Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 359/2013
PDF · 384.58 KB
No categories available
III. ÚS 359/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. decembra 2013
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť L. V., K., zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária,
K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom
pod sp. zn. 21 P 58/2008 a takto
rozhodol:
1. Základné právo L. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 58/2008 p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e v konaní vedenom pod
sp. zn. 21 P 58/2008 konať bez zbytočných prieťahov.
3. L. V. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 € (slovom
dvetisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Košice I p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť L. V. trovy konania v sume
331,13 € (slovom tristotridsaťjeden eur a trinásť centov) na účet jej právnej zástupkyne
JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2013
doručená sťažnosť L. V., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 21 P 58/2008.
1. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 12. júna 2007 doručila matka
v tom čase maloletej sťažovateľky Okresnému súdu Košice II návrh na začatie
konania o zvýšenie výživného na maloleté dieťa. Okresný súd Košice II uznesením
č. k. 25 P 106/2007-10 z 20. septembra 2007 preniesol na okresný súd príslušnosť
na rozhodnutie v predmetnej veci, ktorej bola pridelená sp. zn. 21 P 58/2008.
Sťažovateľka v sťažnosti stručne rekapituluje priebeh konania. Z ňou
sumarizovaného prehľadu úkonov okresného súdu vo veci vyplýva, že okresný súd vo veci
samej rozhodol dvakrát (rozsudok z 23. júna 2009 a rozsudok zo 17. januára 2012). Každý
z uvedených rozsudkov bol doplnený dopĺňacími rozsudkami, keďže okresný súd zakaždým
opomenul rozhodnúť o celom predmete konania. V poradí druhý rozsudok vo veci samej
bol navyše opravený opravným uznesením. Oba rozsudky vo veci samej v spojení
s dopĺňacími rozsudkami, resp. v spojení s opravným uznesením boli na základe opravných
prostriedkov žalujúcej strany preskúmavané Krajským súdom v Košiciach (ďalej len
„krajský súd“). V oboch prípadoch krajský súd rozsudkom čiastočne zmenil a čiastočne
zrušil meritórne rozsudky okresného súdu.
V čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (17. júna 2013) nebolo žalované konanie
právoplatne ukončené v celom jeho predmete.
Sťažovateľka v sťažnosti konštatuje, že „sporná vec je súčasťou štandardnej agendy
všeobecných súdov... v konaní vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp. zn.
21P/58/2008 dochádza k prieťahom. Vec nemožno považovať za skutkovo ani právne
zložitú... Matka sťažovateľky podala návrh na začatie konania už dňa 12. 6. 2007.
Sťažovateľka v čase podania návrhu mala 16 rokov a navštevovala 2. ročník Gymnázia...
V súčasnosti má sťažovateľka 22 rokov a po skončení gymnázia nastúpila na Filozofickú
fakultu... na 3-ročné bakalárske štúdium, čím sa zvýšili náklady nielen na jej základné
životné potreby, ale aj ostatné výdavky. Od podania návrhu na začatie konania dňa
12. 6. 2007 do dňa 14. 12. 2011 bolo nariadených 10 pojednávaní, avšak odo dňa
18. 11. 2010 do dňa 15. 11. 2011 odporca vo veci neurobil žiadny úkon. Odo dňa
15. 11. 2011 kedy bola podaná sťažnosť na prieťahy predsedovi okresného súdu v konaní
do dňa 17. 1. 2012 boli nariadené 3 pojednávania, no vec ešte stále nie je právoplatne
skončená...“.
Podľa sťažovateľky okresný súd „nepostupoval dostatočne dôrazne, nevyužíval
opatrenia, ktoré má k dispozícii na to, aby zabezpečil plynulosť konania a jeho efektívnosť,
keďže návrh na začatie konania bol podaný dňa 12. 6. 2007 a k prvému výsluchu otca
sťažovateľky došlo až na pojednávaní uskutočnenom dňa 23. 6. 2009. Z uvedeného vyplýva,
že odporcovi trvalo viac ako 2 roky zabezpečiť prítomnosť otca sťažovateľky na
pojednávaní za účelom jeho výsluchu. Sťažovateľka je presvedčená o tom, že konanie
odporcu nesmeruje k odstráneniu jej právnej neistoty, teda k právoplatnému skončeniu
sporu, ale súd svojim postupom a rozhodnutiami naopak konanie nedôvodne predlžuje
a odďaľuje tým poskytnutie právnej istoty rozhodnutej veci sťažovateľke. Neprimeraná
dĺžka konania pritom nie je odôvodnená právnou, resp. faktickou zložitosťou veci alebo
správaním sťažovateľky. Uvedené potvrdzuje aj skutočnosť, že sťažovateľka musela, okrem
iného, podať aj 2 návrhy na vydanie dopĺňacích rozsudkov, v ktorých žiadala, aby odporca
doplnil chýbajúci výrok o zamietnutí návrhu na zvýšenie výživného v prevyšujúcej časti.“.
Sťažovateľka „využila možnosť obrátiť sa so sťažnosťou na prieťahy v konaní
na predsedu Okresného súdu Košice I dňa 15. 11. 2011,... Dňa 12. 12. 2011 bolo právnej
zástupkyni sťažovateľky doručené Oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti na prieťahy
v konaní sp. zn. 21P/58/2008..., v ktorom predseda Okresného súdu Košice I uviedol,
že sťažnosť bola dôvodná, keďže súd od 18. 11. 2010 do 15. 11. 2011 neurobil žiaden úkon.
Podstatné je to, že v konaní do dnešného dňa, teda po viac ako 6 rokoch od jeho začatia,
nedošlo k náprave uvedeného protiprávneho stavu.“.
2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 359/2013-17 z 28. augusta 2013 prijal
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky na ďalšie
konanie.
3. Následne 24. septembra 2013 vyzval ústavný súd okresný súd prostredníctvom
jeho predsedu na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného
súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.
Okresný súd doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie spolu s požadovaným súdnym
spisom 22. októbra 2013. Vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti a predložil tento chronologicky usporiadaný prehľad procesných úkonov
v namietanej veci:
„Zákonná zástupkyňa sťažovateľky, B. V., podala dňa 12.6.2007 na Okresný súd Košice II
návrh na začatie konania o zvýšenie výživného na mal. dieťa L. V.
Okresný súd Košice II uznesením č. k. 25P/106/2007-10 zo dňa 20.9.2007,
ktoré nadobudlo právoplatnosť 5.4.2008, preniesol svoju príslušnosť na Okresný súd
Košice I.
Dňa 9.4.2008 bol predmetný spis doručený Okresnému súdu Košice I. Vec bola
pridelená na rozhodnutie sudkyni tunajšieho súdu Mgr. G. P.
Dňa 7.5.2008 súd začal s prípravou pojednávania, odporcovi zaslal opis návrhu
na začatie konania, výzvy a poučenia podľa § 114 O. s. p. a taktiež výzvy a poučenia
podľa § 114 O. s. p. navrhovateľke. Ďalej si súd vyžiadal správy od Úradu práce,
sociálnych vecí a rodiny v Košiciach a vyzval odporcu na oznámenie presnej adresy jeho
zamestnávateľa.
Prvé pojednávanie vo veci súd nariadil na 7.10.2008. Na tomto pojednávaní súd
vypočul navrhovateľku a jej zákonnú zástupkyňu. Na pojednávanie sa nedostavil odporca.
Pojednávanie bolo odročené na 29.10.2008.
Pojednávanie určené na 29.10.2008 bolo odročené na neurčito na žiadosť právnej
zástupkyne navrhovateľky. Taktiež nebolo vykázané doručenie predvolania na toto
pojednávanie pre odporcu.
Následne súd zisťoval adresu pobytu odporcu. Keďže sa nepodarilo zistiť adresu
pobytu odporcu, súd uznesením č. k. 21P/58/2008-48 zo dňa 4.5.2009 ustanovil odporcovi
opatrovníka v osobe JUDr. D. H., vyššej súdnej úradníčky Okresného súdu Košice-okolie.
Ďalšie pojednávanie vo veci bolo nariadené do 19.5.2009. Toto pojednávanie bolo
bez prejednania veci odročené na 23.6.2009 na žiadosť právnej zástupkyne navrhovateľky
a to z dôvodu neprítomnosti navrhovateľky a jej zákonnej zástupkyne.
Ďalšie pojednávanie vo veci bolo nariadené na 23.6.2009. Na tomto pojednávaní súd
doplnil dokazovanie výsluchom odporcu a vo veci aj meritórne rozhodol. Proti rozsudku
č. k. 21P/58/2008-73 zo dňa 23.6.2009 podala odvolanie navrhovateľka. Spis bol dňa
16.9.2009 spolu s opravným prostriedkom predložený Krajskému súdu v Košiciach.
Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 8CoP/281/2009-112 zo dňa 10.2.2010
zmenil rozsudok prvostupňového súdu a vo výroku o dlžnom výživnom zrušil rozsudok a vec
vrátil na ďalšie konanie.
Ďalšie pojednávanie vo veci bolo určené na 4.8.2010. Súd doplnil dokazovanie
a pojednávanie odročil na 14.9.2010 za účelom pripojenia spisu Okresného súdu Košice II.
Pojednávanie určené na 14.9.2010 sa neuskutočnilo z dôvodu neospravedlnenej
neprítomnosti navrhovateľky a jej právnej zástupkyne.
Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo 29.9.2010. Toto pojednávanie bolo po
prejednaní veci odročené na 19.10.2010 za účelom výsluchu svedkov.
Pojednávanie dňa 19.10.2010 sa neuskutočnilo na žiadosť právnej zástupkyne
navrhovateľky.
Ďalšie pojednávanie bolo určené na 4.11.2010. Po prejednaní veci bolo odročené
za účelom doplnenia dokazovania na 18.11.2010. Toto pojednávanie sa však z dôvodu
práceneschopnosti sudkyne neuskutočnilo.
Ďalšie pojednávanie bolo určené na 15.11.2011 a ďalšie na 14.12.2011.
Na pojednávaní dňa 17.1.2012 súd vo veci opätovne rozhodol. Proti rozsudku
č. k. 21P/58/2008-218 zo dňa 17.1.2012 podala odvolanie navrhovateľka. Spis bol
predložený Krajskému súdu v Košiciach 7.8.2012. Krajský súd v Košiciach rozsudkom
č. k. 8CoP/321/2012-264 zo dňa 27.3.2013 čiastočne zmenil rozsudok súdu prvého stupňa
a v časti vo výroku o dlžnom výživnom a vo výroku o trovách konania zrušil rozsudok súdu
prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Ďalší termín pojednávania súd určil na 9.7.2013, kedy vo veci aj opakovane
rozhodol. Proti rozsudku č. k. 21P/58/2008-280 zo dňa 9.8.2013 (správne malo byť
9. 7. 2013, pozn.) podal odvolanie odporca. Spis bol dňa 1.10.2013 predložený Krajskému
súdu v Košiciach.“
Okresný súd ďalej vo svojom vyjadrení uvádza, že „po právnej stránke sa
predmetná vec nejaví ako zložitá, tvorí štandardnú súčasť agendy prvostupňových súdov.
Určitú mieru zložitosti predstavuje skutková stránka veci. K dĺžke konania prispeli však aj
účastníci konania. Niekoľko pojednávaní súd odročil na žiadosť navrhovateľky a taktiež
dlhodobo súd nevedel doručiť návrh, výzvy a poučenia odporcovi, nakoľko súdu nebola
známa adresa jeho pobytu. Keďže rozhodnutie súdu prvého stupňa bolo odvolacím súdom
dvakrát zmenené a čiastočne zrušené, nasvedčuje to, že postup súdu nebol efektívny a určitú
časť zodpovednosti za dĺžku konania má aj súd.“. Okresný súd súčasne uviedol, že
požadovaný súdny spis nemôže ústavnému súdu doručiť, pretože sa nachádza na krajskom
súde z dôvodu podaného opravného prostriedku odporcu.
5. Ústavný súd 5. novembra 2013 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnej
zástupkyni sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a so žiadosťou
o vyjadrenie sa k otázke možného upustenia od ústneho pojednávania vo veci. Súčasne
ústavný súd požiadal krajský súd o doručenie súdneho spisu okresného súdu v predmetnej
veci.
6. Krajský súd doručil ústavnému súdu požadovaný súdny spis 14. novembra 2013.
7. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne doručila ústavnému súdu
26. novembra 2013 stanovisko k vyjadreniu okresného súdu, v ktorom v prvom rade
súhlasila s upustením od ústneho pojednávania vo veci. Súčasne poukázala na viaceré
nedostatky v postupe okresného súdu, ktorými podľa jej názoru bolo porušené jej základné
právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Ide o nesústredený postup
pri rozhodovaní okresného súdu v merite (dopĺňanie rozsudku dopĺňacími rozsudkami,
zrušenie týchto rozsudkov krajským súdom pre procesné pochybenia okresného súdu),
ako aj o kratšie trvajúce obdobia nečinnosti (nariadenie pojednávania 4. augusta 2010, teda
po šiestich mesiacoch od predchádzajúceho rozhodnutia krajského súdu o odvolaní, obdobie
od 18. novembra 2010 do 15. novembra 2011). Napokon si vo svojom stanovisku
sťažovateľka uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby v sume
496,74 €.
8. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania,
ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania
k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná
právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).
Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho
spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde ide o zvýšenie výživného na maloleté
dieťa. Návrhy uvedeného typu tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných
súdov a ich metodika pri rozhodovaní o týchto návrhoch je dostatočne jasná a podopretá ich
stabilizovanou judikatúrou, čo potvrdil i samotný okresný súd vo svojom vyjadrení
doručenom ústavnému súdu 22. októbra 2013. V ňom tiež okresný súd konštatuje,
že „určitú mieru zložitosti predstavuje skutková stránka veci“, nijako však toto tvrdenie
nezdôvodnil. Ústavný súd konštatuje, že vec v zásade nie je právne ani skutkovo zložitá.
Vychádzajúc zo spisového materiálu možno uzavrieť, že dokazovanie sa v konaní sústredilo
na objasňovanie skutočností nevymykajúcich sa z rámca štandardných faktov podstatných
pre rozhodnutie o uplatnenom nároku na zvýšenie výživného pre maloleté dieťa.
Nemožno opomenúť, že okresný súd v počiatočnej fáze konania mal problémy
s doručovaním písomností na adresu otca sťažovateľky, čo okrem iného spôsobilo,
že uznesenie Okresného súdu Košice II z 20. septembra 2007 o prenesení príslušnosti
na okresný súd nadobudlo právoplatnosť až 5. apríla 2008. Následne sa pojednávanie
nariadené na 7. október 2008 uskutočnilo napriek nevykázanému doručeniu predvolania
otcovi sťažovateľky, keďže okresný súd sa rozhodol, že „podľa ust. § 101 ods. 2 bude...
pojednávať v jeho neprítomnosti“. Ďalšie pojednávanie nariadené na 29. október 2008 bolo
potrebné odročiť na neurčito nielen pre neprítomnosť otca sťažovateľky,
ale aj pre ospravedlnenú neprítomnosť účastníkov na strane navrhovateľa.
V nadchádzajúcom období okresný súd zisťoval adresu pobytu otca sťažovateľky
a v dôsledku neúspechu mu uznesením č. k. 21 P 58/2008-48 zo 4. mája 2009 ustanovil
opatrovníka na zastupovanie v konaní. Od pojednávania 23. júna 2009 sa však už otec
sťažovateľky nariadených pojednávaní riadne zúčastňoval.
Isté spomalenie postupu v konaní teda bolo vyvolané ťažkosťami s doručovaním
súdnych zásielok otcovi sťažovateľky. K tomu ústavný súd uvádza, že zložitosť veci
zbavuje súd zodpovednosti za pretrvávanie právnej neistoty účastníka vtedy, ak súd
priebežne robí úkony prispievajúce k odstráneniu príčin zložitosti veci (napr. II. ÚS 33/99).
V období od 29. októbra 2008 do 23. júna 2009 okresný súd adresoval Registru obyvateľov
Slovenskej republiky, Zboru väzenskej a justičnej stráže i príslušnému útvaru Policajného
zboru žiadosti o oznámenie aktuálnej adresy pobytu otca sťažovateľky. Zároveň žiadal
Mestskú políciu Košice o doručenie zásielky na známu adresu trvalého pobytu. Posledná
odpoveď od dožiadaných orgánov bola okresnému súdu doručená 13. januára 2009. Keďže
zisťovanie adresy aktuálneho miesta pobytu otca sťažovateľky bolo aj tak bezúspešné,
okresný súd mu potom 4. mája 2009 ustanovil opatrovníka.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov
v konaní dospel ústavný súd po preskúmaní vyžiadaného súdneho spisu k záveru, že
sťažovateľka podaním doručeným okresnému súdu 27. júla 2009 zmenila vzhľadom
na zmenu pomerov na jej strane (prijatie na vysokoškolské štúdium) návrh vo veci samej.
Okresný súd navrhovanú zmenu povolil uznesením z 29. septembra 2010. Využitie
možností daných sťažovateľke procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jej
práv v občianskom súdnom konaní spôsobuje síce predĺženie priebehu konania, nemožno ho
však kvalifikovať ako postup, dôsledkom ktorého sú zbytočné prieťahy (napr. I. ÚS 31/01).
Strane navrhovateľa treba tiež pričítať isté spomalenie konania spôsobené ich
neúčasťou na nariadených pojednávaniach (29. októbra 2008 – ospravedlnená neúčasť,
19. mája 2009 – ospravedlnená neúčasť, 14. septembra 2010 – neospravedlnená neúčasť,
19. októbra 2010 – ospravedlnená neúčasť).
3. Postup okresného súdu ako tretie kritérium pri posúdení porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,
ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Vychádzal pritom z porovnania prehľadu úkonov súdu
vo veci obsiahnutého vo vyjadrení predsedu okresného súdu a z vlastných zistení
z vyžiadaného súdneho spisu.
Okresný súd totiž v chronologickom prehľade svojich úkonov v žalovanej veci
opomenul uviesť nasledujúce, pre rozhodovanie ústavného súdu podstatné skutočnosti.
3.1 Okresný súd rozsudkom č. k. 21 P 58/2008-73 z 23. júna 2009 zvýšil výživné
otca na maloletú sťažovateľku na sumu 49,79 € mesačne od 12. júna 2007 do 30. septembra
2007 a od 1. októbra 2007 do budúcnosti na sumu 66,39 €. Zároveň dlžné výživné,
ktoré vzniklo zvýšením za obdobie od 12. júna 2007 do 31. júla 2009, v sume 1 044,94 €
povolil otcovi splácať spolu s bežným výživným. Takto však nerozhodol o celom predmete
konania vymedzenom v žalobnom návrhu žalujúcej strany, a preto na základe návrhu
sťažovateľky z 21. júla 2009 okresný súd dopĺňacím rozsudkom č. k. 21 P 58/2008-92
z 30. júla 2009 návrh vo veci samej v prevyšujúcej časti zamietol.
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 8 CoP 281/2009-112
z 10. februára 2010 čiastočne zmenil prvostupňový rozsudok v spojení s dopĺňacím
rozsudkom a čiastočne ho zrušil, a to vo výroku o zvýšení výživného, vo výroku
o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti od 1. septembra 2009 do budúcna, vo výroku
o dlžnom výživnom od 1. septembra 2009 do budúcna, vo výroku o trovách konania
a v rozsahu zrušenia vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Podľa krajského súdu
„skutkový základ zistený súdom prvého stupňa v ďalšom priebehu konania sa zmenil tak,
že právne posúdenie súdu prvého stupňa už nemožno aplikovať od 1.9.2009“, preto „je
nevyhnutné, aby súd prvého stupňa potom, čo rozhodne o zmene návrhu, vykonal
dokazovanie za účelom zistenia úplne nového skutkového základu od 1.9.2009
do budúcna...“.
Okresný súd teda z dôvodu odvolania podaného sťažovateľkou nedisponoval spisom
od 16. septembra 2009 do 19. februára 2010 (5 mesiacov). Následne až 16. júla 2010
(5 mesiacov) nariadil pojednávanie na 4. august 2010.
Po doplnení dokazovania okresný súd rozsudkom č. k. 21 P 58/2008-218
zo 17. januára 2012 určil výživné otca pre sťažovateľku v sume 35 € mesačne
od 1. septembra 2009 do budúcna, dlžné výživné za obdobie od 1. septembra 2009
do 31. januára 2011 v sume 1 015 € povolil otcovi sťažovateľky splácať spolu s bežným
výživným a žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov konania nepriznal.
Opravným uznesením č. k. 21 P 58/2008-226 z 1. februára 2012 okresný súd opravil
prvé dva výroky svojho rozsudku zo 17. januára 2012 tak, že zvýšil výživné otca
pre sťažovateľku zo sumy 23,24 € mesačne na sumu 35 € mesačne od 1. septembra 2009
do budúcnosti a dlžné výživné v sume 1 015 € za obdobie od 1. septembra 2009
do 31. januára 2011 povolil otcovi splácať spolu s bežným výživným.
Dopĺňacím rozsudkom č. k. 21 P 58/2008-228 z 1. februára 2012 okresný súd doplnil
výrok rozsudku zo 17. januára 2012 o výrok: „...tým sa mení výška výživného určená
rozsudkom Okresného súdu Košice II č. k. 17C/316/02-42 zo dňa 18.12.2002.“
Na základe návrhu sťažovateľky okresný súd ďalším dopĺňacím rozsudkom
č. k. 21 P 58/2008-243 z 2. apríla 2012 doplnil prvostupňový rozsudok zo 17. januára 2012
o výrok: „V prevyšujúcej miere návrh matky na zvýšenie výživného zamieta.“
Na odvolanie sťažovateľky krajský súd rozsudkom č. k. 8 CoP 321/2012-264
z 27. marca 2013 čiastočne zmenil rozsudok okresného súdu zo 17. januára 2012 v spojení
s opravným uznesením i dopĺňacími rozsudkami a čiastočne ho zrušil, a to vo výroku
o dlžnom výživnom, vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vrátil vec okresnému
súdu na ďalšie konanie. Zrušujúci výrok založil na zistenej nedostatočnosti odôvodnenia
výroku o dlžnom výživnom.
Ak sú predmetom konania vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, konaniam
o týchto vzťahoch majú príslušné súdy venovať mimoriadnu starostlivosť, pretože dĺžka
napadnutého konania závažne ovplyvňuje zabezpečenie základných životných potrieb
týchto detí (napr. I. ÚS 194/03, III. ÚS 24/09, IV. ÚS 277/2012).
Aj z judikatúry ESĽP vyplýva, že v špecifických prípadoch pri posudzovaní doby
konania pred súdnymi orgánmi treba brať do úvahy nielen celkovú zložitosť prípadu, postup
účastníka súdneho konania a postup príslušného súdu, ale tiež samotný predmet konania,
t. j. čo je pre účastníka konania v tomto konaní v stávke – „at stake“ (rozsudok z 31. marca
1987, X. v. Francúzsko, rozsudok z 20. marca 1989, Bock v. Germany, rozsudok
z 31. marca 1992, X. v. Francúzsko, rozsudok z 26. apríla 1994, Vallée v. Francúzsko,
rozsudok z 8. februára 1996, A. and others v. Dánsko a iné). Medzi tie veci, u ktorých sa
pri posudzovaní dĺžky konania zohľadňuje aj predmet konania, judikatúra štrasburských
orgánov zaradila aj vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi, takže konaniu o nich majú
príslušné súdne orgány venovať mimoriadnu starostlivosť, pretože akékoľvek procesné
omeškanie v takejto veci môže mať za následok de facto rozhodnutie o otázke predloženej
súdu (rozsudok z 8. júla 1987, H. v. Spojené kráľovstvo Veľkej Británie, § 85).
3.2 Vo svetle formulovaných požiadaviek sa podstatne mení aj pohľad na posúdenie
prieťahov v predmetnej veci vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov, účelom ktorého je, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej
neistoty, kvôli čomu prebieha súdne konanie (mutatis mutandis II. ÚS 66/02).
Podľa názoru ústavného súdu viaceré nedostatky v postupe okresného súdu svedčia
v prospech záveru, že okresný súd nevenoval v celom priebehu žalovaného konania
mimoriadnu starostlivosť rozhodovaniu o návrhu sťažovateľky na zvýšenie výživného tak,
ako to vyžaduje uvedená rozhodovacia prax ESĽP.
V úvodnom štádiu konania si okresný súd zaobstaral potrebné písomné podklady
do 27. mája 2008. Avšak až 7. októbra 2008, teda po viac ako štyroch mesiacoch, uskutočnil
prvé pojednávanie vo veci. Z vyžiadaného spisu pritom nevyplýva žiadna prekážka,
ktorá by v tom čase okresnému súdu bránila nariadiť pojednávanie aj skôr (v tom čase
nevznikali ani problémy s doručovaním písomností otcovi sťažovateľky, keďže tento návrh
na začatie konania s výzvou na vyjadrenie riadne osobne prevzal). Štandardným postupom
prvostupňových súdov v počiatočnom štádiu konania je zaslanie návrhu na začatie konania
druhej sporovej strane na vyjadrenie už so súčasným nariadením prvého pojednávania. V tu
posudzovanom prípade okresný súd zaslal návrh na začatie konania otcovi sťažovateľky
s výzvou na vyjadrenie sa k nemu a až dva mesiace po doručení vyjadrenia (28. júla 2008)
nariadil pojednávanie na 7. október 2008.
Ďalšie kratšie obdobie nečinnosti vykazovalo žalované konanie od 13. januára 2009
do 4. mája 2009 (takmer štyri mesiace). Okresnému súdu nič nebránilo, aby skôr ustanovil
otcovi sťažovateľky opatrovníka na účel plynulého pokračovania v konaní.
Po vrátení veci z krajského súdu (19. februára 2010) a následnom doručení
odvolacieho rozsudku krajského súdu účastníkom konania (8. marca 2010 a 11. marca
2010) okresný súd až 16. júla 2010 nariadil pojednávanie na 4. august 2010. Žalované
konanie teda opätovne vykazovalo kratšie, avšak ničím neodôvodnené spomalenie
v rozsahu štyroch mesiacov.
Podstatným obdobím bezdôvodnej procesnej pasivity okresného súdu bol časový
úsek od 4. novembra 2010 (pojednávanie) do 15. novembra 2011 (pojednávanie). Okresný
súd bol v tomto prípade nečinný viac ako rok bez existencie akejkoľvek procesnej prekážky.
Vo vzťahu k skutočnostiam rekapitulovaným v predchádzajúcom texte ústavný súd
konštatuje, že procesný postup okresného súdu v žalovanom konaní sa nevyznačoval
rozsiahlymi obdobiami bezdôvodnej procesnej pasivity. Ústavný súd však už vyslovil,
že závažnosť doby nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché
úkony, ktoré si nevyžadovali dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (III. ÚS 101/01,
III. ÚS 192/2013). O takýto prípad išlo pri nariaďovaní prvého pojednávania na 7. október
2008 a na 4. august 2010, ako aj pri ustanovovaní opatrovníka otcovi sťažovateľky.
Preto aj identifikované štvormesačné obdobia nečinnosti považuje ústavný súd s osobitným
prihliadnutím na predmet konania a jeho význam pre sťažovateľku za vadné z pohľadu
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Navyše, nemožno opomenúť viac než ročné obdobie úplnej procesnej pasivity
okresného súdu (od 4. novembra 2010 do 15. novembra 2011), ktoré je v konaní vo veci
starostlivosti o maloletého ústavne neakceptovateľné.
Bezdôvodnou nečinnosťou sa teda okresný súd podieľal na celkovej dĺžke konania
v rozsahu dvoch rokov.
3.3 Ústavný súd ku skutočnostiam uvedeným okresným súdom v jeho vyjadrení
i zisteným z vyžiadaného súdneho spisu ďalej uvádza, že aj keď správanie štátneho orgánu
spôsobujúce zbytočné prieťahy sa obvykle prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou
konať o veci, pre splnenie účelu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
právne významné akékoľvek správanie štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna
činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť porušenie ústavou zaručeného základného práva
podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty
týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci
rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99, III. ÚS 24/09).
Po preštudovaní vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že postup okresného
súdu sa v niektorých prípadoch vyznačoval aj nesústredenosťou. Priamym dôkazom
formulovaného záveru sú dopĺňacie rozsudky, ktoré bolo vo vzťahu k obom doteraz
vyhláseným rozsudkom vo veci samej potrebné vydať, lebo okresný súd bezdôvodne
zakaždým opomenul rozhodnúť o celom predmete konania. Navyše, v poradí druhý
rozsudok vo veci samej (zo 17. januára 2012) musel okresný súd vo výroku opravovať
opravným uznesením.
Dôkazom nesústredenosti relevantnej z hľadiska požiadaviek plynúcich
zo základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je aj odvolací
rozsudok krajského súdu č. k. 8 CoP 321/2012-264 z 27. marca 2013, ktorým tento v časti
prvostupňový rozsudok okresného súdu v spojení s opravným uznesením a s dopĺňacími
rozsudkami musel zrušiť a vrátiť vec okresnému súdu na ďalšie konanie pre nedostatočné
odôvodnenie nerešpektujúce § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“). Krajský súd zdôraznil, že okresný súd
„vôbec neodôvodnil výrok o dlhu na výživnom napriek tomu, že mu krajský súd vo svojom
zrušujúcom uznesení z 10.2.2010 č. k. 8CoP/281/2009-17 priamo uložil, aby v odôvodnení
dôsledne uviedol, ako za určité obdobie dospel k sume predstavujúcej dlh na výživnom...“.
Ústavný súd na základe uvedených skutočností zastáva názor, že v dôsledku
popísaných pochybení okresného súdu a nevyhnutnosti ich následnej korekcie
rozhodnutiami krajského súdu v odvolacom konaní došlo k takému predĺženiu namietaného
konania, že to so zreteľom najmä na povahu danej veci (zvýšenie výživného) považuje
z ústavného hľadiska za neudržateľné.
4. Kratšie obdobia procesnej pasivity pred vykonaním jednoduchých úkonov spojené
s rok trvajúcou nečinnosťou od 4. novembra 2010 do 15. novembra 2011 a opakovaná
nesústredenosť konajúceho súdu pri rozhodovaní o predmete konania predstavujú
podľa názoru ústavného súdu faktory, ktoré sa svojím kumulatívnym pôsobením
rozhodujúcim spôsobom podpísali pod skutočnosť, že ani po takmer šesť a pol roku nie je
žalované konanie v celom jeho predmete právoplatne ukončené. Formulovaný záver platí
aj napriek popísaným problémom s doručovaním súdnych písomností otcovi sťažovateľky
a štvornásobnej neúčasti strany navrhovateľa na nariadených pojednávaniach. Dôvodom
takéhoto hodnotenia je predovšetkým charakter konania a jeho význam pre sťažovateľku.
Zistený postup okresného súdu v posudzovanom konaní nesvedčí o tom, že by svoju
činnosť organizoval v súlade s povinnosťou uloženou mu § 100 ods. 1 OSP tak, aby bola
vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. To napokon viedlo aj k nedodržaniu zákonnej
lehoty určenej podľa § 176 ods. 3 OSP na rozhodnutie vo veci starostlivosti o maloletú.
Ústavný súd dospel k záveru, že zistená dĺžka nečinnosti okresného súdu i charakter
nesústredenosti jeho postupu v pomere k celkovej dĺžke posudzovaného konania zakladá
právomoc na vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy i práva na prejednanie jej
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).
5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhla takéto rozhodnutie a z obsahu vyžiadaného
spisu vyplýva, že po rozhodnutí krajského súdu ako súdu odvolacieho bude zo strany
okresného súdu potrebné vykonať ďalšie relevantné procesné úkony voči účastníkom
konania (minimálne doručiť účastníkom konania rozhodnutie odvolacieho súdu tak,
aby konanie mohlo byť právoplatne ukončené). Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu
konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky
garantovaného jej čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.
Sťažovateľka navrhla priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 4 000 €,
čo zdôvodnila poukazom na skutočnosť, že „predmetom konania je zvýšenie výživného
pre sťažovateľku, ktoré je potrebné na zabezpečenie jej nevyhnutných životných potrieb.
S prihliadnutím na to, že to bol práve okresný súd, orgán, ktorého úlohou je ochrana
zákonnosti a zmyslom činnosti, ktorého je postupovať v súdnom konaní tak, aby ochrana
práv bola rýchla a účinná, je dôsledok – pocit márnosti, snahy dovolať sa spravodlivosti,
ktorý sťažovateľka nezvratne nadobudla, neospravedlniteľný.“.
Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie
konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).
Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä
charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie počas
predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného
práva.
Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy spomenuté
determinanty považuje za primerané priznať sťažovateľke sumu 2 500 € (bod 3 výroku
nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany
ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď priznáva spravodlivé
zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania v sume 496,74 €, a to za tri úkony právnej služby.
Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov za dva úkony právnej služby,
a to za prevzatie a prípravu zastupovania a za písomné podanie (sťažnosť). Stanovisko
doručené ústavnému súdu 26. novembra 2013 vyhodnotil ústavný súd ako neprinášajúce
nové skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť
záverečný úsudok ústavného súdu o predmete konania. Sťažovateľka v tomto podaní
v podstate iba rekapitulovala námietky voči postupu okresného súdu, ktoré už boli vznesené
v samotnej sťažnosti.
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom
v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná
tarifa podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,
t. j. zo sumy 781 € pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013
odmenu v sume 130,16 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,81 € za každý
úkon právnej pomoci.
S poukazom na výsledok konania má sťažovateľka nárok na náhradu trov konania
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013. Základná sadzba tarifnej odmeny
teda predstavuje sumu 260,32 €.
K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v sume 15,62 € (dvakrát
7,81 €). Náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľky je 275,94 €. Takto vyčíslenú sumu
bolo potrebné zvýšiť o 20 % daň z pridanej hodnoty, keďže sťažovateľka preukázala, že jej
právna zástupkyňa je platiteľom dane z pridanej hodnoty. Spolu teda náhrada trov právneho
zastúpenia predstavuje sumu 331,13 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Okresný súd je povinný
zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. decembra 2013