dôsledne zisťovať skutkový stav, aj keď to účastníci

nenavrhli. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd síce zisťoval osobné a majetkové

pomery otca, vyžiadal daňové priznanie a peňažné denníky, ale absolútne sa nimi

nezaoberal a skutočnosti z nich vyplývajúce nijako nevyhodnotil, resp. vychádzal len z jeho

účastníckej výpovede. V tomto smere potom neskúmal ani povahu a odôvodnenosť výdavkov

v rámci podnikateľskej činnosti, hoci je jeho povinnosťou tieto posúdiť a neprihliadať na tie

výdavky, ktoré nie je nevyhnutné v súvislosti s touto činnosťou vynaložiť (§ 63 ods. 2

Zákona o rodine).“

S tvrdením okresného súdu uvedeným v jeho vyjadrení k sťažnosti, podľa ktorého

„priebeh konania bol do značnej miery časovo sťažovaný aj rozhodovaním o námietkach

zaujatosti sudkýň, ktoré prejednávali vec“, sa ústavný súd najmä vzhľadom na správanie

druhého účastníka konania (otca) čiastočne stotožnil, avšak podľa jeho názoru ani táto

okolnosť nezbavuje okresný súd zodpovednosti za stav napadnutého konania v čase

meritórneho prerokovania sťažnosti.

Ústavný súd na základe uvedených skutočností zastáva názor, že v dôsledku

závažných pochybení okresného súdu a nevyhnutnosti ich následnej korekcie rozhodnutiami

krajského súdu v odvolacom konaní došlo k takému predĺženiu namietaného konania, že to

so zreteľom najmä na povahu danej veci (zvýšenie výživného) považuje z ústavného

hľadiska za neakceptovateľné.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že namietaným postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateľov na prerokovanie ich

veci bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu

porušené, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov, a odstránil tak stav

právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu v ich

veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovatelia domáhajú primeraného

finančného zadosťučinenia, musia uviesť rozsah, ktorý požadujú, a z akých dôvodov sa ho

domáhajú. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia sa domáhajú priznania primeraného finančného zadosťučinenia

každému v sume 3 500 € z dôvodov uvedených v ich sťažnosti. Poukázali najmä na to, že

okresný súd dosiaľ po viac ako 5 rokoch od začatia namietaného konania nerozhodol o ich

návrhu na zvýšenie výživného, ktoré nutne potrebujú na zabezpečenie ich životných potrieb.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S prihliadnutím na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu (viac ako 5 rokov)

vedeného pod sp. zn. berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu,

povahu veci, t. j. čo je pre sťažovateľov „v stávke“, ústavný súd považoval priznanie sumy

2 000 € každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou

JUDr. I. R. Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri

rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca

hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2011, ktorá bola 763 €.

Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie

sťažnosti a stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14

ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004

Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení

neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej

odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u všetkých troch sťažovateľov

o 50 % (porovnaj najmä , , , ,

, , , , ,

), lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých

osôb“. Úhrada za tri úkony právnej služby vykonané v roku 2012 predstavuje spolu

s režijným paušálom (3 x 7,63 €) u jedného sťažovateľa sumu 213,63 € a trovy právneho

zastúpenia troch sťažovateľov predstavujú sumu 604,89 €.

Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená

suma bola zvýšená o DPH vo výške 20 % podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona

č. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Trovy právneho

zastúpenia vrátane započítania DPH a režijného paušálu boli priznané v celkovej sume

769,06 €.

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. augusta 2012