Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

PL. ÚS 1/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2011 v pléne

zloženom z podpredsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra Dobríka,

Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Marianny

Mochnáčovej, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu Krajského

súdu v Bratislave, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. M. V., na začatie konania podľa

a o vyslovenie nesúladu

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene

a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov

s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1

a , za účasti Národnej rady Slovenskej republiky

ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka zastúpenej

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

Návrhu Krajského súdu v Bratislave n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. decembra

2007 doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „krajský

súd“) na začatie konania podľa a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), ktorým sa domáhal, aby ústavný súd po prijatí jeho návrhu

na ďalšie konanie a po konkrétnej kontrole ústavnosti nálezom vyslovil, že § 9 ods. 3

o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení

niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“ alebo „zákon o slobode informácií“) nie je v súlade s ,

čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 4

.

Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 21. januára 2009

a uznesením sp. zn. ho prijal na ďalšie konanie.

Navrhovateľ svojím návrhom napadol (ďalej

aj „napadnuté ustanovenie“).

Z návrhu vyplynulo, že navrhovateľ ho podal ako správny súd v súvislosti s konaním

vedeným pred ním pod sp. zn. v právnej veci žalobkyne Mgr. A. K. (ďalej len

„žalobkyňa“) proti odporcovi Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej

republiky (ďalej aj „žalovaný“). Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala preskúmania

zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o rozklade

č. 1290/2007-11 z 5. marca 2007 a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia

žalovaného vydaného podľa

Dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že žalobkyňa požiadala žalovaného

o sprístupnenie rôznych informácií týkajúcich sa zoznamu zamestnancov, ako aj mzdových

náležitostí jeho zamestnancov, ktoré jej boli sprístupnené, avšak «okrem informácie, ktorú

uviedla pod bod 3, a to „mzdu, plat a ďalšie finančné náležitosti (napr. odmeny) priznané

za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti štátnych tajomstiev (správne má byť

tajomníkov, pozn.), generálnych riaditeľov sekcií, riaditeľov odborov a vedúcich oddelení,

poradca ministra pre každú osobu osobitnú na každý mesiac od nástupu ministra JUDr. Š.

H., s tým, že žiadala osobitne uviesť pevné a pohyblivé položky mzdy aj osobitne uviesť

odmeny“».

Senát 1 S krajského súdu dospel po predbežnom prerokovaní veci k záveru, že

je v rozpore s , a to z ďalej uvedených dôvodov.

Krajský súd odôvodňujúc svoj návrh najskôr cituje prvú vetu ,

podľa ktorej každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom

alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie

bez ohľadu na hranice štátu, a následne poukazuje na to, že základné právo na informácie

zahŕňa právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Základné právo na informácie

patrí k základným politickým právam a jeho prostredníctvom sa každý zúčastňuje

na verejnom živote. Podľa navrhovateľa ide o univerzálne politické právo, «ktoré

„každému“ – univerzalita práva – zaručuje SR».

Krajský súd ďalej uviedol:

«Z podstaty záruky slobody prejavu a práva na informácie vyplýva povinnosť, aby

štát každému umožnil realizovať toto svoje právo, pravda pokiaľ nenastanú také

skutočnosti, pri ktorých ho zákon môže obmedziť. Podľa SR to je

v prípade, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv

a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného zdravia a mravnosti. Tu teba akcentovať, že

slobodu prejavu a právo na informácie pokiaľ ide o formu aktu štátu možno obmedziť len

zákonom.

Porovnajúc SR resp. dôvodov v tzv. obmedzujúcej klauzule

s Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“) – čl. 10

o slobode prejavu, sa žiada poznamenať, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva

k tomuto právu je pomerne široká, ale je skôr vo väzbe porušenia či neporušenia práva

na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondovanie čl. 8 ods. 1

Dohovoru). Ako to vyplýva aj zo znenia čl. 10 ods. 2 Dohovoru „Výkon týchto slobôd,

pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,

podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré sú nevyhnutné v demokratickej

spoločnosti v záujme“:

1. národnej bezpečnosti,

2. územnej celistvosti,

3. alebo verejnej bezpečnosti,

4. predchádzania nepokojom a zločinnosti,

5. ochrany zdravia alebo morálky,

6. ochrany povesti alebo práv iných,

7. zabráneniu úniku dôverných informácií,

8. alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.»

Odvolávajúc sa na krajský súd vyslovil názor, že jedným

z dôvodov, pri existencii ktorého môže byť obmedzená sloboda prejavu a základné právo

na informácie, je nevyhnutnosť ochrany práv a slobôd iných, ale aj to len za podmienky, že

je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. V tomto zmysle považuje navrhovateľ

za konkurujúce základné ľudské právo k slobode prejavu a právu na informácie, resp.

naopak, základné právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním

alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe ( ) alebo základné právo

na ochranu osobných údajov ( ).

Navrhovateľ označuje základné právo podľa za súčasť

základného práva podľa odseku 1 uvedeného článku , podľa ktorého má každý právo

na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, a rovnako

aj za súčasť základného práva na ochranu osobných údajov zaručeného v čl. 22 ods. 1

s tým, že vo vzťahu k ide o konkurujúce základné právo.

Podľa navrhovateľa je súčasťou základného práva zaručeného v

aj právo slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu

na hranice štátu. Krajský súd zdôrazňuje, že zatiaľ čo základné právo na informácie podľa

„sa týka, resp. zahŕňa informácie všeobecne, základné právo

na ochranu osobných údajov, resp. údajov o svojej osobe, sa v podstate týka informácií

o svojej osobe. Už samotné vyňatie informácií o svojej osobe a o ochrane osobných údajov

a garantovanie ich ochrany ako základného ľudského práva je podľa nášho názoru v zmysle

SR dôvodom obmedzenia politického práva na informácie.“.

Krajský súd upriamuje ďalej pozornosť na legálnu definíciu osobných údajov, ktorá

prešla od roku 1992, keď nadobudol účinnosť o ochrane osobných

údajov v informačných systémoch (ďalej len „“), vývojom, ktorý

reflektoval aj záväzky z medzinárodných zmlúv a právnych aktov Európskych spoločenstiev

a Európskej únie. Uvedený zákon v § 3 všeobecne definuje osobné údaje ako „informácie,

ktoré sa vzťahujú na určitú osobu“.

o ochrane osobných údajov v informačných systémoch

(ďalej len „“), ktorý zrušil , vymedzil v

písm. a) osobné údaje ako „údaje týkajúce sa určitej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom

takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe

identifikačného čísla alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov,

ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu

identitu“.

V súčasnosti platný a účinný o ochrane osobných údajov

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) čiastočne modifikuje

definíciu osobných údajov, keď podľa § 3 tohto zákona sú osobnými údajmi „údaje

týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú

možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného

identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria

jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu

identitu“.

V nadväznosti na uvedené krajský súd poukazuje na to, že ani

nesplnomocňuje zákonodarcu na obmedzenie týmito článkami zaručených základných práv

o ochrane mena, ochrane údajov o svojej osobe a ochrane osobných údajov.

Krajský súd v ďalšej časti návrhu argumentuje takto:

« o slobode informácií najmä v znení

Z. z. ktorý nadobudol účinnosť 2. januára 2006 (ak použijeme terminológiu dôvodnej

správy k citovanému zákonu) „mení pôvodnú právnu úpravu v smere zúženia rozsahu

osobných údajov, ktorým sa poskytuje ochrana, u taxatívne vymedzeného okruhu osôb,

ktoré sú platené z verejných zdrojov. V oblastiach, ktoré sa týkajú verejnej alebo úradnej

činnosti alebo funkčného alebo pracovného zaradenia ako i odmeňovania týchto osôb je

(podľa dôvodovej správy) právo verejnosti na informácie v uvedených prípadoch nadradené

právu na ochranu týchto údajov o dotknutej osobe“.

Na účely tohto návrhu nie je potrebné polemizovať s ničím neodôvodneným tvrdením

o nadradenosti politického práva na informácie nad základným ľudským právom

na ochranu osobných údajov u skupiny osôb uvedených v ustanovení § 9 ods. 3 zákona

o slobode informácií, z dôvodu, že ide o „platenie týchto osôb z verejných zdrojov“ a že

týmto osobám doterajšia (do prijatia ) právna úprava ochrany

osobných údajov poskytovala „príliš široký rozsah ochrany, s ohľadom, že sú platení

z verejných financií“. Tieto tvrdenia však nepovažujeme za odôvodnenie legitímneho cieľa,

ale za prejav svojvôle zákonodarcu.

Podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií „povinná osoba sprístupní ha účely

informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom

systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom 9) o fyzickej osobe, ktorá je

verejným funkcionárom, 16a) poslancom obecného zastupiteľstva, 16b) predstaveným

v štátnej službe, 16c) odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky,

prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo

podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, 16d) vedúcim zamestnancom

vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, 16e) vedúcim zamestnancom zamestnávateľa,

ktorý je orgán verejnej moci, 16f) nadriadeným v služobnom pomere, 16g) alebo členom

hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese

rozhodovania o použití verejných prostriedkov. 16h) Podľa prvej vety sa sprístupňujú

osobné údaje v rozsahu

a) titul,

b) meno,

c) priezvisko,

d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,

e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti.

f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu

alebo činnosť vykonáva,

g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon

funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo

z iného verejného rozpočtu.“

Najvyšší súd SR rešpektuje judikatúru Ústavného súdu SR ako aj Európskeho súdu

pre ľudské práva napr. že „verejne činné osoby musia strpieť viac kritiky a rôznych

obmedzení ako ostatné osoby a že je tu namieste väčšia informačná otvorenosť ako

u ostatných osôb“, ale domnievame sa, že celý okruh osôb uvedených v ustanovení

§ 9 ods. 3 zákona o slobode informácií v žiadnom prípade nemožno považovať za verejne

činné osoby a to len z toho dôvodu, že sú platené z verejných financií. V konečnom dôsledku

z verejných financií sú platené (financované) rôzne činnosti a iné subjekty a nie sú

„postihované“ zužovaním ústavnej ochrany svojich práv.»

Krajský súd sa odvoláva aj na vyjadrenie žalovaného v súvisiacom súdnom konaní,

ktorý uviedol, že jeho zamestnanci, najmä zamestnanci vykonávajúci práce vo verejnom

záujme, považujú ako ich postih, ba až diskrimináciu zákonom, resp. na základe zákona,

vyhľadávanie a rozširovanie informácií o nich, a tiež fakt, že realizácia ich základného

práva na prácu zaručeného v má za následok porušenie ich iných základných

práv zaručených . Zároveň to považujú za svojvoľné konanie zákonodarcu a tiež

za porušenie samotnej podstaty štátu ako právneho štátu.

V súvislosti s tým pokladá navrhovateľ za nespochybniteľné, že rozsah osobných

údajov, resp. identifikačných znakov uvedených v napadnutom ustanovení umožňuje

identifikovať určitú alebo určiteľnú osobu a jej ekonomickú a sociálnu identitu.

V nadväznosti na to navrhovateľ tvrdí, že u skupiny osôb uvedených v § 9 ods. 3 zákona

o slobode informácií absentuje relevantná súvislosť medzi „zužovaním“ ochrany osobných

údajov a ich platením z verejných financií, najmä ak ide aj o také fyzické osoby, ktoré

nerozhodujú o použití verejných prostriedkov.

Z týchto dôvodov navrhovateľ nepovažuje

za súladný s označenými článkami akcentujúc tiež to, že „hoci konštrukcia článku

základného ľudského práva zaručeného čl. 19 ako aj čl. 22 nemá obmedzujúce dôvody resp.

dôvody, pri existencii ktorých možno obmedziť konkrétne právo alebo slobodu tak ako je to

v SR, boli práv na ochranu osobných údajov

obmedzené“.

Navrhovateľ ďalej cituje , podľa ktorého „slobodu prejavu a

právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia

v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,

verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, konštatujúc, že zákonom

č. , ktorým sa mení a dopĺňa o slobodnom prístupe

k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)

v znení a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo obmedzené

nie právo na informácie, ale základné práva podľa a .

Na základe uvedeného navrhovateľ uzavrel, že „prijatím ,

ktorým sa mení a dopĺňa o slobodnom prístupe k informáciám

konkrétne ustanovenie došlo k porušeniu SR“, a preto žiada, aby ústavný

súd rozhodol, že § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií nie je v súlade čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 4

.

Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), vo svojom

stanovisku k návrhu krajského súdu doručenom ústavnému súdu 29. mája 2009 navrhla, aby

ústavný súd vo veci samej rozhodol nálezom, ktorým návrhu čiastočne vyhovie. Ďalej vláda

zrekapitulovala obsah návrhu a uviedla:

«Predmetom sporu o ústavnosti ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií

je otázka, či rozsah informácií o osobách vymedzených v tomto zákone nie je zásahom

do práva na ich súkromie, a teda či záujem verejnosti na týchto informáciách môže prevážiť

záujem týchto osôb na ich utajení. Niet pritom pochybností o tom, že ide o údaje chránené

článkom 19 ods. 3 SR.

Pri porovnávaní týchto protichodných záujmov (práva na slobodu prejavu a práva

na súkromie) je potrebné vychádzať predovšetkým z úmyslu zákonodarcu, ktorým odôvodnil

verejný záujem na zásah do ľudského práva. Tento úmysel je možné odvodiť z dôvodovej

správy k tomuto zákonu. V tomto prípade však aktuálne znenie § 9 ods. 3 zákona o slobode

informácií formovala jeho novela uverejnená pod č. Podľa dôvodovej správy

k predmetnej novele „predkladaný návrh mení pôvodnú právnu úpravu v tomto smere

zúženia rozsahu osobných údajov, ktorým sa poskytuje ochrana, u taxatívne vymedzených

osôb, ktoré sú platené z verejných zdrojov... v oblastiach, ktoré sa týkajú verejnej alebo

úradnej činnosti alebo funkčného alebo pracovného zaradenia ako i odmeňovania týchto

osôb, je právo verejnosti na informácie v uvedených prípadoch nadradené právu

na ochranu týchto údajov o dotknutej osobe“.

Podľa navrhovateľa „v žiadnom prípade nemožno považovať za verejne činné osoby

a to len z dôvodu, že sú platené z verejných financií. V konečnom dôsledku z verejných

financií sú platené (financované) rôzne činnosti a iné subjekty a nie sú „postihované“

zužovaním ústavnej ochrany svojich práv“.

Vzhľadom na to, že ani navrhovateľ, ale ani zákonodarca v dôvodovej správe bližšie

neobjasnili, prečo je, resp. nie je kritériom „platenia z verejných zdrojov“ odôvodňujúcim

zásah do práva na súkromie, tak je potrebné sa touto otázkou primárne zaoberať. Napriek

tomu, že navrhovateľ nenamietal priamo porušenie článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), je možné za východisko ďalších úvah

považovať súdne precedensy Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorých sa pri svojej

interpretácii v tejto oblasti pridŕža aj Ústavný súd SR.

Európsky súd pre ľudské práva zásadne nepripúšťa, aby sa sprístupňovali osobné

údaje o súkromí osôb. Výška zárobku je pritom údajom veľmi citlivým z hľadiska postojov

spoločnosti k ich poberateľom a je preto nie bezvýznamným zásahom do súkromia týchto

osôb.»

Vláda poukázala tiež na dve základné koncepcie umožňujúce zásah do práva

na súkromie v záujme práva na informácie prijaté Európskym súdom pre ľudské práva

(ďalej len „ESĽP“).

Prvá z týchto koncepcií vychádzajúca z konštantnej judikatúry, ktorá sa fakticky

odvíja od prípadu Lingens proti Rakúsku, je založená na tom, že ochrana súkromných osôb

musí byť zabezpečená v oveľa väčšom rozsahu ako ochrana „l´homme politique“, pričom

postupne sa okruh týchto osôb rozširuje aj o osoby dobre známe verejnosti a ovplyvňujúce

verejnú mienku. V prípade Von Hannover proti Nemecku však ESĽP uviedol, že aj pri

týchto verejne známych osobách musí zverejnenie informácie o nich prispieť k diskusii

o problémoch vo verejnom záujme.

Podľa druhej koncepcie nie je dôležité, či ide o politikov alebo iné verejne známe

osobnosti, ale o to, či ide o informácie, ktorých obsah je predmetom verejného záujmu.

Je zrejmé, že intenzita verejného záujmu musí byť značná, pretože ide o osoby, ktorých

súkromie má byť chránené viac ako v prípade verejne známych osôb, ako to vyplýva

napríklad z rozhodnutia Fressoz a Poire proti Francúzsku.

Vychádzajúc z uvedeného považuje vláda za potrebné hodnotiť, či osoby uvedené

navrhovateľom, ktorých údaje o zárobku požadovala žalobkyňa, sú „l´homme politique“

alebo verejne známou osobou. Vzhľadom na to, že ide o osoby, ktoré spravidla nemožno

zaradiť medzi „l´homme politique“, a v dôsledku toho, že žalovaná využíva inštitút

hovorcu, ich verejnosť prakticky nepozná, takže zaradiť ich medzi osoby požívajúce

zníženú ochranu svojho súkromia si možno iba ťažko predstaviť.

Podľa vlády ak zákon umožňuje generálny prístup k informáciám o týchto osobách,

potom zasahuje neurčitému a zároveň značnému počtu osôb do ich práva na súkromie bez

možnosti akejkoľvek ochrany. Navyše, zákonodarca u osôb, pri ktorých informácie o plate

a iných príjmoch môžu byť predmetom verejného záujmu (ide najmä o ústavných

činiteľov), vytvoril inštitút majetkového priznania, ktoré je verejnosti prístupné a z ktorého

sa priamo dajú získať informácie o platových pomeroch týchto osôb.

Vláda je toho názoru, že si možno len veľmi zložito (okrem osobitných

individuálnych prípadov) predstaviť, že plat úradníkov a im podobných zamestnancov by

mohol byť predmetom celospoločenskej diskusie o problémoch verejného záujmu.

Predmetom verejnej diskusie by mohla byť podľa vlády za určitých okolností hospodárnosť

pri nakladaní s prostriedkami, ktoré pochádzajú z verejných zdrojov, resp. o pravidlách ich

prerozdeľovania. Aj v tejto oblasti však existujú základné normy, ktoré sú prijaté vo forme

zákonov a ktoré upravujú základné finančné rozpätie, v ktorom sa môžu pohybovať platy

zamestnancov, ktoré sú hradené z „verejných zdrojov“. Vláda pripúšťa, že nerešpektovanie

týchto pravidiel by mohlo byť problémom verejného záujmu, avšak vo vnútroštátnom

systéme kontroly nakladania s finančnými prostriedkami z verejných zdrojov sú dostatočné

záruky, ktoré zabraňujú ich zneužitiu. Vláda napokon uvádza, že táto otázka sa dosiaľ

v podmienkach Slovenskej republiky nestala predmetom verejného záujmu, a preto je

neodôvodnené, aby sa riešila prostredníctvom zákonnej úpravy priamo zasahujúcej

do podstaty práva na súkromie.

Sumarizujúc uvedené vláda uzavrela, že «extenzívne znenie § 9 ods. 3 novely zákona

o slobode informácií vytvorilo nerovnováhu medzi právom

na slobodu prejavu a právom na súkromie v neprospech práva na súkromie osôb, ktoré nie

sú ani „l´homme politique“ a výška ich zárobkov nie je vo všeobecnosti predmetom

verejného záujmu. Preto je bod 9 v rozpore s článkom 19

ods. 3 SR a článkom 8 Dohovoru. Na rozdiel od navrhovateľa, ktorý žiadal, aby bol

ako protiústavne vyhlásený celý § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií je obsahom tohto

stanoviska konštatovanie protiústavnosti jeho znenia v zmysle

a teda ponechanie jeho obsahu v znení pred touto novelou zákona o slobode informácií.».

Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) zastúpená jej

predsedom poukázala vo svojom stanovisku k návrhu z 29. apríla 2009 iba po formálnej

stránke na to, že zákon o slobode informácií bol schválený súhlasom ustanovenej potrebnej

väčšiny poslancov, podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a vyhlásený v Zbierke

zákonov Slovenskej republiky. Národná rada vyjadrila napokon názor, že „prijatý zákon

je v súlade s a právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Je na rozhodnutí Ústavného súdu, aby v súvislosti s podanými návrhmi posúdil ústavnosť

napadnutých ustanovení.“.

Krajský súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie na výzvu ústavného súdu prípisom

z 9. novembra 2010 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v danej veci. Predseda

národnej rady vo vyjadrení z 29. apríla 2009 k návrhu krajského súdu uviedol, že netrvá

na ústnom pojednávaní vo veci. Napokon s upustením od ústneho pojednávania súhlasil

aj vedľajší účastník vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 29. mája 2009.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) upustil v danej veci od ústneho

pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov

s , s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas

národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.

Podľa ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny

predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci,

odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa alebo

zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny

názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.

Napadnutý zákona o slobode informácií s znie: „Povinná osoba

sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú

spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom

o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva,

predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej

republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky

alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom

vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým

je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej

komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania

o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu

a) titul,

b) meno,

c) priezvisko,

d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,

e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti a orgán, v ktorom

túto funkciu alebo činnosť vykonáva,

f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu

alebo činnosť vykonáva,

g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon

funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo

z iného verejného rozpočtu.“

Podstatou návrhu je otázka, či sprístupnenie osobných údajov o mzde, plate alebo

platových pomeroch a ďalších finančných náležitostiach priznaných za výkon funkcie alebo

za výkon pracovnej činnosti v prípade, že sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného

verejného rozpočtu v napadnutom ustanovení uvedeným osobám, nie je v rozpore

so základným právom týchto osôb na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,

zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa

a so základným právom na ochranu osobných údajov podľa .

Obsahom základného práva na ochranu osobných údajov, ktoré nachádza svoje

normatívne vyjadrenie v oboch uvedených ustanoveniach, je ochrana jednotlivca

spočívajúca v zásadnej neprípustnosti získavania, uchovávania, používania alebo ďalšieho

spracovania údajov týkajúcich sa súkromnej sféry jeho života. Takto poňatá ochrana je

nevyhnutným predpokladom na možnosť jednotlivca rozhodovať o tom, ktoré informácie

týkajúce sa jeho súkromia zverejní, čím je v širších súvislostiach chránená jeho možnosť

slobodne a na vlastnú zodpovednosť robiť rozhodnutia týkajúce sa jeho súkromného života.

Pojem osobných údajov podľa , resp. „údajov o svojej osobe“

v zmysle má svoj autonómny charakter, ktorý nemusí byť vo všetkých

prípadoch totožný so zákonným vymedzením tohto pojmu. Pokiaľ navrhovateľ v danej veci

poukazuje na definíciu osobných údajov a zmeny, ktorými prešla od roku 1992 (od prijatia

a následne ) po súčasnosť (zákon

č. ), ako aj na znenie napadnutého ustanovenia, ústavný súd zastáva názor, že

uvedené údaje týkajúce sa platových pomerov osôb uvedených v napadnutom ustanovení

spadajú pod ústavne vymedzený pojem osobných údajov. Údaj o výške príjmov sa

významným spôsobom premieta do súkromnej sféry jednotlivca, vypovedá o jeho

sociálnom postavení a jeho zverejnenie môže mať významné (a to aj negatívne) dôsledky

na jeho osobné, pracovné či iné spoločenské vzťahy.

Skutočnosť, že predmetné údaje spadajú do rámca ústavnej ochrany osobných

údajov, ale nevylučuje možnosť zásahov do základného práva na ochranu osobných údajov

ako špecifickej formy ochrany súkromia. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na to, že čl. 19

ods. 3 a neobsahujú dôvody obmedzenia, ako to je napríklad v prípade

, tak táto skutočnosť neznamená, že do uvedených základných práv

nemožno za žiadnych okolností zasahovať. Ani v tomto prípade totiž nemožno určité

základné právo vykladať izolovane, mimo kontext celého ústavného poriadku a s ohľadom

na účel a obsah jednotlivých jeho ústavných noriem.

Obmedziť základné práva a slobody v zmysle možno iba

na základe podmienok ustanovených . Tieto podmienky, resp. dôvody môžu byť

buď všeobecné (, 3 a 4 ), ktoré sa vzťahujú na obmedzovanie všetkých

základných práv a slobôd, alebo osobitné (špeciálne), ktoré sa vzťahujú len na jednotlivé

(konkrétne) základné práva a slobody (k tomu pozri napr. I. Palúš, Ľ. Somorová: Štátne

právo Slovenskej republiky, Košice: UPJŠ 2002, s. 109 a nasl., A. Bröstl a kol.: Ústavné

právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk 2010, s. 96 a nasl.).

Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa

na posudzované ustanovenia nemožno považovať za absolútne vylúčenie možnosti

ich obmedzenia. Aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu

do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento

zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom.

Z tohto pohľadu obmedzenie základného práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1

predpokladá, že v zmysle dôjde k tomuto obmedzeniu zákonom.

Ďalej je nevyhnutné, aby jeho obmedzenie obstálo z hľadiska princípu proporcionality.

Princíp proporcionality predstavuje jednak metodologický koncept na posúdenie v kolízii

stojacich ústavne chránených hodnôt, nemožno mu ale odoprieť ani hmotnoprávny význam.

V uvedenom princípe je totiž obsiahnutý aj príkaz na minimalizáciu zásahu do základného

práva, a to s ohľadom na cieľ, ktorý toto obmedzenie sleduje.

Ústavný súd uvedený princíp vyložil v niekoľkých svojich doterajších rozhodnutiach

(porov. predovšetkým nálezy sp. zn. z 24. apríla 2001 a sp. zn.

zo 6. februára 2008). Obmedzenie základného práva z hľadiska uvedeného princípu musí

v prvom rade sledovať legitímny cieľ, resp. účel, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne

ustanovený obsah dotknutého základného práva. Nestačí teda akýkoľvek dôvod

na obmedzenie základného práva, ale musí ísť o dôvod, ktorému s ohľadom na ústavný

poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú má obmedzované základné právo.

V zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo iný ustanovený verejný

záujem.

V ďalšom kroku je nevyhnutné pristúpiť k posúdeniu samotného obmedzenia. Toto

obmedzenie musí v prvom rade obstáť z hľadiska vhodnosti, teda musí byť vhodné

dosiahnuť sledovaný cieľ. Ďalším posudzovaným krokom musí byť otázka potrebnosti

(nevyhnutnosti) tohto obmedzenia. Podstatou tohto kroku je posúdenie obmedzenia

z hľadiska existencie možných iných normatívnych prostriedkov vo vzťahu k uvedenému

cieľu, a teda či ho nemožno dosiahnuť iným normatívnym prostriedkom, ktorý by

obmedzoval dotknuté základné právo v menšej intenzite. Napokon, posledným krokom je

posúdenie proporcionality v užšom rozsahu, teda posúdenie v kolízii stojacich ústavných

hodnôt, v danom prípade základného práva, do ktorého má byť zasiahnuté, a základného

práva alebo iného verejného záujmu, ktorého realizáciu alebo dosiahnutie sleduje

posudzované obmedzenie.

Ako zdôrazňuje ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, uvedený princíp je

neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu v zmysle (porov.

, , , ).

V danej veci je zrejmé, že k obmedzeniu základného práva došlo priamo zákonom.

Ústavný súd teda pristúpil k posúdeniu obmedzenia základného práva podľa čl. 19 ods. 3

a z hľadiska testu proporcionality. Napadnuté ustanovenie sleduje účel

sprístupniť verejnosti informácie vo vzťahu k osobám zastávajúcim bližšie špecifikované

funkcie v orgánoch verejnej moci. Ústavný súd preto posúdil takto formulovaný účel z toho

hľadiska, či obstojí ako legitímny cieľ na obmedzenie zaručeného základného práva

alebo slobody. V tejto súvislosti sa pritom zaoberal kompatibilitou tohto účelu s

garantovaným základným právom na informácie, nesúlad napadnutého § 9 ods. 3 zákona

č. s ktorým navrhovateľ žiada taktiež vysloviť vo svojom návrhu.

Základné právo na informácie v zmysle je nevyhnutné vykladať

v kontexte demokratického a právneho charakteru štátu, ktorý je ako jeden zo základných

princípov formulovaný v . Uvedené základné právo predstavuje spolu

s právom na slobodu prejavu ústavnú záruku na existenciu slobodnej tvorby a výmeny

názorov, ideí, poznatkov či informácií bez ohľadu na ich význam, účelnosť či obsah. Takto

sledovaný účel základného práva na informácie sa pritom nepremieta len do roviny slobody

vytvárania a sprostredkovania názorov vo vzťahu k veciam verejným, kde je súvislosť

s hodnotami demokratického štátu zjavná, ale naopak, má výrazne širší dosah dotýkajúci sa

rozmanitých sfér života jednotlivcov aj spoločnosti.

Súčasťou základného práva na informácie je nepochybne právo slobodne vyhľadávať

a získavať informácie. Takto formulované právo sa pritom vzťahuje aj na informácie, ktoré

sa týkajú alebo súvisia s činnosťou štátu či akýchkoľvek iných subjektov vykonávajúcich

štátnu moc. Na túto skutočnosť napokon opakovane nepriamo poukázal aj ústavný súd, keď

vo viacerých svojich rozhodnutiach akcentoval význam zákona o slobode informácií

so základným právom na informácie (napr. nálezy sp. zn. z 19. decembra

2003 a sp. zn. z 28. júna 2007). V tomto zmysle však nie je obsah práva

na informácie sporný ani v danej veci, čo dokumentuje aj skutočnosť, že navrhovateľ

žiadnym spôsobom nespochybňuje, že informácie, ktorých obsah vymedzuje napadnuté

ustanovenie, možno považovať za informácie v zmysle . Z tohto hľadiska

pritom neexistuje dôvod, ktorý by na tomto mieste bránil ústavnému súdu tiež zastávať

tento právny záver.

Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie sleduje účel realizácie

základného práva na informácie vo vzťahu k týmto ustanovením ďalej špecifikovaným

údajom. V tejto súvislosti odmieta priznať relevanciu navrhovateľom zdôraznenému

rozdielu medzi základným ľudským právom podľa a

a politickým právom podľa . Uvedené delenie, ktoré navrhovateľ prevzal

zo systematiky ústavného textu a názvov jednotlivých oddielov, nepochybne odráža

charakter uvedených základných práv, čo však nič nemení na tom, že samotné zaradenie

základných práv v texte druhej hlavy nemožno považovať za výraz ich vzájomnej

hierarchie, ako možno implicitne vyvodiť z argumentácie navrhovateľa, ktorá sa v podstate

obmedzila na jazykový výklad ústavných noriem. Už vôbec nemožno pripustiť delenie

na základné ľudské práva a (len) politické práva z hľadiska ich vzájomného hierarchického

vzťahu, pretože obe skupiny týchto práv rovnakým spôsobom zaručujú demokratický

a právny charakter štátu.

Otázkou hierarchie, resp. pripustenia eventuálnej prednosti jedného základného práva

pred iným základným právom alebo slobodou sa už ústavný súd zaoberal vo veci sp. zn.

, v ktorej okrem iného vyslovil názor, že «Základné práva a slobody sú

navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie

„hierarchie“ základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo

slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Základné

práva a slobody sa môžu dostať do konfliktu a aj sa do konfliktu dostávajú. Každý konflikt

vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd

v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť pomocou zásady

spravodlivej rovnováhy.».

Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že účel sledujúci realizáciu základného

práva na informácie je s ohľadom na svoju ústavnú relevanciu spôsobilý odôvodniť zásah

do základného práva podľa a , a z tohto dôvodu ho zároveň

považuje za legitímny z hľadiska posudzovaného princípu proporcionality.

S ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ sa dožaduje taktiež vyslovenia nesúladu

napadnutého ustanovenia s , ústavný súd zdôrazňuje, že navrhovateľ

vo svojej argumentácii, bez ohľadu na jeho uvedenie v návrhu výroku, netvrdí žiadne

dôvody vo vzťahu k namietanému nesúladu tohto ustanovenia s označeným článkom

. Na tom pritom nič nemení ani jeho argumentácia smerujúca k možnosti obmedzenia

základného práva na informácie z dôvodu ochrany práv druhých, ako ju formuluje čl. 26

ods. 4 . Namietanie rozporu napadnutého ustanovenia s týmto ustanovením by

totiž bolo možné len vo vzťahu k informáciám, na ktoré sa toto ustanovenie nevzťahuje,

teda z hľadiska nedostatočného vymedzenia povinnosti dotknutých subjektov zverejňovať

určité informácie. V takom prípade by predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu bola

otázka, či je daný jeden z dôvodov obmedzenia práva na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4

. Navrhovateľ v danej veci ale argumentuje opačne, teda že zákonodarca umožnil

prístup k informáciám aj v rozsahu, ktorý s ohľadom na jej a

ods. 1 nepripúšťa.

Pre posúdenie prípadnej kolízie napadnutého ustanovenia zákona o slobode

informácií s je preto dôležité, že tento článok umožňuje zákonodarcovi

obmedziť právo na informácie z dôvodov v ňom ustanovených, neustanovuje ale povinnosť

zákonodarcu takéto obmedzenia konštituovať. K porušeniu tohto ustanovenia teda nemôže

dôjsť neprijatím zákona ustanovujúceho obmedzenia práva na informácie, ale naopak

prijatím zákona, ktorý toto právo obmedzuje buď z iných dôvodov, než v ňom uvedených,

alebo ich v tomto smere obmedzuje nad nevyhnutnú mieru na dosiahnutie určitého cieľa,

teda nad mieru vyplývajúcu z princípu proporcionality. Z hľadiska posúdenia ústavnosti

zákona by teda muselo ísť o otázku, či zákon môže prístup k určitej informácii obmedziť,

a nie, či tento prístup obmedziť mal, aj keď tak neurobil. Z obsahu návrhu nie je zrejmé,

v čom by mal spočívať namietaný rozpor napadnutého ustanovenia s ,

a preto nebol dôvod, aby sa s ním ústavný súd v danej veci zaoberal. Vzhľadom na to

neexistuje ani žiaden dôvod, aby vyslovil nesúlad tohto ustanovenia s ,

a vo svojej ďalšej argumentácii posudzoval len zásah do základného práva podľa čl. 19

ods. 3 a .

Ústavný súd tak pristúpil k ďalším kritériám na posúdenie proporcionality

obmedzenia základných práv podľa a napadnutým

ustanovením. V tejto súvislosti konštatuje, že výslovná povinnosť sprístupniť údaje

obsiahnuté v napadnutom ustanovení zjavne umožňuje realizáciu základného práva

na informácie. Ústavný súd taktiež v ďalšom kroku dospel k záveru, že s ohľadom na to, že

účelom napadnutého ustanovenie je sprístupnenie špecifikovaných údajov verejnosti, a teda

že na jeho naplnenie prichádza z povahy veci do úvahy len ustanovenie povinnosti

sprístupniť tieto údaje, obstojí toto ustanovenie aj z hľadiska kritéria potrebnosti

(nevyhnutnosti). Za týchto okolností ústavný súd napokon posúdil, či záujem

na sprístupnení informácií obsiahnutých v napadnutom ustanovení preváži s ohľadom

na jeho obsah a účel nad záujmom osôb, ktorých sa zverejnenie platových pomerov dotýka.

Riešenie kolízie základného práva na informácie a základných práv súvisiacich

s ochranou súkromnej sféry jednotlivca nie je v danej veci predmetom posúdenia ústavného

súdu po prvý raz. V náleze sp. zn. z 5. januára 2001 sa ústavný súd

vo všeobecnej rovine zaoberal touto kolíziou z opačného hľadiska, teda či a do akej miery

preváži záujem na ochrane súkromia verejného činiteľa nad právom na informácie. V tejto

súvislosti uviedol s odkazom na rezolúciu Parlamentného zhromaždenia rady Európy

č. 1165 z 26. júna 1998, že „verejne činné osoby (public figures)... musia rešpektovať, že

osobitné postavenie, ktoré zastávajú v spoločnosti (a v mnohých prípadoch na základe

vlastného rozhodnutia), automaticky vyvoláva tlak na ich súkromie. Každá osoba

vystupujúca na verejnosti musí... strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto činnosťou.

Aj pri výkone základných práv podľa je prirodzene nutné rešpektovať

základné práva a slobody toho, o ktorom sa informácie získavajú, vrátane jeho práva

na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva

na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním

údajov o svojej osobe podľa , resp. . Ak by preto v dôsledku výkonu

základného práva na informácie došlo k zásahu do takýchto práv, každý postihnutý má

právo sa brániť použitím ktoréhokoľvek zo zákonných prostriedkov ich ochrany upravených

v . Toto právo nemožno odňať ani osobám verejného záujmu

(vrátane verejných činiteľov), ak sa domnievajú, že v dôsledku výkonu slobody prejavu

a práva na informácie došlo k neoprávnenému zásahu do ktoréhokoľvek z ich základných

práv upravených v a , keďže ich postavenie ako verejných činiteľov ich

nevylučuje z možnosti uplatňovania občianskoprávnej, prípadne trestnoprávnej ochrany

svojej osobnosti.“.

V citovanom náleze ústavný súd navyše dodal, že predmetom ochrany podľa § 11

„sú len rýdzo osobné práva fyzickej osoby ovplyvňujúce rozvoj

a uplatnenie osobnosti človeka... Toto hľadisko je potom rozhodujúce aj pri určení, ktoré

práva fyzickej osoby a v akom rozsahu sú týmto ustanovením

chránené. Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie

a ani za prejav osobnej povahy... nemožno u verejného činiteľa... považovať výkon jeho

zákonom upravenej služobnej právomoci... Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda

aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry...,

v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide

o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom

prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie.“. Uvedený právny názor

prijal ústavný súd vo veci zákazu zhotovenia filmovej dokumentácie zásahu príslušníka

mestského polície. Podobným spôsobom vyložil ústavný súd možnosť obmedzenia práva

na informácie aj vo vzťahu k možnosti fotografovania poslancov mestského zastupiteľstva

pri hlasovaní (porov. nález sp. zn. z 23. septembra 2004).

V súvislosti s predmetným vyvažovaním oboch v kolízii stojacich práv považuje

ústavný súd za významné poukázať aj na závery ESĽP. Ten vo svojej nedávnej judikatúre

významným spôsobom rozšíril pojem „slobody prijímať informácie“ obsiahnutý v čl. 10

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), keď

výslovne uznal existenciu dohovorom zaručeného práva na informácie (right of access to

information, porov. rozhodnutie z 10. júla 2006 vo veci sťažnosti č. 19101/03 – Sdružení

Jihočeské Matky proti Českej republike, rozsudok zo 14. apríla 2009 vo veci č. 37374/05 –

Társaság a Szabadságjogokért proti Maďarsku, bod 35). V poslednom uvedenom rozhodnutí

ďalej uviedol, že povinnosť štátu vo veciach slobody tlače zahŕňa elimináciu prekážok pre

novinársku činnosť tam, kde vo veciach verejného záujmu existujú len z dôvodu

informačného monopolu orgánov verejnej moci (rozsudok Társaság a Szabadságjogokért

proti Maďarsku, bod 36). V tejto súvislosti ústavný súd taktiež poukazuje na výklad ESĽP

vo vzťahu k obmedzeniu práva podľa čl. 10 dohovoru (i keď v citovanej veci práva

na slobodu prejavu), keď uviedol, že čl. 10 ods. 2 dohovoru pripúšťa len malý rozsah

obmedzenia debaty o otázkach verejného záujmu. „V demokratickom systéme akty

a opomenutia vlády musia byť predmetom bližšieho skúmania nielen orgánov moci

zákonodarnej a súdnej, ale tiež médií a verejnej mienky.“ (rozsudok z 12. februára 2008

vo veci sťažnosti č. 14277/04 – Guja proti Moldavsku, bod 74)

Ústavný súd si je vedomý, že jeho právne závery vo vzťahu k obmedzeniu práv

verejných činiteľov na súkromie (nálezy sp. zn. a sp. zn. ) sa

dotýkali priamo výkonu ich právomoci, a teda že neriešili otázku ich platových pomerov

zabezpečovaných z verejných zdrojov, ktorá môže predstavovať výraznejší zásah do ich

práv na súkromie, resp. že v tomto prípade nemožno viesť takú jednoznačnú hranicu medzi

výkonom právomoci a súkromnou sférou dotknutých osôb. Z tohto dôvodu sa preto musel

vysporiadať s otázkou, či aj záujem na zverejnení údajov vzťahujúcich sa na príjmy osôb

uvedených v napadnutom ustanovení z verejných zdrojov preváži nad právom týchto osôb

na ochranu svojich osobných údajov.

Podľa ústavného súdu sa právo na informácie nepochybne vzťahuje na informácie

týkajúce sa nakladania s verejnými prostriedkami, ktorému nemožno uprieť aj charakter

politickej otázky. Prístup širokej verejnosti k týmto informáciám vytvára priestor na verejnú

kontrolu hospodárenia všetkých subjektov, ktorých príjmy sú vyplácané z verejných

rozpočtov, a to tak vo vzťahu k ich zákonnosti, ako aj účelnosti. Možno poznamenať, že sa

do tohto prístupu premieta demokratický charakter štátu. Súčasťou otázky nakladania

s verejnými prostriedkami sú pritom aj príjmy verejných činiteľov alebo iných osôb, ktoré

pochádzajú z verejných rozpočtov. Pokiaľ ide o tieto príjmy, treba však rozlišovať medzi

platmi, ktorých výšku možno vyvodiť priamo zo zákona, a odmenami, o ktorých rozhodujú

verejní funkcionári. Napadnuté ustanovenie sa preto v podstate dotýka len odmien, ktorých

priznávanie vytvára potenciálnu možnosť korumpovania vysokých štátnych úradníkov, resp.

špecifickú formu zabezpečenia ich lojality, ako aj možnosť, aby verejní funkcionári, ktorí

o výške odmien rozhodujú, zneužívali svoje postavenie a právomoci.

Ako už bolo uvedené, ústavný súd nemá pochybnosti o citlivosti údajov o výške

príjmov pre súkromnú sféru jednotlivca, ako aj o tom, že jej zverejnenie môže mať pre túto

jeho sféru negatívne dôsledky. V prípade dotknutých osôb však ide len o jeden aspekt, ktorý

je z hľadiska vlastného posúdenia veci potrebné vziať do úvahy. Ďalším aspektom je totiž

práve verejný záujem na verejnej kontrole a transparentnosti nakladania s verejnými

prostriedkami z hľadiska jeho zákonnosti a účelnosti, ako aj preventívne pôsobenie takejto

kontroly. Z tohto aspektu je nevyhnutné zdôrazniť, že základné právo na informácie slúži

vo svojej podstate aj ako prekážka pre zneužívanie moci zo strany osôb podieľajúcich sa

na jej výkone. Účinná kontrola verejnej moci tak nie je skutočná (efektívna) bez možnosti

prijímať informácie vzťahujúce sa na jednotlivé osoby, ktoré túto moc vykonávajú. Verejný

záujem na informáciách o príjmoch jednotlivých osôb uvedených v § 9 ods. 3 prvej vete

pritom reflektuje aj skutočnosť, že informácia o pravidelných

i nepravidelných (mimoriadnych) príjmoch môže mať výpovednú hodnotu z hľadiska

faktického postavenia a účasti týchto osôb na prijímaní rozhodnutí orgánov verejnej moci,

a to politického aj nepolitického charakteru. Túto skutočnosť treba zvlášť zdôrazniť

s ohľadom na spoločenskú realitu, keď významná časť nielen vedúcich miest v štátnych

inštitúciách, resp. inštitúciách financovaných z verejných rozpočtov je obsadzovaná

reflektujúc aktuálne politické pomery.

Z hľadiska rozhodovania ústavného súdu bol ďalej významný už zmienený záver, že

osoby podieľajúce sa na výkone verejnej moci musia počítať s vyššou mierou obmedzenia

ich základného práva na súkromie. V danom prípade je pritom významné aj to, že platové

pomery vo verejnej správe sú určované príslušnou právnou úpravou a ich ďalšie pravidelné

alebo nepravidelné zložky sú, čo sa týka výšky, touto úpravou významne limitované.

To samozrejme nemožno stotožňovať s individualizáciou výšky príjmu, ku ktorej dochádza

vo vzťahu k jednotlivým fyzickým osobám uvedeným v § 9 ods. 3 prvej vete zákona

č. na základe napadnutého ustanovenia. Táto skutočnosť však poukazuje

na to, že výška príjmov pochádzajúcich z verejných rozpočtov presahuje ich

súkromnoprávny charakter a je spôsobilá byť otázkou verejného záujmu, resp. verejnej

diskusie. Napokon ústavný súd s ohľadom na výpočet osôb uvedených v napadnutom

ustanovení zdôraznil, že povinnosť poskytnúť informácie sa nevzťahuje na všetky osoby,

ktoré poberajú plat z verejných rozpočtov, ale len na taxatívne vymenovaných verejných

funkcionárov ustanovených zákonom (vysokých štátnych úradníkov), ktorí sú buď

riadiacimi pracovníkmi, alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu

zásahu do svojho práva na súkromie. Posúdenie proporcionality v danom prípade sa tak týka

len zverejnenia údajov vo vzťahu k týmto osobám, a nie všetkým zamestnancom štátu.

Ústavný súd nesúhlasí s názorom navrhovateľa „o ničím neodôvodnenom tvrdení

o nadradenosti politického práva na informácie nad základným ľudským právom

na ochranu osobných údajov“ u skupiny osôb uvedenej v napadnutom ustanovení. Naopak,

musí poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ vo svojej argumentácii nijakým relevantným

spôsobom nerozviedol svoje tvrdenie o tom, prečo z hľadiska vzájomného vyvažovania

v kolízii stojacich hodnôt má mať väčšiu váhu práve právo na ochranu osobných údajov.

S ohľadom na túto argumentáciu je zrejmé, že ústavný súd sa nestotožnil s pochybnosťami

navrhovateľa, a teda že dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie je v súlade s čl. 19 ods. 3

a . Vychádzajúc z uskutočneného testu proporcionality pritom dospel

k rovnakému záveru aj vo vzťahu k a , 3 a 4 .

Na záver ústavný súd uvádza, že v danej veci nemal žiaden dôvod vysloviť nesúlad

napadnutého ustanovenia s a a 2 , čoho sa navrhovateľ taktiež

svojím návrhom domáhal. Navrhovateľ totiž žiadnym spôsobom nevysvetľuje, v čom by

mal spočívať nesúlad napadnutého ustanovenia s označenými článkami . Za týchto

okolností si nie je ani ústavný súd vedomý žiadneho dôvodu, pre ktorý by mal byť

vyslovený nesúlad napadnutého ustanovenia s uvedenými ustanoveniami .

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej

časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2011