Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 198/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom zaručeného

Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti nestranným súdom podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu

v Košiciach sp. zn. z 19. januára 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. marca 2009

doručená sťažnosť JUDr. M. K., M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na prejednanie jeho záležitosti

nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 19. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ ako účastník konania

vedeného Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný súd“) podal proti zákonnému

sudcovi 19. novembra 2008 námietku zaujatosti v zmysle ustanovení § 14 až § 17 zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Sťažovateľ uvádza, že krajský súd v uznesení sp. zn. z 19. januára

2009 «neprerokoval v oficiálnom jednaní a dôkladne neprebral moje pádne fakty a mi

právne korektným spôsobom neodpovedal na efektívne argumenty, ktoré som explicitne

deklaroval na str. -2- až -6- sťažnosti a zaujatostosti a podotkol som ich „per analogiam“

rozhodnutiami ústavného súdu...»

Sťažovateľ vyslovuje názor: „KS KE opovrhuje mojimi argumentami a opomína

citované ustanovenie – ústavno-legitímny imperatív.

KS KE naviac opovrhuje samotným vyjadrením zákonného sudcu, ktorý sa cíti byť

zaujatý.“

Rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 19. januára 2009 podľa

sťažovateľa nezodpovedá požiadavke nestrannosti sudcu vyplývajúcej z

a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti v závere sťažnosti sťažovateľ navrhuje ústavnému

súdu, aby vo veci rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo JUDr. M. K. podľa SR a Dohovoru

o ochrane..., bolo konaním KS KE v sp. zn. porušené.

2. Ústavný súd SR prikazuje KS KE, ktorý v konaní základné právo

porušil, aby obnovil stav pred jeho porušením.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ v sťažnosti namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie

veci nestranným súdom zaručeného a práva na prejednanie veci

nestranným súdom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ sa v sťažnosti zmienil aj o čl. 14

dohovoru, ústavný súd však vychádzal vzhľadom na svoju viazanosť návrhom na začatie

konania podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) z petitu

sťažnosti, ako aj z jej odôvodnenia. V petite sťažnosti sa sťažovateľ o čl. 14 dohovoru

nezmienil a takisto obsah sťažnosti vôbec neobsahuje odôvodnenie vo vzťahu k tomuto

článku. Rovnako preklenul ústavný súd nedostatok týkajúci sa namietaného porušenia práva

podľa dohovoru, kde sťažovateľ označil len čl. 6 dohovoru bez špecifikácie odseku, a to tak,

že prihliadol na obsah odôvodnenia sťažnosti, prostredníctvom ktorého špecifikoval

námietku porušenia aj samotným odsekom.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci,

ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať

pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú

v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa ak sa sudca dozvie o skutočnostiach, pre ktoré je vylúčený,

oznámi to neodkladne predsedovi súdu. V konaní môže zatiaľ urobiť len také úkony, ktoré

nepripúšťajú odklad. Predseda súdu môže prideliť vec inému sudcovi, ak s tým sudca,

o ktorého vylúčenie ide, súhlasí; pridelenie zabezpečí podľa osobitného predpisu.

Ak ide o vylúčenie sudcu podľa § 14 ods. 1 a predseda súdu má za to, že nie je dôvod

pochybovať o nezaujatosti sudcu, predloží vec na rozhodnutie súdu uvedenému v § 16

ods. 1 ...

Podľa účastníci majú právo z dôvodov podľa uplatniť

námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1

najneskôr na prvom pojednávaní, ktoré viedol sudca, o ktorého vylúčenie ide, alebo

do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu

smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku

zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky

zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa súd predloží vec nadriadenému súdu s vyjadrením sudcu

na rozhodnutie o námietke zaujatosti do 15 dní od jej podania. Ak sa spis zároveň predkladá

odvolaciemu súdu na rozhodnutie o odvolaní, vec sa predloží až po vykonaní úkonov

spojených s predložením veci odvolaciemu súdu. O tom, či je sudca vylúčený, rozhodne

do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte; touto lehotou nie je viazaný,

ak rozhoduje zároveň o odvolaní. O vylúčení sudcov Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky rozhodne do desiatich dní iný senát tohto súdu.

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy

vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd sa v prvom rade zaoberal námietkou sťažovateľa týkajúcou sa porušenia

jeho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

uznesením krajského súdu sp. zn. z 19. januára 2009 „neprerokovaním

v oficiálnom jednaní“ ním uplatnenej námietky zaujatosti, a túto od počiatku hodnotí

ústavný súd ako zjavne neopodstatnenú, pretože vychádzajúc z ustanovenia § 15a ods. 3

na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne, v tomto

prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Z uvedeného vyplýva, že „rozhodnutie“

o nepredložení takéhoto podania nepatrí do právomoci súdu nadriadeného, ktorý rozhoduje

o uplatnenej námietke, ale je v právomoci súdu, ktorého zákonného sudcu sa námietka týka.

Krajský súd teda svojím uznesením v tomto smere citované základné právo zaručené

a právo zaručené dohovorom porušiť nemohol, keď navyše v odôvodnení

napadnutého rozhodnutia tento aspekt (t. j. prečo nebolo potrebné o námietke sťažovateľa

rozhodovať) riadne vysvetlil.

Následne ústavný súd pristúpil k posúdeniu otázky, či účinky výkonu právomoci

krajského súdu v súvislosti s rozhodnutím o námietke zaujatosti predloženej zákonným

sudcom sú zlučiteľné s limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom označených ustanovení

a dohovoru.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil nasledujúce okolnosti, z ktorých

pri svojom rozhodovaní vychádzal:

Sťažovateľ je účastníkom občianskeho súdneho konania o rozvod manželstva

a úpravu výkonu rodičovských práv a povinností pre čas po rozvode vedeného na okresnom

súde pod sp. zn. . V súvislosti s týmto konaním sťažovateľ podal okresnému

súdu 19. novembra 2008 sťažnosť na porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a súčasne uplatnil námietku zaujatosti zákonného sudcu odôvodnenú

tým, „že konajúci sudca v tejto veci sa dopustil prieťahov v tomto konaní a tým, že vo veci

konajúci sudca voči nemu prejavil svoj xenofóbny postoj k nemu ako účastníkovi

konania...“

Zákonný sudca reagoval na uplatnenú námietku a tiež na sťažnosť sťažovateľa tak,

že v zmysle oznámil predsedovi okresného súdu, že sa vo veci cíti byť zaujatý,

pretože sa nestotožňuje so skutočnosťami uvedenými v sťažnosti týkajúcimi sa porušenia

sťažovateľovho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a skutočnosťami uvedenými v námietke zaujatosti uplatnenej sťažovateľom. Zákonný sudca

sa vyjadril, že uvedené okolnosti v ňom vyvolali negatívny postoj k sťažovateľovi

a so zreteľom na tento pomer k účastníkovi konania by nemohol v predmetnej veci zaručiť

svoju nestrannosť a objektívne posúdenie a rozhodnutie veci. Súčasne prejavil súhlas

s pridelením veci sťažovateľa inému sudcovi.

Predseda okresného súdu v zmysle predložil vec s poukazom

na krajskému súdu ako súdu nadriadenému, pretože nesúhlasil s dôvodmi,

pre ktoré zákonný sudca okresného súdu nemôže zaručiť svoju nezaujatosť, objektívne

posúdenie a následné rozhodnutie veci. Argumentoval tým, že povinnosťou každého sudcu

je vo veci riadne konať a rozhodnúť a niesť za to svoju zodpovednosť. Dôvodil, že

námietky takého charakteru, aké zákonný sudca predložil, by mohol vzniesť každý sudca

okresného súdu, preto uplatnenie námietky zo strany zákonného sudcu považuje za snahu

„zbaviť sa veci cestou zaujatosti“.

Krajský súd o námietke zaujatosti predloženej zákonným sudcom rozhodol

uznesením sp. zn. z 19. januára 2009, ktorým ho z prerokovávania

a rozhodovania veci nevylúčil. Svoju argumentáciu oprel o interpretáciu ustanovenia

, pričom uviedol, že „Predpokladom pre vylúčenie sudcu z prejednávania

a rozhodovania veci z dôvodov uvedených v je len jeho určitý

kvalifikovaný pomer k veci, k účastníkom konania alebo k ich zástupcom spočívajúci najmä

v tom, že sudca má alebo môže mať na výsledku konania priamy alebo nepriamy záujem

alebo že sudca je v určitom kvalifikovanom pomere k účastníkom konania, prípadne k ich

zástupcom, t. j. niektorý z účastníkov konania, resp. zástupcov je sudcovi osobnou blízkou,

prípadne že medzi sudcom a účastníkom (zástupcom) je vzťah k určitej závislosti a pod. Len

také skutočnosti, na základe ktorých možno založiť vyššie uvedený pomer sudcu k veci,

k účastníkom konania alebo k ich zástupcom, môže tvoriť zákonný dôvod na vylúčenie sudcu

z prejednávania a rozhodovania veci. Za taký dôvod však nemožno považovať okolnosti,

ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci.“.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia ďalej uvádza, že sťažovateľ uplatnenú

námietku zaujatosti odôvodnil tým, že zákonný sudca porušil jeho právo na spravodlivý

súdny proces, pretože vo veci nekonal bez prieťahov a prejavil voči nemu ako k účastníkovi

konania svoj xenofóbny postoj tým, že vo veci nesprávne rozhodol a že sa dopustil aj iných

procesných pochybení. Uplatnenú námietku zaujatosti sťažovateľ zdôvodnil skutočnosťami,

ktoré majú základ v postupe zákonného sudcu v predmetnom konaní. Takéto skutočnosti

však ustanovenie vylučuje ako možné dôvody na uplatnenie námietky

zaujatosti. Sťažovateľ teda netvrdil a z obsahu spisu to ani nevyplýva, že by sťažovateľom

namietaný postup bol prejavom alebo dôsledkom skutočností obsiahnutých v ustanovení

. Právna úprava obsiahnutá v poskytuje

pre účely nápravy možných nedostatkov v postupe prvostupňového súdu inštitút opravných

prostriedkov, medzi ktoré námietka zaujatosti nepatrí, pretože jej účel je odlišný. V tejto

súvislosti krajský súd poukázal práve na to, že sťažovateľ v tejto veci podal sťažnosť práve

z titulu namietaných procesných nedostatkov spôsobených zákonným sudcom.

Krajský súd v rozhodnutí konštatuje, že námietka zaujatosti uplatnená zo strany

sťažovateľa nemala všetky náležitosti predpísané ustanovením a , preto

dospel k záveru, že o nej netreba rozhodovať.

Odvolací súd pristúpil k rozhodnutiu iba o námietke predloženej zákonným sudcom,

keďže predseda okresného súdu je toho názoru, že nie je dôvod pochybovať o nezaujatosti

sudcu.

Krajský súd odkazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva („ďalej len

„ESĽP“), podľa ktorej sa vyžaduje, aby sa obava z nedostatku nestrannosti zakladala

na objektívnych, konkrétnych a dostatočne závažných skutočnostiach. Objektívnu

nestrannosť nemožno chápať tak, že „čokoľvek čo môže vrhnúť, čo aj len tieň pochybností“

na nestrannosť sudcu, ho automaticky vylučuje ako sudcu nestranného. Existencia

oprávnených pochybností pritom závisí od posúdenia konkrétnych okolností prípadu.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ podal v rámci konania o jeho veci sťažnosť

pre porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

a pre procesné pochybenia zákonného sudcu, nie je dôvodom pre subjektívny pocit

zákonného sudcu o jeho zaujatosti. Tieto skutočnosti uvedené v jeho vyjadrení nemôžu

zakladať dôvod na jeho vylúčenie z prerokovávania a rozhodovania veci, keďže postoje,

motívy a pocity sudcu, s ktorými k rozhodovaniu pristupuje, nie sú skutočnosťami,

v dôsledku ktorých by bolo možné pochybnosť o nezaujatosti sudcu odôvodniť. Sú to len

okolnosti prípadu, ktoré by mohli prichádzať do úvahy a pôsobiť na každého sudcu,

ktorému bola vec pridelená.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkové a právne

závery všeobecných súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov

a ktoré sa stali základom na ich rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje

na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (podobne

aj , , , , ).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj ,

, ).

Vo svojej judikatúre ústavný súd uviedol, že účelom je zaručiť

prístup k súdu a rovnaké právne postavenie v konaní pred súdom každému, kto žiada

o ochranu tých svojich záujmov chránených právnym poriadkom, ktoré štát zveril

do právomoci orgánov súdnej moci ().

Citovaný článok zaručuje výslovne určenú kvalitu súdneho konania,

predpokladom ktorej je nezávislosť a nestrannosť súdu, ktorá zaručí účastníkom konania,

že bude súd voči nim postupovať nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nebude nadŕžať

a objektívne posúdi všetky skutočnosti závažné pre rozhodovanie vo veci.

Základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom

je v občianskom súdnom konaní garantované prostredníctvom inštitútu vylúčenia sudcu

z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia pre zaujatosť. Z uvedeného dôvodu možno sudcu

vylúčiť buď na návrh účastníka súdneho konania, alebo na základe návrhu samotného

sudcu.

Vychádzajúc z judikatúry ústavného súdu týkajúcej sa rozhodovania o námietkach

zaujatosti uplatnených účastníkmi konania (, ) možno analogicky

odvodiť, že obsahom základného práva na prerokovanie veci nestranným súdom podľa

nie je povinnosť súdu rozhodnúť o vylúčení sudcu v prípade každej

námietky zaujatosti oznámenej zákonným sudcom. Obsahom tohto práva je len povinnosť

súdu každú takúto námietku zákonného sudcu prerokovať a rozhodnúť o nej.

Nestrannosť treba skúmať z dvoch hľadísk, a to zo subjektívneho hľadiska

nestrannosti, t. j. v danom prípade je potrebné zistiť osobné presvedčenie sudcu

prerokúvajúceho prípad, a z objektívneho hľadiska nestrannosti, t. j. v danom prípade je

potrebné zistiť, či sú poskytnuté dostatočné záruky pre vylúčenie akejkoľvek pochybnosti

v danom smere. V prípade subjektívneho hľadiska nestrannosti platí prezumpcia

nestrannosti sudcu až dovtedy, kým sa nepreukáže opak.

Existencia nestrannosti musí byť určená podľa subjektívneho hľadiska, to znamená

na základe osobného presvedčenia a správania sudcu v danej veci, a tiež podľa objektívneho

hľadiska, teda zisťovaním, či sudca poskytoval dostatočné záruky, aby bola z tohto hľadiska

vylúčená akákoľvek oprávnená pochybnosť ().

Nestrannosť sudcu nespočíva len v hodnotení subjektívneho pocitu sudcu, či sa cíti,

resp. necíti byť zaujatý, ale aj v objektívnej úvahe, či je možné usudzovať, že by sudca

zaujatý mohol byť. Nestrannosť sudcu je obyčajne definovaná ako absencia predsudku

alebo zaujatosti v konkrétnej veci.

Objektívny prístup spočíva v otázke, či nezávisle od osobného správania sudcu určité

overiteľné skutočnosti neumožňujú pochybovať o jeho nestrannosti. V tomto smere i zdanie

môže byť dôležité. Mal by byť vylúčený každý sudca, u ktorého sa možno oprávnene

obávať, že mu chýba nestrannosť. Ide o dôveru, ktorú musia mať súdy pri stranách

v demokratickej spoločnosti (Padovani v. Taliansko – rozsudok ESĽP z 26. februára 1993).

Rozhodujúcim prvkom rozhodovania o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka

konania je objektívne oprávnená. Treba rozhodnúť v každom jednotlivom prípade,

či povaha a stupeň vzťahu sú také, že prezrádzajú nedostatok nestrannosti súdu (Pullar

v. Spojené kráľovstvo).

Z pohľadu objektívnej nestrannosti existencia oprávnených pochybností závisí

od posúdenia konkrétnych okolností prípadu. Tzv. objektívna nestrannosť sa teda posudzuje

nie podľa subjektívneho postoja sudcu, ale podľa objektívnych symptómov. Sudca môže

byť subjektívne absolútne nestranný, ale i napriek tomu môže byť jeho nestrannosť

vystavená oprávneným pochybnostiam vzhľadom na jeho status, rôzne funkcie, ktoré

postupne vo veci vykonával, alebo vzhľadom na jeho pomer k veci, k stranám konania,

k ich právnym zástupcom, svedkom a podobne.

Z tohto hľadiska preto nezáleží ani na tom, že sudca sa k návrhu na jeho vylúčenie

vyjadrí v tom zmysle, že sa vnútorne necíti alebo cíti byť zaujatý. Rozhodujúce nie je jeho

stanovisko, ale existencia objektívnych skutočností, ktoré vrhajú pochybnosť na jeho

nestrannosť v očiach strán a verejnosti.

Krajský súd v súlade so súvisiacou judikatúrou ústavného súdu, ako aj ESĽP

sa neobmedzil pri preskúmaní oznámenej námietky iba na hodnotenie subjektívneho pocitu

sudcu, či sa cíti, resp. necíti byť zaujatý, ale uplatnil pri posúdení otázky zaujatosti

objektívny prístup založený na objektívnej úvahe riešiacej otázku, či je možné

s prihliadnutím na okolnosti prípadu usudzovať, že by sudca zaujatý mohol byť.

V namietanom rozhodnutí aplikoval a interpretoval právnu úpravu inštitútu vylúčenia

sudcov, a síce ustanovenia a , v zmysle ktorej okolnosti, o ktoré zákonný

sudca oprel odôvodnenie ním oznámenej námietky zaujatosti, kvalifikoval ako skutočnosti

majúce základ v postupe súdu v predmetnom konaní, ktoré ustanovenie

vylučuje ako možné dôvody na uplatnenie námietky zaujatosti.

Krajský súd na základe podrobného a logického odôvodnenia podporeného

aj odkazom na judikatúru ESĽP vyvodil skutkový záver (ktorého vyvodenie bolo v jeho

výlučnej právomoci) o nedostatku relevantných skutkových okolností spochybňujúcich

nestrannosť zákonného sudcu, a na to nadväzujúci právny záver o jeho nevylúčení.

Vychádzajúc zo zistených skutočností a opierajúc sa o ustanovenia relevantnej

právnej úpravy ústavný súd konštatuje, že v odôvodnení namietaného uznesenia sa krajský

súd vysporiadal s okolnosťami posudzovaného prípadu v dostatočnej miere, v súlade

s podstatou a účelom príslušnej právnej úpravy (ustanovenia a nasledujúcich )

takým spôsobom, že vyvodené právne závery korešpondujú so skutkovými zisteniami,

a preto ich nemožno kvalifikovať ako arbitrárne a porušujúce základné právo sťažovateľa

podľa garantované a právo podľa dohovoru.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo treba preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, ústavný súd považuje takúto sťažnosť za zjavne neopodstatnenú (,

, ).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd posúdil sťažnosť ako zjavne

neopodstatnenú a odmietol ju podľa .

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009