Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 338/2013
PDF · 291.15 KB
No categories available
III. ÚS 338/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte
zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
prerokoval sťažnosť Š. K., zastúpeného advokátom JUDr. Milošom Papcunom,
Vajanského 5270/1A, Piešťany, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 30/2008 a
takto
rozhodol:
1. Základné právo Š. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 30/2008 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Piešťany p r i k a z u j e v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 C 30/2008 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Š. K. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 500 € (slovom tisícpäťsto
eur), ktoré j e Okresný súd Piešťany p o v i n n ý vyplatiť mu do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Piešťany j e p o v i n n ý uhradiť Š. K. trovy konania v sume
275,94 € (slovom dvestosedemdesiatpäť eur a deväťdesiatštyri centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Miloša Papcuna, Advokátska kancelária, Vajanského 5270/1A,
Piešťany, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2013
doručená sťažnosť Š. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Piešťany
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 30/2008.
1. Sťažovateľ v odôvodnení svojej sťažnosti uviedol, že 25. augusta 2005
podal na Okresnom súde Trnava návrh na zaplatenie 1 060,96 € s príslušenstvom proti L. A.
a D. A. Žalobný návrh bol založený na tvrdení, že odporcovia ako spoloční nájomcovia bytu
nachádzajúceho sa v bytovom dome, ktorý je vo vlastníctve sťažovateľa, neplatili
riadne nájomné v období od júla 2002 do júla 2005. Vec bola spočiatku vedená
pod sp. zn. 27 Ro 271/2005.
Okresný súd Trnava vydal 17. mája 2006 platobný rozkaz, proti ktorému však právny
zástupca odporcov doručil 14. júla 2006 odpor. Následne bola veci pridelená
sp. zn. 29 C 90/2006.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že 1. januára 2008 „došlo k prechodu výkonu súdnictva
z odovzdávajúceho Okresného súdu Trnava na nadobúdajúci Okresný súd Piešťany
so všetkými právnymi a ústavnoprávnymi dôsledkami vrátane plnej zodpovednosti
za zbytočné prieťahy v konaní“. Na okresnom súde bola veci pridelená sp. zn. 4 C 30/2008.
Predmetom žalovaného konania „je skutočnosť, že sťažovateľ je vlastníkom bytového
domu súpisné čís. ..., postaveného na parc. č. ..., č. orientačné ... V bytovom dome sú štyri
bytové jednotky, ktoré obývajú, resp. obývali nájomníci na základe kogentného
prideľovacieho systému vyplývajúceho zo zákona. Na nájomníkov sa vzťahovalo regulované
nájomné... Odporcom 1. a 2. tým, že nerešpektovali právne predpisy určujúce regulovaného
nájomného vznikol dlh na nájomnom vo výške 1 060,95 €... Sťažovateľ dňa 03.10.2007
doručil súdu rozšírenie návrhu o nedoplatok na nájomnom za obdobie od augusta 2005
do júla 2007 a navrhol zaplatiť istinu predstavujúcu 1 884,62 €... Okresný súd Piešťany
Uznesením sp. zn. 4C/30/2008-85 zo dňa 07.03.2012 pripustil zmenu návrhu...“.
Sťažovateľ kritizoval, že „od začatia konania... ku dňu podania tejto ústavnej
sťažnosti prešlo úctihodných 7... rokov a 7 (mesiacov) a súd doposiaľ právoplatne
nerozhodol, čo je z ústavného hľadiska neakceptovateľné“. Pritom „ide o vec, ktorá patrí
po právnej a skutkovej stránke do štandartnej rozhodovacej agendy všeobecného súdnictva
a existuje k nej stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov. ESĽP zdôrazňuje aj stupeň
starostlivosti, ktorý je potrebný venovať jednotlivému konaniu, ktorý závisí aj od významu,
ktorý je pre sťažovateľa podstatný – ochrana vlastníckeho práva ako základného ľudského
práva..., ktoré sťažovateľ nezneužíval na újmu práv iných – nájomcov, rešpektoval ich
zákonom chránené nájomné právo. Pri určovaní výšky regulovaného nájomného postupoval
podľa platných všeobecne záväzných noriem... Sťažovateľ ani odporca 1. a 2. nevykonali
žiadne manipulačné, resp. obštrukčné úkony, ktorými by mali prispieť k zbytočným
prieťahom v konaní... okresný súd bol v určitých obdobiach nečinný, pričom plynulému
postupu nebránili žiadne zákonné prekážky.“.
2. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 338/2013-8 z 18. júla 2013 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa na ďalšie konanie.
3. Následne, 16. septembra 2013 vyzval ústavný súd okresný súd prostredníctvom
jeho predsedníčky na vyjadrenie sa k vecnej stránke prijatej sťažnosti, zaslanie relevantného
súdneho spisu a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania o prijatej
sťažnosti.
5. Okresný súd doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie spolu s požadovaným
súdnym spisom 16. decembra 2013. Vyslovil súhlas s upustením od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti a predložil takýto chronologicky usporiadaný prehľad procesných
úkonov v namietanej veci:
„- dňa 25.8.2005 bol Okresnému súdu Trnava doručený návrh sťažovateľa
o zaplatenie sumy 1.060,96 eur (pôvodne 31.962,60 Sk) s príslušenstvom, pričom vec bola
zapísaná do registra Ro sudkyni JUDr. Miroslavy Malárikovej,
- 23.1.2006 súd sťažovateľa vyzval na zaplatenie súdneho poplatku z návrhu,
ktorý uhradil 13.2.2006,
- dňa 17.5.2006 bol vo veci vydaný platobný rozkaz, ktorý bol odporcom doručený
1.7.2006,
- odporcovia podaním doručeným súdu 14.7.2006 podali odpor, pričom s podaním
uhradili súdny poplatok za odpor,
- dňa 26.7.2006 bola vec prevedená do registra C sudcovi Mgr. Vladimírovi
Zimányimu,
- dňa 20.9.2006 dal vyšší súdny úradník doručiť odpor právnemu zástupcovi
sťažovateľa na vyjadrenie, ktoré bolo súdu doručené 8.11.2006,
- dňa 20.11.2006 bol do spisu vyhotovený záznam zo zistenia vyššieho súdneho
úradníka, že odporca v 1. rade zomrel dňa 2.11.2006 a vedie sa po ňom dedičské konanie
pod sp. zn. 20D/2620/2006, pričom z matričného úradu bol vyžiadaný úmrtný list, ktorý bol
súdu doručený 13.12.2006,
- podaním doručeným súdu 12.7.2007 oznámil právny zástupca sťažovateľa,
že odporca v 1. rade zomrel a odporkyňa v 2. rade listom zo dňa 27.4.2007 vypovedala
nájom bytu, čím sa stala bezpredmetná jej žaloba o neplatnosť výpovede nájmu a o určenie
nájmu bytu, ktorá bola súčasťou odporu,
- dňa 3.10.2007 doručil právny zástupca sťažovateľa rozšírenie návrhu, kde bol
ako odporca v 1. rade označený už zomrelý účastník,
- dňa 11.12.2007 vyšší súdny úradník predložil spis kancelárii z dôvodu
zabezpečenia prechodu výkonu súdnictva na znovuobnovený Okresný súd Piešťany,
- po 1.1.2008 zostala vec pridelená sudcovi Mgr. Zimányimu, nakoľko ten prešiel
z Okresného súdu Trnava na Okresný súd Piešťany,
- 28.2.2008 doručil nový právny zástupca sťažovateľa výzvu na konanie,
- 26.3.2009 sudca vyzval sťažovateľa na doloženie vypovedania predchádzajúcej
plnej moci a súčasne vyzval právneho zástupcu odporkyne na oznámenie, či bolo ukončené
dedičské konanie po zomrelom odporcovi v 1. rade,
- dňa 12.6.2009 právny zástupca sťažovateľa predložil súdu dedičské rozhodnutie
po zomrelom odporcovi v 1. rade,
- dňa 31.7.2009 súd urgoval od sťažovateľa oznámenie, či došlo k ukončeniu
predchádzajúceho právneho zastúpenia, ktoré oznámenie sťažovateľ súdu doručil
19.8.2009,
- z dôvodu viac ako 6 týždňovej práceneschopnosti zákonného sudcu Mgr. Zimányiho
bola daná právna vec dňa 18.9.2009 pridelená sudkyni JUDr. Vladimíre Slobodovej,
pričom po ukončení práceneschopnosti bola vec dňa 20.11.2009 opätovne vrátená sudcovi
Mgr. Zimányimu,
- dňa 2.9.2009 doručil sťažovateľ žiadosť o konanie vo veci,
- dňa 9.12.2009 doručil právny zástupca odporkyne oznámenie o vypovedaní
plnomocenstva,
- z dôvodu dočasného pridelenia zákonného sudcu Mgr. Zimányiho od 1.9.2010
na Krajský súd v Trnave bola daná vec pridelená sudkyni Mgr. Andrei Hadnagyovej,
pričom po vrátení zákonného sudcu na tunajší súd mu bola daná právna vec opätovne dňa
2.5.2011 pridelená,
- dňa 7.3.2012 vyššia súdna úradníčka rozhodla o pripustení zmeny návrhu a o jeho
čiastočnom zamietnutí, pričom uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.3.2012,
- dňa 25.1.2013 vyzval sudca odporkyňu na predloženie výpovede z nájmu, návrh
s prílohami zaslal právnym nástupcom zomrelého odporcu v 1. rade a vo veci vytýčil termín
pojednávania na 6.3.2013, o odročenie ktorého požiadal nový právny zástupca odporcov
z dôvodu vopred plánovanej dovolenky,
- pojednávanie 6.3.2013 bolo odročené na 3.4.2013, o odročenie ktorého opätovne
požiadal právny zástupca odporcov z dôvodu kolízie pojednávaní ako aj pre neprítomnosť
odporcov na území SR v danom termíne,
- účastníkom bolo oznámené, že pojednávanie bode odročené na 17.4.2013, kde súd
vykonal dokazovanie a pojednávanie odročil na 7.5.2013 za účelom vyhlásenia rozsudku,
- dňa 7.5.2013 bol vo veci verejne vyhlásený rozsudok, ktorý bol po vyhlásení
doručený prítomným právnym zástupcom účastníkov,
- dňa 24.5.2013 právny zástupca sťažovateľa voči rozsudku podal odvolanie,
ktoré bolo úpravou z 11.6.2013 doručené protistrane,
- 27.6.2013 bol spis predložený odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, kde bol
doručený 28.6.2013,
- dňa 1.8.2013 vyšší súdny úradník pripravil spis na rozhodnutie o odvolaní,
pričom dal doručiť aj vyjadrenie odporcov k odvolaniu právnemu zástupcovi sťažovateľa.“
Okresný súd ďalej vo svojom vyjadrení zhodnotil, že v predmetnej veci „ide o spor
o zaplatenie nedoplatku na nájomnom z dôvodu zvýšenia cien nájmu s odkazom
na opatrenia Ministerstva financií, ktorým sa určuje rozsah tovaru regulovanými cenami...
V konaní existovala prekážka postupu súdu podľa § 107 a nasl. O. s. p., nakoľko odporca
v 1. rade v priebehu konania zomrel, a to dňa 2.11.2006, pričom dedičské konanie po ňom
bolo právoplatne skončené osvedčením o dedičstve, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa
1.8.2007. Zo strany sťažovateľa si dovoľujem poukázať, že na výzvu súdu doručenú mu
1.6.2009 ohľadom doloženia vypovedania plnej moci predchádzajúceho právneho zástupcu,
reagoval až na urgenciu 19.8.2009. Zo strany súdu došlo k prieťahom v konaní od obdobia
prechodu výkonu súdnictva z Okresného súdu Trnava na Okresný súd Piešťany,
teda od 1.1.2008 do rozhodnutia o rozšírení návrhu, resp. do vytýčenia prvého
pojednávania, pričom nekonanie vo veci bolo spôsobené existenciou systémových
nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu k dlhodobému nedostatočnému
obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtom sudcov, ktoré vedenie súdu či konajúci sudca
nemôžu ovplyvniť nástrojmi, ktorými by sami disponovali na vyriešenie tzv. objektívnych
okolností prieťahov. Okrem toho musel byť daný spis dva krát náhodným výberom pridelený
inému sudcovi, a to prvý krát z dôvodu, že zákonný sudca bol v roku 2009 viac ako
6 týždňov práceneschopný, pričom spis mu bol po dvoch mesiacoch opätovne vrátený
pre ukončenie práceneschopnosti, a druhý krát pre dočasné pridelenie zákonného sudcu
na Krajský súd v Trnave, pričom spis mu bol po 8 mesiacoch vrátený. Sudkyne, ktoré mali
spis dočasne pridelený v konaní nestihli vykonať žiadne úkony z dôvodu, že ich senáty v tom
čase boli mimoriadne zaťažené, pričom všetky pridelené veci museli postupne naštudovať.
V danom prípade vznikli zbytočné prieťahy v konaní, avšak spôsobené objektívnymi
okolnosťami. V súčasnosti je vo veci rozhodnuté prvostupňovým súdom a vec bola
predložená odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní.“.
6. Ústavný súd 19. decembra 2013 zaslal vyjadrenie okresného súdu právnemu
zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a so žiadosťou o vyjadrenie
sa k otázke možného upustenia od ústneho pojednávania vo veci.
7. Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručil 7. januára 2014
ústavnému súdu súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci. K vecnej stránke
vyjadrenia okresného súdu nezaujal žiadne stanovisko.
8. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania,
ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania
k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade
s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
1. Základnými kritériami pre hodnotenie veci ako zložitej je skutkový stav veci
a platná právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95). Okresný súd
v označenom konaní materiálne rozsudzoval spor o výšku nájomného. Podľa názoru
ústavného súdu predmet konania nevyvolával žiadnu právnu náročnosť veci. Rovnaký záver
platí aj vo vzťahu ku skutkovej stránke sporu. V procese ustaľovania skutkového stavu
potrebného na rozhodnutie vo veci samej nevyvstali žiadne prekážky determinujúce
náročnosť dokazovania. Dosvedčuje to napokon i z vyžiadaného súdneho spisu preukázaná
skutočnosť, že na rozhodnutie vo veci postačovalo jedno pojednávanie (17. apríla 2013).
2. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov
v konaní dospel po preskúmaní vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd dospel k záveru, že
sťažovateľ nijako zásadne neprispel k predĺženiu žalovaného konania. Ústavný súd zhodne
s okresným súdom zistil, že na výzvu doručenú sťažovateľovi 1. júna 2009 tento
nezareagoval v súdom určenej desaťdňovej lehote, ale na základe následnej urgencie až
21. septembra 2009. Vzhľadom na celkovú dĺžku posudzovaného konania, ako aj
na ojedinelosť popísanej nesúčinnosti sťažovateľa považuje ústavný súd príspevok
uvedeného omeškania k predĺženiu konania za nepatrný.
3. Postup okresného súdu ako tretie kritérium pri posúdení porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,
ktorý vykazoval zbytočné prieťahy.
Už v počiatočnej fáze konania Okresný súd Trnava po doručení návrhu na vydanie
platobného rozkazu až po 5 mesiacoch vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.
Ústavný súd neopomína, že za procesnú bezvadnosť návrhu na začatie konania je primárne
zodpovedný navrhovateľ, súčasne však procesný nedostatok spočívajúci v nezaplatení
súdneho poplatku neoslobodzuje automaticky konajúci súd spod povinnosti uskutočniť
jednoduchý procesný úkon (výzva na zaplatenie súdneho poplatku) v primeranej lehote
po doručení návrhu na začatie konania. Ústavný súd už vyslovil, že závažnosť doby
nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú jednoduché úkony, ktoré si nevyžadovali
dlhodobé štúdium alebo inú prípravu (III. ÚS 101/01, III. ÚS 192/2013).
Bezdôvodnou procesnou pasivitou na strane okresného súdu sa žalované konanie
vyznačovalo v období od 3. októbra 2007 (doručenie zmeny návrhu sťažovateľom)
do 26. marca 2009, keď vo veci konajúci sudca vyzval sťažovateľa i právneho zástupcu
žalovanej strany na predloženie listinných podkladov. Nečinnosť okresného súdu
vo vymedzenom období nemožno ospravedlniť dedičským konaním prebiehajúcim po smrti
odporcu v 1. rade (2. novembra 2006). Osvedčenie o dedičstve č. k. 20 D 2620/2006-53
zo 16. júla 2007 totiž nadobudlo právoplatnosť už 1. augusta 2007, preto podľa názoru
ústavného súdu nič nebránilo okresnému súdu, aby po 3. októbri 2007, teda dva mesiace
po právoplatnom ukončení dedičského konania, pokračoval riadne v konaní s právnymi
nástupcami zomrelého odporcu v 1. rade. Hodno tu poznamenať, že konajúci súd sa
pri paralelne prebiehajúcom dedičskom konaní, v ktorom sa rieši otázka právneho
nástupníctva po zomrelom účastníkovi konania, nemá pri zisťovaní informácií o ukončení
dedičského konania spoliehať len na procesnú aktivitu účastníkov konania, ale aj sám je
povinný vyvinúť úsilie na to, aby v začatom konaní mohol s právnymi nástupcami
čo najskôr pokračovať.
Okresný súd svoju obranu založil na poukaze na prechod súdnictva z Okresného
súdu Trnava na okresný súd, ku ktorému došlo 1. januára 2008, ako aj na tvrdení
o existencii „systémových nedostatkov v oblasti výkonu spravodlivosti vo vzťahu
k dlhodobému nedostatočnému obsadeniu tunajšieho súdu väčším počtov sudcov“. Oba
uvedené argumenty však ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodné.
Namietané konanie ústavný súd posudzuje ako celok, t. j. vrátane obdobia,
v ktorom bol vo veci príslušný konať Okresný súd Trnava (obdobie do 31. decembra 2007),
pretože vychádzajúc z ustálenej judikatúry súčasťou prechodu výkonu súdnictva je
aj prenesenie zodpovednosti za prieťahy v konaní z odovzdávajúceho súdu na súd
nadobúdajúci (napr. IV. ÚS 218/08, III. ÚS 38/2010, III. ÚS 76/2010). Ani samotný fakt
prechodu výkonu súdnictva nie je dôvodom na ospravedlnenie nečinnosti okresného súdu
v období 1 roka a 3 mesiacov po uvedenom prechode. Formulovaný záver platí obzvlášť
v situácii, keď sudca konajúci v žalovanej veci do prechodu výkonu súdnictva
na odovzdávajúcom súde bol zákonným sudcom aj naďalej po prechode výkonu súdnictva
na súde nadobúdajúcom.
Doterajšia judikatúra ústavného súdu taktiež sformulovala stanovisko,
podľa ktorého otázka množstva vecí, personálne a organizačné problémy súdu nie sú
v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo k zbytočným prieťahom v konaní
(III. ÚS 14/00, III. ÚS 141/2013), argumenty okresného súdu súvisiace s veľkým nápadom
vecí a nedostatočným personálnym obsadením okresného súdu preto ústavný súd
akceptovať nemohol, keďže technické ani organizačné problémy nemôžu ísť na ťarchu
účastníka konania.
Zbytočnými prieťahmi bolo poznačené aj obdobie od 9. decembra 2009, keď právny
zástupca žalovanej strany doručil okresnému súdu požadované listinné podklady,
do 7. marca 2012, keď okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľa na zmenu návrhu vo veci
samej. Ide o dva roky a tri mesiace bezdôvodnej nečinnosti. Okresný súd vo svojom
vyjadrení k sťažnosti poukázal na skutočnosť, že v uvedenom období dochádzalo k zmenám
zákonného sudcu. To však nemôže podľa názoru ústavného súdu ospravedlniť prieťah
zisteného rozsahu. Zmeny zákonného sudcu, ktoré výnimočne a za presne ustanovených
podmienok zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov pripúšťa, majú okrem iného slúžiť práve minimalizácii vplyvu
objektívnych prekážok na strane konajúceho súdu na priebeh pred ním začatých
a neukončených konaní. V posudzovanom prípade však okresný súd uvedené zmeny použil
ako náznak argumentácie ospravedlňujúcej vzniknuté prieťahy. Takýto postoj je ústavne
neakceptovateľný.
Po pripustení zmeny návrhu (7. marca 2012) okresný súd až 25. januára 2013 (teda
po viac ako 10 mesiacoch) vykonal ďalší nevyhnutný procesný úkon, keď zaslal žalobný
návrh právnym nástupcom zomrelého odporcu v 1. rade a nariadil pojednávanie vo veci
na 6. marec 2013.
4. Ústavný súd zhrňujúco konštatuje, že na konaní trvajúcom viac ako osem rokov sa
bezdôvodná procesná pasivita konajúceho súdu podieľa v rozsahu štyroch rokov
a jedenástich mesiacov. Zistená dĺžka nečinnosti okresného súdu v pomere k celkovej dĺžke
posudzovaného konania zakladá právomoc na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy
(bod 1 výroku nálezu).
5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol takéto rozhodnutie a z obsahu vyžiadaného
spisu vyplýva, že po rozhodnutí krajského súdu ako súdu odvolacieho bude zo strany
okresného súdu potrebné vykonať ďalšie relevantné procesné úkony voči účastníkom
konania (minimálne doručiť účastníkom konania rozhodnutie odvolacieho súdu tak,
aby konanie mohlo byť právoplatne ukončené). Ústavný súd preto prikázal okresnému súdu
konať vo veci bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku nálezu).
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa
garantovaného mu čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie finančného
zadosťučinenia.
Sťažovateľ navrhol priznať mu finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €, pričom
poukázal na svoj vek (67 rokov), ako aj na význam, ktorý preň žalované konanie prináša
(„ochrana vlastníckeho práva ako základného ľudského práva zaručeného v čl. 20 Ústavy
SR..., ktoré sťažovateľ nezneužíval na újmu práv iných nájomcov...“).
Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie
konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).
Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä
charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, jeho správanie počas
predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného
práva.
V okolnostiach posudzovaného prípadu berúc do úvahy spomenuté determinanty
ústavný súd považuje sťažovateľom požadované finančné zadosťučinenie za primerané,
preto mu ho priznal v navrhovanej sume 1 500 € (bod 3 výroku nálezu). Pri určovaní
finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad
spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie
podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti požiadal ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania v sume 275,94 €, a to za dva úkony právnej služby.
Ústavný súd stotožňujúc sa so sťažovateľom priznal mu náhradu trov za dva úkony
právnej služby, a to za prevzatie a prípravu zastupovania a za písomné podanie (sťažnosť).
Úkony právnej služby boli vykonané v roku 2013.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom
v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná
tarifa podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,
t. j. zo sumy 781 € pre úkony v roku 2013), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2013
odmenu v sume 130,16 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 7,81 € za každý
úkon právnej pomoci.
S poukazom na výsledok konania má sťažovateľ nárok na náhradu trov konania
za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2013. Základná sadzba tarifnej odmeny
teda predstavuje 260,32 €.
K tejto sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál v sume 15,62 € (dvakrát
7,81 €). Náhrada trov právneho zastúpenia sťažovateľa je tak 275,94 € (bod 4 výroku tohto
nálezu). Okresný súd je povinný zaplatiť ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a
zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2014