Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 103/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-39

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júla 2009 v senáte

zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka

v konaní o sťažnosti JUDr. Ing. D. Ď. – S. H., Česká republika, a M. T., B., zastúpených

advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenie ich základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.

1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové

Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. (pôvodne vedenom pod sp. zn. )

takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn.

(pôvodne vedenom pod sp. zn. ) p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Nové Zámky p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume

po 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré im j e Okresný súd Nové Zámky p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Nové Zámky j e p o v i n n ý uhradiť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T.

spoločne a nerozdielne trovy konania v sume 468,95 € (slovom štyristošesťdesiatosem eur

a deväťdesiatpäť centov) na účet ich právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., B., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

sp. zn. z 15. apríla 2009 v časti prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej

rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej

republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej

len „“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď. a M. T. (ďalej

len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C

19/01 (pôvodne vedenom pod sp. zn. ).

Okresný súd podaním sp. zn. Spr 1637/09 doručeným ústavnému súdu 6. júla 2009

predložil k sťažnosti vyjadrenie, v ktorom je uvedená aj podrobná chronológia priebehu

napadnutého konania od doručenia žaloby (október 1997). Vo vyjadrení okresný súd okrem

iného uvádza:

„V predmetnej veci ide o právne a skutkovo mimoriadne náročnú vec, nakoľko

jej základ vyplýva ešte z čias privatizácie, okrem toho vlastnícke vzťahy k predmetným

sporným nehnuteľnostiam boli v priebehu rokov trvania sporu viackrát menené, navyše

pôvodný vlastník sa dostal do konkurzu s čím boli spojené zákonné následky.

Navrhovatelia, t. j. sťažovatelia v I. a v II. rade podali dňa 13. 10. 1997 na tunajší

súd návrh na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá vec bola zaevidovaná pod

číslom konania . Uznesením zo dňa 8. 1. 1998 súd konanie vo veci zastavil,

na základe podaného odvolania Krajský súd v Nitre uznesením -47 zo dňa

29. 5. 1998 napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil tunajšiemu súdu dňa 24. 7. 1998

na ďalšie konanie. Po doručení predmetného uznesenia bol vytýčený termín pojednávania

na 2. 9. 1998, na ktorom súd uznesením predmetnú vec odstúpil Krajskému súdu Bratislava

ako súdu vecne príslušnému. Krajský súd Bratislava vyslovil nesúhlas s postúpením veci,

na základe toho Najvyšší súd SR Bratislava uznesením zo dňa 28. 9. 2001 okrem iného

rozhodol tak, že na konanie v predmetnej veci je príslušný tunajší súd. Po doručení

uvedeného uznesenia bol spis postúpený tunajšiemu súdu 31. 10. 2001. Rozhodnutím

predsedu súdu zo dňa 5. 11. 2001 sa zákonným sudcom v predmetnej veci od uvedeného

času stal Mgr. P. G., ktorý úpravou zo dňa 6. 11. 2001 žiadal predložiť LV žalovanej

nehnuteľnosti a správu o stave konkurzného konania. Následne úpravou z 30. 11. 2001 určil

termín pojednávania na deň 9. 1. 2002, ktorý na základe písomného podania odporcu 1

a ním predložených dokladov bol zrušený na neurčito. Následne úpravou zo dňa 14. 1. 2002

konajúci sudca žiadal od Najvyššieho súdu SR oznámenie v akom štádiu sa nachádza

konanie vedené na Najvyššom súde pod číslom a následne aj zaslanie návrhu

z konania KS Bratislava . Najvyšší súd dňa 1. 3. 2002 oznámil, že vo veci

zatiaľ nebolo rozhodnuté. Dňa 18. 3. 2002 bol správca konkurznej podstaty

odporcu 1 žiadaný o oznámenie stavu konkurzu, ktorú súdu predložil 30. 4. 2002, pričom

dňa 28. 3. 2002 zaslali navrhovatelia súdu doklady v zmysle jeho písomnej žiadosti.

Následne bol spis daný na lehotu, pričom 25. 3. 2003 správca konkurznej podstaty odporcu

1 zaslal na vedomie súdu rozsudok KS Bratislava zo dňa 9. 12. 2002. Konajúci

sudca ďalšími úkonmi v roku 2003 sa domáhal oznámenia či od KS Bratislava alebo

od Najvyššieho súdu, či vec nadobudla právoplatnosť. Dňa 3. 2. 2004 bol

doručený súdu právoplatný rozsudok Najvyššieho súdu vo veci . Konajúci

sudca majúc za to, že nakoľko odporca Ž. s. r. o. B. bola v konkurze, podľa § 14 odsek 1

písmeno d) Zákona o konkurze, konanie vedené na tunajšom súde bolo prerušené, a preto

sa domáhal opakovanými výzvami zistenia v akom stave je konkurzné konanie voči

úpadcovi. Uznesením zo dňa 30. 6. 2004 súd vyzval navrhovateľov o opravu a doplnenie

návrhu, ktoré doplnenie bolo súdu predložené 13. 7. 2004. Na základe neho uznesením zo

dňa 19. 8. 2004 súd nepripustil zmenu návrhu a zároveň určil termín pojednávania na deň

17. 9. 2004. Na základe žiadosti právnych zástupcov účastníkov konania bolo pojednávanie

odročené na deň 11. 10. 2004, ktoré pojednávanie sa neuskutočnilo z vážnych osobných

dôvodov konajúceho sudcu. Dňa 19. 10. 2004 navrhovatelia predložili zmenu návrhu ako aj

oznámenie o odpredaji žalovanej nehnuteľnosti vrátane pripojených dokladov. Na základe

toho súd uznesením zo dňa 19. 11. 2004 pripustil zmenu návrhu, pristúpenie ďalších

účastníkov konania a zároveň časť zmeny návrhu nepripustil. Dňa 2. 12. 2004 bol vyrubený

súdny poplatok za návrh, pričom správca konkurznej podstaty úpadcu podaním došlým

súdu 8. 12. 2004 vzniesol námietku zaujatosti voči konajúcemu sudcovi. Po vyjadrení sudcu

a predložení spisu na Krajský súd Nitra bol spis dňa 26. 1. 2005 vrátení bez rozhodnutia o

námietke zaujatosti s poukazom na Následne bol odporcovi ustanovený

opatrovník na zastupovanie v konaní uznesením zo dňa 14. 4. 2005, nakoľko odporca 3

nepreberal súdne zásielky. Voči tomuto uzneseniu v zákonnej lehote podal odvolanie

ustanovený opatrovník. O ďalších procesných podaniach ako aj odvolaní opatrovníka súd

rozhodol uznesením zo dňa 26. 4. 2005 a to tak, že konanie voči odporcom v 3., 4. a 5. rade

zastavil a zároveň zrušil odvolaním napadnuté uznesenie. Ďalej uznesením zo dňa 13. 6.

2005 konanie o určení neplatnosti kúpnych zmlúv a darovacej zmluvy zastavil. Po

právoplatnosti predmetného uznesenia bol úpravou zo dňa 7. 7. 2005 určený termín

pojednávania na 9. 9. 2005, ktorý vzhľadom na podanie navrhovateľov doručené súdu 7. 9.

2005 bolo zrušené, pričom uznesením zo dňa 21. 9. 2005 súd nepripustil ďalšiu zmenu

návrhu ani vstup ďalších účastníkov do konania. Po právoplatnosti uznesenia bol určený

termín pojednávania na deň 9. 11. 2005, na ktorom vynesený rozsudok, ktorým súd návrh

zamietol. Na základe podaného odvolania bol spis úpravou zo dňa 15. 12. 2005 predložený

Krajskému súdu Nitra. Odvolací súd uznesením -446 zo dňa 24. 4. 2007

napadnutý rozsudok súdu I. stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Spis bol vrátený

tunajšiemu súdu 7. 5. 2007. Na základe výzvy súdu navrhovatelia podaním došlým 23. 8.

2007 spresnili znenie petitu návrhu. Následne konajúci sudca úpravou zo dňa 29. 8. 2007

žiadal od S. N. zaslanie listov vlastníctva kúpnej a darovacej zmluvy, ktoré boli súdu

doručené 19. 9. 2007. Konajúci sudca výzvou zo dňa 25. 9. 2007, 16. 10. 2007, 31. 12. 2007

žiadal od navrhovateľov o oznámenie skutočností týkajúcich sa žalovaného výroku a právne

zdôvodnenie návrhu voči odporcom v 1. až 3. rade, ako aj spresnenie označenia

navrhovateľa 1. Na tieto výzvy navrhovatelia reagovali naposledy podaním zo dňa 25. 2.

2008. Uznesením zo dňa 27. 3. 2008 súd pripustil pristúpenie odporcov 2 až 5 do konania,

ako aj zmenu návrhu urobenú podaním zo dna 21. 8. 2007. Správca konkurznej podstaty

úpadcu (odporcu 1) predložil súdu dňa 30. 4. 2008 vyjadrenie vrátane príloh. Odporca v

5. rade sa písomne vyjadril k podanému návrhu 5. 5. 2008. Vzhľadom na písomné

vyjadrenie navrhovateľov k výzve súdu zo dňa 6. 5. 2008 uznesením -697 zo dňa

16. 7. 2008 súd ustanovil v predmetnej veci znalca z odporu stavebníctva za účelom

vypracovania znaleckého posudku, ktorým znalec určí trhovú hodnotu žalovanej

nehnuteľnosti. Voči uvedenému uzneseniu podali navrhovatelia v zákonnej lehote odvolanie

v dôsledku čoho na základe úpravy konajúceho sudcu zo dňa 4. 8. 2008 bol spis predložený

na Krajský súd Nitra, ktorý uznesením -711 zo dňa 30. 9. 2008 napadnuté

uznesenie v časti týkajúcej sa ustanovenia znalca odmietol a v časti týkajúcej sa zloženia

preddavku na trovy znaleckého dokazovania zrušil a vrátil na ďalšie konanie. Po doručení

predmetného uznesenia účastníkov konania konajúci sudca úpravou zo dňa 6. 3. 2009

a vypracoval nové uznesenie o ustanovení znalca. Proti tomuto uzneseniu dňa 17. 3. 2009

podali navrhovatelia odvolanie a tak bol spis dňa 14. 4. 2009 predložený na Krajský súd

Nitra, ktorý uznesením -727 zo dňa 30. 4. 2009 napadnuté uznesenie zrušil a spis

vrátil tunajšiemu súdu 25. 6. 2009.

Podľa môjho názoru sťažovatelia spôsobili prieťahy v predmetnom konaní, pretože

opakovane menili svoj návrh (spolu 5-krát), menili aj okruh účastníkov (3-krát), následne

ho zobrali čiastočne späť, pričom o každom takomto ich návrhu súd rozhodol s tým, že pri

doručovaní týchto uznesení dochádzalo k problémom pri doručovaní osobám, ktoré

si nepreberali poštu, prípadne boli na neznámom mieste. Poukazujem na to, že jednotlivé

zmeny návrhov zo strany sťažovateľov sú prehľadne rozpísané aj v citovanom poslednom

rozhodnutí krajského súdu zo dňa 30. 4. 2009 na strane 4 až 9.

Nie je pravda, že by súd v predmetnej veci nekonal v období od 8. 1. 1998

do 6. 3. 2002 a v období od 20. 3. 2002 do 26. 5. 2004 tak, ako to uvádzajú sťažovatelia.

Z predmetného spisu ako aj popisu procesných úkonov vyplýva, že v uvedenom období boli

vykonávané úkony zo strany súdu smerujúce k rozhodnutiu. Pripomínam, že dňa 9. 11. 2005

bol vo veci vynesený prvostupňový rozsudok, ktorý síce odvolací súd uznesením

-446 zo dňa 27. 4. 2007 zrušil, a preto nie je pravdivé tvrdenie sťažovateľov,

že by v predmetnej veci od podania návrhu ešte nebolo rozhodnuté.

Mám za to, že zo strany súdu neboli spôsobené zbytočné prieťahy. To, že doposiaľ

predmetná vec nebola právoplatne skončená, bolo ovplyvnené viacerými okolnosťami

na strane účastníkov konania tým, že sťažovatelia podávali vo veci množstvo procesných

návrhov, okrem toho menili aj okruh účastníkov, následne nastali problémy s doručovaním

písomností označeným účastníkom konania. Som toho názoru, že sťažovatelia

si jednoznačne neujasnili koho konkrétne chcú v predmetnej veci žalovať a čoho konkrétne

sa domáhajú, čomu svedčí vyššie uvedený počet nimi podaných zmien návrhov a zmien

okruhu žalovaných osôb.“

Prehľad úkonov okresného súdu ním vykonaných v posudzovanom konaní, uvedený

v písomnom vyjadrení predsedu okresného súdu sa zhoduje so zisteniami ústavného súdu

z obsahu súdneho spisu, ktorý mu bol predložený k previerke 6. júla 2009. Pri posúdení,

či došlo k zbytočným prieťahom v konaní, však ústavný súd prihliadol na celý obsah

predloženého spisu a bral do úvahy všetky okolnosti, ktoré z neho vyplývali.

Právny zástupca sťažovateľov sa k stanovisku okresného súdu vyjadril podaním zo

14. júla 2009, v ktorom okrem iného uviedol:

«Nesúhlasíme so stanoviskom Predsedu Okresného súdu v Nových Zámkoch

vo vyjadrení k prijatej sťažnosti pod Spr 1637/09 zo dňa 1. 7. 2009 a to z týchto dôvodov:

- je nepochybné, že spor od podania návrhu zo dňa 13. 10. 1997 trvá temer 12 rokov

a nie je doposiaľ vo veci právoplatne rozhodnuté ani na prvom stupni čo zakladá

predpoklad, že pri súčasnej činnosti súdu nebude ani v dohľadné dobe rozhodnuté.

- nesúhlasíme ani so stanoviskom predsedu súdu, že tento stav zapríčinili

sťažovatelia.

- s tvrdením súdu, že vo veci ide „o právne a skutkovo mimoriadne náročnú vec“

nesúhlasíme.

Poukazujeme na to, že z hľadiska predmetu konania ide o vec, ktorá tvorí štandardnú

súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a sme toho názoru, že nemožno ju

považovať za právne zložitú vec, naviac ak odporca (Ž., s. r. o.) vlastníctvo nadobudol

„nezákonne“ na základe „Listiny o určení súpisného čísla“ (príloha č. 7, 8 a 9 sťažnosti).

Tvrdenie okresného súdu vo vyjadrení na str. 3 ostatný odsek, citujeme:

„sťažovatelia si jednoznačne neujasnili koho konkrétne chcú v predmetnej veci žalovať a

čoho konkrétne sa domáhajú, čomu svedčí vyššie uvedený počet nimi podaných zmien

návrhov a zmien okruhu žalovaných osôb“ je nesprávne a neakceptovateľné.

Sťažovatelia cestou svojho právneho zástupcu využívali všetky procesné prostriedky,

ktoré mali ako účastníci konania k dispozícii a to napr.: „návrh na vydanie predbežného

opatrenia, resp. zmena žalobného návrhu, návrh na pripustenie vstupu ďalších účastníkov“.

To, že súd nezabezpečil predmet sporu vydaním predbežného opatrenia došlo

k situácii, že žalovaný v 1. rade predmetné nehnuteľnosti odpredal skôr, ako súdy rozhodli

vo veci samej. Uvedené malo za následok, že sťažovatelia museli meniť žalobný petit

a museli žiadať o pripustenie tých účastníkov do konania, na ktorých boli nehnuteľnosti

prevedené. To má ten dôsledok, že navrhovatelia tento stav nezapríčinili, ale jednoznačne

ho zapríčinil konajúci súd svojim nesprávnym procesným postupom a nezabezpečením

predmetu sporu proti scudzovaniu.

Poukazujeme na to, že nikde sme nenašli žiadne ustanovenie zákona a ani žiadne

rozhodnutie súdu publikované v zbierke rozhodnutí, aby niekto vlastníctvo k majetku

nadobudol na základe „listiny o určení súpisného čísla“ ako tomu bolo v tomto prípade.

Môžeme iba konštatovať, že sťažovatelia svojim konaním nezapríčinili bezdôvodné

prieťahy v tomto súdnom konaní, ako sa nesprávne domnieva predseda súdu vo svojom

vyjadrení k prijatej sťažnosti.

Dôkazom tohto nášho stanoviska je aj „uznesenie“ Krajského súdu Nitra sp. zn.

-727 zo dňa 30. apríla 2009, ktorým opäť odvolací súd zrušil uznesenie

Okresného súdu Nové Zámky č. k. -720 zo dňa 6. 3. 2009.

Záverom poukazujeme na to, že ak by konajúci súd predmet sporu zabezpečil

„predbežný opatrením“ na základe návrhu zo dňa 13. 10. 1997, nemuseli sťažovatelia

meniť žalobný petit a nemuseli žiadať pripustenie do konania účastníkov, ktorý sa stali po

podanej žalobe vlastníkmi nehnuteľností. Nedá nám nepoukázať aj nato, že ak by súd

rešpektoval zákon (študoval a sledoval rozhodnutia NS) a ku tomu vydané a publikované

Stanoviská NS SR č. Obpj 1/99 zo dňa 19. 3. 1999, Obpj 7/2002 zo dňa 16. 12. 2002 ako aj

Stanovisko NS SR č. z 3. 10. 2001, spor mohol byť bez akýchkoľvek pochybností

bez zbytočných prieťahov a dávno právoplatne skončený!»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k záveru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa

ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. , , ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej

aj „OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z , podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prerokovaná a rozhodnutá.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa (práva podľa

dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadnil tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd

prihliada v rámci prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , ).

1. Predmetom konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľov [„určovacia

žaloba podľa v spojení s “] smerujúci proti

správcovi konkurznej podstaty o určenie, že nehnuteľnosti, ktoré boli zapísané „v súpise

konkurznej podstaty sú v ich bezpodielovom spoluvlastníctve“. Z právneho i skutkového

hľadiska možno čiastočne súhlasiť s názorom, že ide o zložitejšiu vec, na čo poukazuje

aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti. Na priebeh konania mohli mať vplyv

aj okolnosti na strane sťažovateľov, ktorí „podávali vo veci množstvo procesných návrhov,

okrem toho menili aj okruh účastníkov“, a tiež to, že ich nárok úzko súvisel s ďalšími

majetkovými nárokmi, ktoré boli predmetom iných sporov medzi týmito účastníkmi, avšak

ústavný súd vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho priebehu a doteraz

dosiahnutých výsledkov konštatuje, že nezistil také okolnosti, ktoré by odôvodňovali

doterajší takmer 12-ročný priebeh konania jeho zložitosťou.

2. Správanie sťažovateľov ako účastníkov konania je druhým kritériom

pri rozhodovaní, či v konaní pred okresným súdom došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu ich základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru.

Pri hodnotení postupu podľa tohto kritéria ústavný súd na jednej strane

poznamenáva, že sťažovatelia pripisovali veci veľký význam, pretože boli právne zastúpení

advokátom a boli v konaní aktívni a súčinnostní, ale na druhej strane ústavný súd zistil,

že doterajšia doba konania bola čiastočne ovplyvnená i úkonmi sťažovateľov (akceptoval

v tomto smere čiastočne vyjadrenie predsedu všeobecného súdu), na ktoré musel okresný

súd reagovať. Sťažovatelia podali viackrát návrhy na zmenu a doplnenie návrhu, svoj návrh

rozšírili o ďalších žalovaných, ako aj podali odvolanie proti rozsudku okresného súdu,

ale podľa názoru ústavného súdu využitie možností daných sťažovateľom procesnými

predpismi (napr. ) na uplatňovanie a presadzovanie ich práv

v súdnom konaní môže síce spôsobiť predĺženie priebehu konania, nemožno ho však

kvalifikovať ako postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (napr. ).

V takomto prípade však zodpovednosť nemožno pripísať ani štátnemu orgánu konajúcemu

vo veci (, ). Navyše treba k tomu uviesť, že od 2. septembra

1998, keď sa dozvedeli, že spis bude postúpený krajskému súdu, sa sťažovatelia o spor

nezaujímali takmer dva a pol roka, a to až do 7. februára 2001, keď ich právny zástupca

vyslovil nesúhlas s postúpením veci na prerokovanie krajskému súdu, čo musel ústavný súd

čiastočne zohľadniť pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , pričom vzniknuté prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím

na všetky okolnosti prípadu. Na základe prehľadu úkonov okresného súdu ústavný súd

konštatuje, že takmer celý priebeh konania je poznačený nielen nečinnosťou,

ale i neefektívnosťou jeho postupu, čo malo vplyv na doterajšiu dĺžku konania. V priebehu

takmer 12-ročného konania okresný súd už na jeho začiatku nebral do úvahy uznesenie

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 29. mája 1998 sp. zn. ,

ktorým zrušil uznesenie okresného súdu o zastavení konania z 8. januára 1998 a v ktorom

vyslovil právny názor, že v tejto veci „Súčasná platná štandardná judikatúra... nevylučuje

aj poskytnutie právnej ochrany podľa a Obč. zákonníka“ (č. l. 48),

čiže na prerokovanie týchto sporov boli príslušné okresné súdy. V septembri 1998 okresný

súd však postúpil spis na prerokovanie krajskému súdu, ktorý nesúhlasil s postúpením veci

a o príslušnosti všeobecného súdu musel rozhodovať až Najvyšší súd Slovenskej republiky,

ktorý 28. septembra 2001 rozhodol tak, že na konanie je príslušný okresný súd.

Ústavný súd pripomína, že nielen nečinnosť, ale aj nesprávna činnosť štátneho

orgánu (všeobecného súdu) môže zapríčiniť porušenie zaručeného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ak činnosť štátneho orgánu nesmerovala

k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým sa sťažovateľ obrátil

na štátny orgán, aby o jeho veci rozhodol (obdobne napr. ).

Na neprimeranú dĺžku konania má vplyv i obdobie nečinnosti okresného súdu,

a to od 18. marca 2002, keď okresný súd žiadal od žalovaného v prvom rade (správcu

konkurznej podstaty), aby oznámil stav konkurzného konania úpadcu (žalovaného v druhom

rade), do 19. marca 2003, keď ho opätovne žiadal o vyjadrenie (nečinnosť 12 mesiacov).

I keď v rokoch 2004 až 2005 okresný súd vykonal množstvo procesných úkonov, ako

to vyplýva z vyjadrenia okresného súdu a ich prehľadu, a neskôr vo veci samej rozhodol

rozsudkom 9. novembra 2005, jeho rozhodnutie bolo nadriadeným súdom zrušené 24. apríla

2007 podľa z dôvodu, že sa dopustil viacerých procesných chýb

a vec nesprávne právne posúdil.

Ústavný súd k tomu zdôrazňuje, že občianske súdne konanie, ktoré bez meritórneho

právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je tomu v danej veci, možno už len na základe

jeho posúdenia v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom ustanoveným v čl. 48

ods. 2 (i právom podľa dohovoru).

Ústavný súd preto nemohol akceptovať vyjadrenie okresného súdu k sťažnosti,

že vo veci konal.

V tejto súvislosti ústavný súd už vo svojej predchádzajúcej judikatúre viackrát

konštatoval, že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna neistota

v napadnutom konaní nebola odstránená ani po viac ako 11 a pol roku od jeho začatia

(m. m. napr. , , , ). Takáto

zdĺhavosť konania totiž predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa

jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym, a teda ho ohrozuje vo svojej podstate (mutatis

mutandis , , ).

Vzhľadom na tieto skutočnosti preto ústavný súd vyslovil, že doterajším postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Pretože ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov

podľa a práva podľa dohovoru, v záujme zavŕšenia ochrany

základných práv sťažovateľov prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom

súde okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. konal bez zbytočných

prieťahov.

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa § 56 ods. 5 citovaného zákona ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

pre každého v sume 6 500 € z dôvodov uvedených v ich sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva ().

Pri určení jeho výšky ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti aplikovaných

Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa

čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania, nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , berúc do úvahy aj konkrétne okolnosti

prípadu (správanie sťažovateľov opísané v časti II bode 2 tohto nálezu), a povahu veci,

ústavný súd považoval priznanie požadovanej sumy každému zo sťažovateľov po 3 000 €

za primerané finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľov,

ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

advokátom JUDr. J. H., ktorý je platcom DPH. Sťažovatelia si uplatnili trovy konania spolu

v sume 468,95 €, ktoré bližšie nešpecifikovali.

Pri určení náhrady trov vychádzal ústavný súd z priemernej mesačnej

mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá bola

20 950 Sk, t. j. 695,41 €. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania zistil,

že uplatnená suma nie je vyššia ako suma vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov, preto trovy

právneho zastúpenia boli priznané v požadovanej sume (bod 4 výroku nálezu).

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2009