Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 340/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-93

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. septembra 2012

v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Sergeja Kohuta a Ladislava

Orosza o sťažnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B., ktorou namieta

porušenie svojho základného práva na slobodné prijímanie, vyhľadávanie a rozširovanie

informácií a slobody prejavu podľa a 4 a

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa v spojení s porušením

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -167 z 11. decembra 2008, za účasti Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné práva S., s. r. o., podľa a 4 a

Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. -167 z 11.

decembra 2008 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -167 z 11. decembra

2008 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. S., s. r. o., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 447,77 € (slovom

štyristoštyridsaťsedem eur a sedemdesiatsedem centov), ktorú jej j e Krajský súd v

Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. R. A., B., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca 2009

doručená sťažnosť S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R.

A., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na slobodné prijímanie,

vyhľadávanie a rozširovanie informácií a slobody prejavu podľa a 4

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva domáhať sa zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s porušením rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -167 z 11. decembra 2008 (ďalej aj „napadnutý

rozsudok“).

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Okresnému súdu Bratislava V

(ďalej len „okresný súd“) bol doručený návrh JUDr. Š. H., B. (ďalej len „navrhovateľ“

alebo „Š. H.“), z 2. júla 2007, ktorým sa domáhal proti sťažovateľke ako odporkyni

zaplatenia sumy 2 000 000 Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy z dôvodu, že «denník

Plus jeden deň, ktorého vydavateľom je odporca (sťažovateľka, pozn.) dňa 29. 5. 2007 v

čísle 122, ročník 2, na strane 2 uverejnil titulok s názvom „Harabin chráni vrahov“ a týmto

nepravdivým tvrdením neoprávnene zasiahol do jeho osobnostných práv, čím znížil jeho

dôstojnosť, vážnosť a česť v takej intenzite, že sú splnené zákonné podmienky ustanovenia §

13 ods. 2 pre priznanie nemajetkovej ujmy» (citované z rozsudku

okresného súdu č. k. -111 zo 6. decembra 2007, pozn.). O návrhu rozhodol

okresný súd rozsudkom zo 6. decembra 2007 tak, že sťažovateľke uložil zaplatiť

navrhovateľovi 500 000 Sk a nahradiť trovy konania vo výške 62 000 Sk a trovy právneho

zastúpenia vo výške 99 957 Sk, pričom vo zvyšnej časti ho zamietol.

Proti výroku označeného rozsudku okresného súdu o uložení povinnosti zaplatiť

navrhovateľovi z titulu nemajetkovej ujmy sumu 500 000 Sk a výroku týkajúcemu sa

náhrady trov konania podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

napadnutým rozsudkom tak, že rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutých častiach

potvrdil a uložil sťažovateľke povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho

konania v sume 20 014,50 Sk. Zároveň odvolací súd napadnutým rozsudkom zamietol

návrh sťažovateľky (podaný v priebehu odvolacieho konania, pozn.) na prerušenie konania.

Sťažovateľka v úvodnej časti sťažnosti formuluje svoje výhrady k rozsudku

okresného súdu č. k. -111 zo 6. decembra 2007. Podľa sťažovateľky súd

prvého stupňa vychádzal v označenom rozsudku z nesprávnych skutkových zistení, keďže

jeho skutkové závery („... Súd vychádzal z toho, že tento zásah do práv navrhovateľa,

ktorého cieľom bolo znížiť jeho dôstojnosť a vážnosť, mal širokú publicitu, a preto aj

následky tohto zásahu sú omnoho vážnejšie a citeľnejšie, ako to vyplýva aj z výpovedí

svedkov vypočutých v tomto konaní. Negatívny dopad tohto zásahu do práv navrhovateľa sa

premietol nielen do sféry odborného a profesionálneho života ale zasiahol aj do sféry

privátnych a spoločenských vzťahov navrhovateľa... Uverejnením predmetného výroku

odporca výrazne znížil aj dôveryhodnosť navrhovateľa v očiach všetkých občanov SR.“)

nemajú žiadnu oporu v dokazovaní; podľa jej názoru „žiadna ujma na strane žalobcu, ktorá

by vznikla v príčinnej súvislosti so zverejnením titulku, ktorý je žalobcom označovaný za

neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, nebola v prvostupňovom konaní

zistená“.

Sťažovateľka namieta tiež nesprávne právne posúdenie veci súdom prvého stupňa,

ktoré malo spočívať predovšetkým v jeho právnom závere, že titulok „Harabin chráni

vrahov“ (ďalej aj „inkriminovaný titulok“) je nepravdivým skutkovým tvrdením. V tejto

súvislosti sťažovateľka zdôrazňuje, že «Podľa ustálenej judikatúry je, pri posudzovaní

otázok pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení alebo charakteru úsudkov zverejnených

v tlači, z hľadiska hodnotenia ich obsahu, potrebné vychádzať vždy z kontextu článku.

Súčasťou článku je vždy aj titulok, resp. nadpis článku, preto ani v danom prípade nemožno

vnímať vetu „Harabin chráni vrahov“ bez kontextu článku. Zo znenia článku samotného

nevyplýva popis žiadnej činnosti žalobcu, ktorou by chránil vrahov. Zo znenia článku je

zrejmé, že na ministerstve, ktoré vedie ako minister žalobca, sa pripravuje novela trestného

zákona, ktorá uvažuje so znížením trestných sadzieb. V tomto kontexte nemožno titulok

chápať ako tvrdenie faktu, tvrdenie nejakej konkrétnej činnosti žalobcu, ktorou tento chráni

vrahov... V danom prípade sa teda jedná sa teda nie o tvrdenie faktu, alebo o hodnotiaci

úsudok, vyslovenie názoru autora článku.».

Sťažovateľka vyjadruje tiež nesúhlas s právnym záverom okresného súdu, podľa

ktorého v predmetnej veci vyhodnotil v prospech navrhovateľa skutočnosť, že „bol v čase

zverejnenia článku verejným činiteľom vo funkcii Ministra spravodlivosti SR a pôvodným

povolaním sudcom“, hoci podľa jej názoru táto skutočnosť mala byť vyhodnotená v jej

prospech, keďže „výkonná moc je povinná strpieť široký rámec kritiky“.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka predovšetkým

namieta, že odvolací súd v ňom „nevyriešil právnu otázku, či sa jedná v danom prípade

o tvrdenie faktu, alebo hodnotiaci úsudok“, pričom «ani nemal zrejme vymedzený predmet

sporu, keď na str. 3 Rozsudku II. (prvý odsek) uvádza: „Dokazovanie pred súdom prvého

stupňa jednoznačne preukázalo, že predmetný článok vychádza z nepravdivých údajov, keď

jeho jadrom je stará pracovná verzia novelizácie trestného práva...“», hoci navrhovateľ

«počas celého konania zdôrazňoval, že predmetom jeho žaloby na ochranu osobnosti je len

titulok „Harabin chráni vrahov“.».

Sťažovateľka tiež tvrdí, že v postupe krajského súdu došlo k procesnému

pochybeniu, ktoré malo spočívať v zamietnutí jej návrhu na prerušenie odvolacieho konania

z dôvodu, že 28. novembra 2008 podala ústavnému súdu sťažnosť proti uzneseniu

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 8. októbra 2008, ktorým boli sudcovia JUDr. M. M. a JUDr. J. M. vylúčení z prerokúvania

a rozhodovania predmetnej veci. V tejto súvislosti sťažovateľka uvádza, že „Odôvodnenie

zamietnutia tohto procesného návrhu... je typickým prípadom arbitrárneho postupu

porušiteľa pri prejednávaní tejto veci.“.

V rámci svojej argumentácie sťažovateľka poukazuje aj na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva [ďalej aj „ESĽP“ (konkrétne na právne názory vyslovené vo veciach

Haes a Gijsels proti Belgicku, Prager a Oberschlick proti Rakúsku a Lingens proti Rakúsku,

pozn.] a v nadväznosti na to tvrdí, že krajský súd „v miere nie nevyhnutnej obmedzil

ústavné právo sťažovateľa na slobodu prejavu zakotvené v Čl. 26 ods. (2) “, pričom

„právnymi názormi, ktoré ho viedli k rozhodnutiu v predmetnej veci, nad mieru

nezodpovedajúcu proporcionálne správnemu hodnoteniu dôležitosti jednotlivých ústavných

práv a zákonom chránených práv, ktoré sú v danom prípade v istom konflikte pripisoval

viac významu právam občana, sudcu a na druhej strane znižoval význam práva na slobodu

prejavu.

Z týchto hľadísk sa sťažovateľovi javia skutkové a právne závery, ako zjavne

neodôvodnené až arbitrárne a preto z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a ako také majú za následok porušenie ústavného práva sťažovateľa na

spravodlivý a nestranný proces podľa Článku 46 ods. (1) .

Podľa názoru sťažovateľa sa porušiteľ pri rozhodovaní o práve na náhradu

nemajetkovej ujmy žalobcu neriadil ustanoveniami § 13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho

zákonníka, žiadnym spôsobom neboli preukázané následky, ktoré by odôvodňovali aplikáciu

práva na náhradu nemajetkovej ujmy ako práva, ktoré má subsidiárnu funkciu vo vzťahu

k právu na primerané zadosťučinenie podľa . Z týchto

hľadísk je rozhodnutie porušiteľa nepreskúmateľné a nevychádza so zákona, čo má za

následok porušenie ústavnej zásady zakotvenej v Článku 144 ods. 1 .“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľka navrhuje, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. -167 z 11. 12. 2008

porušil právo sťažovateľa domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde zakotvené v Článku 46, ods. 1 .

Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. -167 z 11. 12. 2008

porušil povinnosť výlučnej viazanosti zákonom zakotvenú v Článku 144, ods. 1

Slovenskej republiky.

Porušiteľ, Krajský súd v Bratislave rozsudkom zn. -167 z 11. 12. 2008

porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a slobodné prijímanie, vyhľadávanie

a rozširovanie informácií zakotvené v Článku 26, ods. 2 a ods. 4 Slovenskej

republiky.

Rozhodnutie porušiteľa rozsudok zn. -167 z 11. 12. 2008 sa týmto ruší

a vec sa vracia porušiteľovi na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 6.638,78,-

EUR, ktoré je porušiteľ povinný zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -16 z 13. októbra 2009 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie ústavný súd vyzval prípisom z 21. decembra 2009 predsedníčku krajského

súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti a tiež k tomu, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne

pojednávanie.

Na výzvu ústavného súdu reagoval krajský súd v prípise (podpísanom podpredsedom

krajského súdu) č. 3712/2009 z 11. januára 2010, v ktorom sa vyjadril k jednotlivým

námietkam sťažovateľky a jej sťažnosť vyhodnotil ako neodôvodnenú a nedôvodnú.

V podstatnej časti označeného prípisu krajský súd formuloval svoje právne názory na to,

ako sa má chápať hodnotiaci úsudok, keď najmä uviedol:

„Hodnotiaci úsudok je kritika. Porušenie práva na česť, ku ktorému dôjde formou

hodnotiaceho úsudku - kritikou, vykazuje zvláštnu problematiku. Skutkové tvrdenia majú

objektívnu povahu, a ako také je možné ich (dajú sa) overiť. Hodnotiace úsudky sú vždy

subjektívne, lebo sú výrazom názoru toho, kto hodnotiaci úsudok vynáša. V tomto zmysle

neexistuje a nemôže existovať kritika objektívna. Existuje len kritika vecná a nevecná.

... Netreba zabúdať, že hodnotiaci úsudok môže mať nielen pozitívny účinok, ale aj

negatívny účinok, ktorý môže vyústiť do vážneho zásahu do osobnosti kritizovaného.

Je preto potrebné rozlišovať medzi kritikou oprávnenou (prípustnou) a medzi

kritikou, ktorá môže tvoriť podstatu neoprávneného porušenia na česť. Oprávnená kritika

musí byť kritika vecná a konkrétna a ďalej primeraná (zodpovedajúca), čo do obsahu formy

a miesta (použité výrazy, formulácie, spojenia a pod.), alebo, že nevybočuje z medzí nutných

na dosiahnutie sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa)...

Predpoklad (požiadavky) vecnosti kritiky vyžaduje, aby kritika vychádzala

z pravdivých skutočností (podkladov), ako premisa pre hodnotiaci úsudok. Ak nie sú tieto

podklady pre úsudok pravdivé, a ak je hodnotiaci úsudok difamujúci, nie je možné kritiku

považovať za prípustnú. Hodnotiaci úsudok musí byť záverom, ktorý na základe uvedených

skutočností, je možné logicky vyvodiť. Z toho vyplýva, že nie je možné považovať za

prípustnú kritiku, a teda oprávnenú kritiku, ktorá na skutkový podklad vôbec nenadväzuje,

resp. zo žiadneho skutkového podkladu vôbec nevychádza.

Nie je ani postačujúce, aby kritika sama vychádzala z pravdivých skutkových

podkladov. Ak nemá byť kritika neoprávneným zásahom do cti kritizovaného, je potrebné,

aby podklady, na ktorých hodnotenie spočíva (pokiaľ nejde o skutočnosti notoricky známe),

boli v posudku konkrétne uvedené, aby adresát posudku mal možnosť úsudok preskúmať

a vytvoriť si vlastný názor, a zároveň, aby nevznikli falošné predstavy o skutočnostiach,

ktoré slúžili k hodnotenia ako podklad. Z tohto vyplýva, že za oprávnenú kritiku možno

považovať iba také hodnotenie, ktoré je konkrétne...

... nie je možné súhlasiť s názorom sťažovateľa, že súd prvého stupňa nesprávne

právne vec posúdil. Z obsahu titulku, ako bol formulovaný, nevyplýva, že by išlo

o hodnotiaci úsudok - kritiku. Preto súd prvého stupňa správne posudzoval tento titulok za

nepravdivé tvrdenie. Sám sťažovateľ (odporca) vo svojej sťažnosti uvádza, že v texte článku

nie sú uvedené skutočnosti, z kontextu ktorých by bolo možné chápať titulok, ako tvrdenie

faktu, tvrdenie nejakej konkrétnej činnosti navrhovateľa, ktorou chráni vrahov. Z

uvedeného vyplýva, s poukazom na vyššie uvedený rozbor, že nejde o kritiku. Zo sťažnosti

sa javí, že sťažovateľ nemá ujasnené, čo je tvrdenie a čo je kritika (hodnotiaci úsudok), či už

oprávnená alebo neoprávnená.

Ak by aj išlo o nesprávne právne posúdenie veci, z vyššie uvedeného právneho

rozboru je zrejmé, že by v danom prípade išlo o kritiku neoprávnenú aj v súvislosti na text

článku.

... Je nesporné, že v danej veci nešlo o kritiku (a ak by išlo o kritiku, tak

neoprávnenú), a preto nie je možné v tejto súvislosti poukazovať na judikatúru Európskeho

súdu pre ľudské práva, pokiaľ ide o rozsah kritiky u verejne činných osôb, prípadne, pokiaľ

ide o preháňanie, alebo provokáciu v predkladaných informáciách. Na tieto skutočnosti súd

prihliada vždy, ak je hodnotiaci úsudok prípustný, len ak ide o pravdivé tvrdenie. V danej

veci, vzhľadom na to, že nešlo o kritiku, ale tvrdenie faktu, bol povinný súd skúmať, či ide

o pravdivé, alebo nepravdivé tvrdenie.“

Ústavný súd následne zaslal vyjadrenie krajského súdu na zaujatie stanoviska

právnemu zástupcovi sťažovateľky, pričom ho zároveň vyzval, aby oznámil, či trvá na tom,

aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Právny zástupca sťažovateľky v reakcii na výzvu

ústavného súdu vo svojom podaní doručenom ústavnému súdu 26. marca 2010 vo vzťahu

k (už citovaným) právnym názorom krajského súdu vyjadreným v jeho prípise poukázal na

to, že krajský súd v ňom už „jednoznačne netrvá na právnom názore, že sa jedná o

skutkové tvrdenie, tvrdenie faktu, ale argumentuje, že ak by sa aj titulok posudzoval ako

hodnotiaci úsudok, tak potom absentuje vecný základ pre takýto hodnotiaci úsudok“.

V nadväznosti na to právny zástupca sťažovateľky zdôraznil, že «novinár má pri

formulovaní titulku právo preháňať, provokovať verejnú diskusiu o novele

aj takýmto titulkom, z ktorého je každému bežnému čitateľovi jasné, že Harabin, osoba

v postavení ministra spravodlivosti svojim faktickým konaním nechráni vrahov, a že sa

jedná hyperbolické vyjadrenie, svojim zmyslom prenesene nadväzujúce na výrok exministra

spravodlivosti JUDr. Daniela Lipšica „Ak by návrh novely pripravovala skupina vrahov,

recidivistov a pedofilov, nevyzeral by inak.“. Autor článku tým nadväzuje na to, že sám tiež

dospel k názoru, že novela obmedzuje dovtedy relevantnú zásadu „tri krát a dosť“

a súčasne zmierňuje tresty za najzávažnejšie trestné činy. Keďže sa táto novela

pripravovala za pôsobenia JUDr. Štefana Harabina v pozícii ministra spravodlivosti, ktorý

svojim osobným rozhodnutím menoval členov teamu, ktorý návrh novely pripravoval,

a keďže ako minister spravodlivosti tento návrh novely osobne podporoval vo verejnej

diskusii, potom novinár, autor titulku „Harabin chráni vrahov.“ mal dostatočný vecný

základ pre formuláciu takéhoto, nesporne kritického a iste aj provokujúceho,

preháňajúceho titulku.».

Dňa 7. marca 2011 bolo ústavnému súdu doručené podanie navrhovateľa, v ktorom

s poukazom na svoje zistenie „z mediálnych správ“ o tom, že ústavný súd koná o sťažnosti

sťažovateľky, okrem iného uviedol: „vyjadrujem svoju účasť v konaní ako vedľajší účastník

konania a žiadam, aby mi boli doručené všetky podania účastníkov a prípadné rozhodnutia

vo veci, aby sa mohol kvalifikovane vyjadriť.“ Ústavný súd v nadväznosti na uvedené

podanie zaslal v prípise z 27. apríla 2011 navrhovateľovi požadovanú dokumentáciu

a vyzval ho, aby v určenej lehote predložil svoje stanovisko v predmetnej veci.

Na označený prípis ústavného súdu reagovala v podaní z 22. mája 2011 právna

zástupkyňa navrhovateľa – advokátka JUDr. E. Ľ., B. (k uvedenému podaniu bolo priložené

splnomocnenie, ktorým navrhovateľ označenú advokátku splnomocnil na svoje

zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pozn.), označenom ako „S., s. r. o. c/a

Krajský súd Bratislava – stanovisko dotknutého účastníka“. V označenom podaní sa právna

zástupkyňa navrhovateľa vyjadrila aj k právnej podstate sporu medzi jej klientom a

sťažovateľkou a v tejto súvislosti okrem iného uviedla:

«V spore o ochranu osobnosti nešlo o stret práva na informácie a práva na ochranu

osobnosti, ale o úmyselný, cielený a hrubo dehonestujúci útok vydavateľa a česť a dobrú

povesť navrhovateľa, pre ktorého je „terčom“ už niekoľko rokov bez možnosti sa akokoľvek

brániť, okrem vedenia súdnych sporov, ktoré už nemajú „konca“.

V naznačenom smere aj Sväté písmo hovorí, že dobré meno je viac ako veľké

bohatstvo /porov. Pís. 22, 1/. Nespravodlivé pozbavenie dobrého mena je preto vážnejšie

previnenie ako krádež. Ak niekto príde o majetok a je dostatočne šikovný, vie si ho znovu

zadovážiť alebo mu v núdzi pomôže rodina či priateľ. Ak však niekto príde o dobrú povesť,

nikto mu ju nevráti späť.

Preto by aj ústavný súd mal prihliadnuť k uvedenej 2000-ročnej pravde

a s prihliadnutím aj na zásadu dispozičnú, sťažnosti nevyhovieť...»

Súčasťou podania právnej zástupkyne Š. H. bola aj námietka predpojatosti proti

sudcovi ústavného súdu Jurajovi Horváthovi, ktorý ako člen II. senátu ústavného súdu

vykonával funkciu sudcu spravodajcu. Sudca Juraj Horváth predložil uvedenú námietku

predpojatosti so svojím vyjadrením predsedníčke ústavného súdu 1. júna 2011 na účely

postupu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“). Predsedníčka

ústavného súdu v súlade s platným rozvrhom práce predložila uvedenú námietku (označenú

ako námietka „dotknutého účastníka“, pozn.) na rozhodnutie III. senátu ústavného súdu,

ktorý o námietke rozhodol uznesením č. k. -9 z 21. júna 2011 tak, že sudcu

Juraja Horvátha vylúčil z výkonu sudcovskej funkcie v tomto konaní (v označenom

uznesení bol navrhovateľ označený ako vedľajší účastník, pozn.).

Vzhľadom na skutočnosť, že sudca Juraj Horváth, ktorý v predmetnej veci vykonával

funkciu sudcu spravodajcu, bol vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie, bola vec postupom

podľa platného rozvrhu práce pridelená sudcovi Ladislavovi Oroszovi ako novému sudcovi

spravodajcovi. Bezprostredne po pridelení veci novému sudcovi spravodajcovi ústavný súd

vyzval právnu zástupkyňu Š. H., aby sa v určenej lehote vyjadrila, či má v predmetnej veci

navrhovateľ ďalšie procesné návrhy. Na výzvu ústavného súdu reagoval priamo

navrhovateľ, ktorý v podaní z 19. septembra 2011 vzniesol námietku predpojatosti proti

sudcovi Ladislavovi Oroszovi s tým, že „Dôvody budú doplnené v krátkom čase.“.

Odôvodnenie označenej námietky predpojatosti Š. H. ústavnému súdu doručil 29. septembra

2011.

Sudca Ladislav Orosz predložil 10. októbra 2011 námietku predpojatosti vznesenú

Š. H. aj so svojím vyjadrením predsedníčke ústavného súdu na účely postupu podľa § 28

ods. 2 . O uvedenej námietke rozhodol ústavný súd uznesením č. k.

-19 z 3. apríla 2012 tak, že sudcu Ladislava Orosza nevylúčil z výkonu

sudcovskej funkcie v predmetnej veci; uvedené uznesenie, ako aj spis bol sudcovi

spravodajcovi opätovne predložený 14. mája 2012.

Vychádzajúc z uvedeného o sťažnosti sťažovateľky rozhodoval senát ústavného súdu

v zložení, aké je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

Vzhľadom na skutočnosť, že krajský súd vo svojom prípise sp. zn. Spr. 3712/2009

z 11. januára 2010 a právny zástupca sťažovateľky v podaní z 25. marca 2010 netrvali na

ústnom pojednávaní, ústavný súd podľa od ústneho

pojednávania upustil, keďže dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

rozsudkom krajského súdu č. k. -167 z 11. decembra 2008 došlo k porušeniu

jej základných práv podľa a 4 a ; napadnutým rozsudkom

krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. -111 zo 6. decembra 2007

v konaní o ochranu osobnosti, ktorým bola sťažovateľke uložená povinnosť zaplatiť

navrhovateľovi sumu 500 00 Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy a nahradiť mu trovy

konania, ako aj trovy právneho zastúpenia z dôvodu, že ako vydavateľka denníka Plus jeden

deň uverejnením titulku „Harabin chráni vrahov“ v ročníku 2, č. 122, s. 2 tohto denníka

z 29. mája 2007 nepravdivým tvrdením negatívne zasiahla do jeho osobnostných práv.

Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa sloboda prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka zastáva názor, že

krajský súd napadnutým rozsudkom „v miere nie nevyhnutnej obmedzil“ jej základné právo

na slobodu prejavu na úkor navrhovateľovho práva na ochranu osobnosti. Sťažovateľka

považuje skutkové a právne názory, na ktorých je založený rozsudok krajského súdu

č. k. -167 z 11. decembra 2008, za „zjavne neodôvodnené až arbitrárne“,

keďže krajský súd (najmä)

a) dostatočne neobjasnil, či predmetom neoprávneného zásahu bol len titulok

„Harabin chráni vrahov“ alebo celý článok uvedený citovaným titulkom (ďalej len

„inkriminovaný článok“),

b) sa nevysporiadal s otázkou, či v danom prípade ide o tvrdenie faktu alebo

hodnotiaci úsudok,

c) bez akceptovateľného odôvodnenia zamietol jej návrh na prerušenie konania do

rozhodnutia ústavného súdu o jej sťažnosti, ktorou namietala porušenie svojich základných

práv podľa a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. októbra 2008 (týmto uznesením boli sudcovia krajského súdu JUDr. M.

M. a JUDr. J. M. vylúčení z prerokúvania a rozhodovania sťažovateľkinej veci, pozn.).

II.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu (ku konfliktu

medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti)

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní bolo posúdiť, či krajský súd

napadnutým rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol

v spore o ochranu osobnosti medzi sťažovateľkou (ako vydavateľkou denníka Plus jeden

deň, v ktorom bol uverejnený inkriminovaný titulok a inkriminovaný článok)

a navrhovateľom, u ktorého malo podľa záverov okresného súdu, ako aj krajského súdu

dôjsť uverejnením inkriminovaného titulku, resp. inkriminovaného článku k neprípustnému

zásahu do jeho osobnostných práv, ktorý zakladá nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch.

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľkinej veci

ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi garantovanou slobodou prejavu

a základným právom vyhľadávať a rozširovať informácie sťažovateľky ( )

a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré je taktiež garantované (najmä

). Podstatou rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie

vyváženého vzťahu medzi garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či

súkromia na jednej strane a slobodou prejavu a základným právom na informácie na strane

druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil,

že každý konflikt vo vnútri systému základných práv a slobôd (resp. ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodných zmlúv o ľudských právach

a základných slobodách) treba riešiť prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy

(, , m. m. , ). Všetky základné práva

a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo

slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo

slobody (, ).

Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú ústavný súd konštantne

zohľadňuje vo svojej rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden

zo základných pilierov demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej

rozvoja a sebarealizácie jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“

a „myšlienkam“, ktoré sa prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne,

ale aj k tým, ktoré urážajú, šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje

si to pluralizmus, znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť

o „demokratickej spoločnosti“ (Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72,

rozsudok zo 7. decembra 1976, § 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly

vyjadrené (a tiež v Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd) explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide

o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti

(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia

môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce zo

základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v

a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré chránia súkromné

osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb alebo štátu.

Ústavný súd vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci

(všeobecné súdy nevynímajúc) konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej

ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu, samozrejme, neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to

však, že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný

prejav môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj

k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež

povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú

judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj

z .

Keďže sťažovateľke bola rozsudkom okresného súdu č. k. -111

zo 6. decembra 2007 uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľovi 500 000 Sk ako náhradu

nemajetkovej ujmy za uverejnenie inkriminovaného výroku, resp. inkriminovaného článku,

ktorú krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil, je nepochybné, že rozhodnutiami

všeobecných súdov došlo k zásahu do garantovanej slobody prejavu sťažovateľky,

t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade

išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu a základného práva

na informácie a či krajský súd pri svojom rozhodovaní rešpektoval požiadavky vyplývajúce

zo základného práva na súdnu ochranu garantovaného .

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zdôraznil, že ústavným rámcom ochrany

osobnostných práv je , v zmysle ktorého má každý právo na zachovanie

ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti, právo na ochranu mena, ochranu pred

neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej

osobe. Okrem práv spätých s ochranou osobnosti, zaručuje aj iné základné práva

a slobody, napr. právo na súdnu a inú právnu ochranu (čl. 46 až čl. 50) a slobodu prejavu

(čl. 26). Uplatňovanie týchto základných práv a slobôd a ich právna ochrana musia byť

proporcionálne a vzájomne vyvážené tak, aby sa nadmernou ochranou jedného práva nad

únosnú mieru nepotlačila ochrana iného práva. To znamená, že ani existencia zásahu do

osobnostných práv nemusí nevyhnutne viesť k záveru o neoprávnenosti takého zásahu, ak

bol dôsledkom uplatňovania iného základného práva, pričom vzhľadom na okolnosti

posudzovanej veci tento zásah nepresiahol hranice primeranosti (proporcionality).

V každom konkrétnom prípade je vždy nevyhnutné skúmať mieru (intenzitu)

tvrdeného porušenia základného práva na ochranu osobnosti, a to práve v kontexte

so slobodou prejavu a so zreteľom na požiadavku proporcionality uplatňovania týchto práv.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na

základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade

so zásadou proporcionality (m. m. , , ).

V posudzovanom prípade došlo k obmedzeniu slobody prejavu sťažovateľky na

zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. , pričom

zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na

ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za

týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti napadnutého rozsudku

krajského súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, potrebné zo strany ústavného

súdu posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľky primeraný, t. j. či zodpovedal

zásade proporcionality.

II.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľky

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu do slobody prejavu

sťažovateľa boli v posudzovanom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu

proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľky a ústavnými garanciami

práva na súkromie navrhovateľa. Pre tento účel, obdobne ako v iných porovnateľných

prípadoch (napr. , , ), ústavný súd vykonal test

proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY

a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu); k tomu pozri v odbornej literatúre

napr. Kmec, J., Kosař, D., Kratochvíl, J., Bobek, M.: Evropská úmluva o lidských právech.

Komentář. Praha: C. H. Beck, 2012, s. 1082 a nasl.

II.2.1 KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

Z hľadiska dôležitosti pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti možno

subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP

vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom

a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok

ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90, alebo

rozsudok ESĽP Bladet TromsØ a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť

č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky

týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie

dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie.

Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne

z dôvodu presvedčivosti jeho argumentácie.

Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že v posudzovanej veci je

sťažovateľka vydavateľkou denníka Plus jeden deň, v ktorom bol inkriminovaný titulok,

resp. inkriminovaný článok uverejnený. Sťažovateľka je v danom prípade teda „nositeľkou“

slobody prejavu, a preto sa na ňu vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie)

poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej

veci zo strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

II.2.2 O KOM bol inkriminovaný titulok a inkriminovaný článok a do koho

osobnostnej sféry zasahoval

Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je

kategorizácia adresátov kritiky. Stupeň dovolenej kritiky sa mení podľa charakteristiky

adresáta. Hranice akceptovateľnej kritiky sú najširšie u politikov, ku ktorým nepochybne

treba na jednom z prvých miest zaradiť členov vlády, a najužšie u „bežných“ občanov.

V posudzovanom prípade je nepochybné, že inkriminovaný titulok sa týka

navrhovateľa, keďže v ňom bol identifikovaný výslovným uvedením jeho priezviska. Nie je

sporné, že v čase uverejnenia inkriminovaného titulku bol navrhovateľ ústavným činiteľom

– členom vlády [ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister

spravodlivosti“)], pričom pre väčšinu verejnosti bola známa aj skutočnosť, že navrhovateľ

je pôvodným povolaním sudca. Túto skutočnosť v zásade reflektoval aj okresný súd, ktorý

vo svojom rozsudku uviedol, že „Ďalšou významnou okolnosťou je skutočnosť, že

navrhovateľ je verejným činiteľom, na najvyššom poste Ministerstva spravodlivosti SR

a pôvodným povolaním sudca, ktorého hlavnou prioritou by malo byť, dbať o to, aby

nedochádzalo k porušovaniu práv občanov...“ (s. 7 a 8 rozsudku okresného súdu), pričom ju

ale zjavne vyhodnotil v neprospech sťažovateľky (a nie naopak), ktorá to v sťažnosti

adresovanej ústavnému súdu podľa názoru ústavného súdu oprávnene namieta.

Krajský súd v napadnutom rozsudku vyhodnotil námietku sťažovateľky založenú na

tvrdení, že „navrhovateľ ako verejná osoba, minister spravodlivosti a teda súčasť výkonnej

moci štátu, je povinný strpieť široký rámec kritiky“, ako nedôvodnú s poukazom na to, že

«V prejednávanej veci totiž o kritiku vôbec nejde. Do občianskej cti navrhovateľa bolo

zasiahnuté zverejnením difamujúceho skutkového tvrdenia, resp. publikovaním

neprípustného titulku „Harabin chráni vrahov“, teda uvedením nepravdivej skutočnosti,

týkajúcej sa navrhovateľa...» (s. 5).

Pokiaľ ide o inkriminovaný článok, tento sa navrhovateľa tiež dotýkal, aj keď nielen

jeho, keďže jeho obsahom «sú kritické úvahy poslanca KDH JUDr. Daniela Lipšica

ohľadne novely , ktorú pripravuje komisia zriadená ministrom

spravodlivosti JUDr. Harabinom. V predmetnom článku okrem iného je citované aj

vyjadrenie JUDr. L.: „Ak by návrh novely pripravovala skupina vrahov,

recidivistov pedofilov, nevyzeral by inak“, ktorým okomentoval návrh novely trestného

zákona. Súčasťou článku je aj argumentácia ministra spravodlivosti, že v danom prípade

ide iba o návrh novely, s ktorým pracuje odborná komisia a ktorý sa neustále mení ako aj

vyhlásenie hovorcu ministra spravodlivosti...: „D. L. si nechce verejne priznať, že prísne

tresty nezaručujú nižšiu kriminalitu“» (citované z rozsudku okresného súdu zo 6. decembra

2007, s. 2). Z citovaného (ako aj celkového obsahu inkriminovaného článku) možno

uzavrieť, že aj v inkriminovanom článku je Š. H. prezentovaný v postavení verejného

činiteľa — člena vlády a ministra spravodlivosti, ktorý reprezentuje v očiach čitateľskej

verejnosti justíciu a nesie (politickú) zodpovednosť za príslušný rezort [Ministerstvo

spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“)] vrátane

legislatívnych prác na novelizácii a ich potenciálnych dôsledkov na

spoločenskú prax. Ústavný súd akceptuje, že navrhovateľ je pre čitateľov známy aj zo

svojho pôsobenia ako sudcu, ale v danom prípade táto skutočnosť nezohrávala zásadnejšiu

úlohu. V inkriminovanom článku je Š. H. v pozícii člena vlády (politika), ktorý musí zniesť

aj v súlade so stabilizovanou judikatúrou ESĽP v porovnaní s inými osobami (vrátane

sudcov) vyššiu mieru kritiky.

V nadväznosti na už uvedené ústavný súd považoval za potrebné zdôrazniť, že

v sporoch o ochranu osobnosti, ktorých predmetom je posúdenie, či výroky uverejnené

v printových médiách (v danom prípade v dennej tlači) mohli predstavovať neprípustný

zásah do práva na súkromie, nekorešponduje požiadavke objektívneho a spravodlivého

posúdenia skutkových okolností predmetného sporu, ak vo veci rozhodujúci súd

nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi titulkom (nadpisom)

určitého článku a vecným obsahom tohto článku. Podľa názoru ústavného súdu treba pri

posudzovaní tejto otázky vychádzať z funkcie, ktorý titulok (nadpis) v printových médiách

plní. Jeho funkciou (účelom) je upútať a zaujať čitateľa k tomu, aby si článok prečítal a až

na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok.

Vychádzajúc z tejto funkcie titulku možno aj z hľadiska ochrany práva na súkromie

dotknutých osôb vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú

expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky, a to zvlášť vtedy, ak

ide o médium bulvárneho typu, ku ktorým denník Plus jeden deň v zásade možno zaradiť.

V posudzovanom prípade síce krajský súd v napadnutom rozsudku uvedenú funkciu

titulku naznačil („Je nepochybné, že cieľom upútavky alebo úlohou titulku – nadpisu – ako

upútavky, je zaujať čitateľa a osloviť ho tak, aby si samotný článok prečítal...“, s. 6

namietaného rozsudku), ale túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní zjavne nezohľadnil,

keďže aj z už citovaného textu („Do občianskej cti navrhovateľa bolo zasiahnuté

zverejnením difamujúceho skutkového tvrdenia, resp. publikovaním neprípustného

titulku...“, s. 5 namietaného rozsudku) vyplýva, že za skutkový základ pre svoje

potvrdzujúce rozhodnutie vzal inkriminovaný titulok bez zohľadnenia jeho väzby na

inkriminovaný článok. Na druhej strane ústavný súd aj vzhľadom na námietky sťažovateľky

považoval za potrebné poukázať na skutočnosť, že v úvodnej časti odôvodnenia

napadnutého rozsudku, ktorá obsahuje sumarizáciu skutkových a právnych záverov

vyjadrených v odvolaním napadnutom rozsudku okresného súdu, sa okrem iného uvádza:

„... dospel k záveru (okresný súd, pozn.), že odporca uverejnením článku... s titulkom,

zasiahol do osobnostného práva navrhovateľa... a to šírením neopravného údaju...“ (s. 1

napadnutého rozsudku).

Vychádzajúc z citovaných častí napadnutého rozsudku krajského súdu sa námietka

sťažovateľky, podľa ktorej krajský súd dostatočne neobjasnil, či predmetom neoprávneného

zásahu bol len inkriminovaný titulok alebo celý (inkriminovaný) článok, javí aj podľa

názoru ústavného súdu ako opodstatnená a signalizuje vnútornú rozpornosť argumentácie

krajského súdu. V tejto súvislosti ústavný súd považoval za potrebné konštatovať, že

uvedená vnútorná rozpornosť sa prejavuje (aj keď v menšom rozsahu) aj v odôvodnení

rozsudku súdu prvého stupňa, v ktorého úvodnej časti sa sumarizuje podstata návrhu

(žaloby) navrhovateľa, podľa ktorého k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv

došlo «tým, že denník Plus jeden deň... uverejnil titulok s názvom „Harabin chráni vrahov“

a týmto nepravdivým tvrdením...» (s. 2 rozsudku okresného súdu), čomu v zásade

zodpovedá aj záverečná časť rozsudku okresného súdu („Uverejnením predmetného výroku

odporca výrazne znížil dôveryhodnosť navrhovateľa v očiach verejnosti...“; s. 8 rozsudku

okresného súdu). Na druhej strane okresný súd na inom mieste (s. 7 rozsudku súdu prvého

stupňa) napr. uvádza: „Odporca uverejnením článku s titulkom... zverejnil jednoznačné

tvrdenie autora článku o navrhovateľovi, ktoré ako sa v konaní preukázalo je v príkrom

rozpore s objektívnou pravdou... V danom prípade ani nie je podstatné, či titulok

korešponduje s obsahom predmetného článku autora alebo nie, nakoľko výroky, kritizujúce

materiál legislatívnej komisie obsahujúci legislatívne návrhy uverejnené v predmetnom

článku, sú taktiež hrubo zavádzajúce, znevažujúce a podľa názoru súdu vychádzajú

z nedostatočnej informovanosti alebo absolútneho nepochopenia danej problematiky...“

II.2.3 ČO bolo obsahom inkriminovaného článku, na ktorý mal inkriminovaný

titulok upútať

V súvislosti s posudzovaním tohto kritéria ústavný súd zdôrazňuje, že kľúčovým

poslaním tlače je predovšetkým vyhľadávať a rozširovať informácie a myšlienky o otázkach

verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto

informácie prijímať (dostať). K otázkam verejného záujmu v prvom rade patria veci

súvisiace s činnosťou štátnych orgánov, ako aj osôb, ktoré ich reprezentujú, teda osôb

pôsobiacich vo verejnom živote. Tieto otázky „môžu a majú byť verejne posudzované“

(, m. m. tiež nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. ).

Justícia všeobecne, a v rámci nej nepochybne aj činnosť ministerstva spravodlivosti, tvorí

legitímnu tému verejného záujmu, justícia a vôbec právny život nie sú účelom samým

osebe, ale sú integrálnou súčasťou života spoločnosti. Z tohto dôvodu je legitímne, aby sa

otázky práva neriešili len na stránkach odborných (právnických) časopisov, ale aby boli

reflektované aj laickou verejnosťou prostredníctvom dennej tlače. Podľa ústavného súdu si

sociálna diskusia s prvkami kritiky o týchto otázkach zaslúži zvýšenú ochranu, pričom

problematika, ktorá bola predmetom inkriminovaného článku, do tejto kategórie

nepochybne patrí.

Z už uvedeného vyplýva, že predmetom inkriminovaného článku boli v prvom rade

informácie o legislatívnych prácach nad novelizáciou , ktoré vecne patria

do rezortu ministerstva spravodlivosti. Za týchto okolností je prirodzené, že objektom

inkriminovaného článku (resp. kritiky v ňom obsiahnutej) bol (a aj mal byť) aj navrhovateľ

ako verejná osoba zodpovedajúca vo vzťahu k verejnosti za činnosť ministerstva

spravodlivosti a tiež ako osoba, ktorá zriadila na účely vypracovania novelizácie Trestného

zákona odbornú komisiu, v ktorej pracovali ním ustanovení odborníci.

Ústavný súd navyše uvádza, že v inkriminovanom článku navrhovateľ vystupuje

nielen ako verejný činiteľ, ale aj ako mediálne známa osoba symbolicky stelesňujúca

justíciu, čo má tiež istý vplyv na jeho klasifikáciu [k tomu pozri rozsudky ESĽP

Wirtschafts-Trend Zeitschriften-Verlagsgesellschaft m. b. H. (č. 3) v. Austria, sťažnosti

č. 15653/02 a 66298/01, rozsudok z 13. decembra 2005, § 44 a § 47; Krone Verlag GmbH

& Co. KG v. Austria, sťažnosť č. 34315/96, rozsudok z 26. februára 2002, § 37], ale tiež na

posudzovanie predmetnej veci. Skutočnosť, že navrhovateľ je mediálne známou osobou

dlhodobo pôsobiacou v justícii, sa premietla do inkriminovaného titulku, ktorý bol vo svojej

expresívnej podobe spôsobilý efektívne splniť funkciu upútavky na inkriminovaný článok.

Inkriminovaný titulok „Harabin chráni vrahov“ je potrebné podľa názoru ústavného

súdu považovať za integrálnu súčasť článku, pričom je zjavné, že z jeho obsahu nevyplýva

popis žiadnej činnosti navrhovateľa, ktorou by chránil vrahov, ale je z neho zrejmé, že

informuje o pripravovanej novelizácii , v ktorej sa uvažuje aj o znížení

trestných sadzieb. Ide teda o informáciu o dôležitej veci verejného záujmu, ktorá zároveň

obsahuje prvky kritiky. V širšom zmysle ide o politický prejav. Tento druh prejavu spadá

jednoznačne pod ochranu .

II.2.4 KDE bol inkriminovaný titulok uverejnený

Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia

či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia

distribuuje, tým vyššia je miera ochrany osobnostných práv. Inkriminovaný článok

s inkriminovaným titulkom bol uverejnený v denníku Plus jeden deň, ktorý má

celoslovenskú pôsobnosť a pomerne vysoký náklad (nie však v televízii či inom

elektronickom médiu, ktoré sú z tohto hľadiska posudzované prísnejšie). V danom prípade

je však nutné vnímať kritérium miesta distribúcie inkriminovaného článku v spojení

s kritériom ich autora. Ak je jeho autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do

určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (pozri časť II.2.1 tohto nálezu).

II.2.5 KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený

Inkriminovaný článok bol uverejnený v čase, keď reálne prebiehali legislatívne práce

nad novelizáciou , t. j. noviny, ktoré sťažovateľka vydáva, aktívne

reagovali v aktuálnom čase na problematiku, ktorá je predmetom verejného záujmu.

Ústavný súd v tejto súvislosti opakovane zdôrazňuje, že bolo v súlade s poslaním tlače,

a teda aj denníka Plus jeden deň, v tomto čase o problematike, ktorá tvorí obsah

inkriminovaného článku, čitateľskú verejnosť informovať. Navyše treba pripomenúť, že

v tomto čase problematika legislatívnych prác smerujúcich k novelizácii

rezonovala aj v iných printových, ako aj elektronických médiách (pozri k tomu aj zistenia

okresného súdu uvedené na s. 6 jeho rozsudku), pričom aj v iných médiách boli predbežné

výsledky týchto legislatívnych prác predmetom kritiky.

II.2.6 AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované

Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo

rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ

čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko, už

spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj

keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,

musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok

z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska

ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov

takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu

intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať

neskôr ako nepravdivé. Tento prístup ESĽP k posudzovaniu právnych sporov, ktorých

predmetom je konflikt medzi slobodou prejavu a právom na ochranu súkromia, si osvojil

vo svojej judikatúre aj ústavný súd (napr. , , )

a považuje za potrebné ho uplatniť aj vo veci sťažovateľky.

V posudzovanej veci krajský súd (obdobne ako okresný súd) vychádzal

zo skutočnosti, že k neprípustnému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo

„zverejnením difamujúceho skutkového tvrdenia, resp. publikovaním neprípustného

titulku...“ (s. 5 namietaného rozsudku), pričom inkriminovaný výrok („Harabin chráni

vrahov“) považoval za tvrdenie (fakt), ktoré je nepravdivé. Tento záver krajského súdu

ústavný súd akceptuje, keďže podklad, z ktorého ho odvolací súd (a pred ním aj okresný

súd) vyvodil, tvoril len obsah inkriminovaného titulku. Ústavný súd už ale uviedol (pozri

úvahy v častiach II.2.2 a II.2.3 tohto nálezu), že nepovažuje za správne, ak všeobecný súd

rozhodujúci o veci nezohľadní, resp. nedostatočne zohľadní organickú väzbu medzi

titulkom (nadpisom) určitého článku a jeho vecným obsahom. Pri „izolovanom“

posudzovaní by totiž väčšinu titulkov (nadpisov) uverejňovaných v tlači bolo potrebné

charakterizovať ako skutkové tvrdenia (fakty), hoci skutočným zámerom ich autorov je len

prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie

vo forme hodnotiacich úsudkov. Zároveň treba tiež zdôrazniť, že izolovaným posudzovaním

titulku spravidla nemožno dôjsť hodnoverne k záveru, či v ňom obsiahnuté tvrdenie je

pravdivé alebo naopak nepravdivé.

V posudzovanom prípade izolovaným posúdením inkriminovaného titulku krajský

súd (a pred ním v zásade aj okresný súd) dospel k záveru, že výrok v ňom obsiahnutý je

nepravdivý, pričom nepovažoval za potrebné zohľadniť pri formulovaní tohto záveru obsah

inkriminovaného článku (napadnutý rozsudok krajského súdu síce obsahuje na s. 8

všeobecnú úvahu o tom, kedy možno považovať kritiku za oprávnenú, a teda prípustnú, ale

odvolací súd z tejto úvahy zjavne nevyvodil žiadne závery: „... V prejednávanej veci totiž

o kritiku nejde. Do občianskej cti navrhovateľa bolo zasiahnuté zverejnením difamujúceho

skutkového tvrdenia, resp. publikovaním neprípustného titulku...“). Takéto zjednodušené

vyvodzovanie kľúčových záverov pre potvrdzujúce rozhodnutie krajského súdu podľa

názoru ústavného súdu spochybňuje napadnutý rozsudok ako celok.

Podľa názoru ústavného súdu bolo žiaduce aj zo strany vo veci sťažovateľky

konajúcich všeobecných súdov považovať inkriminovaný titulok „Harabin chráni vrahov“

za integrálnu súčasť inkriminovaného článku a na tomto základe vyvodzovať vo vzťahu

k nemu právne závery. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že z inkriminovaného

článku nevyplýva popis žiadnej takej činnosti navrhovateľa, ktorou by chránil vrahov.

Z jeho obsahu vyplýva, že informuje o pripravovanej novelizácii , v rámci

ktorej sa okrem iného uvažuje aj o znížení trestných sadzieb, čo je v konečnom dôsledku

(pri určitom zjednodušení) „pozitívna“ informácia pre páchateľov trestných činov. Zároveň

ide o informácie, ktoré sú v inkriminovanom článku posudzované kriticky. Autor

inkriminovaného článku formou kritiky vyjadruje nesúhlas s pripravovanou novelizáciou

. Ústavný súd pripúšťa, že článok vyznieva sarkasticky (čo je typické pre

žurnalistiku), nie však zákerne. Samotný článok neobsahuje urážlivé, útočné či neslušné

vyjadrenia, pričom v celkovom kontexte nie je formulovaný v podobe faktických tvrdení,

ale naopak, v podobe hodnotiacich úsudkov jeho autora o negatívnom dopade pripravovanej

novelizácie na kriminalitu. Zároveň treba uviesť, že hodnotiace úsudky

autora vychádzajú z reálneho faktického základu; ani krajský súd a ani navrhovateľ

nespochybňujú, že v období, keď bol inkriminovaný článok uverejnený, sa reálne

pripravovala novelizácia , pričom v rámci prípravných prác sa uvažovalo

aj o znižovaní trestných sadzieb.

Aj ústavný súd považuje hodnotiace závery autora inkriminovaného článku za

zjednodušené a odborne spochybniteľné, zároveň ale podčiarkuje, že autor článku mal

garantované právo takéto hodnotiace úsudky vysloviť, pričom zároveň považuje za

potrebné zdôrazniť, že zo samotného článku nemožno vyvodiť hodnotiaci úsudok jeho

autora, podľa ktorého by navrhovateľ chránil vrahov. Jeho autor v ňom ponúka čitateľskej

verejnosti svoj názor na dôležitú vec verejného záujmu. V širšom zmysle možno tieto jeho

názory, podopreté aj výrokom bývalého ministra spravodlivosti — v aktuálnom čase

opozičného politika (D. Lipšica), považovať za špecifickú formu politického prejavu, ktorý

požíva v zmysle zvýšenú ochranu.

II.3 K námietke zamietnutia návrhu na prerušenie konania krajským súdom

Zo sťažnosti, ako aj z priloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľka v priebehu

odvolacieho konania podaním doručeným krajskému súdu 2. decembra 2008 navrhla

„v súlade s ust. a prerušiť odvolacie konanie

z dôvodu, že dňa 28. 11. 2008 podal na Ústavný súd Slovenskej republiky Ústavnú sťažnosť

proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8. 10. 2008, sp. zn.

, ktorým boli sudcovia JUDr. M. M. a J. M. vylúčení z prejednávania a

rozhodovania danej veci, pričom Ústavný súd SR bude rozhodovať o právnej otázke, či

vylúčení sudcovia sú zákonnými sudcami v odvolacom konaní v tejto prejednávanej veci“

(citované z napadnutého rozsudku krajského súdu, s. 2).

Podľa (ďalej len „OSP“) súd

konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený

riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne

záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s , zákonom alebo

medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi

návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska.

Podľa pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Krajský súd o tomto návrhu sťažovateľky rozhodol tak, že ho zamietol, pričom

zamietavý výrok je integrálnou súčasťou napadnutého rozsudku. Krajský súd tento svoj

výrok odôvodnil takto:

„Odvolací súd dospel k záveru, že ani jeden z dôvodov, ktorými odporca návrh na

prerušenie konania zdôvodňuje, nie je možné subsumovať pod citované zákonné

ustanovenia. Otázka či sudcovia, ktorí boli z prejednávania tejto právnej veci vylúčení, nie

je totiž otázkou právnou, od ktorej rozhodnutie vo veci závisí, pričom je nutné zdôrazniť, že

v súlade s ust. podanie sťažnosti nemá odkladný účinok. Naviac

uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 8. 10. 2008, sp. zn. , ktorým rozhodol

o vylúčení členov odvolacieho senátu z prejednávania a rozhodovania tejto veci, je pre

odvolací súd záväzné.“ Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že krajský súd bez

akceptovateľného odôvodnenia zamietol jej návrh na prerušenie konania.

Aj pri rešpektovaní vysokej miery autonómie, ktorou krajský súd disponoval pri

rozhodovaní o tomto procesnom návrhu sťažovateľky, a odhliadnuc od závažnosti

ústavnoprávnych námietok, ktoré uplatnila sťažovateľka vo svojej sťažnosti z 28. novembra

2008 adresovanej ústavnému súdu, považoval ústavný súd za potrebné v súvislosti s touto

námietkou sťažovateľky minimálne konštatovať, že s názorom krajského súdu, podľa

ktorého sťažovateľkou uvádzaný dôvod na prerušenie konania nie je subsumovateľný pod

dôvod podľa , sa nemožno bez výhrad stotožniť. Ústavný súd

v tejto súvislosti poukazuje na skutočnosť, že o uvedenej sťažnosti sťažovateľky rozhodol

nálezom č. k. -70 z 24. februára 2011 tak, že uznesením najvyššieho súdu

sp. zn. z 8. októbra 2008 boli porušené základné práva sťažovateľky podľa

a v spojení s .

V odôvodnení označeného nálezu ústavný súd predovšetkým zaujal stanovisko

k právnemu názoru najvyššieho súdu vyjadrenému v označenom uznesení, podľa ktorého

„kolegiálny vzťah (sudcu, pozn.) k inému sudcovi, s ktorým sa bežne, aj keď len v rámci

plnenia pracovných povinností, stýka, ide o takú skutočnosť, ktorá (bez ohľadu na skutočnú

povahu tohto vzťahu) je spôsobilá vyvolať opodstatnené pochybnosti o pomere sudcu

k takému kolegovi. Daný vzťah už nemožno považovať za neutrálny, či spoločenský, keď

jeho povaha sama osebe vzbudzuje pochybnosti o sudcovskej nezávislosti. Z tohto pohľadu

dôjde k vylúčeniu sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nielen vtedy, keď jeho vzťah

k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom je založený na zaujatosti skutočne preukázanej,

ale rovnako, i keď existuje čo i len najmenšia pochybnosť o jeho nestrannosti v očiach

verejnosti... V danom prípade skutočnosť vylúčenia predsedníčky senátu Anny Benešovej

z prejednávania veci i pozastavenie jej funkcie sudcu zo strany žalobcu, môže zakladať

pochybnosť o nestrannosti jej kolegov v senáte 6 Co prejednať a rozhodnúť vec.“. Ústavný

súd v rekcii na citovaný právny názor predovšetkým uviedol, že jeho akceptovanie ako

ústavne súladného výkladu by znamenalo, že „vždy, ak dôjde k vylúčeniu

predsedu alebo predsedníčky senátu (na krajských súdoch alebo na najvyššom súde),

účastníci konania bez ďalšieho môžu – a úspešne – uplatniť na základe takého rozhodnutia

námietku zaujatosti proti členom senátu. Takýto výklad však ústavný súd považuje za

rozporný so základným právom na zákonného sudcu, a tak aj v rozpore so základným

právom na spravodlivý proces.“. Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal aj na svoju

dovtedajšiu judikatúru, podľa ktorej „samotné kolegiálne vzťahy medzi sudcami nemôžu

byť dôvodom na spochybnenie ich nestrannosti a na ich vylúčenie z prerokúvania veci

z toho dôvodu (m. m. )“.

V nadväznosti na citované právne názory je z hľadiska v tomto konaní posudzovanej

veci sťažovateľky ale podstatné predovšetkým to, že ústavný súd svojím autoritatívnym

výrokom v náleze č. k. -70 z 24. februára 2011 vyslovil, že o odvolaní

sťažovateľky rozhodol krajský súd v zložení, ktoré je v rozpore s , čo už

samo osebe spochybňuje ústavnú akceptovateľnosť napadnutého rozsudku krajského súdu

a zakladá legitímny dôvod na jeho zrušenie.

II.4 Závery

Z dosiaľ uvedeného vyplýva, že krajský súd napadnutým rozsudkom rozhodujúc

o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. -111

zo 6. decembra 2007, ktorým jej bola okrem iného uložená povinnosť nahradiť

navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z titulu neprípustného zásahu do

jeho osobnostných práv, v konflikte medzi jej základným právom vyhľadávať a rozširovať

informácie a slobodou prejavu a základným právom navrhovateľa na ochranu súkromia

uprednostnil ochranu osobnostných práv navrhovateľa. Krajský súd takto rozhodol

- napriek tomu, že sťažovateľka požíva v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP,

z ktorej ústavný súd pri rozhodovaní porovnateľných vecí vychádza, privilegované

postavenie (zvýšenú ochranu),

- napriek tomu, že navrhovateľ bol v aktuálnom čase členom vlády — ministrom

spravodlivosti (politikom), ktorý musí v zmysle stabilizovanej judikatúry ESĽP strpieť

vyššiu (najvyššiu) mieru kritiky v porovnaní s inými fyzickými osobami,

- aj preto, že posudzoval inkriminovaný titulok izolovane, hoci mal zohľadniť jeho

organickú väzbu na inkriminovaný článok a až na tomto základe formulovať právne závery,

- napriek tomu, že inkriminovaný článok sa dotýkal vecí verejného záujmu

(legislatívne práce na novelizácii , za ktoré niesol navrhovateľ ako

minister spravodlivosti politickú zodpovednosť), o ktorých sú novinári nielen oprávnení, ale

aj povinní verejnosť informovať,

- napriek tomu, že inkriminovaný článok bol formulovaný prevažne formou

hodnotiacich úsudkov ich autora o pripravovanej novelizácii (i keď

zjednodušených, čiastočne nepresných a z odborného hľadiska spochybniteľných).

Za týchto okolností považuje ústavný súd právny záver krajského súdu vyjadrený

v napadnutom rozsudku, v zmysle ktorého sťažovateľka neprípustným spôsobom zasiahla

do osobnostných práv, z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný, o to viac,

že v predmetnej veci rozhodol krajský súd v takom personálnom zložení, ktorým v zmysle

nálezu ústavného súdu č. k. -70 z 24. februára 2011 došlo k porušeniu

základného práva sťažovateľky na zákonného sudcu podľa . Na tomto

závere nič nemení skutočnosť, že aj podľa názoru ústavného súdu bol obsahom

inkriminovaného titulku výrok, ktorý mal sám osebe difamujúci účinok na navrhovateľa

a „vďaka“ výrazovým prostriedkom, ktoré v ňom boli použité, sa nachádza na hrane

ústavnej (ne)akceptovateľnosti.

Na tomto základe ústavný súd rozhodol, že napadnutým rozsudkom krajského súdu

došlo k porušeniu základných práv sťažovateľky podľa čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods. 1

(bod 1 výroku tohto nálezu).

Sťažovateľka namietala aj porušenie , ktorý neobsahuje

konkrétne základné právo, ale patrí k všeobecným ústavným princípom, ktoré sú povinné

rešpektovať všetky orgány verejnej moci pri výklade a uplatňovaní . Ústavné princípy

sú vždy implicitnou súčasťou rozhodovania ústavného súdu, t. j. aj jeho rozhodovania

o porušovaní základných práv a slobôd garantovaných podľa ,

a preto ústavný súd nepovažoval za potrebné vysloviť porušenie tohto ustanovenia

v príslušnom výroku tohto nálezu (porovnaj ). Z uvedeného dôvodu v tejto

časti sťažnosti sťažovateľky nevyhovel.

III.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak

porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže

zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Podľa prvej vety ak sa základné právo alebo

sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd také rozhodnutie alebo

opatrenie zruší.

Podľa ak ústavný súd sťažnosti

vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Podľa § 56 ods. 6 zákona ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol o tom, že napadnutým rozsudkom

boli porušené základné práva sťažovateľky, rozhodol zároveň aj o zrušení rozsudku

krajského súdu č. k. -167 z 11. decembra 2009 a vec vrátil krajskému súdu na

ďalšie konanie (bod 2 výroku tohto nálezu). Krajský súd bude po vrátení veci na ďalšie

konanie viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými predovšetkým v II. časti

tohto nálezu.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie. Rovnako tak podľa ústavný súd môže

priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné

zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume

6 638,78 €, pričom v tejto súvislosti uviedla, že jeho „zaplatenie bude pre budúcnosť

dostatočne motivujúce neprivodzovať rozhodovaním porušiteľa obmedzovanie ústavných

práv tretích osôb a na strane sťažovateľa primeraným zadosťučinením za starosti spojené

s priebehom sporu v súdnom konaní...“.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného

základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý

vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz

na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. ). Priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia prichádza do úvahy predovšetkým v tých

prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je už možné napraviť, a to

napríklad zrušením protiústavného rozhodnutia či opatrenia, prípadne uvedením do

pôvodného stavu (napr. , ).

V posudzovanom prípade možno porušenie označených základných práv

sťažovateľky podľa názoru ústavného súdu v plnej miere kompenzovať zrušením rozsudku

krajského súdu a vrátením veci na ďalšie konanie. Ústavný súd preto tomuto návrhu

sťažovateľky nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému

účastníkovi konania jeho trovy. Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu

požiadala aj o priznanie úhrady trov konania v sume 830,94 € s 19 % DPH.

Pri výpočte trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym

zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. R. A., ústavný súd

vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a b), § 16 ods. 3 a § 18

ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov a zo základných sadzieb za úkony právnej služby uskutočnené v roku 2009

(115,90 €, pri ktorých sa odmena zvyšuje o režijný paušál v sume 6,95 €) a uskutočnené v

roku 2010 (120,23 €, pri ktorých sa odmena zvyšuje o režijný paušál v sume 7,21 €).

Úhradu trov konania ústavný súd sťažovateľke priznal za dva úkony právnej služby

uskutočnené v roku 2009 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie sťažnosti ústavnému

súdu) v sume 245,70 € a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2010 (stanovisko

k vyjadreniu krajského súdu) v sume 127,44 €. Trovy konania tak po zvýšení o 20 % DPH

(právny zástupca sťažovateľky je platcom DPH) predstavujú sumu 447,77 €, ktorú je

krajský súd povinný vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky do dvoch mesiacov

od právoplatnosti tohto nálezu (bod 3 výroku tohto nálezu).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. septembra 2012