Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 93/09
PDF · 211.94 KB
No categories available
III. ÚS 93/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. októbra 2009
v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka
prerokoval sťažnosť Ing. J. E., B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho
záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 83/2003 a takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. E. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003
p o r u š e n é b o l i .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e v konaní vedenom pod sp. zn.
12 C 83/2003 konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. J. E. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 500 €
(slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Bratislava II p o v i n n ý vyplatiť
mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. E. trovy konania
v sume 263,53 € (slovom dvestošesťdesiattri eur a päťdesiattri centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. III. ÚS 93/09-10 z 1. apríla 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. E., B. (ďalej
len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplynulo, že sťažovateľ je navrhovateľom v konaní
o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej len „BSM“) po rozvode
na základe návrhu podaného na okresnom súde 21. júla 2003. Sťažovateľ v sťažnosti
uviedol chronologický prehľad procesných úkonov konania.
Ďalej v sťažnosti poukázal na to, že od mája 2008 okresný súd nevykonal žiadny
úkon napriek tomu, že 5. októbra 2007 a opakovane aj v novembri 2008 podal sťažnosť
na prieťahy v konaní.
Z uvedených dôvodov sťažovateľ žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil,
že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003 porušil jeho základné právo
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu
vo veci konať bez zbytočných prieťahov, priznal mu primerané finančné zadosťučinenie
v sume 144 000 Sk, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
Ústavný súd 23. apríla 2009 a 26. júna 2009 vyzval okresný súd, aby sa k sťažnosti
vyjadril.
Okresný súd prostredníctvom jeho predsedníčky predložil ústavnému súdu
vyjadrenie doručené 3. júla 2009, obsahom ktorého bol podrobný chronologický prehľad
vykonaných procesných úkonov a stanovisko k prijatej sťažnosti. Okresný súd skonštatoval,
že vo veci sťažovateľa ide o skutkovo zložitú vec „z dôvodu problematického ustálenia
masy majetku patriaceho do BSM“. Uviedol, že konanie bolo ovplyvnené aj dĺžkou
prebiehajúcich konaní sp. zn. 12 C 54/2003 a sp. zn. 13 C 280/2001 súvisiacich
s prerokúvanou vecou, a upozornil na skutočnosť, že k odstráneniu nedostatkov návrhu
došlo zo strany sťažovateľa až v auguste 2005, a túto skutočnosť považuje okresný súd
za prieťahy spôsobené sťažovateľom. Okresný súd vyjadril svoj názor, že vo veci sa konalo
priebežne a že dĺžku konania mohla ovplyvniť aj okolnosť, že „vo veci sa vystriedalo
niekoľko sudcov“. Ústavnému súdu preto navrhol, aby rozhodol o tom, že práva sťažovateľa
porušené neboli, a nepriznal sťažovateľovi požadované finančné zadosťučinenie.
Predsedníčka okresného súdu zároveň vyjadrila súhlas s prerokovaním sťažnosti
sťažovateľa bez nariadenia ústneho pojednávania.
V podaní doručenom ústavnému súdu 5. októbra 2009 súhlasil s upustením
od ústneho pojednávania vo veci samej aj sťažovateľ a vo svojom vyjadrení uviedol, že trvá
na podanej sťažnosti v plnom rozsahu a že stav právnej neistoty, v ktorej zotrváva, nemožno
ospravedlniť ani skutočnosťou zmeny v osobách zákonných sudcov prerokúvanej veci.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej
rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože
po oboznámení sa s ich stanoviskami, ako aj s obsahom súvisiaceho spisu dospel k názoru,
že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Ústavný súd preskúmal na vec sa vzťahujúci súdny spis okresného súdu, pričom
zistil, že v priebehu konania okresný súd (resp. aj účastníci konania) vykonali tieto,
pre posúdenie sťažnosti relevantné, úkony:
Dňa 6. júla 2001 podala navrhovateľka (v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003
v postavení odporkyne) okresnému súdu návrh na zrušenie spoločného nájmu bytu v konaní
vedenom pod sp. zn. 13 C 280/2001, sťažovateľ v tomto konaní podal 17. februára 2003
vzájomný návrh na vyporiadanie BSM. Návrh sťažovateľa bol vylúčený uznesením sp. zn.
13 C 280/2001 z 27. marca 2003 na samostatné konanie vedené pod sp. zn. 12 C 83/2003.
Okresný súd vykonal 9. septembra 2003 „informatívny výsluch“, nedostavil sa naň
právny zástupca sťažovateľa napriek tomu, že mu predvolanie bolo doručené.
Dňa 11. júna 2004 právny zástupca sťažovateľa požiadal okresný súd o spojenie vecí
sp. zn. 12 C 83/2003 a sp. zn. 13 C 280/2001 na spoločné konanie.
Dňa 24. júna 2004 okresný súd „pripojil“ spisy týkajúce sa konania sp. zn.
13 C 280/2001 a sp. zn. 12 C 54/2003 (konanie, v ktorom sťažovateľ podal návrh
na vyporiadanie BSM 22. mája 2003, a toto konanie bolo uznesením z 18. septembra 2003
zastavené z dôvodu prekážky už začatej veci).
Okresný súd 22. júla 2004 vyzval sťažovateľa na úhradu súdneho poplatku za podaný
návrh, ktorý sťažovateľ uhradil 9. augusta 2004.
Okresný súd listom z 3. novembra 2004 vyzval sťažovateľa na vyjadrenie, či medzi
účastníkmi nedošlo k dohode o mimosúdnom vyporiadaní BSM.
Okresný súd 23. augusta 2005 vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov
podaného návrhu. Sťažovateľ reagoval na výzvu a opravený návrh predložil okresnému
súdu 23. augusta 2005.
Okresný súd 22. septembra 2005 predložil odporkyni návrh sťažovateľa z dôvodu
predloženia jej vyjadrenia k tomuto návrhu. Odporkyňa reagovala listom doručeným
okresnému súdu 21. októbra 2005.
Okresný súd 4. novembra 2005 určil termín pojednávania na 2. marec 2006.
Odporkyňa 23. februára 2006 ospravedlnila svoju neúčasť na pojednávaní
v stanovenom termíne a požiadala o určenie nového termínu.
Okresný súd uskutočnil 2. marca 2006 pojednávanie, na ktorom bolo sťažovateľovi
doručené vyjadrenie odporkyne z 21. októbra 2005, pojednávanie bolo odročené na 25. apríl
2006.
Sťažovateľ opravil svoj návrh podaním doručeným okresnému súdu 24. apríla 2006.
Okresný súd uskutočnil 25. apríla 2006 pojednávanie, na ktorom sa odporkyňa
vyjadrila, že nesúhlasí s pojednávaním bez prítomnosti jej právnej zástupkyne, okresný súd
jej doručil opravu návrhu sťažovateľa z 24. apríla 2006. Pojednávanie bolo odročené
na 23. máj 2006. K doručenému opravenému návrhu sa odporkyňa vyjadrila 15. mája 2006.
Okresný súd uskutočnil 23. mája 2006 pojednávanie, na ktorom účastníci predniesli
svoje vyjadrenia, pojednávanie bolo odročené na neurčito pre účely predvolania svedkov,
obstarania dôkazov a ustanovenia znalca.
Uznesením z 13. júla 2006 okresný súd rozhodol o ustanovení znalca z odboru
stavebníctva, odvetvia oceňovanie nehnuteľností, ktorému uložil povinnosť vypracovať
znalecký posudok do 60 dní od doručenia spisového materiálu. Účastníci zložili určený
preddavok na znalecké dokazovanie – sťažovateľ 28. júla 2006 a odporkyňa 10. augusta
2006. Spisový materiál bol znalcovi doručený 2. októbra 2006. Znalec predložil posudok
okresnému súdu 18. decembra 2006. Uznesením z 22. januára 2007 okresný súd rozhodol
o priznaní znalečného.
Dňa 29. marca 2007 požiadal sťažovateľ okresný súd o určenie termínu
pojednávania.
Okresný súd určil 16. októbra 2007 termín pojednávania na 28. január 2008.
Okresný súd uskutočnil 28. januára 2008 pojednávanie, ktoré bolo odročené
na 31. marec 2008 z dôvodu predloženia súvisiacich podkladov účastníkmi konania
a z dôvodu predvolania svedka.
Sťažovateľ predložil okresnému súdu 15. februára 2008 návrh na uzavretie dohody
o vyporiadaní BSM.
Právna zástupkyňa odporkyne doručila 27. februára 2008 okresnému súdu vyjadrenie
k sťažovateľom predloženému návrhu na uzavretie dohody o vyporiadaní BSM.
Sťažovateľ predložil okresnému súdu vyjadrenie z 31. marca 2008 spolu s návrhom
na doplnenie dokazovania.
Okresný súd uskutočnil 31. marca 2008 pojednávanie, ktoré bolo následne odročené
na neurčito, pričom odporkyňu zaviazal na predloženie návrhov na doplnenie dokazovania.
Takýto návrh odporkyňa predložila okresnému súdu 23. mája 2008.
Dňa 27. mája 2008 okresný súd vyzval účastníkov konania, aby sa vyjadrili, či medzi
nimi nedošlo k dohode o mimosúdnom vyporiadaní BSM, a aby predložili návrhy
na doplnenie dokazovania nimi uvedených skutočností, právnemu zástupcovi sťažovateľa
sa zásielku podarilo doručiť až po opätovnom pokuse 19. júna 2008.
Dňa 4. júla 2008 predložil právny zástupca sťažovateľa návrh na doplnenie
dokazovania.
Okresný súd určil 11. decembra 2008 termín pojednávania na 16. január 2009.
Okresný súd uskutočnil 16. januára 2009 pojednávanie, na ktorom vypočul svedkov
a odročil ho na 23. február 2009 z dôvodu vypočutia ďalšieho svedka.
Dňa 15. januára 2009 predložil okresnému súdu svoje vyjadrenie sťažovateľ.
Dňa 28. januára 2009 doručil okresný súd odporkyni vyjadrenie sťažovateľa.
Okresný súd uskutočnil 23. februára 2009 pojednávanie, na ktorom vypočul svedka
a pojednávanie odročil na 21. apríl 2009. Odporkyňa ospravedlnila svoju neúčasť na tomto
pojednávaní a požiadala o určenie nového termínu.
Okresný súd 21. apríla 2009 vykonal pojednávanie, ktoré z dôvodu ospravedlnenia
sa odporkyne odročil na 23. jún 2009.
Vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu predsedníčka okresného súdu uviedla,
že pojednávanie určené na 23. jún 2009, bolo zrušené z dôvodu predloženia spisového
materiálu ústavnému súdu.
Ústavný súd na základe súčinnosti poskytnutej okresným súdom zistil, že v čase jeho
rozhodovania o sťažnosti nebola predmetná vec sťažovateľa pred okresným súdom
meritórne skončená.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa
ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza
osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde
sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty
dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným
spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím
súdu (IV. ÚS 253/04).
Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní a porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd skúma
vzhľadom na konkrétne okolnosti prípadu, a preto aj v prípade sťažovateľa preskúmal
skutkovú a právnu zložitosť veci (1), správanie sťažovateľa v priebehu konania (2)
a napokon aj postup okresného súdu (3).
1. Predmetom konania je vyporiadanie BSM. Tento druh konania nemožno
považovať za právne zložitý vzhľadom na existenciu početnej a ustálenej judikatúry
týkajúcej sa sporov tohto charakteru. Konanie o vyporiadanie BSM sa však obvykle
vyznačuje skutkovou náročnosťou danou potrebou zisťovania celého majetku bývalých
manželov spravidla za dlhšie obdobie, pričom tento majetok sa niekedy prelína
aj s výlučným majetkom niektorého z manželov. Spravidla sa v takýchto sporoch vykonáva
znalecké dokazovanie zamerané na zistenie cien a hodnoty vecí a iných majetkových hodnôt
tvoriacich BSM. Aj v danom prípade je skutková náročnosť veci daná potrebou vykonania
rozsiahlejšieho dokazovania týkajúceho sa špecifikácie vecí patriacich do BSM a určenia
ich hodnoty.
Ústavný súd však pripomína, že žiadna skutková zložitosť veci, ktorou sa spravidla
vyznačujú spory o vyporiadanie BSM, nemôže ospravedlniť, že po viac ako šiestich rokoch
od podania návrhu nebolo vo veci meritórne rozhodnuté.
2. Pri posudzovaní druhého kritéria používaného pre hodnotenie prípadných
zbytočných prieťahov v konaní ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa
čiastočne prispelo k zbytočnému predĺženiu posudzovaného konania. Aj keď sťažovateľ
reagoval na výzvy okresného súdu v primeraných lehotách, súdny poplatok uhradil
až po roku a pol a nedostatky podaného návrhu až po uplynutí dvoch rokov a šiestich
mesiacov od podania návrhu, a to na výzvu súdu. Najmä pokiaľ ide o podanie
neperfektného návrhu, zdĺhavejšie odstraňovanie jeho nedostatkov má objektívne vždy
vplyv na dĺžku konania. Na vrub sťažovateľovi treba pripočítať aj nedostavenia sa právneho
zástupcu sťažovateľa napriek riadnemu predvolaniu k „informatívnemu výsluchu“.
Celkovo teda možno konštatovať, že sťažovateľ má podiel na doterajšej dobe trvania
konania pred okresným súdom, na čo ústavný súd prihliadol pri priznaní finančného
zadosťučinenia.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa, bol postup okresného súdu.
V predmetnom konaní zistil ústavný súd početné obdobia nečinnosti, keď okresný
súd nekonal bez toho, aby mu v tom bránila zákonná prekážka.
Ide o obdobie od 27. marca 2003 (keď bol návrh sťažovateľa vylúčený na samostatné
konanie) do 9. septembra 2003 (keď okresný súd uskutočnil „informatívny výsluch“)
predstavujúce nečinnosť v trvaní takmer 5 mesiacov.
Potom nasledovalo obdobie od 9. septembra 2003 (keď okresný súd uskutočnil
„informatívny výsluch“) do 24. júla 2004 (keď okresný súd vyzval sťažovateľa na úhradu
súdneho poplatku) vykazujúce nečinnosť takmer 11 mesiacov.
Okresný súd bol nečinný po dobu takmer 10 mesiacov aj v období od 18. decembra
2006 (keď znalec predložil posudok okresnému súdu) do 16. októbra 2007 (keď okresný
súd určil termín pojednávania na 28. január 2008).
Nečinnosť v trvaní 6 mesiacov vykazuje aj obdobie od 4. júla 2008 (keď právny
zástupca sťažovateľa predložil návrh na doplnenie dokazovania) do 16. januára 2009
(keď okresný súd vykonal pojednávanie).
Ústavný súd pripomína, že aj nesprávna organizácia práce, ako aj iné nedostatky
v činnosti súdu, ktoré boli príčinou neprimeranej lehoty na prerokovanie konkrétnej veci,
sú porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(II. ÚS 61/98, III. ÚS 18/00, III. ÚS 395/08).
Nesústredenosť postupu okresného súdu sa podľa názoru ústavného súdu prejavila
v pasívnom vyčkávaní na právoplatné skončenie konania vo veci súvisiacej s prerokúvanou
vecou, keď okresný súd mohol po úhrade súdneho poplatku sťažovateľom bezprostredne
pristúpiť k vykonávaniu ďalších úkonov potrebných pre účely zistenia skutkového stavu
a zachovania plynulosti konania (napr. výzva sťažovateľa na odstránenie nedostatkov
podania, uskutočnenie pojednávania – prvé pojednávanie vo veci sa totiž uskutočnilo
až po uplynutí takmer troch rokov od začiatku konania).
Ústavný súd sa pri posudzovaní sťažnosti vysporiadal aj s vyjadrením predsedníčky
okresného súdu, ktorá poukázala na početné zmeny v osobách zákonných sudcov v rámci
prerokúvania veci.
Táto obhajoba okresného súdu opierajúca sa o potrebu poskytnutia určitého časového
rámca v záujme preštudovania spisového materiálu pri početným zmenách v osobe
zákonného sudcu nemá povahu okolnosti, ktorá by vylučovala alebo znižovala
zodpovednosť okresného súdu za rozhodnutie vo veci sťažovateľa, ktorý sa naň obrátil.
Ústavný súd túto obranu okresného súdu preto neakceptoval.
Z petitu podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ žiada ústavný súd aj o vyslovenie
porušenia práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru
v predmetnom konaní pred okresným súdom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom.
Ústavný súd si už pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, z tohto dôvodu v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(napr. II. ÚS 55/98, III. ÚS 109/07).
Ústavný súd konštatuje, že zistená dĺžka konania vedeného okresným súdom nebola
závislá od zložitosti veci a ani nebola vyvolaná správaním sťažovateľa. Naopak,
rozhodujúcim faktorom, ktorý mal vplyv na túto neprimeranú dobu konania, bol postup
okresného súdu a zbytočné prieťahy, ktorých sa dopustil v dôsledku svojej nečinnosti
(v súhrne predstavujúca približne 2 roky a 8 mesiacov) a nesústredeného postupu.
Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že základné právo sťažovateľa
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru porušené boli.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,
ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Vychádzajúc z toho, že posudzované konanie pred okresným súdom nebolo ku dňu
rozhodovania ústavného súdu skončené, bolo potrebné prikázať okresnému súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 12 C 83/2003 konať bez zbytočných prieťahov.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 citovaného článku ústavy boli
porušené, primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ žiadal o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 144
000 Sk (v prepočte 4 779,92 €) a žiadosť odôvodnil tým, že od podania návrhu na začatie
konania ubehlo viac ako päť rokov a počas tohto obdobia bolo nariadených päť
pojednávaní. Podľa sťažovateľa je zrejmé, že už v roku 2004 boli spôsobené prieťahy
v konaní v trvaní desiatich mesiacov, počas roku 2005 v trvaní deviatich mesiacov a v roku
2007 okresný súd vydal jediné rozhodnutie o priznaní odmeny znalcovi, pričom nevykonal
žiaden iný úkon. Konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené a jeho doterajší priebeh skoré
skončenie ani nenaznačuje. Sťažovateľ má sedemdesiat rokov a «Každým dňom „starne“
s pocitom pochybností v spravodlivý a právny štát, s pocitom neistoty a obáv, kedy už bude
vo veci samej rozhodnuté a on si bude môcť užívať časť svojho majetku, ku ktorému
mu teraz nie je umožnený prístup. Tento jeho stav „ducha“ ovplyvňuje aj životné a sociálne
podmienky jeho a jeho rodiny.».
Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé
finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sťažovateľovi sumu
1 500 €. Táto suma zohľadňuje celkovú dĺžku posudzovaného konania s prihliadnutím
na predmet konania, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní a s tým spojenú ujmu
sťažovateľa, ako aj správanie sťažovateľa ako účastníka konania.
Sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadal priznať náhradu trov
konania pred ústavným súdom, ktorých výšku vyčíslil sumou 7 939 Sk (263,53 €).
Pri určení výšky náhrady trov bolo treba vychádzať z priemernej mesačnej mzdy
zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2007, ktorá predstavovala
sumu 19 056 Sk (632,54 €), a z toho, že za jeden úkon vykonaný v roku 2008 patrí odmena
v sume 105,42 € (3 176 Sk), k tomu tiež režijný paušál 6,31 € (190 Sk). Za dva úkony
právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, spísanie sťažnosti) vrátane režijného
paušálu a 19 % DPH v danom prípade prislúcha odmena v celkovej sume 265,92 €.
Vzhľadom na to, že sťažovateľom vyčíslená suma trov konania 263,53 € nepresahuje
takto určené trovy právneho zastúpenia, priznal mu ústavný súd trovy v ním požadovanej
sume.
Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149
Občianskeho súdneho poriadku).
Vzhľadom na znenie čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom
jeho doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. októbra 2009