Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 501/2015
PDF · 407.66 KB
No categories available
III. ÚS 501/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2015
predbežne prerokoval sťažnosť , ,
, , a , ,
zastúpených advokátom JUDr. Zsoltom Suverom, advokátska kancelária, Murgašova 3,
Košice, vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II vo veci vedenej
pod sp. zn. 13 C 17/2007 po podaní dovolania a takto
rozhodol:
Sťažnosť , a
o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. novembra
2014 doručená sťažnosť , , ,
a , (ďalej len
„sťažovateľky“), vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 13 C
17/2007 po podaní dovolania.
Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľky vystupovali v procesnej
pozícii žalovaných v konaní vedenom pred okresným súdom, ktorého predmetom bolo
určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (prevádzkové a obytné priestory), na základe
návrhu , (ďalej len „žalobkyňa“).
Okresný súd rozsudkom č. k. 13 C 17/2007 297 z 29. júna 2012 zamietol návrh
žalobkyne na určenie, že sporná nehnuteľnosť patrila do bezpodielového spoluvlastníctva
žalobkyne a , zomrelého 6. októbra 2009, naposledy bytom
, a na základe eventuálneho petitu určil, že táto nehnuteľnosť tvorí
podielové spoluvlastníctvo žalobkyne a sťažovateliek u každej v podieloch po 1/6 z celku.
Na odvolanie žalobkyne i sťažovateliek Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom č. k. 2 Co 314/2012 369 z 23. mája 2013 potvrdil rozsudok okresného súdu ako
vecne správny. Odvolací rozsudok krajského súdu bol sťažovateľkám doručený 4. júna 2013
a právoplatnosť nadobudol 10. júna 2013.
Sťažovateľky doručili 28. júna 2013 okresnému súdu dovolanie proti rozsudku
krajského súdu v časti potvrdenia výroku rozsudku okresného súdu o určení, že sporná
nehnuteľnosť patrí do podielového spoluvlastníctva žalobkyne a sťažovateliek. Na výzvu
okresného súdu mu 25. júla 2013 doručili sťažovateľky doklad o zaplatení súdneho poplatku
za podané dovolanie.
Okresný súd dovolanie dovolaciemu súdu nepredložil, ale uznesením č. k. 13 C
17/2007 417 zo 7. augusta 2013 rozhodol o povinnosti sťažovateliek nahradiť spoločne
a nerozdielne žalobkyni trovy konania v sume 17 554,65 €. Sťažovateľky proti tomuto
uzneseniu podali 4. októbra 2013 odvolanie.
Dopĺňacím uznesením č. k. 13 C 17/2007 475 z 13. novembra 2013 okresný súd
doplnil svoje náhradové uznesenie zo 7. augusta 2013 tak, že žalobkyni náhradu trov
konania voči (žalovaný vo 4. rade) nepriznal. Aj proti tomuto
dopĺňaciemu uzneseniu sťažovateľky podali 27. novembra 2013 odvolanie.
Okresný súd predložil spisový materiál 16. decembra 2013 krajskému súdu
na rozhodnutie o odvolaniach sťažovateliek proti uzneseniam o náhrade trov konania. Spis
sa na krajskom súde nachádzal do 31. októbra 2014.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľky kritizujú, že ich dovolanie
„nebolo po uplynutí viac ako 16 mesiacov od jeho podania t. j. od 28. júna 2013 dovolacím
súdom ani len zaevidované.
Okresný súd tak vo veci dovolania sťažovateliek nepostupoval v primeranej lehote,
resp. bez zbytočných prieťahov a efektívne, najmä keď dovolanie dosiaľ nepredložil
dovolaciemu súdu.
Máme totiž za to, že postup vo veci odvolania sťažovateliek týkajúceho sa trov
konania, nemôže byť prekážkou pre postup vo veci dovolania týkajúceho sa rozhodnutia
vo veci samej.“. V nadväznosti na to sťažovateľky poukazujú na § 243d ods. 1 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov.
S predložením podaných odvolaní krajskému súdu mal podľa názoru sťažovateliek
okresný súd „súčasne v záujme zabezpečenia rýchlej a účinnej ochrany práv sťažovateliek
prinajmenšom aj dovolanie ako také týkajúce sa veci samej predložiť dovolaciemu súdu.
Inými slovami povedané, v záujme rýchlej a účinnej ochrany práv sťažovateliek
by bolo, ak by bol okresný súd dosiahol prinajmenšom zaevidovanie dovolania sťažovateliek
dovolacím súdom a tým súčasne jeho skoršie zaradenie do poradia čakajúcich
na vybavenie, ktoré dovolací súd ako je to všeobecne známe vybavuje práve podľa poradia
(daného časom nápadu) v časovom horizonte mnohokrát presahujúcom 1 rok. Totiž
následné pripojenie na danú vec vzťahujúceho sa súdneho spisu k už zaevidovanému
dovolaniu v čase, kedy by sa týmto dovolací súd začal významným spôsobom zaoberať,
by malo byť už iba záležitosťou organizačno technickou.
A teda pokiaľ ide o postup vo veci dovolania sťažovateliek, máme za to, že je treba
na ťarchu okresného súdu pričítať aj obdobie jeho nečinnosti od 16.12.2013 do 31.10.2014,
počas ktorého sa spis nachádzal na krajskom súde za účelom rozhodnutia o odvolaní
vo veci trov (prvostupňového a odvolacieho) konania.“.
V otázke sťažnosti na postup okresného súdu podľa § 62 zákona č. 757/2004 Z. z.
o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdoch“) sťažovateľky poukazujú na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Ištván a Ištvánová proti Slovenskej republike,
ako aj Komanický proti Slovenskej republike, z ktorých podľa ich názoru vyplýva,
že sťažnosť na postup súdu podľa zákona o súdoch nemožno vnímať ako procesnú
podmienku sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu.
Sťažovateľky navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie
vo veci samej nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo 1. , , 2.
, a 3. , ,
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, postupom Okresného súdu Košice
v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn. 13 C 17/2007 porušené bolo.
2. Prikazuje sa, aby Okresný súd Košice II v konaní o dovolaní vedenom pod sp. zn.
13 C 17/2007 konal bez zbytočných prieťahov.
3. , , priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3.000 (slovom: tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný
jej vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
4. , , priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3.000 (slovom: tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný
jej vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
5. , , priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 3.000 (slovom: tritisíc eur), ktoré je Okresný súd Košice II povinný
jej vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.
6. , , 2. ,
a 3. , , spoločne
a nerozdielne priznáva náhradu trov tohto konania v celkovej sume 450,24 €
[pozostávajúce z odmeny advokáta za dva spoločné úkony právnej služby t. j. 1. prevzatie
a príprava zastúpenia, 2. vypracovanie sťažnosti, pri zastupovaní troch osôb (134 € / 2 x 3 x
2) v sume 402 €, a z režijného paušálu za dva spoločné úkony právnej služby pri
zastupovaní troch osôb (8,04 € x 3 x 2 €) v sume 48,24 €], ktorú je Okresný súd Košice II
povinný im vyplatiť na účet ich právneho zástupcu – advokáta JUDr. Zsolta Suvera,
Advokátska kancelária, Murgašova 3, Košice do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti
tohto nálezu.“
Ústavný súd od okresného súdu zistil, že v čase predbežného prerokovania sťažnosti
je celý spisový materiál znovu predložený krajskému súdu z dôvodu podania ďalšieho
riadneho opravného prostriedku (odvolania). Vec teda ani v čase predbežného prerokovania
sťažnosti nebola predložená dovolaciemu súdu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala
bez zbytočných prieťahov...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
V okolnostiach posudzovanej veci nepovažuje ústavný súd za podstatný argument
sťažovateliek, podľa ktorého okresný súd mohol podané dovolanie predložiť Najvyššiemu
súdu Slovenskej republiky ako súdu dovolaciemu súčasne s predložením spisového
materiálu krajskému súdu na rozhodnutie o podaných odvolaniach proti uzneseniam
okresného súdu o náhrade trov konania. Sťažnosť je totiž zjavne neopodstatnená z iných
dôvodov.
Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru ESĽP k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. I. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (rovnako aj práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote) je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci
(napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03).
Podľa názoru ústavného súdu je potrebné pri predbežnom prerokovaní predloženej
sťažnosti vziať do úvahy nezanedbateľný a pre intenzitu zásahu do základného práva
sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a do ich práva na prejednanie
záležitosti v primeranej lehote podstatný fakt, ktorým je právoplatné ukončenie základného
(nachádzacieho) konania k 10. júnu 2013 nadobudnutím právoplatnosti potvrdzujúceho
odvolacieho rozsudku krajského súdu. V konaní vo veci samej (určenie vlastníckeho práva
k nehnuteľnosti) bola nastolená právna istota jeho účastníkov a účel základného práva
zaručeného sťažovateľkám čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bol tak naplnený.
Právny poriadok Slovenskej republiky však priznáva právo domáhať sa preskúmania
právoplatne ukončeného základného civilného konania jeho účastníkovi prostredníctvom
mimoriadnych opravných prostriedkov, ku ktorým patrí aj dovolanie podľa tretej hlavy
štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku. Základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov i právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote sa preto musí
uplatňovať aj v dovolacom konaní.
Otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy
s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto
troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup žalovaného
súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet
sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr.
I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02).
Ústavný súd je toho názoru, že význam predmetu dovolacieho konania
pre sťažovateľky ako kritérium slúžiace posudzovaniu nimi namietaných prieťahov je
ovplyvnený skutočnosťou, že k tvrdeným prieťahom malo dôjsť v konaní o mimoriadnom
opravnom prostriedku (vo fáze, za procesnú realizáciu ktorej je zodpovedný prvostupňový
súd) nadväzujúcom na právoplatne ukončené základné konanie, v ktorom už bol účel
sťažovateľkami označených práv naplnený.
Práve kvôli právoplatnému ukončeniu základného konania a nastoleniu právnej istoty
sťažovateliek v ich spore nemožno podľa názoru ústavného súdu hodnotiť namietaný súvislý
prieťah po podaní dovolania ako integrálnu súčasť vád významných z hľadiska čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré sa eventuálne mohli vyskytnúť v základnom konaní
od jeho začatia v roku 2007 až do právoplatného ukončenia 10. júna 2013. Navyše, hodno
zdôrazniť, že sťažovateľky v sťažnosti nekritizujú základné konanie ako poznačené
prieťahmi.
Nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 61/03, III. ÚS 372/09). Ojedinelá nečinnosť súdu hoci
aj v trvaní niekoľkých mesiacov sama osebe ešte nemusí zakladať porušenie základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
(I. ÚS 35/01, III. ÚS 103/05). V prípade, keď ústavný súd zistí, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie
základného práva zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne
návrhu buď nevyhovie (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený
(napr. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
Ústavný súd stabilne judikuje, že dokonca ani v právoplatne neukončených
základných konaniach o majetkových právach a povinnostiach nemá ojedinelý prieťah
v rozsahu 16 – 17 mesiacov sám osebe takú ústavne relevantnú intenzitu, aby bolo možné
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie konštatovať porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote (napr. I. ÚS 96/2011, III. ÚS 541/2011, III. ÚS 401/2015).
Vo veci sťažovateliek však, ako už bolo uvedené, bolo základné konanie právoplatne
ukončené, a preto ich právna neistota v konaní o podanom dovolaní síce ku dňu doručenia
sťažnosti ústavnému súdu existovala, no intenzita jej zásahu do základného práva
sťažovateliek na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a do ich práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote bola v dôsledku ich vedomia o právoplatnom
rozsúdení majetkového sporu podstatne miernejšia v porovnaní s intenzitou zásahu, ktorú by
rovnako dlhá súvislá nečinnosť vykazovala v základnom, právoplatne neukončenom konaní.
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého
z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto
preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda
môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad
a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dĺžka sťažnosťou kritizovanej nečinnosti okresného súdu po podaní dovolania
a význam predmetu dovolacieho konania pre sťažovateľky podstatne ovplyvnený
právoplatným ukončením základného (nachádzacieho) konania predstavujú pre ústavný súd
dva faktory, ktoré svojím synergickým pôsobením zmierňujú zásah do základného práva
sťažovateliek na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov a do ich práva
na prejednanie záležitosti v primeranej lehote do tej miery, že už pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti možno vylúčiť pozitívne meritórne rozhodnutie o nej po jej prípadom
prijatí na ďalšie konanie. Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateliek formulovanými v ich sťažnostnom petite,
keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127
ods. 2 prvá veta ústavy).
Aj vo väzbe na skutočnosť zistenú ústavným súdom dopytom na okresnom súde,
podľa ktorej podané dovolanie ešte ani v čase predbežného prerokovania sťažnosti nebolo
predložené dovolaciemu súdu na rozhodnutie, považuje ústavný súd pre úplnosť za vhodné
dodať, že toto rozhodnutie nebráni sťažovateľkám obrátiť sa opätovne so sťažnosťou
na ústavný súd, ak by v budúcnosti v žalovanom konaní dochádzalo k zbytočným
prieťahom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2015