Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 514/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť O. D., B., zastúpeného advokátkou Mgr. K. B., P.,

pre namietané porušenie základného podľa a 2

v spojení s a 5 rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky sp. zn. z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave sp. zn. z 13. mája 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010

doručená sťažnosť O. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. K. B.,

P., pre namietané porušenie základného podľa a 2

(ďalej len „ústava“) v spojení s a 5 rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn.

z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“ alebo „prvostupňový súd“) sp. zn. z 13. mája 2009.

2. Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ žiadosťou

z 13. júla 2006 podanou na základe o slobodnom prístupe

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)

v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) žiadal Úrad vlády

Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) o sprístupnenie zvukového záznamu

z rokovania vlády Slovenskej republiky vedenej vtedajším predsedom vlády Robertom

Ficom, ktoré sa uskutočnilo 4. júla 2006 o 22.15 h. Zároveň požiadal o poskytnutie prepisu

zvukového záznamu, ak bol takýto prepis vyhotovený. Úrad vlády odpovedal na žiadosť

o sprístupnenie informácie listom z 25. júla 2006 tak, že požadovanú informáciu odmietol

sprístupniť. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu úradu vlády rozklad. Úrad vlády 21. augusta

2006 rozklad odmietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

3. Sťažovateľ podal 24. októbra 2006 žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania

zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 29. marca 2007 žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutie úradu vlády z 25. júla 2006 zrušil

a vec vrátil žalovanému úradu vlády na ďalšie konanie.

4. Úrad vlády vydal 13. júna 2007 rozhodnutie č. KVSÚ-49/2006, ktorým žiadosti

o sprístupnenie informácie z 13. júla 2006 nevyhovel. Proti prvostupňovému rozhodnutiu

úradu vlády podal sťažovateľ 2. júla 2007 rozklad. Vedúci úradu vlády rozhodnutím

č. 1383/2007/KVÚV zo 16. júla 2007 rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie

potvrdil. Sťažovateľ následne podal žalobu o preskúmanie uvedených rozhodnutí úradu

vlády a navrhol obe rozhodnutia zrušiť.

5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. z 13. mája 2009 žalobu zamietol.

Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. z 13. mája 2009

odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. z 21. apríla 2010

tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „týmto

rozsudkom NS SR porušil jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46

ods. 1 a 2 v spojitosti s právom na informácie podľa a 5 “.

6. Zo sťažnosti vyplýva, že dôvodom namietaného porušenia označených práv je

skutočnosť, že podľa sťažovateľa „výklad pojmu informácia obsiahnutý v odôvodnení

rozsudku NS SR je v zjavnom rozpore s SR“. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší

súd nerešpektoval jednoznačné znenie zákona o slobode informácií, z ktorého vyplýva, že

informáciou sú aj celé dokumenty, a sťažovateľ tvrdí, že argumentácia najvyššieho súdu nie

je konzistentná a zrozumiteľná. Sťažovateľ je toho názoru, že „taký výklad zákona, ktorý

umožňuje paušálne a kompletné utajenie celého záznamu z rokovania vlády (t. j. všetkých

čiastkových informácií zachytených na tomto zázname, bez ohľadu na ich skutočnú povahu

a potrebu ich utajovania), je v zjavnom rozpore s ústavným právom na informácie podľa

SR“.

7. K namietanému porušeniu a 2 sťažovateľ uviedol, že

„Argumentácia NS SR je nejasná, nezrozumiteľná a často skĺzava do všeobecných

a vágnych konštatovaní a úvah, pri ktorých nie je vôbec zrejmé, z akej právnej normy alebo

prameňa práva vyplývajú. NS SR nielenže nedostatočne zdôvodnil svoje vlastné právne

závery, ale sa takisto zrozumiteľne a logicky nevysporiadal s kľúčovými argumentmi

sťažovateľa, ktoré boli pre riešenie konkrétnych právnych problémov podstatné a ktoré boli

uvedené v jeho odvolaní.“ Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje najmä na to, akým

spôsobom sa najvyšší súd vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa vyjadrenou v odvolaní

proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, ktoré sa podľa jeho názoru neopieralo

o ustanovenia zákona, ale iba o bližšie nepodložený „názor súdu“ o „zásade neverejnosti“.

Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v rozsudku nereagoval na všetky rozhodujúce

argumenty, ktoré uviedol v odvolaní, a namietal nesprávnosť argumentácie najvyššieho

súdu z týchto dôvodov:

„1) názorom súdu ani názorom žalovaného správneho orgánu nemožno rozširovať

dôvody obmedzenia prístupu k informáciám nad rámec stanovený zákonom,

2) neverejnosť rokovaní vlády nie je v zákone zadefinovaná tak, že by znemožňovala

sprístupniť výstupy z rokovania vlády, vrátane zvukových záznamov,

3) neverejnosť rokovaní vlády nebola v čase rokovania vlády, ktorého sa žiadosť

o informácie týkala, ani v čase, keď odvolateľ o sprístupnenie zvukového záznamu

z rokovania vlády požiadal, zakotvená v zákone.“

8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľa O. D. na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa

a podľa , ako aj právo na informácie

podľa a podľa boli porušené

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2010

sp. zn. , ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa

13. mája 2009, č. k. -56.

Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2010

sp. zn. sa zrušuje.

O. D. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 Euro, ktoré mu je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O. D. sa priznáva náhrada trov konania a právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd

Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. K. B. do 15 dní

odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

1. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

2. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Podľa ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,

prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí

návrhu.

7. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

8. Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

9. Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné

na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

10. Podľa orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným

spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob

vykonania ustanoví zákon.

11. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

12. Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený

rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť

takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť

vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

III.

1. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že namietaný rozsudok

najvyššieho súdu je arbitrárny, keďže je založený na takej interpretácii pojmov „informácia“

a „neverejnosť rokovania vlády“, ktoré nie sú v súlade s , a tiež z dôvodu, že

najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými argumentmi

sťažovateľa, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ namieta,

že rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu boli porušené

jeho práva podľa a 2 a a 5 .

2. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,

že preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané

rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

3. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (podobne , ).

4. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania

().

5. Ústavný súd sa venoval preskúmaniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 13. mája 2009.

6. Rozsudok krajského súdu sp. zn. z 13. mája 2009 bol založený

predovšetkým na ustanovení ,

(ďalej len „OSP“) a a , , a

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon

o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“)

a na takom výklade, podľa ktorého neverejnosť rokovaní vlády neznamená len to, že sa

na rokovaní vlády nesmie zúčastniť nepovolaná osoba, ale taktiež obmedzenie možnosti

rozširovania záznamov z týchto rokovaní akoukoľvek formou. Zverejnenie zvukového

záznamu z rokovania vlády by podľa názoru prvostupňového súdu znamenalo prelomenie

zásady neverejnosti, ktoré sa vo vzťahu k rokovaniu vlády uplatňuje. Prvostupňový súd tiež

uviedol, že v čase podania žiadosti o sprístupnenie informácie neexistovala zákonná norma

zakotvujúca neverejnosť rokovaní vlády, ale v čase rozhodovania správnych orgánov už

bola účinná novela o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

, ktorý doplnil ustanovenie tohto zákona, podľa ktorého sú

schôdze vlády neverejné. Podľa názoru prvostupňového súdu, ak nemožno sprístupniť

zvukový záznam z rokovania vlády z dôvodu, že toto rokovanie je neverejné, nemožno

sprístupniť ani prepis takéhoto zvukového záznamu.

7. Najvyšší súd na základe podaného odvolania sťažovateľa rozsudkom

sp. zn. z 21. apríla 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn.

z 13. mája 2009. Najvyšší súd interpretáciu pojmu „informácia“ uzavrel konštatovaním, že

informáciou nie je nevyhnutne aj poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych

úkonoch či o rokovaniach, ktoré sú súhrnom množstva údajov prípadne aj dohôd rôznej

povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych

vzťahov založených uvedenými úkonmi a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne

nedotýkajú. Konštatoval, že žiadosť o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády,

prípadne aj jeho prepisu prekračuje rámec žiadosti o sprístupnenie informácie v zmysle

zákona o slobode informácií a jej neposkytnutie nemôže predstavovať negatívny zásah

do práva žalobcu na informácie. Najvyšší súd uviedol, že aj extenzívny výklad zákona

o slobode informácií má svoje medze a neznamená, že povinné osoby musia zverejňovať

úplne všetko. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že neverejnosť rokovaní vlády nebola

v čase rokovania vlády, ktorého sa žiadosť týkala, ani v čase, keď sťažovateľ požiadal

o záznam, zakotvená v zákone, najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 22 zákona o slobode

informácií v spojení s o správnom konaní (správny poriadok)

v platnom znení s tým, že ak nie je v zákone ustanovené inak, ak sa v priebehu správneho

konania zmení právna úprava, začaté správne konanie sa dokončí podľa novej právnej

úpravy. Podľa názoru najvyššieho súdu preto po zrušení veci (súdom, odvolacím orgánom)

prvostupňový správny orgán rozhodne podľa práva platného v čase, keď o veci znovu

rozhoduje.

8. V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu

sp. zn. z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 13. mája 2009 bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zistiť, či sú právne závery, o ktoré najvyšší súd oprel

svoje rozhodnutie, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné. Na ten účel ústavný súd preskúmal odôvodnenie

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu.

9. prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú

predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť

oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány

verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim,

ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria

informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26

ods. 4 . neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva,

teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať,

prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno

vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky

informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu

().

10. Ústavný súd vo svojej judikatúre zaujal stanovisko, že obsahom základného

práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní

sťažovateľa ().

11. K námietke sťažovateľa, že sa najvyšší súd nevyjadril ku všetkým argumentom

uvedeným v odvolaní, ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva

na spravodlivé konanie podľa je aj právo účastníka konania na také

odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky

právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,

t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157

ods. 2 , podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,

stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel

svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo

nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,

ktoré použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali

do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka

na spravodlivý proces ().

12. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho tvrdením, že

„názorom súdu ani názorom žalovaného správneho orgánu nemožno rozširovať dôvody

obmedzenia prístupu k informáciám nad rámec stanovený zákonom“, ústavný súd

konštatuje, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd vo svojej

argumentácii vychádzal z ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,

predovšetkým z ustanovenia prvej vety , ktorým bola upravená

neverejnosť rokovaní vlády.

13. Sťažovateľ tiež namietal, že „neverejnosť rokovaní vlády nie je v zákone

zadefinovaná tak, že by znemožňovala sprístupniť výstupy z rokovania vlády, vrátane

zvukových záznamov“. Neverejnosť rokovania vlády je ustanovená osobitnou právnou

úpravou prvou vetou Zmyslom osobitnej úpravy zakotvujúcej

neverejnosť rokovaní je vylúčiť verejnosť z tých rokovaní orgánov verejnej moci, keď by

prítomnosť tretích osôb, resp. ich prístup k prerokovávaným skutočnostiam v plnom

rozsahu mohla ohroziť plnenie povinností orgánov verejnej moci vyplývajúcich z právnych

predpisov (najmä pri ochrane utajovaných skutočností, osobných údajov, obchodného

tajomstva, práv a záujmov tretích osôb), pričom zabezpečenie ochrany týchto skutočností

iným spôsobom by mohlo mať negatívny vplyv na rýchlosť a efektívnosť činnosti týchto

orgánov. Požiadavka neverejnosti rokovaní orgánov v prípadoch, keď je to potrebné

pre plnenie úloh pri výkone ich právomoci, je akceptovaná aj na úrovni inštitúcií Európskej

únie, kde túto požiadavku upravuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1049/2001

z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady

a Komisie. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom, že v zásade by mali byť verejnosti

prístupné všetky dokumenty orgánov, je však treba chrániť niektoré verejné a súkromné

záujmy prostredníctvom výnimiek; orgány by mali mať možnosť chrániť svoje vnútorné

konzultácie a porady tam, kde je to potrebné na zabezpečenie ich spôsobilosti uskutočňovať

svoje úlohy.

14. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v prípade neverejného rokovania

nemôže dôjsť ku prijímaniu informácií akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane

technických prostriedkov a nemôže dôjsť ani ku rozširovaniu takýchto informácií

(m. m. ). Tým nie je dotknutá povinnosť vlády upravená zákonom o slobode

informácií (§ 5 ods. 4 zákona o slobode informácií) zverejňovať určené dokumenty – texty

materiálov (návrhy, správy, rozbory) predložené na rokovanie vlády a prijaté uznesenia.

15. Námietku sťažovateľa, že „neverejnosť rokovaní vlády nebola v čase rokovania

vlády, ktorého sa žiadosť o informácie týkala, ani v čase, keď odvolateľ o sprístupnenie

zvukového záznamu z rokovania vlády požiadal, zakotvená v zákone“, ústavný súd

preskúmal s ohľadom na ustanovenie , ktorý upravuje ako rozhodujúcu

podmienku zásahu do práva na informácie to, že zásah musí byť povolený zákonom.

Ústavný súd skúmal existenciu zákonných obmedzení práva na informácie. Zákonná úprava

neverejnosti rokovania úradu vlády bola zavedená už citovanou novelou zákona

č. uskutočnenou s účinnou od 1. apríla 2007,

t. j. v čase vydania napadnutých rozhodnutí úradu vlády ako správneho orgánu (KVSÚ-

49/2006 z 13. júna 2007 a č. 1383/2007/KVÚV zo 16. júla 2007) bola neverejnosť

rokovania explicitne upravená zákonom.

16. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je

svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania

sťažovateľa, a podrobne sa zaoberal aj sťažovateľom namietanými argumentmi proti

napadnutému rozsudku krajského súdu. V rozhodnutí odvolacieho súdu sú uvedené

skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Ústavný

súd poukazuje na skutočnosti uvedené v rozsudku odvolacieho súdu sp. zn.

z 21. apríla 2010, a to predovšetkým na skutočnosť, že rokovanie vlády je neverejné.

17. Odvolací súd sa s námietkami sťažovateľa ústavne súladným spôsobom

vysporiadal. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že materiálne

právo sťažovateľa podľa a 2 a podľa a 5

rozhodnutím odvolacieho súdu v predmetnej veci nemohlo byť označeným rozsudkom

odvolacieho súdu porušené.

18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa

po predbežnom prerokovaní odmietol podľa z dôvodu

zjavnej neopodstatnenosti.

19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa

ústavný súd nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. decembra 2010