Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 218/2012
PDF · 150.64 KB
No categories available
III. ÚS 218/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 15. mája 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. B. a J. B., obaja bytom T., zastúpených advokátom
JUDr. M. C., Advokátska kancelária, T., pre namietané porušenie ich základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 241/2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. B. a J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. decembra
2011 doručená sťažnosť M. B. a J. B., obaja bytom T. (ďalej len „sťažovatelia“),
pre namietané porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu
v Trnave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 241/2010 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 31. marca 2010 Okresný súd Trnava vydal
rozsudok sp. zn. 9 C 39/2010, ktorým vyhovel návrhu navrhovateľa v prevažnej časti
a zaviazal sťažovateľov na zaplatenie sumy 447,59 € spolu s poplatkom z omeškania,
vo zvyšnej časti návrh zamietol. Proti predmetnému prvostupňovému rozsudku
podali sťažovatelia 10. mája 2010 odvolanie. Konanie sa vedie na krajskom súde pod
sp. zn. 24 Co 241/2010. Sťažovatelia v sťažnosti tvrdia, že „od uvedenej doby Krajský súd
Trnava vo veci nekoná a do dnešného dňa, t. j. rok a sedem mesiacov od začiatku
odvolacieho konania o tomto odvolaní nerozhodol“, čím dochádza k porušovaniu ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uviedli, že v priebehu odvolacieho konania sa snažili
urýchliť priebeh konania, a to „osobnou intervenciou u predsedkyne súdu, ako i písomnou
žiadosťou dňa 24. 01. 2011, ktorou sme žiadali urýchlené vybavenie odvolania a ktorá
obsahovo bola sťažnosťou na prieťahy v konaní. Na uvedenú žiadosť nám predsedkyňa súdu
odpovedala listom zo dňa 22. 02. 2011, v ktorom poukázala na vysoký počet riešených vecí
a vyslovila predpoklad, že v našej veci sa bude rozhodovať v druhom až treťom štvrťroku
2011.“.
Sťažovatelia podali aj sťažnosť adresovanú ústavnému súdu 1. júna 2011, ktorou sa
domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľov bola odmietnutá uznesením ústavného
súdu sp. zn. IV. ÚS 258/2011 zo 16. júna 2011 ako zjavne neopodstatnená.
S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovatelia tvrdia, že postupom krajského súdu
v napadnutom konaní dochádza k porušovaniu ich označených práv, preto žiadajú, aby
ústavný súd v náleze vyslovil, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 241/2010
porušil ich základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
aby krajskému súdu prikázal v predmetnej veci konať bez zbytočných prieťahov a aby
priznal finančné zadosťučinenie každému zo sťažovateľov v sume 800 €, ako aj náhradu
trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosť v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 241/2010.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98,
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľov konštatuje, že ju bolo potrebné
odmietnuť z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Z judikatúry ústavného súdu totiž
vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok
porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť
súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne
návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania
(rok a pol) sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľov, preto ich
sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú
(podobne napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011).
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania, kde
úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,
pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľov,
napr. pojednávaní, je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania
odvolacím súdom na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny
poriadok v znení neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo
k nariadeniu pojednávania, resp. k iným úkonom viditeľným z pohľadu sťažovateľov, ešte
sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne nečinný. Povaha odvolacieho
konania spočíva v posudzovaní relevantnosti námietok uvedených sťažovateľmi v odvolaní
a vzhľadom na vyjadrenie predsedníčky krajského súdu z 22. februára 2011, z ktorého je
zrejmé aj to, že „ide o rozsiahly spisový materiál, na ktorého naštudovanie a rozhodnutie je
potrebný primeraný čas“, ústavný súd nepovažoval dĺžku odvolacieho konania
(od predloženia súdneho spisu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní 14. júna 2010,
ktorým začína odvolacie konanie na odvolacom súde, pozn.) do podania tejto sťažnosti
(14. decembra 2011), t. j. rok a šesť mesiacov, za nesúladnú s označenými právami
sťažovateľov. K takémuto záveru ústavný súd dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu
prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných veciach, podľa ktorej
dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci
nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľov, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľom obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. mája 2012