Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 107 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (112)IV. ÚS 124/2010
PDF · 277.04 KB
No categories available
IV. ÚS 124/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu
Ladislava Orosza o sťažnosti JUDr. I. K., B., zastúpeného advokátom PhDr. Mgr. P. R.., B.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako
aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc
24/2009 z 25. septembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto
rozhodol:
Základné právo JUDr. I. K. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra
2009 p o r u š e n é n e b o l i .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára
2010 doručená sťažnosť JUDr. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom
PhDr. Mgr. P. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 36
ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:
«A.
V konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009
v Banskej Bystrici v právnej veci žalobcov JUDr. I. Č. a mňa proti žalovaným 1/ Mgr. I. B.,
B., 2/ V., s. r. o., B., 3/P. V., S., 4/ JUDr. A. M., V. (ďalej len „Žalovaný 4/“) o ochranu
osobnosti som 10. 9. 2009 uplatnil námietku zaujatosti v súlade s ustanovením § 14 a nasl.
zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej v
texte len „Občiansky súdny poriadok“) voči sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici,
ktorí majú prejednať a rozhodnúť uvedenú právnu vec, a to voči predsedníčke senátu 14 Co
Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. P. a voči sudcom senátu 14 Co Krajského súdu
v Banskej Bystrici JUDr. P. P. a Mgr. E. N., pričom som zároveň navrhol, aby boli uvedení
sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania uvedenej právnej veci.
Vyššie označení sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici boli v čase uplatnenia
vyššie uvedenej námietky zaujatosti a aj v súčasnosti naďalej sú podľa môjho názoru
vylúčení z prejednania a rozhodnutia veci vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod
sp. zn. 14 Co 52/2009, pretože so zreteľom na ich pomer k veci a/alebo k účastníkom možno
mať legitímne a objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti.
Dôvod pre uplatnenie vyššie uvedenej námietky zaujatosti spočíval v tom, že každý
z vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici písomne uviedol, že sa cíti
byť zaujatý, a to z dôvodu svojho vzťahu k Žalovanému 4... ktorého všetci vyššie označení
sudcovia poznajú a sú s ním v kolegiálnom vzťahu.
B.
O vyššie uvedenej mojej námietke zaujatosti z 10. 9. 2009 rozhodol Najvyšší súd
Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. 9. 2009 tak, že traja vyššie
označení sudcovia... nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej Krajským
súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009, a to z dôvodu uvedeného v uznesení
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Ndc 11/2009 z 30. 4. 2009 vydaného na
základe žiadosti predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici o vylúčenie sudcov
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici z prejednávania
a rozhodovania veci vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009
a o jej prikázanie inému súdu toho istého stupňa z dôvodu, že všetci sudcovia
občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici okrem predsedníčky senátu
JUDr. Z. N. sa cítia byť zaujatí a nie je možné zostaviť senát na rozhodnutie o odvolaní.
Dôvodom pre nevylúčenie troch vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej
Bystrici podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc 24/2009
z 25. 9. 2009 je to, že „skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti
zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania
veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o svojej
nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam
o nestrannosti súdneho rozhodovania.“
II.
... Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením sp. zn. 5 Nc 24/2009
z 25. 9. 2009 rozhodol o nevylúčení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí majú
prejednať a rozhodnúť právnu vec vedenú Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.
14 Co 52/2009, a to predsedníčku senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici
JUDr. M. P. a sudcov senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. P. P. a Mgr.
E. N., ktorí sudcovia sú podľa môjho názoru (a aj svojich názorov) zaujatí, a teda vylúčení,
mi bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na
nezávislom a nestrannom súde, a teda došlo k porušeniu môjho práva na prístup k súdu a
môjho práva na spravodlivý proces (právo na ochranu nezávislým a nestranným súdom)...
Pojmovou zložkou základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom súde
je nestrannosť sudcu. V slovenskom právnom poriadku vystupuje sudca v pozícii rozhodcu
v sporoch medzi subjektmi práv a povinností. Aby táto činnosť mala vôbec zmysel, musí
sudca zaujímať postavenie „nestranného tretieho“. Pod nestranným sudcom sa rozumie
taká osoba, ktorá je nezávislá na prejednávanej veci, stranách sporu, ich právnych
zástupcoch v tom zmysle, že je voči nim neutrálna, nemá predsudky sympatie ani antipatie,
strany sú v jej očiach úplne rovné, žiadna z nich nemá apriórne žiadnu výhodu ani
nevýhodu, prednosť, či nedostatok...
Existencia nestrannosti musí byť určená zo subjektívneho hľadiska, to znamená na
základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa
objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola
z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00)...
C.
... Ako som už vyššie uviedol, nestrannosť sudcu má dve roviny... Subjektívna
nestrannosť sudcu je postojom konkrétneho sudcu založeným na základe osobného
presvedčenia tohto sudcu. Objektívna nestrannosť sudcu znamená zistenie, že sudca
poskytuje dostatočnú záruku na vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o svojej
nezaujatosti.
Opakovane uvádzam, že vyššie uvedené ponímanie nestranného sudcu vychádza
z ustálenej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je
požiadavka nestrannosti splnená iba v prípade existencie subjektívnej nestrannosti
a súčasne aj objektívnej nestrannosti (Piersack v. Belgicko, De Cubber v. Belgicko,
Daktaras v. Litva, Academy Traiding Ltd. a iní v. Grécko, Fey v. Rakúsko alebo Saraiva de
Carvalho v. Portugalsko, Ferrantelli a Santangelo v. Taliansko, Kyprianou v. Cyprus).
Vyššie ponímanie nestrannosti súdu je aj súčasťou judikatúry Ústavného súdu
Slovenskej republiky (napríklad III. ÚS 24/2005, III. ÚS 110/07, II. ÚS 153/08, IV. ÚS
325/08 alebo III. ÚS 198/09), pričom v judikatúre ... možno dokonca nájsť aj výslovnú
zmienku „o dvoch spôsoboch zaujatosti – subjektívnej a objektívnej“ (III. ÚS 79/08).
Tvrdím, že v prípade vyššie označených troch sudcov Krajského súdu v Banskej
Bystrici nie je splnená ani požiadavka subjektívnej nestrannosti uvedených sudcov a ani
požiadavka objektívnej nestrannosti uvedených sudcov.
D.
... Podľa vyššie uvedeného subjektívneho hľadiska nestrannosti sudcu nie sú
sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici... subjektívne nestranní, pretože majú osobnú
zaujatosť prameniacu z kolegiálneho vzťahu k jednému z účastníkov tohto súdneho konania.
Dôkazom o neexistencii subjektívnej nestrannosti každého z troch vyššie uvedených sudcov
sú výslovné písomné vyjadrenia daných sudcov o ich osobnom vzťahu k Žalovanému 4/, t. j.
k jednej z osôb predstavujúcich protistranu v konaní vedenom Krajský súdom v Banskej
Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009.
E.
V súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.
14 Co 52/2009 sudcovia Krajského súdu... nie sú ani objektívne nestranní, pretože
neposkytujú dostatočnú záruku na vylúčenie legitímnej pochybnosti o svojej nezaujatosti...
G.
Ďalej je vyššie uvedená skutočnosť, že daní sudcovia sa všetci jednotlivo považujú za
zaujatých a súčasne majú rozhodovať v tomto súdnom konaní, v rozpore so zásadou
akceptovanou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej „spravodlivosť
nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“.
Tvrdím, že rozhodovanie veci sudcami, ktorí sa cítia byť zaujatí a túto skutočnosť aj
písomne vyhlásia, nie je poskytovaním starostlivosti a nemožno ani za poskytovanie
spravodlivosti ani považovať, a už vôbec sa dané rozhodovanie nemôže javiť, že poskytuje
(účastníkom konania) spravodlivosť.
Taktiež považujem za absolútne absurdnú možnosť, aby traja sudcovia, ktorí sami
seba považujú za zaujatých v určitom súdnom konaní, sa po oboznámení sa s obsahom
uznesenia nadriadeného súdu týkajúceho sa posúdenia ich vlastnej zaujatosti, prestali cítiť
zaujatí, aby sa stali zrazu nestrannými, a aby prestali vnímať skutočnosti a dôvody, pre
ktoré sa pôvodne na základe vlastného vedomia a svedomia a pocitov a subjektívneho
zhodnotenia vzťahu s jedným z účastníkov konania cítili byť zaujatí! ...»
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe uvedeného rozhodol takto:
„1. Základné právo JUDr. I. K... domáhať sa svojho práva na nestrannom súde
podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. 6. 2005 porušené bolo
(sťažovateľ v návrhu na petit označil nesprávnu sp. zn. namietaného rozhodnutia
najvyššieho súdu, a to sp. zn. 4 Ndob 45/2005 zo 14. júna 2005. Z obsahu sťažnosti vyplýva,
že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc
24/2009 z 25. septembra 2009, pozn.).
2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc 24/2009
z 25. 9. 2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie
a rozhodnutie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia
JUDr. I. K... vo výške 303,31 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet
advokáta PhDr. Mgr. P. R., B...“
Sťažovateľ 19. februára 2010 doručil ústavnému súdu fotokópie napadnutého
uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009 s vyznačením jeho
právoplatnosti a vykonateľnosti (8. december 2009).
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí
senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“), a keďže nezistil
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, uznesením č. k.
IV. ÚS 124/2010-18 z 11. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 31. marca 2010 predsedu
najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, ako aj
k sťažnosti.
Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 7. mája 2010
doručenom ústavnému súdu 13. mája 2010 okrem iného uviedol:
«... Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutým uznesením rozhodol,
že z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod
sp. zn. 6 Co 64/2008 nie sú vylúčení sudcovia JUDr. M. P., JUDr. P. P. a Mgr. E. N.
Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval opodstatnenosť námietky vnesenej
účastníkom konania pred všeobecným súdom (žalobcom) z aspektu existenciu dôvodov, pre
ktoré je namietaný sudca vylúčený z prejednávania veci. Vychádzal z toho, že sudcovia sú
vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,
k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1
O. s. p.). Pri interpretácii uvedeného ustanovenia sa riadil ústavným právom účastníka na
prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami prijatými judikatúrou Európskeho
súdu pre ľudské práva, prihliadol však súčasne aj na ďalšiu významnú ústavnú zásadu, že
nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Z týchto aspektov k vylúčeniu sudcu
z prejednávania a rozhodnutia pridelenej veci dochádza len výnimočne a iba zo závažných
dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodovať v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato.
Sťažovateľ tvrdí, že pre vylúčenie namietaných sudcov neboli splnené zákonné
podmienky, a preto bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu pred
nezávislým a nestranným súdom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a do práva na prejednanie veci
pred nestranným súdom podľa čl. 36 ods. 1 Ústavy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o vylúčení
sudcu ústavne konformným spôsobom a v súlade s doterajšou praxou, vychádzajúcej
z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Záver podľa ktorého skutočnosť, že sudca
sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje
možnosť vzniku pochybností o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť
k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania je súladný
s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu vo všetkých senátoch občianskoprávneho
kolégia. Uvedený záver vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
z 30. apríla 2009 sp. zn. 3 Nc 13/2009, ktoré bolo na základe rozhodnutia
občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky schválené na
uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
Svoj záver najvyšší súd náležite v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne
vyargumentoval. Do práv sťažovateľa na prejednanie veci súdom teda nebolo zasiahnuté,
naopak postupom súdu mu bolo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd plne zachované.
Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.
Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.»
Sťažovateľ v stanovisku k výzve ústavného súdu z 13. mája 2010 doručenom
ústavnému súdu 27. mája 2010 okrem iného uviedol:
«... Súhlasíme s vyššie citovaným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
o tom, že vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodnutia jemu pridelenej veci má dochádzať
vždy zo závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodovať objektívne a nezaujato, a teda
v súlade so zákonom.
Nemožno však podľa nášho názoru súhlasiť s tým, že k vylúčeniu sudcu má
dochádzať len výnimočne. Tvrdíme, že k vylúčeniu sudcu má dôjsť vždy vtedy, ak sú na to
splnené zákonné predpoklady (podmienky).
Zároveň opakovane tvrdíme, že v prípade vylúčenia sudcov Krajského súdu v
Banskej Bystrici namietaných Sťažovateľom ide o závažné dôvody, ktoré všetkým
Sťažovateľom namietaným sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici „bránia rozhodovať v
súlade so zákonom objektívne a nezaujato“, a to dôvody podrobne uvedené v námietke
zaujatosti z 10. 9. 2009 a v Sťažnosti.
... Tvrdíme, že rozhodovanie veci sudcami, ktorí sa subjektívne cítia zaujatí a túto
skutočnosť aj písomne vyhlásia a najviac aj vysvetlia či odôvodnia kolegiálnym vzťahom
s jedným z účastníkov súdneho konania, v ktorom majú rozhodovať, nemožno považovať za
objektívne a nestranné... Zároveň tvrdíme, že je právne úplne bezvýznamné, či subjektívne
pocity príslušných sudcov sú správne alebo nesprávne, pretože samotná skutočnosť, že sa
príslušní sudcovia považujú za subjektívne zaujatých, neposkytuje dostatočnú záruku na
vylúčenie legitímnej pochybnosti o tom, že príslušní sudcovia budú pri prejednaní
a rozhodovaní veci v skutočnosti nestranní a nezaujatí.
... Súhlasíme s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že... citovaný
„záver vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2009
sp. zn. 3 Nc 13/2009“.
V tejto súvislosti však považujeme za potrebné poukázať na dva aspekty:
... povaha okolností, z ktorých každý z uvedených troch sudcov vyvodzuje nielen
možnosť vzniku pochybností o svojej nezaujatosti, ale priamo svoju zaujatosť, môže
z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho
rozhodovania a k takýmto legitímnym pochybnostiam aj vedie...
... Podľa nášho názoru je úplne nespochybniteľne relevantným osobným vzťahom
sudcu zakladajúcim nielen legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale priamo zaujatosť
sudcu, kolegiálny vzťah sudcu s jedným z účastníkov súdneho konania, v ktorom má daný
sudca rozhodovať... je jednoznačné, že každá významová rovina kolegiálneho vzťahu
predstavuje pozitívny relevantný vzťah sudcu k účastníkovi súdneho konania, na základe
ktorého je takýto sudca vylúčený z prejednávania a rozhodnutia príslušnej veci.
... Aj vzhľadom na vyššie citované právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky vyjadrené v judikáte 13/2009 (t. j. rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 2 M Cdo 7/2005 z 1. 3. 2009) tvrdíme, že vyjadrenie každého z troch
Sťažovateľom namietaných sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici o tom, že každý z nich
sa cíti byť vo veci zaujatý, obsahuje také skutočnosti, ktoré môžu nielen zo subjektívneho
pohľadu každého z uvedených sudcov, ale aj objektívne viesť k pochybnostiam o ich
nezaujatosti, a ktoré dokonca k takýmto objektívnym pochybnostiam priamo vedú.
Zároveň opakovane vyslovujeme názor, že okolnosti uvádzané každým z troch
Sťažovateľom namietaných sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici osvedčujú taký pomer
každého z nich k jednému z účastníkov súdneho konania, ktorý pomer je nielen spôsobilý
vzbudiť zdanie neistoty o nezaujatosti každého z nich, ale takúto neistotu aj priamo
a nespochybniteľne vzbudzuje...
Tvrdíme, že v prípade posudzovania nestrannosti Sťažovateľom namietaných troch
sudcov... nemožno subjektívnu nestrannosť týchto troch sudcov prezumovať, pretože je
dokázaný opak, a to týmito troma sudcami písomne vyjadrená subjektívna zaujatosť
z dôvodu ich priateľského (družného, svorného, súdržného) vzťahu, resp. iného – t. j.
kolegiálneho vzťahu k jednému z účastníkov súdneho konania, v ktorom konaní majú
rozhodovať...
Taktiež poukazujeme na to, že je potrebné zohľadniť zásadu, podľa ktorej „v našom
procesnom práve je predpojatosť posudzovaná striktne“, čo znamená, že pre vylúčenie
sudcu z prejednávania a rozhodovania veci stačí len pochybnosť o sudcovej nezaujatosti.
... tvrdíme, že v súlade s vyššie citovanou zásadou striktného posudzovania zaujatosti
nie sú traja Sťažovateľom namietaní sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici
JUDr. M. P., JUDr. P. P. a Mgr. E. N. nestranní.»
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať
zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy spočíva
v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu
zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého
porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy
o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51
ods. 1 ústavy).
Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi
súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom
výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať
uvedené základné právo účastníkov garantované v čl. 46 ods. 1 ústavy. Výklad a aplikácia
zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom
základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti
tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov
konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo
v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je
zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho
pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenie ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/00) a zároveň
by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6
dohovoru uznesením najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009,
ktorým tento súd rozhodol o tom, že predsedníčka senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej
Bystrici a sudcovia tohto senátu nie sú vylúčení z pojednávania a rozhodovania vo veci
vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. 14 Co 52/2009. Namietal, že
v prípade sudcov nie je splnená ani požiadavka ich subjektívnej nestrannosti, ani
požiadavka objektívnej nestrannosti. Dôkazom o neexistencii subjektívnej nestrannosti sú
ich výslovné vyjadrenia o ich osobnom vzťahu k jednému z účastníkov konania. Ich
objektívna nestrannosť podľa sťažovateľa spočíva v tom, že „neposkytujú dostatočnú
záruku vo vylúčení legitímnej pochybnosti o svojej nezaujatosti“.
Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, ako sa namietaní sudcovia vyjadrili
k otázke svojej predpojatosti:
«... Člen senátu JUDr. P. P. uviedol: „Žaloba smeruje aj proti žalovanému v 4. rade,
ktorý je sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Je to môj kolega, cítim sa zaujatý.
Mohli by totiž vzniknúť pochybnosti o objektívnom rozhodnutí veci. Okrem toho žalobcu 1.
osobne poznám.“
Členka senátu Mgr. E. N. sa vyjadrila takto: „Pretože žalovaný 4/ je sudcom KS v
B. Bystrici a som s ním v kolegiálnom vzťahu, cítim sa zaujatá vo veci konať
a rozhodovať.“»
«JUDr. M. P., predsedníčka senátu, v svojom oznámení zo 14. apríla 2009 uviedla:
„Pri študovaní spisu som zistila, že na strane žalovaného 4/ je označený sudca Krajského
súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M. V rokoch 1992 až 2004 som bola sudkyňou krajského
súdu na obchodnom oddelení, s JUDr. M. som bola v častom kolegiálnom kontakte. Určité
obdobia sme pravidelne cestovali do zamestnania aj zo zamestnania rovnakým vlakom,
rozprávali sme sa a v tom období náš vzťah možno hodnotiť aj ako kamarátsky. V súčasnom
období sa stretávame len náhodne (buď v budove súdu alebo „na ulici“), zdravíme sa,
občas sa chvíľku porozprávame. Tykáme si. Domnievam sa, že z uvedených dôvodov môžu
vzniknúť pochybnosti o mojej nezaujatosti pri rozhodovaní danej veci a preto predkladám
na rozhodnutie podľa § 15 O. s. p. o mojom vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto
veci.“»
Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým rozhodol o námietke zaujatosti
sudcov senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici doručenej 11. septembra 2009,
okrem iného uviedol:
„... Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd nadriadený Krajskému súdu
v Banskej Bystrici (§ 16 ods. 1 O. s. p.), posudzoval opodstatnenosť tvrdenia žalobcu 1/
o zaujatosti sudcov uvedeného súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca
vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1
O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so
zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti
o ich nezaujatosti. Dospel k záveru, že tu nie sú žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali
prijatie iného záveru než prijatého v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z
30. apríla 2009 sp. zn. 1 Ndc 11/2009. S dôvodmi uvedenými v predmetnom rozhodnutí,
ktoré viedli k záveru, že sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. P., JUDr. P.
P. a Mgr. E. N. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej právnej veci, sa
Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje...“
Ku „kolegiálnemu“ vzťahu ako dôvodu na vylúčenie sudcu z rozhodovania veci
najvyšší súd v uznesení sp. zn. 1 Ndc 11/2009 z 30. apríla 2009 uviedol:
„O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má
zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen
svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom
niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pomer, so
zreteľom na ktorý by vznikali pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Súčasťou takto vnímaného
vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež jeho schopnosť
vyrovnať sa vnútorne so situáciou, že niektorého z účastníkov pozná. Aj takáto schopnosť
sudcu je totiž neoddeliteľnou súčasťou jeho spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu.
V danom prípade z vyjadrení označených (zákonných) sudcov vyplýva, že existenciu
vzťahu vylučujúceho ich z prejednávania a rozhodovania veci, resp. pochybnosti o svojej
nezaujatosti vidia všetci traja predovšetkým v kolegiálnom vzťahu k účastníkovi konania
(žalovanému 4/).
Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sama skutočnosť, že sudca sa
zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k účastníkovi konania alebo
k zástupcovi účastníka alebo že sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade
môžu vznikať pochybnosti o jeho nezaujatosti, nezakladá ale bez ďalšieho dôvod pre
vylúčenie tohto sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak
okolnosti, z ktorých sudca subjektívne vyvodzuje možnosť vzniku pochybnosti o jeho
nezaujatom prístupe, nie sú ničím objektivizované alebo ak objektívne nemôžu viesť
k legitímnym pochybnostiam o jeho nezaujatosti alebo ak sú vyvážené takými okolnosťami
objektívnej povahy, so zreteľom na ktoré jestvuje dostatočná záruka, že iný sudca
nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by
objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné
záruky takéhoto charakteru vyplývajú v právnom poriadku Slovenskej republiky
predovšetkým z ústavne zakotveného nezávislého postavenia sudcu ako reprezentanta
súdnej moci v demokratickej spoločnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o návrhoch oprávnených osôb
(§ 15 O. s. p.) založil na vzájomnej korelácii a vyvažovaní oboch relevantných hľadísk
teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska). V súlade s judikatúrou
ESĽP, ústavného súdu a tiež vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade
označených sudcov nemožno mať pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré by boli relevantné v
zmysle § 14 ods. 1 O. s. p. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje
žiadny dôvod objektívnej povahy, so zreteľom na ktorý by mohli vznikať pochybnosti o tom,
že senát Krajského súdu v Banskej Bystrici zložený z označených sudcov bude voči
účastníkom konania postupovať nezaujato, neutrálne, že im prizná rovnaké možnosti na
uplatnenie všetkých práv účastníka občianskeho súdneho konania, že žiadnemu z nich
nebude nadržať a že vec objektívne - podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia - posúdi
so zreteľom na všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie.“
Najvyšší súd sa s týmto názorom stotožnil. Okrem toho v uznesení sp. zn.
5 Nc 24/2009 z 24. septembra 2009 uviedol:
„Rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej
nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi (čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy Slovenskej
republiky). Vzhľadom na uvedené, možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania
veci iba výnimočne a iba z dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so
zákonom, nestranne a spravodlivo. Rozhodovanie o predpojatosti sudcu spočíva v zisťovaní,
či existuje taký jeho vzťah k veci, o ktorej má rozhodnúť, k účastníkovi konania alebo jeho
právnemu zástupcovi, ktorý by mohol založiť objektívne pochybnosti o jeho nezaujatosti.
Otázka zaujatosti sudcu nikdy nemôže byť postavená celkom naisto; nie je možné vychádzať
len zo subjektívnych pochybností osôb zúčastnených na konaní, ale aj z právneho rozboru
skutočností, ktoré k týmto pochybnostiam vedú.
Ako už bolo uvedené vo vyššie uvedenom rozhodnutí, judikatúra Európskeho súdu
pre ľudské práva vychádza z dvojakého testu nestrannosti sudcu; subjektívny test je
založený na základe osobného presvedčenia sudcu (personal conviction of a particular
judge) v danej veci, objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, že je možné
z tohto aspektu vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť (guarantees sufficient to exclude
any legitimate doubt in this respect). Nestrannosť sudcu je predovšetkým subjektívnou
psychickou kategóriou vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci v
širšom zmysle (zahrňuje vzťah k predmetu konania, k účastníkom konania alebo k ich
zástupcom, atď.), o ktorých je schopný (relatívne presne) vypovedať len sudca sám. Iba
takto úzko chápaná kategória nestrannosti sudcu by sa však v praxi iba ťažko uplatnila
vzhľadom na obťažnú objektívnu preskúmateľnosť vnútorného rozpoloženia sudcu.
Kategóriu nestrannosti treba preto vnímať širšie, aj v rovine objektívnej. Za objektívne
pravda nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu (iba) subjektívne javí vonkajšiemu
pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú okolnosti, ktoré by mohli
objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca disponuje k veci určitým
vzťahom. Inak povedané, nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu
sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že
by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti
zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba
rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú
nedostatok nestrannosti súdu.“
Najvyšší súd vyjadril svoj názor a stotožnil sa s právnym názorom obsiahnutým
v uznesení sp. zn. 1 Ndc 11/2009 z 30. apríla 2009, keď uviedol, že «skutočnosť, že sudca
sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho
vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje
možnosť vzniku pochybností o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť
k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania. Tento záver sa opiera
a vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2009 sp. zn.
3 Nc 13/2009, ktoré občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na
svojom zasadnutí konanom 28. – 29. mája 2009 schválilo na uverejnenie v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.
... V zmysle čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (viď tiež § 2 ods. 2 zákona
č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov) sú
totiž sudcovia pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom. Ich vzájomné vzťahy
a ich vzťahy k iným právnickým profesiám vykazujú vo všeobecnosti znaky čisto
profesionálnosti a kolegiality, ktoré ešte v ničom nezakladajú možnosť vzniku pochybností
o ich nezaujatosti alebo neobjektívnosti. Až v prípade, že by takýto vzťah prerástol cez takto
chápaný profesionálny rámec a nadobudol by charakter bližšieho osobného vzťahu, mohla
by takáto okolnosť byť dôvodom pre vylúčenie sudcu z pojednávania a rozhodovania veci.
Ničím však nebolo preukázané, že by vzťah namietaných sudcov prerástol rámec čisto
profesionálneho vzťahu.
Majúc na zreteli uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že tu nie
sú okolnosti, ktoré by mohli byť považované za relevantné z hľadiska § 14 ods. 1 O. s. p.
a preto nevyhovel vznesenej námietke zaujatosti a rozhodol tak, že sudcovia Krajského súdu
v Banskej Bystrici uvedení vo výroku tohto uznesenia nie sú vylúčení z prejednávania
a rozhodovania tejto veci.»
Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií
procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.
Podľa § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) súd
v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,
ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne
a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov
vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy
a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
Podľa § 167 ods. 2 OSP ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie
primerane ustanovenia o rozsudku.
V súlade s už uvedenými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je teda
povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na
ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí
týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.
Podľa názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu v uznesení o tom, že sudcovia
nie sú vylúčení, z rozhodovania neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne ani
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Podľa názoru ústavného súdu
kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu,
v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli
dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu. Tak to bolo podľa názoru
ústavného súdu aj v danom prípade. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 5 Nc 24/2009 z 25. septembra 2009 neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny ani jeho právo na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na toto rozhodnutie bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa návrhom
sťažovateľa na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc 24/2009
z 25. septembra 2009 a na vrátenie veci na rozhodnutie.
Vzhľadom na to, že sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný,
ústavný súd o úhrade trov konania nerozhodoval (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. augusta 2010