Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 289/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. októbra 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho

a Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti V. H. st., B.; V. H. ml., B.; I. R., B.; a MVDr. R.

H., B., zastúpených advokátkou JUDr. M. P., Ž., ktorou namietajú porušenie svojho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

a podľa Listiny základných práv a slobôd a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod sp. zn. , za účasti Okresného súdu Žilina, takto

rozhodol:

1. Základné právo V. H. st., V. H. ml., I. R. a MVDr. R. H. na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a podľa

Listiny základných práv a slobôd a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv základných slobôd postupom

Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Vladimírovi V. H. st., V. H. ml., I. R. a MVDr. R. H. p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie každému v sume 4 000 € [slovom štyritisíc eur (120 504 Sk)], ktoré im j e

Okresný súd Žilina p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e p o v i n n ý uhradiť V. H. st., V. H. ml., I. R.

a MVDr. R. H. trovy konania v sume 898,72 € [slovom osemstodeväťdesiatosem eur

a sedemdesiatdva centov (27 074,84 Sk)] na účet ich právnej zástupkyne JUDr. M. P., Ž.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 19. augusta 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť V. H. st., V. H. ml., I. R. a MVDr. R. H.

(ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

16 C 1205/92 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že právni predchodcova sťažovateľov podali 13. apríla 1992

okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhali vydania nehnuteľností.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v ich právnej veci právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa rozhodol,

že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a podľa listiny a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň sa

domáhali aj uloženia príkazu okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných

prieťahov. Napokon požadovali aj priznanie finančného zadosťučinenia každému v sume

po 10 000 € (301 260 Sk) a úhradu trov konania.

Okresný súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním

sp. zn. doručeným ústavnému súdu 23. septembra 2009, v ktorom sa okrem

iného uvádza:

„Sťažovatelia namietajú, že ich dnes už nebohí právni predchodcovia podali dňa

13. 4. 1992 návrh na začatie konania o vydanie nehnuteľnosti. Okresný súd vo veci

rozhodol rozsudkom zo dňa 19. 4. 1993, ktorý Krajský súd v Banskej Bystrici uznesením zo

dňa 4. 11. 1993 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V roku 1994 boli vykonané

2 pojednávania, do dnešného dňa však nebol vynesený ani prvostupňový rozsudok.

Medzitým zomreli navrhovatelia aj ich právni nástupcovia.

Z prehľadu úkonov vo veci je zrejmé, že po doručení návrhu Okresný súd Žilina

vo veci riadne konal a na pojednávaní dňa 19. 4. 1993 vo veci rozhodol rozsudkom.

Po zrušení rozsudku Krajským súdom v Banskej Bystrici Okresný súd Žilina v roku 1994

uskutočnil dve pojednávania. Následne súd vo veci vykonával šetrenie a vyzýval

na doplnenie okruhu účastníkov. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo v roku 1998

a následne súd rozhodoval o návrhu na vydanie predbežného opatrenia a o nariadení

znaleckého dokazovania. Ďalší postup v konaní bol komplikovaný úmrtím účastníkov

a zisťovaním okruhu ich právnych nástupcov. Od začiatku r. 2008, kedy bol spis pridelený

súčasnej zákonnej sudkyni, sa vo veci riadne koná a k žiadnym ďalším prieťahom

nedochádza.

Zákonná sudkyňa sa vo svojom vyjadrení zaoberá obdobím, od kedy jej spis bol

pridelený až doposiaľ. Z tohto vyjadrenia je zrejmé, že v tomto období súd vo veci riadne

konal. Samotné konanie je komplikované tým, že sa jedná o právne aj skutkovo náročnú vec,

pričom je potrebné robiť úkony súvisiace so zmeneným okruhom účastníkov.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno podanú sťažnosť sťažovateľov vyhodnotiť

ako čiastočne dôvodnú. K zdržaniu pri vybavovaní tejto veci však prispeli aj samotní

sťažovatelia, ktorí petit návrhu na začatie konania upresňovali až dodatočne na výzvu súdu,

resp. v rámci odvolacieho konania, potom ako súd odmietol návrh na začatie konania.

Podrobnosti o jednotlivých úkonoch vykonaných súdom, najmä v období od začiatku

r. 2008, sú zachytené v prehľade úkonov a tiež v písomnom vyjadrení sudkyne. Sudkyňa

vo svojom vyjadrení tiež podrobne uvádza okolnosti, ktoré prispeli k zdĺhavému

rozhodovaniu tejto veci a tiež okolnosti, ktoré budú predmetom ďalšieho dokazovania.

Termín pojednávania bol stanovený na deň 22. 10. 2009. Keďže v súčasnej dobe sa vo veci

riadne koná, považuje OS Žilina sťažnosť v časti, kde sťažovatelia žiadajú súdu prikázať

konať bez prieťahov, za nedôvodnú. ...

Prehľad úkonov vo veci

13. 4. 1992 - doručený návrh

22. 9. 1992 - návrh doručený na vyjadrenie

9. 10. 1992 - vytýčený T: 9. 11. 1992

25. 11. 1992 - dotaz na Mestský úrad B. a Obvodný úrad B. ohľadom

vyvlastňovacieho konania

25. 1. 1993 - nariadené znalecké dokazovanie

24. 2. 1993 - priznané znalečné a vytýčený T: 9. 3. 1993

8. 4. 1993 - vytýčený T: 19. 4. 1993

19. 4. 1993 - vyhlásený rozsudok

10. 6. 1993 - výzva na zaplatenie sup. za odvolanie

29. 6. 1993 - výzva na doplnenie odvolania

24. 7. 1993 - odvolanie doručené navrhovateľom

16. 8. 1993 - spis zaslaný KS B. B. na rozhodnutie o odvolaní

4. 11. 1993 - rozsudok zrušený

28. 2. 1994 - spis vrátený za KS B. B.

2. 3. 1994 - uznesenie KS doručované účastníkom

25. 5. 1994 - vytýčený T: 7. 6. 1994

7. 6. 1994 - pojednávanie odročené na 20. 6. 1994

29. 6. 1994 - výzva na právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby rozšírila okruh

účastníkov po zomrelom navrhovateľovi.

23. 9. 1994 - dotaz na právnych nástupcov navrhovateľa, či súhlasia so vstupom

do konania.

9. 11. 1994 - pripustenie účastníkov do konania na strane navrhovateľov

17. 5. 1995 - dotaz na Obvodný úrad B. na zaslanie dokladov, ktoré boli podkladom

pre stavebné povolenie

12. 6. 1996 - urgencia zaslania dokladov od Obvodného úradu B.

25. 2. 1998 - vytýčený T: 16. 3. 1998

16. 3. 1998 - odročené na T: 6. 4. 1998

20. 3. 1998 - návrh na vydanie predbežného opatrenia

6. 4. 1998 - pojednávanie odročené na 4. 5. 1998

4. 5. 1998 - pojednávanie odročené na 20. 6. 1998

18. 3. 1999 - konanie o nariadení PO - zastavené

22. 3. 1999 - nariadené znalecké dokazovanie

28. 4. 1999 - výzva na zloženie preddavku

27. 10. 1999 - urgencia znalca

20. 12. 1999 - urgencia znalca

21. 1. 2000 - urgencia znalca

17. 2. 2000 - priznanie znalečného a doručený účastníkom

15. 3. 2000 - odvolanie voči priznanému znalečnému

24. 3. 2000 - odvolanie doručené znalcovi

22. 5. 2000 - uznesenie o priznaní znalečného potvrdené

14. 11. 2001 - vytýčený T: 27. 11. 2001

18. 12. 2001 - dotaz na OS KE ohľadom dedičského konania po navrhovateľovi 3/

6. 10. 2005 - dotaz na právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil právnych

nástupcov po navrhovateľovi 2/ a 5/

10. 7. 2006 - dotaz na navrhovateľku 1/ ohľadom plnej moci a pripojený D spis po P.

H.

25. 10. 2006 - zastavené konanie voči navrhovateľke 1/, ktorá zomrela

30. 10. 2006 - dotaz na právnych nástupcov po P. H.

23. 4. 2007 - odvolanie voči zastavujúcemu uzneseniu

30. 5. 2007 - dotaz na právneho zástupcu navrhovateľov, aby oznámil právneho

nástupcu odporcu 2/

16. 7. 2007 - odvolanie doručené navrhovateľom a odporcom

31. 8. 2007 - spis zaslaný KS Žilina na rozhodnutie o odvolaní

5. 11. 2007 - uznesenie o zastavení konania zrušené KS

10. 12. 2007 - pripojený spis

22. 1. 2008 - zastavenie konania voči navrhovateľke 2/, výzva na právnych nástupcov

navrhovateľke 1/, či vstupujú do konania

26. 6. 2008 - dotaz na FNM B. ohľadom zaslania zmluvy o predaji podniku

odporcu 2/

22. 12. 2008 - uznesením súd návrh odmietol

20. 1. 2009 - odvolanie voči uzneseniu o odmietnutí návrhu

19. 2. 2009 - zrušené uznesenie o odmietnutí návrhu a pripustená zmena žalobného

návrhu

17. 4. 2009 - vytýčený T: 18. 6. 2009

13. 8. 2009 - pripustená zmena žalobného návrhu a vytýčený T: 22. 10. 2009.“.

Zákonná sudkyňa v pripojenom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedla:

„Navrhovatelia, ako právni nástupcovia po pôvodných navrhovateľoch sa domáhajú

vydania v zmysle časti pozemkov, ktoré neboli zastavané v zmysle

vyvlastňovacieho konania, teda neslúžia účelu, na ktorý boli vyvlastnené. V pôvodnom

návrhu nebolo presne špecifikované, ktorej časti pozemkov sa domáhajú vydania, jednalo

sa o dva pozemky, pričom jeden z nich bol vo výlučnom vlastníctve iba pôvodného

navrhovateľa v rade 1/ a druhý bol v podielovom spoluvlastníctve oboch pôvodných

navrhovateľov. Táto skutočnosť bola vytýkaná aj v uznesení Krajského súdu

zo dňa 4. 11. 2003 (č. l. 79) a hoci bolo predmetné druhostupňové uznesenie doručené

aj navrhovateľom prostredníctvom ich právneho zástupcu, petit svojej žaloby neupravili, až

na výzvu súdu uznesením zo dňa 1. 12. 2008, kedy v stanovenej lehote návrh neupresnili,

následne uznesením zo dňa 22. 12. 2008 bolo podanie odmietnuté s poukazom na ust. § 43

a v rámci odvolacej lehoty navrhovatelia svoj návrh upresnili, z ktorého dôvodu

uznesením z 19. 2. 2009 vyhovené odvolaniu a súd vo veci pokračoval. Vo veci v zmysle

druhostupňového uznesenia je potrebné vykonať dokazovanie, či na sporných pozemkoch

stoja i iné objekty než bytové bloky (objekty technickej vybavenosti ako plynová kotolňa,

trafostanica, rozvody, prípojky IF), aby mohlo byť jednoznačne ustálené, či sú splnené

podmienky § 6 ods. 1 písm. i/ zák. č. 87/92 Zb., a to u každej žiadanej veci samostatne.

Účastníkmi je namietané, že so stavbou bolo začaté, a to vybudovaním rozvodov plynu

a vody, kanalizácia, rozvody EN a VN. V spise sa nachádza znalecký posudok znalca

z odboru stavebníctva, pričom v závere konštatuje, že v zmysle stavebného denníka

dodávateľ zahájil stavebné práce na objekte č. 10 HZ - príprava územia I - príprava

územia, ktorý je v zázname spomínaný, bol projektovaný ako objekt pre celú = sídlisko B. ...

pripravované do výstavby na základe rozhodnutia o umiestnení stavby. Podľa podkladov a

meračských dokladov založených v spise je možné konštatovať, že časť inžinierskych sietí je

uložených v priestore, ktorý je v spise charakterizovaný ako plocha pre výstavbu II. Stavby

obytného súboru.

Pokiaľ sa týka prekážok postupu konania podľa – v r. 1994 bolo zistené,

že zomrel pôvodný navrhovateľ v rade 1/ a podaním zo dňa 14. 7. 2004 došlo k rozšíreniu

navrhovateľov opravných nástupcov po pôvodnom N1 (P. H., V. H., H. H. a Ľ. H.) –

rozhodnuté uznesením č. k. -120a z 9. 11. 1994. 8. 9. 1998 zomrel P. H.

(právny nástupca po N1) a jeho právnymi nástupcami boli M. D. a pôvodná N2. Dňa 20. 7.

2002 zomrel Ľ. H. (jeden z právnych nástupcov po pôvodnom N1), pričom jeho právnymi

nástupcami boli M. H., V. H., I. R. a R. H. Dňa 26. 8. 2004 zomrela pôvodná navrhovateľka

v rade 2/, pričom právnymi nástupcami sú tiež nástupcovia po pôvodnom N1. Uznesením

č. k. 16 C -259 bolo konanie proti pôvodnej N2 R. H. zastavené z dôvodu, že

dedičské konanie po nej bolo zastavené pre nemajetnosť a teda nemá žiadneho právneho

nástupcu. Predmetné uznesenie bolo uznesením KS Žilina zrušené a vec

vrátená na ďalšie konanie. V odôvodnení tohto uznesenia bolo zároveň prvostupňovému

súdu vytýkané, že právni nástupcovia po pôvodných navrhovateľoch neboli vyzvaní, či

súhlasia so vstupom do konania. Nakoľko M. D. (právna nástupkyňa po P. H.) nesúhlasila

so vstupom do konania, uznesením č. k. 16 C -313 z 28. 4. 2008 bolo voči nej

konanie zastavené. Prípisom zo dňa 29. 4. 2008 boli právni nástupcovia po pôvodnej N2

vyzvaní, aby sa vyjadrili, či súhlasia so vstupom do konania, na čo bolo reagované listom

došlým súdu dňa 30. 4. 2008.

Vo veci už bolo rozhodované o ústavnej sťažnosti Nálezom ÚS SR č. -25

zo dňa 15. 5. 2007.

Ako som už vyššie uviedla, jedná sa o právne aj skutkovo náročnú právnu vec,

vo veci sa snažím robiť úkony priebežne aj s prihliadnutím na konania v iných mi

pridelených veciach. Podľa môjho názoru k prieťahom však dochádza aj z dôvodu na strane

navrhovateľov, keď už z uznesenia krajského súdu im muselo byť zrejmé, že je potrebné

upraviť petit, tento upravili až na výzvu súdu, to tiež neurčito a upresnili ho až v rámci

odvolania proti uzneseniu o odmietnutí podania. Súdu tiež bola oznámená nová skutočnosť

o tom, že došlo k zániku právneho zastúpenia navrhovateľky v rade 2/, z ktorého dôvodu

bolo potrebné vykonať ďalšie procesné úkony.

Vo veci je stanovený termín pojednávania na deň 22. 10. 2009.“

K vyjadreniu okresného súdu sťažovatelia zaujali stanovisko podaním doručeným

ústavnému súdu 6. októbra 2009, v ktorom okrem iného uviedli:

„Z vyjadrenia Okresného súdu Žilina, ako aj z prehľadu úkonov vo veci

16 C 1205/1992 jednoznačne vyplýva, že Okresný súd v Žiline vo veci vôbec nekonal

minimálne od 12. 06. 1996 do 25. 02. 1998, od 18. 12. 2001 do 06. 10. 2005.

Viac ako 8-ročnú nečinnosť súdu v tejto veci nie je možné odôvodňovať úmrtím

účastníkov, či už na strane navrhovateľov alebo odporcov.

Právna zástupkyňa navrhovateľov podala návrh na začatie konania riadne, o čom

svedčí aj Rozsudok Okresného súdu v Žiline zo dňa 19. 04. 1993, ktorým návrhu našich

právnych predchodcov vyhovel.

Z vyjadrenia zákonnej sudkyne vyplýva, že vec jej bola pridelená dňa 07. 01. 2008.

Dňa 22. 12. 2008 súd uznesením návrh odmietol, pričom toto uznesenie bolo následne

z dôvodu zmeny (upresnenia) žalobného návrhu dňa 19. 02. 2009 zrušené a vec bola

vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Nie je preto možné súhlasiť s tvrdením Okresného súdu v Žiline, že dvojmesačné

zdržanie konania od 22. 12. 2008 do 19. 02. 2009 z dôvodu upresnenia žalobného návrhu

právnou zástupkyňou sťažovateľov je dôvodom, pre ktorý doposiaľ nebolo vo veci

právoplatne rozhodnuté za obdobie 17 rokov.

Aj keby terajší zákonný sudca konal vo veci bez prieťahov, doterajšia dlhodobá

a opakovaná nečinnosť súdu je dostatočným dôvodom, aby Okresnému súdu v Žiline bola

Ústavným súdom SR uložená povinnosť konať v tejto veci bez prieťahov. ...

Vzhľadom na horeuvedené skutočnosti žiadame našej sťažnosti zo dňa 27. 07. 2009

v celom rozsahu vyhovieť.“

Keďže sťažovatelia vymedzili v sťažnosti namietanú nečinnosť okresného súdu

obdobím od 9. novembra 1994 do 16. marca 1998 a od 27. novembra 2001 do 25. októbra

2006, nebolo potrebné, aby ústavný súd skúmal ďalší priebeh napadnutého konania, a preto

posudzoval, či došlo k zbytočným prieťahom iba v namietanom období. Zároveň prihliadol

ústavný súd na to, že nečinnosť okresného súdu v napadnutom konaní už ním bola predtým

vyhodnotená v súvislosti s inou sťažovateľkou v náleze sp. zn. z 15. mája

2007.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva

podľa a listiny, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho

vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola... v primeranej lehote prejednaná nezávislým

a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a podľa

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri základné kritériá,

ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka

súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje

aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd bral do úvahy skutkový

stav a platnú právnu úpravu relevantnú na rozhodnutie, ako aj charakter veci, pričom

na základe týchto hľadísk predmetné konanie o vydanie nehnuteľností z titulu, že neslúžia

účelu, na ktorý boli vyvlastnené, ako aj o určenie povinnosti uzavrieť dohodu o vydaní

týchto nehnuteľností, možno hodnotiť ako právne i skutkovo zložitú vec najmä vzhľadom

na nutnosť rozsiahleho dokazovania. Treba však konštatovať, že doterajšia dĺžka konania

(návrh bol okresnému súdu doručený 13. apríla 1992) predstavuje viac ako 17 rokov.

Takáto dĺžka konania je aj pri rešpektovaní právnej a faktickej zložitosti veci neprimeraná

a z ústavného hľadiska neakceptovateľná (napr. ).

2. Sťažovatelia sa stali účastníkmi konania po úmrtí svojich právnych predchodcov

v priebehu napadnutého konania. Konkrétne V. H. st. sa stal účastníkom konania na základe

uznesenia okresného súdu z 9. novembra 1994, ktorým pripustil, aby sťažovateľ na strane

navrhovateľov vstúpil do konania po zomrelom P. H. Sťažovatelia V. H. ml., MVDr. R. H.

a I. R. vstúpili do konania po úmrtí svojho otca Ľ. H. (syn P. H.), ktorý zomrel 20. júla

2002. Pri hodnotení správania sťažovateľov ústavný súd nezistil také skutočnosti z hľadiska

prieťahov v konaní, ktoré by bolo potrebné pripísať na ich ťarchu. Námietky vo vzťahu

k sťažovateľom uvádzané vo vyjadrení okresného súdu a zákonnej sudkyne ústavný súd

neakceptoval, pretože ich berúc do úvahy skutočnosť, že konanie nebolo ani po viac ako 17

rokoch právoplatne skončené, považoval za zanedbateľné. Ústavný súd v súvislosti so

zmenou účastníkov konania na základe univerzálnej sukcesie vychádza zo svojej judikatúry

(napr. ), podľa ktorej sťažovatelia môžu uplatňovať právo na konanie bez

zbytočných prieťahov aj pre štádium konania, ktoré tejto zmene predchádzalo.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či v uvedenom konaní došlo

k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnom konaní. Ústavný súd

poukazuje na to, že konanie v tejto veci začalo už 13. apríla 1992, avšak vzhľadom na to, že

nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie

o spätnej pôsobnosti, relevantné obdobie, v ktorom možno skúmať, či došlo, alebo nedošlo

k zbytočným prieťahom podľa a podľa listiny, sa začína

od 15. februára 1993 (m. m. , ). V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že aj keď nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení

základného práva pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či

za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo k porušeniu ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle a podľa

čl. 38 ods. 2 listiny, resp. práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohol zohľadniť tiež stav konania k uvedenému dátumu

().

Ústavný súd na základe preskúmania priebehu napadnutého konania stotožňujúc sa

so zisteniami, ku ktorým už predtým dospel v náleze sp. zn. z 15. mája 2007,

konštatuje, že k nečinnosti okresného súdu došlo v týchto úsekoch napadnutého konania:

- od 9. novembra 1994 (uznesenie okresného súdu o rozšírení účastníkov na strane

navrhovateľov) až do 16. marca 1998, keď sa konalo vo veci pojednávanie (nečinnosť viac

ako 40 mesiacov). V tomto období okresný súd urobil iba jednoduché úkony (výzvy

na Obvodný úrad životného prostredia v Ž. a B.),

- od 27. novembra 2001, keď okresný súd odročil pojednávanie na neurčito,

až do 25. októbra 2006, keď zastavil konanie proti v pôvodnom návrhu označenej

navrhovateľke v II. rade (nečinnosť takmer 59 mesiacov).

Hoci okresný súd vo veci v priebehu konania už rozhodol, odvolací súd jeho

rozhodnutie zrušil uznesením zo 4. novembra 1993 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Dôvodom na zrušenie rozhodnutia bolo to, že okresný súd nerozhodol o nároku

navrhovateľov, ktorým sa domáhali určenia povinnosti odporcom uzavrieť s nimi dohodu

o vydaní nehnuteľnosti, a tiež to, že okresný súd nedostatočne vykonal dokazovanie, či boli

vo veci splnené zákonné podmienky na vyvlastnenie nehnuteľností alebo postup podľa

o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov.

Ústavný súd vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania (presahujúcu 17 rokov)

neakceptoval žiadne argumenty ospravedlňujúce postup okresného súdu v ňom, pretože ich

nepovažoval za také, ktoré by to v tomto kontexte umožňovali.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a podľa listiny a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Aj napriek tomu, že ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa a podľa

ods. 2 listiny a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru okresným súdom, neprikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov,

pretože o uložení tejto povinnosti už rozhodol vo svojom predchádzajúcom náleze

týkajúcom sa toho istého konania ().

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každému

v sume 10 000 € (301 260 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázali pritom

najmä na doterajšiu dĺžku konania, ktoré začalo na základe návrhu ich právnych

predchodcov ešte v roku 1992 a nebolo dosiaľ právoplatne skončené.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

16 C 1205/92, ktorá predstavuje dosiaľ viac ako 17 rokov, berúc do úvahy konkrétne

okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že okresný súd v súčasnom období vo veci

koná bez zbytočných prieťahov, považoval ústavný súd priznanie sumy 4 000 €

(120 504 Sk) každému zo sťažovateľov za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56

ods. 4 .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov,

ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

advokátkou JUDr. M. P. Podľa ústavný súd môže v

odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi

konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 695,41 € (20 949,92 Sk). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo

potrebné v súlade s § 13 ods. 3 vyhlášky znížiť o 20 %, lebo ide o spoločné úkony pri

zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané

v roku 2009 predstavuje spolu s režijným paušálom [2 x 6,95 € (209,38 Sk)] u jedného

sťažovateľa sumu 199,34 € (6 005,32 Sk), t. j. náhrada trov konania štyroch sťažovateľov

predstavuje celkovú sumu 797,36 € (24 021,27 Sk).

Keďže advokátka je platcom dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), uvedená

suma bola zvýšená o 19 % DPH podľa § 18 ods. 3 vyhlášky a podľa § 27 zákona

č. o dani z priadnej hodnoty v znení neskorších predpisov. Úhrada trov

konania vrátane započítania DPH a režijného paušálu predstavuje celkovú sumu 948,86 €

(28 585,36 Sk).

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma úhrady trov konania je nižšia ako suma

vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky a neodporuje tejto vyhláške, a preto priznal

sťažovateľom úhradu trov konania v uplatnenej sume, t. j. 898,72 € (27 074,84 Sk).

Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právnej

zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. októbra 2009