Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 145/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

44

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015

v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu

Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť ,

, obaja bytom , a ,

, zastúpených advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, advokátska kancelária,

Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného Slovenskej

republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Základné právo , a

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu

v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn.

p o r u š e n é b o l i .

2. RNDr. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €

(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. a p r i z n á v a finančné

zadosťučinenie každému v sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súd

v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť ,

a trovy konania v sume 685,16 €

(slovom šesťstoosemdesiatpäť eur a šestnásť centov) na účet Mgr. Evy Braxatorisovej,

advokátska kancelária, Trenčianska 17, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára

2014 doručená sťažnosť , (ďalej len

„sťažovateľka v 1. rade“), , (ďalej

len „sťažovateľ v 2. rade“), a , (ďalej len

„sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej aj ,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , postupom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

a sp. zn. a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmi

dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. po poručiteľovi

, zomrelom (ďalej len „poručiteľ“), ktorý bol

manželom sťažovateľky v 1. rade a otcom sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade.

V priebehu konania pred súdnou komisárkou nedošlo medzi do úvahy

prichádzajúcimi dedičmi k dohode, preto okresný súd uznesením č. k. 124

z 15. marca 2011 rozhodol o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva

poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č.

k. 199 z 30. júna 2011. Po nadobudnutí právoplatnosti odvolacieho

uznesenia krajského súdu bolo proti nemu podané dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší

súd uznesením z 20. septembra 2012 v konaní sp. zn. . Vec sa následne

vrátila krajskému súdu na opätovné rozhodovanie (sp. zn. ).

Sťažovatelia tvrdia, že „v tomto konaní došlo opakovane k zbytočným prieťahom, keď

jednotlivé štátne orgány, ktoré vo veci práv sťažovateľov konali a rozhodovali,

nepostupovali tak, aby bola vec právoplatne ukončená v primeranej lehote. Vzhľadom

k takémuto postupu súdov sa ani po viac ako 5 rokoch neodstránil stav faktickej a právnej

neistoty sťažovateľov, ktorá je spojená s tým, že dedičské konanie po poručiteľovi nie je

právoplatne skončené a doteraz nebolo rozhodnuté ešte ani o vyporiadaní BSM...“.

Následne sťažovatelia poukázali na konkrétne obdobia nečinnosti, ktoré boli

podľa ich názoru z hľadiska základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote vadné. Okrem iného

uviedli, že „v súčasnosti je spis predložený Krajskému súdu v Bratislave, ktorý zaevidoval

podanie dňa 23. 11. 2012 pod sp. zn. , po vrátení veci na opätovné

rozhodovanie a doteraz o odvolaní sťažovateľov nerozhodol. Krajský súd v Bratislave

pritom o odvolaní rozhoduje od 19. 5. 2011, kedy vydal rozhodnutie o tejto veci síce 30. 6.

2011 v konaní sp. zn. avšak toto uznesenie z dôvodu nesprávnosti bolo

dovolacím súdom zrušené. Obdobie od 19. 5. 2011 až dodnes je potrebné pričítať

nesprávnemu postupu Krajského súdu v Bratislave... Odvolanie vo veci rozhodnutia

o vyporiadaní BSM je teda z dôvodu nečinnosti a nesprávneho postupu Krajského súdu

otvorené už viac ako 2,5 roka a tento súd nesplnil ani to, čo uviedol sťažovateľom, že o veci

rozhodne do konca roku 2013.“.

Sťažovatelia podali 27. júna 2013 sťažnosť na postup krajského súdu podľa § 62

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov, na ktorú podpredsedníčka krajského súdu odpovedala písomne

12. júla 2013. Vo svojej odpovedi konštatovala dôvodnosť podanej sťažnosti na postup

krajského súdu. Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu konštatovali,

že „od podania sťažnosti uplynula ďalšia doba 7 mesiacov bez jediného úkonu vo veci

samej“.

K povahe žalovaného konania sťažovatelia uvádzajú, že „ide o dedičské konanie,

ktoré patrí medzi bežnú agendu všeobecného súdnictva, otázky, ktoré doteraz súdy

posudzovali boli právne aj skutkovo jednoduché... V druhom rade je potrebné posúdiť

správanie účastníkov konania, pričom v tomto smere nie je možné sťažovateľom vytknúť

žiadnu okolnosť, ktorou by k prieťahom prispeli. Posledným kritériom je postup samotných

súdov, ktoré sme opisovali vyššie a ktoré o prieťahoch v konaní jednoznačne nasvedčujú.“.

3. Ústavný súd si 26. marca 2015 vyžiadal od okresného súdu súdny spis vo veci

sp. zn. , ktorý mu bol doručený 7. apríla 2015.

4. Ústavný súd uznesením č. k. zo 14. apríla 2015 prijal

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie

konanie, a to v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva na prejednanie svojej

záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a sp. zn. . Vo zvyšnej časti

sťažnosť sťažovateľov ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

5. Následne 19. mája 2015 vyzval ústavný súd krajský súd na vyjadrenie sa k vecnej

stránke prijatej sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania

o prijatej sťažnosti.

6. Krajský súd doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie 18. júna 2015. Vyslovil súhlas

s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Vo vzťahu ku konaniu vedenému

pod sp. zn. krajský súd uviedol, že trvalo „42 dní, a teda v konaní neboli

zo strany odvolacieho súdu spôsobené žiadne prieťahy“. Pokiaľ ide o druhú fázu

odvolacieho konania (po vrátení veci z najvyššieho súdu), krajský súd udáva,

že „medzi predložením veci odvolaciemu súdu (dňa 23.11.2012) a rozhodnutím odvolacieho

súdu uznesením v poradí druhým (dňa 30.05.2014) neboli vykonané žiadne úkony“.

Krajský súd vo svojom vyjadrení in abstracto uvádza, že „dedičská vec nie je

skutkovo a právne náročná v prípade, ak sa dedičia o mase majetku poručiteľa, o jeho

hodnote, o pasívach dedičstva, o spôsobe vyporiadania medzi sebou, vrátane vyporiadania

BSM, dohodnú v súlade so zákonom“. In concreto však podľa názoru krajského súdu

„predmetná vec bola skutkovo a právne náročná od samého začiatku súdneho konania...,

keďže manželka poručiteľa a dve deti z druhého manželstva poručiteľa na jednej strane

a dcéra poručiteľa z prvého manželstva poručiteľa na strane druhej sa nevedeli dohodnúť

o hodnote majetku poručiteľa, o spôsobe vyporiadania BSM, o pasívach dedičstva...

Dedičia sa nedohodli ani na vložených investíciách manželkou poručiteľa, deťmi poručiteľa

z jeho druhého manželstva, do majetku patriaceho do BSM. Súd prvého stupňa

pred rozhodnutím napadnutým uznesením sa musel najprv vyporiadať s predloženou

listinou označenou ako závet, s okruhom dedičov..., na zistenie hodnoty nehnuteľného

majetku poručiteľa nariadil znalecké dokazovanie... Spornosť v podstatných otázkach

nebola odstránená ani na pojednávaní dňa 13.10.2010..., kedy pozostalá manželka tiež

odmietala predložiť požadované doklady súdnemu komisárovi.“.

V nadväznosti na citované krajský súd zdôrazňuje, že „bez akýchkoľvek nových

(iných, ďalších) skutkových a právnych skutočností, za stavu, ktorý existoval už v čase

rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým uznesením, (všetci) účastníci konania sa

dohodli dňa 19.02.2015 v pre vec rozhodujúcich otázkach (o vyporiadaní BSM,

o vyporiadaní dedičstva, na vložených investíciách) spôsobom obsiahnutým v osvedčení

o dedičstve č. k. zo dňa 19.02.2015, ,...; zo spisu

nevyplýva, že by sporné skutočnosti boli vyvolané len dcérou poručiteľa z jeho prvého

manželstva, resp. zavinením súdu. Zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa, aj v osobe

súdneho komisára, od začiatku konania dedičom poskytol reálnu možnosť dohodnúť sa.

... za prieťahy v konaní na strane súdu nemožno považovať to, že účastník využije

riadny a mimoriadny opravný prostriedok a ani spôsob rozhodnutia súdom vyššieho

stupňa.“.

K samotnej odvolacej fáze žalovaného dedičského konania krajský súd uvádza,

že časový odstup medzi nápadom veci po rozhodnutí dovolacieho súdu (23. novembra

2012) a opätovným rozhodnutím o odvolaní (30. mája 2014) vyplynul „výlučne len

z dôvodov objektívnej povahy“. Krajský súd poukazuje na „výkazy o nápade vecí a ich

vybavovaní senátmi občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, osobitne

senátu 2 CoD a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že senát popri agende 2 CoD vybavoval

(naďalej vybavuje) aj agendu 2 Co, , 20 CoP, 2 NcC. Popri bežnom nápade vecí

naviac (len) od jedného navrhovateľa do senátu 2 Co od roku 2012 do 30.05.2014 napadlo

291 vecí na rozhodnutie o odvolaniach..., za rovnaký čas bolo do oddelenia 2 NcC

zapísaných 298 vecí na rozhodnutie o námietkach zaujatosti, na rozhodnutie o ktorých je

daná zákonná lehota 10 dní od predloženia veci... Nadväzne na osobitné zásady pre všetky

úseky Krajského súdu v Bratislave dedičská vec nie je vecou, v ktorej je potrebné dodržať

osobitnú rýchlosť, resp. výnimočnú rýchlosť.

Všetky skutočnosti uvedené vyššie objektívne spôsobili, že odvolací súd rozhodol

svojím uznesením (v poradí druhým) až dňa 30.5.2014.“.

Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že „sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť

dňa 03.02.2015, všetci účastníci (medzi nimi teda aj sťažovatelia) v konaní začatom v roku

2008 sa právoplatne dohodli (až) dňa 19.02.2015... teda prieťahy spôsobili samotní

účastníci konania, keď sporné otázky existujúce od začatia konania odstránili až dňa

19.02.2015, bez akýchkoľvek nových (iných, ďalších) skutkových a právnych skutočností,

bez zavinenia zo strany súdu“. Krajský súd preto hodnotí sťažnosť sťažovateľov ako „zjavne

neopodstatnenú“.

7. Ústavný súd zaslal 30. júna 2015 vyjadrenie krajského súdu právnej zástupkyni

sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a so žiadosťou o vyjadrenie sa k otázke

možného upustenia od ústneho pojednávania vo veci.

8. Sťažovatelia doručili 22. júla 2015 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne

ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom súhlasili s upustením

od ústneho pojednávania vo veci.

K meritórnej stránke argumentov krajského súdu sťažovatelia uvádzajú, že sa s nimi

nestotožňujú a „sú vo viacerých smeroch nesprávne“. Podľa sťažovateľov „krajský súd

rozhodoval o odvolaní... uznesením zo dňa 30.6.2011 síce bez prieťahov, avšak tak, že odňal

účastníkom konať pred súdom, čo spôsobilo, že vo vec odvolania rozhodol riadne

až 30.5.2014. Z obsahu rozhodnutia súčasne vyplýva, že rozhodnutie, ktoré vydal

voči sťažovateľovi v 2. rade korigoval, teda nielenže odňal účastníčkam v 1. a 3. rade právo

konať pred súdom, keď ich odvolanie odmietol, ale v prvom prípade rozhodol aj vecne

nesprávne.“. Sumárne tak „odvolacie konanie... trvalo dlhšie ako 3 roky a 3 mesiace.

Výsledkom odvolacieho konania pritom bolo výlučne to, že Krajský súd zrušil rozhodnutie

a vrátil vec prvostupňovému súdu, teda vec ani meritórne nerozhodol a neodstránil právnu

neistotu účastníkov... Za týchto okolností tvrdenie súdu o tom, že išlo o skutkovo a právne

zložitú vec neobstojí, keďže odvolací súd nerozhodoval o žiadnych skutkových otázkach

a pokiaľ ide o právne posúdenie, opieral sa výlučne o jednoduché právo.“.

Sťažovatelia nesúhlasia s názorom krajského súdu, podľa ktorého je dedičská vec

skutkovo a právne nenáročná, len ak sa dedičia dohodnú. Tvrdia, že „takýto právny záver

popiera princíp súdnej moci, ktorá je založená na tom, že účastníci konania sa o predmete

konania dohodnúť nevedia a preto sa obracajú na súd...

Navyše to, že dedičská agenda, ako aj princípy vyporiadania BSM, ktoré boli

predmetom odvolania, patria medzi bežnú činnosť súdov a preto nemožno hovoriť o právnej

náročnosti sporu konštatoval Ústavný súd SR opakovane... O skutkovú náročnosť nemohlo

ísť s ohľadom na to, že skutkové otázky Krajský súd neposudzoval, vec len právne posúdil

s ohľadom na procesné práva účastníka.“.

Podľa sťažovateľov je «absurdné, aby sťažovateľom Krajský súd vytýkal, že sa

o svojich nárokoch dohodli až 19.2.2015 a preto by boli zodpovední za vznik prieťahov. Je

nepravdivé tvrdenie, že „zo spisu nevyplýva, že by spornosť vyvolala len dcéra z prvého

manželstva, resp. že prieťahy by vznikli zavinením súdu“... Zo spisu naopak tieto

skutočnosti jednoznačne vyplývajú.

Sťažovatelia sa o dohodu pokúsili a túto aj dosiahli bezprostredne po začatí konania,

pričom účastníčka, ktorá nie je sťažovateľkou – dcéra poručiteľa z prvého manželstva, ju

bezdôvodne odvolala a následne popierala všetky nároky sťažovateľov. Z obsahu spisu

a najmä poslednej zápisnice z prejednania dedičstva tiež vyplýva, že práve na túto dohodu

sa 19.2.2015, teda po 8 rokoch, dcéra z prvého manželstva odvolala a žiadala ju potvrdiť.

Rovnako z nej vyplýva, že pred jej uzavretím viaceré nároky sťažovateľov uznala. Nie je

preto možné klásť sťažovateľom za vinu, že jeden z účastníkov konania, bez právneho

dôvodu dohody maril a následne sa ich dovolával až po 8 rokoch trvania sporu. Je

jednoznačné, že sťažovatelia ničím neprispeli k vzniku prieťahov a urobili všetko pre to,

aby sa konanie skončilo čo najskôr.

V tomto smere však považujeme za dôležité zvýrazniť, že sťažovatelia dohodu

akceptovali a prijali podmienky, ktoré im boli navrhnuté nie preto, že by sa s takýmto

riešením stotožňovali a považovali ho za spravodlivé, ale výlučne preto, že podľa doterajšej

skúsenosti a toho, čo avizovala notárka by bez uzatvorenia dohody konanie pokračovalo

ďalšie roky a vyhliadka právoplatného ukončenia bola v nedohľadne. Dohoda,

ktorú sťažovatelia uzavreli predstavuje podstatné zníženie ich nárokov (min. o 4000 Eur)

a súčasne vzdanie sa satisfakcie rešpektovania vôle poručiteľa. Práve z dôvodu prieťahov

v konaní nedošlo k naplneniu zmyslu a účelu súdneho konania.».

Sťažovatelia neakceptujú ani obranu krajského súdu založenú na tvrdeniach

o využívaní opravných prostriedkov účastníkmi konania, ani na vysokej pracovnej

zaťaženosti súdu. K podstate dedičského konania poukazujú na rozhodnutie ústavného súdu

vo veci sp. zn. . Ďalej argumentujú zlým zdravotným stavom sťažovateľky

v 1. rade, problémami s užívaním nehnuteľnosti (vysoké náklady na prevádzku, vlámanie

do domu v novembri 2012 a pod.), s tým súvisiacou potrebou reorganizácie každodenného

rodinného života (presťahovanie sťažovateľa v 2. rade s celou rodinou do domu

k sťažovateľke v 1. rade), pričom tvrdia, že „takáto zmena by nebola nevyhnutné, ak by

dedičstvo bolo vyporiadané a sťažovateľka mohla dom predať a obstarať si bývanie

adekvátne jej zdravotnému stavu“. Odmietnutie prevzatia zodpovednosti krajským súdom

za prieťahy ním spôsobené by sa podľa názoru sťažovateľov malo odzrkadliť v sume

priznaného finančného zadosťučinenia.

V závere stanoviska sťažovatelia zotrvávajú na svojom sťažnostnom petite,

avšak „vzhľadom na ukončenie konania, výrok pod bodom 4. (príkaz konať bez prieťahov)

stratil svoj podklad a nežiadame o ňom rozhodnúť. Tiež s ohľadom na to, že Ústavný súd SR

pripustil na konanie len časť sťažnosti voči Krajskému súdu..., je potrebné uvedené

zohľadniť aj pri jednotlivých výrokoch pri priznaní primeraného zadosťučinenia.

S poukazom na uplatňovaný nárok na náhradu trov konania v časti 8. petitu navrhujeme,

aby súd rozhodol o tom, že:

8. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia

sťažovateľov v 1. až 3. rade na účet advokátky Mgr. Evy Braxatorisovej č. ú.

... vo výške 854,38 Eur... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.

9. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania,

ústavný súd podľa upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania

k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať

ďalšie objasnenie veci.

10. Ku dňu prerokovania tohto nálezu je predmetné dedičské konanie právoplatne

(19. február 2015) ukončené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“

garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci

v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.

ÚS 55/98, ).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký

procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie

účastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. ). V súlade s judikatúrou

ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní

a jeho význam pre sťažovateľa (napr. , , ). Podľa

rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

11. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci ().

Predmetom konania v žalovanej veci vedenej krajským súdom bolo odvolanie

sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo vyporiadané bezpodielové

spoluvlastníctvo poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade. Právna stránka konania o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov nezakladá jeho náročnosť vzhľadom

na existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa konaní tohto charakteru. Tento typ

rozhodovacieho procesu sa však obvykle vyznačuje skutkovou náročnosťou danou potrebou

zisťovania celého majetku bývalých manželov spravidla za dlhšie obdobie, pričom tento

majetok sa niekedy prelína aj s výlučným majetkom niektorého z manželov. Spravidla sa

v takýchto sporoch vykonáva znalecké dokazovanie zamerané na zistenie cien a hodnoty

vecí a iných majetkových hodnôt tvoriacich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov

(napr. , , ).

Žalované konanie však prebiehalo na druhom stupni súdnej sústavy, nemožno ho

preto z hľadiska eventuálnej skutkovej zložitosti porovnávať s konaním na prvom stupni.

Okrem toho ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že v oboch

fázach konania o odvolaní sťažovateľov (teda pred dovolacím konaním, ako aj po vrátení

veci z dovolacieho súdu) vydaniu rozhodnutia o odvolaní nepredchádzalo žiadne rozsiahle

dokazovanie.

Konanie o odvolaní sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu nebolo skutkovo

ani právne zložité.

12. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov

v konaní dospel ústavný súd po preskúmaní vyžiadaného súdneho spisu k záveru,

že o prípadnom podiele sťažovateľov na kritizovanej dĺžke odvolacieho konania nemožno

vôbec uvažovať. Z vyžiadaného súdneho spisu nevyplýva, že by počas konania o odvolaní

krajský súd od sťažovateľov vyžadoval procesne relevantnú súčinnosť, a tak neprichádza

do úvahy ani záver, že by sťažovatelia v určitom úseku žalovaného konania boli bezdôvodne

pasívni.

Reálny dopad na dĺžku odvolacieho konania malo podanie dovolania sťažovateľkou

v 1. rade. V tejto súvislosti krajský súd vo vyjadrení k prijatej sťažnosti naznačil,

že konajúcemu súdu nemožno pričítať predĺženie konania v prípade, ak účastník konania

využije opravný prostriedok. S formulovaným názorom vo všeobecnosti ústavný súd súhlasí

(napr. ), jedným dychom však zdôrazňuje, že podanie opravného prostriedku

nezbavuje konajúci súd ústavnej povinnosti rozhodnúť o ňom bez zbytočných prieťahov.

Okrem toho opravný prostriedok môže predstavovať aj nástroj ochrany účastníka konania

pred postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu vadným i z hľadiska samotného

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad

ide aj v tu prerokovávanej veci sťažovateľov, čo však bude vysvetlené pri analýze tretieho

kritéria posudzovania prípadných prieťahov v konaní. Pokiaľ teda opravný prostriedok

v okolnostiach konkrétneho prípadu predstavuje dôvodný a účinný nástroj ochrany práv

účastníka konania, potom konajúci súd (či už ten, proti postupu a rozhodnutiu ktorého

opravný prostriedok smeruje, alebo aj ten, ktorý o ňom koná a rozhoduje) nemôže svoju

bezdôvodnú procesnú pasivitu ospravedlňovať využitím takého opravného prostriedku.

V súvislosti s posudzovaním druhého kritéria relevantného pri posudzovaní

prípadných prieťahov v konaní ústavný súd nemohol opomenúť ani podstatnú časť obrany

krajského súdu založenú na argumentoch o postoji sťažovateľov ako účastníkov dedičského

konania k samotnej veci. Krajský súd akcentuje, že sťažovatelia sa počas celého dedičského

konania nedokázali dohodnúť s jeho štvrtou účastníčkou (dcérou poručiteľa z prvého

manželstva), napokon však 19. februára 2015 pred súdnou komisárkou k dohode dospeli

a dedičské konanie bolo možné ihneď ukončiť.

Ústavný súd sa tu stotožňuje s výstižnou a trefnou protiargumentáciou sťažovateľov,

podľa ktorej „takýto právny záver popiera princíp súdnej moci, ktorá je založená na tom,

že účastníci konania sa o predmete konania dohodnúť nevedia a preto sa obracajú

na súd...“. Pri akceptácii obrany krajského súdu by tak vznik zbytočných prieťahov bolo

možné obhájiť samotnou existenciou súdneho konania a jeho priebehu, čo je

neakceptovateľné. Súd je na to, aby rozhodoval spory. Aj keď v posudzovanom prípade išlo

v komplexnej perspektívne o tzv. nesporovú agendu, v kritickej fáze konania o vyporiadaní

bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo k zreteľnému konfliktu záujmov účastníkov

a ich predstáv o tom, ako sa spoločný majetok poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade má

vyporiadať. Sporový prvok teda zjavne v konaní prítomný bol.

Skutočnosť, že účastníci konania neskôr dospeli k dohode, nemôže krajský súd

automaticky pričítať na vrub nepodloženému špekulatívnemu postoju sťažovateľov

k predmetu konania. Vhodne to naznačili sťažovatelia v stanovisku k vyjadreniu krajského

súdu, kde naznačili, že zmena ich postoja k dohode o vyporiadaní bezpodielového

spoluvlastníctva poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade a následne aj k dohode o vyporiadaní

dedičstva môže byť založená aj na obave z ďalšieho oddialenia nastolenia právnej istoty

v ich majetkových vzťahoch po vrátení veci z krajského súdu okresnému súdu. Takáto

motivácia pri existujúcich zdravotných problémoch sťažovateľky v 1. rade znásobených

problémami so starostlivosťou o majetok tvoriaci predmet vyporiadania vôbec nie je

nepochopiteľná.

Absurdne v konečnom dôsledku vyznieva i poukaz krajského súdu na fakt, že sa

sťažovatelia obrátili so sťažnosťou vo veci zbytočných prieťahov na ústavný súd, následne sa

dohodli a dedičské konanie mohlo byť ukončené. Sťažnosť podľa bola

ústavnému súdu doručená 3. februára 2014 (nie 3. februára 2015, ako to nesprávne uvádza

krajský súd, pozn.), pričom 19. februára 2015, keď sťažovatelia uzavreli dohodu

o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a následnom vyporiadaní

dedičstva, ich sťažnosť nebola ešte ani prijatá na ďalšie konanie. Ich postoj k uzatvorenej

dohode teda nemohol byť ovplyvnený vývojom konania, ktoré podľa

iniciovali na ústavnom súde.

Zhrňujúco tak ústavný súd konštatuje, že námietky krajského súdu voči správaniu

sťažovateľov v žalovanom konaní sú nedôvodné. Dĺžka konania o odvolaní sťažovateľov

nebola spôsobená neplnením ich procesných povinností, neposkytovaním potrebnej

súčinnosti krajskému súdu ani žiadnym iným právne významným postojom rozporným

s ústavno právne determinovaným účelom základného práva na prerokovanie ich veci

bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote.

13. Postup krajského súdu ako tretie kritérium pri posúdení porušenia práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,

ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Vychádzal pritom z vlastných zistení z vyžiadaného

súdneho spisu.

V prvej fáze odvolacieho konania, teda po nápade odvolacej veci z okresného súdu

(19. mája 2011), postupoval krajský súd plynulo a bez prieťahov, keď po mesiaci a pol

(30. júna 2011) o odvolaní sťažovateľov rozhodol a spisový materiál vrátil 2. augusta 2011

okresnému súdu.

V uznesení krajského súdu č. k. 199 z 30. júna 2011 bol však

položený základ budúcich prieťahov v odvolacom konaní. Týmto uznesením totiž krajský

súd odvolanie sťažovateľky v 1. rade a sťažovateľky v 3. rade odmietol ako oneskorene

podané a meritórne sa zaoberal len odvolaním sťažovateľa v 2. rade. Na dovolanie

sťažovateľky v 1. rade najvyšší súd ako súd dovolací uznesením č. k. 218

z 20. septembra 2012 predmetné uznesenie krajského súdu musel zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie, pretože dospel k záveru, že „chýbal akýkoľvek dôvod pre pochybnosť

o včasnosti podaného odvolania; chybne preto takto podané odvolanie odvolací súd

odmietol ako oneskorené...“.

Aj keď správanie štátneho orgánu spôsobujúce zbytočné prieťahy sa obvykle

prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci, pre splnenie účelu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanie

štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť

porušenie zaručeného základného práva podľa , ak činnosť štátneho

orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým

sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (, ,

).

Krajský súd sa teda pri rozhodovaní o podaných odvolaniach dopustil vážnej

procesnej chyby. Bolo pochopiteľné, že sťažovateľka v 1. rade sa domáhala ochrany svojich

práv dovolaním, ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti uznesenia krajského súdu úspešné.

Procesné pochybenie krajského súdu preto vplývalo na základné právo sťažovateľov

na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov dvoma spôsobmi. Jednak samotné

odmietnutie včas podaného odvolania ako podaného oneskorene predstavuje činnosť,

ktorú nemožno kvalifikovať ako smerujúcu k odstráneniu právnej neistoty účastníkov

konania, a v druhom rade dĺžku dovolacieho konania (približne jeden rok) je potrebné

pričítať na vrub aj krajskému súdu.

Po vrátení veci z dovolacieho súdu na ďalšie konanie 23. novembra 2012 bol postup

krajského súdu poznačený neprerušovanou nečinnosťou až do 30. mája 2014,

keď uznesením č. k. 228 zrušil prvostupňové uznesenie okresného súdu

a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd teda bezdôvodne nekonal viac ako

18 mesiacov.

14. Ústavný súd neopomína charakter odvolacieho konania, v rámci ktorého

je úlohou odvolacieho súdu preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,

pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľa, napr. pojednávaní,

je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím súdom

na prejednanie odvolania [ v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]. Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo

k úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľov, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd

bol vo veci úplne nečinný (napr. ).

Napriek abstraktnému hodnoteniu uvedenému v predchádzajúcom odseku ústavný

súd nemohol pri posudzovaní žalovaného postupu krajského súdu vychádzať iba z jeho

nečinnosti v rozsahu 18 mesiacov, ale musel vziať na zreteľ aj skutočnosť, že svojím

nesprávnym postupom vyznačujúcim sa nesústredenosťou spočívajúcou v nesprávnom

posúdení včasnosti odvolania podaného proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu

krajský súd spôsobil, že právna istota v konaní o odvolaniach sťažovateľov bola definitívne

nastolená až po viac ako troch rokoch od ich podania. V spojení s konštatovanou absenciou

právnej a skutkovej zložitosti veci, ako aj absenciou podielu sťažovateľov na predĺžení

žalovaného konania zakladajú zistenia ústavného súdu jeho právomoc vysloviť porušenie

základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného , ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej

lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

15. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie, avšak v stanovisku

doručenom ústavnému súdu 22. júla 2015 ho s ohľadom na právoplatné ukončenie celého

dedičského konania korigovali. Aj z obsahu vyžiadaného spisu vyplýva, že vec sa

po prerokovaní na krajskom súde vrátila okresnému súdu už 24. júla 2014, pričom následne

súdna komisárka osvedčením o dedičstve č. k. z 19. februára 2015

právoplatným k tomu istému dňu žalované dedičské konanie ukončila. Nebolo preto dôvodu

na využitie právomoci ústavného súdu podľa .

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Z ustanovenia vyplýva, že ak ústavný súd

rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo

alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov

od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov

garantovaného im , ako aj ich práva zaručeného dohovoru,

zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.

V sťažnostnom petite sťažovatelia navrhujú priznať sťažovateľke v 1. rade finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 € a sťažovateľovi v 2. rade, ako aj sťažovateľke v 3. rade,

každému po 5 000 €. Svoj návrh odôvodňujú pocitmi „krivdy a bezmocnosti pri

uplatňovaní našich práv“, skutočnosťou, že ide o „vec týkajúcu sa úmrtia nášho

príbuzného“, ako aj dopadom prieťahov v žalovanom konaní, ktorý je daný tým, že „si

nemôžeme usporiadať naše rodinné vzťahy a s domom nakladať“. Rodinný dom tvoriaci

podstatnú časť dedičstva je pre bývanie sťažovateľky v 1. rade „nevhodný a to z dôvodu, že

je v zlom technickom stave, vyžaduje si opravy, ktoré nie je schopná sťažovateľka v 1. rade

ani fyzicky ani finančne zvládať...“. Fakt, že konanie nebolo ukončené spôsoboval podľa

sťažovateľov sťažovateľke v 1. rade „stres z nevhodného bývania“, pričom je

„konfrontovaná so stálymi prekážkami a nepohodou v jej obydlí, ktoré musí obývať len

z dôvodu, že nemá inú možnosť riešenia bývania, kým nebude konanie ukončené a dom

nebude môcť predať. Sťažovatelia v 2. a 3. rade sú neukončenosťou dedičského konania

rovnako zaťažení, pretože v dome majú viazané finančné prostriedky z ich podielu, ktoré

chceli použiť na riešenie vlastného bývania. Z dôvodu nemožnosti vyplatenia ich podielu

museli čerpať hypotéky, teda platia vysoké úroky a poplatky... Rovnako sú zaťažení

nevyhnutnosťou pomáhať matke pri údržbe a starostlivosti o dom, opravách a pri

zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti, tým, že sťažovateľka sa nemôže odsťahovať bližšie

k zdravotným službám... a je odkázaná na ich pomoc v podstatne vyššom rozsahu ako by

bola potrebná, ak by si mohla zabezpečiť vhodné bývanie. V tomto zmysle nečinnosť súdov

má výrazný dopad na súkromný a rodinný život sťažovateľov...“.

Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie

ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu

došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie

konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (, ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä

charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas

predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva.

Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie

je prípadná náhrada škody (napr. , a pod.).

V okolnostiach posudzovaného prípadu, berúc do úvahy spomenuté determinanty,

považuje ústavný súd za primerané priznať sťažovateľke v 1. rade sumu 2 000 €,

sťažovateľovi v 2. rade, ako aj sťažovateľke v 3. rade každému po 1 500 € (body 2 a 3

výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu

ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď priznáva

spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti

prípadu. Zohľadnil skutočnosť zdravotných ťažkostí sťažovateľky v 1. rade,

ktoré sťažovatelia preukázali vyjadrením ošetrujúceho praktického lekára pre dospelých

z 11. decembra 2013 dokazujúcim nadmerný stres i potrebu riešenia vhodnejšieho bývania.

Uvedená preukázaná skutočnosť odôvodňuje podľa názoru ústavného súdu kvôli jej priamej

súvislosti so žalovaným dedičským konaním priznať sťažovateľke v 1. rade finančné

zadosťučinenie v sume vyššej v porovnaní so sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou

v 3. rade.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trov

konania v sume 418,08 €, a to za dva úkony právnej služby. V stanovisku k vyjadreniu

krajského súdu však svoj sťažnostný petit v časti trov konania zmenili tak, že požiadali

o prisúdenie ich náhrady v sume 854,38 €, a to za štyri úkony právnej služby (okrem

prevzatia zastúpenia a podania sťažnosti aj konzultácia k vyjadreniu krajského súdu

a podanie stanoviska k nemu).

Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov za tri úkony právnej služby

u každého z nich, a to za prevzatie a prípravu zastupovania, za písomné podanie (sťažnosť)

a za podanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu. K priznaniu náhrady trov za podanie

stanoviska k vyjadreniu krajského súdu vedie ústavný súd zistenie, že kvalifikovane

a cielene reagovalo na právnu argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa hodnotenia

správania sťažovateľov v žalovanom konaní ako jedného z kritérií posudzovania prieťahov

v súdnom konaní. Obrana krajského súdu prezentovaná v jeho vyjadrení si však

nevyžadovala zo strany sťažovateľov uvádzanie žiadnych nových skutkových okolností,

preto ústavný súd trovy porady k vyjadreniu krajského súdu nepovažoval za účelne

vynaložené a ich náhradu sťažovateľom nepriznal.

Spolu teda ústavný súd priznal náhradu trov za deväť úkonov právnej služby. Prvých

šesť úkonov právnej služby bolo vykonaných v roku 2014, tri úkony v roku 2015.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom

v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná

tarifa podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,

t. j. zo sumy 804 € pre úkony v roku 2014), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2014

odmenu v sume 134 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 8,04 € za každý

úkon právnej pomoci. Vo vzťahu k úkonu právnej služby v roku 2015 predstavuje odmena

za jeden úkon 139,83 € a režijný paušál 8,39 €.

S poukazom na výsledok konania predstavuje náhrada základnej sadzby tarifnej

odmeny 1 223,49 € (6 x 134 + 3 x 139,83). Uvedenú sumu však bolo potrebné v súlade

s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u troch sťažovateľov o 50 %, pretože ide o spoločné úkony

pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Takto potom náhrada základnej tarifnej

odmeny bude predstavovať 611,75 €. K nej bolo potrebné pripočítať režijný paušál v sume

73,41 € (6 x 8,04 + 3 x 8,39). Spolu teda náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje

sumu 685,16 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet

právnej zástupkyne sťažovateľov ( v spojení s

).

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. augusta 2015