Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 23 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (33)I. ÚS 416/2011
PDF · 290.01 KB
No categories available
I. ÚS 416/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. R. A., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 26 ods.
2 a 4 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 5 Co 183/2009 zo 7. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. septembra
2011 doručená faxom a následne 21. septembra 2011 poštou doplnená sťažnosť obchodnej
spoločnosti S., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. R. A., B.,
vo veci namietaného porušenia jej základných práv zaručených čl. 26 ods. 2 a 4 a čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 Co 183/2009 zo 7. júna 2011 (ďalej len „rozsudok zo 7.
júna 2011“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ zverejnil 28. augusta 2007
v denníku Plus jeden deň článok s titulkom „Prilepší dcérinmu priateľovi?“ a s podtitulkom
„S., ktorej šéfuje B., nakúpi za peniaze na dôchodky počítače“ (ďalej len „článok“) a ako
jeho súčasť bola zverejnená fotografia Ing. P. T. (ďalej len „navrhovateľka“) a Ing. I. B.
Navrhovateľka podala proti sťažovateľovi za zverejnenie článku na Okresnom súde
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) žalobu o ochranu osobnosti. Okresný súd rozsudkom
sp. zn. 40 C 17/2007 z 5. februára 2009 (ďalej len „rozsudok z 5. februára 2009“) zaviazal
sťažovateľa uverejniť ospravedlnenie navrhovateľke a zaplatiť jej náhradu nemajetkovej
ujmy v sume 16 596,37 € (500 000 Sk), ako aj náhradu jej trov konania.
Na základe odvolania podaného sťažovateľom v predmetnej veci rozhodoval krajský
súd, ktorý rozsudkom zo 7. júna 2011 potvrdil rozsudok okresného súdu z 5. februára 2009
v časti výroku, ktorým bola sťažovateľovi uložená povinnosť uverejniť ospravedlnenie,
a rozsudok, čo sa týka druhého výroku týkajúceho sa priznania nemajetkovej ujmy, zmenil
tak, že navrhovateľkou uplatňovaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v plnom rozsahu
zamietol.
Podľa sťažovateľa dospel okresný súd k nesprávnemu právnemu posúdeniu tejto veci
z nasledujúcich dôvodov:
«a) Prvostupňový súd dospel k názoru, že žalobkyňa na rozdiel od jej matky nie je
osobou verejného záujmu, podľa názoru Sťažovateľky je žalobkyňa osobou verejného
záujmu nepriamo v situáciách, v ktorých ako dcéra ministerky stretáva a to už je jedno či
v súkromí, alebo na verejnosti so šéfom Sociálnej poisťovne, ktorý je podriadený dozornej
rade tohto orgánu, pričom tejto dozornej rado predsedá práve matka žalobkyne, ministerka
vlády SR, takéto vzťahy sú odôvodnene predmetom verejného záujmu a žalobkyňa je
povinná strpieť popisovanie týchto vzťahov a ich hodnotenie a to aj hodnotenie kritické,
dvojzmyselné a vyvolávajúce pochybnosti o tom, či takýto nadštandardný vzťah „randenie
po nociach“ či už za účelom vyprevádzania alebo iným (a je pritom jedno či sa jedná
o intímny vzťah alebo vzťah priateľský) nezakladá aj vzťah klientelizmu alebo
protekcionizmu, keďže žalobkyňa je nepriamo osobou verejného záujmu (podľa odbornej
literatúry tzv. „relatívnou osobou verejného záujmu“) je povinná strpieť, že periodická tlač
sa zaujíma, informuje o jej večerných stretnutiach so šéfom S. po viachodinových
pracovných návštevách jej matky, ministerky vlády SR v jej súkromí, v jej domácnosti,
pričom Ing. B. bol v tom čase nepochybne tiež osobou verejného záujmu, to nie je
informácia o stretnutí dvoch ľudí, ktorí nie sú verejne činní a z ich vzťahu nevyplýva nič, čo
by nemohlo verejnosť legitímne zaujímať,
b) Nesprávny je právny názor prvostupňového súdu, že článok má síce spravodajský
charakter, avšak zverejnením podobizne žalobkyne prekračuje rámec spravodajskej licencie
pokiaľ ide o osobu žalobkyne, pričom nesprávny je predovšetkým preto, že žalobkyňa je
nepriamo (relatívnou) osobou verejného záujmu a navyše sa spravodajská licencia
nevzťahuje len na osoby verejného záujmu, ale sa vzťahuje aj na iné osoby, ktoré sa
zúčastňujú deja, ktorý sa spravodajsky zaznamenáva a to nielen hlavného deja, hlavných
udalostí, ale aj dejov a udalostí súvisiacich,
c) Nesprávny je právny názor, že na poskytnutie zákonnej ochrany podľa § 13
Občianskeho zákonníka postačuje objektívna spôsobilosť zásahu ohroziť oprávnené záujmu
objektu, adresáta zásahu, pretože opomína rozhodujúce kritérium a to je neoprávnenosť
zásahu a tá v danom prípade, keď sa jedná o osobu verejného záujmu, aj keď nepriamo
absentuje s ohľadom na jej vzťah k priamym osobám verejného záujmu a teda táto osoba
musí strpieť aj inak „objektívne spôsobilé zásahy“ pokiaľ sledujú legitímny cieľ, v danom
prípade spravodajstvo o správaní sa takých osôb: Stretávanie sa ministerky so šéfom
Sociálnej poisťovne v súkromí jej rodinného domu na účel pracovných porád nemožno
v žiadnom prípade považovať za transparentný výkon verejnej moci a naopak takýto výkon
verejnej moci minimálne: vzbudzuje podozrenie z klientelizmu a protekčného správania sa
pri výkone verejnej moci.
d) Nesprávny je aj právny názor, že celý Článok je neoprávneným zásahom nakoľko
v Článku je uvedených množstvo viet, ktoré žalobkyňa ani v konaní nenapáda, a ktoré ani
neoznačuje ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv.
e) V znení ospravedlnenia prvostupňový súd zdôrazňuje z obsahu Článku formuláciu:
,,že Ing. P. T. po večeroch „randí“ s I. B.“. Prvostupňový súd túto formuláciu použil
napriek tomu, že sa v Článku nevyskytuje toto slovné spojenie a v rámci Článku pod
fotografiou žalobkyne s Ing. B. bol uverejnený text: „Randia po nociach“. Je síce pravdou,
že fotograf videl túto dvojicu len v jeden večer, avšak redaktor, autor článku mohol z
fotografickej dokumentácie oprávnene dôvodiť, že večerné lúčenie trvajúce cca 20 minút nie
je ojedinelým stretnutím zobrazených osôb a navyše v konaní sa preukázalo z výpovedí
oboch osôb zobrazených na fotografii, že Ing. B. chodil na pracovné porady do bydliska
ministerky pravidelne a pravidelne ho žalobkyňa odprevádzala po skončení týchto
pracovných porád. Fotograf a ani redaktor takéto pracovné porady nemohol predpokladať,
keďže nič také nie je pri transparentom výkone verejnej moci obvyklé a naopak museli
oprávnene verejnosť upozorniť na nočné stretávanie sa šéfa Sociálnej poisťovne a dcéry
ministerky v súkromí, nakoľko to navodzuje podozrenie z klientelizmu a protekcie, čo
zdôraznil redaktor ironizujúc v záverečnej vete Článku...»
Sťažovateľ následne poukázal na závery krajského súdu uvedené v odôvodnení jeho
rozsudku zo 7. júna 2011, ktorými vyhodnotil svoje skutkové zistenia týkajúce sa
neoprávnenosti zásahu do práv navrhovateľky, a následne uviedol:
«Podľa názoru Sťažovateľky (v uznesení sa používa označenie sťažovateľ, pozn.)
prvostupňový súd dospel k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci v otázke postavenia
žalobkyne (navrhovateľky, pozn.) v spoločnosti pretože, žalobkyňa je osobou verejného
záujmu nepriamo v situáciách, v ktorých sa ako dcéra ministerky stretáva a to už je jedno či
v súkromí, alebo na verejnosti, so šéfom Sociálnej poisťovne, a. s. (inštitúcie ktorá spravuje
miliardové hodnoty z verejných zdrojov, dôchodkových odvodov občanov tohto štátu), ktorý
je podriadený dozornej rade tohto orgánu, pričom tejto dozornej rade predsedá práve
matka žalobkyne, ministerka vlády SR, takéto vzťahy sú odôvodnene predmetom verejného
záujmu a žalobkyňa, pokiaľ sa ich akýmkoľvek spôsobom zúčastňuje, je povinná strpieť
popisovanie týchto vzťahov a ich hodnotenie a to aj hodnotenie kritické, dvojzmyselné
a vyvolávajúce pochybnosti o tom, čí takýto nadštandardný vzťah „randenie po nociach“ či
už za účelom vyprevádzania alebo iným (a je pritom jedno či sa jedná o intímny vzťah alebo
vzťah priateľský) nezakladá aj vzťah klientelizmu alebo protekcionizmu.»
Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu zo 7. júna 2011 bolo obmedzené jeho
základné právo na slobodu prejavu vo väčšej miere než bolo nevyhnutné, čím došlo
k porušeniu čl. 26 ods. 2 ústavy. Skutkové a právne závery krajského súdu v tejto veci
považuje sťažovateľ „za zjavne neodôvodnené až arbitrárne, a preto z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a ako také majú za následok porušenie ústavného práva
sťažovateľa na spravodlivý a nestranný proces podľa Článku 46 ods. (1) Ústavy“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví, že rozsudkom krajského súdu zo 7. júna 2011 došlo k porušeniu jeho základných
práv podľa čl. 26 ods. 2 a 4, ako aj čl. 46 ods. 1 ústavy, zrušil uvedený rozsudok a vec vrátil
krajskému súdu na ďalšie konanie a zaviazal krajský súd nahradiť mu trovy právneho
zastúpenia.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 26 ods. 2 ústavy každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom,
tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať
idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu
konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu.
Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie
možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na
ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného
zdravia a mravnosti.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 26
ods. 2 a 4 ústavy v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom krajského súdu zo 7. júna 2011.
K porušeniu uvedených práv malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku toho, že
- navrhovateľka je „relatívnou osobou verejného záujmu“, ktorá je povinná záujem
verejnosti o otázky verejného záujmu strpieť,
- ustálením nesprávneho právneho názoru krajským súdom, podľa ktorého článok má
síce spravodajský charakter, avšak zverejnenie podobizne navrhovateľky prekračuje rámec
spravodajskej licencie,
- v danom prípade nešlo o neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti, a preto
neboli splnené podmienky na poskytnutie ochrany podľa § 13 Občianskeho zákonníka,
- nesprávny je právny názor krajského súdu, že celým článkom došlo
k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľky, keďže obsahuje mnoho viet,
ktoré navrhovateľka v konaní „nenapáda“,
- v rámci ospravedlnenia sťažovateľa navrhovateľke sa zdôrazňuje z obsahu článku
veta, podľa ktorej navrhovateľka po večeroch „randí“ s Ing. I. B., ktorá sama osebe nebola
súčasťou článku, avšak pod fotografiou uverejnenou v rámci článku bola uverejnená veta
„Randia po nociach“, autor článku si z fotografickej dokumentácie k článku mohol
oprávnene dôvodiť, že lúčenie navrhovateľky s Ing. I. B. nie je ojedinelým stretnutím, a
musel oprávnene verejnosť upozorniť na nočné stretávanie sa so šéfom Sociálnej poisťovne
a dcéry ministerky v súkromí, pretože to „navodzuje podozrenie z klientelizmu a
protekcie“.
Sťažovateľ namietal právne posúdenie veci krajským súdom. Podľa jeho názoru
v danom prípade vôbec k zásahu do základného práva navrhovateľky na zachovanie ľudskej
dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti a na ochranu mena nedošlo, pretože predmetný
článok obsahoval informácie, ktorých nepravdivosť nebola v konaní preukázaná.
V prípadnom konflikte slobody prejavu na jednej strane (čl. 26 ods. 1 ústavy)
a základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na
ochranu mena na strane druhej (čl. 19 ods. 1 ústavy) mali konajúce súdy v okolnostiach jeho
kauzy uprednostniť slobodu prejavu pred ochranou osobnosti navrhovateľky a zvážiť
nevyhnutnosť opatrení prijatých na účely obmedzenia slobody prejavu. V tejto súvislosti
sťažovateľ argumentoval aj poukazom na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva (ďalej aj „ESĽP“).
Ústavný súd konštatuje, že konflikt dvoch už uvedených ústavou chránených hodnôt
nie je možné vzhľadom na ich povahu vyriešiť normatívne, t. j. na všeobecnej úrovni pre
každý jednotlivý prípad. Je tak úlohou orgánov aplikácie práva, predovšetkým všeobecných
súdov, aby pri prerokovávaní konkrétneho sporu zisťovaním miery dôležitosti oboch
v kolízii stojacich ústavných hodnôt dospeli k záveru o potrebe uprednostnenia jednej
z nich. To korešponduje s už judikovaným názorom ústavného súdu, podľa ktorého všetky
základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, dokiaľ uplatnením jedného
práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného
práva alebo slobody (IV. ÚS 256/07). Ak záver všeobecných súdov plynúci z porovnávania
dvoch ústavou chránených hodnôt nie je arbitrárny alebo zjavne neodôvodnený, a tak
súčasne ústavne neudržateľný, nemá ústavný súd dôvod zasahovať doň. Ústavný súd totiž
v zmysle svojej ustálenej judikatúry nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, s výnimkou ich arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti majúcej za
následok porušenie základného práva (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05,
III. ÚS 344/06). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa judikatúry ESĽP, ktorú ústavný súd konštantne zohľadňuje vo svojej
rozhodovacej činnosti, sloboda prejavu predstavuje jeden zo základných pilierov
demokratickej spoločnosti a jednu zo základných podmienok jej rozvoja a sebarealizácie
jednotlivca. Uplatňuje sa nielen vo vzťahu k „informáciám“ a „myšlienkam“, ktoré sa
prijímajú priaznivo, resp. sa pokladajú za neurážlivé a neutrálne, ale aj k tým, ktoré urážajú,
šokujú alebo znepokojujú štát alebo časť obyvateľstva. Vyžaduje si to pluralizmus,
znášanlivosť a veľkorysosť, bez ktorých nemožno hovoriť o „demokratickej spoločnosti“
(Handyside v. Spojené kráľovstvo, sťažnosť č. 5493/72, rozsudok zo 7. decembra 1976,
§ 49).
V niektorých situáciách však musí sloboda prejavu ustúpiť. Limitačné klauzuly
v čl. 26 ods. 4 ústavy explicitne uvádzajú dôvody obmedzenia slobody prejavu, pričom ide
o obmedzenia, ktoré musia zodpovedať vždy demokratickému charakteru spoločnosti
(„opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné“). Dôvodom takéhoto obmedzenia
môže byť aj „ochrana práv a slobôd iných“, teda okrem iného aj záruky vyplývajúce
zo základného práva na ochranu osobnosti v rozsahu garantovanom v čl. 19 ústavy
a konkretizovanom najmä v § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré chránia súkromné
osoby pred neoprávnenými zásahmi zo strany iných súkromných osôb (vrátane
navrhovateľa) alebo štátu (m. m. IV. ÚS 107/2010).
Rozsudkom krajského súdu zo 7. júna 2011 bol sčasti potvrdený rozsudok okresného
súdu z 5. februára 2009 v napadnutých častiach v bodoch I, II a III, ktorými okresný súd
rozhodol, že uverejneným článkom a zverejnením fotografie prislúchajúcej k tomuto článku
došlo k neoprávnenému zásahu do práv navrhovateľky, a zároveň sťažovateľovi uložil
povinnosť uverejniť v denníku Plus jeden deň text ospravedlnenia navrhovateľke, sčasti bol
uvedený rozsudok zmenený, keď v časti nemajetkovej ujmy výrok okresného súdu
(bod IV rozsudku okresného súdu) zmenil tak, že návrh navrhovateľky v tejto časti
zamietol, a v časti priznanej náhrady trov konania (bod VI rozsudku okresného súdu) zmenil
tak, že žiadnemu z účastníkov konania náhradu trov prvostupňového ani odvolacieho
konania nepriznal. Úlohou ústavného súdu bolo posúdiť, či v danom prípade išlo
z ústavného hľadiska o akceptovateľné obmedzenie slobody prejavu.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že obmedzenie akéhokoľvek
základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu možno považovať za ústavne
akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na
základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné
v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho
existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi
použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade
so zásadou proporcionality (m. m. I. ÚS 4/02, I. ÚS 36/02, I. ÚS 193/03).
V danom prípade išlo nepochybne o obmedzenie slobody prejavu sťažovateľa na
zákonnom podklade, ktorý tvorili ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom
zároveň išlo o obmedzenie, ktoré sledovalo ochranu práva na súkromie, resp. práva na
ochranu osobnosti navrhovateľa, čo nepochybne možno považovať za legitímny cieľ. Za
týchto okolností bolo z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti namietaného rozsudku
krajského súdu kľúčové posúdiť, či bol zásah do slobody prejavu sťažovateľa primeraný,
t. j. či zodpovedal zásade proporcionality.
Ústavný súd preto pristúpil k preskúmaniu proporcionality medzi zásahom do
slobody prejavu sťažovateľa a ústavnými garanciami práva na súkromie navrhovateľky. Na
ten účel, obdobne ako v iných porovnateľných prípadoch (napr. II. ÚS 152/08,
II. ÚS 326/09), ústavný súd vykonal test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na
otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“ (uverejnil
informáciu).
1. KTO zásah do práva na ochranu osobnosti (práva na súkromie) vykonal
Z judikatúry ESĽP vyplýva, že privilegované postavenie z hľadiska ochrany slobody
prejavu patrí novinárom a masmédiám, a to zvlášť pri informovaní o veciach verejného
záujmu (napr. rozsudok ESĽP Prager a Oberschlick v. Rakúsko z 26. apríla 1995, sťažnosť
č. 1594/90, alebo rozsudok ESĽP Bladet Tromso a Stensaas proti Nórsku z 20. mája 1999,
sťažnosť č. 21980/93). Novinári majú (sociálnu) povinnosť poskytovať informácie
a myšlienky týkajúce sa všetkých záležitostí verejného záujmu a verejnosť má právo takéto
informácie dostať. Novinárom je dokonca umožnené používať určitú mieru preháňania
a provokácie (Perna c/a Taliansko). Ústavný súd akceptuje uvedený prístup ESĽP, a to
nielen z dôvodu jeho autority, ale hlavne z presvedčivosti jeho argumentácie. Vo vzťahu
k uvedenému ústavný súd ešte podotýka, že v predmetnej veci je sťažovateľ vydavateľom
denníka Plus jeden deň, v ktorom bol inkriminovaný článok uverejnený. Sťažovateľ je
v danom prípade teda „nositeľom“ slobody prejavu, a preto sa na neho vzťahuje zvýšená
ochrana (privilegované postavenie) poskytovaná novinárom, resp. masmédiám, ktorú bolo
potrebné pri rozhodovaní predmetnej veci zo strany všeobecných súdov primeraným
spôsobom zohľadniť.
2. O KOM bol inkriminovaný článok a do koho osobnostnej sféry zasahoval
Dôsledkom snahy o podporu výmeny názorov o verejne zaujímavých témach je aj
kategorizácia osôb, ktorých sa informácie uvedené v tlači týkajú a do ktorých osobnostnej
sféry negatívne zasahujú, resp. môžu zasahovať. Hranice akceptovateľnosti šírenia
informácií týkajúcich sa osobnostnej sféry sú najširšie u politikov a najužšie u „bežných“
občanov. Na druhej strane ústavný súd v tejto súvislosti zdôrazňuje aj skutočnosť, že
poslaním tlače je nepochybne šíriť informácie a myšlienky o otázkach verejného záujmu,
pričom zároveň je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie prijímať
(dostať).
Podľa sťažovateľa dospel krajský súd v rozsudku zo 7. júna 2011 k nesprávnemu
záveru, keď navrhovateľku nepovažoval za osobu verejného záujmu, aj keď je „osobou
verejného záujmu nepriamo v situáciách, v ktorých sa ako dcéra ministerky stretáva a to už
je jedno či v súkromí, alebo na verejnosti so šéfom Sociálnej poisťovne, ktorý je podriadený
dozornej rade tohto orgánu, pričom tejto dozornej rade predsedá práve matka
žalobkyne...“.
Pri posudzovaní skutočnosti, či navrhovateľka patrí medzi osoby verejného záujmu,
u ktorých je miera akceptovateľnosti kritiky vyššia než u bežných občanov, je potrebné
vziať do úvahy, že sama nepatrí medzi osoby pôsobiace v politike či pútajúce na seba
pozornosť médií, je však osobou blízkou osoby nepochybne verejne známej (matka
navrhovateľky pôsobí vo verejnom živote) a rozoberanie niektorých otázok verejného
záujmu súvisiacich priamo s činnosťou, resp. životom jej matky ako osoby vo verejnom
živote je potrebné považovať za legitímnu realizáciu slobody prejavu, ktorú je
navrhovateľka povinná strpieť. Na druhej strane je v tomto prípade potrebné zdôrazniť, že
dokonca aj keď sú osoby známe verejnosti, informácie o súkromných aspektoch ich života
musia prispievať k diskusii o problémoch vo verejnom záujme spoločnosti, teda bez
verejného záujmu nie je daný dôvod zásahu do súkromia aj verejných osôb.
Po zvážení všetkých uvedených skutočností ústavný súd dospel k záveru, že
navrhovateľku v čase zverejnenia predmetného článku nebolo možné považovať za osobu
verejne známu, avšak v dôsledku blízkeho vzťahu s osobou verejne známou nepatrila ani do
kategórie „bežný občan“, napriek tomu miera akceptovateľnosti kritiky u nej, resp. ochrany
súkromia v dôsledku realizácie slobody prejavu, osobitne pri zverejňovaní informácií
súkromného, resp. osobného charakteru, bola podstatne nižšia než u osoby verejného
záujmu. Inkriminovaný článok sa nepochybne týkal navrhovateľky, vytváral obraz o jej
súkromní, resp. o jej priateľských vzťahoch, navrhovateľka bola v ňom označená plným
menom, a preto bol uvedený článok aj podľa názoru ústavného súdu objektívne spôsobilý
svojím obsahom vyvolať negatívny zásah do osobnostnej sféry navrhovateľky.
3. ČO bolo obsahom inkriminovaného článku
Pri posudzovaní proporcionality medzi slobodou prejavu a právom na ochranu
osobnosti sa ústavný súd zameral aj na obsah prejavu sťažovateľa, ktorý mal spôsobiť
neprípustný zásah do osobnostných práv navrhovateľky.
Článok čitateľov informoval o navýšení rozpočtu Sociálnej poisťovne pre rok 2008
v záujme jej oddlženia o miliardu slovenských korún, o tom, akým spôsobom sa uvedené
finančné prostriedky získajú a na aký účel budú využité, ako aj o zmene spôsobu
rozhodovania o odmene riaditeľa Sociálnej poisťovne a jej maximálnej výške. Ústavný súd
sa stotožňuje pri posúdení charakteru tohto článku s názorom všeobecných súdov
rozhodujúcich v predmetnej veci, podľa ktorých mal článok spravodajský charakter.
Zároveň je však potrebné povedať, že článok bol písaný jednoznačne v ironickom duchu,
v ktorom jeho autor súčasne s podávanými informáciami týkajúcimi sa zmien vo fungovaní
Sociálnej poisťovne poukazoval na možné uprednostňovanie, resp. preferovanie záujmov
Sociálnej poisťovne, resp. jej aktuálneho riaditeľa, v dôsledku jeho dôverného vzťahu medzi
ním a navrhovateľkou, s použitím výrazov „randil s dcérou ministerky“, „podarilo sa
nafotiť s ministerkinou dcérou v noci pri dôvernom rozhovore a po dlhom lúčení“, ako aj
ironickou poznámkou v závere článku „Dúfajme teda, že sa šéfka rezortu práce nebude na
jeho kvality pri odmeňovaní pýtať dcéry P.“. Ironický tón celého článku bol navyše
podčiarknutý aj zverejnenou fotografiou a pod ňou uverejneným textom „Randia po
nociach“. Uvedená fotografia bolo vyhotovená tajne bez vedomia navrhovateľky v nočných
hodinách v mieste jej bydliska pred jej domom.
Ústavný súd sa stotožňuje s právnym záverom súdov zúčastnených na rozhodovaní
v tejto veci, podľa ktorého „... zverejnením článku a fotografie došlo k neoprávnenému
zásahu do práv navrhovateľky na ochranu osobnosti...“. Uvedený článok, ako aj spolu
s ním zverejnená fotografia, za ktoré bol sťažovateľ zaviazaný ospravedlniť sa, neprípustne
vypovedali o súkromnej sfére navrhovateľky, konkrétne o jej citovom živote, pričom
v článku prezentovaný úsudok o jej dôvernom vzťahu s Ing. I. B. nemal akúkoľvek väzbu
na reálne skutkové okolnosti. Vzhľadom na rodinný stav popisovaných osôb článok
vykresľoval obraz navrhovateľky vo verejnosti v nepriaznivom svetle a uverejnenie
uvedených nepravdivých informácií spolu s uvedenou fotografiou stálo mimo legitímneho
cieľa uvedeného článku.
Sťažovateľ v sťažnosti taktiež argumentoval, že k neoprávnenému zásahu do
osobnostných práv navrhovateľky nemohlo dôjsť celým článkom, pretože „v Článku je
uvedených množstvo viet, ktoré žalobkyňa ani v konaní nenapáda, a ktoré ani neoznačuje
ako neoprávnený zásah do jej osobnostných práv“.
V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že článok ako celok bol
napísaný v dvoch vzájomne previazaných rovinách. Prvá súkromnoprávna rovina
popisovala súkromie, resp. vzťah dvoch osôb. Cieľom druhej verejnoprávnej roviny tohto
článku bolo upozorniť, v súvislosti so zmenami týkajúcimi sa financovania Sociálnej
poisťovne a spôsobu odmeňovania jej riaditeľa, na možný klientelizmus založený na
preferovaní osôb previazaných vzájomne blízkymi vzťahmi v súkromí. Predmetný článok
končil hodnotiacim úsudkom, ktorý prepájal obe uvedené roviny popísané v článku
ironickou poznámkou naznačujúcou možné preferovanie Ing. I. B. matkou navrhovateľky v
dôsledku vzťahu navrhovateľky s ním. Z uvedeného vyplýva, že v danom prípade
súkromnoprávna rovina článku, ktorá sa ukázala ako založená na nepravdivých
informáciách, logicky nadväzovala na verejnoprávnu. Vzájomné prepojenie oboch rovín pri
tvorbe hodnotiaceho úsudku v závere článku vylučovalo možnosť oddeliť výroky
súkromnoprávnej povahy v článku ako tie, ktoré zasiahli do osobnostných práv
navrhovateľky. Z uvedeného vyplýva, že ústavný súd záver všeobecných súdov
zúčastnených na rozhodovaní v predmetnej veci, podľa ktorého článok ako celok
predstavuje zásah do osobnostných práv navrhovateľky, považuje za správny.
4. KDE bol inkriminovaný článok uverejnený
Užitočným kritériom pri posudzovaní zásahu do slobody prejavu je miesto zaznenia
či uverejnenia sporných výrokov. Vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie sa informácia
distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. Sporný článok bol uverejnený
v denníku Plus jeden deň, ktorý má celoslovenskú pôsobnosť a vysoký náklad (cca 59 000
ks), nie však v televízii či v inom elektronickom médiu, ktoré treba z hľadiska tohto kritéria
posudzovať prísnejšie.
V danom prípade je však nutné vnímať kritérium miesta zaznenia sporných výrokov
v spojení s kritériom ich autora. Ak je ich autorom novinár, tak jeho privilegované
postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta ich zaznenia (m. m.
5. KEDY bol inkriminovaný článok uverejnený
Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi poukázal na skutočnosť, že článok bol
uverejnený v čase pôsobenia matky navrhovateľky na poste ministerky práce, sociálnych
vecí a rodiny Slovenskej republiky (od 4. júla 2006 do 8. júla 2010) s cieľom poukázať na
zmeny vo financovaní Sociálnej poisťovne a jej riaditeľa. Škandalizovanie osoby
navrhovateľky v uvedenom článku uvedením informácií o jej súkromnom živote bez
relevantného skutkového základu, resp. nepravdivých informácií o súkromnom živote
navrhovateľky sa však vymykalo ináč legitímnemu cieľu sledovanému uvedeným článkom,
a to informovanie verejnosti o vynakladaní verejných prostriedkov, resp. financovaní
Sociálnej poisťovne.
6. AKO boli informácie v inkriminovanom článku formulované
Európsky súd pre ľudské práva pri posudzovaní limitov slobody prejavu starostlivo
rozlišuje medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami. Existenciu faktov možno preukázať,
zatiaľ čo otázka pravdivosti hodnotiacich úsudkov nepripúšťa dôkazy (Lingens c. Rakúsko,
spomínaný rozsudok; obdobne Feldek c. Slovenská republika, rozsudok z 12. júla 2001). Aj
keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy,
musí vychádzať z dostatočného faktického základu (Jerusalem c. Rakúsko, rozsudok z 27.
februára 2001). Z uvedeného vyplýva, že ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej
akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak je ochrana výrokov takéhoto
charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu
intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať
neskôr ako nepravdivé.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na závery rozsudku okresného súdu
z 5. februára 2009, s ktorým sa ústavný súd zaoberal len v rozsahu, v ktorom na jeho
odôvodnenie poukázal krajský súd v rozsudku zo 7. júna 2011, podľa ktorého «Vyššie
uvedenú formuláciu „randia po nociach“ súd teda vyhodnotil ako zverejnenie nepravdivého
opisu skutkového deja. Aj v prípade, ak by súd odhliadol od použitého nedokonavého vidu
slovesa „randiť“ v napadnutej formulácii a plne by prihliadol na argumentáciu odporcu
ohľadom jazykového výkladu uvedeného slova je potrebné podotknúť, že opísanie
skutkového deja spôsobom, ktorý čitateľovi neumožňuje z opisu deja urobiť si vlastný
hodnotiaci úsudok, nemožno považovať za pravdivé. Uvedenie neúplného, resp. nepresného
skutkového deja má potom za následok, že tento skutkový dej nebol opísaný pravdivo, a teda
nie je pravdou. Ak potom na základe nepravdivého opisu skutkových okolností pisateľ
článku vyjadril svoj hodnotiaci úsudok o skutočnostiach, ktorý môže zasiahnuť do práv
chránených ustanovením § 11 a nasl. OZ, ide o úsudok ktorý neumožňuje čitateľovi urobiť
si vlastný úsudok o veci vychádzajúci z pravdivých skutočnosti a môže mať preto za
následok aj skreslenie hodnotiaceho úsudku čitateľom. (14/2001 ZSP).
Súd je toho názoru, že je nutné rešpektovať určité špecifiká bežnej periodickej tlače,
určenej pre informovanie najširšej verejnosti, ktorá v určitých prípadoch musí –
predovšetkým s ohľadom na rozsah jednotlivých príspevkov a čitateľský záujem –
pristupovať k určitým zjednodušeniam (či skresleniam), a nie je možné bez ďalšieho tvrdiť,
že každé zjednodušenie, či skreslenie musí nevyhnutne viesť k zásahu do osobnostných práv
dotknutej osoby. Možno pripustiť určitú mieru zveličovania, ironizovania, či použitia
relatívne ostrejších výrazov, ktoré by mohli byť za iných okolností považované za urážlivé.
Táto miera je však limitovaná skutkovými okolnosťami uvedenými v článku, ktoré použitie
týchto prostriedkov či výrazov umožňujú, t. z. musí mať základ v skutkovom deji, z ktorého
vychádza. A hoci nie je možné trvať na absolútnej presnosti skutkových tvrdení
a jednoznačnosti hodnotiacich úsudkov a klásť tak na novinárov vo svojich dôsledkoch
nesplniteľné nároky, je nevyhnutné sledovať, aby celkové vyznenie určitej informácie
zodpovedalo pravde, čo v danom prípade podľa názoru súdu nebolo napísané.
Napriek tvrdeniu vypočutého svedka Mgr. Karvaša – autora článku, ktorý poslednú
vetu článku „Dúfajme teda, že sa šéfka rezortu práce nebude na jeho (rozumej B.) kvality
pri odmeňovaní pýtať dcéry P.“ vysvetľoval tak, že mal samozrejme na mysli odborné a
komunikačné kvality, o ktorých by navrhovateľka ako priateľka p. B. mohla vedieť, je súd
toho názoru, že vydavateľ zodpovedá za dvojzmyselnosť možného výkladu uvedenej vety,
ktorá v kontexte so zverejnenou fotografiou a jej sprievodným textom, evokujúcim bližší,
intímny charakter vzťahu navrhovateľky a Ivana B., má jednoznačne vo vzťahu k
navrhovateľke difamujúci charakter a bola spôsobilá zasiahnuť do práva na ochranu jej cti
a dôstojnosti.
V tejto súvislosti ako i v súvislosti s výpoveďou autora článku je však potrebné
uviesť, že samotný charakter článku i súd považoval predovšetkým za spravodajský, týkajúci
sa najmä osoby I. B., v tom čase riaditeľa Sociálnej poisťovne, ako osoby verejného záujmu,
písaný za účelom informovania občanov, ktorí majú právo byť informovaný o spôsobe
nakladania s verejnými financiami. Gro článku malo i podľa názoru súdu vecný charakter a
boli v ňom uvedené fakty. Posledná veta článku „Dúfajme teda, že sa šéfka rezortu práce,
nebude na jeho (rozumej B.) kvality pri odmeňovaní pýtať dcéry P.“, ktorú je možné
považovať za hodnotiaci úsudok, však vybočovala z hraníc potrebných na dosiahnutie
spravodajského cieľa a zanechávala dehonestujúci dojem. Súd uvedenú formuláciu
považoval za neprimeranú čo do obsahu i formy ako i bez vecného základu, z ktorého je
nutné vychádzať pri snahe o dosiahnutie informačných cieľov...
Úlohou odporcu ako vydavateľa, zodpovedajúceho za obsah vydania periodickej
tlače podľa § 10 ods. 1 a § 16 ods. 3 zákona č. 81/1966 Zb. o periodickej tlači a o ostatných
hromadných informačných prostriedkoch v platnom znení bolo, aby pred publikáciou takýto
hodnotiaci úsudok posúdil a zhodnotil, či jeho zverejnením môže zasiahnuť do práva na
ochranu osobnosti navrhovateľky, teda či jeho zverejnením môže zasiahnuť do práva na
ochranu osobnosti navrhovateľky, teda či týmto zverejnením mohlo dôjsť k zníženiu jej
vážnosti, cti a dôstojnosti v očiach značného množstva čitateľov...
Súd mal za to, že zverejnením fotografie súkromného charakteru a neprimeraného
hodnotiaceho úsudku v poslednej vete článku bol v danom prípade zo strany odporcu
prekročený i prípustný rámec spravodajskej licencie. Odporca sa v tejto súvislosti nemôže
dovolávať ani toho, že autor článku konal v dobrej viere, zverejnil údaje, ktoré boli už
zverejnené v iných periodikách, ani že dodržiaval novinársku etiku.
Sloboda prejavu nemôže byť bezbrehá. Novinárska etika stanovuje jej hranice. Ak by
súd neuznal právo na ochranu osobnosti navrhovateľky, znamenalo by to, že jednému
právu, t. z. právu na informácie, by bola bezdôvodne daná prednosť pred právom iným -
právom na ochranu osobnosti a súkromného života.»
S ohľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že sa stotožňuje so záverom, ku
ktorému súdy zúčastnené na rozhodovaní v predmetnej veci dospeli, podľa ktorého boli
v článku zverejnené nepravdivé skutkové tvrdenia, na základe ktorých následne autor
v článku dospel k hodnotovému súdu, nemajúcemu relevantný vecný základ, a preto
zverejnením uvedeného článku došlo k porušeniu práva na ochranu osobnosti
navrhovateľky.
S ohľadom na uvedené ústavný súd v závere konštatuje, že v posudzovanej veci
sťažovateľ, ktorý má ako vydavateľ denníka Plus jeden deň pri ochrane slobody prejavu
v zmysle judikatúry ESĽP i ústavného súdu privilegované postavenie, uverejnil v tomto
periodiku článok, ktorý sa týkal legitímnych otázok verejného záujmu – otázky využívania
verejných financií. Ústavný súd rovnako ako judikatúra ESĽP nepopiera právo novinára
dopustiť sa aj určitého zjednodušenia, či dokonca nepresnosti, avšak za súčasného
rešpektovania zásady, že uverejnenie informácií v relevantnom čase zodpovedalo reálne
existujúcim skutočnostiam (porovnaj k tomu napr. nález Ústavného súdu Českej republiky
sp. zn. I. ÚS 156/99). Táto zásada však v uvedenom prípade zo strany sťažovateľa dodržaná
nebola.
Za daných okolností možno podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska
akceptovať záver krajského súdu, že pri konflikte slobody prejavu a práva na ochranu
osobnosti bolo v danom prípade potrebné uprednostniť ochranu práva na ochranu osobnosti
navrhovateľky, t. j. že sťažovateľ uverejnením uvedeného článku prekročil ústavou mu
garantovanú slobodu prejavu a neprípustným spôsobom zasiahol do osobnostných práv
navrhovateľky.
Obsah odôvodnenia rozsudku krajského súdu zo 7. júna 2011 z pohľadu námietok
sťažovateľa týkajúcich sa jeho arbitrárnosti v časti, v ktorej potvrdil rozsudok okresného
súdu z 5. februára 2009, je podľa ústavného súdu možné považovať za zrozumiteľný
a jasný, plne rešpektujúci požiadavky čl. 46 ods. 1 ústavy, krajský súd sa v ňom vysporiadal
so všetkými zásadnými otázkami podstatnými pre rozhodnutie o existencii zásahu, ako aj
s obranou sťažovateľa ústavne dostatočne konformným spôsobom.
Na základe už uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa
§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ústavný súd vychádzajúc z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s poukazom na
svoju striktnú viazanosť petitom sťažnosti sa musel zaoberať uvedenou sťažnosťou v celom
v nej vymedzenom rozsahu. V danom prípade sa sťažovateľ domáhal ústavnej ochrany
svojich práv, k porušeniu ktorých malo dôjsť rozsudkom krajského súdu zo 7. júna 2011,
t. j. aj výrokmi tohto rozsudku, ktorými bolo rozhodnuté v prospech sťažovateľa,
a vzhľadom na to tu v čase predbežného prerokovania jeho sťažnosti chýba možnosť
bezprostredného a trvajúceho zásahu, ktorý by mohol mať akýkoľvek vplyv na jeho
(procesnú) pozíciu.
Ústavný súd na základe uvedeného po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
uvedeného zákona ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011