Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 83/01

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-85

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo

sudcov Eduarda Báránya a Ľubomíra Dobríka vo veci podnetu na začatie konania

JUDr. J. B., K., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., pre porušenie práv podľa čl. 50

ods. 2 a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd Úradom finančnej polície Slovenskej republiky, Správou kriminálnej

a finančnej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave; Okresným úradom vyšetrovania

Policajného zboru v Martine a Okresným úradom vyšetrovania Policajného zboru vo

Zvolene v súvislosti s trestnými stíhaniami vedenými proti nemu na Okresnom úrade

vyšetrovania Policajného zboru v Martine pod sp. zn. ČVS-OUV-23/20-2000 a na

Okresnom úrade vyšetrovania Policajného zboru vo Zvolene pod sp. zn. ČVS-293/10-ZV-

99 po verejnom ústnom pojednávaní konanom 6. decembra 2001 na verejnom zasadnutí

24. januára 2002 takto

r o z h o d o l :

Práva JUDr. J. B. podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd p o r u š e n é n e b o l i .

O d ô v o d n e n i e :

I.

JUDr. J. B. (ďalej len „navrhovateľ“) sa prostredníctvom svojho právneho zástupcu

obrátil na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) podaním z 23. mája

2001 označeným ako „Podnet na začatie konania na vyslovenie porušenia čl. 50 ods. 2

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“. Toto

podanie bolo doplnené ďalšími tromi písomnými podaniami, viacerými listinami (najmä

články z tlače) a tiež ústne.

Ústavný súd kvalifikoval podania navrhovateľa ako podnet na začatie konania pre

porušenie práv podľa (ďalej len „“)

účinnej do 1. júla 2001, resp. § 18 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“). Podnet bol prijatý na ďalšie konanie po jeho predbežnom prerokovaní uznesením

č. k. -12 z 31. augusta 2001, pričom vo veci samej ústavný súd konal na

verejnom ústnom pojednávaní 6. decembra 2001.

Navrhovateľ namietal porušenie svojich práv podľa a

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „prezumpcia neviny“,

resp. „dohovor“) zo strany troch odporcov, a to Úradu finančnej polície Slovenskej

republiky, Správy kriminálnej a finančnej polície Prezídia Policajného zboru v Bratislave

(ďalej len „finančná polícia“); Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru v Martine

(ďalej len „martinský úrad vyšetrovania“) a Okresného úradu vyšetrovania Policajného

zboru vo Zvolene (ďalej len „zvolenský úrad vyšetrovania“).

Navrhovateľ zhrnul porušenie prezumpcie neviny na tretej strane svojho prvého

podania z 23. mája 2001. Tu uviedol, že odporcovia sa porušenia dopustili tým, že

„ - zverejnili podrobnú informáciu o mojom údajnom protizákonnom postupe (trestnej

činnosti) skôr, ako bolo začaté trestné stíhanie,

- umožnili prístup médiám k trestnému spisu v neprípustnom rozsahu v rozpore s § 2 ods. 2,

8a, 65 A d Zákona o informáciách,

- podrobným skutkovým a čiastočne právnym rozborom vecí vo všetkých prípadoch

fakticky konštatovali moju vinu,

- vytvorili alebo umožnili vytvoriť podmienky pre reálne ohrozenie využitia práv mojej

obhajoby“.

V tomto podaní bol uvedený aj návrh nálezu, ktorý by mal ústavný súd vo veci samej

vydať: „Úrad finančnej polície SR, v čl. „Trestná činnosť súvisiaca s exekučným konaním“

uverejnenom v čísle 18-19/2000 časopisu Dane a právo v praxi, vyšetrovateľ OÚV PZ

Martin a vyšetrovateľka OÚV PZ Zvolen, konajúci vo veciach ČVS-OÚV-23/20-2000 resp.

ČVS-OÚV-293/10-ZV-99 informovaním médií nad rámec oprávnenia, daného Trestným

poriadkom porušili právo navrhovateľa byť považovaný za nevinného, kým súd nevysloví

právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu, garantované SR

a čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Na verejnom ústnom pojednávaní navrhovateľ zotrval na citovanom návrhu nálezu.

Na upresnenie vo vzťahu k martinskému úradu vyšetrovania a zvolenskému úradu

vyšetrovania však dodal, že porušenie prezumpcie neviny u prvého spája s článkami

„Trestná činnosť súvisiaca s exekučným konaním“ (Dane a právo v praxi č. 18-19/2000

z 13. septembra 2000), „Miliardový podvod“ (Moment zo 6. októbra 2000), „Vysoká škola

tunelovania“ (Profit z 18. septembra 2000) a „Ad: Vysoká škola tunelovania“ (Profit

z 3. novembra 2000) a u druhého s článkom „Vyše miliardy fuč“ (Pravda z 20. apríla 2001).

Navrhovateľ vo svojich tvrdeniach zdôraznil najmä tieto skutočnosti.

Právnym základom a východiskom podnetu má byť . Tento

v ods. 1 ustanovuje, že orgány činné v trestnom konaní pri informovaní verejnosti o svojej

činnosti poskytovaním informácií oznamovacím prostriedkom sú povinné dbať na to, aby

neohrozovali objasnenie skutočností dôležitých na posúdenie veci, nezverejňovali

o osobách, ktoré majú účasť na trestnom konaní, údaje, ktoré priamo nesúvisia s trestnou

činnosťou, a aby neporušili zásadu, že dokiaľ právoplatným odsudzujúcim rozsudkom nie je

vina vyslovená, nemožno na toho, proti komu sa vedie trestné konanie, hľadieť ako by bol

vinný (podľa ods. 2 citovaného ustanovenia z označených dôvodov odoprú poskytnutie

informácií). Neprípustným a nadmerným informovaním tlačových médií (podľa

navrhovateľa niektoré články obsahujú celé pasáže z uznesení o vznesení obvinenia,

médiám bolo umožnené nahliadnuť do trestných spisov, prípadne im boli dané k dispozícii

niektoré listiny) odporcovia nerešpektovali . To malo za následok aj

porušenie prezumpcie neviny, ktorá je v označenom ustanovení implikovaná. Keby boli

odporcovia obmedzili prístup k informáciám v súlade s týmto ustanovením, boli by

rešpektovali aj prezumpciu neviny. Pokiaľ však napr. vyšetrovateľ de facto umožní

novinárovi oboznámiť sa s obsahom trestného spisu, dopúšťa sa okrem iných pochybení aj

hrubého porušenia tohto princípu. Navrhovateľ tiež označil konkrétne časti v už citovaných

článkoch, ktoré majú znamenať faktické konštatovanie jeho viny.

Ani jeden z odporcov nesúhlasil s tvrdeniami navrhovateľa o porušení prezumpcie

neviny v súvislosti s jeho trestnými stíhaniami.

Finančná polícia uviedla ako písomne, tak aj ústne, že o trestnom stíhaní

navrhovateľa informovala tlač až po vznesení obvinenia martinským úradom vyšetrovania

28. augusta 2000. Ide o informácie len ohľadne martinského úradu vyšetrovania (nie

zvolenského úradu vyšetrovania) v súvislosti s článkami „Dvojmiliardový tunel“ (Pravda

z 30. augusta 2000), „Trestná činnosť v súvislosti s exekučným konaním“ (Dane a právo

v praxi č. 18-19/2000 z 13. septembra 2000), „Vysoká škola tunelovania“ (Profit

z 18. septembra 2000) a „Miliardový podvod“ (Moment zo 6. októbra 2000). Dôvodom

poskytnutia informácií médiám bola preventívna činnosť smerujúca k poukázaniu na

vysokú spoločenskú nebezpečnosť v tom čase rezonujúcich prípadov závažnej trestnej

činnosti ekonomického charakteru, ktorej súčasťou boli aj exekučné konania.

Všetky informácie poskytnuté médiám (na základe súhlasu vyšetrovateľa) nepresiahli

rámec výroku uznesenia o vznesení obvinenia, pričom ani v jednom prípade nešlo o takú

informáciu, ktorá by znamenala porušenie zásady prezumpcie neviny. Navrhovateľ bol

označený len iniciálkami a procesným postavením v trestnom konaní (obvinený). V žiadnej

z informácií podanej médiám finančnou políciou nebol navrhovateľ označený za vinného

a ani médiá samotné ho za vinného neoznačili. Nie je dôvodné ani tvrdenie navrhovateľa, že

by finančná polícia informovaním médií ohrozila využitie práv jeho obhajoby v trestnom

konaní.

Martinský úrad vyšetrovania v písomnom vyjadrení uviedol, že všetky

navrhovateľom predložené články v tlači boli uverejnené až po vznesení mu obvinenia z ich

strany 28. augusta 2000. Poprel tvrdenia navrhovateľa, že médiá mali prístup

k vyšetrovaciemu spisu, že uvedený úrad vyšetrovania konštatoval jeho vinu v tlači

(konštatovať vinu alebo rozhodnúť o nevine môže len príslušný nezávislý súd) a ohrozil

využitie práv jeho obhajoby.

Médiám boli z jeho strany informácie poskytnuté v zmysle .

Išlo však o informácie vychádzajúce a z dôvodu objektívnosti uvádzané v intenciách výroku

uznesenia o vznesení obvinenia, za dodržania všetkých zásad trestného konania a len

v rámci . Príslušný vyšetrovateľ nebol autorom žiadneho článku, žiadne

články neautorizoval a ani nespracúval právne stanoviská pre médiá.

Zvolenský úrad vyšetrovania v písomnom vyjadrení k podnetu navrhovateľa a tiež aj

na verejnom ústnom pojednávaní zotrval na stanovisku, že ani riaditeľ a ani príslušný

vyšetrovateľ alebo iný pracovník ich úradu v trestnej veci navrhovateľa nekomunikoval

s novinármi a ani neposkytol žiadne údaje. Nikto nepýtal súhlas od vyšetrovateľa na

poskytnutie informácií masmédiám čo do možnosti zverejniť prípad vrátane rozsahu

poskytnutej informácie. Odpis uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

navrhovateľovi bol z jeho strany doručený Úradu finančnej polície, odboru Banská Bystrica

(ako predkladateľovi realizačného návrhu) v zmysle čl. 13 ods. 8 nariadenia ministra vnútra

Slovenskej republiky č. 77/1997.

II.

Z listín, ktoré boli ústavnému súdu predložené účastníkmi konania alebo ktoré si

zadovážil sám, vyplývajú tieto skutočnosti.

Martinský úrad vyšetrovania uznesením sp. zn. ČVS-OUV-23/20-2000 z 28. augusta

2000 začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie proti trom osobám vrátane navrhovateľa.

U Ing. J. V. a Ing. M. O. (bývalý predseda a člen predstavenstva ZŤS TEES Martinské

strojárne, a. s., Martin) išlo o skutky právne kvalifikované ako trestné činy zneužívania

informácií v obchodnom styku, porušovania povinností pri správe cudzieho majetku

a poškodzovania veriteľa, ktoré mali byť spáchané v roku 1998 ku škode označenej

organizácie, jej veriteľa VÚB, a. s., Bratislava a neoprávnenému prospechu pre DMD FIN,

a. s., Trenčín.

U navrhovateľa išlo o skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného

zákona. Tento mal spáchať ako súdny exekútor v roku 1998 ku škode ZŤS TEES Martinské

strojárne, a. s., Martin vo výške 900 795 546,75 Sk a neoprávnenému prospechu pre DMD

FIN, a. s., Trenčín. Podstata trestného konania mala spočívať vo vykonaní exekúcie

predajom hnuteľných vecí, kde navrhovateľ neoprávnene označil cenné papiere poškodenej

organizácie (akcie) za hnuteľné veci, ktoré po vykonaných neúspešných dražbách neskôr

prevzala zvýhodnená organizácia za polovicu odhadnej ceny. Navrhovateľ mal pritom

porušiť ustanovenie § 132 Exekučného poriadku, keďže nevykonal všetko, čo je potrebné

na zachovanie alebo výkon práv z cenných papierov, a ani nepožiadal príslušný súd

o vydanie poverenia na vykonanie takého úkonu.

Navrhovateľovi bolo označené uznesenie doručené 7. septembra 2000. Dňa 4. júla

2001 martinský úrad vyšetrovania vyšetrovanie ukončil a podal okresnému prokurátorovi

v Martine návrh na podanie obžaloby na navrhovateľa za stíhaný skutok. Obžaloba bola

podaná na Okresný súd v Martine 28. augusta 2001. Podľa navrhovateľa uvedený súd

doposiaľ v tejto veci nekonal ani hlavné pojednávanie.

Zvolenský úrad vyšetrovania uznesením sp. zn. ČVS: OUV-293/10-ZV-99 zo

17. apríla 2001 začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie proti trom osobám vrátane

navrhovateľa. Ing. P. Ď. a Ing. I. M. (generálny riaditeľ, resp. finančný riaditeľ PPS Detva

Holding, a. s.) sú stíhaní pre skutok právne kvalifikovaný ako spolupáchateľstvo

k trestnému činu poškodzovania veriteľa. Tento mali spáchať v priebehu rokov 1997 a 1998

ku škode veriteľa označenej organizácie, to znamená Všeobecnej úverovej banky, a. s.,

pobočky Zvolen.

U navrhovateľa išlo o skutok právne kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania

právomoci verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a) a ods. 2 písm. a) a c) Trestného

zákona. Tento mal spáchať ako súdny exekútor v roku 1998 obdobným spôsobom konania

ako v predošlom prípade ku škode PPS Detva, a. s., Detva vo výške 1 419 137 000,– Sk

a neoprávnenému prospechu v uvedenej výške pre DMD Holding, a. s., Trenčín.

Navrhovateľ prevzal označené uznesenie 9. mája 2001. Vyšetrovanie v tejto veci ešte

nebolo skončené, a teda ani podaná obžaloba prokurátorom na súd.

Ústavnému súdu boli navrhovateľom predložené fotokópie nasledovných článkov

z tlače (podľa chronológie): 1. „Dvojmiliardový tunel“ (Pravda z 30. augusta 2000),

2. „Napĺňanie odkazu Júliusa Tótha“ (Pravda zo 4. septembra 2000), 3. „Vytunelované

Martinské strojárne sú v ťažkej kríze“ (Hospodárske noviny zo 4. septembra 2000),

4. „Trestná činnosť súvisiaca s exekučným konaním“ (Dane a právo v praxi č. 18-19/2000

z 13. septembra 2000), 5. „Vysoká škola tunelovania“ (Profit z 18. septembra 2000),

6. „Miliardový podvod ?“ (Moment zo 6. októbra 2000), 7. „Ad: Vysoká škola tunelovania“

(Profit z 3. novembra 2000), 8. „Tunel na druhú“ (Pravda z 15. januára 2001), 9. „Martinské

memento“ (Pravda z 15. januára 2001), 10. „Vyše miliardy fuč“ (Pravda z 20. apríla 2001),

11. „Lieta exšéf exekútorov v miliardovom tuneli ?“ (Nový čas z 3. júla 2001),

12. „Vyšetrovatelia skončili“ (Pravda z 10. júla 2001) a 13. „Dodržiava sa princíp

prezumpcie neviny ?“ (Pravda z 10. júla 2001).

Navrhovateľ na verejnom ústnom pojednávaní v upresnenom návrhu nálezu, ktorý by

mal ústavný súd vyniesť, namietal porušenie prezumpcie neviny takto: finančná polícia

ohľadne článku č. 4, martinský úrad vyšetrovania ohľadne článkov č. 4, č. 5 (s poukazom aj

na článok č. 7) a č. 6 a zvolenský úrad vyšetrovania vo vzťahu k článku č. 10. Takto

sformulovaný návrh nálezu vymedzuje predmet posudzovania ústavného súdu. To však

samozrejme neznamená, že by ústavný súd predmet posudzovania vytrhával z celkového

kontextu predložených dôkazov a len z prípadných nedostatkov vo formulácii návrhu nálezu

zo strany navrhovateľa vyvodzoval preňho nepriaznivé dôsledky.

III.

Navrhovateľ namietal porušenie zásady prezumpcie neviny garantovanej čl. 50 ods. 2

a dohovoru.

Podľa : „Každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa

za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu.“

Podľa čl. 6 ods. 2 dohovoru: „Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje sa

nevinného, dokiaľ jeho vina nebola preukázaná zákonným spôsobom.“

Navrhovateľom označené články v tlači, v ktorých mali odporcovia fakticky

skonštatovať jeho vinu zo spáchania trestných činov, boli publikované po vydaní uznesení

o vznesení obvinenia zo strany martinského úradu vyšetrovania a zvolenského úradu

vyšetrovania (28. augusta 2000 a 17. apríla 2001). Možno teda konštatovať, že navrhovateľ

bol v tom čase osobou, proti ktorej sa viedlo trestné konanie, resp. osobou obvinenou,

a preto požíval ochranu vyplývajúcu z prezumpcie neviny. Nie je podstatné, že niektoré

články boli publikované v období medzi vydaním uznesení o vznesení obvinenia a ich

doručením navrhovateľovi. Podľa slovenského sa osoba stáva

obvinenou vydaním uznesenia o vznesení obvinenia, a nie až momentom jeho oznámenia

(podľa treba uznesenie o vznesení obvinenia oznámiť

obvinenému do troch dní, najneskôr však na začiatku jeho prvého výsluchu).

Prezumpcia neviny je jednou zo základných zásad trestného konania (§ 2 ods. 2

). Z uvedeného vyplýva nielen to, že ju majú v prvom rade zabezpečiť

orgány činné v trestnom konaní, ale aj to, že práve tieto orgány ju môžu na druhej strane

tiež porušiť.

Aj z doterajšej rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva

v Štrasburgu (ďalej len „európsky súd“) a tiež ústavného súdu je zrejmé, že okrem súdu

môže porušenie prezumpcie neviny prichádzať do úvahy aj u iného orgánu činného

v trestnom konaní. Vo veciach európskeho súdu Allenet de Ribemont v. Francúzsko

(rozsudok z 10. februára 1995, séria A, č. 308) a Daktaras v. Litva (rozsudok z 10. októbra

2000, č. 42095/98) išlo o vyšetrujúce osoby, resp. prokurátora. Podľa právneho názoru

ústavného súdu sa prezumpcia neviny neobmedzuje len na trestné konanie, v ktorom sa má

rozhodnúť o vine toho, proti komu sa konanie vedie, ale má aj širší dosah ().

Rešpektovanie tohto princípu má zabezpečiť nielen súd v súdnom konaní, kde sa rozhoduje

o vine, ale aj iné orgány činné v trestnom konaní, ktoré pôsobia v predsúdnom štádiu, tzv.

prípravnom konaní, teda prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán. Aj nevhodné výroky

orgánov prípravného trestného konania, ktoré by sa v podstate rovnali vysloveniu viny

trestne stíhanej osoby, by mohli porušiť prezumpciu neviny, a to najmä vtedy, pokiaľ by

napr. podnietili verejnosť uveriť, že trestne stíhaná osoba je vinná, a prejudikovali by

hodnotenie faktov kompetentným súdom ().

Martinský úrad vyšetrovania a zvolenský úrad vyšetrovania sú štátne orgány,

u ktorých prichádza do úvahy porušenie prezumpcie neviny. Takýmto orgánom je však aj

finančná polícia. Táto sa v oboch trestných veciach navrhovateľa zúčastnila preverovacej

činnosti, to znamená postupu pred začatím trestného stíhania podľa deviatej hlavy

(), pričom jej tzv. realizačné návrhy tvorili jeden z významných

podkladov pre začatie trestného stíhania a vznesenie obvinenia. V zmysle § 12 ods. 11

sa však aj postup podľa jeho deviatej hlavy považuje za trestné konanie.

Finančná polícia ako orgán činný v trestnom konaní ( ) je

preto tiež subjektom spôsobilým porušiť prezumpciu neviny.

Účelom zásady prezumpcie neviny je chrániť každého, kto bol obvinený z trestného

činu, pred vyslovením výroku o vine bez toho, aby bola jeho vina preukázaná v súlade so

zákonom (rozsudok európskeho súdu vo veci Nölkenbockhoff v. Nemecko z 25. augusta

1987, séria A, č. 123, § 33). Jej hlavným účelom je chrániť obvineného pred akýmkoľvek

súdnym rozhodnutím alebo inými výrokmi príslušných úradných osôb („State officials“),

ktoré sa rovnajú vysloveniu jeho viny bez toho, aby bola táto predtým preukázaná v súlade

so zákonom (rozsudok európskeho súdu vo veci Rushiti v. Rakúsko z 21. marca 2000,

č. 28389/95, § 31). Z prezumpcie neviny tiež vyplýva, že žiadny štátny orgán (vrátane jeho

ústavných činiteľov) nie je oprávnený vysloviť vinu či rozhodnúť o vine osoby, proti ktorej

sa vedie trestné konanie, ešte predtým, ako ju vyslovil príslušný súd právoplatným

odsudzujúcim rozsudkom ().

Prezumpcia neviny je jedným zo základov spravodlivého trestného konania. K jej

porušeniu dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby („public official“), ktoré sa týkajú

osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte pred

tým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom. Postačuje, dokonca aj pri absencii

formálneho konštatovania, tiež argumentácia nasvedčujúca tomu, že úradná osoba považuje

obvineného za vinného (napr. Daktaras v. Litva, § 41 a obdobne Allenet de Ribemont

v. Francúzsko, § 35).

Európsky súd preto aj vo veci Daktaras v. Litva zdôraznil význam výberu slov zo

strany úradných osôb v ich výrokoch pred tým, ako bola obvinená osoba prejednaná súdom

a uznaná vinnou z trestného činu (§ 41). Vo veci Allenet de Ribemont v. Francúzsko sa už

predtým zaoberal v týchto súvislostiach aj vzťahom slobody prejavu podľa čl. 10 dohovoru

a prezumpcie neviny. Keďže sloboda prejavu zahŕňa slobodu prijímať a rozširovať

informácie, prezumpcia neviny nemôže zabrániť príslušným orgánom informovať verejnosť

o prebiehajúcom trestnom vyšetrovaní. Vyžaduje však, aby to robili so všetkou

uvážlivosťou a opatrnosťou („with all the discretion and circumspection“), ktorá je

nevyhnutná, pokiaľ má byť prezumpcia neviny rešpektovaná ( § 38).

V poslednej dobe európsky súd zdôraznil základný rozdiel vo výrokoch úradných

osôb, ktoré majú vzťah k prezumpcii neviny, napr. v rozhodnutiach o prijateľnosti

(„Decision as to the admissibility“) sťažnosti č. 38087/97 Samuel St. Clavier Hibbert

v. Holandsko a sťažnosti č. 27785/95 Adam Wloch v. Poľsko z 26. januára 1999, resp.

30. marca 2000. Uviedol, že treba robiť rozdiel medzi výrokmi, ktoré odrážajú alebo

vyjadrujú názor, že dotknutá osoba je vinná, a výrokmi, ktoré iba vyjadrujú stav podozrenia

(„a state of suspicion“). Prvé porušujú prezumpciu neviny, zatiaľ čo druhé boli považované

za prijateľné alebo nezávadné („unobjectionable“) v rôznych situáciách posudzovaných

európskym súdom (napr. Lutz v. Nemecko, rozsudok z 25. augusta 1987, séria A, č. 123,

§ 62; Englert v. Nemecko, rozsudok z 25. augusta 1987, séria A, č. 123, § 39;

Nölkenbockhoff v. Nemecko, § 39 a Leutscher v. Holandsko, rozsudok z 26. marca 1996,

č. 52/1994/499/581, § 31).

Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť

posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (Daktaras

v. Litva, § 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok európskeho súdu z 26. marca 1982, séria A,

č. 49, § 36 – 41).

IV.

1. Navrhovateľ označil a zdôraznil nasledovné konkrétne časti v článkoch z tlače,

ktorými odporcovia porušili jeho prezumpciu neviny.

V článku (č. 4) „Trestná činnosť súvisiaca s exekučným konaním“ (Dane a právo

v praxi č. 18-19/2000 z 13. septembra 2000) ide o túto časť: „Uvedené skutočnosti

potvrdzujú, že predstavitelia ZŤS TEES Martinské strojárne, a. s. Martin Ing. Jaroslav V.

a Ing. Milan N. konali v zhode so zástupcom DMD HOLDING, a. s. a DMD FIN, a. s.

Trenčín a so súdnym exekútorom JUDr. Jánom B. s úmyslom previesť hnuteľný a hlavne

nehnuteľný majetok na spoločnosť DMD FIN, a. s. za čo najnižšiu cenu a tým vedome

poškodiť iných veriteľov, najmä VÚB, a. s. Bratislava a taktiež na úkor materskej

spoločnosti ZŤS TEES Martinské strojárne, a. s. Martin, nakoľko na uvedený majetok, t. j.

na akcie spoločnosti ZŤS TEES Martinské strojárne, a. s. Martin bola vykonávaná exekúcia

ďalším exekútorom.“

V článku (č. 5) „Vysoká škola tunelovania“ (Profit z 18. septembra 2000)

navrhovateľ namietal záver článku: «„Hoci konanie obvinených vykazuje znaky skutkovej

podstaty trestného činu poškodzovania veriteľa, ak ho posudzujeme komplexne, ide

o premyslené podvodné konanie s cieľom presunúť majetok zo spoločnosti ZŤS TEES

Martinské strojárne do ostatných dcérskych spoločností a následne na DMD Fin,“ hovorí

zástupca riaditeľa ÚFP. Podľa polície tak spôsobili martinským strojárom škodu najmenej

za 900 mil. Sk a VÚB Bratislava za 222 mil. Sk. Podľa polície je však reálny predpoklad, že

škody budú ešte vyššie.»

V článku (č. 7) „Ad vysoká škola tunelovania“ (Profit z 3. novembra 2000)

navrhovateľ poukazuje na toto „Stanovisko redakcie: Autor vychádzal z osobných

rozhovorov s vyšetrovateľmi, ako aj z vyšetrovacích spisov Okresného úradu vyšetrovania

Martin a Úradu finančnej polície, kde sa konštatujú všetky skutočnosti (s výnimkou

poslednej), ktoré vo svojej reakcii J. B. označuje za nepravdy. Profit podobne ako iné

slovenské periodiká si len plnil svoju povinnosť informovať verejnosť, pričom podotýkame,

že v rámci zachovania prezumpcie neviny sme neuvádzali plné meno exekútora. Z vyššie

uvedených dôvodov pokladáme uverejnenie materiálu za postačujúce.“

V článku (č. 6) „Miliardový podvod ?“ (Moment zo 6. októbra 2000) navrhovateľ

namieta časť: „Vyšetrovateľ začal trestné stíhanie aj voči exekútorovi JUDr. Jánovi B.

z Košíc, ktorý manažmentu pri spomínanej transakcii aktívne pomáhal. Okresný súd

v Martine v júni minulého roku označil ním vykonanú exekúciu za neprípustnú a rozhodol

o jej zastavení. To však nič nemení na skutočnosti, že spomínaná trojica sa podľa

vyšetrovateľa dopustila trestného činu.“

V článku (č. 10) „Vyše miliardy fuč“ (Pravda z 20. apríla 2001) navrhovateľ napáda

časť, v ktorej má podľa neho ísť o opis skutkového deja z uznesenia zvolenského úradu

vyšetrovania o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo 17. apríla 2001. Jej znenie

je nasledovné: „Súdny exekútor J. B. na základe poverenia Okresného súdu vo Zvolene

vydal exekučný príkaz na vykonanie exekúcie predajom hnuteľných vecí, kde neoprávnene

a v rozpore s Exekučným poriadkom označil aj cenné papiere. Exekúcia cenných papierov

bola vykonaná na základe spomínanej notárskej zápisnice, pričom po dvoch vykonaných

neúspešných dražbách tieto akcie, ktoré boli znalecky ohodnotené na 40,16 Sk za jednu

akciu, odovzdal spoločnosti DMD Holding, a. s., Trenčín za polovicu odhadnutej ceny, teda

za 20,08 Sk za akciu. Tým exekútor podľa vyšetrovateľa porušil ustanovenie Exekučného

poriadku, lebo nevykonal všetko potrebné na zachovanie alebo výkon práv z cenných

papierov a ani nepožiadal príslušný súd o vydanie poverenia na vykonanie takéhoto úkonu.

Tým mal podľa vyšetrovateľa spôsobiť škodu pre PPS, a. s., Detva viac ako 1,4 mld. Sk.

Obvinený exekútor je za podobné konanie stíhaný aj v prípade ZŤS TEES Martin.“

Finančná polícia a martinský úrad vyšetrovania sa bránili, že pokiaľ poskytli

informácie masmédiám v súvislosti s trestnou vecou navrhovateľa vedenou na označenom

úrade vyšetrovania, bolo to len v rámci uznesenia o vznesení obvinenia z 28. augusta 2000.

Zvolenský úrad vyšetrovania namietal, že informácie o trestnej veci navrhovateľa u nich

vedenej na základe uznesenia o vznesení obvinenia zo 17. apríla 2001 masmédiám

neposkytol.

2. Ústavný súd musí posudzovať navrhovateľom napádané výroky v kontexte

slovenskej právnej úpravy trestného konania, uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení

obvinenia navrhovateľovi a tiež celkového znenia označených článkov.

Podľa nikoho nemožno trestne stíhať alebo pozbaviť slobody

inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa § 160 ods. 1 Trestného

poriadku ak zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že bol spáchaný trestný čin ...

vyšetrovateľ alebo policajný orgán začne bez meškania trestné stíhanie. Podľa § 163 ods. 1

ak je na podklade zistených skutočností dostatočne odôvodnený záver,

že trestný čin spáchala určitá osoba, vydá vyšetrovateľ bez meškania uznesenie, že sa táto

osoba stíha ako obvinený.

Z teda vyplýva aj subjektívne právo každého, aby nemohol byť

trestne stíhaný (ako obvinený) inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Aby

bolo dané tomuto subjektívnemu právu zadosť, určitá osoba môže byť podľa Trestného

poriadku (odhliadnuc od výnimiek) trestne stíhaná len vtedy, ak po prvé sú tu skutočnosti

nasvedčujúce tomu, že bol spáchaný trestný čin, a po druhé ak v rámci takýchto skutočností

existuje dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala práve táto osoba. Právna prax

zvykne používať aj slovné spojenie, že osoba môže byť trestne stíhaná vtedy, ak u nej

existuje „dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu“ (toto spojenie používa napr. aj

dohovor v čl. 5 ods. 1 písm. c).

Dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, ktoré odôvodňuje trestné stíhanie

osoby ako obvineného, je nepochybne nižšej kvality ako to podozrenie, ktoré odôvodňuje

postavenie obvineného pred súd podľa (ak výsledky

vyšetrovania dostatočne odôvodňujú postavenie obvineného pred súd, prokurátor podá

obžalobu). Iba ak súd po príslušnom konaní dospeje k záveru, že výsledky dokazovania

preukazujú mimo rozumných pochybností, že obvinený (obžalovaný) trestný čin spáchal,

odôvodňuje takýto záver (najvyššej kvality) vyslovenie viny (a nie iba dôvodného

podozrenia vyššej alebo nižšej kvality).

Orgány činné v trestnom konaní sa neodlišujú navzájom ani tak v tvrdeniach

o spáchaní trestného činu obvineným, ako skôr v spôsobe, akým to robia. Súd deklarujúci

jeho vinu vyslovuje tento záver v podstate bez výhrad (mimo rozumných pochybností),

zatiaľ čo orgány prípravného konania (prokurátor, vyšetrovateľ a policajný orgán) to robia

s menšími alebo väčšími výhradami. Vyšetrovateľ, ktorý vznáša obvinenie, vyslovuje

tvrdenie o spáchaní trestného činu s výhradou „nasvedčujúcich skutočností“ podľa § 160

ods. 1 a „dostatočne odôvodneného záveru“ podľa

.

Je logické, že pokiaľ trestné stíhanie predstavuje zásah alebo podmienku zásahu do

osobnej slobody jedinca v zmysle , pričom má byť opodstatnené

zákonnými dôvodmi a vedené zákonným spôsobom, príslušné orgány činné v prípravnom

trestnom konaní môžu takto konať iba na základe pozitívnych tvrdení o spáchaní trestného

činu obvineným. Práve takéto tvrdenia, ktoré majú byť tiež náležite podložené zákonne

získanými informáciami, sú jednou zo záruk proti svojvoľnému postupu štátnych orgánov

a ich nedôvodnému zásahu do ústavných práv a slobôd občanov. Samotné tvrdenia orgánov

činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu obvineným nie sú preto zásahom do

prezumpcie neviny, pokiaľ sú vyslovené s výhradami, ktoré odôvodňujú postavenie

jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež štádium trestného konania.

3. Článkom (č. 4) „Trestná činnosť súvisiaca s exekučným konaním“ (Dane a právo

v praxi č. 18-19/2000 z 13. septembra 2000) mala byť podľa navrhovateľa porušená

prezumpcia neviny zo strany finančnej polície a martinského úradu vyšetrovania.

Tento článok bol publikovaný v označenom časopise v rubrike „Zo správ finančnej

polície“, pričom aj na záver je uvedené: Úrad finančnej polície SKFP – P – PZ. Pod

nadpisom článku je úvod: „V auguste 2000 vzniesol vyšetrovateľ Okresného úradu

vyšetrovania v Martine na základe návrhu na začatie trestného stíhania spracovaného

Úradom finančnej polície obvinenie trom osobám.“ Samotný textu článku začína: „Exekútor

JUDr. Ján. B. bol obvinený z trestného činu zneužitia právomoci verejného činiteľa podľa

, písm. a, c v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“).“ V ďalšom texte článku sú viaceré časti

z uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia z 28. augusta 2000 vrátane časti

navrhovateľom označenej (a citovanej v bode 1 tejto časti nálezu).

Článok (č. 5) „Vysoká škola tunelovania“ (Profit z 18. septembra 2000) bol

v označenom časopise publikovaný v rubrike „kauza ...“, má svojho autora a začína

úvodom: „Štatutárni zástupcovia ZŤS TEES Martinské strojárne umožnili spoločnosti DMD

Fin získať za 20 mil. Sk akcie, ktorých reálna hodnota dosahovala miliardu korún.“

Navrhovateľ označil záver článku ako časť nepochybne porušujúcu prezumpciu

neviny (pozri jej citáciu v bode 1 tejto časti nálezu). Tento článok je publikovaný na dvoch

stranách formátu A 4, pričom každá strana má tri stĺpce (na oboch stranách sú spolu tri

fotozábery). Text článku obsahuje viaceré časti (vrátane záveru), resp. údaje z uznesenia

o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia z 28. augusta 2000.

V texte článku však treba poukázať napr. aj na túto časť (prvá strana, stĺpce 1 a 2):

„Okresný úrad vyšetrovania v Martine v spolupráci s Úradom finančnej polície (ÚFP)

zhromaždil dokumentačný materiál, na základe ktorého sa 28. augusta začalo trestné

stíhanie voči trom osobám zainteresovaným na poškodzovaní veriteľov na úkor materskej

spoločnosti ZŤS TEES Martinské strojárne, a. s. Ako Profitu potvrdil zástupca riaditeľa

ÚFP D. B., majú dôvodné podozrenie, že obvinení predstavitelia strojární uskutočnili kroky

v zhode so zástupcami firiem DMD Holding, a. s., a DMD Fin, a. s., s úmyslom previesť

majetok martinského podniku za čo najnižšiu cenu. Vyšetrovateľ obvinil z trestného činu

zneužitia právomoci verejného činiteľa súdneho exekútora Jána B.“

Pri článku (č. 7) „Ad: Vysoká škola tunelovania“ (Profit z 3. novembra 2000) išlo

navrhovateľovi skôr o poukázanie na účasť martinského úradu vyšetrovania na výrokoch

publikovaných v predchádzajúcom článku.

Článok (č. 6) „Miliardový podvod ?“ (Moment zo 6. októbra 2000) sa zaoberá

problémami Martinských strojární aj v kontexte problémov spojených s konverziou

zbrojárskej výroby na Slovensku. Je publikovaný na 4 stranách formátu A 4, avšak značnú

časť v ňom zaberajú fotozábery. Jeho nadtitul znie „rozkrádačka“ a podtitul „Bývalý

manažment martinských strojární je trestne stíhaný za tunelovanie“. Na záver článku je

uvedená jeho autorka.

Navrhovateľ napadol časť publikovanú na poslednej strane článku (a citovanú

v bode 1 tejto časti nálezu). Tejto predchádzajú údaje o trestnom stíhaní pracovníkov

manažmentu Ing. M. N. a Ing. J. V., ktoré mal Momentu poskytnúť zástupca riaditeľa

finančnej polície (v intenciách uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia

z 28. augusta 2000). Po navrhovateľom napadnutej časti nasleduje: „Ak súd preukáže ich

vinu, hrozí im odňatie slobody od 6 mesiacov do 5 rokov, prípadne za zneužívanie

informácií v obchodnom styku 5 až 12 rokov. Obvinenému exekútorovi hrozí odňatie

slobody na 3 až 10 rokov.“

Článok (č. 10) „Vyše miliardy fuč“ (Pravda z 20. apríla 2001) sa týka uznesenia

zvolenského úradu vyšetrovania o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo

17. apríla 2001. Jeho nadtitul znie: „Traja obvinení v kauze tunelovania PPS Detva.“ Článok

má dvoch autorov a bol publikovaný v rozsahu šiestich stĺpcov.

Navrhovateľom napadnutej časti článku (a citovanej v bode 1 tejto časti nálezu) však

predchádzajú aj iné z hľadiska prezumpcie neviny významné časti. V úvodnom odseku

článku sa napr. uvádza, že zvolenský vyšetrovateľ súčasne obvinil aj exekútora Jána

Borovského zo zneužívania právomoci verejného činiteľa. V poslednom odseku tretieho

stĺpca sa zase uvádza: „Celou záležitosťou sa začal zaoberať Úrad finančnej polície

Policajného zboru a na základe jeho poznatkov vyšetrovateľ vzniesol obvinenie.“

Autorom článku č. 4 je finančná polícia, autorom ďalších označených článkov

(č. 5, č. 6 a č. 10) sú novinári (v článku č. 7 sa nachádza vyjadrenie navrhovateľa

a stanovisko redakcie). Pri článkoch č. 5, č. 6 a č. 7 nie sú pochybnosti, že novinári

vychádzali aj z informácií finančnej polície a martinského úradu vyšetrovania. Vzhľadom

na rozporné tvrdenia účastníkov konania ohľadne článku č. 10, avšak s prihliadnutím na

tvrdenia navrhovateľa, ako aj celkové znenie tohto článku, možno zaujať pracovnú verziu,

že aj pri tomto článku novinári vychádzali tiež z informácií zvolenského úradu

vyšetrovania, ktorý začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie.

Celková štruktúra a znenie článku č. 4 boli vecou finančnej polície, zatiaľ čo pri

článkoch č. 5, č. 6 a č. 10 ide o záležitosť novinárov (pri článku č. 7 len sčasti). Tento

rozdiel však nie je podstatný, pretože navrhovateľom napádané časti článkov, ktoré mali

porušiť prezumpciu neviny, ústavný súd neposudzoval izolovane, ale v kontexte o. i. aj

celkového znenia týchto článkov.

Z obsahu článkov nemožno vyvodiť záver, že by odporcovia poskytli tlačovým

masmédiám informácie odrážajúce alebo vyjadrujúce ich názor, že navrhovateľ je vinný,

a že by boli masmédiá takto aj informácie odporcov publikovali. Možno iba konštatovať, že

odporcovia považujú navrhovateľa (označeného okrem článku č. 10 iba iniciálkami) za

obvineného, resp. dôvodne podozrivého zo spáchania trestných činov zneužívania

právomoci verejného činiteľa za skutkových okolností odrážajúcich viac alebo menej presne

znenie uznesení o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia.

Informácie odporcov ohľadne spáchania trestných činov navrhovateľom preto

zákonite implikujú aj všetky už uvedené výhrady, ktoré sú v zmysle so

vznesením obvinenia spojené. Z informácií, ktoré mohli odporcovia masmédiám poskytnúť,

ako aj z ich publikácie v článkoch teda vôbec nemožno usudzovať na vyslovenie viny, ktorá

by bola preukázaná dôkazmi – čo samozrejme odporcom ani neprislúcha – ale len na

vyslovenie dôvodného podozrenia zo spáchania trestných činov, resp. dôkaznú situáciu,

ktorá odôvodňuje vznesenie obvinenia (pozri mutatis mutandis rozsudok európskeho súdu

vo veci Daktaras v. Litva, § 44). Toto sa napokon vzťahuje aj na viaceré ďalšie články

z tlače, ktoré navrhovateľ ústavnému súdu predložil.

Navrhovateľ pri namietaní porušenia prezumpcie neviny vychádzal z neprimeranej

alebo nadmernej medializácie jeho trestných vecí zavinenej odporcami v rozpore s čl. 2

ods. 2 , a a zákona o informáciách.

Ústavný súd neposudzoval primeranosť alebo zákonnosť rozsahu a spôsobu, akým

odporcovia informovali masmédiá (a teda aj verejnosť) o trestných veciach navrhovateľa,

ale skúmal iba to, či odporcovia vyslovili jeho vinu zo spáchania trestného činu.

Prezumpciu neviny porušujú aj výroky orgánov činných v trestnom konaní

o obvinenom zverejnené v masmédiách, ktoré vyjadrujú názor, že tento je vinný, pričom

jeho vinu ešte nevyslovil právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súd. Prezumpciu neviny

neporušujú také výroky, ktoré len vyjadrujú stav podozrenia zo spáchania trestného činu.

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že v navrhovateľom namietaných prípadoch išlo

o výroky odporcov vyjadrujúce len stav podozrenia zo spáchania trestného činu, a teda

neporušujúce prezumpciu neviny navrhovateľa, rozhodol, že jeho práva podľa čl. 50 ods. 2

a dohovoru porušené neboli.

Na záver možno ešte uviesť, že navrhovateľom predložené články, ktoré mali porušiť

prezumpciu neviny (a tiež ohroziť využitie práv obhajoby), boli publikované v čase, keď

obe jeho trestné veci boli v štádiu vyšetrovania, a teda neskončeného prípravného konania.

Zákonite preto v tom čase nemohli byť ani určené zloženia súdov, ktoré by mali rozhodnúť

otázku viny (vo veci zvolenského úradu vyšetrovania nebola obžaloba na súd podaná

doposiaľ). Nie sú preto ani dané dôvody, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že

nestrannosť súdov príslušných na prejednanie navrhovateľových vecí bola nepriaznivo

ovplyvnená článkami z tlače do takej miery, ktorá znamená porušenie prezumpcie neviny

(pozri obdobne rozhodnutie európskeho súdu o prijateľnosti vo veci Adam Wloch

v. Poľsko).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Vyhlásené v Košiciach 24. januára 2002