Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 40/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. T., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. J., K., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo 16.

marca 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. T. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011

doručená sťažnosť M. T., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. J.,

K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 16. marca 2011 (ďalej

len „rozsudok krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Krajský súd v Prešove

napadnutým rozsudkom vo vzťahu k sťažovateľke rozhodol tak, že potvrdil rozsudok

prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1.-5. rade a okrem

iných žalovanou v 12. rade – sťažovateľkou. Taktiež rozhodol, že náhradu trov odvolacieho

konania účastníkom nepriznáva.

Krajský súd v Prešove takto rozhodol na základe odvolania sťažovateľky proti

Rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 12. 02. 2010 – výroku

o trovách konania. Prvostupňový súd rozhodol tak, že vo vzťahu žalobcov v 1.-5. rade

a žalovanou v 12. rade žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, a to

s poukazom na ustanovenie v spojení s , bez

bližšieho odôvodnenia.

Odvolací súd svoje rozhodnutie rovnako odôvodnil poukazom na ust. § 142 ods. 2

..

rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho odôvodnenie považujeme za arbitrárne,

nedostatočne odôvodnené, svojvoľné, nerešpektujúce zákonnú úpravu i doterajšiu súdnu

prax, a teda podľa nášho názoru z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.

V danom prípade sa žalobcovia v 1.-5. rade domáhali od sťažovateľky vydania

bezdôvodného obohatenia za užívanie ich nehnuteľnosti, na ktorej mala sťažovateľka

zriadenú záhradku v rámci záhradkovej osady.

V konaní bolo preukázané, že záhradka sťažovateľky sa nachádzala na parcele...

ktorá je v podielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1., 4. a 5. rade... Žalobcovia sa voči nej

domáhali zaplatenia sumy... 1.112,13 €. Sťažovateľka bola nakoniec, aj vzhľadom na

vznesenú námietku premlčania, zaviazaná na zaplatenie 34,04 €.

Z uvedeného je zrejmé, že úspech žalobcov, aj to len žalobcov v 1., 4. a 5. rade (ktorí

mali vo vzťahu k sťažovateľke aktívnu legitimáciu) bol 3,01 %, úspech sťažovateľky

(a neúspech žalobcov v 1., 4. a 5. rade) tak predstavoval 96,9 %. Napriek tomuto zjavnému

úspechu sťažovateľky Krajský súd v Prešove náhradu trov konania sťažovateľke nepriznal.

Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa nášho názoru neakceptovateľné,

vzhľadom na len nepatrný neúspech sťažovateľky, v dôsledku čoho mal Krajský súd

v Prešove správne rozhodovať o náhrade trov konania použitím , čo sa

však nestalo...

Všeobecným zákonným pravidlom (lex generalis), upravujúcim náhradu trov

občianskeho súdneho konania v prípadoch, keď mal účastník konania vo veci úspech len

čiastočný, je ustanovenie Z ustanovenia O. s p. však

vyplývajú tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady

trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného

pravidla vyplývajúceho z Ide o prípad, ak mal účastník neúspech

v pomerne nepatrnej časti, rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku

alebo rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ustanovenie § 142 ods. 3 treba

v pomere k ustanoveniu považovať za lex generalis, pričom

vo vzájomnom vzťahu týchto dvoch ustanovení platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého

špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou – lex specialis derogat legi

generali ().

Neúspech v pomerne nepatrnej časti teda zakladá nárok na celú náhradu trov

konania, pričom podľa zaužívanej praxe sa pomerne nepatrná časť môže týkať nároku na

príslušenstvo alebo časti uplatneného nároku, ktorý je v rozmedzí 5-10 % uplatneného

nároku vyjadreného v peniazoch (podobne prof. Mazák, Základy občianskeho práva

procesného, In: Iura edition). Poukazujeme na to, že v danom prípade nie je možné

prehliadnuť ani skutočnosť, že žalobcovia žalobou žiadali aj plnenie do budúcna, pri

zohľadnení čoho by bol úspech sťažovateľky ešte vyšší.

Ak teda súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ust. § 142 ods. 2

namiesto aplikácie ust. , napriek tomu, že neúspech sťažovateľky je

možné hodnotiť, vzhľadom na uplatnený nárok, iba ako neúspech v nepatrnej časti,

postupoval v rozpore so zákonom. Je možné konštatovať, že takýmto postupom sa súd

natoľko odchýlil od znenia dotknutých ustanovení zákona, že zásadne poprel ich účel

a význam. Jeho rozhodnutie o náhrade trov konania je preto potrebné považovať

za arbitrárne, a teda rozporné s ust. čl. 6 Dohovoru.

Aj v prípade aplikácie ust. neobstojí podľa nášho názoru

argumentácia súdu, že zákon výslovne neuvádza, aká veľká časť úspechu je potrebná pre

vyslovenie záveru, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Takýto

záver je v rozpore s doterajšou súdnou praxou i názormi obsiahnutými v právnej literatúre.

Čiastočný úspech zakladá nárok na čiastočnú náhradu trov konania za predpokladu, že ide

o prevažujúci úspech. Len pri zásadne rovnakých čiastkových úspechoch sa žiadnemu

z účastníkov neprizná právo na náhradu trov konania. Pre takéto rozhodnutie je opäť

rozhodujúci len pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania. Zákon v tomto prípade

nedáva súdu možnosť rozhodnúť, že aj v prípade jednoznačne prevažujúceho úspechu

sťažovateľky rozhodne, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. Ide

o postup súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore

s konštantou rozhodovacou praxou, a takýto postup treba považovať za postup arbitrárny.

Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu

podľa SR ()

Neakceptovateľné je aj odôvodnenie súdu, poukazujúce na zmenu právnych vzťahov,

nejednotný výklad či judikatúru, ako aj podiel Zväzu záhradkárov na nedostatočnej

orientácii v právnych vzťahoch. Nie je zrejmé, prečo by uvedené skutočnosti, ktoré žiadnym

spôsobom sťažovateľka nemala možnosť ovplyvniť ani sa žiadnym spôsobom na ich vzniku

nezúčastňovala, mali spôsobiť v konečnom dôsledku to, že bude sama znášať trovy konania.

Ak by sme aj akceptovali postup súdu podľa a jeho rozhodnutie

o nepriznaní nároku na náhradu trov konania, napriek zrejmému úspechu sťažovateľky...

tento postup by mohol byť dôvodný len vo vzťahu k žalobcom v 1., 4. a 5. rade... žalobcovia

v 2. a 3. rade nemali aktívnu legitimáciu v spore voči sťažovateľke... vo vzťahu k ich nároku

bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.“

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Základné práva sťažovateľky, M. T., nar..., P. na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Krajského súdu

v Prešove, sp. zn. zo dňa 16. 03. 2011 porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 16. 03. 2011

zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo

výške 157,09 € na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, P., do jedného mesiaca od

právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46

ods. 1 a a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského súdu,

ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

z 12. februára 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vo výroku

o trovách konania.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového

konania postupoval nesprávne, keď namiesto ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) aplikoval na prípad sťažovateľky ustanovenie § 142

ods. 2 . Bližšie dôvody, pre ktoré sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu boli

porušené jej základné práva a iné právo, sú už citované.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným

dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

1. K porušeniu základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd

pri poskytovaní súdnej ochrany podľa môže postupom, ktorý nie je v

súlade so zákonom ( a ), porušiť základné právo účastníka

konania na súdnu ochranu (obdobne ).

Obsahom práva na súdnu ochranu podľa je ratione materiae aj

právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom

(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).

Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie

súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne

a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (,

). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo

na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie

rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať

podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované

so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil

III/1997).

Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje

na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:

„Za nedôvodné považoval odvolací súd aj odvolanie žalovaných v 12. a 16. rade.

Odvolanie žalovanej v 12. rade sa týka len výroku o trovách konania, o ktorých súd prvého

stupňa rozhodol podľa v spojení s ust. Odvolací

súd k tomu udáva, že aplikácia ust. v danom prípade nie je správna,

keďže použitie tohto ustanovenia je dôvodné iba v prípade zastavenia konania a nie aj v

prípade zamietnutia žaloby v časti.

Podľa ust. , ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd

náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu

trov právo.

Citované ustanovenie je použiteľné v prípade čiastočného úspechu, pričom nie je

výslovne uvedené, aká veľká časť úspechu je nevyhnutná. Aj keď v danom prípade žalovaná

v 12. rade mala úspech vo väčšine, je potrebné poukázať na zmenu právnych vzťahov počas

užívania jednotlivých záhradok žalovanými, na nejednotný výklad a neustálenú judikatúru

pri aplikácií ako aj . čo tak žalobcom, ako aj

žalovaným nedávalo jednoznačnú odpoveď na zákonný postup. Nedostatočnou orientáciu

v právnych vzťahoch je potrebné pripísať aj samotnému Zväzu záhradkárov, čím

dochádzalo k predlžovaniu stavu právnej neistoty tak na strane žalobcov, ako aj

žalovaných. Za takéhoto stavu nie je možné spravodlivo požadovať od ktorejkoľvek

procesnej strany náhradu trov konania, preto je nedôvodné odvolanie žalovanej v 12. rade

a rozhodnutie o náhrade trov konania medzi žalobcami a touto žalovanou je potrebné

považovať za vecne správne.“

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo

nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi

nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania ( až ), a tým

k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo

zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , ).

Krajský súd postupoval v súlade s ustanovením , z ktorého vyplýva

jeho oprávnenie, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, vysloviť, že žiadny účastník

nemá právo na náhradu trov konania, a svoj názor primerane odôvodnil.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými

súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého

súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava

rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by

mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel

upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie

a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.

Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť

o takýto prípad.

Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové

okolnosti daného prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania hradil každý

účastník vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného

rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania účastníkom

nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady

trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom

a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za

nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia,

a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne

nahrádzať vlastnými.

Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že krajský súd neodôvodnil nepriznanie náhrady

trov konania vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade, vo vzťahu ku ktorým bola žaloba v celom

rozsahu zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, a teda sťažovateľka

mala voči nim plný úspech ústavný súd uvádza, že je pravda, že krajský súd na túto

námietku sťažovateľky nereagoval a túto skutočnosť mu možno vyčítať. Je však potrebné

uviesť, že žalobcovia v 1. až 5. rade si uplatnili svoj nárok spoločne a nerozdielne, teda voči

každému zo žalovaných si uplatnili iba jeden samostatný nárok. Následne bolo potrebné

rozhodnúť o trovách konania samostatne pri každom nároku, a nie samostatne pri každom

žalobcovi. Okresný súd a následne aj krajský súd preto postupovali správne, keď nárok

sťažovateľky na náhradu trov konania posúdili ako jeden nárok vo vzťahu ku všetkým

žalobcom a neposudzovali nárok sťažovateľky na náhradu trov konania samostatne

vo vzťahu ku každému žalobcovi.

Vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno

hodnotiť namietaný nedostatok v jeho odôvodnení ako taký, ktorým by došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky zaručeného v a dohovoru.

S poukazom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25

ods. 2 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

2. K porušeniu základného práva podľa rozsudkom

krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom

Sťažovateľka tiež tvrdí, že rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim

postupom bolo porušené jej základné právo podľa . Sťažnosť vo vzťahu

k porušeniu citovaného základného práva však ničím neodôvodňuje. Ani ústavný súd

porušenie sťažovateľkinho základného práva podľa nezistil.

Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby

ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. februára 2012