Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 107/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-58

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. októbra 2010

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Ladislava Orosza v konaní o sťažnosti obchodnej spoločnosti R., a. s., B., zastúpenej

advokátom JUDr. J. H., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 26

ods. 1, 2 a 4, a a práva podľa

ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave č. k. -237 zo 4. novembra 2009, za účasti

Krajského súdu v Bratislave, takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti R., a. s., na slobodu prejavu a na slobodné

rozširovanie informácií podľa , 2 a 4 a jej právo na

slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 a 2 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení so základným právom na súdnu

ochranu podľa , základným právom na rovnosť

účastníkov súdneho konania podľa a právom na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave

č. k. -237 zo 4. novembra 2009 p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. -237 zo 4. novembra

2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti R., a. s., B., p r i z n á v a úhradu trov konania v sume

450,85 € (slovom štyristopäťdesiat eur a osemdesiatpäť centov), ktorú jej j e Krajský súd

v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. H., B.,

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)

č. k. -34 z 11. marca 2010 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť

obchodnej spoločnosti R., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietala porušenie

svojich základných práv podľa , 2 a 4, a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom

Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -237 zo

4. novembra 2009.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že Okresný súd Bratislava II

(ďalej len „okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 26. septembra 2008 v konaní

o ochranu osobnosti a zaplatenie sumy 5 000 000 Sk uložil sťažovateľovi ako odporcovi

povinnosť uverejniť ospravedlnenie a povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch v sume 100 000 Sk a povinnosť zaplatiť náhradu trov konania B. I., P. (ďalej

len „navrhovateľ“).

Podľa sťažovateľa je označený rozsudok okresného súdu založený najmä na týchto

argumentoch:

«1. sťažovateľ uverejnil o navrhovateľovi nepravdivé informácie, že si mal údajne

objednať nájomnú vraždu poslanca NR SR a primátora mesta P. a za túto službu mal

pravdepodobne už aj zaplatiť vykonávateľovi, pričom samotné použitie výrazov „zrejme“,

„možno“, „údajne“ a pod. nezbavuje vydavateľa zodpovednosti za nepravdivosť

zverejňovaných údajov a za neoprávnené zásahy do práva fyzických osôb na ochranu

osobnosti;

2. nie je vecou verejného záujmu, v štádiu, keď ešte nebolo vznesené obvinenie

konkrétnej osobe a existujú iba podozrenia, že sa určitá osoba dopustila protiprávneho

konania, ktoré polícia iba preveruje, aby bolo v médiách uverejňované meno takejto osoby,

resp. ... identifikačné údaje o tejto osobe..., táto informácia je jednoznačne spôsobilá

negatívne zasiahnuť do práva na ochranu osobnosti tejto osoby (a to bez ohľadu na to, či

boli použité slová „údajne“ a „pravdepodobne“), pokiaľ sa neskôr tieto podozrenia

nepotvrdia a najmä pokiaľ sa takáto informácia neuverejní, keď odporca (sťažovateľ)

takúto povinnosť nemal;

3. súd odmietol aplikáciu rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci White

proti Švédsku z roku 2006 pre „viaceré významné“ odlišnosti, a to, že navrhovateľ nebol

známou osobou, nebola mu daná možnosť sa vyjadriť, článok neobsahoval vyjadrenia iných

osôb popierajúce podozrenia voči navrhovateľovi a neboli rozumné dôvody uverejniť

informácie o navrhovateľovi;

4. pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch súd vychádzal z toho,

že k (údajnému) neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľa došlo v denníku s vysokým

nákladom a čítanosťou, a preto intenzita zásahu a rozsah nepriaznivých následkov zásahu

boli vysoké, a preto nepostačuje iné zadosťučinenie, ako zadosťučinenie v peniazoch. Súd

mal za preukázané, že bola v značnej miere znížená vážnosť navrhovateľa v širšej

spoločnosti...»

Proti označenému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 4. novembra 2009 tak, že ho

potvrdil, „keď sa v podstate stotožnil s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvého

stupňa...“.

Podľa sťažovateľa došlo označenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu

«k porušeniu jeho práv, a to slobody prejavu a práva na informácie garantovaných čl. 26

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„Dohovor“), ako aj práva na súdnu ochranu podľa SR a spravodlivý proces

podľa čl. 6 Dohovoru».

Vo vzťahu k namietanému porušeniu slobody prejavu a práva na informácie

sťažovateľ poukazuje najmä na to, že okresný súd, ako aj krajský súd sa v namietaných

rozhodnutiach „vysporiadali s otázkou konfliktu medzi právom na ochranu osobnosti na

jednej strane a slobodou prejavu a právom na informácie“ spôsobom, ktorý „hodnotíme

ako porušenie SR a Dohovoru“.

V súvislosti s uvedeným tvrdením sťažovateľ najmä zdôrazňuje, že bolo „potrebné

vychádzať z textu, ktorý bol uverejnený...“ [v denníku N. bol 19. decembra 2005 uverejnený

takýto text: „Podľa zistení N. nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si

mal údajne objednať istý p. podnikateľ. Za službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť

vykonávateľovi. Podnikateľ pôvodom M. prevádzkoval 14 rokov Espreso na námestí. Mesto

P. mu však ako vlastník nebytového priestoru dalo výpoveď.“, pozn. (ďalej aj

„inkriminovaný článok“)].

Podľa sťažovateľa „Súd prvého stupňa si dostatočne neuvedomil a správne

nevyhodnotil, v rámci celého kontextu, význam použitých formulácií“, keďže sťažovateľ

netvrdil, že si objednávateľ objednal vraždu, ale že „Podľa zistení N. nájomnú vraždu... si

mal údajne objednať“. Použitá formulácia bola podľa sťažovateľa „založená na

konkrétnych informáciách orgánov činných v trestnom konaní a len verne vyjadruje stav ich

poznania v čase uverejnenia článku. Z vyjadrenia Krajského riaditeľstva PZ Prešov zo dňa

26. 01. 2007 vyplýva, že vyšetrovateľ UJKP KR PZ Prešov v mesiaci december disponoval

informáciami od osoby konajúcej v prospech PZ SR, ktoré nasvedčovali tomu, že neznámy

páchateľ si údajne objednal vraždu primátora mesta P. a podozrivým bol práve

navrhovateľ. Z uznesenia Krajského riaditeľstva PZ Prešov zo dňa 16. 12. 2006

ČVS: KRP-71/OVK-2005 vyplýva, že bolo začaté trestné stíhanie za trestný čin vraždy

podľa § 219 TrZ v štádiu prípravy podľa § 7 ods. 1 TrZ preto, že doposiaľ neznámy

páchateľ vyplatil nestotožnenej osobe presne nezistenú sumu peňazí, aby táto úmyselne

usmrtila primátora mesta P. A. D. z dôvodu, že tento ako štatutár mesta P. vypovedal

zmluvu o nájme s následným vysťahovaním priestorov prevádzky M. J. v P., ktorú

prevádzkoval navrhovateľ. Z uvedeného teda jasne vyplýva, že v čase uverejnenia článku

existovali informácie (údaje), ktorými disponovali orgány činné v trestnom konaní, podľa

ktorých mal navrhovateľ konať tak, ako sa opisuje vyššie a sťažovateľ teda neurobil nič iné,

len to, že uvedené verejnosti sprostredkoval. Ako inak nakoniec mal sťažovateľ túto

informáciu verejnosti sprostredkovať, ak nie presne tak, ako mu bola orgánmi činnými

v trestnom konaní poskytnutá?“.

Sťažovateľ zastáva názor, že «V článku sa nachádza iba informácia polemického

charakteru o tom, že „... nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal

údajne objednať istý p. podnikateľ. Za službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť

vykonávateľovi“.» Použité slová „si mal údajne“, resp. „mal pravdepodobne“ majú podľa

sťažovateľa polemický charakter, pričom v tejto súvislosti argumentuje aj právnymi

názormi vyjadrenými v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. .

Podľa sťažovateľa si okresný súd, ako aj krajský súd „dostatočne neuvedomili, že

poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru novinárom priznáva, spočíva v poskytnutí ochrany, ak

konajú v dobrej viere s cieľom poskytnúť pravdivé a dôveryhodné informácie v súlade

s novinárskou etikou (rozsudky Európskeho súdu pre ľudské práva vo veciach Fressoz

a Roire proti Francúzsku z roku 1999 a Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z roku

1999). Súdy neurobili nič iné, len to, že sankcionovali sťažovateľa za to, že verejnosti

sprostredkoval informácie poskytnuté orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom

podozrenia z nich vyplývajúce sa v ďalšom konaní nepotvrdili.“.

Sťažovateľ poukazuje aj na vnútornú rozpornosť odôvodnenia napadnutého rozsudku

krajského súdu, ktorý na jednej strane «(správne) konštatuje, že navrhovateľ bol v čase

uverejnenia článku (objektívne) podozrivý (str. 9), a to, že sťažovateľom použité formulácie

v článku deklarovali podozrenie, že navrhovateľ spáchal trestný čin (str. 10). Následne však

odvolací súd tvrdí, že sťažovateľ nemal právo uverejniť informáciu v takom znení, ako ju

uverejnil (t. j. že navrhovateľ je podozrivý), pretože objednávateľom vraždy mohol byť

ktokoľvek iný, keď uverejnenie informácií hraničilo s porušením práva na prezumpciu

neviny. Ďalej súd argumentuje tým, že neoprávneným zásahom do práva na ochranu

osobnosti je každé nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje do práv chránených

§ 11 ObčZ (str. 11). Ak však navrhovateľ bol v čase uverejnenia článku objektívne

v postavení podozrivého, nemožno sťažovateľovi vytýkať to, že ho ako podozrivého (na

základe informácií od orgánov činných v trestnom konaní) prezentoval. Neobstojí rovnako

tvrdenie, že formulácie použité v článku „vzbudili“ podozrenie voči navrhovateľovi, keď

objektívne v čase uverejnenia článku v postavení podozrivého bol...» (sťažovateľ v tejto

súvislosti poukazuje aj na nález ústavného súdu sp. zn. ).

Podľa sťažovateľa vo veci konajúce súdy pochybili aj v tom, že „vychádzali z toho,

že nie je vecou verejného záujmu, aby v štádiu, keď ešte nebolo vznesené obvinenie

konkrétnej osobe a existujú iba podozrenia, že sa určitá osoba dopustila protiprávneho

konania, ktoré polícia iba preveruje, aby bolo v médiách uverejňované meno takejto osoby,

resp. také identifikačné údaje o tejto osobe, na základe ktorých je jednoduché ju

identifikovať, najmä pokiaľ táto osoba nie je osobou verejného záujmu...“. Sťažovateľ

v tejto súvislosti argumentuje právnym názorom Ústavného súdu Českej republiky

vyjadreným v náleze sp. zn. , podľa ktorého „Vecou verejnou je nielen všetka

agenda štátnych inštitúcií, ako aj osôb pôsobiacich vo verejnom živote, t j. napr. činnosť

politikov, úradníkov, sudcov, advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie;

vecou verejnou je aj umenie vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo

na sebe upútava verejnú pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu byť verejne

posudzované“, a zdôrazňuje, že v danom prípade išlo o vec verejného záujmu, keďže išlo

o informácie týkajúce sa činnosti štátnych orgánov (orgánov činných v trestnom konaní),

ako aj bezpečnosti A. D., ktorý „vykonával v danom čase funkciu primátora jedného

z najväčších miest na Slovensku a funkciu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky

s tým, že ohrozenie jeho života malo v danom prípade súvisieť s výkonom jeho funkcie

primátora... Novinári teda v danom prípade informovali o otázkach, ktoré súviseli

s verejným politickým životom t. j. o otázkach legitímneho verejného záujmu.“.

Ďalšie pochybenie vo veci konajúcich súdov vidí sťažovateľ v tom, že odmietli na

danú vec aplikovať rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) vo veci

White proti Švédsku z 19. decembra 2006, hoci podľa jeho názoru „ratio decidendi

rozsudku vo veci White proti Švédsku je aplikovateľné aj v danom prípade. Ak vnútroštátne

súdy Švédskeho kráľovstva, rovnako ako Európsky súd konštatovali, že v prípade White

proti Švédsku nedošlo k porušeniu práva dotknutej osoby na ochranu súkromia, tak tým

viac (argumentum a maiori ad minus) existujúc dôvody na to, že ani v danom prípade

sťažovateľa nedošlo k porušeniu práva na súkromie...“.

Citovaný názor sťažovateľ v sťažnosti podrobne analyzuje poukazujúc na spoločné

črty oboch prípadov, ako aj odlišnosti medzi nimi, pričom jeho argumentácia vyúsťuje do

zdôraznenia skutočnosti, že ESĽP „... svojou judikatúrou formuluje štandard ochrany

slobody prejavu a práva na informácie, ktorým je Slovenská republika viazaná (rozhodnutia

Ústavného súdu SR sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ). Ak je

Slovenská republika podľa SR štátom, ktorý uznáva a dodržiava

všeobecné pravidlá medzinárodného práva, medzinárodné zmluvy, ktorými je viazaná,

a svoje ďalšie medzinárodné záväzky, pričom podľa c ods. 1 SR

medzinárodné zmluvy o ľudských právach a základných slobodách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom pred

nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a majú

prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd, tak potom by

bolo v rozpore s citovanými ustanovenia SR, ak by sa štandard ochrany podľa

Dohovoru vo vnútroštátnych konaniach neaplikoval.

V danej veci je zrejmé, že súd prvého stupňa aplikoval kritériá prípadu White proti

Švédsku selektívne, úplne opomenul argumentáciu sťažovateľa, a preto jeho posúdenie

nemôže obstáť ako správne. Odvolací súd sa s argumentáciou sťažovateľa vôbec

nevysporiadal, čo však inter alia v rozpore s požiadavkami na riadne odôvodnenie, aké

vyplývajú z SR a Dohovoru.“.

K porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa sťažovateľa v predmetnej

veci došlo aj tým, že «súd prvého stupňa ako nepeňažné zadosťučinenie prisúdil

navrhovateľovi niečo, čoho sa nedomáhal. Podstata požadovaného ospravedlnenia

a ospravedlnenia, ktoré navrhovateľovi bolo v skutočnosti priznané, sú totiž zásadne

odlišné... Súd totiž neuložil odporcovi uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene zasiahol

do práva navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, že si informácie náležite neoveril a za to

sa mu ospravedlniť, ale uložil odporcovi uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene zasiahol

do práva navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, čo uverejnil v denníku, a za to sa mu

ospravedlniť. Podotýkame, že v danom prípade nejde o drobné, ale zásadné odchýlenie sa

od toho, čoho sa navrhovateľ domáhal. Ak by totiž súd prvého stupňa postupoval korektne

a konzekventne v zmysle petitu, musel by ho zamietnuť, pretože v konaní bolo preukázané,

že odporca si informácie riadne overil, pretože ich získal z dôveryhodného zdroja

Krajského riaditeľstva PZ v Prešove, pričom tieto informácie si overil nielen u vtedajšieho

primátora mesta P. A. D., ale mal ich potvrdené aj z iných zdrojov (výpoveď svedka O.). V

konečnom dôsledku poukazujeme na úplnú absurdnosť textu ospravedlnenia, kedy sa má

odporca ospravedlniť za to, že uverejnil pravdivé informácie.

Pre úplnosť podotýkame, že súd prvého stupňa tento svoj postup odôvodnil

nadbytočnosťou „vypustených“ pasáží a tým, že nevystihovali podstatu neoprávneného

zásahu. Ušlo však pozornosti súdu prvého stupňa, že nemohol meniť podstatu

požadovaného ospravedlnenia a za navrhovateľa ho naformulovať. Týmto odôvodnením

teda súd nemôže preukázať správnosť svojho postupu.».

Sťažovateľ uplatnil uvedenú námietku už v odvolacom konaní, pričom krajský súd sa

podľa jeho názoru „s touto námietkou vyporiadal úplne irelevantným spôsobom, pretože sa

vôbec nezaoberal a nevysporiadal s jej podstatou“. Odvolací súd ako reakciu na námietky

sťažovateľa uviedol, že «„súd sa zaoberal celým petitom... avšak túto časť petitu... zamietol

z dôvodu, že nevystihuje podstatu neoprávneného zásahu do práv na účely ochrany

osobnosti navrhovateľa“. Ušlo pozornosti odvolacieho súdu, že podstata námietky

nespočívala v tom, že súd prvého stupňa časť ospravedlnenia zamietol, ale v tom, že

zamietnutím časti ospravedlnenia došlo k tomu, že výsledný text, jeho podstata, bola iná,

než čo navrhovateľ žiadal. Opakujeme, že porovnaním výroku, ktorým súd uložil

sťažovateľovi povinnosť uverejniť ospravedlnenie a petitu, ktorého sa navrhovateľ

dožadoval, je zrejmé, že súd priznal navrhovateľovi niečo iné, než čoho sa domáhal. Súd

totiž neuložil sťažovateľovi uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene zasiahol do práva

navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, že si informácie náležite neoveril a za to sa mu

ospravedlniť (čo je zmysel a podstata textu ospravedlnenia, ktorého sa domáhal

navrhovateľ), ale uložil sťažovateľovi povinnosť uverejniť text, podľa ktorého neoprávnene

zasiahol do práva navrhovateľa na česť a dôstojnosť tým, čo uverejnil v denníku, a za to sa

mu ospravedlniť (a toho sa navrhovateľ nedomáhal). Súd prvého stupňa teda sám pozmenil

podstatu a zmysel ospravedlnenia.».

Sťažovateľ tiež namieta, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal

s jeho v odvolaní uplatnenou argumentáciou smerujúcou proti výroku príslušného rozsudku

okresného súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa sťažovateľa sa

odvolací súd „obmedzil len na paušálne konštatovanie, že súd prvého stupňa správne zistil

skutkový stav. Takéto vágne konštatovanie je však v rozpore s požiadavkami na riadne

odôvodnenie, aké vyplývajú z SR a Dohovoru. Námietky sťažovateľ boli

pritom relevantné, pretože (i) priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch súdy

navrhovateľovi priznali práve na základe údajného zníženia vážnosti navrhovateľa

v spoločnosti v značnej miere a (ii) námietky sťažovateľa poukazujú na extrémny rozpor

medzi závermi súdy a vykonanými dôkazmi.“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd

prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a následne o nej nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. zo dňa 04. 11. 2009

porušil právo sťažovateľa na slobodu prejavu a právo na informácie zaručené čl. 26 ods. 1,

2 a 4 SR, , 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

právo na súdnu ochranu zaručené , SR a právo na

spravodlivý proces zaručene čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 04. 11. 2009

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením

č. k. -34 z 11. marca 2010 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu,

aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku

krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa a predsedníčka krajského súdu ústavnému súdu

oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Z vyjadrenia predsedníčky krajského súdu obsiahnutom v prípise sp. zn.

Spr. 3180/2010 z 8. apríla 2010 doručenom ústavnému súdu 14. apríla 2010 vyplýva, že sa

plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými v rozsudku krajského súdu č. k. -237

zo 4. novembra 2009. Predsedníčka krajského súdu v tejto súvislosti v označenom prípise

uvádza: „... odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že v danom

prípade boli naplnené dôvody na ospravedlnenie sa navrhovateľovi v znení, ako je uvedené

v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa sa

právne vysporiadal s petitom navrhovaného rozhodnutia tak, ako ho uviedol navrhovateľ, aj

v znení zmeneného petitu, keď časť navrhovaného ospravedlnenia zamietol, a navyše,

odvolací súd zotrváva na svojom názore, že navrhovateľ sa v tejto zamietajúcej časti,

neodvolal. Z uvedeného dôvodu teda odvolací súd neakceptoval námietku odporcu týkajúcu

sa toho, že súd postupoval v rozpore s ustanovením a v rozpore

s ustanovením , keď si sám upravil petit, pokiaľ ide o text článku, ktorý má

byť uverejnený ako ospravedlnenie v denníku N.. Odvolací súd zotrváva na svojom právnom

názore, že súd prvého stupňa petit sám nesformuloval ani ho neopravil, ale časť

navrhovaného petitu ospravedlnenia zamietol z dôvodu, že vystihuje podstatu

neoprávneného zásahu do práv na účely ochrany osobnosti navrhovateľa, s ktorým

názorom sa odvolací súd stotožnil.“

Predsedníčka krajského súdu v ďalšej časti označeného prípisu zdôraznila, „že

odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že uverejnením článku,

podľa ktorého bolo možné osobu navrhovateľa identifikovať, došlo k zásahu do jeho

osobnostných práv na ochranu jeho osobností, cti a ľudskej dôstojnosti, keďže bol spojený

so spáchaním trestného činu vraždy, v štádiu prípravy, a to aj napriek tomu, že voči jeho

osobe nebolo vznesené ani jedno obvinenie.

Poukazujem na skutočnosť, že odvolací súd v rámci svojho rozhodnutia poukázal na

čl. 10 Dohovoru, podľa ktorého médiá môžu byť zbavené povinnosti overovať skutkové

tvrdenia, ktoré sú urážlivé pre súkromné osoby len celkom výnimočne. Otázka, či existujú

dôvody pre toto zbavenie, sa posudzuje podľa toho, aká je povaha a stupeň tejto urážky a do

akej miery môžu médiá považovať svoje zdroje za dôveryhodné vo vzťahu k tvrdeniam.

Odvolací súd skonštatoval, že bola porušená rovnováha medzi právom na informáciu

a medzi právom na ochranu navrhovateľa a aj z uvedeného dôvodu teda potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa v časti, v ktorej nariadil odporcovi, aby sa navrhovateľovi ospravedlnil.

Odvolací súd sa stotožňuje s právnym názorom, uvedeným vo svojom rozsudku aj

pokiaľ ide o stanovisko, že z obsahu článku, ktorý bol uverejnený v denníku N., je nesporné,

že navrhovateľ bol stotožnený v článku. Každý ho mohol stotožniť, nakoľko išlo

o reštauráciu kde pracoval, bolo uvedené miesto, kde sa reštaurácia nachádza a bolo

zrejmé, kto túto reštauráciu prevádzkuje.

Taktiež z obsahu spisu bolo nesporne zistené, že voči navrhovateľovi nebolo za

uvedený trestný čin, vznesené ani obvinenie, a že trestné stíhanie bolo zastavené voči

neznámemu páchateľovi.

Rovnako bolo preukázané, že odporca čerpal informácie z policajného zdroja, ktorý

však v čase uverejnenia článku disponoval s informáciami, že neznámy páchateľ si údajne

objednal vraždu primátora mesta P. - Ing. A. D., v súvislosti s prevádzkou cukrárne M. v P.,

ktorú v tom čase prevádzkoval navrhovateľ B. I..

Odvolací súd sa stotožňuje so svojim právnym záverom, že podozrivý v tomto štádiu

bol práve navrhovateľ. Aj napriek tej skutočnosti, že navrhovateľ bol podozrivý zo

spáchania trestného činu, nebolo voči nemu vznesené obvinenie, a preto nebolo možné

takúto získanú informáciu zverejniť v denníku s celoštátnou pôsobnosťou, aj keď sa celá

záležitosť týkala bezpečnosti A. D., ktorý v tom čase pôsobil vo funkcii primátora a podľa

názoru sťažovateľa, novinári v danom prípade informovali o otázkach, ktoré súviseli s

verejným politickým životom, t. j. o otázkach legitímneho verejného záujmu.

Pokiaľ ide o námietku sťažovateľa o tom, že odvolací súd sa nevysporiadal

s námietkami odporcu, pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy, mám za to, že

odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vysporiadal aj s námietkami odvolateľa.

Zvážil výšku priznania nemajetkovej ujmy s poukazom na ustanovenie a .

Mal za to, že v danom prípade ospravedlnenie nie je postačujúce a potvrdil rozsudok

súdu prvého stupňa aj v časti, v ktorej priznal súd prvého stupňa navrhovateľovi

nemajetkovú ujmu vo výške 100.000,- Sk, keďže mal za to, že takáto nemajetková ujma je

postačujúcou.

Odvolací súd priznal primeranú nemajetkovú ujmu bez ohľadu na to, či si odporca

bol, alebo nebol vedomý pravdivosti svojich tvrdení uverejnených v predmetnom článku,

avšak vzhľadom k tomu, že neoprávneným zásahom môžu byť aj pravdivé tvrdenia, ktoré sa

týkajú intímnej sféry života občana, pričom intímnu sféru netvorí len intímny život občana

v najužšom slova zmysle, ale aj jeho rodinný život, odvolací súd mal za to, že je daný dôvod

na to, aby navrhovateľovi bola priznaná nemajetková ujma v predmetnom rozsahu.“.

Sťažovateľ v replike na vyjadrenie krajského súdu v podaní z 29. apríla 2010

uviedol:

«Čo sa týka námietky sťažovateľa, že súd prvého stupňa postupoval vo veci ultra

petitum, čím okrem iného porušil princíp rovnosti účastníkov konania, ktorú vadu odvolací

súd neodstránil, ale sa s ňou naopak stotožnil, uvádzame, že odporca vo svojom vyjadrení

neuviedol žiadne relevantné argumenty. Odporca v podstate nepoprel vecnú podstatu

námietky sťažovateľa, a to, že súd prvého stupňa ako nepeňažné zadosťučinenie prisúdil

navrhovateľovi niečo, čoho sa nedomáhal; podstata požadovaného ospravedlnenia

a ospravedlnenia, ktoré navrhovateľovi bolo v skutočnosti priznané, sú totiž zásadne

odlišné. To je nakoniec úplne zrejmé z porovnania petitu a výroku.

Odporca iba uvádza, že výrok ohľadne morálneho zadosťučinenia „vystihuje

podstatu neoprávneného zásahu do práv na účely ochrany osobnosti navrhovateľa“. To je

však irelevantné, pretože ani to, čo podľa názoru súdu údajne vystihuje podstatu

neoprávneného zásahu, nie je dôvodom na to, aby súdy postupovali ultra petitum a priznali

navrhovateľovi niečo, čoho sa nedomáhal. Ako bolo uvedené vyššie, podstata toho, čoho sa

domáhal navrhovateľ a podstata toho, čo podľa názoru súdu údajne vystihuje podstatu

neoprávneného zásahu, sú zásadne odlišné. Zodpovednosť za to, aby petit, ktorý súd

prevezme do výroku, zodpovedal podstate veci, znáša navrhovateľ. Ak ho sformuluje

správne, bude v konaní úspešný, ak ho správne nesformuluje, v spore prehrá. V žiadnom

prípade však nie je úlohou súdu, aby namiesto navrhovateľa preformulovával petit tak, aby

mu bolo možné vyhovieť. Takýto postup je nielen v rozpore so zásadou vigilantibus iura,

ktorá je nepochybnou súčasťou zásad občianskeho súdneho konania (nález Ústavného súdu

SR sp. zn. ), ale je aj v rozpore s princípom rovnosti účastníkov konania.

Čo sa týka otázky, či došlo alebo nedošlo k neoprávnenému zásahu, odporca uvádza,

že médiá môžu byť zbavené povinnosti overovať skutkové tvrdenia, ktoré sú urážlivé pre

súkromné osoby len celkom výnimočne. Vychádzame teda z toho, že uvedené tvrdenie malo

byť nosným dôvodom napadnutých rozhodnutí. Potom ale ide o dôkaz o porušení ústavných

práv sťažovateľa. Vychádzajúc totiž z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské

práva, práve v danom prípade výnimka z povinnosti overovať informácie bola splnená.

Z rozsudkov Európskeho súdu pre ľudské práva (BLADET TROMSØ A STENSAAS proti

NÓRSKU z roku 1999 a COLOMBANI proti FRANCÚZSKU zo roku 2002) vyplýva

ústredná myšlienka, a to, že novinári (vydavateľ) nemôže znášať zodpovednosť za to, že šíri

informácie poskytnuté orgánmi štátu, nakoľko to je ich úloha, a tieto nie je povinný

overovať; odhliadnuc od skutočnosti, že v danom prípade bolo overovanie pre sťažovateľa

nemožné. V konaní bolo jednoznačne preukázané, čo odporca nespochybňuje, že sťažovateľ

uverejnil informácie, ktorých zdrojom bolo Krajské riaditeľstvo policajného zboru

v Prešove a bolo preukázané aj to, že uverejnené informácie v plnom rozsahu zodpovedali

poskytnutým informáciám, resp. v danom relevantnom čase zodpovedali poznatkom

orgánov činných v trestnom konaní.

Z nasledujúceho odseku vyjadrenia odporcu vyplýva, že odporca nespochybňuje, že

v namietanom článku boli uverejnené informácie, ktoré v čase jeho uverejnenia zodpovedali

aktuálnym poznatkom orgánov činných v trestnom konaní.

Odporca tvrdí, že navrhovateľa mohol na základe informácií uverejnených v článku

každý stotožniť. Toto tvrdenie však celkom zjavne odporuje logickému uvažovaniu. V článku

nebolo uvedené meno a ani priezvisko navrhovateľa, nebola uverejnená ani jeho fotografia.

V článku bol uvedený len pôvod navrhovateľa, a to, že prevádzkoval espresso na námestí

v P., kde je ich množstvo. Na základe týchto informácií mohli navrhovateľa stotožniť iba

osoby, ktorého ho bližšie poznali, a teda nie každý. To potvrdilo aj dokazovanie. Dosah

článku bol obmedzený na úzky okruh ľudí, ktorí navrhovateľa bližšie poznali, pričom žiadne

výrazné negatívne dôsledky preukázané neboli.

Ako bolo uvedené, odporca nespochybňuje, že v namietanom článku boli uverejnené

informácie, ktoré v čase jeho uverejnenia zodpovedali aktuálnym poznatkom orgánov

činných v trestnom konaní, t. j. že navrhovateľ bol podozrivý z toho, že si objednal vraždu

primátora mesta P. A. D. Otázka je teda potom, prečo súdy postihli sťažovateľa za výkon

slobody prejavu a práva na informácie, ak podľa Európskeho súdu pre ľudské páva:

„poistka, ktorú čl. 10 Dohovoru priznáva novinárom vo vzťahu k spravodajstvu o otázkach

verejného záujmu, podmienená tým, že títo jednali v dobrej viere s cieľom poskytnúť presné

a dôveryhodné informácie v súlade s novinárskou etikou“ (rozsudky vo veciach Goodwin

proti Spojenému kráľovstvu z roku 1996 a Fressoz a Roire proti Francúzsku z roku 1999),

ak súčasne nemôže byť pochýb o tom, že spravodajstvo o trestnej činnosti (pripravovanej

alebo uskutočnenej), a to zvlášť, ak je namierená voči ústavným činiteľom, je prinášaním

informácií o otázkach verejného záujmu, a teda realizáciou slobody prejavu a práva na

informácie podľa SR a Dohovoru. Uvedený záver má oporu v rozsudku

Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci News Verlag GmbH & CoKG proti RAKÚSKU z

roku 2000, v ktorom išlo o prípad tzv. listových bômb, ktoré páchateľ adresoval rôznym

predstaviteľom orgánov verejnej moci.

Či bolo voči navrhovateľovi vznesené obvinenie, je úplne irelevantné, pretože

sťažovateľ o ňom netvrdil, že je obvinený, ani obžalovaný a ani že je vinný. Sťažovateľ písal

o osobe označenej v článku ako o osobe, ktorú orgány činné v trestnom konaní podozrievajú

z prípravy vraždy. Sťažovateľ vo svojich podaniach, nie v ostatnom rade v sťažnosti,

podrobne odôvodnil, že o navrhovateľovi netvrdil, že si vraždu objednal. Faktom je, že

v tom čase polícia podozrievala práve navrhovateľa z prípravy vraždy A. D. Sám odporca

vo vyjadrení uvádza, že sa „stotožňuje so svojím právnym záverom, že podozrivý v tomto

štádiu bol práve navrhovateľ. Prečo potom súdy postihli sťažovateľa, ak len uverejnil to, čo

v relevantnom čase zodpovedalo poznatkom orgánov činných v trestnom konaní a čo aj

súdy (odporca) považovali za korektný opis toho, čo bolo v danej chvíli známe?

Neexistuje zákon a ani žiadny iný právny predpis, ktorý by zakazoval vydavateľovi

informovať o podozreniach, ktoré orgány činné v trestnom konaní vyslovili voči určitým

osobám, ak informácie sprostredkúva verejnosti korektne, ako bolo preukázané aj v tomto

prípade. Ako vyplýva z judikatúry Ústavného súdu SR, prezumpciu neviny neporušujú také

výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu (nález Ústavného

súdu SR sp. zn. ).»

V záverečnej časti svojej repliky zaujal sťažovateľ stanovisko k časti vyjadrenia

predsedníčky krajského súdu týkajúcej sa priznania náhrady nemajetkovej ujmy

v peniazoch, ktoré považuje za «nekonkrétne a bezobsažné. Ak totiž odporca popiera

námietku sťažovateľa spočívajúcu v tom, že sa súdy nevysporiadali s jeho argumentmi, mal

by odporca logicky poukázať na konkrétne pasáže v rozsudkoch, kde súdy reagovali na

námietky sťažovateľa. To vo vyjadrení úplne absentuje, a preto je irelevantné.

Odporca uvádza, že súd priznal náhradu nemajetkovej ujmy „bez ohľadu na to, či si

sťažovateľ bol alebo nebol vedomý pravdivosti svojich tvrdí uverejnených v článku, avšak

vzhľadom k tomu, že neoprávneným zásahom môžu byť aj pravdivé tvrdenia, ktoré sa týkajú

intímnej sféry života občana, pričom intímnu sféru netvorí len intímny život občana

v najužšom zmysle, ale aj jeho rodinný život“. Toto vyjadrenie považuje sťažovateľ za

zmätočné. V prvom rade podozrenie zo spáchania trestného činu vraždy v štádiu prípravy

(vyslovené orgánmi činnými v trestnom konaní) v žiadnom prípade nemôže byť súčasťou

nejakej intímnej sféry fyzickej osoby a ani sféry jej rodinného života. A ďalej, súd prvého

stupňa výslovne konštatoval, že navrhovateľ nepreukázal, že by sa uverejnený článok nejako

dotkol jeho rodinného života (str. 9, 10), s čím sa stotožnil aj odvolací súd. Vyššie uvedená

argumentácia odporcu je preto pre sťažovateľa nepochopiteľná.

Navyše poukazujeme na to, že skutočnosť, či si bol alebo nebol sťažovateľ vedomý,

pravdivosti uverejňovaných informácií je práve z hľadiska priznania náhrady nemajetkovej

ujmy v peniazoch relevantná. V zmysle § 13 ods. 3 Ob. Z. totiž súd určuje výšku náhrady

nemajetkovej ujmy v peniazoch s ohľadom na okolnosti zásahu, a to v zmysle judikatúry

Najvyššieho súdu SR tak s ohľadom na okolnosti na strane navrhovateľa, tak aj s ohľadom

na okolnosti na strane odporcu v spore (R 29/2001). V tomto smere poukazujeme napríklad

na rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp. zn. zo dňa 02. 07. 1996, podľa

ktorého hoci je zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti

objektívna, ku skutočnosti, že autorom difamujúcich výrokov je osoba odlišná od

vydavateľa, možno prihliadnuť pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Odvolací súd teda mal, keď už, prihliadať na skutočnosť, že uverejnené informácie

pochádzali z iného zdroja (autora), ako od vydavateľa s tým, že sťažovateľ bol v dobrej

viere, že poskytované informácie sú overené a zodpovedajú aktuálnym poznatkom orgánov

činných v trestnom konaní.».

Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky krajského

súdu o tom, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd

v súlade s

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) upustil od

ústneho pojednávania, keďže dospel k názoru, že od ústneho pojednávania nebolo možné

očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa predovšetkým domáha, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že

rozsudkom krajského súdu č. k. -237 zo 4. novembra 2009 došlo

k porušeniu jeho základných práv podľa , 2 a 4 , a

ods. 3 a práv podľa a a 2 dohovoru; označeným rozsudkom

krajský súd potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. z 26. septembra 2008

v konaní o ochranu osobnosti, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť

ospravedlnenie a povinnosť zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy

v peniazoch v sume 100 000 Sk, a to z dôvodu, že uverejnením inkriminovaného článku

sťažovateľ „neoprávnene zasiahol do práva navrhovateľa na ochranu osobnosti, dobrého

mena a ľudskej dôstojnosti (s. 7 rozsudku krajského súdu, pozn.)“.

Podľa sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa prvej vety každý má právo vyjadrovať svoje názory

slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať,

prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu.

Podľa slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie

možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na

ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného

zdravia a mravnosti.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo

zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez

zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby

vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym a filmovým spoločnostiam.

Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým

formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú

nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti

alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo

morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo

zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ uplatňuje proti rozsudku krajského súdu

č. k. -237 zo 4. novembra 2009 dve zásadné námietky:

1. krajský súd sa v namietanom rozsudku ústavne neakceptovateľným spôsobom

vysporiadal s konfliktom medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti, čím

porušil a dohovoru;

2. krajský súd porušil základné právo na súdnu ochranu podľa ,

základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa a právo na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľa tým, že

- potvrdil výrok súdu prvého stupňa ustanovujúci povinnosť ospravedlniť sa

uverejnením textu, ktorého sa navrhovateľ žalobou nedomáhal a ktorý okresný súd

neoprávnene pozmenil, čím „pozmenil podstatu a zmysel ospravedlnenia“ (súd prvého

stupňa, pozn.),

- sa nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uplatnenou v odvolaní týkajúcou sa

výroku súdu prvého stupňa o priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch (ďalej aj „druhá

námietka sťažovateľa“).

II.1 Ku konfliktu medzi slobodou prejavu a právom na ochranu osobnosti

II.1.1 Všeobecné východiská pre rozhodovanie ústavného súdu

Kľúčovou úlohou ústavného súdu v tomto konaní je posúdiť, či krajský súd

namietaným rozsudkom ústavne akceptovateľným a udržateľným spôsobom rozhodol vo

veci sporu o ochranu osobnosti medzi sťažovateľom (ako vydavateľom denníka N.,

v ktorom bol uverejnený inkriminovaný článok) a navrhovateľom (ako súkromnou osobou),

u ktorého uverejnením inkriminovaného článku podľa záverov krajského súdu „došlo

k zásahu do jeho osobnostných práv na ochranu jeho osobnosti, cti a ľudskej dôstojnosti,

keďže bol spájaný s páchaním trestného činu vraždy v štádiu prípravy, a to napriek tomu, že

voči jeho osobe nebolo vznesené ani obvinenie (s. 10 namietaného rozsudku krajského súdu,

pozn.)“.

Z uvedeného vyplýva, že podstatou sporu, ku ktorému sa v sťažovateľovej veci

ústavný súd musel vyjadriť, je konflikt medzi a dohovorom garantovanou slobodou

prejavu sťažovateľa a právom na ochranu osobnosti navrhovateľa, ktoré je taktiež

garantované tak (najmä a ), ako aj dohovorom (). Podstatou

rozhodovania o väčšine obdobných právnych sporov je hľadanie vyváženého vzťahu medzi

garantovaným právom na ochranu cti, dôstojnosti či súkromia na jednej strane

a slobodou prejavu a právom na informácie na strane druhej. Ústavný súd v tejto súvislosti

vo svojej doterajšej judikatúre už viackrát zdôraznil, že každý konflikt vo vnútri systému

základných práv a slobôd (resp. ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodných zmlúv o ľudských právach a základných slobodách) treba riešiť

prostredníctvom zásady ich spravodlivej rovnováhy (, , m. m.

, ). Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere

a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému

obmedzeniu či dokonca popretiu iného práva alebo slobody (, ).

Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej

rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov

demokratickej spoločnosti, jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie

jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa

prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,

šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,

znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“

(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976,

§ 49).

V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly

v a dohovoru explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia

slobody prejavu, pričom ide o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému

charakteru spoločnosti („opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom

takéhoto obmedzenia môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj

záruky vyplývajúce zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom

v a konkretizovanom najmä v a nasl. , ktoré

chránia súkromné osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb

(vrátane navrhovateľa) alebo štátu.

Vychádzajúc zo záväznosti pre všetky orgány verejnej moci, všeobecné súdy

nevynímajúc, ústavný súd konštatuje, že pri rozhodovaní sporov vo veciach ochrany

osobnosti musí byť vždy zohľadnená ochrana slobody prejavu, a to minimálne v rozsahu jej

ústavných záruk. Uvedené ustanovenia teda nemožno aplikovať

izolovane, ale je nutné ich vykladať a aplikovať v súlade s . Nutnosť zohľadniť

slobodu prejavu samozrejme neznamená rezignáciu na ochranu osobnosti. Znamená to však,

že v niektorých prípadoch musí byť uprednostnená sloboda prejavu, aj keď daný prejav

môže mať isté nedostatky z hľadiska klasickej zákonnej ochrany osobnosti (porovnaj

k tomu aj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 25. februára 2009, www.supcourt.gov.sk). Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína tiež

povinnosť všeobecných súdov zohľadňovať pri svojej rozhodovacej činnosti relevantnú

judikatúru ESĽP a ďalších medzinárodných súdnych orgánov vyvoditeľnú okrem iného aj

z .

Keďže sťažovateľovi bola rozsudkom okresného súdu č. k. -168

z 26. septembra 2008 uložená povinnosť ospravedlniť sa navrhovateľovi a povinnosť

zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré krajský súd namietaným rozsudkom potvrdil,

je nepochybné, že rozhodnutiami všeobecných súdov došlo k zásahu do

garantovanej slobody prejavu sťažovateľa, t. j. došlo k jej obmedzeniu. Úlohou ústavného

súdu bolo ale posúdiť, či v danom prípade išlo z ústavného hľadiska o akceptovateľné

obmedzenie slobody prejavu.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek

základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne

akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na

základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné

v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho

existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi

použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade

so zásadou proporcionality (m. m. , , ).

V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na

zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia a nasl. , pričom

zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na

ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za

týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku

krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný,

t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.

II.1.2 K proporcionalite zásahu do slobody prejavu sťažovateľa

Vzhľadom na skutočnosť, že základné podmienky zásahu do slobody prejavu

sťažovateľa boli v danom prípade splnené, ústavný súd pristúpil k preskúmaniu

proporcionality medzi zásahom do slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami

práva na súkromie navrhovateľa. Na ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných

prípadoch (napr. , ), ústavný súd vykonal test proporcionality

založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom

prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu).

1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal

Z hľadiska dôležitosti pre výmenu názorov v demokratickej spoločnosti možno

subjekty uplatňujúce slobodu prejavu klasifikovať do viacerých skupín. Z judikatúry ESĽP

vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom

a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok

ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo

rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť

č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky

týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie

dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie.

Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne

z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že

v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom denníka N., v ktorom bol inkriminovaný

článok uverejnený. Sťažovateľ je v danom prípade teda „nositeľom“ slobody prejavu,

a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná

novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo

strany všeobecných súdov primeraným spôsobom zohľadniť.

2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval

Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj

kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej

sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia

informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“

občanov.

V danom prípade inkriminovaný článok obsahoval informácie týkajúce sa tak

primátora mesta P. a poslanca Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „národná

rada“) A. D., t. j. osoby vo verejnej funkcii (ústavného činiteľa – politika), ako aj

navrhovateľa, ktorého možno zaradiť do kategórie „bežných“ občanov.

V okolnostiach posudzovanej veci ale treba brať do úvahy, že inkriminovaný článok

priniesol v prvom rade informácie týkajúce sa ohrozenia života A. D., t. j. osoby

vykonávajúcej verejnú funkciu, čo potvrdzuje už aj titulok tohto článku („A. D. chcú

zlikvidovať!“). Ústavný súd v tejto súvislosti zdôraznil, že poslaním tlače je nepochybne

šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je

nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (dostať).

Vecou verejnou je nielen všetka agenda štátnych orgánov a štátnych inštitúcií, ale aj

osôb pôsobiacich vo verejnom živote, napr. činnosť politikov, úradníkov, sudcov,

advokátov alebo kandidátov či čakateľov na tieto funkcie; vecou verejnou je aj umenie

vrátane novinárskych aktivít a showbiznisu a ďalej všetko, čo na seba upútava verejnú

pozornosť. Tieto verejné záležitosti môžu a majú byť verejne posudzované (k tomu pozri

nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , na ktorý poukazuje aj

sťažovateľ). Otázkou verejného záujmu je teda nesporne aj osobná bezpečnosť ústavných

činiteľov a politikov a okolnosti súvisiace s výkonom ich verejných funkcií, pričom význam

informovania o týchto otázkach sa podľa názoru ústavného súdu zásadným spôsobom

zvyšuje vtedy, ak dôjde k ohrozeniu ich osobnej bezpečnosti (života) v spojení s výkonom

ich verejných funkcií. A. D. vykonával v relevantnom čase funkciu primátora mesta P. a

funkciu poslanca národnej rady, pričom v okolnostiach posudzovanej veci malo dôjsť podľa

poznatkov orgánov činných v trestnom konaní k ohrozeniu jeho života v súvislosti

s výkonom jeho funkcie primátora, t. j. verejnej funkcie.

Na druhej strane sa inkriminovaný článok nepochybne týkal aj navrhovateľa a bol

objektívne spôsobilý svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do jeho osobnostnej sféry,

keďže navrhovateľ bol v súvislosti s údajne pripravovaným útokom na primátora mesta P.

označený orgánmi činnými v trestnom konaní ako podozrivá osoba. Zároveň je ale potrebné

vziať do úvahy, že v inkriminovanom článku nebolo uvedené jeho meno, priezvisko ani

fotografia. Jeho prípadná identifikácia vychádzala z informácie, že osobou podozrivou

z objednania vraždy je „istý podnikateľ, pôvodom M., ktorý prevádzkoval 14 rokov E. na

námestí, mesto P. mu však ako vlastník nebytového priestoru dalo výpoveď“. Za daných

okolností, t. j. na základe takto široko postavených identifikačných znakov mohol podľa

názoru ústavného súdu identifikovať navrhovateľa len obmedzený počet čitateľov denníka

N. (najmä časť obyvateľov P. a blízkeho okolia), čo mali v primeranom rozsahu zohľadniť

aj vo veci konajúce a rozhodujúce všeobecné súdy.

3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku

Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu

osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý mal spôsobiť

neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľa. V inkriminovanom článku

uverejnenom v denníku N. 19. decembra 2005 pod názvom „A. D. chcú zlikvidovať!“ sa

okrem iného uvádza: „... policajti majú prvého muža P. chrániť pred nájomným vrahom.

Podľa zistení N., nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal údajne

objednať istý p. podnikateľ. Za službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť vykonávateľovi.

Podnikateľ, pôvodom M. prevádzkoval 14 rokov E. na námestí. Mesto P. mu však ako

vlastník nebytového

priestoru dalo výpoveď.“

Z citovaného vyplýva, že obsahom inkriminovaného článku boli (ako už bolo

uvedené) nepochybne veci dôležitého verejného záujmu; ohrozenie osobnej bezpečnosti

(života) poslanca národnej rady a primátora mesta P. A. D. v súvislosti s výkonom jeho

verejnej funkcie. Išlo o veci, o ktorých sú novinári, masmédiá, a teda aj sťažovateľ v súlade

so svojimi úlohami a poslaním v demokratickej spoločnosti povinní informovať, pričom

verejnosť má právo takéto informácie dostať (získať). Sťažovateľ v danom prípade

informoval o otázkach, ktoré súviseli s verejným politickým životom, t. j. o otázkach

legitímneho verejného záujmu.

Čo sa týka osoby navrhovateľa, sťažovateľ uverejnil iba informácie, ktoré úzko

súviseli s podstatou veci, t. j. s ohrozením bezpečnosti (života) ústavného činiteľa

a primátora mesta P.. Nie je sporné, že z inkriminovaného článku možno vyvodiť, že

v predmetnej veci je (bol) podozrivou osobou p. podnikateľ, pôvodom M., ktorý

prevádzkoval espresso na námestí (nebolo uvedené, na akom), pričom mesto P. mu

vypovedalo nájomnú zmluvu. Treba ale vziať do úvahy, že informácie týkajúce sa

navrhovateľa mali úzku vecnú súvislosť s predmetnou kauzou, keďže naznačovali možný

motív, resp. viac približovali okolnosti prípadu. Aj táto skutočnosť má relevantný význam

na posudzovanie a rozhodovanie predmetnej veci.

4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený

Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia

či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia

distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený

v denníku N., ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v

inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie.

V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov

v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované

postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia.

5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený

Sťažovateľ uverejnil inkriminovaný článok až potom, keď získal informácie v ňom

obsiahnuté štandardným spôsobom od orgánov činných v trestnom konaní, pričom išlo

o informácie, ktoré vyjadrovali stav ich poznania v čase uverejnenia článku. Tento záver

nespochybňovali ani vo veci konajúce súdy. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na

odôvodnenie namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom sa uvádza: „Je nesporné, že

odporca čerpal informácie z policajného zdroja, ktorý však v čase uverejnenia článku

disponoval s informáciami, že neznámy páchateľ si údajne objednal vraždu primátora

mesta P. Ing. A. D., v súvislosti s prevádzkou cukrárne M., ktorú v tom čase prevádzkoval...

Z uvedeného dôvodu, podľa stanoviska Krajského riaditeľstva PZ zo dňa 26. 01. 2007 bolo

na Krajskom riaditeľstve PZ Prešov pod ČVS: KRP-71/OVK-2005, zo dňa 16. 12. 2005

začaté trestné stíhanie vo veci trestného činu vraždy... Podozrivý v tomto prípade bol práve

p. B. I. (navrhovateľ, pozn.)...“

Z uvedeného teda vyplýva, že v čase uverejnenia článku existovali informácie

(údaje), ktorými disponovali orgány činné v trestnom konaní, podľa ktorých mal

navrhovateľ konať tak, ako sa opisuje vyššie, a sťažovateľ teda tieto informácie len

sprostredkoval verejnosti. V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že informácia je

pominuteľným majetkom a oneskorenie jej zverejnenia je spravidla spojené so stratou jej

hodnoty a významu (), pričom verejnosť má právo na aktuálne informácie

a zvlášť vtedy, ak sa týkajú otázok dôležitého verejného záujmu.

V danom prípade nepochybne išlo v inkriminovanom článku o veci dôležitého

verejného záujmu, a to nielen preto, že v ňom boli uverejnené informácie o ohrození života

ústavného činiteľa a primátora mesta P., ale aj preto, že v ňom boli sprostredkované

informácie o poznatkoch získaných orgánom činným v trestnom konaní (polície). Vecou

verejnou, ako už bolo uvedené, je nesporne aj činnosť štátnych orgánov vrátane orgánov

činných v trestnom konaní. Existuje preto verejný záujem na tom, aby verejnosť dostala

informácie týkajúce sa ich činnosti. Pokiaľ teda orgán činný v trestnom konaní poskytne

novinárom určité informácie, verejnosť ich má právo dostať; úlohou novinárov (vydavateľa)

je potom verejnosti tieto informácie sprostredkovať. Naopak nie je úlohou novinárov

informácie získané od štátnych orgánov selektovať, t. j. rozhodovať o tom, ktoré informácie

verejnosť môže, alebo nemôže dostať, pretože verejnosť má právo na úplne a presné

informácie (porovnaj rozsudok ESĽP News Verlag GmbH & CoKG proti Rakúsku z roku

2000).

Novinári (vydavateľ) nemôžu podľa názoru ústavného súdu znášať zodpovednosť za

to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu, pretože to je ich úloha a poslanie. Je

naopak na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno

prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi

predpismi (porovnaj Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku, sťažnosť č. 21980/93,

rozsudok ESĽP z 20. mája 1999). Uvedený záver má oporu aj v doterajšej judikatúre

ústavného súdu, z ktorej vyplýva, že každý sa má právo spoľahnúť (dôvera v právo) na to,

že štátny orgán voči nemu koná v súlade s a zákonom, pričom nemôže znášať

negatívne dôsledky preto, že tak štátny orgán nekoná (sp. zn. ). Sťažovateľ

nemal k dispozícii rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní a ani trestný spis, a preto

nemohol posudzovať a hodnotiť, či a nakoľko sú zistenia orgánov činných v trestnom

konaní overené alebo nie, mohol sa preto legitímne spoľahnúť len na tie informácie, ktoré

mu boli poskytnuté a ktoré uverejnil.

Vo veci konajúce a rozhodujúce všeobecné súdy vyjadrili názor, že nie je vecou

verejného záujmu, aby v štádiu, keď ešte nebolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe

a existujú iba podozrenia, že sa určitá osoba dopustila protiprávneho konania, ktoré polícia

iba preveruje, bolo v médiách uverejňované meno takejto osoby, resp. také identifikačné

údaje o tejto osobe, na základe ktorých je jednoduché ju identifikovať, najmä pokiaľ táto

osoba nie je osobou verejného záujmu (čo navrhovateľ nebol) a najmä pokiaľ sťažovateľ už

nemal následne povinnosť uverejniť, že sa podozrenia nepotvrdili a trestné stíhanie bolo

zastavené.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku na jednej strane konštatuje

(nespochybňuje), že v čase uverejnenia inkriminovaného článku „navrhovateľ bol

podozrivý zo spáchania trestného činu...“ (s. 9), avšak následne tvrdí, že „aj napriek

indíciám zo strany polície navrhovateľ (ide o zrejmú chybu v písaní, správne má byť

„odporca“, pozn.) nemal právo uverejniť informáciu v takom znení, ako bola uverejnená,

pretože objednávateľom vraždy mohol byť ktokoľvek iný, osoba blízka navrhovateľovi a nie

len samotný navrhovateľ“, a v ďalšom texte zdôrazňuje, že sťažovateľ mal predmetné

informácie „zverejniť takým spôsobom, aby sa nedotkol osobnostných práv navrhovateľa,

t. j. bez uvedenia identifikačných údajov o jeho osobe, keďže v štádiu uverejnenia článku,

na navrhovateľa nebolo vznesené obvinenie“ (s. 10).

Z citovaného vyplýva, že podľa názoru krajského súdu bolo povinnosťou sťažovateľa

selektovať informácie získané od štátneho orgánu (z policajného zdroja), na ktoré sa mohol

s dôverou spoliehať, a zároveň tým v podstate uprieť právo verejnosti na úplné informácie

o veciach verejného záujmu. Takáto myšlienková konštrukcia podľa názoru ústavného súdu

nekorešponduje už spomínanej judikatúre ESĽP a ani ústavného súdu a predstavuje závažný

zásah do slobody prejavu garantovanej tak dohovoru, ako aj .

6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované

Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo

rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,

zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko,

spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj

keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,

musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok

z 27. februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska

ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov

takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu

intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať

neskôr ako nepravdivé.

V danom prípade neboli v inkriminovanom článku informácie týkajúce

sa navrhovateľa uverejnené ani formou faktov (skutkového tvrdenia, že navrhovateľ si

objednal vraždu primátora mesta P.), ani formou hodnotiaceho úsudku (tvrdenia, že na

základe existujúceho podozrenia vyplývajúceho zo zistení policajných orgánov si

navrhovateľ aj skutočne vraždu objednal), ale iba informácie polemického charakteru o tom,

že „... nájomnú vraždu poslanca a primátora metropoly pod T. si mal údajne objednať istý

p. podnikateľ. Za službu mal pravdepodobne už aj zaplatiť vykonávateľovi.“. Použité slová

„si mal údajne“, resp. „mal pravdepodobne“ majú polemický charakter, čo nespochybňuje

ani krajský súd, keď v odôvodnení namietaného rozsudku uvádza: «Z uvedeného je zrejmé,

že aj keď boli v článku uvedené polemické výroky ako „zrejme“, „údajne“» (s. 10).

V tejto súvislosti ústavný súd v zhode so sťažovateľom poukazuje na právny názor

vyjadrený v náleze Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. , podľa ktorého

polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl.

, pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen

polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou

z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti.

Navyše, ak navrhovateľ bol v čase uverejnenia inkriminovaného článku objektívne

v postavení podozrivého (čo nespochybňovali ani vo veci konajúce a rozhodujúce

všeobecné súdy), nemožno sťažovateľovi podľa názoru ústavného súdu vytýkať to, že ho

ako podozrivého (na základe informácií od orgánov činných v trestnom konaní)

prezentoval. Neobstojí rovnako tvrdenie, že formulácie použité v článku „vzbudili“

podozrenie voči navrhovateľovi, keď objektívne v čase uverejnenia článku v postavení

podozrivého bol (aj podľa predbežných záverov orgánov činných v trestnom konaní) bez

ohľadu na uverejnenie alebo neuverejnenie inkriminovaného článku.

Poukaz krajského súdu na možné porušenie práva prezumpcie neviny („Indície zo

strany polície... nezakladajú oprávnenie odporcu na uverejnenie takých informácií, ktoré by

hraničili s porušením práva prezumpcie neviny a ktoré by ohrozovali osobnostné práva

tejto fyzickej osoby“, s. 10) rovnako v danom prípade podľa názoru ústavného súdu

neobstojí, pretože sťažovateľ navrhovateľa neoznačil ako páchateľa trestného činu; osobu

spomínanú v článku (na základe informácií od orgánov činných v trestnom konaní)

prezentoval iba ako podozrivú, a to porušením prezumpcie neviny aj podľa doterajšej

judikatúry ústavného súdu nie je (pozri nález sp. zn. ). Ak odvolací súd uznal

(v čom sa čiastočne odchýlil od posúdenia veci súdom prvého stupňa), že navrhovateľ bol v

čase uverejnenia inkriminovaného článku podozrivý, a takto ho sťažovateľ v tomto článku

aj prezentoval, tak nemožno argumentovať tým, že „neoprávneným zásahom je každé

nepravdivé tvrdenie alebo obvinenie, ktoré zasahuje práva chránené ust. a nasl. “

(s. 11). V danom čase totiž uverejnené informácie nepochybne nebolo možné považovať za

nepravdivé, keďže boli podložené a vychádzali z poznatkov poskytnutých sťažovateľovi

orgánmi činnými v trestnom konaní. Rovnako nemožno súhlasiť ani s tvrdením krajského

súdu, že „Skutočnosť, či pôvodca zásahu si bol vedomý nepravdivosti svojho tvrdenia,

alebo či išlo iba o nedbalé preberanie poznatkov a ich rozširovanie, je bezvýznamná“,

pretože popiera základné východiská judikatúry ESĽP garantujúce slobodu prejavu, a to

zvlášť vo vzťahu k novinárom a médiám, ktorým je v tejto sfére poskytnuté privilegované

postavenie vrátane možnosti dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti

pri rešpektovaní zásady, že celkové vyznenie uverejnených informácií v relevantnom čase

zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného

súdu Českej republiky sp. zn. ).

V okolnostiach prípadu ústavný súd navyše poznamenáva, že krajský súd síce

v odôvodnení napadnutého rozsudku v zásade vychádza z rešpektovania privilegovaného

postavenia novinárov a médií vo vzťahu k slobode prejavu, pričom v tejto súvislosti apeluje

na ich „dobrú vieru a novinársku etiku“. Napriek tomu, v konečnom dôsledku neuvádza,

prečo podľa jeho názoru v danom prípade pri informovaní o veciach verejného záujmu

sťažovateľ nekonal v dobrej viere a prečo nekonal v súlade s novinárskou etikou.

II.1.3 Závery ústavného súdu k namietanému porušeniu slobody prejavu

Sumarizujúc svoje predbežné závery ústavný súd konštatoval, že v posudzovanej

veci sťažovateľ, ktorý má ako vydávateľ denníka N. pri ochrane slobody prejavu v zmysle

judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto periodiku

informácie o veciach dôležitého verejného záujmu (ohrozenie osobnej bezpečnosti

ústavného činiteľa v okolnostiach súvisiacich s výkonom jeho verejnej funkcie) získané od

orgánov činných v trestnom konaní, ktoré boli formulované v polemickej podobe

a v relevantnom čase ich nielen podľa poznatkov orgánov činných v trestnom konaní, ale

v zásade aj podľa záverov krajského súdu nebolo možné považovať za nepravdivé. Za

daných okolností aj pri rešpektovaní skutočnosti, že údaje zverejnené o navrhovateľovi

(opierajúce sa o informácie orgánov činných v trestnom konaní) umožnili určitému okruhu

čitateľov denníka N. jeho identifikáciu, nemožno podľa názoru ústavného súdu z ústavného

hľadiska akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva na

ochranu osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu

osobnosti navrhovateľa.

Naopak, podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ uverejnením inkriminovaného

článku neprekročil a dohovorom mu garantovanú slobodu prejavu, a preto ani

nemohol neprípustným spôsobom zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa.

Sťažovateľ namietal nielen porušenie svojho základného práva na slobodu prejavu

a slobodne rozširovať informácie, ale aj porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a základného práva na rovnosť účastníkov súdneho

konania podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Ústavný súd kladie vo svojej rozhodovacej činnosti mimoriadny dôraz na

rešpektovanie základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože tvoria v podmienkach

demokratickej spoločnosti a právneho štátu kľúčové právne záruky ochrany

garantovaných práv (m. m. ), pričom vychádza z konceptu materiálneho

právneho štátu, ktorý vyžaduje, aby bola účastníkovi súdneho konania poskytnutá súdna

ochrana v požadovanej kvalite a v okolnostiach prípadu spravodlivo s rešpektom k jeho

garantovaným právam, tak hmotného, ako aj procesného charakteru. V opačnom

prípade sa totiž postup súdu dostáva do extrémneho rozporu s povinnosťou poskytnúť súdnu

ochranu tomu právu, ktorého ochrany sa účastník konania domáha, a výkon spravodlivosti

sa stáva arbitrárny a svojvoľný. Opomenutie vo veci relevantných skutkových alebo

právnych otázok narušuje dôveru v spravodlivosť a legitímne očakávanie účastníka konania,

aby sa v jeho veci rozhodlo nezaujato a nestranne.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu nepochybne patrí aj právna ochrana

v rámci odvolacieho konania, t. j. ochrana, ktorej sa účastník konania domáha ochrany

svojich práv pred odvolacím súdom podaním riadneho opravného prostriedku (odvolania)

z dôvodov, ktorých uplatnenie umožňuje procesné právo; v danom prípade príslušné

ustanovenia . Podstatou odvolania sťažovateľa bolo

domáhanie sa ochrany jeho a dohovorom garantovanej slobody prejavu a práva na

slobodné rozširovanie informácií.

Krajský súd v danom prípade potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 290/2005-

168 z 26. septembra 2008, ktorým tento vo svojej podstate (aj keď len čiastočne) vyhovel

návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti tým, že sťažovateľovi uložil povinnosť uverejniť

ospravedlnenie a zaplatiť navrhovateľovi náhradu nemajetkovej ujmy a náhradu trov

konania, čo odvodil zo záveru, že sťažovateľ neprípustným spôsobom zasiahol do

osobnostných práv navrhovateľa. Potvrdzujúcim rozsudkom tak krajský súd nepochybne

zasiahol do a dohovorom garantovanej slobody prejavu sťažovateľa a jeho práva na

slobodné rozširovanie informácií, keďže na jeho základe nadobudol označený rozsudok

okresného súdu právoplatnosť, t. j. právoplatnou sa stala i povinnosť sťažovateľa

ospravedlniť sa navrhovateľovi za uverejnenie inkriminovaného článku a povinnosť zaplatiť

mu náhradu nemajetkovej ujmy.

Podľa záverov ústavného súdu išlo v danom prípade vzhľadom na už uvedené

dôvody o neprimeraný, a teda neprípustný zásah do slobody prejavu sťažovateľa a jeho

práva a na slobodné rozširovanie informácií, a preto krajský súd namietaným rozsudkom

porušil jeho slobodu prejavu garantovanú , 2 a 4 a a 2

dohovoru. Krajský súd neakceptovateľným spôsobom zasiahol do slobody prejavu

v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou, v rámci ktorej bolo jeho povinnosťou

poskytnúť sťažovateľovi na základe ním podaného odvolania proti rozsudku okresného

súdu č. k. -168 z 26. septembra 2008 súdnu ochranu v a dohovorom

požadovanej kvalite ( a dohovoru), a zároveň pritom

garantovať rovnosť účastníkov súdneho konania ( ).

Z uvedeného dôvodu ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom

č. k. -237 zo 4. novembra 2009 porušil základné právo sťažovateľa na

slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií podľa , 2 a 4

a právo na slobodu prejavu a slobodu rozširovania informácií podľa čl. 10 ods. 1 a 2

dohovoru v spojení so základnými právami na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a rovnosť

účastníkov súdneho konania podľa a právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

II.2 K druhej námietke sťažovateľa

Podstatou druhej námietky sťažovateľa bolo tvrdenie, že krajský súd porušil jeho

garantované práva tým, že potvrdil výrok okresného súdu ukladajúci mu povinnosť

ospravedlniť sa uverejnením textu, ktorého sa navrhovateľ v žalobe nedomáhal a ktorý tento

súd neoprávnene pozmenil, a tiež tvrdenie, že krajský súd sa nedostatočne vysporiadal

s jeho argumentáciou uplatnenou v odvolaní týkajúcou sa výroku súdu prvého stupňa

o priznaní nemajetkovej ujmy v peniazoch navrhovateľovi.

Z povahy veci vyplýva, že druhá námietka sťažovateľa bezprostredne súvisí so

skutočnosťou, že krajský súd v namietanom rozsudku vo svojej podstate potvrdil záver

okresného súdu o tom, že uverejnením inkriminovaného článku sťažovateľ neprípustným

spôsobom zasiahol do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ v danom prípade uverejnením

inkriminovaného článku realizoval svoje právo na slobodu prejavu a na slobodné

rozširovanie informácií akceptovateľným spôsobom a že sa teda nedopustil

neprimeraného zásahu do práva na ochranu osobnosti navrhovateľa, tak bolo bez právneho

významu podrobnejšie sa zaoberať druhou námietkou sťažovateľa. Z logiky veci totiž

vyplýva, že ak krajský súd podľa záverov ústavného súdu neakceptovateľným

spôsobom pochybil vo svojom závere o tom, že sťažovateľ neprípustným spôsobom

zasiahol do práva navrhovateľa do ochrany jeho osobnosti, tak je v plnom rozsahu

opodstatnená aj jeho druhá námietka týkajúca sa rozhodnutia krajského súdu vo vzťahu

k povinnosti sťažovateľa ospravedlniť sa navrhovateľovi a k povinnosti nahradiť

navrhovateľovi nemajetkovú ujmu.

III.

V zmysle a podľa prvej vety zákona o ústavnom

súde ak sa základné právo alebo sloboda porušili rozhodnutím alebo opatrením, ústavný súd

také rozhodnutie alebo opatrenie zruší.

V zmysle tretej vety a podľa zákona

o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd rozhodol, že krajský súd rozsudkom

č. k. -237 zo 4. novembra 2009 porušil garantované práva

sťažovateľa, zrušil označený rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie (bod 2

výroku tohto nálezu).

Podľa ak ústavný súd právoplatné rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah zruší a vec vráti na ďalšie konanie, ten, kto vo veci vydal

rozhodnutie, rozhodol o opatrení alebo vykonal iný zásah, je povinný vec znova prerokovať

a rozhodnúť. V tomto konaní alebo postupe je viazaný právnym názorom ústavného súdu.

V súlade s bude krajský súd v ďalšom konaní vo

veci sťažovateľa viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyjadrenými v časti II tohto

nálezu.

Ústavný súd napokon rozhodol podľa aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátom JUDr. J. H. Ústavný súd pri rozhodovaní o úhrade trov konania

vychádzal z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za

prvý polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku

2010. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie

sťažnosti a podanie z 29. apríla 2010) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c),

§ 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

(ďalej len „vyhláška“), a to za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 360,69 €, čo spolu

s režijným paušálom trikrát 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) a zvýšením odmeny o 19 % daň z

pridanej hodnoty podľa § 18 ods. 3 vyhlášky (t. j. o sumu 68,53 €) predstavuje celkovú

sumu 450,85 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľa ( v spojení s Občianskeho

súdneho poriadku).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010