Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 102 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (121)IV. ÚS 107/2010
PDF · 528.92 KB
No categories available
IV. ÚS 107/2010
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej
advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26
ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 10
ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009, za účasti
Krajského súdu v Bratislave, takto
rozhodol:
1. Základné právo obchodnej spoločnosti R., a. s., na slobodu prejavu a na slobodné
rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na
slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základným právom na rovnosť
účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právom na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009 p o r u š e n é b o l i .
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra
2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Obchodnej spoločnosti R., a. s., B., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume
450,85 € (slovom štyristopäťdesiat eur a osemdesiatpäť centov), ktorú jej j e Krajský súd
v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., B.,
do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)
č. k. IV. ÚS 107/2010-34 z 11. marca 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť
obchodnej spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie
svojich základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 Co 562/2008-237 zo
4. novembra 2009.
Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Okresný súd Bratislava II
(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 7 C 290/2005 z 26. septembra 2008 v konaní
o ochranu osobnosti a zaplatenie sumy 5 000 000 Sk uložil sťažovateľovi ako odporcovi
povinnosť uverejniť ospravedlnenie a povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v sume 100 000 Sk a povinnosť zaplatiť náhradu trov konania B. I., P. (ďalej
len „navrhovateľ“).
Podľa sťažovateľa je označený rozsudok okresného súdu založený najmä na týchto
argumentoch:
«1. sťažovateľ uverejnil o navrhovateľovi nepravdivé informácie, že si mal údajne
objednať nájomnú vraždu poslanca NR SR a primátora mesta P. a za túto službu mal
pravdepodobne už aj zaplatiť vykonávateľovi, pričom samotné použitie výrazov „zrejme“,
„možno“, „údajne“ a pod. nezbavuje vydavateľa zodpovednosti za nepravdivosť
zverejňovaných údajov a za neoprávnené zásahy do práva fyzických osôb na ochranu
osobnosti;
2. nie je vecou verejného záujmu, v štádiu, keď ešte nebolo vznesené obvinenie
konkrétnej osobe a existujú iba podozrenia, že sa určitá osoba dopustila protiprávneho
konania, ktoré polícia iba preveruje, aby bolo v médiách uverejňované meno takejto osoby,
resp. ... identifikačné údaje o tejto osobe..., táto informácia je jednoznačne spôsobilá
negatívne zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti tejto osoby (a to bez ohľadu na to, či
boli použité slová „údajne“ a „pravdepodobne“), pokiaľ sa neskôr tieto podozrenia
nepotvrdia a najmä pokiaľ sa takáto informácia neuverejní, keď odporca (sťažovateľ)
takúto povinnosť nemal;
3. súd odmietol aplikáciu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci White
proti Švédsku z roku 2006 pre „viaceré významné“ odlišnosti, a to, že navrhovateľ nebol
známou osobou, nebola mu daná možnosť sa vyjadriť, článok neobsahoval vyjadrenia iných
osôb popierajúce podozrenia voči navrhovateľovi a neboli rozumné dôvody uverejniť
informácie o navrhovateľovi;
4. pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd vychádzal z toho,
že k (údajnému) neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa došlo v denníku s vysokým
nákladom a čítanosťou, a preto intenzita zásahu a rozsah nepriaznivých následkov zásahu
boli vysoké, a preto nepostačuje iné zadosťučinenie, ako zadosťučinenie v peniazoch. Súd
mal za preukázané, že bola v značnej miere znížená vážnosť navrhovateľa v širšej
spoločnosti...»
Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Co 562/2008 zo 4. novembra 2009 tak, že ho
potvrdil, „keď sa v podstate stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého
stupňa...“.
Podľa sťažovateľa došlo označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu
«k porušeniu jeho práv, a to slobody prejavu a práva na informácie garantovaných čl. 26
Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„Dohovor“), ako aj práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 Ústavy SR a spravodlivý proces
podľa čl. 6 Dohovoru».
Vo vzťahu k namietanému porušeniu slobody prejavu a práva na informácie
sťažovateľ poukazuje najmä na to, že okresný súd, ako aj krajský súd sa v namietaných
rozhodnutiach „vysporiadali s otázkou konfliktu medzi právom na ochranu osobnosti na
jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie“ spôsobom, ktorý „hodnotíme
ako porušenie čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru“.
V súvislosti s uvedeným tvrdením sťažovateľ najmä zdôrazňuje, že bolo „potrebné
vychádzať z textu, ktorý bol uverejnený...“ [v denníku N. bol 19. decembra 2005 uverejnený
takýto text: „Podľa zistení N. nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si
mal údajne objednať istý p. podnikateľ. Za službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť
vykonávateľovi. Podnikateľ pôvodom M. prevádzkoval 14 rokov Espreso na námestí. Mesto
P. mu však ako vlastník nebytového priestoru dalo výpoveď.“, pozn. (ďalej aj
„inkriminovaný článok“)].
Podľa sťažovateľa „Súd prvého stupňa si dostatočne neuvedomil a správne
nevyhodnotil, v rámci celého kontextu, význam použitých formulácií“, keďže sťažovateľ
netvrdil, že si objednávateľ objednal vraždu, ale že „Podľa zistení N. nájomnú vraždu... si
mal údajne objednať“. Použitá formulácia bola podľa sťažovateľa „založená na
konkrétnych informáciách orgánov činných v trestnom konaní a len verne vyjadruje stav ich
poznania v čase uverejnenia článku. Z vyjadrenia Krajského riaditeľstva PZ Prešov zo dňa
26. 01. 2007 vyplýva, že vyšetrovateľ UJKP KR PZ Prešov v mesiaci december disponoval
informáciami od osoby konajúcej v prospech PZ SR, ktoré nasvedčovali tomu, že neznámy
páchateľ si údajne objednal vraždu primátora mesta P. a podozrivým bol práve
navrhovateľ. Z uznesenia Krajského riaditeľstva PZ Prešov zo dňa 16. 12. 2006
ČVS: KRP-71/OVK-2005 vyplýva, že bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin vraždy
podľa § 219 TrZ v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 TrZ preto, že doposiaľ neznámy
páchateľ vyplatil nestotožnenej osobe presne nezistenú sumu peňazí, aby táto úmyselne
usmrtila primátora mesta P. A. D. z dôvodu, že tento ako štatutár mesta P. vypovedal
zmluvu o nájme s následným vysťahovaním priestorov prevádzky M. J. v P., ktorú
prevádzkoval navrhovateľ. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že v čase uverejnenia článku
existovali informácie (údaje), ktorými disponovali orgány činné v trestnom konaní, podľa
ktorých mal navrhovateľ konať tak, ako sa opisuje vyššie a sťažovateľ teda neurobil nič iné,
len to, že uvedené verejnosti sprostredkoval. Ako inak nakoniec mal sťažovateľ túto
informáciu verejnosti sprostredkovať, ak nie presne tak, ako mu bola orgánmi činnými
v trestnom konaní poskytnutá?“.
Sťažovateľ zastáva názor, že «V článku sa nachádza iba informácia polemického
charakteru o tom, že „... nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal
údajne objednať istý p. podnikateľ. Za službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť
vykonávateľovi“.» Použité slová „si mal údajne“, resp. „mal pravdepodobne“ majú podľa
sťažovateľa polemický charakter, pričom v tejto súvislosti argumentuje aj právnymi
názormi vyjadrenými v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96.
Podľa sťažovateľa si okresný súd, ako aj krajský súd „dostatočne neuvedomili, že
poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru novinárom priznáva, spočíva v poskytnutí ochrany, ak
konajú v dobrej viere s cieľom poskytnúť pravdivé a dôveryhodné informácie v súlade
s novinárskou etikou (rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Fressoz
a Roire proti Francúzsku z roku 1999 a Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z roku
1999). Súdy neurobili nič iné, len to, že sankcionovali sťažovateľa za to, že verejnosti
sprostredkoval informácie poskytnuté orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom
podozrenia z nich vyplývajúce sa v ďalšom konaní nepotvrdili.“.
Sťažovateľ poukazuje aj na vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozsudku
krajského súdu, ktorý na jednej strane «(správne) konštatuje, že navrhovateľ bol v čase
uverejnenia článku (objektívne) podozrivý (str. 9), a to, že sťažovateľom použité formulácie
v článku deklarovali podozrenie, že navrhovateľ spáchal trestný čin (str. 10). Následne však
odvolací súd tvrdí, že sťažovateľ nemal právo uverejniť informáciu v takom znení, ako ju
uverejnil (t. j. že navrhovateľ je podozrivý), pretože objednávateľom vraždy mohol byť
ktokoľvek iný, keď uverejnenie informácií hraničilo s porušením práva na prezumpciu
neviny. Ďalej súd argumentuje tým, že neoprávneným zásahom do práva na ochranu
osobnosti je každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práv chránených
§ 11 ObčZ (str. 11). Ak však navrhovateľ bol v čase uverejnenia článku objektívne
v postavení podozrivého, nemožno sťažovateľovi vytýkať to, že ho ako podozrivého (na
základe informácií od orgánov činných v trestnom konaní) prezentoval. Neobstojí rovnako
tvrdenie, že formulácie použité v článku „vzbudili“ podozrenie voči navrhovateľovi, keď
objektívne v čase uverejnenia článku v postavení podozrivého bol...» (sťažovateľ v tejto
súvislosti poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn. III. ÚS 83/01).
Podľa sťažovateľa vo veci konajúce súdy pochybili aj v tom, že „vychádzali z toho,
že nie je vecou verejného záujmu, aby v štádiu, keď ešte nebolo vznesené obvinenie
konkrétnej osobe a existujú iba podozrenia, že sa určitá osoba dopustila protiprávneho
konania, ktoré polícia iba preveruje, aby bolo v médiách uverejňované meno takejto osoby,
resp. také identifikačné údaje o tejto osobe, na základe ktorých je jednoduché ju
identifikovať, najmä pokiaľ táto osoba nie je osobou verejného záujmu...“. Sťažovateľ
v tejto súvislosti argumentuje právnym názorom Ústavného súdu Českej republiky
vyjadreným v náleze sp. zn. I. ÚS 453/03, podľa ktorého „Vecou verejnou je nielen všetka
agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t j. napr. činnosť
politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie;
vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo
na sebe upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne
posudzované“, a zdôrazňuje, že v danom prípade išlo o vec verejného záujmu, keďže išlo
o informácie týkajúce sa činnosti štátnych orgánov (orgánov činných v trestnom konaní),
ako aj bezpečnosti A. D., ktorý „vykonával v danom čase funkciu primátora jedného
z najväčších miest na Slovensku a funkciu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky
s tým, že ohrozenie jeho života malo v danom prípade súvisieť s výkonom jeho funkcie
primátora... Novinári teda v danom prípade informovali o otázkach, ktoré súviseli
s verejným politickým životom t. j. o otázkach legitímneho verejného záujmu.“.
Ďalšie pochybenie vo veci konajúcich súdov vidí sťažovateľ v tom, že odmietli na
danú vec aplikovať rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci
White proti Švédsku z 19. decembra 2006, hoci podľa jeho názoru „ratio decidendi
rozsudku vo veci White proti Švédsku je aplikovateľné aj v danom prípade. Ak vnútroštátne
súdy Švédskeho kráľovstva, rovnako ako Európsky súd konštatovali, že v prípade White
proti Švédsku nedošlo k porušeniu práva dotknutej osoby na ochranu súkromia, tak tým
viac (argumentum a maiori ad minus) existujúc dôvody na to, že ani v danom prípade
sťažovateľa nedošlo k porušeniu práva na súkromie...“.
Citovaný názor sťažovateľ v sťažnosti podrobne analyzuje poukazujúc na spoločné
črty oboch prípadov, ako aj odlišnosti medzi nimi, pričom jeho argumentácia vyúsťuje do
zdôraznenia skutočnosti, že ESĽP „... svojou judikatúrou formuluje štandard ochrany
slobody prejavu a práva na informácie, ktorým je Slovenská republika viazaná (rozhodnutia
Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96, sp. zn. PL. ÚS 5/93, sp. zn. II. ÚS 94/95). Ak je
Slovenská republika podľa čl. 1 ods. 2 Ústavy SR štátom, ktorý uznáva a dodržiava
všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,
a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, pričom podľa čl. 154c ods. 1 Ústavy SR
medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred
nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú
prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, tak potom by
bolo v rozpore s citovanými ustanovenia Ústavy SR, ak by sa štandard ochrany podľa
Dohovoru vo vnútroštátnych konaniach neaplikoval.
V danej veci je zrejmé, že súd prvého stupňa aplikoval kritériá prípadu White proti
Švédsku selektívne, úplne opomenul argumentáciu sťažovateľa, a preto jeho posúdenie
nemôže obstáť ako správne. Odvolací súd sa s argumentáciou sťažovateľa vôbec
nevysporiadal, čo však inter alia v rozpore s požiadavkami na riadne odôvodnenie, aké
vyplývajú z čl. 46 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru.“.
K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa sťažovateľa v predmetnej
veci došlo aj tým, že «súd prvého stupňa ako nepeňažné zadosťučinenie prisúdil
navrhovateľovi niečo, čoho sa nedomáhal. Podstata požadovaného ospravedlnenia
a ospravedlnenia, ktoré navrhovateľovi bolo v skutočnosti priznané, sú totiž zásadne
odlišné... Súd totiž neuložil odporcovi uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene zasiahol
do práva navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, že si informácie náležite neoveril a za to
sa mu ospravedlniť, ale uložil odporcovi uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene zasiahol
do práva navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, čo uverejnil v denníku, a za to sa mu
ospravedlniť. Podotýkame, že v danom prípade nejde o drobné, ale zásadné odchýlenie sa
od toho, čoho sa navrhovateľ domáhal. Ak by totiž súd prvého stupňa postupoval korektne
a konzekventne v zmysle petitu, musel by ho zamietnuť, pretože v konaní bolo preukázané,
že odporca si informácie riadne overil, pretože ich získal z dôveryhodného zdroja
Krajského riaditeľstva PZ v Prešove, pričom tieto informácie si overil nielen u vtedajšieho
primátora mesta P. A. D., ale mal ich potvrdené aj z iných zdrojov (výpoveď svedka O.). V
konečnom dôsledku poukazujeme na úplnú absurdnosť textu ospravedlnenia, kedy sa má
odporca ospravedlniť za to, že uverejnil pravdivé informácie.
Pre úplnosť podotýkame, že súd prvého stupňa tento svoj postup odôvodnil
nadbytočnosťou „vypustených“ pasáží a tým, že nevystihovali podstatu neoprávneného
zásahu. Ušlo však pozornosti súdu prvého stupňa, že nemohol meniť podstatu
požadovaného ospravedlnenia a za navrhovateľa ho naformulovať. Týmto odôvodnením
teda súd nemôže preukázať správnosť svojho postupu.».
Sťažovateľ uplatnil uvedenú námietku už v odvolacom konaní, pričom krajský súd sa
podľa jeho názoru „s touto námietkou vyporiadal úplne irelevantným spôsobom, pretože sa
vôbec nezaoberal a nevysporiadal s jej podstatou“. Odvolací súd ako reakciu na námietky
sťažovateľa uviedol, že «„súd sa zaoberal celým petitom... avšak túto časť petitu... zamietol
z dôvodu, že nevystihuje podstatu neoprávneného zásahu do práv na účely ochrany
osobnosti navrhovateľa“. Ušlo pozornosti odvolacieho súdu, že podstata námietky
nespočívala v tom, že súd prvého stupňa časť ospravedlnenia zamietol, ale v tom, že
zamietnutím časti ospravedlnenia došlo k tomu, že výsledný text, jeho podstata, bola iná,
než čo navrhovateľ žiadal. Opakujeme, že porovnaním výroku, ktorým súd uložil
sťažovateľovi povinnosť uverejniť ospravedlnenie a petitu, ktorého sa navrhovateľ
dožadoval, je zrejmé, že súd priznal navrhovateľovi niečo iné, než čoho sa domáhal. Súd
totiž neuložil sťažovateľovi uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene zasiahol do práva
navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, že si informácie náležite neoveril a za to sa mu
ospravedlniť (čo je zmysel a podstata textu ospravedlnenia, ktorého sa domáhal
navrhovateľ), ale uložil sťažovateľovi povinnosť uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene
zasiahol do práva navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, čo uverejnil v denníku, a za to sa
mu ospravedlniť (a toho sa navrhovateľ nedomáhal). Súd prvého stupňa teda sám pozmenil
podstatu a zmysel ospravedlnenia.».
Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal
s jeho v odvolaní uplatnenou argumentáciou smerujúcou proti výroku príslušného rozsudku
okresného súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa sťažovateľa sa
odvolací súd „obmedzil len na paušálne konštatovanie, že súd prvého stupňa správne zistil
skutkový stav. Takéto vágne konštatovanie je však v rozpore s požiadavkami na riadne
odôvodnenie, aké vyplývajú z čl. 46 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. Námietky sťažovateľ boli
pritom relevantné, pretože (i) priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdy
navrhovateľovi priznali práve na základe údajného zníženia vážnosti navrhovateľa
v spoločnosti v značnej miere a (ii) námietky sťažovateľa poukazujú na extrémny rozpor
medzi závermi súdy a vykonanými dôkazmi.“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:
„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 15 Co 562/2008 zo dňa 04. 11. 2009
porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1,
2 a 4 Ústavy SR, čl. 10 ods. 1, 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,
právo na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a právo na
spravodlivý proces zaručene čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15 Co 562/2008 zo dňa 04. 11. 2009
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením
č. k. IV. ÚS 107/2010-34 z 11. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu,
aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku
krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.
Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu
oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.
Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu obsiahnutom v prípise sp. zn.
Spr. 3180/2010 z 8. apríla 2010 doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2010 vyplýva, že sa
plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku krajského súdu č. k. 15 Co 562/2008-237
zo 4. novembra 2009. Predsedníčka krajského súdu v tejto súvislosti v označenom prípise
uvádza: „... odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že v danom
prípade boli naplnené dôvody na ospravedlnenie sa navrhovateľovi v znení, ako je uvedené
v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa sa
právne vysporiadal s petitom navrhovaného rozhodnutia tak, ako ho uviedol navrhovateľ, aj
v znení zmeneného petitu, keď časť navrhovaného ospravedlnenia zamietol, a navyše,
odvolací súd zotrváva na svojom názore, že navrhovateľ sa v tejto zamietajúcej časti,
neodvolal. Z uvedeného dôvodu teda odvolací súd neakceptoval námietku odporcu týkajúcu
sa toho, že súd postupoval v rozpore s ustanovením § 153 ods. 2 O. s. p. a v rozpore
s ustanovením § 13 ods. 1 OZ, keď si sám upravil petit, pokiaľ ide o text článku, ktorý má
byť uverejnený ako ospravedlnenie v denníku N.. Odvolací súd zotrváva na svojom právnom
názore, že súd prvého stupňa petit sám nesformuloval ani ho neopravil, ale časť
navrhovaného petitu ospravedlnenia zamietol z dôvodu, že vystihuje podstatu
neoprávneného zásahu do práv na účely ochrany osobnosti navrhovateľa, s ktorým
názorom sa odvolací súd stotožnil.“
Predsedníčka krajského súdu v ďalšej časti označeného prípisu zdôraznila, „že
odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že uverejnením článku,
podľa ktorého bolo možné osobu navrhovateľa identifikovať, došlo k zásahu do jeho
osobnostných práv na ochranu jeho osobností, cti a ľudskej dôstojnosti, keďže bol spojený
so spáchaním trestného činu vraždy, v štádiu prípravy, a to aj napriek tomu, že voči jeho
osobe nebolo vznesené ani jedno obvinenie.
Poukazujem na skutočnosť, že odvolací súd v rámci svojho rozhodnutia poukázal na
čl. 10 Dohovoru, podľa ktorého médiá môžu byť zbavené povinnosti overovať skutkové
tvrdenia, ktoré sú urážlivé pre súkromné osoby len celkom výnimočne. Otázka, či existujú
dôvody pre toto zbavenie, sa posudzuje podľa toho, aká je povaha a stupeň tejto urážky a do
akej miery môžu médiá považovať svoje zdroje za dôveryhodné vo vzťahu k tvrdeniam.
Odvolací súd skonštatoval, že bola porušená rovnováha medzi právom na informáciu
a medzi právom na ochranu navrhovateľa a aj z uvedeného dôvodu teda potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa v časti, v ktorej nariadil odporcovi, aby sa navrhovateľovi ospravedlnil.
Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom, uvedeným vo svojom rozsudku aj
pokiaľ ide o stanovisko, že z obsahu článku, ktorý bol uverejnený v denníku N., je nesporné,
že navrhovateľ bol stotožnený v článku. Každý ho mohol stotožniť, nakoľko išlo
o reštauráciu kde pracoval, bolo uvedené miesto, kde sa reštaurácia nachádza a bolo
zrejmé, kto túto reštauráciu prevádzkuje.
Taktiež z obsahu spisu bolo nesporne zistené, že voči navrhovateľovi nebolo za
uvedený trestný čin, vznesené ani obvinenie, a že trestné stíhanie bolo zastavené voči
neznámemu páchateľovi.
Rovnako bolo preukázané, že odporca čerpal informácie z policajného zdroja, ktorý
však v čase uverejnenia článku disponoval s informáciami, že neznámy páchateľ si údajne
objednal vraždu primátora mesta P. - Ing. A. D., v súvislosti s prevádzkou cukrárne M. v P.,
ktorú v tom čase prevádzkoval navrhovateľ B. I..
Odvolací súd sa stotožňuje so svojim právnym záverom, že podozrivý v tomto štádiu
bol práve navrhovateľ. Aj napriek tej skutočnosti, že navrhovateľ bol podozrivý zo
spáchania trestného činu, nebolo voči nemu vznesené obvinenie, a preto nebolo možné
takúto získanú informáciu zverejniť v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, aj keď sa celá
záležitosť týkala bezpečnosti A. D., ktorý v tom čase pôsobil vo funkcii primátora a podľa
názoru sťažovateľa, novinári v danom prípade informovali o otázkach, ktoré súviseli s
verejným politickým životom, t. j. o otázkach legitímneho verejného záujmu.
Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že odvolací súd sa nevysporiadal
s námietkami odporcu, pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy, mám za to, že
odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal aj s námietkami odvolateľa.
Zvážil výšku priznania nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie § 13 ods. 1 a 2 OZ.
Mal za to, že v danom prípade ospravedlnenie nie je postačujúce a potvrdil rozsudok
súdu prvého stupňa aj v časti, v ktorej priznal súd prvého stupňa navrhovateľovi
nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,- Sk, keďže mal za to, že takáto nemajetková ujma je
postačujúcou.
Odvolací súd priznal primeranú nemajetkovú ujmu bez ohľadu na to, či si odporca
bol, alebo nebol vedomý pravdivosti svojich tvrdení uverejnených v predmetnom článku,
avšak vzhľadom k tomu, že neoprávneným zásahom môžu byť aj pravdivé tvrdenia, ktoré sa
týkajú intímnej sféry života občana, pričom intímnu sféru netvorí len intímny život občana
v najužšom slova zmysle, ale aj jeho rodinný život, odvolací súd mal za to, že je daný dôvod
na to, aby navrhovateľovi bola priznaná nemajetková ujma v predmetnom rozsahu.“.
Sťažovateľ v replike na vyjadrenie krajského súdu v podaní z 29. apríla 2010
uviedol:
«Čo sa týka námietky sťažovateľa, že súd prvého stupňa postupoval vo veci ultra
petitum, čím okrem iného porušil princíp rovnosti účastníkov konania, ktorú vadu odvolací
súd neodstránil, ale sa s ňou naopak stotožnil, uvádzame, že odporca vo svojom vyjadrení
neuviedol žiadne relevantné argumenty. Odporca v podstate nepoprel vecnú podstatu
námietky sťažovateľa, a to, že súd prvého stupňa ako nepeňažné zadosťučinenie prisúdil
navrhovateľovi niečo, čoho sa nedomáhal; podstata požadovaného ospravedlnenia
a ospravedlnenia, ktoré navrhovateľovi bolo v skutočnosti priznané, sú totiž zásadne
odlišné. To je nakoniec úplne zrejmé z porovnania petitu a výroku.
Odporca iba uvádza, že výrok ohľadne morálneho zadosťučinenia „vystihuje
podstatu neoprávneného zásahu do práv na účely ochrany osobnosti navrhovateľa“. To je
však irelevantné, pretože ani to, čo podľa názoru súdu údajne vystihuje podstatu
neoprávneného zásahu, nie je dôvodom na to, aby súdy postupovali ultra petitum a priznali
navrhovateľovi niečo, čoho sa nedomáhal. Ako bolo uvedené vyššie, podstata toho, čoho sa
domáhal navrhovateľ a podstata toho, čo podľa názoru súdu údajne vystihuje podstatu
neoprávneného zásahu, sú zásadne odlišné. Zodpovednosť za to, aby petit, ktorý súd
prevezme do výroku, zodpovedal podstate veci, znáša navrhovateľ. Ak ho sformuluje
správne, bude v konaní úspešný, ak ho správne nesformuluje, v spore prehrá. V žiadnom
prípade však nie je úlohou súdu, aby namiesto navrhovateľa preformulovával petit tak, aby
mu bolo možné vyhovieť. Takýto postup je nielen v rozpore so zásadou vigilantibus iura,
ktorá je nepochybnou súčasťou zásad občianskeho súdneho konania (nález Ústavného súdu
SR sp. zn. I. ÚS 402/08), ale je aj v rozpore s princípom rovnosti účastníkov konania.
Čo sa týka otázky, či došlo alebo nedošlo k neoprávnenému zásahu, odporca uvádza,
že médiá môžu byť zbavené povinnosti overovať skutkové tvrdenia, ktoré sú urážlivé pre
súkromné osoby len celkom výnimočne. Vychádzame teda z toho, že uvedené tvrdenie malo
byť nosným dôvodom napadnutých rozhodnutí. Potom ale ide o dôkaz o porušení ústavných
práv sťažovateľa. Vychádzajúc totiž z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, práve v danom prípade výnimka z povinnosti overovať informácie bola splnená.
Z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (BLADET TROMSØ A STENSAAS proti
NÓRSKU z roku 1999 a COLOMBANI proti FRANCÚZSKU zo roku 2002) vyplýva
ústredná myšlienka, a to, že novinári (vydavateľ) nemôže znášať zodpovednosť za to, že šíri
informácie poskytnuté orgánmi štátu, nakoľko to je ich úloha, a tieto nie je povinný
overovať; odhliadnuc od skutočnosti, že v danom prípade bolo overovanie pre sťažovateľa
nemožné. V konaní bolo jednoznačne preukázané, čo odporca nespochybňuje, že sťažovateľ
uverejnil informácie, ktorých zdrojom bolo Krajské riaditeľstvo policajného zboru
v Prešove a bolo preukázané aj to, že uverejnené informácie v plnom rozsahu zodpovedali
poskytnutým informáciám, resp. v danom relevantnom čase zodpovedali poznatkom
orgánov činných v trestnom konaní.
Z nasledujúceho odseku vyjadrenia odporcu vyplýva, že odporca nespochybňuje, že
v namietanom článku boli uverejnené informácie, ktoré v čase jeho uverejnenia zodpovedali
aktuálnym poznatkom orgánov činných v trestnom konaní.
Odporca tvrdí, že navrhovateľa mohol na základe informácií uverejnených v článku
každý stotožniť. Toto tvrdenie však celkom zjavne odporuje logickému uvažovaniu. V článku
nebolo uvedené meno a ani priezvisko navrhovateľa, nebola uverejnená ani jeho fotografia.
V článku bol uvedený len pôvod navrhovateľa, a to, že prevádzkoval espresso na námestí
v P., kde je ich množstvo. Na základe týchto informácií mohli navrhovateľa stotožniť iba
osoby, ktorého ho bližšie poznali, a teda nie každý. To potvrdilo aj dokazovanie. Dosah
článku bol obmedzený na úzky okruh ľudí, ktorí navrhovateľa bližšie poznali, pričom žiadne
výrazné negatívne dôsledky preukázané neboli.
Ako bolo uvedené, odporca nespochybňuje, že v namietanom článku boli uverejnené
informácie, ktoré v čase jeho uverejnenia zodpovedali aktuálnym poznatkom orgánov
činných v trestnom konaní, t. j. že navrhovateľ bol podozrivý z toho, že si objednal vraždu
primátora mesta P. A. D. Otázka je teda potom, prečo súdy postihli sťažovateľa za výkon
slobody prejavu a práva na informácie, ak podľa Európskeho súdu pre ľudské páva:
„poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach
verejného záujmu, podmienená tým, že títo jednali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné
a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou“ (rozsudky vo veciach Goodwin
proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999),
ak súčasne nemôže byť pochýb o tom, že spravodajstvo o trestnej činnosti (pripravovanej
alebo uskutočnenej), a to zvlášť, ak je namierená voči ústavným činiteľom, je prinášaním
informácií o otázkach verejného záujmu, a teda realizáciou slobody prejavu a práva na
informácie podľa čl. 26 Ústavy SR a čl. 10 Dohovoru. Uvedený záver má oporu v rozsudku
Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci News Verlag GmbH & CoKG proti RAKÚSKU z
roku 2000, v ktorom išlo o prípad tzv. listových bômb, ktoré páchateľ adresoval rôznym
predstaviteľom orgánov verejnej moci.
Či bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie, je úplne irelevantné, pretože
sťažovateľ o ňom netvrdil, že je obvinený, ani obžalovaný a ani že je vinný. Sťažovateľ písal
o osobe označenej v článku ako o osobe, ktorú orgány činné v trestnom konaní podozrievajú
z prípravy vraždy. Sťažovateľ vo svojich podaniach, nie v ostatnom rade v sťažnosti,
podrobne odôvodnil, že o navrhovateľovi netvrdil, že si vraždu objednal. Faktom je, že
v tom čase polícia podozrievala práve navrhovateľa z prípravy vraždy A. D. Sám odporca
vo vyjadrení uvádza, že sa „stotožňuje so svojím právnym záverom, že podozrivý v tomto
štádiu bol práve navrhovateľ. Prečo potom súdy postihli sťažovateľa, ak len uverejnil to, čo
v relevantnom čase zodpovedalo poznatkom orgánov činných v trestnom konaní a čo aj
súdy (odporca) považovali za korektný opis toho, čo bolo v danej chvíli známe?
Neexistuje zákon a ani žiadny iný právny predpis, ktorý by zakazoval vydavateľovi
informovať o podozreniach, ktoré orgány činné v trestnom konaní vyslovili voči určitým
osobám, ak informácie sprostredkúva verejnosti korektne, ako bolo preukázané aj v tomto
prípade. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, prezumpciu neviny neporušujú také
výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu (nález Ústavného
súdu SR sp. zn. III ÚS 83/01).»
V záverečnej časti svojej repliky zaujal sťažovateľ stanovisko k časti vyjadrenia
predsedníčky krajského súdu týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy
v peniazoch, ktoré považuje za «nekonkrétne a bezobsažné. Ak totiž odporca popiera
námietku sťažovateľa spočívajúcu v tom, že sa súdy nevysporiadali s jeho argumentmi, mal
by odporca logicky poukázať na konkrétne pasáže v rozsudkoch, kde súdy reagovali na
námietky sťažovateľa. To vo vyjadrení úplne absentuje, a preto je irelevantné.
Odporca uvádza, že súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy „bez ohľadu na to, či si
sťažovateľ bol alebo nebol vedomý pravdivosti svojich tvrdí uverejnených v článku, avšak
vzhľadom k tomu, že neoprávneným zásahom môžu byť aj pravdivé tvrdenia, ktoré sa týkajú
intímnej sféry života občana, pričom intímnu sféru netvorí len intímny život občana
v najužšom zmysle, ale aj jeho rodinný život“. Toto vyjadrenie považuje sťažovateľ za
zmätočné. V prvom rade podozrenie zo spáchania trestného činu vraždy v štádiu prípravy
(vyslovené orgánmi činnými v trestnom konaní) v žiadnom prípade nemôže byť súčasťou
nejakej intímnej sféry fyzickej osoby a ani sféry jej rodinného života. A ďalej, súd prvého
stupňa výslovne konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by sa uverejnený článok nejako
dotkol jeho rodinného života (str. 9, 10), s čím sa stotožnil aj odvolací súd. Vyššie uvedená
argumentácia odporcu je preto pre sťažovateľa nepochopiteľná.
Navyše poukazujeme na to, že skutočnosť, či si bol alebo nebol sťažovateľ vedomý,
pravdivosti uverejňovaných informácií je práve z hľadiska priznania náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch relevantná. V zmysle § 13 ods. 3 Ob. Z. totiž súd určuje výšku náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch s ohľadom na okolnosti zásahu, a to v zmysle judikatúry
Najvyššieho súdu SR tak s ohľadom na okolnosti na strane navrhovateľa, tak aj s ohľadom
na okolnosti na strane odporcu v spore (R 29/2001). V tomto smere poukazujeme napríklad
na rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 23 C 102/96 zo dňa 02. 07. 1996, podľa
ktorého hoci je zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti
objektívna, ku skutočnosti, že autorom difamujúcich výrokov je osoba odlišná od
vydavateľa, možno prihliadnuť pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Odvolací súd teda mal, keď už, prihliadať na skutočnosť, že uverejnené informácie
pochádzali z iného zdroja (autora), ako od vydavateľa s tým, že sťažovateľ bol v dobrej
viere, že poskytované informácie sú overené a zodpovedajú aktuálnym poznatkom orgánov
činných v trestnom konaní.».
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského
súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd
v súlade s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od
ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nebolo možné
očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že
rozsudkom krajského súdu č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009 došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy, čl. 46 ods. 1 a čl. 47
ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru; označeným rozsudkom
krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 290/2005 z 26. septembra 2008
v konaní o ochranu osobnosti, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť
ospravedlnenie a povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch v sume 100 000 Sk, a to z dôvodu, že uverejnením inkriminovaného článku
sťažovateľ „neoprávnene zasiahol do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, dobrého
mena a ľudskej dôstojnosti (s. 7 rozsudku krajského súdu, pozn.)“.
Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.
Podľa čl. 26 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory
slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,
prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo
zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez
zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby
vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam.
Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým
formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú
nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti
alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo
morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo
zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.
Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ uplatňuje proti rozsudku krajského súdu
č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009 dve zásadné námietky:
1. krajský súd sa v namietanom rozsudku ústavne neakceptovateľným spôsobom
vysporiadal s konfliktom medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, čím
porušil čl. 26 ústavy a čl. 10 dohovoru;
2. krajský súd porušil základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 2 ústavy a právo na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľa tým, že
- potvrdil výrok súdu prvého stupňa ustanovujúci povinnosť ospravedlniť sa
uverejnením textu, ktorého sa navrhovateľ žalobou nedomáhal a ktorý okresný súd
neoprávnene pozmenil, čím „pozmenil podstatu a zmysel ospravedlnenia“ (súd prvého
stupňa, pozn.),
- sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uplatnenou v odvolaní týkajúcou sa
výroku súdu prvého stupňa o priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch (ďalej aj „druhá
námietka sťažovateľa“).
II.1 Ku konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti
II.1.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu
Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdiť, či krajský súd
namietaným rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol vo
veci sporu o ochranu osobnosti medzi sťažovateľom (ako vydavateľom denníka N.,
v ktorom bol uverejnený inkriminovaný článok) a navrhovateľom (ako súkromnou osobou),
u ktorého uverejnením inkriminovaného článku podľa záverov krajského súdu „došlo
k zásahu do jeho osobnostných práv na ochranu jeho osobnosti, cti a ľudskej dôstojnosti,
keďže bol spájaný s páchaním trestného činu vraždy v štádiu prípravy, a to napriek tomu, že
voči jeho osobe nebolo vznesené ani obvinenie (s. 10 namietaného rozsudku krajského súdu,
pozn.)“.
Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľovej veci
ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi ústavou a dohovorom garantovanou slobodou
prejavu sťažovateľa a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré je taktiež
garantované tak ústavou (najmä čl. 16 a čl. 19), ako aj dohovorom (čl. 8). Podstatou
rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi
ústavou garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane
a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti
vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému
základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť
prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 22/06, m. m.
PL. ÚS 6/04, III. ÚS 34/07). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere
a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému
obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (IV. ÚS 362/09, PL. ÚS 7/96).
Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej
rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie
jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa
prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,
šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,
znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“
(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976,
§ 49).
V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly
v čl. 26 ods. 4 ústavy a čl. 10 ods. 2 dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia
slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému
charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom
takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj
záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom
v čl. 19 ústavy a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré
chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb
(vrátane navrhovateľa) alebo štátu.
Vychádzajúc zo záväznosti ústavy pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy
nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany
osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej
ústavných záruk. Uvedené ustanovenia Občianskeho zákonníka teda nemožno aplikovať
izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s ústavou. Nutnosť zohľadniť
slobodu prejavu samozrejme neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však,
že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav
môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj
k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo 55/2008
z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež
povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú
judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj
Keďže sťažovateľovi bola rozsudkom okresného súdu č. k. 7 C 290/2005-168
z 26. septembra 2008 uložená povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi a povinnosť
zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil,
je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do ústavou
garantovanej slobody prejavu sťažovateľa, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného
súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné
obmedzenie slobody prejavu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek
základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne
akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na
základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi
použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade
so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).
V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na
zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom
zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na
ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za
týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku
krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný,
t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.
II.1.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľa
Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu do slobody prejavu
sťažovateľa boli v danom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu
proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami
práva na súkromie navrhovateľa. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných
prípadoch (napr. II. ÚS 152/08, II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality
založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom
prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).
1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal
Z hľadiska dôležitosti pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti možno
subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP
vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom
a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok
ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo
rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť
č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky
týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie
dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie.
Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne
z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že
v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom denníka N., v ktorom bol inkriminovaný
článok uverejnený. Sťažovateľ je v danom prípade teda „nositeľom“ slobody prejavu,
a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná
novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo
strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.
2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval
Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj
kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej
sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia
informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“
občanov.
V danom prípade inkriminovaný článok obsahoval informácie týkajúce sa tak
primátora mesta P. a poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná
rada“) A. D., t. j. osoby vo verejnej funkcii (ústavného činiteľa – politika), ako aj
navrhovateľa, ktorého možno zaradiť do kategórie „bežných“ občanov.
V okolnostiach posudzovanej veci ale treba brať do úvahy, že inkriminovaný článok
priniesol v prvom rade informácie týkajúce sa ohrozenia života A. D., t. j. osoby
vykonávajúcej verejnú funkciu, čo potvrdzuje už aj titulok tohto článku („A. D. chcú
zlikvidovať!“). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne
šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je
nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).
Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj
osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov,
advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie
vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú
pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (k tomu pozri
nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 453/03, na ktorý poukazuje aj
sťažovateľ). Otázkou verejného záujmu je teda nesporne aj osobná bezpečnosť ústavných
činiteľov a politikov a okolnosti súvisiace s výkonom ich verejných funkcií, pričom význam
informovania o týchto otázkach sa podľa názoru ústavného súdu zásadným spôsobom
zvyšuje vtedy, ak dôjde k ohrozeniu ich osobnej bezpečnosti (života) v spojení s výkonom
ich verejných funkcií. A. D. vykonával v relevantnom čase funkciu primátora mesta P. a
funkciu poslanca národnej rady, pričom v okolnostiach posudzovanej veci malo dôjsť podľa
poznatkov orgánov činných v trestnom konaní k ohrozeniu jeho života v súvislosti
s výkonom jeho funkcie primátora, t. j. verejnej funkcie.
Na druhej strane sa inkriminovaný článok nepochybne týkal aj navrhovateľa a bol
objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry,
keďže navrhovateľ bol v súvislosti s údajne pripravovaným útokom na primátora mesta P.
označený orgánmi činnými v trestnom konaní ako podozrivá osoba. Zároveň je ale potrebné
vziať do úvahy, že v inkriminovanom článku nebolo uvedené jeho meno, priezvisko ani
fotografia. Jeho prípadná identifikácia vychádzala z informácie, že osobou podozrivou
z objednania vraždy je „istý podnikateľ, pôvodom M., ktorý prevádzkoval 14 rokov E. na
námestí, mesto P. mu však ako vlastník nebytového priestoru dalo výpoveď“. Za daných
okolností, t. j. na základe takto široko postavených identifikačných znakov mohol podľa
názoru ústavného súdu identifikovať navrhovateľa len obmedzený počet čitateľov denníka
N. (najmä časť obyvateľov P. a blízkeho okolia), čo mali v primeranom rozsahu zohľadniť
aj vo veci konajúce a rozhodujúce všeobecné súdy.
3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku
Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu
osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý mal spôsobiť
neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa. V inkriminovanom článku
uverejnenom v denníku N. 19. decembra 2005 pod názvom „A. D. chcú zlikvidovať!“ sa
okrem iného uvádza: „... policajti majú prvého muža P. chrániť pred nájomným vrahom.
Podľa zistení N., nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal údajne
objednať istý p. podnikateľ. Za službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť vykonávateľovi.
Podnikateľ, pôvodom M. prevádzkoval 14 rokov E. na námestí. Mesto P. mu však ako
vlastník nebytového
priestoru dalo výpoveď.“
Z citovaného vyplýva, že obsahom inkriminovaného článku boli (ako už bolo
uvedené) nepochybne veci dôležitého verejného záujmu; ohrozenie osobnej bezpečnosti
(života) poslanca národnej rady a primátora mesta P. A. D. v súvislosti s výkonom jeho
verejnej funkcie. Išlo o veci, o ktorých sú novinári, masmédiá, a teda aj sťažovateľ v súlade
so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti povinní informovať, pričom
verejnosť má právo takéto informácie dostať (získať). Sťažovateľ v danom prípade
informoval o otázkach, ktoré súviseli s verejným politickým životom, t. j. o otázkach
legitímneho verejného záujmu.
Čo sa týka osoby navrhovateľa, sťažovateľ uverejnil iba informácie, ktoré úzko
súviseli s podstatou veci, t. j. s ohrozením bezpečnosti (života) ústavného činiteľa
a primátora mesta P.. Nie je sporné, že z inkriminovaného článku možno vyvodiť, že
v predmetnej veci je (bol) podozrivou osobou p. podnikateľ, pôvodom M., ktorý
prevádzkoval espresso na námestí (nebolo uvedené, na akom), pričom mesto P. mu
vypovedalo nájomnú zmluvu. Treba ale vziať do úvahy, že informácie týkajúce sa
navrhovateľa mali úzku vecnú súvislosť s predmetnou kauzou, keďže naznačovali možný
motív, resp. viac približovali okolnosti prípadu. Aj táto skutočnosť má relevantný význam
na posudzovanie a rozhodovanie predmetnej veci.
4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený
Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia
či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia
distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený
v denníku N., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v
inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie.
V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov
v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované
postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia.
5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený
Sťažovateľ uverejnil inkriminovaný článok až potom, keď získal informácie v ňom
obsiahnuté štandardným spôsobom od orgánov činných v trestnom konaní, pričom išlo
o informácie, ktoré vyjadrovali stav ich poznania v čase uverejnenia článku. Tento záver
nespochybňovali ani vo veci konajúce súdy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na
odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom sa uvádza: „Je nesporné, že
odporca čerpal informácie z policajného zdroja, ktorý však v čase uverejnenia článku
disponoval s informáciami, že neznámy páchateľ si údajne objednal vraždu primátora
mesta P. Ing. A. D., v súvislosti s prevádzkou cukrárne M., ktorú v tom čase prevádzkoval...
Z uvedeného dôvodu, podľa stanoviska Krajského riaditeľstva PZ zo dňa 26. 01. 2007 bolo
na Krajskom riaditeľstve PZ Prešov pod ČVS: KRP-71/OVK-2005, zo dňa 16. 12. 2005
začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu vraždy... Podozrivý v tomto prípade bol práve
p. B. I. (navrhovateľ, pozn.)...“
Z uvedeného teda vyplýva, že v čase uverejnenia článku existovali informácie
(údaje), ktorými disponovali orgány činné v trestnom konaní, podľa ktorých mal
navrhovateľ konať tak, ako sa opisuje vyššie, a sťažovateľ teda tieto informácie len
sprostredkoval verejnosti. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že informácia je
pominuteľným majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej
hodnoty a významu (PL. ÚS 5/03), pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie
a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu.
V danom prípade nepochybne išlo v inkriminovanom článku o veci dôležitého
verejného záujmu, a to nielen preto, že v ňom boli uverejnené informácie o ohrození života
ústavného činiteľa a primátora mesta P., ale aj preto, že v ňom boli sprostredkované
informácie o poznatkoch získaných orgánom činným v trestnom konaní (polície). Vecou
verejnou, ako už bolo uvedené, je nesporne aj činnosť štátnych orgánov vrátane orgánov
činných v trestnom konaní. Existuje preto verejný záujem na tom, aby verejnosť dostala
informácie týkajúce sa ich činnosti. Pokiaľ teda orgán činný v trestnom konaní poskytne
novinárom určité informácie, verejnosť ich má právo dostať; úlohou novinárov (vydavateľa)
je potom verejnosti tieto informácie sprostredkovať. Naopak nie je úlohou novinárov
informácie získané od štátnych orgánov selektovať, t. j. rozhodovať o tom, ktoré informácie
verejnosť môže, alebo nemôže dostať, pretože verejnosť má právo na úplne a presné
informácie (porovnaj rozsudok ESĽP News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku z roku
2000).
Novinári (vydavateľ) nemôžu podľa názoru ústavného súdu znášať zodpovednosť za
to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich úloha a poslanie. Je
naopak na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno
prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi
predpismi (porovnaj Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku, sťažnosť č. 21980/93,
rozsudok ESĽP z 20. mája 1999). Uvedený záver má oporu aj v doterajšej judikatúre
ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že každý sa má právo spoľahnúť (dôvera v právo) na to,
že štátny orgán voči nemu koná v súlade s ústavou a zákonom, pričom nemôže znášať
negatívne dôsledky preto, že tak štátny orgán nekoná (sp. zn. I. ÚS 2/1999). Sťažovateľ
nemal k dispozícii rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a ani trestný spis, a preto
nemohol posudzovať a hodnotiť, či a nakoľko sú zistenia orgánov činných v trestnom
konaní overené alebo nie, mohol sa preto legitímne spoľahnúť len na tie informácie, ktoré
mu boli poskytnuté a ktoré uverejnil.
Vo veci konajúce a rozhodujúce všeobecné súdy vyjadrili názor, že nie je vecou
verejného záujmu, aby v štádiu, keď ešte nebolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe
a existujú iba podozrenia, že sa určitá osoba dopustila protiprávneho konania, ktoré polícia
iba preveruje, bolo v médiách uverejňované meno takejto osoby, resp. také identifikačné
údaje o tejto osobe, na základe ktorých je jednoduché ju identifikovať, najmä pokiaľ táto
osoba nie je osobou verejného záujmu (čo navrhovateľ nebol) a najmä pokiaľ sťažovateľ už
nemal následne povinnosť uverejniť, že sa podozrenia nepotvrdili a trestné stíhanie bolo
zastavené.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku na jednej strane konštatuje
(nespochybňuje), že v čase uverejnenia inkriminovaného článku „navrhovateľ bol
podozrivý zo spáchania trestného činu...“ (s. 9), avšak následne tvrdí, že „aj napriek
indíciám zo strany polície navrhovateľ (ide o zrejmú chybu v písaní, správne má byť
„odporca“, pozn.) nemal právo uverejniť informáciu v takom znení, ako bola uverejnená,
pretože objednávateľom vraždy mohol byť ktokoľvek iný, osoba blízka navrhovateľovi a nie
len samotný navrhovateľ“, a v ďalšom texte zdôrazňuje, že sťažovateľ mal predmetné
informácie „zverejniť takým spôsobom, aby sa nedotkol osobnostných práv navrhovateľa,
t. j. bez uvedenia identifikačných údajov o jeho osobe, keďže v štádiu uverejnenia článku,
na navrhovateľa nebolo vznesené obvinenie“ (s. 10).
Z citovaného vyplýva, že podľa názoru krajského súdu bolo povinnosťou sťažovateľa
selektovať informácie získané od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na ktoré sa mohol
s dôverou spoliehať, a zároveň tým v podstate uprieť právo verejnosti na úplné informácie
o veciach verejného záujmu. Takáto myšlienková konštrukcia podľa názoru ústavného súdu
nekorešponduje už spomínanej judikatúre ESĽP a ani ústavného súdu a predstavuje závažný
zásah do slobody prejavu garantovanej tak čl. 10 dohovoru, ako aj čl. 26 ústavy.
6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované
Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo
rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,
zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko,
spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj
keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,
musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok
z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska
ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov
takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu
intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať
neskôr ako nepravdivé.
V danom prípade neboli v inkriminovanom článku informácie týkajúce
sa navrhovateľa uverejnené ani formou faktov (skutkového tvrdenia, že navrhovateľ si
objednal vraždu primátora mesta P.), ani formou hodnotiaceho úsudku (tvrdenia, že na
základe existujúceho podozrenia vyplývajúceho zo zistení policajných orgánov si
navrhovateľ aj skutočne vraždu objednal), ale iba informácie polemického charakteru o tom,
že „... nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal údajne objednať istý
p. podnikateľ. Za službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť vykonávateľovi.“. Použité slová
„si mal údajne“, resp. „mal pravdepodobne“ majú polemický charakter, čo nespochybňuje
ani krajský súd, keď v odôvodnení namietaného rozsudku uvádza: «Z uvedeného je zrejmé,
že aj keď boli v článku uvedené polemické výroky ako „zrejme“, „údajne“» (s. 10).
V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so sťažovateľom poukazuje na právny názor
vyjadrený v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. II. ÚS 357/96, podľa ktorého
polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen
polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou
z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti.
Navyše, ak navrhovateľ bol v čase uverejnenia inkriminovaného článku objektívne
v postavení podozrivého (čo nespochybňovali ani vo veci konajúce a rozhodujúce
všeobecné súdy), nemožno sťažovateľovi podľa názoru ústavného súdu vytýkať to, že ho
ako podozrivého (na základe informácií od orgánov činných v trestnom konaní)
prezentoval. Neobstojí rovnako tvrdenie, že formulácie použité v článku „vzbudili“
podozrenie voči navrhovateľovi, keď objektívne v čase uverejnenia článku v postavení
podozrivého bol (aj podľa predbežných záverov orgánov činných v trestnom konaní) bez
ohľadu na uverejnenie alebo neuverejnenie inkriminovaného článku.
Poukaz krajského súdu na možné porušenie práva prezumpcie neviny („Indície zo
strany polície... nezakladajú oprávnenie odporcu na uverejnenie takých informácií, ktoré by
hraničili s porušením práva prezumpcie neviny a ktoré by ohrozovali osobnostné práva
tejto fyzickej osoby“, s. 10) rovnako v danom prípade podľa názoru ústavného súdu
neobstojí, pretože sťažovateľ navrhovateľa neoznačil ako páchateľa trestného činu; osobu
spomínanú v článku (na základe informácií od orgánov činných v trestnom konaní)
prezentoval iba ako podozrivú, a to porušením prezumpcie neviny aj podľa doterajšej
judikatúry ústavného súdu nie je (pozri nález sp. zn. III. ÚS 83/01). Ak odvolací súd uznal
(v čom sa čiastočne odchýlil od posúdenia veci súdom prvého stupňa), že navrhovateľ bol v
čase uverejnenia inkriminovaného článku podozrivý, a takto ho sťažovateľ v tomto článku
aj prezentoval, tak nemožno argumentovať tým, že „neoprávneným zásahom je každé
nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ust. § 11 a nasl. OZ“
(s. 11). V danom čase totiž uverejnené informácie nepochybne nebolo možné považovať za
nepravdivé, keďže boli podložené a vychádzali z poznatkov poskytnutých sťažovateľovi
orgánmi činnými v trestnom konaní. Rovnako nemožno súhlasiť ani s tvrdením krajského
súdu, že „Skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia,
alebo či išlo iba o nedbalé preberanie poznatkov a ich rozširovanie, je bezvýznamná“,
pretože popiera základné východiská judikatúry ESĽP garantujúce slobodu prejavu, a to
zvlášť vo vzťahu k novinárom a médiám, ktorým je v tejto sfére poskytnuté privilegované
postavenie vrátane možnosti dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti
pri rešpektovaní zásady, že celkové vyznenie uverejnených informácií v relevantnom čase
zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 156/99).
V okolnostiach prípadu ústavný súd navyše poznamenáva, že krajský súd síce
v odôvodnení napadnutého rozsudku v zásade vychádza z rešpektovania privilegovaného
postavenia novinárov a médií vo vzťahu k slobode prejavu, pričom v tejto súvislosti apeluje
na ich „dobrú vieru a novinársku etiku“. Napriek tomu, v konečnom dôsledku neuvádza,
prečo podľa jeho názoru v danom prípade pri informovaní o veciach verejného záujmu
sťažovateľ nekonal v dobrej viere a prečo nekonal v súlade s novinárskou etikou.
II.1.3 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu slobody prejavu
Sumarizujúc svoje predbežné závery ústavný súd konštatoval, že v posudzovanej
veci sťažovateľ, ktorý má ako vydávateľ denníka N. pri ochrane slobody prejavu v zmysle
judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku
informácie o veciach dôležitého verejného záujmu (ohrozenie osobnej bezpečnosti
ústavného činiteľa v okolnostiach súvisiacich s výkonom jeho verejnej funkcie) získané od
orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli formulované v polemickej podobe
a v relevantnom čase ich nielen podľa poznatkov orgánov činných v trestnom konaní, ale
v zásade aj podľa záverov krajského súdu nebolo možné považovať za nepravdivé. Za
daných okolností aj pri rešpektovaní skutočnosti, že údaje zverejnené o navrhovateľovi
(opierajúce sa o informácie orgánov činných v trestnom konaní) umožnili určitému okruhu
čitateľov denníka N. jeho identifikáciu, nemožno podľa názoru ústavného súdu z ústavného
hľadiska akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva na
ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu
osobnosti navrhovateľa.
Naopak, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ uverejnením inkriminovaného
článku neprekročil ústavou a dohovorom mu garantovanú slobodu prejavu, a preto ani
nemohol neprípustným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.
Sťažovateľ namietal nielen porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu
a slobodne rozširovať informácie, ale aj porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho
konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Ústavný súd kladie vo svojej rozhodovacej činnosti mimoriadny dôraz na
rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tvoria v podmienkach
demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany ústavou
garantovaných práv (m. m. I. ÚS 56/01), pričom vychádza z konceptu materiálneho
právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna
ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho
ústavou garantovaným právam, tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom
prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu
ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti
sa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci relevantných skutkových alebo
právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania,
aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.
Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana
v rámci odvolacieho konania, t. j. ochrana, ktorej sa účastník konania domáha ochrany
svojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania)
z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo; v danom prípade príslušné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Podstatou odvolania sťažovateľa bolo
domáhanie sa ochrany jeho ústavou a dohovorom garantovanej slobody prejavu a práva na
slobodné rozširovanie informácií.
Krajský súd v danom prípade potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 290/2005-
168 z 26. septembra 2008, ktorým tento vo svojej podstate (aj keď len čiastočne) vyhovel
návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti tým, že sťažovateľovi uložil povinnosť uverejniť
ospravedlnenie a zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov
konania, čo odvodil zo záveru, že sťažovateľ neprípustným spôsobom zasiahol do
osobnostných práv navrhovateľa. Potvrdzujúcim rozsudkom tak krajský súd nepochybne
zasiahol do ústavou a dohovorom garantovanej slobody prejavu sťažovateľa a jeho práva na
slobodné rozširovanie informácií, keďže na jeho základe nadobudol označený rozsudok
okresného súdu právoplatnosť, t. j. právoplatnou sa stala i povinnosť sťažovateľa
ospravedlniť sa navrhovateľovi za uverejnenie inkriminovaného článku a povinnosť zaplatiť
mu náhradu nemajetkovej ujmy.
Podľa záverov ústavného súdu išlo v danom prípade vzhľadom na už uvedené
dôvody o neprimeraný, a teda neprípustný zásah do slobody prejavu sťažovateľa a jeho
práva a na slobodné rozširovanie informácií, a preto krajský súd namietaným rozsudkom
porušil jeho slobodu prejavu garantovanú čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy a čl. 10 ods. 1 a 2
dohovoru. Krajský súd ústavou neakceptovateľným spôsobom zasiahol do slobody prejavu
v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej bolo jeho povinnosťou
poskytnúť sťažovateľovi na základe ním podaného odvolania proti rozsudku okresného
súdu č. k. 7 C 290/2005-168 z 26. septembra 2008 súdnu ochranu v ústavou a dohovorom
požadovanej kvalite (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru), a zároveň pritom
garantovať rovnosť účastníkov súdneho konania (čl. 47 ods. 3 ústavy).
Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom
č. k. 15 Co 562/2008-237 zo 4. novembra 2009 porušil základné právo sťažovateľa na
slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa čl. 26 ods. 1, 2 a 4 ústavy
a právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 a 2
dohovoru v spojení so základnými právami na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a rovnosť
účastníkov súdneho konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).
II.2 K druhej námietke sťažovateľa
Podstatou druhej námietky sťažovateľa bolo tvrdenie, že krajský súd porušil jeho
ústavou garantované práva tým, že potvrdil výrok okresného súdu ukladajúci mu povinnosť
ospravedlniť sa uverejnením textu, ktorého sa navrhovateľ v žalobe nedomáhal a ktorý tento
súd neoprávnene pozmenil, a tiež tvrdenie, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal
s jeho argumentáciou uplatnenou v odvolaní týkajúcou sa výroku súdu prvého stupňa
o priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi.
Z povahy veci vyplýva, že druhá námietka sťažovateľa bezprostredne súvisí so
skutočnosťou, že krajský súd v namietanom rozsudku vo svojej podstate potvrdil záver
okresného súdu o tom, že uverejnením inkriminovaného článku sťažovateľ neprípustným
spôsobom zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.
Keďže ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ v danom prípade uverejnením
inkriminovaného článku realizoval svoje právo na slobodu prejavu a na slobodné
rozširovanie informácií ústavou akceptovateľným spôsobom a že sa teda nedopustil
neprimeraného zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, tak bolo bez právneho
významu podrobnejšie sa zaoberať druhou námietkou sťažovateľa. Z logiky veci totiž
vyplýva, že ak krajský súd podľa záverov ústavného súdu ústavou neakceptovateľným
spôsobom pochybil vo svojom závere o tom, že sťažovateľ neprípustným spôsobom
zasiahol do práva navrhovateľa do ochrany jeho osobnosti, tak je v plnom rozsahu
opodstatnená aj jeho druhá námietka týkajúca sa rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu
k povinnosti sťažovateľa ospravedlniť sa navrhovateľovi a k povinnosti nahradiť
navrhovateľovi nemajetkovú ujmu.
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 ústavy a podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom
súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd
také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.
V zmysle čl. 127 ods. 2 tretej vety ústavy a podľa § 56 ods. 3 písm. b) zákona
o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom
č. k. 15 Co 562/208-237 zo 4. novembra 2009 porušil ústavou garantované práva
sťažovateľa, zrušil označený rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2
výroku tohto nálezu).
Podľa § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal
rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať
a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.
V súlade s § 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde bude krajský súd v ďalšom konaní vo
veci sťažovateľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto
nálezu.
Ústavný súd napokon rozhodol podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátom JUDr. J. H. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania
vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za
prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku
2010. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie
sťažnosti a podanie z 29. apríla 2010) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c),
§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 360,69 €, čo spolu
s režijným paušálom trikrát 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o 19 % daň z
pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (t. j. o sumu 68,53 €) predstavuje celkovú
sumu 450,85 €.
Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho
súdneho poriadku).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. októbra 2010