Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 3/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-46

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. októbra 2012 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď., H., Č., a akademickej maliarky a sochárky M. T., B.,

zastúpených advokátom JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného

a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. -39

z 28. júla 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

v období po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.

-39 z 28. júla 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. JUDr. Ing. D. Ď. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom

tisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. Ing. D. Ď. trovy

konania v sume 314,18 € (slovom tristoštrnásť eur a osemnásť centov) na účet jeho

právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., Advokátska kancelária, B., do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Sťažnosti akademickej maliarky a sochárky M. T. n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. augusta

2011 doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď., H., Č. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“),

a akademickej maliarky a sochárky M. T., B. (ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“),

pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného (ďalej len „“) a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a pre namietané porušenie ich práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1

dohovoru uznesením okresného súdu z 26. novembra 2009 v konaní sp. zn. ,

uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 29. apríla 2010 v konaní

sp. zn. a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) z 12. mája 2011 v konaní sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa na základe žaloby podanej

okresnému súdu 13. októbra 1997 domáhali proti JUDr. J. J., správcovi konkurznej podstaty

úpadcu Ž., s. r. o., B. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“), určenia vlastníckeho práva

k nehnuteľnostiam, ktoré sa viedlo pod sp. zn. , neskôr pod sp. zn. .

Okresný súd v neskoršom štádiu konania uznesením č. k. -618 z 27. marca 2008

rozšíril okruh účastníkov na strane žalovaných (žalovaní v 2., 3., 4. a 5. rade).

Postup okresného súdu v označenom konaní napadli sťažovatelia sťažnosťou

podľa doručenou ústavnému súdu 9. marca 2009. Ústavný súd

nálezom č. k. -39 z 28. júla 2009 vyslovil porušenie základného práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ako aj porušenie ich práva na

prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 8

C 19/2001 a súčasne prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných

prieťahov. Nález ústavného súdu na základe doručenia účastníkom konania nadobudol

právoplatnosť 14. augusta 2009.

V období po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu sťažovateľka

v 2. rade podaním z 25. septembra 2009 adresovaným okresnému súdu vzala svoj žalobný

návrh späť. Sťažovateľ v 1. rade podaním z 28. septembra 2009 adresovaným okresnému

súdu vzal späť svoju žalobu proti žalovanému v 1. rade, ako aj proti žalovaným v 2., 3.

a 5. rade. Zároveň navrhol okresnému súdu zmenu žalobného petitu.

Okresný súd na základe uvedených procesných podaní uznesením č. k. 8 C 19/2001-

791 z 26. novembra 2009 konanie o návrhu sťažovateľky v 2. rade zastavil a zastavil

aj konanie o návrhu sťažovateľa v 1. rade proti žalovaným v 1., 2., 3. a 5. rade. Tým istým

uznesením okresný súd uložil sťažovateľom povinnosť nahradiť jednotlivým žalovaným

trovy konania. Žalovaným v 2. a 5. rade okresný súd právo na náhradu trov konania

nepriznal.

Sťažovatelia prvostupňové uznesenie okresného súdu vo výrokoch o povinnosti

nahradiť trovy konania žalovaným napadli odvolaním, v ktorom okrem iného uviedli,

že uznesenie okresného súdu „je vydané predčasne a to preto, lebo súd bol povinný najskôr

rozhodnúť o zmenenom návrhu žalobcu zo dňa podania 28.9.2009...“. Následne vo vzťahu

k napadnutým výrokom navrhovali aplikáciu Občiansky súdny

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).

Krajský súd uznesením č. k. -802 z 29. apríla 2010 o odvolaní

sťažovateľov rozhodol tak, že „uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej

sa uloženia povinnosti navrhovateľom v 1. a 2. rade zaplatiť odporcom v 1. a 3. rade

náhradu trov konania a v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti navrhovateľke v 2. rade

zaplatiť odporkyni v 4. rade náhradu trov konania, potvrdzuje“. Dospel pritom k záveru,

že „k späťvzatiu návrhu nedošlo pre správanie sa odporcov, keďže nedošlo k splneniu toho,

čoho sa návrhom navrhovatelia domáhali, a preto nie je možné pri rozhodovaní o náhrade

trov konania postupovať podľa druhá veta “. Krajský súd nezistil

ani dôvody na aplikáciu na prerokovávaný prípad.

Uznesenie krajského súdu i prvostupňové uznesenie okresného súdu napadli

sťažovatelia dovolaním, ktorého prípustnosť opierali o

a dovolacím dôvodom malo byť nesprávne právne posúdenie veci a porušenie § 94 ods. 3

, ktoré malo za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Najvyšší súd ako súd dovolací uznesením z 12. mája 2011 v konaní sp. zn.

dovolanie sťažovateľov odmietol. Dospel k záveru, že „dovolanie smeruje

proti uzneseniu, ktorým odvolací súd potvrdil výroku súdu prvého stupňa o náhrade trov.“,

pričom „takéto uznesenie je v zaradené medzi uznesenia, v prípade

ktorých je prípustnosť dovolania výslovne vylúčená. Dovolanie žalobcov by v dôsledku toho

mohlo byť procesne prípustné len ak by v konaní došlo k niektorej z procesných vád,

ktoré sú uvedené v ...“. V tejto súvislosti najvyšší súd uviedol, že sťažovatelia

„procesné vady konania v zmysle nenamietali; ich existencia v dovolacom

konaní nevyšla ani najavo. Prípustnosť ich dovolania preto z týchto ustanovení nemožno

vyvodiť.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovatelia k otázke dĺžky prebiehajúceho

konania poukazujúc na nález ústavného súdu č. k. -39 z 28. júla 2009 uviedli,

že okresný súd „nerešpektoval tento nález ÚS a od podania sťažnosti zo dňa 5.3.2009

po dobu 2,5 roka konal nekoncepčne a neefektívne, čím boli spôsobené ďalšie bezdôvodné

prieťahy“. Podľa názoru sťažovateľov sa ústavný súd v skoršom náleze zaoberal prieťahmi

v postupe okresného súdu „nedôsledne, lebo tento spor nebol a nieje sporom právne

a skutkovo mimoriadne náročným vo veci, lebo jeho základ nevyplýva z čias privatizácie

jednoducho preto, lebo žalovaný Ž., s. r. o. neexistoval“. Aj pochybenia všeobecných súdov

konajúcich v ich veci je možné „charakterizovať ako konania v rozpore s čl. 48 ods. 2

, teda konanie s prieťahmi, ako aj konania nespravodlivé, čo malo za následok

porušenie Čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Ústavný súd prijal uznesením č. k. -17 z 17. januára 2012 sťažnosť

sťažovateľov na ďalšie konanie, a to v časti namietajúcej porušenie ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu

ústavného súdu č. k. -39 z 28. júla 2009. Vo zvyšnej časti ústavný súd

sťažnosť sťažovateľov odmietol.

Ústavný súd 27. januára 2012 vyzval prostredníctvom jeho predsedu okresný súd

na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného súdneho spisu

a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti.

Predseda okresného súdu 29. februára 2012 ústavný súd informoval, že súhlasí s upustením

od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti, avšak vyjadrenie a k sťažnosti a predmetný

súdny spis bude možné zaslať až po jeho vrátení z krajského súdu, ktorý rozhodoval

o odvolaní.

Vyjadrenie k vecnej stránke sťažnosti a súdny spis doručil okresný súd ústavnému

súdu 30. augusta 2012. Uvádza, že konanie o určenie vlastníckeho práva je spor „náročný

na dokazovanie. Navrhovatelia žalovaný výrok súdu v priebehu konania menili,

k jednotlivým zmenám návrhov sa zakaždým odporcovia písomne vyjadrovali“. Priebeh

konania po 14. auguste 2009 (právoplatnosť nálezu ústavného súdu vo veci sp. zn.

) okresný súd chronologicky rekapituluje:

„Konajúci sudca... úpravou zo dňa 14.08.2009 určil termín pojednávania

na 02.10.2009. Navrhovatelia faxovým podaním doručeným 28.09 a 29.09.2009,

ktoré doplnili predložením jeho originálu dňa 01.10.2009 návrh proti odporcom v 1, 2, 3

a 5 rade zobrali späť a okrem toho v tomto podaní zmenili žalovaný výrok súdu. Vzhľadom

na uvedené bolo pojednávanie dňa 02.10.2009 odročené s tým, že odporcovia sa k podaniu

navrhovateľov vyjadria písomne. Svoje vyjadrenia doručili súdu postupne v priebehu

mesiaca október 2009, na základe nich súd uznesením -791 zo dňa 26.11.2009

konanie o návrhu navrhovateľky 2 zastavil a konanie o návrhu navrhovateľa 1

voči odporcom 1, 2, 3 a 5 zastavil a zároveň rozhodol o trovách konania. Voči uvedenému

uzneseniu navrhovatelia podali odvolanie a z toho dôvodu bol spis úpravou zo dňa

22.12.2009 predložený na Krajský súd Nitra, ktorý spis vrátil dňa 11.02.2010

ako predčasne predložený s tým, že odvolanie nebolo doručené ostatným účastníkom

konania. Po odstránení vytýkanej vady bol spis úpravou zo dňa 11.03.2010 opätovne

predložený na Krajský súd Nitra, ktorý uznesením -802 zo dňa 29.04.2010

napadnuté uznesenie potvrdil a spis vrátil tunajšiemu súdu 27.05.2010. Konajúci sudca

po doručení krajského uznesenia úpravou zo dňa 25.06.2010 určil vo veci termín

pojednávania na deň 01.10.2010. Po vydaní termínu pojednávania bolo doručené dovolanie

navrhovateľov dňom 12.07.2010. Úpravou zo dňa 20.07.2010 bol zrušený termín

pojednávania a spis bol predložený na Najvyšší súd SR, ktorý predmetný spis 09.02.2011

vrátil tunajšiemu súdu ako predčasne predložený vzhľadom na to, že dovolaním napadnuté

uznesenie nebolo doručené právnemu zástupcovi odporcov 3 a 4 a okrem toho dovolanie

nebolo doručené odporcom 1 – 5. Po odstránení vytýkaného nedostatku bol spis úpravou

zo dňa 08.03.2011 opätovne predložený na Najvyšší súd, ktorý uznesením -826

zo dňa 12.05.2011 dovolanie odmietol a spis vrátil tunajšiemu súdu 17.05.2011.

Po doručení predmetného uznesenia úpravou zo dňa 16.06.2011 bol určený vo veci termín

pojednávania na deň 09.09.2011, na ktorom súd vo veci meritórne rozhodol a to tak,

že návrh zamietol. Navrhovatelia podali voči rozsudku v zákonnej lehote odvolanie,

preto bol spis úpravou zo dňa 22.11.2011 predložený na Krajský súd Nitra. Odvolací súd

uznesením -854 zo dňa 31.07.2012 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil

na konanie. Vzhľadom na to, že konajúci sudca vo období od 14.08 do 20.08.2012 čerpá

riadnu dovolenku, po jeho návrate bude bezodkladne vo veci urobený procesný úkon

v súlade s odôvodnením druhostupňového rozhodnutia.“

Okresný súd je toho názoru, že „v období od 14.08.2009 sa nevyskytli žiadne

prekážky postupu konania podľa a nasl. “ a že v tomto období „zo strany

sťažovateľov neboli spôsobené prieťahy v konaní, avšak prieťahy... v uvedenom konaní

neboli spôsobené ani zo strany súdu, ktorý vykonával jednotlivé úkony promptne a plynule“.

Okresný súd zdôraznil časté zmeny žalobného petitu a okruhu odporcov zo strany

sťažovateľov, ktorými bolo poznačené celé konanie. Opätovne vyjadril súhlas s upustením

od ústneho pojednávania vo veci.

Vyjadrenie okresného súdu zaslal ústavný súd 3. septembra 2012 sťažovateľom

s možnosťou zaujať k nemu stanovisko. Rovnako sťažovateľov požiadal o vyjadrenie sa

k možnému upusteniu od ústneho pojednávania vo veci.

Sťažovatelia prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručili 14. septembra 2012

ústavnému súdu svoje stanovisko. Súhlasia s upustením od ústneho pojednávania a k veci

vyjadrujú nesúhlas s názorom okresného súdu o náročnosti konania o prerokovávanej

určovacej žalobe, pretože „o podobný určovacích žalobách je množstvo publikovaných

rozhodnutí – judikátov a stanovísk nie len ÚS SR, ale aj NS SR. Základom celého

dlhotrvajúceho sporu je skutočnosť, že súd po podanej žalobe dňa 13.10.1997 nezabezpečil

predmet sporu proti scudzovaniu a likvidovaniu (búraním), kedy bol účastníkom konania

iba JUDr. J. J., správcom konkurznej podstaty Ž., s .r. o... S. toto pochybenie súdu využil

a predmetné nehnuteľnosti odpredal, pričom si nesplnil svoju povinnosť podľa § 101 ods. 1

, aby pravdivo informoval súd, že nehnuteľnosti odpredal s označením tých

účastníkov, ktorých mal súd pripustiť do konania podľa § 95 ods. 1 s poukazom na § 92

ods. 2 .. Z uvedeného dôvodu je potom zrejmé, že navrhovatelia museli postupovať

podľa a a určovať, ktorých účastníkov má súd pripustiť

do konania na strane odporcov.“. Sťažovatelia tvrdia aj nesprávnu činnosť okresného súdu,

ktorý nevyhovel ich dôkazným návrhom „zásadného významu“ týkajúcim sa nadobudnutia

vlastníckeho práva žalovaným v 1. rade. Rovnako poukazujú na opätovné vrátenie spisu

vyšším súdom okresnému súdu z dôvodu predčasného predloženia.

Z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu ústavný súd zistil, že ku dňu

rozhodovania o sťažnosti nie je predmetné konanie právoplatne skončené vo vzťahu

k sťažovateľovi v 1. rade. Pokiaľ však ide o sťažovateľku v 2. rade, okresný súd uznesením

č. k. -791 z 26. novembra 2009 konanie o jej návrhu zastavil, a to na základe

späťvzatia žaloby. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 21. júna 2010, teda ešte

pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania,

pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru,

že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť

(napr. , ).

1. Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ).

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa je teda

požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej

moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého

sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci

na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa

v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. , ,

). Ústavný súd preto v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr.

, , , , , )

prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa sa poskytuje ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť

ústavnému súdu predložená v čase, keď k namietanému porušeniu označeného základného

práva došlo alebo porušenie v tomto čase ešte trvalo.

Ako už bolo uvedené, okresný súd konanie o návrhu sťažovateľky v 2. rade

právoplatne zastavil ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu. Preto v čase jej doručenia

už k porušovaniu základného práva sťažovateľky v 2. rade na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov ani k porušovaniu jej práva na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote okresným súdom v žalovanom konaní nemohlo dochádzať. Ďalšie

meritórne posudzovanie ústavne relevantnej príčinnej súvislosti medzi postupom okresného

súdu v konaní sp. zn. a označeným právami sťažovateľky v 2. rade by tak už

za žiadnych okolností nemohlo naplniť účel konania podľa ,

pretože poskytnutie účinnej ochrany základnému právu sťažovateľky v 2. rade zaručenému

i jej právu zaručenému dohovoru je v preukázaných

skutkových okolnostiach (právoplatne zastavenie konania okresného súdu o jej návrhu)

vylúčené. Ústavný súd preto sťažnosti sťažovateľky v 2. rade nevyhovel (bod 4 výroku

tohto nálezu).

2. Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade

bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. ). V súlade

s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ,

).

Podľa rovnakých kritérií postupoval ústavný súd aj v danom prípade.

Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (). Ústavný súd sa

pri posudzovaní tohto kritéria nemal dôvod odchýliť od názoru už vysloveného v náleze

v skoršej veci sp. zn. , kde uviedol, že z právneho i skutkového hľadiska

možno čiastočne súhlasiť s názorom, že ide o zložitejšiu vec, na čo poukazuje aj okresný

súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Na priebeh konania mohli mať vplyv aj okolnosti

na strane sťažovateľov, ktorí „podávali vo veci množstvo procesných návrhov, okrem toho

menili aj okruh účastníkov“, a tiež to, že ich nárok úzko súvisel s ďalšími majetkovými

nárokmi, ktoré boli predmetom iných sporov medzi týmito účastníkmi.

Ústavný súd však vzhľadom na skutočnosť, že posudzuje len úsek konania

po 14. auguste 2009, považuje za potrebné zdôrazniť, že z priebehu a charakteru procesných

úkonov súdu a účastníkov konania v posudzovanej fáze nevyplynuli také nové právne

a skutkové okolnosti, ktoré by boli spôsobilé zásadným spôsobom ovplyvniť náročnosť

okresným súdom prerokovávanej veci. Okresný súd musel reagovať na podanie sťažovateľa

v 1. rade obsahujúce čiastočné späťvzatie žaloby a zmenu jej petitu, pričom jeho procesné

rozhodnutie (z 26. novembra 2009) vyvolalo podanie opravných prostriedkov (odvolanie,

dovolanie), pri vybavovaní ktorých sa činnosť prvostupňového súdu sústredí výlučne

na zabezpečenie podkladov na rozhodnutie vyššieho súdu. Po rozhodnutí najvyššieho súdu

o dovolaní okresný súd nariadil pojednávanie, na ktorom neprebehlo žiadne dokazovanie

a na ktorom vyhlásil rozhodnutie vo veci. Následne bolo proti meritórnemu rozsudku

podané odvolanie.

Správanie sťažovateľa v 1. rade ako druhé kritérium významné pre posúdenie

možného porušenia jeho označených práv hodnotí ústavný súd ako dostatočne aktívne

a súčinnostné. Ústavný súd sa však po preštudovaní súdneho spisu stotožňuje s tvrdením

okresného súdu o procesných návrhoch sťažovateľa v 1. rade (a napokon aj o ním

podávaných opravných prostriedkoch), ktoré mali za následok predĺženie konania. V tejto

súvislosti ústavný súd stabilne judikuje, že využitie možností daných sťažovateľom

procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie ich práv v súdnom konaní môže síce

spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však kvalifikovať ako postup,

ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. ). V takomto prípade však

zodpovednosť nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (,

).

Pokiaľ ide o tretie kritérium spočívajúce v postupe okresného súdu, ústavný súd

z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že okresný súd na jednotlivé procesné podania

účastníkov konania reagoval dostatočne rýchlo. Obdobia súvislejšej nečinnosti sa teda

v postupe okresného súdu po 14. auguste 2009 nevyskytli.

K porušeniu základného práva podľa však môže dôjsť nielen

samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda takým

konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (,

, ). Rovnako tak môže zapríčiniť porušenie základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa aj nesprávna

činnosť štátneho orgánu (m. m. ).

Z vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd zistil, že okresný súd nepostupoval

správne pri zabezpečovaní podkladov na rozhodovanie vyšších súdov o podaných

opravných prostriedkoch účastníkov konania.

Po podaní odvolania sťažovateľov proti uzneseniu č. k. -791

z 26. novembra 2009 okresný súd predložil 22. decembra 2009 vec krajskému súdu

na rozhodnutie o odvolaní. Krajský súd vrátil 11. februára 2010 spis okresnému súdu

ako „predčasne predložený“, pretože okresný súd nerešpektoval ,

podľa ktorého ak nejde o prípad uvedený v § 209 ods. 1 druhej vete (procesné prekážky

brániace meritórnemu prerokovaniu odvolania, pozn.), doručí súd prvého stupňa

bezodkladne odvolanie ostatným účastníkom, a ak odvolanie smeruje proti rozhodnutiu

vo veci samej, vyzve účastníkov, aby sa k odvolaniu vyjadrili. Okresný súd musel

po vrátení spisu svoje procesné pochybenie napraviť a až následne, 11. marca 2010,

predložil vec opätovne krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní.

Rovnako aj po podaní dovolania sťažovateľov proti odvolaciemu uzneseniu

krajského súdu č. k. -802 z 29. apríla 2010 okresný súd predložil 20. júla 2010

spis najvyššiemu súdu na rozhodnutie o dovolaní. Najvyšší súd však 9. februára 2011 vrátil

spis okresnému súdu ako „predčasne predložený, lebo 1/ dovolaním napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu nebolo dosiaľ doručené právnemu zástupcovi žalovaných 3/ a 4/..., takže

nie je právoplatné, 2/ dovolanie nebolo doručené žalovaným 1/ až 5/, v dôsledku čoho im

nebola vytvorená procesná možnosť vyjadriť sa k tomuto opravnému prostriedku“.

Napokon za nesprávny postup okresného súdu, ktorý zapríčinil spomalenie postupu

v žalovanom konaní, treba považovať aj opomenutie okresného súdu rozhodnúť o návrhu

sťažovateľa v 1. rade z 28. septembra 2009 na zmenu žalobného petitu (zúženie rozsahu

nehnuteľností, vo vzťahu ku ktorým navrhoval určenie vlastníckeho práva, rozšírenie

o návrh na vydanie nehnuteľných vecí). Toto pochybenie viedlo k zrušeniu meritórneho

rozsudku okresného súdu č. k. -842 z 9. septembra 2011, a to uznesením

krajského súdu č. k. -854 z 31. júla 2012. Krajský súd v odôvodnení svojho

zrušovacieho uznesenia konštatoval, že „hoci prvý rozsudok súdu prvého stupňa bol

zrušený pre viaceré procesné pochybenia, súd prvého stupňa sa v konaní opätovne dopustil

procesných pochybení, ktoré viedli odvolací súd k opätovnému zrušeniu rozsudku súdu

prvého stupňa a vráteniu veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, pričom vecne sa

návrhom navrhovateľa potom ani nezaoberal... Súd prvého stupňa odstráni procesné

pochybenia a následne vo veci rozhodne...“. Ústavný súd pritom považuje za potrebné

podotknúť, že i samotný sťažovateľ v 1. rade na konštatovaný nedostatok okresný súd

upozorňoval v odvolaní podanom proti jeho uzneseniu č. k. -791

z 26. novembra 2009. Okresný súd sa v tomto prípade rozhodujúcou mierou podieľal

na spomalení priebehu konania v období od 9. septembra 2011 do 10. augusta 2012, keď mu

bol spis z krajského súdu po rozhodnutí o odvolaní vrátený. Navyše, po zrušujúcom

uznesení krajského súdu bude teda povinnosťou okresného súdu v ďalšom priebehu konania

odstrániť procesné pochybenie rozhodnutím o návrhu na zmenu petitu žaloby, a až následne

bude môcť rozhodnúť v merite, čo spôsobí ďalšie predĺženie konania.

Ústavný súd tak dospel k záveru, že hoci k predĺženiu konania v období

po 14. auguste 2009 prispel aj sťažovateľ čiastočným späťvzatím žaloby, podaním návrhu

na zmenu žalobného petitu, ako aj podávaním opravných prostriedkov, nesprávny postup

okresného súdu pri vybavovaní týchto podaní má v konečnom dôsledku za následok,

že žalované konanie stále nie je právoplatne ukončené. Využívanie procesných práv

sťažovateľom v 1. rade teda viedlo k predĺženiu konania, ak by však na tieto podania

okresný súd reagoval v súlade s príslušnými ustanoveniami , s veľkou

pravdepodobnosťou možno predpokladať, že v merite by už v súčasnosti bolo právoplatne

rozhodnuté.

Pri komplexnom posúdení hodnotenej fázy konania okresného súdu sp. zn.

ústavný súd nemohol opomenúť skutočnosť, že porušenie základného práva

sťažovateľa v 1. rade zaručeného i jeho práva zaručeného

dohovoru v konaní okresného súdu sp. zn. už nálezom v konaní sp. zn.

bolo právoplatne konštatované. Súčasne v uvedenom náleze ústavný súd

prikázal okresnému súdu postupovať v označenom konaní bez zbytočných prieťahov.

Na podklade všetkých rekapitulovaných a hodnotených zistených skutočností

ústavný súd konštatuje, že okresný súd v posudzovanej fáze konania nerešpektoval dôsledne

, podľa ktorého v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi

konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná. V úseku konania po 14. auguste 2009

tak neboli naplnené požiadavky plynúce zo základného práva sťažovateľa v 1. rade

na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov a z jeho práva na prejednanie veci

v primeranej lehote. Ústavný súd preto rozhodol o porušení týchto práv sťažovateľa

v 1. rade (bod 1 výroku tohto nálezu).

3. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva a slobody

porušil, vo veci konal [podobne aj ].

Vo veci sp. zn. už ústavný súd okresnému súdu autoritatívne adresoval

príkaz na konanie bez prieťahov, ktorý je platný a účinný do právoplatného skončenia

veci všeobecnými súdmi. Preto nebolo potrebné opätovne prikázať okresnému súdu konať

v žalovanom konaní bezprieťahovo.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa v 1. rade

garantovaného mu i dohovoru, zaoberal sa aj jeho žiadosťou

o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy

najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa v 1. rade, jeho

správanie počas predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci opakovane

zistil porušenie základného práva.

Sťažovateľ v 1. rade žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume

5 000 €. Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať

mu sumu 1 000 € (bod 2 výroku nálezu).

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP,

keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne

okolnosti prípadu. Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného

zadosťučinenia nie je prípadná náhrada škody.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľ v 1. rade požadoval náhradu trov konania v sume 468,95 €, pričom

navrhovanú sumu bližšie nešpecifikoval.

Sťažovateľovi v 1. rade vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia

advokátom JUDr. J. H. Advokát vykonal dva úkony právnych služieb, a to prevzatie

a prípravu zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Pokiaľ ide o stanovisko k vyjadreniu

okresného súdu, ktoré sťažovateľ v 1. rade prostredníctvom svojho právneho zástupcu

doručil 14. septembra 2012, ústavný súd za tento úkon právnej služby náhradu nepriznal,

pretože predmetné stanovisko nevnieslo do prípadu žiadne rozhodujúce nové skutkové

okolnosti, prípadne zásadnú novú právnu argumentáciu, ktorá by na posúdenie sťažnosti

mala vplyv.

Obidva uznané úkony právnej služby boli vykonané v roku 2011. Podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len

„vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 3 vyhlášky

1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 741 € pre úkony v roku 2011),

čo predstavuje za jeden úkon v roku 2011 odmenu vo výške 123,50 €. K tejto sume ústavný

súd pripočítal režijný paušál za dva úkony právnej pomoci, a to dvakrát 7,41 €. Trovy

právneho zastúpenia teda dosiahli výšku 261,82 €. Keďže advokát je platiteľom dane

z pridanej hodnoty, priznal mu ústavný súd k tejto sume 20 % podľa § 18 ods. 3 citovanej

vyhlášky.

Priznaná náhrada trov právneho zastúpenia tak spolu predstavuje 314,18 €

(bod 3 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu

sťažovateľa v 1. rade ( v spojení s ).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. októbra 2012