Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 646/2018
PDF · 160.89 KB
No categories available
IV. ÚS 646/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. novembra 2018
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa spravodajkyňa) a sudcov
Miroslava Duriša a Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Ľubomírom Hudákom, Mierová 87, Humenné,
vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 83/2009
a postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 230/2016
a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. septembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 83/2009 (ďalej len „napadnuté
konanie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 230/2016 (ďalej len „napadnuté konanie krajského
súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania
„o zaplatenie sumy 743,54,-€, z dôvodu zaplatenia navýšenej nedôvodnej sumy za riadenie
el. prípojky“ na strane žalobcu. Žaloba bola sťažovateľom podaná 6. mája 2009.
Okresný súd v právnej veci sťažovateľa prvýkrát rozhodol rozsudkom
z 11. decembra 2013, ktorým jeho žalobe vyhovel. Tento rozsudok bol zrušený uznesením
krajského súdu sp. zn. 3 Co 240/2014 z 29. júna 2015.
Okresný súd následne rozhodol vo veci v poradí druhým rozsudkom z 2. marca 2016,
ktorým opätovne žalobe vyhovel. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný odvolanie,
o ktorom rozhodoval krajský súd v napadnutom konaní.
Sťažovateľ podal 27. júna 2017 na krajskom súde sťažnosť na prieťahy v konaní.
Predseda krajského súdu sa v prípise sp. zn. Spr 116/2017 zo 7. júla 2017 sťažovateľovi
ospravedlnil za „objektívne vzniknuté prieťahy“ a oznámil mu, že v jeho právnej veci
by mal krajský súd rozhodnúť v septembri 2017.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namieta, že okresný súd a krajský súd nekonajú
v napadnutých konaniach bez zbytočných prieťahov.
Sťažovateľ vzhľadom na uvedené navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Právo sťažovateľa:
- Na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky
- Na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8
bolo postupom OS KE II. v konaní pod sp. zn.: 29 C/83/2009 a KS KE v konaní pod
sp. zn. 3 Co/230/2016 porušené.
Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje KS KE pokračovať v porušovaní
namietaných práv sťažovateľa.
Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje KS KE, aby konal vo veci vedenej na KS
KE v konaní pod sp. zn. 3 Co/230/2016 bez prieťahov.
Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie
vo výške 5 000,- € .
Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,
verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. V zmysle konštantnej
judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú
neopodstatnenosť aj absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom
alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto
práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti
a túto odmietne (III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu.
Preto na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány
vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98,
Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť je aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06). Ústavný súd už vo svojich
predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť sťažnosti
namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).
V prípade, keď ústavný súd zistí, že postup všeobecného súdu sa nevyznačoval
takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, III. ÚS 30/03), nevysloví porušenie základného
práva zaručeného v tomto článku, ale sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú
(I. ÚS 57/01, I. ÚS 27/02, I. ÚS 197/03, I. ÚS 35/04, I. ÚS 38/04).
II.1 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom okresného súdu
v napadnutom konaní
Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutom
konaní.
Ústavný súd k tejto časti sťažnosti konštatuje, že v čase jej podania ústavnému súdu
okresný súd v napadnutom konaní už nekonal, keďže vo veci samej rozhodol rozsudkom
z 2. marca 2016, proti ktorému podal odvolanie žalovaný. Vec sa v čase doručenia sťažnosti
ústavnému súdu (20. septembra 2017) nachádzala na krajskom súde, ktorý rozhodoval
o podanom odvolaní. Z uvedeného dôvodu v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
bola už právna vec sťažovateľa na okresnom súde skončená, v dôsledku čoho
už k porušovaniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru jeho postupom nemohlo dochádzať. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto
časti v súlade s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú
(podobne IV. ÚS 288/05, III. ÚS 54/2016, II. ÚS 130/2016).
II.2 K namietanému porušeniu práv sťažovateľa postupom krajského súdu
v napadnutom konaní
Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v napadnutom
konaní.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd vo veci sťažovateľa rozhodol
rozsudkom č. k. 3 Co 230/2016-264 z 5. októbra 2017, ktorým potvrdil rozsudok okresného
súdu z 2. marca 2016 vo výroku o povinnosti žalovaného zaplatiť sťažovateľovi peňažnú
sumu a vo výroku o trovách konania tento rozsudok zrušil. Označený rozsudok nadobudol
právoplatnosť 23. decembra 2017. Krajský súd následne opravným uznesením
z 23. januára 2018 opravil záhlavie rozsudku č. k. 3 Co 230/2016-264 z 5. októbra 2017
(chyba v mene sťažovateľa). Označené uznesenie nadobudlo právoplatnosť
13. februára 2018. Príslušný súdny spis bol okresnému súdu zaslaný 30. januára 2018.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na celkovú dĺžku napadnutého konania
na krajskom súde (menej ako dva roky), ako i vzhľadom na jeho predmet
a na to, čo je pre sťažovateľa „v stávke“, už na prvý pohľad nemožno v napadnutom konaní
uvažovať o takých prieťahoch, ktorých intenzita by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie umožňovala ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení označených práv
sťažovateľa podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje
aj na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných
veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní
dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (pozri rozsudok vo veci Humen
proti Poľsku z 15. 10. 1999, sťažnosť č. 26614/95; tiež rozsudok vo veci Calvelli
a Ciglio proti Taliansku zo 17. 1. 2002; podobne III. ÚS 440/2014, II. ÚS 596/2017,
Ako už bolo uvedené, nie každý prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne
za následok porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru (III. ÚS 199/02, I. ÚS 154/03). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý možno vykladať a aplikovať
predovšetkým materiálne. V prípade, keď ústavný súd zistí, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, môže sťažnosť odmietnuť
ako zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (podobne I. ÚS 96/2011,
III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
Keďže sťažnosť sťažovateľa bol ako celok odmietnutá, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi.
Nad rámec uvedeného ústavný súd upriamuje pozornosť sťažovateľa
na skutočnosť, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci rozhodnutej v zmysle
§ 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu, aby po splnení všetkých
zákonných podmienok za predpokladu zotrvania na stanovisku, že postupom okresného
súdu v napadnutom konaní po vrátení veci z krajského súdu dochádza k zbytočným
prieťahom v konaní, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť (II. ÚS 783/2016,
I. ÚS 71/2017, IV. ÚS 120/2018).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. novembra 2018