Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Co/57/2023

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivany Jahnovej a členiek senátu JUDr. Michaely Královej a JUDr. Nadeždy Wallnerovej v spore žalobcu: P.. P. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X. Z. X, C., právne zastúpený JUDr. Ľubomírom Hlbočanom, advokátom so sídlom Vajnorská 20, Bratislava, proti žalovanému: Petit Press, a.s., IČO: 35 790 253, so sídlom Lazaretská 12, Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária Paul Q, s. r. o., IČO: 35 906 464, so sídlom Karadžičova 2, Bratislava a Advokátska kancelária Tomáš Kamenec, s. r. o., IČO: 36 855 995, so sídlom Špitálska 43, Bratislava, o ochranu osobnosti, vedenom na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. , o odvolaní žalobcu proti rozsudku bývalého Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 07. marca 2023, č.k. -702, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 07. marca 2023, č.k. -702, p o t v r d z u j e.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Bývalý Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 07. marca 2023, č.k. -702 (aktuálne je vec vedená na Mestskom súde Bratislava IV pod sp.zn. ) rozhodol, že žalobu zamieta a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 19.02.2004 v znení jej zmeny domáhal ochrany osobnosti proti žalovanému, a to uloženia povinnosti žalovanému ospravedlniť sa mu do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, a to pod hrozbou náhradného plnenia vo výške 500.000,- Sk po márnom uplynutí uvedenej lehoty, tak, že v denníku SME uverejní na 1. strane na vlastné náklady článok s názvom a textom nasledovne: „Ospravedlnenie bývalému riaditeľovi SIS P. F.: Ospravedlňujeme sa P. F., bývalému riaditeľovi SIS, že sme dňa 30.01.2004 uverejnením článku v denníku SME na 3. strane s nadpisom "Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C., v ktorom autor pod zn. /rp/ písal o kauze R. - E. K. R. E., pričom už samotným nadpisom tohto článku a jeho uverejnením sme spôsobili vážny zásah do práv P. F. na jeho občiansku česť a bezúhonnosť tým, že sme nepravdivo v súvislosti s uvádzaním jeho mena tvrdili verejne, že kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.. Toto tvrdenie sme uverejnili i napriek tomu, že sa nezakladá na pravde, pričom týmto nepravdivým tvrdením sme P. F. nepravdivo osočili a očiernili v očiach čitateľov denníka SME, ako aj širokej verejnosti. Za uvedenie tohto nepravdivého tvrdenia, že kauza R. - E.B. K. R. E. mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C., sa P. F., bývalému riaditeľovi SIS ospravedlňujeme, pretože takýmto nepravdivým tvrdením sme znížili jeho dôstojnosť a vážnosť pred spoluobčanmi. Týmto nepravdivým tvrdením sme súčasne porušili aj jeho právo na prezumpciu neviny, a preto sa mu Petit Press, a.s., so sídlom Námestie SNP 30, Bratislava

ako vydavateľ denníka SME ospravedlňuje za šírenie tejto nepravdivej informácie.“ Žalobca sa okrem ospravedlnenia domáhal aj náhrady nemajetkovej ujmy v sume 33.193,92,- eur.

3. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil a medzi stranami nebolo sporné, že žalovaný dňa 30.01.2004 zverejnil na strane 3 denníka SME (v rubrike Spravodajstvo) článok s názvom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.“. Podľa predmetného článku boli bývalí vedúci pracovníci SIS obvinení v kauze R. - E. K. R. E. zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, keďže žalobca (označený priezviskom) mal v roku 1995 schváliť vybratie 200-tisíc dolárov z mimoriadnych prostriedkov SIS, za ktoré potom príslušník SIS pod cudzím menom švajčiarskeho občana kúpil R. od Biskupského úradu v Banskej Bystrici. V článku bolo konštatované, že po fingovanej kúpe bol zaistený sprostredkovateľ, avšak z dôvodu nepreukázania spáchania trestného činu, keďže obraz nebol zapísaný v zozname kultúrnych pamiatok, bolo trestné konanie proti nemu zastavené. Žalovaný v článku poukázal na to, že domová prehliadka bola vykonaná aj v biskupskom úrade a polemicky uviedol, že prípad mal byť údajne v ďalších rokoch zneužívaný na diskreditáciu biskupa C.. Uviedol, že obraz bol biskupskému úradu vrátený 17.11.2000 a vláda sa za skutky štátnych orgánov ospravedlnila. Na rovnakej strane denníka SME sa nachádzal aj ďalší článok súvisiaci so žalobcom, ktorý niesol názov „F. je na kauzu R. pyšný“ a ktorý opisoval priebeh hlavného pojednávania v trestnej veci žalobcu, v ktorej bol spolu s ďalším v tom čase už bývalým členom SIS stíhaný za spáchanie trestného činu. Oba články písal ten istý autor s označením „rp“, ktorý bol v pozícii svedka (Q. S.) v priebehu tohto súdneho sporu vypočutý. Z jeho výpovede vyplynulo, že prvý článok s názvom „F. je na kauzu R. pyšný“ predstavoval otvárací text, v ktorom sa popisovalo dianie na hlavnom pojednávaní za účasti žalobcu, ktorý vyhlásil, že je pyšný na to, čo dosiahla SIS. Následne druhý, sporný článok s názvom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.“ potom uvádzal to, čoho sa kauza R. týkala. Svedok - autor článku uviedol, že v texte popísal stav, ktorý bol na začiatku hlavného pojednávania, ktorého sa zúčastnil, vychádzal pritom z oficiálnej správy v tom čase nového riaditeľa SIS - N.Q. Z. z februára 1999 o výsledkoch šetrení, činnosti SIS, ktorá bola verejne prezentovaná pred Národnou radou SR a následne uverejnená na internetovej stránke vlády a ktorá nebola nikým napadnutá. Podľa autora článku bol ten písaný podmieňovacím spôsobom, nešlo o konštatáciu. Zároveň poukázal na to, že ani prokuratúra, ani súd sa k predmetnej kauze nevyjadrila, dokonca aj samotný žalobca odmietol odpovedať na otázky novinárov.

4. Žalobca tvrdil, že v súvislosti s článkom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.“ došlo k zásahu do jeho osobnostných práv, do práva na česť, dôstojnosť, na ochranu dobrého mena, keď mal za to, že úmyslom žalovaného bolo vyvolať v čitateľoch tohto článku, ako aj v širokej verejnosti, či u veriacich občanov alebo samotnej cirkvi nevraživosť voči jeho osobe, predstaviť ho ako človeka, ktorý ako vysoký štátny funkcionár, verejne činná a známa osoba dopúšťal konania, ktorého cieľom bolo diskreditovať biskupa C.. Žalobca v súvislosti s uvedeným článkom, ktorého nadpis a vetu „Prípad mal byť údajne v ďalších rokoch zneužívaný na diskreditáciu biskupa C.“ považoval za nepravdivé, klamlivé a hrubo zavádzajúce, uviedol, že žalovaný chcel zneužiť voči nemu religiózne cítenie svojich čitateľov, takýmto spôsobom ho hrubo osočoval a znevážil aj v očiach biskupa C., ktorý si takéto tvrdenie proti nemu v denníku SME mohol prečítať, zároveň mal v úmysle znížiť jeho vážnosť aj u cirkvi. Poukázal na to, že v článku bolo uvedené aj jeho meno. Tvrdil, že v čase, kedy rozhodoval o použití 200.000,- USD, nevedel, že ide o majetok patriaci biskupskému úradu, že by sa predaj vzácneho umeleckého diela mal spájať aj s osobou biskupa C., mal za to, že tieto skutočnosti vyplynuli až zo šetrenia polície, kedy sa zistilo, že biskup C. vôbec nemal vedomosť o predaji tohto vzácneho umeleckého diela, ktoré patrilo biskupskému úradu, ani o tom, že toto dielo opustilo priestory biskupského úradu. Žalobca sa na základe uvedeného domáhal zverejnenia ospravedlnenia a náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa , 2 a 4 SR, podľa ustanovenia , (ďalej aj „“) a podľa (ďalej aj „“). K námietke žalovaného týkajúcej sa nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorú odôvodňoval tým, že článok nezasiahol do osobnostných práv žalobcu, pretože sa venoval aktivite právnickej osoby - SIS, a preto sa nemohol dotknúť práv fyzickej osoby - žalobcu. Žalovaný ďalej tvrdil, že sporný článok mal charakter doplňujúcej informácie k informácii o v tom čase aktuálnej udalosti - trestnom stíhaní žalobcu v kauze R., teda išlo o informácie verejného záujmu, okrem toho žalobcom namietané tvrdenia v článku mali podľa neho polemický charakter a zároveň išlo o tvrdenia prevzaté z oficiálnych zdrojov z roku 1999, teda neboli nepravdivé. Súd prvej inštancie sa s námietkou nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu nestotožnil. Poukázal na to, že sa na strane 3 denníka SME z 30.01.2004 nachádzali dva články, v ktorých bolo spomenuté meno žalobcu.

Prvý článok, ktorý nebol žalobou v tejto veci napadnutý, opisoval hlavné pojednávanie uskutočnené v trestnej veci žalobcu. Druhý, sporný článok sa venoval kauze R., v ktorom žalovaný priblížil čitateľom podstatu tejto kauzy, pričom je zrejmé, že danú kauzu žalovaný spájal nielen s činnosťou SIS ako takej, ale aj jej vedúcimi predstaviteľmi, medzi ktoré patril aj žalobca. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalovaný v článku priamo označil aj žalobcu, a to priezviskom, keď uviedol, že žalobca mal schváliť vybratie 200-tisíc dolárov z mimoriadnych prostriedkov SIS. Súd prvej inštancie tiež poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. zo dňa 26.08.2015. Ďalej poznamenal, že právo na ochranu osobnosti, čiže občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia prináleží každej fyzickej osobe, v tomto ponímaní je zahrnuté právo na ochranu pred neoprávneným zásahom do súkromného, rodinného života a právo na ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o svojej osobe. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že sporný článok okrem toho, že riešil činnosť SIS súvisiacu s kauzou R., zameral sa aj na vedúcich predstaviteľov SIS, teda aj na žalobcu, na ním vykonávanú verejnú funkciu riaditeľa SIS. Súd prvej inštancie preto považoval žalobcu za aktívne vecne legitimovaného na podanie žaloby na ochranu osobnosti, keďže informácie uvedené v predmetnom článku nevytvárali obraz len o činnosti SIS, ale aj o činnosti žalobcu, ktorý bol označený priezviskom.

6. Súd prvej inštancie, viazaný rozhodnutím odvolacieho a dovolacieho súdu, zároveň poukazujúc na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR a ESĽP v oblasti ochrany osobnosti a kolízie ústavných práv, za kľúčové považoval potrebu posúdenia, či bol zásah do osobnostných práv žalobcu primeraný, t.j. či zodpovedal zásade proporcionality. Súd prvej inštancie preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do osobnostných práv žalobcu a ústavnými garanciami práva na slobodu prejavu žalovaného, a to vykonaním testu proporcionality založeného na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil informáciu), pri súčasnom rešpektovaní kľúčových princípov a kritérií riešenia kolízie týchto práv v zmysle judikatúry ESĽP.

7. V tejto súvislosti súd prvej inštancie pri otázke KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal argumentoval judikatúrou ESĽP, z ktorej vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť č. 1594/90 alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999, sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania a provokácie (Perna c/a Taliansko). Podľa judikatúry ESĽP majú médiá kľúčovú úlohu, považujú sa za „strážne psy“ demokracie ("public watchdog"), pričom sa každý zásah do slobody prejavu médií posudzuje veľmi prísne (Castells v. Španielsko, rozsudok, 23.04.1992, č. 11798/85; Bladet Tromso a Stensaas v. Nórsko, rozsudok veľkého senátu, 20.05.1999, č. 21980/93). V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný je vydavateľom denníka SME s celoslovenskou pôsobnosťou, v ktorom bol sporný článok uverejnený, je teda „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám. Uviedol, že aj keď tlač hrá v demokratickej spoločnosti podstatnú rolu, nemôže prekračovať určité hranice, spravidla pokiaľ ide o povesť a práva iných a nutnosť zabrániť úniku dôverných informácií, avšak jej prináleží informovanie pri rešpektovaní svojich povinností a zodpovedností a podávanie informácií a myšlienok o všetkých otázkach verejného záujmu. Zároveň, pokiaľ ide o kľúčovú úlohu médií, je podľa súdu prvej inštancie potrebné poukázať na to, že v demokratickej spoločnosti je potrebné, aby sa umožnilo tlači poskytovať informácie o závažných otázkach všeobecného záujmu, a preto nie je možné pripustiť, aby novinár mohol formulovať kritické názory iba pod podmienkou, že môže dokázať ich pravdivosť (ESĽP č. 28114/95 vo veci Dalban proti Rumunsku). O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov, u verejne známych a verejne činných osôb, a najužšie u „bežných“ občanov. Poslaním tlače je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu, pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. z 19.10.2011). Súd prvej inštancie pri uvedenom skonštatoval, že žalobcu bolo potrebné považovať za osobu verejne známu, verejne činnú, keďže jednak bol v určitom období riaditeľom SIS, t.j. zastával verejnú funkciu, jednak bol politicky činný, a preto bola u neho miera akceptovateľnosti kritiky vyššia než u bežných občanov. Bez ohľadu

na to, že v čase zverejnenia článku už nepatril medzi vedúcich predstaviteľov SIS, naďalej patril medzi verejne známe a verejne činné osoby, pričom článok opisoval aktivity SIS a jej predstaviteľov práve v čase, kedy bol žalobca riaditeľom SIS, t.j. článok rozoberal otázku verejného záujmu. Práve rozoberanie otázok verejného záujmu súvisiacich priamo s činnosťou, resp. životom osoby vo verejnom živote je potrebné považovať za legitímnu realizáciu práva na slobodu prejavu, ktorú je osoba verejne činná povinná strpieť. Väčšiu mieru kritiky osôb verejne známych a verejne činných akceptuje aj judikatúra ESĽP (napr. Lingens v. Rakúsko, rozsudok, 08.07.1986, č. 9815/82; Castells v. Španielsko, rozsudok, 23.04.1992, č. 11798/85; Zakharov v. Rusko, rozsudok, 05.10.2006, č. 14881/03; Kobenter a Standard Verlags GmbH v. Rakúsko, rozsudok, 02.11.2006, č. 60899/00). ČO bolo obsahom inkriminovaného článku. Súd prvej inštancie pri uvedenom poukázal na judikatúru ESĽP, ktorá poskytuje zvýšenú ochranu šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu (Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok, 25.06.1992, č. 13778/88). Medzi veci verejného záujmu patrí aj informovanie o činnosti štátnych orgánov a osôb, ktoré ich reprezentujú, sú ich predstaviteľmi. Súd prvej inštancie uviedol, že sporný článok priblížil kauzu R., ktorej sa venovala správa nového riaditeľa SIS - N. Z. v roku 1999 o činnosti SIS, ktorá bola verejne prednesená a rovnako zverejnená na internetovej stránke vlády SR. Podstatou kauzy bola činnosť SIS a žalobcu, ktorý údajne v roku 1995 mal schváliť vybratie 200-tisíc dolárov z mimoriadnych prostriedkov SIS, za ktoré mal následne ďalší príslušník SIS kúpiť R. od Biskupského úradu v Banskej Bystrici. Podľa článku mala kauza údajne slúžiť na diskreditáciu biskupa C.B.. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že sa žalovaný v ďalšom článku na tej istej strane denníka SME venoval trestnému stíhaniu žalobcu v spojení s kauzou R., t.j. v súvislosti s umeleckým dielom R. - E. K. R. E.. Súd prvej inštancie uviedol, že medzi stranami nebolo sporné, že žalobca v čase uverejnenia sporného článku bol trestne stíhaný za trestný čin zneužitie právomoci verejného činiteľa na tom skutkovom základe, že ako riaditeľ SIS v rozpore so dňa 11.07.1995 schválil písomnosť, ktorou riaditeľ vnútorného spravodajstva SIS požiadal riaditeľku ekonomicko-technického odboru o poskytnutie finančných prostriedkov v sume 200 000 USD bez uvedenia dôvodu a účelu ich využitia, ktoré boli následne použité na fingovanú kúpu renesančného R. „. R. E.. Spod obžaloby bol síce žalobca oslobodený z dôvodu, že skutok nebol trestným činom, avšak až v roku 2006, t.j. po zverejnení článku. Žalobca namietal pravdivosť údajov uvedených v článku, tvrdiac, že diskreditovanie biskupa C. mu nebolo kladené za vinu. Súd prvej inštancie, vychádzajúc zo skutočnosti, že žalobca bol trestne stíhaný za zneužitie právomoci verejného činiteľa, zároveň žalovaný vychádzal z oficiálnej písomnosti zverejnenej na stránke vlády SR za súčasného použitia polemického výrazu „mala“, „mal byť údajne“, mal za to, že ak je predmetom verejnej diskusie bývalá činnosť a spôsob riadenia štátneho orgánu žalobcom, potom ide o spoločensky aktuálnu tému. Súd prvej inštancie argumentoval tým, že podľa názoru Ústavného súdu SR sp.zn. polemické výroky zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa a nasl. , pretože každý názor, stanovisko, kritika, a to dokonca nielen polemicky uvedená, je zásadne prípustná, pretože sloboda prejavu je jednou z najdôležitejších zásad demokratickej spoločnosti. Zároveň ústavný súd v ďalšom uznesení sp.zn. z 19.10.2011 poukázal na to, že každá informácia zverejnená o konkrétnej osobe, ktorá sa môže dotýkať jej osobnostných práv, by mala mať určitý skutkový základ, z ktorého ju je možné vyvodiť. V prípade, ak zverejnené informácie je možné považovať len za "špekulácie" bez skutkového základu, ktoré navyše vytvárajú negatívny obraz verejnosti o dotknutej osobe, potom aj v prípade použitia polemických výrazov pri realizácii práva na slobodu prejavu možno do práva na ochranu osobnosti tejto osoby zasiahnuť. V danom prípade mal súd prvej inštancie za to, že žalovaný vychádzal z verejne dostupnej informácie - správy o plnení úloh SIS z roku 1999, ktorá priamo poukázala na kompromitovanie biskupského úradu v kauze odkúpenia R.. Uviedol, že koniec koncov, hoci diskreditovanie biskupa nepredstavuje samostatnú skutkovú podstatu trestného činu, obvinenie žalobcu malo základ v predmetnej kauze. Súd prvej inštancie poukázal na to, že vo vzťahu k údajnej diskreditácii biskupa C. a správy o činnosti SIS, ktorá sa týkala informácie o provokačnej akcii na kompromitovanie biskupského úradu (nie konkrétneho biskupa), dovolací súd v uznesení sp.zn. z 26.08.2015 uviedol, že v občianskom živote je úplne bežné a samozrejmé, ak sa s označením určitej inštitúcie (biskupský úrad) spája predstava o jej konkrétnych, najmä čelných predstaviteľoch (biskup). Pri otázke KDE bol inkriminovaný článok uverejnený, súd prvej inštancie argumentoval tým, že užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia, či uverejnenia sporných výrokov. Poukázal na to, že vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv (m. m. , , ). S/d prvej inštancie uviedol, že sporný článok bol uverejnený v denníku SME, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad, nie však v televízii či v inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria posudzovať prísnejšie. V danom prípade je

však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (m. m. ). V rámci posudzovania otázky KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený, súd prvej inštancie zopakoval, že sporný článok nadväzoval na ďalší článok zverejnený na rovnakej strane a v rovnaký deň v denníku SME, tzv. úvodný článok popisoval trestné stíhanie žalobcu, situáciu na hlavnom pojednávaní pred súdom, kedy žalobca vyhlásil, že bol hrdý na príslušníkov SIS a polície, ktorí participovali na akcii R.. V následnom článku s názvom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.“ autor stručne opísal kauzu R., čo sa malo stať, čo mal žalobca urobiť a schváliť, teda poskytol dodatočné informácie vo vzťahu ku kauze R.. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný v priebehu konania zdôraznil, že sporný článok reagoval na vtedy aktuálnu situáciu, keďže na Okresnom súde Bratislava III prebiehalo hlavné pojednávanie voči žalobcovi v pozícii obžalovaného a P.. K. ako bývalému príslušníkovi SIS, kde im bolo kladené za vinu zneužitie právomoci verejného činiteľa práve v kauze R.. Súd prvej inštancie mal za to, že žalovaný v spornom článku poskytol informácie, ktoré mali celospoločenský význam, t.j. išlo o spoločensky aktuálnu tému, keďže sa týkala činnosti SIS, jej popredných predstaviteľov, ako aj kauzy, ktorá súvisela s vtedy aktuálne prebiehajúcim trestným stíhaním žalobcu pre zneužitie právomoci verejného činiteľa. Aj keď žalobca namietal pravdivosť článku, súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený až v roku 2006, t.j. dva roky po zverejnení článku. Judikatúra ústavného súdu a ESĽP nepopiera právo novinára dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti za súčasného rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu Českej republiky sp.zn. ). Súd mal za to, že v danom prípade bola táto zásada zo strany žalovaného dodržaná. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované. Pri uvedenom súd prvej inštancie argumentoval, tým že Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo rozlišuje medzi faktmi a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (napr. Lingens proti Rakúsku, bod 46; tiež rozsudok ESĽP z 12. júla 2001 vo veci sťažnosti Feldek proti Slovensku č. 29032/95, bod 75). Aj keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27. februára 2001). Hodnotiace úsudky požívajú vysokú mieru ochrany z hľadiska slobody prejavu, a to oproti uverejneným faktom (skutkovým tvrdeniam), ktoré sa môžu ukázať neskôr ako nepravdivé. Rovnako sa zvýšená ochrana poskytuje takým tvrdeniam, ktoré boli urobené v dobrej viere a médiá majú právo na ospravedlniteľný omyl (Sunday Times v. Spojené kráľovstvo, rozsudok, 26.11.1991, č. 13166/87; Bladet Tromso a Stensaas v. Nórsko, rozsudok veľkého senátu, 20.05.1999, č. 21980/93). V predmetnom prípade súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný preukázal, že disponoval dostatočnými podkladmi, na základe ktorých dospel k výrokom uvedeným v článku, keďže prispel k verejnej diskusii o záležitostiach legitímneho záujmu a vychádzal pritom z obsahu oficiálnej správy zverejnenej na internetovej stránke vlády SR (z oficiálneho zdroja - zo správy o činnosti SIS), na ktorú mal právo sa spoľahnúť bez toho, aby bol povinný vykonať nezávislý prieskum. S/d prvej inštancie odkázal na to, že v zmysle judikatúry ústavného súdu totiž od vydavateľa periodickej tlače nie je možné požadovať, aby selektoval informácie získané od štátneho orgánu, na ktoré sa mohol s dôverou spoľahnúť, pretože tým by sa uprelo právo verejnosti na úplné informácie o veciach verejného záujmu (nález ústavného súdu sp.zn. z 28. októbra 2010, Zbierka nálezov a uznesení ústavného súdu 2010). Novinári (vydavateľ) nemôžu znášať zodpovednosť za to, že šíria informácie poskytnuté orgánmi štátu (a teda aj vysokými funkcionármi), pretože to je ich úloha a poslanie. Naopak, je na orgánoch štátu, aby zvážili, ktoré informácie a v akom rozsahu možno prostredníctvom novinárov (masmédií) verejnosti sprístupniť v súlade s platnými právnymi predpismi (nález ústavného súdu zo 06. júna 2013 sp.zn. ).

8. V danom prípade, po vykonanom teste proporcionality, súd prvej inštancie považoval za potrebné pri konflikte práva na ochranu osobnosti a slobody prejavu uprednostniť právo na slobodu prejavu žalovaného, a preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný uverejnením namietaného článku neprekročil garantovanú slobodu prejavu a nezasiahol do osobnostných práv žalobcu. Podľa súdu prvej inštancie žalovaný preukázal pravdivosť svojich tvrdení, ktoré odvíjal zo správy o činnosti SIS z roku 1999, preukázal, že údaje zverejnené v spornom článku čerpal z oficiálneho zdroja, zároveň sa článok týkal trestného stíhania žalobcu, ktoré bolo v tom čase aktuálne prejednávané pred súdom. Žalovaný tak informoval verejnosť o aktuálnej celospoločensky zaujímavej problematike, o veci verejného záujmu. Súd prvej inštancie považoval za zrejmé, že žalobca nebol stíhaný za diskreditáciu biskupa. Žalobcom namietané časti článku - nadpis a veta „Prípad mal byť údajne v ďalších rokoch

zneužívaný na diskreditáciu biskupa C.“ boli písané v podmieňovacom štýle, a preto nie je možné dospieť k záveru o porušení zásady prezumpcie neviny. Žalovaný si nevyvodil sám, bez konkrétnych existujúcich skutočností záver o trestnom stíhaní žalobcu, ale skutočnosti opisované v článku (s výnimkou častí týkajúcich sa diskreditácie biskupa, ktoré vyplývali z oficiálnej správy o činnosti SIS) vyplývali zo skutkovej vety uvedenej v obžalobe. Žalovaný pravdivo uviedol informácie o aktivitách žalobcu v rámci predmetnej kauzy. Z výpovede svedka Q. S. mal súd prvej inštancie za preukázané, že ani prokuratúra, ani súd sa nevyjadrili k trestnému stíhaniu žalobcu, hoci žalovaný mal záujem o získanie stanoviska aj týchto orgánov. Na základe uvedeného súd prvej inštancie, viazaný aj právnym názorom odvolacieho a dovolacieho súdu, dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, a preto ju v celom rozsahu zamietol. Žalobca nepreukázal dôvodnosť svojho nároku, nepreukázal, že došlo k neoprávnenému zásahu do jeho osobnostných práv zverejnením článku s názvom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.“, teda článku ako celok a ani jednotlivými jeho časťami, na ktoré poukázal. Žalobca v určitom období patril medzi popredných predstaviteľov SIS, bol verejným činiteľom, a preto ako verejne známa a verejne činná osoba musel zniesť väčšiu mieru kritiky ako bežný občan, okrem toho obsahom namietaného článku boli nepochybne veci verejného záujmu. Hoci žalobcom namietaný článok bol zverejnený v denníku s celoslovenskou pôsobnosťou, súd vzhľadom na čas - obdobie zverejnenia tohto článku (s poukazom na prebiehajúce pojednávanie v trestnej veci, v ktorej žalobca vystupoval ako obžalovaný) a vzhľadom na spôsob podania informácií v článku, a to najmä hodnotiacimi úsudkami použitím slov „mala“, „mal byť údajne“, teda informácie použité v namietanom článku mali polemický charakter, súd sa po zodpovedaní jednotlivých otázok v rámci testu proporcionality stotožnil s procesnou obranou žalovaného, a preto žalobu zamietol. Súd prvej inštancie o nároku na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia v spojení s a tak, že úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %, keďže žalobu v plnom rozsahu zamietol. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Podľa žalobcu je predmetný rozsudok nezákonný, porušujúci právo žalobcu na spravodlivé súdne konanie, je arbitrátny a nepresvedčivý, nevychádza vôbec zo skutočného skutkového stavu veci a vykonaných dôkazov, ale konštatujú sa v ňom údajné zistenia, a to v rozpore s vykonanými dôkazmi, je nedostatočne odôvodnený a vnútorne rozporný, v dôsledku toho súd prvej inštancie podľa žalobcu nesprávne právne vec posúdil, ako aj vec posudzoval na základe skutkového stavu, ktorý nezodpovedal skutočnosti a dôkazom. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal so všetkými jeho právnymi argumentmi a tiež skutkovými okolnosťami, na ktoré poukázal. Súdu prvej inštancie vytýka, že v jeho rozhodnutí chýbajú úvahy a hodnotenia najmä toho, že žalovaný napadnutým článkom a jeho nadpisom šíril voči žalobcovi hoax a autor článku, ktorého článok žalovaný zverejnil pod pseudonynom, ktorý napísal Q. S. týmto prostredníctvom žalovaného šíril hoax voči žalobcovi. Súd prvej inštancie podľa jeho názoru nesprávne vyhodnotil v tejto súvislosti aj svedeckú výpoveď' autora napadnutého článku Q. S., ktorý prostredníctvom žalovaného šíril hoax voči žalobcovi, čo nebolo súdom vôbec vyhodnotené. V tejto súvislosti žalobca namieta, že žalovaný zhodne tvrdil so svedkom S., že pri písaní článku, ktorý uverejnil 30.01.2004 vychádzal zo správy SIS z roku 1999, pričom tieto skutočnosti súd prvej inštancie podľa žalobcu však súd prvej inštancie nedal do vzájomných súvislostí s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.04.2006, č.k. KS BA-D-5/06-5T-6/06. Podľa názoru žalobcu, v prípade správneho hodnotenia týchto dôkazov by bolo preukázané žalovanému šírenie hoaxu. Pokiaľ si súd prvej inštancie tento zjavný nelogický rozpor v obrane žalovaného nevšimol pri vyhodnocovaní dôkazov, ide podľa žalobcu o nesprávny procesný postup súdu, ktorým znemožňuje strane sporu žalobcovi právo na spravodlivé rozhodnutie a spravodlivý proces, čo zakladá prípustnosť odvolania podľa 365 ods. 1 písm. b) . Žalobca má za to, že súd prvej inštancie nesprávne, nepresne a neúplne posúdil primeranosť, t.j. či obmedzenie práva na slobodu prejavu či zodpovedá zásade proporcionality, a to testom proporcionality, ktorý je založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade písal resp. zverejnil ako fakt a informáciu, ktorá však nebola pravdivá a bola hoaxom. Žalobca preto v odvolaní poukazuje na to, že súd prvej inštancie sa pri aplikácií judikatúry ESĽP, ale i ÚS SR využitia testu proporcionality nezaoberal, tým žeby zohľadnil, že prameňom informácií bola správa SIS z roku 1999, ktorá už bola dávno neaktuálna a prekonaná, a preto sa súd prvej inštancie podľa neho dopustil závažného porušenia pri hodnotení dôkazov, keď na tieto skutočnosti neprihliadol. Žalobca súdu prvej inštancie vytýka, že nezohľadnil to, že žalovaný bez náležitej opatrnosti, aby sa vyvaroval zásahu do osobnostných práv na ochranu mena a dobrej povesti a cti žalobcu sa vôbec neobrátil na

súd, aby mu poskytol informáciu, či takéto tvrdenia zodpovedajú pravde, ale čerpal z informácií zo správy SIS z roku 1999. Žalobca má za to, že žalovaný si mohol overiť pravdivosť tejto informácie v roku 2004 podľa (vtedy platného Zb v znení noviel). Tým konal vedome nedbalo keď sa spoliehal na prameň správy SIS z roku 1999 a bol uzrozumený s tým, že keď táto informácia v správe SIS z roku 1999 nepotvrdila, resp. vyvrátila, že sa môže jej šírením dopustiť' porušeniu práv chránených zákonom v , ktorých ochrany sa žalobca domáha súdnou cestou pre šírenie hoaxu. Žalobca má za to, že táto nepravdivá a vymyslená informácia - šírená ako hoax nemala nič spoločné s určitou mierou preháňania a novinárskej provokácie ako to uvádza súd prvej inštancie, lebo informácia šírená ako fakt bola nepravdivá a bola hoaxom, pričom tento hoax si žalovaný nepreveril. Žalobca tvrdí, že súdu prvej inštancie ušla pozornosti tá skutočnosť, že článok s nadpisom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.” bol uverejnený na prekrytie toho, že žalobca P. F. sa na súde vyjadril, že: „Je na Kauzu R. pyšný”, lebo sa pričinil o záchranu tejto národnej kultúrnej pamiatky pred zašantročením do cudziny. Ďalej žalobca namietal, že súd prvej inštancie neprihliadol a nevyhodnotil, že predmetný článok bol o žalobcovi, kde sa uvádzalo jeho priezvisko „F.” s nadpisom že Kauza (ktorá bola predmetom súdneho pojednávania R.) mala slúžiť' na diskreditáciu biskupa C.. Takéto tvrdenie je podľa jeho názoru nielen nepravdivé, ale je aj obviňujúcim tvrdením voči osobe žalobcu. Ďalej podľa žalobcu v danom prípade nejde o žiadnu kritiku, ale ide o vedome nepravdivú a zavádzajúcu informáciu, ktorá sa dala hodnoverným spôsobom ľahko overiť priamo na súde. Súdu prvej inštancie vytýka, že pri zisťovaní otázky ČO bolo obsahom namietaného článku, v odôvodnení rozsudku alibisticky, s odvolaním sa na obranu žalovaného uviedol, že to vraj to vyplývalo zo Správy o činnosti SIS z roku 1999. Podľa žalobcu, súd prvej inštancie neobjektívne stránil obrane žalovaného, keď prameň informácie Správa SIS z roku 1999 uznal žalobcovi napriek tomu, že tento článok uverejnil až 30.01.2004. V tejto súvislosti si podľa neho súd prvej inštancie neuvedomil, že opakovanie istej nepravdivej skutočnosti-hoaxu po niekom alebo odvolávanie sa na niekoho tvrdenie (Správa SIS z roku 1999) nezbavuje žalovaného zodpovednosti za porušenie práva na ochranu osobnosti. Pri posudzovaní otázky KDE bol namietaný článok uverejnený, žalobca súdu prvej inštancie vytýka, že vôbec nezohľadnil skutočnosť, že predmetný článok bol uverejnený spravodajských informáciách, ktorých zásadou má byť stručne, pravdivo a objektívne informovať udalostiach. Ďalej má žalobca za to, že ani pri otázke KEDY bol namietaný článok uverejnený, súd prvej inštancie ani túto otázku nevyhodnotil objektívne na základe vykonaných dôkazov. V tejto súvislosti žalobca znova zopakoval, že je podľa jeho názoru absurdné, že súd prvej inštancie uveril obrane žalovaného, že čerpal zo správy SIS z roku 1999, keďže prinášal správy a informácie v roku 2004. Pri otázke AKO boli informácie v namietanom článku formulované, žalobca namieta, že nadpis predmetného článku je tvrdeným faktom, a že v danom prípade nešlo o hodnotiaci úsudok alebo subjektívny názor, o tvrdenie, ktoré je v rozpore s objektívnou realitou. Žalobca má za to, že záver súdu prvej inštancie o tom, že nadpis článku mohol zasiahnuť iba do práv tzv. právnickej osoby je nesprávny. Je podľa neho nesporné, že žalobca je v predmetnom článku označený menom „F.“. Na záver žalobca zhrnul, že nepochybne v konaní preukázal, že žalovaný v súvislosti s jeho menom a osobou uvádzal nepravdivé fakty v článku, ktorý bol predmetom konania, keď čerpal z informácií starých a neaktuálnych zo Správy SIS z roku 1999, čo netajil a priznal žalovaný. Žalobca odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a vyhlásil rozsudok v znení: Žalovaný je povinný ospravedlniť sa do 3 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku žalobcovi tak, že v denníku SME uverejní na prvej strane na vlastné náklady článok s názvom a textom nasledovne: Ospravedlnenie bývalému riaditeľovi SIS P. F.: Ospravedlňujeme sa P. F., bývalému riaditeľovi SIS, Že sme dňa 30.01.2004 uverejnením článku v denníku SME na tretej strane s nadpisom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.”, v ktorom autor pod zn./rp/písal o kauze R. - E. K. R. E., pričom už samotným nadpisom tohto článku a jeho uverejnením sme spôsobili vážny zásah do práv P. F. na jeho občiansku česť a bezúhonnosť tým, Že sme nepravdivo v súvislosti s uvádzaním jeho mena tvrdili verejne, že kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.. Toto tvrdenie sme uverejnili i napriek tomu, Že sa nezakladá na pravde, pričom týmto nepravdivým tvrdením sme P. F. nepravdivo osočili a očiernili v očiach čitateľov denníka SME, ako aj širokej verejnosti. Za uvedenie tohto nepravdivého tvrdenia, Že kauza R. - E. K. R. E. mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C., sa P. F., bývalému riaditeľovi SIS ospravedlňujeme, pretože takýmto nepravdivým tvrdením sme znížili jeho dôstojnosť a vážnosť pred spoluobčanmi. Týmto nepravdivým tvrdením sme súčasne porušili aj jeho právo na prezumpciu neviny, a preto sa mu Petit Press a. s, so sídlom Nám. SNP 30, Bratislava, ako vydavateľ denníka SME ospravedlňuje za šírenie tejto nepravdivej informácie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi titulom nemajetkovej ujmy sumu 33.193,92 eur. Alternatívne žalobca žiadal odvolací súd, aby rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

10. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že žalobca v odvolaní len opakuje niekoľko, podľa názoru žalovaného, účelovo skreslených tvrdení, ktoré pritom nemajú žiadnu oporu nielen v objasnenom a relevantnom skutkovom stave, ale rovnako tak ani vo vykonanom dokazovaní či v ustálenej rozhodovacej praxi súdov. Uviedol, že obsah žalobcovho odvolania opomína závery, ku ktorým v tejto súvislosti dospeli Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení sp.zn. zo dňa 26.08.2015 a následne aj Krajský súd v Bratislave v uznesení sp.zn. zo dňa 16.03.2016. Podľa žalovaného, žalobca prakticky naprieč celým odvolaním opakovane uvádza, že žalovaný údajne šíril sporným článkom o osobe žalobcu cit. „hoax“, čo presne pritom pod pojmom „hoax“ žalobca rozumie, nie je z obsahu odvolania zrejmé. Žalovaný úvodom dôrazne odmieta, že by informácia o údajnej snahe zdiskreditovať biskupa mons. C. v rámci kauzy R. mala byť úmyselným šírením nepravdivej informácie zo strany žalovaného. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazuje na závery z rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 26.04.2006 vo vyššie uvedenej trestnej veci, žalovaný zdôrazňuje, že predmetný rozsudok je o dva roky mladší ako sporný článok žalovaného. Podľa žalobcu, závery Trestného rozsudku KS BA preto nemohli ani len teoreticky tvoriť podklad pre obsah sporného článku. Nad rámec uvedeného je podľa žalovaného tiež potrebné zdôrazniť, že žalobca vytrháva časti odôvodnenia predmetného rozsudku zo širšieho kontextu, a následne ich v odvolaní účelovo dezinterpretuje takým spôsobom, aby tieto zdanlivo vyznievali v jeho prospech. Žalovaný ďalej zdôraznil, že vykonaným dokazovaním bolo zistené, že žalovaný čerpal informácie o údajnom cieli zdiskreditovať kauzou R. mons. C. zo Správy o činnosti SIS za rok 1999, ktorá je oficiálnym zdrojom informácií o činnosti dotknutého štátneho orgánu. Pravdivosť informácií uvedených v správe o činnosti SIS si žalovaný nebol v zmysle konštantnej judikatúry ESĽP povinný ďalej overovať, čo už napokon v priebehu tohto konania potvrdili ako NS SR v rámci Uznesenia NS SR, tak aj KS BA v rámci Uznesenia KS BA. Obiter dictum žalovaný dopĺňa, že pravdivosť Správy SIS nebola (minimálne v časti o snahe SIS zdiskreditovať prostredníctvom kauzy R. mons. C.) nikdy nikým relevantne spochybnená, a to ani výsledkami trestného konania voči žalobcovi súvisiaceho s predmetnou kauzou. Žalovaný zopakoval, že žalobca sa v spornom článku spomína len okrajovo a aj to výhradne v súvislosti s tým, že aktérmi kauzy R. boli priamo príslušníci SIS, za ktorých bol v čase vypuknutia celej kauzy zodpovedný žalobca ako riaditeľ SIS. Dodal, že sporný článok len vo všeobecnosti a v tom čase aktuálne v súvislosti s prebiehajúcim hlavným pojednávaním v trestnej veci žalobcu, informoval verejnosť o priebehu a okolnostiach kauzy R., ako aj o jednom z možných (v tom čase najpravdepodobnejších) cieľov predmetnej kauzy. Žalovaný zdôraznil všeobecne známu skutočnosť, že žalobca riadil SIS celkovo mimoriadne neštandardným a možno podľa neho povedať až škandalóznym spôsobom, pričom dodnes je v súvislosti so spôsobom výkonu tejto funkcie obžalovaný z viacerých trestných činov (odlišných od skutkov v kauze R.). Kauza R. a prípadné angažovanie sa žalobcu v tejto kauze je tak v konečnom dôsledku len jednou z množstva pomyselných „epizód“ z celkovo mimoriadne rozporuplného spôsobu, akým žalobca niekoľko rokov riadil SIS. Podľa názoru žalovaného, akákoľvek prípadná menšia nepresnosť v informovaní o jednej z množstva rôznych káuz žalobcu, nie je v tomto ohľade spôsobilá narušiť osobnostné práva žalobcu. Žalovaný dôrazne odmieta tvrdenia žalobcu, že by sporným článkom bol býval porušoval právo žalobcu na prezumpciu neviny. Na záver žalovaný uviedol, že s ohľadom na všetku uvedenú argumentáciu prezentovanú v tomto vyjadrení, ako aj reflektujúc obsahy všetkých predchádzajúcich písomných a ústnych vyjadrení žalovaného, sa žaloba naďalej javí ako celkom nedôvodná, a bez opory v platných právnych predpisoch. Podľa žalovaného sa súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia rozsudku podrobne a správne vysporiadal so všetkými podstatnými a relevantnými otázkami nevyhnutnými na spravodlivé a právne udržateľné rozhodnutie vo veci, zjavná subjektívna nespokojnosť žalobcu s výsledkom konania rozhodne nemôže byť dôvodom na prípadné vyhovenie žalobe, a to aj v kontexte právne záväzného názoru NS SR. Žalovaný preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v celom rozsahu potvrdil, a aby zároveň priznal žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

11. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že už zo samotného obsahu článku žalovanému bolo zrejmé, že nadpis článku je „hoaxom”, teda že ide o úmyselné šírenie podvodného klamstva, ktoré je vymyslené, a ktoré je podsúvané čitateľom využívajúcich ich dôverčivosť ku škode na dobrej povesti a mene žalobcu. Žalobca zopakoval, že žalovaný uverejnením článku vedome sledoval zlý úmysel poškodiť na verejnosti dobré meno a povesť žalobcu, preto vedome šírenie hoaxu v zlom úmysle nemaže požívať žiadnu právnu ochranu ako sa mylne domnieva žalovaný. Je podľa žalobcu v rozpore s verejným záujmom šíriť hoaxy pod rúškom informovania verejnosti, čo nepatrí do kategórie spravodajstva, pričom žalovaný v časti spravodajstvo zverejňoval v denníku SME tento hoax v zlom úmysle. Žalobca uviedol, že žalovaný sa všetkými spôsobmi snaží vykrútiť zo zodpovednosti za toto neetické a úmyselné poškodzovanie dobrého mena a povesti žalovaného na verejnosti v periodiku

s celoslovenskou pôsobnosťou, ktorý činil v zlom úmysle poškodiť žalobcovi meno a jeho povesť v širokej verejnosti, ktorej tento hoax šíril. Žalobca trvá na svojom odvolaní a poukazuje na to, že obsah vyjadrenia žalovaného k jeho odvolaniu svedčí na to, že nepochybne šíril hoax, čo sa snaží prekrývať rôznymi tvrdeniami dokonca ospravedlňovať svoje konanie s odvolaním sa na „prinášanie aktuálneho spravodajstva”. Žalobca žiada jeho odvolaniu vyhovieť a pripomína žalovanému, že v kauze „R.” bol spod obžaloby oslobodený, preto žiada žalovaného, aby to rešpektoval, čo podľa žalobcu žalovaný nerešpektuje ani teraz vzhľadom na obsah jeho vyjadrenia k odvolaniu, v ktorom ho osočuje.

12. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že v celom aktuálnom odvolacom konaní absentuje zo strany žalobcu akákoľvek relevantná právna argumentácia. Poukázal na to, že podľa jeho názoru žalobca len prezentuje predovšetkým svoju vlastnú subjektívnu nespokojnosť s aktuálnym výsledkom súdneho konania. Žalovaný uviedol, že žalobca sa znova účelovo snaží navodiť dojem, že žalovaný údajne sporným článkom porušil jeho právo na prezumpciu neviny, nakoľko údajný konečný cieľ kauzy R. účelová diskreditácia Z.. C. nebol predmetom obžaloby v dotknutom trestnom konaní. V nadväznosti na uvedené môže žalovaný už len opätovne zopakovať, že osobnostné práva žalobcu boli narušené výhradne jeho aktívnou účasťou ako riaditeľa SIS na kauze R., aké boli údajné ciele kauzy R. či čo konkrétne obžaloba (v trestnom konaní vedenom ohľadom kauzy R.) vyhodnocovala ako trestný čin, je s ohľadom na predmet tohto sporu a prípadné nároky žalobcu irelevantné. V závere žalovaný zopakoval, že žalobca riadil SIS celkovo mimoriadne neštandardným ba až škandalóznym spôsobom, pričom dodnes je v súvislosti s výkonom tejto funkcie obžalovaný z viacerých trestných činov.

13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( ) preskúmal a prejednal vec v zmysle , a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

14. Z hľadiska skutkového stavu veci vychádzal odvolací súd zo zistení súdu prvej inštancie, podľa ktorých žalovaný dňa 30.01.2004 zverejnil na strane 3 denníka SME (v rubrike Spravodajstvo) článok s názvom „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.“. Podľa predmetného článku boli bývalí vedúci pracovníci SIS obvinení v kauze R. - E. K. R. E. zo zneužitia právomoci verejného činiteľa, keďže žalobca (označený priezviskom) mal v roku 1995 schváliť vybratie 200-tisíc dolárov z mimoriadnych prostriedkov SIS, za ktoré potom príslušník SIS pod cudzím menom švajčiarskeho občana kúpil R. od Biskupského úradu v Banskej Bystrici. V obsahu článku bolo uvedené, že prípad mal byť údajne v ďalších rokoch zneužívaný na diskreditáciu biskupa C.. Na rovnakej strane denníka SME bol zverejnený aj ďalší článok súvisiaci so žalobcom, ktorý niesol názov „F. je na kauzu R. pyšný“, a ktorý opisoval priebeh hlavného pojednávania v trestnej veci žalobcu, v ktorej bol spolu s ďalším, v tom čase už bývalým členom SIS, stíhaný za spáchanie trestného činu. Autorom obidvoch článkov je Q. S..

15. V posudzovanej veci žalobca tvrdí, že žalovaný uviedol nepravdivé tvrdenia spojené s motívom kauzy, v ktorej je trestne stíhaný a to v samotnom názve článku, že „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.“ a v obsahu článku, že ... „prípad mal byť údajne v ďalších rokoch zneužívaný na diskreditáciu biskupa C..“ Tento skutkový stav veci, z ktorého súd prvej inštancie vychádzal nebol sporný, podstata sporu spočívala v zodpovedaní otázky, či zverejnenie označených výrokov žalovaným, vydavateľom denníka SME, predstavuje neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu.

16. Podľa čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice štátu (ods. 1). Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) aj ochrany povesti alebo práv iných (ods. 2). 20. Podľa SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené (ods. 1). Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu (ods. 2 veta prvá). Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (ods. 4).

17. Podľa SR každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

18. Podľa fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

19. Podľa , , a fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

20. V podmienkach tejto veci je zrejmé, že žalobca v čase, ku ktorému sa viažu v napadnutom článku zverejnené informácie bol riaditeľom Slovenskej informačnej služby (SIS). Príslušnosť žalovaného k tejto štátnej inštitúcii, jeho samotné pracovné zaradenie, zvýraznené prostredníctvom článku, ktorý informoval o jeho trestnom stíhaní, je v tomto prípade také jedinečné, že nemôžu vzniknúť pochybnosti o tom, že čitateľ článku si štátnu inštitúciu SIS spojí s predstavou žalobcu, i keď ho autor článku osobne, adresne k napadnutým výrokom nemenuje. Preto je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že žalobca je vo veci aktívne legitimovaný a správne sa zaoberal povahou predmetných výrokov, a tým, či zasiahli do osobnostných práv žalobcu.

21. Základným východiskom práva na ochranu osobnosti je splnenie podmienky existencie zásahu objektívne spôsobilého vyvolať nemajetkovú ujmu spočívajúcu v porušení, alebo ohrození osobnosti človeka v jeho fyzickej či morálnej integrite. Zásah musí byť neoprávnený (protiprávny) a musí byť zistená existencia príčinnej súvislosti medzi takým zásahom a dotknutím osobnosti sféry človeka. Zásah do osobnostných práv je nutné hodnotiť vždy objektívne s prihliadnutím ku konkrétnej situácii, za ktorej k neoprávnenému zásahu došlo a to aj s prihliadnutím na samotnú dotknutú osobu. K porušeniu práva na dôstojnosť, vážnosť česť človeka môže dôjsť jednak nepravdivými skutkovými tvrdeniami, ako aj zverejnením neprípustných hodnotení úsudkov o tejto osobe. Pri skúmaní primeranosti zásahu sa totiž rozlišuje skutková podstata tvrdenia a hodnotiaceho úsudku, pretože podmienky kladené na prípustnosť každej z týchto kategórií sa líšia. Skutkové tvrdenie sa opiera o fakt, o objektívne existujúcu realitu, ktorá je zistiteľná pomocou dokazovania, pravdivosť tvrdenia je v tomto prípade overiteľná. V zásade platí, že uverejnenie pravdivej informácie nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný tak, že skresľuje skutočnosť. Hodnotiaci úsudok je naopak vyjadrením subjektívneho názoru autora, ktorý k danému faktu zaujíma určitý postoj, a to na základe vlastných, teda subjektívnych kritérií. Pravdivosť hodnotiaceho úsudku preto nemožno dokazovať, je však nutné skúmať, či má základ v pravdivej informácii, či forma jeho verejnej prezentácie je primeraná a či zásah do osobnostných práv je nevyhnutným sprievodným javom výkonu kritiky. U verejne činnej osoby sa vyššia miera tolerancie pri posúdení skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov spojených s kritikou súvisiacou s verejnou činnosťou, ktorú takáto osoba vykonáva, spravidla nevzťahuje na nepravdivé skutkové informácie o verejne činnej osobe.

22. Posúdenie povahy napadnutých výrokov žalovaného súdom prvej inštancie týmto východiskovým pravidlám zodpovedá. Nadpis článku „Kauza mala slúžiť na diskreditáciu biskupa C.“ a v obsahu článku uvedené, že ... „prípad mal byť údajne v ďalších rokoch zneužívaný na diskreditáciu biskupa C.“ je skutkovým tvrdením avšak použitím slov aj polemického charakteru „mal byť údajne“ obsahuje aj hodnotiaci prvok o cieli, motíve operácie SIS s názvom R., pre ktorú bolo voči žalobcovi vedené trestné stíhanie, čím sa prednesená informácia dostáva do roviny hybridného (kombinovaného) výroku (skutkové tvrdenia a hodnotiaci úsudok).

23. Súd prvej inštancie správne pri riešení tohto sporu akcentoval, že spor vychádza zo stretu slobody slova a šírenia informácii na jednej strane a práva na ochranu prirodzených práv človeka na ochranu najmä cti a osobnej a profesijnej dôstojnosti na strane druhej. Tieto základné práva sú si rovnocenné a súd prvej inštancie správne s prihliadnutím na okolnosti tohto prípadu dbal na to, aby jedno z týchto práva nebolo bezdôvodne uprednostnené pred druhým, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality, cez odpovede na otázky, KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO uverejnil informácie. Odvolacie námietky žalobcu v tomto smere sú neopodstatnené.

24. V predmetnom článku prináša žalovaný ako vydavateľ printového média (noviny/denník SME) informácie, ktoré v tom čase súviseli s prebiehajúcim hlavným pojednávaním v trestnej veci žalobcu a informuje čitateľov o tom, aký mohol byť cieľ operácie SIS nazývanej “..“. Dotknutý článok je z odborného hľadiska bežným spravodajstvom a pri hodnotení napadnutých informácií je potrebné zohľadniť koncept celého článku aj v spojení uvádzacieho článku o hlavnom pojednávaní v kauze trestného stíhania žalobcu, koncept štruktúry a činnosti SIS, a nie len dve napadnuté vety. Tým, že denník SME je bežnou periodickou tlačou, ktorá informuje širokú verejnosť, disponuje špecifickým právom aj na zjednodušenie podania informácie. Žalovaný v článku, ktorého informácie žalobca napadol dokumentuje otázky, ktoré sa titulom toho, že voči bývalému riaditeľovi SIS v osobe žalobcu je vedené trestné konanie stali témou verejnej diskusie. Slovenská informačná služba je všeobecnou bezpečnostnou a spravodajskou službou Slovenskej republiky, je štátnym orgánom Slovenskej republiky. Predmetný článok v celkovom kontexte poukazuje na činnosť najvyššieho orgánu bezpečnosti štátu, a preto nemôže byť sporné to, že na informovaní o trestnej veci bývalého riaditeľa SIS už z titulu postavenia tohto orgánu, je daný verejný záujem. Výkon funkcie riaditeľa SIS znamená aj konkludentný súhlas s väčšou mierou zverejňovania informácii, s ktorými sa personifikuje, či už pozitívnych alebo negatívnych, respektíve je prirodzeným dôsledkom jeho rozhodnutia vystaviť sa verenej kontrole. Okolnosť, že obsah napadnutého článku v kontexte napadnutých viet vyznievajú voči žalobcovi pri personifikovaní si SIS s osobou žalobcu negatívne, je dané samotnou podstatou toho, že bol trestne stíhaný v spojení s jeho funkciou v SIS, ako aj charakterom skutku, pre ktorý bol trestne stíhaný (zneužitie právomoci verejného činiteľa). Podstatné pre danú vec bolo aj to, že v tomto kontexte bol žalobca osobou verejného záujmu. Na jeho osobu sa vzťahuje judikatúra týkajúca sa osôb verejného záujmu, a teda aj vyššej miery znášania informácii verejného záujmu. Tieto okolnosti svedčia v prospech práva žalovaného na slobodu prejavu, ktorého informovanie sa týkalo subjektu verejného záujmu a jeho činnosti (záležitosti nakladania s prostriedkami z verejného štátneho rozpočtu), kedy je daný verejný záujem spoločnosti na podanie potrebných informácii.

25. Článok, ktorého súčasťou sú napadnuté výroky, je legitímnou vysvetľujúcou reakciou k skutkovému deju spojeného s hlavným pojednávaním vo veci trestného stíhania žalobcu. Žalobcom napadnuté informácie reagujú na základ predmetného trestného konania. Zo spisu, respektíve výsledkov dokazovania v tejto veci zjavne vyplýva, že informačným zdrojom žalobcom napadnutých viet (výrokov), respektíve nimi predostretá informácia o údajnom cieli, pozadí zdiskreditovať kauzou R. biskupa C. bola správa o činnosti SIS prednesená riaditeľom SIS N. Z. dňa 12.02.1999 v Národnej rade Slovenskej republiky, ktorý kauzu R. výslovne označil ako provokačnú akciu na kompromitovanie biskupského úradu, ktoré skutkové tvrdenie nebolo v konaní sporné. Správa bola následne zverejnená na oficiálnej stránke vlády Slovenskej republiky. V podmienkach tejto veci rovnako ako u osoby žalobcu platí záver o personifikovaní biskupského úradu s osobou biskupa C. ako čelného predstaviteľa biskupského úradu v rozhodnom čase. Túto informáciu predniesol najvyšší činiteľ Slovenskej informačnej služby, zodpovedný za jej činnosť na pôde najvyššieho zákonodarného orgánu SR. Miesto, spôsob a status osoby prednášajúceho túto informáciu, nepochybne ovplyvnili kvalitu predmetnej informácie, a preto by aj prípadný omyl žalovaného v sprostredkovaní danej informácie bol tolerovateľný. Ak totiž žalovaný nemal dôvod k tomu, aby neveril, že informácia nie je pravdivá, potom by ani prípadná dodatočne zistená nepravdivosť tejto informácie sama osebe neznamenala neprípustnosť zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pre záver o tom, že by žalovaný nemal rozumný dôvod na základe ktorého sa spoliehal na pravdivosť prevzatej informácie výsledky dokazovania nedávajú spoľahlivý podklad, keď žalobca v tomto smere neprodukoval v rovnakej kvalite žiaden presvedčivý dôkaz (napríklad pre odstup času aj výsluchom kompetentného predstaviteľa SIS). Len skutková veta trestného činu, ktorý sa v obžalobe kladie žalobcovi za vinu sama o sebe nie je dôkazom o tom, aký bol v konečnom dôsledku zámer, pozadie operácie SIS v prípade rozpracovanom ako kauza R.. V kontexte prejednávanej veci ani časový odstup medzi prezentovaním zdroja informácie v roku 1999 a prednesením napadnutých výrokov v roku 2004 (30.01.2004) s ohľadom na informácie, ktoré žalovaný mal a mohol mať k dispozícii, opodstatnenosť tejto informácie nevyvracajú. Samotný článok obsahovo vecne informuje o skutku, pre ktorý je žalobca trestne stíhaný. Výrok je možné posúdiť v zásade len z hľadiska okolnosti daných ku dňu jeho zverejnenia, a nie z neskoršieho výsledku vývoja trestného stíhania, ktorý výsledok ku dňu zverejnenia článku nebol známy a nakoniec ani trestný súd cieľ operácie SIS pomenovanej R. vo svojom rozhodnutí, ktoré vydal až o dva roky po zverejnení článku neriešil. Pravdivosť informácie nevyvracia alebo nepotvrdzuje len to, či skutkovo naplní obsah trestného činu. Súd prvej inštancie mal preukázané, že sporný výrok bol previazaný s osobou riaditeľa SIS N. Z., ktorý informoval o pozadí, o cieli operácie R., a správne

výsledky dokazovania ustálil tak, že k času zverejnenia napadnutých výrokov nemožno vychádza z toho, žeby bola zverejnená informácia spochybnená, respektíve prekonaná výsledkami trestného konania voči žalobcovi súvisiaceho s touto vecou. Žalovaný sa neodchýlil od informácie riaditeľa SIS N. Z., napadnutá informácia obsahovala podstatu jeho výroku. Navyše zo znenia výroku, pri použití slov „mal byť údajne“ je zrejmá snaha autora vyjadrovať sa k cieľu operácie R. zdržanlivejšie, autor prednáša ich pravdepodobnú možnosť, čím bolo dané najavo, že k času zverejnenia informácie nie je isté, či prezentovaný cieľ operácie SIS R. bude nejako podporený aj výsledkom trestného stíhania žalobcu v spojení s touto kauzou. Súd prvej inštancie správne poukázal v tejto súvislosti na nález Ústavného súdu SR, sp.zn. zo dňa 28.10.2010, podľa ktorého informácie, ktoré majú polemický charakter zásadne vylučujú zásah do práva na ochranu osobnosti podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonník. Pokiaľ ide o napadnutý výrok v nadpise článku odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR vo veci sp.zn. , kde ústavný súd k otázke vzťahu medzi titulkom a obsahom článku okrem iného uviedol, že účelom titulku článku uverejneného v printových médiách je upútať a zaujať čitateľa tak, aby si článok prečítal a až na tomto základe si osvojil tlačou ponúkané informácie a urobil si o nich vlastný úsudok. Preto treba aj v konaní o ochrane osobnosti vo všeobecnosti akceptovať a tolerovať, že sa v titulku objavujú expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Ústavný súd zároveň v označenej veci zdôraznil, že všeobecný súd rozhodujúci v konaní o ochrane osobnosti musí zohľadniť organickú väzbu medzi titulkom určitého článku a jeho vecným obsahom. Pri „izolovanom“ posudzovaní by totiž väčšinu titulkov uverejňovaných v tlači bolo potrebné kvalifikovať ako skutkové tvrdenia, hoci skutočným zámerom ich autorov je len prostredníctvom titulkov upútať pozornosť čitateľov na článok, ktorý poskytuje informácie vo forme hodnotiacich úsudkov. Žalobcom napadnutý výrok v titulku článku v spojení s jeho obsahom dáva čitateľovi priestor pre úvahu, čím nevybočil z pravidiel prípustnosti tvrdenia v nadpise.

26. V predmetnej veci aj z pohľadu záverov odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne vyhodnotil výsledky dokazovania a na ich základe vec správne skutkovo a právne ustálil. Súd prvej inštancie správne posúdil, že zverejnením žalobcom napadnutých výrokov žalovaný nezasiahol neoprávnene do osobnostných práv žalobcu, obsah napadnutých výrokov obstál v teste proporcionality, na čom sa výrazne podieľali aj informačné hranice dané osobou žalobcu ako verejne činnej osoby a zdroj a spôsob prezentovania prevzatej informácie. Preto súd prvej inštancie rozhodol správne, keď žalobu zamietol. Svoje rozhodnutie vo všetkých podstatných otázkach vyčerpávajúco zrozumiteľne a presvedčivo odôvodnil a v podrobnostiach odvolací súd odkazuje na jeho argumentáciu. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok postupom podľa , potvrdil.

27. Vzhľadom na výsledok sporu, podľa ktorého bol vo veci úspešný žalovaný rozhodol odvolací súd o nároku na náhradu trov konania v zmysle tak, že mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením.

28. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave, pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).