Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 13/2012
PDF · 223 KB
No categories available
II. ÚS 13/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012
predbežne prerokoval sťažnosť E. D., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. M. D., Advokátska
kancelária, Ž., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
9 Co 266/2011 z 22. novembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť E. D. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
30. decembra 2011 doručená sťažnosť E. D., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané
porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 Co 266/2011 z 22. novembra 2011.
2. Zo sťažnosti vyplýva:
„Návrhom zo dňa 16. 8. 2006 Sťažovateľka v postavení navrhovateľa podala návrh
na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, konkrétne ku geometrickým plánom
označeným častiam pozemkov nachádzajúcich sa v k. ú. V. a zapísaných na LV č. 1559
parc. č. 7/1 KN- orná pôda o výmere 501 m2, parc. č. 7/2 KN - zastavané plochy a nádvoria
o výmere 113 m2 a parc. č. 6 KN - zastavané plochy a nádvoria o výmere 662 m2
zapísaného na LV č. 1236. Konanie bolo vedené pred Okresným súdom v Žiline
pod sp. zn. 25 C121/2006.
Rozsudkom 25 C 121/2006 zo dňa 28. 4. 2011 Okresný súd v Žiline návrh
Sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam zamietol.
Dňa 17. 6. 2011 Sťažovateľka podala voči rozsudku Okresného súdu v Žiline
odvolanie, ktorým žiada rozsudok zmeniť a vyhovieť návrhu v plnom rozsahu alebo
rozsudok zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie...
Dňa 22. 11. 2011 Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 9 Co 266/2011 rozsudok
Okresného súdu v Žiline sp. zn. 25 C 121/2006 zo dňa 28. 4. 2011 potvrdil...“
3. Sťažovateľka ďalej uviedla:
„V konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktorých vlastníctvo
je predmetom sporu sa všeobecné súdy prekvapivo sústredili len na riešenie otázky
vlastníctva v období od r. 1944 do roku 1961. Je nepochybné, že súd prvého stupňa sa
naozaj podrobne zaoberal vlastníckymi vzťahmi z tohto obdobia. Vykonal relatívne
rozsiahle dokazovanie či už znaleckým posudkom, výsluchom svedkov, ohliadkou na mieste,
listinnými dôkazmi. Na základe takto vykonaného dokazovania a po jeho vyhodnotení
dospel prvostupňový súd k právnemu záveru, ktorý podrobne zdôvodňuje vo svojom
rozhodnutí zo dňa 25 C 121/2006 zo dňa 28. 4. 2011.
Je však prekvapujúce, že všeobecné súdy nezobrali v úvahu skutočnosť, že i po roku
1961 uplynulo ďalších 50 rokov, počas ktorých došlo k takým právnym skutočnostiam, ktoré
sa nepochybne mohli premietnuť (a podľa názoru Sťažovateľky sa aj premietli)
do vlastníckych vzťahov k predmetným nehnuteľnostiam.
Sťažovateľka v návrhu na začatie konania zo dňa 16. 8. 2006 uviedla dôkaz - verejnú
listinu - rozhodnutie Štátneho notárstva v Ž. č. D 1239/86-24 zo dňa 27. 11. 1986, ktoré
potvrdilo Sťažovateľke vlastnícke právo k sporným pozemkom. S týmto mimoriadne
dôležitým rozhodnutím ako dôkazom sa prvostupňový súd nezaoberal vôbec. V odôvodnení
sa prvostupňový súd vyhol akémukoľvek právnemu zdôvodneniu, ktoré by riešilo otázku
konfrontácie a dopadu tohto rozhodnutia na deklarované vlastnícke právo k predmetným
nehnuteľnostiam, ktoré údajne, podľa názoru súdu, získala právna predchodkyňa odporcov
v roku 1961 vydržaním. I napriek odvolaniu Sťažovateľky, kde na takýto nedostatok
rozhodnutia súdu prvého stupňa poukazovala, druhostupňový súd nepovažoval taktiež
za potrebné zaoberať sa touto skutočnosťou, s týmto dôkazom.
Tak prvostupňový ako i druhostupňový súd sa, podľa nášho názoru, mal zaoberať
i otázkou či nedošlo k zmene vlastníckych vzťahov po roku 1986, teda aký vplyv malo a má
rozhodnutie Štátneho notárstva v Ž. č. D 1239/86-24 zo dňa 27. 11. 1986 (ako i iných
právne významných skutočností ako napr. plynutie času a pod.) na dovtedajšie vlastnícke
vzťahy. Je totiž zrejmé, že takéto dedičské rozhodnutie bolo a je schopné byť titulom
oprávnenej držby s následkom vydržania vlastníckeho práva (najmä v prípadoch,
ak dovtedy poručiteľ figuroval vo všetkých verejných knihách ako vlastník). Vzhľadom
na 10 ročnú dĺžku vydržacej doby (a špeciálnu možnosť započítania i doby od 1986
do 1992) a jej uplynutie k 27. 11. 1996, bola tak reálne otvorená i prípadná otázka
vydržania vlastníckeho práva Sťažovateľkou. Následná otázka vydania osvedčenia
o vydržaní zo dňa 16. 10. 1997 podľa zákona č. zákona č. 293/1992 Zb. o úprave niektorých
vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam by tak nemala právny význam, nakoľko
Sťažovateľka podala návrh na určenie vlastníckeho práva proti odporcom v lehote pred
uplynutím desaťročnej lehoty stanovenej v § 2 ods. 2 zákona č. 293/1992 2b. o úprave
niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam.
V tejto súvislosti je potrebné skonštatovať, že:
• všeobecné súdy opomenuli vykonať dôkazy, o ktoré opiera svoj nárok Sťažovateľka,
a nezaoberali sa tak vôbec právnymi skutočnosťami vzniknutými po roku 1961
• všeobecné súdy vydali rozhodnutie, ktoré je nezrozumiteľné a nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov (akceptovateľných v časovej línii snáď iba do r. 1961), ako
i pre absenciu odôvodnenia právnych skutočností vyplývajúcich z dôkazov predložených
Sťažovateľkou.“
4. Sťažovateľka uviedla: „Tvrdenie Krajského súdu v Žiline o bezvýznamnosti
časovej postupnosti vydania rozhodnutia štátneho notárstva vzbudzuje dojem
bezvýznamnosti rozhodnutia samotného, teda nerešpektovanie existencie a právnych
následkov konkrétneho rozhodnutia súdu. Ide o tak závažný záver Krajského súdu v Žiline,
ktorý je priamo v rozpore so základnými atribútmi právneho štátu stelesnenými v Ústave
SR.
Právne skutočnosti po roku 1961 nepochybne mohli ovplyvniť vlastnícke vzťahy
vzniknuté do roku 1961. Podľa nášho názoru, Krajský súd v Žiline bol povinný kľúčové
dôkazy navrhované Sťažovateľkou zhodnotiť (najmä pokiaľ ide o rozhodnutie Štátneho
notárstva č. D 1239/86-24 zo dňa 27. 11. 1986 vo vzťahu k dovtedajším vlastníckym
vzťahom, nakoľko Sťažovateľka sa riadila týmto rozhodnutím, ktoré vydal štátny orgán -
štátne notárstvo, súd; je teda namieste riadne zdôvodniť, prečo takýto právny titul
neobstojí, resp. nemá byť rešpektovaný), ďalej zdôvodniť, napr. prečo niektoré z dôkazov
pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do
úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať.
Takéto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní
nerozhodol vôbec, pozn.) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia, v čom vidíme
porušenie základného práva Sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR.“
5. Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Krajský súd v Žiline rozsudkom 9 Co 266/2011 zo dňa 22. 11. 2011 porušil právo
E. D., trvalé bytom Ž. na súdnu ochranu garantovanú čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 9 Co 266/2011 zo dňa 22. 11. 2011 a vec mu vracia na ďalšie konanie.
3. Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť E. D. trvalé bytom Ž. trovy právneho
zastúpenia v sume 261,82 €, (slovom dvestošesťdesiat jeden euro a osemdesiat dva centov),
t. j. za 2 úkony právnej služby a 2 x režijný paušál na účet právneho zástupcu
Sťažovateľky.“
II.
1. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti.
2. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
3. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127
ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.
4. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí
bez prítomnosti navrhovateľa.
5. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
6. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
III.
1. Podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení, že uznesením krajského súdu
sp. zn. 9 Co 266/2011 z 22. novembra 2011 v konaní o návrhu sťažovateľky na určenie
vlastníckeho práva k nehnuteľnosti malo byť zasiahnuté do jej základného práva na súdnu
ochranu. Uznesenie krajského súdu je podľa jej názoru nepreskúmateľné pre nedostatok
dôvodov a sťažovateľka vidí porušenie svojho základného práva aj tým, že krajský súd
„sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať“. Napadnutým uznesením
krajský súd potvrdil rozsudok Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“)
sp. zn. 25 C/121/2006 z 28. apríla 2011, ktorým bol návrh sťažovateľky zamietnutý.
2. Ústavný súd preskúmal uznesenie krajského súdu sp. zn. 9 Co 266/2011
z 22. novembra 2011 v spojení s uznesením okresného súdu sp. zn. 25 C/121/2006
z 28. apríla 2011.
3. Okresný súd uviedol: „... V tomto období na území Slovenska do 31. 12. 1950
platilo obyčajové právo, v zmysle ktorého vlastníctvo k nehnuteľnosti bolo možné
nadobudnúť len vpisom do pozemkovej knihy. Z tejto zásady existovali výnimky, keď možno
nadobudnúť vlastníctvo aj bez pozemnoknižného vpisu. Jednou takou výnimkou bolo ak
nehnuteľnosť niekto 32 rokov ako svoju pokojne mal v držbe, a to aj napriek tomu, že
v pozemkovej knihe, ktorá mala v tom čase nielen registračný, ale aj hmotnoprávny
charakter, bol ako vlastník uvedený niekto iný. F. P. na základe zápisnice o zámene z 15.
10. 1943 a kúpnej zmluvy z 20. 3. 1944 takto získané vlastníctvo nemal zapísané
v pozemkovej knihe. Avšak tieto od vtedy užíval v presvedčení o nadobudnutí vlastníctva
k ním a svedčilo to o jeho oprávnenej držbe, ako jednej z podmienok nadobudnutia
vlastníckeho práva. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa
musel dokazovať. Z výsluchu svedkov bolo jednoznačne preukázané, že pozemky užíval F.
P., keď na jednej časti mal postavený rodinný dom s hospodárskymi budovami a druhú časť
užíval ako záhradu. Teda F. P. bol od podpísania kúpnej zmluvy s J. Č. dňa 20. 3. 1944 v
dobrej viere, že nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva a začala mu plynúť 32-ročná
vydržacia doba, ktorej koniec by pripadol na deň 20. 3. 1976. Od 1. 1. 1951 však nadobudol
účinnosť Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. a v zmysle intertemporálneho ust. § 562 sa od
1. 1. 1951 ustanoveniami tohto zákona spravovali aj právne vzťahy vzniknuté za platnosti
obyčajového práva. Ak vydržacia doba začala plynúť pred 1. 1. 1951 sa v zmysle ust. § 566
zák. č. 141/1950 Zb. skončila najneskoršie uplynutím 10-ročnej lehoty počítanej od 1. 1.
1951, ak neuplynula skôr. F. P. zomrel bezdetný dňa 6. 1. 1957, teda pred uplynutím
vydržacej doby. Podľa obyčajového práva i podľa ust. § 116 ods. 2 zák. č. 141/1950 Zb.
platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si
započítať vydržaciu dobu predchodcu. F. P. užíval pozemky spolu so svojou manželkou
V. P. rod. S., ktorá pokračovala v ich dobromyseľnej držbe. Preto v danom prípade V. P.,
rod. S., ako dobromyseľná držiteľka, jediná dedička po F. P. nadobudla vlastníctvo
k nehnuteľnostiam vydržaním uplynutím lehoty dňa 1. 1. 1961. V. P., rod. S. opätovne
uzavrela sobáš dňa 3. 3. 1962 s F. Ch. (sobášny list č. l. 32). Táto bola v dobrej viere, že
nehnuteľnosti užíva ako svoje vlastné aj z toho dôvodu, že F. P. už za svojho života prejavil
vôľu, závetom zo dňa 22. 1. 1953, aby jeho manželka po jeho smrti sa stala vlastníčkou
domu, hospodárskej budovy, dvora a pozemku, ako ich má doteraz v držbe a úžitku a
darovacou zmluvou zo dňa 7. 5. 1954 evidovanú pod Čd 124/955 previedol na manželku
všetok hnuteľný a nehnuteľný majetok, s dodatkom aj prípadne v iných zápisniciach, avšak
pri popísaní nehnuteľností, nebola konkrétne uvedená sporná parcela.
Zo znaleckého posudku č. 49/2008 znalca Ing. M. K. z odboru geodézia a kartografia
vyplýva, že v komasačnom hárku č. 66 je vedená parc. č. 16 - orná pôda o výmere 909 m2
na vlastníka J. Č. (ž. A. C.), v komasačnom hárku č. 451 parc. č. 17 orná pôda o výmere
480 m2 na vlastníka J. C. slob. Zápis bol vykonaný na základe miestneho šetrenia a
merania zo dňa 1. 6. 1942, ktoré je vyznačené pod položkou č. 56 ohlasovacieho listu.
Podľa zákresu došlo k zlúčeniu pôvodne zameraných parc. č. 13, 16, 17 a k novému
rozdeleniu tak, že parc. č. 16 o výmere 909 m2 bola pridelená pre J. Č. (ž. A. C.) a parc. č.
17 o výmere 480 m2 pre J. Č. slob., pričom pôvodná parc. č. 13 bola zrušená. Tento stav
nebol premietnutý do komasačnej mapy. Následne boli vykonané zmeny na základe
zápisnice o čarovaní pozemkov z 15. 10. 1943, keď F. P. prevzal pozemky J. Č. a kúpnou
zmluvou 20. 3. 1944 odkúpil parcelu J. Č.
Geometrickým plánom č. 562/62-212-920, úradne overený na Stredisku geodézie
pred okres Ž. dňa 20. 5. 1963 došlo k upresneniu hranice medzi parc. č. 26 a 12. V novom
stave vo výkaze výmer parc. č. 16, 17 boli zlúčené ako parc. č. 17 o výmere 1442 m2
pridelená pre F. P., ktorú následne dedila jeho manželka V., rod. S. Okrem parc. č. 17 boli
riešené aj parc. č. 7, 8, 10 a 12, pričom majetkovoprávne mali byť vysporiadané iba parc.
č. 7, 8 a parc. č. 10, 12 a 17 sú pre pozemnoknižné usporiadanie nežiadúce. Pri parc. č. 17
v novom stave sú rešpektované zmeny, ktoré boli vykonané zámenou a kúpou ako je to
vyššie uvedené.
Komasačné parc. č. 16 a 17 v súčasnosti zodpovedajú ako celok katastrálnym
parceliám zapísaných na :
LV č. 1236 parc. č. 6 zast. plocha o výmere 662 m2 - zodpovedajúce kom. parc. č. 17
o výmere 193 m2,
- LV č. 1559 parc. č. 7/1 orná pôda o výmere 501 m2 - zodpovedajúca kom. parc.
č. 17 o výmere 193 m2 , parc. č. 7/2 zast. plocha o výmere 113 m2 a parc. č. 7/3
zast. plocha o výmere 142 m2 - zodpovedajúce kom. parc. č. 17 o výmere 94 m2. Teda
i v tomto znaleckom posudku je konštatovaný skutkový stav, tak ako je popísaný vyššie
v zmysle zmluvy o zámene pozemkov a kúpno-predajnej zmluvy.
Vychádzajúc z popísaného skutkového stavu si V. Ch., rod. S. oprávnene dala
osvedčiť svoje vlastníctvo k nehnuteľnostiam notárskou zápisnicou spísanou na Notárskom
úrade Ž., notárom D. T. pod č. N 123/97, Nz 195/97 dňa 24. 9. 1997.
Následne na to V. Ch. kúpnou zmluvou zo dňa 14. 11. 1997, ktorá bola Správou katastra Ž.
zavkladovaná pod č. V 6127/97 previedla vlastnícke právo k novovytvorenej KNC parc. č. 7
- orná pôda o výmere 756 m2 na odporcov v rade 1/ a 21. Odporkyňa v rade 3/ nadobudla
vlastnícke právo k KNC parc. č. 6 - zastavané plochy o výmere 662 m2 Osvedčením o
dedičstve sp. zn. D 632/99 po poručiteľke V. Ch.
Na základe takto konštatovaného skutkového stav súd dospel záveru, že právna
predchodkyňa odporcov nadobudla vlastnícke právo k danej nehnuteľnosti vydržaním dňa
1. 1. 1961, preto je návrh navrhovateľky na určenie vlastníckeho práva nedôvodný a tento
zamietol.“
4. Krajský súd svoje rozhodnutie odôvodnil takto:
„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu mu danom ust. § 212 ods. 1
O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 O. s. p.) rozhodnutie prvostupňového súdu
podľa ust. § 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.
Pokiaľ išlo o skutkové zistenia, vyhodnotenie dôkazov a právne posúdenie veci,
v tomto smere sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s dôvodmi napadnutého
rozhodnutia tak, ako sú podrobne uvedené na č. l. 7 až 9 dôvodov rozsudku, ktoré v takomto
prípade nie je potrebné opakovať (§219 ods. 2 O. s. p.), keďže ani zo strany odvolateľky
neboli v odvolacom konaní uvedené také skutočnosti, s ktorými by sa nevyporiadal súd
prvého stupňa.
Nemožno sa stotožniť s tvrdením navrhovateľky v odvolacom konaní v tom smere, že
prvostupňový súd sa nevyporiadal s dedičským rozhodnutím Okresného súdu v Žiline
sp. zn. D 1239/86-24, zo dňa 27. 11. 1986, lebo sporné nehnuteľnosti už v tom čase nemohli
byť vo vlastníctve poručiteľa práve z dôvodu, že právna predchodkyňa odporcov tieto
vydržala už v roku 1961 tak, ako to podrobne zdôvodnil prvostupňový súd na č. l. 8 až 9
dôvodov s príslušným právnym zdôvodnením po predchádzajúcom vyhodnotení dôkazov,
s čím sa stotožnil i odvolací súd. Po takomto vyhodnotení a právnom posúdení veci je
právne bezvýznamnou podľa názoru odvolacieho súdu i časová postupnosť vydania
osvedčenia, na ktorú poukazovala navrhovateľka. V tomto konaní sa navrhovateľka
domáhala určenia vlastníckeho práva a pokiaľ teda prvostupňový súd prejudiciálne ustálil,
že v minulosti došlo k vydržaniu sporných nehnuteľností právnym predchodcom odporcov,
následne správne jej návrh zamietol.“
5. Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,
že preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má
opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím
(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej
slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné
a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(podobne aj IV. ÚS 43/04). Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi
vydané rozhodnutia boli riadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
6. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým postupom tohto orgánu a základným
právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej
moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán
porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť
reálne nepripúšťajú (podobne IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05).
7. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu súčasťou práva na spravodlivý súdny
proces nie je to, aby účastník konania bol v akomkoľvek konaní pred všeobecným súdom
úspešný vrátane odvolacieho konania či konania o dovolaní. Z toho vyplýva, že všeobecný
súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníka konania
8. K tvrdeniu sťažovateľky, že napadnuté uznesenie krajského súdu je
nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, ústavný súd po preskúmaní uznesenia krajského
súdu sp. zn. 9 Co 266/2011 z 22. novembra 2011 v spojení s rozsudkom okresného súdu
sp. zn. 25 C/121/2006 z 28. apríla 2011 uvádza, že prijaté právne závery všeobecných súdov
v predmetnej veci nemožno so zreteľom na skutkový stav považovať za zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné.
Krajský súd vychádzal z ústavne akceptovateľného výkladu príslušných ustanovení
Občianskeho zákonníka upravujúcich nadobúdanie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
a tieto aplikoval na skutkový stav zistený dokazovaním okresného súdu v predmetnom
konaní. Závery vyjadrené v napadnutom uznesení krajského súdu nemožno považovať
za svojvoľný výklad, ktorý by mohol mať za následok porušenie základných práv
sťažovateľky ako účastníčky predmetného súdneho konania.
Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že sa krajský súd nevysporiadal s dôkazom –
rozhodnutím Štátneho notárstva v Ž. č. D 1239/86-24 z 27. novembra 1986, ústavný súd
uvádza, že tak z uznesenia okresného súdu, ako aj z uznesenia krajského súdu je zrejmé, že
označený dôkaz bol vykonaný, a z rozhodnutí všeobecných súdov jednoznačne vyplýva, že
sa týmto dôkazom zaoberali, a je tiež zrejmé, akými úvahami tieto súdy postupovali
pri rozhodnutí o zamietnutí návrhu sťažovateľky na určenie vlastníckeho práva.
9. Ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu príčinnú súvislosť medzi namietaným
porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu a napadnutým uznesením
krajského súdu. Ústavný súd preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
10. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších nárokoch
na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 8. marca 2012