Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (12)III. ÚS 198/09
PDF · 237.89 KB
No categories available
III. ÚS 198/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti nestranným súdom podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu
v Košiciach sp. zn. 5 NcC/1/2009 z 19. januára 2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009
doručená sťažnosť JUDr. M. K., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti
nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 5 NcC/1/2009 z 19. januára 2009.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako účastník konania
vedeného Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) podal proti zákonnému
sudcovi 19. novembra 2008 námietku zaujatosti v zmysle ustanovení § 14 až § 17 zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“).
Sťažovateľ uvádza, že krajský súd v uznesení sp. zn. 5 NcC/1/2009 z 19. januára
2009 «neprerokoval v oficiálnom jednaní a dôkladne neprebral moje pádne fakty a mi
právne korektným spôsobom neodpovedal na efektívne argumenty, ktoré som explicitne
deklaroval na str. -2- až -6- sťažnosti a zaujatostosti a podotkol som ich „per analogiam“
rozhodnutiami ústavného súdu...»
Sťažovateľ vyslovuje názor: „KS KE opovrhuje mojimi argumentami a opomína
citované ustanovenie – ústavno-legitímny imperatív.
KS KE naviac opovrhuje samotným vyjadrením zákonného sudcu, ktorý sa cíti byť
zaujatý.“
Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 NcC/1/2009 z 19. januára 2009 podľa
sťažovateľa nezodpovedá požiadavke nestrannosti sudcu vyplývajúcej z čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému
súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:
„1. Základné právo JUDr. M. K. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru
o ochrane..., bolo konaním KS KE v sp. zn. 5 NcC/1/2009 porušené.
2. Ústavný súd SR prikazuje KS KE, ktorý v konaní 5 NcC/1/2009 základné právo
porušil, aby obnovil stav pred jeho porušením.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie
veci nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie veci
nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa v sťažnosti zmienil aj o čl. 14
dohovoru, ústavný súd však vychádzal vzhľadom na svoju viazanosť návrhom na začatie
konania podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) z petitu
sťažnosti, ako aj z jej odôvodnenia. V petite sťažnosti sa sťažovateľ o čl. 14 dohovoru
nezmienil a takisto obsah sťažnosti vôbec neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu k tomuto
článku. Rovnako preklenul ústavný súd nedostatok týkajúci sa namietaného porušenia práva
podľa dohovoru, kde sťažovateľ označil len čl. 6 dohovoru bez špecifikácie odseku, a to tak,
že prihliadol na obsah odôvodnenia sťažnosti, prostredníctvom ktorého špecifikoval
námietku porušenia aj samotným odsekom.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa § 14 ods. 1 OSP sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,
ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať
pochybnosti o ich nezaujatosti.
Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú
v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.
Podľa § 15 ods. 1 OSP ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený,
oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré
nepripúšťajú odklad. Predseda súdu môže prideliť vec inému sudcovi, ak s tým sudca,
o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu.
Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod
pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16
ods. 1 OSP...
Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť
námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.
Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1
najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo
do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.
Podľa § 15a ods. 3 OSP v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu
smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku
zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky
zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.
Podľa § 16 ods. 1 OSP súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu
na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá
odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, vec sa predloží až po vykonaní úkonov
spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne
do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný,
ak rozhoduje zároveň o odvolaní. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy
vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia
jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uznesením krajského súdu sp. zn. 5 NcC/1/2009 z 19. januára 2009 „neprerokovaním
v oficiálnom jednaní“ ním uplatnenej námietky zaujatosti, a túto od počiatku hodnotí
ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú, pretože vychádzajúc z ustanovenia § 15a ods. 3
OSP na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne, v tomto
prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Z uvedeného vyplýva, že „rozhodnutie“
o nepredložení takéhoto podania nepatrí do právomoci súdu nadriadeného, ktorý rozhoduje
o uplatnenej námietke, ale je v právomoci súdu, ktorého zákonného sudcu sa námietka týka.
Krajský súd teda svojím uznesením v tomto smere citované základné právo zaručené
ústavou a právo zaručené dohovorom porušiť nemohol, keď navyše v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia tento aspekt (t. j. prečo nebolo potrebné o námietke sťažovateľa
rozhodovať) riadne vysvetlil.
Následne ústavný súd pristúpil k posúdeniu otázky, či účinky výkonu právomoci
krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o námietke zaujatosti predloženej zákonným
sudcom sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených ustanovení
ústavy a dohovoru.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých
pri svojom rozhodovaní vychádzal:
Sťažovateľ je účastníkom občianskeho súdneho konania o rozvod manželstva
a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností pre čas po rozvode vedeného na okresnom
súde pod sp. zn. 5 C 47/2006. V súvislosti s týmto konaním sťažovateľ podal okresnému
súdu 19. novembra 2008 sťažnosť na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a súčasne uplatnil námietku zaujatosti zákonného sudcu odôvodnenú
tým, „že konajúci sudca v tejto veci sa dopustil prieťahov v tomto konaní a tým, že vo veci
konajúci sudca voči nemu prejavil svoj xenofóbny postoj k nemu ako účastníkovi
konania...“
Zákonný sudca reagoval na uplatnenú námietku a tiež na sťažnosť sťažovateľa tak,
že v zmysle § 15 OSP oznámil predsedovi okresného súdu, že sa vo veci cíti byť zaujatý,
pretože sa nestotožňuje so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti týkajúcimi sa porušenia
sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a skutočnosťami uvedenými v námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom. Zákonný sudca
sa vyjadril, že uvedené okolnosti v ňom vyvolali negatívny postoj k sťažovateľovi
a so zreteľom na tento pomer k účastníkovi konania by nemohol v predmetnej veci zaručiť
svoju nestrannosť a objektívne posúdenie a rozhodnutie veci. Súčasne prejavil súhlas
s pridelením veci sťažovateľa inému sudcovi.
Predseda okresného súdu v zmysle § 15 ods. 1 OSP predložil vec s poukazom
na § 16 ods. 1 OSP krajskému súdu ako súdu nadriadenému, pretože nesúhlasil s dôvodmi,
pre ktoré zákonný sudca okresného súdu nemôže zaručiť svoju nezaujatosť, objektívne
posúdenie a následné rozhodnutie veci. Argumentoval tým, že povinnosťou každého sudcu
je vo veci riadne konať a rozhodnúť a niesť za to svoju zodpovednosť. Dôvodil, že
námietky takého charakteru, aké zákonný sudca predložil, by mohol vzniesť každý sudca
okresného súdu, preto uplatnenie námietky zo strany zákonného sudcu považuje za snahu
„zbaviť sa veci cestou zaujatosti“.
Krajský súd o námietke zaujatosti predloženej zákonným sudcom rozhodol
uznesením sp. zn. 5 NcC/1/2009 z 19. januára 2009, ktorým ho z prerokovávania
a rozhodovania veci nevylúčil. Svoju argumentáciu oprel o interpretáciu ustanovenia
§ 14 ods. 1 OSP, pričom uviedol, že „Predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania
a rozhodovania veci z dôvodov uvedených v § 14 ods. 1 O. s. p. je len jeho určitý
kvalifikovaný pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom spočívajúci najmä
v tom, že sudca má alebo môže mať na výsledku konania priamy alebo nepriamy záujem
alebo že sudca je v určitom kvalifikovanom pomere k účastníkom konania, prípadne k ich
zástupcom, t. j. niektorý z účastníkov konania, resp. zástupcov je sudcovi osobnou blízkou,
prípadne že medzi sudcom a účastníkom (zástupcom) je vzťah k určitej závislosti a pod. Len
také skutočnosti, na základe ktorých možno založiť vyššie uvedený pomer sudcu k veci,
k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, môže tvoriť zákonný dôvod na vylúčenie sudcu
z prejednávania a rozhodovania veci. Za taký dôvod však nemožno považovať okolnosti,
ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.“.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uvádza, že sťažovateľ uplatnenú
námietku zaujatosti odôvodnil tým, že zákonný sudca porušil jeho právo na spravodlivý
súdny proces, pretože vo veci nekonal bez prieťahov a prejavil voči nemu ako k účastníkovi
konania svoj xenofóbny postoj tým, že vo veci nesprávne rozhodol a že sa dopustil aj iných
procesných pochybení. Uplatnenú námietku zaujatosti sťažovateľ zdôvodnil skutočnosťami,
ktoré majú základ v postupe zákonného sudcu v predmetnom konaní. Takéto skutočnosti
však ustanovenie § 14 ods. 3 OSP vylučuje ako možné dôvody na uplatnenie námietky
zaujatosti. Sťažovateľ teda netvrdil a z obsahu spisu to ani nevyplýva, že by sťažovateľom
namietaný postup bol prejavom alebo dôsledkom skutočností obsiahnutých v ustanovení
§ 14 ods. 1 OSP. Právna úprava obsiahnutá v Občianskom súdnom poriadku poskytuje
pre účely nápravy možných nedostatkov v postupe prvostupňového súdu inštitút opravných
prostriedkov, medzi ktoré námietka zaujatosti nepatrí, pretože jej účel je odlišný. V tejto
súvislosti krajský súd poukázal práve na to, že sťažovateľ v tejto veci podal sťažnosť práve
z titulu namietaných procesných nedostatkov spôsobených zákonným sudcom.
Krajský súd v rozhodnutí konštatuje, že námietka zaujatosti uplatnená zo strany
sťažovateľa nemala všetky náležitosti predpísané ustanovením § 15a ods. 2 a 3 OSP, preto
dospel k záveru, že o nej netreba rozhodovať.
Odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu iba o námietke predloženej zákonným sudcom,
keďže predseda okresného súdu je toho názoru, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti
sudcu.
Krajský súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva („ďalej len
„ESĽP“), podľa ktorej sa vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala
na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu
nestrannosť nemožno chápať tak, že „čokoľvek čo môže vrhnúť, čo aj len tieň pochybností“
na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia
oprávnených pochybností pritom závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.
Samotná skutočnosť, že sťažovateľ podal v rámci konania o jeho veci sťažnosť
pre porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
a pre procesné pochybenia zákonného sudcu, nie je dôvodom pre subjektívny pocit
zákonného sudcu o jeho zaujatosti. Tieto skutočnosti uvedené v jeho vyjadrení nemôžu
zakladať dôvod na jeho vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania veci, keďže postoje,
motívy a pocity sudcu, s ktorými k rozhodovaniu pristupuje, nie sú skutočnosťami,
v dôsledku ktorých by bolo možné pochybnosť o nezaujatosti sudcu odôvodniť. Sú to len
okolnosti prípadu, ktoré by mohli prichádzať do úvahy a pôsobiť na každého sudcu,
ktorému bola vec pridelená.
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne
závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov
a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje
na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne
aj II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01, II. ÚS 231/04).
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj I. ÚS 13/00,
Vo svojej judikatúre ústavný súd uviedol, že účelom čl. 46 ods. 1 ústavy je zaručiť
prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní pred súdom každému, kto žiada
o ochranu tých svojich záujmov chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril
do právomoci orgánov súdnej moci (II. ÚS 26/96).
Citovaný článok ústavy zaručuje ústavou výslovne určenú kvalitu súdneho konania,
predpokladom ktorej je nezávislosť a nestrannosť súdu, ktorá zaručí účastníkom konania,
že bude súd voči nim postupovať nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nebude nadŕžať
a objektívne posúdi všetky skutočnosti závažné pre rozhodovanie vo veci.
Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom
je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu
z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu
vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného
sudcu.
Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa rozhodovania o námietkach
zaujatosti uplatnených účastníkmi konania (I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03) možno analogicky
odvodiť, že obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu rozhodnúť o vylúčení sudcu v prípade každej
námietky zaujatosti oznámenej zákonným sudcom. Obsahom tohto práva je len povinnosť
súdu každú takúto námietku zákonného sudcu prerokovať a rozhodnúť o nej.
Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska
nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu
prerokúvajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je
potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti
v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti platí prezumpcia
nestrannosti sudcu až dovtedy, kým sa nepreukáže opak.
Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená
na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho
hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska
vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť (III. ÚS 16/00).
Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,
resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca
zaujatý mohol byť. Nestrannosť sudcu je obyčajne definovaná ako absencia predsudku
alebo zaujatosti v konkrétnej veci.
Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle od osobného správania sudcu určité
overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie
môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene
obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách
v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko – rozsudok ESĽP z 26. februára 1993).
Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka
konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,
či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar
v. Spojené kráľovstvo).
Z pohľadu objektívnej nestrannosti existencia oprávnených pochybností závisí
od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje
nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže
byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť
vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré
postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania,
k ich právnym zástupcom, svedkom a podobne.
Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie
vyjadrí v tom zmysle, že sa vnútorne necíti alebo cíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho
stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vrhajú pochybnosť na jeho
nestrannosť v očiach strán a verejnosti.
Krajský súd v súlade so súvisiacou judikatúrou ústavného súdu, ako aj ESĽP
sa neobmedzil pri preskúmaní oznámenej námietky iba na hodnotenie subjektívneho pocitu
sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale uplatnil pri posúdení otázky zaujatosti
objektívny prístup založený na objektívnej úvahe riešiacej otázku, či je možné
s prihliadnutím na okolnosti prípadu usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.
V namietanom rozhodnutí aplikoval a interpretoval právnu úpravu inštitútu vylúčenia
sudcov, a síce ustanovenia § 14 ods. 1 a 3 OSP, v zmysle ktorej okolnosti, o ktoré zákonný
sudca oprel odôvodnenie ním oznámenej námietky zaujatosti, kvalifikoval ako skutočnosti
majúce základ v postupe súdu v predmetnom konaní, ktoré ustanovenie § 14 ods. 3 OSP
vylučuje ako možné dôvody na uplatnenie námietky zaujatosti.
Krajský súd na základe podrobného a logického odôvodnenia podporeného
aj odkazom na judikatúru ESĽP vyvodil skutkový záver (ktorého vyvodenie bolo v jeho
výlučnej právomoci) o nedostatku relevantných skutkových okolností spochybňujúcich
nestrannosť zákonného sudcu, a na to nadväzujúci právny záver o jeho nevylúčení.
Vychádzajúc zo zistených skutočností a opierajúc sa o ustanovenia relevantnej
právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský
súd vysporiadal s okolnosťami posudzovaného prípadu v dostatočnej miere, v súlade
s podstatou a účelom príslušnej právnej úpravy (ustanovenia § 14 a nasledujúcich OSP)
takým spôsobom, že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami,
a preto ich nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné právo sťažovateľa
podľa čl. 46 ods. 1 garantované ústavou a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci
predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo
slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (I. ÚS 66/98,
II. ÚS 101/03, II. ÚS 104/04).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť ako zjavne
neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2009