Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Cdo/55/2008

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Vladimíra Maguru a sudcov JUDr. Ladislava Górásza a JUDr. Sone Mesiarkinovej

v právnej veci navrhovateľky : Ing. J. G., bývajúca v M., zastúpená JUDr. RNDr. P. K.,

advokátom v B., proti odporcom : 1/ šéfredaktor nezávislého denníka N. Č. J. B., zastúpený

JUDr. J. H., advokátom v B., 2/ R. S. a.s., P., IČO : X., 3/ P. V., redaktor denníka N. Č.,

o uverejnenie tlačovej opravy, vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn.

, o dovolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 18. apríla

2007 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie navrhovateľky z a m i e t a .

Navrhovateľka j e p o v i n n á zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov dovolacieho

konania v sume 70,59 € k rukám JUDr. J. H., advokáta v B., do 3 dní.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Bratislava I rozsudkom z 20. apríla 2005 č.k. -174 uložil

odporcovi 1/ povinnosť do 3 dní po právoplatnosti rozsudku uverejniť rovnakým písmom

a na rovnakom mieste denníka N. Č., na akom bol uverejnený napadnutý článok

s nepravdivými a pravdu skresľujúcimi údajmi dňa 2.10.2000, opravu údajov v tomto znení:

„Denník N. Č. uverejnil dňa 2.10.2000 v rubrike „POZNÁMKA“ v článku „Slušnosť káže...“

od autora P. V. nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje dotýkajúce sa občianskej cti bývalej

riaditeľky Kancelárie rady pre vysielanie a retransmisiu (pozn. redakcie v čase uverejnenia

článku bol názov tohto štátneho orgánu Rada Slovenskej republiky pre rozhlasové a televízne

vysielanie) Ing. J. G.. V súvislosti s výkonom právomoci a s činnosťou tohto štátneho orgánu

a v súvislosti s tvrdením v nami uverejnenom článku, že Rada porušila zákon, keď sa v roku

1999 zaoberala nenáležitou žiadosťou o prechod licencie televízie V. zo spoločnosti V. C. T.

na spoločnosť S. M., sa v uvedenom článku „Slušnosť káže..." tvrdilo, že bývalá riaditeľka

Kancelárie Rady je jednou z dvoch predstaviteľov Rady, ktorá hoci je kolektívnym orgánom,

má predsa len 2 predstaviteľov, ktorí nesú zodpovednosť za jej rozhodnutie, ktorého

dôsledkom je niekoľko sto miliónová škoda, na ujmu daňových poplatníkov, ktorú spôsobila

spolu s bývalým predsedom Rady svojou hrubou chybou bývalá riaditeľka Kancelárie rady,

ktorá má pre túto údajnú chybu vyvodiť dôsledky a odísť z funkcie, ak má fungovať právny

štát, pretože pre rovnaké dôvody už prv odišli z funkcií dvaja ministri. V súvislosti

s rozhodovacou činnosťou Rady nevznikla škoda niekoľko sto miliónov Sk ani žiadna iná

škoda, čo sme zamlčali. Navyše už vonkoncom za rozhodovanie Rady neniesla zodpovednosť

bývalá riaditeľka jej Kancelárie. Riaditeľka Kancelárie Rady nebola podľa právnych

predpisov členkou Rady, nehlasovala s rozhodujúcim hlasom, nepodieľala sa na rozhodovaní

Rady a neniesla za rozhodovanie Rady žiadnu zodpovednosť. Bývalá riaditeľka Kancelárie

Rady zodpovedala Rade za činnosť kancelárie a za personálne, ekonomické, právne, licenčné,

programové a technické záležitosti.“ Konanie v časti : „a hrubo sa dotýkajú občianskej cti

pani Ing. J. G. riaditeľky Kancelárie Rady“ a v časti „redakcia sa ospravedlňuje pani Ing. J.

G., riaditeľke Kancelárie Rady (teraz Rady pre vysielanie a retransmisiu) za uverejnenie

nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov dotýkajúcich sa jej občianskej cti, ktoré boli

uverejnené v článku „Slušnosť káže..." dňa 2.10.2000 v našom denníku na tomto mieste“,

zastavil. Konanie voči odporcom 2/ a 3/ zastavil a odporcovi 1/ uložil povinnosť zaplatiť

navrhovateľke náhradu trov konania v sume 1 000,- Sk a trov právneho zastúpenia v sume

20 082,- Sk na účet jej právneho zástupcu v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku.

V odôvodnení svojho rozsudku vyslovil názor, že odporca 1/ svojim konaním porušil zákon č.

, keď šéfredaktor a ostatní redaktori si nesplnili svoju povinnosť pravdivo, včas

a všestranne informovať verejnosť o udalostiach vo verejnom živote, pričom odporca mal

možnosť pred tým, než uverejnil článok, overiť si uvádzané údaje v napadnutom článku.

Nestotožnil sa s tvrdeniami, že boli použité len hodnotiace úsudky, práve naopak, text článku

a údaje v ňom obsiahnuté považoval za nepravdivé a pravdu skresľujúce s možnosťou

vyvodenia nepresného úsudku čitateľa, nakoľko každý neúplný údaj je údajom pravdu

skresľujúcim. Dospel k záveru, že bolo povinnosťou autora článku, ako aj odporcu 1/ postarať

sa o to, aby v publikovanom článku, obsah ktorého sa týka navrhovateľky, boli publikované

úplné údaje a nie údaje neúplné tak, aby vyzneli osočujúco. Keďže navrhovateľka

vystupovala navonok len ako hovorkyňa Rady a plnila len administratívne úlohy v zmysle

štatútu Rady, nemohla svojou chybou spôsobiť niekoľkomiliónovú škodu spolu s predsedom

rady. Súd prvého stupňa poukázal tiež na výpoveď svedka, ktorý nepotvrdil vznik škody

v súvislosti s rozhodovacou činnosťou rady a preto v článku uvedený údaj o povinnosti

daňových poplatníkov nahrádzať túto škodu vyhodnotil tiež za nepravdivý. Zastavenie

konania v časti návrhu a voči odporcom 2/ a 3/ odôvodnil ustanovením až 3

a rozhodnutie o náhrade trov konania ustanovením a plným úspechom

navrhovateľky v konaní.

Krajský súd v Bratislave na odvolanie odporcu 1/ rozsudkom z 18. apríla 2007 sp.zn.

napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a návrh zamietol. Navrhovateľku

zaviazal zaplatiť odporcovi 1/ náhradu trov konania v sume 22 882,- Sk k rukám jeho

právneho zástupcu. Odvolací súd poukázal na to, že médiá získavajú informácie jednak

na základe zákona o slobode informácií, ale aj z vlastných zdrojov. Slobodu prejavu a právo

na informácie sú zaručené SR v , ktoré však nesmie neoprávnene

zasahovať do cti a dobrého mena (povesti) fyzických a právnických osôb. Dochádza tak

k stretu dvoch základných práv upravených aj Listinou základných práv a slobôd, a to práva

na ochranu osobnosti (čl. 10 Listiny) a práva na slobodu prejavu a na informácie (čl. 17

Listiny). Ochranu proti neoprávneným zásahom do občianskej cti a dobrého mena a proti

zneužívaniu slobody prejavu tlače upravuje o periodickej tlači

a hromadných informačných prostriedkoch (Tlačový zákon) v znení neskorších predpisov.

Tento zákon chráni subjekty pred neoprávnenými zásahmi do ich práv, ktoré spočívajú

v uverejnení nepravdivých a pravdu skresľujúcich údajov v hromadnom informačnom

prostriedku. Podstata tejto ochrany spočíva v možnosti domáhať sa bezplatného uverejnenia

opravy a navrhnúť jej znenie. Ide o právo na uverejnenie tlačovej opravy v zmysle § 19

Tlačového zákona. Predmetom tlačovej opravy je nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj,

ktorý sa dotýka cti fyzickej osoby alebo dobrého mena právnickej osoby alebo činnosti

štátneho orgánu. O jej uverejnenie možno písomne požiadať šéfredaktora najneskôr do dvoch

mesiacov po uverejnení (§ 19 ods. 1 Tlačového zákona). Šéfredaktor je pasívne

legitimovanou osobou a ak dôjde v priebehu konania o návrhu na bezplatné uverejnenie

tlačovej opravy k zmene šéfredaktora, prechádza povinnosť uverejniť tlačovú opravu na jeho

nástupcu. Tak tomu je aj v danom prípade. Táto sukcesia je založená na ustanovení § 20

ods. 1 Tlačového zákona. Ak niet dôvodu na odmietnutie tlačovej opravy a šéfredaktor

odoprie uverejniť opravu alebo oprava nebola vyhovujúca, rozhodne o povinnosti uverejniť

opravu na návrh súd (§ 20 ods. 1 Tlačového zákona). Pre rozhodnutie súdu však platí, že

nepravdivými alebo pravdu skresľujúcimi údajmi sú v zmysle § 19 uvedeného zákona

v podstate iba informácie skutkového rázu a nie ich hodnotenie alebo názory na ne. Zákon

totiž počíta iba s tlačovou opravou skutkových tvrdení a nie opravou zhodnocujúcich

kritických pohľadov a záverov, rieši iba právo na opravu, čím nie je dotknuté právo

na uplatnenie ochrany osobnosti podľa . Zodpovednosť podľa

tlačového zákona je založená na objektívnom princípe, t.j. bez ohľadu na zavinenie

za predpokladu, že sú splnené určité hmotnoprávne podmienky. Ide o existenciu zásahu,

neoprávnenosť zásahu a príčinnú súvislosť medzi nimi. Odvolací súd poukázal na to, že

navrhovateľka za údaje dotýkajúce sa jej občianskej cti označila v článku uverejnené údaje, že

Rada porušila zákon údajne tým, že sa v roku 1999 zaoberala nenáležitou žiadosťou

o prechod licencie televízie V. zo spoločnosti V. C. T. na spoločnosť S. M., ako ustálil podľa

tvrdenia v článku aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí, ale aj v súvislosti s tvrdeniami,

že vznikla škoda niekoľko sto miliónov korún, ktorú v prípade jej uplatnenia zaplatia daňoví

poplatníci, že spoločnosť B., s.r.o. bola uvedená Radou do omylu a už v minulosti oznámila,

že uvažuje o uplatňovaní náhrady škody, Rada svojim počínaním porušila zákon a dostala to

čierne na bielom od Najvyššieho súdu SR a priamo za dotýkajúce sa jej občianskej cti

považovala podľa nej nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje, že Najvyšší súd SR povedal, že

Rada porušila zákon, hoci je kolektívnym orgánom, má predsa len dvoch predstaviteľov -

predsedu P. J. a šéfku kancelárie J. G., ak dôjde k uplatňovaniu škody, povedzme niekoľko

sto miliónov korún, zaplatíme to my daňoví poplatníci, preto je namieste žiadať, aby

predstavitelia Rady niesli za svoje počínanie zodpovednosť, ak má teda fungovať právny štát,

musí aj štátny úradník prijať ťarchu zodpovednosti a za svoje hrubé chyby niesť jasné

dôsledky. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že v predmetnom

článku boli uvedené nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje a dospel k záveru, že tento článok

obsahoval len hodnotiace úsudky autora, ktorý konštatuje fakty vychádzajúce aj z rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR, ako aj ďalších relevantných podkladov. V článku sa neuvádza, že

navrhovateľka porušila zákon, ale že nesie morálnu zodpovednosť za rozhodnutie Rady pre

rozhlasové a televízne vysielanie. Taktiež sa tu neuvádza, že bola spôsobená škoda, ale autor

vyjadril len úvahu o tom, že čo by nastalo v prípade, keď by došlo k uplatňovaniu škody.

Takže údaje takéhoto rázu nemôžu byť žiadnym zásahom do dobrého mena navrhovateľky,

poškodzujúcim jej povesť. Navyše navrhovateľka, ako osoba verejného záujmu, vzhľadom

na svoju funkciu musí niesť väčšiu mieru kritiky. Odvolací súd preto dospel k záveru, že

oprava požadovaná navrhovateľkou by bola v rozpore so slobodou prejavu tlače zaručenou

a preto v zmysle zmenil rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti

a návrh navrhovateľky zamietol. O náhrade trov konania rozhodol odvolací súd podľa § 224

ods. 2 a

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala s poukazom na ustanovenie § 241

ods. 2 písm. a/, c/ dovolanie navrhovateľka, ktorá ho navrhla zrušiť a vec mu vrátiť

na ďalšie konanie. Namietala, že súd druhého stupňa zmenil jednoznačný a z teoretického

hľadiska právne nekolízny prvostupňový rozsudok napriek tomu, že ona ani nebola členkou

orgánu ktorý možno diskutabilne (i keď nemal inú možnosť) rozhodol vo veci, nebola osobou

verejného záujmu a ani sa nepodieľala na rozhodovaní a rozhodnutí, ktoré bolo neskôr súdom

zrušené. Toto rozhodnutie bolo zrušené z dôvodu, že v čase rozhodnutia nebola v právnom

poriadku zodpovedajúca právna úprava, ale bola v ňom legislatívna diera, čo ustálil aj

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach sp.zn. ,

a .

Poukazovala na to, že napriek stručnosti právnej úpravy o Kancelárii, z nej

jednoznačne vyplýva, že vôbec nezodpovedá skutočnosti tvrdenie súdu, že ona ako riaditeľka,

zmluvná úradníčka v pracovnom pomere, mohla by čo len najnepatrnejším spôsobom

spolurozhodovať pri rozhodovacej činnosti Rady v rámci jej právomoci a pôsobnosti. Bolo

povinnosťou odporcu 1/, ak sa chcel zbaviť svojej zodpovednosti za neuverejnenie tlačovej

opravy, aby predložil súdu dôkaz pravdy o tom, že navrhovateľka je tiež osobne zodpovedná

za porušenie zákona Radou, keď k nemu došlo. Pritom k vzniku žiadnej škody nedošlo.

Z hľadiska práva na uverejnenie tlačovej opravy považovala za úplne právne irelevantné, či je

alebo nie je navrhovateľ osobou verejného záujmu. Pri inštitúte tlačovej opravy ide, okrem

určitej reparácie morálnej ujmy postihnutého, predsa o pravdivosť a o úplnosť údajov, právo

verejnosti na informácie a na jej ochranu pred dezinformáciami, tak ako to vyplýva

z ustanovení § 1 ods. 1 a § 13 ods. 2 ako aj iných ustanovení Tlačového zákona. Nepravdivý

údaj alebo údaj pravdu skresľujúci, akým je vždy aj údaj neúplný, je dezinformáciou

a nemôže požívať ochranu, aká vyplýva z práva na slobodu prejavu, slobodu tlače

a požiadaviek na ochranu slobodného šírenia informácií. Bola toho názoru, že odporca 1/ bez

dokonalej znalosti problematiky, ktorá bola právne zložitá, nemohol vynášať hodnotiace

úsudky. Z povahy a zložitosti veci vyplýva, že to boli faktické údaje, žiaľ povahy

dezinformácií. Poukazovala na to, že aj hodnotiaci úsudok musí mať pravdivý skutkový

základ. Preto namietala, že rozhodnutie odvolacieho súdu je založené na nesprávnom

právnom posúdení veci. Bola toho názoru, že autor článku priamo píše o uplatňovaní náhrady

škody pre postup navrhovateľky, ba dokonca o zodpovednosti jedine predsedu Rady

a riaditeľky kancelárie Rady za postup, ktorý nie je v súlade so zákonom. Poukazovala aj

na to, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nie je v súlade s ustanovením § 157

ods. 2 , nie je presvedčivé a neuvádzajú sa v ňom skutočnosti, ktoré súd považoval

za preukázané a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Za vadu konania v zmysle

považovala skutočnosť, že predvolanie na odvolacie pojednávanie

podpísala predsedníčka senátu JUDr. Alica Olijášová, avšak senátu predsedala JUDr. Marcela

Řepková. Išlo preto o iný senát odvolacieho súdu a došlo k porušeniu práva na zákonného

sudcu.

Odporca 1/ navrhol dovolanie navrhovateľky ako nedôvodné zamietnuť a zaviazať ju

na zaplatenie trov dovolacieho konania. Rozsudok odvolacieho súdu považoval za absolútne

správny z dôvodu, že odvolací súd správne vyložil podstatu a zmysel právneho inštitútu

tlačovej opravy podľa § 19 a nasledujúcich Tlačového zákona. Tento zákon počíta iba

s opravou skutkových tvrdení a nie opravou zhodnocujúcich kritických pohľadov a záverov,

ktoré konštatovanie je v súlade s názormi zastávanými právnou doktrínou i ustálenou súdnou

praxou. Poukazoval na to, že podstatou článku bola úvaha autora o tom, že navrhovateľka by

mala prijať ťarchu zodpovednosti, vyvodiť voči sebe osobnú zodpovednosť vo forme vzdania

sa funkcie, pretože Najvyšší súd SR konštatoval, že Rada porušila zákon. Autor pritom

nehovoril o právnej zodpovednosti, ale o vyvodení morálnej zodpovednosti. Hodnotenie

dôkazov a právne úvahy odvolacieho súdu považoval za jasne a bez akýchkoľvek

pochybností formulované v odôvodnení písomného vyhotovenia rozhodnutia, v súlade s § 157

ods. 2 Záver odvolacieho súdu o tom, že navrhovateľka ako osoba verejného záujmu

musí niesť väčšiu mieru kritiky, nie je v rozpore so zákonom a bol uvedený v kontexte s čl. 26

a Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Pritom odvolací súd bol povinný

vec posudzovať aj z hľadiska ústavno-právneho ( ). Bol toho názoru, že

vo veci nie je daný ani dovolací dôvod uvedený v z dôvodu, že

obsadením súdu sa nerozumie určenie konkrétnej osoby sudcu, ktorý má vo veci konať, ale

rozhraničenie pôsobnosti medzi senátom a samosudcom (R 99/1999, R 11/2003).

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ods. l ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ods. l ) proti rozhodnutiu, ktoré možno

napadnúť týmto opravným prostriedkom ( ods. l ), bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( ods. l ) preskúmal napadnutý rozsudok odvolacieho súdu a dospel

k záveru, že dovolanie navrhovateľky nie je dôvodné.

Podľa ustanovenia dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie je tiež prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený

rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej ( ).

Podľa ustanovenia dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v ustanovení , b/ konanie je postihnuté inou

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva

na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je oprávnený rozhodnutie odvolacieho súdu

preskúmavať len v rozsahu, v ktorom bol jeho výrok napadnutý, pričom je viazaný

uplatneným dovolacím dôvodom, vrátane toho, ako ho dovolateľka obsahovo vymedzila

( ). Dovolací súd nie je viazaný rozsahom dovolacích návrhov v prípadoch

uvedených v ustanovení až d/ Ak nejde o vady uvedené v

, neprihliada na vady konania, ktoré neboli uplatnené v dovolaní, iba že by tieto vady

mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Uvedené zákonné ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému

rozhodnutiu (rozsudku alebo uzneseniu) odvolacieho súdu, ak konanie, v ktorom bolo vydané,

je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád vymenovaných v písmenách a/ až g/

tohto ustanovenia (ide tu o nedostatok právomoci súdu, spôsobilosti účastníka, prekážku veci

právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, ak sa nepodal návrh na začatie

konania, hoci podľa zákona bol potrebný, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom

konať a prípad rozhodovania vylúčeným sudcom alebo nesprávne obsadeným súdom).

Existencia niektorej z vyššie uvedených vád však nebola dovolacím súdom v konaní zistená.

Dovolateľka vo svojom dovolaní namietala aj vadu konania, uvedenú v ustanovení

t.j., že v prejednávanej veci bol nesprávne obsadený odvolací súd

z dôvodu, že predvolanie na pojednávanie podpísala ako predsedníčka senátu JUDr. Alica

Olijášová a odvolacie pojednávanie viedla ako predsedníčka senátu JUDr. Marcela Řepková

a JUDr. Alica Olijášová bola len členkou senátu. Tým podľa názoru dovolateľky došlo

k porušeniu práva na zákonného sudcu, keď vo veci mal rozhodovať senát JUDr. Alice

Olijášovej.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že

v uvedenom ustanovení neuvádza, čo sa rozumie pod pojmom „nesprávne obsadený súd“.

Logicky však nesprávne obsadeným súdom je súd, ktorý nie je obsadený v súlade

s ustanoveniami určujúcimi zloženie súdneho orgánu, ktorý má vo veci konať. To, že

obsadením súdu sa nerozumie určenie konkrétnej osoby sudcu, ktorý má vo veci konať, ale

rozhraničenie pôsobnosti medzi senátom a samosudcom, potvrdzuje aj samotný text tohto

ustanovenia, v zmysle ktorého nejde o nesprávne obsadený súd, ak namiesto sudcu

rozhodoval senát, ako aj ustálená súdna prax (viď napr. R 11/2003).

Dovolateľkou namietaná skutočnosť nezakladá preto dôvod dovolania v zmysle § 237

písm. g/

Z obsahu dovolania dovolateľky však vyplýva, že predovšetkým namieta tú

skutočnosť, že bola odňatá svojmu zákonnému sudcovi, v dôsledku čoho bol súd nesprávne

obsadený. Dovolací súd preto preskúmal prípustnosť dovolania aj z tohto hľadiska.

Podľa názoru dovolacieho súdu pojem „nesprávne obsadený súd“ nie je možné

zužovať len na porušenie zásad rozdeľovania vecí medzi senátom a jediným sudcom a naviac

len na tie prípady, že namiesto senátu konal a rozhodoval samosudca. Pod tento pojem je

potrebné zahrnúť aj prípady, ak vec prejednávajú a rozhodujú sudcovia, ktorí k tomu nie sú

zo zákona oprávnení, t.j. ktorí nie sú v konkrétnej veci zákonnými sudcami. Z pohľadu čl. 48

ods. 1 vety prvej , podľa ktorého nikoho nemožno odňať jeho

zákonnému sudcovi, je totiž neprijateľný záver, že súd nie je nesprávne obsadený v prípade,

ak vec prejednávajú a rozhodujú o nej sudcovia (alebo niektorí z nich), ktorí nezodpovedajú

tým kritériám, ktorých podstatou a zmyslom je zaručiť vyššie uvedenú zásadu.

Za zákonného sudcu je potrebné považovať každého sudcu určeného k prejednávaniu

a rozhodovaniu konkrétnej veci podľa príslušných právnych predpisov, včítane predpisov

internej povahy. Okrem procesných pravidiel upravujúcich príslušnosť súdu (vecnú, funkčnú

a miestnu), dodržovania rozdelenia súdnej agendy medzi senáty a samosudcov, včítane počtu

sudcov ( a ), dodržovania zásady, aby vec prejednal a rozhodol nestranný

sudca ( ), je súčasťou práva na zákonného sudcu aj dodržiavanie

prideľovania vecí jednotlivým sudcom (senátom) na základe vopred stanovených presných

pravidiel určených v rozvrhoch práce každého súdu.

Z obsahu rozvrhu práce Krajského súdu v Bratislave na rok 2007, ktorý si dovolací

súd zabezpečil, vyplýva, že senát 4, ktorému bola vec pridelená, rozhodoval v zložení

JUDr. Marcela Řepková, predsedníčka senátu a JUDr. Valéria Kleinová a JUDr. Alica

Olijášová, členovia senátu. To, že predvolanie na odvolacie pojednávanie na deň 18.4.2007

podpísala ešte v máji roku 2006 ako predsedníčka senátu JUDr. Alica Olijášová, ktorá sa

neskôr funkcie predsedníčky senátu vzdala, ale vo veci rozhodovala ako členka senátu,

nezakladá vadu konania uvedenú v ustanovení Senát odvolacieho súdu

vo veci rozhodol v zložení, vyplývajúcom z platného a účinného rozvrhu práce odvolacieho

súdu. Išlo preto o zákonný senát v zmysle .

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že nie je

dôvodná ani námietka dovolateľky týkajúca sa nedodatočnej odôvodnenosti písomného

vyhotovenia rozhodnutia odvolacieho súdu a jeho rozporu s ustanovením

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje

za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady

spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra

tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko

z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (obdobne ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní veci dospel k záveru, že

v odôvodnení napadnutého rozhodnutia odvolací súd zrozumiteľným spôsobom uviedol

dôvody, pre ktoré rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a návrh zamietol.

Jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne

nekonformné, pretože odvolací súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov neodchýlil

od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry

ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľka sa s právnym názorom všeobecného súdu

nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak nie je

v dovolaní namietaná, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej dôsledkom je vecná nesprávnosť, ktorej

základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom

súdnom konaní. Uvedená vada konania však dovolacím súdom nebola zistená.

Z obsahu dovolania navrhovateľky vyplýva, že táto ako dovolací dôvod uplatňuje

ustanovenie , t.j. nesprávne právne posúdenie veci odvolacím

súdom.

Nesprávnym právnym posúdením veci je v zmysle omyl

súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide

vtedy, ak súd použil iný právny predpis, ako mal správne použiť, alebo aplikoval síce správny

právny predpis, ale nesprávne ho vyložil. O takýto prípad sa v preskúmavanej veci nejedná.

So závermi odvolacieho súdu, ktoré nevybočili z medzí hľadísk stanovených

zákonom, sa dovolací súd v celom rozsahu stotožňuje a v podrobnostiach odkazuje

na podrobné odôvodnenie napadnutého rozsudku.

Základné právo na súdnu ochranu podľa

(ďalej len ) zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom

orgáne Slovenskej republiky.

Z ustanovenia vyplýva, že každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť

ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, obrazom alebo iným

spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu

na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore

rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon (čl. 26

ods. 2 ).

Z ustanovenia vyplýva, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať

a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti

nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu

verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa

slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania

štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali

udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Výkon týchto

slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám,

podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré stanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo

verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo

morálky, ochrany povesti alebo práv iných osôb, zabráneniu úniku dôverných informácií

alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

Dohovor) každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej

lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne

o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného

obvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byť

vylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadku

alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmy

maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanom

súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konania

mohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.

Podľa upravuje postup súdu a účastníkov

v občianskom súdnom konaní tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv

a oprávnených záujmov účastníkov, ako aj výchova na zachovávanie zákonov, na čestné

plnenie povinností a na úctu k právam iných osôb.

Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu a tomu

zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní

predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania

so všetkými procesnými oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia

vyplývajú (viď nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001

, z 13. novembra 2002 , z 5. apríla 2007).

Z ustanovenia v znení neskorších predpisov platných

do 31.5.2008 (ďalej len Tlačový zákon) vyplýva, že ak bol v hromadnom informačnom

prostriedku uverejnený nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj, ktorý sa dotýka cti občana

alebo dobrého mena organizácie, vedeckej alebo kultúrnej inštitúcie, alebo ktorý sa týka

činnosti štátneho orgánu, môže občan, organizácia, inštitúcia alebo štátny orgán najneskôr

do dvoch mesiacov po uverejnení písomne žiadať šéfredaktora o bezplatné uverejnenie

opravy a navrhnúť jej znenie. Šéfredaktor odmietne uverejnenie opravy, ak môže dokázať

pravdivosť údaja, o opravu ktorého je žiadaný, alebo ak bola žiadosť o opravu podaná

po uplynutí lehoty ustanovenej v odseku 1.

Ak niet dôvodu na odmietnutie opravy podľa predchádzajúceho odseku, je šéfredaktor

povinný opravu uverejniť. Pritom je povinný zabezpečiť, aby znenie opravy a spôsob jej

uverejnenia boli vopred dohodnuté so žiadateľom o opravu; ak nedôjde k dohode, rozhodne

súd podľa § 20. Opravu musí šéfredaktor uverejniť do ôsmich dní po podaní žiadosti o opravu

v časopise alebo inej periodickej tlačovine v najbližšom čísle pripravovanom po podaní

žiadosti a na rovnakom mieste a rovnakým písmom, ako bol uverejnený údaj, na ktorý sa

oprava vzťahuje (§ 19 ods. 4 uvedeného zákona).

Podľa § 20 Tlačového zákona, ak šéfredaktor odoprie opravu uverejniť, ak opravu

neuverejní vôbec, ak ju neuverejní spôsobom uvedeným v § 19 ods. 3 a 4 alebo ak uverejnená

oprava nebola vyhovujúca, rozhodne na návrh občana (organizácie, inštitúcie, štátneho

orgánu) o povinnosti uverejniť opravu okresný súd. Návrh musí sa podať do 15 dní

po uplynutí lehoty ustanovenej na uverejnenie opravy. O konaní platí Občiansky súdny

poriadok. Súdom určená povinnosť na opravu zaväzuje i nástupcu šéfredaktora. Nedotknuté

zostávajú ustanovenia o ochrane osobnosti.

Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) považuje vo svojej rozhodovacej

činnosti slobodu prejavu zakotvenú v čl. 10 Dohovoru za jeden z hlavných základov

demokratickej spoločnosti a predstavuje jednu z prvoradých podmienok pokroku a rozvoja

každého jednotlivca. S výhradou podľa odseku 2 článku dohovoru platí nielen pre informácie

alebo myšlienky prijímané pozitívne alebo považované za neškodné, ale tiež pre tie

informácie, ktoré šokujú či znepokojujú, čo je dané záujmom zachovania plurality, tolerancie

a duchu otvorenosti, bez ktorých nie je možné fungovanie demokratickej spoločnosti

(rozsudok vo veci Incal proti Turecku z 9.6.1998, obdobne aj Lehideux a Isorni proti

Francúsku z 23.9.1998, Open door a Dublin Well Woman proti Irsku, 1992, Vogt proti

Nemecku, 1995).

Európsky súd v rozhodnutí De Haes a Gijsels proti Belgicku, v roku 1997 zdôraznil

nevyhnutnosť rozlišovania medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami s tým, že existenciu

faktov možno dokázať, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiaceho úsudku nemožno dokázať

(rozsudok Lingens proti Rakúsku z 8. júla 1986), pričom sloboda prejavu sa vzťahuje nielen

na „informácie“ alebo „myšlienky“ prijímané priaznivo alebo na tie, ktoré sa považujú

za neškodné či bezvýznamné, ale aj na tie, ktoré šokujú, urážajú alebo znepokojujú štát

či akúkoľvek časť populácie. Naviac, sloboda tlače zahŕňa aj istý stupeň preháňania, dokonca

aj provokácie (obdobne aj vo veci Prager a Oberschlick proti Rakúsku, Fressoz a Roire proti

Francúzku z 21.2.1999).

Ďalšiu zásadu stanovil Európsky súd pre ľudské práva rozhodnutím vo veci Bladet

Tromso a Stensaas proti Nórsku, kde sa vyslovil, že tlač, pokiaľ prispieva k verejnej diskusii

o záležitostiach legitímneho záujmu a má bežné právo spoliehať sa na obsah oficiálnych správ

bez toho, aby bola povinná vykonávať nezávislý prieskum, pretože inak by bola podkopaná

rola „strážneho psa“, ktorú nepochybne tlač zohráva, teda právo informovať a právo

verejnosti byť informovaná.

Rozsudok ESĽP Karhuvaara Iltalethi proti Fínsku z 16. novembra 2004 konštatoval

s poukazom na rozhodnutie Castells proti Španielsku a Carolina von Hannover proti

Nemecku, že verejnosť má právo byť informovaná a toto právo sa za určitých osobitných

okolností môže vzťahovať aj na aspekty súkromného života verejne činných osôb, najmä ak

ide o politikov. Je pochopiteľné, že tlač sa snaží upútať pozornosť čitateľov a tento zámer

je legitímny, ak slúži popri podpore predaja novín aj na určité objasnenie udalostí, teda

zámerom je upútať verejnosť na riešenie určitej spoločenskej otázky.

Najvyšší súd Slovenskej republiky pri svojom rozhodovaní prihliadol aj na prax

Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia

poukázal na to, že právo vyhľadávať a prijímať informácie treba chápať ako konanie

smerujúce k získaniu, prijímaniu a spracovaniu informácie.

Podľa právnych názorov ústavného súdu vyslovených napr. v rozhodnutiach

vo veciach vedených pod sp.zn. a sp.zn. nezaručuje podľa

čl. 26 ods. 2 len slobodu tlače alebo masmédií. Sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať

a rozširovať idey a informácie sa zaručuje každému jednotlivcovi ako jeho základné právo.

Slobodou prejavu sa človeku umožňuje vysloviť alebo zamlčať svoje city, myšlienky

a názory. Prostredníctvom práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa

každému umožňuje dozvedieť sa informáciu a získať informáciu do svojej dispozičnej sféry

a v nej informáciu spracovať pre svoju potrebu i potrebu iných, keďže v súlade s

k nemu patrí aj právo informáciu ďalej rozširovať.

Ústavný súd tiež vyslovil právny názor, podľa ktorého všetky základné práva

a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného práva alebo

slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo

slobody. Rovnováha verejného a súkromného záujmu je dôležitým kritériom na určovanie

primeranosti obmedzenia každého základného práva a slobody (). Tento právny

názor je právne relevantný aj pre určenie rozsahu, v akom sa priznáva právo prijímať,

vyhľadávať a rozširovať idey a informácie.

Vo verejnom záujme je možné obmedziť právo na informácie ochranou informácií

o skutočnostiach tvoriacich predmet štátneho tajomstva, ako aj ochranou ďalších informácií,

ktorých prijímaním, vyhľadávaním a rozširovaním by sa mohlo porušiť právo na súkromný

a rodinný život a ďalšie práva, ktorými sa zaručuje nedotknuteľnosť právneho postavenia

priznaného jednotlivcovi v demokratickej spoločnosti. Takéto obmedzenie (za splnenia

podmienok uvedených v ) sa môže vykonať len zákonom. Termínom

„zákon“ sa neoznačuje jeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý

počet všeobecne záväzných právnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily.

Obmedzenie práva zaručeného v a 2 zákonom je možné, ak ide

o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,

bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že predmetom tlačovej úpravy je

nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj, ktorý sa dotýka cti fyzickej osoby alebo dobrej

povesti právnickej osoby alebo činnosti štátneho orgánu. Nepravdivými alebo pravdu

skresľujúcimi údajmi je potrebné chápať ako skutočnosti, ktoré je možné hodnotiť z hľadiska

pravdivosti (nepravdivosti), alebo skutočnosti, ktoré takto nie je možné hodnotiť, ale tieto sú

podávané tak, že vedú ku skresľovaniu informácie (napríklad údaj vytrhnutý z kontextu,

zaradený do inej súvislosti, alebo zverejnenie iba časti informácie a pod.).

Právna prax a teória sú jednotné v názore, že je potrebné dôsledne rozlišovať medzi

tvrdeniami, ktorým možno hodnotiť z hľadiska pravdivosti (nepravdivosti) a hodnotiacimi

úsudkami (kritikou, názormi). Hodnotiace úsudky nemôžu byť nepravdivé alebo pravdu

skresľujúce a preto ani nemôžu byť predmetom tlačovej opravy.

Judikatúra (viď R 9/1968) dospela k záveru, že akékoľvek hodnotiace úsudky a to bez

ohľadu na to, či sú založené na pravdivých údajoch alebo nie, nemôžu byť predmetom

tlačovej opravy podľa ustanovení Tlačového zákona. Tlačovou opravou sa nie je preto možné

domáhať opravy kritických hodnotiacich záverov, pretože by sa to priečilo samotnému pojmu

a zmyslu kritiky a Tlačový zákon počíta zásadne s tlačovou opravou skutkových tvrdení a nie

hodnotiacich.

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa preto v celom rozsahu stotožňuje so závermi

odvolacieho súdu a v podrobnostiach odkazuje na podrobné odôvodnenie napadnutého

rozsudku. Aj podľa právneho názoru dovolacieho súdu v namietanom článku išlo

o hodnotiace úvahy, názory a kritiku. V prejednávanej veci sa navrhovateľka nedomáhala

opravy skutkových údajov, ale nesúhlasila s ich hodnotením a úvahami uvedenými

v namietanom článku. V tejto súvislosti je potrebné uviesť aj to, že pokiaľ namietala

konkrétne skutkové údaje, vychádzala zo svojho vlastného výkladu skutkových okolností

a ich hodnotenia a nie z objektívneho pohľadu širokej verejnosti. Namietala skutočnosti, ktoré

z článku objektívne nevyplývajú a sú len hypotetickými úvahami autora, jeho kritickými

hodnoteniami a úvahami.

Uvedený článok a v ňom publikované názory (podávané informácie) nevybočili

z rámca všeobecne uznávaných zásad slušnosti v demokratickej spoločnosti a tým nestratili

charakter korektného úsudku (správy, komentára, úvahy) a neocitli sa preto mimo právnej

ochrany. Preto s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj mieru

(intenzitu) tvrdeného zásahu, bolo potrebné zohľadniť túto skutočnosť aj v kontexte

so slobodou prejavu a právom na informácie najmä so zreteľom na proporcionalitu

uplatňovania týchto práv a ich ochranu.

Táto skutočnosť vyplýva aj z rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej

republiky, ktorý v rozhodnutí poukázal nato, že pri strete základného práva

na slobodu prejavu a práva na informácie a ich šírenie zaručeného v , 2

s právom na ochranu osobnosti (vrátane tlačovej opravy) zaručenej v , teda

základných práv rovnakej úrovne, je vecou všeobecných súdov, aby s prihliadnutím

na okolnosti každého jednotlivého konkrétneho prípadu starostlivo zvážili, či jednému právu

nebola neodôvodnene daná prednosť pred druhým právom.

V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na to, že inštitút tlačovej opravy v zmysle

§ 19 a nasledujúcich Tlačového zákona je potrebné posudzovať aj z toho uhľu pohľadu, že

tento zaisťuje nielen právo subjektu, ktorého sa nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj

dotkol, domôcť sa opravy takýchto údajov, ale súčasne je významný z hľadiska požiadavky

poskytovať verejnosti pravdivé informácie ako aj prípadne kritické hodnotiace úvahy.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že nie každé zverejnenie

nepravdivého (resp. viac alebo menej nepresného) údaju musí však automaticky znamenať

neoprávnený zásah proti cti, dôstojnosti resp. dobrej povesti konkrétnej osoby. K takému

zásahu dochádza len vtedy, ak medzi zásahom a porušením osobnostnej sféry fyzickej osoby

existuje príčinná súvislosť a ak tento zásah presiahol určitú prípustnú intenzitu takou mierou,

ktorú už nie je možné v demokratickej spoločnosti tolerovať. V súvislosti s šírením informácií

a názorov je potrebné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače, určenej

na informovanie širokej verejnosti (na rozdiel napr. od publikácií odborných), ktorá

v konkrétnych prípadoch (predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov

a čitateľský záujem) pristupuje k určitým zjednodušeniam. Nie je preto možné bez ďalšieho

tvrdiť, že každé zjednodušenie (alebo skreslenie) musí nevyhnutne viesť k zásahu

do osobnostných práv dotknutej osoby. V takomto prípade nie je možné zotrvať na úplnej

presnosti skutkových tvrdení a klásť tým vo svojich dôsledkoch na novinárov neplniteľné

nároky. Významné však je, aby celkové vyznenie podávanej informácie zodpovedalo pravde

(viď obdobne I ÚS ČR 156/99).

V prejednávanom prípade dospel dovolací súd k záveru, že odvolací súd vec správne

právne posúdil aj z týchto uhľov pohľadu a dospel k správnemu právnemu záveru, vedúcemu

k zamietnutiu navrhovateľkou uplatňovanej tlačovej opravy.

Z uvedeného vyplýva, že dovolací dôvod podľa nie je

daný a keďže neboli zistené ani ďalšie dôvody uvedené v a nezistil ani

vady konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnuté rozhodnutie zrušiť, Najvyšší súd

Slovenskej republiky dovolanie navrhovateľky podľa zamietol.

V dovolacom konaní úspešnému odporcovi 1/ vzniklo právo na náhradu trov konania

proti navrhovateľke, ktorá úspech nemala ( v spojení s

a ). Najvyšší súd mu priznal náhradu trov konania za jeden úkon právnej

pomoci (vyjadrenie k dovolaniu), podľa vyhlášky č. v sume

53,49 €, DPH 10,16 €, a režijný paušál 6,95 € podľa vyhlášky č.

v sume 6,95 €, spolu vo výške 70,59 €.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 25. februára 2009

JUDr. Vladimír M a g u r a, v. r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Nina Dúbravčíková

19