Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 226/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 9. júna 2010 predbežne

prerokoval sťažnosť K. Š., M., vo veci namietaného porušenia Slovenskej

republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa , a

Slovenskej republiky, namietaného porušenia čl. 1 Listiny základných práv a slobôd

a základného práva podľa čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd postupom

Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 25. marca 2009, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť K. Š. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 28. apríla

2010 doručená (doplnená podaniami z 5. mája 2010 a 14. mája 2010) sťažnosť K. Š. (ďalej

len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia (ďalej

len „ústava“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46, čl. 47 a čl. 48

, namietaného porušenia Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“)

a základného práva podľa čl. 38 ods. 2 listiny postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej

len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 25. marca

2009, ako aj postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 27. apríla 2007.

2. Zo sťažnosti a z k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ bol

v procesnom postavení navrhovateľa proti odporcovi U., a. s., B., v spore „o platnosť

poistnej zmluvy, o zaplatenie 494.250 Sk s príslušenstvom“ vedenej okresným súdom pod

sp. zn. . V predmetnej veci okresný súd 27. apríla 2007 rozsudkom č. k.

-209 zamietol návrh sťažovateľa. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský

súd rozsudkom sp. zn. z 25. marca 2009 tak, že rozsudok okresného súdu

potvrdil.

3. Dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 25. marca 2009 Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením

sp. zn. z 24. marca 2010 ako neprípustné odmietol.

4. Sťažovateľ okrem iného vo svojej sťažnosti uviedol:

„Podávam sťažnosť Ústavnému súdu... na začatie konania proti nespravodlivému

vynesenému Rozsudku... sp. zn. na OS SR..., nespravodlivému Rozsudku...

sp. zn. Krajského súdu... z dôvodu nedostatočného preskúmania veci podľa

zákonov SR, porušenia mojich ústavných práv byť prítomný na jednaní súdu a vyneseniu

nespravodlivého rozsudku vo veci samej, čím bolo aj popreté moje právo na spravodlivý

rozsudok.

Podávam sťažnosť pre porušenie mojich ústavných práv... právo byť prizvaný na

jednanie Krajského súdu..., porušenia práv podľa , 46, 47, 48 ..., porušenia

Listiny... článok 1 a... článok 38 ods. 2... NS... moje DOVOLANIE z dôvodu neprizvania na

jednanie KS... zamietol (správne malo byť odmietol, pozn.) ... Moju sťažnosť podávam proti

nespravodlivému rozhodnutiu OS... ako i KS... v Bratislave vo veci samej...“

5. Sťažovateľ ústavný súd žiadal, aby takto rozhodol :

„Rozsudky OS... a KS S... sa rušia.

Poisťovňa podľa Zákonov SR pri uzatváraní poistnej zmluvy, musí časť poistnej

zmluvy o zdravotnom stave klienta vyplniť podľa zdravotnej dokumentácie lekárom.

Ak poisťovňa pri uzatváraní poistnej zmluvy preukázateľným spôsobom nežiadala

klienta vyplniť dotazník o zdravotnom stave podľa zdravotnej dokumentácie, tak týmto sa

poisťovňa zbavila možnosti vypovedať poistnú zmluvu podľa v tej časti poistnej

zmluvy, kde je uvedený zdravotný stav klienta a to z dôvodu tvrdenia poisťovne, že klient

neuviedol nejakú chorobu či úraz do poistnej zmluvy.

Nevyžadovaním poisťovní vypísať poistnú zmluvu v časti dotazník o zdravotnom

stave klienta lekárom, dochádza ku neoprávnenému obohateniu poisťovní.

Navrhovateľ je oslobodený od platenia poistného z poistnej zmluvy... zo dňa 21. 8.

2001 uzavretej medzi navrhovateľom a odporcom s účinnosťou od 1. 1. 2004.

Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi sumu 16 406,09 € a k tomu úrok

z omeškania... a k tomu trovy právneho zastúpenia... vo výške 772,32..., trovy právneho

zastúpenia pridelených právnikov súdmi..., súdne trovy navrhovateľa a to všetko do 3 dní od

právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

6. Sťažovateľ okrem iných písomností k sťažnosti pripojil:

a) rozsudok č. k. -209 z 27. apríla 2007, ktorým okresný súd jeho

návrh z 23. decembra 2003 (zmenený 27. mája 2005) zamietol, lebo „na základe

vykonaného dokazovania a s poukázaním na citované zákonné ustanovenia dospel súd

k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť...“,

b) rozsudok sp. zn. z 25. marca 2009, ktorým krajský súd o odvolaní

sťažovateľa rozhodol tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil,

c) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2010, ktorým

dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu [bod b)] odmietol.

7. Z obsahu sťažnosti vyplýva (bod 4), že sťažovateľ v zásade namieta porušenie

základného práva na prerokovanie jeho veci „v jeho prítomnosti“ ( ,

čl. 38 ods. 1 listiny) a základné právo na súdnu ochranu („spravodlivý rozsudok“) podľa

, ktoré podľa jeho tvrdenia porušili v predmetnej veci konajúce

všeobecné súdy svojím postupom a označenými rozhodnutiami.

8. V rámci prípravy predbežného prerokovania sťažnosti ústavný súd zistil, že

rozsudok okresného súdu č. k. -209 z 27. apríla 2003 v spojení s rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 25. marca 2009 nadobudli právoplatnosť 21. mája 2009.

Ústavný súd ďalej zistil, že sťažovateľov návrh na podanie mimoriadneho dovolania proti

rozsudku krajského súdu z 25. marca 2009 Krajská prokuratúra v Bratislave listom

z 27. apríla 2010 odložila.

II.

9. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa ak ústavný

súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší

také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1

vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody

porušil, vo veci konal. Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

10. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

11. Podľa je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd

rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je

založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“)

a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne nemá

právomoc rozhodovať o takých sťažnostiach, o ktorých je oprávnený podľa platných

právnych predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnom

prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.

, , ).

II.A

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 rozsudkom okresného súdu č. k. -209 z 27. apríla 2007

13. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa („právo na spravodlivý rozsudok“) rozsudkom

okresného súdu č. k. -209 z 27. apríla 2007.

14. Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127

ods. 1 nebolo v jeho právomoci preskúmanie napadnutého rozsudku okresného súdu,

pretože na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. Z obsahu

sťažnosti (a k nej pripojených písomností) vyplýva, že sťažovateľ proti (v sťažnosti)

namietanému rozsudku okresného súdu č. k. -209 z 27. apríla 2007 podal

riadny opravný prostriedok – odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd. Ústavný súd preto

nemá právomoc na konanie o tej časti sťažnosti, v ktorej sa namieta porušenie práva

sťažovateľa predmetným rozsudkom okresného súdu.

II.B

K z obsahu sťažnosti vyplývajúcemu namietaniu porušenia základného práva na

súdnu ochranu podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. marca 2010 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 25. marca 2009

15. Sťažovateľ v sťažnosti namietal tiež porušenie základného práva na súdnu

ochranu podľa uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. marca 2010 [ktorým dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 218 ods. 1 písm. c)

v znení neskorších predpisov (ďalej aj

„OSP“) v spojení s ] a jemu predchádzajúcim rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 25. marca 2009.

16. Podľa ustáleného právneho názoru ústavného súdu účelom práva na súdnu a inú

právnu ochranu vrátane práva na spravodlivé konanie je zaručiť každému prístup k súdu.

Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ako aj právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd – ďalej len „dohovor“) podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu

všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi

upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Občiansky súdny

poriadok. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý

súdny proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným

súdom úspešný vrátane odvolacieho konania, či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že

všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka

konania. Procesný postoj účastníka konania zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania

implikovať povinnosť všeobecného súdu akceptovať jeho návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Všeobecný súd je však povinný na všetky

tieto procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom

reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného

procesu, v ktorom účastník konania uplatňuje svoje nároky alebo sa bráni proti ich

uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu (, ,

, ).

17. Rovnako ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol,

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis ,

, , ). Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže

preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo,

alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

).

18. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti opravného

prostriedku (odvolania či dovolania) uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich

„nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného

základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné

dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného odvolania či dovolania vôbec boli

naplnené.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 24. marca 2010

19. Aj keď sťažovateľ v sťažnosti bližšie nekonkretizoval dovolacie dôvody (a ani

neuviedol, v čom spočívala protiústavnosť postupu najvyššieho súdu), z obsahu

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je zrejmé, že sťažovateľ namietal

najmä odňatie mu možnosti konať pred odvolacím súdom (porušenie „práva byť prizvaný

na jednanie krajského súdu“, pozri bod 4) a tiež nezaoberanie sa ním v priebehu celého

konania uvádzanými skutočnosťami.

20. Najvyšší súd sťažovateľovo dovolanie posúdil ako také, ktoré smeruje proti

rozhodnutiu, proti ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto

ho odmietol.

21. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej vyplýva, že práve

všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (), preto

právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až vtedy,

ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné súdy

neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

22. Právo na súdnu ochranu (ako aj právo na spravodlivé súdne konanie) sa

v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné

podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci

samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích

konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. .

V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho

súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide

o prípady uvedené pod písm. a) až g) tohto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné

aj proti rozhodnutiu odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

23. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 24. marca 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil pritom

žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohoto súdu nemajúci oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa

zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol

dovolanie ako neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v podstatnom

uviedol:

„Proti... rozsudku krajského súdu... podal dovolanie žalobca. Žiadal, aby dovolací

súd rozsudok odvolacieho súdu i rozsudok prvostupňového súdu zrušil a vec vrátil súdu

prvého stupňa na ďalšie konanie. Dovolanie odôvodnil odňatím možnosti konať pred

odvolacím súdom a tiež tým, že oba súdy neprihliadli na skutočnosti, ktoré prezentoval

počas celého konania. K odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom malo dôjsť

postupom tohto súdu spočívajúcim v tom, že mu nebol oznámený termín odvolacieho

pojednávania. Preto nemohol na pojednávaní predniesť dôvody svojho odvolania a vysvetliť

navrhnuté doplnenie dokazovania... Najvyšší súd... skúmal predovšetkým prípustnosť

dovolania a dospel k záveru, že smeruje proti takému rozhodnutiu, proti ktorému nieje

prípustné, preto ho treba odmietnuť... Podmienky prípustnosti dovolania proti rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach a

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa neprichádza do úvahy.

Nejde totiž o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací

súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože

dovolací súd v tejto veci ešte nerozhodoval. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého

by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej

stránke zásadného významu.

Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania aj z hľadísk uvedených v § 237

... Nezistil však existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania uvedenej

v tomto zákonnom ustanovení. Nezistil teda ani podmienku prípustnosti dovolania

namietanú dovolateľom, ktorá mala spočívať v odňatí možnosti konať pred odvolacím

súdom a to tým, že nebol týmto súdom informovaný o termíne odvolacieho pojednávania,

v dôsledku čoho sa ho nemohol zúčastniť.

Z obsahu spisu je zrejmé, že na prejednanie odvolania žalobcu nariadil odvolací súd

pojednávanie na deň 25. 3. 2009, na ktoré predvolal vtedajšieho právneho zástupcu žalobcu

JUDr. V. M. a žalovanú. Právnemu zástupcovi žalobcu i žalovanej bolo predvolanie

doručené 24. 10. 2008.

Postup odvolacieho súdu, ktorý predvolanie na odvolacie pojednávanie doručil len

právnemu zástupcovi žalobcu, bol v súlade s ustanovením veta prvá ,

podľa ktorého ak má účastník zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa

písomnosť len tomuto zástupcovi. Pretože zástupca žalobcu bol zástupcom

s plnomocenstvom na celé konanie a nešlo o prípad podľa druhej uvedeného ustanovenia,

t. j. o prípad kedy by mal žalobca osobne niečo vykonať, napr. že by sa mal podrobiť

vykonaniu dôkazu svojím výsluchom, bolo doručenie predvolania jeho zástupcovi

postačujúce. Pre posudzovanie správnosti postupu odvolacieho súdu nebolo rozhodujúce, či

zástupca žalobcu o termíne pojednávania žalobcu informoval, alebo či tak zo subjektívnych

alebo objektívnych dôvodov neurobil.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd dovolanie... ako neprípustné odmietol...“

24. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že v dovolacom konaní

nedošlo k odňatiu možnosti preskúmavania napadnutého postupu odvolacieho súdu a jeho

výroku, pretože najvyšší súd postupoval v súlade s normami občianskeho súdneho konania,

ak odmietol dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu ako neprípustné a také, ktorým sa

sťažovateľovi neodňala možnosť konať pred súdom [ ]. Takýto postup

a rozhodnutie dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto

použitý spôsob v konkrétnom prípade nemohol znamenať odopretie prístupu k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Rozhodnutie najvyššieho súdu

sp. zn. z 24. marca 2010 obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov a nejde o arbitrárne rozhodnutie nezlučiteľné

s aplikovanými ustanoveniami .

25. Z uvedených skutočností vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho

súdu a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľa podľa

(a prípadne tiež podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je taký vzťah, ktorý by odôvodňoval

prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom prerokovaní. Ústavný súd preto

sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 25. marca 2009

26. Sťažovateľ ďalej namietal porušenie svojho základného práva na spravodlivé

súdne konanie podľa postupom krajského súdu v označenom konaní

a jeho rozsudkom z 25. marca 2009 [pozri tiež body 1, 2, 3 a 6 b)]. Predmetným rozsudkom

krajský súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol tak, že potvrdil rozsudok okresného súdu č. k.

-209 z 27. apríla 2007. V podstatnom krajský súd uviedol:

«... Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým

sa domáhal, aby súd rozhodol, že navrhovateľ je oslobodený od platenia poistného

z poistnej zmluvy... z... 21. 08. 2001 uzavretej... od 01. 01. 2004 a aby uložil odporcovi

povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 494.250,- Sk s... úrokom z omeškania... do zaplatenia.

Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že účastníci konania uzavreli dňa 21. 08.

2001 poistnú zmluvu a navrhovateľ pri uzatváraní poistnej zmluvy v bode 6 dotazníka

o zdravotnom stave poisteného uviedol a svojim podpisom osvedčil, že netrpí a ani netrpel

chorobami alebo ťažkosťami nervového systému, dýchacieho systému, srdcovocievneho

systému, imunitného systému, epilepsiou, urologickými, obličkovými, kožnými, kostnými,

kĺbovými chorobami, resp. inými chorobami taxatívne vymedzenými v zmluve. Pri

uzatváraní poistnej zmluvy bol navrhovateľ povinný odpovedať úplne a pravdivo na všetky

písomné otázky odporcu ako poisťovateľa, týkajúce sa dojednaného poistenia. Vývoj

ochorenia navrhovateľa po úraze zo dňa 11. 12. 2001 nadväzoval predovšetkým na úrazy

v krížovej časti chrbtice v roku 1977 a v roku 1986, čo bolo preukázané znaleckým

posudkom... Tvrdenia navrhovateľa, že žiadal o vyplnenie dotazníka o jeho zdravotnom

stave ošetrujúcim lekárom, súd považoval za účelové a v konaní nepreukázané a toto

tvrdenie navrhovateľa poprela aj svedkyňa... Z uvedených dôvodov považoval súd

odmietnutie odporcu plniť z poistnej zmluvy s poukazom na ust. § 802 ods. 2 Občianskeho

zákonníka za právne opodstatnené. Návrh v časti oslobodenia navrhovateľa od platenia

poistného z poistnej zmluvy súd vyhodnotil ako nedôvodný... Podľa názoru súdu odporca

dôvodne odstúpil od zmluvy, v dôsledku čoho poistná zmluva zanikla a navrhovateľovi

nebolo možné priznať oslobodenie od platenia poistného z neexistujúcej zmluvy. Námietku

navrhovateľa, že odporca odmietol plnenie až po uplynutí trojmesačnej prekluzívnej lehoty,

súd považoval za neopodstatnenú, pretože odporca sa okolnosti o zdravotnom stave

navrhovateľa uvedené v bode 6 dotazníka mohol dozvedieť až dňom oznámenia poistnej

udalosti navrhovateľom a to dňa 25. 11. 2002. Súd preto dospel k záveru, že návrhu nie je

možné vyhovieť... proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ... Namietal, že súd prvého

stupňa nesprávne právne posúdil vec... Uviedol, že... poistiteľ môže odmietnuť poistné

plnenie v zmysle § 802 ods. 2 O. z. len vtedy, ak vedome zatajenou skutočnosťou je

ochorenie, ktoré ako príčina úrazu zo dňa 11. 12. 2001 viedlo k vzniku poistnej udalosti. Ak

by aj navrhovateľ zatajil ochorenia, ktoré však neboli príčinou poistnej udalosti, nie je daný

dôvod na odmietnutie poistného plnenia, pričom poukázal na rozhodnutie NS SR

. Pre poistnú udalosť je právne relevantná len tá skutočnosť, ktorá ju

vyvolala a nie vývoj ochorenia až po poistnej udalosti. V konaní však súd poukázal len na

vývoj ochorenia navrhovateľa po úraze zo dňa 11. 12. 2001. Samotná poistná udalosť zo

dňa 11. 12. 2001 však vôbec nebola v príčinnej súvislosti s úrazmi navrhovateľa z roku

1977 alebo 1986, ktoré mal zatajiť. Súd preto nesprávne posúdil skutkový stav a mal

zaviazať odporcu na poistné plnenie. Poukázal na to, že odporca mal nielen možnosť, ale

i povinnosť oboznámiť sa so zdravotným stavom navrhovateľa a preto výpoveď svedkyne P.

mala byť vyhodnotená ako účelová. V ustanovení § 802 ods. 2 O. z. je uvedená možnosť,

aby poistiteľ po poistnej udalosti odmietol plniť zo zmluvy. Táto možnosť prichádza do

úvahy až po vzniku poistnej udalosti, ako sa poistiteľ dozvie, že jej príčinou je skutočnosť,

ktorú pre vedome nepravdivé alebo neúplné odpovede nemohol zistiť pri objednávaní

poistenia a ktorá bola pre uzavretie zmluvy podstatná. Ak sú splnené obe tieto podmienky,

tak až potom možno plnenie zo zmluvy odmietnuť a v prípade ich spornosti ich musí

poistiteľ dokázať, ale táto skutočnosť v konaní zo strany odporcu preukázaná nebola.

Pokiaľ ide o odstúpenie od poistnej zmluvy zo strany odporcu..., toto je podľa názoru

navrhovateľa neplatné. Podmienka vedomého porušenia povinnosti zo strany navrhovateľa

nebola splnená a len všeobecné konštatovanie, že pri pravdivom a úplnom uvedení

odpovedí navrhovateľa by odporca zmluvu neuzatvoril, nemá žiadnu oporu vo vykonaných

dôkazoch a nemôže spĺňať zákonné požiadavky na platné odstúpenie od zmluvy v zmysle ust.

. Podľa názoru navrhovateľa je odstúpenie odporcu od

poistnej zmluvy zo dňa 29. 11. 2002 neplatné a poistná zmluva je naďalej platná... a keďže

došlo k poistnej udalosti predpokladanej poistnou zmluvou, mal súd odporcu zaviazať na

poistné plnenie a tiež návrh navrhovateľa v časti oslobodenia od platenia poistného odo

dňa 01. 01. 2004 je dôvodný.

K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, ktorý uviedol, že z vyjadrenia znalca

vyplýva, že už od prvého úrazu v roku 1977 u navrhovateľa pretrvávali bolesti chrbtice a že

vývoj jeho choroby sa začal už po tomto prvom úraze, po druhom úraze v r. 1986 sa

navrhovateľovi začali podlamovať nohy a zosilneli bolesti. Navrhovateľ v tlačive oznámenia

poistnej udalosti uviedol v odpovedi na otázku, aby popísal podrobne činnosť, spôsob

a okolnosti vzniku úrazu odpoveď, že „schádzal som zo stroja dole schodmi náhle sa mi

podlomila noha a spadol som“. Odporca tvrdil, že navrhovateľ nepravdivo odpovedal na

otázky ohľadne jeho zdravotného stavu. V prípade, že by navrhovateľ pravdivo odpovedal

na otázky odporcu a uviedol svoje početné úrazy a ochorenia, odporca by ďalej overoval

jeho zdravotný stav u príslušného praktického lekára pre dospelých a poistnú zmluvu by

neuzavrel, resp. len bez úrazového pripoistenia. Odporca tvrdil, že nemal dôvod skúmať

zdravotný stav navrhovateľa, keď uviedol, že netrpel ani netrpí žiadnymi ochoreniami

a v odpovedi na otázku č. 12, či utrpel v minulosti úraz, ktorý zanechal trvalé následky,

uviedol len úraz nohy z roku 2000...

Odvolací súd prejednal vec... na pojednávaní... a dospel k záveru, že odvolaniu

navrhovateľa nie je možné vyhovieť.

Súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu, že navrhovateľ pri

uzatváraní poistnej zmluvy neuviedol pravdivé a úplné informácie o svojom zdravotnom

stave týkajúce sa dohodnutého poistenia a preto bol odporca oprávnený odmietnuť poistné

plnenie a odporca dôvodne odstúpil od poistnej zmluvy, v dôsledku čoho poistná zmluva

zanikla a preto nebolo možné priznať navrhovateľovi oslobodenie od platenia poistného zo

zaniknutej zmluvy.

Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že nárok navrhovateľa nie

je dôvodný a preto podľa rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne

správny potvrdil s tým, že podľa sa odvolací súd v celom rozsahu

stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a preto svoje rozhodnutie bližšie

neodôvodňuje, pretože by vychádzal z tých istých skutkových a právnych záverov ako súd

prvého stupňa...»

27. Predmetné rozhodnutie krajského súdu v nadväznosti na

odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok

skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery

boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (, II.

ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať s

procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok. V

zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie rozhodnutia,

ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej, alebo aj extrémne nelogické so

zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (, ).

28. Ústavný súd sa z obsahu napadnutého rozsudku presvedčil, že krajský súd sa

námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ

v tomto konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už

ústavný súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené

účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne

dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia

všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,

postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na

spravodlivé súdne konanie (m. m. , ). Z ústavnoprávneho

hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého

rozhodnutia, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní.

29. Ústavný súd na záver poznamenáva, že dôvody rozhodnutia krajského súdu

sp. zn. z 25. marca 2009 sú zrozumiteľné a dostatočne logické, vychádzajúce zo

skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Toto rozhodnutie

nevykazuje znaky svojvôle, nevyhodnocuje nové dôkazy a právne závery, konštatuje

dostatočne zistený skutkový stav, k čomu krajský súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti medzi

posudzovaným rozhodnutím krajského súdu a namietaným porušením základného práva

sťažovateľa podľa (prípadne tiež podľa dohovoru).

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že

obsahom základného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie)

nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp.

právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

II.C

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala

v jeho prítomnosti, zaručeného a listiny

30. Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol, že „Podávam sťažnosť... z dôvodu

porušenia mojich ústavných práv byť prítomný na jednaní súdu... a to: právo byť prizvaný

na jednanie Krajského súdu ...“ (pozri tiež bod 4).

31. Vychádzajúc z časového priebehu konania všeobecných súdov v sťažovateľovej

veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. , námietka porušenia tohto

základného práva ( , listiny) je uplatniteľná len vo vzťahu

k postupu a rozhodnutiu krajského súdu, resp. najvyššieho súdu.

32. Ústavný súd konštatuje, že posudzovaním eventuálneho porušenia tohto

základného práva postupom a rozsudkom krajského súdu sa už zaoberal najvyšší súd

v rámci dovolacieho konania (sp. zn. ) o sťažovateľovom dovolaní proti

rozsudku krajského súdu (sp. zn. z 25. marca 2009), ktorý pri zisťovaní

existencie podmienok prípustnosti dovolania z dôvodu namietaného sťažovateľom, t. j.

odňatiu možnosti konať pred odvolacím súdom [ ] spôsobeného tým, že

sťažovateľ nebol krajským súdom informovaný o termíne odvolacieho pojednávania (na

pojednávanie bol predvolaný právny zástupca sťažovateľa), prijal záver, že „postup

odvolacieho súdu, ktorý predvolanie na odvolacie pojednávanie doručil len právnemu

zástupcovi žalobcu, bol v súlade s ustanovením veta prvá ...“ (pozri bod

23). Neporušením zákona, resp. postupom všeobecného súdu súladným s právnymi

normami na posudzovanú právnu vec aplikovaného všeobecne záväzného právneho

predpisu (v danom prípade prvá veta ) nemôže spôsobiť, resp. mať za

následok namietané porušenie označeného základného práva ( ,

ods. 2 listiny). Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť v tejto jej časti ako

zjavne neopodstatnenú. Na uvedenom závere nič nemení ani okolnosť, že jeden z členov

dovolacieho senátu mal odlišný (k sťažovateľovi sa prikláňajúci) názor, že povinnosťou

krajského súdu bolo na odvolacie pojednávanie osobitne predvolať (okrem jeho právneho

zástupcu) tiež navrhovateľa. V tomto ohľade neostáva ústavnému súdu nič iné, ako

zopakovať najvyšším súdom vyslovený názor, že „Postup odvolacieho súdu, ktorý

predvolanie na odvolacie pojednávanie doručil len právnemu zástupcovi žalobcu, bol

v súlade s ustanovením veta prvá , podľa ktorého ak má účastník

zástupcu s plnomocenstvom pre celé konanie, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi.

Pretože zástupca žalobcu bol zástupcom s plnomocenstvom na celé konanie a nešlo

o prípad podľa druhej uvedeného ustanovenia, t. j. o prípad kedy by mal žalobca osobne

niečo vykonať, napr. že by sa mal podrobiť vykonaniu dôkazu svojím výsluchom, bolo

doručenie predvolania jeho zástupcovi postačujúce.“.

33. Ústavný súd poznamenáva, že mu neprislúcha zjednocovať in abstracto

judikatúru všeobecných súdov (a ani zjednocovanie právnych názorov jednotlivých sudcov)

a suplovať právomoc, ktorá podľa o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov je zverená práve najvyššiemu

súdu.

34. Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami

krajského súdu a najvyššieho súdu (a postupom v konaní im predchádzajúcim)

a namietaným porušením označeného základného práva podľa (resp.

čl. 38 ods. 2 listiny). Preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa v tejto časti vo vzťahu

k menovaným súdom odmietnuť podľa ako zjavne

neopodstatnenú.

II.D

K namietanému porušeniu a listiny postupom a rozhodnutiami

v predmetnej sťažovateľovej veci konajúcimi všeobecnými súdmi

35. K namietanému porušeniu a listiny ústavný súd poznamenáva,

že predmetné ustanovenia predstavujú všeobecné zásady uplatňovania základných práv

a slobôd upravených v druhej hlave (resp. listiny) a nemožno ich posudzovať

samostatne, bez ich vzájomného pôsobenia (ako aplikačného pravidla) s konkrétnym

základným právom alebo slobodou. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil také

porušenie sťažovateľom označených základných práv, ktoré by odôvodňovalo následné

uplatnenie ústavnoprávnej ochrany, je potrebné konštatovať, že postupom a rozhodnutiami

v predmetnej sťažovateľovej veci konajúcimi všeobecnými súdmi nedošlo k porušeniu

uvedených právnych noriem.

III.

36. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nemal dôvod zaoberať

sa ďalšími návrhmi sťažovateľa (najmä rozhodovaním o ustanovení mu právneho zástupcu),

ako aj vyzývať sťažovateľa na odstránenie zrejmých nedostatkov jeho podania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2010