Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 356/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť A. K., K., J. B., Ž., A. J., M., a V. J., K., zastúpených advokátkou

JUDr. D. P., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca

v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. )

a takto

rozhodol:

1. Základné právo A. K., J. B., A. J. a V. J. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie

ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. As. K., J. B., A. J. a V. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume

2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť im

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť spoločne a nerozdielne A. K., J. B.,

A. J. a V. J. trovy konania v sume 827,15 € (slovom osemstodvadsaťsedem eur a pätnásť

centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet ich právnej

zástupkyne advokátky JUDr. D. P., Advokátska kancelária, Ž.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010

doručená sťažnosť A. K., K. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), J. B., Ž. (ďalej len

„sťažovateľka v 2. rade“), A. J., M. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), a V. J., K. (ďalej

len „sťažovateľ vo 4. rade“ spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia

ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48

ods. 2 (ďalej len „“) a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn.

).

V predloženej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že „dňa 26.9.1995 bol R. F. podaný

návrh o určenie vlastníckeho práva proti nášmu otcovi... V predmetnej veci po podaní

návrhu sa konali viaceré pojednávania..., pričom Okresný súd Čadca až do roku 2007

vo veci vôbec nekonal a to tým spôsobom, že nevytýčil pojednávanie a ani nerozhodol

rozsudkom vo veci samej.

Rozšírením návrhu zo dňa 6.12.2001, ktorý došiel súdu dňa 7.12.2001 bol

navrhovateľom návrh rozšírený a na strane odporcu vstúpili sťažovatelia v rade 1/ až 4/ ako

odporcovia...“.

V predmetnom konaní okresný súd rozhodoval o návrhoch na vydanie predbežného

opatrenia, ktorým malo byť sťažovateľom zakázané akýmkoľvek spôsobom nakladať

s nehnuteľnosťami tvoriacimi predmet konania, a to do právoplatného skončenia konania.

Nariadené predbežné opatrenie bolo dvakrát Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti uviedli, že 2. marca 2010 „sa konalo

na Okresnom súde v Čadci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, avšak tento

nám nebol do dnešného dňa doručený. Z toho dôvodu sme dňa 10.5.2010 podali predsedovi

OS Čadca sťažnosť na prieťahy v konaní.“. Podľa sťažovateľov „vzhľadom k tomu, že

medzi jednotlivými pojednávaniami je veľký časový interval máme za to, že zo strany

Okresného súdu Čadca došlo k neúmerným súdnym prieťahom v prejednávanej veci.“.

Sťažovatelia vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania o ich sťažnosti.

Ústavný súd prijal uznesením č. k. -14 z 5. októbra 2010 sťažnosť

sťažovateľov na ďalšie konanie. Následne 9. novembra 2010 ústavný súd vyzval predsedu

okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného

súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti.

Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. decembra

2010. Predseda okresného súdu v ňom uviedol túto chronológiu úkonov okresného súdu

i účastníkov v spornom konaní:

„Dňa 14.6.1995 bolo súdu doručené podanie R. F. označené ako ‚Sťažnosť

na neoprávnený prevod pozemku‘. Podanie bolo zapísané do reg. Nc pod č. .

Návrh neobsahoval náležitosti riadneho návrhu, preto bol navrhovateľ vyzvaný na podanie

riadneho návrhu. Nakoľko súdu zaslal neúplný návrh bol opätovne dňa 14.8.1995 vyzvaný

na jeho zaslanie. Riadny návrh bol súdu doručený 26.9.1995. Po zabezpečení príslušných

dedičských spisov a potrebných správ bol navrhovateľ predvolaný na deň 7.5.1997, kedy

upravil svoj rozsudočný návrh.

Po zaplatení súdneho poplatku bol spis dňa 9.10.1997 prevedený do civilného

registra a zapísaný pod sp. zn. . Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň

27.10.1997, ktoré bolo odročené na deň 12.11.1997, toto pojednávanie bolo odročené

na neurčito za účelom ohliadky na mieste samom. Po zložení zálohy na znalecké

dokazovanie a doručení žiadaných správ bol vytýčený termín ohliadky na deň 30.4.1998.

Uznesením zo dňa 3.3.1998 bolo nariadené znalecké dokazovanie. Znalecký posudok bol

súdu doručený dňa 7.7.1999. Sudkyňa po doručení znaleckého posudku vytýčila termín

pojednávania na deň 24.11.1999, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom nahlásenia

mien a adries svedkov a ďalších návrhov na doplnenie dokazovania. Ďalší termín

pojednávania bol určený na deň 5.4.2000, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom

pripojenia dedičských spisov, navrhovateľovi bola uložená povinnosť predložiť súdu zmenu

návrhu podľa znaleckého posudku. Právna zástupkyňa navrhovateľa súd zaslala rozšírený

návrh dňa 7.12.2001, hoci výzvu prevzala 22.1.2001, urgenciu 20.11.2001. Právna zást.

navrhovateľa bola v zmysle referátu zo dňa 8.2.2002 vyzvaná na predloženie ďalších

2 exemplárov rozšíreného návrhu, výzva bola asistentkou expedovaná až dňa 16.5.2002.

Návrh bol zaslaná odporcom na vyjadrenie.

Opatrením predsedníčky súdu bol spis dňa 14.5.2003 po odchode konajúcej sudkyne

JUDr. S. pridelený na ďalšie konanie JUDr. H., ktorá bola právnou zástupkyňou

navrhovateľa v tomto konaní. Táto požiadala o pridelenie veci inému sudcovi. Opatrením

predsedníčky súdu bol spis dňa 25.7.2003 pridelený na konanie JUDr. K. K.

Uznesením zo dňa 28.7.2003 bol navrhovateľ vyzvaný na zaslanie 6 exemplárov

riadneho návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Návrh na vydanie PO bol súdu

doručený dňa 9.10.2003. Dňa 20.10.2003 bolo vydané predbežné opatrenie. Súdu bola

vrátená závada v doručení od odporcu 1/ A. J., preto bol dňa 27.10.2003 žiadaný od MÚ K.

jeho úmrtný list. Proti PO podala dňa 6.11.2003 odvolanie A. K., 12.11.2003 Mgr. J. B..

Mgr. B. bola dňa 18.11.2003 vyzvaná na zaslanie riadneho odvolania voči PO, táto ho súdu

doručila dňa 4.12.2003. Odporkyňa J. B. bola dňa 18.12.2003 vyzvaná na zaplatenie sup

za odvolanie. Dňa 18.12.2003 bol spis zaslaný na Krajský súd v Žiline. Dňa 9.3.2004 bol

spis vrátený s tým, že uznesenie OS Čadca bolo zrušené. Sudcovi bol spis predložený dňa

15.3.2004. Dňa 23.5.2005 bolo vydané predbežné opatrenie (čl.201). Proti vydanému

Po podala dňa 27.4.2005 odvolanie Mgr. B., odvolanie bolo zaslané navrhovateľovi

na vyjadrenie. Dňa 8.6.2005 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa. Dňa 10.6.2005

bol spis zaslaný na KS Žilina. Z krajského súdu bol spis vrátený dňa 8.3.2006 s tým, že

uznesenie OS bolo zrušené.

Dňa 30.6.2005 bolo vydané uznesenie, ktorým bol návrh navrhovateľa na vydanie

predbežného opatrenia zamietnutý. Dňa 17.7.2007 práv.zást. navrhovateľa JUDr. K.

doručila súdu návrh na zámenu účastníkov. Dňa 10.9.2007 a 11.9.2007 bolo vo veci vydané

uznesenie, ktorým súd konanie o zmene účastníkov konania tak, aby odporcovia 1-4

vystúpili z konania a na strane odporcu by do konania vstúpil Ing. T. K. zastavil. Dňa

5.9.2007 sudca vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 28.9.2007, ktoré bolo odročené

na neurčito za účelom predloženia spisu KS Žilina na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti

uzneseniu zo dňa 11.9.2007. Dňa 27.9.2007 podal Ing. T. K. odvolanie voči uzneseniu

zo dňa 10.9.2007. Dňa 7.12.2007 bol spis zaslaný na Krajský súd v Žiline. Dňa 7.3.2008 bol

spis vrátený z krajského súdu s tým, že odvolanie Ing. K. bolo odmietnuté.

Dňa 7.4.2008 bol JUDr. Š. vyzvaný na preloženie plnej moci na zastupovanie

odporcov v rade 1, 3, 4 5. Dňa 18.4.2008 bola súdu doručená plná moc. Vo veci bol

vytýčený termín pojednávania na deň 2.9.2008, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom

vyjadrenia sa navrhovateľa k podaniu odporcov zo dňa 26.8.2008 i za účelom upresnenia

návrhu.

Dňa 9.3.2009 bola práv. zást. navrhovateľa vyzvaná na oznámenie, či došlo

k mimosúdnej dohode.

Dňa 24.3.2009 podali odporcovia odvolanie voči uzneseniu o priznaní znaleckej

odmeny Ing. K. Dňa 26.3.2009 bola súdu doručená odpoveď práv. zást. navrhovateľa spolu

s upraveným návrhom. Dňa 21.4.2009 bolo vydané uznesenie, ktorým sa pripúšťa zmena

návrhu (čl.283). Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 1.12.2009, termín bol

zrušený, nový termín 3.12.2009, pojednávanie odročené na deň 19.1.2010, odročené na deň

2.3.2010, kedy bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom. Sudca požiadala o predĺženie lehoty

na vypracovanie rozsudku, lehota predĺžená do 2.4.2010.

Proti rozsudku podalo dňa 3.6.2010 odvolanie odporcovia, odvolanie bolo zaslané

navrhovateľovi na vyjadrenie, odporcovia boli vyzvaní na zaplatenie sup. Za podané

odvolanie. Dňa 23.6.2010 bolo súdu doručené podanie navrhovateľa označené ako

odvolanie. Dňa 29.6.2010 bol spis zaslaný na Krajský súd v Žiline, odkiaľ bol vrátený dňa

30.9.2010 s tým, že uznesenie zo dňa 5.4.2000 (čl.275) bolo zrušené. O odvolaní odporcov

1-4 proti rozsudku bol spis vrátený bez meritórneho rozhodnutia. Spis bol dňa 1.10.2010

predložený sudcovi. Rozhodnutie krajského súdu sa doručovalo účastníkom konania.“

Na základe uvedeného priebehu súdneho konania predseda okresného súdu

konštatoval „prieťahy v konaní v čase, keď bola konajúcou sudkyňou JUDr. J. S. K

prieťahom prispeli aj samotní účastníci konania, ktorí podávali voči rozhodnutiam súdu

odvolanie, spis bolo potrebné viackrát zaslať na Krajský súd v Žiline, K prieťahom prispela

i právna zástupkyňa navrhovateľa, ktorá nereagovala na výzvu súdu a ktorá až po dlhej

dobe zaslala súdu požadovaný počet exemplárov rozšíreného návrhu.“. Prerokúvaná vec je

podľa názoru predsedu okresného súdu skutkovo a právne náročná, vo veci bolo potrebné

nariadiť znalecké dokazovanie a takisto bolo potrebné zisťovať právnych nástupcov

po zomrelých účastníkoch konania a následne pripojiť súvisiace dedičské spisy.

Predseda okresného súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania

o sťažnosti.

Ústavný súd zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu 13. decembra 2010 právnej

zástupkyni sťažovateľov na zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila

stanovisko ústavnému súdu 25. januára 2011. Zrekapitulovala v ňom priebeh konania

s poukazom na obdobia, v ktorých podľa jej názoru dochádzalo k porušovaniu základného

práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Stotožnila sa

s vyjadrením predsedu okresného súdu „v časti, kde konštatuje prieťahy v čase, keď bola

konajúcou sudkyňou JUDr. J. S. Avšak mám za to, že k prieťahom dochádzalo takmer počas

celého priebehu konania, čoho dôkazom je aj to, že toto trvá už od roku 1995, pričom

uvedená sudkyňa bola v danej veci konajúcou do roku 2003.“. V závere svojho stanoviska

právna zástupkyňa sťažovateľov zotrvala na tvrdení o dôvodnosti podanej sťažnosti

a v mene sťažovateľov uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,29 €.

Posudzované konanie okresného súdu v súčasnosti nie je právoplatne ukončené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou

Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci

a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (). Konanie vedené

okresným súdom, v rámci ktorého sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy, je konaním,

ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemku. Ústavný súd

na základe skutkových okolností rozhodovaného sporu zistených z vyžiadaného súdneho

spisu hodnotí predmetné konanie ako skutkovo náročné. Náročnosť je daná predovšetkým

historickým pozadím kauzy charakterizovaným právnymi úkonmi, ktorými boli sporné

nehnuteľnosti scudzované, ako aj právnymi skutočnosťami majúcimi za následok prechod

vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, to všetko na podklade meniaceho sa

systému evidencie vlastníckeho práva k pozemkom v nedávnej minulosti. V konaní vyšla

najavo aj otázka prípadného vydržania vlastníckeho práva k spornému pozemku, čo si

rovnako vyžiadalo väčší časový priestor na dokazovanie v konaní. Načrtnuté príčiny

skutkovej náročnosti vyvolali aj istý stupeň právnej náročnosti prípadu, a to predovšetkým

na základe potreby právneho hodnotenia jednotlivých právne relevantných skutočností v ich

časových súvislostiach.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných

zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov a

ich právnych zástupcov prispelo k dĺžke posudzovaného konania. Sťažovatelia a ich právni

zástupcovia síce zásadne reagovali na výzvy súdu riadne a včas, výnimku však predstavuje

pasívny postoj (nereagoval na výzvu okresného súdu) právneho predchodcu sťažovateľov,

resp. jeho právnej zástupkyne, k výzve okresného súdu na vyjadrenie sa k vyhotovenému

znaleckému posudku (doručenej právnej zástupkyni odporcu 19. júla 1999), a rovnaký

postoj sťažovateľov v 1., 3. a vo 4. rade k výzve okresného súdu na vyjadrenie sa

k upresnenému návrhu navrhovateľa (výzva bola doručená sťažovateľom 19. a 21. augusta

2002). Neúčasť sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu na pojednávaní 28. septembra

2007, 3. decembra 2009 a 2. marca 2010, ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľov

z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 1. december 2009, ako aj nevyhnutnosť výzvy

okresného súdu na preukázanie ich právneho zastúpenia Mgr. L. Š. (apríl 2008) sa na dĺžke

konania podieľali zanedbateľne. Vyplýva to z procesného stavu konania v časových

reláciách, v ktorých došlo k uvedeným nedostatkom v súčinnosti sťažovateľov a ich

právneho zástupcu.

3. Postup okresného súdu ako tretie kritérium na posúdenie porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý

vykazoval zbytočné prieťahy.

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, aké vyplývajú

z vyjadrenia predsedu okresného súdu a navyše zistil, že okresný súd sa v úvodnej fáze

konania zameral na odstraňovanie nedostatkov podania navrhovateľa (nedostatočná

formulácia žalobného petitu, presná identifikácia spornej nehnuteľnosti) a na zaobstaranie

súvisiacich spisových materiálov. Úvodná fáza konania trvala viac ako dva roky, keďže

prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 27. október 1997. Na takomto neželanom

priebehu konania sa podieľal aj samotný navrhovateľ, a to hlavne prostredníctvom

nedostatočného žalobného návrhu. Na druhej strane aj od okresného súdu bolo možné

v tejto fáze konania očakávať väčšiu efektívnosť v procesnom postupe. Podľa názoru

ústavného súdu výzvu navrhovateľovi na predloženie identifikácie parciel alebo

geometrického plánu bolo vzhľadom na priebeh odstraňovania nedostatkov žaloby možné

realizovať skôr ako 16. mája 1996. Pomerne podrobnú (aj keď nie presnú) konkretizáciu

pozemku totiž navrhovateľ uviedol už vo svojom prvom podaní (14. jún 1995), ku ktorému

pripojil písomné podklady umožňujúce konajúcemu súdu vzápätí ho vyzvať na presnú

identifikáciu spornej nehnuteľnosti. Napriek tomu okresný súd navrhovateľa vyzval 19. júna

1995 iba všeobecne formulovanou výzvou na odstránenie nedostatkov podania a výzvou

zo 14. augusta 1995 iba na jednoznačnú formuláciu žalobného petitu. Ak potom okresný

súd vyzval navrhovateľa na predloženie identifikácie parciel, resp. geometrického plánu až

16. mája 1996 a druhýkrát 27. augusta 1996, vzhľadom na časovú náročnosť vyhotovenia

geometrického plánu (čo navrhovateľ preukázal) došlo k predĺženiu konania tak, že žalobný

petit sa súčinnosťou navrhovateľa s okresným súdom podarilo sformulovať až 7. mája 1997.

Po splnení poplatkovej povinnosti navrhovateľa (9. júla 1997) okresný súd 9. októbra 1997

nariadil pojednávanie na 27. október 1997.

V ďalšej fáze konania sa postup okresného súdu sústredil na dokazovanie skutočností

relevantných na rozhodnutie vo veci. Okresný súd na pojednávaní 12. novembra 1997

dospel k záveru o potrebe znaleckého dokazovania a ohliadky na mieste samom (vyplýva to

zo zápisnice z pojednávania). Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania a o ustanovení

znalca však okresný súd vydal až 30. marca 1999, nie 3. marca 1998, ako to uviedol

predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu. Pritom

preddavok na trovy dokazovania navrhovateľ zložil už vo februári 1998.

Po vypracovaní znaleckého posudku a jeho doručení okresnému súdu (7. júla 1999)

bol tento zaslaný účastníkom konania, aby sa k nemu vyjadrili do 15 dní. Žiaden

z účastníkov konania však okresnému súdu vyjadrenie v určenej lehote nedoručil. Okresný

súd tak až 24. septembra 1999 nariadil pojednávanie na 24. november 1999. Pojednávanie

bolo odročené na neurčito, keďže právna zástupkyňa odporcu navrhla svedecké výpovede,

pričom identifikáciu svedkov mala predložiť v lehote 7 dní. Uvedená lehota však opätovne

nebola dodržaná, preto okresný súd 22. februára 2000 vyzval právnu zástupkyňu odporcu

na predloženie potrebných identifikačných údajov a prípadných ďalších dôkazných

návrhov. Po doručení odpovede okresný súd 16. marca 2000 nariadil pojednávanie

na 5. apríl 2000. Ústavný súd konštatuje, že takto došlo k predĺženiu konania o viac ako

9 mesiacov, pričom na tomto predĺžení sa podieľali tak účastníci konania (nerešpektovanie

lehôt určených na procesné podania), ako aj okresný súd, ktorý na neplnenie povinností

účastníkov konania reagoval bezdôvodne neskoro.

Na pojednávaní 5. apríla 2000 bola navrhovateľovi uložená povinnosť v lehote

14 dní predložiť zmenu návrhu podľa vyhotoveného znaleckého posudku. Navrhovateľ túto

povinnosť nesplnil, preto ho okresný súd 21. septembra 2000 vyzval na jej splnenie v lehote

14 dní. Ani na túto výzvu však navrhovateľ nereagoval, okresný súd preto podaním

doručeným právnej zástupkyni navrhovateľa 22. januára 2001 urgoval splnenie povinnosti.

Právna zástupkyňa navrhovateľa neodpovedala na doručenú urgenciu a až na základe ďalšej

urgencie doručenej 20. novembra 2001 doručila okresnému súdu 7. decembra 2001

upresnenie žalobného návrhu. Neurobila tak ale v predpísanom počte exemplárov, preto ju

súd v tomto smere opätovne vyzval podaním doručeným 21. mája 2002, na ktoré reagovala

doručením požadovaných podkladov 24. mája 2002. Popísané predĺženie konania o viac ako

dva roky tak v prevažnej miere spôsobil samotný navrhovateľ, aj v tomto prípade však bolo

možné očakávať od okresného súdu včasnejšie procesné reakcie na jeho pasivitu. Navyše,

procesné predpisy regulujú nástroje na to, aby bezdôvodná pasivita účastníka konania

nemohla brániť efektívnemu postupu konajúceho súdu [predovšetkým zásada formálnej

pravdy podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ale aj zhotovenie potrebného počtu exemplárov

podania na náklady účastníka konania]. Ak tieto nástroje zostanú nevyužité, potom

predĺženie konania možno pričítať i samotnému konajúcemu súdu.

Okresný súd doručil vyjadrenie sťažovateľky v 2. rade k upresnenému žalobnému

návrhu navrhovateľa na zaujatie stanoviska právnej zástupkyni navrhovateľa 8. marca 2003.

Značný časový odstup od doručenia predmetného vyjadrenia sťažovateľky v 2. rade

okresnému súdu (4. septembra 2002) možno čiastočne pričítať pasivite ostatných

sťažovateľov k výzve okresného súdu na vyjadrenie sa k zmenenému žalobnému petitu,

čiastočne opätovne aj nevyužitiu procesných nástrojov, ktorými konajúci súd v prípade

takejto pasivity disponuje.

Navrhovateľ doručil okresnému súdu 9. mája 2003 návrh na vydanie predbežného

opatrenia, ktorý však neobsahoval potrebné náležitosti, preto ho okresný súd 28. júla 2003

vyzval na doplnenie tohto návrhu, a to v lehote 10 dní. Úplný návrh na nariadenie

predbežného opatrenia v potrebnom počte exemplárov doručil navrhovateľ okresnému súdu

9. októbra 2003. Okresný súd nariadil predbežné opatrenie uznesením č. k. 6 C 610/1997-

162 z 20. októbra 2003. Predbežné opatrenie sa pritom podľa jeho výroku vzťahovalo aj

na právneho predchodcu sťažovateľov, ktorým v tom čase už bol tri a pol roka po smrti

(zomrel 7. apríla 2000), a o tejto právnej skutočnosti mal okresný súd vedomosť už

od 5. mája 2000 (č. l. 133). Preto na základe odvolania sťažovateliek v 1. a 2. rade bolo

predmetné uznesenie odvolacím súdom 30. januára 2004 zrušené a vec bola okresnému

súdu vrátená na ďalšie konanie. Následne okresný súd uznesením č. k. -201

z 23. marca 2005 opätovne nariadil predbežné opatrenie už len voči sťažovateľom.

Na základe odvolania sťažovateľky v 2. rade odvolací súd 31. januára 2006 znovu

uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom bolo

nedostatočné zistenie skutkového stavu veci slúžiaceho ako podklad na nariadenie

predbežného opatrenia. Okresný súd potom uznesením č. k. -219 z 30. júna

2006 návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.

Popísaný postup okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia sa podľa názoru ústavného súdu vyznačoval nesústredenosťou

relevantnou z pohľadu základného práva sťažovateľov zaručeného .

Tento postup spôsobil aj predĺženie konania v rozsahu viac ako dvoch rokov (po odpočítaní

obdobia, počas ktorého sa spis nachádzal na odvolacom súde). V tomto období sa postup

okresného súdu vyznačoval súvislou nečinnosťou v rozsahu jedného roka (od 8. marca

2004, keď bol vrátený spis z odvolacieho súdu, do 25. marca 2005, keď okresný súd

opätovne rozhodol o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia). Navyše, po vydaní

uznesenia o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (30. júna 2006) doručil

okresný súd účastníkom konania toto uznesenie až začiatkom októbra 2006, teda po viac

ako troch mesiacoch, hoci išlo o rozhodnutie nevyžadujúce si zložité právne či skutkové

analýzy.

Po doručení rozhodnutia o predbežnom opatrení účastníkom konania bol okresný súd

pasívny a až uznesením č. k. -232 z 10. septembra 2007 rozhodol o pripustení

pristúpenia ďalšieho účastníka konania na strane odporcu. Je pravdou, že uvedené

rozhodnutie bolo reakciou na návrh právnej zástupkyne navrhovateľa, ktorý bol okresnému

súdu doručený 7. septembra 2007, aj v tomto prípade však podľa názoru ústavného súdu

procesné predpisy poskytovali okresnému súdu možnosti iniciovať skorší termín podania

takého návrhu zo strany navrhovateľa. Na uvedenom predĺžení konania sa tak opätovne

podieľal navrhovateľ i okresný súd.

Po odročení pojednávania nariadeného na 28. september 2007 bol spis okresného

súdu 20. decembra 2007 postúpený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní

pristupujúceho účastníka na strane odporcov. Spis bol po rozhodnutí krajského súdu vrátený

okresnému súdu 7. marca 2008. Po odstránení nedostatkov v preukázaní zastúpenia

sťažovateľov okresný súd nariadil pojednávanie na 2. september 2008, ktoré bolo odročené

na neurčito pre účely doručenia vyjadrenia navrhovateľa k podaniu sťažovateľov z 26.

augusta 2008. Okresný súd však až 16. marca 2009 doručil právnej zástupkyni navrhovateľa

výzvu na oznámenie, či došlo medzi účastníkmi konania k mimosúdnej dohode (6 a pol

mesiaca). Odpoveď bola okresnému súdu doručená 26. marca 2009 spolu s návrhom na

zmenu žalobného petitu.

V uvedenom období okresný súd 9. a 16. marca 2009 doručil právnym zástupcom

oboch sporových strán uznesenie č. k. -275 z 5. apríla 2000 o priznaní

znalečného ustanovenému znalcovi, a to za účasť na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo

5. apríla 2000. Aj táto skutočnosť svedčí o značnej nesústredenosti v postupe okresného

súdu. Právny zástupca sťažovateľov podal 24. marca 2009 proti tomuto uzneseniu

odvolanie, pričom okresný súd predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o tomto

odvolaní až 29. júna 2010. V období medzi uvedenými termínmi okresný súd uznesením

č. k. -283 z 21. apríla 2009 pripustil zmenu návrhu na začatie konania, nariadil

pojednávanie vo veci na 1. december 2009. Toto pojednávanie bolo odročené

na 3. december 2009 a následne na 19. január 2010. Dôvodom odročení bola neúčasť

niektorých účastníkov konania (navrhovateľ, jeho právna zástupkyňa, sťažovatelia v 2. až

vo 4. rade).

Po pojednávaní 19. januára 2010 (výpovede účastníkov konania) bol ďalší termín

pojednávania určený na 2. marec 2010. Na tomto pojednávaní okresný súd vyhlásil

rozsudok vo veci samej. Rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľov doručený

19. mája 2010. Sťažovatelia napadli rozsudok odvolaním z 2. júna 2010. Súdny spis bol

krajskému súdu predložený 21. júla 2010 na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd vrátil

30. septembra 2010 spis bez rozhodnutia o podanom odvolaní okresnému súdu z dôvodu, že

tento „opomenul rozhodnúť o trovách, ktoré v priebehu konania vznikli štátu...“. Súčasne

krajský súd uznesením č. k. -273 z 31. augusta 2010 zrušil uznesenie

okresného súdu č. k. -275 z 5. apríla 2000 o znalečnom. Okresný súd potom

o znalečnom opätovne rozhodol 24. novembra 2010.

Posudzované konanie hodnotí ústavný súd ako vyznačujúce sa častou

nesústredenosťou postupu konajúceho súdu. Takéto zistenia sú stabilne považované

za dôvod založenia právomoci ústavného súdu na konštatovanie porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. , ,

).

Na dĺžke konania sa podieľal v značnej miere aj navrhovateľ. V tejto súvislosti

ústavný súd pripomína, že využitie možností daných navrhovateľom procesnými predpismi

na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce

predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom

sú zbytočné prieťahy (napr. ). Napriek tomu popísané nedostatky v postupe

okresného súdu sa rozhodujúcou mierou podieľali na skutočnosti, že konanie, ktoré začalo

14. júna 1995, stále nie je právoplatne ukončené. Aj keď v preskúmavanom postupe

okresného súdu ústavný súd neidentifikoval dlhotrvajúce obdobia súvislej nečinnosti,

predovšetkým nesústredený postup žalovaného súdu spočívajúci v nevyužívaní procesných

nástrojov zabezpečujúcich rýchlejší priebeh konania ústi v posudzovanom prípade

do záveru, že napriek právnej a skutkovej zložitosti veci je viac ako 15 rokov trvajúce

konanie z ústavného hľadiska neudržateľné.

Ústavný súd tak konštatuje, že posudzované konanie okresného súdu sa vyznačovalo

procesnými nedostatkami, ktoré vo svojom súhrne majú za následok porušenie základného

práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a vzhľadom na to,

že v obsahu základného práva zaručeného a práva zaručeného

ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. ), aj porušenie práva

sťažovateľov na prejednanie ich veci v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu).

Nedostatky spočívali predovšetkým v nesústredenosti postupu okresného súdu a viedli

v konečnom dôsledku k tomu, že do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebola

právam sťažovateľov poskytnutá ochrana právoplatným meritórnym rozhodnutím

nastoľujúcim stav právnej istoty.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie. Z vyžiadaného súdneho

spisu ústavný súd zistil, že okresný súd na pojednávaní 2. marca 2010 vo veci rozhodol

meritórnym rozsudkom, ktorý však sťažovatelia napadli odvolaním. Po postúpení veci

krajskému súdu tento vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní pre pochybenie

okresného súdu pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré vznikli štátu. Ďalší procesný

postup v konaní tak, aby bolo možné rozhodnúť o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu

vo veci samej, je preto povinný realizovať okresný súd. Z tohto dôvodu ústavný súd

vyhovel návrhu sťažovateľov a uložil okresnému súdu povinnosť konať v predmetnej veci

bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľov garantovaných im čl. 48

ods. 2 a dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy

najmä zistenú právnu a skutkovú zložitosť konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov,

ich správanie počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil

porušenie základného práva v nadväznosti na podiel žalovaného okresného súdu

na predĺžení konania.

Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume

4 979,09 € s odôvodnením, že postupom okresného súdu „došlo k prieťahom v súdnom

konaní, pretože ani po 12 rokoch nebolo v predmetnej veci právoplatne rozhodnuté“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie

ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu

došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie

konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (, ).

Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať

každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (bod 3 výroku nálezu).

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby

úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou

JUDr. D. P. Náhrada trov právneho zastúpenia bola v sťažnosti uplatnená v celkovej sume

932,83 €. Takto vyčíslenú sumu požadovanej náhrady trov ešte sťažovatelia zvýšili

o 305,92 € za podanie stanoviska ich právnej zástupkyne k vyjadreniu predsedu okresného

súdu k sťažnosti.

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony

právnej služby, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Tieto

úkony boli vykonané v roku 2010. Za stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľov doručené

ústavnému súdu 25. januára 2010 ústavný súd náhradu trov nepriznal, pretože v tomto

podaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti alebo právne argumenty, ktoré by mohli

mať zásadný vplyv na priebeh alebo výsledok konania pred ústavným súdom.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom a

účinnom v čase poskytnutia právnych služieb právnou zástupkyňou sťažovateľov (ďalej len

„vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6

z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 721,40 € pre úkony v roku 2010),

čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010 odmenu v sume 120,23 €.

Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide

o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.

S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia

nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009

(prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť), preto základná sadzba

tarifnej odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky tomto prípade činí 769,47 €. K tejto

sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) v celkovej sume

57,68 € (osemkrát po 7,21 €). Spolu tak priznaná náhrada trov právneho zastúpenia

sťažovateľov činí 827,15 €.

Sťažovatelia k sume uplatnených trov právneho zastúpenia pripočítali aj daň

z pridanej hodnoty (19 %), ústavný súd však takto uplatnenú daň nepriznal, pretože právna

zástupkyňa sťažovateľov nepredložila žiaden relevantný doklad o jej registrácii pre daň

z pridanej hodnoty, a nepreukázala tak, že je platiteľkou tejto dane.

Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume

827,15 € (bod 4 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1.februára 2011