Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 44/00

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-133

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku

a sudcov Alexandra Bröstla a Jána Mazáka na verejných zasadnutiach prerokoval

podnet P. S., bytom P., a T. B., bytom P., zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B.,

proti mestu Prešov, zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia ich

základných práv podľa , a 2 ,

vety druhej, v spojení s

ods. 1 a a 2 , podľa , a 3

, ako aj Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove ako

poriadkového orgánu mesta Prešov počas petičnej akcie „Petícia za vyvesenie tibetskej

vlajky“ 10. marca 2000 a 5. januára 2001 takto

r o z h o d o l :

1. Postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove počas petičnej akcie

10. marca 2000 b o l o p o r u š e n é petičné právo P. S. a T. B. podľa čl. 27 ods. 1

.

2. Postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove počas petičnej akcie

10. marca 2000 b o l o p o r u š e n é právo na informácie P. S. podľa čl. 26 ods. 1

a 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

3. Vo zvyšnej časti podnetu n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 26. mája

2000 doručené podanie P. S., bytom P., a T. B., bytom P. (ďalej len „navrhovatelia“),

zastúpených advokátom JUDr. J. H., B. B., označené ako „Podnet na začatie konania

podľa “ s prílohami. Z dôvodov uvedených

v podnete navrhovatelia požadovali, aby ústavný súd po jeho prijatí na konanie

rozhodol nálezom: „Postupom pracovníkov Mestskej polície v Prešove ako orgánu

mesta Prešov zriadeného na základe o obecnom

zriadení, ktorým dňa 10. 3. 2000 v rozmedzí od 14.00 zhruba do 15.30 hod. žiadali

osoby poverené zberom podpisov pod petíciu za vyvesenie tibetskej vlajky a

podnecovateľov P. S. a T. B. o predloženie povolenia na zvláštne užívanie verejného

priestranstva, žiadali ich o odstránenie stolíka s petičnými hárkami, o presun na iné

miesto a zakázali im zhotovovať zvukovoobrazové a obrazové záznamy z ich konania,

došlo k porušeniu ústavných práv podnecovateľov podľa , podľa čl.

26 ods. 1, 2 , podľa veta druhá, v spojitosti s

ods. 1 a , 2 , podľa , podľa a 3 a podľa

čl. 10 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Ústavný súd podnet navrhovateľov predbežne prerokoval na svojom neverejnom

zasadnutí a po zistení, že spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20

ods. 1 o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v

znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a že nie sú dôvody na

jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, 28. júna 2000 rozhodol o jeho

prijatí na konanie. Ústavný súd vyzval 3. júla 2000 primátora mesta Prešov na písomné

vyjadrenie k podnetu navrhovateľov a s týmto písomným vyjadrením následne

oboznámil právneho zástupcu navrhovateľov.

Nakoľko účastníci konania nesúhlasili s upustením od ústneho pojednávania,

podľa sa vo veci podnetu navrhovateľov

uskutočnili dve ústne pojednávania 8. a 21. decembra 2000, na ktorých ústavný súd

vykonal dokazovanie nevyhnutné na zistenie stavu veci. Dokazovanie bolo vykonané

jednak výsluchom svedkov – zamestnancov Mestskej polície v Prešove M. M., P. L.,

V. M., J. J., S. O., operačného pracovníka Mestskej polície v Prešove P. C., vedúceho

referátu životného prostredia Mestského úradu v Prešove Ing. J. D., účastníkov petičnej

akcie J. Š. a M. P., ako aj premietnutím videokazety so záznamom časti petičnej akcie

navrhovateľov.

1. K namietanému porušeniu petičného práva

podľa

Navrhovatelia vo svojom podnete predovšetkým namietali porušenie svojho

petičného práva podľa (ďalej len „“)

postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove ako poriadkového orgánu mesta

Prešov. K jeho porušeniu malo dôjsť 10. marca 2000 v popoludňajších hodinách na

Hlavnej ulici v Prešove, kde navrhovatelia (spolu s ďalšími osobami) zorganizovali

petičnú akciu „Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky“. Počas trvania tejto akcie niektorí

jej účastníci bubnovali na tamtamy. Navrhovatelia uviedli, že táto akcia sa stala

predmetom pozornosti zamestnancov Mestskej polície v Prešove celkom trikrát (dve

hliadky), pričom títo od jej účastníkov požadovali rôzne povolenia, ako napríklad

„povolenie na záber verejného priestranstva“, „povolenie na akciu“, resp. „povolenie

na hudobnú produkciu“, a to aj napriek argumentácii navrhovateľov a ďalších

účastníkov petičnej akcie, že výkon garantovaného petičného práva nepodlieha

žiadnej povoľovacej a ani oznamovacej povinnosti. Vychádzajúc z uvedeného

navrhovatelia tvrdili, že popísaný postup zamestnancov Mestskej polície v Prešove

„v časti, kde žiadali osoby poverené zberom podpisov pod petíciu za vyvesenie

tibetskej vlajky o predloženie povolenia na zvláštne užívanie priestranstva, vyzvali

tieto osoby na presun pred hotel Savoy a kázali im odniesť stolík slúžiaci na podpisové

hárky a propagačné materiály, je v rozpore so o petičnom

práve i s “, v dôsledku čoho im bol „znemožnený výkon

petičného práva, ktorý garantuje v článku 27“.

Mesto Prešov, zastúpené advokátkou JUDr. I. R. (ďalej len „odporca“), vo

svojom písomnom vyjadrení zo dňa 6. septembra 2000 nespochybnilo fakt, že na

Hlavnej ulici v Prešove sa dňa 10. marca 2000 uskutočnila petičná akcia navrhovateľov

doprevádzaná ich „hudobnou produkciou“, t. j. hrou na tamtamy niektorými z jej

účastníkov. Podľa ďalšieho tvrdenia odporcu však jediným dôvodom na zásah

zamestnancov mestskej polície bola práve táto hudobná produkcia (bubnovanie) a

nakoľko túto „nepovažujeme za súčasť výkonu petičného práva podnecovateľov“,

postupom spomínaných zamestnancov, ktorí sa dožadovali povolenia na zvláštne

užívanie verejného priestranstva, preto ani „nemohlo dôjsť k zásahu do ich petičného

práva“, takže „K zisteniu okolností rozhodujúcich pre oprávnenie hudobnej produkcie

smeroval postup zamestnancov mestskej polície. Nebolo ani cieľom tohto postupu, ani

nemožno z konkrétnych úkonov zamestnancov mestskej polície vyvodiť záver, že by

sa akýmkoľvek spôsobom snažili, alebo, že by v skutočnosti zasiahli do petičného

práva podnecovateľov, obmedzili alebo znemožnili“. Orientáciu zamestnancov

Mestskej polície v Prešove iba na preukázanie povolenia na zvláštne užívanie

verejného priestranstva na účely hudobnej produkcie [a podľa čl. 8 ods. 2 písm. c)

všeobecne záväzného nariadenia (ďalej len „VZN“) mesta Prešov č. 63/1996 o čistote

mesta] potvrdili vo svojich svedeckých výpovediach zhodne aj všetci vypočutí

zamestnanci Mestskej polície v Prešove na ústnom pojednávaní ústavného súdu 8.

decembra 2000.

Podľa sa petičné právo zaručuje, pričom súčasťou tejto

ústavnej garancie je aj povinnosť štátnych a iných orgánov zdržať sa akýchkoľvek

zásahov, ktoré by komukoľvek bránili vo výkone jeho práva. Petičné právo je

garantované aj zákonnou úpravou, podľa ktorej ( o petičnom

práve v znení neskorších predpisov) vo výkone petičného práva sa nesmie nikomu

brániť. Hoci zákon o petičnom práve upravuje dve obmedzenia petičného práva (§ 2

druhá veta a § 4 ods. 2), medzi tieto nepatrí aj oprávnenie orgánu verejnej moci brániť

vo výkone petičného práva z dôvodov, ktoré priamo nesúvisia s jeho výkonom,

prípadne ide o dôvody, ktoré možno a je potrebné riešiť osobitne, avšak bez ujmy

samotnému výkonu petičného práva. Preto pri takomto zásahu orgánu verejnej moci

nesmie dôjsť k následku, ktorý by znamenal zmarenie alebo fyzické znemožnenie jeho

ďalšieho výkonu.

Po dvoch ústnych pojednávaniach a vykonanom dokazovaní považoval ústavný

súd za preukázané, že 10. marca 2000 sa na Hlavnej ulici v Prešove uskutočnila petičná

akcia „Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky“ sprevádzaná bubnovaním na tamtamy,

organizátormi a účastníkmi ktorej boli aj samotní navrhovatelia. Úlohou ústavného

súdu v danom prípade nebolo posúdenie, prípadne hodnotenie, či takéto bubnovanie

možno považovať za „inú kultúrnu produkciu“ v zmysle čl. 8 ods. 2 písm. c) VZN

mesta Prešov č. 63/1996 o čistote mesta, prípadne za „hudobnú produkciu“ v zmysle

o verejných kultúrnych podujatiach, ktorej

uskutočnenie môže podliehať povoľovaciemu, resp. oznamovaciemu konaniu pred

príslušným štátnym alebo samosprávnym orgánom. Nakoľko v zmysle ústavnej

a zákonnej úpravy výkon petičného práva nepodlieha žiadnemu z takýchto konaní,

predmetom pozornosti ústavného súdu bolo predovšetkým zisťovanie, či a akým

spôsobom, prípadne v akom rozsahu sa vyžadovanie povolenia ohľadom takejto

hudobnej produkcie zamestnancami Mestskej polície v Prešove prejavilo na priebehu

a ďalšom trvaní petičnej akcie navrhovateľov. Z vykonaného dokazovania ústavný súd

zistil, že zamestnanci Mestskej polície v Prešove (hliadky č. 11 a 12) 10. marca 2000

opätovne požadovali od navrhovateľov písomné povolenie na užívanie, resp. záber

verejného priestranstva z dôvodu ich „hudobnej produkcie“ a za tým účelom aj

požiadali jedného z navrhovateľov (T. B.), aby si takéto povolenie zadovážil na

Mestskom úrade v Prešove. Požadované písomné povolenie sa však navrhovateľom

v priebehu svojej petičnej akcie nepodarilo zadovážiť. Ako už bolo uvedené, ani za

tejto situácie, t. j. pri nezadovážení písomného povolenia na kultúrnu či inú hudobnú

produkciu „doprevádzajúcu“ petičnú akciu, nevzniká žiadnemu orgánu verejnej moci

oprávnenie na akýkoľvek zásah, či dokonca obmedzenie výkonu petičného práva (tento

stav sa môže stať iba dôvodom na zákaz alebo obmedzenie tej činnosti, ktorá udeleniu

príslušného povolenia podlieha). Zadovážením takéhoto povolenia (-í) nemožno takisto

podmieňovať ďalší výkon petičnej akcie, nakoľko ani ústavná a ani zákonná úprava

takúto podmienku výkonu petičného práva neustanovuje. Z vykonaného dokazovania

(najmä z videokazety zachytávajúcej priebeh petičnej akcie navrhovateľov) ústavný

súd zistil, že zamestnanci Mestskej polície v Prešove postupovali tak, že získaním

požadovaného písomného povolenia podmienili nielen ďalšie konanie „hudobnej

produkcie“, ale aj samotnej petičnej akcie navrhovateľov („bez papiera to musíte

zbaliť“). Keďže takéto povolenie sa navrhovateľom nepodarilo zadovážiť, rozhodli

nielen o ukončení „hudobnej produkcie“, ale aj samotnej petičnej akcie navrhovateľov.

Na druhom ústnom pojednávaní 21. decembra 2000 vykonal ústavný súd dôkaz

listinou „Hlásenie dennej smeny zo dňa 10. 3. 2000“, z ktorej vyplynulo, že 10. marca

2000 o 13.20 h bola pred Mestský úrad v Prešove poslaná hliadka mestskej polície

č. 12 s úlohou, „aby ukončili petičnú akciu vzhľadom k tomu, že tam vyhrávajú na

bubnoch rovno pred MsÚ – sú hluční“, pričom ďalšie hlásenie z toho istého denného

záznamu o 14.01 dokladuje splnenie tejto úlohy tak, že: „akciu pred MsÚ skončili,

prestali hrať na bubnoch a zložili stolík, zdržujú sa však ešte na mieste“.

Aj zo svedeckej výpovede operačného pracovníka Mestskej polície v Prešove,

ku ktorej došlo na druhom ústnom pojednávaní ústavného súdu 21. decembra 2000,

vyplynulo, že kvôli narušovaniu verejného poriadku „som tam poslal ďalšiu hliadku,

aby preverili danú skutočnosť a túto akciu ..., proste im to tam zrušili, že nemôžu tam

narušovať verejný poriadok ...“.

Z takto zisteného skutkového stavu vyplynulo, že tri zásahy zamestnancov

Mestskej polície v Prešove (ktoré títo vykonávali aj na pokyn operačného pracovníka)

viedli k tomu, že navrhovatelia, ako aj ostatní účastníci boli 10. marca 2000 nútení

ukončiť petičnú akciu „Petícia za vyvesenie tibetskej vlajky“.

Z vykonaného dokazovania ústavný súd zistil, že mesto Prešov – Mestská

polícia v Prešove tým, že jej zamestnanci podmienili ďalší výkon petičného práva

navrhovateľov zadovážením písomného povolenia na hudobnú produkciu

doprevádzajúcu ich petičnú akciu a po nezadovážení takéhoto povolenia túto petičnú

akciu ukončili, porušilo základné právo navrhovateľov podľa .

2. K namietanému porušeniu slobody prejavu a práva na informácie

podľa a 2

V súvislosti so zabezpečovaním filmovej a obrazovej dokumentácie z petičnej

akcie navrhovatelia namietli aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1

a 2 . Navrhovatelia v tejto súvislosti uviedli: „Policajti natáčanie na videokameru

i fotografovanie podnecovateľom i osobám organizujúcim petičnú akciu zakázali

s tým, že si „neprajú, aby boli natáčaní a fotografovaní“, nakoľko na toto nemajú

povolenie. Kameraman i podnecovateľ P. S. výzvu poslúchli“. Postup zamestnancov

Mestskej polície v Prešove, ktorí od organizátorov petičnej akcie vyžadovali povolenie

na svoje snímanie videokamerou, ako aj vyhotovovanie fotografických snímok,

navrhovatelia posúdili ako „znemožnenie výkonu práva garantovaného a

čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Vo svojom písomnom vyjadrení k tejto časti podnetu navrhovateľov odporca

uviedol: „Sme toho názoru, že aj zamestnanci mestskej polície majú právo na ochranu

svojej osobnosti tak podľa ustanovenia a 12 , ako aj podľa

článku 19 ods. 3 SR, podľa ktorej má každý právo na ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov

o svojej osobe. Takýmto zhromažďovaním údajov o svojej osobe môže byť aj

zhromažďovanie obrazových záznamov zo svojej osoby. Aj keď zamestnanci mestskej

polície sú v postavení verejného činiteľa, ani tento status im neznemožňuje uplatňovať

právo podľa vyššie citovaného článku a ustanovení .

Domnievame sa, že zamestnanec mestskej polície mal právo ohradiť sa voči

zhromažďovaniu záznamov voči svojej osobe.“

Z obsahu podnetu a z písomného vyjadrenia odporcu bolo ústavnému súdu

známe, že priebeh petičnej akcie navrhovateľov bol jej organizátormi a účastníkmi

jednak zaznamenávaný na videokameru a dokumentovaný aj prostredníctvom

fotografických snímok. Po vykonaní dôkazov premietnutím videokazety a výsluchom

zamestnancov Mestskej polície v Prešove ústavný súd zistil, že niektorí z nich sa

ohradili voči tomu, aby boli pri výkone svojej služobnej činnosti (a bez predošlého

udelenia súhlasu) snímaní videokamerou a fotografovaní. V tejto súvislosti bol tiež

dokladovaný disciplinárny postih jedného zo zamestnancov Mestskej polície v Prešove

za jeho nesprávny postup voči účastníkovi petičnej akcie, ktorý jej priebeh (vrátane

postupu tohto zamestnanca mestskej polície) snímal videokamerou. Pri rozhodovaní

o tejto časti podnetu navrhovateľov ústavný súd (a v súlade so svojou stabilnou

judikatúrou , ) zobral do úvahy, že v konaní o podnete je možné

namietať len porušenie svojich práv, a nie aj práv iných osôb. Nakoľko žiaden

z predkladateľov podnetu ale nezachytával priebeh petičnej akcie na videokameru

a nakoľko osoba, ktorá tento videozáznam zhotovovala, sa na ústavný súd so svojím

podnetom na porušenie základného práva podľa a 2 neobrátila,

ústavný súd sa (a z tohto dôvodu) podnetom namietajúcim porušenie základného práva

podľa a 2 zaoberal len v rozsahu, v akom bolo tvrdené porušenie

tohto základného práva namietané jedným z navrhovateľov (P. S.), a to pri zhotovovaní

fotodokumentácie z petičnej akcie.

Sloboda prejavu a právo na informácie sa zaručujú podľa , pričom

upravené (a pritom jediné) obmedzenia ich výkonu sú upravené v .

Medzi tieto obmedzenia patrí aj „ochrana práv a slobôd iných“. Pri uplatňovaní týchto

základných práv ide o vytvorenie primeranej rovnováhy medzi právom na informácie

na strane jednej a právom na súkromie toho (tých), o ktorom sa informácie získavajú,

pričom sa uznáva, že u osôb verejného záujmu dochádza k zúženiu priestoru ich

súkromnej sféry, v dôsledku čoho sa primerane znižuje aj úroveň ochrany ich

osobnostných práv. Parlamentné zhromaždenie Rady Európy vo svojej rezolúcii 1165

z 26. júna 1998 venovanej právu na súkromie uvádza, že verejne činné osoby (public

figures) ... musia rešpektovať, že osobitné postavenie, ktoré zastávajú v spoločnosti

(a v mnohých prípadoch na základe svojho vlastného rozhodnutia), automaticky

vyvoláva tlak na ich súkromie“. Každá osoba vystupujúca na verejnosti musí

(a v dôsledku toho) strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad takouto svojou činnosťou.

Aj pri výkone základných práv podľa je prirodzene nutné rešpektovať

základné práva a slobody toho, o ktorom sa informácie získavajú, vrátane jeho práva

na súkromie, práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a mena, ako aj práva

na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným

zneužívaním údajov o svojej osobe podľa , resp. 19 . Ak by preto

v dôsledku výkonu základného práva na informácie došlo k zásahu do takýchto práv,

každý postihnutý má právo sa brániť použitím ktoréhokoľvek zo zákonných

prostriedkov ich ochrany upravených v . Toto právo

nemožno odňať ani osobám verejného záujmu (vrátane verejných činiteľov), ak sa

domnievajú, že v dôsledku výkonu slobody prejavu a práva na informácie došlo

k neoprávnenému zásahu do ktoréhokoľvek z ich základných práv upravených v čl. 16

a , nakoľko ich postavenie ako verejných činiteľov ich nevylučuje

z možnosti uplatňovania občianskoprávnej, prípadne trestnoprávnej ochrany svojej

osobnosti.

Podľa tvrdenia odporcu nakoľko aj zamestnanci mestskej polície majú právo na

ochranu svojej osobnosti podľa a 12 aj podľa

, jej zamestnanec mal právo „ohradiť sa proti zhromažďovaniu záznamov voči

svojej osobe“, ako sa to stalo počas jeho fotografovania v priebehu petičnej akcie

navrhovateľom 10. marca 2000. Ako už bolo spomenuté, niet sporu o tom, že aj

zamestnanci obecnej polície ako verejní činitelia (podľa

Zb. o obecnej polícii v znení neskorších predpisov) majú právo domáhať sa na súde

ochrany svojej osobnosti, do ktorej bolo zasiahnuté niektorou z foriem, pred ktorou

chránia fyzické osoby ustanovenia . Nakoľko ale

predmetom ochrany podľa tohto ustanovenia sú len rýdzo osobné práva fyzickej osoby

ovplyvňujúce rozvoj jeho osobnosti (sú s ním úzko späté), hlavným zmyslom a cieľom

takejto občianskoprávnej ochrany je všestranný rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka.

Toto hľadisko je potom rozhodujúce aj pri určení, ktoré práva fyzickej osoby a v akom

rozsahu sú týmto ustanovením chránené.

Podľa právneho názoru ústavného súdu za súčasť základného práva na súkromie

a ani za prejav osobnej povahy (v zmysle ) nemožno

u verejného činiteľa – zamestnanca mestskej polície považovať výkon jeho zákonom

upravenej služobnej právomoci na verejnosti. Zatiaľ čo do súkromia osôb, a teda aj do

predmetu ochrany osobnosti patria zásadne otázky týkajúce sa ich intímnej sféry

(písomnosti osobnej povahy, zvukové záznamy prejavov osobnej povahy), v prípade

výkonu ústavnej alebo zákonnej právomoci verejných činiteľov na verejnosti ide

o diametrálne odlišné otázky verejnej, a nie súkromnej sféry, ktoré nemožno v žiadnom

prípade považovať za súčasť ich základného práva na súkromie. Ústavný súd sa

rozsahom pojmu súkromie verejného činiteľa už zaoberal v prípade poslancov

Národnej rady Slovenskej republiky, pričom uviedol: „Pojem súkromie sa týka iných

stránok života človeka, ako je vzdanie sa alebo nevzdanie sa funkcie poslanca.

Uznesenie štátneho orgánu, ktorým tento berie na vedomie vzdanie sa tejto funkcie,

nemožno považovať za porušenie nedotknuteľnosti súkromia navrhovateľa“

(). V prípade výkonu ústavných alebo zákonných právomocí verejných

činiteľov na verejnosti ide totiž o takú ich činnosť, ktorá podlieha (môže podliehať)

rôznym služobným príkazom, usmerneniam, ako aj zákonnému režimu kontroly buď

odbornej, alebo laickej verejnosti. Verejnosť sa k spôsobu, akým verejní činitelia

vykonávajú svoje ústavné alebo zákonné právomoci, môže vyjadrovať napríklad

prostredníctvom otázok, sťažností a pod. Otázkou verejného záujmu je (a v dôsledku

uvedeného) preto slobodné získavanie informácií o spôsoboch, akým verejní činitelia

vykonávajú na verejnosti svoje ústavné alebo zákonné právomoci. Verejní činitelia si

musia byť vedomí toho, že budú vystavení pozornosti verejnosti a budú musieť

akceptovať výkon práva na informácie zo strany verejnosti minimálne v tom rozsahu,

v akom svoje ústavné alebo zákonné právomoci vykonávajú na verejnosti, resp. v styku

s verejnosťou. Takémuto právnemu režimu prirodzene nepodliehajú otázky spadajúce

do rozsahu základného práva na súkromie fyzickej osoby. Pre úplnosť možno uviesť,

že ak by pôsobenie verejného činiteľa na verejnosti (predstavujúce výkon jeho

ústavných alebo zákonných právomocí) bolo nutné považovať za súčasť jeho

základného práva na súkromie, resp. za prejavy jeho osobnej povahy, akékoľvek

zásahy do neho (vrátane získavania informácií o spôsobe výkonu tejto právomoci

konkrétnym verejným činiteľom) by boli možné len v rámci výnimiek z celkového

režimu ochrany a nezasahovania do takto definovaného základného práva na súkromie.

V širšom kontexte takéhoto výkladu základného práva na súkromie by preto aj

akákoľvek kritika, napríklad zlej povesti toho štátneho alebo samosprávneho orgánu,

na ktorého čele stojí alebo v rámci ktorého pôsobí verejný činiteľ, mohla (hoci

implicitne) predstavovať zásah do jeho osobných alebo osobnostných práv. Je však

zrejmé, že verejného činiteľa a ten orgán, na ktorého čele stojí alebo v rámci ktorého

koná, nemožno stotožňovať, nakoľko ide o dva celkom odlišné a samostatné subjekty

s rozdielnymi režimami zodpovednosti. Nakoľko výkon zákonnej právomoci verejného

činiteľa – zamestnanca Mestskej polície v Prešove na verejnosti nebolo možné

(a v dôsledku uvedeného) považovať za prejav jeho osobnej povahy a ani za súčasť

jeho základného práva na súkromie, pri výkone práva navrhovateľa na informácie

v zmysle s ním nebol oprávnený spájať zákonné oprávnenie podľa

, t. j. privolenie na zhotovenie svojej obrazovej

snímky. Uvedené nie je na ujmu tak rešpektovaniu zákonných podmienok spätých

s ďalším rozširovaním takto získaných obrazových snímok, ako aj prípadnému

obmedzeniu základného práva na informácie z ďalších dôvodov uvedených v čl. 26

ods. 4 . Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd uzavrel, že postupom mesta

Prešov – Mestskej polície v Prešove, ktorej zamestnanec podmienil zhotovenie

obrazových snímok zachytávajúcich ho pri výkone jeho zákonnej právomoci na

verejnosti svojím privolením, došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa P. S.

podľa a 2 , nakoľko k obmedzeniu výkonu jeho základného práva

na informácie odporcom nedošlo z dôvodu „ochrany práv a slobôd iných“ v zmysle čl.

26 ods. 4 .

Použijúc identickú argumentáciu ústavný súd súčasne rozhodol, že označeným

postupom mesta Prešov – Mestskej polície v Prešove došlo aj k porušeniu čl. 10

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko tento nebolo možné

oprieť o žiadny z dôvodov umožňujúcich obmedzenie práva na prijímanie

a rozširovanie informácií uvedených v čl. 10 ods. 2 Dohovoru.

3. K namietanému porušeniu druhej vety ,

v spojení s a a 2

Navrhovatelia ďalej namietali, že označenými postupmi mesta Prešov –

Mestskej polície v Prešove vo vzťahu k výkonu ich základných práv podľa čl. 26

ods. 1 a 2 a došlo aj k porušeniu druhej vety ,

t. j. „priamo k odňatiu základných atribútov subjektívneho petičného práva“, resp.

k „odňatiu jedného zo základných atribútov práva na informácie“. Ústavný súd už vo

vzťahu k obsahu a uplatňovaniu ustanovenia (vrátane

neodňateľnosti základných práv) v konaniach o individuálnej ochrane ľudských práv

uviedol: „jednotlivé zásady vymenované v SR vyjadrujú podstatu

základných práv ako prirodzených práv a zároveň majú univerzálny charakter. Preto

ich treba chápať výlučne ako ústavné direktívy adresované predovšetkým orgánom

pôsobiacim v normotvornej činnosti všetkých stupňov. Vzhľadom na tieto znaky

nemôžu plniť poslanie priamo aplikovateľných ustanovení v individuálnych

záležitostiach“ (, ), pričom s ohľadom na ich prirodzenoprávnu

povahu je zrejmé, že „znemožnenie ich skutočného (faktického) výkonu ...

nespôsobuje zánik týchto práv a slobôd“ (). Nakoľko ale obmedzenie

výkonu základných práv a slobôd v rozpore s ústavnými podmienkami napríklad

štátnym alebo samosprávnym orgánom nemá žiaden dopad na ich „prirodzenoprávny“

režim upravený v , ústavný súd nevyhovel podnetu navrhovateľov

v časti namietajúcej porušenie a 2, ako aj v spojení

s jej čl. 12 ods. 1 druhou vetou.

Navrhovatelia ďalej namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 26

ods. 1 a 2 a v spojení s jej . Ústavný súd pri

prejednávaní tejto časti podnetu navrhovateľov zohľadnil svoju predošlú judikatúru,

v súlade s ktorou „ určuje miesto a úlohy zákonov pri ukladaní povinností

a obmedzovaní základných práv a slobôd, v dôsledku čoho smeruje výlučne

k zákonodarnému orgánu ...“ (), a nevyhovel podnetu navrhovateľov v časti

namietajúcej porušenie a 2 a v spojení s

postupom iného ako zákonodarného orgánu.

4. K namietanému porušeniu a a 3

Navrhovatelia vo svojom podnete napokon namietali, že označeným postupom

odporcu došlo aj k porušeniu a a 3 . V jeho neskoršom doplnení

z 25. septembra 2000 však uviedli: „netrváme na vyslovení porušenia čl. 2 ods. 1

“. Ústavný súd pri prejednaní tejto časti podnetu navrhovateľov zobral do úvahy,

že v nej nenamietali porušenie žiadneho zo svojich základných práv, ale od ústavného

súdu požadovali, aby rozhodol o tom, že porušenie ich základných práv podľa čl. 26

ods. 1 a 2 a znamenalo aj porušenie základných zásad, na ktorých

je budovaný právny štát, tak ako sú vymenované v a 2 . Hoci v konaní

o podnete podľa je ústavný súd oprávnený rozhodovať o porušení

označených základných práv a slobôd navrhovateľov, súčasťou tohto konania nie je aj

jeho rozhodovanie o tom, či a aké účinky mali takéto porušenia na zásady právneho

štátu uvedené v a 2 . Ústavný súd preto nevyhovel navrhovateľom v časti

podnetu požadujúcej vyslovenie porušenia a a 3 označeným

postupom zamestnancov Mestskej polície v Prešove.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. januára 2001