Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 68 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (76)II. ÚS 514/2010
PDF · 219.74 KB
No categories available
II. ÚS 514/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2010
predbežne prerokoval sťažnosť O. D., B., zastúpeného advokátkou Mgr. K. B., P.,
pre namietané porušenie základného podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
v spojení s čl. 26 ods. 1 a 5 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sži/4/2009 z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 S 225/2007 z 13. mája 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. D. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2010
doručená sťažnosť O. D., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou Mgr. K. B.,
P., pre namietané porušenie základného podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 26 ods. 1 a 5 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „odvolací súd“) sp. zn. 5 Sži/4/2009
z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“ alebo „prvostupňový súd“) sp. zn. 2 S 225/2007 z 13. mája 2009.
2. Zo sťažnosti a z priložených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ žiadosťou
z 13. júla 2006 podanou na základe zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) žiadal Úrad vlády
Slovenskej republiky (ďalej len „úrad vlády“) o sprístupnenie zvukového záznamu
z rokovania vlády Slovenskej republiky vedenej vtedajším predsedom vlády Robertom
Ficom, ktoré sa uskutočnilo 4. júla 2006 o 22.15 h. Zároveň požiadal o poskytnutie prepisu
zvukového záznamu, ak bol takýto prepis vyhotovený. Úrad vlády odpovedal na žiadosť
o sprístupnenie informácie listom z 25. júla 2006 tak, že požadovanú informáciu odmietol
sprístupniť. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu úradu vlády rozklad. Úrad vlády 21. augusta
2006 rozklad odmietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.
3. Sťažovateľ podal 24. októbra 2006 žalobu, ktorou sa domáhal preskúmania
zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 1 S 397/2006
z 29. marca 2007 žalobe vyhovel a napadnuté rozhodnutie úradu vlády z 25. júla 2006 zrušil
a vec vrátil žalovanému úradu vlády na ďalšie konanie.
4. Úrad vlády vydal 13. júna 2007 rozhodnutie č. KVSÚ-49/2006, ktorým žiadosti
o sprístupnenie informácie z 13. júla 2006 nevyhovel. Proti prvostupňovému rozhodnutiu
úradu vlády podal sťažovateľ 2. júla 2007 rozklad. Vedúci úradu vlády rozhodnutím
č. 1383/2007/KVÚV zo 16. júla 2007 rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie
potvrdil. Sťažovateľ následne podal žalobu o preskúmanie uvedených rozhodnutí úradu
vlády a navrhol obe rozhodnutia zrušiť.
5. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 2 S 225/07 z 13. mája 2009 žalobu zamietol.
Sťažovateľ podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 2 S 225/07 z 13. mája 2009
odvolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Sži/4/2009 z 21. apríla 2010
tak, že rozsudok prvostupňového súdu potvrdil. Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že „týmto
rozsudkom NS SR porušil jeho právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa čl. 46
ods. 1 a 2 ústavy v spojitosti s právom na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 5 ústavy“.
6. Zo sťažnosti vyplýva, že dôvodom namietaného porušenia označených práv je
skutočnosť, že podľa sťažovateľa „výklad pojmu informácia obsiahnutý v odôvodnení
rozsudku NS SR je v zjavnom rozpore s Ústavou SR“. Podľa názoru sťažovateľa najvyšší
súd nerešpektoval jednoznačné znenie zákona o slobode informácií, z ktorého vyplýva, že
informáciou sú aj celé dokumenty, a sťažovateľ tvrdí, že argumentácia najvyššieho súdu nie
je konzistentná a zrozumiteľná. Sťažovateľ je toho názoru, že „taký výklad zákona, ktorý
umožňuje paušálne a kompletné utajenie celého záznamu z rokovania vlády (t. j. všetkých
čiastkových informácií zachytených na tomto zázname, bez ohľadu na ich skutočnú povahu
a potrebu ich utajovania), je v zjavnom rozpore s ústavným právom na informácie podľa
7. K namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy sťažovateľ uviedol, že
„Argumentácia NS SR je nejasná, nezrozumiteľná a často skĺzava do všeobecných
a vágnych konštatovaní a úvah, pri ktorých nie je vôbec zrejmé, z akej právnej normy alebo
prameňa práva vyplývajú. NS SR nielenže nedostatočne zdôvodnil svoje vlastné právne
závery, ale sa takisto zrozumiteľne a logicky nevysporiadal s kľúčovými argumentmi
sťažovateľa, ktoré boli pre riešenie konkrétnych právnych problémov podstatné a ktoré boli
uvedené v jeho odvolaní.“ Sťažovateľ v tejto súvislosti poukazuje najmä na to, akým
spôsobom sa najvyšší súd vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa vyjadrenou v odvolaní
proti rozhodnutiu prvostupňového súdu, ktoré sa podľa jeho názoru neopieralo
o ustanovenia zákona, ale iba o bližšie nepodložený „názor súdu“ o „zásade neverejnosti“.
Sťažovateľ namieta, že najvyšší súd v rozsudku nereagoval na všetky rozhodujúce
argumenty, ktoré uviedol v odvolaní, a namietal nesprávnosť argumentácie najvyššieho
súdu z týchto dôvodov:
„1) názorom súdu ani názorom žalovaného správneho orgánu nemožno rozširovať
dôvody obmedzenia prístupu k informáciám nad rámec stanovený zákonom,
2) neverejnosť rokovaní vlády nie je v zákone zadefinovaná tak, že by znemožňovala
sprístupniť výstupy z rokovania vlády, vrátane zvukových záznamov,
3) neverejnosť rokovaní vlády nebola v čase rokovania vlády, ktorého sa žiadosť
o informácie týkala, ani v čase, keď odvolateľ o sprístupnenie zvukového záznamu
z rokovania vlády požiadal, zakotvená v zákone.“
8. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Základné právo sťažovateľa O. D. na súdnu ochranu a na spravodlivý proces podľa
čl. 46 ods. 1 a podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo na informácie
podľa čl. 26 ods. 1 a podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky boli porušené
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2010
sp. zn. 5 Sži/4/2009, ktorým bol potvrdený rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa
13. mája 2009, č. k. 2 S 225/2007-56.
Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 21. apríla 2010
sp. zn. 5 Sži/4/2009 sa zrušuje.
O. D. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 1 Euro, ktoré mu je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný vyplatiť do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O. D. sa priznáva náhrada trov konania a právneho zastúpenia, ktoré je Najvyšší súd
Slovenskej republiky povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne Mgr. K. B. do 15 dní
odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
1. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
4. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. Podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa návrh neodložil alebo neodmietol,
prijme sa na ďalšie konanie v rozsahu, ktorý sa vymedzí vo výroku uznesenia o prijatí
návrhu.
7. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
8. Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
9. Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné
na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
10. Podľa čl. 26 ods. 5 ústavy orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným
spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob
vykonania ustanoví zákon.
11. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
12. Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený
rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť
takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť
vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
III.
1. Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tvrdení, že namietaný rozsudok
najvyššieho súdu je arbitrárny, keďže je založený na takej interpretácii pojmov „informácia“
a „neverejnosť rokovania vlády“, ktoré nie sú v súlade s ústavou, a tiež z dôvodu, že
najvyšší súd sa v napadnutom rozhodnutí nevysporiadal so všetkými argumentmi
sťažovateľa, ktoré uviedol v odvolaní proti rozsudku krajského súdu. Sťažovateľ namieta,
že rozsudkom najvyššieho súdu v spojení s rozsudkom prvostupňového súdu boli porušené
jeho práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 26 ods. 1 a 5 ústavy.
2. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,
že preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne
aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané
rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
3. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
4. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom
úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania
5. Ústavný súd sa venoval preskúmaniu napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sži/4/2009 z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 S 225/2007 z 13. mája 2009.
6. Rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 225/2007 z 13. mája 2009 bol založený
predovšetkým na ustanovení čl. 26 ústavy, § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku
(ďalej len „OSP“) a § 3 ods. 1 a 3, § 2 ods. 1, § 12 a § 9 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.
o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon
o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobode informácií“)
a na takom výklade, podľa ktorého neverejnosť rokovaní vlády neznamená len to, že sa
na rokovaní vlády nesmie zúčastniť nepovolaná osoba, ale taktiež obmedzenie možnosti
rozširovania záznamov z týchto rokovaní akoukoľvek formou. Zverejnenie zvukového
záznamu z rokovania vlády by podľa názoru prvostupňového súdu znamenalo prelomenie
zásady neverejnosti, ktoré sa vo vzťahu k rokovaniu vlády uplatňuje. Prvostupňový súd tiež
uviedol, že v čase podania žiadosti o sprístupnenie informácie neexistovala zákonná norma
zakotvujúca neverejnosť rokovaní vlády, ale v čase rozhodovania správnych orgánov už
bola účinná novela zákona č. 575/2001 Z. z. o organizácii činnosti vlády a organizácii
ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 575/2001 Z. z.“)
zákonom č. 103/2007 Z. z., ktorý doplnil ustanovenie § 1 tohto zákona, podľa ktorého sú
schôdze vlády neverejné. Podľa názoru prvostupňového súdu, ak nemožno sprístupniť
zvukový záznam z rokovania vlády z dôvodu, že toto rokovanie je neverejné, nemožno
sprístupniť ani prepis takéhoto zvukového záznamu.
7. Najvyšší súd na základe podaného odvolania sťažovateľa rozsudkom
sp. zn. 5 Sži/4/2009 z 21. apríla 2010 potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 225/2007
z 13. mája 2009. Najvyšší súd interpretáciu pojmu „informácia“ uzavrel konštatovaním, že
informáciou nie je nevyhnutne aj poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych
úkonoch či o rokovaniach, ktoré sú súhrnom množstva údajov prípadne aj dohôd rôznej
povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych
vzťahov založených uvedenými úkonmi a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne
nedotýkajú. Konštatoval, že žiadosť o poskytnutie zvukového záznamu z rokovania vlády,
prípadne aj jeho prepisu prekračuje rámec žiadosti o sprístupnenie informácie v zmysle
zákona o slobode informácií a jej neposkytnutie nemôže predstavovať negatívny zásah
do práva žalobcu na informácie. Najvyšší súd uviedol, že aj extenzívny výklad zákona
o slobode informácií má svoje medze a neznamená, že povinné osoby musia zverejňovať
úplne všetko. Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa, že neverejnosť rokovaní vlády nebola
v čase rokovania vlády, ktorého sa žiadosť týkala, ani v čase, keď sťažovateľ požiadal
o záznam, zakotvená v zákone, najvyšší súd poukázal na ustanovenie § 22 zákona o slobode
informácií v spojení s § 46 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v platnom znení s tým, že ak nie je v zákone ustanovené inak, ak sa v priebehu správneho
konania zmení právna úprava, začaté správne konanie sa dokončí podľa novej právnej
úpravy. Podľa názoru najvyššieho súdu preto po zrušení veci (súdom, odvolacím orgánom)
prvostupňový správny orgán rozhodne podľa práva platného v čase, keď o veci znovu
rozhoduje.
8. V posudzovanom prípade sťažnosťou napadnutého rozsudku najvyššieho súdu
sp. zn. 5 Sži/4/2009 z 21. apríla 2010 v spojení s rozsudkom krajského súdu
sp. zn. 2 S 225/2007 z 13. mája 2009 bolo úlohou ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní sťažnosti sťažovateľa zistiť, či sú právne závery, o ktoré najvyšší súd oprel
svoje rozhodnutie, zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné. Na ten účel ústavný súd preskúmal odôvodnenie
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, ktorým potvrdil rozsudok krajského súdu.
9. Ústava prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú
predstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť
oprávneným osobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány
verejnej moci nemusia predložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim,
ak oprávnené osoby uplatnia svoje právo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria
informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože ide o informácie podliehajúce úprave čl. 26
ods. 4 ústavy. Ústava neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva,
teda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať,
prijímať a rozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno
vyhľadávať, prijímať a rozširovať. Predmetom práva na informácie môžu byť všetky
informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 ústavy
(II. ÚS 10/99).
10. Ústavný súd vo svojej judikatúre zaujal stanovisko, že obsahom základného
práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní
sťažovateľa (II. ÚS 184/03).
11. K námietke sťažovateľa, že sa najvyšší súd nevyjadril ku všetkým argumentom
uvedeným v odvolaní, ústavný súd poznamenáva, že súčasťou obsahu základného práva
na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky
právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,
t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Vyjadruje to aj znenie § 157
ods. 2 OSP, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku uvedie súd podstatný obsah prednesov,
stručne a výstižne vyloží, ktoré skutočnosti má preukázané a ktoré nie, o ktoré dôkazy oprel
svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval, prečo
nevykonal i ďalšie dôkazy, a posúdi zistený skutkový stav podľa príslušných ustanovení,
ktoré použil. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne
dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,
postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka
na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).
12. Pokiaľ sťažovateľ namieta, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jeho tvrdením, že
„názorom súdu ani názorom žalovaného správneho orgánu nemožno rozširovať dôvody
obmedzenia prístupu k informáciám nad rámec stanovený zákonom“, ústavný súd
konštatuje, že z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu vyplýva, že najvyšší súd vo svojej
argumentácii vychádzal z ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
predovšetkým z ustanovenia § 1a prvej vety zákona č. 575/2001 Z. z., ktorým bola upravená
neverejnosť rokovaní vlády.
13. Sťažovateľ tiež namietal, že „neverejnosť rokovaní vlády nie je v zákone
zadefinovaná tak, že by znemožňovala sprístupniť výstupy z rokovania vlády, vrátane
zvukových záznamov“. Neverejnosť rokovania vlády je ustanovená osobitnou právnou
úpravou § 1a prvou vetou zákona č. 575/2001 Z. z. Zmyslom osobitnej úpravy zakotvujúcej
neverejnosť rokovaní je vylúčiť verejnosť z tých rokovaní orgánov verejnej moci, keď by
prítomnosť tretích osôb, resp. ich prístup k prerokovávaným skutočnostiam v plnom
rozsahu mohla ohroziť plnenie povinností orgánov verejnej moci vyplývajúcich z právnych
predpisov (najmä pri ochrane utajovaných skutočností, osobných údajov, obchodného
tajomstva, práv a záujmov tretích osôb), pričom zabezpečenie ochrany týchto skutočností
iným spôsobom by mohlo mať negatívny vplyv na rýchlosť a efektívnosť činnosti týchto
orgánov. Požiadavka neverejnosti rokovaní orgánov v prípadoch, keď je to potrebné
pre plnenie úloh pri výkone ich právomoci, je akceptovaná aj na úrovni inštitúcií Európskej
únie, kde túto požiadavku upravuje nariadenie Európskeho parlamentu a Rady č. 1049/2001
z 30. mája 2001 o prístupe verejnosti k dokumentom Európskeho parlamentu, Rady
a Komisie. Ústavný súd sa stotožňuje s názorom, že v zásade by mali byť verejnosti
prístupné všetky dokumenty orgánov, je však treba chrániť niektoré verejné a súkromné
záujmy prostredníctvom výnimiek; orgány by mali mať možnosť chrániť svoje vnútorné
konzultácie a porady tam, kde je to potrebné na zabezpečenie ich spôsobilosti uskutočňovať
svoje úlohy.
14. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v prípade neverejného rokovania
nemôže dôjsť ku prijímaniu informácií akýmkoľvek spôsobom z takéhoto rokovania vrátane
technických prostriedkov a nemôže dôjsť ani ku rozširovaniu takýchto informácií
(m. m. I. ÚS 57/00). Tým nie je dotknutá povinnosť vlády upravená zákonom o slobode
informácií (§ 5 ods. 4 zákona o slobode informácií) zverejňovať určené dokumenty – texty
materiálov (návrhy, správy, rozbory) predložené na rokovanie vlády a prijaté uznesenia.
15. Námietku sťažovateľa, že „neverejnosť rokovaní vlády nebola v čase rokovania
vlády, ktorého sa žiadosť o informácie týkala, ani v čase, keď odvolateľ o sprístupnenie
zvukového záznamu z rokovania vlády požiadal, zakotvená v zákone“, ústavný súd
preskúmal s ohľadom na ustanovenie čl. 26 ods. 4 ústavy, ktorý upravuje ako rozhodujúcu
podmienku zásahu do práva na informácie to, že zásah musí byť povolený zákonom.
Ústavný súd skúmal existenciu zákonných obmedzení práva na informácie. Zákonná úprava
neverejnosti rokovania úradu vlády bola zavedená už citovanou novelou zákona
č. 575/2001 Z. z. uskutočnenou zákonom č. 103/2007 Z. z. s účinnou od 1. apríla 2007,
t. j. v čase vydania napadnutých rozhodnutí úradu vlády ako správneho orgánu (KVSÚ-
49/2006 z 13. júna 2007 a č. 1383/2007/KVÚV zo 16. júla 2007) bola neverejnosť
rokovania explicitne upravená zákonom.
16. Ústavný súd konštatuje, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je
svojvoľné a obsahuje jasné a zrozumiteľné dôvody, ktoré ho viedli k odmietnutiu odvolania
sťažovateľa, a podrobne sa zaoberal aj sťažovateľom namietanými argumentmi proti
napadnutému rozsudku krajského súdu. V rozhodnutí odvolacieho súdu sú uvedené
skutkové okolnosti veci a odôvodnené závery týkajúce sa právneho posúdenia veci. Ústavný
súd poukazuje na skutočnosti uvedené v rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. 5 Sži/4/2009
z 21. apríla 2010, a to predovšetkým na skutočnosť, že rokovanie vlády je neverejné.
17. Odvolací súd sa s námietkami sťažovateľa ústavne súladným spôsobom
vysporiadal. Na základe už uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že materiálne
právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a podľa čl. 26 ods. 1 a 5 ústavy
rozhodnutím odvolacieho súdu v predmetnej veci nemohlo byť označeným rozsudkom
odvolacieho súdu porušené.
18. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľa
po predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
19. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľa
ústavný súd nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2010