Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 31 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (36)III. ÚS 356/2010
PDF · 267.64 KB
No categories available
III. ÚS 356/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. februára 2011 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť A. K., K., J. B., Ž., A. J., M., a V. J., K., zastúpených advokátkou
JUDr. D. P., Advokátska kancelária, Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca
v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Nc 1459/1995)
a takto
rozhodol:
1. Základné právo A. K., J. B., A. J. a V. J. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie
ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 610/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn. Nc 1459/1995) p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Čadca p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
6 C 610/1997 konať bez zbytočných prieťahov.
3. As. K., J. B., A. J. a V. J. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume
2 000 € (slovom dvetisíc eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý zaplatiť im
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť spoločne a nerozdielne A. K., J. B.,
A. J. a V. J. trovy konania v sume 827,15 € (slovom osemstodvadsaťsedem eur a pätnásť
centov) do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia na účet ich právnej
zástupkyne advokátky JUDr. D. P., Advokátska kancelária, Ž.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. mája 2010
doručená sťažnosť A. K., K. (ďalej len „sťažovateľka v 1. rade“), J. B., Ž. (ďalej len
„sťažovateľka v 2. rade“), A. J., M. (ďalej len „sťažovateľka v 3. rade“), a V. J., K. (ďalej
len „sťažovateľ vo 4. rade“ spolu ďalej len „sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia
ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 610/1997 (pôvodne vedenom pod sp. zn.
V predloženej sťažnosti sťažovatelia uviedli, že „dňa 26.9.1995 bol R. F. podaný
návrh o určenie vlastníckeho práva proti nášmu otcovi... V predmetnej veci po podaní
návrhu sa konali viaceré pojednávania..., pričom Okresný súd Čadca až do roku 2007
vo veci vôbec nekonal a to tým spôsobom, že nevytýčil pojednávanie a ani nerozhodol
rozsudkom vo veci samej.
Rozšírením návrhu zo dňa 6.12.2001, ktorý došiel súdu dňa 7.12.2001 bol
navrhovateľom návrh rozšírený a na strane odporcu vstúpili sťažovatelia v rade 1/ až 4/ ako
odporcovia...“.
V predmetnom konaní okresný súd rozhodoval o návrhoch na vydanie predbežného
opatrenia, ktorým malo byť sťažovateľom zakázané akýmkoľvek spôsobom nakladať
s nehnuteľnosťami tvoriacimi predmet konania, a to do právoplatného skončenia konania.
Nariadené predbežné opatrenie bolo dvakrát Krajským súdom v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) zrušené a vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.
Sťažovatelia v odôvodnení sťažnosti uviedli, že 2. marca 2010 „sa konalo
na Okresnom súde v Čadci pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, avšak tento
nám nebol do dnešného dňa doručený. Z toho dôvodu sme dňa 10.5.2010 podali predsedovi
OS Čadca sťažnosť na prieťahy v konaní.“. Podľa sťažovateľov „vzhľadom k tomu, že
medzi jednotlivými pojednávaniami je veľký časový interval máme za to, že zo strany
Okresného súdu Čadca došlo k neúmerným súdnym prieťahom v prejednávanej veci.“.
Sťažovatelia vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania o ich sťažnosti.
Ústavný súd prijal uznesením č. k. III. ÚS 356/2010-14 z 5. októbra 2010 sťažnosť
sťažovateľov na ďalšie konanie. Následne 9. novembra 2010 ústavný súd vyzval predsedu
okresného súdu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného
súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.
Vyjadrenie predsedu okresného súdu bolo ústavnému súdu doručené 6. decembra
2010. Predseda okresného súdu v ňom uviedol túto chronológiu úkonov okresného súdu
i účastníkov v spornom konaní:
„Dňa 14.6.1995 bolo súdu doručené podanie R. F. označené ako ‚Sťažnosť
na neoprávnený prevod pozemku‘. Podanie bolo zapísané do reg. Nc pod č. Nc 1456/95.
Návrh neobsahoval náležitosti riadneho návrhu, preto bol navrhovateľ vyzvaný na podanie
riadneho návrhu. Nakoľko súdu zaslal neúplný návrh bol opätovne dňa 14.8.1995 vyzvaný
na jeho zaslanie. Riadny návrh bol súdu doručený 26.9.1995. Po zabezpečení príslušných
dedičských spisov a potrebných správ bol navrhovateľ predvolaný na deň 7.5.1997, kedy
upravil svoj rozsudočný návrh.
Po zaplatení súdneho poplatku bol spis dňa 9.10.1997 prevedený do civilného
registra a zapísaný pod sp. zn. 6C 610/97. Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň
27.10.1997, ktoré bolo odročené na deň 12.11.1997, toto pojednávanie bolo odročené
na neurčito za účelom ohliadky na mieste samom. Po zložení zálohy na znalecké
dokazovanie a doručení žiadaných správ bol vytýčený termín ohliadky na deň 30.4.1998.
Uznesením zo dňa 3.3.1998 bolo nariadené znalecké dokazovanie. Znalecký posudok bol
súdu doručený dňa 7.7.1999. Sudkyňa po doručení znaleckého posudku vytýčila termín
pojednávania na deň 24.11.1999, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom nahlásenia
mien a adries svedkov a ďalších návrhov na doplnenie dokazovania. Ďalší termín
pojednávania bol určený na deň 5.4.2000, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom
pripojenia dedičských spisov, navrhovateľovi bola uložená povinnosť predložiť súdu zmenu
návrhu podľa znaleckého posudku. Právna zástupkyňa navrhovateľa súd zaslala rozšírený
návrh dňa 7.12.2001, hoci výzvu prevzala 22.1.2001, urgenciu 20.11.2001. Právna zást.
navrhovateľa bola v zmysle referátu zo dňa 8.2.2002 vyzvaná na predloženie ďalších
2 exemplárov rozšíreného návrhu, výzva bola asistentkou expedovaná až dňa 16.5.2002.
Návrh bol zaslaná odporcom na vyjadrenie.
Opatrením predsedníčky súdu bol spis dňa 14.5.2003 po odchode konajúcej sudkyne
JUDr. S. pridelený na ďalšie konanie JUDr. H., ktorá bola právnou zástupkyňou
navrhovateľa v tomto konaní. Táto požiadala o pridelenie veci inému sudcovi. Opatrením
predsedníčky súdu bol spis dňa 25.7.2003 pridelený na konanie JUDr. K. K.
Uznesením zo dňa 28.7.2003 bol navrhovateľ vyzvaný na zaslanie 6 exemplárov
riadneho návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Návrh na vydanie PO bol súdu
doručený dňa 9.10.2003. Dňa 20.10.2003 bolo vydané predbežné opatrenie. Súdu bola
vrátená závada v doručení od odporcu 1/ A. J., preto bol dňa 27.10.2003 žiadaný od MÚ K.
jeho úmrtný list. Proti PO podala dňa 6.11.2003 odvolanie A. K., 12.11.2003 Mgr. J. B..
Mgr. B. bola dňa 18.11.2003 vyzvaná na zaslanie riadneho odvolania voči PO, táto ho súdu
doručila dňa 4.12.2003. Odporkyňa J. B. bola dňa 18.12.2003 vyzvaná na zaplatenie sup
za odvolanie. Dňa 18.12.2003 bol spis zaslaný na Krajský súd v Žiline. Dňa 9.3.2004 bol
spis vrátený s tým, že uznesenie OS Čadca bolo zrušené. Sudcovi bol spis predložený dňa
15.3.2004. Dňa 23.5.2005 bolo vydané predbežné opatrenie (čl.201). Proti vydanému
Po podala dňa 27.4.2005 odvolanie Mgr. B., odvolanie bolo zaslané navrhovateľovi
na vyjadrenie. Dňa 8.6.2005 bolo súdu doručené odvolanie navrhovateľa. Dňa 10.6.2005
bol spis zaslaný na KS Žilina. Z krajského súdu bol spis vrátený dňa 8.3.2006 s tým, že
uznesenie OS bolo zrušené.
Dňa 30.6.2005 bolo vydané uznesenie, ktorým bol návrh navrhovateľa na vydanie
predbežného opatrenia zamietnutý. Dňa 17.7.2007 práv.zást. navrhovateľa JUDr. K.
doručila súdu návrh na zámenu účastníkov. Dňa 10.9.2007 a 11.9.2007 bolo vo veci vydané
uznesenie, ktorým súd konanie o zmene účastníkov konania tak, aby odporcovia 1-4
vystúpili z konania a na strane odporcu by do konania vstúpil Ing. T. K. zastavil. Dňa
5.9.2007 sudca vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 28.9.2007, ktoré bolo odročené
na neurčito za účelom predloženia spisu KS Žilina na rozhodnutie o odvolaní odporcu proti
uzneseniu zo dňa 11.9.2007. Dňa 27.9.2007 podal Ing. T. K. odvolanie voči uzneseniu
zo dňa 10.9.2007. Dňa 7.12.2007 bol spis zaslaný na Krajský súd v Žiline. Dňa 7.3.2008 bol
spis vrátený z krajského súdu s tým, že odvolanie Ing. K. bolo odmietnuté.
Dňa 7.4.2008 bol JUDr. Š. vyzvaný na preloženie plnej moci na zastupovanie
odporcov v rade 1, 3, 4 5. Dňa 18.4.2008 bola súdu doručená plná moc. Vo veci bol
vytýčený termín pojednávania na deň 2.9.2008, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom
vyjadrenia sa navrhovateľa k podaniu odporcov zo dňa 26.8.2008 i za účelom upresnenia
návrhu.
Dňa 9.3.2009 bola práv. zást. navrhovateľa vyzvaná na oznámenie, či došlo
k mimosúdnej dohode.
Dňa 24.3.2009 podali odporcovia odvolanie voči uzneseniu o priznaní znaleckej
odmeny Ing. K. Dňa 26.3.2009 bola súdu doručená odpoveď práv. zást. navrhovateľa spolu
s upraveným návrhom. Dňa 21.4.2009 bolo vydané uznesenie, ktorým sa pripúšťa zmena
návrhu (čl.283). Vo veci bol vytýčený termín pojednávania na deň 1.12.2009, termín bol
zrušený, nový termín 3.12.2009, pojednávanie odročené na deň 19.1.2010, odročené na deň
2.3.2010, kedy bolo vo veci rozhodnuté rozsudkom. Sudca požiadala o predĺženie lehoty
na vypracovanie rozsudku, lehota predĺžená do 2.4.2010.
Proti rozsudku podalo dňa 3.6.2010 odvolanie odporcovia, odvolanie bolo zaslané
navrhovateľovi na vyjadrenie, odporcovia boli vyzvaní na zaplatenie sup. Za podané
odvolanie. Dňa 23.6.2010 bolo súdu doručené podanie navrhovateľa označené ako
odvolanie. Dňa 29.6.2010 bol spis zaslaný na Krajský súd v Žiline, odkiaľ bol vrátený dňa
30.9.2010 s tým, že uznesenie zo dňa 5.4.2000 (čl.275) bolo zrušené. O odvolaní odporcov
1-4 proti rozsudku bol spis vrátený bez meritórneho rozhodnutia. Spis bol dňa 1.10.2010
predložený sudcovi. Rozhodnutie krajského súdu sa doručovalo účastníkom konania.“
Na základe uvedeného priebehu súdneho konania predseda okresného súdu
konštatoval „prieťahy v konaní v čase, keď bola konajúcou sudkyňou JUDr. J. S. K
prieťahom prispeli aj samotní účastníci konania, ktorí podávali voči rozhodnutiam súdu
odvolanie, spis bolo potrebné viackrát zaslať na Krajský súd v Žiline, K prieťahom prispela
i právna zástupkyňa navrhovateľa, ktorá nereagovala na výzvu súdu a ktorá až po dlhej
dobe zaslala súdu požadovaný počet exemplárov rozšíreného návrhu.“. Prerokúvaná vec je
podľa názoru predsedu okresného súdu skutkovo a právne náročná, vo veci bolo potrebné
nariadiť znalecké dokazovanie a takisto bolo potrebné zisťovať právnych nástupcov
po zomrelých účastníkoch konania a následne pripojiť súvisiace dedičské spisy.
Predseda okresného súdu vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania
o sťažnosti.
Ústavný súd zaslal vyjadrenie predsedu okresného súdu 13. decembra 2010 právnej
zástupkyni sťažovateľov na zaujatie stanoviska. Právna zástupkyňa sťažovateľov doručila
stanovisko ústavnému súdu 25. januára 2011. Zrekapitulovala v ňom priebeh konania
s poukazom na obdobia, v ktorých podľa jej názoru dochádzalo k porušovaniu základného
práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Stotožnila sa
s vyjadrením predsedu okresného súdu „v časti, kde konštatuje prieťahy v čase, keď bola
konajúcou sudkyňou JUDr. J. S. Avšak mám za to, že k prieťahom dochádzalo takmer počas
celého priebehu konania, čoho dôkazom je aj to, že toto trvá už od roku 1995, pričom
uvedená sudkyňa bola v danej veci konajúcou do roku 2003.“. V závere svojho stanoviska
právna zástupkyňa sťažovateľov zotrvala na tvrdení o dôvodnosti podanej sťažnosti
a v mene sťažovateľov uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia v sume 305,29 €.
Posudzované konanie okresného súdu v súčasnosti nie je právoplatne ukončené.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
1. Základnými kritériami na hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci
a platná právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Konanie vedené
okresným súdom, v rámci ktorého sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy, je konaním,
ktorého predmetom je určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti – pozemku. Ústavný súd
na základe skutkových okolností rozhodovaného sporu zistených z vyžiadaného súdneho
spisu hodnotí predmetné konanie ako skutkovo náročné. Náročnosť je daná predovšetkým
historickým pozadím kauzy charakterizovaným právnymi úkonmi, ktorými boli sporné
nehnuteľnosti scudzované, ako aj právnymi skutočnosťami majúcimi za následok prechod
vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, to všetko na podklade meniaceho sa
systému evidencie vlastníckeho práva k pozemkom v nedávnej minulosti. V konaní vyšla
najavo aj otázka prípadného vydržania vlastníckeho práva k spornému pozemku, čo si
rovnako vyžiadalo väčší časový priestor na dokazovanie v konaní. Načrtnuté príčiny
skutkovej náročnosti vyvolali aj istý stupeň právnej náročnosti prípadu, a to predovšetkým
na základe potreby právneho hodnotenia jednotlivých právne relevantných skutočností v ich
časových súvislostiach.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľov a
ich právnych zástupcov prispelo k dĺžke posudzovaného konania. Sťažovatelia a ich právni
zástupcovia síce zásadne reagovali na výzvy súdu riadne a včas, výnimku však predstavuje
pasívny postoj (nereagoval na výzvu okresného súdu) právneho predchodcu sťažovateľov,
resp. jeho právnej zástupkyne, k výzve okresného súdu na vyjadrenie sa k vyhotovenému
znaleckému posudku (doručenej právnej zástupkyni odporcu 19. júla 1999), a rovnaký
postoj sťažovateľov v 1., 3. a vo 4. rade k výzve okresného súdu na vyjadrenie sa
k upresnenému návrhu navrhovateľa (výzva bola doručená sťažovateľom 19. a 21. augusta
2002). Neúčasť sťažovateľov, resp. ich právneho zástupcu na pojednávaní 28. septembra
2007, 3. decembra 2009 a 2. marca 2010, ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľov
z neúčasti na pojednávaní nariadenom na 1. december 2009, ako aj nevyhnutnosť výzvy
okresného súdu na preukázanie ich právneho zastúpenia Mgr. L. Š. (apríl 2008) sa na dĺžke
konania podieľali zanedbateľne. Vyplýva to z procesného stavu konania v časových
reláciách, v ktorých došlo k uvedeným nedostatkom v súčinnosti sťažovateľov a ich
právneho zástupcu.
3. Postup okresného súdu ako tretie kritérium na posúdenie porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý
vykazoval zbytočné prieťahy.
Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil rovnaké skutočnosti, aké vyplývajú
z vyjadrenia predsedu okresného súdu a navyše zistil, že okresný súd sa v úvodnej fáze
konania zameral na odstraňovanie nedostatkov podania navrhovateľa (nedostatočná
formulácia žalobného petitu, presná identifikácia spornej nehnuteľnosti) a na zaobstaranie
súvisiacich spisových materiálov. Úvodná fáza konania trvala viac ako dva roky, keďže
prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené na 27. október 1997. Na takomto neželanom
priebehu konania sa podieľal aj samotný navrhovateľ, a to hlavne prostredníctvom
nedostatočného žalobného návrhu. Na druhej strane aj od okresného súdu bolo možné
v tejto fáze konania očakávať väčšiu efektívnosť v procesnom postupe. Podľa názoru
ústavného súdu výzvu navrhovateľovi na predloženie identifikácie parciel alebo
geometrického plánu bolo vzhľadom na priebeh odstraňovania nedostatkov žaloby možné
realizovať skôr ako 16. mája 1996. Pomerne podrobnú (aj keď nie presnú) konkretizáciu
pozemku totiž navrhovateľ uviedol už vo svojom prvom podaní (14. jún 1995), ku ktorému
pripojil písomné podklady umožňujúce konajúcemu súdu vzápätí ho vyzvať na presnú
identifikáciu spornej nehnuteľnosti. Napriek tomu okresný súd navrhovateľa vyzval 19. júna
1995 iba všeobecne formulovanou výzvou na odstránenie nedostatkov podania a výzvou
zo 14. augusta 1995 iba na jednoznačnú formuláciu žalobného petitu. Ak potom okresný
súd vyzval navrhovateľa na predloženie identifikácie parciel, resp. geometrického plánu až
16. mája 1996 a druhýkrát 27. augusta 1996, vzhľadom na časovú náročnosť vyhotovenia
geometrického plánu (čo navrhovateľ preukázal) došlo k predĺženiu konania tak, že žalobný
petit sa súčinnosťou navrhovateľa s okresným súdom podarilo sformulovať až 7. mája 1997.
Po splnení poplatkovej povinnosti navrhovateľa (9. júla 1997) okresný súd 9. októbra 1997
nariadil pojednávanie na 27. október 1997.
V ďalšej fáze konania sa postup okresného súdu sústredil na dokazovanie skutočností
relevantných na rozhodnutie vo veci. Okresný súd na pojednávaní 12. novembra 1997
dospel k záveru o potrebe znaleckého dokazovania a ohliadky na mieste samom (vyplýva to
zo zápisnice z pojednávania). Uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania a o ustanovení
znalca však okresný súd vydal až 30. marca 1999, nie 3. marca 1998, ako to uviedol
predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení doručenom ústavnému súdu. Pritom
preddavok na trovy dokazovania navrhovateľ zložil už vo februári 1998.
Po vypracovaní znaleckého posudku a jeho doručení okresnému súdu (7. júla 1999)
bol tento zaslaný účastníkom konania, aby sa k nemu vyjadrili do 15 dní. Žiaden
z účastníkov konania však okresnému súdu vyjadrenie v určenej lehote nedoručil. Okresný
súd tak až 24. septembra 1999 nariadil pojednávanie na 24. november 1999. Pojednávanie
bolo odročené na neurčito, keďže právna zástupkyňa odporcu navrhla svedecké výpovede,
pričom identifikáciu svedkov mala predložiť v lehote 7 dní. Uvedená lehota však opätovne
nebola dodržaná, preto okresný súd 22. februára 2000 vyzval právnu zástupkyňu odporcu
na predloženie potrebných identifikačných údajov a prípadných ďalších dôkazných
návrhov. Po doručení odpovede okresný súd 16. marca 2000 nariadil pojednávanie
na 5. apríl 2000. Ústavný súd konštatuje, že takto došlo k predĺženiu konania o viac ako
9 mesiacov, pričom na tomto predĺžení sa podieľali tak účastníci konania (nerešpektovanie
lehôt určených na procesné podania), ako aj okresný súd, ktorý na neplnenie povinností
účastníkov konania reagoval bezdôvodne neskoro.
Na pojednávaní 5. apríla 2000 bola navrhovateľovi uložená povinnosť v lehote
14 dní predložiť zmenu návrhu podľa vyhotoveného znaleckého posudku. Navrhovateľ túto
povinnosť nesplnil, preto ho okresný súd 21. septembra 2000 vyzval na jej splnenie v lehote
14 dní. Ani na túto výzvu však navrhovateľ nereagoval, okresný súd preto podaním
doručeným právnej zástupkyni navrhovateľa 22. januára 2001 urgoval splnenie povinnosti.
Právna zástupkyňa navrhovateľa neodpovedala na doručenú urgenciu a až na základe ďalšej
urgencie doručenej 20. novembra 2001 doručila okresnému súdu 7. decembra 2001
upresnenie žalobného návrhu. Neurobila tak ale v predpísanom počte exemplárov, preto ju
súd v tomto smere opätovne vyzval podaním doručeným 21. mája 2002, na ktoré reagovala
doručením požadovaných podkladov 24. mája 2002. Popísané predĺženie konania o viac ako
dva roky tak v prevažnej miere spôsobil samotný navrhovateľ, aj v tomto prípade však bolo
možné očakávať od okresného súdu včasnejšie procesné reakcie na jeho pasivitu. Navyše,
procesné predpisy regulujú nástroje na to, aby bezdôvodná pasivita účastníka konania
nemohla brániť efektívnemu postupu konajúceho súdu [predovšetkým zásada formálnej
pravdy podľa § 120 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), ale aj zhotovenie potrebného počtu exemplárov
podania na náklady účastníka konania]. Ak tieto nástroje zostanú nevyužité, potom
predĺženie konania možno pričítať i samotnému konajúcemu súdu.
Okresný súd doručil vyjadrenie sťažovateľky v 2. rade k upresnenému žalobnému
návrhu navrhovateľa na zaujatie stanoviska právnej zástupkyni navrhovateľa 8. marca 2003.
Značný časový odstup od doručenia predmetného vyjadrenia sťažovateľky v 2. rade
okresnému súdu (4. septembra 2002) možno čiastočne pričítať pasivite ostatných
sťažovateľov k výzve okresného súdu na vyjadrenie sa k zmenenému žalobnému petitu,
čiastočne opätovne aj nevyužitiu procesných nástrojov, ktorými konajúci súd v prípade
takejto pasivity disponuje.
Navrhovateľ doručil okresnému súdu 9. mája 2003 návrh na vydanie predbežného
opatrenia, ktorý však neobsahoval potrebné náležitosti, preto ho okresný súd 28. júla 2003
vyzval na doplnenie tohto návrhu, a to v lehote 10 dní. Úplný návrh na nariadenie
predbežného opatrenia v potrebnom počte exemplárov doručil navrhovateľ okresnému súdu
9. októbra 2003. Okresný súd nariadil predbežné opatrenie uznesením č. k. 6 C 610/1997-
162 z 20. októbra 2003. Predbežné opatrenie sa pritom podľa jeho výroku vzťahovalo aj
na právneho predchodcu sťažovateľov, ktorým v tom čase už bol tri a pol roka po smrti
(zomrel 7. apríla 2000), a o tejto právnej skutočnosti mal okresný súd vedomosť už
od 5. mája 2000 (č. l. 133). Preto na základe odvolania sťažovateliek v 1. a 2. rade bolo
predmetné uznesenie odvolacím súdom 30. januára 2004 zrušené a vec bola okresnému
súdu vrátená na ďalšie konanie. Následne okresný súd uznesením č. k. 6 C 610/1997-201
z 23. marca 2005 opätovne nariadil predbežné opatrenie už len voči sťažovateľom.
Na základe odvolania sťažovateľky v 2. rade odvolací súd 31. januára 2006 znovu
uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Dôvodom bolo
nedostatočné zistenie skutkového stavu veci slúžiaceho ako podklad na nariadenie
predbežného opatrenia. Okresný súd potom uznesením č. k. 6 C 610/1997-219 z 30. júna
2006 návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol.
Popísaný postup okresného súdu pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie
predbežného opatrenia sa podľa názoru ústavného súdu vyznačoval nesústredenosťou
relevantnou z pohľadu základného práva sťažovateľov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Tento postup spôsobil aj predĺženie konania v rozsahu viac ako dvoch rokov (po odpočítaní
obdobia, počas ktorého sa spis nachádzal na odvolacom súde). V tomto období sa postup
okresného súdu vyznačoval súvislou nečinnosťou v rozsahu jedného roka (od 8. marca
2004, keď bol vrátený spis z odvolacieho súdu, do 25. marca 2005, keď okresný súd
opätovne rozhodol o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia). Navyše, po vydaní
uznesenia o zamietnutí návrhu na nariadenie predbežného opatrenia (30. júna 2006) doručil
okresný súd účastníkom konania toto uznesenie až začiatkom októbra 2006, teda po viac
ako troch mesiacoch, hoci išlo o rozhodnutie nevyžadujúce si zložité právne či skutkové
analýzy.
Po doručení rozhodnutia o predbežnom opatrení účastníkom konania bol okresný súd
pasívny a až uznesením č. k. 6 C 610/1997-232 z 10. septembra 2007 rozhodol o pripustení
pristúpenia ďalšieho účastníka konania na strane odporcu. Je pravdou, že uvedené
rozhodnutie bolo reakciou na návrh právnej zástupkyne navrhovateľa, ktorý bol okresnému
súdu doručený 7. septembra 2007, aj v tomto prípade však podľa názoru ústavného súdu
procesné predpisy poskytovali okresnému súdu možnosti iniciovať skorší termín podania
takého návrhu zo strany navrhovateľa. Na uvedenom predĺžení konania sa tak opätovne
podieľal navrhovateľ i okresný súd.
Po odročení pojednávania nariadeného na 28. september 2007 bol spis okresného
súdu 20. decembra 2007 postúpený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní
pristupujúceho účastníka na strane odporcov. Spis bol po rozhodnutí krajského súdu vrátený
okresnému súdu 7. marca 2008. Po odstránení nedostatkov v preukázaní zastúpenia
sťažovateľov okresný súd nariadil pojednávanie na 2. september 2008, ktoré bolo odročené
na neurčito pre účely doručenia vyjadrenia navrhovateľa k podaniu sťažovateľov z 26.
augusta 2008. Okresný súd však až 16. marca 2009 doručil právnej zástupkyni navrhovateľa
výzvu na oznámenie, či došlo medzi účastníkmi konania k mimosúdnej dohode (6 a pol
mesiaca). Odpoveď bola okresnému súdu doručená 26. marca 2009 spolu s návrhom na
zmenu žalobného petitu.
V uvedenom období okresný súd 9. a 16. marca 2009 doručil právnym zástupcom
oboch sporových strán uznesenie č. k. 6 C 610/1997-275 z 5. apríla 2000 o priznaní
znalečného ustanovenému znalcovi, a to za účasť na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo
5. apríla 2000. Aj táto skutočnosť svedčí o značnej nesústredenosti v postupe okresného
súdu. Právny zástupca sťažovateľov podal 24. marca 2009 proti tomuto uzneseniu
odvolanie, pričom okresný súd predložil súdny spis krajskému súdu na rozhodnutie o tomto
odvolaní až 29. júna 2010. V období medzi uvedenými termínmi okresný súd uznesením
č. k. 6 C 610/1997-283 z 21. apríla 2009 pripustil zmenu návrhu na začatie konania, nariadil
pojednávanie vo veci na 1. december 2009. Toto pojednávanie bolo odročené
na 3. december 2009 a následne na 19. január 2010. Dôvodom odročení bola neúčasť
niektorých účastníkov konania (navrhovateľ, jeho právna zástupkyňa, sťažovatelia v 2. až
vo 4. rade).
Po pojednávaní 19. januára 2010 (výpovede účastníkov konania) bol ďalší termín
pojednávania určený na 2. marec 2010. Na tomto pojednávaní okresný súd vyhlásil
rozsudok vo veci samej. Rozsudok bol právnemu zástupcovi sťažovateľov doručený
19. mája 2010. Sťažovatelia napadli rozsudok odvolaním z 2. júna 2010. Súdny spis bol
krajskému súdu predložený 21. júla 2010 na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd vrátil
30. septembra 2010 spis bez rozhodnutia o podanom odvolaní okresnému súdu z dôvodu, že
tento „opomenul rozhodnúť o trovách, ktoré v priebehu konania vznikli štátu...“. Súčasne
krajský súd uznesením č. k. 8 Co 249/2010-273 z 31. augusta 2010 zrušil uznesenie
okresného súdu č. k. 6 C 610/1997-275 z 5. apríla 2000 o znalečnom. Okresný súd potom
o znalečnom opätovne rozhodol 24. novembra 2010.
Posudzované konanie hodnotí ústavný súd ako vyznačujúce sa častou
nesústredenosťou postupu konajúceho súdu. Takéto zistenia sú stabilne považované
za dôvod založenia právomoci ústavného súdu na konštatovanie porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99,
Na dĺžke konania sa podieľal v značnej miere aj navrhovateľ. V tejto súvislosti
ústavný súd pripomína, že využitie možností daných navrhovateľom procesnými predpismi
na uplatňovanie a presadzovanie ich práva v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce
predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom
sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01). Napriek tomu popísané nedostatky v postupe
okresného súdu sa rozhodujúcou mierou podieľali na skutočnosti, že konanie, ktoré začalo
14. júna 1995, stále nie je právoplatne ukončené. Aj keď v preskúmavanom postupe
okresného súdu ústavný súd neidentifikoval dlhotrvajúce obdobia súvislej nečinnosti,
predovšetkým nesústredený postup žalovaného súdu spočívajúci v nevyužívaní procesných
nástrojov zabezpečujúcich rýchlejší priebeh konania ústi v posudzovanom prípade
do záveru, že napriek právnej a skutkovej zložitosti veci je viac ako 15 rokov trvajúce
konanie z ústavného hľadiska neudržateľné.
Ústavný súd tak konštatuje, že posudzované konanie okresného súdu sa vyznačovalo
procesnými nedostatkami, ktoré vo svojom súhrne majú za následok porušenie základného
práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a vzhľadom na to,
že v obsahu základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6
ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98), aj porušenie práva
sťažovateľov na prejednanie ich veci v primeranej lehote (bod 1 výroku tohto nálezu).
Nedostatky spočívali predovšetkým v nesústredenosti postupu okresného súdu a viedli
v konečnom dôsledku k tomu, že do dňa doručenia sťažnosti ústavnému súdu nebola
právam sťažovateľov poskytnutá ochrana právoplatným meritórnym rozhodnutím
nastoľujúcim stav právnej istoty.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie. Z vyžiadaného súdneho
spisu ústavný súd zistil, že okresný súd na pojednávaní 2. marca 2010 vo veci rozhodol
meritórnym rozsudkom, ktorý však sťažovatelia napadli odvolaním. Po postúpení veci
krajskému súdu tento vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia o odvolaní pre pochybenie
okresného súdu pri rozhodovaní o trovách konania, ktoré vznikli štátu. Ďalší procesný
postup v konaní tak, aby bolo možné rozhodnúť o opravnom prostriedku proti rozhodnutiu
vo veci samej, je preto povinný realizovať okresný súd. Z tohto dôvodu ústavný súd
vyhovel návrhu sťažovateľov a uložil okresnému súdu povinnosť konať v predmetnej veci
bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práv sťažovateľov garantovaných im čl. 48
ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia.
Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy
najmä zistenú právnu a skutkovú zložitosť konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov,
ich správanie počas predmetného konania a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil
porušenie základného práva v nadväznosti na podiel žalovaného okresného súdu
na predĺžení konania.
Sťažovatelia žiadali priznať primerané finančné zadosťučinenie každému v sume
4 979,09 € s odôvodnením, že postupom okresného súdu „došlo k prieťahom v súdnom
konaní, pretože ani po 12 rokoch nebolo v predmetnej veci právoplatne rozhodnuté“.
Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie
konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).
Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať
každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie v sume 2 000 € (bod 3 výroku nálezu).
IV.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľom vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátkou
JUDr. D. P. Náhrada trov právneho zastúpenia bola v sťažnosti uplatnená v celkovej sume
932,83 €. Takto vyčíslenú sumu požadovanej náhrady trov ešte sťažovatelia zvýšili
o 305,92 € za podanie stanoviska ich právnej zástupkyne k vyjadreniu predsedu okresného
súdu k sťažnosti.
Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia za dva úkony
právnej služby, a to prevzatie a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Tieto
úkony boli vykonané v roku 2010. Za stanovisko právnej zástupkyne sťažovateľov doručené
ústavnému súdu 25. januára 2010 ústavný súd náhradu trov nepriznal, pretože v tomto
podaní neboli uvedené žiadne nové skutočnosti alebo právne argumenty, ktoré by mohli
mať zásadný vplyv na priebeh alebo výsledok konania pred ústavným súdom.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení platnom a
účinnom v čase poskytnutia právnych služieb právnou zástupkyňou sťažovateľov (ďalej len
„vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2 vyhlášky 1/6
z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 721,40 € pre úkony v roku 2010),
čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010 odmenu v sume 120,23 €.
Podľa § 13 ods. 2 vyhlášky sa základná sadzba tarifnej odmeny zníži o 20 %, ak ide
o spoločné úkony pri zastupovaní dvoch alebo viacerých osôb.
S poukazom na výsledok konania mali podľa názoru ústavného súdu sťažovatelia
nárok na náhradu trov konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009
(prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie – sťažnosť), preto základná sadzba
tarifnej odmeny po znížení podľa § 13 ods. 2 vyhlášky tomto prípade činí 769,47 €. K tejto
sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) v celkovej sume
57,68 € (osemkrát po 7,21 €). Spolu tak priznaná náhrada trov právneho zastúpenia
sťažovateľov činí 827,15 €.
Sťažovatelia k sume uplatnených trov právneho zastúpenia pripočítali aj daň
z pridanej hodnoty (19 %), ústavný súd však takto uplatnenú daň nepriznal, pretože právna
zástupkyňa sťažovateľov nepredložila žiaden relevantný doklad o jej registrácii pre daň
z pridanej hodnoty, a nepreukázala tak, že je platiteľkou tejto dane.
Ústavný súd tak priznal sťažovateľom náhradu trov právneho zastúpenia v sume
827,15 € (bod 4 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právnej
zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1.februára 2011