Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (49)III. ÚS 354/2010
PDF · 229.37 KB
No categories available
III. ÚS 354/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2011 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Jána Auxta a Rudolfa Tkáčika
v konaní o sťažnosti Ing. J. H. a Mgr. L. H., K., zastúpených spoločnosťou S., s. r. o., Č.,
v mene ktorej koná advokát a konateľ JUDr. J. V., vo veci namietaného porušenia ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod
sp. zn. 10 C/135/2003 takto
rozhodol:
1. Základné právo Ing. J. H. a Mgr. L. H. na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Čadca v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Ing. J. H. a Mgr. L. H. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie každému v sume
1 500 € (slovom tisícpäťsto eur), ktoré j e Okresný súd Čadca p o v i n n ý vyplatiť im do
dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
2. Okresný súd Čadca j e p o v i n n ý uhradiť Ing. J. H. a Mgr. L. H. trovy
konania v sume 321,09 € (slovom tristodvadsaťjeden eur a deväť centov) na účet
spoločnosti S., s. r. o., Č., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.
III. ÚS 354/2010 z 21. septembra 2010 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Ing. J. H. a Mgr. L. H. (ďalej len
„sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 10 C/135/2003.
Na základe výzvy sa k veci vyjadril okresný súd podaniami z 22. októbra 2010
a 31. januára 2011, v ktorých uviedol posledné procesné úkony okresného súdu vykonané
od augusta 2010 a súhlasil so sťažovateľmi, že ich sťažnosť je dôvodná. Súčasne zaslal
ústavnému súdu súdny spis, z ktorého ústavný súd zistil tieto podstatné procesné úkony
účastníkov konania a okresného súdu od podania žaloby:
Okresnému súdu bol 31. októbra 2003 doručený návrh na určenie neplatnosti
darovacej zmluvy. Súčasťou návrhu bol aj návrh na vydanie predbežného opatrenia,
o ktorom rozhodol okresný súd 25. novembra 2003. Odporkyňa v 2. rade 26. januára 2004
vzniesla námietku zaujatosti proti zákonnému sudcovi. Spis bol zaslaný Krajskému súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením z 26. marca 2004 nevylúčil sudcu
z prerokúvania a rozhodovania veci. Dňa 21. apríla 2004 bol sťažovateľ v prvom rade
vyzvaný na predloženie ďalších návrhov na dokazovanie a 14. júla 2004 bolo doručené
dovolanie odporkyne v 2. rade proti uzneseniu krajského súdu z 26. marca 2004.
Dňa 11. augusta 2004 odporcovia žiadali o odročenie pojednávania z dôvodu, že vo veci
zatiaľ nebolo rozhodnuté o námietke zaujatosti a spis nebol predložený na rozhodnutie
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Pojednávanie
12. augusta 2004 bolo odročené na neurčito na účely odstránenia nedostatkov podania
(dovolania) a rozhodnutia o odvolaní proti predbežnému opatreniu. Spis bol 22. septembra
2004 zaslaný na krajský súd, odkiaľ bol vrátený 19. októbra 2004 s tým, že sudca nebol
vylúčený z prerokúvania veci. Dňa 20. októbra 2004 okresný súd určil termín pojednávania
na 30. november 2004, ktoré bolo odročené na 13. január 2005 na účely opätovného
predvolania odporcov, ktorí sa nedostavili na pojednávanie. Dňa 22. decembra 2004 bol
okresnému súdu doručený rozšírený návrh sťažovateľov „o neplatnosť kúpnej zmluvy“.
Pojednávanie 13. januára 2005 bolo odročené na 10. marec 2005 pre účely
opätovného predvolania sťažovateľov, ako aj odporcov. Pojednávanie bolo zrušené
z dôvodu zaslania spisu na najvyšší súd, ktorému bol zaslaný 15. marca 2005. Z najvyššieho
súdu bol spis vrátený okresnému súdu 29. apríla 2005 (konanie o dovolaní bolo zastavené).
Ďalšie pojednávanie 28. júna 2005, z ktorého sa ospravedlnil odporca v 1. rade z dôvodu
hospitalizácie, ako aj odporkyňa v 2. rade, bolo odročené na 8. september 2005. Dňa
19. augusta 2005 vyslovil svoju predpojatosť konajúci zákonný sudca. Spis bol 26. augusta
2005 zaslaný na krajský súd, ktorý ho vrátil 10. októbra 2005 s tým, že sudca nebol
vylúčený z prerokúvania a rozhodovania vo veci.
Opatrením predsedníčky okresného súdu zo 4. januára 2006 bol spis pridelený na
ďalšie konanie JUDr. E. M. z dôvodu dočasného pozastavenia výkonu funkcie JUDr. M.
Zákonná sudkyňa 16. januára 2006 vo veci vzniesla námietku zaujatosti z dôvodu, že
odporcu v 1. rade osobne pozná a mohli by vzniknúť pochybnosti o jej nezaujatosti.
Opatrením predsedníčky okresného súdu bol spis pridelený na konanie JUDr. A. P.
Dňa 28. februára 2006 podal právny zástupca sťažovateľov návrh na prerušenie
konania o neplatnosť darovacej zmluvy až do právoplatného skončenia konania
o neplatnosť kúpnej zmluvy, ktorý bol predmetom rozšíreného návrhu z 21. decembra 2004.
Dňa 7. marca 2006 odporkyňa v druhom rade uviedla, že nesúhlasí so zmenou návrhu ani
s návrhom na prerušenie konania.
Okresný súd uznesením zo 14. marca 2006 nepripustil zmenu návrhu, návrh na
vylúčenie veci na samostatné konanie zamietol a obdobne zamietol aj návrh právneho
zástupcu sťažovateľov na prerušenie konania. Súčasne nariadil znalecké dokazovanie
znalcom z odboru grafológie a písmoznalectva, odvetvia ručného písma na preverenie
podpisu odporkyne v treťom rade na darovacej zmluve.
Dňa 2. júna 2006 okresný súd zaslal spis krajskému súdu na účely rozhodnutia
o odvolaní proti rozhodnutiu okresného súdu z 25. novembra 2003, ktorým nariadil
predbežné opatrenie, a 31. júla 2006 doručil dodatok spisu. Krajský súd uznesením
z 20. júla 2006 uznesenie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie (spis mu
vrátil 21. septembra 2006). Konštatoval, že sťažovatelia neosvedčili skutočnosti, ktoré by
nariadenie predbežného opatrenia odôvodňovali (č. l. 201). Dňa 20. septembra 2006
okresný súd vyzval účastníkov a príslušnú správu katastra na doloženie originálov darovacej
zmluvy a určil termín pojednávania na 28. september 2006 (bez dodržania 5-dňovej
zákonnej lehoty), na ktorom bolo vykonané dokazovanie vypočutím účastníkov (bez účasti
odporcov). Dňa 26. septembra 2006 právny zástupca sťažovateľov podal na okresnom súde
zmenu návrhu na vydanie predbežného opatrenia a 5. októbra 2006 podal návrh na zmenu
návrhu vo veci samej. Dňa 5. októbra 2006 okresný súd upustil od znaleckého dokazovania,
10. októbra 2006 pripustil zmenu návrhu a zmenu návrhu na vydanie predbežného
opatrenia. Dňa 31. októbra 2006 sa konalo pojednávanie bez účasti odporcov, na ktorom
okresný súd vyhlásil rozsudok, ktorým určil, že darovacia zmluva je neplatná len v časti
týkajúcej sa prevodu spoluvlastníckeho podielu (v 1/2) vo vzťahu k odporkyni v 2. rade.
Vo zvyšnej časti návrh zamietol. Okrem toho rozhodol o predbežnom opatrení tak, že do
právoplatného rozhodnutia vo veci samej sú odporcovia povinní zdržať sa prevodu
vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Dňa 21. decembra 2006 podali sťažovatelia
odvolanie proti rozsudku okresného súdu, ktorým v časti zamietol žalobný
návrh, 28. decembra 2006 a v januári 2007 podali odvolanie proti rozsudku odporcovia.
Dňa 17. januára 2007 okresný súd vydal opravné uznesenie v časti týkajúcej sa
vydaného predbežného opatrenia. Dňa 30. januára 2007 podala odvolanie proti opravnému
uzneseniu odporkyňa v 2. rade a 2. februára 2007 odporca v 1. rade. Dňa 14. februára 2007
bol spis zaslaný na krajský súd, odkiaľ bol vrátený 17. decembra 2007 (rozsudok okresného
súdu bol zrušený). Krajský súd uznesením z 23. mája 2007 nepriznal odporcovi oslobodenie
od zaplatenia súdnych poplatkov a uznesením z 30. júla 2007 rozsudok okresného súdu
v spojení s opravným uznesením vo výroku, ktorým bol návrh sťažovateľov na určenie, že
darovacia zmluva nevznikla, potvrdil a v ostatnej časti ho zrušil a vec vrátil okresnému
súdu.
Opatrením predsedu okresného súdu bol spis 2. júla 2007 pridelený na ďalšie
konanie Mgr. R. G., ktorému bol spis kanceláriou predložený až 20. decembra 2007.
Dňa 3. marca 2008 právny zástupca navrhovateľa doručil okresnému súdu zmenu
návrhu na vydanie predbežného opatrenia. Uznesením z 12. marca 2008 okresný súd
pripustil zmenu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Dňa 2. apríla 2008 bolo
vydané predbežné opatrenie, „ktorým bolo zakázané odporcom previesť vlastnícke právo
na tretie osoby k nehnuteľnostiam... na odporkyňu v rade 3... v podiele ¼-iny, tieto zaťažiť
vecným bremenom, záložným právom alebo iným vecným právom“.
Proti rozhodnutiu okresného súdu o vydaní predbežného opatrenia podali účastníci
konania odvolania 15., 17. a 23. apríla 2008 a uznesením krajského súdu sp. zn.
9 Co/206/2008 z 28. augusta 2008 bolo uznesenie okresného súdu potvrdené.
Dňa 25. septembra 2008 okresný súd určil termín pojednávania na 26. november
2008, pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že spis bude predložený krajskému
súdu na rozhodnutie o podanom návrhu odporcu v 1. rade na vylúčenie všetkých sudcov
okresného súdu. Spis bol zaslaný na krajský súd, odkiaľ bol vrátený 1. apríla 2009 (sudca
nebol vylúčený z prerokúvania a rozhodovania vo veci).
Pojednávanie 20. mája 2009 bolo odročené na neurčito (bolo rozhodnuté o návrhu
odporcu v 1. rade na prerušenie konania–zamietnuté) a 16. júla 2009 Ing. K. doručil
okresnému súdu odvolanie proti uzneseniu z 20. mája 2009. Spis bol 2. septembra 2009
zaslaný na krajský súd, vrátený bol 7. mája 2010 (uznesenie okresného súdu bolo
rozhodnutím krajského súdu z 26. apríla 2010 potvrdené.
Opatrením predsedu okresného súdu z 3. decembra 2009 bol spis pridelený na ďalšie
konanie JUDr. Š. M. Ďalším opatrením predsedu okresného súdu bol spis 18. mája 2010
pridelený na konanie JUDr. J. M., ktorá určila termín pojednávania na 28. júl 2010.
Dňa 6. júla 2010 vzniesla proti všetkým sudcom okresného súdu námietku zaujatosti
Ing. K. Š., ktorá bola vyzvaná na zaplatenie súdneho poplatku za vznesenú námietku
zaujatosti. Dňa 2. augusta 2010 bol spis zaslaný na krajský súd, ktorý rozhodol
30. septembra 2010 tak, že nevylúčil sudkyňu z prerokúvania a rozhodovania vo veci. Spis
bol vrátený okresnému súdu 15. novembra 2010. Termín pojednávania 14. januára 2011 bol
zrušený z dôvodu čerpania dovolenky konajúcej sudkyne, nový termín pojednávania bol
určený na 26. január 2011, na ktorom boli vypočutí účastníci konania, a potom toto
pojednávanie bolo odročené na neurčito. Dňa 17. januára 2011 okresný súd vyzval
odporkyňu na doplnenie svojho odvolania z 26. novembra 2010. Dňa 27. januára 2011
okresný súd vyzval odporcu v 1. rade na zaplatenie súdneho poplatku za podanie
z 29. decembra 2010.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovatelia sa sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenie svojho základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne
prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (m. m. IV. ÚS 221/04).
Ústavný súd pripomína, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu
pre subjekty práva. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zákonodarca zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne
orgány vrátane všeobecných súdov povinné efektívne a vecne správne využívať. Občiansky
súdny poriadok (ďalej len „OSP“) obsahuje viaceré účinné prostriedky zabezpečujúce
plynulosť a optimálnu dĺžku súdneho konania, ktorej výsledkom je právoplatné rozhodnutie
a stav právnej istoty.
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadnil
tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),
správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3).
V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada v rámci
prvého kritéria aj na predmet sporu (povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam
pre sťažovateľov.
1. Z predloženého súdneho spisu vyplýva, že predmetom namietaného konania
vedeného okresným súdom je návrh na určenie neplatnosti darovacej zmluvy, kde
sťažovatelia vystupujú ako navrhovatelia v prvom a druhom rade. Podľa názoru ústavného
súdu spory o takéto nároky nie sú právne zložité a existuje k nim aj stabilizovaná judikatúra
všeobecných súdov. Ústavný súd vychádzajúc z doterajšieho priebehu napadnutého konania
nezistil ani žiadne skutočnosti, ktoré by svedčili o mimoriadnej faktickej zložitosti veci,
hoci na priebeh konania mohli mať nepochybne vplyv aj podávané námietky zaujatosti
zákonných sudcov zo strany odporcov, resp. rozhodovanie o návrhoch predbežných
opatrení, opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam okresného súdu, ako aj iné okolnosti,
ktoré súviseli na začiatku konania s častým odročovaním, resp. rušením pojednávaní
z dôvodu neúčasti odporcov.
2. V rámci druhého kritéria ústavný súd posudzoval správanie sťažovateľov
v predmetnom konaní. Títo síce nezaplatili súdny poplatok pri podaní návrhu a tiež sa
nezúčastnili jedného pojednávania v roku 2005, ale tieto skutočnosti nemohli ovplyvniť
výraznou mierou predĺženie tohto konania, ak boli od septembra 2004 riadne zastúpení
advokátom, ktorý sa zúčastňoval nariadených pojednávaní. Na výzvy okresného súdu
reagovali sťažovatelia včas.
Ústavný súd konštatuje, že aj sťažovatelia prispeli k predĺženiu posudzovaného
konania z dôvodu, že podali množstvo návrhov (mnohokrát aj neodôvodnených, čo
konštatoval aj krajský súd), o ktorých musel okresný súd rozhodovať, a po prípadnom
podanom opravnom prostriedku aj Krajský súd v Trnave, čím sa konanie neúmerne
predlžovalo.
Ústavný súd pri hodnotení ich postupu bral do úvahy i to, že ako účastníci konania
nesporne mali právo na procesné úkony, ktoré urobili. Za prieťahy vzniknuté v dôsledku
uplatnenia procesných práv účastníkom konania však neznáša zodpovednosť oprávnená
osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani na vrub štátnemu orgánu
konajúcemu vo veci (III. ÚS 242/03). V súlade s touto judikatúrou preto dobu potrebnú na
rozhodnutie o sťažovateľmi uplatnených procesných právach ústavný súd nezapočítal do
doby zbytočných prieťahov v konaní okresného súdu (obdobne III. ÚS 242/03,
3. Pri hodnotení doterajšieho postupu okresného súdu v namietanom konaní
poukazuje ústavný súd na to, že v jeho priebehu sa nevyskytli väčšie obdobia nečinnosti ako
9 mesiacov v roku 2007 po rozhodnutí krajského súdu v júli 2007 až do marca 2008, keď
pripustil zmenu návrhu na nariadenie predbežného opatrenia, ktoré by stáli za osobitnú
zmienku, ale okresnému súdu možno vytknúť najmä to, že počas celého doterajšieho
konania konal neefektívne a nesústredene, v dôsledku čoho došlo k predĺženiu tohto
konania.
Je pravdou, že okresný súd bol veľmi často konfrontovaný s riešením častých
a neodôvodnených námietok najmä zo strany odporcov v 1. až 3. rade, ktorí podávali
návrhy na vylúčenie zákonných sudcov a všetkých sudcov okresného súdu, ktorým krajský
súd viackrát nevyhovel, keď z prerokúvania a rozhodovania veci zákonných sudcov
nevylúčil a tiež s podávaním ich opravných prostriedkov proti rozhodnutiam okresného
súdu, čo malo nepochybne vplyv na doterajšiu dĺžku tohto konania, ale o neefektívnom
postupe okresného súdu svedčí predovšetkým to, že aj keď nariadil viackrát pojednávania,
na ktorých vykonal dokazovanie, spočiatku najmä v rokoch 2004 a 2005 všetky
pojednávania odročoval pre neúčasť odporcov, z ktorých neúčasti nevyvodil žiadne
opatrenia (predvedenie, resp. poriadkové pokuty), ktoré mu umožňoval procesný kódex.
Obdobne aj jeho rozhodnutie v merite veci z 31. októbra 2006 bolo v podstate zrušené
krajským súdom preto, že účastníkom konania bola odňatá možnosť konať pred súdom
(rozhodol na pojednávaní v ich neprítomnosti).
Príkladom nesústredenej práce okresného súdu je aj skutočnosť, že zaslal spis
krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní účastníkov proti rozhodnutiu okresného súdu
z 25. novembra 2003 o predbežnom opatrení až 2. júna 2006.
Ústavný súd konštatuje, že je z ústavnoprávneho hľadiska neprijateľné, aby právna
neistota sťažovateľov v napadnutom konaní nebola odstránená ani po uplynutí viac ako
sedem rokov od jeho začatia (m. m. napr. IV. ÚS 260/04, IV. ÚS 127/08, III. ÚS 152/08,
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd dospel k názoru, že doterajším
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003 došlo k zbytočným
prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Pretože ústavný súd zistil porušenie označeného základného práva sťažovateľov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C/135/2003,
prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.
III.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu vo svojej sťažnosti žiadali priznať
finančné zadosťučinenie v sume 15 000 €, ktoré odôvodnili najmä tým, že od podania
žaloby v roku 2002 okresný súd nekoná a „vo veci spôsobuje vážne prieťahy, v dôsledku
čoho sťažovateľom vzniká vážna ujma, pretože nemôžu užívať predmet svojho vlastníctva“.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).
Podľa názoru ústavného súdu v tomto prípade prichádza do úvahy aj priznanie
finančného zadosťučinenia. Pri jeho určení ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti
aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné
zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na zistený stav konania na okresnom súde v právnej veci sťažovateľov
vedenej pod sp. zn. 10 C/135/2003 (správanie sťažovateľov a postup okresného súdu
vyhodnotené v časti II tohto nálezu) ústavný súd považoval priznanie sumy každému
zo sťažovateľov po 1 500 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému
účastníkovi konania jeho trovy. Právny zástupca sťažovateľov trovy konania vyčíslil sumou
446,37 €, ktoré aj bližšie špecifikoval.
Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia je vyššia ako suma
vypočítaná ústavným súdom podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) a odporuje tejto vyhláške.
Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal z priemernej
mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá
bola 721,40 €. Úhradu priznal ústavný súd za dva úkony právnej služby (prevzatie
a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti urobené v auguste 2010) v súlade s § 1 ods. 3, § 9,
§ 11 ods. 3, § 13 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky, keďže úkony boli vykonané pri
spoločnom zastupovaní dvoch sťažovateľov. Základná sadzba tarifnej odmeny za jeden
úkon právnej služby predstavuje sumu 120,23 €, pri vykonaní dvoch úkonov právnej služby
za dva spoločne zastupované osoby by potom odmena predstavovala sumu 480,92 €,
avšak po jej znížení o 50 % aplikáciou § 13 ods. 2 vyhlášky ju ústavný súd ustálil na sumu
240,46 €. Paušálna náhrada výdavkov (tzv. režijný paušál) bola priznaná za každý úkon
právnej služby v zmysle § 16 ods. 3 vyhlášky v sume 28,84 € (2 x 2 x 7,21 €), teda spolu
v sume 269,93 €. K tomu je potrebné pripočítať 19 % DPH t. j. 51,16 €, pretože advokát je
platiteľom dane z pridanej hodnoty.
Z uvedených dôvodov ústavný súd zaviazal okresný súd zaplatiť právnemu
zástupcovi sťažovateľov úhradu trov konania v celkovej sume 321,09 €.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet
právneho zástupcu sťažovateľov (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2011