Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 351/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2009

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja

Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr.

J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským

súdom v Bratislave pod sp. zn. a takto

rozhodol:

1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š i l

základné právo spoločnosti S., s. r. o., na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -38 z 2. júla 2009

z r u š u j e vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie

konanie.

3. Spoločnosti S., s. r. o. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume

430,30 € (slovom štyristotridsať eur a tridsať centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave

p o v i n n ý vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do jedného mesiaca od

právoplatnosti nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -12 z 13. októbra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským

súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. .

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) prerokoval

ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 20. novembra

2009 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 10. novembra 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo

od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení

nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 2. júla

2009 bolo na základe žaloby sťažovateľky ako žalobkyne proti S. ako žalovanej (ďalej len

„žalovaná“) postupom podľa zrušené

rozhodnutie žalovanej sp. zn. zo 16. mája 2005 a vec jej bola vrátená na

ďalšie konanie. Zároveň sa o trovách konania rozhodlo tak, že úspešnej sťažovateľke nebola

ich náhrada priznaná. Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky

doručený 13. júla 2009.

V časti odôvodnenia rozsudku týkajúceho sa trov konania krajský súd uviedol, že

o náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku a sťažovateľke náhradu trov nepriznal, aj keď mala z hľadiska žalobného petitu

plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiadny úspech. Krajský súd

vzal do úvahy dôvody osobitného zreteľa pri nepriznaní náhrady trov konania úspešnej

sťažovateľke.

Sťažovateľka považuje výrok rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady

trov konania za porušenie jej označených práv podľa a dohovoru. V odôvodnení

rozsudku sa stručne konštatuje, že pri nepriznaní náhrady trov sa brali do úvahy dôvody

hodné osobitného zreteľa tak, ako to umožňuje ustanovenie § 250k ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku. V ďalšom sa však nijako bližšie neodôvodňuje, ktoré konkrétne

okolnosti prípadu či ďalšie dôvody viedli k tomuto záveru. Aplikácia ustanovenia § 250k

ods. 1 druhej vety ako dôvodu nepriznania náhrady trov

konania inak úspešnému účastníkovi konania tvorí výnimku zo zásady zodpovednosti za

výsledok uplatňovanej pri priznávaní náhrady trov konania podľa § 250k ods. 1

. Ustanovenie prvej vety Občianskeho

súdneho poriadku je teda všeobecným pravidlom. Pri posudzovaní dôvodov hodných

osobitného zreteľa sa musí prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, na pomery

účastníkov, ako aj ich postoj v konaní. Ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku, krajský súd

viackrát vyzval žalovanú na predloženie spisového materiálu. Žalovaná spis ani napriek

opakovaným výzvam nepredložila, a to aj napriek tomu, že jej zákon takúto povinnosť

výslovne ukladá ( ). Je teda zrejmé, že len

v dôsledku opakovaného porušovania zákonných povinností žalovanej, ktoré krajskému

súdu znemožnilo preskúmať jej postup, napokon sa rozhodlo v súlade s ustanovením § 250j

ods. 3 prvej vety tak, že rozhodnutie žalovanej bolo zrušené

a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Protiprávne konanie jedného účastníka konania,

v dôsledku ktorého všeobecný súd nemôže o predmete sporu rozhodnúť, nemôže byť

v konaní na ťarchu druhému účastníkovi, ktorý si riadne uplatnil svoje základné právo na

súdnu ochranu podľa a právo podľa dohovoru. Dôvody hodné osobitného zreteľa, na

ktoré krajský súd v odôvodnení rozsudku v stručnosti poukazuje bez toho, aby objasnil,

prečo bral pri nepriznaní náhrady trov konania inak úspešnej žalobkyne do úvahy práve

tento dôvod, nemôžu mať základ v okolnostiach spočívajúcich v protiprávnom konaní

žalovanej, ktoré napokon vyvolalo potrebu zrušiť rozhodnutie žalovanej pre jeho

nepreskúmateľnosť. Krajský súd sa v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku nevysporiadal so žiadnym konkrétnym dôvodom na nepriznanie náhrady

trov sťažovateľke. Preto z odôvodnenia rozsudku nie je možné vyvodiť, aké úvahy

a okolnosti viedli k uplatneniu tejto výnimky.

Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46

ods. 1 a dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.

s tým, aby bol rozsudok z 2. júla 2009 v časti týkajúcej sa náhrady trov

konania zrušený a vec v tejto časti vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj náhradu

trov konania.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3621/2009 z 10. novembra

2009 doručeného ústavnému súdu 23. novembra 2009 vyplýva, že napadnutý výrok

rozsudku krajského súdu považuje za správny. Krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov

konania postupoval v zmysle záverov zo zasadnutia správneho kolégia Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. a 20. mája 2009 (uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 18. februára 2009), podľa ktorých dôvody

osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi musia existovať

v okolnostiach prípadu, ktoré majú inú kvalitu, ako v sporovom konaní. Dôvodom hodným

osobitného zreteľa na strane neúspešného účastníka konania na nepriznanie náhrady trov

konania úspešnému účastníkovi môže byť aj okolnosť, že účastník mal síce z hľadiska

žalobného petitu úplný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom mal úspech iba

čiastočný, resp. žiadny (napr. ak k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo

z dôvodov uvedených v ustanovení ). Z tejto

zásady vychádzal krajský súd aj v prerokúvanej veci, keď žalobe o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia žalovanej síce vyhovel, avšak z iných právnych dôvodov ako namietala

sťažovateľka.

Z repliky sťažovateľky z 20. novembra 2009 doručenej ústavnému súdu

24. novembra 2009 vyplýva, že sťažovateľka so závermi krajského súdu nesúhlasí. Hoci

sťažovateľka namieta nedostatočnosť odôvodnenia výroku rozsudku krajského súdu

o náhrade trov konania, ako aj samotné nepriznanie náhrady trov, krajský súd vôbec na prvú

námietku sťažovateľky nereaguje. V súvislosti s druhou námietkou poukazuje na závery

zo zasadnutia správneho kolégia najvyššieho súdu. Krajský súd tým vlastne odôvodňuje

správnosť výroku o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke až ex post, nie teda

v rámci odôvodnenia rozsudku. Navyše, ak krajský súd tvrdí, že v prerokúvanej veci

postupoval v zmysle už uvedených záverov, neznamená to, že rozhodol o náhrade trov

konania v súlade s ustanovením a ústavne súladným

spôsobom. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 18. februára 2009

(na ktoré sa krajský súd vo svojom vyjadrení odvoláva) vôbec nevyplýva, že v každom

prípade, keď mal žalobca z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu

k žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný, resp. žiadny, pôjde o dôvody hodné

osobitného zreteľa. Krajský súd právny názor uvedený v uznesení najvyššieho súdu

aplikoval na danú vec mechanicky, neberúc do úvahy podstatné skutkové odlišnosti.

Vo veci, na ktorú sa vzťahuje uznesenie, krajský súd dôvody hodné osobitného zreteľa videl

v tom, že tvrdenia žalobcu uvedené v správnej žalobe neboli dôvodom na vyhovenie žalobe.

Inými slovami, je zrejmé, že žalobca v tejto veci netvrdil také dôvody, pre ktoré by mohol

mať úspech, relevantné dôvody na vyhovenie žalobe „našiel“ až sám krajský súd.

V prerokúvanej veci však došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovanej preto, že krajský súd

v zmysle prvej vety musel považovať

rozhodnutie žalovanej za nepreskúmateľné z dôvodu, že žalovaná spisový materiál napriek

opakovanej výzve krajského súdu nepredložila. V prerokúvanej veci teda nie je vôbec

zrejmé, či by v prípade, ak by žalovaná konala podľa § 250d ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku (čo sťažovateľka legitímne očakávala), mala sťažovateľka úspech alebo neúspech

vo vzťahu k žalobným dôvodom. Na rozdiel od prípadu, na ktorý sa vzťahuje uznesenie, ak

aj sťažovateľka nemala žiadny úspech vo vzťahu k žalobným dôvodom, ako je to uvedené

v rozsudku krajského súdu, nebolo to z dôvodov, ktoré by mohli byť pričítateľné

sťažovateľke (napr. podanie žaloby s nesprávnou kvalifikáciou), ale preto, že žalovaná

nepredložila spisový materiál. Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovanej

nemôže byť jej protiprávne konanie. Sťažovateľka je presvedčená, že bez ďalšieho nemôže

byť dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa § 250k druhej vety Občianskeho súdneho

poriadku prípad, keď dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia pre jeho

nepreskúmateľnosť výlučne z dôvodu, že žalovaný správny orgán nepredložil súdu spis.

Takýto právny záver je zjavne arbitrárny, a tak z ústavneho hľadiska neospravedlniteľný

a neudržateľný a vo svojich dôsledkoch smeruje k tomu, že ten, kto uplatňuje svoje

základné právo na súdnu ochranu, utrpí materiálnu ujmu práve v dôsledku uplatnenia tohto

práva. S podaním žaloby podľa piatej časti druhej hlavy sa

spája povinnosť zaplatiť súdny poplatok a spravidla aj povinnosť platenia trov právneho

zástupenia advokátom z dôvodov aplikácie ustanovenia § 250a Občianskeho súdneho

poriadku. Ak by súdy nepriznávali náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanému

správnemu orgánu v prípadoch, keď je napadnuté rozhodnutie zrušené pre

nepreskúmateľnosť z dôvodu, že spisy neboli predložené, dochádzalo by k „znehodnoteniu“

úspechu žalobcu v takomto súdnom konaní, ako aj k tomu, že by sa žalobcovi nemuselo

oplatiť uchádzať sa o súdnu ochranu najmä v takých prípadoch, keď by trovy konania, ktoré

by bol takto povinný žalobca sám znášať, dosahovali úroveň alebo by prevyšovali benefity

z úspechu v konaní. K takémuto dôsledku by však nedochádzalo z dôvodov na strane

žalobcu, ale postupom žalovaného správneho orgánu v rozpore s právnymi predpismi.

Pravidlo, podľa ktorého žalobca nemá právo na náhradu trov konania v tomto prípade, by

tak vytváralo prekážku pre uplatnenie práva podať žalobu proti správnemu orgánu. V tejto

súvislosti je nutné poznamenať, že ani z pohľadu žalobcu nie je vo väčšine prípadov len

samotné zrušenie napadnutého správneho rozhodnutia bez toho, aby došlo k vysloveniu

právneho názoru súdu, ktorým by bol správny orgán viazaný, dôvodom na podanie žaloby,

a teda tým, kvôli čomu sa o súdnu ochranu uchádza. Totiž správny orgán, ktorý nie je

viazaný právnym názorom súdu, môže po zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci

rozhodnúť úplne rovnako ako rozhodol v napadnutom rozhodnutí a žalobca, ak chce

dosiahnuť iný výsledok, musí opäť podať žalobu. Takýto postup by mohol správny orgán

uplatniť aj opakovane (a dokonca zámerne) a žalobca by opakovane znášal všetky trovy

spojené s podaním žaloby, čo by mohlo viesť k rezignácii žalobcu na súdnu ochranu.

Sťažovateľka napokon vyčísľuje trovy právneho zastúpenia advokátom za tri úkony

po 115,90 €, za dva režijné paušály po 6,95 € a za 19 % dane z pridanej hodnoty celkom na

sumu 430,30 €.

Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľky aj žalovanej s tým, aby sa aj ona mohla

vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich

právach.

Z vyjadrenia žalovanej z 3. decembra 2009 doručeného ústavnému súdu

11. decembra 2009 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Podľa názoru žalovanej

krajský súd oprávnene využil druhú vetu ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku berúc do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa. Za neopomenuteľnú skutočnosť

treba v danom prípade považovať okolnosť, pre ktorú bolo rozhodnutie zrušené. K zrušeniu

rozhodnutia došlo totiž v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho

poriadku pre nepredloženie spisov. Ešte 20. septembra 2005 bol žalovanej doručený podnet

na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Vzhľadom na to, že žalovaná sama

podnetu nevyhovela, spis predložila Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej

len „ministerstvo“) ako nadriadenému správnemu orgánu z dôvodu preskúmania

rozhodnutia mimo odvolacieho konania a rozhodnutia vo veci. Ministerstvo však dosiaľ

nerozhodlo a spisový materiál nevrátilo. Žalovaná preto nemohla vyhovieť požiadavkám

krajského súdu na predloženie spisového materiálu, na čo aj viackrát upozornila. Uvedené

krajský súd vyhodnotil tak, že žalovaná znemožnila preskúmanie svojho postupu

v správnom konaní, ako aj konania, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného

rozhodnutia. Žalovaná v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že išlo

o obdobie, keď ministerstvo prechádzalo viacnásobnými organizačnými a personálnymi

zmenami. S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka mala síce vo vzťahu k žalobnému

petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiaden úspech, pričom

žalovaná nemohla krajskému súdu spisový materiál poskytnúť, keďže ho nemala

k dispozícii (nejde teda o zrušenie rozhodnutia, ktoré by bolo zapríčinené žalovanou),

existovali v danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby krajský súd

nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania.

II.

Z rozsudku krajského súdu č. k. -38 z 2. júla 2009 vyplýva, že ním bolo

zrušené rozhodnutie žalovanej sp. zn. zo 16. mája 2005 podľa ustanovenia

a vec bola vrátená žalovanej na ďalšie

konanie. Sťažovateľke náhrada trov konania nebola priznaná. V súlade s ustanovením

predseda senátu vyžiadal spisy žalovanej,

ktorá ich bola povinná bez meškania predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého

stupňa. Stalo sa tak výzvou zo 14. septembra 2005 doručenou žalovanej 23. septembra

2005. Žalovaná podaním doručeným 18. apríla 2006 oznámila, že celý spisový materiál sa

nachádza na ministerstve v rámci mimoodvolacieho konania. Ďalším podaním

z 19. februára 2007 žalovaná oznámila, že spisový materiál sa stále nachádza z rovnakého

dôvodu na ministerstve. Tento stav trval aj v čase ďalšieho dopytu krajského súdu

z 31. januára 2008. Keďže žalovaná spisový materiál krajskému súdu nepredložila ani počas

niekoľkých rokov, znemožnila tým krajskému súdu preskúmať jej postup v odvolacom

konaní, ako aj postup v konaní predchádzajúcom vydaniu jej rozhodnutia. Dodržanie či

porušenie zákonného postupu pri prerokovaní predmetnej veci správnym orgánom bolo

možné zistiť len z originálneho spisového materiálu obsahujúceho aj originálne doklady

o doručení písomností správneho orgánu účastníkom. Prípadné nedodržanie zákonného

postupu správneho orgánu v konaní je možné považovať za vadu, na ktorú je povinný súd

prihliadať i bez návrhu, pretože mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

Podľa prvej vety súd zruší napadnuté

rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého

stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie

vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre

nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre

neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Keďže

napadnuté rozhodnutie žalovanej sa muselo považovať za nepreskúmateľné, neostalo nič

iné, ako ho zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. O náhrade trov konania sa

rozhodlo podľa ustanovenia tak, že sa

sťažovateľke trovy konania nepriznali. Aj keď sťažovateľka mala z hľadiska žalobného

petitu plný úspech, vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiadny úspech. Krajský súd

bral do úvahy dôvody osobitného zreteľa pri nepriznaní náhrady trov konania úspešnej

sťažovateľke.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 18. februára 2009 vyplýva, že

v prerokúvanej veci krajský súd v prvostupňovom konaní zrušil rozhodnutie žalovaného

orgánu verejnej správy, avšak z iných dôvodov, ako ktoré tvrdil žalobca. Vzhľadom na túto

skutočnosť nepriznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania. Krajský súd bol

toho názoru, že k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodu nesprávneho

posúdenia veci, teda z iného dôvodu, než aký bol tvrdený v žalobe. Túto skutočnosť

považoval krajský súd za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nebolo možné

úspešnému žalobcovi priznať náhradu trov konania. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu

vrátane výroku o náhrade trov konania potvrdil. V súvislosti s náhradou trov konania

poukázal na ustanovenie . Konštatoval, že

procesnými predpokladmi na priznanie náhrady trov konania podľa tohto ustanovenia sú:

1. čiastočný alebo plný úspech žalobcu, 2. nejestvujúce dôvody hodné osobitného zreteľa,

ktoré by bránili priznaniu náhrady trov, a 3. skutočnosť, že sa žalobca náhrady trov konania

výslovne nezriekol. Dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov

úspešnému žalobcovi musia existovať v okolnostiach prípadu, ktoré majú tiež inú kvalitu,

ako v sporovom konaní. Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovaného na

priznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, prípadne jej nepriznanie,

môžu byť aj okolnosti, že žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak

vo vzťahu k žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný, resp. žiadny (napríklad, ak

k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodov uvedených v ustanovení

). Z tejto zásady bolo potrebné vychádzať aj

v prerokúvanej veci, keď žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bolo

síce súdom vyhovené, avšak z iných právnych dôvodov, ako namietal žalobca.

III.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný

súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo

záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa ak mal žalobca úspech celkom

alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov

konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to

dôvody hodné osobitného zreteľa.

Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa je

nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. , ). V čl. 46

ods. 1 sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava

platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v určuje,

či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení

s ). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania,

treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu

ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na

súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania

za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie

v konaní (m. m. , , ).

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (m. m. ). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa

vzťahujú na obe označené práva ().

Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia

pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné)

náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti,

v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady

trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe

všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade

trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa ,

resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru

().

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstatou sťažnosti sú dve zásadné námietky sťažovateľky. Ide predovšetkým o to,

že záver krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke

z dôvodov hodných osobitného zreteľa nie je dostatočným a konkrétnym spôsobom

zdôvodnený. Okrem toho krajský súd pochybil aj vecne tým, že úspešnej sťažovateľke

náhradu trov konania nepriznal, pretože v skutočnosti dôvody osobitného zreteľa hodné

vo veci neexistujú. Totiž protiprávne konanie jedného účastníka konania, v dôsledku

ktorého všeobecný súd nemôže o predmete sporu rozhodnúť, nemôže byť v konaní na

ťarchu druhému účastníkovi, ktorý si riadne uplatnil svoje základné právo na súdnu

ochranu.

Podľa názoru krajského súdu a žalovanej boli postup a rozhodnutie krajského súdu

z pohľadu oboch námietok správne, keďže krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov

konania postupoval v zmysle záverov vyplývajúcich z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

v analogickej veci. Žalovaná navyše poukazuje na to, že nepredloženie

administratívneho spisu krajskému súdu zo subjektívneho hľadiska nezavinila, pretože spis

musela ešte predtým postúpiť ministerstvu z dôvodu mimo odvolacieho konania, odkiaľ sa

dosiaľ nevrátil.

Podľa názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť s prvou námietkou sťažovateľky.

Je síce pravdou, že odôvodnenie výroku rozsudku krajského súdu č. k.

38 z 2. júla 2009 o nepriznaní náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke je veľmi stručné,

avšak napriek tomu dostatočne jasne a zrozumiteľne z neho vyplýva, že za dôvod hodný

osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke v zmysle

považoval krajský súd skutočnosť, že

napadnuté rozhodnutie žalovanej bolo zrušené z iných dôvodov, než aké uviedla, resp.

tvrdila sťažovateľka. Z toho krajský súd vyvodil, že i keď sťažovateľka mala z hľadiska

žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiadny

úspech.

Odlišná je situácia týkajúca sa druhej námietky sťažovateľky. Túto považuje ústavný

súd za dôvodnú.

Zodpovedá skutočnosti, že dôvod, pre ktorý krajský súd správnej žalobe

sťažovateľky vyhovel a rozhodnutie žalovanej zrušil, je celkom odlišný od dôvodov,

ktorými argumentovala sťažovateľka vo svojej žalobe o preskúmanie právoplatného

rozhodnutia žalovanej. Z toho zároveň vyplýva, že skutková okolnosť, v ktorej videl krajský

súd naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania,

bola nepochybne preukázaná (). Otázkou preto je, či uvedenú preukázanú

skutočnosť možno právne kvalifikovať v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho

súdneho poriadku ako dôvod osobitného zreteľa hodný na nepriznanie náhrady trov konania

úspešnému účastníkovi konania. Práve táto otázka je medzi účastníkmi sporná.

Ako na to správne poukazuje sťažovateľka, krajský súd sa jej žalobou v merite veci

vôbec nezaoberal, a preto ani žalobné argumenty sťažovateľky nijako neposudzoval. Stalo

sa tak preto, že napriek opakovaným výzvam krajského súdu a dlhému obdobiu čakania

žalovaná nepredložila krajskému súdu svoj administratívny spis nevyhnutný pre meritórne

preskúmanie veci, hoci to bolo jej zákonnou povinnosťou. Za takéhoto stavu krajský súd

napadnuté rozhodnutie zrušil bez akéhokoľvek meritórneho preskúmania veci, a to

z dôvodu absencie administratívneho spisu.

Možno urobiť predbežný záver, že krajský súd nemohol vecne skúmať podanú

žalobu sťažovateľky preto, lebo žalovaná postupovala v konaní protizákonným spôsobom.

Na tomto závere nič nemení žalovanou tvrdená okolnosť, podľa ktorej subjektívne

nezavinila nepredloženie spisu, keďže sama spisom v rozhodnom období nedisponovala,

a nemohla ho preto krajskému súdu predložiť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na

to, že je postačujúce, že žalovaná porušila svoju zákonnú povinnosť z objektívneho hľadiska

bez ohľadu na vlastné prípadné subjektívne zavinenie. Navyše celkom iste bolo možné

prijatím vhodných opatrení uvedenej situácii predísť (napríklad vyhotovením kópie

administratívneho spisu v spolupráci s ministerstvom). Napokon treba uviesť, že

sťažovateľka ani z objektívneho hľadiska nespôsobila, ale ani zo subjektívneho hľadiska

nezavinila nemožnosť meritórneho preskúmania rozhodnutia žalovanej.

V konečnom dôsledku dospel krajský súd v otázke náhrady trov konania k takému

paradoxnému záveru, ktorým žalovanú, ktorá zákon porušila, od trov konania odbremenil,

a naopak, sťažovateľku, ktorá postupovala v súlade so zákonom, trovami konania zaťažil.

Podľa názoru ústavného súdu za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 250k

ods. 1 druhej vety nemožno považovať takú skutočnosť,

ktorá (prípadne ktorej podklad) znamená vo svojej podstate porušenie zákona, resp.

predstavuje nezákonný postup. Takýto výklad citovaného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku je arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia.

Na uvedenom závere nič nemení právny názor vyslovený najvyšším súdom v inom

konaní vedenom pod sp. zn. , podľa ktorého dôvodom hodným osobitného

zreteľa na nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi konania môže byť aj okolnosť,

že v rozpore so žalobou namietanými skutočnosťami dôjde k zrušeniu rozhodnutia orgánu

verejnej správy z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho

poriadku, teda aj preto, že nebol správnemu súdu predložený administratívny spis. Prípad

skúmaný najvyšším súdom v uvedenej veci nie je analogický, lebo rozhodnutie orgánu

verejnej správy nebolo zrušené pre nepredloženie administratívneho spisu. Zovšeobecňujúci

záver najvyššieho súdu ide preto v značnej miere nad skutkový rámec skúmaného prípadu.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva na

súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. (bod 1

výroku nálezu).

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu

č. k. -38 z 2. júla 2009 vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia

vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského

súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Právny zástupca sťažovateľky požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia

v sume 430,30 €, a to za tri úkony právneho zastúpenia v roku 2009, za dva režijné paušály

a za 19 % dane z pridanej hodnoty.

Ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú sumu 430,30 €. Vychádzal pritom

z troch úkonov právnych služieb v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť

a replika po 115,90 €), z troch režijných paušálov po 6,95 € a z 19 % dane z pridanej

hodnoty vo výške 70,02 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú preto

celkovú sumu 438,57 €. Vzhľadom na to, že si sťažovateľka uplatnila iba 430,30 € (o jeden

režijný paušál a príslušnú daň z pridanej hodnoty menej), priznal jej ústavný súd iba sumu

ňou požadovanú (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu

nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2009