Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Co-76-2025.pdf
PDF · 158.46 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/76/2025
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Nadeždy Wallnerovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Ivany Jahnovej, v právnej veci žalobcu: C.. T. M., W.. XX.XX.XXXX, F.: Č.L. Z. XXXX/X, V., A.: T LEGAL ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA s. r. o., so sídlom: Garbiarska 1081/2, Košice, IČO: 57 018 219 proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná: Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, so sídlom: Štúrova 2, Bratislava, IČO: 00 166 481, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. marca 2025, č. k. 45C/25/2024-150, takto
r o z h o d o l :
I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 20. marca 2025, č. k. 45C/25/2024-150, p o t v r d z u j e.
II. Žalovanej sa n e p r i z n á v a náhrada trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Pezinok rozsudkom zo dňa 20.03.2025, č. k. 45C/25/2024-150 žalobu v celom rozsahu zamietol. Druhým výrokom priznal žalovanej voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Žalobca sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie prezumpcie neviny podľa § 2 ods. 4 Trestného poriadku, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 6 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a osobnostných práv a základného práva v zmysle čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v nadväznosti na porušenie osobnostných práv žalobcu v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a ospravedlnenia sa za tento nesprávny úradný postup Slovenskej republiky. Žiadal súd prvej inštancie, aby zaviazal žalovanú na zaplatenie sumy 10.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,5 % ročne od 24.01.2023 do zaplatenia titulom nemajetkovej ujmy, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Zároveň žiadal súd prvej inštancie, aby uložil žalovanej povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi. 3. Žalobca uviedol, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej v texte len „zákon č. 514/2003 Z. z.“), podal na zodpovedný príslušný orgán, ktorým je v danej veci Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, žiadosť o predbežné prerokovanie náhrady škody. Žalovaná však neuznala nárok na náhradu nemajetkovej ujmy zo strany žalobcu.
4. Skutkovo svoj nárok odôvodnil tým, že Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej v texte len „ÚŠP"), konkrétne odôvodnením rozhodnutia sp. zn. VII/2 Gv 22/23/1000-7 zo dňa 24.01.2023 učinil nesprávny úradný postup, pričom žalobca nenamietol nezákonnosť rozhodnutia,
keďže toto rozhodnutie sa ho vecne netýkalo, ale len odôvodnenie onoho rozhodnutia, ktoré porušovalo prezumpciu neviny a jeho osobnostné práva, keďže nepravdivými tvrdeniami uvádzanými v tomto uznesení ÚŠP hrubo porušil jeho prezumpciu neviny, znížil závažne jeho česť a dôstojnosť, a to nepravdivými tvrdeniami obsiahnutými v uvedenom uznesení. Podľa názoru žalobcu bolo zrejmé, že UŠP v uznesení narážal práve naňho, pretože len jeho osoby sa dotýkali všetky skutky uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré mali prebiehať práve v rokoch medzi 2002 - 2016 a žalobca je a bol i v tom čase štatutárnym orgánom poisťovne. Vo vzťahu ku konštatovaniu kategorickej viny žalobcu zo spáchania trestnej činnosti ako to bolo učinené zo strany prokurátora uviedol, že takéto konštatácie sú pre akéhokoľvek prokurátora zakázané vo fáze prípravného konania, kedy len podozrivému bolo vznesené obvinenie a nebol podozrivý právoplatné súdom uznaný za vinného. Doplnil, že disponuje výpisom z registra trestov bez záznamu, čo preukazuje jeho celoživotnú bezúhonnosť. Po právnej stránke žalobca nenapadol rozhodnutie ÚŠP sp. zn. VII/2 Gv 22/23/ 1000-7 zo dňa 24.01.2023 ako také, ale napadol nesprávnosť úradného postupu (v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.) dozor konajúceho prokurátora pri odôvodnení tohto uznesenia, ktorým porušil ÚŠP prezumpciu neviny žalobcu, za čo nesie plnú objektívnu zodpovednosť Slovenská republika v zastúpení GP. Poukázal pri tom na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré už bolo právne riešené pred Európskym súdom pre ľudské práva, konkrétne v prípade Pelterau - Villneuve proti Švajčiarsku ako porušenie prezumpcie neviny, a to konkrétne rovnako zo strany prokuratúry, rovnako odôvodnením uznesenia, pričom ESĽP konštatoval pri takomto postupe porušenie práva na prezumpciu neviny odôvodnením uznesenia prokurátora, kde prokurátor zhodne prezumoval spáchanie trestného skutku obvineným. Ďalej žalobca poukázal na rozsudok ESĽP, E. U.Y. proti M. (sťažnosť číslo 58073/17) zo dňa 10.10.2023, v ktorom súd pripomína, že prezumpcia neviny sa nerešpektuje, ak súdne rozhodnutie alebo úradné vyhlásenie týkajúce sa obvinenej osoby vyjadruje presvedčenie o jej vine, aj keď jej vina nebola predtým právoplatne preukázaná. Môže to tak byť aj v prípade absencie formálneho nálezu: stačí uviesť dôvody naznačujúce, že sudca alebo verejný činiteľ považuje dotknutú osohu za vinnú. V tejto súvislosti Súd zdôrazňuje dôležitosť voľby slov, ktoré títo používajú vo svojich vyhláseniach predtým, ako bola osoba súdená a uznaná vinnou z trestného činu (Daktaras proti Litve, č. 42095/98, § 41, EC HR 2000-X, a Marziano proti Taliansku, č. 45313/99, §28, 28. november 2002). Tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. augusta 2019 sp. zn. 4Cdo/l25/2019.
5. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že nárok žalobcu v celom rozsahu neuznáva a žiada žalobu zamietnuť. Pripomenula, že pre vznik práva na náhradu nemajetkovej ujmy, obdobne ako pre vznik práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo jeho nesprávnym úradným postupom, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, pri čom upozornila, že v danom prípade nebola splnená prvá a základná podmienka, aby súd mohol uvažovať o priznaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, a to existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu (§ 3 zákona č. 514/2003 Z. z.). Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Namietané uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2Gv 22/23/1000-7, zo dňa 24.01.2023 doposiaľ zrušené alebo zmenené nebolo. Rovnako ani nesprávny úradný postup, od ktorého by žalobca mohol odvodzovať svoj nárok, vo veci neexistuje. Tvrdenia žalobcu o existencii nesprávneho úradného postupu boli len jeho tvrdeniami bez toho, aby ich existencia bola preukázaná tak, ako to predpokladá ust. § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Odôvodnenie uznesenia Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR obsahovalo zákonom požadované náležitosti vyplývajúce z ust. § 176 ods. 2 Trestného poriadku. Samotné odôvodnenie tiež neobsahovalo výroky, ktorým by bol žalobca jednoznačne označený za páchateľa trestného činu, bez akejkoľvek výhrady alebo pochybnosti, rovnako sa nejednalo o jasné vyhlásenie, že by sa dopustil trestného činu, alebo viacerých trestných činov. Z uvedeného dôvodu námietky vo vzťahu k postupu prokurátora v odôvodnení rozhodnutia nebolo možné považovať za nezákonný postup v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a to do doby, pokiaľ nebude tento postup zrušený alebo zmenený pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tiež poukázala na to, že nebolo zrejmé, v čom konkrétne mala spočívať žalobcovi spôsobená ujma, hoci dôkazné bremeno preukázania týchto skutočností niesol práve on. Zo strany žalobcu išlo len o ničím nepodložené stanovenie výšky uplatnenej sumy.
6. Žalobca v replike právne posúdenie veci zo strany žalovanej označil za absurdné a nedôvodné. Podľa názoru žalobcu pri uplatňovaní nárokov z nesprávneho úradného postupu nie je potrebné tento nesprávny úradný postup inštančne zrušiť, či zmeniť ako je tomu pri nezákonnom rozhodnutí. Ďalej
upozornil, že priamo v uznesení ÚŠP, konkrétne v odôvodnení rozhodnutia sp. Zn. VII/2 Gv 22/23/1000-7 zo dňa 24.01.2023, bolo hneď v úvode uvedené meno a priezvisko žalobcu: „V trestnej veci obvinených C.. T. M. a spol. stíhaných za obzvlášť závažný zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku podľa § 237 ods. 1, 4 písm. a) .." Podotkol, že, ani samotná žalovaná nepoprela, že by mala na mysli práve žalobcu, len uviedla, že prokurátor tvrdenie o permanentnom páchaní porušovania povinností pri správe cudzieho majetku učinil s výhradou, resp. pochybnosťou, pričom tieto výhrady, či pochybnosti v texte ako bol prokurátorom uvedený nebadať. Tiež podotkol, že vyjadrenie prokurátora ÚŠP neobsahovalo formuláciu o podozrení, ale naopak skalopevnú konštatáciu a produkoval záver, ktorý jasne evokoval presvedčenie o spáchaní trestnej činnosti žalobcu. Mal tak za to, že bolo zasiahnuté do jeho základných práv na prezumpciu neviny a tieto porušenia za každých okolností reprezentovali nesprávny úradný postup prokurátora.
7. Žalovaná v duplike uviedla, že žalobca neuviedol žiadne nové tvrdenie, či iné nové skutočnosti a jeho nárok, tak ako si ho uplatnil predmetnou žalobou, v celom rozsahu neuznáva a žalobu žiadala zamietnuť, nakoľko žalobca nepreukázal svoje tvrdenia o existencii nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu. V prílohe predložila Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 69/2024, zo dňa 1. februára 2024, v ktorom ústavný súd v prípade obdobných výrokov konštatoval, že išlo o výroky prokurátora neporušujúce prezumpciu neviny sťažovateľov (vrátane žalobcu), preto ústavnú sťažnosť s poukazom na jej zjavnú neopodstatnenosť, odmietol.
8. Žalobca v následnom podaní obranu žalovanej, že uznesenie ÚŠP sp. zn. VII/2 Gv 22/23/ 1000-7 zo dňa 24.01.2023 malo byť zrušené, aby mohol byť žalovaný nesprávny úradný postup, ktorý napáda žalobca žalobou, označil za absurdnú a upozornil, že žalobca nebol a nie je oprávneným subjektom pre podanie akéhokoľvek riadneho, či mimoriadneho opravného prostriedku vo vzťahu ku zrušeniu predmetného uznesenia. Vo vzťahu k žalovanou predloženému uzneseniu sp. zn. I. ÚS 69/2024, zo dňa 01. februára 2024 uviedol, že v prípade prejednávanom v tomto súdnom konaní sa v posudzovanom uznesení nenachádzalo ani jediný krát slovo "podozrenie", čo predstavovalo významnú diferenciu medzi prejednávanými prípadmi, ktorú žalovaná účelovo zahmlieva.
9. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie listinnými dôkazmi a výsluchom žalobcu a zistil nasledovný skutkový stav: Z výpisu z obchodného registra Mestského súdu Košice vyplývalo, že žalobca bol od 07.05.2015 predsedom predstavenstva v C. Z výpisu z registra trestov vyplýva, že ku dňu 22.03.2025 nemal záznam v Registri trestov GP SR. Uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra SR, prezídia PZ, národnej kriminálnej agentúry, národnej jednotky finančnej polície, expozitúra Východ bolo pod S.: T.-XXX/NKA-FP-VY-XXXX zo dňa 12.03.2019 podľa § 199 ods. 1 a 2 Trestného poriadku začaté trestné stíhanie a súčasne podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku okrem iných žalobcovi vznesené obvinenie pre trestné činy v ňom špecifikované (čo sa týka žalobcu - obzvlášť závažný zločin porušovania povinností pri správe cudzieho majetku v súbehu s pokračovacím zločinom poškodzovania veriteľa). Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 268/17/1000-118 zo dňa 12.03.2019 bol na uspokojenie nároku poškodeného - obchodnej spoločnosti C. v konkurze, na náhradu škody zaistený majetok evidovaný na obchodnú spoločnosť AB C., s.r.o., V.. Uznesením Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2 Gv 22/23/1000-7, zo dňa 24.01.2023 bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá sťažnosť spoločnostK., s.r.o. zo dňa 16.01.2023, proti uzneseniu prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR zo dňa 04.01.2023, ktorým bola žiadosť obchodnej spoločnosti E.. na zrušenie zaistenia nehnuteľností vo vlastníctve uvedenej spoločnosti zo dňa 18.08.2021 zamietnutá. V odôvodnení bolo okrem iného konštatované, že: „Sťažovateľ v sťažnosti v konečnom dôsledku namieta výšku škody uvedenú v uznesení o vznesení obvinenia a v tomto kontexte pôsobnosť Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR a Špecializovaného trestného súdu. Vychádza z toho, že citované trestné činy nie sú pokračovacím trestným činom, pretože škody v uvedených stíhaných dielčich skutkoch nemožno sčítavať pre absenciu subjektívnej súvislosti a jednotiaceho zámeru páchateľa, ako aj pre absenciu objektívnej súvislosti v čase a spôsobe spáchania trestných činov.“ (str. 3 uznesenia). Na str. 5 uznesenia bolo tiež uvedené nasledovné: „S poukazom na uvedené možno konštatovať, že tak ako podľa týchto súdnych názorov a s nimi zhodných právnych názorov I. je u jednotlivých skutkov stíhanej pokračujúcej trestnej činnosti daná objektívna i subjektívna súvislosť, či už v čase, pretože sa jedná o časové obdobie rokov 2002 až 2016, so špecifikáciou konaní v uznesení o vznesení obvinenia po jednotlivých rokoch, a tiež je daný jednotiaci zámer i obdobný spôsob konania, pretože obvinený ako konateľ poisťovne už od uvádzaného roku 2002 do roku 2016 permanentne porušoval
povinnosti pri správe cudzieho majetku, teda pri správe majetku poisťovne až do takej miery, že sústavným odstraňovaním a prevádzaním jej majetku privodil úpadok poisťovne, preto sa tento subjekt v súčasnosti nachádza v konkurze." Upozornením zo dňa 01.03.2023 upozornil prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky žalobcu na zmenu právnej kvalifikácie skutku a príslušnosti tak, že skutky ktoré sú predmetom trestného stíhania podľa uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia zo dňa 12.03.2019 budú naďalej právne kvalifikované len ako trestný čin poškodzovania veriteľa. Dôvodom zmeny bolo nedanie súhlasu poškodeného aj na trestné stíhanie podľa pôvodného trestného činu porušovania povinností pri správe cudzieho majetku a keďže predmetné skutky boli formulované ako jednočinný súbeh týchto trestných činov do úvahy prichádzajúcim je tento postup, čím vzhľadom na výšku doposiaľ ustálenej škody v hodnote 2.676.596,60 eur - v ďalšom konaní nie je daná príslušnosť Úradu špeciálnej prokuratúry. GP SR. Žalobca písomným podaním z 18.12.2023 podal Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky žiadosť - Žiadosť poškodeného o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o náhrade škody pri výkone verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov na náhradu škody voči Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky. Generálna prokuratúra SR vo svojom oznámení zo dňa 08.03.2024 konštatovala, že v danej veci nie je splnená zákonná podmienka na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, a to existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, keďže právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno priznať iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. GP SR preto zhodnotila, že neboli zistené podmienky pre uspokojenie žalobcovho nároku na náhradu škody uplatneného v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods.1 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalobca pred Mestským súdom Košice ako dožiadaným súdom dňa 06.12.2024 uviedol, že nemusí preukazovať vznik škody, nakoľko sa dožaduje náhrady nemajetkovej ujmy. Podľa názoru žalobcu ide o vec, ktorú má posúdiť súd a nejde o vynucovanie unesenia dôkazného bremena zo strany žalobcu. Nemajetková ujma vzniká samotným porušením základných práv a slobôd fyzickej osoby, v tomto prípade nesprávnym úradným postupom, keď prokuratúra v inkriminovanom uznesení o zamietnutí sťažnosti spoločnosti AB C.e vo veci zistenia jej majetku uviedla skutočnosti údajné, ktoré žalobca pociťuje ako osobnostný zásah, pretože aj na neho sa vzťahuje právo prezumpcie neviny, ktoré bolo hrubo porušené, keď prokurátor konštatoval akési žalobcovo porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku od roku 2002 až do roku 2016, ktoré údajne viedlo vyvádzaním majetku zo spoločnosti, ktorú nazval poisťovňa v takom rozsahu, až išla do konkurzu. Toto tvrdenie prokurátor prezentoval nie ako nejaké podozrenie, ale ako konštatovanie žalobcovej preukázanej viny, pričom prokuratúra dodnes nedisponuje žiadny súdnym rozhodnutím, ktoré by mohlo viesť prokuratúru k takému konštatovaniu. Oboznámenie sa s týmito tvrdeniami žalobcu ohromilo, šokovalo a znechutilo. Napätie a nervozita sa podpísali aj na prechodnom zhoršení žalobcovho zdravotného stavu, v roku 2020 absolvoval obsiahlu operáciu srdca, má umelú chlopňu, kardiostimulátor, berie viacero liekov, zo strany lekárov mu bolo doporučené nerozčuľovať sa. Na otázku žalovanej, či požiadal o preskúmanie zákonnosti postupu prokurátora, resp. zákonnosti jeho rozhodnutia nadriadeným prokurátorom, žalobca uviedol, že uznesenie sa vecne netýkalo jeho osoby a preto nebol oprávnený podávať k nemu žiadne opravné prostriedky.
10. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.
11. Po ustálení, že na prejednávanú vec bolo potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z. z o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci a po zistení, že žalovaná bola vecne pasívne legitimovanou stranou v spore a že nebola vznesená námietka premlčania uplatneného nároku, súd prvej inštancie vec právne posúdil, tak, že skúmal kumulatívne splnenie podmienok, nutných pre úspešné uplatnenie si nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci.
12. Vo vzťahu k existencii nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, za ktorý žalobca označil písomné odôvodnenie prokurátora ÚŠP a týmto, podľa názoru žalobcu, porušil právo žalobcu na prezumpciu neviny a neoprávnene vyslovil jeho vinu, pričom táto právomoc prislúcha iba súdu, súd prvej inštancie uviedol, že vychádzajúc z účelu zákona 514/2003 Z. z., ktorým je zodpovednosť orgánov verejnej moci za nesprávny úradný postup, musel konštatovať, že v prípade úvahy prokurátora vyslovenej v odôvodnení uznesenia, nešlo o porušenie práva žalobcu na prezumpciu neviny a teda sa
nejednalo o nesprávny úradný postup. Poznamenal, že odôvodnenie rozhodnutia je myšlienková činnosť osoby, ktorá rozhodnutie vydala na základe určitých zistení, rozhodnutie vyslovila vo výroku rozhodnutia a tento je povinná následne odôvodniť. Teda zrozumiteľne opísať na základe čoho dospela k svojmu rozhodnutiu.
13. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že prokurátor svojimi výrokmi len odôvodňoval, prečo sú jednotlivé skutky stíhané ako pokračovací trestný čin. Je možné výroky prokurátora vyložiť tak, že za predpokladu, že obvinený bude aj právoplatne odsúdený, bude sa jednať o pokračovací trestný čin. V danom štádiu trestného konania len odôvodňoval, prečo majú byť dané skutky stíhané ako pokračovací trestný čin. V celkovom kontexte, pri zohľadnení dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľa, nebolo možné výroky prokurátora, ktoré boli priamou reakciou na sťažnostné dôvody, vyhodnotiť ako výroky, ktoré by porušovali právo žalobcu na prezumpciu neviny.
14. Vo vzťahu k žalobcom uvedenému, že prokurátor nesmie vysloviť vinu a jeho poukázaní na rozhodnutie ESĽP č. 60101/09 Pelterau - Villnevue proti Švajčiarsku zo dňa 28.10.2014, súd prvej inštancie považoval za nutné uviesť, že okolnosti vydania predmetného rozsudku boli diametrálne odlišné, ako tomu bolo v prípade žalobcu. Sťažovateľ bol kňaz, voči ktorému sa začalo trestné stíhanie pre trestné činy sexuálneho násilia, ku ktorým sa v rámci výsluchu priznal. Trestné stíhanie bolo zastavené pre premlčanie a štátny zástupca v zastavujúcom uznesení, v rámci odôvodnenia konštatoval, že sťažovateľ trestné činy spáchal a to hanebným spôsobom. Správa o tom, sa následne objavila i v tlači. Súd zdôraznil, že prezumpcia neviny je porušená, ak štátny orgán vinu konštatuje ešte predtým, ako bola súdom vyslovená. V danom prípade teda štátny zástupca priamo hovoril nielen o vine ale aj o spôsobe spáchania skutku. Súd prvej inštancie následne uviedol, že vyjadrenie špeciálneho prokurátora v prípade žalobcu sa odlišovalo od zmieneného prípadu najmä štádiom trestného konania, v ktorom boli výroky učinené. V rozhodnutí ESĽP bol riešený prípad, kedy štátny zástupca konštatoval spáchanie skutkov sťažovateľom v zastavujúcom uznesení, teda v štádiu, kedy bolo zrejmé, že sťažovateľ už nebude právoplatne odsúdený a napriek tomu bola jeho vina v zastavujúcom uznesení vyslovená. V prejednávanej veci sa jednalo o výroky prokurátora v prípravnom konaní, kedy v rámci svojej právomoci, plnil svoje povinnosti pri odhaľovaní a stíhaní osôb podozrivých z trestnej činnosti.
15. Záverom súd prvej inštancie k výrokom prokurátora uviedol, že ich nebolo možné vytrhávať z kontextu celého rozhodnutia a bolo potrebné ich vnímať ako súčasť odôvodnenia uznesenia, keď výroky obsahujú len štandardnú protiargumentáciu k tvrdeniam uvedeným v sťažnosti a zdôvodňujú zákonnosť trestného stíhania, teda bolo nutné zohľadniť celkový kontext výrokov, účel, za akým boli vykonané a tiež v akom štádiu trestného konania.
16. Vzhľadom k potrebe kumulatívneho splnenia predpokladov vzniku zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov a vzhľadom k absencii naplnenia už prvého predpokladu (nesprávny úradný postup), súd prvej inštancie skúmanie splnenia ďalších predpokladov vyhodnotil ako nadbytočné, a vznikom nemajetkovej ujmy a príčinnou súvislosťou sa nezaoberal.
17. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní dospel k záveru, že žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu za nemajetkovú ujmu vo forme ospravedlnenia a peňažnej náhrady nebol dôvodný, vzhľadom na absenciu nesprávneho úradného postupu, preto žalobu zamietol.
18. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP.
19. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote žalobca odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1. CSP písm. b.), f), a h), pri čom sa domáhal zrušenia napadnutého rozsudku. Uviedol, že vzhľadom na to, že výrokom porušujúcim prezumpciu neviny porušil žalovaný štát prezumpciu neviny žalobcu, tak sa nepochybne dopustil i nesprávneho úradného postupu, pretože takéto konanie nie je dovolené prokurátorovi žiadnym zákonom, naopak je mu zakázané v zmysle § 2 ods. 4 Tr. por., čl. 50 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 2 Dohovoru. Preto sa žalobca domnieval, že nepochybne v zmysle popretia existencie nesprávneho úradného postupu u žalovaného zo strany súdu prvej inštancie napadnutým konaním žalovaného sa jednalo ad o nesprávne právne posúdenie kľúčového aspektu posudzovaného prípadu. Rovnako namietal aj správnosť právneho
posúdenia súdu prvej inštancie vysloveného medzi riadkami, že vyplýva z účelu zákona č. 514/2003 Z. z., že prokurátor v odôvodnení rozhodnutia nemôže porušiť prezumpciu neviny akejkoľvek osoby a môže uvádzať o akejkoľvek osobe, že pácha trestnú činnosť. Pri tom uviedol, že ani samotný fakt, že odôvodnenie je podstatnou náležitosťou rozhodnutia štátneho orgánu, nedáva žiadne právo štátu na porušovanie základných práv občanov samotným hanlivým obsahom úradných listín uvedeným v odôvodnení akéhokoľvek rozhodnutia v tom zmysle, že obvinená osoba sa dopustila trestnej činnosti, a to všetko bez riadneho súdneho procesu, ktorý garantuje jednotlivcovi spravodlivosť. Upozornil, že sa štátny orgán môže dopustiť pri zdôvodňovaní rozhodnutia porušenia prezumpcie neviny osoby vyplýva z početných rozhodnutí ESĽP, ktoré žalobca použil už v žalobe ale súd prvej inštancie ich v podstate až na jediné (rozsudok vo veci Pelterau - Villneuve proti Švajčiarsku) ignoroval, pričom aj prípad ESĽP Pelterau - Villneuve proti Švajčiarsku účelovo zdeformoval svojím svojvoľným nesprávnym, nepodloženým arbitrárnym názorom. Žalobca následne poukázal na ustálenú judikatúru ESĽP, na ktorú sa spoliehal ako na svoju právnu istotu v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy v nadväznosti na čl. 2 ods. 2, 3 ods. 1 CSP pri posudzovaní jeho právnej veci: Bavčar proti Slovinsku zo (sťažnosť 17053/20), rozsudok zo dňa 07.09.2023, E. U.Y. proti M. (sťažnosť číslo 58073/17) zo dňa 10.10.2023, Daktaras proti Litve, č. 42095/98, § 41, ECHR 2000-X, Marziano proti Taliansku, č. 45313/99, § 28, 28. november 2002, Graviér proti Francúzku prípad číslo 49904/21 zo 04.07.2024. V nadväznosti na uvedené dodal, že výrok porušujúci prezumpciu neviny spĺňal všetky kritériá ustálenej judikatúry o porušení prezumpcie neviny uvedené v judikatúre ESĽP. Bolo totiž zrejmé, že inkriminovaným výrokom porušujúcim prezumpciu neviny úradná osoba (prokurátor) v uznesení uviedla, že žalobca sa dopustil porušovania povinností pri správe cudzieho majetku (závažnej ekonomickej trestnej činnosti) a ešte i opísal ako k nej skutkovo malo dochádzať. V zmysle ustálenej judikatúry ESĽP však postačí i menej závažný zásah pre porušenie prezumpcie neviny. Odvolateľ považoval odvolaciu argumentáciu spojenú uvedenou za najpodstatnejšiu odvolaciu argumentáciu, a preto žiadal i osobitnú odpoveď na danú argumentáciu v rozhodnutí o podanom odvolaní, nakoľko túto súd prvej inštancie kompletne v odôvodnení napadnutého rozsudku ignoroval. Dodal, že ak sa chcel súd prvej inštancie odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššej súdnej autority, tak mal minimálne veľmi logicky a seriózne zdôvodniť svoj postup v zmysle § 220 ods. 3 CSP v spojení s čl. 2 ods. 3 CSP, čo bezpochyby neučinil. Následne žalobca namietal, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku snažil v prospech žalovaného štátu nájsť aspoň nejaké zľahčenie zodpovednosti, pri žalovanom výroku, hoc liberácia pri absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nepripadá v úvahu. Skutkové zistenie žalobca namietal ako zjavne nesprávne a vymyslené, pričom skutkové zistenia nebolo možné učiniť zo vzhliadnutia textu výroku porušujúceho prezumpciu neviny za žiadnych okolností pri zachovaní racionálneho nestranného a nezaujatého prieskumu. Tiež súd prvej inštancie namiesto toho, aby skúmal existenciu porušenia prezumpcie neviny v namietanom a presne definovanom výroku porušujúcom prezumpciu neviny uvedenom v žalobe, si svojvoľne akoby vymyslel iný namietaný text vlastným úplne nesprávnym skutkovým zistením, ktorý potom skúmal. Navyše bez vypočutia samotného prokurátora produkujúceho výrok porušujúci prezumpciu neviny v súdnom procese vyvodil jeho vtedajšie myšlienkové postoje. Žalobca namietal opísaný postup súdu prvej inštancie ako príkro nezákonný, ústavne neudržateľný a zjavne porušujúci právo na spravodlivý súdny proces v extrémnej miere, pri čom poukázal na rozhodnutie I.US 6/2018 zverejnené v Zbierke nálezov Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 57/2018. Ďalej žalobca uviedol, že v žalobe vyprodukoval dôkazy, ktorými preukázal, že prokurátor uviedol Vyjadrenie porušujúce prezumpciu neviny. Napadnutý text uvedený vo výroku porušujúcom prezumpciu neviny bol teda dôkazom v konaní. Odvolateľ sa nestotožnil s tým, že súd prvej inštancie v Napadnutom rozsudku vykladal dôkaz, čo predstavovalo absurdnú právnu konštrukciu. Vykladať sa totiž majú právne normy a nie dôkazy, z dôkazov sa majú vyvodzovať skutkové zistenia, čo súd prvej inštancie v podstate vôbec neučinil správne vo vzťahu ku Vyjadreniu porušujúcemu prezumpciu neviny. Vo vzťahu k súdom prvej inštancie uvedenému, že „U celkovom kontexte, pri zohľadnení dôvodov uvedených v sťažnosti sťažovateľa, nemožno výroky prokurátora, ktoré holi priamou reakciou na sťažnostné dôvody, vyhodnotiť ako výroky, ktoré by porušovali právo žalobcu na prezumpciu neviny. “ žalobca upozornil, že listina s názvom sťažnosť sťažovateľa nebola vykonaná ako dôkaz v konaní pred súdom prvej inštancie, a preto nebolo jasné na aké konkrétne dôvody sa súd prvej inštancie odvolával a jeho úvahy označil za nepreskúmateľné. Dodal, že keďže daná listina nebola súčasťou dokazovania, žalobca sa k nej nemohol vyjadriť ani ju napadnúť, čím podľa neho došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Súd prvej inštancie pri tom túto neznámu listinu použil ako kľúčový kontext na posúdenie, že výroky prokurátora neporušili prezumpciu neviny. Žalobca rovnako namietal aj nesprávnosť právneho posúdenia a to najmä tvrdené „diametrálne odlišnosti“ medzi rozhodnutiami vo veci. Mal za to, že bolo nepodstatné, či je osoba dotknutá
na prezumpcii neviny kňazom, či manažérom a taktiež bolo nepodstatnou okolnosťou za aký trestný čin bolo vznesené obvinenie osobe dotknutej na základnom práve prezumpcie neviny. Doplnil, že trestné stíhanie pre porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku už nebolo predmetom vyšetrovania vo vzťahu ku žalobcovi, o čom predložil dôkaz v podobe prípisu dozor konajúceho prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pod sp.zn. VII/2 Gv 22/23/1000-10 zo dňa 01.03.2023, ktorý však súd prvej inštancie úplne opomenul vyhodnotiť v kontexte právnej veci predloženej žalobcom žalobou, a hoc ho vykonal ako dôkaz, nevyvodil z tohto kľúčového dôkazu v konaní žiadne skutkové zistenie. Ak by postupoval v konaní zákonne, tak by zistil, že situácia vo veci bola minimálne podobná ako v prípade ESĽP Pelterau - Villnevue proti Švajčiarsku, keď ani v jednom prípade už nie je ani vedené trestné stíhanie pre predmetný trestný čin, ktorý prezumoval porušiteľ. Rovnako v prípade žalobcu ako aj v prípade ESĽP č. 60101/09 Pelterau - Villnevue hovoril štátny zástupca nie len o vine, ale aj o spáchaní skutku vo vlastnom uznesení, čo predstavovalo najpodstatnejšiu zhodnosť medzi oboma skúmanými prípadmi a nie „diametrálnu odlišnosť“. Žalobca sa ohradil aj voči názoru súdu prvej inštancie, že výroky prokurátora nemožno vytrhávať z kontextu celého rozhodnutia a bolo potrebné ich vnímať ako súčasť odôvodnenia uznesenia, pri čom žalobca namietal, že v žiadnom kontexte nemá právo prokurátor používať také slová ako boli použité na jeho adresu vo vyjadrení porušujúcom prezumpciu neviny v prípravnom konaní, a to o to viac, ak dnes je už zrejmé, že žalobca ani nie je trestne stíhaný za porušovanie povinností pri správe cudzieho majetku. Záverom uviedol, že súd prvej inštancie dospel k zjavne nesprávnemu právnemu záveru o neexistencii nesprávneho úradného postupu a preto nesprávne procesne postupoval i v tom zmysle, že sa nezaoberal náhradou nemajetkovej ujmy a ospravedlnením, pri tom ak by správne posúdil Vyjadrenie porušujúce prezumpciu neviny ako nesprávny úradný postup, tak by musel pristúpiť i ku procesu vyhodnotenia uplatňovaných meritórnych nárokov, a to ospravedlnenia a nemajetkovej ujmy, čím súd prvej inštancie zreťazil svoj nesprávny postup.
20. Vo vyjadrení k odvolaniu žalovaná uviedla, že v predmetnej veci nebolo preukázané splnenie ani jednej zo zákonných podmienok pre priznanie nároku žalobcu, ktorý si žalobou uplatnil. Opätovne poznamenala, že namietané uznesenie Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky sp. zn. VII/2Gv 22/23/1000-7, zo dňa 24.01.2023 nebolo rozhodnutím kompetentného orgánu zrušené ako nezákonné a taktiež žiadny orgán, či nadriadená prokuratúra nekonštatovali nesprávnosť úradného postupu prokurátora v predmetnom trestom konaní, pričom žalobca, podľa jeho vyjadrenia, ani nežiadal o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia či postupu prokurátora v predsúdnom konaní. Z tohto dôvodu námietky žalobcu vo vzťahu k postupu prokurátora v odôvodnení rozhodnutia nebolo možné považovať za nezákonný postup, v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a to do doby, pokiaľ nebude tento postup zrušený alebo zmenený pre nezákonnosť príslušným orgánom. Ďalej uviedla, že v zmysle judikatúry ESĽP k porušeniu prezumpcie neviny dôjde, ak výroky príslušnej úradnej osoby, ktoré sa týkajú osoby obvinenej z trestného činu, odrážajú alebo vyjadrujú názor, že je vinná, a to ešte predtým, ako bola jej vina preukázaná v súlade so zákonom (napríklad rozsudok ESĽP vo veci Rushiti v. Rakúsko z 11.03.2000). Je pritom potrebné rozlišovať medzi výrokmi, že niekto je iba podozrivý zo spáchania trestného činu, a jasnými vyhláseniami, že sa dotyčná osoba dopustila trestného činu. Skutočnosť, či namietané výroky úradnej osoby porušujú prezumpciu neviny, má byť posudzovaná v kontexte osobitných okolností, za akých boli tieto výroky urobené (Daktaras v. Litva, § 43; Adolf v. Rakúsko, rozsudok z 26.03.1982, séria A, č. 49, § 36 - § 41). Samotné tvrdenia orgánov činných v trestnom konaní o spáchaní trestného činu obvineným nie sú zásahom do prezumpcie neviny, pokiaľ sú vyslovené s výhradami, ktoré odôvodňujú postavenie jednotlivých orgánov činných v trestnom konaní a tiež štádium trestného konania (Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS/83/01 zo dňa 24.01.2002). Pre úplnosť považovala za potrebné uviesť, že Ústavný súd Slovenskej republiky pri posudzovaní obdobných výrokov prokurátora v predmetnej trestnej veci uznesením sp. zn. I. ÚS 69/2024, zo dňa 01.02.2024 ústavnú sťažnosť odmietol a konštatoval, že tieto výroky prokurátora neporušujú prezumpciu neviny sťažovateľov (vrátane žalobcu).
21. V odvolacej replike žalobca uviedol, že prokurátorka zastupujúca štát svojim výkladom rozšírila potrebu zrušenia rozhodnutia podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. i na nesprávny úradný postup, ktorý normuje iné ustanovenie zákona, a to § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., pričom pri uplatnení nesprávneho úradného postupu pred súdom žalobou zo strany dotknutého jednotlivca proti štátu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. potreba zrušenia rozhodnutia, resp. konštatácie o nesprávnosti úradného postupu zo strany nadriadeného orgánu porušiteľa nevyplýva (s výnimkou taxatívne stanovených prípadov nesprávnych úradných postupov, ktoré nie je možné subsumovať
pod podstatu žaloby v danej právnej veci. Ďalej uviedol, že sa stotožnil s judikatúrou ESĽP, na ktorú žalovaná poukázala, avšak sa nestotožnil s názorom, že by žalovaná neporušila prezumpciu neviny žalobcu práve v uvedenej judikatúre predvídaným spôsobom konania. Zotrval na názore, že zo žalobou namietaného tvrdenia porušujúceho prezumpciu neviny bez akýchkoľvek pochybností vyplývalo, že štát perom prokurátora prekročil hranicu podozrení voči žalobcovi, keď ho označil konštatovaním priamo za páchateľa trestnej činnosti, a to bez opory vo svojej právomoci zverenej štátom. V danom prípade bol podstatným tiež fakt, že prokurátor v odôvodnení namietaného uznesenia ani raz nespomenul stav podozrenia, ale konštatoval spáchanie trestného činu žalobcom, preto žalobca žiadal odvolací súd aby sa touto skutočnosťou zaoberal vo vlastnom zdôvodnení odvolacieho rozhodnutia. Následne upozornil, že argumentáciu žalovanej vo vzťahu ku rozhodnutiu Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp. zn. III.ÚS 83/01 a citáciu z neho vyplývajúcu, ktorú využila žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu, nebolo možné právne akceptovať, keďže toto rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky pod sp.zn. III.ÚS 83/01 zo dňa 24.01.2002, na ktoré žalovaná poukazovala, bolo derogované ako nesprávne zo strany ESĽP rozsudkom vo veci Borovský proti Slovenskej republike pod č. sťažnosti 24528/02 zo dňa 02.06.2009.
22. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (ust. § 379 a ust. § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 odsek 1 CSP a contario v spojení s ust. § 219 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
23. Odvolací súd pred rozhodnutím vyzval strany sporu aby sa vyjadrili k možnému použitiu ust. §5, §6 a §9 z. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v spojitosti s aktívnou legitimáciou žalobcu, definíciou nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu. Dané učinil z dôvodu, že je potrebné zodpovedať otázku, či žalobca má aktívnu legitimáciu na uplatnenie nároku z nesprávneho úradného postupu, za ktorý označil odôvodnenie uznesenia vydaného prokurátorom. Otázkou legitimácie účastníkov sa súd zaoberá ex offo, v každom štádiu konania. Nakoľko súd prvej inštancie podrobnejšie nevysvetlil, či uplatnený nárok vychádza z nesprávneho úradného postupu, dané doplnil a zodpovedal odvolací súd, s tým, že účastníkov na dané upozornil a vyzval ich na vyjadrenie sa k posudzovaniu otázky legitimácie žalobcu v súvislosti s definíciou nesprávneho úradného postupu a nezákonného rozhodnutia. Podľa odvolacieho súdu teda nemôže ísť o prekvapivosť rozhodnutia ako uvádza vo vyjadrení žalobca, ani o porušenie dvojinštančnosti konania. Odvolací súd pri posúdení otázky, či odôvodnenie rozhodnutia možno podradiť pod nesprávny úradný postup vychádzal z ust. §5, §6 a §9 z. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení účinnom do 30.06.2023, keď k vydaniu rozhodnutia prokurátorom, z ktorého odôvodnenia vyvodzuje žalobca nárok došlo dňa 24.01.2023.
24. Podľa ust. § 5 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
25. Podľa ust. § 5 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody má i ten, s kým nebolo konané ako s účastníkom konania, aj keď s ním, ako s účastníkom konania, konané malo byť.
26. Podľa ust. § 6 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
27. Podľa ust. § 6 ods. 2 z. č. 514/2003 Z. z. právo podľa odseku 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.
28. Podľa ust. § 9 ods. 1 z. č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených
záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) <https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/> a d) Ústavy Slovenskej republiky <https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/> a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky <https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/460/>.
29. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že štát v zmysle zákona č. 514/52003 Z. z. zodpovedá jednak za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím a jednak nesprávnym úradným postupom. Právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Nesprávny úradný postup možno vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí - nenašiel svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho orgánu, tak aj jeho nekonanie (nečinnosť alebo opomenutie). Nesprávnym úradným postupom, je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Ide spravidla o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. I keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Z tohto hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr. nevydanie, či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu, či iné vady v spôsobe vedenia konania.
30. V danej veci žalobca odvodzuje právo uplatnené žalobou z toho, že v odôvodnení uznesenia vydaného prokurátorom, ktorého však nebol priamo účastníkom, došlo k porušeniu jeho prezumpcie neviny. V podstate odôvodňovanie rozhodnutia má za činnosť, ktorú je možné chápať ako úradný postup. V danom prípade nesprávny úradný postup, nakoľko odôvodnenie porušilo prezumpciu neviny žalobcu, a takýto postup podľa žalobcu spadá pod iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Vychádza i z toho, že vydané uznesenie sa netýkalo priamo jeho osoby, nebol oprávnený podať voči uzneseniu žiaden opravný prostriedok, nebol priamo účastníkom daného rozhodnutia. Namieta len časť odôvodnenia, ktoré sa vzťahuje na jeho osobu. Odvolací súd má však za to, že odôvodnenie rozhodnutia nie je úradným postupom. Odôvodnenie je jednou zo základných častí rozhodnutia, nemožno ho oddeliť, je jeho imanentnou súčasťou, teda činnosť úradnej osoby spočívajúca v odôvodnení rozhodnutia nachádza svoj výraz práve v rozhodnutí. Odvolací súd teda dospel k záveru, že v danom prípade nejde o úradný postup, ale ide o rozhodnutie. Žalovať štát za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, možno iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Táto podmienka nie je v danej veci splnená. Žalobca preto nie je legitimovaným na uplatnenie nároku podľa z. č. 513/2003 Z. z., keď absentuje u neho titul, z ktorého môže nárok uplatniť, a to buď nezákonné rozhodnutie, alebo nesprávny úradný postup. Je pravdou, že žalobca, nakoľko nebol priamo účastníkom daného uznesenia, nemal možnosť podávať opravné prostriedky. Avšak to neznamená, že je legitimovaný na podanie predmetnej žaloby v zmysle zákona č. 513/2003 Z. z.. Odvolací súd má za to, že v takomto prípade mal možnosť domáhať sa práv sťažnosťou na Ústavnom súde SR.
31. Ak by sme aj prijali argumentáciu žalobcu, že tým, že žalobca namieta len časť odôvodnenia uznesenia prokurátora, ktorou časťou odôvodnenia bolo zasiahnuté do jeho práva na prezumpciu neviny, odráža sa činnosť prokurátora spočívajúca v odôvodňovaní uznesenia v nezákonnom úradnom postupe, ktorý možno chápať ako iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a tým, že žalobca nenamieta nezákonnosť výroku uznesenia, voči ktorému ani nemôže podať žiaden opravný prostriedok, keď nebol priamo účastníkom uznesenia, ale týka sa ho len časť odôvodnenia uznesenia, ktorou bolo podľa neho porušené jeho právo na prezumpciu neviny, ide vo vzťahu k jeho
osobe o nesprávny úradný postup, aj v takomto prípade nie je možné konštatovať nesprávnosť postupu, ako vyhodnotil súd prvej inštancie.
32. Aby sme mohli priznať nárok na náhradu škody, musí ísť o nesprávny úradný postup. To, či ide o postup správny/zákonný, alebo nesprávny/nezákonný, hodnotí sám súd v rámci prejednania žaloby, teda nie je potrebné aby o nesprávnosti postupu bolo rozhodnuté iným orgánom. Odvolací súd má za to, že nedošlo v žalobe uvedeným odôvodnením uznesenia prokurátora k zásahu do prezumpcie neviny žalobcu. Žalobca namieta že k zásahu do jeho prezumpcie neviny došlo nasledovným odôvodnením: „S poukazom na uvedené možno konštatovať, že tak ako podľa týchto súdnych názorov a s nimi zhodných právnych názorov OČTK, je u jednotlivých skutkov stíhanej pokračujúcej trestnej činnosti daná objektívna i subjektívna súvislosť, či už v čase, pretože sa jedná o časové obdobie rokov 2002 až 2016, so špecifikáciou konaní v uznesení o vznesení obvinenia po jednotlivých rokoch, a tiež je daný jednotiaci zámer i obdobný spôsob konania, pretože obvinený ako konateľ poisťovne už od uvádzaného roku 2002 do roku 2016 permanentne porušoval povinnosti pri správe cudzieho majetku, teda pri správe majetku poisťovne až do takej miery, že sústavným odstraňovaním a prevádzaním jej majetku privodil úpadok poisťovne, preto sa tento subjekt v súčasnosti nachádza v konkurze." Odvolací súd má za to, že odôvodnenie uznesenia je potrené čítať v jeho celom kontexte. Je zrejmé, že prokurátor sa nevyjadroval v uvedenom odseku odôvodnenia priamo k osobe žalobcu, ale vysvetľoval prečo ide o pokračovací trestný čin a v tomto smere poukázal a vychádzal z toho ako je skutok uvedený v uznesení o vnesení obvinenia, keď je uvedené v texte že: „so špecifikáciou konaní v uznesení o vznesení obvinenia....“. Teda vychádzal z toho, ako je skutok formulovaný v uznesení o vnesení obvinenia. Nie je primerané dané odôvodnenie vyhodnotiť ako také, ktoré by vyjadrovalo presvedčenie prokurátora o vine žalobcu. Odvolací súd aj s vedomosťou o žalobcom uvádzanej judikatúry ESĽP, Ústavného súdu SR, ako aj významu princípu prezumpcie neviny, a dôležitosti používania slov pri vyjadrovaní sa o obvinenej osobe orgánmi činnými v trestnom konaní, dospel k záveru, že dané odôvodnenie nie je zásahom do prezumpcie neviny. Aj keď je v texte uvedené „permanentne porušoval“, vo vzťahu a kontextu celého odôvodnenia, nie je možné konštatovať porušenie prezumpcie neviny, nakoľko sa nedá dané chápať ako vyjadrenie sa priamo k osobe žalobcu, ani ako vyjadrenie prokurátora o vine žalobcu. Odvolací súd súhlasí s posúdením súdom prvej inštancie, že prokurátor reagoval na námietky strany a odôvodňoval, prečo ide podľa jeho názoru o pokračovací trestný čin. Hoc mohol prokurátor voliť aj iné slová, mohol napríklad uviesť, že „je podozrivý z toho, že permanentne porušoval, má odvolací súd za to, že absencia takéhoto slova neznamená v intenciách daného prípadu taký význam, že by malo mať vplyv na posúdenie toho, či došlo, alebo nedošlo k porušeniu prezumpcie neviny. Aj bez použitia slov, ako napríklad: je pravdepodobné, je podozrivý, kladie sa mu za vinu..., sa význam toho, že nešlo priamo o vyjadrenie sa k osobe žalobcu, o vyjadrenie presvedčenia prokurátora, že žalobca spáchal uvedené činy, ale len k definovaniu skutku ako pokračovacieho trestného činu, nemení. Odvolací súd nemá za to, že len absencia týchto slov by spôsobila, že ide o porušenie prezumpcie neviny. Teda aj bez použitia slov ako pravdepodobný, podozrivý, a pod., nie je v danom prípade konštatácia porušenia prezumpcie neviny možná. Posúdenie porušenia len s ohľadom k tomu, či prokurátor použil slovo pravdepodobne, alebo nepoužil, by bolo s ohľadom k okolnostiam danej veci veľmi formálne.
33. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správne (ust. § 387 ods. 1CSP).
34. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Nakoľko odvolací súd odvolaniu žalobcu nevyhovel a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, mala žalovaná v odvolacom konaní plný úspech a vznikol jej nárok na náhradu trov konania. Zo spisu je však zrejmé, že v odvolacom konaní žalovanej trovy nevznikli. Podľa uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28.02.2018, sp. zn. 7Cdo/14/2018, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného sporového poriadku, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a procesnú hospodárnosť súdneho konania žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.
35. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 CSP).
(1) Dovolanie podľa § 421 odsek 1 CSP nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Strany sporu majú právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 odsek 2 CSP).
(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 CSP). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).