Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6S/35/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach ako správny súd (ďalej len „súd") v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Končeka a členov senátu JUDr. Evy Baranovej a JUDr. Valérie Mihalčínovej v právnej veci žalobcu: DOBREX s.r.o., Kpt. Nálepku 20, Michalovce, práv. zast.: JUDr. Ján Husár, advokát, Slovenskej jednoty 8, Košice, proti žalovanému: Primátor mesta Michalovce, Námestie osloboditeľov 30, Michalovce, práv. zast.: doc. JUDr. Jozef Sotolář, PhD., advokát, Južná trieda 1, Košice, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 44479/010662/2018 zo dňa 09.03.2018, takto

rozhodol:

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného č. 44479/010662/2018 zo dňa 09.03.2018, ako aj rozhodnutie Mestského úradu Michalovce č. V/00084/2018 zo dňa 11.01.2018 a v r a c i a vec žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca ako žiadateľ dňa 02.01.2018 požiadal Mesto Michalovce, Mestský úrad Michalovce o sprístupnenie týchto informácií: 1. rozpočet na dielo „Rekonštrukcia Zimného štadióna“ podľa PaRD podľa jednotlivých položiek, 2. rozpočet projektanta na dodatok č. 1 k zmluve na Rekonštrukciu Zimného štadióna, 3. zápisy v stavebnom denníku o zmenách oproti PaRD, 4. protokol o prevzatí diela z decembra 2017 - kolaudačnú zápisnicu.

2. Prvostupňovým rozhodnutím Mesta Michalovce, Mestského úradu č. V/00084/2018 zo dňa 11.01.2018 o odmietnutí poskytnúť informácie Mestský úrad Michalovce odmietol podľa ods. 2 § 18 zákona č. 211/2000 Z.z. poskytnúť informácie, o ktoré dňa 02.01.2018 požiadal žalobca, a to s týmto odôvodnením: „Žiadateľ dňa 2.1.2018 požiadal o sprístupnenie týchto informácií: 1. rozpočet na dielo “Rekonštrukcia Zimného štadióna“ podľa PaRD podľa jednotlivých položiek. 2. rozpočet projektanta na dodatok č. 1 k zmluve na Rekonštrukciu Zimného štadióna 3. Zápisy v stavebnom denníku o zmenách oproti PaRD 4. Protokol o prevzatí diela z decembra 2017 - kolaudačnú zápisnicu. Poukazujeme na skutočnosť, že právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné ústavné práva a slobody. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a v rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva a slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody v tomto prípade o narušenie riadneho chodu mestského úradu narušeniu verejného záujmu (viď. nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 96/2010). Vo vzťahu k obsahu žiadosti počtu žiadosti a počtu bodov adresovaných povinnej osobe, je evidentné, že neposkytnutie informácii žiadateľovi je v danom prípade potrebné a nevyhnutné za účelom zabezpečenia iného legitímneho cieľa, aby bol zabezpečený výkon kompetencií povinnej osoby. V danej súvislosti možno poukázať na právny záver obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sži 4/2009, podľa ktorého poskytovanie informácií v zmysle zákona o slobode informácií nie je poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch, či o rokovaniach, ktoré sú súhrnom množstva údajov (informácií) prípadne aj ujednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (napr. nie sú zmluvnými stranami) a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne nedotýkajú. Na základe uvedeného, vo vzťahu k obsahu a početnosti žiadostí o informácie, je zrejmé, že jeho cieľ je zjavne šikanózny (Uznesenie NS SR sp. zn. 2Sži/10/2014).“

3. Na odvolanie žalobcu, v ktorom žalobca argumentoval nasledovne: „Mesto Michalovce podľa § 2, ods. 18 Zákona č. 211/2000 Z.z. odmietlo poskytnúť informáciu, o ktorú sme žiadali dňa 2.1.2018. Dôvodom odmietnutia tejto žiadosti je, že neposkytnutie informácií žiadateľovi je v danom prípade potrebné a nevyhnutné za účelom zabezpečenia iného legitímneho cieľa, aby bol zabezpečený výkon kompetencií povinnej osoby, mesta Michalovce. K tomuto je potrebné uviesť, že „vyhľadávanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov logicky vyžaduje určitý čas, avšak je to nevyhnutne späté s vybavením každej žiadosti o informácie. Ak by vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov bolo považované za neprimerané zaťaženie, išlo by o protiústavný výklad zákona, pretože povinné osoby by v dôsledku tohto výkladu fakticky nemuseli poskytovať skoro žiadne informácie, čo by znamenalo popretie ústavnej povinnosti poskytovať informácie zakotvenej v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR. Nebolo by zrejmé, aký rozsah poskytovania informácií by orgány verejnej moci nemuseli vôbec sprístupňovať, aby nedochádzalo k ochromeniu činnosti povinnej osoby, v tomto prípade mesta Michalovce. Z tohto dôvodu je potrebné vychádzať z rozsudku Krajského súdu v Bratislave, v ktorom sa uvádza, že ťažkosti súvisiace s vyhľadávaním a spracovaním požadovaných informácií, najmä vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií by mohli byť v zmysle § 17 zákona č. 211/2000 Z.z. dôvodom na predĺženie lehoty na vybavenie žiadosti, avšak povinnú osobu nezbavujú povinnosti informácie sprístupniť.“ (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 92/2007 zo dňa 26. septembra 2008). V súlade s vyššie spomenutým ústavným právom v čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Z toho vyplýva, že predmetom práva na informácie tak môžu byť všetky informácie okrem tých, na ktoré sa vzťahuje obmedzenie v § 8-13 Zákona č. 211/2000 Z.z. Vzhľadom na to, že právo na informácie je garantované Ústavou SR ako základným prameňom práva je nevyhnutné dôsledne skúmať podmienky možného obmedzenia sprístupnenia informácie, a teda zásahu do jedného zo základných práv. Je pravdou, že právo na informácie nie je právom absolútnym, t. j. neobmedziteľným, ale dôvod pre jeho limitáciu musí byť závažný a ospravedlniteľný. Citovaný rozsudok NS SR sp.zn. 5 Sži 4/2009 v odôvodnení rozhodnutia sa nevzťahuje na našu žiadosť, nakoľko sme nežiadali rôzne dokumenty či kópie rokovaní, ktoré by mohli mať šikanóznu povahu, ale informácie, ktoré priamo súvisia s hospodárením s verejnými financiami. Zákona č. 211/2000 Z.z. založený na základnom princípe „čo nie je tajné, je verejné“ a bol prijatý predovšetkým ako nástroj verejnej kontroly hospodárenia a zachovávania transparentností pri nakladaní s verejnými financiami. V neposlednom rade informácie žiadané v 1. a 2. bode našej žiadosti mali byť ako neoddeliteľné súčasti zmlúv zverejnené na stránke Mesta bez toho, aby bolo potrebné o ne osobitne žiadať. V zmysle § 5a, ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. povinne zverejňovaná zmluva je písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná osoba a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získala za finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy vrátane neštátnych účelových fondov, alebo sa týka používania týchto finančných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom alebo na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie. Povinné zverejňovanie zmlúv, objednávok a faktúr bolo do zákona o slobode informácií zakotvené zákonom č. 546/2010 Z.z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, konkrétne § 47a. So zmluvami, ktoré sa majú podľa zákona povinne zverejňovať, zákon č. 546/2010 Z.z. spojil rôzne právne následky - a to najmä ten následok, že účinnosť týchto zmlúv podmienil ich zverejnením. Z tohto vyplýva, že Mesto Michalovce si nesplnilo svoju zákonnú povinnosť, čo ma za následok neúčinnosť predmetných zmlúv. Z vyššie popísaných dôvodov považujeme rozhodnutie Mesta Michalovce zo dňa 11.1.2018 za nezákonné a v zmysle § 53 a nasl. Správneho poriadku a § 19 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z.z. podávame odvolanie v zákonnej lehote. Zároveň navrhujeme, aby Primátor mesta Michalovce ako odvolací orgán rozhodnutie zo dňa 11.1.2018 zrušil, a aby našej žiadosti vyhovel v celom rozsahu.“, žalovaný žalobou napadnutím rozhodnutím č. 44479/010662/2018 zo dňa 09.03.2018 v konaní o odvolaní voči rozhodnutiu o odmietnutí poskytnúť informácie rozhodol tak, že odvolanie žalobcu odmieta, a to s týmto odôvodnením: „Dňa 23.2.2018 mi bolo postúpené odvolanie voči rozhodnutiu V/00084/2018, ktorým bola odmietnutá žiadosť o informáciu vo veci žiadateľa DOBREX, s.r.o, Michalovce, ktorej predmetom bola žiadosť o sprístupnenie týchto informácií: 1. rozpočet na dielo „Rekonštrukcia Zimného štadióna“ podľa PaRD podľa jednotlivých položiek. 2. rozpočet projektanta na dodatok č. 1 k zmluve na Rekonštrukciu Zimného štadióna 3. Zápisy v stavebnom denníku o zmenách oproti PaRD 4. Protokol o prevzatí diela z decembra 2017 - kolaudačnú zápisnicu. Vzhľadom na smerovanie a počet otázok uvedených vo vašej žiadosti o informácie, ako aj na počet žiadosti a otázok, ktoré ste v poslednom roku smerovali na Mesto Michalovce, je evidentné, že po tomto prípade nejde o účinnú spoločenskú kontrolu verejnej správy, ale o zneužívanie práva na informácie za účelom formalistických a bezúčelových správ. Dôvody uvedené v rozhodnutí a odmietnutí poskytnúť informáciu sú relevantné a vychádzajú z rozsudkov Najvyššieho súdu SR, ako aj nálezu Ústavného súdu SR.“ Rozhodnutie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 13.03.2018.

4. Včas podanou žalobou, podanou elektronicky a doručenou súdu dňa 28.03.2018, sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia žalovaného uvedeného v záhlaví tohto rozsudku, ako aj rozhodnutia Mestského úradu Michalovce č. V/00084/2018 zo dňa 11.01.2018, ktorým tento odmietol poskytnúť informácie žalobcovi, o ktoré žalobca požiadal v žiadosti zo dňa 02.01.2018. V žalobe namietal že: „Máme za to, že Mesto Michalovce si nesprávne vyložilo jednotlivé ustanovenia Zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a nesprávne použilo judikatúru uvádzanú v odôvodnení rozhodnutia zo dňa 11.1.2018 a protiústavne odmietlo poskytnúť informácie. Taktiež odôvodnenie ako v prípade prvostupňového, tak aj druhostupňového rozhodnutia žalovaného je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, nakoľko žalovaný nedostatočne vyložil vzťah medzi skutkovým zistením a ním citovaných judikátov, tak aby bolo zrejmé, z akého dôvodu má žalobcova žiadosť šikanózny cieľ. V súlade s Nálezom Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 zo dňa 28. júna 2007 „...možno dospieť k záveru, že plná informačná povinnosť voči každému je z hľadiska čl. 26 ods. 4 ústavy namieste buď vtedy, keď ide o subjekt, ktorý hospodári s verejnými financiami, resp. nakladá s majetkom štátu alebo obcí, alebo vtedy, ak ide o subjekt, ktorý bol kreovaný zákonom alebo na základe zákona, ktorý patrí do oblasti verejného práva. V týchto prípadoch je daný verejný záujem na plnej informačnej povinnosti, ktorý potláča do úzadia prípadný záujem týchto subjektov na ochrane ich práv a slobôd. ... Hospodárenie s verejnými financiami a štátnym, resp. obecným majetkom zakladá verejný záujem na transparentnosti fungovania takéhoto subjektu kvôli možnosti verejnej kontroly zo strany občanov a posilneniu dôvery občanov v zákonné nakladanie s verejnými prostriedkami a majetkom. Napokon je podstatné, že takýto subjekt nebol kreovaný na uplatňovanie súkromných záujmov, ale na realizáciu verejných záujmov. Plná informačná povinnosť sa teda týka Mesta Michalovce a v zmysle § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z.z. má povinná osoba - mesto Michalovce plnú informačnú povinnosť, ak sa nejedná o informácie podľa § 8 - 11 zákona č. 211/2000 Z.z. vzťahujúcu sa na všetky informácie, ktoré má alebo by mala mať. Obsah žalobcovej žiadosti nespadá pod režim § 8 - 11 uvedeného zákona. Vzhľadom na to, že právo na informácie je garantované Ústavou SR ako základným prameňom práva je nevyhnutné dôsledne skúmať podmienky možného obmedzenia sprístupnenia informácie, a teda zásahu do jedného zo základných práv. Je pravdou, že právo na informácie nie je právom absolútnym, t. j. neobmedziteľným, ale dôvod pre jeho limitáciu musí byť závažný a ospravedlniteľný. Tomu, aby bol vyslovený názor, že ide o zneužívanie práva na informácie, musí predchádzať správna úvaha, v rámci ktorej existuje dostatočný počet indícií (nielen počet žiadosti), že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Zásadnou otázkou je, či kvalita a rozsah informácií, ktoré žiadateľ žiada od povinnej osoby podľa zákona indikujú, že ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva vo verejnoprávnej sfére. Z judikatúry slovenských súdov k tzv. šikanóznemu výkonu práva na informácie vyplýva, že k nemu dochádza najmä v týchto prípadoch:

- informácie, ktoré majú prevádzkovo pracovný charakter a týkajú sa vnútornej činnosti organizácie bez priameho dopadu vo vzťahu k verejnosti.

- ak informáciou by malo byť (štatistické) spracovanie údajov zo stoviek spisov podľa požiadaviek, resp. pokynov toho, kto o poskytnutie informácie žiada

- povinnosť získavať, vyžadovať, zhromažďovať, vyhodnocovať, vyhľadávať alebo dokonca spracovávať materiály, požadované žiadateľom o informáciu, ak sa v originálnej podobe v dokumentácii povinnej osoby nenachádzajú

- ak by povinná osoba musela spracovávať údaje do inej formy, ako je tá, v ktorej sa nachádzajú

- ak sa jedná o žiadosť o informáciu, ktorá je zjavne nezmyselná a nie je myslená vážne

- ak ide o požadovanie informácie spôsobom, ktorý nedovoľuje v konaní o sprístupnení informácie aplikovať prekážku veci právoplatne rozhodnutej napríklad tým, že čiastkovo pozmeňuje predmet žiadosti alebo vystupuje v rôznych právnych pozíciách (raz napríklad ako súkromná fyzická osoba, následne ako fyzická osoba - podnikateľ), prípadne tak robí po dohode s inou osobou, ktorá ten istý obštrukčný postup zopakuje. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že v našom prípade sa nejedná o zneužívania práva na informácie, nakoľko obsah našej žiadosti nemožno subsumovať ani pod jeden z vyššie uvedených prípadov. Samotný objem informácií požadovaných oprávnenou osobou nemôže postačovať pre vyvodenie záveru, že ide o prejav zneužitia práva na informácie. Výnimkou by mohla byť iba situácia, ak by predmetom žiadosti bolo také množstvo požadovaných informácií, z ktorého by bolo vopred zjavne zrejmé, že ich povinná osoba nebude (ani pri všetkom vynaloženom úsilí, ktoré možno od nej za daných organizačných a technických podmienok oprávnene očakávať) spôsobilá poskytnúť žiadateľovi v zákonom stanovenej lehote, a to ani po jej predĺžení. Bezpochyby vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov logicky vyžaduje aj určitý čas, avšak nevyhnutne patrí k vybaveniu každej žiadosti o informácie. Ak by vyhľadanie a zhromaždenie požadovaných dokumentov bolo považované za neprimerané zaťaženie, išlo by o protiústavný výklad zákona, pretože povinné osoby by v dôsledku tohto výkladu fakticky nemuseli poskytovať skoro žiadne informácie, čo by znamenalo popretie ústavnej povinnosti poskytovať informácie zakotvenej v čl. 26 ods. 5 Ústavy SR. Nebolo by zrejmé, aký rozsah poskytovania informácií by orgány verejnej moci nemuseli vôbec sprístupňovať, aby nedochádzalo k ochromeniu činnosti povinnej osoby, v tomto prípade mesta Michalovce. Ťažkosti súvisiace s vyhľadávaním a spracovaním požadovaných informácií, najmä vyhľadávanie a zber väčšieho počtu oddelených alebo odlišných informácií by mohli byť v zmysle § 17 zákona č. 211/2000 Z.z. dôvodom na predĺženie lehoty na vybavenie žiadosti, avšak povinnú osobu nezbavujú povinnosti informácie sprístupniť.“ (Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1 S 92/2007 zo dňa 26. septembra 2008). Zo samotnej štylizácie našej žiadosti vyplýva, že úlohou povinnej osoby bolo vyňať informácie, ktoré má resp. by mala mať k dispozícii z určitého celku (napr. z viacerých dokumentov či listín) a zhromaždiť ich za účelom ich poskytnutia žiadateľovi. Povinná osoba nemusí požadované rozhodnutia žiadnym spôsobom kvalitatívne spracovávať, len ich musí vyhľadať podľa žiadateľom stanovenej špecifikácie, urobiť z nich fotokópiu a sprístupniť žiadateľovi. Z odôvodnenia nie je zrejmé, z akého dôvodu je naša žiadosť šikanózna a akým spôsobom môže vyhotovenie niekoľkých kópií ochromiť chod Mestského úradu Michalovce. Rovnako žalovaný neuviedol ani presný počet žalobcových žiadostí a už vôbec nie počet žiadostí, ktorým vyhovel resp. nevyhovel. V neposlednom rade informácie žiadané v 1. a 2. bode našej žiadosti mali byť ako neoddeliteľné súčasti zmlúv zverejnené na stránke Mesta bez toho, aby bolo potrebné o ne osobitne žiadať. V zmysle § 5a, ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. povinne zverejňovaná zmluva je písomná zmluva, ktorú uzaviera povinná osoba a ktorá obsahuje informáciu, ktorá sa získala za finančné prostriedky, s ktorými hospodária právnické osoby verejnej správy vrátane neštátnych účelových fondov, alebo sa týka používania týchto finančných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom alebo na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie. Povinné zverejňovanie zmlúv, objednávok a faktúr bolo do zákona o slobode informácií zakotvené zákonom č. 546/2010 Z.z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, konkrétne § 47a. So zmluvami, ktoré sa majú podľa zákona povinne zverejňovať, zákon č. 546/2010 Z.z. spojil rôzne právne následky - a to najmä ten následok, že účinnosť týchto zmlúv podmienil ich zverejnením. Z tohto vyplýva, že Mesto Michalovce si nesplnilo svoju zákonnú povinnosť, čo ma za následok neúčinnosť predmetných zmlúv. Z vyššie popísaných dôvodov, že žalobcovi neboli poskytnuté informácie na základe jeho žiadosti o informácie zo dňa 2.1.2018 a rozhodnutia zn. V/00084/2018, a 44479/010662/2018 nemajú oporu v Zákone č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám ani v judikatúre uvádzanej žalovaným, na základe ktorých by bolo možné nesprístupniť požadované informácie z dôvodov uvedených v odôvodneniach rozhodnutí, čim došlo oboma rozhodnutiami k porušeniu práv žalobcu na prístup k informáciám navrhujeme, aby Krajský súd v Košiciach vydal tento rozsudok: Rozhodnutie primátora mesta Michalovce zn. 44479/010662/2018 zo dňa 9.3.2018 a rozhodnutie Mestského úradu Michalovce zn. V/00084/2018 zo dňa 11.1.2018 sa zrušujú. Vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku.“

5. K žalobe žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 25.06.2018, doručeným súdu dňa 29.06.2018, v ktorom uviedol: „Žalobca podal žalobu na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia primátora mesta Michalovce - č. 44479/010662/2018 zo dňa 09. 03. 2018 v spojení s rozhodnutím mestského úradu vo veci slobodného prístupu k informáciám s poukazom na to, že mu nebolo vyhovené a teda poskytnuté požadované informácie. V žalobe poukazuje na to, že postup mesta je nezákonný a nesprávne si vyložili platnú právnu úpravu. S uvedenými názormi a konštatovaniami nemožno súhlasiť najmä z nasledovných právne relevantných okolností a skutočností: Rozhodnutím zo dňa 09. 03. 2018 primátor mesta Michalovce pod č. 44479/010662/2018 vo veci slobodného prístupu k informáciám rozhodol tak, že odvolanie voči rozhodnutiu mestského úradu odmietol. Poukázal pri tom na to, že v danom prípade sa žiadateľovi nejde o samotné informácie, ale o minimalizáciu reálnej schopnosti mesta plniť úlohy uložené jej zákonmi (čo považoval za zneužitie práva a s tým spojené porušenie ústavných práv a ústavných princípov v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.). Zvýraznil pritom, že ide o sústavu opakovaných žiadostí toho istého žiadateľa. 1./ Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia, mravnosti (článok 26 ods. 4 ústavy). Predmetom práva na informácie tak môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce obmedzeniu čl. 26 ods. 4 ústavy. V zmysle článku 26 ods. 4 Ústavy SR môže byť právo na informácie obmedzené len takým spôsobom, akým to ustanovuje zákon. Iba zákon (nie iný predpis alebo príkaz) môže stanoviť, ktoré informácie sa nesprístupňujú. Toto zákonom dovolené obmedzenie musí byť ,,v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“ na dosiahnutie aspoň jedného z piatich cieľov - „na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia alebo ochranu mravnosti“. Aj v takýchto prípadoch však existujú kritériá, ktoré musí povinná osoba pri rozhodovaní o tom, či informáciu sprístupní alebo nesprístupní, povinne zohľadniť. 1./ Ide o základné princípy a hodnoty ústavného zriadenia zakotvené v Ústave SR a Listine základných práv a slobôd, ktoré sú záväzným predpisom najvyššej právnej sily a ktoré sú všetky orgány povinné rešpektovať pri svojom rozhodovaní. Kľúčovým ustanovením je článok 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého „Výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.“ Princípy a kritériá obsiahnuté v ústave tak „prenikajú“ resp. „prežarujú“ celý právny poriadok. V praxi to znamená, že význam každého všeobecného alebo neurčitého pojmu, ale aj každého iného ustanovenia, musí povinná osoba pri rozhodovaní o žiadosti určiť (vyložiť) tak, aby rozhodnutie o konkrétnej žiadosti o informácie bolo v súlade s hodnotami a princípmi zakotvenými v ústave, aby boli dodržané ústavné kritériá obmedzenia práva na informácie zakotvené v článku 26 ods. 4 Ústavy SR a aby nebolo porušené ústavné právo na informácie. (bližšie pozri nálezy Ústavného súdu Českej republiky, sp. zn. III. ÚS 129/98 a sp. zn. III. ÚS 257/98). Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa na právo na prijímanie informácií (čl. 26 ods. 4 ústavy obsahuje podmienky obmedzenia pre slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie) nemožno považovať za absolútne vylúčenie možnosti jeho obmedzenia, aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (m. m. Nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 1/09 a tiež aj rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5 Sži/6/2012). 2./ Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Mesto Michalovce poukazuje na skutočnosť, že právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné ústavné práva a slobody. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a v rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody - popretiu práv dotknutých účastníkov konaní a narušeniu riadneho chodu mesta Michalovce - Mestského úradu v Michalovciach - narušeniu verejného záujmu štátu (pozri k tomu aj nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 96/2010). Zákon o slobode informácií v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto zákona. Ako je už uvedené vyššie, v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 8 a nasl. zákona o slobode informácií upravuje obmedzenia prístupu k informáciám. Správnosť týchto záverov potvrdzuje aj rozsiahla rozhodovacia činnosť Ústavného súdu SR, ktorý v jednotlivých nálezoch a rozhodnutiach sa zaoberal aj parciálnymi otázkami prístupu k informáciám v kontexte ostatných ústavných práv a slobôd. Judikatúra konštatuje, že predstavuje právny celok, ktorý treba aplikovať vo vzájomnej súvislosti všetkých ústavných noriem (rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 128/95), a každé ustanovenie Ústavy SR treba interpretovať a uplatňovať v nadväznosti na iné normy Ústavy SR, pokiaľ medzi nimi existuje príčinná súvislosť (rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 48/97). Všetky základné práva a slobody sa tak chránia len v takej miere a rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. PL. ÚS 7/96). 3./ Ústavný súd Českej republiky vo svojej početnej judikatúre - napríklad aj vo veci pod sp. zn. IV. ÚS 1200/16 - vymedzil dôsledne povinnosť skúmania a testu proporcionality v nadväznosti na požadované informácie a ich využiteľnosť v kontexte tzv. „strážneho psa verejnosti“. K tomu uvádza: „Predmetné základné práva (stret práva na informácie s právom na ochranu súkromia - poznámka spracovateľa) nie sú absolútne, z čoho vyplýva, že do ich výkonu je možné za podmienok primárne stanovených článkami Listiny a Dohovoru zasahovať, musí však byť, dodržaná požiadavka vyslovená v čl. 4 ods. 4 Listiny na rešpektovanie základných práv a skúmanie ich podstaty a zmyslu. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu kolíziu základných práv je nevyhnutné riešiť s použitím princípu proporcionality. Ústavný súd konštatoval, že v prípadoch stretov základných práv či slobôd s verejným záujmom, resp. inými základnými právami alebo slobodami je treba posudzovať účel (cieľ) takéhoto zásahu vo vzťahu k použitým prostriedkom, pričom meradlom pre toto posudzovanie je zásada proporcionality (primeranosti v širšom zmysle), ktorá môže byť tiež nazývaná zákazom nadmernosti zásahov do práv a slobôd. Pred poskytnutím informácií o plate a odmenách zamestnanca, vyžiadaných žiadateľom na základe ustanovenia .... zákona o slobodnom prístupe k informáciám, je nevyhnutné vykonať test proporcionality a v jeho rámci posúdiť najmä to, či poskytnutie informácií je kľúčové pre výkon práva žiadateľa na slobodu prejavu, pričom je potrebné skúmať, či a) účelom vyžiadania informácie je prispieť k diskusii o veciach verejného záujmu, b) informácia samotná sa týka verejného záujmu c) žiadateľ o informáciu plní úlohy alebo poslanie dozoru verejnosti alebo rolu tzv. „spoločenského strážneho psa“, d) informácia existuje a je dostupná. Pri strete základných práv je nevyhnutné vychádzať z princípu, že všetky základne práva sú rovnocenné. Orgány aplikujúce relevantnú právnu úpravu - t. j. v posudzovanom prípade povinná osoba, správne orgány a súdy v systéme správneho súdnictva - musia v každom jednotlivom prípade porovnávať testom proporcionality dotknuté a v konflikte stojace práva, a zaistiť, aby medzi nimi bola dodržaná spravodlivá rovnováha. V prejednávanom prípade bol žiadateľom o informácie advokát. Z vyžiadaného správneho spisu nevyplýva žiadna zmienka o účele, ku ktorému mali byť osobné údaje požadované žiadateľom použité, a ani to, či by mali byť použité vo verejnom záujme, a v čom by tento verejný záujme mal spočívať.“ Z tejto dlhšej citácie nálezu ústavného súdu jednoznačne vyplýva, že opakované žiadosti žiadateľa - žalobcu sú smerované výlučne k uspokojeniu jeho predstáv a vôbec nesúvisia s judikovanými požiadavkami zhora (najmä s požiadavkou prispieť k diskusii o veciach verejného záujmu) a tiež s požiadavkou dohľadu verejnosti nad vecami verejného záujmu. Už len z tohto pohľadu žaloba právne neobstojí a nespĺňa základné zákonné podmienky. 4./ Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre viackrát zaujal stanovisko, že obsahom základného práva na prijímanie informácií nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaní sťažovateľa (k tomu pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. II. ÚS 10/99 a II. ÚS 514/2010). „Obsahom základného práva na prijímanie informácií podľa čl. 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nie je právo sťažovateľa dostávať informácie podľa jeho predstáv a očakávaní“. (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 184/03) a každé základné právo a sloboda sa priznáva len v rozsahu účelu daného práva alebo slobody (rozhodnutie Ústavného súdu SR pod sp. zn. II. ÚS 81/99). 5./ Žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov má slúžiť iba ako nástroj spoločenskej kontroly a nie ako prostriedok na zneužitie práva. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sži/6/2012). Obdobne možno citovať aj „ ... zákon o slobode informácií nemá slúžiť ako zámienka na kritiku orgánov verejnej správy, ale ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne, t. j. povinným osobám budú adresované len žiadosti, ktoré sú tieto osoby reálne povinné poskytnúť, t. j. žiadosti o informácie v rozsahu ich rozhodovacej činnosti. Len takto možno hovoriť o účinnej spoločenskej kontrole verejnej správy. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov ... za zneužívanie práva na informácie, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory“. (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sži/6/2012 a obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu SR 3 Sži/5/2009). Taktiež možno uviesť „... zákon o slobode informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Najvyšší súd v žiadnom prípade nepopiera právo žalobcu na informácie, avšak je nevyhnutné, aby toto právo bolo uplatňované efektívne a účelne (nie účelovo), a to nielen vo vzťahu k povinným osobám, ale i vo vzťahu k súdu. V opačnom prípade ide zo strany žiadateľov skôr o zneužívanie práva, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné spory“. (Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sži/9/2014). V tomto konkrétnom prípade ide práve o takýto stav, keď žiadateľ opakovane a cielene požaduje informácie účelovo a v rozsiahlych súboroch s cieľom ich zavalenia úradu a jeho zamestnancov. „Z uvedeného teda vyplýva, že prax orgánov aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne k úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré im zverujú zákony a iné právne predpisy. Práve tieto predpisy sa tak stávajú dôležitými faktormi obmedzenia práva na prístup k informáciám, ktoré má na mysli čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ale aj čl. 26 ods. 5 Ústavy SR, keď prikazuje primeraný spôsob poskytovania informácií.“ (pozri k tomu bližšie nález Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 96/2010). Obdobne túto zhora uvedenú dikciu prevzal aj najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach, keď uvádza: „Z uvedeného vyplýva, že prax orgánov aplikujúcich zákon o slobode informácií nemôže pristúpiť k výkladu jeho ustanovení spôsobom, ktorý by viedol k minimalizácii, prípadne úplnej eliminácii reálnej schopnosti povinných osôb plniť verejné úlohy, ktoré zverujú zákonom stanovené právne predpisy.“ (pozri rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sži/4/2014). V danom prípade je mestu Michalovce daná obligatórna povinnosť plniť si svoju primárnu úlohu „výkon zverenej a originálnej činnosti na jednotlivých úsekoch verejnej správy“ daný medzinárodnými zmluvami, Európskou chartou miestnej samosprávy, Ústavou SR a ostatnými právnymi predpismi. Právne predpisy, ktoré obciam dávajú tzv. „primárne kompetencie“ - sú potom zásadným a významným faktorom obmedzenia práva na prístup k informáciám, ktoré má na mysli čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, ale aj čl. 26 ods. 5 Ústavy, keď prikazuje primeraný spôsob poskytovania informácií. To znamená, že neposkytnutie a nesprístupnenie informácií v počte 27 za obdobie 15 mesiacov (a to vždy s početnými podotázkami) vo vzťahu k žiadateľovi v danom prípade bolo potrebné a nevyhnutné za účelom zabezpečenia iného legitímneho cieľa, aby bol najmä zabezpečený výkon kompetencii povinnej osoby. 2./ V súvislosti s obsahom žiadosti a rozsahom požadovaných informácií ako aj s ohľadom na platnú právnu úpravu možno uviesť aj nasledovné právne relevantné okolnosti a skutočnosti: Zásadnou spornou otázkou pri posudzovaní je či kvalita a rozsah informácií, ktoré žiadateľ žiada od obce ako povinnej osoby podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám indikujú, že ide o porušenie princípu zákazu zneužitia práva vo verejnoprávnej sfére. (m. m. rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sži/4/2014). „Zákon o slobode informácií neobsahuje vo svojich ustanoveniach legálnu definíciu zneužitia práva. Zákaz zneužívania výkonu práva je však jedným z ústavných princípov právneho štátu, ktoré implicitne obsahuje v čl. 1 ods. 1. Ústavné princípy predstavujú hodnotovú časť (background - pozadie) formálnej aplikácie práva, aj v prípadoch, keď zákon sa o tom osobitne nezmieňuje. Cieľom testu zneužitia práva je preskúmať, či formálnou aplikáciu zákona - postupom podľa dikcie zákona nedochádza k narušeniu ústavného pozadia právnej regulácie“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sži/4/2014). Kumulatívne požiadavky na aplikáciu zákona vyžadujú od štátnych orgánov konanie nielen v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, ale súčasne pri zachovaní ústavných princípov. Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy povinnej osoby existuje dostatočný a odôvodnený počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Je potrebné odlišovať tento reálny záujem, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa. Existenciu tohto reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa je nevyhnutné odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutí informácie, ktorý žiadateľ nemusí preukazovať (podľa § 3 ods. 3 zákona o slobode informácií informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje ). To, že sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu ešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa informácie získať. Celkovo doručená žiadosť žiadateľa zo dňa 02. 01. 2018 jednoznačne vykazuje znaky tzv. informačného filibusteringu - teda obštrukčnej metódy, pri ktorej nie je dôležitý obsah žiadosti, ale zahltenie a zamestnanie orgánu verejnej správy činnosťou na spracovaní informácie pre žiadateľa. Indície, ktoré naznačujú pochybnosti o vážnosti prejavenej vôle žiadateľa sú nasledovné:

- žiadateľ opakovane a dlhodobo žiada o poskytnutie informácie - a žiada „všetko“, pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom.

- zneužívaná je skutočnosť, že výkon práva na informácie nepodlieha poplatkovej povinnosti. Skutočnosť, že informácie nepodliehajú poplatkovej povinnosti však znamená, že právo musí byť vykonávané primeraným spôsobom.

- ďalším typickým znakom je, že sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí.

- žiadané sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať orgán verejnej správy práve činnosťou, ktorá u zamestnancov je spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť. „Právny systém musí byť spôsobilý brániť sa proti takýmto typom žiadostí, pretože sú v rozpore s princípom dobrej verejnej správy a v konečnom dôsledku žiadosti vedú k tomu, že orgány verejnej správy sa nevenujú svojej primárnej činnosti, ale vybavovaniu nezmyslených žiadostí. (podrobne k tomu rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sži/4/2014). 3./ Mesto Michalovce ako povinná osoba v danom prípade vychádzala z toho, že právo na informáciu musí byť v rovnováhe s princípom dobrej verejnej správy. (bližšie rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sži/4/2014). Je potrebné zdôrazniť, že verejná správa nemá byť samoúčelná, ale jej cieľom je služba občanom, vrátane poskytovania informácií, s ktorými verejná správa pri výkone svojej pôsobnosti pracuje (disponuje). Cieľom verejnej správy je právna regulácia v oblasti verejnoprávnych vzťahov. Právo na informácie nie je samoúčelné, ale má umožniť žiadateľom čo najväčšiu právnu pohodu a komfort orientovať sa a uplatňovať práva v jednotlivých úsekoch verejnej správy. Mesto Michalovce pritom zvýrazňuje, že nepopiera podstatu žiadateľovho práva na informácie, avšak vzhľadom na množstvo a charakter žiadaných informácii obsiahnutých v žiadosti, nie je jej povinnosťou vyhovieť takejto žiadosti. Preto v súlade so zhora uvedenými právnymi závermi - z tohto dôvodu nie je možné priznať právnu ochranu. Zjavne táto žiadosť sleduje iný cieľ ako získať, dosiahnuť sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám. S uvedeným plne korešponduje zhora citovaná judikatúra súdov a napríklad aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR pod sp. zn. 2Sžo/190/2008 a náväzne na to aj rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 96/2010. Podľa názoru mesta Michalovce ako povinnej osoby v danom prípade nie je a nebol - vzhľadom na rozsah a štruktúru požadovaných informácií

- primeraný vzťah proporcionality medzi rozsahom žiadaných informácií a legitímnym účelom, ktorý musí byť obsiahnutý zákonom o slobode informácií (k tomu porovnaj rozhodnutie Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 472/2012). V nadväznosti na vyššie uvedené skutočnosti mesto Michalovce (primátor mesta) rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti jeho rozhodnutia a žiadosti žiadateľa v celom rozsahu nevyhovela.“ Z uvedených dôvodov navrhol, aby súd žalobu zamietol a žalovanému priznal trovy konania.

6. K vyjadreniu žalovaného žalobca zaujal replikou zo dňa 16.07.2018 toto stanovisko: „Dňa 12.7.2018 nám bolo doručené vyjadrenie žalovaného. Žalovaný odôvodňuje svoje rozhodnutie tým, že právo na informácie nie je právom absolútnym a pri jeho obmedzení sa musí dbať na jeho podstatu a zmysel. Na základe uvedeného sa vynára potreba zodpovedať otázku, čo je podstatou a zmyslom ústavného práva na informácie. Právo na informácie je nástrojom presadzovania princípu transparentnosti a slúži ako univerzálny prostriedok presadzovania zákonnosti v činnosti nositeľov verejnej moci. Ďalším nepopierateľným významom je jeho kontrolná funkcia vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci. Právo na prístup k úradným dokumentom chápe ako záruku:

- efektívnosti a účinnosti verejnej správy,

- integrity verejnej správy (nakoľko znižuje riziko korupcie vo verejnej správe),

- fungovania verejnej správy ako služby verejnosti, - posilňovania dôvery verejnosti v štátne orgány. Z hmotnoprávneho hľadiska vyjadruje právo osoby na informáciu bez toho, aby táto musela preukazovať osobitný záujem na jej sprístupnení. Informácie sa žiadateľovi musia sprístupniť bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje. Ako uvádza žalovaný právo na informácie nie je absolútne, avšak dôvod pre jeho limitáciu musí byť závažný a ospravedlniteľný (počet žiadosti nie je týmto dôvodom). Táto požiadavka vyjadruje skutočnosť, že obmedzenie alebo vylúčenie práva na informácie je právne odôvodniteľné len v záujme zabezpečenia ochrany hodnôt, ktoré sú rovnako dôležité, prípadne ešte dôležitejšie než právo na informácie a za daných podmienok sa táto ochrana nedá zabezpečiť inak. Dôvody obmedzenia prístupu k informáciám musia byť ustanovené zákonom, a to taxatívnym spôsobom. Dôvodom obmedzenia zverejnenia alebo sprístupnenia informácie povinnou osobou na Slovensku de lege lata je:

- ochrana iných, rovnako dôležitých záujmov - podľa § 8 až 11 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov,

- existencia osobitného právneho stavu - podľa úst. zákona č. 227/2002 Z. z. o bezpečnosti štátu v čase vojny, vojnového stavu, výnimočného stavu a núdzového stavu v znení neskorších predpisov je ním napríklad vojna. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Ak žalovaný argumentuje nesprístupnenie informácií požadovaných žalobcom popretí práv dotknutých účastníkov konaní a narušenie riadneho chodu mesta Michalovce - Mestského úradu - narušenie verejného záujmu je nutné uviesť, že Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež zdôraznil, že orgán štátnej moci by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé, odôvodnenie má obsahovať dostatok dôvodov a ich uvedenie má byť zrozumiteľné a je povinný formulovať odôvodnenie spôsobom, ktorý zodpovedá základným pravidlám logického, jasného vyjadrovania a musí spĺňať základné gramatické, lexikálne a štylistické hľadiská. Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03). Žalovaný ani v jednom z napadnutých rozhodnutí neuviedol, z akých dôvodov by vyhovením žalobcovej žiadosti došlo k narušeniu chodu Mestského úradu v Michalovciach, a teda nepreukázal popretia iného práva či slobody, tak ako si to vyžaduje riadne odôvodnenie rozhodnutia orgánu štátnej moci v zmysle judikatúry Ústavného súdu SR. Závery nálezu ÚS SR III. ÚS 96/2010, ktorý uvádza žalovaný pritom nie sú aplikovateľné v tomto konaní, nakoľko v prejednávanom konaní išlo o tzv. vytváranie novej informácie zo strany povinnej osoby, čo nie je náš prípad. Rovnako uvedenie rozhodnutia ÚS Českej republiky pod sp.zn. IV.ÚS 1200/16 vyznieva ako nelogické, keďže v danej veci predmetom žiadosti boli osobné údaje žiadané advokátom. Žalobca, spoločnosť DOBREX s.r.o., právnická osoba žiadala informácie 1. Rozpočet na dielo „Rekonštrukcia Zimného štadióna“ podľa PaRD podľa jednotlivých položiek 2. Rozpočet projektanta na dodatok č. 1 k zmluve na Rekonštrukciu Zimného štadióna 3. Zápisy v stavebnom denníku o zmenách oproti PaRD 4. Protokol o prevzatí diela z decembra 2017 - kolaudačnú zápisnicu. Podľa § 2 zákona Zákon č. 18/2018 Z. z. Zákon o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje,1) alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu. Z výkladu tohto ustanovenia je jasné, že predmetom žalobcovej žiadosti neboli osobné údaje. Taktiež pri žalovaným uvedenom teste proporcionality a po jeho vykonaní by sme veľmi jednoducho dospeli k výsledku neoprávneného zásahu do základných ústavných práv a slobôd. Odsek 4 vyjadrenia zo dňa 25.6.2018 a uvedená judikatúra taktiež nemá význam pre toto konanie. V nasledujúcom odseku je uvádzaný rad rôznych rozhodnutí týkajúci sa zneužívania práva na informácie a tvrdenie, že žiadateľ

- žalobca opakovane a účelovo požaduje informácie v rozsiahlych súboroch za účelom zavalenia úradu a jeho zamestnancov. Okrem citácie spisových značiek rozhodnutí však doposiaľ nebolo nikde bližšie vysvetlené, podľa čoho konkrétne žalovaný vidí v žiadostiach o informácie zámer zneužívať právo na informácie, ako vyhotovenie pár kópii eliminuje schopnosť mestského úradu si plniť verejné úlohy, koľko žiadostí o informácie prijímajú resp. vybavujú, že žalobcova žiadosť resp. žiadosti ohrozujú riadny chod Mú Michalovce, či spracovanie odpovede nie je možné zaistiť z časového alebo personálneho hľadiska a v neposlednom rade žalovaný neuviedol, akým spôsobom žalobcove žiadosti ohrozujú chod mestského úradu, ak berieme do úvahy že z celkového počtu žalobcových žiadosti väčšine z nich nebolo vyhovené a boli odmietnuté. Zneužitie práva v oblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci úvahy súdu existuje dostatočný počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať informáciu. Vzhľadom na to, že na rekonštrukciu zimného štadióna v Michalovciach bolo z rozpočtu mesta vynaložená suma viac ako jeden milión eur považujeme žiadosť o informácie o otázke nákladov na uvedenú rekonštrukciu na mieste, bezpochyby tu nemožno vylúčiť verejný záujem na kontrole a transparentnosti použitia verejných financií na túto rekonštrukciu a na splnenie obsahu žalobcovej žiadosti postačovalo vytvorenie niekoľkých kópií dokumentov, ktoré mal žalovaný k dispozícií a nespadali pod režim § 8 - 11 Zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Žalobcova žiadosť nevykazuje znaky informačného filibusteringu, o čom svedčí najmä to, že tak ako v napadnutých rozhodnutiach, tak ani vo vyjadrení žalovaného okrem citácie niekoľkých judikátov nie je bližšie odôvodnené, na základe čoho žalovaný považuje žalobcu žiadosť za formu obštrukčnej metódy, ale najmä je nezmyselné označiť žiadosť o povinne zverejňovanú informáciu, ktorá má byť zverejnená aj bez osobitnej žiadosti za formu zneužívania práva. Vo zvyšku sa odvolávame na obsah správnej žaloby a naďalej trváme na našom návrhu v celom rozsahu.“

7. Žalovaný podal súdu vyjadrenie k replike žalobcu duplikou zo dňa 31.07.2018, v ktorej uviedol: „1./ V plnom rozsahu zotrvávame na našej skutkovej i právnej argumentácii uvedenej v jednotlivých vyjadreniach v rámci tohto konania. 2./ K jednotlivým bodom možno ešte uviesť: a) Žalobca opakovane a systematicky požaduje celé súbory informácií a podkladov, ktoré zjavne nemajú žiadny súvis s realizáciou práva na prístup k informáciám. Toto právo je totiž budované podľa judikatúry najvyššieho súdu ako nástroj, ktorý vedie k určitému výsledku. b) Opakovane poukazujeme na účelovú početnosť poskytovaných a žiadaných informácií a tiež na nález Ústavného súdu Českej republiky (ktorý je v plnom rozsahu použiteľný aj na slovenské podmienky, pretože v Čechách existuje úplne rovnaká právna úprava prístupu k informáciám) pod sp. zn. IV. ÚS 1200/16 - ktorý detailne vymedzil hranice a mantinely povinnosti skúmania a testu proporcionality v nadväznosti na požadované informácie a ich využiteľnosť v kontexte tzv. „strážneho psa verejnosti“. Ústavný súd skonštatoval, že v prípadoch stretov základných práv či slobôd s verejným záujmom, resp. inými základnými právami alebo slobodami je treba posudzovať účel (cieľ) takéhoto zásahu vo vzťahu k použitým prostriedkom, pričom meradlom pre toto posudzovanie je zásada proporcionality (primeranosti v širšom zmysle), ktorá môže byť tiež nazývaná zákazom nadmernosti zásahov do práv a slobôd. V jeho rámci je nevyhnutné posúdiť najmä to, či poskytnutie informácií je kľúčové pre výkon práva žiadateľa na slobodu prejavu, pričom je potrebné skúmať, či a) účelom vyžiadania informácie je prispieť k diskusii o veciach verejného záujmu, b) informácia samotná sa týka verejného záujmu c) žiadateľ o informáciu plní úlohy alebo poslanie dozoru verejnosti alebo rolu tzv. „spoločenského strážneho psa“, d) informácia existuje a je dostupná. Máme za to, že v danom prípade tieto zhora uvedené ústavné podmienky splnené nie sú - a to aj s ohľadom na prístup a konanie žalobcu. Ten vždy v rôznom postavení žiada informácie, ktoré vôbec nesúvisia s možnosťou a postavením obchodnej spoločnosti (ak je poznámka žalobcu o tom, že podľa judikátu žiadateľom bol advokát, tak zvýrazňujeme, že z neho vyplýva to, že ide o zjavne odťažité informácie, ktoré nesúvisia s predmetom činnosti subjektu - čo je aj náš prípad). c) Rovnako tak zvýrazňujeme prvok šikanózneho výkonu práva - ktorý detailne rozobral najvyšší súd v judikáte týkajúcom sa požiadavok smerujúcich opakovane na krajský súd (a predloženie množstva údajov). Aj napriek tomu, že žalobca tvrdí, že ide o jeho právo - zjavne táto žiadosť - v kontexte ostatných žiadostí a podaní - sleduje iný cieľ ako získať, dosiahnuť sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám.“ Na základe uvedeného navrhol, aby Krajský súd v Košiciach žalobu zamietol a žalovanému priznal trovy konania.

8. Súd v konaní podľa ust. § 177 a nasl. zákona č. 162/2015 Z.z. o Správnom súdnom poriadku (ďalej len „SSP“), po oboznámení sa s obsahom žaloby, žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaného, ako aj po oboznámení sa s administratívnymi spismi žalovaného, bez nariadenia pojednávania, za prítomnosti žalobcu, za splnenia zákonných podmienok podľa § 107 ods. 2, § 105 ods. 2 písm. a) a § 182 ods. 1 písm. g) SSP, dospel k záveru, že žalobe žalobcu treba priznať úspech z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť, a to z ďalej uvedených dôvodov.

9. Podľa ust. § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

Podľa ust. § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „“) rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Podľa ust. § 32 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.

Podľa ust. § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

Podľa ust. § 47 ods. 1, 3 Správneho poriadku rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

10. V odôvodnení rozhodnutia musí správny orgán reagovať na dva okruhy problémov, na skutkové okolnosti a právne posúdenie. Za skutkové okolnosti treba považovať najmä skutočnosti, ktoré boli nepochybne zistené a ich právny význam. Podľa názoru súdu nie je preskúmateľné pre nedostatok dôvodov také rozhodnutie, v ktorom prvostupňový správny orgán len poukáže na jeden nález Ústavného súdu SR, na jeden rozsudok a jedno uznesenie Najvyššieho súdu SR bez toho, aby v rozhodnutí objasnil, čo bolo konkrétnym dôvodom pre odmietnutie žiadosti žiadateľa o informácie. Takémuto potom rozhodnutiu chýba dostatočné odôvodnenie v zmysle ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení je potrebné uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol správny orgán vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. V súvislosti s právnym posúdením, pokiaľ správny orgán uvedie len to, že jeho rozhodnutie vychádza z konkrétneho rozsudku a uznesenia Najvyššieho súdu SR, ako aj nálezu Ústavného súdu SR, potom rozhodnutie správneho orgánu ako celok súd nemôže ani preskúmavať pre nedostatok dôvodov a nezrozumiteľnosť. Pokiaľ druhostupňový správny orgán zopakuje takéto nekonkrétne a neurčité údaje rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu a neuvedie ako sa vyrovnal s odvolacími dôvodmi odvolateľa a jeho námietkami voči prvostupňovému rozhodnutiu, a len poukáže na nekonkrétne smerovanie a počet otázok žiadateľa uvedených v žiadosti, na neurčitý počet žiadostí a otázok žiadateľa v poslednom roku, ako tomu bolo v preskúmavanom prípade, potom súd nemá možnosť posúdiť právne posúdenie veci žalobcu žalovaným, ani zistiť skutkový stav, z ktorého správne orgány vychádzali pri svojich rozhodnutiach, ktorými odmietli žalobcovi poskytnúť žiadané informácie.

11. Pretože žalovaný tak, ako mu to ukladá ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku nepostupoval, rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu je neurčité, nejasné a trpí nedostatkom dôvodov, a preto je aj nezrozumiteľné, pretože nedáva žalobcovi žiadnu odpoveď na ním položené otázky uvedené v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu, ak žalobca v odvolacích námietkach uviedol dôvody nespokojnosti s rozhodnutím a žalovaný sa s odvolacími námietkami žalobcu vôbec nevysporiadal a v žalovanom rozhodnutí, ktorým odmietol odvolanie žalobcu, iba všeobecne a nekonkrétne uviedol, cit.: „Dňa 23.2.2018 mi bolo postúpené odvolanie voči rozhodnutiu V/00084/2018, ktorým bola odmietnutá žiadosť o informáciu vo veci žiadateľa DOBREX, s.r.o, Michalovce, ktorej predmetom bola žiadosť o sprístupnenie týchto informácií: 1. rozpočet na dielo „Rekonštrukcia Zimného štadióna“ podľa PaRD podľa jednotlivých položiek. 2. rozpočet projektanta na dodatok č. 1 k zmluve na Rekonštrukciu Zimného štadióna 3. Zápisy v stavebnom denníku o zmenách oproti PaRD 4. Protokol o prevzatí diela z decembra 2017 - kolaudačnú zápisnicu. Vzhľadom na smerovanie a počet otázok uvedených vo vašej žiadosti o informácie, ako aj na počet žiadosti a otázok, ktoré ste v poslednom roku smerovali na Mesto Michalovce, je evidentné, že po tomto prípade nejde o účinnú spoločenskú kontrolu verejnej správy, ale o zneužívanie práva na informácie za účelom formalistických a bezúčelových správ. Dôvody uvedené v rozhodnutí a odmietnutí poskytnúť informáciu sú relevantné a vychádzajú z rozsudkov Najvyššieho súdu SR, ako aj nálezu Ústavného súdu SR.“, pričom rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, na ktoré žalovaný poukazuje, je taktiež nekonkrétne a všeobecné, ak sa v v ňom argumentuje takto, cit.: „Žiadateľ dňa 2.1.2018 požiadal o sprístupnenie týchto informácií: 1. rozpočet na dielo “Rekonštrukcia Zimného štadióna“ podľa PaRD podľa jednotlivých položiek. 2. rozpočet projektanta na dodatok č. 1 k zmluve na Rekonštrukciu Zimného štadióna 3. Zápisy v stavebnom denníku o zmenách oproti PaRD 4. Protokol o prevzatí diela z decembra 2017 - kolaudačnú zápisnicu. Poukazujeme na skutočnosť, že právo na informácie sa nezaručuje ako absolútne právo nadradené nad ostatné ústavné práva a slobody. Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a v rozsahu, pokiaľ uplatnením jedného práva a slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody v tomto prípade o narušenie riadneho chodu mestského úradu narušeniu verejného záujmu (viď. nález Ústavného súdu SR pod sp. zn. III. ÚS 96/2010). Vo vzťahu k obsahu žiadosti počtu žiadosti a počtu bodov adresovaných povinnej osobe, je evidentné, že neposkytnutie informácii žiadateľovi je v danom prípade potrebné a nevyhnutné za účelom zabezpečenia iného legitímneho cieľa, aby bol zabezpečený výkon kompetencií povinnej osoby. V danej súvislosti možno poukázať na právny záver obsiahnutý v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5 Sži 4/2009, podľa ktorého poskytovanie informácií v zmysle zákona o slobode informácií nie je poskytovanie rôznych dokumentov a ich kópií o právnych úkonoch, či o rokovaniach, ktoré sú súhrnom množstva údajov (informácií) prípadne aj ujednaní rôznej povahy, požívajúcich rôznu ochranu, a to tretím osobám, ktoré nie sú subjektmi právnych vzťahov založených uvedenými úkonmi (napr. nie sú zmluvnými stranami) a ktorých sa tieto dokumenty priamo osobne nedotýkajú. Na základe uvedeného, vo vzťahu k obsahu a početnosti žiadostí o informácie, je zrejmé, že jeho cieľ je zjavne šikanózny (Uznesenie NS SR sp. zn. 2Sži/10/2014).“, teda ak aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu odkazuje iba na nález Ústavného súdu SR pod sp.zn. III. ÚS 96/2010 a na uznesenie NS SR sp.zn. 2Sži/10/2014, z ktorých rozhodnutí žalovaný iba parafrázuje, resp. nepresne a neúplne uvádza z ich obsahu, ale z ktorého sa ani účastník konania, ani súd nedozvie, aké zneužívanie práva na informácie má žalobca na mysli, ani aký je počet žiadostí a otázok, ktoré žalobca v poslednom roku smeroval na Mesto Michalovce, potom takéto odôvodnenie, aké je jednak v prípade prvostupňového, tak aj druhostupňového rozhodnutia žalovaného uvedené, je podľa názoru súdu nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov. Ak žalovaný nedostatočne vyložil vzťah medzi skutkovým zistením, ktorý ani konkrétne nešpecifikuje tak, aby bolo poznateľné, z akého konkrétneho dôvodu má žalobcova žiadosť šikanózny cieľ, a ak v prvostupňovom rozhodnutí žalovaný okrem nejasného uvedenia judikátov Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2Sži/10/2014 a sp.zn 5Sži/4/2009, alebo nálezu Ústavného súdu SR pod sp.zn. III. ÚS 96/2010, okrem nekonkrétnych smerovaní a počtu otázok žiadateľa uvedených v žiadosti, neurčitého počtu žiadostí a otázok žalobcu v poslednom roku, nič viac neuvádza, potom nie je možné takémuto odôvodneniu oboch rozhodnutí priznať nejakú vypovedaciu schopnosť.

12. Takto odôvodnené rozhodnutie žalovaného je v rozpore s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami, najmä s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku, aj vo vzťahu k rozhodnutiu Mestského úradu Michalovce č. V/00084/2018 zo dňa 11.01.2018, a ako také sú ako prvostupňové, tak aj druhostupňové rozhodnutie žalovaného nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a pre nedostatok dôvodov, pretože žalobca v druhostupňovom rozhodnutí nevyložil ani vzťah medzi skutkovým zistením a ani obsah rozhodnutí, t.j. rozsudku a uznesenia Najvyššieho súdu SR, ako aj nálezu Ústavného súdu SR, na ktoré iba poukazuje prvostupňový správny orgán.

13. Pokiaľ žalovaný až vo vyjadrení zo dňa 25.06.2018, či v duplike, podaní zo dňa 31.07.2018, iba naznačil, prečo zamietol odvolanie žalobcu, tak mal predovšetkým o odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviesť, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval. Súd uvádza, že nepreskúmava vyjadrenie žalovaného k žalobe ani dupliku žalovaného, ale žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu druhého stupňa a správneho orgánu prvého stupňa.

14. Preto súd žalobe žalobcu vyhovel, a preto podľa ust. § 191 ods. 1 písm. d) SSP zrušil obe rozhodnutia (žalovaného aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu) a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

15. Úlohou žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu bude v ďalšom konaní brať do úvahy skutkové okolnosti, ktoré môžu byť známe len im, a uviesť konkrétne dôvody, pre ktoré žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií nemienia vyhovieť, z dôvodov akého právneho posúdenia žiadosti žalobcu, a teda súdom preskúmateľným spôsobom zrozumiteľne a s dostatočným odôvodnením rozhodnúť o nevyhovení žiadosti žalobcu o poskytnutie informácií, a svoje rozhodnutie teda riadne v súlade s ust. § 47 ods. 3 Správneho poriadku aj odôvodniť alebo žiadosti žalobcu vyhovieť.

16. Právnym názorom súdu, ktorý vyslovil súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný (§ 191 ods. 6 SSP).

17. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 167 ods. 1 SSP tak, že priznal žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania, pretože žalobca má vo veci úspech celkom.

18. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).

19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom súdu v pomere 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajskom súde v Košiciach v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania.

Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom.