Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 81 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (90)PL. ÚS 1/09
PDF · 476.36 KB
No categories available
PL. ÚS 1/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
PL. ÚS 1/09-34
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. januára 2011 v pléne
zloženom z podpredsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Jána Auxta, Ľubomíra Dobríka,
Ľudmily Gajdošíkovej, Juraja Horvátha, Sergeja Kohuta, Jána Lubyho, Marianny
Mochnáčovej, Lajosa Mészárosa, Ladislava Orosza a Rudolfa Tkáčika o návrhu Krajského
súdu v Bratislave, zastúpeného predsedníčkou senátu JUDr. M. V., na začatie konania podľa
čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky o vyslovenie nesúladu
§ 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene
a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov
s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1
a čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, za účasti Národnej rady Slovenskej republiky
ako účastníka konania a vlády Slovenskej republiky ako vedľajšieho účastníka zastúpenej
Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
Návrhu Krajského súdu v Bratislave n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bol 20. decembra
2007 doručený návrh Krajského súdu v Bratislave (ďalej aj „navrhovateľ“ alebo „krajský
súd“) na začatie konania podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) a čl. 144 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), ktorým sa domáhal, aby ústavný súd po prijatí jeho návrhu
na ďalšie konanie a po konkrétnej kontrole ústavnosti nálezom vyslovil, že § 9 ods. 3
zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode informácií“) nie je v súlade s čl. 1 ods. 1,
čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 4
Ústavný súd návrh predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí 21. januára 2009
a uznesením sp. zn. PL. ÚS 1/09 ho prijal na ďalšie konanie.
Navrhovateľ svojím návrhom napadol § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. (ďalej
aj „napadnuté ustanovenie“).
Z návrhu vyplynulo, že navrhovateľ ho podal ako správny súd v súvislosti s konaním
vedeným pred ním pod sp. zn. 1 S 165/2007 v právnej veci žalobkyne Mgr. A. K. (ďalej len
„žalobkyňa“) proti odporcovi Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky (ďalej aj „žalovaný“). Žalobkyňa sa svojou žalobou domáhala preskúmania
zákonnosti rozhodnutia ministra spravodlivosti Slovenskej republiky o rozklade
č. 1290/2007-11 z 5. marca 2007 a jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia
žalovaného vydaného podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.
Dôvodom podania žaloby bola skutočnosť, že žalobkyňa požiadala žalovaného
o sprístupnenie rôznych informácií týkajúcich sa zoznamu zamestnancov, ako aj mzdových
náležitostí jeho zamestnancov, ktoré jej boli sprístupnené, avšak «okrem informácie, ktorú
uviedla pod bod 3, a to „mzdu, plat a ďalšie finančné náležitosti (napr. odmeny) priznané
za výkon funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti štátnych tajomstiev (správne má byť
tajomníkov, pozn.), generálnych riaditeľov sekcií, riaditeľov odborov a vedúcich oddelení,
poradca ministra pre každú osobu osobitnú na každý mesiac od nástupu ministra JUDr. Š.
H., s tým, že žiadala osobitne uviesť pevné a pohyblivé položky mzdy aj osobitne uviesť
odmeny“».
Senát 1 S krajského súdu dospel po predbežnom prerokovaní veci k záveru, že
§ 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. je v rozpore s ústavou, a to z ďalej uvedených dôvodov.
Krajský súd odôvodňujúc svoj návrh najskôr cituje prvú vetu čl. 26 ods. 2 ústavy,
podľa ktorej každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom
alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie
bez ohľadu na hranice štátu, a následne poukazuje na to, že základné právo na informácie
zahŕňa právo vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Základné právo na informácie
patrí k základným politickým právam a jeho prostredníctvom sa každý zúčastňuje
na verejnom živote. Podľa navrhovateľa ide o univerzálne politické právo, «ktoré
„každému“ – univerzalita práva – zaručuje Ústava SR».
Krajský súd ďalej uviedol:
«Z podstaty záruky slobody prejavu a práva na informácie vyplýva povinnosť, aby
štát každému umožnil realizovať toto svoje právo, pravda pokiaľ nenastanú také
skutočnosti, pri ktorých ho zákon môže obmedziť. Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy SR to je
v prípade, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv
a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného zdravia a mravnosti. Tu teba akcentovať, že
slobodu prejavu a právo na informácie pokiaľ ide o formu aktu štátu možno obmedziť len
zákonom.
Porovnajúc čl. 26 ods. 4 Ústavy SR resp. dôvodov v tzv. obmedzujúcej klauzule
s Dohovorom o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“) – čl. 10
o slobode prejavu, sa žiada poznamenať, že judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva
k tomuto právu je pomerne široká, ale je skôr vo väzbe porušenia či neporušenia práva
na rešpektovanie súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondovanie čl. 8 ods. 1
Dohovoru). Ako to vyplýva aj zo znenia čl. 10 ods. 2 Dohovoru „Výkon týchto slobôd,
pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,
podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré sú nevyhnutné v demokratickej
spoločnosti v záujme“:
1. národnej bezpečnosti,
2. územnej celistvosti,
3. alebo verejnej bezpečnosti,
4. predchádzania nepokojom a zločinnosti,
5. ochrany zdravia alebo morálky,
6. ochrany povesti alebo práv iných,
7. zabráneniu úniku dôverných informácií,
8. alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.»
Odvolávajúc sa na čl. 26 ods. 4 ústavy krajský súd vyslovil názor, že jedným
z dôvodov, pri existencii ktorého môže byť obmedzená sloboda prejavu a základné právo
na informácie, je nevyhnutnosť ochrany práv a slobôd iných, ale aj to len za podmienky, že
je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné. V tomto zmysle považuje navrhovateľ
za konkurujúce základné ľudské právo k slobode prejavu a právu na informácie, resp.
naopak, základné právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním
alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe (čl. 19 ods. 3 ústavy) alebo základné právo
na ochranu osobných údajov (čl. 22 ods. 1 ústavy).
Navrhovateľ označuje základné právo podľa čl. 19 ods. 3 ústavy za súčasť
základného práva podľa odseku 1 uvedeného článku ústavy, podľa ktorého má každý právo
na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, a rovnako
aj za súčasť základného práva na ochranu osobných údajov zaručeného v čl. 22 ods. 1
ústavy s tým, že vo vzťahu k čl. 26 ods. 2 ide o konkurujúce základné právo.
Podľa navrhovateľa je súčasťou základného práva zaručeného v čl. 26 ods. 2 ústavy
aj právo slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu
na hranice štátu. Krajský súd zdôrazňuje, že zatiaľ čo základné právo na informácie podľa
čl. 26 ods. 2 ústavy „sa týka, resp. zahŕňa informácie všeobecne, základné právo
na ochranu osobných údajov, resp. údajov o svojej osobe, sa v podstate týka informácií
o svojej osobe. Už samotné vyňatie informácií o svojej osobe a o ochrane osobných údajov
a garantovanie ich ochrany ako základného ľudského práva je podľa nášho názoru v zmysle
čl. 26 ods. 4 Ústavy SR dôvodom obmedzenia politického práva na informácie.“.
Krajský súd upriamuje ďalej pozornosť na legálnu definíciu osobných údajov, ktorá
prešla od roku 1992, keď nadobudol účinnosť zákon č. 256/1992 Zb. o ochrane osobných
údajov v informačných systémoch (ďalej len „zákon č. 256/1992 Zb.“), vývojom, ktorý
reflektoval aj záväzky z medzinárodných zmlúv a právnych aktov Európskych spoločenstiev
a Európskej únie. Uvedený zákon v § 3 všeobecne definuje osobné údaje ako „informácie,
ktoré sa vzťahujú na určitú osobu“.
Zákon č. 52/1998 Z. z. o ochrane osobných údajov v informačných systémoch
(ďalej len „zákon č. 52/1998 Z. z.“), ktorý zrušil zákon č. 256/1992 Zb., vymedzil v § 3
písm. a) osobné údaje ako „údaje týkajúce sa určitej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom
takou osobou je osoba, ktorú možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe
identifikačného čísla alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov,
ktoré tvoria jej fyzickú, fyziologickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu
identitu“.
V súčasnosti platný a účinný zákon č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 428/2002 Z. z.“) čiastočne modifikuje
definíciu osobných údajov, keď podľa § 3 tohto zákona sú osobnými údajmi „údaje
týkajúce sa určenej alebo určiteľnej fyzickej osoby, pričom takou osobou je osoba, ktorú
možno určiť priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného
identifikátora alebo na základe jednej či viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria
jej fyzickú, fyziologickú, psychickú, mentálnu, ekonomickú, kultúrnu alebo sociálnu
identitu“.
V nadväznosti na uvedené krajský súd poukazuje na to, že čl. 19 ani čl. 22 ústavy
nesplnomocňuje zákonodarcu na obmedzenie týmito článkami zaručených základných práv
o ochrane mena, ochrane údajov o svojej osobe a ochrane osobných údajov.
Krajský súd v ďalšej časti návrhu argumentuje takto:
«Zákon č. 211/2000 Z. z. o slobode informácií najmä v znení zákona č. 628/2005
Z. z. ktorý nadobudol účinnosť 2. januára 2006 (ak použijeme terminológiu dôvodnej
správy k citovanému zákonu) „mení pôvodnú právnu úpravu v smere zúženia rozsahu
osobných údajov, ktorým sa poskytuje ochrana, u taxatívne vymedzeného okruhu osôb,
ktoré sú platené z verejných zdrojov. V oblastiach, ktoré sa týkajú verejnej alebo úradnej
činnosti alebo funkčného alebo pracovného zaradenia ako i odmeňovania týchto osôb je
(podľa dôvodovej správy) právo verejnosti na informácie v uvedených prípadoch nadradené
právu na ochranu týchto údajov o dotknutej osobe“.
Na účely tohto návrhu nie je potrebné polemizovať s ničím neodôvodneným tvrdením
o nadradenosti politického práva na informácie nad základným ľudským právom
na ochranu osobných údajov u skupiny osôb uvedených v ustanovení § 9 ods. 3 zákona
o slobode informácií, z dôvodu, že ide o „platenie týchto osôb z verejných zdrojov“ a že
týmto osobám doterajšia (do prijatia zákona č. 628/2005 Z. z.) právna úprava ochrany
osobných údajov poskytovala „príliš široký rozsah ochrany, s ohľadom, že sú platení
z verejných financií“. Tieto tvrdenia však nepovažujeme za odôvodnenie legitímneho cieľa,
ale za prejav svojvôle zákonodarcu.
Podľa § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií „povinná osoba sprístupní ha účely
informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom
systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom 9) o fyzickej osobe, ktorá je
verejným funkcionárom, 16a) poslancom obecného zastupiteľstva, 16b) predstaveným
v štátnej službe, 16c) odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej republiky,
prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky alebo
podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, 16d) vedúcim zamestnancom
vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, 16e) vedúcim zamestnancom zamestnávateľa,
ktorý je orgán verejnej moci, 16f) nadriadeným v služobnom pomere, 16g) alebo členom
hodnotiacej komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese
rozhodovania o použití verejných prostriedkov. 16h) Podľa prvej vety sa sprístupňujú
osobné údaje v rozsahu
a) titul,
b) meno,
c) priezvisko,
d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,
e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti.
f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu
alebo činnosť vykonáva,
g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon
funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo
z iného verejného rozpočtu.“
Najvyšší súd SR rešpektuje judikatúru Ústavného súdu SR ako aj Európskeho súdu
pre ľudské práva napr. že „verejne činné osoby musia strpieť viac kritiky a rôznych
obmedzení ako ostatné osoby a že je tu namieste väčšia informačná otvorenosť ako
u ostatných osôb“, ale domnievame sa, že celý okruh osôb uvedených v ustanovení
§ 9 ods. 3 zákona o slobode informácií v žiadnom prípade nemožno považovať za verejne
činné osoby a to len z toho dôvodu, že sú platené z verejných financií. V konečnom dôsledku
z verejných financií sú platené (financované) rôzne činnosti a iné subjekty a nie sú
„postihované“ zužovaním ústavnej ochrany svojich práv.»
Krajský súd sa odvoláva aj na vyjadrenie žalovaného v súvisiacom súdnom konaní,
ktorý uviedol, že jeho zamestnanci, najmä zamestnanci vykonávajúci práce vo verejnom
záujme, považujú ako ich postih, ba až diskrimináciu zákonom, resp. na základe zákona,
vyhľadávanie a rozširovanie informácií o nich, a tiež fakt, že realizácia ich základného
práva na prácu zaručeného v čl. 35 ústavy má za následok porušenie ich iných základných
práv zaručených ústavou. Zároveň to považujú za svojvoľné konanie zákonodarcu a tiež
za porušenie samotnej podstaty štátu ako právneho štátu.
V súvislosti s tým pokladá navrhovateľ za nespochybniteľné, že rozsah osobných
údajov, resp. identifikačných znakov uvedených v napadnutom ustanovení umožňuje
identifikovať určitú alebo určiteľnú osobu a jej ekonomickú a sociálnu identitu.
V nadväznosti na to navrhovateľ tvrdí, že u skupiny osôb uvedených v § 9 ods. 3 zákona
o slobode informácií absentuje relevantná súvislosť medzi „zužovaním“ ochrany osobných
údajov a ich platením z verejných financií, najmä ak ide aj o také fyzické osoby, ktoré
nerozhodujú o použití verejných prostriedkov.
Z týchto dôvodov navrhovateľ nepovažuje § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z.
za súladný s označenými článkami ústavy akcentujúc tiež to, že „hoci konštrukcia článku
základného ľudského práva zaručeného čl. 19 ako aj čl. 22 nemá obmedzujúce dôvody resp.
dôvody, pri existencii ktorých možno obmedziť konkrétne právo alebo slobodu tak ako je to
v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, boli zákonom č. 628/2005 Z. z. práv na ochranu osobných údajov
obmedzené“.
Navrhovateľ ďalej cituje čl. 26 ods. 4 ústavy, podľa ktorého „slobodu prejavu a
právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia
v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu,
verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti“, konštatujúc, že zákonom
č. 628/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe
k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)
v znení zákona č. 747/2004 Z. z. a o zmene a doplnení niektorých zákonov, bolo obmedzené
nie právo na informácie, ale základné práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy.
Na základe uvedeného navrhovateľ uzavrel, že „prijatím zákona č. 628/2005 Z. z.,
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám
konkrétne ustanovenie § 9 ods. 3 došlo k porušeniu Ústavy SR“, a preto žiada, aby ústavný
súd rozhodol, že § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií nie je v súlade čl. 1 ods. 1, čl. 2
ods. 2, čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 13 ods. 2, 3 a 4, čl. 19 ods. 1 a 3, čl. 22 ods. 1 a čl. 26 ods. 4
Vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“), zastúpená Ministerstvom
spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“), vo svojom
stanovisku k návrhu krajského súdu doručenom ústavnému súdu 29. mája 2009 navrhla, aby
ústavný súd vo veci samej rozhodol nálezom, ktorým návrhu čiastočne vyhovie. Ďalej vláda
zrekapitulovala obsah návrhu a uviedla:
«Predmetom sporu o ústavnosti ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií
je otázka, či rozsah informácií o osobách vymedzených v tomto zákone nie je zásahom
do práva na ich súkromie, a teda či záujem verejnosti na týchto informáciách môže prevážiť
záujem týchto osôb na ich utajení. Niet pritom pochybností o tom, že ide o údaje chránené
článkom 19 ods. 3 Ústavy SR.
Pri porovnávaní týchto protichodných záujmov (práva na slobodu prejavu a práva
na súkromie) je potrebné vychádzať predovšetkým z úmyslu zákonodarcu, ktorým odôvodnil
verejný záujem na zásah do ľudského práva. Tento úmysel je možné odvodiť z dôvodovej
správy k tomuto zákonu. V tomto prípade však aktuálne znenie § 9 ods. 3 zákona o slobode
informácií formovala jeho novela uverejnená pod č. 628/2005 Z. z. Podľa dôvodovej správy
k predmetnej novele „predkladaný návrh mení pôvodnú právnu úpravu v tomto smere
zúženia rozsahu osobných údajov, ktorým sa poskytuje ochrana, u taxatívne vymedzených
osôb, ktoré sú platené z verejných zdrojov... v oblastiach, ktoré sa týkajú verejnej alebo
úradnej činnosti alebo funkčného alebo pracovného zaradenia ako i odmeňovania týchto
osôb, je právo verejnosti na informácie v uvedených prípadoch nadradené právu
na ochranu týchto údajov o dotknutej osobe“.
Podľa navrhovateľa „v žiadnom prípade nemožno považovať za verejne činné osoby
a to len z dôvodu, že sú platené z verejných financií. V konečnom dôsledku z verejných
financií sú platené (financované) rôzne činnosti a iné subjekty a nie sú „postihované“
zužovaním ústavnej ochrany svojich práv“.
Vzhľadom na to, že ani navrhovateľ, ale ani zákonodarca v dôvodovej správe bližšie
neobjasnili, prečo je, resp. nie je kritériom „platenia z verejných zdrojov“ odôvodňujúcim
zásah do práva na súkromie, tak je potrebné sa touto otázkou primárne zaoberať. Napriek
tomu, že navrhovateľ nenamietal priamo porušenie článku 8 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), je možné za východisko ďalších úvah
považovať súdne precedensy Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorých sa pri svojej
interpretácii v tejto oblasti pridŕža aj Ústavný súd SR.
Európsky súd pre ľudské práva zásadne nepripúšťa, aby sa sprístupňovali osobné
údaje o súkromí osôb. Výška zárobku je pritom údajom veľmi citlivým z hľadiska postojov
spoločnosti k ich poberateľom a je preto nie bezvýznamným zásahom do súkromia týchto
osôb.»
Vláda poukázala tiež na dve základné koncepcie umožňujúce zásah do práva
na súkromie v záujme práva na informácie prijaté Európskym súdom pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“).
Prvá z týchto koncepcií vychádzajúca z konštantnej judikatúry, ktorá sa fakticky
odvíja od prípadu Lingens proti Rakúsku, je založená na tom, že ochrana súkromných osôb
musí byť zabezpečená v oveľa väčšom rozsahu ako ochrana „l´homme politique“, pričom
postupne sa okruh týchto osôb rozširuje aj o osoby dobre známe verejnosti a ovplyvňujúce
verejnú mienku. V prípade Von Hannover proti Nemecku však ESĽP uviedol, že aj pri
týchto verejne známych osobách musí zverejnenie informácie o nich prispieť k diskusii
o problémoch vo verejnom záujme.
Podľa druhej koncepcie nie je dôležité, či ide o politikov alebo iné verejne známe
osobnosti, ale o to, či ide o informácie, ktorých obsah je predmetom verejného záujmu.
Je zrejmé, že intenzita verejného záujmu musí byť značná, pretože ide o osoby, ktorých
súkromie má byť chránené viac ako v prípade verejne známych osôb, ako to vyplýva
napríklad z rozhodnutia Fressoz a Poire proti Francúzsku.
Vychádzajúc z uvedeného považuje vláda za potrebné hodnotiť, či osoby uvedené
navrhovateľom, ktorých údaje o zárobku požadovala žalobkyňa, sú „l´homme politique“
alebo verejne známou osobou. Vzhľadom na to, že ide o osoby, ktoré spravidla nemožno
zaradiť medzi „l´homme politique“, a v dôsledku toho, že žalovaná využíva inštitút
hovorcu, ich verejnosť prakticky nepozná, takže zaradiť ich medzi osoby požívajúce
zníženú ochranu svojho súkromia si možno iba ťažko predstaviť.
Podľa vlády ak zákon umožňuje generálny prístup k informáciám o týchto osobách,
potom zasahuje neurčitému a zároveň značnému počtu osôb do ich práva na súkromie bez
možnosti akejkoľvek ochrany. Navyše, zákonodarca u osôb, pri ktorých informácie o plate
a iných príjmoch môžu byť predmetom verejného záujmu (ide najmä o ústavných
činiteľov), vytvoril inštitút majetkového priznania, ktoré je verejnosti prístupné a z ktorého
sa priamo dajú získať informácie o platových pomeroch týchto osôb.
Vláda je toho názoru, že si možno len veľmi zložito (okrem osobitných
individuálnych prípadov) predstaviť, že plat úradníkov a im podobných zamestnancov by
mohol byť predmetom celospoločenskej diskusie o problémoch verejného záujmu.
Predmetom verejnej diskusie by mohla byť podľa vlády za určitých okolností hospodárnosť
pri nakladaní s prostriedkami, ktoré pochádzajú z verejných zdrojov, resp. o pravidlách ich
prerozdeľovania. Aj v tejto oblasti však existujú základné normy, ktoré sú prijaté vo forme
zákonov a ktoré upravujú základné finančné rozpätie, v ktorom sa môžu pohybovať platy
zamestnancov, ktoré sú hradené z „verejných zdrojov“. Vláda pripúšťa, že nerešpektovanie
týchto pravidiel by mohlo byť problémom verejného záujmu, avšak vo vnútroštátnom
systéme kontroly nakladania s finančnými prostriedkami z verejných zdrojov sú dostatočné
záruky, ktoré zabraňujú ich zneužitiu. Vláda napokon uvádza, že táto otázka sa dosiaľ
v podmienkach Slovenskej republiky nestala predmetom verejného záujmu, a preto je
neodôvodnené, aby sa riešila prostredníctvom zákonnej úpravy priamo zasahujúcej
do podstaty práva na súkromie.
Sumarizujúc uvedené vláda uzavrela, že «extenzívne znenie § 9 ods. 3 novely zákona
o slobode informácií zákonom č. 628/2005 Z. z. vytvorilo nerovnováhu medzi právom
na slobodu prejavu a právom na súkromie v neprospech práva na súkromie osôb, ktoré nie
sú ani „l´homme politique“ a výška ich zárobkov nie je vo všeobecnosti predmetom
verejného záujmu. Preto je čl. 1 bod 9 zákona č. 628/2005 Z. z. v rozpore s článkom 19
ods. 3 Ústavy SR a článkom 8 Dohovoru. Na rozdiel od navrhovateľa, ktorý žiadal, aby bol
ako protiústavne vyhlásený celý § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií je obsahom tohto
stanoviska konštatovanie protiústavnosti jeho znenia v zmysle zákona č. 628/2005 Z. z.
a teda ponechanie jeho obsahu v znení pred touto novelou zákona o slobode informácií.».
Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „národná rada“) zastúpená jej
predsedom poukázala vo svojom stanovisku k návrhu z 29. apríla 2009 iba po formálnej
stránke na to, že zákon o slobode informácií bol schválený súhlasom ustanovenej potrebnej
väčšiny poslancov, podpísaný príslušnými ústavnými činiteľmi a vyhlásený v Zbierke
zákonov Slovenskej republiky. Národná rada vyjadrila napokon názor, že „prijatý zákon
je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a právnym poriadkom Slovenskej republiky.
Je na rozhodnutí Ústavného súdu, aby v súvislosti s podanými návrhmi posúdil ústavnosť
napadnutých ustanovení.“.
Krajský súd po prijatí návrhu na ďalšie konanie na výzvu ústavného súdu prípisom
z 9. novembra 2010 oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní v danej veci. Predseda
národnej rady vo vyjadrení z 29. apríla 2009 k návrhu krajského súdu uviedol, že netrvá
na ústnom pojednávaní vo veci. Napokon s upustením od ústneho pojednávania súhlasil
aj vedľajší účastník vo svojom stanovisku doručenom ústavnému súdu 29. mája 2009.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho
pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami dospel k názoru, že od tohto
pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov
s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas
národná rada a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom.
Podľa čl. 144 ods. 2 ústavy ak sa súd domnieva, že iný všeobecne záväzný právny
predpis, jeho časť alebo jeho jednotlivé ustanovenie, ktoré sa týka prerokúvanej veci,
odporuje ústave, ústavnému zákonu, medzinárodnej zmluve podľa čl. 7 ods. 5 ústavy alebo
zákonu, konanie preruší a podá návrh na začatie konania na základe čl. 125 ods. 1. Právny
názor ústavného súdu obsiahnutý v rozhodnutí je pre súd záväzný.
Napadnutý § 9 ods. 3 zákona o slobode informácií s ústavou znie: „Povinná osoba
sprístupní na účely informovania verejnosti osobné údaje fyzickej osoby, ktoré sú
spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených osobitným zákonom
o fyzickej osobe, ktorá je verejným funkcionárom, poslancom obecného zastupiteľstva,
predstaveným v štátnej službe, odborníkom plniacim úlohy pre člena vlády Slovenskej
republiky, prezidenta Slovenskej republiky, predsedu Národnej rady Slovenskej republiky
alebo podpredsedu Národnej rady Slovenskej republiky, vedúcim zamestnancom
vykonávajúcim práce vo verejnom záujme, vedúcim zamestnancom zamestnávateľa, ktorým
je orgán verejnej moci, nadriadeným v služobnom pomere alebo členom hodnotiacej
komisie alebo iného obdobného orgánu, ktorý sa zúčastňuje na procese rozhodovania
o použití verejných prostriedkov. Podľa prvej vety sa sprístupňujú osobné údaje v rozsahu
a) titul,
b) meno,
c) priezvisko,
d) funkcia a deň ustanovenia alebo vymenovania do funkcie,
e) pracovné zaradenie a deň začiatku výkonu pracovnej činnosti a orgán, v ktorom
túto funkciu alebo činnosť vykonáva,
f) miesto výkonu funkcie alebo pracovnej činnosti a orgán, v ktorom túto funkciu
alebo činnosť vykonáva,
g) mzda, plat alebo platové pomery a ďalšie finančné náležitosti priznané za výkon
funkcie alebo za výkon pracovnej činnosti, ak sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo
z iného verejného rozpočtu.“
Podstatou návrhu je otázka, či sprístupnenie osobných údajov o mzde, plate alebo
platových pomeroch a ďalších finančných náležitostiach priznaných za výkon funkcie alebo
za výkon pracovnej činnosti v prípade, že sú uhrádzané zo štátneho rozpočtu alebo z iného
verejného rozpočtu v napadnutom ustanovení uvedeným osobám, nie je v rozpore
so základným právom týchto osôb na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním,
zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 19 ods. 3 ústavy
a so základným právom na ochranu osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy.
Obsahom základného práva na ochranu osobných údajov, ktoré nachádza svoje
normatívne vyjadrenie v oboch uvedených ustanoveniach, je ochrana jednotlivca
spočívajúca v zásadnej neprípustnosti získavania, uchovávania, používania alebo ďalšieho
spracovania údajov týkajúcich sa súkromnej sféry jeho života. Takto poňatá ochrana je
nevyhnutným predpokladom na možnosť jednotlivca rozhodovať o tom, ktoré informácie
týkajúce sa jeho súkromia zverejní, čím je v širších súvislostiach chránená jeho možnosť
slobodne a na vlastnú zodpovednosť robiť rozhodnutia týkajúce sa jeho súkromného života.
Pojem osobných údajov podľa čl. 22 ods. 1 ústavy, resp. „údajov o svojej osobe“
v zmysle čl. 19 ods. 3 ústavy má svoj autonómny charakter, ktorý nemusí byť vo všetkých
prípadoch totožný so zákonným vymedzením tohto pojmu. Pokiaľ navrhovateľ v danej veci
poukazuje na definíciu osobných údajov a zmeny, ktorými prešla od roku 1992 (od prijatia
zákona č. 256/1992 Zb. a následne zákona č. 52/1998 Z. z.) po súčasnosť (zákon
č. 428/2002 Z. z.), ako aj na znenie napadnutého ustanovenia, ústavný súd zastáva názor, že
uvedené údaje týkajúce sa platových pomerov osôb uvedených v napadnutom ustanovení
spadajú pod ústavne vymedzený pojem osobných údajov. Údaj o výške príjmov sa
významným spôsobom premieta do súkromnej sféry jednotlivca, vypovedá o jeho
sociálnom postavení a jeho zverejnenie môže mať významné (a to aj negatívne) dôsledky
na jeho osobné, pracovné či iné spoločenské vzťahy.
Skutočnosť, že predmetné údaje spadajú do rámca ústavnej ochrany osobných
údajov, ale nevylučuje možnosť zásahov do základného práva na ochranu osobných údajov
ako špecifickej formy ochrany súkromia. Pokiaľ navrhovateľ poukazuje na to, že čl. 19
ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy neobsahujú dôvody obmedzenia, ako to je napríklad v prípade
čl. 26 ods. 4 ústavy, tak táto skutočnosť neznamená, že do uvedených základných práv
nemožno za žiadnych okolností zasahovať. Ani v tomto prípade totiž nemožno určité
základné právo vykladať izolovane, mimo kontext celého ústavného poriadku a s ohľadom
na účel a obsah jednotlivých jeho ústavných noriem.
Obmedziť základné práva a slobody v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy možno iba
na základe podmienok ustanovených ústavou. Tieto podmienky, resp. dôvody môžu byť
buď všeobecné (čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy), ktoré sa vzťahujú na obmedzovanie všetkých
základných práv a slobôd, alebo osobitné (špeciálne), ktoré sa vzťahujú len na jednotlivé
(konkrétne) základné práva a slobody (k tomu pozri napr. I. Palúš, Ľ. Somorová: Štátne
právo Slovenskej republiky, Košice: UPJŠ 2002, s. 109 a nasl., A. Bröstl a kol.: Ústavné
právo Slovenskej republiky. Plzeň: Aleš Čeněk 2010, s. 96 a nasl.).
Rozhodnutie ústavodarcu neustanoviť osobitné dôvody obmedzenia vzťahujúce sa
na posudzované ustanovenia ústavy nemožno považovať za absolútne vylúčenie možnosti
ich obmedzenia. Aj v tomto prípade je nevyhnutné otázku prípustnosti zásahu
do základného práva posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento zásah sleduje, teda či tento
zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom.
Z tohto pohľadu obmedzenie základného práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1
ústavy predpokladá, že v zmysle čl. 13 ods. 2 ústavy dôjde k tomuto obmedzeniu zákonom.
Ďalej je nevyhnutné, aby jeho obmedzenie obstálo z hľadiska princípu proporcionality.
Princíp proporcionality predstavuje jednak metodologický koncept na posúdenie v kolízii
stojacich ústavne chránených hodnôt, nemožno mu ale odoprieť ani hmotnoprávny význam.
V uvedenom princípe je totiž obsiahnutý aj príkaz na minimalizáciu zásahu do základného
práva, a to s ohľadom na cieľ, ktorý toto obmedzenie sleduje.
Ústavný súd uvedený princíp vyložil v niekoľkých svojich doterajších rozhodnutiach
(porov. predovšetkým nálezy sp. zn. PL. ÚS 3/00 z 24. apríla 2001 a sp. zn. PL. ÚS 67/07
zo 6. februára 2008). Obmedzenie základného práva z hľadiska uvedeného princípu musí
v prvom rade sledovať legitímny cieľ, resp. účel, ktorý obstojí s ohľadom na ústavne
ustanovený obsah dotknutého základného práva. Nestačí teda akýkoľvek dôvod
na obmedzenie základného práva, ale musí ísť o dôvod, ktorému s ohľadom na ústavný
poriadok možno priznať obdobnú právnu relevanciu, akú má obmedzované základné právo.
V zásade tak bude týmto cieľom iné základné právo alebo iný ústavou ustanovený verejný
záujem.
V ďalšom kroku je nevyhnutné pristúpiť k posúdeniu samotného obmedzenia. Toto
obmedzenie musí v prvom rade obstáť z hľadiska vhodnosti, teda musí byť vhodné
dosiahnuť sledovaný cieľ. Ďalším posudzovaným krokom musí byť otázka potrebnosti
(nevyhnutnosti) tohto obmedzenia. Podstatou tohto kroku je posúdenie obmedzenia
z hľadiska existencie možných iných normatívnych prostriedkov vo vzťahu k uvedenému
cieľu, a teda či ho nemožno dosiahnuť iným normatívnym prostriedkom, ktorý by
obmedzoval dotknuté základné právo v menšej intenzite. Napokon, posledným krokom je
posúdenie proporcionality v užšom rozsahu, teda posúdenie v kolízii stojacich ústavných
hodnôt, v danom prípade základného práva, do ktorého má byť zasiahnuté, a základného
práva alebo iného verejného záujmu, ktorého realizáciu alebo dosiahnutie sleduje
posudzované obmedzenie.
Ako zdôrazňuje ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, uvedený princíp je
neoddeliteľnou súčasťou princípu právneho štátu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy (porov.
PL. ÚS 52/99, PL. ÚS 3/00, PL. ÚS 49/03, PL. ÚS 67/07).
V danej veci je zrejmé, že k obmedzeniu základného práva došlo priamo zákonom.
Ústavný súd teda pristúpil k posúdeniu obmedzenia základného práva podľa čl. 19 ods. 3
a čl. 22 ods. 1 ústavy z hľadiska testu proporcionality. Napadnuté ustanovenie sleduje účel
sprístupniť verejnosti informácie vo vzťahu k osobám zastávajúcim bližšie špecifikované
funkcie v orgánoch verejnej moci. Ústavný súd preto posúdil takto formulovaný účel z toho
hľadiska, či obstojí ako legitímny cieľ na obmedzenie ústavou zaručeného základného práva
alebo slobody. V tejto súvislosti sa pritom zaoberal kompatibilitou tohto účelu s ústavou
garantovaným základným právom na informácie, nesúlad napadnutého § 9 ods. 3 zákona
č. 211/2000 Z. z. s ktorým navrhovateľ žiada taktiež vysloviť vo svojom návrhu.
Základné právo na informácie v zmysle čl. 26 ústavy je nevyhnutné vykladať
v kontexte demokratického a právneho charakteru štátu, ktorý je ako jeden zo základných
princípov formulovaný v čl. 1 ods. 1 ústavy. Uvedené základné právo predstavuje spolu
s právom na slobodu prejavu ústavnú záruku na existenciu slobodnej tvorby a výmeny
názorov, ideí, poznatkov či informácií bez ohľadu na ich význam, účelnosť či obsah. Takto
sledovaný účel základného práva na informácie sa pritom nepremieta len do roviny slobody
vytvárania a sprostredkovania názorov vo vzťahu k veciam verejným, kde je súvislosť
s hodnotami demokratického štátu zjavná, ale naopak, má výrazne širší dosah dotýkajúci sa
rozmanitých sfér života jednotlivcov aj spoločnosti.
Súčasťou základného práva na informácie je nepochybne právo slobodne vyhľadávať
a získavať informácie. Takto formulované právo sa pritom vzťahuje aj na informácie, ktoré
sa týkajú alebo súvisia s činnosťou štátu či akýchkoľvek iných subjektov vykonávajúcich
štátnu moc. Na túto skutočnosť napokon opakovane nepriamo poukázal aj ústavný súd, keď
vo viacerých svojich rozhodnutiach akcentoval význam zákona o slobode informácií
so základným právom na informácie (napr. nálezy sp. zn. III. ÚS 169/03 z 19. decembra
2003 a sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. júna 2007). V tomto zmysle však nie je obsah práva
na informácie sporný ani v danej veci, čo dokumentuje aj skutočnosť, že navrhovateľ
žiadnym spôsobom nespochybňuje, že informácie, ktorých obsah vymedzuje napadnuté
ustanovenie, možno považovať za informácie v zmysle čl. 26 ústavy. Z tohto hľadiska
pritom neexistuje dôvod, ktorý by na tomto mieste bránil ústavnému súdu tiež zastávať
tento právny záver.
Ústavný súd preto dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie sleduje účel realizácie
základného práva na informácie vo vzťahu k týmto ustanovením ďalej špecifikovaným
údajom. V tejto súvislosti odmieta priznať relevanciu navrhovateľom zdôraznenému
rozdielu medzi základným ľudským právom podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy
a politickým právom podľa čl. 26 ústavy. Uvedené delenie, ktoré navrhovateľ prevzal
zo systematiky ústavného textu a názvov jednotlivých oddielov, nepochybne odráža
charakter uvedených základných práv, čo však nič nemení na tom, že samotné zaradenie
základných práv v texte druhej hlavy ústavy nemožno považovať za výraz ich vzájomnej
hierarchie, ako možno implicitne vyvodiť z argumentácie navrhovateľa, ktorá sa v podstate
obmedzila na jazykový výklad ústavných noriem. Už vôbec nemožno pripustiť delenie
na základné ľudské práva a (len) politické práva z hľadiska ich vzájomného hierarchického
vzťahu, pretože obe skupiny týchto práv rovnakým spôsobom zaručujú demokratický
a právny charakter štátu.
Otázkou hierarchie, resp. pripustenia eventuálnej prednosti jedného základného práva
pred iným základným právom alebo slobodou sa už ústavný súd zaoberal vo veci sp. zn.
PL. ÚS 22/06, v ktorej okrem iného vyslovil názor, že «Základné práva a slobody sú
navzájom rovnocenné. Koncepcia materiálneho právneho štátu vylučuje vytvorenie
„hierarchie“ základných práv a slobôd, v ktorej by sa jednému základnému právu alebo
slobode priznal väčší význam, než aký má iné základné právo alebo sloboda. Základné
práva a slobody sa môžu dostať do konfliktu a aj sa do konfliktu dostávajú. Každý konflikt
vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd
v režime medzinárodných dohovorov o ľudských právach) treba riešiť pomocou zásady
spravodlivej rovnováhy.».
Ústavný súd v nadväznosti na to konštatuje, že účel sledujúci realizáciu základného
práva na informácie je s ohľadom na svoju ústavnú relevanciu spôsobilý odôvodniť zásah
do základného práva podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy, a z tohto dôvodu ho zároveň
považuje za legitímny z hľadiska posudzovaného princípu proporcionality.
S ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ sa dožaduje taktiež vyslovenia nesúladu
napadnutého ustanovenia s čl. 26 ods. 4 ústavy, ústavný súd zdôrazňuje, že navrhovateľ
vo svojej argumentácii, bez ohľadu na jeho uvedenie v návrhu výroku, netvrdí žiadne
dôvody vo vzťahu k namietanému nesúladu tohto ustanovenia s označeným článkom
ústavy. Na tom pritom nič nemení ani jeho argumentácia smerujúca k možnosti obmedzenia
základného práva na informácie z dôvodu ochrany práv druhých, ako ju formuluje čl. 26
ods. 4 ústavy. Namietanie rozporu napadnutého ustanovenia s týmto ustanovením ústavy by
totiž bolo možné len vo vzťahu k informáciám, na ktoré sa toto ustanovenie nevzťahuje,
teda z hľadiska nedostatočného vymedzenia povinnosti dotknutých subjektov zverejňovať
určité informácie. V takom prípade by predmetom posúdenia zo strany ústavného súdu bola
otázka, či je daný jeden z dôvodov obmedzenia práva na informácie v zmysle čl. 26 ods. 4
ústavy. Navrhovateľ v danej veci ale argumentuje opačne, teda že zákonodarca umožnil
prístup k informáciám aj v rozsahu, ktorý ústava s ohľadom na jej čl. 19 ods. 3 a čl. 22
ods. 1 nepripúšťa.
Pre posúdenie prípadnej kolízie napadnutého ustanovenia zákona o slobode
informácií s čl. 26 ods. 4 ústavy je preto dôležité, že tento článok umožňuje zákonodarcovi
obmedziť právo na informácie z dôvodov v ňom ustanovených, neustanovuje ale povinnosť
zákonodarcu takéto obmedzenia konštituovať. K porušeniu tohto ustanovenia teda nemôže
dôjsť neprijatím zákona ustanovujúceho obmedzenia práva na informácie, ale naopak
prijatím zákona, ktorý toto právo obmedzuje buď z iných dôvodov, než v ňom uvedených,
alebo ich v tomto smere obmedzuje nad nevyhnutnú mieru na dosiahnutie určitého cieľa,
teda nad mieru vyplývajúcu z princípu proporcionality. Z hľadiska posúdenia ústavnosti
zákona by teda muselo ísť o otázku, či zákon môže prístup k určitej informácii obmedziť,
a nie, či tento prístup obmedziť mal, aj keď tak neurobil. Z obsahu návrhu nie je zrejmé,
v čom by mal spočívať namietaný rozpor napadnutého ustanovenia s čl. 26 ods. 4 ústavy,
a preto nebol dôvod, aby sa s ním ústavný súd v danej veci zaoberal. Vzhľadom na to
neexistuje ani žiaden dôvod, aby vyslovil nesúlad tohto ustanovenia s čl. 26 ods. 4 ústavy,
a vo svojej ďalšej argumentácii posudzoval len zásah do základného práva podľa čl. 19
ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd tak pristúpil k ďalším kritériám na posúdenie proporcionality
obmedzenia základných práv podľa čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 1 ústavy napadnutým
ustanovením. V tejto súvislosti konštatuje, že výslovná povinnosť sprístupniť údaje
obsiahnuté v napadnutom ustanovení zjavne umožňuje realizáciu základného práva
na informácie. Ústavný súd taktiež v ďalšom kroku dospel k záveru, že s ohľadom na to, že
účelom napadnutého ustanovenie je sprístupnenie špecifikovaných údajov verejnosti, a teda
že na jeho naplnenie prichádza z povahy veci do úvahy len ustanovenie povinnosti
sprístupniť tieto údaje, obstojí toto ustanovenie aj z hľadiska kritéria potrebnosti
(nevyhnutnosti). Za týchto okolností ústavný súd napokon posúdil, či záujem
na sprístupnení informácií obsiahnutých v napadnutom ustanovení preváži s ohľadom
na jeho obsah a účel nad záujmom osôb, ktorých sa zverejnenie platových pomerov dotýka.
Riešenie kolízie základného práva na informácie a základných práv súvisiacich
s ochranou súkromnej sféry jednotlivca nie je v danej veci predmetom posúdenia ústavného
súdu po prvý raz. V náleze sp. zn. II. ÚS 44/00 z 5. januára 2001 sa ústavný súd
vo všeobecnej rovine zaoberal touto kolíziou z opačného hľadiska, teda či a do akej miery
preváži záujem na ochrane súkromia verejného činiteľa nad právom na informácie. V tejto
súvislosti uviedol s odkazom na rezolúciu Parlamentného zhromaždenia rady Európy
č. 1165 z 26. júna 1998, že „verejne činné osoby (public figures)... musia rešpektovať, že
osobitné postavenie, ktoré zastávajú v spoločnosti (a v mnohých prípadoch na základe
vlastného rozhodnutia), automaticky vyvoláva tlak na ich súkromie. Každá osoba
vystupujúca na verejnosti musí... strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto činnosťou.
Aj pri výkone základných práv podľa čl. 26 ústavy je prirodzene nutné rešpektovať
základné práva a slobody toho, o ktorom sa informácie získavajú, vrátane jeho práva
na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva
na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním
údajov o svojej osobe podľa čl. 16, resp. čl. 19 ústavy. Ak by preto v dôsledku výkonu
základného práva na informácie došlo k zásahu do takýchto práv, každý postihnutý má
právo sa brániť použitím ktoréhokoľvek zo zákonných prostriedkov ich ochrany upravených
v § 13 Občianskeho zákonníka. Toto právo nemožno odňať ani osobám verejného záujmu
(vrátane verejných činiteľov), ak sa domnievajú, že v dôsledku výkonu slobody prejavu
a práva na informácie došlo k neoprávnenému zásahu do ktoréhokoľvek z ich základných
práv upravených v čl. 16 a čl. 19 ústavy, keďže ich postavenie ako verejných činiteľov ich
nevylučuje z možnosti uplatňovania občianskoprávnej, prípadne trestnoprávnej ochrany
svojej osobnosti.“.
V citovanom náleze ústavný súd navyše dodal, že predmetom ochrany podľa § 11
Občianskeho zákonníka „sú len rýdzo osobné práva fyzickej osoby ovplyvňujúce rozvoj
a uplatnenie osobnosti človeka... Toto hľadisko je potom rozhodujúce aj pri určení, ktoré
práva fyzickej osoby a v akom rozsahu sú týmto ustanovením Občianskeho zákonníka
chránené. Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie
a ani za prejav osobnej povahy... nemožno u verejného činiteľa... považovať výkon jeho
zákonom upravenej služobnej právomoci... Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda
aj do predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry...,
v prípade výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide
o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom
prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie.“. Uvedený právny názor
prijal ústavný súd vo veci zákazu zhotovenia filmovej dokumentácie zásahu príslušníka
mestského polície. Podobným spôsobom vyložil ústavný súd možnosť obmedzenia práva
na informácie aj vo vzťahu k možnosti fotografovania poslancov mestského zastupiteľstva
pri hlasovaní (porov. nález sp. zn. IV. ÚS 40/03 z 23. septembra 2004).
V súvislosti s predmetným vyvažovaním oboch v kolízii stojacich práv považuje
ústavný súd za významné poukázať aj na závery ESĽP. Ten vo svojej nedávnej judikatúre
významným spôsobom rozšíril pojem „slobody prijímať informácie“ obsiahnutý v čl. 10
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), keď
výslovne uznal existenciu dohovorom zaručeného práva na informácie (right of access to
information, porov. rozhodnutie z 10. júla 2006 vo veci sťažnosti č. 19101/03 – Sdružení
Jihočeské Matky proti Českej republike, rozsudok zo 14. apríla 2009 vo veci č. 37374/05 –
Társaság a Szabadságjogokért proti Maďarsku, bod 35). V poslednom uvedenom rozhodnutí
ďalej uviedol, že povinnosť štátu vo veciach slobody tlače zahŕňa elimináciu prekážok pre
novinársku činnosť tam, kde vo veciach verejného záujmu existujú len z dôvodu
informačného monopolu orgánov verejnej moci (rozsudok Társaság a Szabadságjogokért
proti Maďarsku, bod 36). V tejto súvislosti ústavný súd taktiež poukazuje na výklad ESĽP
vo vzťahu k obmedzeniu práva podľa čl. 10 dohovoru (i keď v citovanej veci práva
na slobodu prejavu), keď uviedol, že čl. 10 ods. 2 dohovoru pripúšťa len malý rozsah
obmedzenia debaty o otázkach verejného záujmu. „V demokratickom systéme akty
a opomenutia vlády musia byť predmetom bližšieho skúmania nielen orgánov moci
zákonodarnej a súdnej, ale tiež médií a verejnej mienky.“ (rozsudok z 12. februára 2008
vo veci sťažnosti č. 14277/04 – Guja proti Moldavsku, bod 74)
Ústavný súd si je vedomý, že jeho právne závery vo vzťahu k obmedzeniu práv
verejných činiteľov na súkromie (nálezy sp. zn. II. ÚS 44/00 a sp. zn. IV. ÚS 40/03) sa
dotýkali priamo výkonu ich právomoci, a teda že neriešili otázku ich platových pomerov
zabezpečovaných z verejných zdrojov, ktorá môže predstavovať výraznejší zásah do ich
práv na súkromie, resp. že v tomto prípade nemožno viesť takú jednoznačnú hranicu medzi
výkonom právomoci a súkromnou sférou dotknutých osôb. Z tohto dôvodu sa preto musel
vysporiadať s otázkou, či aj záujem na zverejnení údajov vzťahujúcich sa na príjmy osôb
uvedených v napadnutom ustanovení z verejných zdrojov preváži nad právom týchto osôb
na ochranu svojich osobných údajov.
Podľa ústavného súdu sa právo na informácie nepochybne vzťahuje na informácie
týkajúce sa nakladania s verejnými prostriedkami, ktorému nemožno uprieť aj charakter
politickej otázky. Prístup širokej verejnosti k týmto informáciám vytvára priestor na verejnú
kontrolu hospodárenia všetkých subjektov, ktorých príjmy sú vyplácané z verejných
rozpočtov, a to tak vo vzťahu k ich zákonnosti, ako aj účelnosti. Možno poznamenať, že sa
do tohto prístupu premieta demokratický charakter štátu. Súčasťou otázky nakladania
s verejnými prostriedkami sú pritom aj príjmy verejných činiteľov alebo iných osôb, ktoré
pochádzajú z verejných rozpočtov. Pokiaľ ide o tieto príjmy, treba však rozlišovať medzi
platmi, ktorých výšku možno vyvodiť priamo zo zákona, a odmenami, o ktorých rozhodujú
verejní funkcionári. Napadnuté ustanovenie sa preto v podstate dotýka len odmien, ktorých
priznávanie vytvára potenciálnu možnosť korumpovania vysokých štátnych úradníkov, resp.
špecifickú formu zabezpečenia ich lojality, ako aj možnosť, aby verejní funkcionári, ktorí
o výške odmien rozhodujú, zneužívali svoje postavenie a právomoci.
Ako už bolo uvedené, ústavný súd nemá pochybnosti o citlivosti údajov o výške
príjmov pre súkromnú sféru jednotlivca, ako aj o tom, že jej zverejnenie môže mať pre túto
jeho sféru negatívne dôsledky. V prípade dotknutých osôb však ide len o jeden aspekt, ktorý
je z hľadiska vlastného posúdenia veci potrebné vziať do úvahy. Ďalším aspektom je totiž
práve verejný záujem na verejnej kontrole a transparentnosti nakladania s verejnými
prostriedkami z hľadiska jeho zákonnosti a účelnosti, ako aj preventívne pôsobenie takejto
kontroly. Z tohto aspektu je nevyhnutné zdôrazniť, že základné právo na informácie slúži
vo svojej podstate aj ako prekážka pre zneužívanie moci zo strany osôb podieľajúcich sa
na jej výkone. Účinná kontrola verejnej moci tak nie je skutočná (efektívna) bez možnosti
prijímať informácie vzťahujúce sa na jednotlivé osoby, ktoré túto moc vykonávajú. Verejný
záujem na informáciách o príjmoch jednotlivých osôb uvedených v § 9 ods. 3 prvej vete
zákona č. 211/2000 Z. z. pritom reflektuje aj skutočnosť, že informácia o pravidelných
i nepravidelných (mimoriadnych) príjmoch môže mať výpovednú hodnotu z hľadiska
faktického postavenia a účasti týchto osôb na prijímaní rozhodnutí orgánov verejnej moci,
a to politického aj nepolitického charakteru. Túto skutočnosť treba zvlášť zdôrazniť
s ohľadom na spoločenskú realitu, keď významná časť nielen vedúcich miest v štátnych
inštitúciách, resp. inštitúciách financovaných z verejných rozpočtov je obsadzovaná
reflektujúc aktuálne politické pomery.
Z hľadiska rozhodovania ústavného súdu bol ďalej významný už zmienený záver, že
osoby podieľajúce sa na výkone verejnej moci musia počítať s vyššou mierou obmedzenia
ich základného práva na súkromie. V danom prípade je pritom významné aj to, že platové
pomery vo verejnej správe sú určované príslušnou právnou úpravou a ich ďalšie pravidelné
alebo nepravidelné zložky sú, čo sa týka výšky, touto úpravou významne limitované.
To samozrejme nemožno stotožňovať s individualizáciou výšky príjmu, ku ktorej dochádza
vo vzťahu k jednotlivým fyzickým osobám uvedeným v § 9 ods. 3 prvej vete zákona
č. 211/2000 Z. z. na základe napadnutého ustanovenia. Táto skutočnosť však poukazuje
na to, že výška príjmov pochádzajúcich z verejných rozpočtov presahuje ich
súkromnoprávny charakter a je spôsobilá byť otázkou verejného záujmu, resp. verejnej
diskusie. Napokon ústavný súd s ohľadom na výpočet osôb uvedených v napadnutom
ustanovení zdôraznil, že povinnosť poskytnúť informácie sa nevzťahuje na všetky osoby,
ktoré poberajú plat z verejných rozpočtov, ale len na taxatívne vymenovaných verejných
funkcionárov ustanovených zákonom (vysokých štátnych úradníkov), ktorí sú buď
riadiacimi pracovníkmi, alebo majú špecifické postavenie odôvodňujúce väčšiu intenzitu
zásahu do svojho práva na súkromie. Posúdenie proporcionality v danom prípade sa tak týka
len zverejnenia údajov vo vzťahu k týmto osobám, a nie všetkým zamestnancom štátu.
Ústavný súd nesúhlasí s názorom navrhovateľa „o ničím neodôvodnenom tvrdení
o nadradenosti politického práva na informácie nad základným ľudským právom
na ochranu osobných údajov“ u skupiny osôb uvedenej v napadnutom ustanovení. Naopak,
musí poukázať na skutočnosť, že navrhovateľ vo svojej argumentácii nijakým relevantným
spôsobom nerozviedol svoje tvrdenie o tom, prečo z hľadiska vzájomného vyvažovania
v kolízii stojacich hodnôt má mať väčšiu váhu práve právo na ochranu osobných údajov.
S ohľadom na túto argumentáciu je zrejmé, že ústavný súd sa nestotožnil s pochybnosťami
navrhovateľa, a teda že dospel k záveru, že napadnuté ustanovenie je v súlade s čl. 19 ods. 3
a čl. 22 ods. 1 ústavy. Vychádzajúc z uskutočneného testu proporcionality pritom dospel
k rovnakému záveru aj vo vzťahu k čl. 1 ods. 1 a čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy.
Na záver ústavný súd uvádza, že v danej veci nemal žiaden dôvod vysloviť nesúlad
napadnutého ustanovenia s čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, čoho sa navrhovateľ taktiež
svojím návrhom domáhal. Navrhovateľ totiž žiadnym spôsobom nevysvetľuje, v čom by
mal spočívať nesúlad napadnutého ustanovenia s označenými článkami ústavy. Za týchto
okolností si nie je ani ústavný súd vedomý žiadneho dôvodu, pre ktorý by mal byť
vyslovený nesúlad napadnutého ustanovenia s uvedenými ustanoveniami ústavy.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej
časti tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. januára 2011