Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 50 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (57)a11/372859.e610d3.pdf
PDF · 156.73 KB
No categories available
5Cdo/55/2008
R O Z S U D O K
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu
JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej
v právnej veci navrhovateľky : Ing. J. G., bývajúca v M., zastúpená JUDr. RNDr. P. K.,
advokátom v B., proti odporcom : 1/ šéfredaktor nezávislého denníka N. Č. J. B., zastúpený
JUDr. J. H., advokátom v B., 2/ R. S. a.s., P., IČO : X., 3/ P. V., redaktor denníka N. Č.,
o uverejnenie tlačovej opravy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn.
10 C 165/00, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. apríla
2007 sp. zn. 4 Co 492/05, takto
rozhodol:
Dovolanie navrhovateľky z a m i e t a .
Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov dovolacieho
konania v sume 70,59 € k rukám JUDr. J. H., advokáta v B., do 3 dní.
O d ô v o d n e n i e
Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 20. apríla 2005 č.k. 10 C 165/00-174 uložil
odporcovi 1/ povinnosť do 3 dní po právoplatnosti rozsudku uverejniť rovnakým písmom
a na rovnakom mieste denníka N. Č., na akom bol uverejnený napadnutý článok
s nepravdivými a pravdu skresľujúcimi údajmi dňa 2.10.2000, opravu údajov v tomto znení:
„Denník N. Č. uverejnil dňa 2.10.2000 v rubrike „POZNÁMKA“ v článku „Slušnosť káže...“
od autora P. V. nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje dotýkajúce sa občianskej cti bývalej
riaditeľky Kancelárie rady pre vysielanie a retransmisiu (pozn. redakcie v čase uverejnenia
článku bol názov tohto štátneho orgánu Rada Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne
vysielanie) Ing. J. G.. V súvislosti s výkonom právomoci a s činnosťou tohto štátneho orgánu
a v súvislosti s tvrdením v nami uverejnenom článku, že Rada porušila zákon, keď sa v roku
1999 zaoberala nenáležitou žiadosťou o prechod licencie televízie V. zo spoločnosti V. C. T.
na spoločnosť S. M., sa v uvedenom článku „Slušnosť káže..." tvrdilo, že bývalá riaditeľka
Kancelárie Rady je jednou z dvoch predstaviteľov Rady, ktorá hoci je kolektívnym orgánom,
má predsa len 2 predstaviteľov, ktorí nesú zodpovednosť za jej rozhodnutie, ktorého
dôsledkom je niekoľko sto miliónová škoda, na ujmu daňových poplatníkov, ktorú spôsobila
spolu s bývalým predsedom Rady svojou hrubou chybou bývalá riaditeľka Kancelárie rady,
ktorá má pre túto údajnú chybu vyvodiť dôsledky a odísť z funkcie, ak má fungovať právny
štát, pretože pre rovnaké dôvody už prv odišli z funkcií dvaja ministri. V súvislosti
s rozhodovacou činnosťou Rady nevznikla škoda niekoľko sto miliónov Sk ani žiadna iná
škoda, čo sme zamlčali. Navyše už vonkoncom za rozhodovanie Rady neniesla zodpovednosť
bývalá riaditeľka jej Kancelárie. Riaditeľka Kancelárie Rady nebola podľa právnych
predpisov členkou Rady, nehlasovala s rozhodujúcim hlasom, nepodieľala sa na rozhodovaní
Rady a neniesla za rozhodovanie Rady žiadnu zodpovednosť. Bývalá riaditeľka Kancelárie
Rady zodpovedala Rade za činnosť kancelárie a za personálne, ekonomické, právne, licenčné,
programové a technické záležitosti.“ Konanie v časti : „a hrubo sa dotýkajú občianskej cti
pani Ing. J. G. riaditeľky Kancelárie Rady“ a v časti „redakcia sa ospravedlňuje pani Ing. J.
G., riaditeľke Kancelárie Rady (teraz Rady pre vysielanie a retransmisiu) za uverejnenie
nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov dotýkajúcich sa jej občianskej cti, ktoré boli
uverejnené v článku „Slušnosť káže..." dňa 2.10.2000 v našom denníku na tomto mieste“,
zastavil. Konanie voči odporcom 2/ a 3/ zastavil a odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť
navrhovateľke náhradu trov konania v sume 1 000,- Sk a trov právneho zastúpenia v sume
20 082,- Sk na účet jej právneho zástupcu v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V odôvodnení svojho rozsudku vyslovil názor, že odporca 1/ svojim konaním porušil zákon č.
81/1966 Zb., keď šéfredaktor a ostatní redaktori si nesplnili svoju povinnosť pravdivo, včas
a všestranne informovať verejnosť o udalostiach vo verejnom živote, pričom odporca mal
možnosť pred tým, než uverejnil článok, overiť si uvádzané údaje v napadnutom článku.
Nestotožnil sa s tvrdeniami, že boli použité len hodnotiace úsudky, práve naopak, text článku
a údaje v ňom obsiahnuté považoval za nepravdivé a pravdu skresľujúce s možnosťou
vyvodenia nepresného úsudku čitateľa, nakoľko každý neúplný údaj je údajom pravdu
skresľujúcim. Dospel k záveru, že bolo povinnosťou autora článku, ako aj odporcu 1/ postarať
sa o to, aby v publikovanom článku, obsah ktorého sa týka navrhovateľky, boli publikované
úplné údaje a nie údaje neúplné tak, aby vyzneli osočujúco. Keďže navrhovateľka
vystupovala navonok len ako hovorkyňa Rady a plnila len administratívne úlohy v zmysle
štatútu Rady, nemohla svojou chybou spôsobiť niekoľkomiliónovú škodu spolu s predsedom
rady. Súd prvého stupňa poukázal tiež na výpoveď svedka, ktorý nepotvrdil vznik škody
v súvislosti s rozhodovacou činnosťou rady a preto v článku uvedený údaj o povinnosti
daňových poplatníkov nahrádzať túto škodu vyhodnotil tiež za nepravdivý. Zastavenie
konania v časti návrhu a voči odporcom 2/ a 3/ odôvodnil ustanovením § 96 ods. 1 až 3 O.s.p.
a rozhodnutie o náhrade trov konania ustanovením § 142 ods. 1 O.s.p. a plným úspechom
navrhovateľky v konaní.
Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu 1/ rozsudkom z 18. apríla 2007 sp.zn.
4 Co 492/05 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol. Navrhovateľku
zaviazal zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania v sume 22 882,- Sk k rukám jeho
právneho zástupcu. Odvolací súd poukázal na to, že médiá získavajú informácie jednak
na základe zákona o slobode informácií, ale aj z vlastných zdrojov. Slobodu prejavu a právo
na informácie sú zaručené Ústavou SR v čl. 26 ods. 1, ktoré však nesmie neoprávnene
zasahovať do cti a dobrého mena (povesti) fyzických a právnických osôb. Dochádza tak
k stretu dvoch základných práv upravených aj Listinou základných práv a slobôd, a to práva
na ochranu osobnosti (čl. 10 Listiny) a práva na slobodu prejavu a na informácie (čl. 17
Listiny). Ochranu proti neoprávneným zásahom do občianskej cti a dobrého mena a proti
zneužívaniu slobody prejavu tlače upravuje zákon č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači
a hromadných informačných prostriedkoch (Tlačový zákon) v znení neskorších predpisov.
Tento zákon chráni subjekty pred neoprávnenými zásahmi do ich práv, ktoré spočívajú
v uverejnení nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom
prostriedku. Podstata tejto ochrany spočíva v možnosti domáhať sa bezplatného uverejnenia
opravy a navrhnúť jej znenie. Ide o právo na uverejnenie tlačovej opravy v zmysle § 19
Tlačového zákona. Predmetom tlačovej opravy je nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj,
ktorý sa dotýka cti fyzickej osoby alebo dobrého mena právnickej osoby alebo činnosti
štátneho orgánu. O jej uverejnenie možno písomne požiadať šéfredaktora najneskôr do dvoch
mesiacov po uverejnení (§ 19 ods. 1 Tlačového zákona). Šéfredaktor je pasívne
legitimovanou osobou a ak dôjde v priebehu konania o návrhu na bezplatné uverejnenie
tlačovej opravy k zmene šéfredaktora, prechádza povinnosť uverejniť tlačovú opravu na jeho
nástupcu. Tak tomu je aj v danom prípade. Táto sukcesia je založená na ustanovení § 20
ods. 1 Tlačového zákona. Ak niet dôvodu na odmietnutie tlačovej opravy a šéfredaktor
odoprie uverejniť opravu alebo oprava nebola vyhovujúca, rozhodne o povinnosti uverejniť
opravu na návrh súd (§ 20 ods. 1 Tlačového zákona). Pre rozhodnutie súdu však platí, že
nepravdivými alebo pravdu skresľujúcimi údajmi sú v zmysle § 19 uvedeného zákona
v podstate iba informácie skutkového rázu a nie ich hodnotenie alebo názory na ne. Zákon
totiž počíta iba s tlačovou opravou skutkových tvrdení a nie opravou zhodnocujúcich
kritických pohľadov a záverov, rieši iba právo na opravu, čím nie je dotknuté právo
na uplatnenie ochrany osobnosti podľa Občianskeho zákonníka. Zodpovednosť podľa
tlačového zákona je založená na objektívnom princípe, t.j. bez ohľadu na zavinenie
za predpokladu, že sú splnené určité hmotnoprávne podmienky. Ide o existenciu zásahu,
neoprávnenosť zásahu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Odvolací súd poukázal na to, že
navrhovateľka za údaje dotýkajúce sa jej občianskej cti označila v článku uverejnené údaje, že
Rada porušila zákon údajne tým, že sa v roku 1999 zaoberala nenáležitou žiadosťou
o prechod licencie televízie V. zo spoločnosti V. C. T. na spoločnosť S. M., ako ustálil podľa
tvrdenia v článku aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, ale aj v súvislosti s tvrdeniami,
že vznikla škoda niekoľko sto miliónov korún, ktorú v prípade jej uplatnenia zaplatia daňoví
poplatníci, že spoločnosť B., s.r.o. bola uvedená Radou do omylu a už v minulosti oznámila,
že uvažuje o uplatňovaní náhrady škody, Rada svojim počínaním porušila zákon a dostala to
čierne na bielom od Najvyššieho súdu SR a priamo za dotýkajúce sa jej občianskej cti
považovala podľa nej nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje, že Najvyšší súd SR povedal, že
Rada porušila zákon, hoci je kolektívnym orgánom, má predsa len dvoch predstaviteľov -
predsedu P. J. a šéfku kancelárie J. G., ak dôjde k uplatňovaniu škody, povedzme niekoľko
sto miliónov korún, zaplatíme to my daňoví poplatníci, preto je namieste žiadať, aby
predstavitelia Rady niesli za svoje počínanie zodpovednosť, ak má teda fungovať právny štát,
musí aj štátny úradník prijať ťarchu zodpovednosti a za svoje hrubé chyby niesť jasné
dôsledky. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v predmetnom
článku boli uvedené nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje a dospel k záveru, že tento článok
obsahoval len hodnotiace úsudky autora, ktorý konštatuje fakty vychádzajúce aj z rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR, ako aj ďalších relevantných podkladov. V článku sa neuvádza, že
navrhovateľka porušila zákon, ale že nesie morálnu zodpovednosť za rozhodnutie Rady pre
rozhlasové a televízne vysielanie. Taktiež sa tu neuvádza, že bola spôsobená škoda, ale autor
vyjadril len úvahu o tom, že čo by nastalo v prípade, keď by došlo k uplatňovaniu škody.
Takže údaje takéhoto rázu nemôžu byť žiadnym zásahom do dobrého mena navrhovateľky,
poškodzujúcim jej povesť. Navyše navrhovateľka, ako osoba verejného záujmu, vzhľadom
na svoju funkciu musí niesť väčšiu mieru kritiky. Odvolací súd preto dospel k záveru, že
oprava požadovaná navrhovateľkou by bola v rozpore so slobodou prejavu tlače zaručenou
ústavou a preto v zmysle § 220 O.s.p. zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti
a návrh navrhovateľky zamietol. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224
ods. 2 a § 142 ods. 1 O.s.p.
Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala s poukazom na ustanovenie § 241
ods. 2 písm. a/, c/ O.s.p. dovolanie navrhovateľka, ktorá ho navrhla zrušiť a vec mu vrátiť
na ďalšie konanie. Namietala, že súd druhého stupňa zmenil jednoznačný a z teoretického
hľadiska právne nekolízny prvostupňový rozsudok napriek tomu, že ona ani nebola členkou
orgánu ktorý možno diskutabilne (i keď nemal inú možnosť) rozhodol vo veci, nebola osobou
verejného záujmu a ani sa nepodieľala na rozhodovaní a rozhodnutí, ktoré bolo neskôr súdom
zrušené. Toto rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu, že v čase rozhodnutia nebola v právnom
poriadku zodpovedajúca právna úprava, ale bola v ňom legislatívna diera, čo ustálil aj
Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp.zn. 5 Sž 107/99, 6 Sž 124/00
a 6 Sž 125/00.
Poukazovala na to, že napriek stručnosti právnej úpravy o Kancelárii, z nej
jednoznačne vyplýva, že vôbec nezodpovedá skutočnosti tvrdenie súdu, že ona ako riaditeľka,
zmluvná úradníčka v pracovnom pomere, mohla by čo len najnepatrnejším spôsobom
spolurozhodovať pri rozhodovacej činnosti Rady v rámci jej právomoci a pôsobnosti. Bolo
povinnosťou odporcu 1/, ak sa chcel zbaviť svojej zodpovednosti za neuverejnenie tlačovej
opravy, aby predložil súdu dôkaz pravdy o tom, že navrhovateľka je tiež osobne zodpovedná
za porušenie zákona Radou, keď k nemu došlo. Pritom k vzniku žiadnej škody nedošlo.
Z hľadiska práva na uverejnenie tlačovej opravy považovala za úplne právne irelevantné, či je
alebo nie je navrhovateľ osobou verejného záujmu. Pri inštitúte tlačovej opravy ide, okrem
určitej reparácie morálnej ujmy postihnutého, predsa o pravdivosť a o úplnosť údajov, právo
verejnosti na informácie a na jej ochranu pred dezinformáciami, tak ako to vyplýva
z ustanovení § 1 ods. 1 a § 13 ods. 2 ako aj iných ustanovení Tlačového zákona. Nepravdivý
údaj alebo údaj pravdu skresľujúci, akým je vždy aj údaj neúplný, je dezinformáciou
a nemôže požívať ochranu, aká vyplýva z práva na slobodu prejavu, slobodu tlače
a požiadaviek na ochranu slobodného šírenia informácií. Bola toho názoru, že odporca 1/ bez
dokonalej znalosti problematiky, ktorá bola právne zložitá, nemohol vynášať hodnotiace
úsudky. Z povahy a zložitosti veci vyplýva, že to boli faktické údaje, žiaľ povahy
dezinformácií. Poukazovala na to, že aj hodnotiaci úsudok musí mať pravdivý skutkový
základ. Preto namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom
právnom posúdení veci. Bola toho názoru, že autor článku priamo píše o uplatňovaní náhrady
škody pre postup navrhovateľky, ba dokonca o zodpovednosti jedine predsedu Rady
a riaditeľky kancelárie Rady za postup, ktorý nie je v súlade so zákonom. Poukazovala aj
na to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v súlade s ustanovením § 157
ods. 2 O.s.p., nie je presvedčivé a neuvádzajú sa v ňom skutočnosti, ktoré súd považoval
za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Za vadu konania v zmysle
§ 237 písm. g/ O.s.p. považovala skutočnosť, že predvolanie na odvolacie pojednávanie
podpísala predsedníčka senátu JUDr. Alica Olijášová, avšak senátu predsedala JUDr. Marcela
Řepková. Išlo preto o iný senát odvolacieho súdu a došlo k porušeniu práva na zákonného
sudcu.
Odporca 1/ navrhol dovolanie navrhovateľky ako nedôvodné zamietnuť a zaviazať ju
na zaplatenie trov dovolacieho konania. Rozsudok odvolacieho súdu považoval za absolútne
správny z dôvodu, že odvolací súd správne vyložil podstatu a zmysel právneho inštitútu
tlačovej opravy podľa § 19 a nasledujúcich Tlačového zákona. Tento zákon počíta iba
s opravou skutkových tvrdení a nie opravou zhodnocujúcich kritických pohľadov a záverov,
ktoré konštatovanie je v súlade s názormi zastávanými právnou doktrínou i ustálenou súdnou
praxou. Poukazoval na to, že podstatou článku bola úvaha autora o tom, že navrhovateľka by
mala prijať ťarchu zodpovednosti, vyvodiť voči sebe osobnú zodpovednosť vo forme vzdania
sa funkcie, pretože Najvyšší súd SR konštatoval, že Rada porušila zákon. Autor pritom
nehovoril o právnej zodpovednosti, ale o vyvodení morálnej zodpovednosti. Hodnotenie
dôkazov a právne úvahy odvolacieho súdu považoval za jasne a bez akýchkoľvek
pochybností formulované v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia, v súlade s § 157
ods. 2 O.s.p. Záver odvolacieho súdu o tom, že navrhovateľka ako osoba verejného záujmu
musí niesť väčšiu mieru kritiky, nie je v rozpore so zákonom a bol uvedený v kontexte s čl. 26
Ústavy a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Pritom odvolací súd bol povinný
vec posudzovať aj z hľadiska ústavno-právneho (čl. 152 ods. 4 Ústavy). Bol toho názoru, že
vo veci nie je daný ani dovolací dôvod uvedený v § 237 písm. g/ O.s.p. z dôvodu, že
obsadením súdu sa nerozumie určenie konkrétnej osoby sudcu, ktorý má vo veci konať, ale
rozhraničenie pôsobnosti medzi senátom a samosudcom (R 99/1999, R 11/2003).
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. l O.s.p.) po zistení, že
dovolanie podal včas účastník konania (§ 240 ods. l O.s.p.) proti rozhodnutiu, ktoré možno
napadnúť týmto opravným prostriedkom (§ 238 ods. l O.s.p.), bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. l O.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel
k záveru, že dovolanie navrhovateľky nie je dôvodné.
Podľa ustanovenia § 236 ods. 1 O.s.p. dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený
rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej (§ 238 ods. 1 O.s.p.).
Podľa ustanovenia § 241 ods. 2 O.s.p. dovolanie možno odôvodniť len tým, že
a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení § 237 O.s.p., b/ konanie je postihnuté inou
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva
na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu
preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný
uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľka obsahovo vymedzila
(§ 242 ods. 1 O.s.p.). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch
uvedených v ustanovení § 242 ods. 2 písm. a/ až d/ O.s.p. Ak nejde o vady uvedené v § 237
O.s.p., neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady
mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
Uvedené zákonné ustanovenie § 237 O.s.p. pripúšťa dovolanie proti každému
rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,
je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/
tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci
právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie
konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom
konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).
Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená.
Dovolateľka vo svojom dovolaní namietala aj vadu konania, uvedenú v ustanovení
§ 237 písm. g/ O.s.p. t.j., že v prejednávanej veci bol nesprávne obsadený odvolací súd
z dôvodu, že predvolanie na pojednávanie podpísala ako predsedníčka senátu JUDr. Alica
Olijášová a odvolacie pojednávanie viedla ako predsedníčka senátu JUDr. Marcela Řepková
a JUDr. Alica Olijášová bola len členkou senátu. Tým podľa názoru dovolateľky došlo
k porušeniu práva na zákonného sudcu, keď vo veci mal rozhodovať senát JUDr. Alice
Olijášovej.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že Občiansky súdny poriadok
v uvedenom ustanovení neuvádza, čo sa rozumie pod pojmom „nesprávne obsadený súd“.
Logicky však nesprávne obsadeným súdom je súd, ktorý nie je obsadený v súlade
s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vo veci konať. To, že
obsadením súdu sa nerozumie určenie konkrétnej osoby sudcu, ktorý má vo veci konať, ale
rozhraničenie pôsobnosti medzi senátom a samosudcom, potvrdzuje aj samotný text tohto
ustanovenia, v zmysle ktorého nejde o nesprávne obsadený súd, ak namiesto sudcu
rozhodoval senát, ako aj ustálená súdna prax (viď napr. R 11/2003).
Dovolateľkou namietaná skutočnosť nezakladá preto dôvod dovolania v zmysle § 237
písm. g/ O.s.p.
Z obsahu dovolania dovolateľky však vyplýva, že predovšetkým namieta tú
skutočnosť, že bola odňatá svojmu zákonnému sudcovi, v dôsledku čoho bol súd nesprávne
obsadený. Dovolací súd preto preskúmal prípustnosť dovolania aj z tohto hľadiska.
Podľa názoru dovolacieho súdu pojem „nesprávne obsadený súd“ nie je možné
zužovať len na porušenie zásad rozdeľovania vecí medzi senátom a jediným sudcom a naviac
len na tie prípady, že namiesto senátu konal a rozhodoval samosudca. Pod tento pojem je
potrebné zahrnúť aj prípady, ak vec prejednávajú a rozhodujú sudcovia, ktorí k tomu nie sú
zo zákona oprávnení, t.j. ktorí nie sú v konkrétnej veci zákonnými sudcami. Z pohľadu čl. 48
ods. 1 vety prvej Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho
zákonnému sudcovi, je totiž neprijateľný záver, že súd nie je nesprávne obsadený v prípade,
ak vec prejednávajú a rozhodujú o nej sudcovia (alebo niektorí z nich), ktorí nezodpovedajú
tým kritériám, ktorých podstatou a zmyslom je zaručiť vyššie uvedenú zásadu.
Za zákonného sudcu je potrebné považovať každého sudcu určeného k prejednávaniu
a rozhodovaniu konkrétnej veci podľa príslušných právnych predpisov, včítane predpisov
internej povahy. Okrem procesných pravidiel upravujúcich príslušnosť súdu (vecnú, funkčnú
a miestnu), dodržovania rozdelenia súdnej agendy medzi senáty a samosudcov, včítane počtu
sudcov (§ 36 a § 36c O.s.p.), dodržovania zásady, aby vec prejednal a rozhodol nestranný
sudca (§ 14 ods. 1 O.s.p.), je súčasťou práva na zákonného sudcu aj dodržiavanie
prideľovania vecí jednotlivým sudcom (senátom) na základe vopred stanovených presných
pravidiel určených v rozvrhoch práce každého súdu.
Z obsahu rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2007, ktorý si dovolací
súd zabezpečil, vyplýva, že senát 4, ktorému bola vec pridelená, rozhodoval v zložení
JUDr. Marcela Řepková, predsedníčka senátu a JUDr. Valéria Kleinová a JUDr. Alica
Olijášová, členovia senátu. To, že predvolanie na odvolacie pojednávanie na deň 18.4.2007
podpísala ešte v máji roku 2006 ako predsedníčka senátu JUDr. Alica Olijášová, ktorá sa
neskôr funkcie predsedníčky senátu vzdala, ale vo veci rozhodovala ako členka senátu,
nezakladá vadu konania uvedenú v ustanovení § 237 písm. g/ O.s.p. Senát odvolacieho súdu
vo veci rozhodol v zložení, vyplývajúcom z platného a účinného rozvrhu práce odvolacieho
súdu. Išlo preto o zákonný senát v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je
dôvodná ani námietka dovolateľky týkajúca sa nedodatočnej odôvodnenosti písomného
vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho rozporu s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p.
Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ
(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne
iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje
za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení
dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá
na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady
spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra
tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je
pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide
o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko
z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).
Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne
odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze III. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania
na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede
na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (obdobne IV. ÚS 115/03).
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že
v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol
dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a návrh zamietol.
Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne
nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil
od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry
ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu
nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. I. ÚS 188/06).
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je
v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej
základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom
súdnom konaní. Uvedená vada konania však dovolacím súdom nebola zistená.
Z obsahu dovolania navrhovateľky vyplýva, že táto ako dovolací dôvod uplatňuje
ustanovenie § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p., t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím
súdom.
Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. omyl
súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide
vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny
právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O takýto prípad sa v preskúmavanej veci nejedná.
So závermi odvolacieho súdu, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených
zákonom, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje
na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku.
Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len ústavy) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom
orgáne Slovenskej republiky.
Z ustanovenia čl. 48 ods. 2 ústavy vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť
ku všetkým vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, obrazom alebo iným
spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu
na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore
rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon (čl. 26
ods. 2 ústavy).
Z ustanovenia čl. 26 ods. 4 ústavy vyplýva, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať
a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti
nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu
verejného zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 10 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa
slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania
štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali
udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto
slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,
podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo
verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky, ochrany povesti alebo práv iných osôb, zabráneniu úniku dôverných informácií
alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
Dohovor) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej
lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne
o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného
obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť
vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku
alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy
maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom
súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania
mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
Podľa § 1 O.s.p. Občiansky súdny poriadok upravuje postup súdu a účastníkov
v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv
a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné
plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu
zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní
predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania
so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia
vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001
II. ÚS 14/2001, z 13. novembra 2002 II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).
Z ustanovenia § 19 ods. 1 zák.č. 81/1966 Zb. v znení neskorších predpisov platných
do 31.5.2008 (ďalej len Tlačový zákon) vyplýva, že ak bol v hromadnom informačnom
prostriedku uverejnený nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj, ktorý sa dotýka cti občana
alebo dobrého mena organizácie, vedeckej alebo kultúrnej inštitúcie, alebo ktorý sa týka
činnosti štátneho orgánu, môže občan, organizácia, inštitúcia alebo štátny orgán najneskôr
do dvoch mesiacov po uverejnení písomne žiadať šéfredaktora o bezplatné uverejnenie
opravy a navrhnúť jej znenie. Šéfredaktor odmietne uverejnenie opravy, ak môže dokázať
pravdivosť údaja, o opravu ktorého je žiadaný, alebo ak bola žiadosť o opravu podaná
po uplynutí lehoty ustanovenej v odseku 1.
Ak niet dôvodu na odmietnutie opravy podľa predchádzajúceho odseku, je šéfredaktor
povinný opravu uverejniť. Pritom je povinný zabezpečiť, aby znenie opravy a spôsob jej
uverejnenia boli vopred dohodnuté so žiadateľom o opravu; ak nedôjde k dohode, rozhodne
súd podľa § 20. Opravu musí šéfredaktor uverejniť do ôsmich dní po podaní žiadosti o opravu
v časopise alebo inej periodickej tlačovine v najbližšom čísle pripravovanom po podaní
žiadosti a na rovnakom mieste a rovnakým písmom, ako bol uverejnený údaj, na ktorý sa
oprava vzťahuje (§ 19 ods. 4 uvedeného zákona).
Podľa § 20 Tlačového zákona, ak šéfredaktor odoprie opravu uverejniť, ak opravu
neuverejní vôbec, ak ju neuverejní spôsobom uvedeným v § 19 ods. 3 a 4 alebo ak uverejnená
oprava nebola vyhovujúca, rozhodne na návrh občana (organizácie, inštitúcie, štátneho
orgánu) o povinnosti uverejniť opravu okresný súd. Návrh musí sa podať do 15 dní
po uplynutí lehoty ustanovenej na uverejnenie opravy. O konaní platí Občiansky súdny
poriadok. Súdom určená povinnosť na opravu zaväzuje i nástupcu šéfredaktora. Nedotknuté
zostávajú ustanovenia Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) považuje vo svojej rozhodovacej
činnosti slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10 Dohovoru za jeden z hlavných základov
demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu z prvoradých podmienok pokroku a rozvoja
každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2 článku dohovoru platí nielen pre informácie
alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie
informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané záujmom zachovania plurality, tolerancie
a duchu otvorenosti, bez ktorých nie je možné fungovanie demokratickej spoločnosti
(rozsudok vo veci Incal proti Turecku z 9.6.1998, obdobne aj Lehideux a Isorni proti
Francúsku z 23.9.1998, Open door a Dublin Well Woman proti Irsku, 1992, Vogt proti
Nemecku, 1995).
Európsky súd v rozhodnutí De Haes a Gijsels proti Belgicku, v roku 1997 zdôraznil
nevyhnutnosť rozlišovania medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami s tým, že existenciu
faktov možno dokázať, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiaceho úsudku nemožno dokázať
(rozsudok Lingens proti Rakúsku z 8. júla 1986), pričom sloboda prejavu sa vzťahuje nielen
na „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo na tie, ktoré sa považujú
za neškodné či bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré šokujú, urážajú alebo znepokojujú štát
či akúkoľvek časť populácie. Naviac, sloboda tlače zahŕňa aj istý stupeň preháňania, dokonca
aj provokácie (obdobne aj vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku, Fressoz a Roire proti
Francúzku z 21.2.1999).
Ďalšiu zásadu stanovil Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím vo veci Bladet
Tromso a Stensaas proti Nórsku, kde sa vyslovil, že tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii
o záležitostiach legitímneho záujmu a má bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ
bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná
rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo
verejnosti byť informovaná.
Rozsudok ESĽP Karhuvaara Iltalethi proti Fínsku z 16. novembra 2004 konštatoval
s poukazom na rozhodnutie Castells proti Španielsku a Carolina von Hannover proti
Nemecku, že verejnosť má právo byť informovaná a toto právo sa za určitých osobitných
okolností môže vzťahovať aj na aspekty súkromného života verejne činných osôb, najmä ak
ide o politikov. Je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer
je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda
zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky.
Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na prax
Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia IV ÚS 256/07
poukázal na to, že právo vyhľadávať a prijímať informácie treba chápať ako konanie
smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie.
Podľa právnych názorov ústavného súdu vyslovených napr. v rozhodnutiach
vo veciach vedených pod sp.zn. II. ÚS 28/96 a sp.zn. II. ÚS 7/00 ústava nezaručuje podľa
čl. 26 ods. 2 len slobodu tlače alebo masmédií. Sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať
a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako jeho základné právo.
Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky
a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa
každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry
a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s ústavou
k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.
Ústavný súd tiež vyslovil právny názor, podľa ktorého všetky základné práva
a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo
slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo
slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie
primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (PL. ÚS 7/96). Tento právny
názor je právne relevantný aj pre určenie rozsahu, v akom sa priznáva právo prijímať,
vyhľadávať a rozširovať idey a informácie.
Vo verejnom záujme je možné obmedziť právo na informácie ochranou informácií
o skutočnostiach tvoriacich predmet štátneho tajomstva, ako aj ochranou ďalších informácií,
ktorých prijímaním, vyhľadávaním a rozširovaním by sa mohlo porušiť právo na súkromný
a rodinný život a ďalšie práva, ktorými sa zaručuje nedotknuteľnosť právneho postavenia
priznaného jednotlivcovi v demokratickej spoločnosti. Takéto obmedzenie (za splnenia
podmienok uvedených v čl. 26 ods. 4 ústavy) sa môže vykonať len zákonom. Termínom
„zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý
počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily.
Obmedzenie práva zaručeného v čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy zákonom je možné, ak ide
o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že predmetom tlačovej úpravy je
nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj, ktorý sa dotýka cti fyzickej osoby alebo dobrej
povesti právnickej osoby alebo činnosti štátneho orgánu. Nepravdivými alebo pravdu
skresľujúcimi údajmi je potrebné chápať ako skutočnosti, ktoré je možné hodnotiť z hľadiska
pravdivosti (nepravdivosti), alebo skutočnosti, ktoré takto nie je možné hodnotiť, ale tieto sú
podávané tak, že vedú ku skresľovaniu informácie (napríklad údaj vytrhnutý z kontextu,
zaradený do inej súvislosti, alebo zverejnenie iba časti informácie a pod.).
Právna prax a teória sú jednotné v názore, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi
tvrdeniami, ktorým možno hodnotiť z hľadiska pravdivosti (nepravdivosti) a hodnotiacimi
úsudkami (kritikou, názormi). Hodnotiace úsudky nemôžu byť nepravdivé alebo pravdu
skresľujúce a preto ani nemôžu byť predmetom tlačovej opravy.
Judikatúra (viď R 9/1968) dospela k záveru, že akékoľvek hodnotiace úsudky a to bez
ohľadu na to, či sú založené na pravdivých údajoch alebo nie, nemôžu byť predmetom
tlačovej opravy podľa ustanovení Tlačového zákona. Tlačovou opravou sa nie je preto možné
domáhať opravy kritických hodnotiacich záverov, pretože by sa to priečilo samotnému pojmu
a zmyslu kritiky a Tlačový zákon počíta zásadne s tlačovou opravou skutkových tvrdení a nie
hodnotiacich.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v celom rozsahu stotožňuje so závermi
odvolacieho súdu a v podrobnostiach odkazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého
rozsudku. Aj podľa právneho názoru dovolacieho súdu v namietanom článku išlo
o hodnotiace úvahy, názory a kritiku. V prejednávanej veci sa navrhovateľka nedomáhala
opravy skutkových údajov, ale nesúhlasila s ich hodnotením a úvahami uvedenými
v namietanom článku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že pokiaľ namietala
konkrétne skutkové údaje, vychádzala zo svojho vlastného výkladu skutkových okolností
a ich hodnotenia a nie z objektívneho pohľadu širokej verejnosti. Namietala skutočnosti, ktoré
z článku objektívne nevyplývajú a sú len hypotetickými úvahami autora, jeho kritickými
hodnoteniami a úvahami.
Uvedený článok a v ňom publikované názory (podávané informácie) nevybočili
z rámca všeobecne uznávaných zásad slušnosti v demokratickej spoločnosti a tým nestratili
charakter korektného úsudku (správy, komentára, úvahy) a neocitli sa preto mimo právnej
ochrany. Preto s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj mieru
(intenzitu) tvrdeného zásahu, bolo potrebné zohľadniť túto skutočnosť aj v kontexte
so slobodou prejavu a právom na informácie najmä so zreteľom na proporcionalitu
uplatňovania týchto práv a ich ochranu.
Táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej
republiky, ktorý v rozhodnutí I. ÚS 67/06 poukázal nato, že pri strete základného práva
na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie zaručeného v čl. 26 ods. 1, 2 ústavy
s právom na ochranu osobnosti (vrátane tlačovej opravy) zaručenej v čl. 19 ods. 1 ústavy, teda
základných práv rovnakej úrovne, je vecou všeobecných súdov, aby s prihliadnutím
na okolnosti každého jednotlivého konkrétneho prípadu starostlivo zvážili, či jednému právu
nebola neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom.
V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že inštitút tlačovej opravy v zmysle
§ 19 a nasledujúcich Tlačového zákona je potrebné posudzovať aj z toho uhľu pohľadu, že
tento zaisťuje nielen právo subjektu, ktorého sa nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj
dotkol, domôcť sa opravy takýchto údajov, ale súčasne je významný z hľadiska požiadavky
poskytovať verejnosti pravdivé informácie ako aj prípadne kritické hodnotiace úvahy.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že nie každé zverejnenie
nepravdivého (resp. viac alebo menej nepresného) údaju musí však automaticky znamenať
neoprávnený zásah proti cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti konkrétnej osoby. K takému
zásahu dochádza len vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry fyzickej osoby
existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou,
ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. V súvislosti s šírením informácií
a názorov je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej
na informovanie širokej verejnosti (na rozdiel napr. od publikácií odborných), ktorá
v konkrétnych prípadoch (predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov
a čitateľský záujem) pristupuje k určitým zjednodušeniam. Nie je preto možné bez ďalšieho
tvrdiť, že každé zjednodušenie (alebo skreslenie) musí nevyhnutne viesť k zásahu
do osobnostných práv dotknutej osoby. V takomto prípade nie je možné zotrvať na úplnej
presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo svojich dôsledkoch na novinárov neplniteľné
nároky. Významné však je, aby celkové vyznenie podávanej informácie zodpovedalo pravde
(viď obdobne I ÚS ČR 156/99).
V prejednávanom prípade dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd vec správne
právne posúdil aj z týchto uhľov pohľadu a dospel k správnemu právnemu záveru, vedúcemu
k zamietnutiu navrhovateľkou uplatňovanej tlačovej opravy.
Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. c/ O.s.p. nie je
daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v § 241 ods. 2 O.s.p. a nezistil ani
vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť, Najvyšší súd
Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa § 243b ods. 1 O.s.p. zamietol.
V dovolacom konaní úspešnému odporcovi 1/ vzniklo právo na náhradu trov konania
proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala (§ 243b ods. 4 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p.
a § 142 ods. 1 O.s.p.). Najvyšší súd mu priznal náhradu trov konania za jeden úkon právnej
pomoci (vyjadrenie k dovolaniu), podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v sume
53,49 €, DPH 10,16 €, a režijný paušál 6,95 € podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z.
v sume 6,95 €, spolu vo výške 70,59 €.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave 25. februára 2009
JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.
predseda senátu
Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková
19