Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 67/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 11. júna 2009 v senáte

zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Jána Lubyho a Ladislava

Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti A., USA, zastúpenej advokátom JUDr.

P. V., K., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a práva na

prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní

vedenom pod sp. zn. , za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti A. na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. Obchodnej spoločnosti A. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 500 €

[slovom dvetisícpäťsto eur (75 315 Sk)], ktoré jej j e Krajský súd v Bratislave

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave j e p o v i n n ý uhradiť obchodnej spoločnosti A.

trovy konania v sume 245,70 € [slovom dvestoštyridsaťpäť eur a sedemdesiat centov

(7 401,96 Sk)] na účet jej právneho zástupcu JUDr. P. V., K., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

z 5. marca 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti A. (ďalej len

„sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 13. januára 1999 krajskému súdu

návrh, ktorým sa domáhala zaplatenia istiny v sume 9 600 000 USD s prísl.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v jej právnej veci právoplatne skončené.

Sťažovateľka sa domáhala, aby ústavný súd podľa rozhodol, že

postupom krajského súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a zároveň sa domáhala aj uloženia príkazu

krajskému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon

požadovala aj priznanie finančného zadosťučinenia v sume 300 000 € (9 037 800 Sk)

a náhradu trov právneho zastúpenia.

Krajský súd sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti podaním sp. zn.

Spr. 3159/2009 doručeným ústavnému súdu 26. marca 2009, v ktorom sa okrem iného

uvádza:

„Predmetnú výzvu, uznesenie a sťažnosť predložil vyšší súdny úradník dňa

24. 03. 2009 na vyjadrenie zákonnej sudkyni JUDr. J. G.

Následne som zistila, že menovaná sudkyňa je t. č. práceneschopná, pričom jej

práceneschopnosť sa predpokladá do konca mesiaca apríl 2009. Preto sa k Vašej výzve

môže vyjadriť až po nástupe do zamestnania.

Z tohto dôvodu si dovolím, vážený pán sudca spravodajca, využívajúc časový

priestor v zmysle vyššie uvedeného textu, zaslať Vám k nahliadnutiu požadovaný súdny spis

sp. zn. , pozostávajúci zo štyroch častí.

Poznamenávam, že po Vami vrátenom súdnom spisu a skončení práceneschopnosti

zákonnej sudkyne, sa JUDr. J. G. bezodkladne vyjadrí k predloženej sťažnosti.“

V doplňujúcom vyjadrení k sťažnosti doručenom ústavnému súdu 20. mája 2009

krajský súd okrem iného uviedol:

„Zákonná sudkyňa JUDr. J. G. mi listom, doručeným dňa 18. 05. 2009 oznámila, že

vo veci sp. zn. vytýčila termín pojednávania na deň 25. 06. 2009.

Súčasne poukázala na podrobné moje vyjadrenie - odpoveď na sťažnosť zo dňa

20. 01. 2009, ktorej jadro tvorí jej vyjadrenie, predložené k Spr. 2271/2008 dňa

12. 01. 2009, a ku ktorému obsahu odpovede nemá viac čo dodať, stotožňuje sa s ním.

Zákonná sudkyňa JUDr. J. G. ma požiadala, namiesto jej opakovaného vyjadrenia k

veci, ktoré by i tak bolo rovnakého obsahu ako list zo dňa 20. 01. 2009, iba popísané inými

slovami, predložiť Vám k veci sp. zn. , práve túto odpoveď zo dňa 20. 01. 2009,

v ktorej sú zohľadnené všetky skutočnosti na vec sa vzťahujúce. Jej požiadavke vyhovujem a

v prílohe predpokladám uvedenú odpoveď s tým, že by táto mala byť dostačujúcou.“

V pripojenej odpovedi krajského súdu sťažovateľke z 20. januára 2009 bolo okrem

iného uvedené:

„Šetrením v predmetnej právnej veci som zistila, že postup súdu odôvodňuje záver

o prieťahoch konania v súvislosti s konaním o návrhu na nariadenie predbežného

opatrenia. Uvedený návrh bol Krajskému súdu v Bratislave doručený dňa 04. 11. 1999.

Následne dňa 26. 11. 2000 bol spisový materiál predložený Najvyššiemu súdu SR na

rozhodnutie o námietke zaujatosti zákonného sudcu podanej odporcom. Po rozhodnutí o

námietke zaujatosti a vrátení veci krajskému súdu, bolo o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia rozhodnuté uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa

11. 01. 2000 sp. zn. . Proti tomuto rozhodnutiu podal odporca odvolanie dňa

11. 02. 2000, avšak opravný prostriedok spolu so spisovým materiálom bol odvolaciemu

súdu predložený až dňa 26. 04. 2000. Najvyšší súd SR o podanom odvolaní rozhodol tak, že

napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Po vrátení

spisového materiálu krajskému súdu dňa 28. 07. 2000 bolo o návrhu na nariadenie

predbežného opatrenia rozhodnuté až uznesením krajského súdu zo dňa 20. 11. 2002 sp. zn.

. Takáto dĺžka konania o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nemôže

byť ospravedlnená žiadnymi dôvodmi a v konečnom dôsledku znamená porušenie práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného SR, resp.

práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd.“

K doplňujúcemu vyjadreniu krajského súdu doručenému ústavnému súdu 20. mája

2009 zaujala stanovisko sťažovateľka v podaní z 2. júna 2009, v ktorom uviedla, že v plnom

rozsahu zotrváva na sťažnosti, pretože v napadnutom konaní podľa jej názoru došlo

k porušeniu jej základného práva podľa a práva podľa

dohovoru.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu krajského súdu sp. zn. ústavný

súd zistil tento priebeh a stav konania:

- 13. januára 1999 bol krajskému súdu doručený návrh sťažovateľky, ktorým sa

z titulu náhrady škody domáhala zaplatenia istiny v sume 9 600 000 USD s prísl.,

- 29. januára 1999 krajský súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku

a odporcu vyzval, aby sa v lehote 30 dní k návrhu písomne vyjadril,

- 8. marca 1999 bola krajskému súdu doručená odporcova námietka k miestnej

nepríslušnosti konajúceho súdu a 1. apríla 1999 „vyjadrenie k žalobe“,

- 14. septembra 1999 krajský súd nariadil termín pojednávania na 5. október 1999,

- 27. októbra 1999 krajský súd odpovedal sťažovateľke na jej sťažnosť na zbytočné

prieťahy v konaní,

- 4. novembra 1999 bol krajskému súdu doručený návrh sťažovateľky na vydanie

predbežného opatrenia,

- 15. novembra 1999 krajský súd požiadal viaceré banky o poskytnutie informácie,

- 23. novembra 1999 odporca uplatnil námietku zaujatosti voči zákonnému sudcovi,

- 26. novembra 1999 krajský súd predložil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) spis na rozhodnutie o námietke zaujatosti,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 635/99 zo 7. decembra 1999 rozhodol, že

zákonný sudca nie je z prerokúvania a rozhodovania napadnutej veci vylúčený,

- sťažovateľ podaním z 3. januára 2000 požiadal „o odstránenie prieťahov v konaní“,

- krajský súd uznesením sp. zn. z 11. januára 2000 rozhodol o vydaní

predbežného opatrenia,

- 11. februára 2000 bolo krajskému súdu doručené odvolanie proti uzneseniu

krajského súdu z 11. januára 2000 o vydaní predbežného opatrenia,

- 23. februára 2000 krajský súd vyzval odporcu, aby pod hrozbou zastavenia

odvolacieho konania doplnil dôvody odvolania proti rozhodnutiu o nariadení predbežného

opatrenia, dôvody odvolania boli krajskému súdu doručené 29. februára 2000,

- 1. marca 2000 krajský súd vyzval sťažovateľku, aby sa k dôvodom odvolania

vyjadrila v lehote 8 dní, vyjadrenie sťažovateľky bolo krajskému súdu doručené 7. apríla

2000,

- 26. apríla 2000 krajský súd predložil najvyššiemu súdu spis s odvolaním

na rozhodnutie,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. z 24. júla 2000 napadnuté uznesenie

krajského súdu z 11. januára 2000 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- podaním zo 4. septembra 2000 odporca uplatnil námietku zaujatosti voči

zákonnému sudcovi,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. Ndob 1137/2000 z 11. apríla 2001 vylúčil

zákonného sudcu z prerokúvania a rozhodovania veci,

- predsedníčka krajského súdu opatrením z 27. júna 2001 pridelila napadnutú vec

na prerokovanie a rozhodnutie inej zákonnej sudkyni, resp. senátu,

- 7. júna 2001 bola predsedníčke krajského súdu doručená sťažnosť, ktorou

sťažovateľka namietala prieťahy v napadnutom konaní,

- 31. októbra 2001 bol krajskému súdu doručený sťažovateľkin „Návrh na zmenu

návrhu na začatie konania a na zmenu okruhu účastníkov na strane odporcu“,

- krajský súd uznesením z 23. júla 2002 pripustil, aby do konania na strane odporcu

v II. rade pristúpila obchodná spoločnosť U., K., s. r. o.,

- krajský súd uznesením z 24. júla 2002 pripustil zmenu návrhu,

- krajský súd uznesením z 20. novembra 2002 zamietol návrh na nariadenie

predbežného opatrenia,

- krajský súd pojednávanie uskutočnené 4. marca 2003 odročil na 24. jún 2003 s tým,

že sťažovateľka predloží „dôkazy, ktoré sú potrebné o preukázaní aktívnej legitimácie

navrhovateľa“, a súčasne pripustil vzájomný návrh odporcu v I. rade, ktorým sa domáhal

určenia, že zmluva o poskytnutí poradenských služieb nevznikla, resp. je neplatná,

- pojednávanie uskutočnené 24. júna 2003 bolo odročené na neurčito s tým, že ďalší

termín pojednávania bude nariadený po predložení dokumentov osvedčujúcich aktívnu

legitimáciu sťažovateľky,

- krajský súd uznesením z 3. novembra 2003 vyzval sťažovateľku, aby pod hrozbou

odmietnutia návrhu predložila v lehote 20 dní originály dokladov, ktorými preukáže svoju

aktívnu legitimáciu v prebiehajúcom konaní,

- sťažovateľka podaním doručeným krajskému súdu 21. novembra 2003 predložila

požadované dokumenty,

- 19. januára 2004 krajský súd nariadil termín pojednávania na 24. február 2004,

- krajský súd na pojednávaní uskutočnenom 24. februára 2004 návrh sťažovateľky

odmietol a vylúčil na samostatné konanie „návrh odporcu v 1. rade zo dňa 28. 2. 2003,

ktorým žiada, aby súd určil, že Zmluva o poskytnutí poradenských služieb datovaná dňa

4. 9. 1997 uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v 1. rade nevznikla, eventuálne, že

súd určuje, že Zmluva o poskytnutí poradenských služieb datovaná dňa 4. 9. 1997

a uzavretá medzi navrhovateľom a odporcom v1!. rade je neplatná“,

- 26. júla 2004 bolo krajskému súdu doručené odvolanie sťažovateľky „voči

uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. “,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. z 30. septembra 2004 zrušil uznesenie

krajského súdu z 24. februára 2004 a vec mu vrátil na ďalšie konanie,

- krajský súd uznesením zo 7. januára 2005 zamietol návrh na zloženie zábezpeky

na trovy konania,

- 26. januára 2005 bolo krajskému súdu doručené odvolanie odporcu proti uzneseniu

krajského súdu, ktorým zamietol návrh na zloženie zábezpeky na trovy konania,

- 1. februára 2005 bol napadnutý spis spolu s odvolaním predložený najvyššiemu

súdu na rozhodnutie,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. júla 2005 napadnuté uznesenie

krajského súdu zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie,

- krajský súd uznesením z 1. februára 2006 nariadil sťažovateľke zloženie zábezpeky

na trovy konania,

- po doručení odvolania sťažovateľky proti uzneseniu krajského súdu z 1. februára

2006 bol spis 20. februára 2006 predložený najvyššiemu súdu na rozhodnutie,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. júla 2006 uznesenie krajského

súdu z 1. februára 2006 zmenil tak, že návrh na zloženie zábezpeky na trovy konania

odmietol,

- proti uzneseniu najvyššieho súdu z 27. júla 2006 podal odporca 11. októbra 2006

dovolanie,

- 16. októbra 2006 krajský súd predložil spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu,

- najvyšší súd uznesením sp. zn. z 27. septembra 2007 odmietol

dovolanie odporcu,

- 5. februára 2008 krajský súd nariadil pojednávanie na 17. apríl 2008, ktoré sa

neuskutočnilo z dôvodu neúčasti právneho zástupcu sťažovateľky, ktorému bolo odvolané

splnomocnenie,

- 7. augusta 2008 bolo krajskému súdu doručené oznámenie nového právneho

zástupcu sťažovateľky,

- 30. septembra 2008 krajský súd nariadil pojednávanie na 29. január 2009,

- krajský súd upovedomením z 27. januára 2009 oznámil účastníkom konania, že

pojednávanie určené na 29. január 2009 sa odročuje na 25. jún 2009.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľka zároveň namietala aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa (čo platí, aj pokiaľ ide o dohovoru) vychádza

zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza

osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde

sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty

dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným

spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím

súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety

, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa druhej vety povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa

zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná

povinnosť pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže

odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje,

predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové

pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa a práva podľa

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická

zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup

samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Predmetom konania, v ktorom sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy, je

uplatnený nárok na zaplatenie istiny v sume 9 600 000 USD s prísl. z titulu náhrady škody,

ktorá mala vzniknúť v súvislosti s porušením ustanovení zmluvy o poskytnutí know-how

na využitie metódy „Management by default“ pri riadení nákladov služieb. Ústavný súd

konštatuje, že napadnutá vec zo skutkového ani právneho hľadiska nevykazuje také črty

mimoriadnej skutkovej alebo právnej zložitosti, ktoré by ospravedlňovali skutočnosť, že

predmetné konanie nebolo právoplatne skončené ani po viac ako 10 rokoch od jeho začatia.

2. Ústavný súd zo sťažnosti, z jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a najmä

z obsahu zapožičaného súvisiaceho spisu zistil, že sťažovateľka ako účastníčka napadnutého

konania v procesnom postavení navrhovateľky, aj keď v malej miere, ale prispela

k predĺženiu doterajšej doby posudzovaného konania tým, že vo veci podala väčší počet

procesných návrhov (napr. návrh na zmenu návrhu na začatie konania, návrh na zmenu

účastníkov na strane odporcu), o ktorých bolo potrebné rozhodnúť. Rovnako na ťarchu

sťažovateľky treba pripísať aj to, že pojednávanie vo veci nariadené na 17. apríl 2008 sa

neuskutočnilo z dôvodu neúčasti jej právneho zástupcu, ktorému bolo odvolané

splnomocnenie. Uvedené skutočnosti ústavný súd zobral do úvahy v súvislosti

s rozhodovaním o priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Napokon ústavný súd z hľadiska posudzovania, či v právnej veci sťažovateľky

došlo k zbytočným prieťahom, hodnotil samotný postup krajského súdu.

Ústavný súd zistil, že napadnuté konanie bolo poznačené nesústredenosťou

a neefektívnosťou procesného postupu krajského súdu. O neefektívnosti postupu krajského

súdu svedčí skutočnosť, že hoci sťažovateľka podala návrh na nariadenie predbežného

opatrenia už 4. novembra 1999, o tomto návrhu bolo právoplatne rozhodnuté uznesením

krajského súdu sp. zn. až 20. novembra 2002, teda po viac ako troch rokoch.

Zbytočné prieťahy pri rozhodovaní o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia uznal

aj krajský súd vo svojej odpovedi na sťažnosť sťažovateľky z 20. januára 2009. V tejto

súvislosti však ústavný súd nemôže nespomenúť, že dĺžku konania čiastočne ovplyvnila

aj procesná nedisciplinovanosť odporcu, ktorého krajský súd musel vyzývať, aby pod

hrozbou zastavenia konania doplnil dôvody odvolania proti rozhodnutiu o nariadení

predbežného opatrenia. Uvedené konštatovanie však nezbavuje krajský súd zodpovednosti

za vznik prieťahov v napadnutom konaní.

Ústavný súd vo svojej judikatúre uviedol, že rozhodovanie o predbežnom opatrení

nie je zákonnou prekážkou v konaní súdu vo veci samej (napr. , ),

a súčasťou jeho štandardnej judikatúry je aj právny názor, podľa ktorého „... rozhodnutie

o predbežnom opatrení neodstraňuje stav právnej neistoty, odstránenie ktorého je účelom

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto obdobie, v ktorom krajský súd

konal len o predbežnom opatrení, je poznačené nečinnosťou v konaní vo veci samej.“

().

Na pojednávaniach uskutočnených 4. marca 2003 a 24. júna 2003 krajský súd

sťažovateľku opakovane vyzýval na predloženie dokumentov osvedčujúcich jej aktívnu

legitimáciu a uznesením sp. zn. z 24. februára 2004 návrh sťažovateľky

odmietol z dôvodu nepredloženia uvedených dokumentov.

Neefektívnosť a nesústredenosť postupu krajského súdu v tejto etape konania

v súvislosti s jeho výzvami na predloženie dokumentov osvedčujúcich aktívnu legitimáciu

sťažovateľky vyplýva aj z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 30. septembra

2004, ktorý uznesenie krajského súdu z 24. februára 2004 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie a v odôvodnení okrem iného uviedol:

„... uznesením zo dňa 24. 2. 2004 odmietol prvostupňový súd návrh žalobcu

s poukazom na ust. , proti ktorému však v čase jeho rozhodnutia bolo

odvolanie prípustné, lebo z 10. 7. 2003 účinného od 1. 9. 2003 sa zmenilo

znenie písm. 1/ tak, že proti uzneseniu, ktorým, sa rozhodlo podľa

ods. 1 nie je odvolanie prípustné, avšak v tejto veci o taký prípad nešlo. Odvolací

súd konštatoval, že účastník sa spravoval nesprávnym poučením súdu, jeho odvolanie bolo

posúdené s poukazom na ust. a zistil, že prvostupňový súd

v napadnutom uznesení uviedol, že dôkazy na preukázanie právnej subjektivity žalobcu,

ktorých doloženie žiadal, neboli predložené. Zo spisu z čísla listov 515 a nasl., č. l. 523, č. l.

524 a č. l. 598 a nasl. vyplýva, že požadované, dôkazy – výpis z registra žalobcu – úradne

osvedčená fotokópia originálu, opatrená apostille Ministerstva spravodlivosti SR

č. 13251-13252/2003, doklad o tom, že Dr. G. I. je osobou oprávnenou podať návrh

na začatie konania pred súdom – úradne overená fotokópia originálu, opatrená apostille

Ministerstvom spravodlivosti SR, originál vyhlásenia, že v USA - štát D. zakladateľ C.

založil spoločnosť žalobcu, a že Dr. I. bol dňa 25. 3. 1997 menovaný za riaditeľa – úradne,

osvedčená fotokópia originálu, opatrená apostille. MS SR ako aj potvrdenie Ministra

zahraničných veci štátu D. o založení spoločnosti A. – tiež v úradne overenej fotokópii

originálu opatrenou apostille MS SR a taktiež založil doklad o založení miestnej príslušnosti

prvostupňového súdu – Zmluvu o poskytnutí poradenských služieb zo dňa 4. 9. 1999, z čl. VI

bodu 1 z ktorej vyplýva, že v prípade vzniku sporov platí Slovenské právo a tieto rieši

príslušný súd so sídlom v B. Odvolací súd je toho názoru, že ide – o riadne overené doklady

obsahujúce apostille, na základe ktorých možno vyvodiť záver, že žalobca má právnu

subjektivitu, je spôsobilý byť účastníkom konania ( ), má procesnú spôsobilosť

( ) ako aj oprávnenie na splnomocnenie zástupcu ( až ,

). Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový súd nemal dôvod odmietnuť návrh

z dôvodov v uznesení uvedených, keďže požadované doklady doložené boli, a preto

odvolaniu vyhovel, napadnuté uznesenie podľa a zrušil

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v merite veci.“

Krajský súd podľa názoru ústavného súdu postupoval neefektívne a nesústredene

aj pri rozhodovaní o návrhu na zloženie zábezpeky sťažovateľkou na trovy konania

odporcov v I. a II. rade. Uznesením krajského súdu zo 7. januára 2005 bol návrh na zloženie

zábezpeky zamietnutý, pričom o uvedenom návrhu bolo právoplatne rozhodnuté uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 27. júla 2006. V odôvodnení predmetného

uznesenia sa okrem iného uvádza:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací prejednal odvolanie

navrhovateľa podľa bez nariadenia pojednávania podľa

písm. c/ a napadnuté uznesenie prvostupňového súdu podľa zmenil

tak, že návrh, na zloženie zábezpeky na trovy konania odporcu I. a II. zamietol. Vychádzal

pritom zo záverov a z právneho názoru, ktorý vyslovil odvolací súd vo svojom uznesení

zo dňa 28. 7. 2005. Týmto uznesením odvolací súd na odvolanie odporcu

I. a II. zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7. 1. 2005, č. k. -654

a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho zrušujúceho

uznesenia odvolací súd uviedol, že v konaní o peňažné plnenie s medzinárodným prvkom

žalovaní podľa podali návrh, aby súd uložil žalobcovi

povinnosť zložiť zábezpeku za trovy konania. V odseku 2 citovaného ustanovenia sú

stanovené dôvody, kedy súd nemôže zábezpeku uložiť. Súd prvého stupňa svoje zamietajúce

rozhodnutie odôvodnil existenciou skutočností uvedených v § 51 ods. 2 písm. a/ zákona

č. , podľa ktorého zábezpeku nemožno uložiť, ak návrh na zloženie bol podaný

až keď odporca vo veci konal alebo urobil procesný úkon, hoci už vedel, že navrhovateľ nie

je slovenským občanom alebo, že slovenské občianstvo stratil. Odvolací súd ďalej uviedol,

že predmetom odvolacieho konania bolo vyriešenie otázky, či ustanovenie § 51 ods. 2

písm. a/ je možné aplikovať aj pre právnické osoby. Poukázal na to, že Zákon

o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom subjekty práva označuje, najmä výrazmi

cudzinec, osoba, slovenský občan a právnická osoba. Pri riešení tohto problému vychádzal

z ustanovenia a na základe analógie dospel k záveru, že ak by

mal zákonodarca v úmysle, aby stanovenie

platilo aj pre právnické osoby, výslovne by to uviedol, prípadne by použil iný výraz. Dospel

potom k záveru, že žalobca je cudzinec, zahraničná právnická osoba, preto súd prvého

stupňa pochybil, keď postupoval podľa ustanovenia

Zb. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací, teda vo svojom uznesení

zo dňa 28. 7. 2005 vyslovil právny názor, že postup súdu prvého stupňa, ktorý

svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením , nie je

správny, pretože toto ustanovenie sa nevzťahuje na právnické osoby. Keďže odsek 2

citovaného ustanovenia § 51 vylučuje prípady, kedy nemožno zábezpeku uložiť podľa

odseku 1, treba si právny názor odvolacieho súdu v citovanom uznesení vyložiť tak, že súd

prvého stupňa pochybil, keď svoje rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 51 ods. 2 písm. a/

, pretože toto ustanovenie sa nevzťahuje na právnické osoby, ale iba

na osoby fyzické, potom mal súd návrh odporcov I. a II. zamietnuť z dôvodu, že ustanovenie

§ 51 nie je možné v danom prípade aplikovať vôbec, pretože ak by malo platiť aj pre

právnické osoby, zákonodarca by to výslovne uviedol, prípadne by použil iný výraz.

Prvostupňový súd nevylúčil aplikáciu tohto ustanovenia na právnické osoby. Svoje

rozhodnutie založil na tom, že nie sú splnené podmienky na zloženie zábezpeky, kým

odvolací súd vyslovil iný právny názor, ktorý aplikáciu ustanovenia § 51 na daný prípad

vylúčil, lebo bol toho názoru, že pre právnické osoby neplatí. Keďže v danej veci odvolací

súd už právny názor vyslovil, je potrebné z neho aj v rámci tohto odvolania vychádzať.

Odvolací súd preto vzhľadom na dôvody svojho skoršieho právneho názoru rozhodnutie

prvostupňového súdu zmenil a návrh odporcov I. a II. na zloženie zábezpeky na trovy

konania zamietol.“

Ústavný súd na záver hodnotenia postupu krajského súdu konštatuje, že napriek

tomu, že v doterajšom priebehu napadnutého konania sa súdny spis nachádzal viac ako dva

a pol roka na najvyššom súde, z ústavnoprávneho hľadiska je neprijateľné, aby právna

neistota sťažovateľky nebola odstránená ani po uplynutí viac ako desať rokov od začiatku

konania.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že namietaným postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom,

a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru krajským súdom, prikázal mu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa

nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha. Podľa ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

300 000 € (9 037 800 Sk) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. Poukázala najmä na to,

že nečinnosť súdnych orgánov v nej vyvolala značnú nedôveru v podnikateľské prostredie

v Slovenskej republike a v konečnom dôsledku aj obmedzila rozvíjanie svojich

podnikateľských aktivít.

Cieľom finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného

práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje

nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez pokračujúceho

porušovania základného práva (). Podľa názoru ústavného súdu v tomto

prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného

zadosťučinenia ústavný súd vychádza zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym

súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru

priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania krajského súdu vedeného pod sp. zn.

a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, najmä nesústredenú

a neefektívnu činnosť krajského súdu opísanú v časti III v bode 3 tohto nálezu, ako aj

skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne

skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 2 500 € (75 315 Sk) za primerané

finančné zadosťučinenie podľa .

Ústavný súd napokon rozhodol aj o náhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky,

ktoré jej vznikli v dôsledku jej právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom

advokátom JUDr. P. V. Podľa ústavný súd môže

v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej

mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2008, ktorá

bola 695,41 € (20 950 Sk). Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie

a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1

písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 2 x 115,90 € (za jeden úkon právnej služby)

a 2 x 6,95 € režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume

245,70 €.

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je krajský súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto

rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. júna 2009