Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 440/2014
PDF · 182.01 KB
No categories available
III. ÚS 440/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. júla 2014
predbežne prerokoval sťažnosť M. M., zastúpeného advokátkou JUDr. Elenou Ľalíkovou,
Advokátska kancelária, Podbrezovská 34, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 291/2013 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. M. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. marca 2014
doručená sťažnosť M. M. (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 291/2013.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že na Okresnom súde Galanta (ďalej len „okresný
súd“) „podal 7.5.2010... návrh na vyslovenie neúčinnosti darovacej zmluvy z 3.9.2008,
ktorou jeho otec previedol svoj štvrtinový podiel k rodinnému domu s dvorom a záhradou
na matku /starú matku sťažovateľa/, za účelom zbavenia sa akéhokoľvek majetku iba preto,
aby sa sťažovateľ neuspokojil z tohto majetku pre vymoženie dlžného výživného,
ktoré v roku 2007 prestal platiť; zároveň žiadal nariadiť predbežné opatrenie zákazu
scudzenia tohto podielu“.
Okresný súd uznesením z 2. júna 2010 navrhnuté predbežné opatrenie nariadil,
ale na základe odvolania žalovanej krajský súd uznesením z 19. októbra 2010 zmenil
prvostupňové uznesenie okresného súdu tak, že návrh na nariadenie predbežného opatrenia
zamietol. Následne žalovaná „previedla ďalšou darovacou zmluvou predmetný podiel
na svoju dcéru M. M. /tetu sťažovateľa/, a to dňa 23.3.2011“.
Okresný súd vo veci samej rozsudkom z 19. apríla 2011 žalobe sťažovateľa vyhovel,
no žalovaná proti nemu podala odvolanie, „o ktorom Krajský súd v Trnave rozhodoval
od 16.9.2011 až do 11.3.2013, kedy bolo sťažovateľovi doručené zrušujúce uznesenie...“.
Sťažovateľ ďalej v dôvodoch sťažnosti zdôrazňuje, že „v dôsledku ďalšieho prevodu
spoluvlastníckeho podielu z M. M. na M. M... musel... reagovať procesným podaním
o zmene žalobného petitu – namietal darovaciu zmluvu z 23.3.2011 – i zámene v osobách
žalovanej strany, ktorému okresný súd uznesením z 26.4.2013 vyhovel. Voči tomuto
uzneseniu sa opäť odvolala žalovaná, takže spis sa od 11.7.2013 nachádza na Krajskom
súde v Trnave.“.
Sťažovateľ uvádza, že „v januári 2014 podal sťažnosť predsedovi krajského súdu
na prieťahy v konaní, s poukazom, že uvedené procesné uznesenie bolo vyvolané
nekvalifikovanou rozhodovacou činnosťou tohto súdu /ak by ponechal okresným súdom
nariadené predbežné opatrenie, nebolo by potrebné robiť zmenu návrhu a tým by
ani nevydával napadnuté uznesenie/, že ide iba o jednoduché procesné uznesenie vo veci,
ktorú už krajský súd predtým meritórne riešil a ide aj o veľmi dôležitú vec pre sťažovateľa,
ktorou si mohol riešiť aspoň čiastočne výživné, ktoré mu otec neplatil a ktoré dosiahlo dlh
vo výške cca 12.000 EUR“. Predseda krajského súdu v odpovedi na sťažovateľovu sťažnosť
ju „na jednej strane uznal... za opodstatnenú a za prieťahy v konaní sa sťažovateľovi
ospravedlnil, ale na strane druhej konštatoval, že vec sa musí dostať na poradie ako iné,
lebo nejde o prednostnú agendu, a to bude niekedy v treťom štvrťroku 2014... vzhľadom
na poddimenzovanosť v stave sudcov na tomto súde“.
Sťažovateľ konštatuje, že „z doterajšej celkovej dĺžky konania necelých 4 rokov, sa
predmetná vec nachádzala na krajskom súde vyše 2,5 roka, kde je stále, a ešte sa nevydalo
meritórne rozhodnutie. To potvrdzuje náš záver o zmätočnosti, neefektivite
a nesústredenosti konania na odvolacom súde.“. Sťažovateľ tiež zdôrazňuje význam
konania preň, pretože „v prejednávanej veci nejde o bežnú civilnú vec, ale vec dôležitú
pre vymáhanie výživného voči nezodpovednému otcovi, ktorý nielenže na stredo
a vysokoškoláka prestal od roku 2007 absolútne prispievať... ale sa aj zbavil akéhokoľvek
majetku, z ktorého by sa mohol sťažovateľ uspokojiť...“. Podľa sťažovateľa „prieťahy
v konaní nemožno ospravedlňovať pravidelne sa opakujúcou floskulou o akejsi preťaženosti
sudcov; ak by títo konali so znalosťou veci, tak sa nemôže stať, že vec sa ocitne trikrát
na odvolacom súde a ešte nie je ani pred meritórnym rozhodovaním“.
V závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci samej nálezom
takto rozhodol:
„a/ Základné právo M. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej dobe podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, postupom KS
v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 11Co 291/2013, porušené bolo.
b/ KS v Trnave prikazuje v danej veci konať bez zbytočných prieťahov.
c/ M. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 3428 E, ktoré mu je KS Trnava
povinný vyplatiť do 2 mesiacov.
d/ KS v Trnave je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 340,88 E
s DPH na účet JUDr. Eleny Ľalíkovej...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosť v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 11 Co 291/2013, ktorého predmetom je
odvolanie proti prvostupňovému uzneseniu okresného súdu o pripustení zámeny na strane
žalovaného a o pripustení zmeny žalobného petitu.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti sťažovateľa konštatuje, že je potrebné
odmietnuť ju z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03,
III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe
ešte nemusí zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný
súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00),
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010,
Nemožno v tejto súvislosti akceptovať výpočet sťažovateľa, že „z doterajšej celkovej
dĺžky konania necelých 4 rokov, sa predmetná vec nachádzala na krajskom súde vyše 2,5
roka“, pretože od začatia konania (7. mája 2010) sa síce súdny spis na krajskom súde
nachádza už tretíkrát, zakaždým však z dôvodu vecne iného procesného podania (odvolanie
proti nariadeniu predbežného opatrenia, odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej,
odvolanie proti procesnému uzneseniu okresného súdu). Preto na účel posúdenia postupu
krajského súdu v aktuálnej procesnej fáze konania (konanie o odvolaní žalovanej
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 147/2010-201 z 26. apríla 2013) nemožno
pri hodnotení prípadných prieťahov vychádzať z jednoduchého súčtu období, počas
ktorých súdnym spisom disponoval odvolací súd.
Pri rozhodovaní o predloženej sťažnosti ústavný súd vychádzal aj z charakteru
odvolacieho konania, kde úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia
prvostupňového súdu, pričom skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k úkonom
viditeľným z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci
úplne nečinný (m. m. III. ÚS 218/2012).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd uzatvára, že dĺžka konania o odvolaní žalovanej
proti uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 147/2010-201 z 26. apríla 2013 vedeného
krajským súdom ku dňu doručenia sťažnosti ústavnému súdu (osem mesiacov) sama osebe
nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa, preto jeho sťažnosť
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne
napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011). K takémuto záveru ústavný súd dospel aj
s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach, podľa ktorej
dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti od povahy veci
nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie
porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť sa
opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na krajskom súde dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. júla 2014