Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 124/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. augusta 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu

Ladislava Orosza o sťažnosti JUDr. I. K., B., zastúpeného advokátom PhDr. Mgr. P. R.., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a podľa Listiny základných práv a slobôd, ako

aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Nc

24/2009 z 25. septembra 2009, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, takto

rozhodol:

Základné právo JUDr. I. K. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. septembra

2009 p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. februára

2010 doručená sťažnosť JUDr. I. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom

PhDr. Mgr. P. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu

ochranu podľa (ďalej len „“) a podľa

ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 25. septembra 2009.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

«A.

V konaní vedenom Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.

v Banskej Bystrici v právnej veci žalobcov JUDr. I. Č. a mňa proti žalovaným 1/ Mgr. I. B.,

B., 2/ V., s. r. o., B., 3/P. V., S., 4/ JUDr. A. M., V. (ďalej len „Žalovaný 4/“) o ochranu

osobnosti som 10. 9. 2009 uplatnil námietku zaujatosti v súlade s ustanovením § 14 a nasl.

v znení neskorších predpisov (ďalej v

texte len „“) voči sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici,

ktorí majú prejednať a rozhodnúť uvedenú právnu vec, a to voči predsedníčke senátu 14 Co

Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. P. a voči sudcom senátu 14 Co Krajského súdu

v Banskej Bystrici JUDr. P. P. a Mgr. E. N., pričom som zároveň navrhol, aby boli uvedení

sudcovia vylúčení z prejednávania a rozhodovania uvedenej právnej veci.

Vyššie označení sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici boli v čase uplatnenia

vyššie uvedenej námietky zaujatosti a aj v súčasnosti naďalej sú podľa môjho názoru

vylúčení z prejednania a rozhodnutia veci vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod

sp. zn. , pretože so zreteľom na ich pomer k veci a/alebo k účastníkom možno

mať legitímne a objektívne pochybnosti o ich nezaujatosti.

Dôvod pre uplatnenie vyššie uvedenej námietky zaujatosti spočíval v tom, že každý

z vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici písomne uviedol, že sa cíti

byť zaujatý, a to z dôvodu svojho vzťahu k Žalovanému 4... ktorého všetci vyššie označení

sudcovia poznajú a sú s ním v kolegiálnom vzťahu.

B.

O vyššie uvedenej mojej námietke zaujatosti z 10. 9. 2009 rozhodol Najvyšší súd

Slovenskej republiky uznesením sp. zn. z 25. 9. 2009 tak, že traja vyššie

označení sudcovia... nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vedenej Krajským

súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn. , a to z dôvodu uvedeného v uznesení

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 30. 4. 2009 vydaného na

základe žiadosti predsedu Krajského súdu v Banskej Bystrici o vylúčenie sudcov

občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici z prejednávania

a rozhodovania veci vedenej Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.

a o jej prikázanie inému súdu toho istého stupňa z dôvodu, že všetci sudcovia

občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Banskej Bystrici okrem predsedníčky senátu

JUDr. Z. N. sa cítia byť zaujatí a nie je možné zostaviť senát na rozhodnutie o odvolaní.

Dôvodom pre nevylúčenie troch vyššie označených sudcov Krajského súdu v Banskej

Bystrici podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. 9. 2009 je to, že „skutočnosť, že sudca sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti

zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho vylúčenie z prejednávania a rozhodovania

veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje možnosť vzniku pochybností o svojej

nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam

o nestrannosti súdneho rozhodovania.“

II.

... Tým, že Najvyšší súd Slovenskej republiky svojím uznesením sp. zn.

z 25. 9. 2009 rozhodol o nevylúčení sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorí majú

prejednať a rozhodnúť právnu vec vedenú Krajským súdom v Banskej Bystrici pod sp. zn.

, a to predsedníčku senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici

JUDr. M. P. a sudcov senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. P. P. a Mgr.

E. N., ktorí sudcovia sú podľa môjho názoru (a aj svojich názorov) zaujatí, a teda vylúčení,

mi bolo odňaté právo domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na

nezávislom a nestrannom súde, a teda došlo k porušeniu môjho práva na prístup k súdu a

môjho práva na spravodlivý proces (právo na ochranu nezávislým a nestranným súdom)...

Pojmovou zložkou základného práva domáhať sa svojho práva na nestrannom súde

je nestrannosť sudcu. V slovenskom právnom poriadku vystupuje sudca v pozícii rozhodcu

v sporoch medzi subjektmi práv a povinností. Aby táto činnosť mala vôbec zmysel, musí

sudca zaujímať postavenie „nestranného tretieho“. Pod nestranným sudcom sa rozumie

taká osoba, ktorá je nezávislá na prejednávanej veci, stranách sporu, ich právnych

zástupcoch v tom zmysle, že je voči nim neutrálna, nemá predsudky sympatie ani antipatie,

strany sú v jej očiach úplne rovné, žiadna z nich nemá apriórne žiadnu výhodu ani

nevýhodu, prednosť, či nedostatok...

Existencia nestrannosti musí byť určená zo subjektívneho hľadiska, to znamená na

základe osobného presvedčenia a správania konkrétneho sudcu v danej veci, a tiež podľa

objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola

z tohto hľadiska vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť ()...

C.

... Ako som už vyššie uviedol, nestrannosť sudcu má dve roviny... Subjektívna

nestrannosť sudcu je postojom konkrétneho sudcu založeným na základe osobného

presvedčenia tohto sudcu. Objektívna nestrannosť sudcu znamená zistenie, že sudca

poskytuje dostatočnú záruku na vylúčenie akejkoľvek legitímnej pochybnosti o svojej

nezaujatosti.

Opakovane uvádzam, že vyššie uvedené ponímanie nestranného sudcu vychádza

z ustálenej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej je

požiadavka nestrannosti splnená iba v prípade existencie subjektívnej nestrannosti

a súčasne aj objektívnej nestrannosti (Piersack v. Belgicko, De Cubber v. Belgicko,

Daktaras v. Litva, Academy Traiding Ltd. a iní v. Grécko, Fey v. Rakúsko alebo Saraiva de

Carvalho v. Portugalsko, Ferrantelli a Santangelo v. Taliansko, Kyprianou v. Cyprus).

Vyššie ponímanie nestrannosti súdu je aj súčasťou judikatúry Ústavného súdu

Slovenskej republiky (napríklad , , , IV. ÚS

325/08 alebo ), pričom v judikatúre ... možno dokonca nájsť aj výslovnú

zmienku „o dvoch spôsoboch zaujatosti – subjektívnej a objektívnej“ ().

Tvrdím, že v prípade vyššie označených troch sudcov Krajského súdu v Banskej

Bystrici nie je splnená ani požiadavka subjektívnej nestrannosti uvedených sudcov a ani

požiadavka objektívnej nestrannosti uvedených sudcov.

D.

... Podľa vyššie uvedeného subjektívneho hľadiska nestrannosti sudcu nie sú

sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici... subjektívne nestranní, pretože majú osobnú

zaujatosť prameniacu z kolegiálneho vzťahu k jednému z účastníkov tohto súdneho konania.

Dôkazom o neexistencii subjektívnej nestrannosti každého z troch vyššie uvedených sudcov

sú výslovné písomné vyjadrenia daných sudcov o ich osobnom vzťahu k Žalovanému 4/, t. j.

k jednej z osôb predstavujúcich protistranu v konaní vedenom Krajský súdom v Banskej

Bystrici pod sp. zn. .

E.

V súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn.

sudcovia Krajského súdu... nie sú ani objektívne nestranní, pretože

neposkytujú dostatočnú záruku na vylúčenie legitímnej pochybnosti o svojej nezaujatosti...

G.

Ďalej je vyššie uvedená skutočnosť, že daní sudcovia sa všetci jednotlivo považujú za

zaujatých a súčasne majú rozhodovať v tomto súdnom konaní, v rozpore so zásadou

akceptovanou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej „spravodlivosť

nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná“.

Tvrdím, že rozhodovanie veci sudcami, ktorí sa cítia byť zaujatí a túto skutočnosť aj

písomne vyhlásia, nie je poskytovaním starostlivosti a nemožno ani za poskytovanie

spravodlivosti ani považovať, a už vôbec sa dané rozhodovanie nemôže javiť, že poskytuje

(účastníkom konania) spravodlivosť.

Taktiež považujem za absolútne absurdnú možnosť, aby traja sudcovia, ktorí sami

seba považujú za zaujatých v určitom súdnom konaní, sa po oboznámení sa s obsahom

uznesenia nadriadeného súdu týkajúceho sa posúdenia ich vlastnej zaujatosti, prestali cítiť

zaujatí, aby sa stali zrazu nestrannými, a aby prestali vnímať skutočnosti a dôvody, pre

ktoré sa pôvodne na základe vlastného vedomia a svedomia a pocitov a subjektívneho

zhodnotenia vzťahu s jedným z účastníkov konania cítili byť zaujatí! ...»

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd na základe uvedeného rozhodol takto:

„1. Základné právo JUDr. I. K... domáhať sa svojho práva na nestrannom súde

podľa , Listiny základných práv

a slobôd a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. 6. 2005 porušené bolo

(sťažovateľ v návrhu na petit označil nesprávnu sp. zn. namietaného rozhodnutia

najvyššieho súdu, a to sp. zn. zo 14. júna 2005. Z obsahu sťažnosti vyplýva,

že sťažovateľ namieta porušenie svojich práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc

24/2009 z 25. septembra 2009, pozn.).

2. Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. 9. 2009 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie

a rozhodnutie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia

JUDr. I. K... vo výške 303,31 €, a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet

advokáta PhDr. Mgr. P. R., B...“

Sťažovateľ 19. februára 2010 doručil ústavnému súdu fotokópie napadnutého

uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 25. septembra 2009 s vyznačením jeho

právoplatnosti a vykonateľnosti (8. december 2009).

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí

senátu podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), a keďže nezistil

dôvody na jej odmietnutie podľa , uznesením č. k.

-18 z 11. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 31. marca 2010 predsedu

najvyššieho súdu, aby sa vyjadril k otázke vhodnosti ústneho pojednávania, ako aj

k sťažnosti.

Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti zo 7. mája 2010

doručenom ústavnému súdu 13. mája 2010 okrem iného uviedol:

«... Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosťou napadnutým uznesením rozhodol,

že z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod

sp. zn. nie sú vylúčení sudcovia JUDr. M. P., JUDr. P. P. a Mgr. E. N.

Najvyšší súd Slovenskej republiky posudzoval opodstatnenosť námietky vnesenej

účastníkom konania pred všeobecným súdom (žalobcom) z aspektu existenciu dôvodov, pre

ktoré je namietaný sudca vylúčený z prejednávania veci. Vychádzal z toho, že sudcovia sú

vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci,

k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14 ods. 1

). Pri interpretácii uvedeného ustanovenia sa riadil ústavným právom účastníka na

prejednanie veci pred nestranným súdom a zásadami prijatými judikatúrou Európskeho

súdu pre ľudské práva, prihliadol však súčasne aj na ďalšiu významnú ústavnú zásadu, že

nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Z týchto aspektov k vylúčeniu sudcu

z prejednávania a rozhodnutia pridelenej veci dochádza len výnimočne a iba zo závažných

dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodovať v súlade so zákonom, objektívne a nezaujato.

Sťažovateľ tvrdí, že pre vylúčenie namietaných sudcov neboli splnené zákonné

podmienky, a preto bolo zasiahnuté do jeho základného práva na súdnu ochranu pred

nezávislým a nestranným súdom podľa a do práva na prejednanie veci

pred nestranným súdom podľa .

Najvyšší súd Slovenskej republiky uskutočnil výklad ustanovení zákona o vylúčení

sudcu ústavne konformným spôsobom a v súlade s doterajšou praxou, vychádzajúcej

z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Záver podľa ktorého skutočnosť, že sudca

sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho

vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje

možnosť vzniku pochybností o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť

k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania je súladný

s rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu vo všetkých senátoch občianskoprávneho

kolégia. Uvedený záver vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

z 30. apríla 2009 sp. zn. , ktoré bolo na základe rozhodnutia

občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky schválené na

uverejnenie v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

Svoj záver najvyšší súd náležite v odôvodnení sťažnosťou napadnutého rozhodnutia právne

vyargumentoval. Do práv sťažovateľa na prejednanie veci súdom teda nebolo zasiahnuté,

naopak postupom súdu mu bolo právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd plne zachované.

Z uvedených dôvodov navrhujem sťažnosť sťažovateľa posúdiť ako nedôvodnú.

Súčasne súhlasím s upustením od ústneho pojednávania.»

Sťažovateľ v stanovisku k výzve ústavného súdu z 13. mája 2010 doručenom

ústavnému súdu 27. mája 2010 okrem iného uviedol:

«... Súhlasíme s vyššie citovaným názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

o tom, že vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodnutia jemu pridelenej veci má dochádzať

vždy zo závažných dôvodov, ktoré sudcovi bránia rozhodovať objektívne a nezaujato, a teda

v súlade so zákonom.

Nemožno však podľa nášho názoru súhlasiť s tým, že k vylúčeniu sudcu má

dochádzať len výnimočne. Tvrdíme, že k vylúčeniu sudcu má dôjsť vždy vtedy, ak sú na to

splnené zákonné predpoklady (podmienky).

Zároveň opakovane tvrdíme, že v prípade vylúčenia sudcov Krajského súdu v

Banskej Bystrici namietaných Sťažovateľom ide o závažné dôvody, ktoré všetkým

Sťažovateľom namietaným sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici „bránia rozhodovať v

súlade so zákonom objektívne a nezaujato“, a to dôvody podrobne uvedené v námietke

zaujatosti z 10. 9. 2009 a v Sťažnosti.

... Tvrdíme, že rozhodovanie veci sudcami, ktorí sa subjektívne cítia zaujatí a túto

skutočnosť aj písomne vyhlásia a najviac aj vysvetlia či odôvodnia kolegiálnym vzťahom

s jedným z účastníkov súdneho konania, v ktorom majú rozhodovať, nemožno považovať za

objektívne a nestranné... Zároveň tvrdíme, že je právne úplne bezvýznamné, či subjektívne

pocity príslušných sudcov sú správne alebo nesprávne, pretože samotná skutočnosť, že sa

príslušní sudcovia považujú za subjektívne zaujatých, neposkytuje dostatočnú záruku na

vylúčenie legitímnej pochybnosti o tom, že príslušní sudcovia budú pri prejednaní

a rozhodovaní veci v skutočnosti nestranní a nezaujatí.

... Súhlasíme s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o tom, že... citovaný

„záver vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2009

sp. zn. “.

V tejto súvislosti však považujeme za potrebné poukázať na dva aspekty:

... povaha okolností, z ktorých každý z uvedených troch sudcov vyvodzuje nielen

možnosť vzniku pochybností o svojej nezaujatosti, ale priamo svoju zaujatosť, môže

z objektívneho hľadiska viesť k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho

rozhodovania a k takýmto legitímnym pochybnostiam aj vedie...

... Podľa nášho názoru je úplne nespochybniteľne relevantným osobným vzťahom

sudcu zakladajúcim nielen legitímne pochybnosti o nezaujatosti sudcu, ale priamo zaujatosť

sudcu, kolegiálny vzťah sudcu s jedným z účastníkov súdneho konania, v ktorom má daný

sudca rozhodovať... je jednoznačné, že každá významová rovina kolegiálneho vzťahu

predstavuje pozitívny relevantný vzťah sudcu k účastníkovi súdneho konania, na základe

ktorého je takýto sudca vylúčený z prejednávania a rozhodnutia príslušnej veci.

... Aj vzhľadom na vyššie citované právne názory Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky vyjadrené v judikáte 13/2009 (t. j. rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. z 1. 3. 2009) tvrdíme, že vyjadrenie každého z troch

Sťažovateľom namietaných sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici o tom, že každý z nich

sa cíti byť vo veci zaujatý, obsahuje také skutočnosti, ktoré môžu nielen zo subjektívneho

pohľadu každého z uvedených sudcov, ale aj objektívne viesť k pochybnostiam o ich

nezaujatosti, a ktoré dokonca k takýmto objektívnym pochybnostiam priamo vedú.

Zároveň opakovane vyslovujeme názor, že okolnosti uvádzané každým z troch

Sťažovateľom namietaných sudcov Krajského súdu v Banskej Bystrici osvedčujú taký pomer

každého z nich k jednému z účastníkov súdneho konania, ktorý pomer je nielen spôsobilý

vzbudiť zdanie neistoty o nezaujatosti každého z nich, ale takúto neistotu aj priamo

a nespochybniteľne vzbudzuje...

Tvrdíme, že v prípade posudzovania nestrannosti Sťažovateľom namietaných troch

sudcov... nemožno subjektívnu nestrannosť týchto troch sudcov prezumovať, pretože je

dokázaný opak, a to týmito troma sudcami písomne vyjadrená subjektívna zaujatosť

z dôvodu ich priateľského (družného, svorného, súdržného) vzťahu, resp. iného – t. j.

kolegiálneho vzťahu k jednému z účastníkov súdneho konania, v ktorom konaní majú

rozhodovať...

Taktiež poukazujeme na to, že je potrebné zohľadniť zásadu, podľa ktorej „v našom

procesnom práve je predpojatosť posudzovaná striktne“, čo znamená, že pre vylúčenie

sudcu z prejednávania a rozhodovania veci stačí len pochybnosť o sudcovej nezaujatosti.

... tvrdíme, že v súlade s vyššie citovanou zásadou striktného posudzovania zaujatosti

nie sú traja Sťažovateľom namietaní sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici

JUDr. M. P., JUDr. P. P. a Mgr. E. N. nestranní.»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv nerozhoduje iný súd.

Podľa a podľa listiny každý sa môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa spočíva

v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde. Tomuto oprávneniu

zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, ktorého

porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok

o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú ( v spojení s

ods. 1 ).

Reálne uplatnenie základného práva na súdnu ochranu predpokladá, že účastníkovi

súdneho konania sa súdna ochrana poskytne v zákonom predpokladanej kvalite, pričom

výklad a používanie príslušných zákonných ustanovení musí v celom rozsahu rešpektovať

uvedené základné právo účastníkov garantované v . Výklad a aplikácia

zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov musí byť preto v súlade s účelom

základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti

tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov

konania. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení nemožno obmedziť toto základné právo

v rozpore s jeho podstatou a zmyslom.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Z konštantnej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd nie je

zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho

pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenie ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(mutatis mutandis , , , , ) a zároveň

by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru uznesením najvyššieho súdu v konaní sp. zn. z 25. septembra 2009,

ktorým tento súd rozhodol o tom, že predsedníčka senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej

Bystrici a sudcovia tohto senátu nie sú vylúčení z pojednávania a rozhodovania vo veci

vedenej na Krajskom súde v Banskej Bystrici pod sp. zn. . Namietal, že

v prípade sudcov nie je splnená ani požiadavka ich subjektívnej nestrannosti, ani

požiadavka objektívnej nestrannosti. Dôkazom o neexistencii subjektívnej nestrannosti sú

ich výslovné vyjadrenia o ich osobnom vzťahu k jednému z účastníkov konania. Ich

objektívna nestrannosť podľa sťažovateľa spočíva v tom, že „neposkytujú dostatočnú

záruku vo vylúčení legitímnej pochybnosti o svojej nezaujatosti“.

Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol, ako sa namietaní sudcovia vyjadrili

k otázke svojej predpojatosti:

«... Člen senátu JUDr. P. P. uviedol: „Žaloba smeruje aj proti žalovanému v 4. rade,

ktorý je sudcom Krajského súdu v Banskej Bystrici. Je to môj kolega, cítim sa zaujatý.

Mohli by totiž vzniknúť pochybnosti o objektívnom rozhodnutí veci. Okrem toho žalobcu 1.

osobne poznám.“

Členka senátu Mgr. E. N. sa vyjadrila takto: „Pretože žalovaný 4/ je sudcom KS v

B. Bystrici a som s ním v kolegiálnom vzťahu, cítim sa zaujatá vo veci konať

a rozhodovať.“»

«JUDr. M. P., predsedníčka senátu, v svojom oznámení zo 14. apríla 2009 uviedla:

„Pri študovaní spisu som zistila, že na strane žalovaného 4/ je označený sudca Krajského

súdu v Banskej Bystrici JUDr. A. M. V rokoch 1992 až 2004 som bola sudkyňou krajského

súdu na obchodnom oddelení, s JUDr. M. som bola v častom kolegiálnom kontakte. Určité

obdobia sme pravidelne cestovali do zamestnania aj zo zamestnania rovnakým vlakom,

rozprávali sme sa a v tom období náš vzťah možno hodnotiť aj ako kamarátsky. V súčasnom

období sa stretávame len náhodne (buď v budove súdu alebo „na ulici“), zdravíme sa,

občas sa chvíľku porozprávame. Tykáme si. Domnievam sa, že z uvedených dôvodov môžu

vzniknúť pochybnosti o mojej nezaujatosti pri rozhodovaní danej veci a preto predkladám

na rozhodnutie podľa o mojom vylúčení z prejednávania a rozhodovania tejto

veci.“»

Najvyšší súd v odôvodnení svojho uznesenia, ktorým rozhodol o námietke zaujatosti

sudcov senátu 14 Co Krajského súdu v Banskej Bystrici doručenej 11. septembra 2009,

okrem iného uviedol:

„... Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd nadriadený Krajskému súdu

v Banskej Bystrici ( ), posudzoval opodstatnenosť tvrdenia žalobcu 1/

o zaujatosti sudcov uvedeného súdu z aspektu existencie dôvodov, pre ktoré je sudca

vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1

, v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so

zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti

o ich nezaujatosti. Dospel k záveru, že tu nie sú žiadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali

prijatie iného záveru než prijatého v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z

30. apríla 2009 sp. zn. . S dôvodmi uvedenými v predmetnom rozhodnutí,

ktoré viedli k záveru, že sudcovia Krajského súdu v Banskej Bystrici JUDr. M. P., JUDr. P.

P. a Mgr. E. N. nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej právnej veci, sa

Najvyšší súd Slovenskej republiky stotožňuje...“

Ku „kolegiálnemu“ vzťahu ako dôvodu na vylúčenie sudcu z rozhodovania veci

najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 30. apríla 2009 uviedol:

„O nestrannosť musí dbať predovšetkým sudca sám. Pri výkone súdnictva má

zachovať vecný prístup za každých okolností. Musí mať dostatok schopnosti ovládať nielen

svoje konanie, ale tiež sféru svojich vnútorných pocitov. Nesmie dopustiť, aby v ňom

niektorá skutočnosť týkajúca sa prejednávanej veci vyvolala pocity zakladajúce pomer, so

zreteľom na ktorý by vznikali pochybnosti o nezaujatosti sudcu. Súčasťou takto vnímaného

vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež jeho schopnosť

vyrovnať sa vnútorne so situáciou, že niektorého z účastníkov pozná. Aj takáto schopnosť

sudcu je totiž neoddeliteľnou súčasťou jeho spôsobilosti vykonávať funkciu sudcu.

V danom prípade z vyjadrení označených (zákonných) sudcov vyplýva, že existenciu

vzťahu vylučujúceho ich z prejednávania a rozhodovania veci, resp. pochybnosti o svojej

nezaujatosti vidia všetci traja predovšetkým v kolegiálnom vzťahu k účastníkovi konania

(žalovanému 4/).

Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sama skutočnosť, že sudca sa

zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“ buď vo vzťahu k účastníkovi konania alebo

k zástupcovi účastníka alebo že sa zo svojho osobného pohľadu domnieva, že v jeho prípade

môžu vznikať pochybnosti o jeho nezaujatosti, nezakladá ale bez ďalšieho dôvod pre

vylúčenie tohto sudcu z prejednávania a rozhodovania veci, a to najmä nie vtedy, ak

okolnosti, z ktorých sudca subjektívne vyvodzuje možnosť vzniku pochybnosti o jeho

nezaujatom prístupe, nie sú ničím objektivizované alebo ak objektívne nemôžu viesť

k legitímnym pochybnostiam o jeho nezaujatosti alebo ak sú vyvážené takými okolnosťami

objektívnej povahy, so zreteľom na ktoré jestvuje dostatočná záruka, že iný sudca

nachádzajúci sa v rovnakej alebo obdobnej situácii by nemohol byť zaujatý a vylučoval by

objektívnu oprávnenosť obavy z nedostatku nestrannosti súdneho rozhodovania. Všeobecné

záruky takéhoto charakteru vyplývajú v právnom poriadku Slovenskej republiky

predovšetkým z ústavne zakotveného nezávislého postavenia sudcu ako reprezentanta

súdnej moci v demokratickej spoločnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky svoje rozhodnutie o návrhoch oprávnených osôb

( ) založil na vzájomnej korelácii a vyvažovaní oboch relevantných hľadísk

teórie zdania (tak subjektívneho, ako aj objektívneho hľadiska). V súlade s judikatúrou

ESĽP, ústavného súdu a tiež vyššie uvedeným výkladom dospel k záveru, že v prípade

označených sudcov nemožno mať pochybnosti o ich nezaujatosti, ktoré by boli relevantné v

zmysle Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky neexistuje

žiadny dôvod objektívnej povahy, so zreteľom na ktorý by mohli vznikať pochybnosti o tom,

že senát Krajského súdu v Banskej Bystrici zložený z označených sudcov bude voči

účastníkom konania postupovať nezaujato, neutrálne, že im prizná rovnaké možnosti na

uplatnenie všetkých práv účastníka občianskeho súdneho konania, že žiadnemu z nich

nebude nadržať a že vec objektívne - podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia - posúdi

so zreteľom na všetky skutočnosti významné pre rozhodnutie.“

Najvyšší súd sa s týmto názorom stotožnil. Okrem toho v uznesení sp. zn.

z 24. septembra 2009 uviedol:

„Rozhodnutie o vylúčení sudcu predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej

nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi ( prvá veta Slovenskej

republiky). Vzhľadom na uvedené, možno vylúčiť sudcu z prejednávania a rozhodovania

veci iba výnimočne a iba z dôvodov, ktoré mu zjavne bránia rozhodnúť v súlade so

zákonom, nestranne a spravodlivo. Rozhodovanie o predpojatosti sudcu spočíva v zisťovaní,

či existuje taký jeho vzťah k veci, o ktorej má rozhodnúť, k účastníkovi konania alebo jeho

právnemu zástupcovi, ktorý by mohol založiť objektívne pochybnosti o jeho nezaujatosti.

Otázka zaujatosti sudcu nikdy nemôže byť postavená celkom naisto; nie je možné vychádzať

len zo subjektívnych pochybností osôb zúčastnených na konaní, ale aj z právneho rozboru

skutočností, ktoré k týmto pochybnostiam vedú.

Ako už bolo uvedené vo vyššie uvedenom rozhodnutí, judikatúra Európskeho súdu

pre ľudské práva vychádza z dvojakého testu nestrannosti sudcu; subjektívny test je

založený na základe osobného presvedčenia sudcu (personal conviction of a particular

judge) v danej veci, objektívny test sleduje existenciu dostatočných záruk, že je možné

z tohto aspektu vylúčiť akúkoľvek legitímnu pochybnosť (guarantees sufficient to exclude

any legitimate doubt in this respect). Nestrannosť sudcu je predovšetkým subjektívnou

psychickou kategóriou vyjadrujúcou vnútorný psychický vzťah sudcu k prejednávanej veci v

širšom zmysle (zahrňuje vzťah k predmetu konania, k účastníkom konania alebo k ich

zástupcom, atď.), o ktorých je schopný (relatívne presne) vypovedať len sudca sám. Iba

takto úzko chápaná kategória nestrannosti sudcu by sa však v praxi iba ťažko uplatnila

vzhľadom na obťažnú objektívnu preskúmateľnosť vnútorného rozpoloženia sudcu.

Kategóriu nestrannosti treba preto vnímať širšie, aj v rovine objektívnej. Za objektívne

pravda nemožno považovať to, ako sa nestrannosť sudcu (iba) subjektívne javí vonkajšiemu

pozorovateľovi (účastníkovi konania), ale to, či reálne neexistujú okolnosti, ktoré by mohli

objektívne viesť k legitímnym pochybnostiam o tom, že sudca disponuje k veci určitým

vzťahom. Inak povedané, nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu

sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že

by sudca zaujatý mohol byť. Rozhodujúcim prvkom v otázke rozhodovania o zaujatosti

zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená. Treba

rozhodnúť v každom jednotlivom prípade, či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú

nedostatok nestrannosti súdu.“

Najvyšší súd vyjadril svoj názor a stotožnil sa s právnym názorom obsiahnutým

v uznesení sp. zn. z 30. apríla 2009, keď uviedol, že «skutočnosť, že sudca

sa zo svojich subjektívnych hľadísk „cíti zaujatý“, nezakladá bez ďalšieho dôvod pre jeho

vylúčenie z prejednávania a rozhodovania veci, ak povaha okolností, z ktorých vyvodzuje

možnosť vzniku pochybností o svojej nezaujatosti, nemôže z objektívneho hľadiska viesť

k legitímnym pochybnostiam o nestrannosti súdneho rozhodovania. Tento záver sa opiera

a vychádza z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. apríla 2009 sp. zn.

, ktoré občianskoprávne kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na

svojom zasadnutí konanom 28. – 29. mája 2009 schválilo na uverejnenie v Zbierke

stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky.

... V zmysle (viď tiež zákona

č. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov) sú

totiž sudcovia pri rozhodovaní nezávislí a sú viazaní len zákonom. Ich vzájomné vzťahy

a ich vzťahy k iným právnickým profesiám vykazujú vo všeobecnosti znaky čisto

profesionálnosti a kolegiality, ktoré ešte v ničom nezakladajú možnosť vzniku pochybností

o ich nezaujatosti alebo neobjektívnosti. Až v prípade, že by takýto vzťah prerástol cez takto

chápaný profesionálny rámec a nadobudol by charakter bližšieho osobného vzťahu, mohla

by takáto okolnosť byť dôvodom pre vylúčenie sudcu z pojednávania a rozhodovania veci.

Ničím však nebolo preukázané, že by vzťah namietaných sudcov prerástol rámec čisto

profesionálneho vzťahu.

Majúc na zreteli uvedené Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že tu nie

sú okolnosti, ktoré by mohli byť považované za relevantné z hľadiska

a preto nevyhovel vznesenej námietke zaujatosti a rozhodol tak, že sudcovia Krajského súdu

v Banskej Bystrici uvedení vo výroku tohto uznesenia nie sú vylúčení z prejednávania

a rozhodovania tejto veci.»

Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnych garancií

procesnej povahy je taktiež právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

Podľa (ďalej aj „OSP“) súd

v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov,

ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne

a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov

vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie dôkazy

a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie

primerane ustanovenia o rozsudku.

V súlade s už uvedenými ustanoveniami je teda

povinnosťou všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na

ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí

týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia.

Podľa názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu v uznesení o tom, že sudcovia

nie sú vylúčení, z rozhodovania neboli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne ani

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné. Podľa názoru ústavného súdu

kolegiálne vzťahy, ak nie sú ďalšie okolnosti signalizujúce možnú nestrannosť sudcu,

v zásade nie sú dôvodom na spochybnenie jeho nestrannosti, a to takej intenzity, aby boli

dôvodom na jeho vylúčenie z prerokúvania veci z tohto dôvodu. Tak to bolo podľa názoru

ústavného súdu aj v danom prípade. Ústavný súd preto rozhodol, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 25. septembra 2009 neporušil základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu podľa a podľa listiny ani jeho právo na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na toto rozhodnutie bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa návrhom

sťažovateľa na zrušenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.

z 25. septembra 2009 a na vrátenie veci na rozhodnutie.

Vzhľadom na to, že sťažovateľ nebol v konaní pred ústavným súdom úspešný,

ústavný súd o úhrade trov konania nerozhodoval ( ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. augusta 2010