Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 401/2015
PDF · 396.89 KB
No categories available
III. ÚS 401/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. augusta 2015
predbežne prerokoval sťažnosť
, zastúpeného advokátom JUDr. Jozefom
Holičom, advokátska kancelária, Lužická 7, Bratislava, vo veci namietaného porušenia
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 51/99 v období
po právoplatnosti nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 328/2010 37
z 30. septembra 2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 546/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. mája 2014
doručená sťažnosť
(ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 51/99
v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 328/2010 37 z 30. septembra
2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Co 546/2012.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je od 28. júna 1995
v pozícii žalobcu účastníkom konania vedeného pred okresným súdom, ktorého predmetom
bolo spočiatku určenie neúčinnosti rozhodnutia o registrácii spoločenskej zmluvy, neskôr
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a napokon znovu určenie neplatnosti
rozhodnutia o registrácii zmeny spoločenskej zmluvy spolu s určením neplatnosti prevodov
vlastníckeho práva ku konkretizovaným nehnuteľnostiam.
Ústavný súd nálezom č. k. II. ÚS 328/2010 37 z 30. septembra 2010 vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 10 C 51/99,
prikázal okresnému súdu konať v predmetnej veci bez zbytočných prieťahov a priznal
sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 6 500 €, ako aj náhradu trov konania.
Uvedený nález ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 18. októbra 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti rekapituluje priebeh konania pred okresným súdom
po právoplatnosti nálezu ústavného súdu. V tomto období došlo k nariadeniu pojednávaní
(8. novembra 2010 a 13. apríla 2011), ako aj k rozhodovaniu okresného súdu o viacerých
procesných otázkach (zastavenie konania v časti jeho dovtedajšieho predmetu,
zastavenie konania proti niektorým z odporcov, zmena žalobného petitu). Sťažovateľ
namieta, že okresný súd bol od 8. augusta 2011 nečinný, a preto doručil okresnému súdu
5. marca 2012 „Žiadosť o konanie vo veci...“. Okresný súd 4. mája 2012 nariadil
pojednávanie vo veci na 27. jún 2012.
Podaním doručeným okresnému súdu 19. júla 2012 sťažovateľ navrhol vstup ďalších
účastníkov na strane odporcu do konania. Okresný súd uznesením č. k. 10 C 51/99 603
z 18. októbra 2012 tento návrh sťažovateľa zamietol argumentujúc neefektívnosťou
navrhovaného postupu vo väzbe na viac ako 17 rokov trvajúce konanie vo veci samej.
Proti uzneseniu okresného súdu podal sťažovateľ 6. novembra 2012 odvolanie. Vec napadla
na krajský súd 22. novembra 2012 a bola jej pridelená sp. zn. 4 Co 546/2012.
Podľa sťažovateľa krajský súd od 22. novembra 2012 „vo veci neurobil žiadny
procesný úkon, čím bol spôsobený prieťah 17 mesiacov, čo je dôvod na podanie tejto
opakovanej sťažnosti...“. Súčasne argumentuje stavom právnej neistoty, ktorý trvá už
19 rokov.
Sťažovateľ podal 31. marca 2014 sťažnosť na postup krajského súdu podľa § 62
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Predseda krajského súdu oznámením
z 23. apríla 2014 predĺžil lehotu na vybavenie tejto sťažnosti do 30. mája 2014. V odpovedi
na sťažnosť z 22. mája 2014 konštatoval jej dôvodnosť na základe príčin majúcich
objektívnu povahu (množstvo vecí pridelených do senátu „4 Co“). Súčasne však predseda
krajského súdu sťažovateľa upovedomil, že vo veci jeho odvolania krajský súd rozhodol
27. marca 2014, „pričom na Okresný súd Bratislava I bude predmetné rozhodnutie spolu
so súdnym spisom expedované v najbližších dňoch“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„I. Okresný súd Bratislava I., opakovane (od 18.10.2012, do 22.11.2012) porušil
právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom pod sp. zn. 10C 51/1999.
II. Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 4 Co 546/2012 (od 22.11.2012
do súčasnosti) porušil a porušuje právo sťažovateľa na prejednanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a právo na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
III. Krajskému súdu v Bratislave a Okresnému súdu Bratislava I., prikazuje vo veci
konať bez prieťahov.
IV. priznáva primerané finančné zadosťučinenie
vo výške 120 000 €, ktorú čiastku sú povinní Okresý súd Bratislava I. a Krajský súd
Bratislava zaplatiť spoločne a nerozdielne na účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča,
č. ú.: vedený v , do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu SR.
V. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia
vo výške 455,03 €. a to všetko, Okresný súd Bratislava I. a Krajský súd Bratislava, sú
povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet advokáta JUDr. Jozefa Holiča,
č. ú.: vedený v , do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu SR.“
Sťažovateľ doručil 26. júna 2015 ústavnému súdu podanie, v ktorom doplnil
informácie o vybavení jeho sťažnosti na postup súdu adresovanej 31. marca 2014
predsedovi krajského súdu. Súčasne uviedol, že jeho vec pred okresným súdom stále nie je
„právoplatne skončená čo má ten dôsledok, že sťažovateľ trpel a stále trpí pocitom právnej
neistoty v spravodlivý súdny proces“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnosti je petit oddelený od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania a môže rozhodnúť len o tom,
čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,
ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2 ods. 2 ústavy). V tomto ohľade sťažovateľ
(kvalifikovane zastúpený advokátom) namieta prieťahy v konaní pred okresným súdom
vedenom pod sp. zn. 10 C 51/99 „od 18.10.2010, do 22.11.2012“. Ústavný súd preto ustálil
za predmet svojho predbežného prerokovania postup okresného súdu v označenom konaní
iba v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 328/2010 37
z 30. septembra 2010, tak ako to je uvedené v záhlaví tohto uznesenia.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd zároveň osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
1. Pokiaľ ide o časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie označených práv
postupom okresného súdu v konaní sp. zn. 10 C 51/99 v období po právoplatnosti nálezu
ústavného súdu vo veci sp. zn. II. ÚS 328/2010, ústavný súd uvádza, že podľa jeho
stabilizovanej judikatúry (napr. I. ÚS 34/99, II. ÚS 32/00, III. ÚS 20/00, II. ÚS 12/01,
IV. ÚS 37/02, III. ÚS 109/03) sa ochrana základnému právu vrátane základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase
uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva označenými orgánmi verejnej moci
ešte trvalo. Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k porušovaniu
označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§
25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Vychádza pritom z toho, že účelom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba
domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03,
Napriek skutočnosti, že v čase podania sťažnosti ústavnému súdu konanie v určovacej
veci sťažovateľa nebolo právoplatne ukončené, keďže po rozhodnutí okresného súdu
o procesnej otázke (zamietnutie návrhu sťažovateľa na pristúpenie ďalších účastníkov
konania na strane odporcu) bolo v štádiu konania o odvolaní sťažovateľa, je nepochybné,
že k namietanému porušovaniu sťažovateľom označených práv postupom okresného súdu
nemohlo dochádzať.
Podľa odpovede predsedu krajského súdu na sťažovateľovu sťažnosť na postup
súdu podanú podľa zákona o súdoch síce krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol
27. marca 2014 (teda pred podaním sťažnosti ústavnému súdu), zároveň však z tejto
odpovede z 22. mája 2014 (teda už po doručení sťažnosti ústavnému súdu) vyplýva,
že odvolacie rozhodnutie krajského súdu ešte nebolo okresnému súdu expedované, a teda
súdny spis nebol predložený okresnému súdu. Vec v deň podania sťažnosti ústavnému súdu
v dôsledku prebiehajúceho odvolacieho konania nebola v dispozícii okresného súdu,
ale v dôsledku podaného odvolania stále v dispozícii odvolacieho súdu, a preto v danom
čase okresný súd nemohol žiadnym relevantným konaním ovplyvňovať priebeh
konania, resp. spôsobovať zbytočné prieťahy v ňom (napr. IV. ÚS 188/03, II. ÚS 1/05,
V súvislosti s uvedeným ústavný súd opakovane judikoval, že jedným zo základných
pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v prípadoch, keď sa ňou
namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu
orgánov verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza
zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako
účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už
k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 61/03,
IV. ÚS 138/04, III. ÚS 317/05).
Okresný súd v čase doručenia sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu, t. j. 12. mája
2014, nemohol žiadnym ústavne relevantným spôsobom ovplyvňovať priebeh konania,
prípadne prieťahy v ňom. Tento stav vedie ústavný súd so zreteľom na podstatu a účel
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) k záveru, že sťažnosť v časti namietajúcej postup okresného
súdu v konaní sp. zn. 10 C 51/99 v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu vo veci
sp. zn. II. ÚS 328/2010 je zjavne neopodstatnená a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde je potrebné ju odmietnuť už pri predbežnom prerokovaní.
2. Aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti v časti namietajúcej porušenie
označených práv sťažovateľa postupom krajského súdu v konaní sp. zn. 4 Co 546/2012
dospel ústavný súd k záveru o jej zjavnej neopodstatnenosti.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu
hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne
návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že dĺžka napadnutého konania
(17 mesiacov) sama osebe nemá takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie označených práv sťažovateľa
(obdobne vo vzťahu k odvolaciemu konaniu napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011),
preto jeho sťažnosť aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
ako zjavne neopodstatnenú.
Pri rozhodovaní ústavný súd vychádzal aj z charakteru odvolacieho konania,
kde úlohou odvolacieho súdu je preskúmanie postupu a rozhodnutia prvostupňového súdu,
pričom z hľadiska početnosti úkonov viditeľných z pohľadu sťažovateľa, napr. pojednávaní,
je potrebné mať na zreteli fakultatívnosť nariadenia pojednávania odvolacím súdom
na prejednanie odvolania (§ 214 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov). Skutočnosť, že v posudzovanej veci nedošlo k úkonom viditeľným
z pohľadu sťažovateľa, ešte sama osebe neznamená, že odvolací súd bol vo veci úplne
nečinný. Povaha odvolacieho konania spočíva v posudzovaní relevantnosti námietok
uvedených sťažovateľom v odvolaní (III. ÚS 218/2012). K takémuto záveru ústavný súd
dospel aj s prihliadnutím na rozhodovaciu prax a judikatúru ESĽP v obdobných veciach,
podľa ktorej dĺžka súdneho konania na jednom stupni v trvaní dva až tri roky v závislosti
od povahy veci nie je v rozpore s právom na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa, keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia
práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
4. Pre úplnosť ústavný súd dodáva, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľovi obrátiť
sa opätovne so sťažnosťou na ústavný súd, ak by v budúcnosti v napadnutom konaní
na okresnom súde, eventuálne na krajskom súde, dochádzalo k zbytočným prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. augusta 2015