Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 145 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (150)IV. ÚS 120/2018
PDF · 132.13 KB
No categories available
IV. ÚS 120/2018
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. februára 2018 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Miroslava Duriša predbežne prerokoval sťažnosť ,
zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Vajdom, Hviezdoslavovo námestie 201,
Námestovo, vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Námestovo v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 17/2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
20. decembra 2017 doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Námestovo
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 17/2016 (ďalej len „napadnuté
konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom napadnutého konania
na strane žalobcu. Predmetom napadnutého konania je žaloba sťažovateľa „o zaplatenie
náhrady škody v sume 350,- EUR a o ochranu osobnosti s návrhom na priznanie
nemajetkovej ujmy v sume 1.000,- EUR“.
Sťažovateľ tvrdí, že okresný súd v jeho právnej veci koná už viac ako 22 mesiacov,
pričom ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo napadnuté konanie právoplatne
skončené.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv 5 C 17/2016
porušené bolo.
Okresnému súdu Námestovo prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn.
5 C 17/2016 konal bez zbytočných prieťahov.
priznáva finančné zadosťučinenie v sume 1.000,- EUR...
Okresný súd Námestovo je povinný zaplatiť trovy konania...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd konštatuje, že medzi obsahom základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a právom na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru niet zásadnejších rozdielov, a preto
aj vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti rešpektuje
a vychádza z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva k právu podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, možno ich namietané porušenie posudzovať v rámci predbežného prerokovania
sťažnosti spoločne.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo na inom štátnom orgáne
sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty
dochádza v zásade až právoplatným rozhodnutím súdu alebo štátneho orgánu. Preto
na naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátne orgány vec
prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. I. ÚS 10/98,
Podľa judikatúry ústavného súdu dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre jej zjavnú
neopodstatnenosť je aj absencia zistenia možnosti vysloviť porušenie označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00, I. ÚS 117/05, I. ÚS 225/05, II. ÚS 272/06). Ústavný súd
už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach tiež vyslovil, že zjavná neopodstatnenosť
sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho,
že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05, I. ÚS 455/2014).
V rámci predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd ďalej poukazuje na svoju
doterajšiu judikatúru, v ktorej opakovane pripomína, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
(napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05). Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý
v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým
materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho
orgánu nemusí vyznačovať takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00).
V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter
postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré
by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy,
sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovatelia namietajú porušenie
základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať
aj z toho, že porušenie týchto práv sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na doterajšiu celkovú dĺžku napadnutého
konania (menej ako dva roky), ako i vzhľadom na jeho predmet a na to, čo je pre
sťažovateľa „v stávke“, už na prvý pohľad nemožno v napadnutom konaní uvažovať
o takých prieťahoch, ktorých intenzita by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
umožňovala ústavnému súdu dospieť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa
podľa ústavy a dohovoru. Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje
aj na rozhodovaciu prax a judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v obdobných
veciach, podľa ktorej v civilných veciach dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní
dva až tri roky v závislosti od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že v napadnutom konaní okresný súd spôsobuje prieťahy,
pretože dosiaľ v jeho veci nariadil pojednávanie, ústavný súd poznamenáva, že uvedené ešte
samo osebe neznamená, že okresný súd je vo veci sťažovateľa absolútne nečinný
(napr. II. ÚS 596/2017).
Ústavný súd preto vo veci sťažovateľa dospel k záveru, že jeho sťažnosť je zjavne
neopodstatnená a z tohto dôvodu ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
(podobne pozri napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 7/2015).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu zaoberať
sa ďalšími návrhmi sťažovateľa obsiahnutými v sťažnostnom petite.
Nad rámec uvedeného ústavný súd poznamenáva, že toto rozhodnutie ústavného
súdu nezakladá prekážku veci rozhodnutej podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde,
a preto nebráni sťažovateľovi, aby po splnení všetkých zákonných podmienok
za predpokladu zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu naďalej dochádza
k zbytočným prieťahom v konaní, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. februára 2018