Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 192/2013

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 12. novembra 2013

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť Ing. M. F., T., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., Advokátska

kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov zaručeného a

Listiny základných práv a slobôd a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo Ing. M. F. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a Listiny základných práv a slobôd

a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Piešťany v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l i .

2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.

konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. M. F. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 800 € (slovom osemsto

eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť Ing. M. F. trovy konania v sume

272,76 € (slovom dvestosedemdesiatdva eur a sedemdesiatšesť centov) na účet jej právnej

zástupkyne JUDr. Ľ. B., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

28. januára 2013 doručená sťažnosť Ing. M. F., T. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len

„listina“) v spojení s čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“), základného práva na rovnosť účastníkov súdneho konania zaručeného čl. 47

ods. 3 , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

a listiny, práva na spravodlivé súdne konanie a práva

na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľka vystupuje od februára 2010

ako žalobca v konaní okresného súdu o zaplatenie sumy 13 277,56 € s príslušenstvom

proti R. R., P. (ďalej len „žalovaný“). Na výzvu okresného súdu z 11. októbra 2010

sťažovateľka uhradila súdny poplatok za podaný návrh. Okresný súd vydal 30. marca 2011

platobný rozkaz, ktorý „je od apríla 2011, do dnešného dňa, t. j. do 21. 01. 2013, v rozpore

so zákonom, opakovane súdom márne doručovaný žalovanému... Žalovaná bol vlastníkom

nehnuteľností na LV č.: 5067, kat. úz. H... Na nehnuteľnostiach bola zapísaná v poradí

2. ťarcha, zriadením exekučného záložného práva Z 495/2011, dňa 25. 01. 2011, ktorá

predbehla pohľadávku žalovanú v tomto konaní, žalobou súdu doručenou dňa 11. 02.

2010.“.

Sťažovateľka podala 21. marca 2011 sťažnosť na postup súdu podľa § 62 zákona

č. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Predsedníčka okresného súdu v odpovedi

z 27. apríla 2011 vyhodnotila sťažnosť ako neopodstatnenú, keďže zistila, že konanie bolo

začaté 16. februára 2010, že sťažovateľka bola 11. októbra 2010 vyzvaná na zaplatenie

súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený v splátkach 29. októbra 2010 a 5. novembra 2010,

a že zákonná sudkyňa 30. marca 2011 vydala platobný rozkaz.

Sťažovateľka v nadväznosti na to podala 19. mája 2011 podľa § 67 zákona o súdoch

žiadosť o prešetrenie vybavenia jej sťažnosti. Okrem namietania dĺžky konania tvrdila,

že jej návrh bol okresnému súdu doručený 11. februára 2010, a nie 16. februára 2010,

a že súdny poplatok zaplatila síce tromi samostatnými príkazmi, avšak všetky sú

z 28. októbra 2010. Predseda Krajského súdu v Trnave v odpovedi zo 16. augusta 2011

čiastočne uznal dôvodnosť žiadosti, keď s ohľadom na zistenú skutočnosť, že výzva

na zaplatenie súdneho poplatku bola sťažovateľke doručovaná až po ôsmich mesiacoch

od podania jej návrhu, dospel k záveru, že „platobný rozkaz, ktorý má slúžiť na skrátenie

súdneho konania, by mal byť vydaný v čo najkratšej lehote, ktorá v danom prípade bola

neprimerane dlhá“. Tiež konštatoval, že prezenčná pečiatka dokazuje doručenie návrhu

na začatie konania 16. februára 2010, preto sťažovateľke odporučil obrátiť sa s reklamáciou

na poštu. Obsah spisu podľa jeho zistení dokazuje aj zaplatenie súdneho poplatku v troch

splátkach, a to 29. októbra 2010 a 5. novembra 2010.

Sťažovateľka namieta, že „úkony vykonané súdom pri doručovaní platobného

rozkazu od apríla 2011 do dnešného dňa... nie sú úkonmi smerujúcimi k tomu, aby konanie

mohlo ďalej plynulo a efektívne pokračovať, sú neefektívne, sú postupom,

ktorý nezodpovedá povahe rozkazného konania, sú v rozpore so zákonom. S následkom,

že ďalší veriteľ žalovaného, zriadeným exekučným záložným právom... k nehnuteľnostiam...,

ktoré boli jediným majetkom vo vlastníctve žalovaného, bol zabezpečený pred pohľadávkou

vymáhanou v konaní , na základe žaloby súdu doručenej dňa 11. 02. 2010,

a s následkom nevymožiteľnosti pohľadávky vymáhanej v konaní ,

pre nemajetnosť žalovaného od druhého polroka 2012, pre nesprávny úradný postup,

bez splnenia zákonných podmienok, pre nezákonný postup v rozpore s právnym poriadkom

SR, SR, z odvodených zákonov, v rozpore so záväzkami z medzinárodnej

zmluvy, ktorou je SR viazaná, pre prieťahy v konaní, pre diskriminačný postup,

pre porušenie práva na rovnosť účastníkov konania, pre odňatie spravodlivosti, pre odňatie

práva na súdnu ochranu, pre zjavnú svojvôľu, postupom Okresného súdu Piešťany, v konaní

sp. zn.: .“. Sťažovateľka tvrdí, že postupom okresného súdu v predmetnom

konaní je jej spôsobená majetková ujma, ale aj nemajetková ujma „v občianskej

bezmocnosti a ľudskej nemohúcnosti, ktoré dodnes prežíva, s tým, že v právnom štáte je

možný nezákonný postup súdu, možná je nezákonná ochrana dlžníka nezákonným postupom

súdu, na úkor ochrany zákonných práv, ľudských práv a základných slobôd legitímneho

veriteľa, uplatnených zákonným spôsobom“.

2. Ústavný súd uznesením č. k. -9 zo 14. mája 2013 prijal

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľky v časti

namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti

sťažnosť odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

3. Následne 28. mája 2013 vyzval ústavný súd okresný súd prostredníctvom jeho

predsedníčky na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného

súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej

sťažnosti.

4. Okresný súd doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie spolu s požadovaným

súdnym spisom 21. júna 2013. Vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti a predložil chronologicky usporiadaný zoznam procesných úkonov

v namietanej veci:

„dňa 16.02.2010 bola doručená žaloba o zaplatenie 13.277,56 eur s príslušenstvom

na Okresný súd Piešťany a náhodným výberom bola pridelená do senátu Mgr. K. A.,

dňa 12.10.2010 vyzvaná navrhovateľka na zaplatenie súdneho poplatku,

dňa 29.10.2010 zaplatená časť súdneho poplatku,

dňa 5.11.2010 zaplatená zvyšná časť súdneho poplatku,

dňa 11.11.2010 bola právna zástupkyňa navrhovateľky nahliadnuť do spisu,

dňa 19.01.2011 právna zástupkyňa navrhovateľky podala žiadosť o informáciu

o stave konania,

dňa 30.03.2011 súd vydal platobný rozkaz,

dňa 27.04.2011 sa zásielka od odporcu vrátila neprevzatá v odbernej lehote,

dňa 10.05.2011 súd doručoval zásielku odporcovi cestou OO PZ a súčasne začal

vykonávať šetrenie pobytu odporcu výzvami na CEPO SR, Mestský úrad P., ÚEV, Sociálnu

poisťovňu,

dňa 15.06.2011 bola doručená posledná odpoveď zo šetrenia pobytu odporcu,

pričom bola potvrdená adresa v návrhu, OO PZ P. oznámilo zistenie, že odporca je

podľa vyjadrenia príbuzných v zahraničí a mal by sa vrátiť do konca mesiaca.“

5. Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 25. júna 2013 právnej zástupkyni

sťažovateľky s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

6. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne doručila ústavnému súdu

11. júla 2013 stanovisko k vyjadreniu okresného súdu. Namietla opätovne disproporciu

v dátume doručenia žaloby sťažovateľky okresnému súdu (11. február 2010 alebo

16. február 2010), nesprávnosť zavedenia sťažovateľkinej žaloby do súdneho registra (zápis

do registra „C“, namiesto registra „Ro“), osemmesačnú nečinnosť okresného súdu do výzvy

na zaplatenie súdneho poplatku, ako aj nezrovnalosti pri ustaľovaní dátumu zaplatenia

súdneho poplatku (podľa sťažovateľky bol zaplatený v jeden deň v troch splátkach).

Sťažovateľka vo svojom stanovisku takisto kritizuje skutočnosť, že okresný súd vydal

platobný rozkaz až po viac ako roku od doručenia žaloby, „márne doručoval platobný

rozkaz odporcovi rok aj 3 mesiace, dlhodobo šetril pobyt odporcu s výsledkom,

že opakovane bola potvrdená správnosť adresy v návrhu, a neprevzatie zásielky odporcom

v odbernej lehote, do dnešného dňa nedoručil navrhovateľovi uznesenie o zrušení

platobného rozkazu“ a „ustanovil odporcovi opatrovníka uznesením zo dňa 29. 01. 2013,

ktoré do dnešného dňa navrhovateľovi nedoručil“.

V závere svojho stanoviska sťažovateľka vyjadrila súhlas s upustením od ústneho

pojednávania o jej prijatej sťažnosti.

7. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v danej veci upustil od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu týkajúceho sa

posudzovaného konania dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 38 ods. 2 listiny každý má právo, aby jeho vec bola prerokovaná verejne,

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ). Formulačné kontexty umožňujú, pravdaže, rovnaký

záver aj o základnom práve garantovanom v čl. 38 ods. 2 listiny.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. ). V súlade

s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci ().

V sťažovateľkinej veci pred okresným súdom ide o „štandardnú“ žalobu o plnenie

podľa v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“), konkrétne žalobu o splnenie povinnosti vrátiť poskytnutú

bezúročnú pôžičku podľa a nasledujúcich

v znení neskorších predpisov. Po právnej stránke teda ide o celkom bežnú a jednoduchú

súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov.

S ohľadom na štádium, v ktorom sa predmetné konanie nachádza (po zrušení

platobného rozkazu a ustanovení opatrovníka odporcovi), niet žiadnych signálov

o skutkovej náročnosti. Tá je v doterajšom priebehu daná iba skutočnosťou neznámeho

pobytu odporcu. Takéto situácie však procesno-právna regulácia obsiahnutá v Občianskom

súdnom poriadku predvída a konajúcemu súdu ponúka časovo nenáročné a súčasne účinné

riešenia.

Súhrnne k prvému kritériu posúdenia prieťahov v konaní všeobecného súdu

ešte ústavný súd s odkazom na svoju stabilnú judikatúru (, ,

) poznamenáva, že návrh, o ktorom možno rozhodovať formou platobného

rozkazu, t. j. v skrátenom konaní, v právne a skutkovo jednoduchých veciach nesignalizuje

osobitne náročnú právnu a faktickú zložitosť veci. Posudzovanú vec i z tohto hľadiska treba

hodnotiť ako skutkovo a právne nenáročnú.

Pri skúmaní druhého kritéria pri zisťovaní prípadných prieťahov v konaní ústavný

súd podiel sťažovateľky ako účastníčky posudzovaného civilného konania, resp. podiel jej

právnej zástupkyne, na predĺžení konania nezistil. Sťažovateľke možno pričítať nezaplatenie

súdneho poplatku za podaný návrh, uvedený nedostatok však nedisponuje potenciálom

podstatného predĺženia konania pri jeho odstraňovaní.

Postup okresného súdu ako tretie kritérium na posúdenie porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,

ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu nezistil

žiadne odchýlky od chronológie procesných úkonov, ktorú uviedol vo svojom vyjadrení

okresný súd.

Okrem toho však zo spisu vyplýva, že po zisťovaní pobytu odporcu, ktoré sa

skončilo 15. júna 2011 potvrdením aktuálnosti jeho pôvodnej adresy trvalého pobytu, na

ktorú sa však platobný rozkaz do vlastných rúk odporcu doručiť nepodarilo, sa okresný súd

v septembri 2011 pokúšal doručiť platobný rozkaz odporcovi na adresu sídla jeho

posledného známeho zamestnávateľa (neúspešne), v októbri 2011 sa okresný súd pokúšal

doručiť predmetnú písomnosť na adresu trvalého pobytu prostredníctvom Mestskej polície

P. (neúspešne) a v novembri 2011 znovu na adresu sídla posledného známeho

zamestnávateľa odporcu prostredníctvom Obvodného oddelenia Policajného zboru v H.

(neúspešne).

Okresný súd potom v januári 2012 opätovne na Mestskom úrade P. zisťoval miesto

trvalého pobytu odporcu (odpoveď potvrdila pôvodnú adresu trvalého pobytu). Manželku

odporcu okresný súd 25. júla 2012 vyzval na oznámenie adresy odporcu, ktorá však

v súdom určenej lehote (10 dní) odpoveď nezaslala.

Okresný súd uznesením č. k. -54 z 29. januára 2013 ustanovil odporcovi

podľa za opatrovníka zamestnanca Okresného súdu Trnava.

Okresný súd 6. júna 2013 nariadil pojednávanie na 12. september 2013 a následne

10. júna 2013 vyzval právnu zástupkyňu sťažovateľky na predloženie dôkazov

preukazujúcich uplatnený nárok a opatrovníka odporcu vyzval na vyjadrenie sa k žalobe.

Z uskutočnených procesných úkonov okresného súdu podľa názoru ústavného súdu

vyplýva, že v postupe žalovaného súdu sa nevyskytovali dlhšie obdobia úplnej procesnej

pasivity. Za kratšie obdobia bezdôvodnej nečinnosti treba považovať obdobie od nápadu

žaloby do výzvy adresovanej sťažovateľke na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh

(8 mesiacov). V tejto súvislosti ústavný súd uznáva, že zodpovednosť za procesnú

perfektnosť podaného návrhu na začatie konania znáša navrhovateľ. Formulovanou

požiadavkou však nemožno ospravedlniť osemmesačnú bezdôvodnú nečinnosť konajúceho

súdu pri odstraňovaní nedostatku podanej žaloby spočívajúceho v nezaplatení súdneho

poplatku.

Po zaplatení súdneho poplatku okresný súd po takmer piatich mesiacoch vydal

platobný rozkaz. Ústavný súd tu opätovne poukazuje na účel inštitútu platobného rozkazu

a všetkých jeho procesných súvislostí smerujúcich k čo najrýchlejšiemu doručeniu

rozhodnutia odporcovi tak, aby čo najskôr bolo jasné, či bude konanie právoplatne

ukončené alebo či sa v dôsledku podania odporu, prípadne výskytu iných právnych

skutočností predvídaných zákonom platobný rozkaz zruší a konanie pokračuje nariadením

pojednávania, teda v „klasickej nerozkaznej“ podobe.

Váhavý postup okresného súdu popísaný v predchádzajúcich dvoch odsekoch

v konečnom dôsledku viedol k výsledku, že platobný rozkaz charakterizujúci skrátenú

formu súdneho konania bol v právne a skutkovo jednoduchej veci vydaný po viac ako roku

od doručenia sťažovateľkinho návrhu okresnému súdu. Z pohľadu rešpektovania

základného práva účastníka súdneho konania zaručeného i

listiny to ústavný súd považuje za neželaný stav.

Po vrátení zásielky určenej do vlastných rúk odporcu, ktorá obsahovala platobný

rozkaz, sa okresný súd od mája 2011 do júla 2012 pokúšal zistiť adresu skutočného pobytu

odporcu tak, aby mu platobný rozkaz mohol doručiť do vlastných rúk. Podľa § 173 ods. 1

totiž platobný rozkaz treba doručiť odporcovi do vlastných rúk, náhradné doručenie je

vylúčené.

Vo vymedzenom období (máj 2011 – júl 2012) okresnému súdu nemožno vytknúť

obdobia bezdôvodnej procesnej pasivity (viacnásobne sa obracal na príslušné orgány

so žiadosťami na zistenie pobytu odporcu), voľba procesného postupu však podľa názoru

ústavného súdu znovu nerešpektovala účel rozkazného konania podľa Občianskeho súdneho

poriadku. Snaha zákonodarcu zabezpečiť prostriedkami rozkazného konania čo

najrýchlejšie dovŕšenie procesu súdnej ochrany hmotných práv navrhovateľa pri súčasnom

zachovaní nevyhnutnej miery rešpektovania ústavne determinovaných procesných práv

účastníka sporového konania sa prejavuje okrem iného aj v procesnej norme zakotvenej

v . Tá síce neurčuje, ako dlho sa má konajúci súd pokúšať zistiť miesto

pobytu odporcu, aby mu mohol platobný rozkaz doručiť do vlastných rúk, je však súčasťou

koncepcie skráteného konania, ktorej účelu musí civilný súd svoj postup v konkrétnej veci

prispôsobiť.

Okresný súd bezvýsledne zisťoval miesto pobytu odporcu a neúspešne sa pokúšal

doručiť mu platobný rozkaz viac ako 14 mesiacov. Následne po tom, ako manželka odporcu

v určenej lehote (10 dní) neodpovedala na výzvu okresného súdu z 25. júla 2012 vo veci

zistenia pobytu odporcu a vo veci jej prípadného ustanovenia za opatrovníka odporcu,

okresný súd až 29. januára 2013, teda po viac ako piatich mesiacoch, ustanovil odporcovi

za opatrovníka inú osobu. Po doručení rozhodnutia o ustanovení za opatrovníka okresný súd

až 6. júna 2013 (po približne štyroch mesiacoch) nariadil pojednávanie.

Ústavný súd neopomína skutočnosť, že podľa obsahu vyžiadaného súdneho spisu

okresný súd doteraz predpísanou procesnou formou nezrušil vydaný platobný rozkaz

podľa , čo vyvoláva pochybnosti o procesnej bezvadnosti jeho ďalšieho

postupu v konaní (nariadenie pojednávania vo veci), podstatnou pre záver o porušení

základného práva sťažovateľky zaručeného je však zistená skutočnosť,

že po vydaní platobného rozkazu okresný súd až po viac ako dvoch rokoch (6. júna 2013)

neúspešných pokusov o jeho doručenie do vlastných rúk nariadil vo veci pojednávanie

a opustil dovtedy uplatňovaný právny režim skráteného konania.

Podľa názoru ústavného súdu popísaný a skutkovo vyhodnotený postup okresného

súdu nerešpektoval základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných

prieťahov, ani jej právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Uvedené práva totiž

v skrátených rozkazných konaniach vyžadujú od konajúceho súdu čo najrýchlejšie

právoplatné ukončenie konania alebo právoplatný a v predpísanej forme urobený záver

o nesplnení procesných podmienok na prejednanie veci v rozkaznom konaní spojený

s pokračovaním v konaní mimo režimu jeho skrátenej formy. Konanie okresného súdu

trvajúce v jeho rozkaznej fáze viac ako tri roky nevykazujúce pritom žiadne signály právnej

či skutkovej náročnosti nerešpektuje popísaný účel skráteného konania. Neznáme miesto

skutočného pobytu odporcu bolo jedinou prekážkou konania, ktorú však Občiansky súdny

poriadok v § 173 ods. 2 rieši tak, aby okresný súd mohol čo najskôr pokračovať v konaní

aj bez osobnej účasti odporcu.

Ústavný súd aj pri komplexnom pohľade na celkový obraz posudzovaného konania

vyplývajúci z vyžiadaného spisu konštatuje, že podstatná väčšina procesných úkonov

okresného súdu mala jednoduchý, priam administratívny charakter. Preto aj

niekoľkomesačné otáľanie s úkonmi takéhoto charakteru je z pohľadu označených práv

sťažovateľky vadné. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že závažnosť doby

nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadovali

dlhodobé štúdium alebo inú prípravu ().

Všetky popísané nedostatky v postupe okresného súdu majú za následok skutočnosť,

že do dnešného dňa predmetné konanie okresného súdu o právne a skutkovo nenáročnej

veci nie je právoplatne ukončené, trvá viac ako 3 a pol roka, pričom sa nachádza vo fáze

pred prvým pojednávaním. Doterajšie úkony okresného súdu nemali s výnimkou vydania

platobného rozkazu povahu konania o veci tvoriacej predmet konania. Tieto okolnosti

považuje ústavný súd za dôkaz postupu okresného súdu porušujúceho základné právo

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a podľa čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný súd preto rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto nálezu.

Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti navrhla takéto rozhodnutie, preto ústavný súd

po zistení, že vo veci bude okresný súd pokračovať nariadením pojednávania, prikázal

okresnému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky

garantovaného jej a listiny, ako aj jej práva zaručeného

čl. 6 ods. 1 dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka navrhla priznať jej finančné zadosťučinenie v sume 10 000 €.

V dôvodoch sťažnosti uviedla, že kritizovaným postupom okresného súdu v žalovanej veci

jej bola spôsobená „nemajetková ujma v občianskej bezmocnosti a ľudskej nemohúcnosti,

ktoré dodnes prežíva s tým, že v právnom štáte je možný nezákonný postup súdu, možná je

nezákonná ochrana dlžníka nezákonným postupom súdu, na úkor ochrany zákonných práv,

ľudských práv a základných slobôd legitímneho veriteľa, uplatnených zákonným

spôsobom“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie

ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu

došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie

konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (, ).

Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia

nie je prípadná náhrada škody (napr. , , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä

charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľky, jej správanie počas

predmetného konania a skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného

práva.

V okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy spomenuté determinanty

ústavný súd považuje za primerané priznať sťažovateľke sumu 800 € (bod 3 výroku nálezu).

Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany

ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď priznáva spravodlivé

zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka v petite svojej sťažnosti požiadala ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania.

Ústavný súd priznal sťažovateľke náhradu trov za dva úkony právnej služby,

a to za prevzatie a prípravu zastupovania a za písomné podanie (sťažnosť). Stanovisko

doručené ústavnému súdu 11. júla 2013 vyhodnotil ústavný súd ako neprinášajúce nové

skutkové tvrdenia alebo právnu argumentáciu, ktoré by boli spôsobilé ovplyvniť záverečný

úsudok ústavného súdu o predmete konania.

Úkon právnej služby spočívajúci v príprave a v prevzatí zastupovania bol

podľa dátumu na splnomocnení udelenom sťažovateľkou jej právnej zástupkyni vykonaný

v roku 2012. Sťažnosť právna zástupkyňa sťažovateľky písomne spracovala a podala v roku

2013.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom

v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná

tarifa podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,

t. j. zo sumy 763 € pre úkony v roku 2012), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2012

odmenu v sume 127,16 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,63 € za každý

úkon právnej pomoci. Pre úkony vykonané v roku 2013 prislúcha ako základná tarifa 781 €,

čo za jeden úkon právnej služby predstavuje 130,16 €. Režijný paušál v danom prípade je

7,81 €.

S poukazom na výsledok konania má sťažovateľka nárok na náhradu trov konania

za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2012 (prevzatie a príprava zastúpenia)

a za jeden úkony právnej služby uskutočnený v roku 2013 (písomné podanie – sťažnosť).

Základná sadzba tarifnej odmeny teda predstavuje sumu 257,32 €.

K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v celkovej sume 15,44 € (7,63 €

+ 7,81 €). Spolu náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľky je 272,76 €. Okresný súd je

povinný zaplatiť ju na účet právnej zástupkyne sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s ).

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené

vo výroku tohto nálezu (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. novembra 2013