Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 440/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014

predbežne prerokoval sťažnosť M. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,

Advokátska kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014

doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva na prejednanie jeho záležitosti

v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len

„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný

súd“) „podal 7.5.2010... návrh na vyslovenie neúčinnosti darovacej zmluvy z 3.9.2008,

ktorou jeho otec previedol svoj štvrtinový podiel k rodinnému domu s dvorom a záhradou

na matku /starú matku sťažovateľa/, za účelom zbavenia sa akéhokoľvek majetku iba preto,

aby sa sťažovateľ neuspokojil z tohto majetku pre vymoženie dlžného výživného,

ktoré v roku 2007 prestal platiť; zároveň žiadal nariadiť predbežné opatrenie zákazu

scudzenia tohto podielu“.

Okresný súd uznesením z 2. júna 2010 navrhnuté predbežné opatrenie nariadil,

ale na základe odvolania žalovanej krajský súd uznesením z 19. októbra 2010 zmenil

prvostupňové uznesenie okresného súdu tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia

zamietol. Následne žalovaná „previedla ďalšou darovacou zmluvou predmetný podiel

na svoju dcéru M. M. /tetu sťažovateľa/, a to dňa 23.3.2011“.

Okresný súd vo veci samej rozsudkom z 19. apríla 2011 žalobe sťažovateľa vyhovel,

no žalovaná proti nemu podala odvolanie, „o ktorom Krajský súd v Trnave rozhodoval

od 16.9.2011 až do 11.3.2013, kedy bolo sťažovateľovi doručené zrušujúce uznesenie...“.

Sťažovateľ ďalej v dôvodoch sťažnosti zdôrazňuje, že „v dôsledku ďalšieho prevodu

spoluvlastníckeho podielu z M. M. na M. M... musel... reagovať procesným podaním

o zmene žalobného petitu – namietal darovaciu zmluvu z 23.3.2011 – i zámene v osobách

žalovanej strany, ktorému okresný súd uznesením z 26.4.2013 vyhovel. Voči tomuto

uzneseniu sa opäť odvolala žalovaná, takže spis sa od 11.7.2013 nachádza na Krajskom

súde v Trnave.“.

Sťažovateľ uvádza, že „v januári 2014 podal sťažnosť predsedovi krajského súdu

na prieťahy v konaní, s poukazom, že uvedené procesné uznesenie bolo vyvolané

nekvalifikovanou rozhodovacou činnosťou tohto súdu /ak by ponechal okresným súdom

nariadené predbežné opatrenie, nebolo by potrebné robiť zmenu návrhu a tým by

ani nevydával napadnuté uznesenie/, že ide iba o jednoduché procesné uznesenie vo veci,

ktorú už krajský súd predtým meritórne riešil a ide aj o veľmi dôležitú vec pre sťažovateľa,

ktorou si mohol riešiť aspoň čiastočne výživné, ktoré mu otec neplatil a ktoré dosiahlo dlh

vo výške cca 12.000 EUR“. Predseda krajského súdu v odpovedi na sťažovateľovu sťažnosť

ju „na jednej strane uznal... za opodstatnenú a za prieťahy v konaní sa sťažovateľovi

ospravedlnil, ale na strane druhej konštatoval, že vec sa musí dostať na poradie ako iné,

lebo nejde o prednostnú agendu, a to bude niekedy v treťom štvrťroku 2014... vzhľadom

na poddimenzovanosť v stave sudcov na tomto súde“.

Sťažovateľ konštatuje, že „z doterajšej celkovej dĺžky konania necelých 4 rokov, sa

predmetná vec nachádzala na krajskom súde vyše 2,5 roka, kde je stále, a ešte sa nevydalo

meritórne rozhodnutie. To potvrdzuje náš záver o zmätočnosti, neefektivite

a nesústredenosti konania na odvolacom súde.“. Sťažovateľ tiež zdôrazňuje význam

konania preň, pretože „v prejednávanej veci nejde o bežnú civilnú vec, ale vec dôležitú

pre vymáhanie výživného voči nezodpovednému otcovi, ktorý nielenže na stredo

a vysokoškoláka prestal od roku 2007 absolútne prispievať... ale sa aj zbavil akéhokoľvek

majetku, z ktorého by sa mohol sťažovateľ uspokojiť...“. Podľa sťažovateľa „prieťahy

v konaní nemožno ospravedlňovať pravidelne sa opakujúcou floskulou o akejsi preťaženosti

sudcov; ak by títo konali so znalosťou veci, tak sa nemôže stať, že vec sa ocitne trikrát

na odvolacom súde a ešte nie je ani pred meritórnym rozhodovaním“.

V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom

takto rozhodol:

„a/ Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a v primeranej dobe podľa Dohovoru, postupom KS

v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. , porušené bolo.

b/ KS v Trnave prikazuje v danej veci konať bez zbytočných prieťahov.

c/ M. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3428 E, ktoré mu je KS Trnava

povinný vyplatiť do 2 mesiacov.

d/ KS v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 340,88 E

s DPH na účet JUDr. Eleny Ľalíkovej...“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného a práva

na prejednanie svojej záležitosť v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , ktorého predmetom je

odvolanie proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o pripustení zámeny na strane

žalovaného a o pripustení zmeny žalobného petitu.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo

na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (napr. , ).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že je potrebné

odmietnuť ju z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (, , ,

). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe

ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa (, ). V prípade, keď ústavný

súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2

, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku

(napr. , ), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. ),

alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. , ,

).

Nemožno v tejto súvislosti akceptovať výpočet sťažovateľa, že „z doterajšej celkovej

dĺžky konania necelých 4 rokov, sa predmetná vec nachádzala na krajskom súde vyše 2,5

roka“, pretože od začatia konania (7. mája 2010) sa síce súdny spis na krajskom súde

nachádza už tretíkrát, zakaždým však z dôvodu vecne iného procesného podania (odvolanie

proti nariadeniu predbežného opatrenia, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej,

odvolanie proti procesnému uzneseniu okresného súdu). Preto na účel posúdenia postupu

krajského súdu v aktuálnej procesnej fáze konania (konanie o odvolaní žalovanej

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -201 z 26. apríla 2013) nemožno

pri hodnotení prípadných prieťahov vychádzať z jednoduchého súčtu období, počas

ktorých súdnym spisom disponoval odvolací súd.

Pri rozhodovaní o predloženej sťažnosti ústavný súd vychádzal aj z charakteru

odvolacieho konania, kde úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia

prvostupňového súdu, pričom skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k úkonom

viditeľným z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci

úplne nečinný (m. m. ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že dĺžka konania o odvolaní žalovanej

proti uzneseniu okresného súdu č. k. -201 z 26. apríla 2013 vedeného

krajským súdom ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu (osem mesiacov) sama osebe

nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa, preto jeho sťažnosť

odmietol podľa ako zjavne neopodstatnenú (podobne

napr. , ). K takémuto záveru ústavný súd dospel aj

s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej

dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci

nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa

opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní

na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. júla 2014