Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 57 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (64)II. ÚS 44/00
PDF · 219.14 KB
No categories available
II. ÚS 44/00
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 44/00-133
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku
a sudcov Alexandra Bröstla a Jána Mazáka na verejných zasadnutiach prerokoval
podnet P. S., bytom P., a T. B., bytom P., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B.,
proti mestu Prešov, zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia ich
základných práv podľa čl. 27 ods. 1, čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,
čl. 12 ods. 1 vety druhej, čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 27
ods. 1 a čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa čl. 1, čl. 2 ods. 1 a 3
Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove ako
poriadkového orgánu mesta Prešov počas petičnej akcie „Petícia za vyvesenie tibetskej
vlajky“ 10. marca 2000 a 5. januára 2001 takto
r o z h o d o l :
1. Postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove počas petičnej akcie
10. marca 2000 b o l o p o r u š e n é petičné právo P. S. a T. B. podľa čl. 27 ods. 1
2. Postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove počas petičnej akcie
10. marca 2000 b o l o p o r u š e n é právo na informácie P. S. podľa čl. 26 ods. 1
a 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
3. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. mája
2000 doručené podanie P. S., bytom P., a T. B., bytom P. (ďalej len „navrhovatelia“),
zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., označené ako „Podnet na začatie konania
podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky“ s prílohami. Z dôvodov uvedených
v podnete navrhovatelia požadovali, aby ústavný súd po jeho prijatí na konanie
rozhodol nálezom: „Postupom pracovníkov Mestskej polície v Prešove ako orgánu
mesta Prešov zriadeného na základe § 10 ods. 2 zák. č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení, ktorým dňa 10. 3. 2000 v rozmedzí od 14.00 zhruba do 15.30 hod. žiadali
osoby poverené zberom podpisov pod petíciu za vyvesenie tibetskej vlajky a
podnecovateľov P. S. a T. B. o predloženie povolenia na zvláštne užívanie verejného
priestranstva, žiadali ich o odstránenie stolíka s petičnými hárkami, o presun na iné
miesto a zakázali im zhotovovať zvukovoobrazové a obrazové záznamy z ich konania,
došlo k porušeniu ústavných práv podnecovateľov podľa čl. 27 ods. 1 ústavy, podľa čl.
26 ods. 1, 2 ústavy, podľa čl. 12 veta druhá, čl. 13 ods. 1 ústavy v spojitosti s čl. 27
ods. 1 a čl. 26 ods. 1, 2 ústavy, podľa čl. 1 ústavy, podľa čl. 2 ods. 1 a 3 ústavy a podľa
čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Ústavný súd podnet navrhovateľov predbežne prerokoval na svojom neverejnom
zasadnutí a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20
ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v
znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a že nie sú dôvody na
jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, 28. júna 2000 rozhodol o jeho
prijatí na konanie. Ústavný súd vyzval 3. júla 2000 primátora mesta Prešov na písomné
vyjadrenie k podnetu navrhovateľov a s týmto písomným vyjadrením následne
oboznámil právneho zástupcu navrhovateľov.
Nakoľko účastníci konania nesúhlasili s upustením od ústneho pojednávania,
podľa § 30 ods. 1 zákona o ústavnom súde sa vo veci podnetu navrhovateľov
uskutočnili dve ústne pojednávania 8. a 21. decembra 2000, na ktorých ústavný súd
vykonal dokazovanie nevyhnutné na zistenie stavu veci. Dokazovanie bolo vykonané
jednak výsluchom svedkov – zamestnancov Mestskej polície v Prešove M. M., P. L.,
V. M., J. J., S. O., operačného pracovníka Mestskej polície v Prešove P. C., vedúceho
referátu životného prostredia Mestského úradu v Prešove Ing. J. D., účastníkov petičnej
akcie J. Š. a M. P., ako aj premietnutím videokazety so záznamom časti petičnej akcie
navrhovateľov.
1. K namietanému porušeniu petičného práva
podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
Navrhovatelia vo svojom podnete predovšetkým namietali porušenie svojho
petičného práva podľa čl. 27 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove ako poriadkového orgánu mesta
Prešov. K jeho porušeniu malo dôjsť 10. marca 2000 v popoludňajších hodinách na
Hlavnej ulici v Prešove, kde navrhovatelia (spolu s ďalšími osobami) zorganizovali
petičnú akciu „Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky“. Počas trvania tejto akcie niektorí
jej účastníci bubnovali na tamtamy. Navrhovatelia uviedli, že táto akcia sa stala
predmetom pozornosti zamestnancov Mestskej polície v Prešove celkom trikrát (dve
hliadky), pričom títo od jej účastníkov požadovali rôzne povolenia, ako napríklad
„povolenie na záber verejného priestranstva“, „povolenie na akciu“, resp. „povolenie
na hudobnú produkciu“, a to aj napriek argumentácii navrhovateľov a ďalších
účastníkov petičnej akcie, že výkon ústavou garantovaného petičného práva nepodlieha
žiadnej povoľovacej a ani oznamovacej povinnosti. Vychádzajúc z uvedeného
navrhovatelia tvrdili, že popísaný postup zamestnancov Mestskej polície v Prešove
„v časti, kde žiadali osoby poverené zberom podpisov pod petíciu za vyvesenie
tibetskej vlajky o predloženie povolenia na zvláštne užívanie priestranstva, vyzvali
tieto osoby na presun pred hotel Savoy a kázali im odniesť stolík slúžiaci na podpisové
hárky a propagačné materiály, je v rozpore so zákonom č. 85/1990 Zb. o petičnom
práve i s Ústavou Slovenskej republiky“, v dôsledku čoho im bol „znemožnený výkon
petičného práva, ktorý garantuje ústava v článku 27“.
Mesto Prešov, zastúpené advokátkou JUDr. I. R. (ďalej len „odporca“), vo
svojom písomnom vyjadrení zo dňa 6. septembra 2000 nespochybnilo fakt, že na
Hlavnej ulici v Prešove sa dňa 10. marca 2000 uskutočnila petičná akcia navrhovateľov
doprevádzaná ich „hudobnou produkciou“, t. j. hrou na tamtamy niektorými z jej
účastníkov. Podľa ďalšieho tvrdenia odporcu však jediným dôvodom na zásah
zamestnancov mestskej polície bola práve táto hudobná produkcia (bubnovanie) a
nakoľko túto „nepovažujeme za súčasť výkonu petičného práva podnecovateľov“,
postupom spomínaných zamestnancov, ktorí sa dožadovali povolenia na zvláštne
užívanie verejného priestranstva, preto ani „nemohlo dôjsť k zásahu do ich petičného
práva“, takže „K zisteniu okolností rozhodujúcich pre oprávnenie hudobnej produkcie
smeroval postup zamestnancov mestskej polície. Nebolo ani cieľom tohto postupu, ani
nemožno z konkrétnych úkonov zamestnancov mestskej polície vyvodiť záver, že by
sa akýmkoľvek spôsobom snažili, alebo, že by v skutočnosti zasiahli do petičného
práva podnecovateľov, obmedzili alebo znemožnili“. Orientáciu zamestnancov
Mestskej polície v Prešove iba na preukázanie povolenia na zvláštne užívanie
verejného priestranstva na účely hudobnej produkcie [a podľa čl. 8 ods. 2 písm. c)
všeobecne záväzného nariadenia (ďalej len „VZN“) mesta Prešov č. 63/1996 o čistote
mesta] potvrdili vo svojich svedeckých výpovediach zhodne aj všetci vypočutí
zamestnanci Mestskej polície v Prešove na ústnom pojednávaní ústavného súdu 8.
decembra 2000.
Podľa čl. 27 ods. 1 ústavy sa petičné právo zaručuje, pričom súčasťou tejto
ústavnej garancie je aj povinnosť štátnych a iných orgánov zdržať sa akýchkoľvek
zásahov, ktoré by komukoľvek bránili vo výkone jeho práva. Petičné právo je
garantované aj zákonnou úpravou, podľa ktorej (§ 2 zákona č. 85/1990 Zb. o petičnom
práve v znení neskorších predpisov) vo výkone petičného práva sa nesmie nikomu
brániť. Hoci zákon o petičnom práve upravuje dve obmedzenia petičného práva (§ 2
druhá veta a § 4 ods. 2), medzi tieto nepatrí aj oprávnenie orgánu verejnej moci brániť
vo výkone petičného práva z dôvodov, ktoré priamo nesúvisia s jeho výkonom,
prípadne ide o dôvody, ktoré možno a je potrebné riešiť osobitne, avšak bez ujmy
samotnému výkonu petičného práva. Preto pri takomto zásahu orgánu verejnej moci
nesmie dôjsť k následku, ktorý by znamenal zmarenie alebo fyzické znemožnenie jeho
ďalšieho výkonu.
Po dvoch ústnych pojednávaniach a vykonanom dokazovaní považoval ústavný
súd za preukázané, že 10. marca 2000 sa na Hlavnej ulici v Prešove uskutočnila petičná
akcia „Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky“ sprevádzaná bubnovaním na tamtamy,
organizátormi a účastníkmi ktorej boli aj samotní navrhovatelia. Úlohou ústavného
súdu v danom prípade nebolo posúdenie, prípadne hodnotenie, či takéto bubnovanie
možno považovať za „inú kultúrnu produkciu“ v zmysle čl. 8 ods. 2 písm. c) VZN
mesta Prešov č. 63/1996 o čistote mesta, prípadne za „hudobnú produkciu“ v zmysle
§ 1 ods. 1 písm. b) zákona č. 96/1991 Zb. o verejných kultúrnych podujatiach, ktorej
uskutočnenie môže podliehať povoľovaciemu, resp. oznamovaciemu konaniu pred
príslušným štátnym alebo samosprávnym orgánom. Nakoľko v zmysle ústavnej
a zákonnej úpravy výkon petičného práva nepodlieha žiadnemu z takýchto konaní,
predmetom pozornosti ústavného súdu bolo predovšetkým zisťovanie, či a akým
spôsobom, prípadne v akom rozsahu sa vyžadovanie povolenia ohľadom takejto
hudobnej produkcie zamestnancami Mestskej polície v Prešove prejavilo na priebehu
a ďalšom trvaní petičnej akcie navrhovateľov. Z vykonaného dokazovania ústavný súd
zistil, že zamestnanci Mestskej polície v Prešove (hliadky č. 11 a 12) 10. marca 2000
opätovne požadovali od navrhovateľov písomné povolenie na užívanie, resp. záber
verejného priestranstva z dôvodu ich „hudobnej produkcie“ a za tým účelom aj
požiadali jedného z navrhovateľov (T. B.), aby si takéto povolenie zadovážil na
Mestskom úrade v Prešove. Požadované písomné povolenie sa však navrhovateľom
v priebehu svojej petičnej akcie nepodarilo zadovážiť. Ako už bolo uvedené, ani za
tejto situácie, t. j. pri nezadovážení písomného povolenia na kultúrnu či inú hudobnú
produkciu „doprevádzajúcu“ petičnú akciu, nevzniká žiadnemu orgánu verejnej moci
oprávnenie na akýkoľvek zásah, či dokonca obmedzenie výkonu petičného práva (tento
stav sa môže stať iba dôvodom na zákaz alebo obmedzenie tej činnosti, ktorá udeleniu
príslušného povolenia podlieha). Zadovážením takéhoto povolenia (-í) nemožno takisto
podmieňovať ďalší výkon petičnej akcie, nakoľko ani ústavná a ani zákonná úprava
takúto podmienku výkonu petičného práva neustanovuje. Z vykonaného dokazovania
(najmä z videokazety zachytávajúcej priebeh petičnej akcie navrhovateľov) ústavný
súd zistil, že zamestnanci Mestskej polície v Prešove postupovali tak, že získaním
požadovaného písomného povolenia podmienili nielen ďalšie konanie „hudobnej
produkcie“, ale aj samotnej petičnej akcie navrhovateľov („bez papiera to musíte
zbaliť“). Keďže takéto povolenie sa navrhovateľom nepodarilo zadovážiť, rozhodli
nielen o ukončení „hudobnej produkcie“, ale aj samotnej petičnej akcie navrhovateľov.
Na druhom ústnom pojednávaní 21. decembra 2000 vykonal ústavný súd dôkaz
listinou „Hlásenie dennej smeny zo dňa 10. 3. 2000“, z ktorej vyplynulo, že 10. marca
2000 o 13.20 h bola pred Mestský úrad v Prešove poslaná hliadka mestskej polície
č. 12 s úlohou, „aby ukončili petičnú akciu vzhľadom k tomu, že tam vyhrávajú na
bubnoch rovno pred MsÚ – sú hluční“, pričom ďalšie hlásenie z toho istého denného
záznamu o 14.01 dokladuje splnenie tejto úlohy tak, že: „akciu pred MsÚ skončili,
prestali hrať na bubnoch a zložili stolík, zdržujú sa však ešte na mieste“.
Aj zo svedeckej výpovede operačného pracovníka Mestskej polície v Prešove,
ku ktorej došlo na druhom ústnom pojednávaní ústavného súdu 21. decembra 2000,
vyplynulo, že kvôli narušovaniu verejného poriadku „som tam poslal ďalšiu hliadku,
aby preverili danú skutočnosť a túto akciu ..., proste im to tam zrušili, že nemôžu tam
narušovať verejný poriadok ...“.
Z takto zisteného skutkového stavu vyplynulo, že tri zásahy zamestnancov
Mestskej polície v Prešove (ktoré títo vykonávali aj na pokyn operačného pracovníka)
viedli k tomu, že navrhovatelia, ako aj ostatní účastníci boli 10. marca 2000 nútení
ukončiť petičnú akciu „Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky“.
Z vykonaného dokazovania ústavný súd zistil, že mesto Prešov – Mestská
polícia v Prešove tým, že jej zamestnanci podmienili ďalší výkon petičného práva
navrhovateľov zadovážením písomného povolenia na hudobnú produkciu
doprevádzajúcu ich petičnú akciu a po nezadovážení takéhoto povolenia túto petičnú
akciu ukončili, porušilo základné právo navrhovateľov podľa čl. 27 ods. 1 ústavy.
2. K namietanému porušeniu slobody prejavu a práva na informácie
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy
V súvislosti so zabezpečovaním filmovej a obrazovej dokumentácie z petičnej
akcie navrhovatelia namietli aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1
a 2 ústavy. Navrhovatelia v tejto súvislosti uviedli: „Policajti natáčanie na videokameru
i fotografovanie podnecovateľom i osobám organizujúcim petičnú akciu zakázali
s tým, že si „neprajú, aby boli natáčaní a fotografovaní“, nakoľko na toto nemajú
povolenie. Kameraman i podnecovateľ P. S. výzvu poslúchli“. Postup zamestnancov
Mestskej polície v Prešove, ktorí od organizátorov petičnej akcie vyžadovali povolenie
na svoje snímanie videokamerou, ako aj vyhotovovanie fotografických snímok,
navrhovatelia posúdili ako „znemožnenie výkonu práva garantovaného čl. 26 ústavy a
čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.
Vo svojom písomnom vyjadrení k tejto časti podnetu navrhovateľov odporca
uviedol: „Sme toho názoru, že aj zamestnanci mestskej polície majú právo na ochranu
svojej osobnosti tak podľa ustanovenia § 11 a 12 Občianskeho zákonníka, ako aj podľa
článku 19 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorej má každý právo na ochranu pred
neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov
o svojej osobe. Takýmto zhromažďovaním údajov o svojej osobe môže byť aj
zhromažďovanie obrazových záznamov zo svojej osoby. Aj keď zamestnanci mestskej
polície sú v postavení verejného činiteľa, ani tento status im neznemožňuje uplatňovať
právo podľa vyššie citovaného článku ústavy a ustanovení Občianskeho zákonníka.
Domnievame sa, že zamestnanec mestskej polície mal právo ohradiť sa voči
zhromažďovaniu záznamov voči svojej osobe.“
Z obsahu podnetu a z písomného vyjadrenia odporcu bolo ústavnému súdu
známe, že priebeh petičnej akcie navrhovateľov bol jej organizátormi a účastníkmi
jednak zaznamenávaný na videokameru a dokumentovaný aj prostredníctvom
fotografických snímok. Po vykonaní dôkazov premietnutím videokazety a výsluchom
zamestnancov Mestskej polície v Prešove ústavný súd zistil, že niektorí z nich sa
ohradili voči tomu, aby boli pri výkone svojej služobnej činnosti (a bez predošlého
udelenia súhlasu) snímaní videokamerou a fotografovaní. V tejto súvislosti bol tiež
dokladovaný disciplinárny postih jedného zo zamestnancov Mestskej polície v Prešove
za jeho nesprávny postup voči účastníkovi petičnej akcie, ktorý jej priebeh (vrátane
postupu tohto zamestnanca mestskej polície) snímal videokamerou. Pri rozhodovaní
o tejto časti podnetu navrhovateľov ústavný súd (a v súlade so svojou stabilnou
judikatúrou I. ÚS 65/98, I. ÚS 78/99) zobral do úvahy, že v konaní o podnete je možné
namietať len porušenie svojich práv, a nie aj práv iných osôb. Nakoľko žiaden
z predkladateľov podnetu ale nezachytával priebeh petičnej akcie na videokameru
a nakoľko osoba, ktorá tento videozáznam zhotovovala, sa na ústavný súd so svojím
podnetom na porušenie základného práva podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy neobrátila,
ústavný súd sa (a z tohto dôvodu) podnetom namietajúcim porušenie základného práva
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy zaoberal len v rozsahu, v akom bolo tvrdené porušenie
tohto základného práva namietané jedným z navrhovateľov (P. S.), a to pri zhotovovaní
fotodokumentácie z petičnej akcie.
Sloboda prejavu a právo na informácie sa zaručujú podľa čl. 26 ústavy, pričom
ústavou upravené (a pritom jediné) obmedzenia ich výkonu sú upravené v čl. 26 ods. 4.
Medzi tieto obmedzenia patrí aj „ochrana práv a slobôd iných“. Pri uplatňovaní týchto
základných práv ide o vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie
na strane jednej a právom na súkromie toho (tých), o ktorom sa informácie získavajú,
pričom sa uznáva, že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich
súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich
osobnostných práv. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vo svojej rezolúcii 1165
z 26. júna 1998 venovanej právu na súkromie uvádza, že verejne činné osoby (public
figures) ... musia rešpektovať, že osobitné postavenie, ktoré zastávajú v spoločnosti
(a v mnohých prípadoch na základe svojho vlastného rozhodnutia), automaticky
vyvoláva tlak na ich súkromie“. Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí
(a v dôsledku toho) strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto svojou činnosťou.
Aj pri výkone základných práv podľa čl. 26 ústavy je prirodzene nutné rešpektovať
základné práva a slobody toho, o ktorom sa informácie získavajú, vrátane jeho práva
na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva
na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným
zneužívaním údajov o svojej osobe podľa čl. 16, resp. 19 ústavy. Ak by preto
v dôsledku výkonu základného práva na informácie došlo k zásahu do takýchto práv,
každý postihnutý má právo sa brániť použitím ktoréhokoľvek zo zákonných
prostriedkov ich ochrany upravených v § 13 Občianskeho zákonníka. Toto právo
nemožno odňať ani osobám verejného záujmu (vrátane verejných činiteľov), ak sa
domnievajú, že v dôsledku výkonu slobody prejavu a práva na informácie došlo
k neoprávnenému zásahu do ktoréhokoľvek z ich základných práv upravených v čl. 16
a čl. 19 ústavy, nakoľko ich postavenie ako verejných činiteľov ich nevylučuje
z možnosti uplatňovania občianskoprávnej, prípadne trestnoprávnej ochrany svojej
osobnosti.
Podľa tvrdenia odporcu nakoľko aj zamestnanci mestskej polície majú právo na
ochranu svojej osobnosti podľa § 11 a 12 Občianskeho zákonníka aj podľa čl. 19 ods. 3
ústavy, jej zamestnanec mal právo „ohradiť sa proti zhromažďovaniu záznamov voči
svojej osobe“, ako sa to stalo počas jeho fotografovania v priebehu petičnej akcie
navrhovateľom 10. marca 2000. Ako už bolo spomenuté, niet sporu o tom, že aj
zamestnanci obecnej polície ako verejní činitelia (podľa § 5 ods. 1 zákona č. 564/1991
Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov) majú právo domáhať sa na súde
ochrany svojej osobnosti, do ktorej bolo zasiahnuté niektorou z foriem, pred ktorou
chránia fyzické osoby ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka. Nakoľko ale
predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú len rýdzo osobné práva fyzickej osoby
ovplyvňujúce rozvoj jeho osobnosti (sú s ním úzko späté), hlavným zmyslom a cieľom
takejto občianskoprávnej ochrany je všestranný rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka.
Toto hľadisko je potom rozhodujúce aj pri určení, ktoré práva fyzickej osoby a v akom
rozsahu sú týmto ustanovením Občianskeho zákonníka chránené.
Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie
a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle § 11 Občianskeho zákonníka) nemožno
u verejného činiteľa – zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom
upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do
predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry
(písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade
výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide
o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom
prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Ústavný súd sa
rozsahom pojmu súkromie verejného činiteľa už zaoberal v prípade poslancov
Národnej rady Slovenskej republiky, pričom uviedol: „Pojem súkromie sa týka iných
stránok života človeka, ako je vzdanie sa alebo nevzdanie sa funkcie poslanca.
Uznesenie štátneho orgánu, ktorým tento berie na vedomie vzdanie sa tejto funkcie,
nemožno považovať za porušenie nedotknuteľnosti súkromia navrhovateľa“
(I. ÚS 8/97). V prípade výkonu ústavných alebo zákonných právomocí verejných
činiteľov na verejnosti ide totiž o takú ich činnosť, ktorá podlieha (môže podliehať)
rôznym služobným príkazom, usmerneniam, ako aj zákonnému režimu kontroly buď
odbornej, alebo laickej verejnosti. Verejnosť sa k spôsobu, akým verejní činitelia
vykonávajú svoje ústavné alebo zákonné právomoci, môže vyjadrovať napríklad
prostredníctvom otázok, sťažností a pod. Otázkou verejného záujmu je (a v dôsledku
uvedeného) preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia
vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si
musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť
akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu,
v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku
s verejnosťou. Takémuto právnemu režimu prirodzene nepodliehajú otázky spadajúce
do rozsahu základného práva na súkromie fyzickej osoby. Pre úplnosť možno uviesť,
že ak by pôsobenie verejného činiteľa na verejnosti (predstavujúce výkon jeho
ústavných alebo zákonných právomocí) bolo nutné považovať za súčasť jeho
základného práva na súkromie, resp. za prejavy jeho osobnej povahy, akékoľvek
zásahy do neho (vrátane získavania informácií o spôsobe výkonu tejto právomoci
konkrétnym verejným činiteľom) by boli možné len v rámci výnimiek z celkového
režimu ochrany a nezasahovania do takto definovaného základného práva na súkromie.
V širšom kontexte takéhoto výkladu základného práva na súkromie by preto aj
akákoľvek kritika, napríklad zlej povesti toho štátneho alebo samosprávneho orgánu,
na ktorého čele stojí alebo v rámci ktorého pôsobí verejný činiteľ, mohla (hoci
implicitne) predstavovať zásah do jeho osobných alebo osobnostných práv. Je však
zrejmé, že verejného činiteľa a ten orgán, na ktorého čele stojí alebo v rámci ktorého
koná, nemožno stotožňovať, nakoľko ide o dva celkom odlišné a samostatné subjekty
s rozdielnymi režimami zodpovednosti. Nakoľko výkon zákonnej právomoci verejného
činiteľa – zamestnanca Mestskej polície v Prešove na verejnosti nebolo možné
(a v dôsledku uvedeného) považovať za prejav jeho osobnej povahy a ani za súčasť
jeho základného práva na súkromie, pri výkone práva navrhovateľa na informácie
v zmysle čl. 26 ods. 2 ústavy s ním nebol oprávnený spájať zákonné oprávnenie podľa
§ 12 ods. 1 Občianskeho zákonníka, t. j. privolenie na zhotovenie svojej obrazovej
snímky. Uvedené nie je na ujmu tak rešpektovaniu zákonných podmienok spätých
s ďalším rozširovaním takto získaných obrazových snímok, ako aj prípadnému
obmedzeniu základného práva na informácie z ďalších dôvodov uvedených v čl. 26
ods. 4 ústavy. Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že postupom mesta
Prešov – Mestskej polície v Prešove, ktorej zamestnanec podmienil zhotovenie
obrazových snímok zachytávajúcich ho pri výkone jeho zákonnej právomoci na
verejnosti svojím privolením, došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa P. S.
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, nakoľko k obmedzeniu výkonu jeho základného práva
na informácie odporcom nedošlo z dôvodu „ochrany práv a slobôd iných“ v zmysle čl.
26 ods. 4 ústavy.
Použijúc identickú argumentáciu ústavný súd súčasne rozhodol, že označeným
postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove došlo aj k porušeniu čl. 10
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko tento nebolo možné
oprieť o žiadny z dôvodov umožňujúcich obmedzenie práva na prijímanie
a rozširovanie informácií uvedených v čl. 10 ods. 2 Dohovoru.
3. K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy, čl. 13 ods. 1
v spojení s čl. 27 ods. 1 a čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy
Navrhovatelia ďalej namietali, že označenými postupmi mesta Prešov –
Mestskej polície v Prešove vo vzťahu k výkonu ich základných práv podľa čl. 26
ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 ústavy došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 1 druhej vety ústavy,
t. j. „priamo k odňatiu základných atribútov subjektívneho petičného práva“, resp.
k „odňatiu jedného zo základných atribútov práva na informácie“. Ústavný súd už vo
vzťahu k obsahu a uplatňovaniu ustanovenia čl. 12 ods. 1 ústavy (vrátane
neodňateľnosti základných práv) v konaniach o individuálnej ochrane ľudských práv
uviedol: „jednotlivé zásady vymenované v čl. 12 ods. 1 Ústavy SR vyjadrujú podstatu
základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Preto
ich treba chápať výlučne ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom
pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky
nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych
záležitostiach“ (I. ÚS 8/97, I. ÚS 59/97), pričom s ohľadom na ich prirodzenoprávnu
povahu je zrejmé, že „znemožnenie ich skutočného (faktického) výkonu ...
nespôsobuje zánik týchto práv a slobôd“ (I. ÚS 76/97). Nakoľko ale obmedzenie
výkonu základných práv a slobôd v rozpore s ústavnými podmienkami napríklad
štátnym alebo samosprávnym orgánom nemá žiaden dopad na ich „prirodzenoprávny“
režim upravený v čl. 12 ods. 1 ústavy, ústavný súd nevyhovel podnetu navrhovateľov
v časti namietajúcej porušenie čl. 26 ods. 1 a 2, ako aj čl. 27 ods. 1 ústavy v spojení
s jej čl. 12 ods. 1 druhou vetou.
Navrhovatelia ďalej namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 26
ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 ústavy v spojení s jej čl. 13 ods. 1. Ústavný súd pri
prejednávaní tejto časti podnetu navrhovateľov zohľadnil svoju predošlú judikatúru,
v súlade s ktorou „čl. 13 ústavy určuje miesto a úlohy zákonov pri ukladaní povinností
a obmedzovaní základných práv a slobôd, v dôsledku čoho smeruje výlučne
k zákonodarnému orgánu ...“ (I. ÚS 32/98), a nevyhovel podnetu navrhovateľov v časti
namietajúcej porušenie čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 v spojení s čl. 13 ods. 1 ústavy
postupom iného ako zákonodarného orgánu.
4. K namietanému porušeniu čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3 ústavy
Navrhovatelia vo svojom podnete napokon namietali, že označeným postupom
odporcu došlo aj k porušeniu čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3 ústavy. V jeho neskoršom doplnení
z 25. septembra 2000 však uviedli: „netrváme na vyslovení porušenia čl. 2 ods. 1
ústavy“. Ústavný súd pri prejednaní tejto časti podnetu navrhovateľov zobral do úvahy,
že v nej nenamietali porušenie žiadneho zo svojich základných práv, ale od ústavného
súdu požadovali, aby rozhodol o tom, že porušenie ich základných práv podľa čl. 26
ods. 1 a 2 a čl. 27 ods. 1 ústavy znamenalo aj porušenie základných zásad, na ktorých
je budovaný právny štát, tak ako sú vymenované v čl. 1 a 2 ústavy. Hoci v konaní
o podnete podľa čl. 130 ods. 3 ústavy je ústavný súd oprávnený rozhodovať o porušení
označených základných práv a slobôd navrhovateľov, súčasťou tohto konania nie je aj
jeho rozhodovanie o tom, či a aké účinky mali takéto porušenia na zásady právneho
štátu uvedené v čl. 1 a 2 ústavy. Ústavný súd preto nevyhovel navrhovateľom v časti
podnetu požadujúcej vyslovenie porušenia čl. 1 a čl. 2 ods. 1 a 3 ústavy označeným
postupom zamestnancov Mestskej polície v Prešove.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 5. januára 2001