Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 145/2015
PDF · 541.08 KB
No categories available
III. ÚS 145/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudkyne Jany Baricovej a sudcu
Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť ,
, obaja bytom , a ,
, zastúpených advokátkou Mgr. Evou Braxatorisovou, advokátska kancelária,
Trenčianska 17, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 a sp. zn. 2 CoD 13/2012 a takto
rozhodol:
1. Základné právo , a
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a ich právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 a sp. zn. 2 CoD 13/2012
p o r u š e n é b o l i .
2. RNDr. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré j e Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť jej do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. a p r i z n á v a finančné
zadosťučinenie každému v sume po 1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Krajský súd
v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť ,
a trovy konania v sume 685,16 €
(slovom šesťstoosemdesiatpäť eur a šestnásť centov) na účet Mgr. Evy Braxatorisovej,
advokátska kancelária, Trenčianska 17, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. februára
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľka v 1. rade“), , (ďalej
len „sťažovateľ v 2. rade“), a , (ďalej len
„sťažovateľka v 3. rade“, spolu ďalej aj ,,sťažovatelia“), vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Pezinok (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 D 729/2008, postupom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011
a sp. zn. 2 CoD 13/2012 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Cdo 162/2011.
2. Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že sťažovatelia boli účastníkmi
dedičského konania vedeného okresným súdom pod sp. zn. 13 D 729/2008 po poručiteľovi
, zomrelom (ďalej len „poručiteľ“), ktorý bol
manželom sťažovateľky v 1. rade a otcom sťažovateľa v 2. rade a sťažovateľky v 3. rade.
V priebehu konania pred súdnou komisárkou nedošlo medzi do úvahy
prichádzajúcimi dedičmi k dohode, preto okresný súd uznesením č. k. 13 D 729/2008 124
z 15. marca 2011 rozhodol o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva
poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade. O podanom odvolaní rozhodol krajský súd uznesením č.
k. 16 CoD 25/2011 199 z 30. júna 2011. Po nadobudnutí právoplatnosti odvolacieho
uznesenia krajského súdu bolo proti nemu podané dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší
súd uznesením z 20. septembra 2012 v konaní sp. zn. 1 Cdo 162/2011. Vec sa následne
vrátila krajskému súdu na opätovné rozhodovanie (sp. zn. 2 CoD 13/2012).
Sťažovatelia tvrdia, že „v tomto konaní došlo opakovane k zbytočným prieťahom, keď
jednotlivé štátne orgány, ktoré vo veci práv sťažovateľov konali a rozhodovali,
nepostupovali tak, aby bola vec právoplatne ukončená v primeranej lehote. Vzhľadom
k takémuto postupu súdov sa ani po viac ako 5 rokoch neodstránil stav faktickej a právnej
neistoty sťažovateľov, ktorá je spojená s tým, že dedičské konanie po poručiteľovi nie je
právoplatne skončené a doteraz nebolo rozhodnuté ešte ani o vyporiadaní BSM...“.
Následne sťažovatelia poukázali na konkrétne obdobia nečinnosti, ktoré boli
podľa ich názoru z hľadiska základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote vadné. Okrem iného
uviedli, že „v súčasnosti je spis predložený Krajskému súdu v Bratislave, ktorý zaevidoval
podanie dňa 23. 11. 2012 pod sp. zn. 2CoD 13/2012, po vrátení veci na opätovné
rozhodovanie a doteraz o odvolaní sťažovateľov nerozhodol. Krajský súd v Bratislave
pritom o odvolaní rozhoduje od 19. 5. 2011, kedy vydal rozhodnutie o tejto veci síce 30. 6.
2011 v konaní sp. zn. 16CoD/25/2011 avšak toto uznesenie z dôvodu nesprávnosti bolo
dovolacím súdom zrušené. Obdobie od 19. 5. 2011 až dodnes je potrebné pričítať
nesprávnemu postupu Krajského súdu v Bratislave... Odvolanie vo veci rozhodnutia
o vyporiadaní BSM je teda z dôvodu nečinnosti a nesprávneho postupu Krajského súdu
otvorené už viac ako 2,5 roka a tento súd nesplnil ani to, čo uviedol sťažovateľom, že o veci
rozhodne do konca roku 2013.“.
Sťažovatelia podali 27. júna 2013 sťažnosť na postup krajského súdu podľa § 62
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, na ktorú podpredsedníčka krajského súdu odpovedala písomne
12. júla 2013. Vo svojej odpovedi konštatovala dôvodnosť podanej sťažnosti na postup
krajského súdu. Sťažovatelia v sťažnosti doručenej ústavnému súdu konštatovali,
že „od podania sťažnosti uplynula ďalšia doba 7 mesiacov bez jediného úkonu vo veci
samej“.
K povahe žalovaného konania sťažovatelia uvádzajú, že „ide o dedičské konanie,
ktoré patrí medzi bežnú agendu všeobecného súdnictva, otázky, ktoré doteraz súdy
posudzovali boli právne aj skutkovo jednoduché... V druhom rade je potrebné posúdiť
správanie účastníkov konania, pričom v tomto smere nie je možné sťažovateľom vytknúť
žiadnu okolnosť, ktorou by k prieťahom prispeli. Posledným kritériom je postup samotných
súdov, ktoré sme opisovali vyššie a ktoré o prieťahoch v konaní jednoznačne nasvedčujú.“.
3. Ústavný súd si 26. marca 2015 vyžiadal od okresného súdu súdny spis vo veci
sp. zn. 13 D 729/2008, ktorý mu bol doručený 7. apríla 2015.
4. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 145/2015 13 zo 14. apríla 2015 prijal
podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľov na ďalšie
konanie, a to v časti, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej
záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 a sp. zn. 2 CoD 13/2012. Vo zvyšnej časti
sťažnosť sťažovateľov ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
5. Následne 19. mája 2015 vyzval ústavný súd krajský súd na vyjadrenie sa k vecnej
stránke prijatej sťažnosti a na oznámenie, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania
o prijatej sťažnosti.
6. Krajský súd doručil ústavnému súdu svoje vyjadrenie 18. júna 2015. Vyslovil súhlas
s upustením od ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti. Vo vzťahu ku konaniu vedenému
pod sp. zn. 16 CoD 25/2011 krajský súd uviedol, že trvalo „42 dní, a teda v konaní neboli
zo strany odvolacieho súdu spôsobené žiadne prieťahy“. Pokiaľ ide o druhú fázu
odvolacieho konania (po vrátení veci z najvyššieho súdu), krajský súd udáva,
že „medzi predložením veci odvolaciemu súdu (dňa 23.11.2012) a rozhodnutím odvolacieho
súdu uznesením v poradí druhým (dňa 30.05.2014) neboli vykonané žiadne úkony“.
Krajský súd vo svojom vyjadrení in abstracto uvádza, že „dedičská vec nie je
skutkovo a právne náročná v prípade, ak sa dedičia o mase majetku poručiteľa, o jeho
hodnote, o pasívach dedičstva, o spôsobe vyporiadania medzi sebou, vrátane vyporiadania
BSM, dohodnú v súlade so zákonom“. In concreto však podľa názoru krajského súdu
„predmetná vec bola skutkovo a právne náročná od samého začiatku súdneho konania...,
keďže manželka poručiteľa a dve deti z druhého manželstva poručiteľa na jednej strane
a dcéra poručiteľa z prvého manželstva poručiteľa na strane druhej sa nevedeli dohodnúť
o hodnote majetku poručiteľa, o spôsobe vyporiadania BSM, o pasívach dedičstva...
Dedičia sa nedohodli ani na vložených investíciách manželkou poručiteľa, deťmi poručiteľa
z jeho druhého manželstva, do majetku patriaceho do BSM. Súd prvého stupňa
pred rozhodnutím napadnutým uznesením sa musel najprv vyporiadať s predloženou
listinou označenou ako závet, s okruhom dedičov..., na zistenie hodnoty nehnuteľného
majetku poručiteľa nariadil znalecké dokazovanie... Spornosť v podstatných otázkach
nebola odstránená ani na pojednávaní dňa 13.10.2010..., kedy pozostalá manželka tiež
odmietala predložiť požadované doklady súdnemu komisárovi.“.
V nadväznosti na citované krajský súd zdôrazňuje, že „bez akýchkoľvek nových
(iných, ďalších) skutkových a právnych skutočností, za stavu, ktorý existoval už v čase
rozhodovania súdu prvého stupňa napadnutým uznesením, (všetci) účastníci konania sa
dohodli dňa 19.02.2015 v pre vec rozhodujúcich otázkach (o vyporiadaní BSM,
o vyporiadaní dedičstva, na vložených investíciách) spôsobom obsiahnutým v osvedčení
o dedičstve č. k. 13D 729/2008 255 zo dňa 19.02.2015, Dnot 107/2009,...; zo spisu
nevyplýva, že by sporné skutočnosti boli vyvolané len dcérou poručiteľa z jeho prvého
manželstva, resp. zavinením súdu. Zo spisu vyplýva, že súd prvého stupňa, aj v osobe
súdneho komisára, od začiatku konania dedičom poskytol reálnu možnosť dohodnúť sa.
... za prieťahy v konaní na strane súdu nemožno považovať to, že účastník využije
riadny a mimoriadny opravný prostriedok a ani spôsob rozhodnutia súdom vyššieho
stupňa.“.
K samotnej odvolacej fáze žalovaného dedičského konania krajský súd uvádza,
že časový odstup medzi nápadom veci po rozhodnutí dovolacieho súdu (23. novembra
2012) a opätovným rozhodnutím o odvolaní (30. mája 2014) vyplynul „výlučne len
z dôvodov objektívnej povahy“. Krajský súd poukazuje na „výkazy o nápade vecí a ich
vybavovaní senátmi občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave, osobitne
senátu 2 CoD a v tejto súvislosti zdôrazňuje, že senát popri agende 2 CoD vybavoval
(naďalej vybavuje) aj agendu 2 Co, 2 CoPr, 20 CoP, 2 NcC. Popri bežnom nápade vecí
naviac (len) od jedného navrhovateľa do senátu 2 Co od roku 2012 do 30.05.2014 napadlo
291 vecí na rozhodnutie o odvolaniach..., za rovnaký čas bolo do oddelenia 2 NcC
zapísaných 298 vecí na rozhodnutie o námietkach zaujatosti, na rozhodnutie o ktorých je
daná zákonná lehota 10 dní od predloženia veci... Nadväzne na osobitné zásady pre všetky
úseky Krajského súdu v Bratislave dedičská vec nie je vecou, v ktorej je potrebné dodržať
osobitnú rýchlosť, resp. výnimočnú rýchlosť.
Všetky skutočnosti uvedené vyššie objektívne spôsobili, že odvolací súd rozhodol
svojím uznesením (v poradí druhým) až dňa 30.5.2014.“.
Krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že „sťažovatelia podali ústavnú sťažnosť
dňa 03.02.2015, všetci účastníci (medzi nimi teda aj sťažovatelia) v konaní začatom v roku
2008 sa právoplatne dohodli (až) dňa 19.02.2015... teda prieťahy spôsobili samotní
účastníci konania, keď sporné otázky existujúce od začatia konania odstránili až dňa
19.02.2015, bez akýchkoľvek nových (iných, ďalších) skutkových a právnych skutočností,
bez zavinenia zo strany súdu“. Krajský súd preto hodnotí sťažnosť sťažovateľov ako „zjavne
neopodstatnenú“.
7. Ústavný súd zaslal 30. júna 2015 vyjadrenie krajského súdu právnej zástupkyni
sťažovateľov s možnosťou zaujať k nemu stanovisko a so žiadosťou o vyjadrenie sa k otázke
možného upustenia od ústneho pojednávania vo veci.
8. Sťažovatelia doručili 22. júla 2015 prostredníctvom svojej právnej zástupkyne
ústavnému súdu stanovisko k vyjadreniu krajského súdu, v ktorom súhlasili s upustením
od ústneho pojednávania vo veci.
K meritórnej stránke argumentov krajského súdu sťažovatelia uvádzajú, že sa s nimi
nestotožňujú a „sú vo viacerých smeroch nesprávne“. Podľa sťažovateľov „krajský súd
rozhodoval o odvolaní... uznesením zo dňa 30.6.2011 síce bez prieťahov, avšak tak, že odňal
účastníkom konať pred súdom, čo spôsobilo, že vo vec odvolania rozhodol riadne
až 30.5.2014. Z obsahu rozhodnutia súčasne vyplýva, že rozhodnutie, ktoré vydal
voči sťažovateľovi v 2. rade korigoval, teda nielenže odňal účastníčkam v 1. a 3. rade právo
konať pred súdom, keď ich odvolanie odmietol, ale v prvom prípade rozhodol aj vecne
nesprávne.“. Sumárne tak „odvolacie konanie... trvalo dlhšie ako 3 roky a 3 mesiace.
Výsledkom odvolacieho konania pritom bolo výlučne to, že Krajský súd zrušil rozhodnutie
a vrátil vec prvostupňovému súdu, teda vec ani meritórne nerozhodol a neodstránil právnu
neistotu účastníkov... Za týchto okolností tvrdenie súdu o tom, že išlo o skutkovo a právne
zložitú vec neobstojí, keďže odvolací súd nerozhodoval o žiadnych skutkových otázkach
a pokiaľ ide o právne posúdenie, opieral sa výlučne o jednoduché právo.“.
Sťažovatelia nesúhlasia s názorom krajského súdu, podľa ktorého je dedičská vec
skutkovo a právne nenáročná, len ak sa dedičia dohodnú. Tvrdia, že „takýto právny záver
popiera princíp súdnej moci, ktorá je založená na tom, že účastníci konania sa o predmete
konania dohodnúť nevedia a preto sa obracajú na súd...
Navyše to, že dedičská agenda, ako aj princípy vyporiadania BSM, ktoré boli
predmetom odvolania, patria medzi bežnú činnosť súdov a preto nemožno hovoriť o právnej
náročnosti sporu konštatoval Ústavný súd SR opakovane... O skutkovú náročnosť nemohlo
ísť s ohľadom na to, že skutkové otázky Krajský súd neposudzoval, vec len právne posúdil
s ohľadom na procesné práva účastníka.“.
Podľa sťažovateľov je «absurdné, aby sťažovateľom Krajský súd vytýkal, že sa
o svojich nárokoch dohodli až 19.2.2015 a preto by boli zodpovední za vznik prieťahov. Je
nepravdivé tvrdenie, že „zo spisu nevyplýva, že by spornosť vyvolala len dcéra z prvého
manželstva, resp. že prieťahy by vznikli zavinením súdu“... Zo spisu naopak tieto
skutočnosti jednoznačne vyplývajú.
Sťažovatelia sa o dohodu pokúsili a túto aj dosiahli bezprostredne po začatí konania,
pričom účastníčka, ktorá nie je sťažovateľkou – dcéra poručiteľa z prvého manželstva, ju
bezdôvodne odvolala a následne popierala všetky nároky sťažovateľov. Z obsahu spisu
a najmä poslednej zápisnice z prejednania dedičstva tiež vyplýva, že práve na túto dohodu
sa 19.2.2015, teda po 8 rokoch, dcéra z prvého manželstva odvolala a žiadala ju potvrdiť.
Rovnako z nej vyplýva, že pred jej uzavretím viaceré nároky sťažovateľov uznala. Nie je
preto možné klásť sťažovateľom za vinu, že jeden z účastníkov konania, bez právneho
dôvodu dohody maril a následne sa ich dovolával až po 8 rokoch trvania sporu. Je
jednoznačné, že sťažovatelia ničím neprispeli k vzniku prieťahov a urobili všetko pre to,
aby sa konanie skončilo čo najskôr.
V tomto smere však považujeme za dôležité zvýrazniť, že sťažovatelia dohodu
akceptovali a prijali podmienky, ktoré im boli navrhnuté nie preto, že by sa s takýmto
riešením stotožňovali a považovali ho za spravodlivé, ale výlučne preto, že podľa doterajšej
skúsenosti a toho, čo avizovala notárka by bez uzatvorenia dohody konanie pokračovalo
ďalšie roky a vyhliadka právoplatného ukončenia bola v nedohľadne. Dohoda,
ktorú sťažovatelia uzavreli predstavuje podstatné zníženie ich nárokov (min. o 4000 Eur)
a súčasne vzdanie sa satisfakcie rešpektovania vôle poručiteľa. Práve z dôvodu prieťahov
v konaní nedošlo k naplneniu zmyslu a účelu súdneho konania.».
Sťažovatelia neakceptujú ani obranu krajského súdu založenú na tvrdeniach
o využívaní opravných prostriedkov účastníkmi konania, ani na vysokej pracovnej
zaťaženosti súdu. K podstate dedičského konania poukazujú na rozhodnutie ústavného súdu
vo veci sp. zn. I. ÚS 403/2011. Ďalej argumentujú zlým zdravotným stavom sťažovateľky
v 1. rade, problémami s užívaním nehnuteľnosti (vysoké náklady na prevádzku, vlámanie
do domu v novembri 2012 a pod.), s tým súvisiacou potrebou reorganizácie každodenného
rodinného života (presťahovanie sťažovateľa v 2. rade s celou rodinou do domu
k sťažovateľke v 1. rade), pričom tvrdia, že „takáto zmena by nebola nevyhnutné, ak by
dedičstvo bolo vyporiadané a sťažovateľka mohla dom predať a obstarať si bývanie
adekvátne jej zdravotnému stavu“. Odmietnutie prevzatia zodpovednosti krajským súdom
za prieťahy ním spôsobené by sa podľa názoru sťažovateľov malo odzrkadliť v sume
priznaného finančného zadosťučinenia.
V závere stanoviska sťažovatelia zotrvávajú na svojom sťažnostnom petite,
avšak „vzhľadom na ukončenie konania, výrok pod bodom 4. (príkaz konať bez prieťahov)
stratil svoj podklad a nežiadame o ňom rozhodnúť. Tiež s ohľadom na to, že Ústavný súd SR
pripustil na konanie len časť sťažnosti voči Krajskému súdu..., je potrebné uvedené
zohľadniť aj pri jednotlivých výrokoch pri priznaní primeraného zadosťučinenia.
S poukazom na uplatňovaný nárok na náhradu trov konania v časti 8. petitu navrhujeme,
aby súd rozhodol o tom, že:
8. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia
sťažovateľov v 1. až 3. rade na účet advokátky Mgr. Evy Braxatorisovej č. ú.
... vo výške 854,38 Eur... do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“.
9. Keďže účastníci konania vyjadrili súhlas s upustením od ústneho pojednávania,
ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa so stanoviskami účastníkov konania
k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať
ďalšie objasnenie veci.
10. Ku dňu prerokovania tohto nálezu je predmetné dedičské konanie právoplatne
(19. február 2015) ukončené.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci
v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II.
ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.
Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval
(III. ÚS 154/06, I. ÚS 76/03). Základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký
procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého
prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup žalovaného súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou
ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02). Podľa
rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.
11. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná
právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (II. ÚS 26/95).
Predmetom konania v žalovanej veci vedenej krajským súdom bolo odvolanie
sťažovateľov proti uzneseniu okresného súdu, ktorým bolo vyporiadané bezpodielové
spoluvlastníctvo poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade. Právna stránka konania o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov nezakladá jeho náročnosť vzhľadom
na existenciu početnej a ustálenej judikatúry týkajúcej sa konaní tohto charakteru. Tento typ
rozhodovacieho procesu sa však obvykle vyznačuje skutkovou náročnosťou danou potrebou
zisťovania celého majetku bývalých manželov spravidla za dlhšie obdobie, pričom tento
majetok sa niekedy prelína aj s výlučným majetkom niektorého z manželov. Spravidla sa
v takýchto sporoch vykonáva znalecké dokazovanie zamerané na zistenie cien a hodnoty
vecí a iných majetkových hodnôt tvoriacich bezpodielové spoluvlastníctvo manželov
(napr. IV. ÚS 249/08, III. ÚS 93/09, I. ÚS 527/2013).
Žalované konanie však prebiehalo na druhom stupni súdnej sústavy, nemožno ho
preto z hľadiska eventuálnej skutkovej zložitosti porovnávať s konaním na prvom stupni.
Okrem toho ústavný súd z vyžiadaného súdneho spisu okresného súdu zistil, že v oboch
fázach konania o odvolaní sťažovateľov (teda pred dovolacím konaním, ako aj po vrátení
veci z dovolacieho súdu) vydaniu rozhodnutia o odvolaní nepredchádzalo žiadne rozsiahle
dokazovanie.
Konanie o odvolaní sťažovateľov podľa názoru ústavného súdu nebolo skutkovo
ani právne zložité.
12. Pri posudzovaní druhého kritéria hodnotenia prípadných zbytočných prieťahov
v konaní dospel ústavný súd po preskúmaní vyžiadaného súdneho spisu k záveru,
že o prípadnom podiele sťažovateľov na kritizovanej dĺžke odvolacieho konania nemožno
vôbec uvažovať. Z vyžiadaného súdneho spisu nevyplýva, že by počas konania o odvolaní
krajský súd od sťažovateľov vyžadoval procesne relevantnú súčinnosť, a tak neprichádza
do úvahy ani záver, že by sťažovatelia v určitom úseku žalovaného konania boli bezdôvodne
pasívni.
Reálny dopad na dĺžku odvolacieho konania malo podanie dovolania sťažovateľkou
v 1. rade. V tejto súvislosti krajský súd vo vyjadrení k prijatej sťažnosti naznačil,
že konajúcemu súdu nemožno pričítať predĺženie konania v prípade, ak účastník konania
využije opravný prostriedok. S formulovaným názorom vo všeobecnosti ústavný súd súhlasí
(napr. I. ÚS 31/01), jedným dychom však zdôrazňuje, že podanie opravného prostriedku
nezbavuje konajúci súd ústavnej povinnosti rozhodnúť o ňom bez zbytočných prieťahov.
Okrem toho opravný prostriedok môže predstavovať aj nástroj ochrany účastníka konania
pred postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu vadným i z hľadiska samotného
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, resp. práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote. Podľa názoru ústavného súdu o takýto prípad
ide aj v tu prerokovávanej veci sťažovateľov, čo však bude vysvetlené pri analýze tretieho
kritéria posudzovania prípadných prieťahov v konaní. Pokiaľ teda opravný prostriedok
v okolnostiach konkrétneho prípadu predstavuje dôvodný a účinný nástroj ochrany práv
účastníka konania, potom konajúci súd (či už ten, proti postupu a rozhodnutiu ktorého
opravný prostriedok smeruje, alebo aj ten, ktorý o ňom koná a rozhoduje) nemôže svoju
bezdôvodnú procesnú pasivitu ospravedlňovať využitím takého opravného prostriedku.
V súvislosti s posudzovaním druhého kritéria relevantného pri posudzovaní
prípadných prieťahov v konaní ústavný súd nemohol opomenúť ani podstatnú časť obrany
krajského súdu založenú na argumentoch o postoji sťažovateľov ako účastníkov dedičského
konania k samotnej veci. Krajský súd akcentuje, že sťažovatelia sa počas celého dedičského
konania nedokázali dohodnúť s jeho štvrtou účastníčkou (dcérou poručiteľa z prvého
manželstva), napokon však 19. februára 2015 pred súdnou komisárkou k dohode dospeli
a dedičské konanie bolo možné ihneď ukončiť.
Ústavný súd sa tu stotožňuje s výstižnou a trefnou protiargumentáciou sťažovateľov,
podľa ktorej „takýto právny záver popiera princíp súdnej moci, ktorá je založená na tom,
že účastníci konania sa o predmete konania dohodnúť nevedia a preto sa obracajú
na súd...“. Pri akceptácii obrany krajského súdu by tak vznik zbytočných prieťahov bolo
možné obhájiť samotnou existenciou súdneho konania a jeho priebehu, čo je
neakceptovateľné. Súd je na to, aby rozhodoval spory. Aj keď v posudzovanom prípade išlo
v komplexnej perspektívne o tzv. nesporovú agendu, v kritickej fáze konania o vyporiadaní
bezpodielového spoluvlastníctva manželov došlo k zreteľnému konfliktu záujmov účastníkov
a ich predstáv o tom, ako sa spoločný majetok poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade má
vyporiadať. Sporový prvok teda zjavne v konaní prítomný bol.
Skutočnosť, že účastníci konania neskôr dospeli k dohode, nemôže krajský súd
automaticky pričítať na vrub nepodloženému špekulatívnemu postoju sťažovateľov
k predmetu konania. Vhodne to naznačili sťažovatelia v stanovisku k vyjadreniu krajského
súdu, kde naznačili, že zmena ich postoja k dohode o vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva poručiteľa a sťažovateľky v 1. rade a následne aj k dohode o vyporiadaní
dedičstva môže byť založená aj na obave z ďalšieho oddialenia nastolenia právnej istoty
v ich majetkových vzťahoch po vrátení veci z krajského súdu okresnému súdu. Takáto
motivácia pri existujúcich zdravotných problémoch sťažovateľky v 1. rade znásobených
problémami so starostlivosťou o majetok tvoriaci predmet vyporiadania vôbec nie je
nepochopiteľná.
Absurdne v konečnom dôsledku vyznieva i poukaz krajského súdu na fakt, že sa
sťažovatelia obrátili so sťažnosťou vo veci zbytočných prieťahov na ústavný súd, následne sa
dohodli a dedičské konanie mohlo byť ukončené. Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy bola
ústavnému súdu doručená 3. februára 2014 (nie 3. februára 2015, ako to nesprávne uvádza
krajský súd, pozn.), pričom 19. februára 2015, keď sťažovatelia uzavreli dohodu
o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov a následnom vyporiadaní
dedičstva, ich sťažnosť nebola ešte ani prijatá na ďalšie konanie. Ich postoj k uzatvorenej
dohode teda nemohol byť ovplyvnený vývojom konania, ktoré podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
iniciovali na ústavnom súde.
Zhrňujúco tak ústavný súd konštatuje, že námietky krajského súdu voči správaniu
sťažovateľov v žalovanom konaní sú nedôvodné. Dĺžka konania o odvolaní sťažovateľov
nebola spôsobená neplnením ich procesných povinností, neposkytovaním potrebnej
súčinnosti krajskému súdu ani žiadnym iným právne významným postojom rozporným
s ústavno právne determinovaným účelom základného práva na prerokovanie ich veci
bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote.
13. Postup krajského súdu ako tretie kritérium pri posúdení porušenia práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zhodnotil ústavný súd ako postup,
ktorý vykazoval zbytočné prieťahy. Vychádzal pritom z vlastných zistení z vyžiadaného
súdneho spisu.
V prvej fáze odvolacieho konania, teda po nápade odvolacej veci z okresného súdu
(19. mája 2011), postupoval krajský súd plynulo a bez prieťahov, keď po mesiaci a pol
(30. júna 2011) o odvolaní sťažovateľov rozhodol a spisový materiál vrátil 2. augusta 2011
okresnému súdu.
V uznesení krajského súdu č. k. 16 CoD 25/2011 199 z 30. júna 2011 bol však
položený základ budúcich prieťahov v odvolacom konaní. Týmto uznesením totiž krajský
súd odvolanie sťažovateľky v 1. rade a sťažovateľky v 3. rade odmietol ako oneskorene
podané a meritórne sa zaoberal len odvolaním sťažovateľa v 2. rade. Na dovolanie
sťažovateľky v 1. rade najvyšší súd ako súd dovolací uznesením č. k. 1 Cdo 162/2011 218
z 20. septembra 2012 predmetné uznesenie krajského súdu musel zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie, pretože dospel k záveru, že „chýbal akýkoľvek dôvod pre pochybnosť
o včasnosti podaného odvolania; chybne preto takto podané odvolanie odvolací súd
odmietol ako oneskorené...“.
Aj keď správanie štátneho orgánu spôsobujúce zbytočné prieťahy sa obvykle
prejavuje nečinnosťou orgánu s právomocou konať o veci, pre splnenie účelu práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je právne významné akékoľvek správanie
štátneho orgánu. To znamená, že aj nesprávna činnosť štátneho orgánu môže zapríčiniť
porušenie ústavou zaručeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2, ak činnosť štátneho
orgánu nesmeruje k odstráneniu právnej neistoty týkajúcej sa tých práv, kvôli ktorým
sa osoba obrátila na štátny orgán, aby o jej veci rozhodol (I. ÚS 17/99, II. ÚS 33/99,
Krajský súd sa teda pri rozhodovaní o podaných odvolaniach dopustil vážnej
procesnej chyby. Bolo pochopiteľné, že sťažovateľka v 1. rade sa domáhala ochrany svojich
práv dovolaním, ktoré bolo z dôvodu nezákonnosti uznesenia krajského súdu úspešné.
Procesné pochybenie krajského súdu preto vplývalo na základné právo sťažovateľov
na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov dvoma spôsobmi. Jednak samotné
odmietnutie včas podaného odvolania ako podaného oneskorene predstavuje činnosť,
ktorú nemožno kvalifikovať ako smerujúcu k odstráneniu právnej neistoty účastníkov
konania, a v druhom rade dĺžku dovolacieho konania (približne jeden rok) je potrebné
pričítať na vrub aj krajskému súdu.
Po vrátení veci z dovolacieho súdu na ďalšie konanie 23. novembra 2012 bol postup
krajského súdu poznačený neprerušovanou nečinnosťou až do 30. mája 2014,
keď uznesením č. k. 2 CoD 13/2012 228 zrušil prvostupňové uznesenie okresného súdu
a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Krajský súd teda bezdôvodne nekonal viac ako
18 mesiacov.
14. Ústavný súd neopomína charakter odvolacieho konania, v rámci ktorého
je úlohou odvolacieho súdu preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,
pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľa, napr. pojednávaní,
je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím súdom
na prejednanie odvolania [§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“)]. Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo
k úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľov, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd
bol vo veci úplne nečinný (napr. III. ÚS 218/2012).
Napriek abstraktnému hodnoteniu uvedenému v predchádzajúcom odseku ústavný
súd nemohol pri posudzovaní žalovaného postupu krajského súdu vychádzať iba z jeho
nečinnosti v rozsahu 18 mesiacov, ale musel vziať na zreteľ aj skutočnosť, že svojím
nesprávnym postupom vyznačujúcim sa nesústredenosťou spočívajúcou v nesprávnom
posúdení včasnosti odvolania podaného proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu
krajský súd spôsobil, že právna istota v konaní o odvolaniach sťažovateľov bola definitívne
nastolená až po viac ako troch rokoch od ich podania. V spojení s konštatovanou absenciou
právnej a skutkovej zložitosti veci, ako aj absenciou podielu sťažovateľov na predĺžení
žalovaného konania zakladajú zistenia ústavného súdu jeho právomoc vysloviť porušenie
základného práva sťažovateľov na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
15. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti navrhli takéto rozhodnutie, avšak v stanovisku
doručenom ústavnému súdu 22. júla 2015 ho s ohľadom na právoplatné ukončenie celého
dedičského konania korigovali. Aj z obsahu vyžiadaného spisu vyplýva, že vec sa
po prerokovaní na krajskom súde vrátila okresnému súdu už 24. júla 2014, pričom následne
súdna komisárka osvedčením o dedičstve č. k. 13 D 729/2008 255 z 19. februára 2015
právoplatným k tomu istému dňu žalované dedičské konanie ukončila. Nebolo preto dôvodu
na využitie právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov
garantovaného im čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj ich práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru,
zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia.
V sťažnostnom petite sťažovatelia navrhujú priznať sťažovateľke v 1. rade finančné
zadosťučinenie v sume 10 000 € a sťažovateľovi v 2. rade, ako aj sťažovateľke v 3. rade,
každému po 5 000 €. Svoj návrh odôvodňujú pocitmi „krivdy a bezmocnosti pri
uplatňovaní našich práv“, skutočnosťou, že ide o „vec týkajúcu sa úmrtia nášho
príbuzného“, ako aj dopadom prieťahov v žalovanom konaní, ktorý je daný tým, že „si
nemôžeme usporiadať naše rodinné vzťahy a s domom nakladať“. Rodinný dom tvoriaci
podstatnú časť dedičstva je pre bývanie sťažovateľky v 1. rade „nevhodný a to z dôvodu, že
je v zlom technickom stave, vyžaduje si opravy, ktoré nie je schopná sťažovateľka v 1. rade
ani fyzicky ani finančne zvládať...“. Fakt, že konanie nebolo ukončené spôsoboval podľa
sťažovateľov sťažovateľke v 1. rade „stres z nevhodného bývania“, pričom je
„konfrontovaná so stálymi prekážkami a nepohodou v jej obydlí, ktoré musí obývať len
z dôvodu, že nemá inú možnosť riešenia bývania, kým nebude konanie ukončené a dom
nebude môcť predať. Sťažovatelia v 2. a 3. rade sú neukončenosťou dedičského konania
rovnako zaťažení, pretože v dome majú viazané finančné prostriedky z ich podielu, ktoré
chceli použiť na riešenie vlastného bývania. Z dôvodu nemožnosti vyplatenia ich podielu
museli čerpať hypotéky, teda platia vysoké úroky a poplatky... Rovnako sú zaťažení
nevyhnutnosťou pomáhať matke pri údržbe a starostlivosti o dom, opravách a pri
zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti, tým, že sťažovateľka sa nemôže odsťahovať bližšie
k zdravotným službám... a je odkázaná na ich pomoc v podstatne vyššom rozsahu ako by
bola potrebná, ak by si mohla zabezpečiť vhodné bývanie. V tomto zmysle nečinnosť súdov
má výrazný dopad na súkromný a rodinný život sťažovateľov...“.
Ústavný súd stabilne judikuje, že cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie
ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu
došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie
konanie bez pokračujúceho porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04, IV. ÚS 289/09).
Ústavný súd pri rozhodovaní o finančnom zadosťučinení vzal do úvahy najmä
charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľov, ich správanie počas
predmetného konania, a aj tú skutočnosť, že vo veci zistil porušenie základného práva.
Súčasne sa ústavný súd riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia nie
je prípadná náhrada škody (napr. III. ÚS 339/07, III. ÚS 46/08 a pod.).
V okolnostiach posudzovaného prípadu, berúc do úvahy spomenuté determinanty,
považuje ústavný súd za primerané priznať sťažovateľke v 1. rade sumu 2 000 €,
sťažovateľovi v 2. rade, ako aj sťažovateľke v 3. rade každému po 1 500 € (body 2 a 3
výroku nálezu). Pri určovaní finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo záujmu
ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera ESĽP, keď priznáva
spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru aplikovaného na konkrétne okolnosti
prípadu. Zohľadnil skutočnosť zdravotných ťažkostí sťažovateľky v 1. rade,
ktoré sťažovatelia preukázali vyjadrením ošetrujúceho praktického lekára pre dospelých
z 11. decembra 2013 dokazujúcim nadmerný stres i potrebu riešenia vhodnejšieho bývania.
Uvedená preukázaná skutočnosť odôvodňuje podľa názoru ústavného súdu kvôli jej priamej
súvislosti so žalovaným dedičským konaním priznať sťažovateľke v 1. rade finančné
zadosťučinenie v sume vyššej v porovnaní so sťažovateľom v 2. rade a sťažovateľkou
v 3. rade.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,
aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Sťažovatelia v petite svojej sťažnosti požiadali ústavný súd o priznanie náhrady trov
konania v sume 418,08 €, a to za dva úkony právnej služby. V stanovisku k vyjadreniu
krajského súdu však svoj sťažnostný petit v časti trov konania zmenili tak, že požiadali
o prisúdenie ich náhrady v sume 854,38 €, a to za štyri úkony právnej služby (okrem
prevzatia zastúpenia a podania sťažnosti aj konzultácia k vyjadreniu krajského súdu
a podanie stanoviska k nemu).
Ústavný súd priznal sťažovateľom náhradu trov za tri úkony právnej služby
u každého z nich, a to za prevzatie a prípravu zastupovania, za písomné podanie (sťažnosť)
a za podanie stanoviska k vyjadreniu krajského súdu. K priznaniu náhrady trov za podanie
stanoviska k vyjadreniu krajského súdu vedie ústavný súd zistenie, že kvalifikovane
a cielene reagovalo na právnu argumentáciu krajského súdu týkajúcu sa hodnotenia
správania sťažovateľov v žalovanom konaní ako jedného z kritérií posudzovania prieťahov
v súdnom konaní. Obrana krajského súdu prezentovaná v jeho vyjadrení si však
nevyžadovala zo strany sťažovateľov uvádzanie žiadnych nových skutkových okolností,
preto ústavný súd trovy porady k vyjadreniu krajského súdu nepovažoval za účelne
vynaložené a ich náhradu sťažovateľom nepriznal.
Spolu teda ústavný súd priznal náhradu trov za deväť úkonov právnej služby. Prvých
šesť úkonov právnej služby bolo vykonaných v roku 2014, tri úkony v roku 2015.
Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom
v čase vykonania úkonov právnej služby (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná
tarifa podľa § 11 ods. 3 vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky,
t. j. zo sumy 804 € pre úkony v roku 2014), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2014
odmenu v sume 134 €. Režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje 8,04 € za každý
úkon právnej pomoci. Vo vzťahu k úkonu právnej služby v roku 2015 predstavuje odmena
za jeden úkon 139,83 € a režijný paušál 8,39 €.
S poukazom na výsledok konania predstavuje náhrada základnej sadzby tarifnej
odmeny 1 223,49 € (6 x 134 + 3 x 139,83). Uvedenú sumu však bolo potrebné v súlade
s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť u troch sťažovateľov o 50 %, pretože ide o spoločné úkony
pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Takto potom náhrada základnej tarifnej
odmeny bude predstavovať 611,75 €. K nej bolo potrebné pripočítať režijný paušál v sume
73,41 € (6 x 8,04 + 3 x 8,39). Spolu teda náhrada trov právneho zastúpenia predstavuje
sumu 685,16 € (bod 4 výroku tohto nálezu). Krajský súd je povinný zaplatiť ju na účet
právnej zástupkyne sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 ods. 1
OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015