Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 337 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (342)I. ÚS 40/2012
PDF · 198.68 KB
No categories available
I. ÚS 40/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. februára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. T., P., zastúpenej advokátom JUDr. I. J., K., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 15 Co 132/2010 zo 16.
marca 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. T. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2011
doručená sťažnosť M. T., P. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. I. J.,
K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 Co 132/2010 zo 16. marca 2011 (ďalej
len „rozsudok krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva: „Krajský súd v Prešove
napadnutým rozsudkom vo vzťahu k sťažovateľke rozhodol tak, že potvrdil rozsudok
prvostupňového súdu vo výroku o trovách konania medzi žalobcami v 1.-5. rade a okrem
iných žalovanou v 12. rade – sťažovateľkou. Taktiež rozhodol, že náhradu trov odvolacieho
konania účastníkom nepriznáva.
Krajský súd v Prešove takto rozhodol na základe odvolania sťažovateľky proti
Rozsudku Okresného súdu Prešov, sp. zn. 12C 19/1993 zo dňa 12. 02. 2010 – výroku
o trovách konania. Prvostupňový súd rozhodol tak, že vo vzťahu žalobcov v 1.-5. rade
a žalovanou v 12. rade žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, a to
s poukazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 2 O. s. p., bez
bližšieho odôvodnenia.
Odvolací súd svoje rozhodnutie rovnako odôvodnil poukazom na ust. § 142 ods. 2
O. s. p...
rozhodnutie odvolacieho súdu a jeho odôvodnenie považujeme za arbitrárne,
nedostatočne odôvodnené, svojvoľné, nerešpektujúce zákonnú úpravu i doterajšiu súdnu
prax, a teda podľa nášho názoru z ústavného hľadiska neospravedlniteľné.
V danom prípade sa žalobcovia v 1.-5. rade domáhali od sťažovateľky vydania
bezdôvodného obohatenia za užívanie ich nehnuteľnosti, na ktorej mala sťažovateľka
zriadenú záhradku v rámci záhradkovej osady.
V konaní bolo preukázané, že záhradka sťažovateľky sa nachádzala na parcele...
ktorá je v podielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1., 4. a 5. rade... Žalobcovia sa voči nej
domáhali zaplatenia sumy... 1.112,13 €. Sťažovateľka bola nakoniec, aj vzhľadom na
vznesenú námietku premlčania, zaviazaná na zaplatenie 34,04 €.
Z uvedeného je zrejmé, že úspech žalobcov, aj to len žalobcov v 1., 4. a 5. rade (ktorí
mali vo vzťahu k sťažovateľke aktívnu legitimáciu) bol 3,01 %, úspech sťažovateľky
(a neúspech žalobcov v 1., 4. a 5. rade) tak predstavoval 96,9 %. Napriek tomuto zjavnému
úspechu sťažovateľky Krajský súd v Prešove náhradu trov konania sťažovateľke nepriznal.
Takéto rozhodnutie odvolacieho súdu je podľa nášho názoru neakceptovateľné,
vzhľadom na len nepatrný neúspech sťažovateľky, v dôsledku čoho mal Krajský súd
v Prešove správne rozhodovať o náhrade trov konania použitím § 142 ods. 3 O. s. p., čo sa
však nestalo...
Všeobecným zákonným pravidlom (lex generalis), upravujúcim náhradu trov
občianskeho súdneho konania v prípadoch, keď mal účastník konania vo veci úspech len
čiastočný, je ustanovenie § 142 ods. 2 O. s. p. Z ustanovenia § 142 ods. 3 O. s p. však
vyplývajú tri špeciálne skutkové podstaty, v prípade ktorých musí byť posúdenie náhrady
trov konania u účastníka, ktorý mal vo veci iba čiastočný úspech, odlišné od všeobecného
pravidla vyplývajúceho z § 142 ods. 2 O. s. p. Ide o prípad, ak mal účastník neúspech
v pomerne nepatrnej časti, rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého posudku
alebo rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy súdu. Ustanovenie § 142 ods. 3 treba
v pomere k ustanoveniu § 142 ods. 2 O. s. p. považovať za lex generalis, pričom
vo vzájomnom vzťahu týchto dvoch ustanovení platí všeobecné pravidlo, podľa ktorého
špeciálna úprava má prednosť pred všeobecnou úpravou – lex specialis derogat legi
generali (II. ÚS 82/09).
Neúspech v pomerne nepatrnej časti teda zakladá nárok na celú náhradu trov
konania, pričom podľa zaužívanej praxe sa pomerne nepatrná časť môže týkať nároku na
príslušenstvo alebo časti uplatneného nároku, ktorý je v rozmedzí 5-10 % uplatneného
nároku vyjadreného v peniazoch (podobne prof. Mazák, Základy občianskeho práva
procesného, In: Iura edition). Poukazujeme na to, že v danom prípade nie je možné
prehliadnuť ani skutočnosť, že žalobcovia žalobou žiadali aj plnenie do budúcna, pri
zohľadnení čoho by bol úspech sťažovateľky ešte vyšší.
Ak teda súd pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikoval ust. § 142 ods. 2
namiesto aplikácie ust. § 142 ods. 3 O. s. p., napriek tomu, že neúspech sťažovateľky je
možné hodnotiť, vzhľadom na uplatnený nárok, iba ako neúspech v nepatrnej časti,
postupoval v rozpore so zákonom. Je možné konštatovať, že takýmto postupom sa súd
natoľko odchýlil od znenia dotknutých ustanovení zákona, že zásadne poprel ich účel
a význam. Jeho rozhodnutie o náhrade trov konania je preto potrebné považovať
za arbitrárne, a teda rozporné s ust. čl. 6 Dohovoru.
Aj v prípade aplikácie ust. § 142 ods. 2 O. s. p. neobstojí podľa nášho názoru
argumentácia súdu, že zákon výslovne neuvádza, aká veľká časť úspechu je potrebná pre
vyslovenie záveru, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Takýto
záver je v rozpore s doterajšou súdnou praxou i názormi obsiahnutými v právnej literatúre.
Čiastočný úspech zakladá nárok na čiastočnú náhradu trov konania za predpokladu, že ide
o prevažujúci úspech. Len pri zásadne rovnakých čiastkových úspechoch sa žiadnemu
z účastníkov neprizná právo na náhradu trov konania. Pre takéto rozhodnutie je opäť
rozhodujúci len pomer úspechu a neúspechu účastníkov konania. Zákon v tomto prípade
nedáva súdu možnosť rozhodnúť, že aj v prípade jednoznačne prevažujúceho úspechu
sťažovateľky rozhodne, že žiaden z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo. Ide
o postup súdu, ktorý aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore
s konštantou rozhodovacou praxou, a takýto postup treba považovať za postup arbitrárny.
Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu
podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy SR (I. ÚS 335/06)
Neakceptovateľné je aj odôvodnenie súdu, poukazujúce na zmenu právnych vzťahov,
nejednotný výklad či judikatúru, ako aj podiel Zväzu záhradkárov na nedostatočnej
orientácii v právnych vzťahoch. Nie je zrejmé, prečo by uvedené skutočnosti, ktoré žiadnym
spôsobom sťažovateľka nemala možnosť ovplyvniť ani sa žiadnym spôsobom na ich vzniku
nezúčastňovala, mali spôsobiť v konečnom dôsledku to, že bude sama znášať trovy konania.
Ak by sme aj akceptovali postup súdu podľa § 142 ods. 2 O. s. p. a jeho rozhodnutie
o nepriznaní nároku na náhradu trov konania, napriek zrejmému úspechu sťažovateľky...
tento postup by mohol byť dôvodný len vo vzťahu k žalobcom v 1., 4. a 5. rade... žalobcovia
v 2. a 3. rade nemali aktívnu legitimáciu v spore voči sťažovateľke... vo vzťahu k ich nároku
bola žaloba v celom rozsahu zamietnutá.“
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„Základné práva sťažovateľky, M. T., nar..., P. na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR ako aj práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd Rozsudkom Krajského súdu
v Prešove, sp. zn. 15Co 132/2010 zo dňa 16. 03. 2011 porušené boli.
Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 15Co 132/2010 zo dňa 16. 03. 2011
zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.
Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľke trovy právneho zastúpenia vo
výške 157,09 € na účet právneho zástupcu, JUDr. I. J., advokáta, P., do jedného mesiaca od
právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Sťažovateľka v sťažnosti namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu,
ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.
12 C 19/1993 z 12. februára 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) vo výroku
o trovách konania.
Podľa názoru sťažovateľky krajský súd pri rozhodovaní o trovách prvostupňového
konania postupoval nesprávne, keď namiesto ustanovenia § 142 ods. 3 Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) aplikoval na prípad sťažovateľky ustanovenie § 142
ods. 2 OSP. Bližšie dôvody, pre ktoré sťažovateľka tvrdí, že rozsudkom krajského súdu boli
porušené jej základné práva a iné právo, sú už citované.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným
dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že
formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise
Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym
režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).
1. K porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
Rozhodovanie o náhrade trov je súčasťou súdneho konania, a preto všeobecný súd
pri poskytovaní súdnej ochrany podľa čl. 46 ods. 1 ústavy môže postupom, ktorý nie je v
súlade so zákonom (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), porušiť základné právo účastníka
konania na súdnu ochranu (obdobne II. ÚS 56/05).
Obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je ratione materiae aj
právo na rozhodnutie o trovách konania, resp. o náhrade trov konania v súlade so zákonom
(Robins c. Spojené kráľovstvo z 23. septembra 1997).
Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie
súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS 209/04,
IV. ÚS 115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo
na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie
rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať
podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil
III/1997).
Požiadavka ústavne konformného odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa vzťahuje
na každý výrok rozhodnutia, teda aj na rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku krajský súd uvádza:
„Za nedôvodné považoval odvolací súd aj odvolanie žalovaných v 12. a 16. rade.
Odvolanie žalovanej v 12. rade sa týka len výroku o trovách konania, o ktorých súd prvého
stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 146 ods. 2 O. s. p. Odvolací
súd k tomu udáva, že aplikácia ust. § 146 ods. 2 O. s. p. v danom prípade nie je správna,
keďže použitie tohto ustanovenia je dôvodné iba v prípade zastavenia konania a nie aj v
prípade zamietnutia žaloby v časti.
Podľa ust. § 142 ods. 2 O. s. p., ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd
náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu
trov právo.
Citované ustanovenie je použiteľné v prípade čiastočného úspechu, pričom nie je
výslovne uvedené, aká veľká časť úspechu je nevyhnutná. Aj keď v danom prípade žalovaná
v 12. rade mala úspech vo väčšine, je potrebné poukázať na zmenu právnych vzťahov počas
užívania jednotlivých záhradok žalovanými, na nejednotný výklad a neustálenú judikatúru
pri aplikácií zákona č. 64/1997 Z. z. ako aj zákona č. 229/1991 Zb.. čo tak žalobcom, ako aj
žalovaným nedávalo jednoznačnú odpoveď na zákonný postup. Nedostatočnou orientáciu
v právnych vzťahoch je potrebné pripísať aj samotnému Zväzu záhradkárov, čím
dochádzalo k predlžovaniu stavu právnej neistoty tak na strane žalobcov, ako aj
žalovaných. Za takéhoto stavu nie je možné spravodlivo požadovať od ktorejkoľvek
procesnej strany náhradu trov konania, preto je nedôvodné odvolanie žalovanej v 12. rade
a rozhodnutie o náhrade trov konania medzi žalobcami a touto žalovanou je potrebné
považovať za vecne správne.“
Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštitúciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo
nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil, ale je oprávnený posúdiť, či v konaní pred všeobecnými súdmi
nedošlo k porušeniu ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým
k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov. Do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo
zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Krajský súd postupoval v súlade s ustanovením § 142 ods. 2 OSP, z ktorého vyplýva
jeho oprávnenie, ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, vysloviť, že žiadny účastník
nemá právo na náhradu trov konania, a svoj názor primerane odôvodnil.
Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými
súdmi je zásadne výsadou týchto súdov, pri ktorom sa prejavujú atribúty ich nezávislého
súdneho rozhodovania. Ústavný súd preto iba celkom výnimočne podrobnejšie preskúmava
rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by
mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel
upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie
a aplikácie príslušných ustanovení zákona, ktorá by v sebe zahŕňala črty svojvôle.
Ústavný súd však v danej veci nezistil, že by zo strany krajského súdu mohlo ísť
o takýto prípad.
Ústavný súd považuje za ústavne akceptovateľné, aby vzhľadom na celkové
okolnosti daného prípadu a usporiadanie vzťahov medzi účastníkmi konania hradil každý
účastník vlastné trovy sám. Skutkové a právne závery uvedené v odôvodnení namietaného
rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa nepriznania náhrady trov konania účastníkom
nie sú podľa názoru ústavného súdu v rozpore s účelom a zmyslom právnej úpravy náhrady
trov konania, a preto ich nemožno považovať za odporujúce citovaným článkom ústavy
a dohovoru. Vzhľadom na to nemožno tieto skutkové a právne závery označiť za
nepreskúmateľné a za svojvoľné, vybočujúce z rámca uvedeného zákonného ustanovenia,
a preto ich ústavný súd nemá dôvod ani oprávnenie prehodnocovať ani ich prípadne
nahrádzať vlastnými.
Vo vzťahu k tvrdeniu sťažovateľky, že krajský súd neodôvodnil nepriznanie náhrady
trov konania vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade, vo vzťahu ku ktorým bola žaloba v celom
rozsahu zamietnutá z dôvodu nedostatku aktívnej vecnej legitimácie, a teda sťažovateľka
mala voči nim plný úspech ústavný súd uvádza, že je pravda, že krajský súd na túto
námietku sťažovateľky nereagoval a túto skutočnosť mu možno vyčítať. Je však potrebné
uviesť, že žalobcovia v 1. až 5. rade si uplatnili svoj nárok spoločne a nerozdielne, teda voči
každému zo žalovaných si uplatnili iba jeden samostatný nárok. Následne bolo potrebné
rozhodnúť o trovách konania samostatne pri každom nároku, a nie samostatne pri každom
žalobcovi. Okresný súd a následne aj krajský súd preto postupovali správne, keď nárok
sťažovateľky na náhradu trov konania posúdili ako jeden nárok vo vzťahu ku všetkým
žalobcom a neposudzovali nárok sťažovateľky na náhradu trov konania samostatne
vo vzťahu ku každému žalobcovi.
Vzhľadom na vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu nemožno
hodnotiť namietaný nedostatok v jeho odôvodnení ako taký, ktorým by došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
S poukazom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
2. K porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom
krajského súdu a jemu predchádzajúcim postupom
Sťažovateľka tiež tvrdí, že rozsudkom krajského súdu a jemu predchádzajúcim
postupom bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Sťažnosť vo vzťahu
k porušeniu citovaného základného práva však ničím neodôvodňuje. Ani ústavný súd
porušenie sťažovateľkinho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nezistil.
Vzhľadom na uvedené bolo potrebné sťažnosť aj v tejto časti odmietnuť z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľky uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. februára 2012