Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 42 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (48)II. ÚS 351/09
PDF · 272.59 KB
No categories available
II. ÚS 351/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2009
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Juraja Horvátha a Sergeja
Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť spoločnosti S., s. r. o., zastúpenej advokátom JUDr.
J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Krajským
súdom v Bratislave pod sp. zn. 1 S 204/2005 a takto
rozhodol:
1. Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1 S 204/2005 p o r u š i l
základné právo spoločnosti S., s. r. o., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 S 204/2005-38 z 2. júla 2009
z r u š u j e vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia vec v r a c i a na ďalšie
konanie.
3. Spoločnosti S., s. r. o. p r i z n á v a náhradu trov právneho zastúpenia v sume
430,30 € (slovom štyristotridsať eur a tridsať centov), ktorú j e Krajský súd v Bratislave
p o v i n n ý vyplatiť na účet právneho zástupcu JUDr. J. H., B., do jedného mesiaca od
právoplatnosti nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. II. ÚS 351/09-12 z 13. októbra 2009 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
spoločnosti S., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v konaní vedenom Krajským
súdom v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 1 S 204/2005.
Podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) prerokoval
ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľka podaním z 20. novembra
2009 a tiež krajský súd vo vyjadrení z 10. novembra 2009 vyslovili súhlas, aby sa upustilo
od ústneho pojednávania. Ústavný súd vychádzal pritom z listinných dôkazov a vyjadrení
nachádzajúcich sa v jeho spise.
Zo sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 S 204/2005 z 2. júla
2009 bolo na základe žaloby sťažovateľky ako žalobkyne proti S. ako žalovanej (ďalej len
„žalovaná“) postupom podľa § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku zrušené
rozhodnutie žalovanej sp. zn. P/1102/05/2003 zo 16. mája 2005 a vec jej bola vrátená na
ďalšie konanie. Zároveň sa o trovách konania rozhodlo tak, že úspešnej sťažovateľke nebola
ich náhrada priznaná. Rozsudok krajského súdu bol právnemu zástupcovi sťažovateľky
doručený 13. júla 2009.
V časti odôvodnenia rozsudku týkajúceho sa trov konania krajský súd uviedol, že
o náhrade trov konania rozhodol podľa ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku a sťažovateľke náhradu trov nepriznal, aj keď mala z hľadiska žalobného petitu
plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiadny úspech. Krajský súd
vzal do úvahy dôvody osobitného zreteľa pri nepriznaní náhrady trov konania úspešnej
sťažovateľke.
Sťažovateľka považuje výrok rozsudku krajského súdu v časti týkajúcej sa náhrady
trov konania za porušenie jej označených práv podľa ústavy a dohovoru. V odôvodnení
rozsudku sa stručne konštatuje, že pri nepriznaní náhrady trov sa brali do úvahy dôvody
hodné osobitného zreteľa tak, ako to umožňuje ustanovenie § 250k ods. 1 Občianskeho
súdneho poriadku. V ďalšom sa však nijako bližšie neodôvodňuje, ktoré konkrétne
okolnosti prípadu či ďalšie dôvody viedli k tomuto záveru. Aplikácia ustanovenia § 250k
ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku ako dôvodu nepriznania náhrady trov
konania inak úspešnému účastníkovi konania tvorí výnimku zo zásady zodpovednosti za
výsledok uplatňovanej pri priznávaní náhrady trov konania podľa § 250k ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku. Ustanovenie § 250k ods. 1 prvej vety Občianskeho
súdneho poriadku je teda všeobecným pravidlom. Pri posudzovaní dôvodov hodných
osobitného zreteľa sa musí prihliadať na všetky okolnosti konkrétneho prípadu, na pomery
účastníkov, ako aj ich postoj v konaní. Ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku, krajský súd
viackrát vyzval žalovanú na predloženie spisového materiálu. Žalovaná spis ani napriek
opakovaným výzvam nepredložila, a to aj napriek tomu, že jej zákon takúto povinnosť
výslovne ukladá (§ 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku). Je teda zrejmé, že len
v dôsledku opakovaného porušovania zákonných povinností žalovanej, ktoré krajskému
súdu znemožnilo preskúmať jej postup, napokon sa rozhodlo v súlade s ustanovením § 250j
ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku tak, že rozhodnutie žalovanej bolo zrušené
a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Protiprávne konanie jedného účastníka konania,
v dôsledku ktorého všeobecný súd nemôže o predmete sporu rozhodnúť, nemôže byť
v konaní na ťarchu druhému účastníkovi, ktorý si riadne uplatnil svoje základné právo na
súdnu ochranu podľa ústavy a právo podľa dohovoru. Dôvody hodné osobitného zreteľa, na
ktoré krajský súd v odôvodnení rozsudku v stručnosti poukazuje bez toho, aby objasnil,
prečo bral pri nepriznaní náhrady trov konania inak úspešnej žalobkyne do úvahy práve
tento dôvod, nemôžu mať základ v okolnostiach spočívajúcich v protiprávnom konaní
žalovanej, ktoré napokon vyvolalo potrebu zrušiť rozhodnutie žalovanej pre jeho
nepreskúmateľnosť. Krajský súd sa v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho
súdneho poriadku nevysporiadal so žiadnym konkrétnym dôvodom na nepriznanie náhrady
trov sťažovateľke. Preto z odôvodnenia rozsudku nie je možné vyvodiť, aké úvahy
a okolnosti viedli k uplatneniu tejto výnimky.
Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn.
1 S 204/2005 s tým, aby bol rozsudok z 2. júla 2009 v časti týkajúcej sa náhrady trov
konania zrušený a vec v tejto časti vrátená na ďalšie konanie. Napokon požaduje aj náhradu
trov konania.
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu sp. zn. Spr. 3621/2009 z 10. novembra
2009 doručeného ústavnému súdu 23. novembra 2009 vyplýva, že napadnutý výrok
rozsudku krajského súdu považuje za správny. Krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov
konania postupoval v zmysle záverov zo zasadnutia správneho kolégia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 19. a 20. mája 2009 (uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008 z 18. februára 2009), podľa ktorých dôvody
osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi musia existovať
v okolnostiach prípadu, ktoré majú inú kvalitu, ako v sporovom konaní. Dôvodom hodným
osobitného zreteľa na strane neúspešného účastníka konania na nepriznanie náhrady trov
konania úspešnému účastníkovi môže byť aj okolnosť, že účastník mal síce z hľadiska
žalobného petitu úplný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom mal úspech iba
čiastočný, resp. žiadny (napr. ak k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo
z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Z tejto
zásady vychádzal krajský súd aj v prerokúvanej veci, keď žalobe o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia žalovanej síce vyhovel, avšak z iných právnych dôvodov ako namietala
sťažovateľka.
Z repliky sťažovateľky z 20. novembra 2009 doručenej ústavnému súdu
24. novembra 2009 vyplýva, že sťažovateľka so závermi krajského súdu nesúhlasí. Hoci
sťažovateľka namieta nedostatočnosť odôvodnenia výroku rozsudku krajského súdu
o náhrade trov konania, ako aj samotné nepriznanie náhrady trov, krajský súd vôbec na prvú
námietku sťažovateľky nereaguje. V súvislosti s druhou námietkou poukazuje na závery
zo zasadnutia správneho kolégia najvyššieho súdu. Krajský súd tým vlastne odôvodňuje
správnosť výroku o nepriznaní náhrady trov konania sťažovateľke až ex post, nie teda
v rámci odôvodnenia rozsudku. Navyše, ak krajský súd tvrdí, že v prerokúvanej veci
postupoval v zmysle už uvedených záverov, neznamená to, že rozhodol o náhrade trov
konania v súlade s ustanovením § 250k Občianskeho súdneho poriadku a ústavne súladným
spôsobom. Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008 z 18. februára 2009
(na ktoré sa krajský súd vo svojom vyjadrení odvoláva) vôbec nevyplýva, že v každom
prípade, keď mal žalobca z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu
k žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný, resp. žiadny, pôjde o dôvody hodné
osobitného zreteľa. Krajský súd právny názor uvedený v uznesení najvyššieho súdu
aplikoval na danú vec mechanicky, neberúc do úvahy podstatné skutkové odlišnosti.
Vo veci, na ktorú sa vzťahuje uznesenie, krajský súd dôvody hodné osobitného zreteľa videl
v tom, že tvrdenia žalobcu uvedené v správnej žalobe neboli dôvodom na vyhovenie žalobe.
Inými slovami, je zrejmé, že žalobca v tejto veci netvrdil také dôvody, pre ktoré by mohol
mať úspech, relevantné dôvody na vyhovenie žalobe „našiel“ až sám krajský súd.
V prerokúvanej veci však došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovanej preto, že krajský súd
v zmysle § 250j ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku musel považovať
rozhodnutie žalovanej za nepreskúmateľné z dôvodu, že žalovaná spisový materiál napriek
opakovanej výzve krajského súdu nepredložila. V prerokúvanej veci teda nie je vôbec
zrejmé, či by v prípade, ak by žalovaná konala podľa § 250d ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku (čo sťažovateľka legitímne očakávala), mala sťažovateľka úspech alebo neúspech
vo vzťahu k žalobným dôvodom. Na rozdiel od prípadu, na ktorý sa vzťahuje uznesenie, ak
aj sťažovateľka nemala žiadny úspech vo vzťahu k žalobným dôvodom, ako je to uvedené
v rozsudku krajského súdu, nebolo to z dôvodov, ktoré by mohli byť pričítateľné
sťažovateľke (napr. podanie žaloby s nesprávnou kvalifikáciou), ale preto, že žalovaná
nepredložila spisový materiál. Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovanej
nemôže byť jej protiprávne konanie. Sťažovateľka je presvedčená, že bez ďalšieho nemôže
byť dôvodom hodným osobitného zreteľa podľa § 250k druhej vety Občianskeho súdneho
poriadku prípad, keď dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia pre jeho
nepreskúmateľnosť výlučne z dôvodu, že žalovaný správny orgán nepredložil súdu spis.
Takýto právny záver je zjavne arbitrárny, a tak z ústavneho hľadiska neospravedlniteľný
a neudržateľný a vo svojich dôsledkoch smeruje k tomu, že ten, kto uplatňuje svoje
základné právo na súdnu ochranu, utrpí materiálnu ujmu práve v dôsledku uplatnenia tohto
práva. S podaním žaloby podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho súdneho poriadku sa
spája povinnosť zaplatiť súdny poplatok a spravidla aj povinnosť platenia trov právneho
zástupenia advokátom z dôvodov aplikácie ustanovenia § 250a Občianskeho súdneho
poriadku. Ak by súdy nepriznávali náhradu trov konania žalobcovi voči žalovanému
správnemu orgánu v prípadoch, keď je napadnuté rozhodnutie zrušené pre
nepreskúmateľnosť z dôvodu, že spisy neboli predložené, dochádzalo by k „znehodnoteniu“
úspechu žalobcu v takomto súdnom konaní, ako aj k tomu, že by sa žalobcovi nemuselo
oplatiť uchádzať sa o súdnu ochranu najmä v takých prípadoch, keď by trovy konania, ktoré
by bol takto povinný žalobca sám znášať, dosahovali úroveň alebo by prevyšovali benefity
z úspechu v konaní. K takémuto dôsledku by však nedochádzalo z dôvodov na strane
žalobcu, ale postupom žalovaného správneho orgánu v rozpore s právnymi predpismi.
Pravidlo, podľa ktorého žalobca nemá právo na náhradu trov konania v tomto prípade, by
tak vytváralo prekážku pre uplatnenie práva podať žalobu proti správnemu orgánu. V tejto
súvislosti je nutné poznamenať, že ani z pohľadu žalobcu nie je vo väčšine prípadov len
samotné zrušenie napadnutého správneho rozhodnutia bez toho, aby došlo k vysloveniu
právneho názoru súdu, ktorým by bol správny orgán viazaný, dôvodom na podanie žaloby,
a teda tým, kvôli čomu sa o súdnu ochranu uchádza. Totiž správny orgán, ktorý nie je
viazaný právnym názorom súdu, môže po zrušení napadnutého rozhodnutia a vrátení veci
rozhodnúť úplne rovnako ako rozhodol v napadnutom rozhodnutí a žalobca, ak chce
dosiahnuť iný výsledok, musí opäť podať žalobu. Takýto postup by mohol správny orgán
uplatniť aj opakovane (a dokonca zámerne) a žalobca by opakovane znášal všetky trovy
spojené s podaním žaloby, čo by mohlo viesť k rezignácii žalobcu na súdnu ochranu.
Sťažovateľka napokon vyčísľuje trovy právneho zastúpenia advokátom za tri úkony
po 115,90 €, za dva režijné paušály po 6,95 € a za 19 % dane z pridanej hodnoty celkom na
sumu 430,30 €.
Ústavný súd doručil sťažnosť, uznesenie o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
vyjadrenie krajského súdu a repliku sťažovateľky aj žalovanej s tým, aby sa aj ona mohla
vyjadriť vo veci samej, keďže rozhodnutím ústavného súdu môže byť dotknutá vo svojich
právach.
Z vyjadrenia žalovanej z 3. decembra 2009 doručeného ústavnému súdu
11. decembra 2009 vyplýva, že navrhuje sťažnosti nevyhovieť. Podľa názoru žalovanej
krajský súd oprávnene využil druhú vetu ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku berúc do úvahy dôvody hodné osobitného zreteľa. Za neopomenuteľnú skutočnosť
treba v danom prípade považovať okolnosť, pre ktorú bolo rozhodnutie zrušené. K zrušeniu
rozhodnutia došlo totiž v zmysle ustanovenia § 250j ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho
poriadku pre nepredloženie spisov. Ešte 20. septembra 2005 bol žalovanej doručený podnet
na preskúmanie rozhodnutia mimo odvolacieho konania. Vzhľadom na to, že žalovaná sama
podnetu nevyhovela, spis predložila Ministerstvu hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej
len „ministerstvo“) ako nadriadenému správnemu orgánu z dôvodu preskúmania
rozhodnutia mimo odvolacieho konania a rozhodnutia vo veci. Ministerstvo však dosiaľ
nerozhodlo a spisový materiál nevrátilo. Žalovaná preto nemohla vyhovieť požiadavkám
krajského súdu na predloženie spisového materiálu, na čo aj viackrát upozornila. Uvedené
krajský súd vyhodnotil tak, že žalovaná znemožnila preskúmanie svojho postupu
v správnom konaní, ako aj konania, ktoré predchádzalo vydaniu preskúmavaného
rozhodnutia. Žalovaná v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať na to, že išlo
o obdobie, keď ministerstvo prechádzalo viacnásobnými organizačnými a personálnymi
zmenami. S prihliadnutím na skutočnosť, že sťažovateľka mala síce vo vzťahu k žalobnému
petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiaden úspech, pričom
žalovaná nemohla krajskému súdu spisový materiál poskytnúť, keďže ho nemala
k dispozícii (nejde teda o zrušenie rozhodnutia, ktoré by bolo zapríčinené žalovanou),
existovali v danom prípade dôvody hodné osobitného zreteľa na to, aby krajský súd
nepriznal sťažovateľke náhradu trov konania.
II.
Z rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 204/2005-38 z 2. júla 2009 vyplýva, že ním bolo
zrušené rozhodnutie žalovanej sp. zn. P/1102/05/2003 zo 16. mája 2005 podľa ustanovenia
§ 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku a vec bola vrátená žalovanej na ďalšie
konanie. Sťažovateľke náhrada trov konania nebola priznaná. V súlade s ustanovením
§ 250d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku predseda senátu vyžiadal spisy žalovanej,
ktorá ich bola povinná bez meškania predložiť spolu so spismi správneho orgánu prvého
stupňa. Stalo sa tak výzvou zo 14. septembra 2005 doručenou žalovanej 23. septembra
2005. Žalovaná podaním doručeným 18. apríla 2006 oznámila, že celý spisový materiál sa
nachádza na ministerstve v rámci mimoodvolacieho konania. Ďalším podaním
z 19. februára 2007 žalovaná oznámila, že spisový materiál sa stále nachádza z rovnakého
dôvodu na ministerstve. Tento stav trval aj v čase ďalšieho dopytu krajského súdu
z 31. januára 2008. Keďže žalovaná spisový materiál krajskému súdu nepredložila ani počas
niekoľkých rokov, znemožnila tým krajskému súdu preskúmať jej postup v odvolacom
konaní, ako aj postup v konaní predchádzajúcom vydaniu jej rozhodnutia. Dodržanie či
porušenie zákonného postupu pri prerokovaní predmetnej veci správnym orgánom bolo
možné zistiť len z originálneho spisového materiálu obsahujúceho aj originálne doklady
o doručení písomností správneho orgánu účastníkom. Prípadné nedodržanie zákonného
postupu správneho orgánu v konaní je možné považovať za vadu, na ktorú je povinný súd
prihliadať i bez návrhu, pretože mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.
Podľa § 250j ods. 3 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku súd zruší napadnuté
rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu prvého
stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak bolo rozhodnutie
vydané na základe neúčinného právneho predpisu, ak rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, alebo rozhodnutie je nepreskúmateľné pre
neúplnosť spisov správneho orgánu alebo z dôvodu, že spisy neboli predložené. Keďže
napadnuté rozhodnutie žalovanej sa muselo považovať za nepreskúmateľné, neostalo nič
iné, ako ho zrušiť a vec vrátiť žalovanej na ďalšie konanie. O náhrade trov konania sa
rozhodlo podľa ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku tak, že sa
sťažovateľke trovy konania nepriznali. Aj keď sťažovateľka mala z hľadiska žalobného
petitu plný úspech, vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiadny úspech. Krajský súd
bral do úvahy dôvody osobitného zreteľa pri nepriznaní náhrady trov konania úspešnej
sťažovateľke.
Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Sžo 32/2008 z 18. februára 2009 vyplýva, že
v prerokúvanej veci krajský súd v prvostupňovom konaní zrušil rozhodnutie žalovaného
orgánu verejnej správy, avšak z iných dôvodov, ako ktoré tvrdil žalobca. Vzhľadom na túto
skutočnosť nepriznal úspešnému žalobcovi právo na náhradu trov konania. Krajský súd bol
toho názoru, že k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodu nesprávneho
posúdenia veci, teda z iného dôvodu, než aký bol tvrdený v žalobe. Túto skutočnosť
považoval krajský súd za dôvod hodný osobitného zreteľa, pre ktorý nebolo možné
úspešnému žalobcovi priznať náhradu trov konania. Najvyšší súd rozsudok krajského súdu
vrátane výroku o náhrade trov konania potvrdil. V súvislosti s náhradou trov konania
poukázal na ustanovenie § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Konštatoval, že
procesnými predpokladmi na priznanie náhrady trov konania podľa tohto ustanovenia sú:
1. čiastočný alebo plný úspech žalobcu, 2. nejestvujúce dôvody hodné osobitného zreteľa,
ktoré by bránili priznaniu náhrady trov, a 3. skutočnosť, že sa žalobca náhrady trov konania
výslovne nezriekol. Dôvody hodné osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov
úspešnému žalobcovi musia existovať v okolnostiach prípadu, ktoré majú tiež inú kvalitu,
ako v sporovom konaní. Dôvodom hodným osobitného zreteľa na strane žalovaného na
priznanie náhrady trov konania úspešnému žalobcovi iba sčasti, prípadne jej nepriznanie,
môžu byť aj okolnosti, že žalobca mal z hľadiska žalobného petitu plný úspech, avšak
vo vzťahu k žalobným dôvodom mal úspech iba čiastočný, resp. žiadny (napríklad, ak
k zrušeniu rozhodnutia orgánu verejnej správy došlo z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 250j ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku). Z tejto zásady bolo potrebné vychádzať aj
v prerokúvanej veci, keď žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného bolo
síce súdom vyhovené, avšak z iných právnych dôvodov, ako namietal žalobca.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný
súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde(...)
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo(...) prejednaná(...) súdom(...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo
záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ak mal žalobca úspech celkom
alebo sčasti, súd mu proti žalovanému prizná právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu trov
konania. Môže tiež rozhodnúť, že sa náhrada trov celkom alebo sčasti neprizná, ak sú na to
dôvody hodné osobitného zreteľa.
Súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je
nepochybne aj nárok na náhradu trov konania (napr. I. ÚS 48/05, II. ÚS 272/08). V čl. 46
ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj zákonná úprava
platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku určuje,
či je základné právo na súdnu ochranu naplnené reálnym obsahom (čl. 46 ods. 1 v spojení
s čl. 46 ods. 4 ústavy). Procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania,
treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom a účelom základného práva na súdnu
ochranu. Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na
súdnu ochranu, neutrpel materiálnu ujmu v dôsledku inštitútu platenia trov konania
za predpokladu, že taký účastník konania bol úspešný, a to bez zreteľa na jeho postavenie
v konaní (m. m. II. ÚS 56/05, IV. ÚS 147/08, II. ÚS 82/09).
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97). Z tohto vyplýva, že uvedené právne východiská sa
vzťahujú na obe označené práva (IV. ÚS 147/08).
Pri rozhodovaní všeobecných súdov o tom, či sú splnené podmienky ustanovenia
§ 150 Občianskeho súdneho poriadku pre výnimočné nepriznanie (úplné či čiastočné)
náhrady trov konania úspešnému účastníkovi konania, je potrebné, aby skutkové okolnosti,
v ktorých sa vidí naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady
trov konania, boli preukázané, a to zo všetkých aspektov, ktoré sú podľa ustálenej praxe
všeobecných súdov relevantné. V opačnom prípade môže dôjsť pri rozhodovaní o náhrade
trov konania k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri
uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani
právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného
súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia
a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou
o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže
stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa
všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02,
Podstatou sťažnosti sú dve zásadné námietky sťažovateľky. Ide predovšetkým o to,
že záver krajského súdu o nepriznaní náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke
z dôvodov hodných osobitného zreteľa nie je dostatočným a konkrétnym spôsobom
zdôvodnený. Okrem toho krajský súd pochybil aj vecne tým, že úspešnej sťažovateľke
náhradu trov konania nepriznal, pretože v skutočnosti dôvody osobitného zreteľa hodné
vo veci neexistujú. Totiž protiprávne konanie jedného účastníka konania, v dôsledku
ktorého všeobecný súd nemôže o predmete sporu rozhodnúť, nemôže byť v konaní na
ťarchu druhému účastníkovi, ktorý si riadne uplatnil svoje základné právo na súdnu
ochranu.
Podľa názoru krajského súdu a žalovanej boli postup a rozhodnutie krajského súdu
z pohľadu oboch námietok správne, keďže krajský súd pri rozhodovaní o náhrade trov
konania postupoval v zmysle záverov vyplývajúcich z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.
6 Sžo 32/2008 v analogickej veci. Žalovaná navyše poukazuje na to, že nepredloženie
administratívneho spisu krajskému súdu zo subjektívneho hľadiska nezavinila, pretože spis
musela ešte predtým postúpiť ministerstvu z dôvodu mimo odvolacieho konania, odkiaľ sa
dosiaľ nevrátil.
Podľa názoru ústavného súdu nemožno súhlasiť s prvou námietkou sťažovateľky.
Je síce pravdou, že odôvodnenie výroku rozsudku krajského súdu č. k. 1 S 204/2005-
38 z 2. júla 2009 o nepriznaní náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke je veľmi stručné,
avšak napriek tomu dostatočne jasne a zrozumiteľne z neho vyplýva, že za dôvod hodný
osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania úspešnej sťažovateľke v zmysle
§ 250k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku považoval krajský súd skutočnosť, že
napadnuté rozhodnutie žalovanej bolo zrušené z iných dôvodov, než aké uviedla, resp.
tvrdila sťažovateľka. Z toho krajský súd vyvodil, že i keď sťažovateľka mala z hľadiska
žalobného petitu plný úspech, avšak vo vzťahu k žalobným dôvodom nemala žiadny
úspech.
Odlišná je situácia týkajúca sa druhej námietky sťažovateľky. Túto považuje ústavný
súd za dôvodnú.
Zodpovedá skutočnosti, že dôvod, pre ktorý krajský súd správnej žalobe
sťažovateľky vyhovel a rozhodnutie žalovanej zrušil, je celkom odlišný od dôvodov,
ktorými argumentovala sťažovateľka vo svojej žalobe o preskúmanie právoplatného
rozhodnutia žalovanej. Z toho zároveň vyplýva, že skutková okolnosť, v ktorej videl krajský
súd naplnenie dôvodu hodného osobitného zreteľa na nepriznanie náhrady trov konania,
bola nepochybne preukázaná (II. ÚS 122/09). Otázkou preto je, či uvedenú preukázanú
skutočnosť možno právne kvalifikovať v zmysle § 250k ods. 1 druhej vety Občianskeho
súdneho poriadku ako dôvod osobitného zreteľa hodný na nepriznanie náhrady trov konania
úspešnému účastníkovi konania. Práve táto otázka je medzi účastníkmi sporná.
Ako na to správne poukazuje sťažovateľka, krajský súd sa jej žalobou v merite veci
vôbec nezaoberal, a preto ani žalobné argumenty sťažovateľky nijako neposudzoval. Stalo
sa tak preto, že napriek opakovaným výzvam krajského súdu a dlhému obdobiu čakania
žalovaná nepredložila krajskému súdu svoj administratívny spis nevyhnutný pre meritórne
preskúmanie veci, hoci to bolo jej zákonnou povinnosťou. Za takéhoto stavu krajský súd
napadnuté rozhodnutie zrušil bez akéhokoľvek meritórneho preskúmania veci, a to
z dôvodu absencie administratívneho spisu.
Možno urobiť predbežný záver, že krajský súd nemohol vecne skúmať podanú
žalobu sťažovateľky preto, lebo žalovaná postupovala v konaní protizákonným spôsobom.
Na tomto závere nič nemení žalovanou tvrdená okolnosť, podľa ktorej subjektívne
nezavinila nepredloženie spisu, keďže sama spisom v rozhodnom období nedisponovala,
a nemohla ho preto krajskému súdu predložiť. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na
to, že je postačujúce, že žalovaná porušila svoju zákonnú povinnosť z objektívneho hľadiska
bez ohľadu na vlastné prípadné subjektívne zavinenie. Navyše celkom iste bolo možné
prijatím vhodných opatrení uvedenej situácii predísť (napríklad vyhotovením kópie
administratívneho spisu v spolupráci s ministerstvom). Napokon treba uviesť, že
sťažovateľka ani z objektívneho hľadiska nespôsobila, ale ani zo subjektívneho hľadiska
nezavinila nemožnosť meritórneho preskúmania rozhodnutia žalovanej.
V konečnom dôsledku dospel krajský súd v otázke náhrady trov konania k takému
paradoxnému záveru, ktorým žalovanú, ktorá zákon porušila, od trov konania odbremenil,
a naopak, sťažovateľku, ktorá postupovala v súlade so zákonom, trovami konania zaťažil.
Podľa názoru ústavného súdu za dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 250k
ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku nemožno považovať takú skutočnosť,
ktorá (prípadne ktorej podklad) znamená vo svojej podstate porušenie zákona, resp.
predstavuje nezákonný postup. Takýto výklad citovaného ustanovenia Občianskeho
súdneho poriadku je arbitrárny, lebo zásadne popiera účel a význam tohto ustanovenia.
Na uvedenom závere nič nemení právny názor vyslovený najvyšším súdom v inom
konaní vedenom pod sp. zn. 6 Sžo 32/2008, podľa ktorého dôvodom hodným osobitného
zreteľa na nepriznanie náhrady trov úspešnému účastníkovi konania môže byť aj okolnosť,
že v rozpore so žalobou namietanými skutočnosťami dôjde k zrušeniu rozhodnutia orgánu
verejnej správy z dôvodov uvedených v ustanovení § 250j ods. 3 Občianskeho súdneho
poriadku, teda aj preto, že nebol správnemu súdu predložený administratívny spis. Prípad
skúmaný najvyšším súdom v uvedenej veci nie je analogický, lebo rozhodnutie orgánu
verejnej správy nebolo zrušené pre nepredloženie administratívneho spisu. Zovšeobecňujúci
záver najvyššieho súdu ide preto v značnej miere nad skutkový rámec skúmaného prípadu.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti došlo k porušeniu základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 1 S 204/2005 (bod 1
výroku nálezu).
Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo
sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo
opatrenie zruší.
Podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti
vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu
č. k. 1 S 204/2005-38 z 2. júla 2009 vo výroku o náhrade trov konania a v rozsahu zrušenia
vec vrátil na ďalšie konanie (bod 2 výroku nálezu). V ďalšom bude povinnosťou krajského
súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.
Právny zástupca sťažovateľky požiadal o priznanie náhrady trov právneho zastúpenia
v sume 430,30 €, a to za tri úkony právneho zastúpenia v roku 2009, za dva režijné paušály
a za 19 % dane z pridanej hodnoty.
Ústavný súd priznal sťažovateľke požadovanú sumu 430,30 €. Vychádzal pritom
z troch úkonov právnych služieb v roku 2009 (prevzatie a príprava zastupovania, sťažnosť
a replika po 115,90 €), z troch režijných paušálov po 6,95 € a z 19 % dane z pridanej
hodnoty vo výške 70,02 €. Trovy právneho zastúpenia sťažovateľky predstavujú preto
celkovú sumu 438,57 €. Vzhľadom na to, že si sťažovateľka uplatnila iba 430,30 € (o jeden
režijný paušál a príslušnú daň z pridanej hodnoty menej), priznal jej ústavný súd iba sumu
ňou požadovanú (bod 3 výroku nálezu).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva z výrokovej časti
tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. decembra 2009