Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 105 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (110)III. ÚS 355/2012
PDF · 169.17 KB
No categories available
III. ÚS 355/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 1. augusta 2012
predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. T., Z. T., obaja bytom R., a T. T., D., zastúpených
advokátom JUDr. M. C., Advokátska kancelária, Ž., pre namietané porušenie ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod
sp. zn. 12 C 97/2004 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn.
10 Co 204/2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ľ. T., Z. T. a T. T. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júna 2012
doručená sťažnosť Ľ. T., Z. T. a T. T. (ďalej len „sťažovatelia“) pre namietané porušenie
ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 97/2004 a postupom Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Co 204/2011.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia 27. augusta 2004 podali na okresnom
súde návrh o určenie, že nie sú dané dôvody vydedenia. Okresný súd v uvedenej veci
sťažovateľov rozhodol rozsudkom z 20. septembra 2010, proti ktorému podali sťažovatelia
v zákonnej lehote odvolanie.
Sťažovatelia uvádzajú, že „3. 6. 2011 vec bola predložená odvolaciemu súdu“,
a z petitu sťažnosti vyplýva, že odvolacie konanie je vedené pod sp. zn. 10 Co 204/2011.
Podľa vyjadrení sťažovateľov ich občianskoprávna vec nebola do dňa podania
sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončená a domnievajú sa, že postupom konajúcich
súdov došlo k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.
Sťažovatelia argumentujú, že porušenie ich základného práva spočíva
„v neprimeraných časových prieťahoch spôsobených nečinnosťou súdu“, a sú toho názoru,
že vo veci konajúce súdy porušili ich základné právo „podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“.
Sťažovatelia na základe toho v sťažnosti žiadajú, aby ústavný súd vo veci rozhodol
nálezom, v ktorom by vyslovil porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 97/2004 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 Co 204/2011, priznal im primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 €
každému zo sťažovateľov osobitne (3 000 € za porušenie ich základného práva postupom
okresného súdu a 2 000 € postupom krajského súdu, pozn.), ako aj náhradu trov právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy je ústavný súd nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu
(v tomto prípade sťažnosti) podľa § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností,
ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
Sťažovatelia namietajú zbytočné prieťahy v postupe konajúcich súdov vo veci
návrhu na určenie, že nie sú dané dôvody vydedenia, a ďalej aj to, že ich vec nebola ku dňu
podania sťažnosti ústavnému súdu právoplatne skončená. Ústavný súd zistil, že v čase
vydania tohto rozhodnutia prebieha odvolacie konanie, ktoré začalo predložením veci
odvolaciemu súdu 3. júna 2011.
1. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
sp. zn. 12 C 97/2004
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je
požiadavka smerovania sťažnosti proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej
moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza z princípu, podľa ktorého
sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok slúžiaci
na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa
v porušovaní základných práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).
Judikatúra ústavného súdu sa konštantne opiera o východisko, že účelom základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci (napr. II. ÚS 26/95).
Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07,
III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že
základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy sa poskytuje ochrana len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase,
keď k namietanému porušeniu označeného základného práva došlo alebo porušenie v tomto
čase ešte trvalo.
Pokiaľ ide o prvostupňové konanie v občianskoprávnej veci sťažovateľov, toto bolo
skončené prijatím rozsudku okresného súdu z 20. septembra 2010 (doručený právnemu
zástupcovi sťažovateľov 18. októbra 2010, pozn.), ktorý bol napadnutý opravným
prostriedkom sťažovateľov a spolu so spisovým materiálom predložený nadriadenému súdu
na rozhodnutie 3. júna 2011.
Sťažnosť sťažovateľov obsahujúca námietku porušenia základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní bola ústavnému súdu
doručená 7. júna 2012 (na poštovú prepravu podaná 4. júna 2012), teda po prijatí
prvostupňového rozhodnutia a po predložení podaného opravného prostriedku
nadriadenému súdu.
V čase podania sťažnosti už okresný súd nedisponoval právomocou vo veci konať,
pretože táto bola prijatím rozsudku a predložením uplatneného opravného prostriedku
prenesená na krajský súd. Okresný súd teda v danej etape konania už nemohol ovplyvniť
priebeh napadnutého konania a ani porušiť základné právo sťažovateľov na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Prijatím prvostupňového
rozhodnutia a predložením podaného odvolania so spisovým materiálom nadriadenému
súdu vykonal okresný súd všetky relevantné úkony smerujúce k nastoleniu právnej istoty
sťažovateľov a svoju úlohu v tomto smere splnil.
Možnosť domáhať sa ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
podaním sťažnosti ústavnému súdu, a to vo vzťahu k postupu okresného súdu, bola pre
sťažovateľov časovo ohraničená obdobím, počas ktorého prebiehalo v ich veci
prvostupňové konanie.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je sťažnosť považovaná za zjavne
neopodstatnenú vtedy, ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia orgánu
verejnej moci v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti a vychádzajúc z podstaty a účelu základného
práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd sťažnosť v časti námietky porušenia
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v označenom konaní
posúdil ako zjavne neopodstatnenú a ako takú ju v zmysle ustanovenia § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol (obdobne napr. II. ÚS 24/06,
IV. ÚS 26/07, III. ÚS 300/08).
2. K namietanému porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy postupom krajského súdu
sp. zn. 10 Co 204/2011
Ústavný súd po preskúmaní tejto časti sťažnosti sťažovateľov konštatuje, že ju bolo
potrebné odmietnuť tiež z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného
súdu totiž vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá
nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo
možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil
porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04),
prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne
neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania
(rok a jeden mesiac) sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označeného základného práva
sťažovateľov, preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011).
Z uvedených dôvodov ústavný súd o sťažnosti sťažovateľov rozhodol tak, ako to je
uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľom obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. augusta 2012