Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 13/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012

predbežne prerokoval sťažnosť E. D., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. D., Advokátska

kancelária, Ž., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 22. novembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť E. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

30. decembra 2011 doručená sťažnosť E. D., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané

porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 22. novembra 2011.

2. Zo sťažnosti vyplýva:

„Návrhom zo dňa 16. 8. 2006 Sťažovateľka v postavení navrhovateľa podala návrh

na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, konkrétne ku geometrickým plánom

označeným častiam pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. V. a zapísaných na LV č. 1559

parc. č. 7/1 KN- orná pôda o výmere 501 m2, parc. č. 7/2 KN - zastavané plochy a nádvoria

o výmere 113 m2 a parc. č. 6 KN - zastavané plochy a nádvoria o výmere 662 m2

zapísaného na LV č. 1236. Konanie bolo vedené pred Okresným súdom v Žiline

pod sp. zn. .

Rozsudkom zo dňa 28. 4. 2011 Okresný súd v Žiline návrh

Sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietol.

Dňa 17. 6. 2011 Sťažovateľka podala voči rozsudku Okresného súdu v Žiline

odvolanie, ktorým žiada rozsudok zmeniť a vyhovieť návrhu v plnom rozsahu alebo

rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie...

Dňa 22. 11. 2011 Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. rozsudok

Okresného súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 28. 4. 2011 potvrdil...“

3. Sťažovateľka ďalej uviedla:

„V konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníctvo

je predmetom sporu sa všeobecné súdy prekvapivo sústredili len na riešenie otázky

vlastníctva v období od r. 1944 do roku 1961. Je nepochybné, že súd prvého stupňa sa

naozaj podrobne zaoberal vlastníckymi vzťahmi z tohto obdobia. Vykonal relatívne

rozsiahle dokazovanie či už znaleckým posudkom, výsluchom svedkov, ohliadkou na mieste,

listinnými dôkazmi. Na základe takto vykonaného dokazovania a po jeho vyhodnotení

dospel prvostupňový súd k právnemu záveru, ktorý podrobne zdôvodňuje vo svojom

rozhodnutí zo dňa zo dňa 28. 4. 2011.

Je však prekvapujúce, že všeobecné súdy nezobrali v úvahu skutočnosť, že i po roku

1961 uplynulo ďalších 50 rokov, počas ktorých došlo k takým právnym skutočnostiam, ktoré

sa nepochybne mohli premietnuť (a podľa názoru Sťažovateľky sa aj premietli)

do vlastníckych vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam.

Sťažovateľka v návrhu na začatie konania zo dňa 16. 8. 2006 uviedla dôkaz - verejnú

listinu - rozhodnutie Štátneho notárstva v Ž. č. D 1239/86-24 zo dňa 27. 11. 1986, ktoré

potvrdilo Sťažovateľke vlastnícke právo k sporným pozemkom. S týmto mimoriadne

dôležitým rozhodnutím ako dôkazom sa prvostupňový súd nezaoberal vôbec. V odôvodnení

sa prvostupňový súd vyhol akémukoľvek právnemu zdôvodneniu, ktoré by riešilo otázku

konfrontácie a dopadu tohto rozhodnutia na deklarované vlastnícke právo k predmetným

nehnuteľnostiam, ktoré údajne, podľa názoru súdu, získala právna predchodkyňa odporcov

v roku 1961 vydržaním. I napriek odvolaniu Sťažovateľky, kde na takýto nedostatok

rozhodnutia súdu prvého stupňa poukazovala, druhostupňový súd nepovažoval taktiež

za potrebné zaoberať sa touto skutočnosťou, s týmto dôkazom.

Tak prvostupňový ako i druhostupňový súd sa, podľa nášho názoru, mal zaoberať

i otázkou či nedošlo k zmene vlastníckych vzťahov po roku 1986, teda aký vplyv malo a má

rozhodnutie Štátneho notárstva v Ž. č. D 1239/86-24 zo dňa 27. 11. 1986 (ako i iných

právne významných skutočností ako napr. plynutie času a pod.) na dovtedajšie vlastnícke

vzťahy. Je totiž zrejmé, že takéto dedičské rozhodnutie bolo a je schopné byť titulom

oprávnenej držby s následkom vydržania vlastníckeho práva (najmä v prípadoch,

ak dovtedy poručiteľ figuroval vo všetkých verejných knihách ako vlastník). Vzhľadom

na 10 ročnú dĺžku vydržacej doby (a špeciálnu možnosť započítania i doby od 1986

do 1992) a jej uplynutie k 27. 11. 1996, bola tak reálne otvorená i prípadná otázka

vydržania vlastníckeho práva Sťažovateľkou. Následná otázka vydania osvedčenia

o vydržaní zo dňa 16. 10. 1997 podľa o úprave niektorých

vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam by tak nemala právny význam, nakoľko

Sťažovateľka podala návrh na určenie vlastníckeho práva proti odporcom v lehote pred

uplynutím desaťročnej lehoty stanovenej v 2b. o úprave

niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam.

V tejto súvislosti je potrebné skonštatovať, že:

• všeobecné súdy opomenuli vykonať dôkazy, o ktoré opiera svoj nárok Sťažovateľka,

a nezaoberali sa tak vôbec právnymi skutočnosťami vzniknutými po roku 1961

• všeobecné súdy vydali rozhodnutie, ktoré je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov (akceptovateľných v časovej línii snáď iba do r. 1961), ako

i pre absenciu odôvodnenia právnych skutočností vyplývajúcich z dôkazov predložených

Sťažovateľkou.“

4. Sťažovateľka uviedla: „Tvrdenie Krajského súdu v Žiline o bezvýznamnosti

časovej postupnosti vydania rozhodnutia štátneho notárstva vzbudzuje dojem

bezvýznamnosti rozhodnutia samotného, teda nerešpektovanie existencie a právnych

následkov konkrétneho rozhodnutia súdu. Ide o tak závažný záver Krajského súdu v Žiline,

ktorý je priamo v rozpore so základnými atribútmi právneho štátu stelesnenými v Ústave

SR.

Právne skutočnosti po roku 1961 nepochybne mohli ovplyvniť vlastnícke vzťahy

vzniknuté do roku 1961. Podľa nášho názoru, Krajský súd v Žiline bol povinný kľúčové

dôkazy navrhované Sťažovateľkou zhodnotiť (najmä pokiaľ ide o rozhodnutie Štátneho

notárstva č. D 1239/86-24 zo dňa 27. 11. 1986 vo vzťahu k dovtedajším vlastníckym

vzťahom, nakoľko Sťažovateľka sa riadila týmto rozhodnutím, ktoré vydal štátny orgán -

štátne notárstvo, súd; je teda namieste riadne zdôvodniť, prečo takýto právny titul

neobstojí, resp. nemá byť rešpektovaný), ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z dôkazov

pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do

úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať.

Takéto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní

nerozhodol vôbec, pozn.) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia, v čom vidíme

porušenie základného práva Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa

SR.“

5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Krajský súd v Žiline rozsudkom zo dňa 22. 11. 2011 porušil právo

E. D., trvalé bytom Ž. na súdnu ochranu garantovanú Slovenskej

republiky.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. zo dňa 22. 11. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť E. D. trvalé bytom Ž. trovy právneho

zastúpenia v sume 261,82 €, (slovom dvestošesťdesiat jeden euro a osemdesiat dva centov),

t. j. za 2 úkony právnej služby a 2 x režijný paušál na účet právneho zástupcu

Sťažovateľky.“

II.

1. Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti.

2. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

3. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa

v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

4. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí

bez prítomnosti navrhovateľa.

5. Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

6. Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

III.

1. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že uznesením krajského súdu

sp. zn. z 22. novembra 2011 v konaní o návrhu sťažovateľky na určenie

vlastníckeho práva k nehnuteľnosti malo byť zasiahnuté do jej základného práva na súdnu

ochranu. Uznesenie krajského súdu je podľa jej názoru nepreskúmateľné pre nedostatok

dôvodov a sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva aj tým, že krajský súd

„sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať“. Napadnutým uznesením

krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)

sp. zn. z 28. apríla 2011, ktorým bol návrh sťažovateľky zamietnutý.

2. Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu sp. zn.

z 22. novembra 2011 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn.

z 28. apríla 2011.

3. Okresný súd uviedol: „... V tomto období na území Slovenska do 31. 12. 1950

platilo obyčajové právo, v zmysle ktorého vlastníctvo k nehnuteľnosti bolo možné

nadobudnúť len vpisom do pozemkovej knihy. Z tejto zásady existovali výnimky, keď možno

nadobudnúť vlastníctvo aj bez pozemnoknižného vpisu. Jednou takou výnimkou bolo ak

nehnuteľnosť niekto 32 rokov ako svoju pokojne mal v držbe, a to aj napriek tomu, že

v pozemkovej knihe, ktorá mala v tom čase nielen registračný, ale aj hmotnoprávny

charakter, bol ako vlastník uvedený niekto iný. F. P. na základe zápisnice o zámene z 15.

10. 1943 a kúpnej zmluvy z 20. 3. 1944 takto získané vlastníctvo nemal zapísané

v pozemkovej knihe. Avšak tieto od vtedy užíval v presvedčení o nadobudnutí vlastníctva

k ním a svedčilo to o jeho oprávnenej držbe, ako jednej z podmienok nadobudnutia

vlastníckeho práva. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa

musel dokazovať. Z výsluchu svedkov bolo jednoznačne preukázané, že pozemky užíval F.

P., keď na jednej časti mal postavený rodinný dom s hospodárskymi budovami a druhú časť

užíval ako záhradu. Teda F. P. bol od podpísania kúpnej zmluvy s J. Č. dňa 20. 3. 1944 v

dobrej viere, že nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva a začala mu plynúť 32-ročná

vydržacia doba, ktorej koniec by pripadol na deň 20. 3. 1976. Od 1. 1. 1951 však nadobudol

účinnosť a v zmysle intertemporálneho ust. sa od

1. 1. 1951 ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti

obyčajového práva. Ak vydržacia doba začala plynúť pred 1. 1. 1951 sa v zmysle ust. § 566

skončila najneskoršie uplynutím 10-ročnej lehoty počítanej od 1. 1.

1951, ak neuplynula skôr. F. P. zomrel bezdetný dňa 6. 1. 1957, teda pred uplynutím

vydržacej doby. Podľa obyčajového práva i podľa ust.

platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si

započítať vydržaciu dobu predchodcu. F. P. užíval pozemky spolu so svojou manželkou

V. P. rod. S., ktorá pokračovala v ich dobromyseľnej držbe. Preto v danom prípade V. P.,

rod. S., ako dobromyseľná držiteľka, jediná dedička po F. P. nadobudla vlastníctvo

k nehnuteľnostiam vydržaním uplynutím lehoty dňa 1. 1. 1961. V. P., rod. S. opätovne

uzavrela sobáš dňa 3. 3. 1962 s F. Ch. (sobášny list č. l. 32). Táto bola v dobrej viere, že

nehnuteľnosti užíva ako svoje vlastné aj z toho dôvodu, že F. P. už za svojho života prejavil

vôľu, závetom zo dňa 22. 1. 1953, aby jeho manželka po jeho smrti sa stala vlastníčkou

domu, hospodárskej budovy, dvora a pozemku, ako ich má doteraz v držbe a úžitku a

darovacou zmluvou zo dňa 7. 5. 1954 evidovanú pod Čd 124/955 previedol na manželku

všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok, s dodatkom aj prípadne v iných zápisniciach, avšak

pri popísaní nehnuteľností, nebola konkrétne uvedená sporná parcela.

Zo znaleckého posudku č. 49/2008 znalca Ing. M. K. z odboru geodézia a kartografia

vyplýva, že v komasačnom hárku č. 66 je vedená parc. č. 16 - orná pôda o výmere 909 m2

na vlastníka J. Č. (ž. A. C.), v komasačnom hárku č. 451 parc. č. 17 orná pôda o výmere

480 m2 na vlastníka J. C. slob. Zápis bol vykonaný na základe miestneho šetrenia a

merania zo dňa 1. 6. 1942, ktoré je vyznačené pod položkou č. 56 ohlasovacieho listu.

Podľa zákresu došlo k zlúčeniu pôvodne zameraných parc. č. 13, 16, 17 a k novému

rozdeleniu tak, že parc. č. 16 o výmere 909 m2 bola pridelená pre J. Č. (ž. A. C.) a parc. č.

17 o výmere 480 m2 pre J. Č. slob., pričom pôvodná parc. č. 13 bola zrušená. Tento stav

nebol premietnutý do komasačnej mapy. Následne boli vykonané zmeny na základe

zápisnice o čarovaní pozemkov z 15. 10. 1943, keď F. P. prevzal pozemky J. Č. a kúpnou

zmluvou 20. 3. 1944 odkúpil parcelu J. Č.

Geometrickým plánom č. 562/62-212-920, úradne overený na Stredisku geodézie

pred okres Ž. dňa 20. 5. 1963 došlo k upresneniu hranice medzi parc. č. 26 a 12. V novom

stave vo výkaze výmer parc. č. 16, 17 boli zlúčené ako parc. č. 17 o výmere 1442 m2

pridelená pre F. P., ktorú následne dedila jeho manželka V., rod. S. Okrem parc. č. 17 boli

riešené aj parc. č. 7, 8, 10 a 12, pričom majetkovoprávne mali byť vysporiadané iba parc.

č. 7, 8 a parc. č. 10, 12 a 17 sú pre pozemnoknižné usporiadanie nežiadúce. Pri parc. č. 17

v novom stave sú rešpektované zmeny, ktoré boli vykonané zámenou a kúpou ako je to

vyššie uvedené.

Komasačné parc. č. 16 a 17 v súčasnosti zodpovedajú ako celok katastrálnym

parceliám zapísaných na :

LV č. 1236 parc. č. 6 zast. plocha o výmere 662 m2 - zodpovedajúce kom. parc. č. 17

o výmere 193 m2,

- LV č. 1559 parc. č. 7/1 orná pôda o výmere 501 m2 - zodpovedajúca kom. parc.

č. 17 o výmere 193 m2 , parc. č. 7/2 zast. plocha o výmere 113 m2 a parc. č. 7/3

zast. plocha o výmere 142 m2 - zodpovedajúce kom. parc. č. 17 o výmere 94 m2. Teda

i v tomto znaleckom posudku je konštatovaný skutkový stav, tak ako je popísaný vyššie

v zmysle zmluvy o zámene pozemkov a kúpno-predajnej zmluvy.

Vychádzajúc z popísaného skutkového stavu si V. Ch., rod. S. oprávnene dala

osvedčiť svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam notárskou zápisnicou spísanou na Notárskom

úrade Ž., notárom D. T. pod č. N 123/97, Nz 195/97 dňa 24. 9. 1997.

Následne na to V. Ch. kúpnou zmluvou zo dňa 14. 11. 1997, ktorá bola Správou katastra Ž.

zavkladovaná pod č. V 6127/97 previedla vlastnícke právo k novovytvorenej KNC parc. č. 7

- orná pôda o výmere 756 m2 na odporcov v rade 1/ a 21. Odporkyňa v rade 3/ nadobudla

vlastnícke právo k KNC parc. č. 6 - zastavané plochy o výmere 662 m2 Osvedčením o

dedičstve sp. zn. D 632/99 po poručiteľke V. Ch.

Na základe takto konštatovaného skutkového stav súd dospel záveru, že právna

predchodkyňa odporcov nadobudla vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti vydržaním dňa

1. 1. 1961, preto je návrh navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva nedôvodný a tento

zamietol.“

4. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:

„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1

a bez nariadenia pojednávania ( ) rozhodnutie prvostupňového súdu

podľa ust. ako vecne správne potvrdil.

Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie dôkazov a právne posúdenie veci,

v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého

rozhodnutia tak, ako sú podrobne uvedené na č. l. 7 až 9 dôvodov rozsudku, ktoré v takomto

prípade nie je potrebné opakovať ( ), keďže ani zo strany odvolateľky

neboli v odvolacom konaní uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd

prvého stupňa.

Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľky v odvolacom konaní v tom smere, že

prvostupňový súd sa nevyporiadal s dedičským rozhodnutím Okresného súdu v Žiline

sp. zn. D 1239/86-24, zo dňa 27. 11. 1986, lebo sporné nehnuteľnosti už v tom čase nemohli

byť vo vlastníctve poručiteľa práve z dôvodu, že právna predchodkyňa odporcov tieto

vydržala už v roku 1961 tak, ako to podrobne zdôvodnil prvostupňový súd na č. l. 8 až 9

dôvodov s príslušným právnym zdôvodnením po predchádzajúcom vyhodnotení dôkazov,

s čím sa stotožnil i odvolací súd. Po takomto vyhodnotení a právnom posúdení veci je

právne bezvýznamnou podľa názoru odvolacieho súdu i časová postupnosť vydania

osvedčenia, na ktorú poukazovala navrhovateľka. V tomto konaní sa navrhovateľka

domáhala určenia vlastníckeho práva a pokiaľ teda prvostupňový súd prejudiciálne ustálil,

že v minulosti došlo k vydržaniu sporných nehnuteľností právnym predchodcom odporcov,

následne správne jej návrh zamietol.“

5. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,

že preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(podobne aj ). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi

vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.

6. Z už citovaného vyplýva, že úlohou

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne

neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej

neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci

nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným

právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej

moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán

porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť

reálne nepripúšťajú (podobne , ).

7. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny

proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom

úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný

súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania

().

8. K tvrdeniu sťažovateľky, že napadnuté uznesenie krajského súdu je

nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského

súdu sp. zn. z 22. novembra 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu

sp. zn. z 28. apríla 2011 uvádza, že prijaté právne závery všeobecných súdov

v predmetnej veci nemožno so zreteľom na skutkový stav považovať za zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.

Krajský súd vychádzal z ústavne akceptovateľného výkladu príslušných ustanovení

upravujúcich nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam

a tieto aplikoval na skutkový stav zistený dokazovaním okresného súdu v predmetnom

konaní. Závery vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu nemožno považovať

za svojvoľný výklad, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv

sťažovateľky ako účastníčky predmetného súdneho konania.

Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že sa krajský súd nevysporiadal s dôkazom –

rozhodnutím Štátneho notárstva v Ž. č. D 1239/86-24 z 27. novembra 1986, ústavný súd

uvádza, že tak z uznesenia okresného súdu, ako aj z uznesenia krajského súdu je zrejmé, že

označený dôkaz bol vykonaný, a z rozhodnutí všeobecných súdov jednoznačne vyplýva, že

sa týmto dôkazom zaoberali, a je tiež zrejmé, akými úvahami tieto súdy postupovali

pri rozhodnutí o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva.

9. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným

porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a napadnutým uznesením

krajského súdu. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

10. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších nárokoch

na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012